Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/112/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej a JUDr. Jozefa Turzu, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX D., právne zastúpeného: Advokátska kancelária M2 Legal s.r.o., so sídlom Zvolenská 4014/31, 036 01 Martin, IČO: 53 057 368, proti žalovanej: E. F. C., nar. XX.X.XXXX, bytom G. XXXX/XX, XXX XX H., právne zastúpenej: Mgr. Pavol Karman, advokát, so sídlom Žilina, Mariánske námestie 29/6, IČO: 37 909 835, o zaplatenie 8.900,-Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. -119 zo dňa 5. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 8 900,- Eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8 900,- Eur od 28.6.2022 do zaplatenia, a to všetko dok troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.). O nároku náhradu trov konania rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanej právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým že, o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozsudku (výrok II.).

2. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplynulo, že súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdil finančné prostriedky, ktoré žalobca poskytol žalovanej vo výške 8 900,- Eur ako finančné prostriedky, ktoré boli poskytnuté na základe ústne uzavretej zmluve o pôžičke. Mal za preukázané, že žalobca si v roku 2019 vybavil v Nemecku úver a finančné prostriedky z tohto úveru vo výške 8 900,- Eur poslal žalovanej, čo je preukázateľne možné zistiť z výpisu z účtu žalobcu s tým, že finančné prostriedky pripísané na účet žalovanej dňa 04.11.2019 boli z účtu žalobcu poskytnuté 31.10.2019, čo žalovaná nespochybnila, a finančné prostriedky v tejto výške aj použila, a to na kúpu nehnuteľnosti - bytu evidovaného na LV č. XXXX, k. ú. H. (ktorý spočiatku mal byť bytom pre obidve strany sporu). Úver, ktorý si žalovaná zobrala sama na jeho kúpu, nepokrýval náklady na kúpu bytu, preto žalobca vybavil úver v Nemecku, kde mu bol poskytnutý a finančné prostriedky z neho následne dal žalovanej. Tvrdenia strán sporu sa rozchádzali v podstate v tom, že žalobca tvrdil, že poskytol žalovanej pôžičku, a žalovaná tvrdila, že túto finančnú čiastku dostala darom od žalobcu. Postup pri vybavovaní bytu, získavaní finančných prostriedkov a následne kúpa bytu, ktorá bola realizovaná žalovanou, a to koncom roka 2019 s tým, že vklad vlastníckeho práva predmetného bytu bol povolený v januári 2020, bol nesporný. V období, kedy bola zabezpečovaná kúpa bytu podľa vyjadrenia strán sporu ich vzťahy, ako partnerov, boli ešte normálne; plánovali si Vianoce a následne Silvester na Slovensku.

