Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-94-2022.pdf
PDF · 103.82 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/94/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr. Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v sporovej veci žalobkyne: A. B. A., nar. XX.XX.XXXX, C. XXXX/ X, D., proti žalovanej: C. E., nar. XX.XX.XXXX, F. G. XXX/X, A., zast.: Mgr. Martin Majerčík, advokát, Krajinská 30, Bratislava, o zaplatenie 13 000 € s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 13.06.2022, č. k. 35C/32/2021-80, takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I potvrdzuje.
II. Napadnutý rozsudok sa vo výroku II zrušuje a vec sa v tomto rozsahu vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I) a priznal žalovanej voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok II).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. Žalobkyňa poskytla žalovanej bezhotovostne peňažné prostriedky v celkovej výške 13 000 € z titulu pôžičky, a to postupne prevodom z bankového účtu v piatich plneniach dňa 05.02.2016, 15.03.2016, 02.04.2016, 19.05.2016 a 12.07.2016, ktoré bola žalovaná povinná žalobkyni vrátiť. Dňa 25.06.2018 žalobkyňa odoslala žalovanej email, v ktorom žalovanú žiadala, aby jej vrátila nejakú časť z toho, čo jej požičala. Dňa 20.01.2020 žalobkyňa adresovala žalovanej výzvu na vrátenie pôžičky do 15 dní od doručenia tejto výzvy, ktorú žalovaná prevzala 24.01.2020. Žalovaná sa včas a účinne v rámci procesnej obrany bránila len námietkou premlčania. Na dodatočné skutkové tvrdenia žalovanej v tom smere, že poskytnuté peňažné prostriedky boli odmenou za obchodnú činnosť jej obchodnej spoločnosti v prospech obchodnej spoločnosti žalobkyne, súd v súlade so zásadou koncentrácie neprihliadal, keďže riadne a včas tieto skutkové tvrdenia neuviedla a neuplatnila túto procesnú obranu, hoci jej v tom žiadna prekážka nebránila.
4. Súd prvej inštancie právne posúdil zistený skutkový stav podľa § 101, § 112, § 563, § 567 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), takto:
5. Súd prvej inštancie kvalifikoval zmluvný vzťah medzi sporovými stranami v zmysle ust. § 567 OZ ako zmluvu o pôžičke. Skonštatoval, že aktívna vecná legitimácia žalobkyne je daná, bez ohľadu na skutočnosť, že peňažné prostriedky boli poskytnuté zo zdrojov, ktoré čerpala žalobkyňa od tretej osoby (s vedomím a súhlasom tretej osoby). Táto skutočnosť nebola v konaní sporná, keďže peňažné prostriedky poskytla a zmluvný vzťah so žalovanou uzatvorila žalobkyňa vo svojom mene a na svoj účet. Teda
záväzok poskytnúť peňažné prostriedky bol záväzkom žalobkyne a záväzok vrátiť peňažné prostriedky bol záväzkom žalovanej. Súd prvej inštancie vyhodnotil žalovanou vznesenú námietku premlčania nárokov ako dôvodnú. S poukazom na ust. § 101 OZ skonštatoval, že všeobecná premlčacia doba je tri roky a plynie od momentu, kedy mohol byť nárok uplatnený po prvýkrát. Medzi stranami je nesporné, že splatnosť pôžičky nebola dohodnutá, preto sa splatnosť vrátenia pôžičky riadi ust. § 563 OZ a dlžník je povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že nárok mohol byť po prvýkrát uplatnený v momente nasledujúcom po doručení písomnej výzvy žalobkyne adresovanej žalovanej vo forme emailu z 25.06.2018. Z obsahu emailovej správy vyplýva, že žalobkyňa žiada žalovanú o vrátenie peňažnej pôžičky, na čo žalovaná reagovala emailom z 26.06.2018, že sa pokúsi predložiť návrh splátok. Forma výzvy, ktorou môže veriteľ vyzvať dlžníka na plnenie nie je právnym predpisom určená. V danom prípade bola využitá forma emailu, ktorej obsah a doručenie žalovanou nepoprela. S odkazom na § 563 OZ začala plynúť premlčacia doba na splnenie záväzku dňom nasledujúcim po doručení výzvy na plnenie záväzku, teda 26.06.2018, keďže týmto dňom mohol byť nárok prvýkrát uplatnený na súde. Premlčacia doba uplynula 26.06.2021. Vzhľadom na dátum podania žaloby (12.11.2021) súd prvej inštancie dospel k záveru, že táto bola podaná po uplynutí trojročnej premlčacej doby, teda nárok je v celom rozsahu premlčaný. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že premlčacia doba začala plynúť až od doručenia ďalšej písomnej výzvy z 20.01.2020, keďže tejto výzve predchádzala výzva z 25.06.2018, doručením ktorej už začala plynúť lehota na plnenie záväzku žalovanej. Ďalšia výzva na plnenie nemala vplyv na plynutie doby splatnosti pôžičky. S odkazom na § 112 OZ sa premlčacia doba neprerušila v období, počas ktorého žalobkyňa vykonávala mimosúdne aktivity na vymoženie svojho nároku a ani počas obdobia, keď nárok uplatňoval syn žalobkyne vo svojom mene voči žalovanej. Keďže žalovaná vzniesla námietku premlčania dôvodne, súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že procesne plne úspešnej žalovanej priznal voči žalobkyni plnú náhradu trov konania.
6. Včasným odvolaním sa žalobkyňa domáhala zrušenia napadnutého rozsudku a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že je nesporné, že pohľadávka existuje a ani žalovaná ju vo svojich vyjadreniach nepopiera. Peňažné prostriedky žalovanej poskytla v dobrej viere, pretože bola jej priateľkou. Bolo to v období kedy jej manžel smrteľne ochorel a jej citové rozpoloženie bolo dôvodom, prečo nechcela zmluvu a ani uznanie dlhu od žalovanej. Jej manžel na Vianoce XXXX zomrel. So žalovanou neuzatvorila zmluvu o pôžičke, ani nedohodla termín vrátenia pôžičky. Namietla, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil vec, pretože považuje jej prosbu o vrátenie časti požičaných peňazí v emailovej komunikácii z 25.06.2018 za výzvu. Nešlo o výzvu na vrátenie, ale o prosbu. Žalovaná sa ospravedlnila, svoj záväzok nepoprela, napísala, že sa na ďalší týždeň ozve a navrhne splátkový kalendár. Od tohto momentu sa žalovaná začala skrývať, účelovo nedvíhala telefón, nereagovala na listy, správy. Žalovaná klamala aj o svojej finančnej situácii, pretože spoločnosť E. D., ktorej je žalovaná majiteľka a konateľka, mala v čase núdze a prosby žalobkyne o vrátenie pôžičky obrat 75.143 €. Žalobkyňa sa domnieva, že žalovaná ju podviedla. V marci 2022 prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR podala trestné oznámenie, kvôli ktorému sa vedie trestné konanie. V súvislosti so splatnosťou záväzku odkázala na § 563 a § 564 OZ. Žalobkyňa sa domnieva, že nie je možné vzniesť námietku premlčania, pretože splatnosť pohľadávky nebola dohodnutá. Žalobkyňa dňa 23.01.2020 poslala žalovanej výzvu na vrátenie pôžičky, ktorú žalovaná prevzala 24.01.2020. Toto je výzva, ktorá je poslaná v trojročnej lehote od poskytnutia pôžičky, toto je výzva na vrátenie, a nie je to prosba, ktorá je uvedená v emailovej komunikácii z 25.06.2018. Ak sa medzi dlžníkom a veriteľom dohodlo, že čas splnenia záväzku sa ponechá na vôli dlžníka, môže sa stať, že splnenie dlhu bude tento dlžník úmyselne predlžovať. Žalobkyňa uviedla, že svoj nárok si neuplatnila skôr s ohľadom na finančnú situáciu. Nemohla si dovoliť právne služby. Konanie na súde sa začalo až po uznaní súdu a oslobodení od súdnych poplatkov. Preto žiada súd, aby zrušil napadnuté rozhodnutie v časti jej povinnosti zaplatiť trovy konania.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu potvrdil. Odvolanie považuje za zmätočné. Žalobkyňa v odvolaní uvádza, že so žalovanou neuzatvorila zmluvu o pôžičke, na druhej strane poukazuje na ustanovenia OZ (§ 563 a § 564 OZ) v súvislosti so splatnosťou zmluvy o pôžičke. Trestné oznámenie žalobkyne bolo podľa informácií žalovanej odmietnuté. V súvislosti s rozhodnutím o oslobodení žalobkyne od súdnych poplatkov žalovaná navrhla opätovné prešetrenie majetkových pomerov žalobkyne vzhľadom na to, že užíva veľký rodinný dom a motorové vozidlo značky BMW X6.
