Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_25Co-103-2019.pdf
PDF · 114.54 KB
Case nature
Area
Subarea
25Co/103/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudkýň: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobcu: PRIMA banka Slovensko, a.s., so sídlom Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, zastúpeného advokátskou kanceláriou: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Bratislava, Štefánikova 8, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: B. T., nar. XX.X.XXXX, bytom Talianska republika, o zaplatenie 723,87 Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27Csp/35/2018-170 zo dňa 20.3.2019, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. žalovanému nepriznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že právny predchodca žalobu (Sberbank Slovensko, a.s.) a žalovaný dňa 2.6.2005 uzavreli Zmluvu o bežnom účte č. X XXX XXX XXX/XXXX. V zmluve v časti XII. - Poskytnutie kontokorentného úveru neboli vyplnené žiadne údaje. Dňa 16.8.2005 právny predchodca žalobcu vydal jednostranné vyhlásenie banky o stanovení výšky kontokorentného úveru k Zmluve o bežnom účte zo dňa 2.6.2005. Vo vyhlásení stanovil výšku úveru na 15.000,- Sk s úrokovou sadzbou 10,75% ročne. Vyhlásenie je podpísané len bankou. Dňa 6.2.2014 banka vypovedala Zmluvu o kontokorentnom úvere. Ku dňu 5.2.2014 evidovala na bežnom účte žalovaného povolené prečerpanie spolu s nepovoleným prečerpaním vo výške 603,47 € a požiadala o jeho vrátenie do 26.2.2014. Žalobca pripojil výpisy z účtu žalovaného za 2/2010, 2/2011-6/2012, 10/2012 - 12/2016.
3. Zo skutkových zistení mal súd jednoznačne preukázané, že medzi účastníkmi konania došlo zriadením bežného účtu dňa 2.6.2005 k vzniku obchodného záväzkového zmluvného vzťahu, v rámci ktorého bol žalobca oprávnený prijímať platby v prospech žalovaného ako majiteľa účtu a na druhej strane podľa jeho pokynov z tohto účtu realizovať platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte. Práva a povinnosti strán sa spravujú pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere § 497 a nasl. ObZ. Banka je oprávnená vykonávať debetné operácie nad rozsah dohodnutého zostatku na bežnom účte, pokiaľ sa na tom dohodne s majiteľom bežného účtu. V takomto prípade má bežný účet povahu kontokorentného účtu a z hľadiska záväzkových vzťahov ide o kombináciu zmluvy o bežnom účte a zmluvy o úvere. Podstatnou náležitosťou zmluvy o úvere je určenie zmluvných strán, určenie limitu, do ktorého budú peňažné prostriedky poskytnuté, záväzok veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky, záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté prostriedky a zaplatiť úroky. Dohoda o uvedených
podstatných častiach zmluvy je nevyhnutná na to, aby vznikla úverová zmluva. Ak nedôjde k dohode hoci len o jednej z uvedených podstatných častí, nedošlo k uzatvoreniu úverovej zmluvy.
4. Žalobca predložil Zmluvu o bežnom účte, ktorá neobsahovala dohodu strán o kontokorentnom úvere, v tejto časti nebola zmluva vyplnená. Svoj nárok žalobca odôvodnil tým, že v zmysle OP poskytol jednostranným vyhlásením kontokorentný úver žalovanému stanovením jeho výšky. Zo žiadneho predloženého listinného dôkazu však nevyplýva, že by žalovaný žiadal o poskytnutie kontokorentného úveru vo výške 15.000 Sk s úrokovou sadzbou 10,75% a absentuje aj záväzok dlžníka - žalovaného vrátiť poskytnuté finančné prostriedky a zaplatiť úroky. V danom prípade nepostačuje odkaz na OP, ktoré nie sú individuálne vyjednané a majú obsahovať len otázky technického charakteru. Naviac predložené OP sú účinné od 1.1.2008 a sadzobník poplatkov od 1.12.2016. Jednostranné vyhlásenie žalovanie nie je možné považovať za zmluvu o kontokorentnom úvere. Ak by aj išlo o návrh zmluvy nebolo preukázané jeho písomné prijatie žalovaným. Úverová zmluva nemôže vzniknúť konkludentne, tak ako uvádza žalobca, nakoľko musí obsahovať dohodu strán o vyššie uvedených náležitostiach zmluvy.
5. V prejednávanej veci sa žalobca domáha zaplatenia sumy 723,87 Eur s príslušenstvom, Podľa žalobcu je istina vzniknutá hotovostnými výbermi a prevodnými príkazmi žalovaného, ktorá sa navyšovala každomesačne o poplatok za vedenie účtu. Súd žalobcu dvakrát vyzval, aby doplnil skutkové tvrdenia, aby bolo zrejmé z čoho sa skladá žalovaná istina. Žalobca doručil súdu vyjadrenia, v ktorých len všeobecne zopakoval uvedenú argumentáciu, špecifikáciu nedoplnil, odkázal na pripojené výpisy z účtu. Ani tieto nie sú za celé obdobie ale len za mesiace 2/2010, 2/2011-6/2012, 10/2012 - 12/2016. Naviac prvoinštančný súd po nahliadnutí do pripojených výpisov a žaloby zistil, že napr. ku dňu 1.1.2016 eviduje žalobca neuhradenú istinu vo výške 669,- Eur a z tejto sumy si uplatňuje úroky a úroky z omeškania, pričom z výpisu je zrejmé, že stav na účte bol 682,38 Eur. Čo sa týka tvrdenia žalobcu o navyšovaní istiny mesačne len o poplatok za vedenie účtu, toto sa nezakladá na pravde, nakoľko napr. na rovnakom výpise je počiatočný stav 676,86 € a konečný stav 682,38 Eur, t.j. o 5,52 Eur vyšší, pričom poplatok za vedenie účtu bol 4,99 Eur, zjavne sa istina navyšovala o nešpecifikované pohľadávky žalobcu. Na výpise napriek tvrdenie žalobcu sú každomesačne evidované tri položky a to poplatok za vedenie účtu a úroky (debet) a položka značené SPU_OMES (kredit).
6. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca v konaní napriek výzve súdu nedoplnil skutkové tvrdenia, nešpecifikoval a nekonkretizoval žalovanú pohľadávku jasne zrozumiteľne a určito. Nie je úlohou a povinnosťou súdu z predložených bankových výpisov z účtu vyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobca k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky dopracoval. Naopak, je úlohou žalobcu presne vymedziť a určiť sumy, čerpaním ktorých došlo k prečerpaniu limitu povoleného prečerpania na bankovom účte žalovaného a tak k podstatnému porušeniu zmluvných podmienok z jeho strany, v dôsledku ktorého došlo k vypovedaniu povoleného prečerpania. Je povinnosťou žalobcu predniesť skutočnosti, od preukázania ktorých závisí uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi žalovanú pohľadávku. Za dôkaz preukazujúci žalobcom tvrdené skutočnosti predložil výpisy z účtu žalovaného, podľa ktorých žalovanú pohľadávku predstavujú rôzne poplatky banky, úroky bližšie nešpecifikované, ale aj sumy, ktoré žalovaný sám z účtu vyberal, prípadne poukazoval na iný účet, ako aj splátky úveru žalovaného. Z vyššie uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu pre nepreskúmateľnosť uplatneného nároku zamietol.
7. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 a contrario i za použitia analógie podľa čl. 4 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, súd mu nepriznal náhradu trov konania, nakoľko možnosť priznania náhrady vylučovalo to, že žalovanému v tomto konaní preukázateľne žiadne účelne vynaložené výdavky ako trovy konania nevznikli (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2016, sp. zn. 6 Cdo 544/2015).
8. Proti tomuto rozhodnutiu podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalobca, ktorým sa pri uplatnení odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. h), že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a písm. f), že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, domáhal, aby odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a žalobcovi prizná tiež náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania.
9. Podľa odvolateľa súd iba zjednodušene skonštatoval, že nárok považuje za nepreukázaný, hoci k žalobe pripojil kompletný výpis z účtu žalovaného, z ktorého vyplýva výška pohľadávky, v akej výške
a kedy sa dostal žalovaný do omeškania a akú sumu zaplatil, čiže žalobca si pohľadávku uplatnil iba čiastočne. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení vôbec nevysporiadal s podaným návrhom a k nemu pripojeným listinám, absentuje elementárna argumentácia, ktorá by mohla osvedčiť opodstatnenosť zamietnutia žaloby. Odôvodnenie je nepreskúmateľné a absurdné, pričom nasvedčuje záveru, že ide o schematicky a paušálne využívanú argumentáciu v prípadoch, keď je jednou zo strán sporu spotrebiteľ. O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak interpretácia a aplikácia právnej normy zo strany všeobecného súdu zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené sporné súdne rozhodnutie popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne tieto dôvody sú zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, v tejto súvislosti odkázal na viaceré rozhodnutia ÚS SR. Podľa odvolateľa prezentovaná argumentácia a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie sú neudržateľné, rozhodnutím o zamietnutí žaloby bol žalobca flagrantným spôsobom ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch, pretože žalobcov nárok na vrátenie preukázateľne čerpaných a doposiaľ nezaplatených peňažných prostriedkov z poskytnutého kontokorentného úveru vyplýva prima facie zo Zmluvy o bežnom účte, v súlade s § 710 v spojení s § 497 a nasl. ObZ. Žalobca poukázal na to, že kontokorentný úver je špeciálnou formou úveru, ktorý banka poskytuje povolením debetného limitu k bežnému účtu klienta, k čerpaniu dochádza automaticky na základe zadania platobných príkazov, prípadne výberov v hotovosti, úročená je iba reálne čerpaná suma úveru. Splácanie sa uskutočňuje priebežne tým, že klient plní v prospech svojho účtu. Na bežný účet žalovaného nebol nikdy pripísaný kredit (resp. úver), ale priamo žalovaný vlastným konaním stanovil výšku debetného zostatku na účte. Žalobca predložil súdu výpis z účtu žalovaného, z ktorého jednoznačne vyplýva vznik a priebeh čerpania účtu. Zodpovednosť za stav účtu nesie žalovaný. Žalobca zdôraznil, že jeho nárok už bol preskúmaný v upomínacom konaní, pričom upomínací súd žalobe vyhovel.
10. V ďalšej časti odvolania žalobca poukázal na ust. § 151 ods. 1 CSP a zdôraznil, že skutkové tvrdenia a listinné dôkazy predložené žalobcom sú plne spôsobilé privodiť mu procesný úspech. Žalovaný sa vo veci nevyjadril a nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by spochybnil uplatnené nároky, je preto absurdné, aby takéto konanie zo strany dlžníka bolo tendenčne chránené súdnou mocou. Žalovaný nerealizoval žiadnu procesnú obranu, počas celého konania ju súd suploval nad mieru stanovenú zákonom, ignorujúc základné princípy spravodlivosti a rovnosti strán v konaní pred súdom. Nie je akceptovateľné, aby bola procesná ochrana spotrebiteľa nahradená aktivitou súdu v celej šírke jeho procesných povinností. V tejto súvislosti žalobca odkázal aj na rozhodnutie KS v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/364/2017, ktoré k odvolaniu pripojil. Zdôraznil z neho, že v sporovom konaní súd nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných skutkových tvrdení strán, pretože tieto si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza, priestor na dokazovanie nesporných skutkových tvrdení nedáva súdu v spotrebiteľskom spore ani ust. § 295 CSP, pretože v prípade nesporných skutkových tvrdení strán nie je dokazovanie pre rozhodnutie vo veci nevyhnutné. Súd preto nemôže ani v spotrebiteľskom spore vykonávať dokazovanie ohľadne tvrdení, ktoré spotrebiteľ v spore nepredniesol. Žalobca nadviazal, že svojim rozhodnutím súd vytvoril pre žalovaného ideálnu pozíciu, ktorému umožnil zmariť vymoženie pohľadávky, pričom nezohľadnil zjavne nespravodlivé dôsledky vo vzťahu k žalobcovi. Žalovaný bol počas celého konania pasívny, pohľadávku nespochybňoval, neprodukoval žiadne dôkazy, tvrdenia žalobcu nepoprel. Napriek tomu súd z nesporne zisteného skutkového stavu nevychádzal a založil meritórne rozhodnutie na skutkových zisteniach, ktoré nekorenšpondujú so žalobcom predloženými dôkaznými prostriedkami. Následne odvolateľ poukázal na odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu SR JUDr. Milana Lalika a Rudolfa Tkáčika, ktoré k odvolaniu pripojil.
11. V závere odvolateľ uviedol, že prístup súdu nemožno hodnotiť inak, ako tendenčný a požiadal o upovedomenie ho o mieste a čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami.
12. Žalovaný odvolanie nepodal, k doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne nevyjadril.
13. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s
prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie, bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), pričom žalobca bol na základe jeho žiadosti v danej lehote informovaný o mieste a čase VVR aj elektronickými prostriedkami (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, a preto je dôvodné napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť v zmysle § 387 ods. 1 CSP.
14. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu a odôvodnenie preskúmavaného rozsudku bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca neuniesol svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, v dôsledku čoho zostal ním uplatnený nárok nepreskúmateľný.
15. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právne závery vo veci, pričom sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa iba nasledovné:
16. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca svoj žalobou uplatnený nárok v žalobe odôvodnil v podstate tým, že ide o istinu peňažnej pohľadávky žalobcu vo výške 723,87 Eur, ktorá predstavuje prečerpanú čiastku z titulu kontokorentného úveru v súvislosti s bežným účtom. Keďže žaloba bola neúplná už upomínací Okresný súd Banská Bystrica výzvou zo dňa 17.5.2017 vyzval žalobcu, aby preukázal, z čoho pozostáva uplatňovaná istina, aby zrozumiteľne uviedol, koľko žalovaný čerpal, koľko zaplatil, koľko tvoria úroky, koľko úroky z omeškania, aby opravili vadu v návrhu, keď výška istiny nie je v súlade s tvrdeniami žalobcu, aby opravili vady návrhu v časti úroku a úroku z omeškania, aby vysvetlili existenciu dvoch jednostranných vyhlásení žalobcu voči žalovanému, aby doložili zmluvu o úvere. Na túto výzvu žalobca zareagoval tým, že predložil výpisy z predmetného účtu to za 2/2010, 2/2011 - 6/2012, 10/2012
- 12/2016, teda nie za celé súvislé obdobie. Pripojil tiež podanie obsahujúce teoretické východiská ku kontokorentnému úveru, k premlčaniu, k úrokom po splatnosti dlhu, v tejto súvislosti odkázal na početné rozhodnutia súdu, citácie z odbornej literatúry, ku konkrétnej výške a obsahu žalovanej istiny a jej príslušenstva sa ale nevyjadril.
17. Po postúpení vecí Okresný súd Trnava výzvou zo dňa 9.10.2018 vyzval žalobcu, aby v stanovenej lehote podrobne skutkovo opísal rozhodujúce skutočnosti, nakoľko tento opis nie je možné nahradiť odkazom na označené dôkazy (§ 132 CSP) s tým, že žalobu je potrebné doplniť o zdôvodnenie uplatnenej istiny a príslušenstva tak, aby bol zrejmý ich výpočet t.j. čo tvorí žalovanú istinu, v akej výške žalovaný čerpal z titulu kontokorentného úveru, koľko zaplatil v splátkach, na čo boli jeho platby započítané, v prípade poplatkov aké poplatky si uplatňujú, kedy splatné, podľa akého ustanovenia, či ide o poplatok súvisiaci s vedením účtu alebo s poskytnutím úveru, v akej výške zaplatil úroky z titulu úveru, či je predmetom konania aj zaplatenie úrokov a v akej výške, kedy boli splatné tak, aby sa dalo matematicky overiť správnosť uplatnených nárokov. Na túto výzvu právny zástupca žalobcu zareagoval podaním zo dňa 31.10.2018, v ktorom zdôraznil, že v konaní sa domáha zaplatenia debetného zostatku na bežnom účte, ktorý bol v konaní preukázaný predložením výpisu z účtu, pričom zodpovednosť za stav účtu nesie žalovaný. Následne poukázal na charakter kontokorentného úveru a zdôraznil, že na bežný účet žalovaného nebol nikdy pripísaný kredit resp. úver, ale priamo žalovaný vlastným konaním stanovil výšku debetného zostatku na účte. Z návrhu na vydanie platobného rozkazu podľa žalobcu jednoznačne vyplýva zaplatenia akých úrokov a úrokov z omeškania sa domáha, pričom príslušenstvo nebolo kapitalizované. Uviedol, že príslušenstvo pohľadávky netvorí súčasť istiny, keďže je každomesačne preúčtované na technický účet.
18. Po oboznámení sa najmä s popísaným obsahom spisu odvolací súd potom dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že zo žalobcom predložených tvrdení a dôkazov, najmä výpisov z účtu, nie je možné jednoznačne ustáliť, kedy a ako vznikol, a z čoho pozostáva dlh žalovaného uplatnený žalobou. Predložené listinné dôkazy pre zodpovedanie týchto otázok sami o sebe nepostačujú, žalobca
svoj nárok na zaplatenie istiny neozrejmil, ani nevysvetlil tak, aby ním uplatnená suma bola súdom preskúmateľná. Výpisy z účtu neboli žalobcom predložené za celé rozhodné obdobie, a žalobcom uplatňovaná istina 723,87 Eur nekorešponduje so sumou, ktorá je obsiahnutá v poslednom výpise z účtu z novembra 2016 (737,89 Eur). Zostatky na účte v jednotlivých mesiacoch podľa predložených výpisov nekorešpondujú so sumami, z ktorých si žalobca podľa žaloby uplatňuje úroky. Žalobca pritom tieto rozpory napriek výzvam súdu nevysvetlil, nezrovnalosti neodstránil.
19. Odvolací súd sa potom musel stotožniť so záverom súdu prvej inštancie, že na základe predložených listinných dôkazov je nárok žalobcu pokiaľ ide o výšku nároku, jeho vznik a zloženie nepreskúmateľný, keďže predložené listinné dôkazy nedokladujú vznik jednotlivých uplatňovaných nárokov žalobcu, ani postup a spôsob ako k nim žalobca dospel tak, aby ich bolo možné skutkovo aj matematicky preveriť.
20. V zmysle ust. § 132 ods. 2 CSP pritom opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť iba odkazom na označené dôkazy. Pravdivé opísanie rozhodujúcich skutočností v žalobe je prejavom tzv. povinnosti tvrdenia, teda povinnosti substancovať svoje skutkové tvrdenia tak, aby z nich súd mohol vyvodiť, o čom má rozhodovať. Žalobca musí v žalobe jasne, stručne a zrozumiteľne uviesť skutkový dej, od ktorého odvodzuje porušenie svojho subjektívneho práva v sporovom konaní. Opísanie rozhodujúcich skutočností má obsahovať samotná žaloba a nemožno ho nahrádzať odkazom na pripojenú listinu, ktorá má popisovať nárok po skutkovej stránke. Ak neuvedie žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia významné podľa hmotného práva, nejde pritom o vadu žaloby, ktorá by bránila pokračovaniu v konaní, ak v nej žalobca opísal aspoň také rozhodujúce skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke (rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 26 Cdo 593/2010). Pokiaľ však žaloba obsahuje tvrdenie skutočností, z ktorých možno odvodiť, aký je predmet konania, potom procesnou sankciou za nesplnenie povinnosti tvrdenia, prípadne i za nesplnenie dôkaznej povinnosti už v žalobe, nie je odmietnutie návrhu, ale prípadný neúspech účastníka vo veci samej.
21. V danom prípade žaloba žalobcu neobsahovala údaje nevyhnutné preto, aby bolo súdu jasné, o čom a na akom podklade má rozhodovať. Po skutkovej stránke žalobca v žalobe vymedzil predmet konania. V spore však neuniesol bremeno tvrdenia, pretože svoju peňažnú pohľadávku uplatnenú v konkrétnej sume presne nešpecifikoval, neuviedol, ako s poukazom na predložené listinné dôkazy k sume dospel. Povinnosťou súdu pritom nebolo z predložených listinných dokladov zisťovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobca k vyčísleniu svojej pohľadávky dopracoval. Naopak, bolo povinnosťou žalobcu tvrdiť konkrétne skutočnosti, čo predstavuje jeho peňažnú pohľadávku a predložiť jej presné vyčíslenie tak, aby bolo zrejmé, ako k uplatnenej sume dospel. Žalobca si teda dostatočne nesplnil svoju povinnosť tvrdenia, dôsledkom čoho je jeho neúspech vo veci samej. Prvoinštančný súd preto postupoval správne, pokiaľ žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol.
22. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazuje na potrebu aplikácie na daný prípad ust. § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprala sa považujú za nesporné, aplikácia tohto ustanovenia na daný prípad by bola nenáležitá. Ako to zhodne s prvoinštančným ustálil aj odvolací súd vyššie, v danom prípade totiž žalobca neuniesol ani svoje bremeno tvrdenia, čo znamená, že absentujú jeho podstatné skutkové tvrdenia, ktoré majú odôvodniť uplatnený nárok. Neexistujúce skutkové tvrdenia potom nie je možné popierať.
23. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu po vyčerpaní relevantných uplatnených odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil, včítane závislého a správneho výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.
24. V zmysle § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
25. V zmysle § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
26. V zmysle § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
27. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalovanému vznikol zásadne nárok na náhradu trov odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
28. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalovaný v odvolacom konaní pasívny, nevykonal žiaden procesný úkon, náhradu trov konania si neuplatnil, ani nevyčíslil a podľa obsahu spisu mu ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
29. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana, ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).
30. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho sporu.
31. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z 9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.
32. Odvolací súd potom hoci úspešnému žalovanému náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
33. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).