Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5Co-162-2014.pdf
PDF · 97.46 KB
Case nature
Area
Subarea
5Co/162/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Slebodníka a sudcov JUDr. Táne Veščičikovej a JUDr. Andreja Šalatu, v právnej veci navrhovateľky C. G., L. Y. Č. Č.. XX, zast. advokátom JUDr. Jánom Mikuľakom, AK Košice, Františkánska 5 proti odporkyni Obci Čižatice, zast. advokátkou JUDr. Vladimírou Běhalovou, AK Košice, Rastislavova 68, o neplatnosť výpovede a náhradu mzdy, o odvolaní odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice-okolie, č.k. 14C/151/2007-361 z 31.októbra 2013
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým súd v prevyšujúcej časti návrh zamietol.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 1 952,94 € s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 530,10 € od 11.3.2008 do zaplatenia, s 8,5 % úrokom z omeškania zo sumy 585,87 € od 11.4.2008 až do zaplatenia, s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 585,87 € od 11.5.2008 až do zaplatenia a s 8,5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 251,10 € od 11.6.2008 do 12.6.2008, v prevyšujúcej časti súd návrh zamietol.
Ďalším výrokom rozhodol, že odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice-okolie sumu 117,00 € do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.
Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu sp.zn. 14C/151/2007-153 zo dňa 10.12.2008, právoplatným dňa 19.10.2009, bolo rozhodnuté o neplatnej výpovedi danej odporkyňou navrhovateľke listom zo dňa 19.6.2007, a tým bol daný právny základ nároku navrhovateľky na náhradu mzdy.
Súd vychádzal zo skutkového stavu, že Krajský súd v Košiciach uznesením sp.zn. 5Co/173/2012-599 zo dňa 11.12.2012 rozsudok prvostupňového súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom zrušil a vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v uznesení poukázal krajský súd na to, že navrhovateľka nemá nárok na náhradu mzdy ak bola v požadovanom období práceneschopná.
Súd citoval §§ 79 Zák.práce, 134 ZP, lebo priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahla navrhovateľka si uplatnila náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru za obdobie od 12.7.2007 do 12.7.2008.
Podľa súdu, náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa nepresahujúcu 12 mesiacov nemôže súd znížiť ani nepriznať. Táto náhrada má povahu satisfakcie za neplatne skončený pracovný pomer. Je treba súhlasiť so stanoviskom odporkyne, že zamestnanec nemá nárok na náhradu mzdy, ak bol v požadovanom období práceneschopný, pričom je právne irelevantné, z akých dôvodov je zamestnanec práceneschopný. Na túto skutočnosť poukázal aj krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení. Keďže navrhovateľka bola práceneschopná od 5.3.2007 až do 2.3.2008, súd za toto obdobie jej nepriznal náhradu mzdy, keďže poberala nemocenské a v tejto časti nárok navrhovateľky zamietol. Priznal však navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 3.3.2008 do 12.6.2008 (v marci 2008 odpracovala 19 dní, t.j. 530,10 €, apríl 2008-585,87 €, máj 2008-585,87 € a v júni 2008 odpracovala 9 dní, t.j. 251,10 €), a čo sa týka odchodu do predčasného starobného dôchodku navrhovateľky (3.3.2008), ten bol výsledkom splnenia predpokladov zákona na priznanie tejto dávky a bol vykonaný pod tlakom udalosti, ktoré žiadosti o dôchodok predchádzali. Tu súd poukázal aj na uznesenie krajského súdu, v ktorom sa uvádza, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by navrhovateľka nemala mať nárok na náhradu mzdy za čas, kedy jej bol priznaný starobný dôchodok.
O trovách konania rozhodol súd podľa ust. § 150 ods. 1 O.s.p., keď súd z dôvodov hodných osobitného zreteľa nepriznal účastníkom náhradu trov konania. Navrhovateľka bola úspešná v 30 % a odporkyňa v 70 %, pričom po odpočítaní celkový úspech odporkyne bol v 40 %. Odporkyni vznikli trovy konania z titulu trov právneho zastúpenia, avšak súd jej ich nepriznal, a to jednak z toho dôvodu, že za dôvody hodné osobitného zreteľa považuje skutočnosť, že navrhovateľka nezapríčinila ukončenie pracovného pomeru ako aj sociálne dôvody na strane navrhovateľky, ktorá je starobnou dôchodkyňou, pričom súd má za to, že týmto nepriznaním náhrady trov konania nedôjde k podstatnejšiemu zásahu do majetkovej sféry odporkyne, čo by sa nepochybne negatívne však prejavilo v majetkovej sfére navrhovateľky, pokiaľ by súd nevyužil možnosť špecifického rozhodnutia o náhrade trov konania v zmysle § 150 O.s.p. Súd dôvodil, že podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvode manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o určenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi.
Súd pri výpočte súdneho poplatku (§§ 4, 7 zák.č. 71/1992 Zb.) pri určení základu pre vyrubenie súdneho poplatku vychádzal z priznanej sumy 1 952,94 €. Z tejto sumy bol použitím 6 % percentuálnej sadzby podľa položky č. 1 a) Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu zákona č. 71/1992 Zb. v platnom znení, vyrubený odporkyni súdny poplatok v sume 117,00 €, ktorý je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu Košice - okolie.
V podanom odvolaní odôvodnenom podľa § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., lebo súd sa dopustil chyby pri právnom posúdení veci a na základe vykonaných dôkazov dospel súd k nesprávnym skutkovým zisteniam, žiadala odporkyňa zmeniť napadnutý rozsudok vo vyhovujúcej časti a žalobu zamietnuť a zmeniť i výrok o trovách konania tak, že jej budú priznané, tak ako ich vyčíslila, z toho trovy odvolacieho konania 89,37 € si uplatnila.
Podľa odvolateľky prvé pochybenie súdu vidí v tom, že bola priznaná náhrada mzdy za obdobie, kedy jej bol priznaný starobný dôchodok, K uvedenému odvolateľka z hľadiska odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa poukázala na R/85/2004 judikatúru, ktorá platí v tom smere, že pri starobnom dôchodku nepatrí náhrada mzdy so zreteľom na komentár k Zák. práce, Barancová Helena, prvé vydanie, Praha CH Beck, rok 2010. Z odôvodnenia rozsudku, ani z odôvodnenia uznesenia krajského súdu v predchádzajúcej veci sp. zn. 5Co/173/2012 nie je možné zistiť, prečo je tento komentár nesprávny. Druhé pochybenie spočíva v tom, že úrok z omeškania bol nesprávne priznaný, ak mzda bola splatná 10.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca, tak ako sa to opisuje na str. 5 napadnutého rozsudku, mzda za apríl 2008 bola splatná 10.5.2008, potom prináležia jej úroky až od 11.4.2008, a nie od 11.3.2008, ako uviedol súd, mzda za apríl od 11.5.2008. Tretie pochybenie je v tom, že výrok o trovách konania nezodpovedá aktuálnej judikatúre, výnimočnosť aplikácie ust. § 150 O.s.p. nebola preukázaná a ani konkretizovaná. Postoj účastníkov k veci ako aj pristúpenie v priebehu konania k plneniu procesných povinností účastníka je smerodajný pri trovách konania, odvolateľka cituje rozsudok NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2010 a sp. zn. 4MCdo/4/2008. Neúplné je odôvodnenie, že navrhovateľka bola úspešná v 30 % a odporkyňa v 70 % po odrátaní potom celkový úspech odporkyne je 40 %. Za dôvody hodné osobitného zreteľa sa nemôže považovať skutočnosť, že navrhovateľka nezapríčinila ukončenie
pracovného pomeru ako aj sociálne dôvody na strane navrhovateľky, ktorá je starobnou dôchodkyňou. Žalobkyňa bola síce neúspešná (navrhovateľka) v 70 %, lebo nárok na náhradu mzdy nesprávne uplatnila a potom je nepredstaviteľné, aby navrhovateľka bola na úkor odporkyne pri rozhodovaní o trovách konania zvýhodňovaná. Odporkyňa na návrh na začatie konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou a náhradu mzdy hneď reagovala. Napokon uplatnila v konaní nárok na náhradu mzdy za obdobie 12.7.2007 do 12.6.2008, teda aj za obdobie svojej práceneschopnosti, preto bola neúspešná. Neúspech si teda spôsobila sama. Navrhovateľka nezapríčinila ukončenie pracovného pomeru síce, ale toto nemožno vziať do úvahy pri rozhodovaní o trovách konania a jedinou okolnosťou, čo je dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 150 O.s.p., že je starobnou dôchodkyňou, avšak to nie je výnimočný prípad.
V podanom vyjadrení k odvolaniu žiadala navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v celom rozsahu. Odporkyňa súhlasí s rozhodnutím súdu prvého stupňa a v prípade, ak odporkyňa vidí pochybenie vo výroku o trovách konania, navrhovateľka odkazuje na § 79 ods. 1 zák. č. 311/2001 Z.z. Zák.práce v znení neskorších zmien a doplnkov, lebo ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer, je povinný poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Navrhovateľka oznámila odporkyni listom zo dňa 10.7.2007, doručený 12.7.2007, že trvá na tom, aby ju ako zamestnávateľ ďalej zamestnával. Ona je dôchodkyňou a jej príjem bol a je obmedzený, pričom odporkyňa hospodári s neporovnateľne väčšími finančnými prostriedkami, práve z dôvodu konania na strane štatutárneho zástupcu odporkyne bola navrhovateľka nútená vyhľadať lekársku pomoc a bola dlhodobo liečená, na čo navrhovateľka poukázala aj v konaní pred súdom prvého stupňa ako jeden z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods.2 O. s. p. - v ostatných prípadoch, t.j. neuvedených v § 214 ods.1, možno o odvolaní rozhodnúť aj bez nariadenia pojednávania) prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 212 ods.1,3 O. s. p. a zistil, že sú podmienky na potvrdenie rozsudku podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. (okrem výroku, ktorým bol návrh zamietnutý v časti).
Odvolací dôvod podľa § 205 ods.2 písm. d) O. s. p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvého stupňa spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 132 O. s. p., a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov účastníkov alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132- § 135 O. s. p.
Súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré boli listinnými dôkazmi, predloženými žalobkyňou, preukázané, resp. vyšli počas konania najavo, preto uvedený odvolací dôvod nie je daný.
Právnym posúdením je činnosť súdu prvého stupňa, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú účastníci podľa príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach účastníkov konania). Keď je rozhodnutie súdu prvého stupňa tak po skutkovej, ako aj právnej stránke nesprávne, pričom použitie správneho ust. neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale i jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu, v takom prípade je odvolací súd nútený konštatovať, že súd by rozhodol nesprávne, keď súd prvého stupňa by nepoužil správny právny predpis a ak súčasne nezistil riadne skutkový stav.
Z ust. § 153 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že súd rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov ako aj na základe skutočností, ktoré neboli účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti.
Zákonná úprava obsiahnutá v ust. § 120 O.s.p. rešpektuje zásadné rozdiely medzi sporovým a nesporovým konaním, zároveň akceptuje tú skutočnosť, že vzhľadom k povahe oboch týchto konaní dokazovanie v sporovom konaní je založené na iných základoch ako dokazovanie v konaní nesporovom, účastník má preto povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú, súd prvého stupňa s poukazom na § 120 ods. 1 veta tretia O.s.p. vykonal všetky dôkazy aj nenavrhnuté, ktoré boli potrebné pre posúdenie konkrétnej súdenej veci, súd ani nemohol inak postupovať, než čiastočne vyhovieť návrhu navrhovateľky na neplatnú výpoveď, tak ako správne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvého stupňa.
Podľa § 13 ods. 5 Zák.práce, výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu, alebo spoluzamestnancov (zák. č. 311/2001 Z.z.).
Odvolací súd rozsudkom č.k. 5Co/165/2009-185 z 21.septembra 2009 potvrdil rozsudok, ktorým bolo určené, že výpoveď daná navrhovateľke listom zo dňa 19.6.2007 je neplatná. Okrem iného rozhodol aj o potvrdení rozsudku vo výroku o náhrade trov konania ako aj o povinnosti zaplatiť súdny poplatok odporkyňou na účet súdu. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že v spore, ktorý začal v roku 2008 aj napriek záverom súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu vzhľadom na ust. § 63 ods. 1 písm. d), bod 4, písm. e) Zák.práce, zák.č. 311/2001 Z.z. v znení neskorších predpisov, s použitím ods. 5 cit. zák. ust. bola konštatovaná zodpovednosť za neplatné skončenie pracovného pomeru odporkyňou, t.j. obec nesprávne dala výpoveď navrhovateľke (pozri aj rozsudok NS SR 1Cdo/86/2000 z 6.októbra 2009 a od tohto momentu si uplatňovala navrhovateľka náhradu mzdy).
Vzhľadom na uvedené bolo by v rozpore s výkonom práv a povinností, ak by žiadanú náhradu mzdy súd navrhovateľke nepriznal, s poukazom na § 79 ods. 1, 2 Zák.práce totiž možno znížiť, prípadne vôbec nepriznať zamestnancovi náhradu mzdy, ak celkový čas, za ktorý by sa mu mala poskytnúť náhrada, presahuje 12 mesiacov, súd pri svojom rozhodovaní prihliadne najmä na to, či zamestnanec bol v tomto čase zamestnaný u iného zamestnávateľa a akú prácu tam vykonával a aký zárobok dosiahol. Je pochopiteľné, že pri neplatnom skončení pracovného pomeru navrhovateľka vzhľadom na vyhlásenie rozsudku súdu prvého stupňa až 31.októbra 2013, nemala vôbec vyplatenú náhradu aj napriek právoplatným rozsudkom tak Okresného súdu Košice-okolie ako aj Krajského súdu v Košiciach a keďže navrhovateľka bola práceneschopná od 5.3.2007 až do 2.3.2008, súd prvého stupňa správne priznal navrhovateľke náhradu mzdy za obdobie od 3.3. do 12.6.2008 a pri odchode do predčasného starobného dôchodku jednoznačne vyložil podľa ustálenej súdnej praxe, že zo žiadneho právneho predpisu (navrhovateľka nemôže byť diskriminovaná pre svoj vek, pozri aj R/51/75) nevyplýva, že by navrhovateľka nemala mať nárok na náhradu mzdy za čas, kedy jej bol priznaný starobný dôchodok, lebo je to protiústavné. Náhrada mzdy bola zročná vo výplatnom termíne, ktorým bol 10.deň nasledujúceho kalendárneho mesiaca, ako vo vyjadrení k odvolaniu správne poukázal právny zástupca navrhovateľky, zamestnávateľ ak dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámi zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, navrhovateľka totiž oznámila odporkyni listom zo dňa 10.7.2007 (doručený do jej sféry 12.7.2007), že trvá podľa Zákonníka práce, aby ju ako zamestnávateľ ďalej zamestnával. Mala pritom obmedzený príjem, odporkyňa jej nič nevyplatila a ubehlo 4 a pol roka, než rozhodol súd prvého stupňa znovu o náhrade mzdy o jej uplatnenom nároku, naposledy 11.12.2012 a odporca neplatil dobrovoľne aj napriek právoplatnému rozsudku o neplatnej výpovedi (R/39/1985).
Z uvedených dôvodov nemohla byť mzda splatná 11.dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca tak ako tvrdí odvolateľka v odvolaní. Stanovisko NS SR zo dňa 9.6.2004, CPJN 4/2004 je len stanoviskom, ktoré je v rozpore s rozsudkami R/39/1985, ktoré je prekonané v súvislosti s konkrétnymi okolnosťami riešenej veci. V žiadnom prípade starobný dôchodca nemôže byť postihnutý za to, že požiadal o predčasný starobný dôchodok a z tohto dôvodu nemá vplyv, preto na jeho nárok na náhradu mzdy, v súvislosti s tým ani rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2010 nerieši podobnú vec a treba uzavrieť, že navrhovateľka si
nezapríčinila sama odchod do dôchodku (napr. na čl. 306 a nasl. doložila potvrdenia Sociálnej poisťovne z 12.5.2007 o predčasnom dôchodku).
Odvolací súd konštatuje, že aj vo výroku o náhrade trov konania, (podľa § 206 O.s.p. nebol napadnutý výrok, ktorým v prevyšujúcej časti bol návrh navrhovateľky zamietnutý a tak nadobudol právoplatnosť, keď nebol ani preskúmavaný odvolacím súdom); lebo či už má niekto úspech 20 % alebo 50 % alebo 40 % v pracovnoprávnom spore vzhľadom na odstup času za dôvody hodné osobitného zreteľa, tak ako správne poukázal súd prvého stupňa podľa § 150 O.s.p. je treba považovať aj iné okolnosti, nielen skutočnosti, že navrhovateľka nezapríčinila tento spor a neplatné skončenie pracovného pomeru, ale aj to, že 4 roky uplynuli od právoplatného skončenia veci o neplatnosť výpovede a aj napriek tomu odporkyňa nič neplatila a neuhradila, až 12.4.2012 prvý raz rozhodol súd prvého stupňa o náhrade mzdy dopĺňacím rozsudkom a predtým 14.decembra 2011, teda viac ako po troch rokoch znova rozhodoval súd prvého stupňa, čo je dôvod hodný osobitného zreteľa, keď na dotaz súdu vždy reagovala navrhovateľka, nie je práva znalá a žalovala podľa svojho názoru, a pritom nepriznaním náhrady trov konania skutočne nedôjde k podstatnejšiemu zásahu do majetkových sféry odporkyne, ktorá má svoj obecný majetok, riadne funguje, aktívne plní svoje úlohy, resp. odvolaciemu súdu nebol predložený dôkaz o opaku v tejto finančnej oblasti.
Odvolací súd považuje odvolanie za neopodstatnené a potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p., pričom sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku v celom rozsahu.
Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 3 ods.9 tretia veta zák.č.757/04 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.