8. Žalobkyňa v odvolacej replike zotrvala na všetkých svojich doterajších tvrdeniach. Žalovaná klame, keď tvrdí, že trestné oznámenie bolo odmietnuté. Žalovaná zápisnicu nedoložila, a zápisnicu nemá ani žalobkyňa, preto žiada, aby si ju vyžiadal súd. Tvrdenie o odmenách bolo novinkou aj pre sudcu, keďže na toto tvrdenie neprihliadal. Žalobkyňa žiada súd, aby v prípade potreby prelustroval jej osobu na katastri nehnuteľností, dopravnom inšpektoráte alebo v akomkoľvek registri. Tvrdí, že nevlastní žiadne motorové vozidlo, a ani žiadnu nehnuteľnosť. Čestne vyhlásila, že nikdy neprepísala žiadny majetok ani na blízku a ani na tretiu osobu. Momentálne žije v prenajatom byte v D., keďže jej dcéra je školopovinná a navštevuje špeciálnu školu F. pre nadané deti. Momentálne je práceneschopná po ťažkej operácii.
9. Žalovaná v odvolacej duplike zotrvala na svojom predchádzajúcom vyjadrení a naďalej žiada opätovné prešetrenie majetkových pomerov žalobkyne v súvislosti s oslobodením od platenia súdnych poplatkov. Žalovaná [správne žalobkyňa – pozn. odvolacieho súdu] od 01.01.2019 vykonáva funkciu konateľa v českej spoločnosti A. H.. I., ktorá pôsobí v oblasti farmaceutického priemyslu. Figurovala ako konateľka spoločnosti B. I.. I., ktorá bola 09.02.2022 ex offo vymazaná z obchodného registra a od 20.09.2022 je jedinou spoločníčkou s výškou vkladu 6 972 € a jedinou konateľkou spoločnosti J. K., I.. Uvedené skutočnosti nenasvedčujú tomu, že by žalobkyňa mala byť v tomto konaní oslobodená od platenia súdnych poplatkov. V súvislosti so spomínaným trestným konaním žalovaná uviedla, že podľa posledných informácii bolo v uvedenej veci vyšetrovateľom rozhodnuté (pravdepodobne bolo trestné oznámenie odmietnuté) a momentálne sa rozhodnutie doručuje.
10. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných podmienok (§ 380 ods. 2 CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože neboli splnené podmienky § 385 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je neopodstatnené.
11. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti rozhodné pre posúdenie uplatneného nároku (bod 3 vyššie). Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP). Súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie v rozsahu, v akom sú relevantné pre rozhodnutie, a pokiaľ ide o podstatné tvrdenia žalobkyne uvedené v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP), odvolací súd k nim dopĺňa tieto úvahy:
12. Žalobkyňa zameriava svoje odvolanie v podstate na výklad svojej emailovej komunikácie z 25.06.2018, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako žiadosť žalobkyne (veriteľa) na splnenie dlhu žalovanej (dlžníka) podľa § 563 OZ. Žalobkyňa v tejto súvislosti zdôrazňuje, že v predmete správy uviedla slovo „prosba“ a na základe toho dospieva k záveru, že daná emailová správa nepredstavovala „výzvu na vrátenie“ pôžičky, ale len „prosbu“. Keďže obsah listinného dôkazu, ktorým sa preukazoval obsah sporného emailu žalobkyne, nie je sporný, žalobkyňa tu v podstate namieta, že súd prvej inštancie na takto zistený skutkový stav nesprávne použil ustanovenie § 563 OZ.
