Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8C/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcu: D. G., T.. XX.X.XXXX, H. D.. C.. U. XX, XXX XX, I., C. H.: XX-XX XXnd G., J., T. E. XXXXX, O., právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. Chlapík s.r.o., so sídlom Sládkovičova 13, 010 01, Žilina, IČO: 47 232 072, proti žalovanému: Slovenská republika, konajúca prostredníctvom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, so sídlom Štúrova 11, 812 85, Bratislava, IČO: 00 166 481, v konaní o zaplatenie 101.197,49 € s prísl., takto

rozhodol:

I. Žaloba žalobcu o zaplatenie sumy 1.197,49 € titulom náhrady škody a sumy 21.750 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne z týchto súm od 12.5.2015 do zaplatenia, sa zamieta.

II. Vo zvyšku uplatneného nároku sa konanie zastavuje.

III. Žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

IV. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Žalobca v žalobe podanej dňa 12.1.2017 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu 1.197,49 € z titulu náhrady škody a ďalej 100.000 € z titulu nemajetkovej ujmy vrátane 5,05 % ročného úroku z omeškania z priznaných súm od 12.05.2015 do zaplatenia. Svoju žalobu odôvodnil tým, že uznesením vyšetrovateľa PZ Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin číslo jednacie ČVS:VP-66/93 zo dňa 11.02.1993 bolo podľa začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa voči žalobcovi vznesené trestné obvinenie z trestného činu pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa a Tr. zák. , pretože na podklade zistených a potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že žalobca sa v mesiaci júl až august 1992 zoznámil s mladistvými N. U. Z. F. W., ktorých zlákal, že potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti v kancelárii vo Vrútkach v dome, kde sa nachádza reštaurácia Kafe Q ako aj na byte v I., O.. N. XX/XX, kde ich pohlavne zneužíval a to tak, že im ohmatával pohlavný orgán, tento im aj masíroval, aj ich bral do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám onanoval a púšťal im videokazety s pornografickou tematikou, kde bol zachytený pohlavný styk mužov - homosexuálov. V žalobe ďalej uviedol, že uznesením vyšetrovateľa PZ , Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie prerušené, pretože obvinený sa v miesta bydliska nezdržiaval a jeho pobyt nebol známy, preto nebolo možné vec náležite objasniť. Následne uzneseniami vyšetrovateľa PZ Martin bolo v konaní pokračované, následne bolo prerušované konanie z toho dôvodu, že sa nezdržiaval v mieste pobytu. Uznesením Okresnej prokuratúry v Martine číslo jednacie

zo dňa 03.03.2011 prokurátor rozhodol podľa , že trestné konanie vedené proti obvinenému G. sa vykonaná ako proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené až dňa 23.11.2000. Okresná prokuratúra v Martine dňa 08.07.2013 podala podľa obžalobu za vyššie uvedený trestný čin. Samosudca Okresného súdu v Martine podľa vydal dňa 12.09.2013 opatrenie pod č.k. - 313, podľa ktorého sa konanie proti žalovanému podľa a nasl. vykoná ako proti ušlému. Rozsudkom Okresného súdu v Martine sp. zn. zo dňa 13.03.2014, podľa žalobca oslobodený spod obžaloby. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 23.04.2013. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor. Odvolanie neskôr zobral späť. V súvislosti s trestným konaním žalobcovi vznikla ujma a to skutočná škoda za zaplatenie trov obhajoby vo výške 1.197,49 €. Tieto boli vyúčtované dňa 22.05.2014. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci dňa 18.08.2014 žiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Uplatnil si nemajetkovú ujmu vo výške 100.000 €. Svoj nárok odôvodnil tou skutočnosťou, že celé trestné konanie vedené proti jeho osobe bolo svojou dĺžkou 21 rokov hrubým porušením práv obvineného na to, aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa SR a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň v konaní bolo porušené základné právo obvineného na obhajobu vyjadrené v ustanovení a článku 50 ods. 3 SR a ods. 3 písm. b) a c) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a taktiež bolo postihnuté závažnými procesnými dôsledkami, nakoľko procesné úkony boli vykonané bez toho, aby bol o nich upovedomený a bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca, hoci bol dôvod povinnej obhajoby, ktoré v skutočnosti mali za následok, že vedené trestné stíhanie bolo už dávno premlčané. Takéto protizákonné vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu, ktoré však ničím nezavinil. Žalobca sa legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej republike a riadne prihlásený k pobytu v USA, pričom táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom konaní prinajmenšom od roku 2000 známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, jeho príbuzných. Pociťoval ujmu na svoju osobu s tým, že sa znižovala jeho česť u iných ľudí a tým ohrozovala vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného príkazu na zatknutie nemohol navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať, cestovať, bol evidovaný ako osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Stratil kontakt s viacerými známymi a priateľmi. V súkromnom aj rodinnom živote mal problém nadviazať známosť, nájsť si zamestnanie a nájsť si uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky , negatívne hodnotiace úsudky vplývalo na to, čo nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia. Trestné konanie zasahovalo do jeho súkromného a osobného života, ako aj do jeho cti, dobrej povesti, preto je podľa jeho názoru spôsobilosť vykonať vznik majetkovej škody ale aj škody nemajetkovej. Podľa jeho názoru v právnom štáte musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti nedopustil bude mu priznané odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Vedené trestné stíhanie bolo pre neho záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Jeho predbežnému prejednaniu nároku nebolo vyhovené. Z toho dôvodu bol nútený podať návrh na súd. Poukázal na . Na základe tohto zákona sa domáhal náhrady škody. K žalobe pripojil vyčíslenie trov právneho zastupovania v trestnej veci, uznesenia vyšetrovateľov, rozsudok Okresného súdu v Martine, žiadosť o prejednanie náhrady škody, ako aj ostatné listinné dôkazy.

2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že nesúhlasí so žalobou. Žiadal ju zamietnuť v celom rozsahu, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenie o existencii nezákonného rozhodnutia. Mal za to, že neskoršie oslobodenie žalovaného spod obžaloby v žiadnom prípade nezakladá záver v tom, že uznesenie o vznesení obvinenia voči jeho osobe bolo nezákonné. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia automaticky nemožno považovať za nezákonné, nakoľko v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. V prejednávanej veci je rozhodujúce posúdenie zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania. Vyšetrovateľ policajného zboru v danom prípade na základe uvedených skutočností, vyplývajúceho predpokladu, že trestný čin spáchala určitá osoba nemal inú zákonnú možnosť, na postup. V predmetnej veci ak nechcel postupovať v rozpore s , nemal inú možnosť ako vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Začatie trestného stíhania je prvým štádiom trestného konania, ktoré vo vzťahu ku konaniu pred súdom má iba bežný charakter a pomocnú úlohu. V konaní nebolo potvrdené ani porušenie základných zásad trestného konania vyjadrených v trestnom konaní vyšetrovateľom alebo trestným orgánom. Ide o štandardný

postup policajného zboru a orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona , pričom uznesenie o vznesenie trestného obvinenia nebolo v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné. Aj keď v danom prípade bol žalobca spod obžaloby oslobodený, pričom takýto postup v zmysle ustálenej judikatúry mal v zásade rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nie je možné podľa názoru žalovaného pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z toho, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti tejto konkrétnej trestnej veci. Poukázal na , kde je uvedené, že ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobené nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušných orgánov. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa citovaného zákona právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadne opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. To, čo treba chápať pod pojmom prípady hodné osobitného zreteľa je v každej konkrétnej veci na posúdenie orgánu, ktorý zodpovedá za škodu pri výkone verejnej moci. V zákonnom ustanovení podmienok priznaní náhrady škody poškodenému voči štátu vyslovenej povinnosti zo strany poškodeného spočívajúcej vo využití riadnych opravných prostriedkov proti nezákonnému rozhodnutiu. Žalobca nepodal riadny opravný prostriedok proti rozhodnutiu o vznesení obvinenia a preto mu v zmysle citovaného zákonného ustanovenia nemožno priznať právo na náhradu škody spočívajúcu v nákladoch na obhajobu v trestnom konaní. Tiež žiadal návrh zamietnuť aj ohľadom nemajetkovej ujmy 100.000 € , ktoré si žalobca uplatňoval, pričom poukázal na to, že žalobca žiada nemajetkovú ujmu v rozpore s ustanovením . Osobitný právny predpis v zmysle uvedeného ustanovenia je v rozpore so , ktorý v upravuje maximálnu výšku odškodnenia, ktorá je 50 násobok minimálnej mzdy.

3. Žalobca vo svojom písomnom stanovisku z 03.05.2017 trval v plnom rozsahu na svojom návrhu. Poukázal na oslobodenie spod obžaloby a v tejto súvislosti poukázal na to, že to má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania, o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Ďalej poukázal na zákonnú úpravu , konkrétne a a v súvislosti s tým poukázal na to, že zodpovednosť je daná ako objektívna bez ohľadu na akékoľvek zavinenie. Ohľadom nemajetkovej ujmy upravil svoj návrh a žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie nemajetkovej ujmy vo výške 21.750 € a to v zmysle ustanovenia s poukazom na ustanovenie .

4. Žalobca na pojednávaní trval v plnom rozsahu na podanom návrhu z dôvodov tam uvedených . Nestotožnil sa s námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Podľa neho je nemysliteľné, aby sa v trestnom konaní domáhal nemajetkovej ujmy. V uznesení o vznesení obvinenia nebolo vo veci rozhodnuté. Nebolo zrejmé, či je trestné konanie zákonné alebo nezákonné.

5. Žalovaný trval na svojom vyjadrení z 18.05.2017 vzniesol námietku premlčania s poukazom na to, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo doručené obvinenému, t.j. žalobcovi dňa 23.11.2000 , avšak žalobca si svoj nárok na súde uplatnil až dňa 12.01.2017, teda po 10-ročnej premlčacej lehote. Ďalej poukázal na o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, kde je uvedené, že zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravuje doterajšími predpismi.

6. Po vykonanom dokazovaní na pojednávaní dňa 19.6.2017 súd vo veci vydal v poradí prvý rozsudok, ktorým žalobu zamietol a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania.

7. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a Krajský súd v Žiline ako súd odvolací svojím uznesením sp. zn. zo dňa 31.1.2019 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil ju na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8. Vo svojom uznesení súd II. inštancie uviedol, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou podanou na Okresný súd Martin dňa 12.01.2017 domáhal zaplatenia sumy 101.197,49 Eur s príslušenstvom, ktorá pozostávala z náhrady škody, ktoré zaplatil žalobca na trovách obhajoby

svojmu advokátovi v trestnom konaní vo výške 1.197,49 Eur i nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Eur, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 101.197,49 Eur od 12.05.2015 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Následne žalobca podaním zo dňa 03.05.2017, ktoré došlo na Okresný súd Martin dňa 11.05.2017 (č.l. 91-92 spisu), „upravil“ žalobný návrh a žiadal, aby súd žalovaného zaviazal zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21.750,00 Eur, čo predstavuje 50-násobok sumy minimálnej mzdy v roku 2017 vo výške 435,00 Eur. Poukázal pritom na ust. s poukazom na ust. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi. Posúdením tohto podania podľa jeho obsahu ( ) sa jednalo o čiastočné späťvzatie žaloby v časti predmetu konania (čo do sumy 77.450,00 Eur), o ktorom okresný súd v konečnom rozhodnutí vo veci samej nerozhodol v zmysle ust. a vo vzťahu k tejto čiastke v odôvodnení svojho rozhodnutia nezaujal žiadne stanovisko, t.j. neuviedol, prečo neprihliadol na čiastočné späťvzatie žalobcu zo dňa 10.05.2017 a prečo následne meritórne rozhodoval aj o tejto časti predmetu konania.

9. V dôsledku tohto dispozitívneho úkonu žalobcu v časti predmetu konania tak následne zostala predmetom prejednávanej veci žalovaná istina 23.747,49 Eur a úroky z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 101.197,49 Eur počítané od 12.05.2015 do zaplatenia.

10. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS: VP-66/93 zo dňa 11.02.1993 bolo podľa začaté trestné stíhanie a súčasne bolo podľa voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie z trestných činov pohlavného zneužívania a ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa a , pretože na podklade zistených a potvrdených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že D. G. (žalobca) sa v mesiacoch júl a august 1992 zoznámil s maloletými: N. U., T.. XX.XX.XXXX, I. N.Y., T.. XX.XX.XXXX Z. F. W., T.. XX.XX.XXXX, ktorých potom zlákal, že potrebuje pomôcť v pracovnej činnosti do kancelárie vo Vrútkach a to v dome, kde sa nachádza reštaurácia Cafe Q, ako aj na byt v I., O.. N. XX/XX, kde ich pohlavne zneužíval a to tak, že ich ohmatával po pohlavných orgánoch, tieto im aj masíroval, bral ich do svojich úst, až došlo u nich k výronu semena, pričom tiež sám pritom onanoval a tiež im púšťal videokazety s pornografickou tematikou, kde boli zachytené situácie - pohlavný styk mužov - homosexuálov. Uznesením vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin č.j. ČVS: VP-66/93 zo dňa 09.04.1993 bolo trestné stíhanie, začaté uznesením zo dňa 11.02.1993 proti žalobcovi v zmysle , prerušené, pretože žalobca - obvinený sa v mieste bydliska nezdržiava a jeho pobyt nie je známy, preto nie je možné vec náležite objasniť. Po vydaní viacerých uznesení Okresného úradu vyšetrovania PZ Martin o pokračovaní a prerušení trestného stíhania vydaných v období od 01.04.1998 až do 20.04.2010, prokurátor Okresnej prokuratúry Martin uznesením č.j. -141 zo dňa 03.03.2011 rozhodol podľa , že trestné konanie vedené proti obvinenému D. G. sa vykoná ako proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine. Prokurátor Okresnej prokuratúry Martin dňa 08.07.2013 pod č.j. -156 podal podľa na žalobcu (obvineného D. G.) obžalobu pre vyššie uvedený trestný čin pohlavného zneužívania podľa účinného do 31.08.1998 a pre trestný čin ohrozovania mravnej výchovy mládeže podľa účinného do 31.08.1998. Okresný súd Martin v trestnej veci vedenej proti obvinenému D. G. (žalobcovi) rozhodol rozsudkom č.k. -365 zo dňa 13.03.2014, ktorým podľa žalobcu - obžalovaného D. G. oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Martin sp. zn. dňa 08.07.2013. Po poučení o opravnom prostriedku na hlavnom pojednávaní podal prokurátor Okresnej prokuratúry Martin odvolanie proti vyhlásenému rozsudku, ktoré následne v písomnom podaní zo dňa 23.04.2014 zobral späť. V dôsledku toho uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 23.04.2014. Žalobcom vyčíslená skutočná škoda predstavuje čiastku 1.197,49 Eur, ktoré predstavujú trovy obhajoby zaplatené na základe faktúry advokáta, ktorý ju vyčíslil v súlade s vyhláškou MS SR č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

11. Žalobca so svojou žiadosťou na predbežné prerokovanie nároku nebol u žalovanej úspešný. Žalovaná namietala, že nie je príslušná konať za štát, pretože škodu nespôsobila prokuratúra (prokurátor), čím nie sú splnené zákonné podmienky na postup podľa , a teda Generálna prokuratúra SR žiadosť žalobcu neprerokuje s tým, že pokiaľ žalobca sa s uvedeným stanoviskom nestotožňuje, nárok na náhradu škody si môže uplatniť buď

na inom príslušnom orgáne, alebo na súde. Tým považuje vec na prokuratúre za skončenú. Svoj nárok žalobca uplatnil v súlade s ustálenou judikatúrou, keď poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Z predložených dokladov vyplýva, že žalobca považuje svoj nárok na náhradu škody (skutočnej škody vo výške 1.197,49 Eur a nemajetkovej ujmy vo výške 100.000,00 Eur) za plne opodstatnený a preukázaný, konštatujúc, že sú splnené zákonné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu - nezákonné rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a výškou spôsobenej škody. Podstata nároku na náhradu škody sa neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia. Takéto právo má aj vtedy, ak v súvislosti s rozhodnutím orgánu činného v trestnom konaní, ktoré nie je v súlade so zákonom, vynaložil náklady na trovy obhajoby, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. Žalobcovi v súvislosti s trestným konaním, vzhľadom na závažnosť obvinení a s tým súvisiace zachovanie jeho práv ako obvineného zakotvené jednak v , ako aj v medzinárodných dohovoroch, vznikla skutočná škoda spočívajúca v účelne vynaložených nákladoch na zaplatené trovy obhajoby vo výške 1.197,49 Eur a zároveň si uplatnil žalobou aj nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,00 Eur. Keďže žalovaná nárok žalobcu na náhradu škody dobrovoľne neuspokojila, žalobca s poukazom na ust. sa bol nútený domáhať svojho nároku súdnou cestou. Súčasne si žalobca uplatnil voči žalovanej podľa a ust. nariadenia vlády Slovenskej republiky č. aj nárok na úroky z omeškania vo výške 5,05 % z (pôvodne) uplatnenej výšky škody od 12.05.2015 (s poukazom na deň oznámenia, že žalovaná neuspokojí nárok žalobcu - 12.05.2015) do zaplatenia. Zároveň žalobca žiadal zaviazať žalovanú aj na náhradu trov tohto konania.

12. V posudzovanom prípade sa výsledok trestného stíhania v podobe právoplatného odsúdenia žalobcu v procesnom postavení obžalovaného nedostavil. Nenaplnil sa tak základný účel trestného konania - vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči páchateľovi. Štát sa stal teda zodpovedným za vedenie trestného stíhania voči žalobcovi, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom.

13. Základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je zrušenie, alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom ( o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom).

14. Pre správnu interpretáciu tohto zákonného ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho gramatického výkladu. V tomto smere odvolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej gramatický výklad právnej normy slúži len na prvotné priblíženie k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overenie správnosti výkladu, resp. na jej doplnenie alebo spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na úroveň gramatického výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie prispieť k zisteniu obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.

15. Pokiaľ ide o uplatnenú náhradu škody spočívajúcu v trovách obhajoby, odvolací súd konštatuje, že túto je potrebné po právnej stránke posúdiť podľa a to vzhľadom na ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, podľa ktorého zodpovednosť za škodu, spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi. nadobudol účinnosť dňa 01.07.2004; pred týmto Uznesenie o vznesení obvinenia žalobcovi bolo vydané dňa 11.02.1993, t.j. ešte za účinnosti , preto vzhľadom na ust. podlieha právne posúdenie tohto nároku právnemu režimu podľa V prípade náhrady škody spočívajúcej v trovách obhajoby v trestnom konaní boli splnené všetky tri zákonom vyžadované predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím: a) existencia nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 11.02.1993 (trestné konanie skončilo oslobodením obžalovaného - t.j. žalobcu spod obžaloby, t.j. nenaplnil sa predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným), b) existencia škody (spočívajúca v trovách obhajoby žalobcu vyplatenému

jeho advokátovi za zastupovanie v trestnom konaní), ako aj c) príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a škodou (trovy obhajoby boli priamo vyvolané uznesením o vznesení obvinenia voči žalobcovi).

16. Pozornosti odvolacieho súdu neunikol ani fakt, že žalovaná vzniesla proti nároku uplatnenému žalobou námietku premlčania. Vo vzťahu k tejto námietke právny zástupca žalobcu uviedol, že sa nestotožňuje s obranou žalovaného, že došlo k premlčaniu nároku a ak by aj prichádzalo premlčanie do úvahy, tak na námietku premlčania by súd nemal prihliadať, lebo je v rozpore s dobrými mravmi ( ).

17. V danej súvislosti okresný súd nezaujal k tomuto tvrdeniu žalobcu žiadne stanovisko. Odvolací súd však poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp .zn. , z ktorého vyplýva, že ak sa objektívne premlčacia doba skončila skôr, ako poškodený zistil, že mu vznikla škoda v dôsledku nezákonného rozhodnutia, bolo by odopretie práva na náhradu škody, v dôsledku uplatnenia námietky premlčania, popretím základných mravných hodnôt, ku ktorým sa žalovaný (Slovenská republika) po roku 1989 prihlásila s porušením princípov právneho štátu. V danej súvislosti Najvyšší súd ČR konštatoval, že opakovane vyvodil, že dobrým mravom zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom len v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči nemu by za takejto situácie zánik nároku na plnenie v dôsledku uplynutia premlčacej doby bol neprimerane tvrdeným postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn. zo dňa 22.08.2002 uverejnený v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. 59/2004). Ak orgány činné v trestnom konaní dlhodobo vo veci riadne nekonali, je možné v danom prípade vyhodnotiť námietku premlčania vznesenú žalovaným ako rozpornú s dobrými mravmi ä ). Štátne orgány totiž mali vedomosť o adrese pobytu žalovaného v USA, no napriek tomu opakovane prerušovali a pokračovali v trestnom konaní. Až na naliehanie jeho právneho zástupcu a jeho oznámenie z roku 2010 začala Okresná prokuratúra Martin vo veci konať tak, že prokurátor Okresnej prokuratúry vydal uznesenie sp. zn. -141 zo dňa 03.03.2011 o tom, že trestné konanie proti obvinenému D. G. sa vykoná ako proti ušlému, lebo sa vyhýba trestnému konaniu pobytom v cudzine ( ). Je zrejmé, že dozorový prokurátor mohol pri vedomosti o adrese žalovaného v cudzine takéto uznesenie vydať oveľa skôr.

18. Vo vzťahu k druhej časti nároku uplatnenému žalobou, a to nemajetkovej ujme, sa žiada dodať, že trestné konanie už len tým, že vnáša do života obvineného značnú neistotu, znamená pre neho významnú psychickú záťaž. Výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti, a to aj vtedy, ak nie je stíhaný väzobne. Takýto zásah je potom citeľnejší o to viac, ak je trestné konanie následne skončené oslobodzujúcim rozsudkom, kedy je konštatované, že skutok, z ktorého bol jednotlivec obvinený a obžalovaný, sa nestal, prípadne nebol trestným činom. Ak dochádza v takom konaní ešte k prieťahom, pochopiteľné pocity frustrácie môžu viesť k psychickému aj fyzickému poškodeniu takéhoto jednotlivca. Navyše tam, kde je v stávke osobný, rodinný a pracovný život, občianska česť a doterajšia bezúhonnosť, sú dôsledky o to závažnejšie, a vedú niekedy k úplnej osobnej, spoločenskej a profesijnej likvidácii príslušného človeka. Tu je všeobecný súd nútený zodpovedne prihliadnuť ku všetkým nepriaznivým následkom, vyvolaným takýmto trestným konaním a zvážiť všetky jeho negatívne dopady, dotýkajúce sa najmä osobnostnej integrity konkrétneho poškodeného. Súd potom s ohľadom na všetky jedinečné skutkové okolnosti takéto individuálneho prípadu určí výšku finančnej náhrady; pracuje tu vlastne so všeobecným právnym princípom primeranosti a posudzuje vec najmä v intenciách životného postavenia poškodeného pred a po zásahu, chybujúcich orgánov verejnej moci. Jediné také rozhodnutie, prizerajúce ku všetkým kritériám, ktoré je treba vziať do úvahy v kontexte daného prípadu, je potom možné považovať za spravodlivé a ústavne konformné (z rozhodnutia Ústavného súdu ČR sp. zn. ).

19. Žalobca vo svojej žalobe nárok, ktorým si uplatnil nemajetkovú ujmu, odôvodnil najmä tým, že celé trestné konanie vedené voči jeho osobe svojou dĺžkou viac ako 21 rokov bolo hrubým porušením práva obvineného na to, aby jeho vec bola rýchlo a spravodlivo prejednaná bez zbytočných prieťahov podľa

článku 48 ods. 2 SR a v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zároveň konanie bolo postihnuté porušením základného práva obvineného na obhajobu vyjadrené v ust. a článku 50 ods. 3 SR a tiež článku 6 ods. 3b), c) Dohovoru ochrane o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tiež bolo postihnuté závažnými procesnými dôsledkami, keďže procesné úkony boli vykonané bez toho, aby bol o nich upovedomený a aj bez toho, aby mu bol ustanovený obhajca, hoci tu bol dôvod povinnej obhajoby, ktoré skutočnosti mali za následok, že vedené trestné stíhanie bolo už dávno premlčané. Takéto protizákonné vyšetrovanie bolo však na úkor žalobcu - obvineného D. G., ktoré on sám ničím nezavinil. Žalobca sa totiž legálne zdržiaval v cudzine, bol odhlásený z pobytu v Slovenskej republike a riadne prihlásený na pobyt v USA a táto skutočnosť bola orgánom činným v trestnom konaní prinajmenšom od roku 2000 známa. Trestné stíhanie citeľne doliehalo na osobu žalobcu, na jeho rodinu a príbuzných, pociťoval ujmu na svoju osobnosť tým, že sa znižovala jeho česť u iných ľudí a tým ohrozovala vážnosť a dôstojnosť jeho postavenia a uplatnenia v spoločnosti. V dôsledku vydaného príkazu na zatknutie žalobca nemohol navštevovať územie SR, nemohol sa voľne pohybovať a cestovať, v USA bol evidovaný ako osoba, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie v inom štáte. Žalobca tak stratil kontakt s viacerými známymi a priateľmi. Mal problémy v súkromnom živote, rodinnom živote, mal problém nadviazať známosť, nájsť si zamestnanie a uplatnenie v spoločnosti, ktoré všetky tieto dôsledky, negatívne hodnotiace úsudky, nepriaznivo vplývali na jeho život, čo nepriaznivo zasiahlo aj do jeho psychického zdravia. Trestné konanie zasahovalo do jeho súkromného a osobného života ako jednotlivca, do jeho cti, dobrej povesti, preto je podľa jeho názoru spôsobilé vyvolať nielen vznik majetkovej škody, ale aj škody nemajetkovej. Podľa názoru žalobcu v právnom štáte musí existovať garancia, že v prípade preukázania, že sa trestnej činnosti nedopustil, bude mu priznané odškodnenie za všetky úkony, ktorým bol zo strany štátu podrobený. Vedené trestné stíhanie bolo pre neho záťažou, zasahovalo do jeho dobrej povesti a to tým skôr, že sa jednalo o obvinenie, ktoré bolo preukázané ako nepravdivé a potvrdené oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v súvislosti s uvedenými skutkovými tvrdeniami má žalobca dôkazné bremeno. Otázka jeho (ne)unesenia však nebola doposiaľ v prejednávanej veci riešená.

20. V danej súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 28.07.2010, z ktorého vyplýva, že pokiaľ žalobcovi bola spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní, bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti , pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti , bolo potrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Uvedená argumentácia nepochybne platí aj o náhrade nemajetkovej ujmy, o ktorej v danom prípade mal konajúci súd rozhodnúť v zmysle ust. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Ďalšie kritériá sú uvedené v ust. a citovaného zákona (pozri judikatúru pod č. R 19/2014).

21. Pre úplnosť je potrebné dodať, že neobstojí ani obrana žalovaného o tom, že nepoznal či nedefinoval pojem škody, a ani neobsahoval rozsah jej náhrady. V danej súvislosti odvolací súd upriamuje pozornosť na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 30.06.2010, z ktorého vyplýva, že ak by v posudzovanom prípade prichádzala do úvahy aplikácia , bolo by na daný prípad potrebné aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy podľa a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá a) nastala v majetkovej sfére poškodeného, b) je objektívne vyjadriteľná v peniazoch, c) je napraviteľná poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného. Pre posúdenie predmetnej právnej veci je významné, že škoda, ako predpoklad vzniku zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup, je daná len vtedy, ak vznikla v príčinnej spojitosti s nesprávnym úradným postupom.

22. Pokiaľ aj žalovaný v prejednávanej veci argumentoval tým, že žalobca nevyužil opravný prostriedok (podanie sťažnosti) proti uzneseniu o vznesení obvinenia, k tomu odvolací súd dodáva, že predmetnú otázku už riešil Ústavný súd ČR v náleze , R 140/2011; v ktorom konštatoval, že pravidlo vyčerpania procesných opravných prostriedkov vyžaduje, aby sťažovateľ riadne využil tie prostriedky nápravy, ktoré sú dostupné a dostatočné na dosiahnutie nápravy tvrdených porušení. Existencia efektívnych opravných prostriedkov musí byť istá nielen v teórii, ale aj v praxi, inak stráca požadovanú prístupnosť a efektívnosť. Sťažovateľ nie je povinný využívať opravné prostriedky, ktoré sú nedostatočné a neefektívne (porovnaj rozsudok Veľkej komory Európskeho súdu z 08.04.2004 vo veci Asanidze proti Gruzínsku, sťažnosť č. 71503/01, odsek 127). Ústavný súd obdobne ako v náleze aj

teraz dodáva, že za situácie, kedy prokurátorom, ktorý má povinnosť na zákonnosť prípravného konania dohliadať z úradnej povinnosti ( ), obžaloba podaná bola, čím dal prokurátor najavo svoje presvedčenie o dôvodnosti a zákonnosti začatého trestného stíhania, možno vychádzať z predpokladu, že sťažovateľova sťažnosť by úspešná nebola. Rovnako ako v citovanom náleze (resp. v náleze sp. zn. ), aj v tejto veci sa tak javí striktná požiadavka na vyčerpanie tohto opravného prostriedku ako prepiaty formalizmus, zakladajúci porušenie práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci v zmysle článku 36 ods. 3 Charty. Ústavný súd preto zhodne uzatvoril, že zo samotného nevyužitia zákonného procesného práva podať sťažnosť proti uzneseniu o začatí trestného stíhania nemožno ústavne konformne vyvodiť, že sa sťažovateľ vzdal svojho základného práva podľa článku 36 ods. 3 Listiny. Ak tak urobili v napadnutých rozhodnutiach všeobecné súdy, porušili základné práva sťažovateľa, na ktoré sa odvoláva.

23. Za popísaného skutkového stavu je zrejmé, že okresný súd sa nedostatočne vysporiadal s nárokom uplatneným žalobou, keďže neprihliadol na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom zo dňa 03.05.2017 a následne nesprávne právne posúdil vec. Napokon z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva i jeho zmätočnosť nielen v chybnom označení zákonov, dátumov, ale aj zmätočnosť odôvodnenia jeho právneho záveru. Vo vzťahu k zamietnutiu žaloby v časti škody (vynaložených trov trestného konania) okresný súd raz ako dôvod pre zamietnutie žaloby uvádza nesplnenie si povinnosti podať proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť (jednoznačne sa jedná o splnenie podmienok podľa ), no na inom mieste uvádza, že žalobu v tejto časti zamietol z dôvodu premlčania nároku podľa .

24. V dôsledku popísanej procesnej situácie dôvody napadnutého rozsudku sú nedostatočné, čím konajúci súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane (žalobcovi), aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Vyššie uvedené nedostatky však nebolo možné upraviť v konaní pred odvolacím súdom. Na základe vyššie uvedenej skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (, ).

25. V ďalšom konaní okresný súd opätovne posúdi nárok žalobcu uplatnený žalobou (s prihliadnutím na čiastočné späťvzatie žaloby sčasti pre sumu 77.450,00 Eur) a vytýči vo veci pojednávanie, na ktoré predvolá strany sporu, vykoná dokazovanie na základe dôkazov označených a predložených obidvomi procesnými stranami a vysporiada sa aj s prípadnými ich ďalšími návrhmi na doplnenie dokazovania. Po doplnenom dokazovaní okresný súd opätovne rozhodne o nároku žalobcu uplatnenom žalobou, pričom je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným vyššie ( ). Pri vyhotovení písomného vyhotovenia rozsudku bude súd prvej inštancie dôsledne vychádzať z ust. .

26. Spravujúc sa záväzným právnym názorom súdu druhej inštancie Okresný súd Martin už osobou iného zákonného sudcu vec znova prejednal na pojednávaní v dňoch 11.9.2019 a 30.10.2019. Na tomto pojednávaní súd informoval procesné strany, že je viazaný názorom súdu druhej inštancie s tým, že pokiaľ ide o nárok na majetkovú škodu, ktorá vznikla vynaložením trov obhajoby v prípravnom konaní, je tento nárok nutné posúdiť v zmysle s tým, že pokiaľ žalovaná strana namietala, že žalobca nepodal proti uzneseniu o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok

- sťažnosť, tak súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadňuje tú skutočnosť, že žalobcovi bolo uznesenie o vznesení obvinenia doručené v cudzine 23.11.2000 a z toho dôvodu mal žalobca problém aj vzhľadom na vydanie medzinárodného zatýkacieho rozkazu voči nemu zvoliť si v určenej lehote obhajcu na území Slovenskej republiky. Naviac však v trestnom spise nebol produkovaný dôkaz, že by uznesenie o vznesení obvinenia bolo následne doručené aj zvolenému obhajcovi žalobcu. Vzhľadom na dĺžku trestného konania považuje súd námietku premlčania, ktorú vzniesla žalovaná strana ešte v prvej fáze konania, za využitie práva, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, najmä vzhľadom na skutočnosť, že v čase, keď trestné stíhanie bolo ukončené oslobodzujúcim rozsudkom, uplynulo 21 rokov od vydania nezákonného rozhodnutia. Súd však informoval stranu žalujúcu, že postráda dôkazy, ktoré by odôvodňovali požadovanú výšku odškodnenia nemajetkovej ujmy na strane žalobcu. Väčšina žalobcových tvrdení ohľadne toho, akým spôsobom trestné stíhanie zasiahlo do jeho osobného, spoločenského, pracovného, či rodinného života, ostala nepreukázaná.

27. Na pojednávaniach, ktoré súd uskutočnil v roku 2019, strany sporu v podstate zotrvali na svojich predchádzajúcich stanoviskách.

28. Právny zástupca žalobcu poukázal na fakt, že nárok žalobcu je preukázaný už v dôsledku tej skutočnosti, že 21 rokov trvajúcim trestným konaním došlo k hrubému zásahu do súkromia žalobcu, na ktorého bol vydaný zatykač a v dôsledku ktorého nemohol prichádzať na návštevu rodiny na územie Slovenskej republiky. Citoval vyjadrenie rodičov žalobcu, ktorí uviedli, že slovenský štát im ukradol syna a slovenský štát ukradol synovi rodičov. Za toto obdobie mohli rodičia cestovať za synom len dvakrát do Spojených štátov. Trestné stíhanie vedené voči žalobcovi bolo evidované orgánmi USA a žalobca mal preto obmedzené možnosti zamestnania, nemohol si nájsť kvalifikovanú prácu. Manželka žalobcu nedostala povolenie na pobyt, v dôsledku čoho sa musela vysťahovať a odlúčenie medzi manželmi spôsobilo nesúlad a nakoniec viedlo k rozvodu. V priebehu 21 rokov trvajúceho trestného konania dochádzalo v rodine žalobcu aj k rôznym rodinným udalostiam, napr. k úmrtiam rodinných príslušníkov, k sobášom rodinných príslušníkov, avšak žalobca sa nemohol týchto rodinných udalostí zúčastniť, nemohol prísť na sobáše, nemohol prísť na pohreby. V dôsledku tejto skutočnosti stratil kontakt s rodinou, stratil kontakt s priateľmi. Rodičia žalobcu už v tejto dobe nežijú a žalobca má na území Slovenskej republiky už len brata. Právny zástupca žalobcu dal na zváženie súdu, či vypočuje žalobcu, pričom však tento výsluch závisel od ochoty a možnosti žalobcu dostaviť sa na územie Slovenskej republiky. Následne však žalujúca strana informovala súd, že žalobca vzhľadom na osobné a pracovné pomery nemôže zaručiť svoju prítomnosť na pojednávaní súdu a z uvedených dôvodov nevie ani uviesť prípadný vhodný termín pojednávania, kvôli ktorému by mohol na územie Slovenskej republiky docestovať.

29. Keďže žalujúca strana potom na výsluchu žalobcu netrvala, súd tento dôkaz nevykonal. Žalovaná strana zotrvala na svojej predchádzajúcej argumentácii, opätovne navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zotrvala aj na námietke premlčania. Poukázala na skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo žalobcovi doručené 23.11.2000 a teda objektívna premlčacia doba podľa mu uplynula 23.11.2010. Rovnako nárok na náhradu trov konania považuje žalovaná strana za premlčaný s poukazom i na ust. . V súvislosti s argumentáciou, že vznesenie námietky premlčania je v rozpore s dobrými mravmi, poukázala žalujúca strana na časť rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. a to v tom smere, že uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo dobrým mravom len v tých výnimočných prípadoch, kedy by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za takejto situácie zánik nároku na plnenie v dôsledku premlčacej doby bol neprimerane tvrdým postihom. Žalovaná strana poukázala na skutočnosť že orgány činné v trestnom konaní nemali vedomosť o konkrétnej adrese žalobcu v Spojených štátoch amerických. Trestné stíhanie bolo po vznesení obvinenia prvýkrát prerušené uznesením zo dňa 9.4.1993 z dôvodu, že pobyt žalobcu nebol známy. Orgány činné v trestnom konaní preverovali aj miesto, kde sa mal žalobca v Spojených štátoch amerických zdržiavať a zo správy Veľvyslanectva Slovenskej republiky vo Washingtone zo dňa 4.8.1998 vyplynulo, že v Spojených štátoch amerických neexistuje centrálna evidencia obyvateľstva a nie je možné preveriť, či mal žalobca v Spojených štátoch amerických trvalý pobyt. Pátranie po pobyte žalobcu bolo vyhlásené 14.7.1998 a 15.10.1998 bol sudcom Okresného súdu Martin vydaný na žalobcu príkaz na zatknutie. Orgány Slovenskej republiky zistili pobyt žalobcu na území USA až vtedy, keď žalobca podal v Spojených štátoch amerických prostredníctvom zastupiteľského orgánu Slovenskej republiky žiadosť o vydanie cestovného pasu. Žalobca bol 20.12.2000 vypočutý políciou Českej republiky, ktorá ho zadržala na území Českej republiky. O výsluchu žalobcu v Českej republike bol upovedomený jeho zvolený obhajca. Z dozorového spisu prokuratúry vyplýva, že prvý zvolený obhajca žalobcu, JUDr. Jozef Pliešovský, ktorý predložil plnú moc na zastupovanie žalobcu v trestnej veci 28.11.2000. Vo svojej výpovedi sa žalobca ku skutku nepriznal, avšak výslovne uviedol, že sa obáva, že bude na území Slovenskej republiky zatknutý a vzatý do väzby, pokiaľ nebude zrušený príkaz na jeho zatknutie a preto na Slovensko nemôže prísť. Podľa správy Národnej ústredne Interpolu zo dňa 9.2.2001 bola vykonaná previerka pobytu žalobcu v New Yorku na adrese, ktorú uviedol, avšak s negatívnym výsledkom, nakoľko išlo o budovu komerčného charakteru. Žalobca viacerými podaniami žiadal o zrušenie príkazu na zatknutie, na územie Slovenskej republiky však za účelom vykonania úkonov trestného konania sa nedostavil. Z uvedeného preto pre žalovanú stranu vyplýva, že žalobca vysokou mierou prispel k dĺžke trestného konania tým, že sa mu úmyselne vyhýbal. Naviac žalovaná strana poukázala, že samotný vznik škody, pokiaľ ide o výšku trov obhajoby, nebol preukázaný, pretože nebol predložený žiadny doklad o reálnom uhradení trov obhajoby. K výške trov obhajoby žalovaná strana námietky nemá, je však sporné, či došlo k zaplateniu trov obhajoby. Následne žalovaná strana ešte poukázala na skutočnosť, že tvrdenia žalobcu ohľadne dopadu trestného konania na jeho život ostali nepreukázané.

30. Súd sa preto oboznámil ešte s dôkazmi, ktoré strana žalujúca predložila a totiž s vyčíslením trov obhajoby v trestnom konaní a s príjmovým pokladničným dokladom 01210 zo dňa 23.10.2014, preukazujúcim zaplatenie trov obhajoby žalobcu a tiež s listinou, ktorú pripojila do súdneho spisu žalovaná strana a totiž so zápisom o výpovedi žalobcu zo 14.1.1993, ktorú obstarali policajné orgány ešte pred vznesením obvinenia vo vzťahu k žalobcovi. Súd pritom prihliadal aj na výsledky z predtým vykonaného dokazovania, prečítal obsah spisového materiálu a oboznámil sa s podstatným obsahom spisu Okresného súdu Martin sp. zn. .

31. Takto vykonaným dokazovaním súd zistil skutkový stav veci, pokiaľ ide o trestné konanie tak, ako ho opísala strana žalujúca v čl. II podanej žaloby na súd.

32. Naviac súd udáva, že z predloženého listinného dôkazu a to zápisu o výpovedi žalobcu pred Okresným veliteľstvom policajného zboru v Martine dňa 14.1.1993 ešte pred vznesením obvinenia vyplynulo, že žalobca pri tomto výsluchu ešte pred vznesením obvinenia priznal intímny pomer s dvomi chlapcami s tým však, že z jeho výpovede vyplynulo, že predpokladal, že majú viac ako 15 rokov. Je teda zrejmé, že žalobca už v januári 1993 musel mať vedomosť o tom, že o jeho skutok sa zaujíma polícia.

33. V rámci trestného spisu sa súd oboznámil aj s výpoveďami rodičov žalobcu, získanými v prípravnom konaní. Matka žalobcu odmietla voči synovi vypovedať. Pokiaľ šlo výsluchy jeho otca D. G., z tých vyplynulo, že o synovi od roku 1993 nemá vedomosti, nie je s ním v žiadnom kontakte a podľa vedomostí otca nemal by sa v najbližšej dobe dostaviť na územie Slovenskej republiky. Súd zdôrazňuje, že výsluchy otca boli uskutočnené 15.4.1998, 10.10.2000 a 19.1.2010. Otec žalobcu nemal o synovi žiadne správy, nevedel, kde sa zdržiava a uviedol, že kontakty spolu neudržiavali, pretože sa nerozišli v dobrom.

34. Žalujúca strana ešte do spisu pripojila fotokópiu príjmového pokladničného dokladu preukazujúceho zaplatenie trov obhajoby žalobcu a vyčíslenie trov obhajoby žalobcu, vypracované jeho obhajcom dňa 22.5.2014. K výške celkových trov obhajoby v trestnom konaní vedenom proti žalobcovi, teda k sume 1.197,49 €, žalovaná strana námietky nemala, teda výška trov obhajoby bola nesporná. Pokiaľ však ide o príjmový pokladničný doklad z 23.10.2014, z neho vyplýva, že trovy vo výške 1.197 € zaplatil brat žalobcu I. G., bytom G., R. XXX/XX dňa 23.10.2014. Žalujúca strana v konaní už žiadny dôkaz nenavrhla a preto z tohto dôkazu nebolo nepochybne preukázané, že platením trov obhajoby vznikla škoda priamo žalobcovi, teda že zaplatením trov obhajoby jeho bratom sa zmenšila majetková podstata na strane žalobcu. Žalujúca strana napriek tej skutočnosti, že súd túto skutočnosť zdôrazňoval, nenavrhla prípadný ďalší výsluch I. G., alebo nepredložila iný dôkaz, z ktorého vyplývalo, akým spôsobom sa žalobca so svojím bratom o vysporiadaní trov obhajoby dohodol a či vôbec bratovi náklady vynaložené na jeho obhajobu uhradil.

35. Nároky žalobcu súd posudzoval, pokiaľ ide o nároky na náhradu vecnej škody podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátov, alebo jeho nesprávnym úradným postupom. Aj keď v čase ukončenia trestného konania proti žalobcovi nadobudnutím právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 13.3.2014, ktorým bol žalobca spod obžaloby oslobodený, platil o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, na posúdenie nárokov na náhradu škody vzniknutej vynaloženými trovami obhajoby, je nutné podľa predmetného aplikovať , pretože zodpovednosť za škodu spôsobená rozhodnutiami, ktoré boli vydané pred nadobudnutím účinnosti a za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, sa spravuje doterajšími predpismi ().

36. Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe, alebo o treste, vydal , alebo orgán štátnej organizácie (ďalej len „“). Štát zodpovedá taktiež za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

37. Podľa § 1 ods. 2 citovaného zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

38. V zmysle § 3 citovaného zákona ak nejde o prípady hodné osobitného zreteľa, možno nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím priznať len vtedy, ak účastník využil možnosť podať proti nezákonnému rozhodnutiu odvolanie, rozklad, námietky, odpor, alebo sťažnosť.

39. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, pokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutím tohto orgánu je súd rozhodujúci o náhrade škody viazaný.

40. Podľa citovaného zákona pokiaľ nie je ustanovené inak, spravujú sa právne vzťahy upravené v tomto zákone .

41. Podľa § 22 ods. 1 citovaného zákona právo na náhradu škody podľa tohto zákona sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou na uplatnenie práva na náhradu škody zrušenie rozhodnutia, plynie premlčacia doba odo dňa doručenia (oznámenia) zrušujúceho rozhodnutia.

42. Podľa § 22 ods. 2 citovaného zákona najneskôr sa toto právo premlčí za desať rokov odo dňa, keď poškodenému bolo doručené (oznámené) nezákonné rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví.

43. Pri posudzovaní nároku žalobcu na náhradu vecnej škody, ktorá mu mala vzniknúť zaplatením trov obhajoby v prípravnom konaní a následne konaní pred súdom, súd nebude ďalej argumentovať proti námietkam žalovanej strany o premlčaní tohto nároku, prípadne nebude prihliadať na argumentáciu týkajúcu sa tej skutočnosti, že samotné uznesenie o vznesení obvinenia nebolo zrušené, resp. žalobca, alebo jeho advokát, voči nemu nepodali riadny opravný prostriedok, ktorým bola sťažnosť. Pre priznanie tohto nároku v celom konaní absentoval totiž dôkaz, že samotnému žalobcovi vznikla škoda v rozsahu, v akom ju uplatňoval, teda v rozsahu 1.197,49 €. Vznik škody znamená zmenšenie majetkovej podstaty na strane poškodeného v príčinnej súvislosti s takým konaním, alebo úkonom, s ktorým právny poriadok vznik škody ako protiprávneho následku spája. V tomto prípade mala škoda vzniknúť v súvislosti so vznesením obvinenia voči žalobcovi, následným 21 rokov trvajúcim trestným konaním, ktoré končilo oslobodzovacím rozsudkom. Je nepochybné, že žalobca mal v konaní obhajcu, dokonca niekoľko obhajcov a výška trov obhajoby pre žalovanú stranu, ani pre súd, sporná nebola. Sporným však zostalo a túto skutočnosť žalujúca strana nepreukázala, že samotné trovy obhajoby zaplatil žalobca, resp. že žalobca refundoval a preplatil svojmu bratovi I. G. sumu 1.197 €, ktorú 23.10.2014 titulom trov obhajoby za žalobcu zaplatil jeho brat I. G.. V konaní ostalo nepreukázané, či, a ako sa bratia, teda žalobca a I. G., medzi sebou vysporiadali a či suma 1.197 € nie je aj ku dňu vyhlásenia rozsudku súdu nenahradeným nákladom, ktorý vznikol I. G. a nie samotnému žalobcovi. Súd preto nemal preukázaný vznik škody na strane žalobcu titulom trov obhajoby a preto v tomto rozsahu žalobu zamietol.

44. Pokiaľ ide o nárok na zaplatenie sumy 21.750 € titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mala žalobcovi vzniknúť nezákonným trestným konaním, trvajúcim viac ako 21 rokov, tak súd odkazuje na názor súdu druhej inštancie vyjadrený v odseku 31 uznesenia a totiž, že pokiaľ mala byť žalobcovi spôsobená škoda v dôsledku prieťahov v súdnom konaní bez ohľadu na skutočnosť, že vznikli ešte za účinnosti , pokiaľ trvali do doby po nadobudnutí účinnosti , bolo potrebné o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody rozhodnúť podľa tohto zákona. Uvedená argumentácia nepochybne platí aj o náhrade nemajetkovej ujmy, o ktorej v danom prípade by mal konajúci súd rozhodnúť v zmysle ust. podľa kritérií uvedených v a citovaného zákona.

45. Podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

46. Podľa § 17 ods. 2 citovaného zákona v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, alebo

nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.

47. Podľa § 17 ods. 3 citovaného zákona výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na

a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.

48. Podľa § 17 ods. 4 citovaného zákona výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa odseku 2 nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu.

49. V tomto prípade je nutné konštatovať, že ujma žalovanému mala vzniknúť jednak tým, že sa trestné konanie voči nemu viedlo nezákonne, pretože nakoniec skončil oslobodzujúcim rozsudkom v roku 2014, ale trvalo aj neprimerane dlho a to od februára 1993 do marca 2014.

50. Súd po vykonanom dokazovaní dospel k presvedčeniu, že porušenie práva žalobcu bolo konštatované a nezákonnosť rozhodnutia, teda uznesenia o vznesení obvinenia, bolo dostatočne vyjadrené už v samotnom oslobodzujúcom rozsudku Okresného súdu Martin sp. zn. . Súdna prax už dávnejšie dospela k záveru, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia má rovnaké dôsledky, ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť, aj rozhodnutie o zastavení trestného stíhania, prípadne rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, alebo oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, ak k nemu došlo, pretože sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, pretože právoplatnosťou takéhoto rozhodnutia sa trestné konanie končí, čím zanikajú účinky vznesenia obvinenia a zrušenie takéhoto rozhodnutia sa súčasne z tohto dôvodu stáva bezpredmetným. Je totiž evidentné, že ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody, prípadne nemajetkovej ujmy v prípade trestného stíhania, ktoré je ukončené oslobodením spod obžaloby, treba hľadať aj v článku 1 odsek 1 , teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu a je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej interpretácii. Na jednej strane je preto povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosti, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv občana. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym, či nezákonným zásahom štátu proti občanovi bola odčinená.

51. Podľa citovaného zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa , koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní.

52. Podľa § 5 ods. 1 citovaného zákona, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.

53. Podľa § 6 ods. 1 citovaného zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

54. Podľa § 6 ods. 2 citovaného zákona, právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.

55. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom podľa § 4 a 11.

56. Podľa § 16 ods. 4 citovaného zákona, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo uspokojí iba jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti alebo ak príslušný orgán písomne oznámi poškodenému, že neuspokojí jeho nárok na náhradu škody, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Pri uplatnení nároku na súde môže poškodený požadovať úhradu len v rozsahu nároku, ktorý bol predbežne prerokovaný, a z titulu, ktorý bol predbežne prerokovaný. Ak súd rozhodnutím o náhrade škody prizná poškodenému aj úrok z omeškania, lehota omeškania začína príslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovania nároku, ak súd neurčí začiatok jej plynutia neskôr.

57. V tomto prípade žalovaná strana argumentovala hlavne tým, že žalobca nepodal voči nezákonnému rozhodnutiu sťažnosť. Podľa presvedčenia súdu je nutné netrvať na podaní takéhoto opravného prostriedku proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorým jednak začalo trestné konanie a jednak ide o rozhodnutie, ktoré bolo ukázané ako nedôvodné a nezákonné v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku Okresného súdu Martin a to v zmysle ust. , nakoľko skutočnosť, že uznesenie o vznesení obvinenia nebolo doručené ani zvolenému obhajcovi žalobcu JUDr. Pliešovskému a žalobca sa o tomto uznesení dozvedel v Českej republike, kde bol zadržaný policajnými orgánmi na základe medzinárodného zatýkacieho rozkazu dňa 23.2.2000 a to znemožňovalo podľa presvedčenia súdu žalobcovi v lehote troch dní od momentu, keď sa dozvedel o vznesení obvinenia, podať sťažnosť proti tomuto uzneseniu, najmä ak orgány činné v trestnom konaní, potom čo si žalobca zvolil obhajcu JUDr. Pliešovského, po svojom výsluchu (23.11.2000 v Prahe) a jeho meno oznámil orgánom činným v trestnom konaní 28.11.2000, opomenuli doručiť uznesenie o vznesení obvinenia aj obhajcovi, najmä ak išlo o nutnú obhajobu, ako to bolo v tomto prípade. Preto v tomto prípade by súd nepovažoval podanie sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia za conditio sine qua non nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorá žalobcovi vznikla. Nemajetková ujma mala však žalobcovi vzniknúť najmä v dôsledku dlhoročného trestného konania, ktoré bolo ukončené po 21 rokoch. Podľa vyjadrenia žalobcu v žalobe a jeho právneho zástupcu na pojednávaniach a písomných podaniach malo mať toto trestné konanie trvajúce 21 rokov nedozierné následky na rodinný a spoločenský, ale aj pracovný život žalobcu. V tomto smere však súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca nič také nepreukázal. Z celého spisového materiálu a vyjadrenia rodičov žalobcu vyplynulo, že žalobca podľa vlastnej výpovede vo februári 1993 legálne odišiel do Spojených štátov amerických, kde býval aj v čase svojho výsluchu 20.12.2000. Je zrejmé, že viac ako 7 rokov od februára 1993 do decembra 2012, kedy sa žalobca prvýkrát dozvedel o tom, že bolo voči nemu začaté trestné stíhanie a bol na neho vydaný medzinárodný zatykač, žalobca vôbec nemal vedomosť o tom, že nejaké trestné konanie voči nemu prebieha. Napriek tomu ale nekontaktoval svoju rodinu tak, ako to nakoniec vyplynulo z výpovede jeho otca D. G., ktorý bol v priebehu trestného konania vypočúvaný opakovane. Jeho otec sa len od jeho kamarátov dozvedel, že žalobca sa má zdržiavať na nejakom nezistenom mieste v Spojených štátoch amerických. Jeho otec ani nevedel o tom, že by mal byť žalobca trestne stíhaný. Takto jeho otec vypovedal dokonca naposledy v januári 2010, čo je zrejmé zo zápisnice o výsluchu z 19.1.2010, ale aj z výpovede dňa 10.10.2000 a z výpovede dňa 15.4.1998. Tvrdenia žalujúcej strany, že žalobca v dôsledku trestného stíhania stratil kontakt so svojou rodinou v Martine, sa potom ukázali ako nepravdivé, nakoľko z výpovede otca žalobcu (matka vypovedať odmietla) vyplynulo, že žalobca dobrovoľne prerušil kontakt so svojou rodinou a rodičia sa o mieste jeho pobytu dozvedeli len od kamarátov.

58. Pokiaľ ide o osobu žalobcu, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žil a pracoval, tak toto prostredie žalobca opustil a z trestného konania nevyplynulo, že by osoby z prostredia, v ktorom žalobca pracoval, mali nejakú vedomosť o trestnom stíhaní vedenom proti žalobcovi a táto vedomosť by bola mala nejaký vplyv na život žalobcu v Spojených štátoch. V trestnom spise vedenom proti žalobcovi sa nachádza aj odpis z registra trestov žalobcu a z ktorého súd zistil, že žalobca od roku 1980 do roku 1990 bol päťkrát trestne stíhaný, z toho dvakrát pre prečin v roku 1982 a v roku 1986, prvýkrát pre trestný čin podľa § 209a ods. 1 Tr. zákona v roku 1980, potom bol dokonca nepodmienečne odsúdený v roku

1987 na trest odňatia slobody dva roky za trestné činy podľa § 235 ods. 1 vtedy platného Tr. zákona (trestný čin vydierania) a podľa § 244 ods. 1 vtedy platného Tr. zákona, teda pre trestný čin pohlavného styku s osobou toho istého pohlavia podľa vtedy platného Tr. zákona. Naposledy bol pred vznesením obvinenia odsúdený rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. zo dňa 12.9.1990 pre trestný čin krádeže podľa § 247 ods. 1, 3 písm. c/ a e/ Tr. zákona a pre trestný čin rozkrádania majetku v socialistickom vlastníctve podľa vtedy platného ust. § 132 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4,5 roka, z ktorého bol podmienečne prepustený 5.2.1991 na základe amnestie z 1.1.1990.

59. V prípade žalobcu teda nešlo o bezúhonného človeka, ale o recidivistu, ktorý bol v minulosti trestne stíhaný pre trestné činy tak majetkovej povahy, ako aj trestné činy proti ľudskej dôstojnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca sa zdržiaval od februára 1993 na území Spojených štátov amerických a to na rôznych miestach, a neskôr, ako vyplynulo zo správy Interpolu, ktorá je žurnalizovaná na č.l. 244 - 245 trestného spisu, získal povolenie na trvalý pobyt v Spojených štátoch už od 1.8.2000, nebolo preukázané, že by trestné konanie, ktoré bolo proti žalobcovi vedené už v tomto období na území Slovenskej republiky, malo negatívny vplyv na prostredie, v ktorom žalobca v USA vtedy žil a pracoval. Zo strany žalujúcej neboli produkované žiadne dôkazy, ktorými bolo preukázané, že by v dôsledku trestného konania vedeného na území Slovenskej republiky nastali nejaké závažné následky v súkromnom živote žalobcu, alebo v jeho spoločenskom uplatnení. Konštatovanie, že manželka žalobcu nedostala povolenie na pobyt a následne musela byť vyhostená, zostali len v rovine tvrdení žalujúcej strany a žiadne dôkazy k tomu ani navrhnuté, ani predložené, neboli. Rovnako neboli produkované dôkazy, ktoré by preukazovali, že žalobca sa v dôsledku vedomostí jeho okolia o trestnom stíhaní v Slovenskej republike nemal možnosť spoločensky, či pracovne uplatniť. Pokiaľ sa konštatovalo, že žalobca stratil kontakt so svojou rodinou a priateľmi, pretože sa nemohol dostaviť na územie Slovenskej republiky pre zatykač, ktorý bol na neho vydaný, tak z výpovede jeho otca a to poslednej v roku 2010, vyplynulo, že žalobca sa rodičov ani nepokúsil kontaktovať. Naviac nebol navrhnutý výsluch ani jedného z bývalých priateľov žalobcu, ktorým by sa tvrdenia žalujúcej strany o strate kontaktov aj na priateľov, kamarátov, boli potvrdili. Zo správy Interpolu, ktorá je opätovne žurnalizovaná na č.l. 244 trestného spisu, vyplýva, že žalobca do júna 2009 (keď správa bola podávaná) od príchodu do Spojených štátov amerických, len niekoľkokrát opustil ich územie. Posledný záznam o vstupe do krajiny bol z 2.6.2002, keď priletel z Prahy. Je pravdou, že v občianskom súdnom konaní bol na pojednávaní dňa 22.5.2017 vypočutý aj brat žalobcu I. G., ktorý uviedol, že celá rodina vedela o stíhaní jeho brata, ktorý raz bol v Čechách, na Slovensku nebol. Z jeho výpovede vyplynulo, že rodičia prišli o syna a on prišiel o brata, avšak moc v kontakte s bratom nebol. Boli však za ním dvakrát a pokiaľ sa vedel vyjadriť, tak mal vedomosť o tom, že brat mal problémy zamestnať sa kvôli trestnému stíhaniu a údajne sa brat aj rozviedol a preto svedok vyslovil dohad, že trestné stíhanie mohlo mať na to dopad. Dokonca nemohol prísť ani na pohreby. V tomto smere však výpoveď brata žalobcu nebola dostatočne konkrétna. Bola dokonca čiastočne, pokiaľ ide o stratu rodičov, v rozpore s tým, čo o žalobcovi vypovedal jeho otec, ktorý uviedol, že sa so žalobcom najlepšie nerozišiel a v kontakte s ním nie je (naposledy tak vypovedal v roku 2010). Preto súd tvrdenia žalujúcej strany o dopade trestného stíhania na zamestnanie žalobcu v Spojených štátoch, na jeho rozvod, prípadný pobyt jeho manželky v USA preukázané nemal.

60. Súd naopak nadobudol presvedčenie, že žalobca, ktorý legálne vycestoval do Spojených štátov amerických (aj keď musel vedieť, že pravdepodobne proti nemu bude začaté trestné stíhanie, nakoľko bol ešte pred vznesením obvinenia vypočúvaný policajnými orgánmi), si v Spojených štátoch zariadil svoj vlastný život a tohto života sa trestné konanie prebiehajúce na území Slovenskej republiky netýkalo a do jeho života nezasahovalo.

61. Súd takto vznik ujmy na strane žalobcu dlhotrvajúcim trestným konaním voči nemu vedeným preukázaný nemal a preto aj nárok žalobcu na zaplatenie sumy 21.750 € aj s príslušným úrokom z omeškania 5,05 % z týchto súm od 12.5.2015 do zaplatenia zamietol.

62. V časti, kde žalobca zobral podaním zo dňa 3.5.2017 žalobu vo zvyšku uplatneného nároku späť, súd konanie zastavil podľa .

63. Žalovaná strana bola v konaní plne úspešná a preto súd v zmysle ust. rozhodol, že žalovaný má proti žalobcovi právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.