Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_7Cpr-3-2015.pdf
PDF · 149.16 KB
Case nature
Area
Subarea
7Cpr/3/2015
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou Mgr. Mgr. Miriam Plavčákovou v právnej veci žalobcu: K.. Y. A., narodený XX.XX.XXXX, bytom Č. X, Bratislava, zastúpený: JUDr. Július Jánošík, advokát, Klincová ul. 35, P.O.Box 86 Bratislava 15, Bratislava, IČO: 17 328 284, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o zaplatenie 26.202,18 Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 26.202,18 EUR spolu s 5,15% ročným úrokom z omeškania zo sumy 26.202,18 EUR od 22.07.2014 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania súd žalobu zamieta.
III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 100% v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd rozhodne o výške trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 27.3.2015, sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 26.202,18 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,15% ročne zo sumy 26.202,18 Eur od 22.7.2014 do zaplatenia a náhrady trov konania. 2. V žalobe tvrdil, že bol od 1.10.1993 zamestnancom žalovaného. Dňa 26.2.2001 mu bol doručený list, obsahom ktorého bolo okamžité skončenie pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b) zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Žalobca listom zo dňa 28.2.2001 s okamžitým skončením pracovného pomeru nesúhlasil a zároveň žalovanému oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní ako i na tom, aby mu žalovaný prideľoval prácu. S tým žalovaný nesúhlasil. Následne podal žalobca žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, pričom v tejto veci Krajský súd v Bratislave rozsudkom z dňa 5.5.2014, č.k. 6Co/253/2013-495, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 17.6.2014 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo neplatné. Titulom tohto rozsudku žalobca výzvou zo dňa 17.7.2014 vyzval žalovaného na prideľovanie práce v zmysle pracovnej zmluvy a na poskytnutie náhrady mzdy od 28.2.2001, tzn. od oznámenia, že žalobca trvá na zamestnávaní a prideľovaní práce. Následne sa dňa 29.9.2014 konal personálny pohovor, na ktorom mu bolo žalovaným oznámené, že na základe organizačnej zmeny došlo dňa 1.3.2001 k zrušeniu jeho pracovného miesta. Žalobcovi bola krátkou cestou doručená výpoveď z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov. Dňa 31.12.2014 uplynula žalobcovi 3 mesačná výpovedná doba a k tomuto dátumu došlo k skončeniu jeho pracovného pomeru. K nároku na náhradu mzdy z neplatného zrušenia pracovného pomeru sa žalovaný nijakým spôsobom nevyjadril. Touto žalobou si uplatňuje nárok na náhradu mzdy z neplatného zrušenia pracovného pomeru vo výške žalovanej istiny za obdobie od 1.3.2012 do 18.6.2014, tzn. za 27 mesiacov a 12 pracovných dní. Pretože si žalovaný svoju platobnú povinnosť neplní, je podľa § 256 ods. 2 Zákonníka práce povinný popri
náhrade mzdy uhradiť žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške určenej podľa nariadenia vlády č. 20/2013 Z.z. Na preukázanie svojich tvrdení predložil:
- mzdový výmer č. 20/2162 (č.l. 6),
- oznámenie o priznaní a výške mzdy zo dňa 29.9.2014 (č.l. 7),
- výzva na prideľovanie práce zo dňa 17.7.2014 (č.l. 8),
- výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.9.2014 (č.l. 9),
- rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5.5.2014, sp.zn. 6Co/253/2013 (č.l. 10-12).
3. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe na svoju obranu tvrdil, že žalobcom uplatnený nárok je za obdobie od 1.3.2012 do 26.3.2012 podľa § 101 Občianskeho zákonníka premlčaný. Ďalej tvrdil, že žalobcovi bol ku dňu 19.5.2008 priznaný predčasný starobný dôchodok. Nárok na priznanie dôchodku mu vznikol v auguste 2008. Za obdobie, za ktoré sa domáha náhrady mzdy, teda poberal žalobca starobný dôchodok. V tejto súvislosti poukázal na to, že náhrada mzdy nepatrí zamestnancovi, ak po neplatnom skončení pracovného pomeru požiadal o starobný dôchodok a tento mu bol priznaný. S poukazom na tvrdené žiadal žalobu zamietnuť, alternatívne nepriznať žalobcovi náhradu mzdy presahujúcu čas 6 mesiacov vzhľadom na poberanie starobného dôchodku. (Na pojednávaní konanom dňa 23.5.2016 vzal žalovaný námietku premlčania späť.) 4. Vo vyjadrení zo dňa 18.5.2016 žalobca nesúhlasil s vyššie uvedenou argumentáciou žalovaného. Tvrdil, že neexistuje právna úprava, na základe ktorej by bolo možné žalobcovi nepriznať nárok na náhradu mzdy z dôvodu poberania starobného dôchodku. Tento je dávkou v rámci systému dôchodkového poistenia. Nárok na túto dávku vzniká splnením zákonom stanovených podmienok. Mzda je odmenou za vykonanú prácu. Starobný dôchodok a mzda majú úplne odlišný významový a právny základ, pričom právna úprava nevylučuje súčasné poberanie starobného dôchodku a mzdy. Ak by žalobcovi jeho nárok nebol priznaný pre poberanie starobného dôchodku, potom by išlo o jeho nezákonnú diskrimináciu. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/162/2014, v ktorom sa uvádza, že „v žiadnom prípade starobný dôchodca nemôže byť postihnutý za to, že požiadal o predčasný starobný dôchodok a z tohto dôvodu nemá vplyv na jeho nárok na náhradu mzdy“. 5. V podaní doručenom súdu dňa 27.5.2016 žalovaný poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 6.2.2013. sp.zn. 4Co/250/2012, ktoré sa zaoberá podmienkou pre priznanie náhrady mzdy a obsahovým náležitostiam oznámenia o tom, že zamestnanec po tom, ako s ním zamestnávateľ skončí pracovný pomer, trvá na ďalšom zamestnávaní. Z obsahu rozsudku vyplýva, že „z následkov právnej fikcie týkajúcich sa tak skončenia pracovného pomeru, ako aj náhrady mzdy (§79 ods. 3 ZP) a výslovnej viazanosti nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (§79 ods. 1,2 ZP) na okamih prejavu jeho vôle voči zamestnávateľovi (oznámiť mu), ktorý s ním neplatne skončil pracovný pomer, zotrvať v pracovnom pomere (náhrada mzdy patrí odo dňa oznámenia zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní) vyplýva, že oznámenie o trvaní na ďalšom zamestnávaní a nárok na náhradu mzdy sú navzájom prepojené a závislé jeden na druhom. Potom uplatnenie takéhoto nároku, čo je možné len pri žalobe o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru (ak pracovník žalobu nepodá, pracovný pomer skončí na základe rozväzovacieho právneho úkonu) znamená, že zamestnanec trvá na tom, aby zamestnávateľ ďalej plnil svoje záväzky z pracovného pomeru voči nemu, t.j. aby ho ďalej zamestnával. Z toho možno vyvodiť záver, že oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na to, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru, netrvá na ďalšom zamestnávaní.“ Žalovaný mal za to, že toto rozhodnutie je aplikovateľné na prejednávanú vec. Žalobca dňa 28.2.2001 listom uviedol, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru a navrhol, aby mu bola ďalej prideľovaná práca, alebo aby s ním bol pracovný pomer skončený z organizačných dôvodov. Následne listom zo dňa 19.3.2001 vyjadril, že nesúhlasí s okamžitým skončením pracovného pomeru. V žiadnom z listov sa však nezaberal náhradou mzdy. O túto požiadal až dňa 17.7.2014. 6. Žalobca listom zo dňa 17.10.2016 tvrdil, že s názorom žalovaného nesúhlasí a tento je v rozpore s jestvujúcim právnym stavom. Poukázal na § 61 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce a uviedol, že podľa odseku 1 citovaného ustanovenia patrí zamestnancovi náhrada mzdy za obdobie odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. K odseku 2 citovaného
ustanovenia uviedol, že toto ustanovenie umožňuje súdu na návrh zamestnávateľa náhradu mzdy presahujúcu 6 mesiacov znížiť alebo nepriznať. Nie je však uvedené, že 6 mesiacov, za ktoré má zamestnávateľ poskytnúť mzdu, sa rozumie prvých 6 mesiacov po vzniku nároku. Zákonné ustanovenie pojednáva jednoznačne o rozsahu doby a nie o poradí mesiacov. Opačný výklad je pokusom o zneužitie práva. Ustanovenie § 62 ods. 2 ZP podľa žalobcu určuje minimálnu výšku náhrady mzdy za 6 mesiacov, nie konkrétne obdobie, za ktoré má byť zamestnancovi náhrada mzdy priznaná. Dodal, že nároku na náhradu mzdy sa žalobca domáha za obdobie od 1.3.2012 do 18.6.2014. Preto nie je právne relevantné, že žalobca v liste zo dňa 28.2.2001, resp. spolu so žalobou o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, nežiadal o náhradu mzdy. Prezentované rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave nie je na prejednávanú vec aplikovateľné, nakoľko žalobca oznámil žalobcovi, že trvá na prideľovaní práce. Na rozdiel od predmetného „judikátu“ kde je uvedené, že žaloba o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru spolu s náhradou mzdy môže nahradiť (ak nebolo vykonané) oznámenie zamestnávateľa o tom, že trvá na tom, aby mu zamestnávateľ naďalej prideľoval prácu. Postup, aký si zvolil žalobca, je v súlade s rozhodovacou praxou slovenských i českých súdov. 7. Rozsudkom č.k. 7Cpr/3/2015-150 zo dňa 16.2.2017 súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Voči tomuto rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný, v ktorom namietal, že sa súd nedostatočne vysporiadal s námietkami a tvrdeniami žalovaného, v ktorom žalovaný poukazoval na možnosť zníženia priznanej náhrady mzdy, a to vzhľadom na skutočnosť, že žalobca v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy, poberal starobný dôchodok. Podľa žalovaného z vykonaného dokazovania vyplýva, že v čase, za ktorý si uplatnil nárok na náhradu škody, sa neuchádzal o zamestnanie, poberal starobný dôchodok, nakoľko v roku 2007, keď mu bol priznaný nárok na starobný dôchodok, sa o získanie práce pokúšal neúspešne. Žalovaný tvrdil, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal na rozhodnutia NS ČR sp. zn. Cpjn/4/2004, bod VI., R 85/2004 (ČR), podľa ktorého: ,Byl-li zaměstnanci přiznán po neplatném rozvázaní pracovního poměru částečný invalidní důchod, je to zpravidla důvod k tomu, aby mu soud podle ustanovení § 61 odst. 2 zákoníku práce (teraz § 79 ods. 2 ZP) snížil požadovanou náhradu mzdy.“ a taktiež rozhodnutie sp. zn. 21 Cdo 4886/2009 (ČR): Náhrada mzdy z neplatného rozvázání pracovního poměru (§ 61 odst. 1 zák. práce, teraz § 79 ods. 1 ZP) zásadně nepodléhá žádné valorizaci. Uvedené rozsudky sa viažu k ustanoveniam zákona č. 65/1965 Zb., pričom za účinnosti tohto všeobecne záväzného právneho predpisu bol skončený aj štátnozamestnanecký pomer so žalobcom. 8. V podaní zo dňa 2.5.2017 žalobca poprel, že by si v rozhodujúcom období, za ktoré sa domáha priznania náhrady mzdy, aktívne nehľadal prácu. Žalobca poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 237/2007: „Samotná okolnosť, že navrhovateľovi, ktorý spĺňal podmienky nároku na starobný dôchodok a na jeho žiadosť mu bol od 1. októbra 2001 starobný dôchodok aj priznaný, neznamená bez ďalšieho, že na ďalšom zamestnávaní netrvá, najmä za situácie, ak listom z 18. septembra 2001 (doposiaľ nebolo v konaní zistené, kedy toto oznámenie bolo doručené odporcovi) oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní a v konaní doposiaľ nebolo preukázané, že by svoje stanovisko v tomto smere zmenil. Pretože rozhodujúcim je prejav vôle zamestnanca vo vzťahu k ďalšiemu zamestnávaniu, odvolací súd pre svoj záver, že navrhovateľovi, ktorý poberal od 1. októbra 2001 starobný dôchodok, náhrada mzdy z titulu neplatného rozviazania pracovného pomeru nepatrí, nemal dostatok skutkových zistení, z ktorého dôvodu, ako už bolo vyššie uvedené, jeho záver sa javí predčasný. Za tým účelom bude potrebné v ďalšom konaní ustáliť, k čomu smeroval prejav vôle navrhovateľa jednak v oznámení z 18. septembra 2001 zaslanom odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ako aj pri podávaní žiadosti o dôchodok, prípade zistiť aj zo samotnej žiadosti (zadovážením zo sociálnej poisťovne), či jeho úmysel smeroval ku skončeniu pracovného pomeru u odporcu, prípadne či aj v žiadosti neuviedol, že je v pracovnom spore s odporcom a trvá na ďalšom zamestnávaní. Až po objasnení uvedených okolností bude možné jednoznačne ustáliť, k čomu smerovala vôľa navrhovateľa, teda či jeho rozhodnutie smerovalo k tomu, že zdrojom jeho príjmov nebude naďalej mzda u zamestnávateľa ale priznaný starobný dôchodok; v takom prípade by zrejme nemal odo dňa, kedy mu bol dôchodok priznaný, ani nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 Zák. práce <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/>. Pokiaľ bude po doplnení dokazovania preukázané, že jeho vôľa smerovala k tomu, že mal záujem naďalej pracovať u odporcu v pracovnom pomere na dobu neurčitú s tým, že naďalej zdrojom jeho príjmov bude mzda za vykonanú práce u doterajšieho zamestnávateľa, nárok na náhradu mzdy treba považovať za dôvodný. K odvolacím dôvodom žalobca uviedol, že žalovaný síce označil za vadu napadnutého rozhodnutia nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho rozhodnutia, avšak neuviedol, kde konkrétne vidí nedostatky v odôvodnení rozhodnutia súdu prvého stupňa. 9. O odvolaní žalovaného rozhodol súd druhej inštancie uznesením č.k. 15CoPr/5/2017-172 zo dňa 26.9.2018 tak, že rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd druhej inštancie okrem iného uviedol: Pri rozhodovaní o znížení, prípadne neposkytnutí náhrady mzdy súd prihliadne najmä k tomu, či bol zamestnanec medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával, či vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, aký zárobok dosiahol, či sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve alebo v mieste, ktoré možno považovať z hľadiska daného účelu za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon pracovnej činnosti, prípadne z akého dôvodu sa do práce nezapojil. Základným hľadiskom je teda skutočnosť, či sa zamestnanec po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru zapojil do práce, prípadne, či tak neurobil z vážnych dôvodov. Existenciu týchto okolností musí súd, podľa názoru odvolacieho súdu, zisťovať a posudzovať počas celého obdobia prípadného nároku na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníka práce, teda za obdobie od momentu presiahnutia doby 6 mesiacov do doby, kedy zamestnávateľ umožnil zamestnancovi pokračovať v práci, resp. do doby, kedy došlo k platnému skončeniu pracovného pomeru (rozhodné obdobie). Súd musí zisťovať, či vôbec boli zo strany zamestnanca splnené podmienky, za ktorých mu možno priznať nárok na náhradu mzdy, po akú dobu toto splnenie podmienok trvalo, resp. či v dôsledku zmeny okolností došlo v rozhodnom období k zániku nároku zamestnanca na náhradu mzdy, a či sa, opäť v dôsledku zmeny okolností, tento nárok v rozhodnom období obnovil. Súd druhej inštancie poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorých „Hodnotová zmena v právnom poriadku (po roku 1989, pozn. súdu) mala za následok zmenu významu normatívneho textu (právneho pravidla) obsiahnutého v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ktoré treba vykladať tak, že súd môže na žiadosť zamestnávateľa náhradu mzdy za čas presahujúci deväť mesiacov primerane znížiť, prípadne vôbec nepriznať len výnimočne, a to v prípadoch, ak výkon práva na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru, zaručeného ustanovením § 79 ods. 1 Zákonníka práce, by bol v rozpore s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka práce. Takýto výklad je podľa názoru dovolacieho súdu ústavne súladný nielen z dôvodu, že chráni hodnotu slobody (ako už bolo uvedené vyššie), ale aj z dôvodu, že rešpektuje zároveň najvšeobecnejšiu hodnotu právneho štátu a to hodnotu spravodlivosti. Tejto hodnote zodpovedá poskytnutie ochrany proti bezpráviu a naplnenie všeobecných právnych zásad, podľa ktorých každý je povinný znášať dôsledky svojho protiprávneho konania a nikto nemôže mať prospech z vlastnej nepoctivosti. To zároveň znamená, že § 79 ods. 2 Zákonníka práce nemôže byť aplikovaný takým spôsobom, aby sa tým prakticky negovalo poskytnutie ochrany zamestnancovi vyplývajúcej z ods. 1 tohto ustanovenia a aby sa vyplatilo konať protiprávne“ (rozhodnutia sp.zn. 6 Cdo 100/2016, 6 Cdo 157/2010). Podľa názoru odvolacieho súdu je však povinnosťou súdu, pri uplatnení jeho moderačného práva, prihliadať na správanie zamestnanca v tom-ktorom prípade, predovšetkým na to, či svojim zavinením nespôsobil zmarenie možnosti zamestnať sa a mať tak primeraný príjem. Práve pasivitu zamestnanca a následnú, s tým spojenú, povinnosť zamestnávateľa poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy, by bolo možné považovať za rozpornú s dobrými mravmi. Odvolací súd vytkol súdu prvého stupňa, že sa pri svojom rozhodovaní o žalobnom nároku žalobcu v prejednávanom prípade zameral len na obdobie, za ktoré si žalobca uplatnil nárok na náhradu mzdy a neskúmal okolnosti, majúce význam pre zníženie, resp. nepriznanie, nároku na náhradu mzdy za celkový čas, za ktorý by mohla zamestnancovi patriť náhrada mzdy, ak tento presahuje šesť mesiacov. Žalobca pritom v konaní uviedol, že v čase, keď s ním zamestnávateľ okamžite zrušil pracovný pomer, využil možnosť zamestnať sa vo firme svojho zaťa, neskôr sa zamestnal v Spoločnej zdravotnej poisťovni za polovičný plat s potrebou rekvalifikácie (č.l. 107 spisu). Z dokladov vyžiadaných súdom z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny (č.l. 131 spisu) vyplýva, že žalobca bol v čase od 1.7.2001 do 30.9.2007 zamestnaný v Spoločnej zdravotnej poisťovni, kde poberal mesačný plat 29.000,- Sk brutto. Súd prvej inštancie na tieto skutočnosti v konaní neprihliadol, nezisťoval podmienky, za ktorých sa žalobca zamestnal vo firme svojho zaťa a v Spoločnej zdravotnej poisťovni, ako aj dôvody ukončenia pracovného pomeru žalobcu vo firme jeho zaťa, resp. v Spoločnej zdravotnej poisťovni, ktoré by mohli mať vplyv na nárok na náhradu mzdy žalobcu. Súd druhej inštancie uložil tunajšiemu súdu vykonať dokazovanie na preukázanie skutočností, či bol žalobca v rozhodnom období niekde zamestnaný (presne), ak bol zamestnaný u svojho zaťa, akú prácu tam vykonával, či vykonával prácu zodpovedajúcu jeho kvalifikácii, aký zárobok dosiahol, či sa zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve alebo v mieste, ktoré možno považovať z hľadiska daného účelu za rovnocenné miestu dohodnutému pre výkon pracovnej činnosti, rovnako tak v Spoločnej zdravotnej poisťovni, z akého dôvodu došlo k ukončeniu pracovného pomeru vykonávaného vo firme jeho zaťa ako aj v Spoločnej zdravotnej poisťovni. Úlohou súdu prvej inštancie bude zisťovať všetky tieto okolnosti počas celého obdobia, za ktoré by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy a ktoré presahuje šesť mesiacov (rozhodné obdobie). Zároveň posúdi, či počas celého tohto obdobia boli v prípade žalobcu splnené zákonné podmienky pre priznanie nároku na náhradu mzdy a opätovne rozhodne o nároku žalobcu na náhradu mzdy; resp. vykonané dokazovanie odôvodní záver o tom, že
žalobca v rozhodujúcom období (presahujúcom 6 mesiacov od oznámenia, že žalobca trvá na tom, aby mu zamestnávateľ prideľoval prácu) stratil nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným rozviazaním pracovného pomeru a tento sa neobnovil. 10. Podaním zo dňa 25.2.2019 žalovaný navrhol, aby súd doplnil dokazovanie vyžiadaním prehľadu zamestnaní a období nezamestnanosti žalobcu, a to za obdobie od 1.3.2012 do 18.6.2014 a taktiež potvrdenie o výške starobného dôchodku, prípadne inej dávky, poberanej žalovaným v predmetnom období. Ďalej žiadal vyžiadať prehľad zamestnaní žalobcu za obdobie od 28.2.2001 do 1.3.2012. Uvedené listiny navrhol vyžiadať od Sociálnej poisťovne. 11. V podaní zo dňa 12.3.2019 žalobca navrhol doplniť dokazovanie o vlastný výsluch. 12. Na pojednávaní dňa 4.11.2019 žalobca doplnil, že po skončení pracovného pomeru u žalovaného nemal inú možnosť ako prijať prácu u Eduarda Zdražila - Havrantransport. Následne po intenzívnom hľadaní mu bolo umožnené zamestnať sa v perspektívnejšej pozícii a to v Spoločnej zdravotnej poisťovni (SZP). V roku 2007 pracovné pôsobenie v SZP bolo ukončené, keď bol jeho pracovný pomer ukončený výpoveďou. Potom žalobca pristúpil opätovne intenzívne k hľadaniu nového zamestnania, avšak neúspešne. Uvedené skutkové tvrdenia boli podľa žalobcu preukázané tak informáciou Sociálnej poisťovne ako aj ÚSVaR. V období, ktoré je predmetom tohto súdneho sporu, žalobca nebol zamestnaný napriek skutočnosti, že aktívne vykonával kroky smerujúce k nájdeniu si práce a pracovať chcel. Táto situácia trvala napriek skutočnosti, že už od 19.05.2008 bol žalobca poberateľom starobného dôchodku. Aj po uvedenom okamihu žalobca chcel pracovať a prácu si hľadal, avšak neúspešne. Žalobca doplnil, že firma Havrantransport sa zaoberala prepravou nebezpečných plynov, pôsobil tam počas 3 mesiacov, kedy využil svoje znalosti z BOZP, pôsobil pravdepodobne na pozícii referent. Uvedená práca nebola zodpovedajúca jeho kvalifikácii, ale žiadna iná práca nebola. Žalobca je absolvent inštitútu krízového manažmentu, má vysokoškolské vzdelanie II. stupňa a práce, ktoré som tam vykonával, zodpovedali funkcii požiarneho technika a technika BOZP. Na uvedené sa vyžaduje stredoškolské vzdelanie a kurzy. Pracoval tam za minimálnu mzdu. K ukončeniu uvedeného zamestnania došlo z dôvodu, že si našiel prácu v Spoločnej zdravotnej poisťovni. Tri roky som tam pôsobil ako požiarny technik, technik BOZP a referent CO, po 3 rokoch bol preradený na funkciu manažéra kvality. Na funkciu technika BOZP a referenta CO sa vyžaduje stredoškolské vzdelanie, na funkciu manažéra kvality vysokoškolské. Tam dosiahol porovnateľný zárobok ako u žalovaného (v prvej funkcii mal plat 13.000,00 SKK, po preradení do funkcie manažér kvality cca 30.000,00 SKK, čo bol plat porovnateľný ako u žalovaného). Bolo potrebné znížiť stav (v SZP) a bol vo veku blízkom dôchodkovému, preto dostal výpoveď zo strany zamestnávateľa, dôvody boli organizačné zmeny - znižovanie stavu. Odvtedy žalobca zamestnaný nebol. Žalobca uviedol, že sa nemohol zapojiť do práce v mieste dohodnutom v pracovnej zmluve alebo v mieste porovnateľnom od ukončenia pracovného vzťahu v SZP. Žalobca sa pokúšal aktívne zamestnať od roku 2001, keď mal najväčšie šance a odvtedy som sa pokúšal uplatniť ako externý audítor u firmy DETNORSKE VERITAS, inde nie, pretože tam mal najväčšie predpoklady. Neprijali ho, pretože má nekonzistentné vzdelanie. Z pracovných ponúk, na ktoré reagoval na stránke profesia.sk, sa ozvala jedine KOOPERATIVA, tam bol na pracovnom pohovore; vedúci pracovník, u ktorého mal pracovať, poukázal na jeho vysoký vek a nevybrali ho. Žalobca vo svojej záverečnej reči uviedol, že počas celého rozhodného obdobia chcel pracovať a prácu si aktívne hľadal a preto bol názoru, že v danej veci sú splnené všetky zákonné a skutkové podmienky pre priznanie nároku na náhradu mzdy vo výške tak, ako bola uplatnená, keď naviac v súdnom konaní podľa neho neboli preukázané žiadne dôvody, ktorý by umožnili využiť zákonom dané moderačné oprávnenie. Žalovaný zotrval na tom, že žiada o využitie moderačného práva. 13. Medzi stranami sporu nebolo sporné:
- že u žalobcu došlo k neplatnému skončeniu pracovného pomeru,
- že žalobca trval na ďalšom zamestnávaní,
- že ešte v roku 2001 žalobca oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní,
- správnosť výpočtu požadovanej náhrady mzdy.
14. Medzi stranami sporu bolo sporné:
- že žalobca mal záujem vykonať zamestnania, resp. vyvíjať pracovnú činnosť v čase po neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany žalovaného.
15. Súd vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu (č.l. 107) a listinami: mzdový výmer č. 20/262 (č.l. 6), oznámenie o priznaní a výške mzdy zo dňa 29.9.2014 (č.l. 7), výzva na prideľovanie práce a na náhradu mzdy zo dňa 17.7.2014 (č.l. 8), výpoveď z pracovného pomeru zo dňa 29.9.2014 (č.l. 9), rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5.5.2014, sp.zn. 6Co/253/2013 (č.l. 10-12), rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 19.6.2008 č. 460 810 7200 (č.l. 37-39), osobný list dôchodkového poistenia (č.l. 40-41), vysvetlenie k osobnému listu dôchodkového poistenia (č.l. 42), rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 6.8.2008 č. 460 810 7200 (č.l. 43-44), osobný list dôchodkového poistenia (č.l. 45), vysvetlenie k osobnému listu dôchodkového poistenia (č.l. 46), rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 24.3.2015 č. 460 810 7200 0 (č.l. 47-48), potvrdenie o dávkach dôchodkového poistenia (č.l. 83-85), odpoveď ÚPSVAR zo dňa 20.12.2016 spolu so spisom (č.l. 113-134), potvrdenia o dávkach dôchodkového poistenia (čl. 216-218), priebeh zamestnaní žalobcu (čl. 219). Z vykonaného dokazovania a z nesporných tvrdení procesných strán mal súd za preukázaný nasledovný skutkový stav:
16. Z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 5.5.2014, č.k. 6Co/253/2013-495, právoplatného dňa 17.6.2014, mal súd za preukázané, že okamžité skočenie pracovného pomeru dané žalobcovi (žalovaným) listom zo dňa 26.2.2001 bolo neplatné. Následne žalobca listom zo dňa 17.7.2014 požiadal žalovaného ako zamestnávateľa, aby mu dňom nadobudnutia právoplatnosti tohto rozsudku podľa pracovnej zmluvy č. 221/102-1993 zo dňa 28.9.1993 vrátane dohôd o zmene pracovnej zmluvy k 1.7.1995 k 1.5.1997 a k 21.8.2000 prideľoval prácu a poskytol mu náhradu mzdy odo dňa 28.2.2001, kedy žalovanému ako zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, kedy mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci. V zmysle mzdového výmeru č. 20/262 zo dňa 1.7.2000 bola priemerná mzda žalobcu 28.630 Sk (950,34 Eur). Z oznámenia o priznaní a výške mzdy má súd za preukázané, že od 18.6.2014 patrila žalobcovi mzda vo výške 950,50 Eur mesačne. Listom zo dňa 29.9.2014 dal žalovaný žalobcovi výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Pracovný pomer žalobcu sa skončil uplynutím 3 mesačnej výpovednej doby dňa 31.12.2014. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 19.6.2008 č. 460 810 7200 bol žalobcovi priznaný predčasný starobný dôchodok v sume 9436 Sk mesačne. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 24.3.2015 č. 460 810 7200 0 bol žalobcovi priznaný starobný dôchodok v sume 415,60 Eur mesačne. Z potvrdenia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny zo dňa 20.12.2016 mal súd ďalej za preukázané, že žalobca bol evidovaný na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava ako uchádzač o zamestnanie od 1.10.2007 do 24.7.2008; podľa záznamov ÚPSVaR, sa žalobca neúspešne uchádzal v období od 10/2017 do 3/2008 o prácu u minimálne 10 zamestnávateľov. Z obsahu spisu žalobcu, ktorý bol vedený ako uchádzač o zamestnanie, má súd za preukázané, že žalobca sa v období od 8.11.2007 do 29.2.2008 preukázateľne uchádzal o zamestnanie prostredníctvom pracovných ponúk na webovom portály www.profesia.sk <http://www.profesia.sk>. Podľa Potvrdenia Spoločnej zdravotnej poisťovne bol žalobca v uvedenej spoločnosti zamestnaný od 1.7.2001 do 30.9.2007; dôvodom skončenia pracovného pomeru boli organizačné dôvody. 17. Žalobca vypovedal, že v čase okamžitého skončenia pracovného pomeru mal 55 rokov veku. Nakoľko mu pôvodný dôvod skončenia pracovného pomeru bránil v možnosti nájsť si dôstojnejšie zamestnanie, tak sa zamestnal vo firme svojho zaťa. V roku 2007 bola jeho situácia ešte horšia, pretože napriek intenzívnemu hľadaniu si práce aj pod svoje kvalifikačné predpoklady ho pre jeho vek ani nepozývali na výberové konania a za celý polrok poberania dávok v nezamestnanosti sa mu nepodarilo nájsť si žiadne zamestnanie. V rozhodnom období sa ešte pokúšal uplatniť sa ako externý audítor firmy DETNORSKE VERITAS, čo sa mu však pre nekonzistentné vzdelanie a vek nepodarilo. Ďalšie aktivity vo veci hľadania si zamestnania ukončil. 18. Z potvrdení Sociálnej poisťovne mal súd za preukázané, že v roku 2012 boli žalobcovi poukázané dôchodkové dávky starobného dôchodku v celkovej výške 3.865,- €, v roku 2013 vo výške 4.944,74 €, v roku 2014 vo výške 2.104,09 € (za obdobie od 1.1.2014 do 18.6.2014). 19. Z priebehu zamestnaní žalobcu vyplýva, že žalobca bol zamestnaný v nasledujúcich obdobiach:
- od 1.10.1993 do 26.2.2001 na Úrade civilnej ochrany MV SR
- od 27.2.2001 do 30.06.2001 v spoločnosti Eduard Zdražil - HAVRAN TRANSPORT
- od 1.7.2001 do 30.09.2007 v Spoločnej zdravotnej poisťovni
- od 15.12.2006 do 31.12.2012 v spoločnosti DET NORSKE VERITAS AS - org. zl. (dohoda)
- od 08.06.2007 do 31.12.2012 v spoločnosti JetCat s.r.o. (dohoda)
- od 18.6.2014 do 31.12.2014 - MV SR 20. Podľa Osobného listu dôchodkového poistenia žalobcu (čl. 40), osobný vymeriavací základ (OVZ) žalobcu bol:
- od 1.1.2001 do 26.2.2001 vo výške 55.385,- Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 971,- Sk denne resp. 29.150 Sk/mesačne
- od 27.2.2001 do 30.06.2001 vo výške 18.040, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 145,- Sk/denne resp. 4.364 Sk/mesačne
- od 1.7.2001 do 31.12.2001 vo výške 78.001, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 423,- Sk/denne resp. 12.717 Sk/mesačne
- od 1.1.2002 do 31.12.2002 vo výške 169.310, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 463,- Sk/denne resp. 14.109 Sk/mesačne
- od 1.1.2003 do 31.12.2003 vo výške 224.054, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 613,- Sk/denne resp. 18.671 Sk/mesačne
- od 1.1.2004 do 31.12.2004 vo výške 263.719, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 722,- Sk/denne resp. 21.976 Sk/mesačne
- od 1.1.2005 do 31.12.2005 vo výške 310.922, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 851,- Sk/denne resp. 25.910 Sk/mesačne
- od 1.1.2006 do 31.12.2006 vo výške 371.746, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 1.018,- Sk/denne resp. 30.978 Sk/mesačne
- od 1.1.2007 do 30.09.2007 vo výške 294.834, -Sk, čo zodpovedá OVZ vo výške 1.079,- Sk/denne resp. 32.759 Sk/mesačne 21. Vo výpovedi z pracovného pomeru zo dňa 29.09.2014 (čl. 9) je uvedené, že pred výpoveďou boli žalobcovi ponúknuté voľné pracovné miesta, ktoré mal žalovaný k dispozícii a ktoré žalobca odmietol prijať. Túto skutočnosť namietal žalovaný aj v priebehu súdneho konania. Uvedená skutočnosť nemá žiadny relevantný vplyv na posúdenie dôvodnosti uplatňovaného nároku, pretože sa jedná o obdobie, za ktoré si žalobca už náhradu mzdy neuplatňuje (žalobca si uplatnil nárok na náhradu mzdy za obdobie 1.3.2012 do 18.6.2014, teda za predchádzajúce obdobie). 22. Podľa nesporného skutkového tvrdenia žalobcu, v období, ktoré je predmetom tohto súdneho sporu, žalobca nebol zamestnaný napriek skutočnosti, že aktívne vykonával kroky smerujúce k nájdeniu si práce a pracovať chcel. Skutkové a právne závery súdu: 23. Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonníka práce účinný ku dňu 26.2.2001 (ďalej len „ZP“), ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne zrušil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, jeho pracovný pomer trvá i naďalej a zamestnávateľ je povinný poskytnúť mu náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do doby, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo keď dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. 24. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru žalobcu. 25. Vykonané dôkazy vyhodnotil súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliadol na všetko, čo v konaní vyšlo najavo a dospel k záveru, že žaloba je v časti o zaplatenie náhrady mzdy plne dôvodná. 26. Pretože rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa zo dňa 5.5.2014, č.k. 6Co/253/2013-495, právoplatným dňa 17.7.2014, bolo rozhodnuté, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného, ku ktorému došlo dňa 26.2.2001 bolo neplatné a z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca ešte dňa 28.2. 2001 oznámil žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní (uvedené vyplýva z listu žalobcu zo dňa 17.7.2014, ako aj z vyjadrenia žalovaného zo dňa 25.05.2016) v súlade s § 61 ods. 1 ZP vznikol žalobcovi nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Predpoklady vzniku tohto nároku medzi stranami ani neboli sporné. 27. Súd v tejto súvislosti vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalovaného, že nárok na náhradu mzdy je možné priznať, iba ak je uplatnený spoločne s nárokom na neplatné skončenie pracovného pomeru - takýto záver nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu, ani z existujúcej judikatúry súdov. 28. Podľa § 61 ods. 1 zákona č. 65/1965 Zb. má žalobca nárok na náhradu mzdy od 28.2.2001 až do času, kedy žalovaný na základe právoplatného rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru umožnil žalobcovi opätovne vykonávať prácu. Z oznámenia Sociálnej poisťovne je nepochybné, že žalobca bol u žalovaného opätovne zamestnaný od 18.6.2014 do 31.12.2014, kedy žalovaný opätovne skončil zo žalobcom pracovný pomer, preto mal žalobca nárok na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru celkovo za obdobie od 28.2.2001 do 18.6.2014. 29. Vzhľadom na námietku žalovaného, uplatnenú podľa § 61 ods. 2 ZP, bolo medzi stranami sporné to, či vznikol dôvod na krátenie alebo nepriznanie nároku na náhradu mzdy, ktorý žalobcovi vznikol. 30. Žalobca sa v spore domáhal náhrady mzdy za obdobie od 1.3.2012 do 18.6.2014 v sume 26.202,18 Eur, t.j. za 27 mesiacov a 12 pracovných dní pri priemernej mesačnej mzde vo výške 950,34 Eur (výška náhrady mzdy nebola medzi stranami sporná).
31. Podľa § 61 ods. 2 ZP, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje šesť mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za ďalší čas primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať; súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 32. Nárok na náhradu mzdy pri neplatnom rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľom podľa ustanovenia § 61 ods. 1 zákonníka práce 1965 má charakter ekvivalentu mzdy, ktorú zamestnanec nemohol zarobiť v dôsledku toho, že mu zamestnávateľ v rozpore s § 35 ods. 1 písm. a) zákonníka práce 1965 neumožnil vykonávať prácu, ku ktorej sa zamestnanec zaviazal v pracovnej zmluve a ktorú bol pripravený, schopný a ochotný pre zamestnávateľa vykonávať (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 3573/2012, zo dňa 8. 1. 2014). 33. Vzhľadom k tomu, že súd môže znížiť, prípadne vôbec nepriznať náhradu mzdy podľa ustanovenia § 61 ods. 2 zákonníku práce iba na žiadosť zamestnávateľa a že ide o opatrenie ktorým sa zamestnancovi odopiera z časti prípadne úplne nárok na náhradu mzdy založený ustanovením § 61 ods. 1 zákonníku práce, má procesnú povinnosť tvrdiť a preukázať skutočnosti o tom, že sú splnené predpoklady uvedené v ustanovení § 61 ods. 1 zákonníku práce zamestnávateľ, ktorý tiež nesie za konanie procesnú zodpovednosť za to, že tieto povinnosti nesplní (tzv. bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno). Pre posúdenie žiadosti podľa ustanovenia § 61 ods. 2 zákonníku práce nie je významné, či sa zamestnanec „riadne o zamestnanie zaujímal“, ale iba to, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce u iného zamestnávateľa za podmienok v zásade rovnocenných, alebo dokonca výhodnejších, ako by mal pri výkone práce podľa pracovnej zmluvy u zamestnávateľa (rozhodnutie NS ČR sp. zn. 21 Cdo 1085/2008, zo dňa 22. 1. 2009). 34. Trvať treba totiž i na tom, že ak o znížení, resp. nepriznaní náhrady mzdy podľa § 79 ods. 2 Zák. práce môže súd rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa, dôkazné bremeno preukázať podmienky pre takéto prípadné rozhodnutie má zamestnávateľ. Žalovaná splnenie týchto podmienok síce tvrdila, okrem toho, že tak ale v časti dotknutej jej dovolaním neurobila v zmysle vyššie podaného názoru o správnej interpretácii rozhodného ustanovenia hmotného práva (tu rozumej tvrdením s následnou povinnosťou preukazovania rozpornosti uplatňovania nárokov žalobkyne s dobrými mravmi), namieste je stotožnenie sa s odvolacím súdom v tom, že neuniesla ani dôkazné bremeno na preukázanie zamestnania sa, resp. podnikania žalobkyne v rozhodnom čase za podmienok prinajmenšom rovnocenných s tými u nej (žalovanej) alebo aspoň existencie objektívnej (z dôvodov len žalobkyni pričítateľných však nevyužitej) možnosti na takéto zamestnanie sa alebo podnikanie (rozhodnutie NS SR sp. zn. 6Cdo/100/2006 zo dňa 31.5.2017). 35. Krátenie náhrady mzdy na základe ustanovenia § 61 ods. 2 ZP je možné iba, ak to žalovaný zamestnávateľ navrhne a ak sú dané zákonné dôvody, ktoré toto krátenie odôvodňujú. V danom prípade žalovaný krátenie náhrady mzdy navrhol, v dôsledku čoho bola splnená prvá podmienka (formálna) na krátenie/nepriznanie náhrady mzdy. Pri rozhodovaní o krátení resp. nepriznaní náhrady mzdy za obdobie presahujúce 6 mesiacov súd v súlade s citovaným zákonným ustanovením prihliada na to, či žalobca bol medzitým inde zamestnaný, akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol alebo z akého dôvodu sa do práce nezapojil. 36. Bremeno tvrdenia rozhodujúcich skutočností a dôkazné bremeno o tom, či vznikol dôvod na krátenie alebo nepriznanie nároku na náhradu mzdy podľa § 61 Zákonníka práce zaťažuje žalovaného, ktorý ako dôvod na toto opatrenie uviedol:
- priznanie starobného dôchodku ku dňu 19.5.2008 a poberanie starobného dôchodku (podanie žalovaného zo dňa 17.06.2005, čl. 25)
- s poukazom na nešpecifikovanú judikatúru, podľa ktorej je potrebné prihliadnuť na dôvody, pre ktoré sa žalobca nezapojil do práce, nehľadal prácu, nebol evidovaný na úrade práce ako nezamestnaný žalovaný žiadal o takýto postup (pojednávanie dňa 23.05.2016, čl. 51)
- k tvrdeniu žalobcu o tom, že si počas celej doby aktívne hľadal prácu žalovaný na pojednávaní dňa 24.10.2016 uviedol, že to považuje iba za tvrdenie žalobcu, že on o tom nemá žiadnu vedomosť a chýba mu potvrdenie z úradu práce.
- žalobca sa neuchádzal v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy, o ďalšie zamestnanie, nakoľko poberal starobný dôchodok, nakoľko v roku 2007, keď mu bol priznaný starobný dôchodok sa získanie práce pokúšal neúspešne. 37. Nárok na krátenie alebo nepriznanie náhrady mzdy podľa § 61 ods. 2 Zákonníku práce je daný v prípade, keď žalobca počas obdobia, za ktoré požaduje nárok na náhradu mzdy:
- bol zamestnaný za rovnakých alebo lepších podmienok, ako tomu bolo u žalovaného; ak bol počas celej doby zamestnaný za takýchto podmienok prichádza do úvahy iba nepriznanie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 6 mesiacov
- bol zamestnaný za horších podmienok, ako tomu bolo u žalovaného; ak bol počas celej doby zamestnaný za takýchto podmienok prichádza do úvahy iba krátenie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 6 mesiacov v rozsahu dosahovaného príjmu u iného zamestnávateľa
- nebol zamestnaný vôbec, prípadne bol zamestnaný za horších podmienok, ako tomu bolo u zamestnávateľa, avšak z vlastnej viny dosahoval nižší alebo žiaden príjem - v takomto prípade prichádza do úvahy krátenie alebo nepriznanie nároku 38. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca nebol v období, za ktoré žiada priznať náhradu mzdy zamestnaný vôbec. Žalovaný spočiatku namietal, že by si žalobca, v období po neplatnom skončení pracovného pomeru z jeho strany, vôbec hľadal prácu. Toto tvrdenie bolo v konaní vyvrátené, keď z obdobia, počas ktorého žalobcovi vznikol zákonný nárok na náhradu mzdy podľa § 61 ods. 1 ZP (od 28.2.2001 do 18.6.2014, spolu niečo viac ako 13 rokov), bol žalobca zamestnaný na plný pracovný úväzok približne 6 rokov a osem mesiacov, ďalších takmer desať mesiacov bol evidovaný na úrade práce, kde si preukázateľne plnil povinnosti aktívne si hľadať zamestnanie. Snaha žalobcu bola pravdepodobne neúspešná aj z dôvodu ekonomickej krízy v období rokov 2008-2014, kedy bola aj v SR vysoká miera nezamestnanosti (približne od 12-14 %), ktorá začala výraznejšie klesať až v rokoch 2015 (miera nezamestnanosti 10, 63 %), 2016 (miera nezamestnanosti 8,76 %), 2017 (miera nezamestnanosti 5,94 %), 2018 (miera nezamestnanosti 5,04 %). Potenciálnych zamestnávateľov nepochybne odradzoval aj dôvod skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného - išlo o okamžité skončenie pracovného pomeru z dôvodu porušenia pracovnej disciplíny zvlášť hrubým spôsobom. Oba tieto faktory (ekonomická kríza s vysokou mierou nezamestnanosti, dôvod skončenia predchádzajúceho pracovného pomeru) spolu s faktorom veku žalobcu (v čase priznania starobného dôchodku mal žalobca 62 rokov) mali za následok prakticky neuplatniteľnosť na trhu práce. 39. Žalobca bol nepochybne schopný a ochotný pracovať aj naďalej, o čom svedčí aj to, že po právoplatnosti určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru opäť nastúpil k žalovanému, a bol u neho zamestnaný ďalšieho pol roka, kým s ním žalovaný opätovne neskončil pracovný pomer výpoveďou. 40. Žalovaný v konaní nepredložil žiadne konkrétne skutkové tvrdenie ani dôkaz, ktoré by preukazovali, že žalobca v období, za ktoré si uplatňuje nárok na náhradu mzdu, nebol zamestnaný z vlastnej viny, ani iné skutkové tvrdenia a dôkazy, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že by priznanie náhrady mzdy v danom prípade bolo v rozpore s dobrými mravmi. Súd poukazuje aj na rozhodnutie NS SR, z ktorého vychádzal odvolací súd rozhodnutie sp. zn. 6Cdo/100/2016, z ktorého vyplýva, že krátenie alebo nepriznanie náhrady mzdy je výnimočným opatrením, ktoré prichádza do úvahy, ak by priznanie náhrady mzdy bolo v rozpore s dobrými mravmi. Na procesný úspech žalovaného v spore nepostačuje, aby žalovaný navrhol súdu postup podľa § 61 ods. 2 ZP, musí v konaní uplatniť aj právne relevantné skutkové tvrdenia a dôkazy, čo sa v danom prípade nestalo, keď žalovaný v konaní vôbec neuplatnil skutkové tvrdenia, ktoré by smerovali k preukázaniu toho, že žalobca nedosahoval príjem v rozhodujúcom období z nejakého konkrétneho dôvodu, ktorý možno pričítať ako zavinenie na strane žalobcu ani netvrdil konkrétny dôvod, prečo by uplatnený nárok žalobcu mohol byť v rozpore s dobrými mravmi. 41. Vo vzťahu ku kráteniu náhrady mzdy pre poberanie starobného dôchodku sa súd stotožňuje s argumentáciou žalobcu v jeho podaní zo dňa 18.mája 2016 (čl. 56). 42. Obranu žalovaného, prednesenú na pojednávaní dňa 16.2.2017 súd s poukazom na čl. 2 ods. 2 C.s.p. vyhodnotil ako nedostatočnú z dôvodu, že žalovaný poukazoval na rozhodnutie okresného súdu. Je síce pravda, že rozhodnutie po právnej stránke odkazovalo na stanovisko NS ČR Cpjn 4/2004, avšak právny názor tu vyslovený bol podľa súdu v rozhodovacej praxi NS SR prekonaný o čom svedčí aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 Cdo 237/2007, z ktorého súd v tomto rozhodnutí vychádza. 43. Pretože žalovaný nepreukázal danosť zákonného dôvodu, pre ktorý by žalobcovi neprináležala náhrada mzdy za ním požadované obdobie, alebo ktorý by zakladal krátenie vzniknutej náhrady mzdy, súd žalobe v časti uplatnenej náhrady mzdy ako plne dôvodnej vyhovel. 44. Pokiaľ žalobcov nárok žalovaný spochybňoval tvrdením, že náhrada mzdy nepatrí zamestnancovi, ak po neplatnom skončení pracovného pomeru požiadal o starobný dôchodok, pričom tento mu bol aj reálne priznaný rozhodnutím Sociálnej poisťovne od 19.5.2008, tak s týmto názorom sa súd nemôže stotožniť. Poukazuje pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 13.10.2008, sp.zn. 3 Cdo 237/2007, podľa ktorého pre posúdenie dôvodnosti nároku na náhradu mzdy z neplatne rozviazaného pracovného pomeru podľa § 61 ods. 1 ZP je významné najmä to, či žalobca po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru svoje stanovisko, že trvá na ďalšom zamestnávaní zmenil, či nezmenil, prípadne
či došlo k inej skutočnosti, ktorá by trvanie nároku podľa § 61 ods. 1 ZP vylučovala (napr. dohoda o skončení pracovného pomeru v súvislosti s podaním žiadosti o priznanie starobného dôchodku. Vo vzťahu k tomuto nároku je rozhodujúce, či zamestnanec trval na ďalšom zamestnávaní v čase vyhlásenia rozhodnutia o neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a či bol schopný a ochotný prácu vykonať. Samotná okolnosť, že žalobcovi, ktorý spĺňal predpoklady bol priznaný predčasný starobný dôchodok, bez ďalšieho neznamená, že na ďalšom zamestnávaní netrvá. Podľa citovaného rozhodnutia je potrebné zistiť, k čomu smerovala vôľa zamestnanca, keď žiadal o starobný dôchodok. Pokiaľ bude po doplnení dokazovania preukázané, že jeho vôľa smerovala k tomu, že mal záujem naďalej pracovať u odporcu v pracovnom pomere na dobu neurčitú s tým, že naďalej zdrojom jeho príjmov bude mzda za vykonanú práce u doterajšieho zamestnávateľa, nárok na náhradu mzdy treba považovať za dôvodný (rozhodnutie NS SR sp.zn. 3 Cdo 237/2007). Žalobca na pojednávaní dňa 16.2.2017 výslovne uviedol, že v rozhodujúcom čase mal, ako aj v súčasnosti stále má záujem pracovať. 45. Súd podotýka, že viaceré judikáty, ktoré sa týkajú možnosti krátenia nároku na náhradu mzdy vychádzajú z právnej úpravy, ktorá neumožňovala súčasné poberanie starobného dôchodku a vykonávanie práce v pracovnom pomere, prípadne poberania plného invalidného dôchodku a vykonávania práce v pracovnom pomere, čo v súčasnosti neplatí a neplatilo to ani v čase, za ktorý požaduje náhradu mzdy žalobca. 46. Podľa § 256 ods. 1 ZP, účastník, ktorý včas a riadne neuspokojí nárok druhého účastníka, je v omeškaní. 47. Podľa § 256 ods. 2 ZP, účastník, ktorého peňažný nárok nebol včas a riadne uspokojený, môže požadovať úroky z omeškania vo výške ustanovenej pre občianskoprávne vzťahy. Ak ide o omeškanie s plnením veci, zodpovedá účastník, ktorý včas a riadne neplnil, za jej stratu, poškodenie alebo zničenie, okrem ak by k tejto škode došlo aj inak. 48. Žalobca listom zo dňa 17.7.2014 márne vyzval žalovaného na zaplatenie náhrady mzdy z neplatne skončeného pracovného pomeru. S poukazom na ustanovenie § 256 ods. 2 ZP má žalobca nárok na zaplatenie úroku z omeškania. Tento si žalobca uplatnil zo žalovanej sumy od 22.7.2014 do zaplatenia vo výške 8,15% ročne. Súd má za to, že výška požadovaného úroku z omeškania nie je správna. Výšku úroku z omeškania v tomto prípade ustanovuje Nariadenie vlády SR č. 87/1995 Zb., konkrétne § 3 tohto nariadenia účinného ku dňu omeškania, podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, ktorá bola ku dňu 22.7.2014 vo výške 0,15%. Výška úroku z omeškania je preto 5,15%. Vo zvyšku uplatneného nároku na zaplatenie úroku z omeškania súd žalobu zamietol. 49. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 50. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 51. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa zásad o náhrade trov konania (§ 255 CSP) a žalobcovi, ktorý mal v konaní úspech v celom rozsahu uplatnenej istiny, priznal nárok na náhradu trov konania a mieru jeho úspechu v spore určil na 100%. 52. O lehote na plnenie rozhodol súd podľa § 232 ods. 3 CSP.
Poučenie:
Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.