13. Tu sa žiada dať do pozornosti, že ustanovenie § 563 OZ nepoužíva pojem prosiť, ani vyzvať, ale pojem „požiadať“. Z toho, že cit. ustanovenie sa uplatní v prípade, ak odpoveď na otázku splatnosti dlhu neposkytuje dohoda účastníkov, ani právne predpisy a ani žiadne rozhodnutie, vyplýva, že účelom ustanovenia § 563 OZ je zaviesť za týchto okolností do záväzkovo-právneho vzťahu účastníkov právnu istotu, pokiaľ ide o okamih, keď je dlžník povinný poskytnúť veriteľovi plnenie. Určenie okamihu splatnosti dlhu je dôležité nielen z hľadiska námietky premlčania, ktorú aj v tunajšom konaní vzniesla žalovaná, ale napríklad z hľadiska nárokov veriteľa spojených s omeškaním dlžníka (§ 517 OZ). Ustanovenie § 563 OZ za rozhodujúcu skutočnosť v tomto smere považuje právne relevantné správanie veriteľa – jeho právny úkon adresovaný dlžníkovi v súvislosti s jeho existujúcim dlhom, ktorého cieľom primäť dlžníka k tomu, aby svoj dlh splnil. Z týchto dôvodov je nepodstatné, či daný právny úkon veriteľa je formulovaný priateľsky, neutrálne alebo formálne a úderne. Veriteľ môže tento úkon uskutočniť preto nielen formou výzvy alebo žiadosti, ale aj prosby. Sémantický rozdiel medzi týmito pojmami, ktorý žalobkyňa zdôrazňuje vo svojom odvolaní, je nerozhodný. Je taký malý, že z hľadiska účelu cit. ustanovenia je absolútne zanedbateľný. Prosbou sa totiž všeobecne rozumie „úctivá žiadosť“ (KAČALA, J. et al.: Krátky slovník slovenského jazyka. 4. dopl. a upr. vyd. Bratislava : Veda, 2003, dostupné na slovnik.juls.savba.sk). Pojem „požiadať“ možno preto bez zmeny jeho významu v kontexte účelu
daného ustanovenia bezpochyby nahradiť aj pojmom „poprosiť“. V oboch prípadoch platí, že ak veriteľ takýto právny úkon vykoná, uplatní sa pravidlo upravené v cit. ustanovení, ktoré spočíva vo vyvolaní splatnosti dlhu. Súd prvej inštancie správne v prejednávanej veci použil ustanovenie § 563 OZ aj napriek tomu, že žalobkyňa žalovanú v súvislosti s vrátením dlhu len „prosila“, ale nie „žiadala“ či „vyzývala“. Tomuto výkladu neodporuje ani názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku z 31.07.2008, sp. zn. 4Cdo/146/2008, na ktorý žalobkyňa odkazovala v odvolaní. Žiada sa dodať, že to, že aj žalovaná ako adresát právneho úkonu žalobkyne pochopila, čo od nej žalobkyňa svojím emailom z 25.06.2018 chce, podporuje v konečnom dôsledku aj tvrdenie žalobkyne v odvolaní, že „od tohto momentu sa žalovaná začala skrývať, účelovo nedvíhala telefón, nereagovala na listy, správy“.
14. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobkyne, ktorá sa týka § 564 OZ, táto je pre prejednávanú vec nepoužiteľná. Ustanovenie § 564 OZ upravuje splatnosť dlhu v situácii, ak je čas plnenia ponechaný na vôli dlžníka. To ale nie je prípad prejednávanej veci. Žalobkyňa netvrdila, a ani to nevyšlo najavo, že by sa so žalovanou dohodla tak, že čas plnenia dlhu bude závisieť od vôle žalovanej.
15. Napokon na veci nič nemení ani poznámka žalobkyne, že pre podvodné a účelové konanie žalovanej, ktorá peniaze prijala, ale nevrátila, podala žalobkyňa trestné oznámenie. Právne relevantné (§ 193 CSP) by pre túto vec mohlo byť, keby žalovaná naozaj získala peňažné prostriedky od žalobkyne svojím trestným činom, pretože civilný súd by bol viazaný rozhodnutím trestného súdu o tejto otázke. Žalobkyňa však existenciu takéhoto trestného rozhodnutia netvrdila.