Súdu prvej inštancie sa nejavilo logickým tvrdenie žalovanej, že žalobca si požičal peniaze, ktoré bude dlhodobo splácať ešte v Nemecku na to, aby ich daroval žalovanej. Do tejto doby strany sporu podľa ich vyjadrenia žili v partnerskom vzťahu päť rokov, nikdy si nekupovali dary väčšej hodnoty. Finančné prostriedky, ktoré poskytol žalobca žalovanej boli použité na kúpu bytu, ktorého vlastníčkou sa stala žalovaná. Tvrdenie žalovanej o tom, že časť týchto peňazí, a to vo výške 1 300,- Eur boli použité na zaplatenie silvestrovského pobytu pre nich dvoch, žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, preto na túto skutočnosť súd nemohol prihliadnuť. Z výpovede svedkyne I. J. (matky žalovaného) mal preukázané, že strany sporu dlhodobo žili v partnerskom vzťahu a žalovaná potom, ako sa chcela osamostatniť od svojich rodičov mala záujem kúpiť byt, na ktorý jej chýbalo časť finančných prostriedkov. Svedkyňa mala vedomosť o tom, že v Nemecku (kde aj ona žije) si jej ,syn – žalobca vybavoval pôžičku asi cez 10 000,- Eur. Podľa menovanej svedkyne pôvodne bola úvaha o tom, že byt kúpia spoločne, avšak keďže žalovaná dala väčšinu finančných prostriedkov na tento byt bolo podľa svedkyne spravodlivé, aby byt bol vo vlastníctve žalovanej. Mala informáciu o tom, že jej syn si so žalovanou telefonoval koncom roka 2019. Následne vedela, že sa rozišli a žalovaná mu mala napísať, že sa nemusí báť o peniaze, ktoré jej požičal. Žalovaná vo svojej výpovedi pred súdom potvrdila skutočnosť, že po rozchode pre ňu nečakanom, so žalobcom jej tento písal správu, kde spomenul vrátiť nejaké peniaze, avšak ona tie peniaze, ktoré si on v Nemecku zobral na úver brala ako dar. Až následne zistila, že sa ohlásil a chcel tieto peniaze vrátiť. Vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že medzi stranami sporu došlo k ústne uzavretej zmluve o pôžičke, kedy žalobca zabezpečil časť finančných prostriedkov, ktoré žalovanej chýbali na kúpu bytu, ktorý si kupovala na úver vo Vrútkach. Uvedená ústne uzavretá zmluva o pôžičke bola uzavretá bez toho, aby bola dohodnutá lehota splatnosti. Finančné prostriedky žalovaná prevzala, použila ich na kúpu bytu a sama potvrdila, že po rozchode na začiatku roku 2020 žalobca spomínal vrátiť nejaké finančné prostriedky. Tvrdenie žalovanej o tom, že sporná suma predstavuje dar od žalobcu, vyhodnotil ako postrádajúce pravdivosť, pretože ich vzťah, ktorý trval cca päť rokov bol v čase, kedy ona kupovala byt krátko pred rozchodom a pokiaľ by si žalobca požičal peniaze, aby jej daroval dar, na ktorý sám nemal peniaze, určite by to neurobil vo vzťahu k partnerke, s ktorou sa vo veľmi krátkej dobe po poskytnutí peňazí na jej byt rozišiel. V priebehu ich vzťahu si nikdy neposkytovali dary vyššej hodnoty a ani v tomto prípade nie je zrejmé, prečo by žalobca žalovanej dával dar vo výške 8 900,- Eur. Žalobca tvrdil, že si pýtal vrátenie týchto poskytnutých peňazí a jeho tvrdenia potvrdila aj matky, ktorá mala presné informácie o získaní týchto finančných prostriedkov a následne aj o tom, že sa jej syn so svojou partnerkou rozišli krátko po ich poskytnutí. Preukázateľne žalobca vyzýval žalovanú na vrátenie pôžičky výzvou zo dňa 27.05.2022, ktorá nesporne žalovanej bola doručená, čo potvrdila v odpovedi na výzvu zo dňa 04.07.2022. Pokiaľ žalobca žiadal vrátiť pôžičku do 14 dní od doručenia výzvy, súd mal za to, že žalovaná sa dostala do omeškania 14 dní po prevzatí výzvy, t.j. 28.06.2022. Tú skutočnosť, že žalobca vyzýval žalovanú na vrátenie pôžičky ešte pred písomnou výzvou žalobca preukázať nevedel. Žalovanej bola doručená výzva na zaplatenie 13.06.2022 s lehotou na zaplatenie žalovanej sumy do 14 dní od doručenia výzvy. Táto lehota uplynula 27.06.2022, teda od 28.06.2022 bola žalovaná v omeškaní a od tohto obdobia, resp. od tohto dňa boli priznané žalobcovi úroky z omeškania vo výške, ako si ich uplatnil, teda vo výške 5 % ročne, a to v súlade v súlade s ust. a Nariadenia vlády SR č. .

