Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sa/13/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD. v právnej veci žalobcu: P. P., bytom C. XXXD, XXXXX F. J., H., právne zastúpeného D.. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, za účasti: C. I. P. C., so sídlom B. XXX/X, XXX XX J. o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovanej zo dňa 9. mája 2018 č. 27395-3/2018-BA na základe správnej žaloby v sociálnych veciach, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 9. mája 2018 č. 27395-3/2018- BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 25. októbra 2017 č. 2778-4/2017-SK.

II. P r i z n á v a žalobcovi voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného

1. Napadnutým rozhodnutím žalovaná podľa o sociálnom poistení, odvolania zamestnanca pán P. P., a zamestnávateľa: Dominika Agata Kolek DOMINEWS, Slovenská republika, podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, č. 2778-4/2017-SK, zo dňa 25. októbra 2017, vo veci vzniku sociálneho poistenia zamestnanca, zamieta v celom rozsahu a potvrdzuje napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník.

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vydala dňa 25. októbra .2017 rozhodnutie č, 2778 - 4/2017- SK ktorým rozhodla, že pánovi P. P. nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Dominika Agáte Kolek DOMINEWS (so sídlom Centrálna 632/7, 089 01 Svidník od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 podľa slovenskej legislatívy. Pán P. P. (ďalej len „zamestnanec") podal proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, odvolanie, v ktorom uvádza, že prvostupňový orgán nepresne a neúplne zistil skutočný stav veci, čim porušil ustanovenie § 195 zákona. Ďalej namieta procedúru určenia uplatniteľnej legislatívy, resp. postup Sociálnej poisťovne, ktorá bez akéhokoľvek predchádzajúceho zisťovania skutkového stavu prijala záver o marginálnosti výkonu práce ako zamestnanca pre zamestnávateľa. Zamestnanec považuje rozhodnutie prvostupňového orgánu za neodôvodnené a formalistické a tým za nepreskúmateľné, pretože rozhodnutie neobsahuje skutočnosti, ktoré boli podkladom pre jeho vydanie a ani žiadne podklady, ktoré by reflektovali správnosť postupu Sociálnej poisťovne a ZUS pri určení uplatniteľnej legislatívy. Záverom uvádza, že nepovažuje svoju činnosť zamestnanca za marginálnu. Zamestnanec má za to, že Sociálna poisťovňa v rozhodnutí neuviedla

žiadne individuálne skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného zamestnanec v závere odvolania žiada, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že zamestnancovi účasť na povinnom nemocenskom poistení, povinnom dôchodkovom poistení a povinnom poistení v nezamestnanosti odo dňa 1. januára 2015 do 31. decembra 2015, vznikla. Napadnuté rozhodnutie bolo doručené aj zamestnávateľovi zamestnanca, pretože v zmysle (účinného od 1. januára 2005) je tiež účastníkom, konania. Zamestnávateľ rozhodnutie prevzal dňa 6. novembra 2017 a taktiež podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom uvádza zhodné námietky ako zamestnanec a zároveň žiada, aby odvolací orgán napadnuté rozhodnutie zmenil tak, že povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti zamestnancovi odo dňa 1, januára 2015 do 31. decembra 2015 vzniklo. Podľa (účinného od 1. januára 2009) organizačná zložka Sociálnej poisťovne preruší konanie, ak v lehote podľa nemožno presne a úplne zistiť skutkový stav veci. Dňa 21. decembra 2017 Sociálna poisťovňa, ústredie, rozhodnutím č. 83790-2/2017- BA, konanie o odvolaní zamestnanca a zamestnávateľa v zmysle Z. z, (účinného od 1. januára 2009) prerušila. Konanie bolo prerušené odo dňa doručenia rozhodnutia, zamestnancovi a zamestnávateľovi, do dňa presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Rozhodnutie č. 63790-2/2017-SA, zo dňa 21. decembra 2017, nadobudlo právoplatnosť dňa 8. januára 2018. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, preskúmala odvolaním napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, v celom rozsahu a dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne a v súlade so zákonom v znení neskorších predpisov. Podľa výpisu zo Živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom registri číslo: 780-9126, pod obchodným menom: Dominika Agata Kolek DOMINEWS, na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení č. OŽP- AA/2013/02027-00002, v období od 1. januára 2014 do 4. apríla 2017. Zamestnávateľ sa od 1. januára 2014 prihlásil do registra zamestnávateľov, vedeného Sociálnej poisťovňou. Zamestnávateľ prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou, od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015. Od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia Spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi, štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia Spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie {ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia {ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 18. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácií systémov sociálneho zabezpečenia {ďalej len „vykonávacie nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave H základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. V zmysle článku 11 {1} základného nariadenia, osoby na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou. Podľa článku 11 (3) a) základného nariadenia, s výhradou článkov 12 až 16, osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

3. Podľa článku 13 (3) základného nariadenia, osoba, ktorá zvyčajne vykonáva povinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1. Formálne založenie pracovnoprávneho vzťahu, t. j, pracovnou zmluvou, ešte automaticky nezakladá dôvod pri určovaní uplatniteľnej legislatívy aplikovať či. 13 (3) základného nariadenia, V danom prípade nie Je rozhodujúci len status osoby ako zamestnanca, resp. samostatne zárobkovo činnej osoby, ale aj skutočný výkon činnosti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, ešte neznamená, že na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca

aj reálne vykonáva. Vychádzajúc z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie pojem pracovník v zmysle čí. 39 ES má autonómny význam v práve Únie a nemá byť vykladaný zužujúco. Za pracovníka je potrebné považovať každého, kto vykonáva skutočne a konkrétne činnosť, s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie (rozsudok Európskeho súdneho dvora vo vecí Mattem a Cíkotic C-10/05). Preto je pri aplikácii osobitného pravidla, ktorého cieľom je zabezpečenie uplatniteľnej legislatívy len jedného členského štátu, za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti, dôležité skúmať nielen status osoby, ale aj reálny výkon jej činnosti. V zmysle článku 14 (5b) vykonávacieho nariadenia v znení Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012, ktorým sa mení a doplna nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004, na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa marginálne (zanedbateľné) činností neberú do úvahy. Podľa článku 16 (1) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského Štátu bydliska. Podľa článku 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva. Podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom Členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko. V zmysle článku 76 (4) základného nariadenia, inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení. Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo švajčiarsku (ďalej len „Praktická príručka”), je platný pracovný nástroj, ktorý má pomôcť inštitúciám, zamestnávateľom a občanom v danej oblasti pri určovaní, ktoré právne predpisy, ktorého členského štátu, sa uplatňujú za daných okolností. V súvislosti s vyššie uvedeným postupom bolo dňa 26. marca 2015 Sociálnej poisťovni v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a predpisov zo strany ZUS, Oddziai w Tarnowie doručené oznámenie číslo 570000/70/2014- UBS-86022115238 zo dňa 18. marca 2015, ktorým ZUS určila, že zamestnanec: P. P. podlieha v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa listom číslo 38366-2/2015-BA zo dňa 25. mája 2015 v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov oznámila ZUS, že nemôže prijať určenie uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky, pretože podľa jej názoru niesol výkon závislej činnosti zamestnanca: P. P. znaky zanedbateľných činností, berúc do úvahy skutočnosť, že zamestnanec na základe uzatvorenej zmluvy s danou spoločnosťou vykonával činnosť v rozsahu 12 hodín mesačne za mzdu 30 EUR. Sociálnej poisťovni dňa 25. septembra 2017 bolo zo strany ZUS doručené oznámenie č. 570000/70/2017- UBS-86Q22115238 zo dňa 18. septembra 2017, z ktorého vyplýva, že ZUS súhlasila so stanoviskom Sociálnej poisťovne zo dňa 25. mája 2015, uznáva, že práca ktorú vykonával zamestnanec v rozsahu 12 hodín mesačne s príjmom 30 EUR mala marginálny, charakter s ohľadom na samostatnú zárobkovú činnosť vykonávanú na území Poľskej republiky a teda určujú, že zamestnanec P. P. bude podliehať v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom nato, že Sociálna poisťovňa ako inštitúcia dotknutého členského štátu toto určenie nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Podľa Praktickej príručky, sú zanedbateľné činnosti také činnosti, ktoré sa vykonávajú trvalo, z hľadiska času a hospodárske] návratnosti sú však bezvýznamné. Ako ukazovateľ sa navrhuje, aby sa za zanedbateľné činnosti považovali činnosti predstavujúce menej ako 5 % pravidelného pracovného času pracovníka a/alebo menej ako 5 % jeho celkovej odmeny. Ukazovateľom vykonávania zanedbateľných činností môže byť aj povaha činností, napríklad pomocné činnosti, činnosti, ktoré sa nevykonávajú samostatne, vykonávajú sa z domu alebo v rámci hlavnej činnosti. Osoba, ktorá vykonáva „činnosti zanedbateľného rozsahu“ v jednom členskom Štáte a pracuje aj v inom členskom štáte, sa nepovažuje za osobu zvyčajne vykonávajúcu činnosť v dvoch alebo

viacerých členských štátoch, a preto sa na ňu nevzťahuje článok 13 základného nariadenia. V takom prípade sa osoba považuje na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov za osobu vykonávajúcu činnosť iba v jednom členskom štáte. Ak na základe vykonávania zanedbateľnej činnosti vznikne účasť na sociálnom zabezpečení, príspevky sa platia v príslušnom členskom štáte v rámci celkových príjmov zo všetkých činností. Zabráni sa tým zneužívaniu, napríklad ak je osoba nútená veľmi krátky čas pracovať v iných členských štátoch, aby sa obišla uplatniteľnosť právnych predpisov „prvého“ členského štátu. V takýchto prípadoch sa zanedbateľná činnosť pri určovaní uplatniteľných právnych predpisov neberie do úvahy. Zanedbateľné činnosti sa musia posudzovať pre každý členský štát osobitne a nemôžu sa spájať. Samotné percentuálne vyjadrenie pravidelného pracovného času alebo celkovej odmeny zamestnanca je len jedným z navrhovaných ukazovateľov pri stanovení charakteru činnosti, ako taký nie je kľúčový, pretože Praktická príručka uvádza aj ďalšie faktory, ktoré je potrebné vziať do úvahy a ktoré sa nachádzajú v samotnej základnej definícii zanedbateľných činností, a to je hospodárska návratnosť z vykonávanej činností. To znamená, že určenie, či činnosť je alebo nie je zanedbateľného charakteru je potrebné posudzovať nie čiastkovo (výlučne na základe percentuálne vyjadrenia pracovného času a odmeny), ale komplexne, a to s ohľadom nielen na rozsah pracovného času a odmenu, ale aj náklady, ktoré danej osobe s výkonom tejto činnosti vznikajú (výdavky na cestovné, jedlo alebo ubytovanie). Ak daná činnosť nie je ekonomicky návratná, tak je to indikácia, že ide o obchádzanie príslušných právnych predpisov s cieľom výberu výhodnejšieho systému sociálneho zabezpečenia. V tejto situácii je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora možno za „pracovníka” na účely článku 45 Zmluvy o fungovaní Európskej únie považovať každého, kto vykonáva skutočné a konkrétne činnosti s výnimkou činností, ktoré sú tak obmedzené, že sa javia ako čisto okrajové a vedľajšie (rozsudok Súdneho dvora zo 4. februára 2010 vo veci C-14/09 Cene, ECLI:LU:C:2010:57t bod 19). K rovnakému cieľu, ktorým je zákaz zneužívania systému, smeruje aj judikatúra Súdneho dvora týkajúca sa zásady zákazu zneužívania práva (rozsudok Súdneho dvora z 21. februára 2006 vo veci G-255/02 Halífax ECLi:EU:C:2O06:121). Nariadením vlády Slovenskej republiky č. , zo dna 15. októbra 2014, ktorým sa ustanovuje suma minimálnej mzdy na rok 2015, bola ustanovená nová suma minimálnej mzdy na rok 2015, a to vo výške 380,00 EUR za mesiac pre zamestnanca odmeňovaného mzdou. Sociálna poisťovňa v zmysle článku 76 (4) prvá veta základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, ako inštitúcia, na ktorú sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, má povinnosť informovať a spolupracovať s inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných nariadení. V zmysle uvedeného Sociálna poisťovňa poskytla ZUS potrebné dokumenty na základe ktorých ZUS, určila uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky. Podľa rozsudku Súdneho dvora z 26. januára 2006 b. 22 vo veci Riljkodienst voor Sociale Zekerheid proti Herbosch Kiere NV, zásada poctivej spolupráce zakotvená v článku 10 ES ukladá povinnosť inštitúcií vydávajúcej potvrdenie vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolností na uplatnenie pravidiel týkajúcich sa určenia právnych predpisov uplatniteľných v oblasti sociálneho zabezpečenia. To znamená, že ZUS, ako príslušná inštitúcia štátu bydliska pána: P. P., v spolupráci so Sociálnou poisťovňou, rešpektujúc postupy určené v článku 16 vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, určila, že menovaný zamestnanec bude v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 podliehať právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z koordinačných nariadení nevyplýva pre Sociálnu poisťovňu povinnosť pred prijatím definitívneho určenia uplatniteľnej legislatívy opätovne preskúmať a preverovať skutočnosti, ktoré bolí podkladom pre ZUS na toto určenie. Sociálna poisťovňa tento krok už uskutočnila v rámci striktne určeného postupu podľa článku 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a postupov a práve výsledkom tohto preskúmavania a preverovania bolo konečného určenie poľskej legislatívy pre zamestnanca. Námietky zamestnanca a zamestnávateľa, uvedené v odvolaní, nezakladajú dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. K splneniu náležitostí rozhodnutia citovala (účinného od 1. augusta 2008), ods. 2, 3, 4, 5. Vzhľadom na správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaná vydala správnou žalobou napadnuté rozhodnutie.