16. Keďže všetky odvolacie námietky žalobkyne vo veci samej sú neopodstatnené, odvolací súd nezistil žiadne dôvody, ktoré by mali viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v časti výroku I, ktorým rozhodol vo veci samej (§ 389 CSP) a neboli splnené ani podmienky na jeho zmenu v tejto časti (§ 388 CSP). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok v rozsahu výroku I podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil (výrok I).
17. Z odvolania žalobkyne, v ktorom nesúhlasí so svojou povinnosťou nahradiť trovy konania žalovanej, však vyplýva, že súd prvej inštancie pochybil, keď pri rozhodovaní o trovách konania (výrok II napadnutého rozsudku) nevyhodnotil, či v konaní existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali odklon od pravidla úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a nepriznanie náhrady trov konania (§ 257 CSP).
18. Keďže rozhodnutie o trovách má povahu uznesenia, dôležité je ustanovenie § 236 CSP, ktorý upravuje základné náležitosti písomného vyhotovenia uznesenia a ktorý o. i. vyžaduje, aby ho súd stručne odôvodnil. Hoci z tohto ustanovenia nevyplýva, že by súd musel v každom jednotlivom prípade v rámci odôvodnenia rozhodnutia o trovách uvádzať aj svoje posúdenie, či by prichádzal do úvahy postup podľa § 257 CSP, v niektorých prípadoch to však možno očakávať.
19. Použitie ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania je namieste vtedy, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré súd náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Súd je povinný skúmať, či vo veci neexistujú zvláštne okolnosti, na ktoré je potrebné pri uložení povinnosti uhradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (pozri napr. rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 401/2006). Musí však ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane strán. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa treba posudzovať osobné, majetkové, sociálne, zárobkové a iné pomery strán a prihliadať na to, čo ich viedlo k uplatneniu práva na súde a aký mali postoj v konaní (porov. rozhodnutie ÚS SR, I. ÚS 469/2013). Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane a aby neodporovalo dobrým mravom. Moderačné právo súdu však neslúži na zmierňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (porov. rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6MCdo/5/2011).
20. Vzhľadom na kritériá, ktoré sú v zmysle vyššie cit. judikatúry relevantné pri uplatňovaní § 257 CSP, je žiaduce, aby odôvodnenie súdneho rozhodnutia obsahovalo posúdenie možnosti uplatnenia § 257 CSP najmä vtedy, ak strana, ktorá by inak mala trovy konania nahrádzať, tvrdila, že jej pomery neumožňujú zaplatenie súdneho poplatku, a súd ju oslobodil od platenia súdnych poplatkov. Súdne poplatky sú takisto trovami konania (porovnaj § 251 a § 254 CSP) a neúspešná strana ich aj bežne nahrádza protistrane,
ak ich táto zaplatila. Ak súd rozhodol o návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, už má k dispozícii tvrdenia strany o jej pomeroch, ktoré sú podstatné aj z hľadiska § 257 CSP. Hoci samotné oslobodenie od súdnych poplatkov nie je automaticky dôvodom na použitie § 257 CSP, skutočnosť, že súd sa v rámci trov konania už zaoberal s pomermi strany odôvodňuje požiadavku, aby sa v rozhodnutí o trovách konania venoval aj otázke uplatnenia § 257 CSP.
21. Súd prvej inštancie prejednávanú vec z hľadiska použitia § 257 CSP neposudzoval a de facto ani neodôvodňoval. V tomto konaní však už na návrh žalobkyne posudzoval jej pomery, a hoci to bolo na účely súdneho poplatku, skutočnosť, že uznal, že žalobkyňu je dôvodné oslobodiť od platenia súdnych poplatkov práve pre jej pomery, vyžaduje, aby sa pri rozhodovaní o trovách konania v napadnutom rozsudku vysporiadal aj s tým, či nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by opodstatňovali úplné alebo čiastočné nepriznanie náhrady trov konania podľa ustanovenia § 257 CSP. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie sa nezaoberal sa otázkou, či tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nemusí výnimočne náhradu trov konania priznať.
22. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Práve odôvodnenie je tou časťou rozhodnutia, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Je to predovšetkým neúspešná strana, ktorá má záujem na dostatočnom odôvodnení, pretože len vtedy má skutočnú možnosť namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov.
23. Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania spočívajúce v nevyhodnotení možnosti použiť § 257 CSP v danej veci bez zistenia rozhodujúcich skutočností je vzhľadom na opísanú mieru zlyhania prvoinštančného súdu takou vadou konania, ktorú nie je dobre možné napraviť až v odvolacom konaní. Rozhodnutie o trovách konania odvolacím súdom by za tohto stavu veci v celom rozsahu nahrádzalo prvoinštančné rozhodnutie, čím by bolo stranám odoprené právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu. Ak by odvolací súd svoje rozhodnutie nepredvídateľne založil na iných záveroch než súd prvej inštancie, porušil by právo strán na spravodlivý proces. V tomto smere sú podstatné nielen súvislosti, na ktoré upozorňovala žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu, ale aj aj skutočnosť, že je to prvoinštančný súd, ktorý o oslobodení od súdnych poplatkoch rozhodol a pred ktorým spor od počiatku prebiehal, takže je to tento súd, ktorý je v najlepšej pozícii na posúdenie vyššie opísaných hľadísk potrebných na rozhodnutie o trovách konania.
24. V dôsledku týchto úvah odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP v časti výroku II o trovách konania zrušil a vec podľa § 391 ods. 1 CSP v tomto rozsahu vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (výrok II).
25. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní (§ 391 ods. 3 CSP) vychádzať z vyššie vyslovených právnych názorov odvolacieho súdu, keďže žalobkyňu už skôr podľa § 254 ods. 1 CSP oslobodil od súdnych poplatkov, zároveň preskúma, či jej pomery, ak toto oslobodenie naďalej odôvodňujú (§ 254 ods. 2 CSP), opodstatňujú s prihliadnutím na okolnosti prípadu aj konštatovanie, že tu existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by umožňovali výnimočné použitie ustanovenia § 257 CSP ako odklonu od pravidla obsiahnutého v § 255 ods. 1 a 2. Hoci tu ide o rozhodovanie o trovách konania, vzhľadom na súvisiacu otázku oslobodenia od súdnych poplatkov treba zdôrazniť, že konanie o oslobodenie od súdneho poplatku nie je konaním, v ktorom by zákon ukladal súdu vyhľadávaciu povinnosť vo vzťahu k dôkazom potrebným na zistenie skutkového stavu (pozri rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6Sžf/19/2014). Je vecou strany podať súdu kvalifikovaný návrh na oslobodenie od súdnych poplatkov, teda informovať súd o svojich pomeroch (povinnosť tvrdenia) a predložiť dôkazy na ich podporu, prípadne ich označiť, ak ich nemôže bez svojej viny poskytnúť (dôkazná povinnosť) (pozri rozhodnutie NS SR, sp. zn. 5Cdo/138/2011). Z hľadiska § 257 CSP ale platí, že ak budú na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností súvisiacich s rozhodnutím potrebné ďalšie skutkové tvrdenia, vytvorí stranám priestor na ich doplnenie (§ 150 ods. 2 CSP). Ak strana svoje bremeno tvrdenia (a na to nadväzujúce dôkazné bremeno) neunesie, súd prvej inštancie to vyhodnotí na jej úkor. Na základe takto ustáleného skutkového stavu súd prvej inštancie svoje právne závery v novom rozhodnutí riadne odôvodní spôsobom súladným s § 236 CSP aj s prihliadnutím na argumenty žalobkyne prednesené v odvolaní voči trovám konania a
bude dbať na to, aby bolo jeho odôvodnenie presvedčivé. Zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie jednomyseľne.
Poučenie:
Proti výroku I tohto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 a § 420 CSP. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej značky a označenie veci, ktorej sa týka, označenie a podpis dovolateľa) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže ide o prípady § 429 ods. 2 CSP. Proti výroku II tohto rozsudku dovolanie nie je prípustné.