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná vytýkajúc, že v rozsudku absentuje riadne odôvodnenie právneho posúdenia poskytnutia sumy 8 900,- Eur, čím sa stáva rozsudok arbitrárnym, zjavne neodôvodneným a nepreskúmateľným, v dôsledku čoho došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces. Mala za to, že súd sa v rozsudku nevyporiadal s v rozpormi v jednotlivých tvrdeniach žalobcu významnými pre rozhodnutie v merite veci, v rozsudku absentujú racionálne závery o zistenom skutkovom stave a právnom posúdení veci, pričom súd prvej inštancie v rozsudku vyvodzuje skutkové zistenia, ktoré sú v extrémnom rozpore s vykonanými dôkazmi, v dôsledku čoho súd vec nesprávne právne posúdil. Uviedla, že od samotného počiatku konania popierala tvrdenie žalobcu, že v prípade sumy 8 900,- Eur, ktorá bola poukázaná na jej účet, sa jednalo o pôžičku. Rovnako od samotného počiatku konania uvádzala, že v danom prípade sa jednalo o dar žalobcu jej osobe a od žalobcu nikdy žiadnu pôžičku nežiadala, nemala vôľu ani záujem uzatvoriť zmluvu o pôžičke so žalobcom, nikdy by ani pôžičku od žalobcu neprijala a so žiadnou pôžičkou by nikdy nesúhlasila. Na pojednávaní konanom dňa 09.03.2023 jednak v rámci svojej spontánnej časti výpovede a jednak opakovane aj na otázky súdu uvádzala, že

žalobca jej uvedené peniaze po predchádzajúcej dohode dal (viď zvukový záznam z pojednávania v čase 0:06:55, 0:12:44, 0:14:30, 0:16:30, 0:26.50). Namietala, že skutkové zistenie súdu prvej inštancie v bode 14 odôvodnenia rozsudku, že „tie peniaze, ktoré on zobral v Nemecku na úver brala ako dar“ nemá oporu vo vykonaných dôkazoch, pretože v rámci svojich písomných podaní, rovnako ako aj počas jej výsluchu, jednoznačne uvádzala, že jej peniaze boli po predchádzajúcej dohode so žalobcom poskytnuté ako dar. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. , podľa ktorého v spore o vrátenie požičanej peňažnej čiastky má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že mu poskytol finančné prostriedky a že žalovaný dlh riadne a včas nezaplatil, mala za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že medzi ňou a ním bola uzatvorená zmluva o pôžičke. Žalobca nepredložil jediný dôkaz o tom, že v prípade ním poukázanej sumy 8 900,- Eur sa jednalo o pôžičku a svoje tvrdenie o údajnej pôžičke žalobca nepodložil žiadnymi dôkazmi. Mala za to, že pre vznik zmluvy o pôžičke je podstatné aj to, kedy došlo uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, a teda kedy došlo k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach takejto zmluvy, čo v tomto konaní preukázané nebolo. Žalobca nijak nepreukázal a rovnako ani súd v rozsudku neuvádza, kedy malo dôjsť k údajnému ústnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, teda kedy, kde a ako došlo ku konsenzu strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, a to najmä za okolností, že uzatvorenie takejto zmluvy o pôžičke zo žalovaným od samotného počiatku popiera. V tomto konaní bolo preukázaná len skutočnosť, že na jej účet bola poukázaná suma 8 900,- Eur, avšak nie to, že došlo ku konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke. Žalobca v reakcii na ňou podaný odpor proti platobnému rozkazu tvrdil, že jej pôžičku poskytol na jej telefonickú žiadosť. Toto svoje tvrdenie najprv zopakoval v prvej časti svojej výpovede na pojednávaní dňa 23.02.2023, následne ale v ďalšej časti svojej výpovede toto svoje tvrdenie sám poprel. Aj tvrdenia žalobcu o tom, aká bola údajná dohoda o termíne, spôsobe a zdroji vrátenia údajne požičanej sumy boli zmätočné a nezrozumiteľné. Na skutočnosť údajnej telefonickej dohody o pôžičke žalobca navrhol vypočuť svoju matku, ktorá mala byť prítomná pri takomto telefonickom rozhovore, avšak z jej výsluchu na pojednávaní žiadna takáto skutočnosť nevyplynula, hoci sa jednalo o dôkaz, ktorý nemal byť v konaní pripustený z dôvodu, že bol navrhnutý v rozpore s ustanovením a , čo namietala prostredníctvom svojho právneho zástupcu priamo na pojednávaní. Následne bol žalobca vypočutý na pojednávaní konanom dňa 23.02.2023, kedy zo zvukového záznamu z pojednávania (0:27:40) vyplýva, že podľa nového tvrdenia žalobcu malo k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke dôjsť v Tatrách v mesiaci 10/2019, kde údajne boli spoločne, a teda už nie na základe jej údajnej telefonickej žiadosti, ako tvrdil v písomnom podaní a v predchádzajúcej časti svojej výpovede. Počas svojho výsluchu na pojednávaní konanom dňa 09.03.2023 výslovne uviedla, že so žalobcom bola naposledy v Tatrách na Valentína v roku 2018 (0:10:13 zvukového záznamu). Je teda nepochybné, že v mesiaci 10/19 v Tatrách nemohli uzatvoriť žiadnu zmluvu o pôžičke, keďže tam spolu neboli. Zmluva o pôžičke nemohla byť uzatvorená ani na základe jej údajnej telefonickej žiadosti, pretože takúto údajnú telefonickú žiadosť poprela a svoje tvrdenie poprel aj sám žalobca, ktorý pri výsluchu uviedol, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke malo dôjsť v Tatrách v mesiaci október 2019. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. , podľa ktorého skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, uviedla, že žalobca uzatvorenie zmluvy o pôžičke nepreukázal, pričom ona takéto jeho tvrdenie od samotného počiatku popiera. Skutočnosť, že si žalobca jeho dar jej osobe neskôr po jeho rozchode s ňou „rozmyslel“ a následne žiada sumu 8 900,- Eur vrátiť, nemá žiadny vplyv na tú skutočnosť, že v čase poskytnutia tejto sumy sa jednalo po jej predchádzajúcej dohode so žalobcom o dar jej osobe, ktorý bol poskytnutý žalobcom za okolností, ktoré súdu počas svojho výsluchu podrobne, zrozumiteľne a logicky objasnila (snaha o spoločné bývanie po dlhoročnom vzťahu, požiadavka žalobcu o zabezpečenie kúpy konkrétneho bytu, nemožnosť akceptácie žalobcu zo strany slovenských bánk ako dlžníka, ši ručiteľa poskytnutého úveru). Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že si žalobca údajne mal uvedenú sumu zabezpečiť úverom v zahraničí. V dnešnej dobe je úplne bežné financovanie vianočných darov, dovoleniek a iných spotrebných vecí z úverov a pôžičiek, nech sa to zdá byť komukoľvek akokoľvek nelogické. Namietala, že uzatvorenie pôžičky alebo úveru na sumu, ktorú jej následne poskytol ako dar nebolo zo strany žalobcu nijak preukázané. Podaním zo dňa 08.03.2023 predložil žalobca súdu len neúplnú časť listín v nemeckom jazyku s ich prekladom, ktorý preklad je síce nazvaný ako Zmluva o úvere, ale z obsahu je zrejmé len poskytnuté poradenstva uzatvorenia poistenia pre prípad smrti a pracovnej neschopnosti, poradenstva k sporožírovému účtu, avšak žiadna úverová ani obdobná zmluva súdu predložená nebola. Za takýchto okolností skutkové zistenie súdu, že súd mal v konaní preukázané, že žalobca si vybavil v Nemecku pôžičku, ktorá mu bola poskytnutá v roku 2019 (bod 7 odôvodnenia

Rozsudku) resp. úver (bod 11 odôvodnenia rozsudku), si jednak odporujú pre rozdielnosť právnych inštitútov zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere a jednak nemá oporu vo vykonaných dôkazoch a zostalo len nepreukázaným tvrdením žalobcu. K úvahe súdu (bod 15 odôvodnenia rozsudku), že pre súd postrádalo tvrdenie o dare z jej strany žalovanej pravdivosť, pretože ich vzťah so žalobcom bol v čase kedy kupovala byt krátko pred rozchodom a pokiaľ by si žalobca požičal peniaze, aby jej daroval dar na ktorý nemal peniaze a musel si ich požičať, určite by to neurobil vo vzťahu k partnerke, s ktorou sa vo veľmi krátkej dobe po poskytnutí peňazí na jej byt rozišiel“ absentuje vnútorná logika a navyše takáto úvaha nemá ani oporu vo vykonaných dôkazoch. Pri takejto argumentácii súdu prvej inštancie totiž vzniká logicky otázka, prečo by si za takýchto okolností žalobca mal požičať peniaze a následne ich požičať, prečo za takýchto by som si ich mala za týchto okolností od žalobcu požičať, prečo by za týchto okolností kupovala byt, ktorý si vybral žalobca. Z výsluchu strán vyplynula skutočnosť, že k ukončeniu vzťahu medzi žalobcom a ňou nedošlo krátky čas potom, ako jej poskytol žalobca dar, ale až 2 mesiace po tejto skutočnosti. Z jej výsluchu vyplynulo, že sa jednalo o rozchod ňou absolútne neočakávaný z podnetu žalobcu. Skutočnosť, že ukončenie vzťahu inicioval žalobca potvrdil aj sám žalobca počas svojho výsluchu.

4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej opätovne uviedol, že peňažné prostriedky, ktoré jej požičal, mali slúžiť pre žalovanú ako záloha na byt, nikdy jej ich neposkytol ako dar. Popiera, že by žalovaná odmietala prijať tieto peniaze. Žalovaná bola jeho partnerka. Dával jej bežné dary, ako napr. veci na cvičenie, oblečenie a podobne, nikdy to však nebola finančná hotovosť v takom rozsahu, ako žalovaná istina. Udalosti, ktoré vnikli na strane žalovanej po prijatí týchto finančných prostriedkov nasvedčujú pravdivosti jeho tvrdení o tom, že išlo o pôžičku, ktorú mala použiť žalovaná ako zálohu na kúpu bytu. K námietke žalovanej, že nedošlo k riadnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, nakoľko medzi jej účastníkmi neexistovala dohoda o čase vrátenia týchto finančných prostriedkov, uviedol, že zo zákonného ustanovenia nevyplýva, že by musel byť medzi zmluvnými stranami dohodnutý konkrétny deň vrátenia finančných prostriedkov v súvislosti s čím poukázal na . Žalovaná do dnešného dňa žiadne zo svojich skutkových tvrdení nepodložila žiadnym dôkazným prostriedkom.

5. Žalovaná vo svojej replike, opakujúc predchádzajúcu argumentáciu a zotrvávajúc na svojich doterajších vyjadreniach, uviedla, že pokiaľ žalobca uvádza, že v podanom odvolaní poukázala, že nemali dohodnutú dobu splatnosti pôžičky, takéto tvrdenie nemá oporu v ňou podanom odvolaní. Rovnako nemá oporu v ňou podanom odvolaní tvrdenie žalobcu, že od neho žiadne prostriedky nežiadala, kedy v odvolaní uvádzala, že nežiadala od žalobcu žiadnu pôžičku. Rovnako popiera tvrdenia žalobcu že „udalosti, ktoré vznikli na strane žalovanej po prijatí týchto finančných prostriedkov nasvedčujú pravdivosti tvrdení žalobcu o tom, že išlo o pôžičku, ktorú mala použiť žalovaná ako zálohu na kúpu bytu“, pretože jednak sa jedná o nekonkrétne a neurčité tvrdenia žalobcu, a jednak žiadne takéto udalosti údajne preukazujúce pravdivosť tvrdení žalobcu neexistujú. Tvrdenia žalobcu, že svoje skutkové tvrdenia neodložila žiadnym dôkazom sú len snahou odvrátiť pozornosť od skutočnosti, že žalobca v konaní uvádzal vzájomne si odporujúce tvrdenia a neuniesol dôkazné bremeno o nich (v konaní nepredložil jediný dôkaz preukazujúci jeho tvrdenia), sú snahou o prenos dôkaznej povinnosti so žalobcu na žalovanú, pričom takéto snahy o prenos dôkaznej povinnosti zo žalobcu na žalovanú sú v rozpore s ustálenou rozhodovacou činnosťou najvyšších právnych autorít (viď napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. a Najvyššieho súdu SR ), kedy v zmysle uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11.12.2019, sp. zn. povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, zaťažuje všetky všeobecné súdy Slovenskej republiky.

6. Žalobca nevyužil právo reagovať na repliku žalovanej duplikou.

7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd ( ) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (, , ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej časti v intenciách a a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

8. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. , odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti ( ).

9. Odvolací súd vo všeobecnosti podotýka, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), ktorá vyžaduje odovzdanie predmetu pôžičky (peňazí) veriteľom dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka alebo odovzdaním krátkou cestou. Veriteľ ňou prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie veci druhovo určené, t.j. veci zastupiteľné, najmä peniaze, pričom dlžník sa zaväzuje vrátiť mu po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Tento typ zmluvy môže byť odplatný aj bezodplatný, možno ju uzatvoriť výslovne, t.j. písomne alebo ústne, alebo nevýslovne, teda konkludentne faktickým správaním. Podstatnými, pojmovými znakmi zmluvy o pôžičke sú prenechanie druhovo určených vecí na voľné nakladanie, dočasnosť právneho vzťahu a povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu do doby, ktorej koniec môže byť určený aj neskôr, po vzniku záväzkového vzťahu. Zmluva o pôžičke vzniká odovzdaním požičaných vecí, a teda povinnosť dlžníka vrátiť požičané veci vzniká ich odovzdaním. Reálna zmluva, rovnako ako konsenzuálna zmluva, vyžaduje zmluvný konsenzus, ktorý však nespôsobuje vznik samotného zmluvného vzťahu, ale tento vzniká až v dôsledku ďalšieho úkonu a tento úkon spôsobuje jeho vznik. V danom prípade ide o odovzdanie predmetu pôžičky a nie podpis zmluvy. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

10. V prejednávanej veci bolo nesporné, že žalobca poskytol žalovanej sumu 8 900,- Eur, a to dňa 04.11.2019, kedy boli predmetné finančné prostriedky pripísané na účet žalovanej z účtu žalobcu. Sporným ostalo, či zo strany žalobcu išlo o prejav vôle, ktorým chcel darovať poskytnuté finančné prostriedky žalovanej, alebo prejav vôle, ktorým jej chcel tieto peniaze požičať na účel zaplatenia časti kúpnej ceny bytu.

11. Na základe dokazovania aj odvolací súd dospel k záveru o existencii záväzku žalovanej vrátiť žalobcovi sumu 8 900,- Eur, ktoré jej tento poskytol titulom ústne uzavretej zmluvy o pôžičky. Uvedenému záveru nasvedčujú všetky okolnosti v ich súhrnne, na ktoré poukázal a z ktorých vychádzal i súd prvej inštancie, a to stručne sumarizujúc:

- finančné prostriedky žalobca poskytol v žalovanej v súvislosti s kúpou bytu, ktorý je výlučne v jej vlastníctve,

- k ukončeniu partnerského vzťahu sporových strán došlo i podľa tvrdenia žalovanej cca 2 mesiace po tom, čo jej žalobca poskytol žalovanú sumu,

- ukončenie partnerského vzťahu inicioval žalobca,

- žalobca dával žalovanej počas ich 5 ročného partnerského vzťahu len dary bežnej hodnoty (veci na cvičenie, oblečenie), nikdy ju neobdarúval darmi vyššej hodnoty,

- žalobca predmetnou sumou sám nedisponoval a musel si ju sám zaobstarať (požičať) od iného subjektu. V kontexte toho, čo v konaní vyšlo najavo, vychádzajúc zo všetkých okolností posudzovaného prípadu aj odvolací súd považoval za hodnovernejšie tvrdenie žalobcu, že peniaze chcel poskytnúť žalovanej ako pôžičku. Za daných okolností rozhodnutie súdu prvej inštancie zároveň podľa názoru odvolacieho súdu zodpovedá aj požiadavkám spravodlivosti pri usporiadaní vzájomných vzťahov medzi bývalými partnermi.

12. Na závere o vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia nedokážu nič zmeniť ani argumenty odvolateľky prezentované v jej odvolaní, ktoré odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.

13. Vo vzťahu k odvolacej námietke týkajúcej sa nepreukázania toho, kedy malo dôjsť k ústnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, odvolací súd podotýka, že nie je relevantná, keďže k uzavretiu zmluvy o pôžičke môže dôjsť aj konkludentne (t.j. faktickým konaním), pričom vzhľadom na to, že ide o kontrakt reálny, vzniká samotným odovzdaním požičaných peňazí, k čomu v súdenej veci nesporne došlo 04.11.2019. Len pre úplnosť odvolací súd podotýka, že žalovaná v konaní neprodukovala žiaden presvedčivý dôkaz o tom, že sporná suma jej mala byť zo strany žalobcu poskytnutá ako dar, pričom

z jej podaní ani výsluchu pred súdom nie je taktiež zistiteľné, kedy a kde presne mala byť táto darovacia zmluva uzatvorená.

14. Pokiaľ žalovaná namietala, že nedošlo k riadnemu uzatvoreniu zmluvy o pôžičke, nakoľko medzi jej účastníkmi neexistovala dohoda o čase vrátenia týchto finančných prostriedkov, odvolací súd poukazuje na to, že z ustanovenia nevyplýva, že by musel byť medzi zmluvnými stranami dohodnutý konkrétny deň vrátenia finančných prostriedkov, nakoľko deň vrátenia môže byť ponechaný na vôli dlžníka alebo na vôli veriteľa. Čo sa týka posúdenia momentu splatnosti predmetnej pôžičky s týmto sa súd prvej inštancie vysporiadal v bodoch 15. in fine a 16. napadnutého rozsudku.

15. Rovnako tak je bez akejkoľvek relevancie odvolacia námietka, podľa ktorej zo strany žalobcu nebolo nijak preukázané, že sporná suma, ktorú žalobca poskytol žalovanej, pochádzala z úveru (alebo pôžičky), ktorú si mal zobrať žalobca. Samotná žalovaná v konaní pred súdom na pojednávaní konanom 09.03.2023 uviedla, že sa so žalobcom dohodli, že zvyšné peniaze na predmetný byt nejakým spôsobom zoženie (viď zvukový záznam). Z tohto vyjadrenia žalovanej je zrejmé, že žalovaná mala vedomosť o tom, že žalobca finančnými prostriedkami (v žalovanej výške) nedisponuje a teda ich musí zabezpečiť (zohnať) od nejakého iného subjektu. Uvedenému nasvedčuje aj tvrdenie žalovanej o nemožnosti akceptácie žalobcu zo strany slovenských bánk ako dlžníka, či ručiteľa poskytnutého úveru, čo zároveň podporuje pravdivosť tvrdenia, že žalobca si predmetnú sumu zabezpečil prostredníctvom úveru v Nemecku, kde pracoval. Odhliadnuc od vyššie uvedeného je však vo všeobecnosti úplne irelevantné ako si veriteľ zaobstará sumu, ktorú následne poskytne ako pôžičku dlžníkovi. V súdenej veci však fakt, že žalobca si sumu, ktorú poskytol žalovanej, musel sám „požičať“ len zvýrazňuje hodnovernosť jeho tvrdenia o tom, že spornú sumu žalovanej požičal a zároveň v priamej úmere znižuje hodnovernosť tvrdenia žalovanej o tom, že jej táto značná suma mala byť poskytnutá ako dar.

16. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná nedôvodne argumentovala aj tým, že rozsudok súdu prvej inštancie je nedostatočne odôvodnený a vykazuje známky arbitrárnosti. Len sama polemika s rozhodnutím súdu prvej inštancie alebo prosté spochybňovanie správnosti rozhodnutia súdu či kritika jeho prístupu zvoleného pri právnom posudzovaní veci, významovo nezodpovedajú kritériu uvedenému v . Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (, , , a ).

17. V zmysle konštantnej judikatúry (napr. uznesenia sp.zn. , ) odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní teda nemá odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti zároveň odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. v spojení s ust. a tak, že priznal žalobcovi ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (t.j. v rozsahu 100 %) proti žalovanej, ktorá vo veci podaného odvolania úspech nemala. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

19. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )