Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_9Co-199-2018.pdf
PDF · 156.84 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/199/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Magdalény Florekovej a JUDr. Romana Huszára v právnej veci žalobcu: Z.. R.. B. X., I. XX.X.XXXX, bytom K. XX, Z. právne zastúpený: JUDr. Eva Pravdíková Bučková, PhD., advokátka so sídlom Sputnikova 18, 2 Bratislava, proti žalovaným : 1./ Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, 2./ Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, Šagátová 1, Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 24C/25/2013-253 zo dňa 13.júna 2018 a odvolanie žalobcu proti uzneseniu toho istého súdu č.k. 24C/25/2013-286 zo dňa 17.augusta 2018 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch III., IV. potvrdzuje. Odvolanie žalobcu proti výroku I. odmieta. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 24C/25/2013-286 zo dňa 17.augusta 2018 potvrdzuje. Žalovaní 1./,2./ nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že : I. Súd návrh na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zamieta. II. Súd konanie v časti sumy 300,- € titulom majetkovej ujmy a sumy 6.000,-€ titulom nemajetkovej ujmy zastavuje. III. Súd žalobu zamieta. IV. Žalovaným 1./,2./ súd nárok na náhradu trov konania nepriznáva. 1.1. Svoje rozhodnutie v časti zastavenia konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanoveniami § 145 C.s.p.. Vo veci samej ustanoveniami § 3 ods. 1 písm. a), c), § 4 ods. 1 písm. d/, 5 ods.1, § 6 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1,3,4, § 17 ods. 1,2,3 , § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“), ustanoveniami § 2 ods. 2, § 3 ods. 1 zákona č. 4/2001 Z.z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, ustanovením § 23 ods. 1 Trestného zákona účinného do 31.12.2005, ustanoveniami v § 11, § 16, § 23 ods. 1, § 24 ods. 1, § 27 ods. 1, § 30 ods. 1, § 42 ods. 1,2, § 45 ods. 1, § 48 ods. 1, § 52 ods. 3, § 54 ods. 1, § 55, . § 59 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej ako „zákon o VTOS“) ako aj ustanoveniami a § 18 ods. 1, ods. 2 písm. c) zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení účinnom do 31.12.2015. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca sa v čase od 21.5.2007 do 18.5.2010 nachádzal vo výkon trestu odňatia slobody. Dňa 29.1.2010 bol žalobcovi rozhodnutím pedagóga Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach č. XXXXXX/X-XXXX uložený disciplinárny trest umiestnenia v uzavretom oddiele v mimopracovnom čase v trvaní 10 dní. Rozhodnutím vedúceho oddelenia č. XXXXXX/X-XXXX zo dňa 1.2.2010 bola zamietnutá sťažnosť žalobcu proti rozhodnutiu pedagóga. Príkazom prokurátora boli obe rozhodnutia zrušené a to z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavcu, keď konajúce orgány do spisu nezabezpečili dokumenty vytvorené žalobcom, ako aj
z procesných dôvodov. Dňa 31.1.2013 požiadal žalobca o predbežné prerokovanie nároku Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podaním obsahovo v podstate zhodným s podanou žalobou. 1.2. K pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 2./ súd prvej inštancie uviedol, že v tejto časti je tvrdenie strán zhodné v tom, že pasívna vecná legitimácia žalovaného 2./ tu absentuje. Žalobca v tejto časti žaloby vychádzal z právneho názoru súdov vysloveného v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 21C/212/2010 a nárok voči žalovanému 2./ žalobca formuloval „len z opatrnosti“. Podstatným rozdielom v prejednávaných veciach je ten, že súd v konaní sp. zn. 21C/212/2010 dospel k záveru, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje zákon č. 514/2003 Z.z., ale vec posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o škode a ochrane osobnosti. V stručnosti predmetom konania vo veci vedenej pod sp. zn. 21C/212/2010 bol postup príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej aj ako „ZVJS“) pri prijímaní žalobcu do výkonu trestu odňatia slobody, pri ktorom mu mala byť spôsobená škoda (na fľaši vína) a nemajetková ujma. Súd v predmetnom konaní prijal právny názor, že namietaný postup príslušníkov nie je takým postupom, ktorý by bolo možné podradiť pod pojem nesprávny úradný postup z dôvodu, že právne predpisy preň neupravujú procesný postup a preto ho nemožno posudzovať podľa zákona č. § 514/2003 Z.z. a nárok žalobcu posudzoval iba podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Je povinnosťou žalobcu svoj nárok dostatočne konkrétne skutkovo vymedziť a uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré súdu umožnia daný právny vzťah a z neho vyvodzovaný nárok analyzovať a tak zodpovedať otázky procesnej povahy, ako aj otázku posúdenia veci samej. Žalobca však nemusí svoj nárok právne vyhodnotiť a odôvodniť. V prípade ak tak aj urobí, nie súd takouto kvalifikáciou viazaný. Žalobca riadne uviedol titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa domáha. Uviedol požadovanú výšku náhrady škody, označil orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil a požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Škoda mala byť žalobcovi spôsobená konaním a rozhodovaním príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach o disciplinárnou previnení žalobcu, ktorého sa mal dopustiť vo výkone trestu odňatia slobody, za ktoré mu bol uložený disciplinárny trest umiestnenia v uzatvorenom oddiele v mimopracovnom čase vo výmere 10 dní, pričom tieto rozhodnutia bolia následne ako nezákonné zrušené príkazom prokurátora. Na základe uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu je možné právne kvalifikovať ako nárok vyplývajúci z osobitného predpisu, ktorým je zákona č. 514/2003 Z.z. a podľa § 3 ods. 1 citovaného zákona je zodpovedným subjektom je štát, nie žalovaný 2./. Ustanovenia Občianskeho zákonníka, ako všeobecného predpisu sa použijú (ak je to pre rozhodnutie vo veci potrebné) iba subsidiárne ako to vyplýva z ustanovenia § 25 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu a vzhľadom na vyššie uvedené je námietka žalovaného 2./ na mieste preto vo vzťahu k nemu je potrebné žalobu z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie zamietnuť. 