II.

Priebeh administratívneho konania

4. Z priloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že dňa 12.1.2015 bol žalovanej zaslaný registračný list pre fyzickú osobu P. P., poľského štátneho príslušníka s pobytom v Poľskej republike ako zamestnanca zamestnávateľa Dominika Agata Kolek DOMINEWS, ktorého sídlo je v Slovenskej republike. Obdobie poistenia bolo určené od 1.1.2015 do 31.12.2015.

5. V administratívnom spise je ďalej záznam Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 20.9.2016 o vykonaní kontroly u zamestnávateľa Dominika Agata Kolek DOMINIEWS, ktorú vykonali zamestnanci Sociálnej poisťovne pobočka Svidník na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov, okrem iných aj žalobcu, na území SR za obdobie od 16.5.2015 do XX.X.XXXX, pričom kontrola bola vykonaná v dňoch 13.9.2016 až 20.9.2016. Okrem iného v ňom bolo na základe zistení z predložených dokumentov konštatované, že zamestnanci vykonávajú činnosť roznášania letákov s odmenou v sume od 30 EUR do 80 EUR za 12 až 20 hodín mesačne. Tiež je v administratívnom spise záznam zo dňa 26.5.2015 vo vzťahu ku kontrolovanému obdobiu od 19.3.2014 do 15.5.2015 s podobným konštatovaním, že z pracovných zmlúv zamestnancov vyplýva odmena od 30 EUR do 70 EUR mesačne. Nasleduje prehľad zamestnancov, medzi ktorými figuruje aj žalobca od 1.1.2015.

6. V spise sa nachádza oznámenia žalovanej zo dňa 25.5.2015 adresované poľskému orgánu poistenia ZUS v Jasle, v ktorom žalovaná vyjadrila nesúhlas s predbežným určením uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou tak, že P. P. podlieha od 1.1.2015 do 31.12.2015 právnym predpisom Slovenskej republiky. Žalovaná toto určenie namietla, pričom poukázala na vykonané kontroly u zamestnávateľa žalobcu a ich výsledky v súvislosti s časovou náročnosťou práce a odmeňovaním zamestnancov a v nadväznosti na čl. 14 ods. 5 (b) nariadenia č. 987/2009 zdôraznila, že ide o zanedbateľnú (okrajovú) činnosť, ktorá sa neberie do úvahy, a navyše zanedbateľné činnosti sa posudzujú pre každý členský štát osobitne a nemôžu sa spájať. Pritom argumentovala aj zistenou sumou čistého príjmu (najviac 25,98 EUR), ktorú zistila vzhľadom na preukázanú hrubú mzdu 30 EUR mesačne, čím spochybňovala hospodárnosť návratnosti zamestnania žalobcu. Vyjadrila záver, že na žalobcu by sa mali vzťahovať právne predpisy sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky a že v prípade, ak po doručení konečného stanoviska poľskej inštitúcie bude naďalej zrejmý rozdiel v stanoviskách, zaháji Sociálna poisťovňa ústredie v danej veci spolu so ZUS Tarnow zmierovací dialóg.

7. Ďalej je v spise podanie ZUS v Tarnowe zo dňa 18.9.2017 (v originály i preklade do slovenského jazyka) adresované žalobcovi i žalovanej, ktorým vo vzťahu ku P. P. došlo k určeniu uplatniteľných právnych predpisov v súlade s čl. 16 ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia tak, že od 1.1.2015 do 31.12.2015 sa na neho vzťahuje poľská legislatíva v oblasti sociálneho poistenia podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia č. 883/2004 v súvislosti s čl. 14 ods. 5 písm. b) nariadenia č. 987/2009 v znení nariadenia Európskeho parlamentu (EÚ) č. 465/2012, keďže jeho práca 12 hodín mesačne s odmenou 30 EUR za mesiac je marginálna, lebo je trvalá, ale malého významu z hľadiska času a ekonomického zisku, pričom za takúto prácu sa považuje práca zaberajúca menej ako 5% bežného pracovného času a/alebo prináša menej ako 5% jej celkovej odmeny.

8. Vzhľadom na to boli vydané najskôr dňa 25.10.2017 rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník, proti ktorému žalobca i jeho zamestnávateľ podali odvoanie, a následne dňa 9.5.2018 napadnuté rozhodnutie žalovanej.

III.

Argumenty žalobcu v podanej žalobe

9. V správnej žalobe najskôr poukázal na procesný vývoj aj na území štátu bydliska žalobcu (v Poľsku) pri ktorom na základe žiadosti Žalobcu pri zachovaní postupu určenia uplatniteľnej legislatívy podľa čl. 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") v spojitosti s čl. 16 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") bolo žalovanej zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (ďalej len „ZUS") doručené oznámenie č. 70000/70/2014-UBS-86022115238 zo dňa 18.03.2015, ktorým ZUS určil, že žalobca podlieha v období od 01.01.2015 do 31.12,2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Predmetné oznámenie má byt' pri zachovaní zásady úplnosti súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Žalovaná bez ďalšieho a priori listom č. 38366-2/2015-BA zo dňa 25.05.2015 namietala toto predbežné určenie uplatniteľnej legislatívy (slovenskej). Predmetná námietka má byt' pri zachovaní zásady úplnosti súčasťou administratívneho spisu Žalovanej. Dňa 25.09.2017 bolo Žalovanej doručené zo strany ZUS oznámenie

