Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-250-2018.pdf
PDF · 115.01 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/250/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej a členiek senátu Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a JUDr. Kataríny Marčekovej, v právnej veci žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so sídlom Bratislava, Bajkalská 30, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1. K. R. nar. XX. XX. XXXX, bytom R., W. 1, 2. T. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom R., D. XXX/XX a 3. S. A., nar. XX. XX. XXXX, bytom H. XXX, o zaplatenie 10.098,87 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 21. februára 2018 č. k. 10C/109/2015-122 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku týkajúcom sa splatnosti priznanej sumy s príslušenstvom m e n í tak, že žalovaným v 1. až 3. rade povoľuje spoločne a nerozdielne zaplatiť priznané sumu s príslušenstvom v splátkach po 250 eur mesačne, splatných vždy do 18. dňa v mesiaci od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prípade omeškania so zaplatením jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie.
V napadnutom zamietajúcom výroku v rozsahu sumy 128,60 eura s úrokom z omeškania a v rozsahu zmluvných úrokoch z úveru 6,49% ročne zo súm uplatnených žalobcom od 23. 10. 2014 do zaplatenia, ako i vo výroku o náhrade trov konania rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovaným v 1. až 3. rade náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie rozhodol tak, že konanie v časti o zaplatenie 984,90 eura s príslušenstvom zastavil. Druhým výrokom žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 8.812,37 eura spolu s úrokom z omeškania 5% ročne z 9.687,67 eura od 23. 10. 2014 do 21. 09. 2016, z 9.537,67 eura od 22. 09. 2016 do 26. 09. 2016, z 9.337,67 eura od 27. 09. 2016 do 16. 11. 2016, z 9.187,67 eura od 17. 11. 2016 do 22. 12. 2016, z 9.037,67 eura od 23. 12. 2016 do 23. 12. 2016, 8.962,67 eura od 24. 12. 2016 do 20. 03. 2017, z 8.812,67 eura od 21. 03. 2017 do zaplatenia tak, že im umožnil zaplatiť dlžné plnenie v splátkach 100 eur mesačne, splatnými vždy do 18-teho dňa v mesiaci od právoplatnosti rozsudku tak, že v prípade omeškania so zaplatením jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na náhradu trov proti žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 91,86%. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka, § 7 ods. 3 zák. č. 410/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 8, § 565, § 48 ods. 1, 2, § 53 ods. 1 až 3, 4 písm. a/, ods. 5, § 54 ods. 1, § 39, § 51, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., § 145, § 232 ods. 4 CSP. Uviedol, že žalobca žalobou požadoval, aby súd rozhodol, že žalovaní 1. až 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť mu žalovanú sumu, titulom zmluvy o mimoriadnom medziúvere č. 2691706 6 09 a stavebnom úvere č. 2691706 1 07 z 25. 11. 2009, ktorý ako veriteľ uzavrel
so žalovanými ako dlžníkmi, na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 2691706 1 07. Žalobca uviedol, že na základe tejto zmluvy poskytol žalovaným mimoriadny medziúver 10.000 eur, ktorý sa mu žalovaní zaviazali do pridelenia cieľovej sumy vrátiť s úrokom 6,49% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 54,09 eura a do nasporenia cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia mesačné vklady vo výške 16 eur, ale pretože si žalovaní svoje zmluvné povinnosti porušili a medziúver prestali riadne a včas splácať, listom z 25. 09. 2014 od predmetnej zmluvy odstúpil, ktorého účinnosť nastala 22. 10. 2014 a vyzval žalovaných vrátiť mu v 7-dňovej lehote zostatok úveru, ktorý žalovaní nevrátili. Žalovaná suma 10.098,87 eura pozostáva z istiny 9.483,26 eura, úrokov a poplatkov 615,61 eura, ktorej zaplatenie požaduje s úrokom z úveru 6,49% ročne z 9.483,26 eura od 23. 10. 2014 do zaplatenia a úrokom z omeškania 5% ročne z 10.098,87 eura od 23. 10. 2014 do zaplatenia. Žalobca vzal následne žalobu v časti o zaplatenie 875 eur späť, pretože ju žalovaní po začatí konania zaplatili a v časti poplatkov 109,90 eura bez odôvodnenia späť s tým, že si naďalej uplatňuje sumu 9.113,97 eura spolu s úrokom 6,49% ročne z 9.483,26 eura od 23. 10. 2014 do 21. 09. 2016, z 9.333,26 eura od 22. 09. 2016 do 26. 09. 2016, z 9.133,26 eura od 27. 09. 2015 do 16. 11. 2016, z 8.983,26 eura od 17. 11. 2016 do 22. 12. 2016, z 8.833,26 eura od 23. 12. 2016 do 23. 12. 2016, z 8.758,26 eura od 24. 12. 2016 do 20. 03. 2017, z 8.608,26 eura od 21. 03. 2017 do zaplatenia a úrokom z omeškania 5% ročne z 9.988,97 eura od 23. 10. 2014 do 21. 09. 2016, z 9.838,97 eura od 22. 09. 2016 do 26. 09. 2016, z 9.638,97 eura od 27. 09. 2016 do 16. 11. 2016, z 9.488,97 eura 17. 11. 2016 do 22. 12. 2016, z 9.338,97 eura 23. 12. 2016 do 23. 12. 2016, z 9.263,97 eura od 24. 12. 2016 do 20. 03. 2017, z 9.113,97 eura od 21. 03. 2017 do zaplatenia, pričom žiadal o vrátenie súdneho poplatku. Súd podľa § 145 ods. 2 veta druhá CSP konanie v späťvzatej časti zastavil, ale o vrátení súdneho poplatku nerozhodol, pretože k späťvzatiu prišlo po začatí pojednávania. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca ako veriteľ a žalovaní ako dlžníci uzavreli zmluvu o úvere podľa zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, ktorá je zároveň spotrebiteľskou zmluvou, pretože pri jej uzatváraní žalobca konal a žalovaní, ktorí sú fyzickými osobami nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, a preto sa na tento vzťah použijú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy riadne splnil a žalovaným poskytol medziúver, ale žalovaní si svoje povinnosti riadne a včas neplnili, pretože sa s vrátením dohodnutých splátok medziúveru dostali do omeškania, pričom žalovaní nenamietali, že ich žalobca na ich omeškanie upozornil, pred tým ako od zmluvy odstúpil a uplatnil si nárok na vrátenie celého úveru v lehote podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, a teda má nárok na predčasné vrátenie celého úveru. Žalobca v konaní aj po čiastočnom späťvzatí poplatkov za vedenie účtu v celkovej výške 109,90 eura požaduje od žalovaných okrem nesplateného úveru aj zaplatenie poplatkov za spracovanie úveru vo výške 116,10 eura, za zmenku vo výške 16,50 eura, za upomienky v celkovej výške 146 eur, za individuálne riešenie omeškania splátok vo výške 15 eur a za prijatie do poistenia zostatku dlhu v celkovej výške 8 eur. Žalobca však v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že mu žalovaní vystavili zmenku, že vyhotovil a zaslal žalovaným upomienky, že s nimi individuálne riešil omeškanie a že prijal do poistenia zostatok dlhu. Pretože ide o spotrebiteľský právny vzťah, súd zo zákona preskúmaval okrem toho aj platnosť dojednaní o týchto poplatkoch a aj poplatkoch za spracovanie úveru a ich primeranosť a dospel k záveru, že takéto dojednania spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných ako spotrebiteľov, pretože sú dohodnuté výlučne vo vzťahu k nim. Uvedené poplatky sú dojednané vo Všeobecných obchodných podmienkach a ich výška je určená podľa cenníka, ktoré dojednania žalovaní ako spotrebitelia nemajú možnosť podstatným spôsobom ovplyvniť, pretože ich s nim žalobca ako dodávateľ osobitne nevyjednáva. Žalovaní ako spotrebitelia majú možnosť ich iba prijať a podrobiť sa ich nanúteným dojednaniam alebo zmluvu ako celok odmietnuť. Z uvedeného dôvodu preto nemožno hovoriť o individuálne dojednaných zmluvných podmienkach, a pretože žalobca nepreukázal v konaní opak, hoci dôkazné bremeno bolo na jeho strane, súd tieto podmienky vyhodnotil ako neprijateľné, a teda neplatné podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka a pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka. V prípade poplatkov za vedenie účtu, ktoré žalobca v priebehu konania vzal späť, ide o poplatky, ktoré súvisia s administratívnou činnosťou žalobcu a jeho predmetom podnikania, pričom aj takto dohodnuté poplatky zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovaných, a sú dojednané v rozpore s vnútroštátnou aj európskou legislatívou a aj rozhodovacou praxou napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5M Cdo 20/2009, rozsudok Súdneho dvora EÚ C-237/02 z 1.4.2004, Najvyššieho súdu Českej republiky 73/2011, pričom podľa § 122s ods. 4 zákona o bankách č. 483/2001 v znení účinnom od 10. 06. 2013 majú banky zákaz od klientov požadovať úhradu poplatkov, nákladov alebo inú odplatu za vedenie, evidenciu alebo spravovanie úveru alebo účtu alebo zrušenie účtu, na ktorom je vedený úver po 09. 06. 2013, čím došlo k zosúladeniu vnútroštátneho práva SR s právom EÚ, a preto aj