1.3. Z hľadiska splnenia formálnych požiadaviek zákona č. 514/2003 Z.z. súd prvej inštancie konštatoval, že tieto boli splnené, žalobca využil opravné prostriedky v konaní, ktoré malo za následok vydanie nezákonných rozhodnutí a požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Žalobca si v súvislosti s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom uplatnil náhradu škody 1.108,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne od 1.8.2013 do zaplatenia a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000,-€. Predpokladom úspešnosti žaloby na náhradu škody titulom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je kumulatívne splnenie 3 podmienok - existencia nesprávneho úradného postupu/nezákonného rozhodnutia, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnym úradným postupom 1.4. K nezákonnému rozhodnutie a nesprávnemu úradnému postupu súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ako titul označil už vyššie označené rozhodnutia pedagóga a vedúceho oddelenia, ktoré boli zrušené príkazom prokurátora. Konanie o disciplinárnych previneniach je upravené v treťom oddiele šiestej hlavy zákona o VTOS (§ 52 až § 61). Dohľad nad zákonnosťou na úseku väzenstva vykonáva prokuratúra ako to vyplýva z § 18 ods. 1 zákona o prokuratúre v znení účinnom do 31.12.2015. Príslušný prokurátor príkazom (postup aprobovaný zákonom o prokuratúre) zrušil rozhodnutia príslušníkov ZVJS ako nezákonné z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu a absencie včasného oznámenia prvostupňového rozhodnutia v písomnej forme. Predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je existencia právoplatného alebo vykonateľného rozhodnutia, ktoré bolo následne ako nezákonné zrušené alebo zmenené na to príslušným orgánom. Súd prejednávajúci nároky z nezákonného rozhodnutia je viazaný zisteniami tohto príslušného orgánu (a teda opätovne dôvody zrušenia alebo zmeny rozhodnutia neskúma). Je teda možné konštatovať, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo a zároveň v jeho dôsledku došlo aj vydaniu nezákonného rozhodnutia, čo nebolo ani medzi stranami sporné. Sporným momentom bola otázka konzumácie nesprávneho úradného
postupu nezákonným rozhodnutím. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú škodu predstavujú relatívne samostatné nároky odlišujúce sa okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik, obsah (rozsah), právne následky s nimi spojené, zánik, vrátane premlčania týchto práv. Nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup môžu ale aj nemusia spolu súvisieť, preto je potrebné v takýchto prípadoch zrozumiteľné a určito vymedziť predpoklady právnej zodpovednosti za vzniknutú škodu. Konanie orgánu štátnej správy, ktoré je nesprávnym úradným postupom môže byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia a v prípade uvedenej kumulácie je potrebné rozlišovať či príčinou škody (prípadne jej uplatnenej časti) bolo nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup. Zásah do práv žalobcu mal byť následkom už prvotného, vykonateľného rozhodnutia pedagóga, na základe ktorého bol vykonávaný disciplinárny trest. Sám žalobca v rámci skutkových tvrdení a prezentovaných následkov nerozlišuje príčinnú súvislosť medzi vzniknutou škodou a jednotlivými titulmi. Z príkazu prokurátora vyplýva, že práve nesprávny úradný postup mal za následok zrušenie rozhodnutí pre nezákonnosť. Vzhľadom na to, že žalobca si neuplatňuje zvlášť nároky z nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia (ako osobitných titulov) nie je otázka prípadnej konzumácie titulov pre toto konanie podstatná. Nemožno sa však stotožniť s tvrdením žalovaného 1./, že nezákonné rozhodnutie bez ďalšieho konzumuje prípadné dôsledky nezákonného rozhodnutia. 1.5. Čo sa týka náhrady ušlého zisku súd prvej inštancie poukázal nato, že žalobca si uplatnil náhradu škody vo výške 1.108,74€ z dôvodu, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia mal byť vyradený z práce a bol ukrátený o pracovnú odmenu, ktorá by mu prináležala v prípade, že by k rozhodnutiu neprišlo a to za obdobie do konca výkonu trestu odňatia slobody (t.j. od 27.1.2010 do 17.5.2010) vo výške 596,06 € podľa naradenia vlády č. 384/2006 Z. z., čo však je podľa žalobcu v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania a preto by mal mať nárok na odmenu vo výške minimálnej mzdy podľa nariadenia vlády č. 441/2009 Z.z. a to v celkovej výške 1.108,74 €. V súvislosti s pracovným zaradením je potrebné uviesť, že zákon o VTOS priamo ustanovuje, že zaradenie odsúdeného do práce je osobitný vzťah medzi ústavom a odsúdeným, ktorým nevzniká pracovný pomer am iný obdobný pracovnoprávny vzťah. Zaradenie odsúdeného do práce môže ústav skončiť kedykoľvek, a to aj bez uvedenia dôvodu. Ústav si voči odsúdenému zaradenému do práce plní povinnosti zamestnávateľa. Zaraďovanie