č. 570000/70/2017-UBS-86022115238 zo dňa 18.09.2017, v ktorom ZUS uvádza, že mení na žiadosti Žalovanej stanovisko o určenej uplatniteľnej legislatíve, a že od 01.01.2015 do 31.12.2015 má podliehať Žalobca poľskej legislatíve. Žalobca v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom toto konanie nebolo do dnešného dňa v Poľsku právoplatne skončené, a teda uplatniteľná legislatív nie je určená. Predmetná informácia má byt' v záujme zistenia riadneho skutkového stavu súčasťou administratívneho spisu Žalovanej. Dňa 25.10.2017 vydala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, ako prvostupňový orgán (§178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o SP) rozhodnutie č. 27778-4/2017-SK o nevzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti Žalobcovi ako zamestnancovi zamestnávateľa: Dominika Agata Kolek DOMINEWS od 01.01.2015 do 31.12.2015. Voči tomuto Prvostupňovému rozhodnutiu podal Žalobca aj zamestnávateľ v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Dňa 21.12.2017 Sociálna poisťovňa, ústredie (Žalovaná), rozhodnutím č. 63790-2/2017-BA konanie o predmetných odvolaniach v zmysle § 193 ods. 3 Zákona o SP prerušila, a to z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu veci. Dňa 09.05.2018 Žalovaná ako odvolací orgán rozhodol o odvolaniach Žalobcu a jeho zamestnávateľa rozhodnutím č. 27395-3/2018-BA, pričom rozhodnutie prvostupňového orgánu - Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, č. 27778-4/2017-SK zo dňa 25.10.2017, ako vecne správne potvrdila. Poukázal na to, že žalovaná sa v rámci odôvodnenia rozhodnutia stotožnila s postupom a závermi Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, ako prvostupňového orgánu, pričom odkázal na niektoré časti odôvodnenia.

10. Žalobca má za to, že predmetným žalobou napadnutým Rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do práv a právom chránených záujmov žalobcu v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o SP, v procesnom postupe vydania Rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis.

11. K otázke prekročenia právomoci citoval čl. 2 ods. 1, čl. 11, čl. 13 ods. 3, čl. 1 ods. 3 písm. j) základného nariadenia, tiež čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej len „vykonávacie nariadenie").

12. V prvom rade namietol, že otázka, či žalobca ako zamestnanec podnikateľského subjektu Dominika Agata Kolek DOMINEWS, IČO: 47 632 020, so sídlom Centrálna 632/7,089 01 Svidník, Slovenská republika spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal žalobca bydlisko v Poľsku, a teda na určenie uplatniteľnej legislatívy je v zásade príslušná poľská inštitúcia ZUS, avšak pri rešpektovaní zásad základného resp. vykonávacieho nariadenia. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietam oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa bod prvý o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Ak by aj konajúci súd mal za to, čo však zásadne žalobca rozporuje, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, resp. žalovaná ako odvolací orgán, má v tomto smere pôsobnosť v zmysle ods . 1 písm . a) bod 1 Zákona o SP (... do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch...), potom namietame samotnú existenciu spornosti ako predpokladu aplikácie tohto ustanovenia Zákona o SP. Podporiac uvedené poukazujeme na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 14.12.2016.

13. Ďalej namietol nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy.

14. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES) č . 883/ 2004 (ďalej len „ rozhodnutie č. A1 ") toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch: a) Prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) Prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.

15. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.

16. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.

17. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 , ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1 , žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.

18. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu. 19. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.

20. Podľa bodu 10 rozhodnutia č . A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. 0 svojom rozhodnutí informuje aj dotknutá osobu a prípade aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.

21. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj správny súd mal za to, že žalovaná konala v medziach a má v zmysle zákona o sociálnom poistení oprávnenie na vydanie rozhodnutie podľa bod prvá, čo však žalobca zásadne rozporuje, namietal zákonnosť procesného postupu vydania Rozhodnutia a to v dvoch rovinách: a) Absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 b) Nezákonné prerušenie konania o odvolaniach - rozhodnutím č. 63790-2/2017-BA zo dňa 21.12.2017.

22. Ad a) S poukazom na procesný vývoj uvedený v tejto správnej žaloby je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z tohto titulu, pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS Tarnów a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise Žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda máme za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej), resp. jej zmena z určenia slovenskej uplatniteľnej legislatívy, je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie Žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva.

23. Ad b) Žalovaná prerušila konanie o odvolaniach žalobcu a jeho zamestnávateľa, tak ako uvádza v rozhodnutí o prerušení konania č. 3790-2/2017-BA zo dňa 21.12.2017 z dôvodu nemožnosti presného a úplného zistenia skutkového stavu. Konanie bolo prerušené až do dňa presného a úplného zistenia

skutkového stavu. S ohľadom na už uvedené skutočnosti považujeme predmetné prerušenie konania za účelový postup žalovanej, nakoľko žalovaná v preskúmavanom rozhodnutí žiadne nové skutočnosti neuviedla ani sa nezaoberala tým, či je v Poľsku proces určenia uplatniteľnej legislatívy pre žalobcu právoplatne ukončený (na tomto mieste si dovoľuje žalobca dať konajúcemu súdu do pozornosti, že v Poľsku súdne konania ku dnešnému dňu pokračujú a neboli právoplatne skončené. V tomto kontexte má žalobca za to, že počas prerušenia konania, žalovaná nevykonala činnosti smerujúce k úplnému a presnému zisteniu skutkového stavu, čo preukazuje aj fakt, že súčasťou odôvodnenia rozhodnutia sú len zistenia, ktoré boli žalovanej známe už pred prerušením, ktoré sú podľa samotnej žalovanej v kontexte prerušenia konania práve z dôvodu zistenia presného skutkového stavu pre vydanie rozhodnutia nedostatočné. Žalobca má za to, že žalovaná mala prinajmenšom povinnosť preveriť a dopytovať sa poľského styčného orgánu ZUS Tarnów v rámci vzájomnej výmeny informácií a súčinnosti na to, či využil žalobca opravné prostriedky v Poľsku, a či v čase vydania Rozhodnutia prebiehali súdne konania ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy v Poľsku. Uvedené by malo byť potom rovnako súčasťou administratívneho spisu žalovanej, a preto má žalobca za to, že je aj v tomto ohľade administratívny spis žalovanej nie je úplný.

24. V časti žaloby namietol záver o marginálnosti, ktorú konštatovala žalovaná v súvislosti s povahou práce žalobcu na území Slovenskej republiky.

25. Žalobca namietal procedúru určenia uplatniteľnej legislatívy, resp. postup žalovanej a jej pobočky Svidník, ktorá podporiac týmto konštatovaním potvrdila, že bez akéhokoľvek predchádzajúceho zisťovania skutkového stavu prijala záver o marginálnosti výkonu práce zamestnanca. Žalobca dáva konajúcemu súdu do pozornosti, že existenciu reálneho výkonu práca žalobcu pre zamestnávateľa žalovaná nespochybňuje. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia je žalovaná povinná rokovať s poľským styčným orgánom ZUS a dosiahnuť dohodu v určení uplatniteľnej legislatívy. Ako už vyššie žalobca namieta, tento postup však absentuje, nakoľko žiadna dohoda medzi dotknutými inštitúciami neprebehla, žalovaná len v liste č. 38366-2/2015-BA zo dňa 25.05.2015 uviedla, že „sa jej zdá", že výkon činnosti zamestnanca má marginálny charakter a tým namietala prostredníctvom ZUS určenú slovenskú uplatniteľnú legislatívu. V tomto ohľade zdôraznil, že žalovaná nemá prístup k výške príjmu žalobcu z jeho podnikateľskej činnosti v Poľsku, a teda nemôže prijať bez toho, že by zisťovala skutkový stav záver o tom, že výkon jeho činnosti zamestnávateľa na Slovensku je vo vzťahu k tejto podnikateľskej činnosti na Slovensku marginálny. Ak by však žalovaná trvala na tvrdení o tom, že výkon činnosti zamestnanca má marginálny charakter, je povinná riadne zisťovať skutkový stav, čo však vo vzťahu k žalobcovi neuskutočnila. Poukázal na dokument: Praktická príručka o uplatniteľných právnych predpisoch v Európskej Únii (EÚ), Európskom hospodárskom priestore (EHP) a vo Švajčiarsku, vydanú v decembri 2013 (ďalej len „Príručka"), ktorá má síce odporúčací charakter, avšak je jediným dokumentom. ktorý sa vyjadruje k pojmu zanedbateľných činností, a sama žalovaná sa v Rozhodnutí na ňu odvoláva. Druhá časť Príručky pojednáva o „vykonávaní činnosti v dvoch alebo viacerých členských štátoch", pričom o situácii, ktorá sa týka mojej osoby, t.j. výkon SZČO v jednom členskom štáte a činnosť zamestnanca v jedinom ale ďalšom členskom štáte (pozn.: žalobca nevykonáva činnosť zamestnanca vo viacerých členských štátoch ) sa pojednáva výlučne v bode 14 , druhej časti Príručky , str. 40: „ Na osobu, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť' ako zamestnanec aj ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských štátoch, sa uplatňujú právne predpisy členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec. Ak okrem samostatne zárobkovej činnosti vykonáva aj činnosť ako zamestnanec vo viacerých členských štátoch, na určenie, ktorý členský štát je príslušný v súvislosti s činnosťou, ktorú daná osoba vykonáva ako zamestnanec, sa uplatňujú kritéria článku 13ods . uvedené v odseku 1 ." Z uvedeného vyplýva jednoznačný záver, že pojem marginálnosti, resp. zanedbateľných činností sa berie do úvahy a posudzuje sa len vtedy, ak by žalobca ako zamestnanec zároveň vykonával činnosť ako zamestnanec vo viacerých členských štátoch. Čo však nie je jeho situácia, keďže vykonáva činnosť ako SZČO v jednom členskom štáte a činnosť zamestnanca len v jedinom ďalšom členskom štáte, a teda platí prvá veta: „ Na osobu, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec aj ako samostatne zárobkovo činná osoba v rôznych členských štátoch, sa uplatňujú právne predpisy členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec.

26. Z tohto dôvodu žalobca považuje postup sociálnej poisťovne za nesprávny. Zákonodarca totiž v tomto prípade nedáva na výber a dôsledne určuje, že sa na zamestnanca vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky, keďže tu došlo k výkonu činnosti ako zamestnanca. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by aj žalovaná nesprávne vyhodnotila, že pojem marginálnosti sa má vzťahovať aj na

žalobcovu situáciu, potom mala posudzovať rozsah jeho činnosti ako zamestnanca vo vzťahu k výkonu SZČO v Poľsku, kedy by zistila, že nejde o marginálnu činnosť zamestnanca na Slovensku, keďže tu vykonával prácu v rozsahu 12 h mesačne za odmenu 30 EUR mesačne. Sociálne poisťovňa však toto vôbec neposudzovala a preto mám za to, že nedostatočne a neúplne zistila pri vydaní Rozhodnutia skutkový stav veci. Nepresne a neúplne zistený skutkový stav nemôže byť preto podkladom pre vydanie samotného Rozhodnutia a toto je preto nezákonné. Za ukazovateľa zanedbateľných činností sa považujú činnosti predstavujúce menej ako 5 % pravidelného pracovného času zamestnanca/SZČO a/alebo menej ako 5 % jeho celkovej odmeny. Z dôvodu nejednoznačnosti spojok a/alebo nie je jednoznačné, či je potrebné použiť obe kritéria spoločne alebo alternatívne. Pracovný čas pri vykonávaní podnikateľskej činnosti nie je striktne definovaný, preto je potrebné kvôli výpočtu predpokladať v priemere 8 hodín denne. Za tohto predpokladu (ktorý nemusí odrážať realitu - lebo v niektoré dni sa nemusím vôbec zaoberať podnikateľskou činnosťou - záleží to od organizácie práce a charakteru činnosti), za predpokladu 21 pracovných dní (v priemere) za každý mesiac v roku 2015, potom činnosť zamestnanca na Slovensku nie je marginálneho charakteru, nakoľko tvorí 7,14 % pravidelného pracovného času (výpočet: (12 * 100)/168 = 7,14 ). Už aj z tohto záveru je zrejmé, že práca žalobcu na Slovensku nemá marginálny charakter a žalovaná nesprávne vyhodnotila zistený skutkový stav.

27. Podľa nálezu Ústavného súdu , sp . zn . L ÚS zo dňa 10.09.2014 „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa a nasl. a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mat' za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu".

28. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalobca za to, že rozhodnutie žalovanej č. 27395-3/2018- BA zo dňa 09.05.2018 je nezákonné a navrhuje, na základe vyššie uvedenej skutkovej a právnej argumentácie, aby Krajský súd v Prešove v súlade s vydal rozsudok, ktorým zruší rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie č. 27395-3/2018-BA zo dňa 09.05.2018, a vec vráti Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie a žalobcovi prizná nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.

IV.

Vyjadrenie žalovanej k podanej žalobe

29. Žalovaná vo vyjadrení najskôr popísala priebeh administratívneho konania na oboch stupňoch.

30. Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala na pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citoval článok 11 (3) (a), článok 13 (3) základného nariadenia.

31. Ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy, môže tieto pochybnosti riešiť len spôsobom určeným v článku 6, 15 a 16 vykonávacieho nariadenia, ktoré prikazujú obrátiť sa na inštitúciu iného členského štátu (v danom prípade miesta výkonu práce). Príslušné inštitúcie bezodkladne poskytujú alebo si medzi sebou vymieňajú všetky údaje nevyhnutné pre stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Odovzdávanie údajov

sa spravidla uskutočňuje prostredníctvom inštitúcií príslušných na určenie uplatniteľnej legislatívy v členskom štáte.

32. V súvislosti s posúdením správnosti uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto inštitúcia sociálneho zabezpečenia ZUS Varšava bola oprávnená požadovať preukázanie relevantných skutočností na určenie uplatniteľnej legislatívy a v nadväznosti na to Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa.