tieto poplatky sú neprijateľné, a preto neplatné podľa § 53 Občianskeho zákonníka a pre rozpor s § 54 Občianskeho zákonníka aj podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Žalobca preto nemá nárok na zaplatenie poplatkov v celkovej výške 301,60 eura, ktoré v konaní požaduje a bezdôvodne žaloval žalovaných aj o zaplatenie poplatkov v celkovej výške 109,90 eura, v ktorej časti vzal žalobu späť. Z uvedeného dôvodu súd vyhovel žalobe v časti o zaplatenie dlžnej istiny a úroku do odstúpenia od zmluvy a rozhodol, že žalovaní 1. až 3. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi zostatok dlžnej sumy 8.812,37 eura a vo zvyšnej časti poplatkov vo výške 109,90 eura žalobu zamietol spolu s príslušnými úrokmi z omeškania. Pretože sa žalovaní 1. až 3. rade dostali zaplatením peňažného dlhu do omeškania priznal súd žalobcovi aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania z 9.687,67 eura odo dňa nasledujúceho po odstúpení od zmluvy, t. j. 23. 10. 2014 do prvej čiastočnej úhrady a uvedenú sumu následne znižoval o čiastočné úhrady tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Pretože základná úroková sadzba ECB bola v prvý deň omeškania nižšia než žalobou požadoval žalobca, priznal mu súd úroky z omeškania v uplatnenej výške. Vzhľadom k zárobkovým možnostiam a majetkovým pomerom žalovaných, uložil im súd podľa § 232 ods. 4 CSP zaplatiť dlžné plnenie v splátkach vo výške 100 eur mesačne splatných vždy do 15 dňa v mesiaci tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia. Žalobca v konaní požadoval od žalovaných 1. až 3. rade aj zaplatenie zmluvného úroku z istiny po odstúpení od zmluvy vo výške 6,69% ročne (správne malo byť 6,49%). Odstúpením od zmluvy však nastala predčasná splatnosť úveru, a teda došlo k zmene pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, k vzniku práva žalobcu požadovať od žalovaných jednorazové okamžité vrátenie celej poskytnutej sumy a povinnosti žalovaných okamžite a naraz vrátiť žalobcovi celú sumu poskytnutého úveru spolu s kapitalizovanými úrokmi ku dňu zmeny v opačnom prípade sa dostávajú do omeškania a ide o protiprávny stav. Súd v tomto smere poukazuje na závery rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 476/2012, týkajúceho sa skutkovo a právne obdobnej veci, kde Ústavný súd SR odmietol sťažnosť veriteľa pre porušenie zákona smerujúcu proti identickým záverom všeobecných súdov, ktorý záver súd označil za ústavne akceptovateľný a aj na R 59/1998, podľa ktorého veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania. Súd preto žalobu v tejto časti zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a 256 ods. 2 CSP a v spore úspešnejšiemu žalobcovi priznal proti neúspešnejším žalovaným spoločne a nerozdielne náhradu trov konania v rozsahu 91,86%, pretože žalobca bol úspešný a zavinil zastavenie konania v rozsahu 95,93% (9 687,37 eura z 10 098,87 eura) a žalovaní boli úspešní v rozsahu 4,07% (411,50 eura z 10 098,87 eura), pričom 95,93-4,07=91,86%. O výške trov rozhodne vyšší súdny úradník podľa § 266 ods. 2 CSP po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Proti tomuto rozhodnutiu, a to čo do splatnosti priznanej sumy s príslušenstvom, ako i čo do zamietnutia žaloby v rozsahu sumy 128,60 eura s úrokom z omeškania a v rozsahu zmluvných úrokoch z úveru 6,49% ročne uplatnených žalobcom z jednotlivých súm, počnúc od 23. 10. 2014 až do zaplatenia, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa ním jeho zmeny tak, že súd mu prizná nárok vo výške 128,60 eura spolu s 5% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 128,60 eura od 23. 10. 2014 do zaplatenia, ďalej nárok na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 9.483,26 eura od 23. 10. 2014 do 21. 09. 2016, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 9.333,26 eura od 22. 09. 2016 do 26. 09. 2016, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 9.133,26 eura od 27. 09. 2016 do 16. 11. 2016, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 8.983,26 eura od 17. 11. 2016 do 22. 12. 2016, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 8.833,26 eura od 23. 12. 2016 do 23. 12. 2016, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 8.758,26 eura od 24. 12. 2016 do 20. 03. 2017, na 6,49% p. a. úrok za úver zo sumy 8.608,26 eura od 21. 03. 2017 do zaplatenia s tým, že umožní žalovaným splácať dlžné plnenie v splátkach 250 eur mesačne splatnými vždy do 18-teho dňa v mesiaci od právoplatnosti rozsudku tak, že v prípade omeškania so zaplatením jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie, a prizná mu i nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nenamietal rozhodnutie súdu, ktorým súd zaviazal žalovaných splácať súdom priznaný nárok vo forme splátok pod hrozbou straty výhody splátok, pričom namietal len výšku samotných splátok, keď mal za to, že súd neprihliadol na jeho právo na splatenie dlhu v primeranej dobe, ale výslovne len na pomery na strane žalovaných. Mesačné splátky vo výške 100 eur považuje za neprimerane nízke. Za predpokladu riadneho a včasného splácania žalovanými by len súdom priznaná suma vo výške 8812,37 eura bola splácaná dlhšie ako 7
rokov. Uvedený stav je neprijateľný už aj z toho dôvodu, že uvedená suma sa naďalej úročí a celková výška dlžnej sumy tak narastá. Navrhol výšku splátok určiť aspoň vo výške 250 eur mesačne. Ďalej namietal, že súd v odôvodnení rozsudku vôbec neuviedol dôvody, na základe akých mu nepriznal sumu vo výške 128,60 eura s príslušenstvom. Rozsudok v tejto časti tak nespĺňa požiadavky, ktoré sú naň kladené § 220 ods. 2 CSP, ako aj konštantnou judikatúrou najvyšších súdnych autorít a takýto rozsudok nemohol žalobcu priviesť k záveru o jeho správnosti a spravodlivosti. Rozsudok v tejto časti považuje za arbitrárny a nepreskúmateľný v rozpore s právom žalobcu na spravodlivý proces. Súd priznal žalobcovi nárok na dlžnú istinu a úroky do odstúpenia len vo výške 8.812,37 eura, pričom neodôvodnil, na základe akých skutočností nepriznal sumu vo výške 128,60 eura, ktorá predstavuje rozdiel žalobcom uplatňovanej sumy istiny a dlžných úrokov vo výške 8.940,97 eura a súdom priznanej sumy istiny a úrokov vo výške 8.812,37 eura (8.940,97 eura - 8.812,37 eura = 128,60 eura). Tiež uviedol, že má za to, že súd prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď mu nepriznal nárok na zmluvné úroky z úveru po účinnosti odstúpenia od zmluvy. Uplatnený nárok veriteľa na zmluvný úrok za úver od poskytnutia peňažných prostriedkov až do ich reálneho vrátenia vyplýva priamo z Obchodného zákonníka a nevylučujú ho ani žiadne ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, či ustanovenia iného právneho predpisu prijatého na ochranu spotrebiteľa. Aplikácia Obchodného zákonníka na právny vzťah založený zmluvou o úvere vyplýva priamo zo zákona, z kogentného ustanovenia § 1 Obchodného zákonníka a § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka (v rozsahu, v akom neodporujú úprave obsiahnutej v § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Citované ustanovenie priznáva veriteľovi právo požadovať nielen vrátenie poskytnutých peňažných prostriedkov, ale zároveň aj právo na úroky z úveru za stav nedostatku, absencie požičanej sumy istiny. Veriteľ totiž až do reálneho vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov nemá skutočnú možnosť disponovať týmito prostriedkami a stráca zisk. Úroky za úver sú vlastne plnením zo strany žalovaných ako cena obetovanej príležitosti žalobcu nakladať s poskytnutými peňažnými prostriedkami a dosiahnuť zisk. Možnosť disponovať peňažnými prostriedkami žalobca nemá až do momentu ich vrátenia, nie len do momentu splatnosti úveru. Prostriedky sú stále v dispozícii dlžníka, hoci protiprávne, a preto za celé obdobie až do úplného vrátenia poskytnutého úveru má žalobca nárok na riadny úrok za úver. Záverom zdôraznil, že úroky za úver predstavujú odmenu za užívanie istiny, nie sú súčasťou sankčného mechanizmu, a preto si ich možno uplatňovať nezávisle popri úrokoch z omeškania.
3. Písomné vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania žalobcu (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné, čo viedlo odvolací súd k takému rozhodnutiu, že rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutom vyhovujúcom výroku týkajúcom sa splatnosti priznanej sumy s príslušenstvom podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalovaným v 1. až 3. rade povolil spoločne a nerozdielne zaplatiť priznanú sumu s príslušenstvom v splátkach po 250 eur mesačne, splatných vždy do 18. dňa v mesiaci od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že v prípade omeškania so zaplatením jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie. V napadnutom zamietajúcom výroku v rozsahu sumy 128,60 eura s úrokom z omeškania a v rozsahu zmluvných úrokoch z úveru 6,49% ročne zo súm uplatnených žalobcom od 23. 10. 2014 do zaplatenia, ako i vo výroku o náhrade trov konania dospel odvolací súd k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdiť ako vo výroku správny.
5. Predmetom konania je žaloba žalobcu, doručená súdu prvej inštancie dňa 02. 03. 2015, na zaplatenie sumy 10.098,87 eura spolu so zmluvným úrokom za úver vo výške 6,49% ročne zo sumy 9.483,26 eura od 23. 10. 2014 do zaplatenia a 5% úrokom z omeškania zo sumy 10.098,87 eura od 23. 10. 2014 do zaplatenia, ako i trovami konania. Z odôvodnenia žaloby vyplýva, že na základe Zmluvy o stavebnom sporení č. 2691706 1 07 bola so žalovanými v 1. až 3. rade uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere č. 2691706 6 09 a stavebnom úvere č. 2691706 1 07 zo dňa 25. 11. 2009, v súlade s ktorou poskytol žalobca žalovaným v 1. až 3. rade mimoriadny medziúver vo výške 10.000 eur. Žalovaní v 1., 2. a 3. rade sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho medziúveru 6,49% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 54,09 eura a do pridelenia cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné vklady vo výške 16 eur. Po pridelení cieľovej sumy zmluvy o stavebnom sporení sa žalovaní zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,70% ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 70,09 eura. Žalovaní v 1. až 3. rade porušili zmluvne dohodnuté podmienky a medziúver prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa
25. 09. 2014 žalobca odstúpil od úverovej zmluvy a vyzval žalovaných na vrátenie zostatku úveru. Žalovaní peňažné prostriedky nevrátili. Účinnosť odstúpenia nastala dňa 22. 10. 2014. Dlžná suma ku dňu účinnosti odstúpenia od zmluvy predstavuje sumu 10.098,87 eura, pričom pozostáva z istiny 9.483,26 eura, z nezaplatených úrokov za úver a z nezaplatených poplatkov vo výške 615,61 eura. V súlade s čl. VII bod 9 úverovej zmluvy, odo dňa nasledujúceho po účinnosti odstúpenia od zmluvy žalobca úročí celý zostatok úrokom z omeškania vo výške 5% ročne.
6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) tak, že konanie v časti o zaplatenie sumy 984,90 eura s príslušenstvom, v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcom v tomto rozsahu zastavil, zvyšnému uplatňovanému nároku žalobcu čiastočne vyhovel, keď žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 8.812,37 eura spolu s úrokom z omeškania 5% ročne z 9.687,67 eura od 23. 10. 2014 do 21. 09. 2016, z 9.537,67 eura od 22. 09. 2016 do 26. 09. 2016, z 9.337,67 eura od 27. 09. 2016 do 16. 11. 2016, z 9.187,67 eura od 17. 11. 2016 do 22. 12. 2016, z 9.037,67 eura od 23. 12. 2016 do 23. 12. 2016, 8.962,67 eura od 24. 12. 2016 do 20. 03. 2017, z 8.812,67 eura od 21. 03. 2017 do zaplatenia tak, že im umožnil zaplatiť dlžné plnenie v splátkach 100 eur mesačne, splatnými vždy do 18-teho dňa v mesiaci od právoplatnosti rozsudku tak, že v prípade omeškania so zaplatením jednej splátky sa stáva splatným celé plnenie. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol a súčasne rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi priznal nárok na ich náhradu proti žalovaným v 1. až 3. rade spoločne a nerozdielne v rozsahu 91,86%. Predmetom prejednania odvolacím súdom, vzhľadom na rozsah a dôvody podaného odvolania, je vo vzťahu k vyhovujúcemu výroku len splatnosť priznanej sumy s príslušenstvom (bez ohľadu na vecnú správnosť alebo nesprávnosť tohto výroku rozhodnutia súdu vo vzťahu k výške priznaného plnenia, čo odvolací súd preskúmavať nemôže pre absenciu odvolania) a vo vzťahu k zamietajúcemu výroku nárok žalobcu na zaplatenie sumy 128,60 eura s úrokom z omeškania a nárok na zaplatenie zmluvných úrokov z úveru 6,49% ročne zo súm uplatnených žalobcom od 23. 10. 2014 do zaplatenia.
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
9. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné na danú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z.
10. Podľa § 379 CSP odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a/ od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý b/ ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov c/ určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
11. Podľa § 380 ods. 1 CSP odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
12. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania ( okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
13. Z hľadiska žalobcom namietanej výšky splátok, keď súd prvej inštancie vo výroku rozhodnutia určil, že peňažné plnenie bude vykonané v splátkach 100 eur mesačne, ktoré sú povinní žalovaní v 1. až. 3. rade plniť spoločne a nerozdielne, pod stratou výhody splátok, dospel odvolací súd k záveru, že v tomto rozsahu je možné odvolanie žalobcu považovať za dôvodne. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie rozhodol o možnosti plniť priznané plnenie formou pravidelných mesačných
splátok v stanovenej výške bez toho, aby mal v tomto smere riadne zistený skutkový stav veci tak, aby tento odôvodňoval takéto rozhodnutie. Z obsahu spisu je zrejmé, že o plnenie v splátkach požiadala súd len žalovaná v 1. rade, ktorá ako jediná zo žalovaných bola osobne prítomná na pojednávaní pred súdom prvej inštancie a táto sa ako jediná vyjadrila k svojim sociálnym pomerom, avšak bez toho, že by tieto akýmkoľvek spôsobom súdu preukázala. Súd tak rozhodol o plnení v splátkach vo výške 100 eur mesačne bez toho, že by mal preukázané, aké sú sociálne pomery žalovaných v 1. až 3. rade, keď až na základe takéhoto zistenia by bolo dôvodné uvažovať o tom, či plnenie bude realizované v splátkach, a ak áno, tak v akej výške. Tieto skutočnosti zásadné z hľadiska rozhodnutia súdu o plnení v splátkach žalovaní pred súdom ani nepreukázali, a dokonca žalovaní v 2. a 3. rade ani netvrdili. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie tak nemal dostatok podkladov na svoje rozhodnutie o povolení plniť priznanú sumu s príslušenstvom formou splátok, a teda nebolo dôvodné o takomto plnení rozhodnúť. Keďže však žalobca výslovne uviedol, že odvolanie nepodáva, čo do tejto formy plnenia priznanej sumy s príslušenstvom, ale len do výšky splátok, odvolací súd za tejto situácie mal za to, že niet žiadneho dôvodu jeho odvolaniu v tomto smere nevyhovieť, keď za iných okolností (v prípade inak postaveného odvolania žalobcu) by splátky nepovolil vôbec, pričom nebolo ani možné vyhodnotiť akúkoľvek primeranosť výšky splátky pri nezistených pomeroch žalovaných. Odvolací súd v tomto rozsahu odvolaniu žalobcu vyhovel a rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že určil výšku splátky, ktorou sú povinní žalovaní v 1. až 3. rade plniť sumou 250 eur mesačne, tak ako vyplýva z výroku tohto rozhodnutia.
14. Vo vzťahu k zamietajúcemu výroku rozhodnutia súdu prvej inštancie, a to v rozsahu podaného odvolania, čo do sumy 128,60 eura s úrokom z omeškania a čo do zmluvných úrokov z úveru 6,49% ročne zo súm uplatnených žalobcom od 23. 10. 2014 do zaplatenia, dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto rozsahu vo výroku správne, a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil, aj keď z iných právnych dôvodov.
15. Z obsahu spisu je nespornou skutočnosť, že žalobca odstúpil od uzavretej úverovej zmluvy, s účinnosťou odstúpenia k 22. 10. 2014. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, súd prvej inštancie správne podriadil prejav vôle žalobcu zo dňa 25. 09. 2014 pod ustanovenie § 48 Občianskeho zákonníka. V súlade s touto zákonnou úpravou, účinným odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušila a strany boli povinné si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali. Ak dôjde k odstúpeniu od zmluvy, čo je aj prejednávaný prípad, nemôže sa veriteľ domáhať zaplatenia dojednaných úrokov z úveru, pretože dojednanie o tomto plnení bolo od počiatku zrušené a právo na ich zaplatenie nemá žiadny právny základ. Teda pre žalovaných nastúpila povinnosť vrátiť žalobcovi len to plnenie, ktoré na základe zrušenej zmluvy dostali a tomuto plneniu nezodpovedá plnenie príslušenstva vo forme úrokov z úveru.
16. I keď z ustanovenia § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka vyplýva, že odstúpením od zmluvy sa zmluva od počiatku zrušuje len v tom prípade, ak nie je právnym predpisom alebo účastníkmi dohodnuté inak, na inú dohodu o účinkoch odstúpenia od zmluvy o úvere vyplývajúcu zo zmluvy nemožno v tomto prípade prihliadať. I keď v danej veci bolo medzi stranami v zmluve o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere dohodnuté, že odstúpením od zmluvy nezaniká záväzok dlžníka, prípadne ručiteľa splatiť pohľadávku veriteľa vrátane príslušenstva, a teda medzi účastníkmi zmluvy bola iná dohoda o účinkoch odstúpenia od zmluvy, takéto dojednanie v zmluve je v rozpore s ustanovením § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože je pre spotrebiteľa nepriaznivejšie ako zákonná úprava a dostáva sa tak do rozporu so zákonom a je neplatné.
17. Tiež treba uviesť to, že je nepochybné, že zmluva uzatvorená medzi žalobcom a žalovanými je podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka zmluvou spotrebiteľskou, keď na jednej strane vystupoval žalobca ako dodávateľ - osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti, a na strane druhej, žalovaní v 1. až 3. rade ako spotrebitelia -fyzické osoby, ktoré pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka treba vykladať tak, že v prípade aj dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo, ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občiansko-právnej úprave zhoršilo. Je preto potrebné uzavrieť, že súd nepopiera povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, ale na posúdenie právneho vzťahu
medzi účastníkmi je potrebné postupovať podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorý obsahuje ustanovenia pre spotrebiteľa výhodnejšie.
18. S ohľadom na uvedené, potom žalobcom uplatnený nárok na plnenie úrokov v sume 128,60 eura spolu s úrokom z omeškania, ako i úrokov z úveru 6,49% z jednotlivých žalobcom uplatnených súm, nebol dôvodný, a preto, pokiaľ súd prvej inštancie v tomto rozsahu žalobu zamietol, toto rozhodnutie je vo výroku správne. I keď sa odvolací súd nestotožňuje s odôvodnením rozhodnutia v tejto časti, resp. postráda odôvodnenie vo vzťahu k sume 128,60 eura, pretože súd prvej inštancie účinky odstúpenia od zmluvy mylne stotožňoval s účinkami vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru, ku ktorej v tomto prípade nedošlo, nič to nemení na tom, že súd prvej inštancie v konečnom dôsledku rozhodol o zamietnutí žaloby správne. Odvolací súd, i keď z iných právnych dôvodov, za aplikácie ustanovení, ktoré súd prvej inštancie v tejto veci pri rozhodovaní správne použil, tak rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcom výroku vo vzťahu k sume 128,60 eura s úrokom z omeškania a vo vzťahu k úrokom z úveru 6,49% ročne zo žalobcom uplatnených súm, podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Pokiaľ žalobca namietal, že odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie v zmysle § 220 ods. 2 CSP, je potrebné uviesť, že takáto argumentácia žalobcu je namieste, avšak odvolací súd s použitím ustanovenia § 387 ods. 3 CSP časť dôvodov rozhodnutia doplnil tak, aby rozhodnutie vo veci formou prvoinštančného rozhodnutia, ako i odvolacieho rozhodnutia tvoriace jeden celok bolo riadne odôvodnené.
19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným v 1. až 3. rade nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože im preukázateľne žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).