odsúdených do práce nemá povahu pracovnoprávneho vzťahu, ale jeho cieľom je prioritne splnenie cieľov programu zaobchádzania, teda ide o súčasť aktivít, ktorých účelom je diferencovaným spôsobom zabezpečiť výkon práv a povinností podľa zákona o výkone VTOS, podporovať a rozvíjať zmysel pre zodpovednosť, dodržiavanie zákonov a spoločenských noriem, pozitívne osobnostné vlastnosti, úctu k iným, sebaúctu a pozitívny vzťah k rodine, ako to vyplýva z § 11 a 16 zákona o VTOS. Zaradenie do práce v rámci výkonu trestu odňatia slobody nepredstavuje výkon závislej činnosti, ani nie právne nárokovátelné. Zákon pre vyradenie z práce nepredpisuje žiadne osobitné podmienky, ani neurčuje povinnosť ústavu oznámiť odsúdenému dôvody vyradenia z práce. Výrok rozhodnutia o disciplinárnom treste priamo nespôsobil vyradenie žalobcu z práce. Rovnako takáto súvislosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona o VTOS (teda že disciplinárny trest má bez ďalšieho za následok vyradenie odsúdeného z práce). Súd prvej inštancie poukázal nato, že zákon o VTOS na vyradenie odsúdeného z práce nevyžaduje žiadne osobitné podmienky na rozdiel napríklad o Zákonníka práce, ktorý definuje dôvody za akých okolností môže zamestnávateľ ukončiť zo zamestnanom pracovný pomer (výpovedné dôvody). Pre vyradenie odsúdeného z práce nie je potrebné tieto dôvody žiadnym spôsobom definovať, tieto teoreticky ani nemusia súvisieť s osobou odsúdeného. Z pohľadu dikcie zákona o VTOS nie je možné ani konštatovať, že k vyradeniu odsúdeného z práce došlo nezákonne, resp. nedôvodné. Aj v prípade, že by súd pristúpil k hodnoteniu dôvodov vyradenia žalobcu z práce súd uviedol, že zákon o VTOS v § 48 ods. 1 ustanovuje povinnosti odsúdeného zaradeného do práce. Určité konanie odsúdeného však môže byť posudzované ako porušenie povinností podľa § 48 ods. 1 zákona o VTOS a zároveň môže predstavovať disciplinárne previnenie. K vyradeniu z práce môže prísť bez ohľadu na to, či odsúdený bol alebo nebol disciplinárne postihnutý. Žalobca mal na pracovnom prostriedku spracovávať podklady a analýzy odmeňovania odsúdených na pracovisku ručné šitie obuvi (pracovisko odlišné o zaradenia žalobcu), čo uviedol aj sám žalobca. Súd bez ambície nahrádzať alebo hodnotiť možný postup ústavu pri vyradení žalobcu z práce uzatvára, že rozhodnutie o disciplinárnom treste nie je podmienkou pre vyradenie odsúdeného z práce. 1.5.1. Pre vyvodenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je potrebné preukázať priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, prípadne nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Príčinná súvislosť (kauzálny nexus) je podstatným prvkom zodpovednostnej skutkovej podstaty. Vyžaduje sa, aby protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody boli v logickom slede (nexus = spojenie, súvislosť, sled), teda aby protiprávne konanie bolo príčinou a vznik škody vrátane jej rozsahu následkom tejto
príčiny. Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti či okolnosti nasvedčujúcej jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Základom je úvaha (test conditio sine qua non spoločný pre takmer všetky právne systémy Európskej únie), či by škodlivý následok nastal bez konania škodcu. Ak by tomu tak bolo, príčinná súvislosť by daná nebola. Podľa teórie tzv. adekvátnej príčinnej súvislosti, príčinná súvislosť je daná vtedy, ak je škoda podľa všeobecnej povahy, obvyklého chodu vecí a skúseností adekvátnym dôsledkom protiprávneho úkonu. Súčasne však musí byť preukázané, že škoda by bez tejto príčiny nebola nastala. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku (konkurenčná kauzalita) alebo či jedna skutočnosť vylučuje druhú, prípadne či novou skutočnosťou došlo k prerušeniu pôvodného dejového sledu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v prejednávanej veci nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím o uložení disciplinárneho trestu (ako podmienky sine qua non) a vyradením žalobcu z práce. Aj keď tieto skutočnosti môžu mať spoločný skutkový základ nie sú navzájom vo vzťahu príčiny a následku. Na základe uvedených úvah mal zato, že v časti škody, ktorú má predstavovať ušlá pracovná odmena je žalobu potrebné zamietnuť. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že vykonávaný disciplinárny trest bol sám o sebe prekážkou výkonu pracovnej činnosti, práve naopak, ide o druh trestu, ktorý odsúdenému pracovať umožňuje. Tiež sa súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu o prípadnej diskriminácii žalobcu pri odmeňovaní a že mu má prináležať pracovná odmena v rozsahu minimálne mzdy. Práca odsúdených a práca, na ktorú sa vzťahujú ustanovenia o minimálnej mzdy majú zásadne odlišný právny základ (aj účel). Z rovnakých dôvodov súd nevidel dôvod na prerušenie konania tak, ako to navrhol žalobca (výrok I.) 1.5.2. V súvislosti s úrokmi z omeškania požadovanými žalobcom prvoinštančný súd uviedol, že v tejto časti žalovaný úspešne namietal premlčanie tohto nároku. Žalobca si nárok na úroky z omeškania uplatnil až v podaní zo dňa 18.8.2015, pričom na predmetný nárok na vzťahuje 3 ročná subjektívna premlčania lehota. Najneskôr mohla táto lehota začať plynúť dňom oznámenia príkazu prokurátora zo dňa 24.3.2010. Uvedený nárok si žalobca neuplatnil ani pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody (čo by však malo za následok iba spočívanie lehoty). Ustanovenie § 16 ods. 4 posledná veta sa týkajú až rozhodnutia súdu a lehoty omeškania, nie začiatku lehoty na uplatnenie nároku, tá je stanovená v § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca si teda uvedený nárok uplatnil až po viac ako 5 rokoch od jeho vzniku a preto je možno priznať procesnej obrane žalovaného v prvom rade, ktorý námietku premlčania v tejto časti riadne uplatnil. 1.6. K uplatňovanej nemajetkovej ujme vo výške 19.000,- € uviedol, že žalobca tvrdil, že táto mu mala vzniknúť samotným nezákonným rozhodnutím, ktoré od začiatku považoval za nezákonné a nespravodlivé, čo sa ho ako občianskeho aktivistu a osoby so silným zmyslom pre spravodlivosť veľmi dotklo. Ujmu vnímal závažnejšie preto, že bola spôsobená orgánmi presadzovania práva, ktoré mali na starosť jeho prevýchovu, ktorá bola takto ohrozená a nemuselo dôjsť k naplneniu účelu trestu a prevýchove žalobcu. K uloženiu nezákonného disciplinárneho trestu došlo pred naplnením formálnej podmienky podania žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, čo mohlo mať na toto rozhodnutie o tejto žiadosti zásadný vplyv. Ďalej mala byť znížená a poškodená jeho dôstojnosť medzi ostatnými spoluväzňami a zásah do jeho osobnej sféry tiež predstavovali obmedzenia, ktoré musel znášať počas výkonu disciplinárneho trestu, najmä obmedzený kontakt s rodinou. 1.6.1. V zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže súd priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch len za predpokladu takej intenzity následkov, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúce na ich odstránenie (§ 17 ods. 2). Nemajetkovou ujmou je určitá náhrada za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu vo sfére fyzickej osoby. Ide o satisfakciu za protiprávny stav, ktorý zapríčinil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je dôležité tu prihliadať na to, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Výška náhrady v peniazoch je
voľne vyjadriteľná súdom, ktorý sa musí opierať o preskúmateľné hľadiská. Náhrada nemajetkovej ujmy nie je poskytnutím peňažného zadosťučinenia, ale predstavuje spravodlivé zmiernenie následkov vzniknutej ujmy a až v prípade, ak nie je možné nemajetkovú ujmu uspokojiť inak, poskytne sa náhrada v peniazoch. Žalobca uviedol, že nemajetková ujma sa osobitne nepreukazuje, je kompenzáciou stavu neistoty a zásahu do osobnostnej sféry. Žalobcovi patrí v rozsahu, v akom by patrila každej inej fyzickej osobe, ktorá by bola na jeho mieste. Výšku nemajetkovej ujmy stanovil žalobca s prihliadnutím na maximálne limity stanovené zákonom č. 514/2003 Z.z. s tým, že takáto náhrada má za účel odradiť porušovateľa jeho práv od ďalšieho protiprávneho konania aj voči iným osobám. Žalobca poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, podľa ktorých dôkazné bremeno nemožno ponímať extenzívne a rozširovať ho na preukázanie všetkých resp. akýchkoľvek skutočností, teda i tých, ohľadne ktorých takáto povinnosť stíha úplne iný subjekt. S uvedeným právnym názorom nemožno v súhlasiť, pretože všeobecnému súdu neprináleží oprávnenie poskytnúť primeranú nemajetkovú ujmu čisto iba pri konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére. Toto súdne konanie je konanie sporovým, čo znamená, že pre strany platí zásada prejednávacia, teda je tu povinnosť tvrdiť rozhodné skutočnosti, navrhovať pre ne dôkazy a uniesť dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno zaťažuje toho účastníka, v ktorého záujme je preukázanie určitej rozhodnej skutočnosti podľa hmotného práva. Citované rozhodnutia nezbavujú žalobcu povinnosti tvrdení a označenia dôkazov ich preukázanie. Až následne je možné zvažovať, či predloženie toho ktorého dôkazu je spravodlivé požadovať od neho požadovať. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká automaticky. Žalobca je nútený uniesť dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Základné kritéria na určenie výšky nemajetkovej ujmy sú špecifikované v § 17 ods. 3 uvedeného zákona. 1.6.2. Žalobca sa obmedzil v podstate na všeobecné tvrdenia. Samotné subjektívne pocity žalobcu o nespravodlivosti nie sú dôvodom na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výsluchom svedka W. Q., ani výsluchom žalobcu súd nezistil žiadne konkrétne zásahy do osobnostnej sféry žalobcu. Svedok sa vyjadroval iba veľmi všeobecne, navyše uviedol, že žalobca už pri premiestnení do ústavu k Košiciach mal povesť sťažovateľa a to aj medzi väzňami. Svoju reputáciu mal napraviť svojou činnosťou a túto mal prísť v dôsledku udelenia disciplinárneho trestu. Sám svedok však neuviedol žiaden konkrétny príklad, že k niečomu takému došlo. Navyše z výpovede svedka sa skôr javí, že reputácia žalobcu bola od uloženia disciplinárneho trestu skôr nezávislá a rovnako postoje ostatných odsúdených sa vyvíjali nezávisle od disciplinárneho konania. Výpoveď svedka ako celok pôsobila tendenčne v snahe pomôcť žalobcovi. V súvislosti s obmedzeniami pri výkone disciplinárneho trestu sa žalobca v podstate obmedzil na dikciu zákona. Je však potrebné uviesť, že podstatný rozsah obmedzení vyplýva so samotnej skutočnosti, že žalobca sa na základe právoplatného odsúdenia za trestný čin nachádzal vo výkone trestu odňatia slobody. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o VTOS vyplýva, že odsúdený ma minimálne nárok na 1 návštevu mesačne, 2 telefonáty mesačne, nákup v určenom čase jeden krát do týždňa. Zároveň je potrebné poukázať na to, že uvedené obmedzenia sa na žalobcu vzťahovali len v čase výkonu disciplinárneho trestu v čase od 15.00 do 6.00 hod. ako to vyplýva z § 54 a § 55 zákona o VTOS, nie je preto zrejmé ani preukázané ako v tomto rozsahu mal výkon disciplinárneho trestu zasiahnuť do práv žalobcu nad rámec obmedzení výkonu trestu odňatia slobody, keď tieto práva mohol realizovať v ostatnom čase. Tvrdením žalobcu bola aj obava v súvislosti s rozhodovaním o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody. Uvedené tvrdenia sú formulované v hypotetickej rovine, rozhodnutie o disciplinárnom treste nemalo žiaden vplyv na rozhodnutie o žiadosti žalobcu o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody, čo vyplýva aj z výpovede samotného žalobcu, že k tomuto by mohlo dôjsť ak by prokurátor nezákonné rozhodnutie nezrušil. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že žalobca bol podmienečne prepustený. V neposlednom rade treba uviesť, že na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody nie je právny nárok a to ani v prípade, že žalobca (alebo aj iná osoba) má za to, že sú na to splnené podmienky. Túto žiadosť vždy posudzuje len na to príslušný súd. Žalobca tiež vyjadril obavu, že výkon trestu odňatia slobody nemusel mať na neho dostatočne výchovný vplyv tak, ako to predpokladalo ustanovenie § 23 Trestného zákona účinného do 31.12.2005. V tejto súvislosti možno prihliadnuť aj na argumentáciu žalovaných, že žalobca bol v minulosti verejne známy svojimi vyjadreniami na adresu polície. Verejnosť bola tiež informovaná o konania o priestupkoch a trestných činoch, ktorých sa mal dopustiť žalobca. Tieto súd nepovažuje za potrebné osobitne hodnotiť, avšak už len z podanej žaloby sa súdu javí žalobcove tvrdenie o tom, že by sa by aj naďalej mohol dopúšťať protiprávneho konania v dôsledku nenaplnenia účelu trestu, ako hypotetické a účelové. Riadiac sa vyššie uvedenými úvahami súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nepreukázal vznik tak vážnej nemajetkovej ujmy, pre
ktorú by nebolo dostatočným zadosťučiním konštatovanie porušenia práva a žalobu zamietol aj v tomto rozsahu (výrok III.). 1.7. Svoje rozhodnutie v časti náhrady trov konania prvoinštančný súd odôvodnil ustanoveniami § 262 ods. 1,2 C.s.p. a keďže žalovaní v prejednávanej veci výslovne uviedli, že si nárok na náhľadu trov konania neuplatňujú, súd aj keď boli vo veci úspešní rozhodol tak, že im nárok na náhradu trov nepriznal. 2. Rozsudok odvolaním v zákonom stanovenej lehote napadol žalobca a to výroky I., III., IV. a navrhol aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti I.,III.,IV výroku zrušil a žalobe v napadnutej časti vyhovel alternatívne zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec vrátil na ďalšie konanie. Poukázal nato, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, že nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným úradným postupom príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý vyústil v nezákonnom disciplinárnom rozhodnutí a spôsobením škody spočívajúce v ušlom zisku v dôsledku vyradenia žalobcu z výkonu pracovnej činnosti nakoľko už dňa 28.1.2010 došlo k záznamu o disciplinárnom previnení s návrhom na vyradenie žalobcu z výkonu práce čo sa udialo ku dňu 29.1.2010. Tieto listiny tvorili súčasť disciplinárneho spisu, ktorý bol skartovaný. Súd prvej inštancie sa uspokojil s príkazom prokurátora zo dňa 24.3.2010 kde sa čiastočne uvádza skutkový stav, ktorý však nie je úplný pre účely tohto súdneho konania. Skutok pre ktorý bol žalobcovi uložený nedôvodný disciplinárny trest spočíval v konaní, že žalobca bez príkazu zisťoval údaje, ktoré nasvedčovali tomu, že zo strany príslušníkov dochádza k nekalým praktikám pokiaľ ide o vyplácanie odmien odsúdeným za vykonanú prácu. Vzhľadom na uvedené žalobca trval na tom, že priama príčinná súvislosť medzi jeho disciplinárnym stíhaním a vyradením z pracovnej činnosti je daná v celom rozsahu. Žalobca namietal že súd prvej inštancie mal pripustiť dokazovane ohľadom tých dôkazov, ktoré žalobca navrhol a to zabezpečenie disciplinárneho spisu ako celku od Krajskej prokuratúry v Košiciach. Ak by sa tak stalo nad všetku pochybnosť by bola preukázaná príčinná súvislosť medzi neprávnym úradným postupom vznikom škody. Žalobca navrhol výsluch svedka B.. W. I., ktorý považoval za podstatný vzhľadom na chýbajúci disciplinárny spis. Nakoľko súd výsluch svedka neumožnil žalobca zabezpečil dôkazy z disciplinárneho spisu (Záznam o disciplinárnom previnení), ktorý má preukázať že práve v priamej príčinnej súvislosti s ním došlo k následnému vyradeniu z pracovnej činnosti a to na základe úkonov tej istej osoby - N..W.. W. Q.. K samotným odvolací dôvodom uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca nenamietal, že na zaradenie do práce nie je právny nárok avšak tvrdí, že k jeho vyradeniu došlo v dôsledku rovnakej svojvôle, ktorá viedla k jeho nezákonnému potrestaniu. Žalobca nenamietal ani to, že kladné rozhodnutie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobodu nie je právny nárok, avšak má za to, že keby medzičasom nedošlo k zrušeniu jeho nezákonne uloženého disciplinárneho trestu, súd by rozhodol v jeho neprospech a to, že sa tak nestalo žalobca pripisuje k zásahu prokuratúra. Aj súd pripustil, že ústavmi voči odsúdenému zaradenému do práce plní povinnosti zamestnávateľa a pre o žalobca svoj návrh ohľadom výšky skutočnej škody odvodzuje od minimálnej mzdy. 3. Žalovaný 1./ sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Žalovaný 2./ sa v plnom rozsahu stotožnil s výrokmi aj s odôvodnením rozsudku súdu prvej inštancie, čo sa týka nedostatku pasívnej legitimácie. 5. Žalobca ani žalovaný 1./ nevyužili svoje právo a repliku k vyjadreniu žalovaného 2./ nepodali. 6. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 7. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu treba čiastočne odmietnuť (v časti výroku I.) a vo zvyšku odvolaniu žalobcu (výroky III.,IV.) nemožno priznať úspech. 8. Žalobca sa odvolal voči rozsudku súdu prvej inštancie okrem výroku II. a svojim odvolaním tak napadol aj výrok I., ktorým súd prvej inštancie návrh na prerušenie konania za účelom podania návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky zamietol. 8.1. Podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. súd konanie preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, 8.2. Podľa § 357 písm. n) C.s.p. odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164.
8.3. Podľa § 386 písm. c/ C.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné. 8.4. Civilný sporový poriadok priniesol oproti Občianskemu súdnemu poriadku zmenu v koncepcii objektívnej prípustnosti odvolania voči uzneseniu. C.s.p. odvolanie voči tomuto druhu súdneho rozhodnutia nepripúšťa s výnimkou taxatívne vymedzených prípadov uvedených v § 357 C.s.p.. Nad rámec § 357 C.s.p. je prípustnosti odvolania voči uzneseniu vydanému v civilnom mimosporovom konaní, exekučnom konaní a konkurznom konaní, upravená tiež v príslušných osobitných predpisoch. Nakoľko odvolateľ svojim odvolaním napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie vydané v civilnom sporovom konaní majúce formu uznesenia, odvolací súd skúmal objektívnu prípustnosť odvolania v tomto prípade s ohľadom na § 357 C.s.p.. 8.5. Z obsahu spisu a vyplýva, že žalobca podal návrh na prerušenie konania (č.l. 232 spisu) v zmysle § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p. a tomto návrh aj súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku rozhodol výrokom I. V ustanovení § 357 C.s.p. sa medzi taxatívne vypočítanými uzneseniami, voči ktorým je prípustné odvolanie, nenachádza uznesenie súdu prvej inštancie o zamietnutí návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. b) C.s.p.. Odvolanie sa pripúšťa len proti uzneseniu súdu o prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164. Súd prvej inštancie strany sporu v napadnutom rozsudku nesprávne poučil o prípustnosti odvolania aj proti výroku I. Ani nesprávne poučenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku však prípustnosť odvolania nezakladá. Odvolací súd v zmysle vyššie uvedeného odvolanie žalobcu preto musel v tejto časti (výrok I.) odmietnuť keďže smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné, podľa § 386 písm. c/ C.s.p. 9. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu, ktoré smerovalo proti výrokom III., IV. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 10. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Žalobca si v súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami pedagóga Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach č. XXXXXX/X-XXXX zo dňa 29.10.2010 a vedúceho oddelenia č. XXXXXX/X-XXXX zo dňa 1.2.2010, ktoré boli zrušené príkazom prokurátora a to z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu, keď konajúce orgány do spisu nezabezpečili dokumenty vytvorené žalobcom, ako aj z procesných dôvodov uplatnil voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR (žalovaný 1.) a voči Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže (žalovaný 2./) náhradu škody 1.108,74 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,50 % ročne od 1.8.2013 do zaplatenia titulom ušlého zisku a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 19.000 €. 12. Podľa § 3 ods. 1 písm. a), d) zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov platného a účinného do 31.12.2010 (ďalej len „ zákon č. 514/2003 Z.z.“) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím; d) nesprávnym úradným postupom. 13. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. 14. Podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. 15. Podľa § 17 ods. 1,2.3 zákona č. 514/2003 Z.z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje; b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo; c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote; d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
16. Vzhľadom na skutkové okolnosti a rozhodné skutočnosti vymedzené v žalobe, v písomných podaniach žalobcu ako aj počas konania v súlade so súdom prvej inštancie možno uzavrieť, že žalobca sa domáha náhrady škody a náhrady nemajetkovej voči štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.. S poukazom na uvedené sú potom správne závery súdu prvej inštancie (pozri odsek 63. napadnutého rozsudku, resp. 1.2.) o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2./, ktorá skutočnosť bola dôvodom na zamietnutie žaloby voči nemu. Odvolací súd nepovažuje za potrebné k týmto záverom nič uviesť, keďže ani odvolanie žalobcu neobsahuje vôbec žiadne dôvody, pre ktoré by tieto závery o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2./ namietal, resp. spochybňoval. Následne súd prvej inštancie správne skúmal predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu ktorými súd sú existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a vznikom škody a dospel k správnym záverom o nedôvodnosti žaloby aj vo vzťahu k žalovanému 1./. Rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy zákona č. 514/2003 Z.z., zákona č. 475/2005 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov , ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané dokazovanie primerane vysvetlil, prečo nepovažoval nárok žalobcu voči žalovanému 1./ v časti náhrady škody ako ušlého zisku vo výške 1.108,74 € za dôvodný a to pre absenciu príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody a pre premlčania v časti úrokov z omeškania. Rovnako podrobne zdôvodnil zamietnutie žaloby v časti náhrady nemajetkovej ujmy a to pre absenciu samotného vzniku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca v konaní nepreukázal. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. stotožňuje. 17. Nad rámec správnosti záverov súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že v zmysle § 379, § 380 ods. 1 C.s.p. je viazaný rozsahom odvolania ako aj dovolacími dôvodmi. Odvolanie žalobcu, ktorý napadol výrok III. ktorým súd prvej inštancie žalobu zamietol neobsahuje žiadne dôvody k záverom súdu prvej inštancie (pozri odseku 16.) o nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného 2./ a rovnako absentujú odvolacie dôvody k záverom, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu žaloby v časti náhrady nejatkovej ujmy. Vzhľadom na absenciu odvolacích dôvodov odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku v týchto častiach nemá čo uviesť. 18. Za bezdôvodné považuje odvolací súd námietky žalobcu, že súd prvej inštancie nesprávne ustálil, ak nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi nezákonným úradným postupom príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý vyústil v nezákonnom disciplinárnom rozhodnutí a spôsobením škody spočívajúce v ušlom zisku v dôsledku jeho vyradenia z výkonu pracovnej činnosti. 18.1. Bez tohto, aby bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie navrhované žalobcom z obsahu spisu jednoznačne vyplýva, že rozhodnutím pedagóga Ústavu na výkon väzby a Ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach č. 958646/1-2010 zo dňa 29.10.2010 bol žalobcovi uložený disciplinárny trest podľa § 52 ods. 3 písm. d) zákona č. 475/2005 Z. z., o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov umiestnenie do uzavretého oddielu v mimopracovnom čase na dobu 10 dní. To znamená, že výrok rozhodnutia o disciplinárnom treste priamo nespôsobil vyradenie žalobcu z práce a obrana žalobcu v tomto smere zostala len v rovine tvrdení. Pri tomto závere treba vzhľadom na jednotlivé ustanovenia a to § 42 až 45 a § 48 a 49 citovaného zákona č. 475/2005 Z. z. prihliadnuť nato, že odsúdené osoby, medzi ktoré patril aj žalobca, vo výkone trestu odňatia slobody sa zaraďujú do práce. Je ale potrebné zdôrazniť, že zaradením odsúdeného do práce nevzniká medzi ním a ústavom pracovnoprávny ani iný obdobný vzťah. V zmysle ustanovenia § 42 ods. 2 druhej vety citovaného zákona zaradenie odsúdeného do práce môže ústav skončiť kedykoľvek, a to aj bez uvedenia dôvodu. Ak teda žalovaný nebol na základe akéhokoľvek dôvodu zaradený do práce, tak ústav len realizoval svoje oprávnenia vyplývajúce zo zákona a preto nemôže byť daná priama príčinná súvislosť medzi jeho disciplinárnym potrestaním a škodou ako si ju vyčíslil a ktorá mala spočívať v ušlom zisku. 19. Neobstojí ani obrana žalobcu, že súd prvej inštancie tým, že nevykonal navrhované dôkazy (pripojenie administratívneho disciplinárneho spisu, výsluch svedka B.. W. I.) potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 19.1. Súd rozhoduje na základe skutkového stavu veci zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi stranami sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné
a závažné pochybnosti. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Predovšetkým nevykoná dôkazy, ktoré sú pre vec nerozhodujúce a nemôžu smerovať k zisteniu skutkového stavu veci Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia ozrejmil, že vykonania navrhnutého dôkazu - pripojenie administratívneho disciplinárneho spisu nie je možné z dôvodu, že tento bol skartovaný (odsek 13 napadnutého rozsudku) a výsluch svedka B.. W. I. považoval za nadbytočný, tento postup riadne v zdôvodnení rozsudku odôvodnil (odsek 15 napadnutého rozsudku) so záverom ktorým sa stotožňuje aj odvolací súd a preto nevykonanie navrhovaného dôkazu nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý súdny proces. 20. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 21. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil (výrok III.) vrátane výroku o náhrade trov konania (výrok IV.) o ktorých správne rozhodol vzhľadom na pomer úspechu žalovaných1./,2./ . 22. Následne sa odvolací súd zaoberal odvolaním žalobcu proti uzneseniu č. k. 24C/25/2013-286 zo dňa 17.augusta 2018 ktorým súd prvej inštancie priznal svedkovi W.. W.Š. Q., bytom O. X, XXX XX N., nárok na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom voči žalobcovi. 22.1. V odôvodnení tohto rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na predmet žaloby a spôsob rozhodnutia súdom prvej (to rozsudok č.k. 24C/25/2013-253 zo dňa 13.06.2018) a nato, že v priebehu konania bol svedok W.. W.Ú. Q., bytom O. X, XXX XX N. predvolaný na výsluch pred tunajším súdom určeným na termín 04.05.2018 o 12.00 hod. Uvedený svedok na tomto pojednávaní požiadal o priznanie svedočného, spočívajúceho v zaplatenom cestovnom za cestu na pojednávanie v sume 33,- €. 22.2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami 251 ods. 1, § 255 ods. 1,2, § 262 ods. 1,2§ 258 ods. 1,3 C.s.p., ustanovením § 72 ods. 1 vyhlášky MS SR č. XXX/XXXX o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresne súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy keď uviedol, že napadnutým uznesením dodatočne rozhodoval o nároku svedka na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom, nakoľko súd v konečnom rozhodnutí opomenul o tomto nároku rozhodnúť v zmysle § 262 ods. 1 C.s.p. Súd prvej inštancie konštatoval, že svedok má nárok na náhradu trov, ktoré si uplatnil, a to v závislosti na výsledku sporového konania. Súd rozhodol o nároku na náhradu „účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom“ podľa pomeru úspechu strán v spore tak, že svedkovi priznal nárok na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom voči neúspešnému žalobcovi v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 23. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, keďže výrok v časti „vydal v spojení s jeho výsluchom voči žalobcovi“ je nezrozumiteľný nemá oporu v skutkovom stave. Výsluch svedka nebol vedený voči žalobcovi, ale na návrh žalobcu. Rozhodnutie o náhrade nákladov svedka nemôže byť a nie je viazané na meritórne rozhodnite vo veci, keďže svedkovi vzniká náhradu na jeho nákladov okamžite po ukončení svedeckej výpovede. Pri rozhodovaní o náhrade výdavkov svedka nie je možné aplikovať ustanovenie § 262 odsek 2 Civilného sporového poriadku. V dôsledku čoho navrhuje aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zmenil tak, že W.. W. Q. prizná náhradu výdavkov vo výške 33 €. 24. K odvolaniu žalobcu proti uzneseniu sa žalovaní 1./,2./ písomne nevyjadrili. 25. Odvolací súd preskúmal a prejednal vec aj v rozsahu tohto podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 26. Podľa § 253 ods. 1,3 C.s.p. ak strana v konaní navrhne vykonanie dôkazu, s ktorým sú spojené výdavky, súd jej môže uložiť povinnosť zložiť preddavok. Ak strana v lehote určenej súdom preddavok nezloží, súd navrhnutý dôkaz nevykoná.
27. Podľa § 258 ods. 1,3 C.s.p. svedkovi môže súd ako svedočné priznať náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom. Náhrada podľa odsekov 1 a 2 sa uplatňuje pri podaní výpovede, najneskôr však do desiatich dní, inak právo na náhradu podľa odsekov 1 a 2 zaniká. 28. Podľa § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 29. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 30. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol v konaní na návrh žalobcu na pojednávaní dňa 4.5.2018 vypočutý svedok W.. W. Q., ktorý priamo na tomto pojednávaní požiadal o priznanie svedočného, spočívajúceho v zaplatenom cestovnom za cestu na pojednávanie v sume 33,- €. 31. V danom prípade súd prvej inštancie neuložil žalobcovi, ktorý navrhol vykonanie tohto dôkazu v zmysle § 253 ods. 1 C.s.p. zložiť preddavok na vykonanie tohto dôkazu a výsluch svedka vykonal. Skutočnosť, že nebol zložený preddavok na trovy dôkazu, automaticky neznamená, že trovy tohto dôkazu znáša štát. Civilný sporový poriadok na rozdiel od Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. júna 2016 už neobsahuje ustanovenie obdobné ustanoveniu § 141 ods. 4 O.s.p., podľa ktorého platilo, že trovy dôkazov, ktoré neboli kryté preddavkom, hradil štát. Strany musia v súvislosti s dokazovaním zohľadniť, že štát vo všeobecnosti neznáša trovy dôkazu vrátane trov spojených s výsluchom svedka. To platí aj v prípade, ak trovy dôkazu neboli podľa § 253 ods. 1 C.s.p. preddavkované. Pokiaľ nedošlo k vysporiadaniu preddavku pred rozhodnutím, ktorým sa konanie končí, musí byť oprávnenej osobe riadne priznaný nárok na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 C.s.p. proti konkrétnej sporovej strane. (pozri aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 236/2019). 32. Ak vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie napadnutým uznesením priznal svedkovi W.. W. Q., bytom O. X, X N., voči žalobcovi ako neúspešnej strane sporu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. nárok na náhradu účelne vynaložených hotových, preukázaných a uplatnených výdavkov spojených s jeho výsluchom postupoval správne, keď o výške výdavkov rozhodne v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Nedôvodná je námietka žalobcu, že pri rozhodovaní o náhrade výdavkov svedka nie je možné aplikovať ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p. , keďže svedkov, znalcov a iné osoby oprávnené z titulu náhrady trov konania možno považovať za strany sporu pre určitý úsek sporového konania v štádiu rozhodovania súdneho úradníka o výške tejto úhrady (pozri Veľký komentár Civilného sporového poriadku, X.. V.. W. Š., B.. a kol., 2016, C.H.BECK, s. 961). 33. Odvolací súd s poukazom na uvedené napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie č.k. 24C/25/2013-286 zo dňa 17.augusta 2018 podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.
34.O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.. V odvolacom konaní bola plne úspešní žalovaní 1./,2./, preto by im vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania . Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov konania nepriznáva. (Pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovaným 1./,2./ v odvolacom konaní trovy nevznikli, rozhodol odvolací súd tak, že žalovaní 1./,2./ nemajú voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom prvej inštancie. 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods.1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods.1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods.2 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods.1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods.2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods.2 C.s.p.).