33. Citovala článok 14 (5) (b) vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého sa činnosti zanedbateľného charakteru na účely správnej aplikácie koordinačných nariadení, neberú do úvahy.

34. Sociálnej poisťovni bola doručená informácia poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia Zaktad Ubezpieczeň Spotecznych (ďalej len „ZUS") Varšava, že v posledných rokoch vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby zamestnanie na úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie ZUS z podnikateľskej činnosti, ktorú vykonávajú v Poľskej republike.

35. Na účely správneho vykonávania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a omylom v rámci nariadenia Rady (ES) č. 883/2004 a Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov v zmysle článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou. Preto Sociálna poisťovňa, ktorá je príslušná inštitúcia na uplatnenie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, bola povinná rozhodujúce skutočnosti preskúmať.

36. Kontrolu so zameraním na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov zamestnávateľa na území Slovenskej republiky vykonala v období od 19. marca 2014 do 15. mája 2015 a od 16. mája 2015 do 13. septembra 2016 Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník. V rámci vykonanej kontroly Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, zistila, že v registrovanom sídle spoločnosti zamestnávateľ žalobcu samostatnú kanceláriu nemá. Pracovná zmluva so žalobcom ie uzatvorená na 12 hodín mesačne a dohodnutá mzda ie 30 Eur/mesačne. Informácie zistené kontrolou následne žalovaná poskytla príslušnej inštitúcii ZUS.

37. V zmysle článku 76 základného nariadenia, ktorý vyžaduje, aby členské štáty navzájom komunikovali a propagovali výmenu skúseností a najlepších administratívnych postupov na uľahčenie jednotného uplatňovania práva Spoločenstva je Sociálna poisťovňa povinná poskytnúť ZUS potrebnú súčinnosť, ako aj všetky dokumenty nevyhnutné na určenie uplatniteľných právnych predpisov.

38. Citovala článok 3 (2), článok 16 (1), (2), (3), (4) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov.

39. Uviedla, že v súvislosti s vyššie uvedeným postupom určovania uplatniteľnej legislatívy bolo Sociálnej poisťovni zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, dňa 26. marca 2015, doručené oznámenie ktorým ZUS určila, že pán Krzvsztof Koziol podlieha od 1. januára 2015 do 31. decembra

2015, právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky. Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto namietala a informovala ZUS listom č. 38366-2/2015-BA. zo dňa 25. mája 2015, o dôvodoch a skutočnostiach zistených kontrolou, pre ktoré nemôže takto určenú legislatívu akceptovať.

40. Následne bolo dňa 25. septembra 2017 Sociálnej poisťovni zo strany ZUS Oddzial w Tarnowie, doručené oznámenie č. 570000/70/2017-UBS-86022115238, zo dňa 18. septembra 2017, ktorým ZUS akceptovala uvedené skutočnosti zistené Sociálnou poisťovňou a uviedla, že závislá činnosť žalobcu je marginálneho charakteru (12 hodín mesačne so mzdou 30 € mesačne), a poukázala, aj na fakt, že žalobca ie na území Poľskej republiky samostatne zárobkovo činnou osobou, a teda určila, že žalobca, v súlade s článkom 13 základného nariadenia a článkom 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha v období od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

41. Vzhľadom nato, že Sociálna poisťovňa, toto určenie ďalej nenamietala, stalo sa v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovi bola uplatniteľná legislatíva určená zo strany ZUS, ako príslušnou inštitúciou, v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, a teda nebolo potrebné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009, ako namieta žalobca.

42. V súvislosti s definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy si zároveň dovoľujeme poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 27. apríla 2016, podľa ktorého: „Ak teda žalovaný a príslušný orgán sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky v súlade s čl. 15 a 16 vykonávacieho nariadenia definitívne určili uplatniteľné právne predpisy, čo v konaní nebolo sporné, sa najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého nie ie kompetencia krajského súdu tento postup správnych orgánov preskúmať a vyhodnocovať. Uvedené platí aj v prípade, že by došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v rozpore s ustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia a takéto definitívne určenie uplatniteľných právnych predpisov je pre súd záväzné."

43. K námietke žalobcu, že v administratívnom spise žalovanej absentuje dôkaz o tom, že medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou prebehol zmierovací dialóg uvádzame, že v prejednávanom prípade zmierovací dialóg ako to tvrdí žalobca neprebehol, nakoľko proces určenia uplatniteľnej legislatívy bol ukončený v súlade s postupmi v zmysle čl. 16 (2) v spojení s čl. 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov. V prejednávanom prípade však po vzájomnej dohode medzi ZUS a Sociálnou poisťovňou neexistovali protichodné stanoviská na ktorých by inštitúcie sociálneho zabezpečenia členských štátov v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy trvali, a tak nebolo nutné zahájiť postup zmierovacieho dialógu v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcu uvedené v bode VI. žaloby sú irelevantné.

44. Novelou č. 465/2012 z 22. mája 2012, ktorou sa mení a dopĺňa základné a vykonávacie nariadenie, účinnou 28. júna 2012 sa doplnil článok 14 a vložil odsek 5b v zmysle ktorého „na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 16 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku. Na žalobcu, ako to vyplýva aj zo samotného určenia uplatniteľnej legislatívy, sa aplikuje článok 13 ods. 3, nie článok 13 ods. 1 ako uvádza.

45. Pre úplnosť si žalovaná dovoľuje poukázať na rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 13. júla 2017 vo veci C-89/16. kde Súdny dvor v otázke výkladu článku 13 ods. 3 základného nariadenia zaujal jednoznačné stanovisko, a to „je potrebné určiť rozhodnú právnu úpravu, ktorej podlieha osoba akou je pán Szoja, ktorý je zvyčajne zamestnancom v jednom členskom štáte a samostatne zárobkovo činnou osobou v druhom členskom štáte, na základe článku 13 ods. 3 základného nariadenia zohľadňujúc článok 14 ods. 5b vykonávacieho nariadenia, ktorý vylučuje, aby sa brali do úvahy zanedbateľné činnosti." Z uvedeného vyplýva, že ako ZUS tak aj Sociálna poisťovňa, ústredie, postupovala správne, keď v prejednávanom prípade prijala určenie legislatívy Poľskej republiky u zamestnanca žalobcu z dôvodu, že zanedbateľné činnosti (činnosti vykonávané na území Slovenskej republiky) nebrali do úvahy.

46. Vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatku právomoci Sociálnej poisťovne na vydanie napadnutého rozhodnutia uvádzame, že Sociálna poisťovňa v danom prípade nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ako to tvrdí žalobca, ale prvostupňovým rozhodnutím rozhodla o nevzniku sociálneho poistenia žalobcu podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, t. j. v predmetnom prípade Sociálna poisťovňa.

47. Zamestnávateľ prihlásil žalobcu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne (ďalej len „register poistencov") od 1. januára 2015, pričom následným definitívnym určením uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou, bolo nepochybné, že žalobca v uvedenom období podliehal právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Z uvedeného dôvodu bola Sociálna poisťovňa nútená odstrániť dôsledky nesprávnej registrácie žalobcu v registri poistencov.

48. Registračný list fyzickej osoby - prihláška, má len deklaratórne účinky a nezakladá vznik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie.

49. Požadovanú nápravu nesprávnej registrácie bolo možné zo strany Sociálnej poisťovne vykonať len vydaním rozhodnutia o nevzniku sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pretože na žalobcu sa v uvedenom období v zmysle koordinačných nariadení vzťahovala uplatniteľná legislatíva Poľskej republiky. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník preto za účelom zosúladenia skutkového stavu so stavom právnym musela vydať rozhodnutie, ktorým len deklarovala skutočnosť, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky. Taktiež následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie v rámci odvolacieho konania, bol prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, bola ako orgán príslušný v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení, rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, oprávnená vydať rozhodnutie č. 2778-4/2017-SK, zo dňa 25. októbra 2017.

50. Rovnaký právny názor v tomto smere vyjadril aj Krajský súd v Žiline v rozsudku sp. zn. , zo dňa 26. júla 2017, v ktorom uviedol: „...zákon č. 461/3003 Z.z. špecificky, na rozdiel od Správneho poriadku, upravuje podmienky zastavenia konania, preto nebolo možné, podľa názoru krajského súdu, aplikovať v postupe žalovaného ustanovenie Správneho poriadku, lebo vylučuje aplikáciu Správneho poriadku a špecificky pre konanie podľa upravuje spôsoby, kedy môže správny orgán konanie zastaviť. Podľa názoru krajského súdu, pokiaľ žalovaný rozhodol meritórne a konštatoval spolu s prvostupňovým rozhodnutím, že žalobcovi od určitého dátumu sociálne poistenie nevzniklo, tak tento výrok je súladný s procesným postupom, ktorý žalovaný a prvostupňový orgán v súlade s platnou právnou úpravou mohol a bol povinný aplikovať."

51. V súvislosti s vyššie uvedeným si taktiež dovoľujeme poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. , zo dňa 22. augusta 2017, v ktorom Najvyšší súd ustálil, že Sociálna poisťovňa je oprávnená rozhodovať o vzniku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti žalobcu, ako zamestnanca, ktorý bol prostredníctvom príslušného formulára zaregistrovaný v registri poistencov, pričom Najvyšší súd zároveň poukázal na ustanovenia zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, z ktorých táto právomoc žalovanej vyplýva (viď bod č. 62 uvedeného rozsudku). K námietke žalobcu týkajúcej sa bezdôvodnosti prerušenia odvolacieho administratívneho konania uvádzame, že Sociálna poisťovňa prerušila administratívne konanie aj z dôvodu predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktorých zodpovedanie mohlo mať vplyv na vydanie napadnutého rozhodnutia, resp. na postup žalovanej v iných skutkovo obdobných prípadoch. Sociálna poisťovňa sa nikdy nevyjadrila v tom zmysle, že odvolacie konanie prerušila z dôvodu, že by bolo potrebné zisťovať závery prípadných administratívnych, resp. súdnych konaní v Poľskej republike. Opätovne poukazujeme na skutočnosť že Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, ani súdnych konaní v Poľskej republike a súčasne ani nemá vedomosť o akomkoľvek prebiehajúcom súdnom konaní.

52. Záverom si žalovaná dovolila poukázať na skutočnosť, že žalobca v žalobe nepreukázal, akým spôsobom napadnuté rozhodnutie zasahuje do jeho subjektívnych práv. V tomto kontexte si dovoľujeme poukázať na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. -9, zo dňa 2. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako až postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň potenciálne možné. Ako vyplýva z uvedeného, samotné postavenie účastníka v správnom konaní ešte k naplneniu podmienky dotknutosti, resp. ukrátenia práv žalobcu nevedie."

53. Sociálna poisťovňa považuje napadnuté rozhodnutie, v zmysle ktorého žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015, podľa slovenskej legislatívy, za dostatočne odôvodnené a v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky a koordinačnými nariadeniami.

54. Na základe vyššie uvedeného žalovaná navrhla, aby Krajský súd v Prešove žalobu zamietol.

VI.

Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty

55. Na základe správnej žaloby má správny súd v tejto veci preskúmať rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že žalobcovi občanovi Poľskej republiky a vykonávajúcemu samostatne zárobkovú činnosť v tomto štáte nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi zamestnávateľa Dominika Agáte Kolek DOMINEWS so sídlom v SR od 1. januára 2015 do 31. decembra 2015 podľa slovenskej legislatívy.

56. Rozhodujúcim žalobnými dôvodmi bolo, že žalovaná prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o sociálnom poistení, teda žalobca namietal oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia Žalobcu.

57. Ďalej namietol nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, pričom zákonnosť procesného postupu vydania Rozhodnutia napadol v dvoch rovinách: a) Absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1 b) Nezákonné prerušenie konania o odvolaniach

58. Namietol aj to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol.

59. Namietol záver o marginálnosti, ktorú konštatovala žalovaná v súvislosti s povahou práce žalobcu na území SR, žalobca považoval postup sociálnej poisťovne za nesprávny, keďže zákonodarca v tomto prípade nedáva na výber a dôsledne určuje, že sa na zamestnanca vzťahujú právne predpisy Slovenskej republiky, keďže tu došlo k výkonu činnosti ako zamestnanca. Bez ohľadu na vyššie uvedené, ak by aj Žalovaná nesprávne vyhodnotila, že pojem marginálnosti sa má vzťahovať aj na žalobcovu situáciu, potom mala posudzovať rozsah jeho činnosti ako zamestnanca vo vzťahu k výkonu SZČO v Poľsku, kedy by zistila, že nejde o marginálnu činnosť zamestnanca na Slovensku.

60. V skúmanom administratívnom konaní sa riešili otázky sociálneho poistenia fyzickej osoby vystupujúcej na území SR v postavení zamestnanca, za súčasného pôsobenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike.

61. Podľa ) o sociálnom poistení v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku (3) konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“). Podľa odseku (4) predmetom dávkového konania je rozhodovanie o dávkach a podľa odseku (5) predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.

62. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.

63. Podľa čl. 11 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

64. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu.

65. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.

66. V čl. 14 Nariadenia č. 987/2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) sú obsiahnuté spresnenia týkajúce sa článkov 12 a 13 základného nariadenia.

67. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá: a) udržiava činnosť v jednom členskom štáte a zároveň vykonáva inú činnosť v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na dĺžku trvania alebo povahu tejto inej činnosti; b) nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.

68. Toto ustanovenie však bolo zmenené Nariadením č. 465/2012 z 22.5.2012 ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 došlo k zmene Nariadenia č. 987/2009 tak, že článok 14 odsek 5 sa nahrádza v časti b) a znie: „5b. Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku“.

69. Podľa čl. 16 ods. 1 tohto nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.

70. Podľa čl. 16 ods. 2 tohto nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia

informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.

71. Podľa čl. 16 ods. 3 tohto nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.

72. Podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.

73. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.

74. Podľa čl. 16 ods. 5 tohto nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.

75. Jedným zo žalobných dôvodov bola námietka, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v tejto veci nebol v súlade s právom. S tým žalobným dôvodom sa správny súd nestotožnil.

76. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala negociácia medzi žalovanou a príslušnou inštitúciou sociálneho poistenia v Poľskej republike (ZUS). Táto skutočnosť nie je sporná, účastníci konania to potvrdili, v administratívnom spise sú obsiahnuté príslušné listiny. V rámci vzájomného informovania v súvislosti s uplatniteľnosťou konkrétnej legislatívy na žalobcu najskôr žalovaná dostala informáciu od príslušnej poľskej inštitúcie, v ktorej tá uviedla, že došlo k predbežnému určeniu uplatniteľnej legislatívy, a to podľa predpisov Slovenskej republiky, u žalobcu podľa čl. 13 (3) základného nariadenia. Žalovaná na toto oznámenie reagovala podaním zo dňa 25.5.2015, ktorým poľskej inštitúcii (ZUS v Jasle) oznámila námietku proti predbežnému určeniu uplatniteľných právnych predpisov Slovenskej republiky od 1.1.2015 do 31.12.2015 a uviedla dôvody tejto námietky s oporou v zisteniach z vykonaných kontrol u zamestnávateľa žalobcu, s dôrazom na to, že podľa čl. 14 ods. 5 (b) vykonávacieho nariadenia sa zanedbateľné, okrajové činnosti, ktoré boli vo vzťahu k činnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR zistené, neberú do úvahy. Vzhľadom na to vyjadrila názor, že na zamestnanie žalobcu na Slovensku sa nemalo prihliadať a mali sa uplatňovať právne predpisy sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky.

77. Tento proces bol súladný s postupom, ako ho vymedzilo vykonávacie nariadenie v čl. 16, keďže najskôr došlo k predbežnému určeniu uplatniteľnej legislatívy poľskou inštitúciou (čl. 16 (2)), následne pri existujúcej neistote vo veci po právne a skutkovo vyargumentovanej námietke žalovanej poľská inštitúcia oznámila jedným podaním zo dňa 18.9.2017, že prijala skutkové a právne argumenty žalovanej, stotožnila sa s nimi a v súlade s čl. 16 (4) vykonávacieho nariadenia za uplatniteľnú legislatívu u žalobcu v skúmanom období od 1.1.2015 do 31.12.2015 považuje poľskú legislatívu. K tomuto súhlasnému vyjadreniu pripojila aj listinu z toho istého dňa, ktorou oznamuje žalobcovi, že v období od 1.1.2015 do 31.12.2015 sa na neho vzťahuje poľská legislatíva, k čomu doplnila popis skutkového stavu a právnu argumentáciu s odkazom na základné i vykonávacie nariadenie. Toto podanie zaslala na vedomie aj žalovanej.

78. Uvedený postup preto správny súd hodnotí ako proces určenia uplatniteľnej legislatívy striktne v súlade s čl. 16 (2), (4) vykonávacieho nariadenia so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia avšak v spojení s čl. 14 vykonávacieho nariadenia v znení úpravy nariadením č. 465/2012.

79. Napokon tento postup bol správny aj z pohľadu rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 883/ 2004, ktorého porušenie žalobca tvrdil. Z vyššie uvedeného je evidentné, že bod 5, 6, 7, 9, 10 rozhodnutia č. A1 (citované v časti žalobcových argumentov) boli v plnom rozsahu rešpektované, a žalovaná ako žiadajúca strana a poľská inštitúcia ako dožiadaná strana postupovali v súlade s právom.

80. Z uvedeného vyplýva, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v prípade žalobcu bol správny a žiadna z námietok žalobcu o absencii dialógu, zmierovacieho postupu, zmierovacieho dialógu v tomto ohľade neobstála. Rozhodnutie dožiadanej poľskej strany po predchádzajúcej vzájomnej výmene listín bolo nevyhnutné vyhodnotiť ako rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy po dohode príslušných inštitúcii sociálneho zabezpečenia dvoch členských štátov.

81. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním sociálnej poisťovne. 82. V prvom rade vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne“.

83. V druhom rade vyslovil, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“.

84. Správny súd preto uzatvára, že evidentne dohoda v tejto veci bola dosiahnutá a na jej základe bola určená uplatniteľná legislatíva ohľadom sociálneho poistenia žalobcu za obdobie od 1.1.2015 do 31.12.2015. V tomto rozsahu preto ani žaloba nebola dôvodná.

85. V nadväznosti na druhý citovaný výrok rozhodnutia veľkého senátu však musel správny súd uznať dôvodnosť tých žalobných dôvodov, ktoré smerovali proti právomoci žalovanej a Sociálnej poisťovni pobočka Svidník po určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutia.

86. S poukazom opäť na rozhodnutie veľkého senátu, ktorý na základe podnetu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešil svojou podstatou úplne identický prípad, a ktorý konštatoval „...Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie“ musel správny súd vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník za odporujúce právu, keďže boli vydané, a orgány verejnej správy konali, hoci podľa práva už konať, a preto ani vydať rozhodnutie nemohli. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že obsahom rozhodnutí bolo fakticky len deklarovanie, že poistný vzťah žalobcu so štátom v určitom období nevznikol. Teda orgány verejnej správy konali napriek tomu, že v zmysle práva z dôvodu, že bola vo veci určená legislatíva orgánu iného členského štátu, už konať nemohli. V naznačenom smere bude žalovaná postupovať po vrátení administratívneho spisu.

87. Na základe vyššie uvedených skutočností, ďalšie žalobné dôvody už neboli relevantné pre rozhodnutie, správny súd podľa , podľa ktorého správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, musel zrušiť tak rozhodnutie žalovanej, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník.

88. O trovách konania rozhodol podľa a priznal žalobcovi, ktorý mal vo veci celkom úspech voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. O ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa .

Poučenie:

Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove( v spojení s ustanovením ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom( ). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o správnej žalobe podľa , , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).

V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (, ) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ).