Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Sa-24-2020.pdf
PDF · 144.12 KB
Case nature
Area
Subarea
7Sa/24/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove sudcom JUDr. Marianom Hoffmannom, PhD. v právnej veci žalobcov: 1. O. D., nar. XX.X.XXXX, bytom U. 4, XX-820 Q., N., občan N. a 2. K. U., bytom A. XX H, XX- XXX J., podnikajúca v SR do 4.4.2017 pod obchodným menom K. U. - S., X.: 45 842 663, so sídlom Centrálna 274, 08901 Svidník, Slovenská republika, obaja právne zastúpení JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom J.M. Geromettu 146/1, Žilina proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie, ul. 29. augusta č. 8, Bratislava, v konaní o správnej žalobe v sociálnych veciach proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 18. mája 2020 č. 4848-5/2020-BA takto:
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovanej zo dňa 18. mája 2020 číslo 4848-5/2020-BA a rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 20. novembra 2019 číslo: 1668-13/2019-SK.
II. P r i z n á v a žalobcom voči žalovanej nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Zhrnutie napadnutého rozhodnutia žalovaného
1. Napadnutým rozhodnutím žalovaná podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, odvolanie žalobcu v 1.) rade ako zamestnanca žalobcu v 2.) rade a odvolanie žalobcu v 2.) rade podané proti rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník, č. 1668-13/2019-SK zo dňa 20. novembra 2019, vo veci zániku sociálneho poistenia zamestnanca, zamietla v celom rozsahu a potvrdila napadnuté rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník.
2. Uviedla, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník vydala dňa 20.11.2019 rozhodnutie č. 1668-13/2019- SK, ktorým rozhodla, že pánovi O. D., nar. M. ako zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 12. augusta 2013. Proti tomuto rozhodnutiu podali obaja odvolanie. V podstate podobne uviedli, že rozhodnutie je založené na nepresne a neúplne zistenom skutkovom stave, namietli nerešpektovanie koordinančného nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 a vykonávacieho nariadenia č. 987/2009, konanie v rozpore so zjednocujúcim záverom veľkého senátu NS SR sp. zn. 1Vs 1/2018, z ktorého vyplynulo, že v prípadoch, aký je aj tento, je vylúčená právomoc Sociálnej poisťovne. Ďalej namietli nepreskúmateľnosť a arbitrárnosť rozhodnutia v súvislosti s určením uplatniteľnej legislatívy, nedostatočne odôvodnenie rozhodnutia, absenciu konkrétnych skutočností, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia. Navrhovali zrušenie rozhodnutia. Ďalej v rozhodnutí konštatovala, že skoršie rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník zo dňa 24.2.2015 bolo v odvolacom konaní zrušené rozhodnutím zo dňa 19.9.2019 kvôli nedostatkom odôvodnenia.
3. Poukázala na to, že podľa výpisu zo živnostenského registra Okresného úradu Svidník bol zamestnávateľ zapísaný v živnostenskom registri na základe osvedčenia o živnostenskom oprávnení v období od 1. októbra 2010 do 4. apríla 2017, od 1. októbra 2010 sa prihlásil do registra zamestnávateľov vedeného Sociálnou poisťovňou, bol v registri zamestnávateľov registrovaný do 31. marca 2017, prihlásil zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, vedeného Sociálnou poisťovňou (ďalej len „register poistencov“), od 1. júna 2012 a bol prihlásený do 30.4.2016.
4. Ďalej poukázala na európsku úpravu sociálneho zabezpečenia nariadeniami (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. XXX/XXXX o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) v znení neskorších zmien a doplnkov a nariadením Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.
5. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci spoločenstva. Pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu.
6. Citovala čl. 11 (3) (a) a 13 (3) základného nariadenia a zdôraznila, že ako príslušná inštitúcia na určovanie uplatniteľnej legislatívy na území Slovenskej republiky, povinná vykonať správne posúdenie dôležitých skutkových okolností. Posúdiť vznik poistného vzťahu v právnom zmysle totiž môže len orgán, ktorý je v mieste vykonávania práce oprávnený určovať uplatniteľnú legislatívu, v danom prípade Sociálna poisťovňa. Citovala čl. 16 (1), (2), (3) vykonávacieho nariadenia.
7. Uviedla, že poľská inštitúcia Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych v Lubline (ďalej len ZUS v Lubline) ako príslušná inštitúcia v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia dočasne určila, že zamestnanec podlieha od 1.6.2012 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia SR. Sociálna poisťovňa, keďže v tom čase nedisponovala príslušnými informáciami odporujúcimi tvrdeniam ZUS s určením uplatniteľnej legislatívy súhlasila a vystavila 15.10.2012 formulár PD A1 na obdobie od 1.6.2012 do 12.8.2013. Skončením doby platnosti formulára zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho poistenia SR. Preto Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vydala rozhodnutie o zániku poistenia zamestnanca podľa legislatívy SR uplynutím 12.8.2013.
8. Ďalej uviedla, že jej bolo doručené rozhodnutie ZUS zo dňa 13.12.2013, ktorým ZUS určila, že O. D. podlieha od 13.8.2013 právnym predpisom N.. Sociálna poisťovňa toto určenie nenamietala a vzhľadom na to sa určenie poľskej legislatívy stalo definitívnym.
9. Námietky zamestnávateľa a zamestnanca, uvedené v odvolaní, nezakladali dôvod na zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.
10. Ďalej poukázala na to, že vzhľadom na nesprávne podanie prihlášky zamestnanca do poistenia, musela postupom podľa § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. vydať predmetné rozhodnutie o zániku poistenia, pričom táto jej príslušnosť nie je obmedzená. K odvolacej námietke ohľadom rozhodnutia NS SR sp. zn. 1Vs 1/2018 uviedla, že a vzťahuje len na individuálnu prejednávanú vec.
II.
Priebeh administratívneho konania
11. Z priloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva z registračného listu, že žalobca v 2.) rade žalobcu v 1.) rade ako zamestnanca prihlásil od 1.6.2012 do 30.4.2016, z formuláru A1 vyplýva, že zamestnanec - žalobca v 1.) rade podliehal právnym predpisom SR od 1.6.2012 do 12.8.2013, pričom súčasne bol evidovaný ako subjekt vykonávajúci činnosť SZČO v N..
12. V spise sa nachádza oznámenie poľského orgánu sociálneho zabezpečenia ZUS v Lubline zo dňa 3.12.2013 adresované žalobcovi v 1.) rade a doručované aj žalovanej, v ktorom ZUS oznámila zamestnancovi, že od 13.8.2013 podlieha poľským právnym predpisom podľa čl. 11 ods. 3 (a) základného nariadenia, čomu predchádzalo určenie slovenskej legislatívy na obdobie od 1.6.2012 podľa čl. 13 (3) základného nariadenia s konštatovaním, že slovenskej legislatívne podliehal od 1.6.2012 podľa čl. 13 ods. 3 nariadenia v dôsledku zamestnania na území SR u slovenského zamestnávateľa
- žalobcu v 2.) rade, za súbežného vykonávania činnosti SZČO v Poľsku, pričom mu bol vystavený formulár A1 od 1.6.2012 do 12.8.2013. ZUS konštatovala komunikáciu so Sociálnou poisťovňou v otázke vykonanej kontroly u slovenského zamestnávateľa a zistenia schránkovej podstaty zamestnávateľa bez skutočného vykonávania zamestnania. Zdôraznila, že zamestnancom s už vystaveným formulárom zo strany Sociálnej poisťovne ich nebude rušiť, avšak po ukončení jeho platnosti bude rozhodnuté o ukončení poistného vzťahu. Zamestnanec bol poučený, že toto dočasné určenie uplatniteľnej legislatívy na základe dostupných dokladov nadobudne právoplatnosť do dvoch mesiacov od informovania slovenskej inštitúcie, ak tá proti tomuto určeniu nevznesie námietky.
13. Dňa 20.11.2019 Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vydala rozhodnutie o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 12.8.2013, proti ktorému žalobcovia podali odvoanie, o ktorých dňa 18.5.2020 rozhodla žalovaná napadnutým rozhodnutím.
III.
Argumenty žalobcu v podanej žalobe
14. V podanej žalobe žalobcovia najskôr konštatovali skutkový stav, teda že žalobcovi v 1.) rade bol vydaný formulár PD A1, v zmysle ktorého podlieha od 1.6.2012 do 12.8.2013 slovenskej legislatíve, pričom jeho situácia sa ani po tomto dátume nezmenila. 15. Žalovanej bolo doručené zo strany ZUS Lublin oznámenie zo dňa 3.12.2013, v ktorom ZUS uvádza, že stanovisko o určenej uplatniteľnej poľskej legislatíve vychádza z toho, že žalovaná bez ďalšieho tvrdí, že zamestnávateľ je schránková firma a k reálnemu výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky nedochádza, a že od 13.08.2013 má podliehať zamestnanec poľskej legislatíve. Žalovaná vychádzala z kontroly uskutočnenej u Žalobcu za obdobie od 01.10.2012 do 14.03.2013. Zamestnanec v zmysle poľských právnych predpisov využil prostriedky možnej právnej obrany, nakoľko nesúhlasí s takto určenou uplatniteľnou legislatívou, pričom toto konanie nebolo do dnešného dňa v Poľsku právoplatne skončené, a teda uplatniteľná legislatíva nie je určená. Žalobcovia ďalej konštatovali priebeh administratívneho konania, v ktorom najskôr Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vydala dňa 24.2.2015 zániku poistenia žalobcu v 1.) rade, ktoré bolo na základe odvolaní žalovanou zrušené kvôli nedostatočnému odôvodneniu. Sociálna poisťovňa pobočka Svidník vydala nové rozhodnutie č. 1668-13/2019-SK dňa 20.11.2019 o zániku povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnancovi žalobcu uplynutím dňa 12.08.2013, proti ktorému sa obaja odvolali, pričom žalovaná o odvolaniach rozhodla napadnutým rozhodnutím. Žalobcovia mali za to, že predmetným žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaná hrubým spôsobom zasiahla do ich práv a právom chránených záujmov v súvislosti s právom podliehania predpisom sociálneho zabezpečenia členského štátu podľa zásad a podmienok základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, a to najmä tým, že prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o SP, v procesnom postupe vydania rozhodnutia nesprávne zistila a vyhodnotila skutkový stav, na nesprávne zistený skutkový stav aplikovala nesprávny hmotnoprávny predpis.
16. K otázke prekročenia právomoci citovali čl. 2 ods. 1, čl. 11, čl. 13 ods. 3, čl. 1 ods. 3 písm. j) základného nariadenia, tiež čl. 16 ods. 1, ods. 2, ods. 4 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia ( ďalej len „vykonávacie nariadenie").
17. V prvom rade namietli, že otázka, či zamestnanec žalobcu spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda či je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom hmotnoprávneho posúdenia. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva,
že uplatniteľné právne predpisy určí inštitúcia členského štátu bydliska osoby, ktorá má podliehať čl. 13 základného nariadenia. Vychádzajúc zo stavu veci, nie je sporné, žeby mal zamestnanec žalobcu bydlisko v Poľsku. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho poistenia v inom členskom štáte než určuje základné nariadenie príslušná nie je. Akýkoľvek iný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadenia, ktorým je okrem iného, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu a aby sa predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. S ohľadom na uvedené a najmä s poukazom na čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia namietali oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, nakoľko toto nie je v ich zákonnej kompetencii vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Ak by aj konajúci súd mal za to, čo však zásadne žalobcovia rozporujú, že Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, resp. žalovaná ako odvolací orgán, má v tomto smere pôsobnosť v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod 1 Zákona o SP (... do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch...), potom namietali samotnú existenciu spornosti ako predpokladu aplikácie tohto ustanovenia Zákona o SP. Podporiac uvedené poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016.
18. V tejto súvislosti poukázali na zjednocujúci záver Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 k tejto otázke.
19. Ďalej namietli nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy.
20. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č . 883/ 2004 ( ďalej len „ rozhodnutie č. A1 ") toto rozhodnutie stanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v týchto prípadoch:
a) Prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov, ktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES) č. 987/2009, alebo b) Prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov.
21. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti dokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí s (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou. Inštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.
22. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 , ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1 , žiadajúca inštitúcia sa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade potreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje rozhodnutie.
23. Podľa bodu 7 rozhodnutia č. A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa uplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie, kto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.
24. Podľa bodu 9 rozhodnutia č. A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku svojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.
25. Podľa bodu 10 rozhodnutia č . A1, ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument zruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. 0 svojom rozhodnutí informuje aj dotknutá osobu a prípade aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými postupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.
26. Bez ohľadu na uvedené, ak by aj správny súd mal za to, že žalovaná konala v medziach Ústavy SR a má v zmysle Zákona o SP oprávnenie na vydanie rozhodnutie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvá, čo však žalobcovia zásadne rozporovali, namietli zákonnosť procesného postupu vydania Rozhodnutia a to v rovine a) Absencia vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1.
27. S poukazom na procesný vývoj uvedený v tejto správnej žaloby je objektívne verifikovateľná rozdielnosť v stanoviskách členských štátoch vo veci určenia uplatniteľnej legislatívy. Z tohto titulu, pri zachovaní zásad a postupu deklarovaných v základnom resp. vykonávacom nariadení (čl. 16 ods. 4), ako aj v rozhodnutí č. A1, mal prebehnúť medzi ZUS a žalovanou dialóg, ktorého existencia musí byť objektívne preukázateľná, a teda má byť pri zachovaní právnej istoty v materiálnom zmysle súčasťou administratívneho spisu žalovanej. Uvedené v administratívnom spise žalovanej absentuje, nie je v ňom objektívny dôkaz, a teda máme za to, že procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy má vady, keď neboli dodržané jeho základné pravidla a zmierovací dialóg neprebehol. Určenie uplatniteľnej legislatívy (poľskej), resp. jej zmena z určenia slovenskej uplatniteľnej legislatívy, je len bez ďalšieho zisťovania a predkladania dokumentov zrkadlom dikcie Žalovanej, ktorej zákon v konečnom dôsledku takéto oprávnenie ani nepriznáva.
28. V ďalšej časti žaloby namietli záver o nepreukázaní reálneho výkonu činnosti na území SR s poukazom na vykonanú kontrolu za obdobie od 1.10.2010 do 14.3.2013, pričom vo vzťahu k posudzovanému obdobiu, t.j. od 12.8.2013 sa reálny výkon činnosti ani nepreveroval, takže vonkajšia kontrola nemohla byť podkladom rozhodnutia žalovanej.
29. Podľa nálezu Ústavného súdu , sp . zn . L ÚS 87 / 2014 zo dňa 10.09.2014 „ Ak sociálna poisťovňa vydala rozhodnutia na základe úsudku prijatého v rámci predbežnej otázky, je potom úlohou všeobecných súdov, aby v rámci postupu podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku a v medziach podanej žaloby preskúmali, či prijatý záver správneho orgánu o relevantnej predbežnej otázke mal oporu v dokazovaní potrebnom na jej riadne objasnenie alebo či nejde o exces alebo zjavnú svojvôľu, ktorá môže mat' za následok vyslovenie nezákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu".
30. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobcovia navrhli nezákonné rozhodnutie žalovanej zrušiť a vec vrátiť Sociálnej poisťovni na ďalšie konanie a žalobcom priznať nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % účelne vynaložených trov konania.
IV.
Vyjadrenie žalovaného k podanej žalobe
31. Žalovaná vo vyjadrení najskôr popísala priebeh administratívneho konania na oboch stupňoch.
32. Ďalej uviedla, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia, ktoré majú všeobecnú právnu pôsobnosť, uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch a majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Súčasne sa uplatňuje aj nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „vykonávacie nariadenie") v znení neskorších zmien a doplnkov. Poukázala na pravidlá určujúce uplatniteľnú legislatívu, ustanovené v hlave II základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, majú za úlohu zabezpečiť, aby sa na fyzickú osobu nevzťahovali legislatívy dvoch alebo viacerých členských štátov, resp. aby nedošlo k situácii, že sa na danú osobu nebude vzťahovať legislatíva žiadneho členského štátu. Citovala článok 13 (3) základného nariadenia.
33. súvislosti s posúdením správnosti uplatniteľnej legislatívy, za účelom správneho vykonania základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18. marca 2010 o spolupráci v boji proti podvodom a
omylom v rámci základného a vykonávacieho nariadenia vyplýva, že orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú v oblasti boja proti podvodom a omylom. Na zabezpečenie riadneho vykonávania základného nariadenia sú príslušné orgány a inštitúcie členských štátov na základe článku 76 základného nariadenia povinné navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach, poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou.
34. Ďalej uviedla, že zo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v zmysle čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia bolo doručené oznámenie o tom, že ZUS určila, že žalobca v 1.) rade podlieha od 1.6.2012 právnym predpisom SR, keďže sociálna poisťovňa v tom čase nedisponovala informáciami toto spochybňujúcimi, vystavila 15.1.02012 formulár PD A1 na obdobie od 1.6.2012 do 12.8.2013.
35. Následne Zaklad Ubezpieczeň Spolecznych (ďalej len „ZUS”), Oddzial w Lublinie, v súlade s článkom 16 (2) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, zaslala Sociálnej poisťovni oznámenie č. UBS1/UE/200000/450/830/2013/61051903599, zo dňa 3. decembra 2013, ktorým ZUS, na základe analýzy zhromaždených podkladov určila, že zamestnanec, v súlade s článkom 11 (3a) základného nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, podlieha od 13. augusta 2013 právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky. Vzhľadom na to, že Sociálna poisťovňa, ako inštitúcia dotknutého členského štátu, toto určenie nenamietala, stalo sa, v súlade s článkom 16 (3) vykonávacieho nariadenia v znení neskorších zmien a doplnkov, definitívnym.
36. Práve v súvislosti s týmto definitívnym určením poľskej legislatívy boli vydané napadnuté uznesenia.
37. Keďže medzi dotknutými inštitúciami sociálneho zabezpečenia neexistovali protichodné stanoviská v otázke určenia uplatniteľnej legislatívy, nebolo nutné zahájiť zmierovací dialóg v zmysle rozhodnutia č. A1 z 12. júna 2009. Z uvedeného vyplýva, že námietky žalobcu poukazujúce na absenciu zmierovacieho dialógu nie sú opodstatnené.
38. K rozhodnutiu Veľkého senátu správneho kolégia NS SR sp. zn. 1Vs 1/2018 uviedla, že nerozhodovala o určení uplatniteľnej legislatívy, ale o zániku poistenia, na čo bolo oprávnená, pričom predmetné rozhodnutie nemožno použiť v tejto veci, lebo k určeniu uplatniteľnej legislatívy nedošlo dohodou.
39. Do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia vedeného Sociálnou poisťovňou (ďalej len „register poistencov“) bol zamestnanec zamestnávateľom prihlásený na obdobie od 1. júna 2012 do 30. apríla 2016. Zamestnanec mal vystavený formulár PD A1 zo dňa 15. októbra 2012, s určenou uplatniteľnou legislatívou Slovenskej republiky na obdobie od 1. júna 2012 do 12. augusta 2013. Skončením platnosti formulára PD A1 s určenou slovenskou legislatívou zanikol dôvod na registráciu zamestnanca v systéme sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky, a preto Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, vydala rozhodnutie o zániku sociálneho poistenia, ktorým deklarovala, že zamestnanec podliehal slovenskej legislatíve do dňa 12. augusta 2013, čím odstránila dôsledky nesprávnej registrácie zamestnanca v registri poistencov a zosúladila skutkový stav so stavom právnym.
40. Následne jediný procesný postup, ktorý mohla využiť Sociálna poisťovňa, ústredie, vzhľadom na definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky príslušnou inštitúciou, čím bolo nepochybné, že zamestnanec od 13. augusta 2013 podlieha právnym predpisom sociálneho zabezpečenia Poľskej republiky, bol, v rámci odvolacieho konania, prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Napadnutým rozhodnutím v spojení s prvostupňovým rozhodnutím teda Sociálna poisťovňa len deklarovala skutočnosť, že zamestnancovi uplynutím určeného dňa zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.
41. Prípadné administratívne, resp. súdne konania prebiehajúce na vnútroštátnej úrovni nemajú žiadny vplyv na určenie uplatniteľných právnych predpisov, ktoré sa v súlade s postupmi uvedenými v koordinačných nariadeniach stalo definitívnym, pretože koordinačné nariadenia majú vyššiu právnu silu ako vnútroštátny právny predpis. Sociálna poisťovňa nie je viazaná priebehom a výsledkami konaní o opravných prostriedkoch, príp. súdnych konaní vedených v Poľskej republike, pretože na určovanie uplatniteľnej legislatívy sú v zmysle koordinačných nariadení príslušné výlučne inštitúcie sociálneho zabezpečenia dotknutých členských štátov, čím je vylúčená právomoc akýchkoľvek iných inštitúcií,
vrátane súdov, zasahovať do uvedeného procesu. Súčasne však podotýkame, že aj za predpokladu, že by prebiehalo súdne konanie v Poľskej republike, Sociálna poisťovňa nie je účastníkom takéhoto konania, nie je o výsledkoch informovaná zo strany súdu a keďže definitívnosť určenia uplatniteľnej legislatívy nie je viazaná na výsledok súdneho konania, ani inštitúcie členských štátov príslušné na určovanie uplatniteľných právnych predpisov sa o takýchto prípadných prebiehajúcich konaniach navzájom neinformujú.
42. Záverom poukázala na nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v 2.) rade, keďže ako zamestnávateľ nepreukázal, akým spôsobom bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, keďže nepostačuje len skutočnosť, že bol účastníkom správneho konania.
43. Na základe uvedeného navrhla žalobu zamietnuť.
VI.
Posúdenie podstatných skutkových zistení a právne argumenty
44. Na základe správnej žaloby má správny súd v tejto veci preskúmať rozhodnutie žalovanej, ktorým potvrdila rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o tom, že žalobcovi v 1.) rade ako zamestnancovi (žalobcu v 2.) rade) - občanovi Poľskej republiky a vykonávajúcemu samostatne zárobkovú činnosť v tomto štáte zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ako zamestnancovi žalobcu so sídlom v SR podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 12.8.2013.
45. Rozhodujúcim žalobným dôvodom bolo, že žalovaná prekročila svoju právomoc danú jej Zákonom o sociálnom poistení, teda žalobcovia namietali oprávnenie správneho orgánu prvého stupňa (Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník) ako aj správneho orgánu druhého stupňa - žalovanej vôbec vydať rozhodnutie o zániku povinného poistenia zamestnanca žalobcu.
46. Odpoveď na túto námietku mala rozhodujúci vplyv aj na ďalšie skúmanie rozhodnutia a postupu žalovanej i prvostupňového orgánu (na relevantnosť ďalšieho skúmania jeho zákonnosti z pohľadu ostatných žalobných námietok), a to z dôvodu, že preskúmanie právomoci (oprávnenia) štátneho orgánu
- orgánu verejnej správy, je základnou otázkou už len z pohľadu čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
47. Aby správny súd mohol vyriešiť túto rozhodujúcu otázku prekročenia právomoci žalovanou i prvostupňovým orgánom verejnej správy, musel preskúmať dôvodnosť argumentov smerujúcich proti zákonnosti, správnosti určenia inej ako slovenskej uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu ku konkrétnej osobe v rozhodnom čase.
48. V tejto súvislosti žalobcovia namietali nesprávny procesný postup a absenciu určenia uplatniteľnej legislatívy, pričom zákonnosť procesného postupu vydania Rozhodnutia napadli v rovine Absencie vzájomného dialógu a zmierovacieho postupu podľa rozhodnutia č. A1. Tým namietli procesný postup určenia uplatniteľnej legislatívy, v ktorom neboli dodržané jeho základné pravidlá a ani zmierovací dialóg neprebehol.
49. V skúmanom administratívnom konaní sa riešili otázky sociálneho poistenia fyzickej osoby vystupujúcej na území SR v postavení zamestnanca zamestnávateľa so sídlom v SR, za súčasného pôsobenia ako samostatne zárobkovo činnej osoby v Poľskej republike.
50. Podľa § 172 ods. 2) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov sociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu upravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa. Podľa odseku (3) konanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len „dávkové konanie“), b) iné konanie (ďalej len „nedávkové konanie“). Podľa odseku (4) predmetom dávkového konania je rozhodovanie o dávkach a podľa odseku (5)
predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty a penále.
51. Podľa čl. 2 ods. 1 nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) toto nariadenie sa vzťahuje na štátnych príslušníkov členského štátu, osoby bez štátnej príslušnosti a utečencov, ktorí majú bydlisko v členskom štáte a podliehajú alebo podliehali právnym predpisom jedného alebo viacerých členských štátov, ako aj na ich rodinných príslušníkov a ich pozostalých.
52. Podľa čl. 11 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.
53. Podľa čl. 11 ods. 3 písm. a) základného nariadenia s výhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu;
54. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s odsekom 1.
55. V čl. 14 Nariadenia č. 987/2009 ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie) sú obsiahnuté spresnenia týkajúce sa článkov 12 a 13 základného nariadenia
56. Podľa čl. 14 ods. 5 vykonávacieho nariadenia na účely uplatňovania článku 13 ods. 1 základného nariadenia osobou, ktorá "zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch", je predovšetkým osoba, ktorá:
a) udržiava činnosť v jednom členskom štáte a zároveň vykonáva inú činnosť v jednom alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na dĺžku trvania alebo povahu tejto inej činnosti;
b) nepretržite striedavo vykonáva činnosti s výnimkou zanedbateľných činností v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, a to bez ohľadu na početnosť alebo pravidelnosť tohto striedania.
57. Toto ustanovenie však bolo zmenené Nariadením č. 465/2012 z 22.5.2012 ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia a nariadenie (ES) č. 987/2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 došlo k zmene Nariadenia č. 987/2009 tak, že článok 14 odsek 5 sa nahrádza v časti b) a znie: „5b. Na účely určenia uplatniteľných právnych predpisov podľa článku 13 základného nariadenia sa zanedbateľné činnosti neberú do úvahy. Článok 16 vykonávacieho nariadenia sa uplatňuje na všetky prípady podľa tohto článku“.
58. Podľa čl. 16 ods. 1 tohto nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo vo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska.
59. Podľa čl. 16 ods. 2 tohto nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.
60. Podľa čl. 16 ods. 3 tohto nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené
príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.
61. Podľa čl. 16 ods. 4 tohto nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia.
62. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.
63. Podľa čl. 16 ods. 5 tohto nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.
64. Jedným zo žalobných dôvodov bola námietka, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v tejto veci nebol v súlade s právom. S tým žalobným dôvodom sa správny súd nestotožnil.
65. Vydaniu napadnutého rozhodnutia predchádzala komunikácia medzi žalovanou a príslušnou inštitúciou sociálneho poistenia v Poľskej republike (ZUS v Lubline). Táto skutočnosť nie je sporná, účastníci konania to potvrdili, v administratívnom spise je obsiahnutá príslušná listina ZUS adresovaná zamestnancovi žalobcu v 2.) rade rade a doručená tiež žalovanej. V rámci vzájomného informovania v súvislosti s uplatniteľnosťou konkrétnej legislatívy na tohto zamestnanca žalobcu žalovaná dostala informáciu od príslušnej poľskej inštitúcie, v ktorej tá uviedla, že došlo k určeniu uplatniteľnej poľskej legislatívy u tejto osoby podľa čl. 11 (3) základného nariadenia, čomu predchádzalo oznámenie žalovanej adresované ZUS ohľadom zistení z vykonanej kontroly u žalobcu, z ktorých vyplynuli závery o schránkovej povahe žalobcu v 2.) rade.
66. Podľa názoru správneho súdu tento proces bol súladný s postupom, ako ho vymedzilo vykonávacie nariadenie v čl. 16, keďže poľská inštitúcia žalovanej oznámila podaním zo dňa 3.12.2013, že v dôsledku žalovanou predložených skutkových a právnych argumentov, ktoré prijala bez výhrad, v súlade s čl. 16 (2) vykonávacieho nariadenia za uplatniteľnú legislatívu u zamestnanca žalobcu v období od 13.8.2013 určuje poľskú legislatívu. Proti tomuto žalovaná nenamietala, určenie uplatniteľnej poľskej legislatívy sa preto stalo definitívnym, s týmto vedomím a v týchto intenciách o dočasnom a následne definitívnom určení uplatniteľnej legislatívy informovala dotknutého zamestnanca žalobcu aj ZUS.
67. Uvedený postup preto správny súd hodnotí ako proces určenia uplatniteľnej legislatívy striktne v súlade s čl. 16 (2), (3), (4) vykonávacieho nariadenia so zreteľom na čl. 13 základného nariadenia avšak v spojení s čl. 14 vykonávacieho nariadenia v znení úpravy nariadením č. 465/2012.
68. Napokon tento postup bol správny aj z pohľadu rozhodnutia č. A1 z 12.júna 2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti dokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia Európskeho parlamentu a Rady ( ES ) č. 883/ 2004, ktorého porušenie žalobca tvrdil. Z vyššie uvedeného je evidentné, že bod 5, 6, 7, 9, 10 rozhodnutia č. A1 (citované v časti žalobcových argumentov) boli v plnom rozsahu rešpektované, a žalovaná ako žiadajúca (oznamujúca) strana a poľská inštitúcia ako dožiadaná (informovaná) strana postupovali v súlade s právom.
69. Z uvedeného vyplýva, že postup, ktorého výsledkom bolo určenie uplatniteľnej legislatívy v prípade zamestnanca žalobcu bol správny a žiadna z námietok žalobcu o absencii dialógu, zmierovacieho postupu, zmierovacieho dialógu v tomto ohľade neobstála. Rozhodnutie dožiadanej poľskej strany po predchádzajúcej vzájomnej výmene listín bolo nevyhnutné vyhodnotiť ako rozhodnutie o určení uplatniteľnej legislatívy po dohode príslušných inštitúcii sociálneho zabezpečenia dvoch členských
štátov. Správny súd nemohol prijať ako opodstatnené formalistické zdôrazňovanie absencie konkrétneho prvku procesu určenia uplatniteľnej legislatívy, pretože základom pre rozhodnutie správneho súdu v tomto prípade je okrem samotného výsledku komunikácie medzi príslušnými inštitúciami sociálneho zabezpečenie dvoch členských krajín EÚ i samotná podstata tejto komunikácie, ktorá neobsahovala prvky spornosti, ale prvky dohody na podstatných faktických i časových okolnostiach rozhodujúcich pre určenie uplatniteľnej legislatívy, ku ktorému bez pochyby došlo.
70. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Vs/1/2018 zo dňa 4.12.2018 (ďalej len veľký senát), ktorý jednoznačným spôsobom vyriešil nateraz otázky súvisiace s dohodou inštitúcií dvoch členských štátov v otázke uplatniteľnej legislatívy a konaním sociálnej poisťovne.
71. V prvom rade vyslovil, že „Dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne“.
72. V druhom rade vyslovil, že „Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len „vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve“.
73. Správny súd preto uzatvára, že evidentne dohoda v tejto veci bola dosiahnutá a na jej základe bola určená uplatniteľná legislatíva ohľadom sociálneho poistenia žalobcu na obdobie po 12.8.2013 po predchádzajúcom uplatňovaní slovenskej legislatívy v dôsledku prihlásenia žalobcu do registra a vystavenia príslušného formulára Sociálnou poisťovňou. V tomto rozsahu preto žaloba nebola dôvodná.
74. V nadväznosti na druhý citovaný výrok rozhodnutia veľkého senátu však musel správny súd uznať dôvodnosť tých žalobných dôvodov, ktoré smerovali proti právomoci žalovanej (správny súd dodáva aj Sociálnej poisťovne pobočka Svidník) po určení uplatniteľnej poľskej legislatívy vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutia.
75. S poukazom opäť na rozhodnutie veľkého senátu, ktorý na základe podnetu senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky riešil svojou podstatou úplne identický prípad, a ktorý konštatoval „...Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských štátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená dohodou a dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť vylučuje právomoc druhého členského štátu konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne poistenie dotknutej osoby bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov Európskej únie“ musel správny súd vyhodnotiť napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím Sociálnej poisťovne pobočka Svidník za odporujúce právu, keďže boli vydané, a orgány verejnej správy konali, hoci podľa práva už konať, a preto ani vydať rozhodnutie nemohli. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že obsahom rozhodnutí bolo fakticky len deklarovanie, že poistný vzťah žalobcu so štátom po konkrétnom dni zanikol, ani skutočnosť, že zámerom orgánov verejnej správy bolo zosúladiť skutkový stav a právny stav.
76. Teda orgány verejnej správy konali napriek tomu, že v zmysle práva, z dôvodu, že bola vo veci určená legislatíva a tým právomoc orgánu iného členského štátu, už konať vo veci sociálneho poistenia nemohli.
77. Obrana žalovanej, že predmetné zjednocujúce (a záväzné v rámci uplatňovania princípu právnej istoty, legitímnych očakávaní pre rovnaké prípady) rozhodnutie nebolo možné použiť, nebola opodstatnená. Správny súd musel zohľadňovať faktický a v súlade s právom dosiahnutý výsledok
koordinačnej činnosti inštitúcií sociálneho zabezpečenia, ktorým bolo určenie poľskej legislatívy pre posudzované obdobie. Na aplikáciu uvedeného právneho názoru veľkého senátu správneho kolégia NS SR nemohlo mať vplyv vyhodnotenie formy koordinácie, ale jej faktický výsledok, pretože vylúčenie právomoci žalovanej je determinované existenciou určenia uplatniteľnej poľskej legislatívy, nie bezprostredne formou jeho dosahovania.
78. Správny súd už len dodáva, že tento postup správneho súdu, kedy zrušuje rozhodnutia orgánov verejnej správy v konaniach o správnych žalobách podaných za skutkových a právnych okolností aké sú aj tie v skúmanej veci, je okrem vyššie citovaného zjednocujúceho rozhodnutia Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2018 (ktorý predstavuje zjednocujúci záväzný podklad pre rozhodovanie správnych súdov prvej inštancie) potvrdzovaná aj aktuálnejšou, evidentne v takýchto prípadoch už ustaľujúcou sa, rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. Napr. rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/11/2020 zo dňa 3.12.2020 najvyšší súd potvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7Sa/13/2019 zo dňa 7.11.2019, ktorým boli zrušené rozhodnutia Sociálnej poisťovne oboch stupňov za rovnakých skutkových a právnych okolností.
79. K obrane žalovanej týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie u žalobcu zamestnávateľa, čo malo odôvodňovať zamietnutie jeho žaloby, správny súd uvádza, že aj z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9 zo dňa 2.6.2011, na ktoré odkazovala žalovaná, vyplýva, že nepostačuje, ak žalobca síce bol účastníkom administratívneho konania (zamestnávateľ bol účastníkom), ale napadnutým rozhodnutím orgánu verejnej správy nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, avšak dodal, že ukrátenie na týchto právach musí byť takýmto žalobcom tvrdené, podložené, a aspoň potenciálne možné. V tejto veci žalobca v 2.) rade - zamestnávateľ bol účastníkom administratívneho konania a rozhodnutím o zániku sociálneho poistenia jeho zamestnanca, s ktorým bez pochybností tesne súvisia aj zákonné povinnosti zamestnávateľa, mohol byť potenciálne ukrátený na svojich o právach aj tento žalobca. Ak však správny súd v situácii aká je v tomto konaní, uprednostnil preskúmanie právomoci orgánu verejnej správy vôbec vo veci konať a vydať napadnuté rozhodnutie pred ďalším podrobným preskúmaním prítomnosti zásahu do subjektívnych práv aj tohto žalobcu, jeho podstaty a rozsahu, zastáva názor, že konal v súlade s primárnym princípom správneho súdnictva, ktorým je predovšetkým ochrana práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb v zmysle § 2 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, pričom je vylúčené, aby správny súd neprihliadol aj na ochranu práv fyzických a právnických osôb pred prekračovaním právomoci štátnymi orgánmi garantovanú aj citovaným čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Správny súd si nevie predstaviť, žeby takto a z týchto ústavnoprávnych a zákonných dôvodov nezasiahol aj v prípade, že by samostatnú žalobu podal len zamestnávateľ.
80. Na základe vyššie uvedených skutočností, ďalšie žalobné dôvody už neboli relevantné pre rozhodnutie, správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. b) Správneho súdneho poriadku, podľa ktorého správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, musel zrušiť tak rozhodnutie žalovanej, ako aj jemu predchádzajúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Svidník.
81. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 Správneho súdneho poriadku a priznal žalobcom, ktorí mali vo veci celkom úspech voči žalovanej právo na úplnú náhradu trov konania. O ich výške rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa § 175 ods. 2 Správneho súdneho poriadku.
Poučenie:
Doručený rozsudok je právoplatný. Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie. Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť na Najvyšší správny súd SR v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove (§ 443 ods. 1 v spojení s ustanovením § 444 ods. 1 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom (§ 449 ods. 1 SSP.). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm.
c) ( v sociálnych veciach), písm. d) SSP (vo veciach azylu) , alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 ods. 1, 2 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP. sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP).