Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Cb/247/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Žilina v konaní pred samosudkyňou JUDr. Martinou Brniakovou v právnej veci žalobcu: PV Lišov s. r. o., so sídlom Mraziarenská 6, Bratislava 821 08, IČO: 45 319 901, právne zastúpeného: Mgr. Andrej Maar, advokát, so sídlom Dunajská 6, 811 08 Bratislava - Staré Mesto, proti žalovanému: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, Žilina 010 47, IČO: 36 442 151, právne zastúpenému: CONSULTA v.o.s., so sídlom Šafárikovo námestie 4, 811 02 Bratislava, IČO: 31 318 495, o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 143.075,83 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh žalobcu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zo dňa 24.10.2019 súd z a m i e t a .

II. Súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovaný m á voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1.Dňa 18.12.2017 /č.l. 47/ bola súdu doručená žalobca zo dňa 18.12.2017, ktorou žalobca navrhol, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 143.075,83 EUR spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od podania žaloby až do zaplatenia a na náhradu trov konania. Na odôvodnenie žalobou uplatneného práva uviedol skutkové tvrdenia, podľa obsahu ktorých je žalobca právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu činnosti vyrába a dodáva elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov výrobným zariadením s celkovým inštalovaným výkonom do 1 MW. Žalovaný je právnická osoba, ktorá vykonáva činnosť prevádzkovateľa distribučnej sústavy na základe rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len ÚRSO), a to na základe povolenia č. XXXXE XXXX zo dňa 13.6.2007. Žalobca vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov a podľa o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len Zákon o POZE) má právo na po a/ prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, po b/ odber elektriny podľa , t.j. odber prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené za cenu elektriny na straty a po c/ doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie zníženej o technologickú vlastnú spotrebu (spolu ako právo na podporu). Právo na podporu na strane žalobcu vykonáva žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy a to tým, že vykupuje vyrobenú elektrinu za regulátorom stanovenú cenu elektriny na straty a na základe účtovných dokladov vypláca doplatok za dané obdobia. Žalobcovi bol nárok na doplatok priznaný rozhodnutím č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013, ktorým ÚRSO schválil na roky 2014 až 2025 pevnú cenu elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 EUR/1MWh. Žalobcov nárok na doplatok na skutočné množstvo elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov podľa Zákona o POZE za prvých šesť mesiacov roku 2015 činí sumu 155.756,32 EUR. Žalobca má nárok

na zákonom priznanú podporu elektriny z obnoviteľných zdrojov, túto podporu vypláca prevádzkovateľ distribučnej sústavy, teda žalovaný. Žalovaný žalobcovi odoprel vyplatenie doplatku v roku 2015 a žalobca má nárok na vyplatenie zákonom priznaného plnenia. Listom z 9.3.2015 žalovaný zamietol žalobcovi možnosť zaradenia do systému podpory v zmysle Zákona o POZE pre rok 2015. Žalovaný tým porušil voči žalobcovi svoju zákonnú povinnosť. Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodňoval údajným nesplnením nešpecifikovaných zákonných povinností. Žalobca tvrdí, že žalovanému neprináleží svojvoľne rozhodovať o porušení zákona, najmä keď je v zmysle a na základe zákona povinný vyplácať podporu a rovnako ho k tomu zaväzuje aj rozhodnutie ÚRSO. Jediným platným rozhodnutím vo veci žalobcovho nároku na doplatok je vyššie citované rozhodnutie ÚRSO o návrhu ceny elektriny pre stanovenie doplatku na roky 2014 až 2025 ako individuálny správny akt. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že právo na podporu doplatkom pre zariadenie výrobcu elektriny sa skončí dňa 28.12.2025 a doplatok si regulovaný subjekt, teda žalobca uplatní u prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy Stredoslovenská energetika - distribúcia, a.s., teda u žalovaného. Ak žalovaný zastával názor, že žalobcovi z nejakého dôvodu právo na podporu zaniklo, potom túto otázku mal predložiť na posúdenie ÚRSO, ktorému je daná právomoc meniť ním vydané rozhodnutia, ak nastali skutočnosti, ktoré to odôvodňujú, v ktorej časti poukázal žalobca na úpravu o regulácii v sieťových odvetviach. Zdôraznil prezumpciu správnosti a platnosti individuálnych správnych aktov a skutočnosť, že konanie, ktoré je s takýmito rozhodnutiami v rozpore, nemôže požívať právnu ochranu. Pri vymedzení právneho rámca nároku poukázal žalobca na úpravu podľa , Zákona o POZE. Ďalej žalobca s poukazom na úpravu , odôvodnil uplatnený nárok na úrok z omeškania. Právo na zaplatenie žalovanej pohľadávky uplatňuje žalobca, pretože si sám splnil svoje zákonné povinnosti a žalovaný je v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku, ktorý je preukázateľný, jasne vyčíslený a zákonom daný. V ďalšej časti dôvodov žaloby sa žalobca zaoberal odôvodnením uplatneného práva ako škody vo forme ušlého zisku. Poukazuje na odôvodnenie uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. z 28.4.2010. Uvádza, že na základe rozhodnutia ÚRSO o cene elektriny pre stanovenie doplatku dôvodne očakával zisk vo výške 425,12 EUR za každú vyrobenú MWh v rokoch 2014 až 2015. Pri pravidelnom behu vecí, a teda nebyť protiprávneho konania žalovaného, mohol dôvodne očakávať zväčšenie svojho majetku za prvých šesť mesiacov roku 2015 o 155.756,32 EUR. Výpadok zisku z dôvodu nevyplatenia doplatku vidno aj na údajoch z účtovných závierok. V dôsledku konania žalovaného dosiahol žalobca v roku 2015 tržby len 24.286,- EUR a skončil v strate mínus 223.105,- EUR. Pri vymedzení takto uplatneného práva poukázal žalobca na úpravu podľa , . Uviedol, že nemohol hroziacej škode z titulu ušlého zisku predísť. Nárok na podporu okrem práva žalobcu na vyplácanie doplatku zahŕňa aj povinnosť žalovaného odoberať žalobcom vyrobenú elektrinu, v nadväznosti na čo uzavrel žalobca Zmluvu o výkupe elektriny s tretím subjektom - Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 36 403 008, avšak za dojednania ceny stanovenej dohodou, nakoľko od tejto tretej osoby nemal právo požadovať výkupnú cenu určenú ÚRSO na výpočet podpory doplatkom. Tým sa žalobcovi podarilo čiastočne škodu znížiť na základe reálneho množstva vyrobenej elektriny. Za prvých šesť mesiacov roku 2015 mohol žalobca odôvodnene predpokladať zisk vo výške 155.756,32 EUR v zmysle cenového rozhodnutia ÚRSO. Tento zisk mu však vinou žalovaného ušiel. Žalobca zakročil proti hroziacej škode tým, že vyrobenú elektrinu predal za cenu trhovú odberateľovi a reálnu škodu spôsobenú žalovaným za prvých šesť mesiacov roku 2015 tak znížil o 143.075,83 EUR. Žalobca zdôraznil, že žalovaný vykonával svoje práva spôsobom, ktorý nepožíva právnu ochranu a zmaril tak žalobcovi vyplatenie žalovanej sumy.

2. Žalovaný sa vyjadril k žalobe podaním zo dňa 26.2.2018, ktoré bolo súdu doručené dňa 28.2.2018 / č.l. 64 a nasledujúce/. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že žalobcom uplatnený nárok neuznáva a s jeho argumentmi nesúhlasí. Vo svojom vyjadrení sa vo všeobecnej rovine venuje vymedzeniu podpory obnoviteľných zdrojov energie podľa úpravy (ďalej len Zákon ). Uvádza, že v prípade uplatnenia práva výrobcu elektriny, teda žalobcu na podporu odberom elektriny na straty uzatvára žalobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy písomnú zmluvu o dodávke elektriny, pokiaľ nie je uzatvorením tejto zmluvy poverený iný subjekt zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy. V prípade uplatnenia práva výrobcu elektriny, teda žalobcu na podporu doplatkom uzatvára žalobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy písomnú zmluvu na doplatok. Následne žalovaný opisuje právne a ekonomické postavenie žalovaného ako prevádzkovateľa distribučnej sústavy, ktorý je povinný vykúpiť všetku elektrinu od výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov za garantovanú výkupnú cenu, aj keď tento objem elektriny prevyšuje potrebu na pokrytie strát. V nadväznosti na to žalovaný poveril výkupom

elektriny dodávateľa (obchodníka) s elektrinou, a to subjekt Stredoslovenská energetika, a.s.. Výnosy žalovaného sú určené a regulované Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Rovnako poplatky (tarify) za distribúciu elektriny sú určené ÚRSO ako pevná (jednotková) cena za kWh za každý kalendárny rok a takto stanovené poplatky účtuje žalovaný priamo alebo prostredníctvom dodávateľa elektriny odberateľom. Pre žalobcu garantovaná výkupná cena je výrazne vyššia ako trhová cena elektriny. Žalovanému je uložená ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy povinnosť podporu výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov formou doplatku a výkupom elektriny na straty poskytovať. Na to, aby si túto povinnosť mohol žalovaný plniť, a teda aby mal finančné zdroje na poskytovanie podpory pre výrobcov elektriny, určil ÚRSO pri distribučných poplatkoch (poplatku za prepravu) osobitnú tarifu (nový poplatok) - Tarifa za prevádzkovanie systému (ďalej len TPS). Žalovaný teda určuje odberateľom pripojeným k distribučnej sústave popri distribučných poplatkoch aj TPS tarifu, ktorú určuje na kalendárny rok ÚRSO ako pevnú cenu, a to práve v závislosti od toho, koľko výrobcov elektriny a v akom rozsahu si bude uplatňovať nárok na podporu. Z uvedeného vyplýva, že je potrebná a nevyhnutná súčinnosť zo strany výrobcov elektriny spočívajúca v plnení oznamovacej povinnosti podľa Zákona , a to tak voči ÚRSO, ako aj voči žalovanému. V ďalšej časti odôvodnenia svojho vyjadrenia sa žalovaný podrobne venuje dvom formám podpory, a to podpore vo forme doplatku a podpore vo forme výkupu elektriny na straty za cenu určenú ÚRSO. V súhrne uvádza, že je zrejmé, že žalovaný permanentne vykazuje stratu. Keď platí výrobcom doplatok za vyrobenú elektrinu, ktorá nie je reálne žalovanému dodaná a platí výrobcom za vyrobenú a dodanú elektrinu, ktorú nepotrebuje a ktorú, keby žalovaný potreboval, kúpil by ju na trhu o 8,- až 10,- EUR lacnejšie (výkup elektriny za cenu na straty). V rámci záveru o nedôvodnosti žaloby poukazuje žalovaný na úpravu podľa , Zákona . Tvrdí, že žalobca musí preukázať, že z jeho strany sa nejedná o šikanózne alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Zdôrazňuje, že bez splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu nie je možné náklady na podporu správne prerozdeliť medzi jednotlivých prevádzkovateľov distribučných sústav a premietnuť ich do TPS, a teda aj do koncovej ceny elektriny pre odberateľov. Skutočnosť, že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť, vyplýva aj zo zoznamu výrobcov elektriny, ktorí si nesplnili povinnosť podľa Zákona , ktorý bol zverejnený na webovom sídle ÚRSO dňa 9.2.2015, kde je uvedené, že voči žalovanému si žalobca oznamovaciu povinnosť nesplnil. V úprave je výslovne (číselne) vyjadrená hmotno-právna lehota (tzv. doba). Táto je zachovaná len vtedy, keď právna skutočnosť, a teda oznámenie sa dostane najneskôr v posledný deň hmotno-právnej lehoty do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako je tomu u lehôt procesných. Bolo teda potrebné, aby žalobca riadne v písomnej forme doručil žalovanému najneskôr dňa 15.8.2014 oznámenie o uplatnení podpory spolu s údajom o predpokladanom množstve vyrobenej elektriny. K 15.8.2014 však žalovaný neevidoval žiadne takéto podanie došlé od žalobcu, ktoré by bolo možné považovať za splnenie oznamovacej povinnosti. V nadväznosti na to žalovaný bol oprávnený a zároveň aj povinný v zmysle Zákona konštatovať, že si žalobca nesplnil zákonnú oznamovaciu povinnosť a teda nastala situácia, že nebolo možné jeho výrobné zariadenie na výrobu elektriny zaradiť v kalendárnom roku 2015 do systému podpory v zmysle Zákona . Tento nárok na podporu výrobcovi zanikol na jeden kalendárny rok priamo zo zákona. Ďalej vo svojom vyjadrení žalovaný poukázal na konanie na Ústavnom súde SR sp.zn. . Zdôraznil, že zásadná právna otázka, a to či žalovaný bol oprávnený v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti neposkytnúť podporu, bola v uvedenom konaní Ústavným súdom zodpovedaná. Výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov v prípade nesplnenia oznamovacej povinnosti podľa nemajú nárok na uplatnenie podpory doplatkom a výkupom elektriny za cenu elektriny na straty na nasledujúci kalendárny rok. Ústavný súd tiež uviedol, že vzťah medzi výrobcami elektriny z a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav týkajúci sa poskytovania podpory v súlade so Zákonom , je vzťahom súkromno-právnym. Žalovaný v takomto vzťahu nevystupuje ako orgán verejnej moci, ale ako súkromno-právny subjekt. Žalovaný je z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti zo strany výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov oprávnený odmietnuť poskytnutie podpory. Na vzťah medzi prevádzkovateľmi distribučných sústav a výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov nie je možné hľadieť optikou verejného práva. Ústavný súd zdôraznil verejný záujem spočívajúci v záujme na dôsledkom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem, ktorý je všeobecne akceptovateľným verejným záujmom. Rovnako zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom úpravy Zákona je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z Článku 1 ods. 1 SR z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale žiaduce. Oznámenie o nesplnení oznamovacej povinnosti, ktoré žalovaný zasiela listom jednotlivým výrobcom, je v kontexte ostatných

záverov Ústavného súdu SR adekvátne a dostačujúce. Predmetné oznámenie sa týkalo nemožnosti poskytnutia podpory - straty žalobcovho nároku na uplatnenie podpory na jeden kalendárny rok z dôvodu nesplnenia si zákonných povinností žalobcu. Žalobcovi nebolo odňaté právo na uplatnenie podpory ako celok a v nasledujúcich rokoch bol naďalej oprávnený uplatňovať si u žalovaného podporu v prípade splnenia legislatívnych požiadaviek. Keďže žalobca svoj nárok nepreukázal, navrhol žalovaný žalobu zamietnuť.

3. Na vznesenú procesnú obranu žalovaného reagoval žalobca vyjadrením - replikou zo dňa 11.5.2018 / č.l. 112 a nasledujúce/. Uviedol, že si voči žalovanému uplatňuje nárok na podporu v oboch formách, a to formou doplatku a formou výkupu elektriny za cenu na straty. Žalovaný odmietol zaradiť žalobcu do systému podpory a na to, aby žalobca predišiel škode, ktorá mu zavinením žalovaného hrozila, uzatvoril zmluvu o výkupe elektriny s iným odberateľom, avšak nemal zákonnú oporu požadovať výkup za sumu ako od žalovaného ( EUR za 1 MWh), bol nútený celý rok 2015 predávať elektrinu za cenu nižšiu, ako bola garantovaná vo výške 34,61 EUR za 1 MWh. V dôsledku nezaradenia žalobcu do systému podpory vznikla žalobcovi škoda vo forme ušlého zisku za predaj elektriny vo výške rozdielu medzi zákonným nárokom, teda sumou 44,015 EUR za 1 MWh a sumou, za ktorú sa mu podarilo zazmluvniť s odberateľom, teda 34,61 EUR za 1 MWh. Rozdiel činí 9,415 EUR za 1 MWh. V nadväznosti na to výška ušlého zisku z predaja elektriny za obdobie prvého polroka 2015 predstavuje sumu 3.445,82 EUR. Uvedené sa týka podpory vo forme odberu elektriny za garantovanú cenu podľa § 4 ods. 1 písm. b/ Zákona o POZE. Pokiaľ ide o podporu formou doplatku za vyrobenú elektrinu podľa § 4 ods. 1 písm. c/ Zákona o POZE, jedná sa o rozdiel medzi cenou elektriny a cenou elektriny na straty. Cena elektriny na straty bola určená rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E z 28.11.2014 na sumu 44,015 EUR za 1 MWh. Cena elektriny pre výpočet doplatku bola určená rozhodnutím ÚRSO zo 7.10.2013 č. XXXX/XXXX/E-S. na sumu 425,12 EUR za 1 MWh. Doplatkom je teda rozdiel medzi týmito dvoma cenami, a teda suma 381,15 EUR za 1 MWh. Pokiaľ ide o splnenie oznamovacej povinnosti, k žalobe predložil žalobca ako dôkaz o zaslaní oznámenia aj s podacím lístkom zo 14.8.2014. Žalobca poukázal na poučenie ÚRSO pre výrobcov elektriny, z ktorého vyplýva, že samotné ÚRSO považuje oznamovaciu povinnosť za splnenú, ak výrobca elektriny najneskôr dňa 15. augusta oznámenie odovzdá na poštovú prepravu. Žalobca sa správal podľa pokynov ÚRSO, ktoré jasne a jednoznačne boli uvedené na jeho webovom sídle a domnieva sa, že má právo odvolávať sa na výklad zákona poskytnutý verejne úradom povereným kontrolou dodržiavania zákona. Ďalej žalobca poukázal na právny názor Krajského súdu Košice vyjadrený v právoplatnom rozsudku sp.zn. z 30.3.2017. Žalobca vychádza zo záveru, že splnenie zákonnej notifikačnej povinnosti nemôže byť pri použití zdravého rozumu závislé od ochoty žalovaného preberať písomnosti. Žalobca poukázal na fakt, že posúdenie splnenia povinnosti vykonal žalovaný sám, arbitrárne a následne túto informáciu posunul ÚRSO, ktorý túto skutočnosť podľa žalovaného neposudzuje, iba zverejňuje stanovisko žalovaného, a preto sa javí ako absurdné, že sa žalovaný odvoláva na zoznam výrobcov elektriny zverejnený na web stránke orgánu verejnej správy ÚRSO, kde je uvedené, že žalobca si notifikačnú povinnosť voči žalovanému nesplnil. Žalobca má za to, že splnenie notifikačnej povinnosti žalobca dostatočne preukázal. Žalovaný musí preukázať, že z jeho strany nejde o šikanózny výkon práva. V nadväznosti na procesnú obranu žalovaného žalobca uviedol a contrario v prípade, že poplatok TPS vybraný od odberateľov prevyšuje potrebu krytia podpory, potom z toho má žalovaný finančný benefit, nakoľko podľa vyjadrenia je to on, u koho sú alokované prostriedky z platieb TPS od konečných odberateľov. Žalovaný získal majetkový prospech tým, že si prostriedky určené pre žalobcu ponechal, disponuje nimi a nevyplatil ich žalobcovi. Notifikačná povinnosť v zmysle úpravy § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o POZE ukladá žalobcovi oznamovať úmysel využiť právo na podporu jednak úradu pre reguláciu sieťových odvetví a jednak žalovanému. ÚRSO vyhodnotil, že žalobca si túto povinnosť splnil, a teda tarifu TPS vyrátal s vedomím, že sa bude redistribuovať aj k žalovanému. Zároveň žalovaný vyhodnotil, že žalobca si túto povinnosť nesplnil, a teda prostriedky vyzbierané z tarify TPS žalovaný žalobcovi nevyplatí. Žalobca sa ohradzuje proti tvrdeniu žalovaného, že požadovanie vyplatenia podpory je šikanóznym výkonom práva a tvrdí práve naopak, že nevyplatenie podpory na báze arbitrárneho posúdenia splnenia notifikačnej povinnosti sa javí ako konanie v rozpore s dobrými mravmi, výsledkom ktorého sa javí byť obohatenie sa žalovaného na úkor žalobcu a odberateľov, ktorí platili TPS tarifu. Opakovane žalobca zdôraznil, že v úprave § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o POZE nie je predpísaná žiadna lehota. V tejto úprave je predpísané, k akému dátumu sa má hlásenie vykonať a nie dokedy sa má hlásenie vykonať. Zdôraznil, že v právnom poriadku SR sa predložka k nikdy v žiadnom zákone nespája s určením lehoty, ale s vyjadrením času, ku ktorému má obsahovo úkon zodpovedať skutkovému stavu. Argumentačne podporil túto časť svojich záverov poukazom na úpravu § 4 ods. 1 písm. d/ Zákona o POZE.

4. Na repliku žalobcu reagoval žalovaný vyjadrením z 12.6.2018, ktoré bolo súdu doručené 19.6.2018. Uviedol, že pokiaľ žalobca tvrdí, že si splnil notifikačnú povinnosť v zmysle Zákona tým, že dňa 18.8.2014 bolo doručené oznámenie na uplatnenie podpory podané na poštovú prepravu 14.8.2014, v celom rozsahu odkazuje žalovaný na závery uvedené z jeho strany vo vyjadrení z 26.2.2018 viažuce sa k Nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 22.3.2017 sp.zn. , kde Ústavný súd vyčerpávajúcim spôsobom zodpovedal všetky zásadné otázky pre predmet prejednávanej veci. Zdôraznil vzťah vyplácania podpory v súlade so Zákonom medzi SSD a výrobcami elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý je súkromno-právnej povahy, v nadväznosti na čo žalovaný citoval konkrétne závery z označeného Nálezu Ústavného súdu. Vo vzťahu ku splneniu si oznamovacej povinnosti má žalovaný za to, že je potrebné riadne doručenie oznámenia v písomnej forme, ktoré malo byť doručené žalovanému najneskôr dňa 15.8.2014. Lehota na splnenie oznamovacej povinnosti je jednoznačne lehotou hmotno-právnou. Pri takejto lehote platí, že je zachovaná len vtedy, ak právna skutočnosť (oznámenie) nastane najneskôr v posledný deň hmotno-právnej lehoty, a to tak, že právny úkon sa dostane do dispozície a sféry poznania adresáta. Nestačí len podanie oznámenia u prevádzkovateľa poštových služieb, ako tomu je u lehôt procesných. Preto žalovaný správne postupoval v súlade so zákonom a aplikoval úpravu Zákona .

5. Žalovaný učinil vyjadrenie vo veci ku konaniu podaním z 3.5.2019. Poukázal na závery podľa rozsudku Okresného súdu Žilina sp.zn. zo dňa 9.11.2018, v ktorom bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá pri skonštatovaní za obdobných skutkových východísk ako v prejednávanej veci hmotno- právnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa Zákona . Rovnako zdôraznil, že rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. , na ktorý sa odvolával žalobca, bol vyhodnotený ako protiústavný a Nálezom Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019 bol zrušený. Ďalej žalovaný poukázal na Záznam č. XXX/XXXX o výsledku kontroly zo dňa 22.12.2017. V jeho obsahu je konštatované, že regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie zo dňa 18.8.2014 pod č. XXXXX/XX, t.j. oznámenie bolo prijaté po určenej lehote , čím nebola splnená zákonná povinnosť zo strany spoločnosti PV Lišov, s.r.o.. Samotný Úrad pre reguláciu sieťových odvetví teda v Zázname o kontrole potvrdil, že nestačí odovzdanie oznámenia na poštovú prepravu v posledný deň lehoty, ale k uvedenému dátumu už musí byť jeho adresát s obsahom zásielky oboznámený. Uvedený Záznam učinil prílohou podania. Zdôraznil v závere podľa článku VI. bod 2 tohto vyjadrenia, že medzi sporovými stranami nie je sporné, že oznámenie žalobcu o uplatnení podpory bolo odovzdané na poštovú prepravu dňa 14.8.2014 (ktorý deň pripadol na štvrtok) a žalovanému bolo doručené dňa 18.8.2014 (ktorý deň pripadol na pondelok). Žalovaný ku dňu 15. augusta 2014 žiadnym oznámením žalobcu nedisponoval, a preto nemohol postupovať inak, ako aplikovať sankciu podľa Zákona .

6. Na uvedené vyjadrenie žalovaného, tak ako je identifikované v predchádzajúcom odseku, reagoval žalobca podaním z 8.8.2019 /č.l. 331 a nasledujúce/. K novému dôkazu - Záznamu ÚRSO a zoznamu výrobcov uviedol, že údaje, na základe ktorých je vypracovaný, poskytuje priamo žalovaný. Evidencia splnenia notifikačnej povinnosti vo vzťahu žalovanému uvedená jednak v predloženej tabuľke zoznam výrobcov a jednak v Zázname ÚRSO o kontrole vyplýva výlučne z tvrdení žalovaného. Žalovaný nikdy nikomu nepredložil obálku, z ktorej by bolo možné zistiť proces jej doručovania, kedy a kto ju prevzal a kedy bola uložená v poštovom priečinku, vo sfére dispozície žalovaného. K novému dôkazu - rozsudku v konaní Okresného súdu Žilina sp.zn. uviedol, že rozsudok nie je právoplatný, pričom otázkou, ktorú považuje za rozhodujúcu pre prejednávanú vec, sa súd v konaní sp.zn. podrobne nezaoberal. Ďalej žalobca uvádza, že existuje veľmi jednoduchý a zrozumiteľný dôvod, prečo zákonodarca pri uložení notifikačnej povinnosti v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona POZE použil predložku „k“ a nie predložku „do“. V prvom rade je potrebné uviesť, že obsahom notifikačnej povinnosti je oznámenie predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. ÚRSO aj žalovaný majú pritom údaj o predpokladanom množstve elektriny, ktorú je žalobca schopný každoročne v rokoch 2014 až 2025 dodať. Toto množstvo vychádza z inštalovaného výkonu solárnych panelov. ÚRSO tento údaj sám zahrnul do rozhodnutia č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013, ktorým žalobcovi priznal nárok na podporu. Úrad pri posudzovaní predpokladaného množstva elektriny, na ktoré sa v rokoch 2014 až 2025 uplatní doplatok, vychádzal z údajov pre roky 2014 až 2025 predložených regulovaným subjektom, ktoré boli súčasťou návrhu ceny, a to predpokladané ročné množstvo elektriny, na ktoré sa uplatní doplatok 667 MWh/rok. Žalovaný má toto rozhodnutie k dispozícii minimálne, odkedy si žalobca prvýkrát uplatnil nárok na podporu

na rok 2014. Údaj o predpokladanom množstve ročne vyrobenej elektriny je aj súčasťou žiadosti o uzatvorenie zmlúv so žalovaným z 21.1.2014, opakovane tiež 8.1.2015. Prílohou oboch žiadostí bolo vždy aj vyššie uvedené cenové rozhodnutie. Tiež je tento údaj aj súčasťou Zmluvy o doplatku z roku 2014, teda z obdobia, kedy malo dôjsť k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu. To znamená, že informácia, ktorá je predmetom notifikačnej povinnosti, bola žalovanému v skutočnosti známa a má ju už od počiatku a táto mu je v rôznych podobách opakovane doručovaná a potvrdzovaná. Dôvodom, pre ktorý treba každoročne nahlasovať predpokladané množstvo dodanej elektriny, ak sa inštalovaný výkon nemení je skutočnosť, že účinnosť solárnych panelov časom postupne klesá, pričom pokles účinnosti môže byť od 0,2 až do 3,8 % v závislosti od kvality panelov, použitej technológie a prevádzkového prostredia, teda prašnosti, prehrievania a podobne. Podpora podľa Zákona o POZE sa pritom priznáva na dobu 15 rokov, na konci ktorej je pokles výroby z uvedeného dôvodu už markantný. Na množstvo dodanej elektriny ďalej môžu mať negatívny vplyv pokazené a nevymenené panely, či zlá starostlivosť o ne. Naopak predpoklad dodanej elektriny sa dá zvýšiť frekventovaným čistením panelov, obmieňaním chybných buniek a inštaláciou natáčania panelov za slnkom v priebehu dňa. To je dôvodom a teda účelom úpravy, ktorá zavádza pre výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov povinnosť každoročne hlásiť ich predpoklad množstva dodanej elektriny v ďalšom roku. Žalobca argumentuje, že ak notifikačná povinnosť bola povinnosťou, ktorá obsahuje lehotu, potom má za to, že táto lehota bola splnená už hneď na začiatku podnikania, nakoľko už vtedy sa jednak voči ÚRSO a jednak voči žalovanému ohlasovali predpokladané množstvá ročne vyrobenej elektriny, a to na obdobie 2014 až 2025, teda zahŕňajúce aj sporný rok 2015. Žalobca tvrdí, že pokiaľ zákon stanovuje lehotu, potom ju žalobca splnil hlásením v roku 2014 a opakovane ju potvrdzuje a hlási v rôznych podobách v žiadostiach a zmluvách so žalovaným.

7. Vo vzťahu k záverom Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31.1.2019 žalobca zdôraznil, že Ústavný súd ním nezrušil rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. pre nesprávny právny záver, ale pre nedostatok odôvodnenia. Ústavný súd v tomto Náleze nevyslovil právny názor o tom, ako treba vykladať ustanovenie o notifikačnej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o POZE, práve naopak, v ktorej časti poukázal na stranu 16 tohto Nálezu Ústavného súdu a stranu 23 tohto Nálezu Ústavného súdu. Tým je odôvodnený taký pohľad na notifikačnú povinnosť, aký vyslovil Krajský súd Košice v rozsudku sp.zn. , t.j. ako na procesnú lehotu splnenú podaním na poštovú prepravu, pričom rovnaký záver o vzťahu k povahe notifikačnej povinnosti vyslovil Krajský súd Košice aj v rozsudku sp.zn. z 20.12.2018, ktorý je právoplatný. Vo vzťahu k rozhodnutiu Ústavného súdu sp.zn. zdôraznil, že Ústavný súd sa zaoberal sankciou za nesplnenie notifikačnej povinnosti a nie samotnou notifikačnou povinnosťou. Žalobca tvrdí, že je možné ústavne konformným a logickým výkladom dospieť jedine k takému záveru, že obsahom ustanovenia o notifikačnej povinnosti nie je povinnosť spraviť úkon v lehote, ale spraviť úkon tak, aby vychádzal zo stavu k určitému dňu.

8. Podaním zo dňa 24.10.2019, ktoré žalobca ústne odprezentoval i na pojednávaní vytýčenom vo veci na deň 25.10.2019, učinil žalobca návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd podľa . . Uviedol, že namieta nesúlad:

- ustanovenia o podpore obnoviteľných zdrojov energie (ďalej len Zákona o POZE) v znení účinnom od 1.9.2009 do 31.12.2018 (ďalej len ustanovenie o notifikačnej povinnosti), v časti „k 15. augustu“,

- ustanovenia § 18i ods. 2 Zákona o POZE v znení od 1.1.2019 (ďalej len prechodné ustanovenie); v časti: „vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak“. Na odôvodnenie pochybností o súlade notifikačnej povinnosti uviedol, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti je v časti „k 15. augustu“ nejasné a viacvýznamové, dôsledkom čoho nie je právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení formulovaná jednoznačne a pre adresátov tejto normy preto nie je dostatočne zrozumiteľná. Z uvedeného dôvodu nie je obsah napadnutého ustanovenia o notifikačnej povinnosti v časti „k 15. augustu“ v súlade s obsahom princípu právneho štátu vyjadreným v Článku 1 . V súdnom spise tohto konania sa nachádzajú tri výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti: po 1/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu - tu ide o výklad, ktorý uviedol žalobca vo veci, ako aj odlišný žalobca v konaní sp.zn. ; po 2/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje procesnú lehotu - takýto výklad zvolil Krajský súd Košice v rozsudkoch sp.zn. , sp.zn. a sp.zn.

, v ktorých takýto výklad tvrdili žalobcovia a takýto výklad zastáva aj ÚRSO ako garant Zákona o POZE; po 3/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje hmotno- právnu lehotu - ide o výklad používaný prevádzkovateľom distribučných sústav na strednom a východnom Slovensku a vo vyššie uvedených konaniach košických súdov je tento výklad používaný Východoslovenskou distribučnou, a.s.. Tak isto v konaniach pred Ústavným súdom sa objavilo už minimálne trikrát ustanovenie o notifikačnej povinnosti, pričom však samotná podstata ustanovenia o notifikačnej povinnosti nebola nikdy vyriešená, v ktorej časti poukázal žalobca na Nález Ústavného súdu SR sp.zn. z 31.1.2019, Plenárny Nález Ústavného súdu sp.zn. a uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. z 9.5.2017, vo vzťahu ku ktorému zdôraznil žalobca, že z neho vyplýva, že samotná povaha žalovanej ešte neznamená, že vzťahy voči nej nemôžu niesť „vrchnostenské prvky“, najmä ak ide o vzťahy na poli energetiky, a že bez ohľadu na to, že žalovaný je súkromno-právnym subjektom faktom je, že je priamo napojený na štátny rozpočet, a to na jeho príjmovú a výdavkovú časť, a teda ide o ďalší prípad disponovania s finančnými prostriedkami, ktorým naznačuje, že v rozsahu činnosti distribúcie elektriny sa právnické osoby vykonávajúce túto činnosť správajú ako orgány verejnej správy. Napriek uvedeným trom rozhodnutiam Ústavného súdu je naďalej ustanovenie o notifikačnej povinnosti nejednoznačné a viacvýznamové, pretože norma je koncipovaná tak, že sa v nej prelínajú hmotné a procesné ustanovenia a verejné a súkromné subjekty, pričom oboje pokojne aj v jednej vete a za použitia neštandardných právnych formulácií. Najpresvedčivejším dôkazom o nejednoznačnosti ustanovenia je výklad ÚRSO, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre energetický sektor, a ktorého výklad je v priamom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Opačne ako Najvyšší súd SR posúdili notifikačnú povinnosť aj viaceré senáty Krajského súdu Košice. Žalobca má za to, že nejednoznačnosť normy je preukázaná prinajmenšom tým, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti odlišne vykladá ÚRSO ako orgán, ktorý je gestorom daného Zákona, výrobcovia elektriny, ktorí sú primárnym adresátom normy (pričom aj medzi nim sa výklady zásadne líšia), okresné a krajské súdy a odlišne normu vykladá Najvyšší súd SR, iné dôvody pre svoj výklad uvádzajú distribučné spoločnosti. Nejednoznačnosť normy spôsobuje jej nesúlad s Článkom 1 SR. Na odôvodnenie pochybností o súlade prechodného ustanovenia Zákona o POZE v znení od 1.1.2019 žalobca zdôraznil, že je v napádanej časti nejasné a viacvýznamové, následkom čoho nie je právna norma obsiahnutá v tomto ustanovení formulovaná jednoznačne a pre adresátov tejto normy preto nie je dostatočne zrozumiteľná. Prechodné ustanovenie si vnútorne odporuje tým, že v časti pred bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie právnych vzťahov vzniknutých pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie Zákona účinné od 1.1.2019, pričom zároveň v časti za bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie nárokov z právnych vzťahov pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie Zákona účinné do 31.12.2018. Je preto nejednoznačné, podľa akého znenia je potrebné posudzovať právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2019, nakoľko právne vzťahy sa v zásade skladajú vždy z nárokov a povinností, pričom povinnosť jednej strany vzťahu je zároveň nárokom strany druhej. V tejto súvislosti zdôraznil, že sa v spore domáha práve zákonného nároku podľa veta prvá Zákona o POZE, konkrétne , Zákona o POZE, pričom Ústavný súd vo svojom Plenárnom Náleze skonštatoval, že tento nárok žalobcovi nikdy nezanikol, avšak pre zákonnú prekážku podľa Zákona o POZE ho nebolo možné uplatniť na nasledovný kalendárny rok (zákonná prekážka by však prirodzene existovala len za predpokladu, že by sa ustálilo, že skutočne došlo k porušeniu notifikačnej povinnosti žalobcu, pričom žalobca tvrdí, že notifikačnú povinnosť splnil odoslaním oznámenia dňa 14.8.2014, a teda v tomto prípade zákonná prekážka nikdy ani neexistovala). S účinnosťou od 1.1.2019 nie je súčasťou Zákona o POZE sankčné ustanovenie v znení účinnom 14.8.2014, preto nie je k dnešnému dňu v Zákone o POZE prítomná zákonná prekážka, ktorá by bránila uplatneniu nároku, resp. nepriznaniu nároku, ak už bol uplatnený, a to ani v prípade, že by povinné subjekty notifikačnú povinnosť nesplnili, resp. nesplnili ju riadne a včas. Žalobca má za to, že ústavne konformným výkladom prechodného ustanovenia Zákona o POZE možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, tak od 1.1.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol žalobcovi zákonný nárok. Ak súd uváži, že je prípustný iný výklad prechodného ustanovenia prvej vety Zákona o POZE, potom toto ustanovenie trpí vážnou nejednoznačnosťou, viacvýznamovosťou a takto koncipovaná norma preto nie je v súlade s princípom právnej istoty a Článkom 1 . V nadväznosti na tieto argumenty žalobca navrhol podľa prerušiť konanie a zároveň navrhol podať návrh Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa , tak ako je konštatované vyššie.

9. Súd vytvoril žalovanému priestor na zaujatie stanoviska k návrhu žalobcu na prerušenie konania a k návrhu žalobcu na podanie návrhu Ústavnému súdu SR na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa na pojednávaní dňa 25.10.2019, pričom žalovaný cestou zamestnanca žalovaného, ako aj prostredníctvom právneho zástupcu tento priestor dostatočne využil a nežiadal o poskytnutie lehoty na zaujatie stanoviska k týmto návrhom. Žalovaný cestou zamestnanca žalovaného a taktiež právneho zástupcu zopakoval podstatu argumentácie žalovaného uvádzanej v tomto konaní v rámci jeho procesnej obrany s vyústením do záveru, podľa ktorého návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na Ústavný súd na začatie konania podľa Článku 125 nie je dôvodný. Osobitne cestou zamestnanca žalovaného bolo v rámci reakcie na podaný návrh žalobcu na prerušenie konania na pojednávaní dňa 25.10.2019 uvedené, že aktuálne znenie príslušného zákona vypustilo oznamovaciu povinnosť a aj následnú sankciu s účinnosťou od 1.1.2019 práve z toho dôvodu, že od nasledujúceho roka už nebude poskytovateľom podpory prevádzkovateľ distribučnej sústavy a bolo by teda nelogické, aby povinnosť výrobcu oznamovať uplatnenie podpory prevádzkovateľovi distribučnej sústavy ostala zakotvená v zákone, keďže týmto poskytovateľom už od budúceho roka žalovaný nebude.

10. Súd vykonal vo veci dokazovanie oboznámením listinných dôkazov: Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/E-J. zo dňa 14.6.2011, Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013, Zmluvou o výkupe elektriny uzatvorenou medzi žalobcom ako predávajúcim a Stredoslovenskou energetikou, a.s. ako kupujúcim dňa 27.4.2015, Rozhodnutím Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2014, Oznámením na uplatnenie podpory pod záhlavím žalobcu adresovaným Stredoslovenskej energetike - distribúcia, a.s., Zákaznícke služby, Pri Rajčianke 8591/4B, SK - 010 47 Žilina zo dňa 13.8.2014 a podacím lístkom o prijatí zásielky na poštovú prepravu zo dňa 14.8.2014, Záznamom č. XXX/XXXX o výsledku vykonanej kontroly Úradu pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 22.12.2017 a celým spisovým materiálom.

11. Podľa Článku 2 ods. 1, 2 ( - ďalej len ): Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

12. Podľa Článku 8 : Strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

13. Podľa Článku 9 : Strany sporu majú právo sa oboznámiť s vyjadreniami, návrhmi a dôkazmi protistrany a môžu k nim vyjadriť svoje stanovisko v rozsahu, ktorý určí zákon.

14. Podľa Článku 15 ods. 1, 2 : Dôkazy a tvrdenia strán sporu hodnotí súd podľa svojej úvahy v súlade s princípmi, na ktorých spočíva tento zákon. Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu.

15. Podľa , : Ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

16. Podľa : Prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

17. Podľa , : Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.

18. Podľa : Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.

19. Podľa veta prvá : Súd vychádza zo zhodných tvrdení strán, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti.

20. Podľa , : Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.

21. Podľa , , : Súd konanie preruší, ak b) pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd") návrh na začatie konania, Súd konanie preruší aj bez návrhu; v takom prípade pred vydaním uznesenia o prerušení konania upovedomí strany a dá im možnosť vyjadriť sa k dôvodom prerušenia konania. O zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

22. Podľa , , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení: Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2019: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, zostávajú zachované podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. Ustanoveniami tohto zákona sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. januárom 2019; vznik týchto právnych vzťahov a nároky z nich vzniknuté pred 1. januárom 2019 sa posudzujú podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018, ak odsek 3 neustanovuje inak. Cena elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona a právo na podporu odberom elektriny za cenu elektriny na straty podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 sa považuje za právo na podporu výkupom elektriny za cenu vykupovanej elektriny podľa tohto zákona. Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa a v znení účinnom do 31. decembra 2018 pre zariadenie výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, ktorá sa podľa tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2018 vzťahuje na takéto zariadenie výrobcu elektriny po celú dobu jeho životnosti, trvá najviac do 31. decembra 2033. Výrobca elektriny, ktorého zariadenie výrobcu elektriny bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2019, má právo na podporu podľa v znení účinnom do 31. decembra 2018, iba ak si uplatňuje právo na podporu podľa .

23. Podľa , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v v relevantnom platnom a účinnom znení od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len Zákon o podpore): Tento zákon ustanovuje a) spôsob podpory a podmienky podpory výroby 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 3. biometánu. b) práva a povinnosti výrobcov 1. elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, 2. elektriny kombinovanou výrobou, 3. elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, 4. biometánu.

24. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore: Pri podpore obnoviteľných zdrojov energie sa na účely tohto zákona rozumie b) elektrinou z obnoviteľných zdrojov energie elektrina vyrobená v zariadení

na výrobu elektriny využívajúcom iba obnoviteľné zdroje energie alebo elektrina, ktorá zodpovedá podielu obnoviteľných zdrojov energie v zariadení na výrobu elektriny; za elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie sa nepovažuje elektrina vyrobená v prečerpávacej vodnej elektrárni, c) výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie výrobca elektriny, ktorý vyrába elektrinu z obnoviteľných zdrojov energie.

25. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Zákona o podpore: Podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpora výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou sa zabezpečuje a) prednostným 1. pripojením zariadenia na výrobu elektriny do distribučnej sústavy, 2. prístupom do sústavy, 3. prenosom elektriny, distribúciou elektriny a dodávkou elektriny, b) výkupom elektriny výkupcom elektriny za cenu vykupovanej elektriny, c) doplatkom.

26. Podľa § 4 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d, ods. 2 písm. a, b, c, d, ods. 3 Zákona o podpore: Výrobca elektriny, ktorý spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 (ďalej len "výrobca elektriny s právom na podporu"), má právo na a) prednostné pripojenie do distribučnej sústavy, prednostný prenos elektriny, prednostnú distribúciu elektriny a prednostnú dodávku elektriny, ak zariadenie na výrobu elektriny spĺňa technické podmienky prevádzkovateľa sústavy podľa osobitného predpis a neohrozí bezpečnosť a spoľahlivosť prevádzky sústavy; prednostný prenos elektriny sa nevzťahuje na prenos elektriny spojovacím vedením, b) odber elektriny podľa § 3 ods. 1 písm. b) vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie alebo vysoko účinnou kombinovanou výrobou, ktorú dodal za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy alebo subjektom povereným prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, na základe zmluvy o dodávke elektriny, c) doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c) na základe účtovného dokladu vystaveného prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy na skutočné množstvo elektriny vyrobenej za kalendárny mesiac alebo v prípade malého zdroja za kalendárny rok, z obnoviteľných zdrojov energie alebo elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou, zníženej o technologickú vlastnú spotrebu elektriny, upravenej podľa § 3 ods. 4, aj v tom prípade, že si právo na odber elektriny podľa písmena b) neuplatňuje, d) odber elektriny prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, do ktorej je zariadenie výrobcu elektriny pripojené, za cenu elektriny na straty v období odo dňa uvedenia zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky do konca kalendárneho roka, ak toto zariadenie uviedol do prevádzky v danom kalendárnom roku alebo do 31. marca, ak od roku uvedenia zariadenia na kombinovanú výrobu do prevádzky alebo od roku rekonštrukcie alebo modernizácie technologickej časti takéhoto zariadenia uplynulo najviac 15 rokov. Výrobca elektriny s právom na podporu je povinný a) predložiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie alebo potvrdenie o pôvode elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou vydané za predchádzajúci kalendárny rok, b) oznámiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, s ktorým má uzavretú zmluvu o dodávke elektriny, predpokladanú charakteristiku svojej dodávky v termínoch uvedených v prevádzkovom poriadku prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy, ak celkový inštalovaný výkon zariadenia je väčší ako 1 MW, c) oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej len "úrad") a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c), vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok; pri zariadeniach výrobcu elektriny uvedených do prevádzky po 15. auguste je výrobca elektriny povinný informovať prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy o využití práva podľa odseku 1 najneskôr 30 dní pred uvedením zariadenia výrobcu elektriny do prevádzky, d) vrátiť prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy doplatok podľa § 3 ods. 1 písm. c), ktorý mu bol vyplatený v rozpore s podmienkami podpory podľa tohto zákona. Výrobca elektriny s právom na podporu, ktorý nesplní povinnosti podľa odseku 2, si nemôže na elektrinu vyrobenú v danom zariadení na výrobu elektriny uplatniť právo podľa odseku 1 písm. b) a c) na nasledujúci kalendárny rok.

27. Podľa § 18e ods. 1 Zákona o podpore: Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2014: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov.

28. Podľa § 7 ods. 2, 3 písm. a Zákona o podpore: Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie vydá úrad výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie na základe žiadosti, ak spĺňa podmienky na získanie podpory podľa § 3 a množstvo elektriny uvedenej v žiadosti zodpovedá očakávaným možnostiam zariadenia výrobcu elektriny. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie úrad vydá v lehote 30 dní po doručení úplnej žiadosti. Ak žiadosť nie je úplná, úrad vyzve žiadateľa, aby v ním určenej lehote žiadosť doplnil. Ak žiadosť v určenej lehote žiadateľ nedoplní, úrad konanie zastaví a potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie nevydá. Potvrdenie o pôvode elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa vydáva výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a) na obdobie, na ktoré má podľa tohto zákona nárok na podporu.

29. Podľa , : Tento zákon upravuje postavenie podnikateľov, obchodné záväzkové vzťahy, ako aj niektoré iné vzťahy súvisiace s podnikaním. Právne vzťahy uvedené v odseku 1 sa spravujú ustanoveniami tohto zákona. Ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

30. Podľa : Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.

31. Podľa : Uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).

32. Podľa : Komu škoda hrozí, je povinný na jej odvrátenie zakročiť spôsobom primeraným okolnostiam ohrozenia.

33. Medzi stranami v tomto konaní boli nesporné nasledovné skutkové okolnosti: Skutočnosť vydania a obsah rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej už len ÚRSO) č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013 /č.l. 19 až 20/, ktorým bola žalobcovi ako regulovanému subjektu schválená na roky 2014 až 2025 pevná cena elektriny pre stanovenie doplatku vo výške 425,12 EUR za 1 MWh vyrobenú zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny vo fotovoltickej elektrárni R. J. Z., ktoré zariadenie výrobcu elektriny bolo do prevádzky podľa odôvodnenia tohto rozhodnutia uvedené dňa 28.12.2010, skutočnosť uzatvorenia a obsah Zmluvy o výkupe elektriny medzi predávajúcim - žalobcom a nákupcom Stredoslovenská energetika, a.s., IČO: 36 403 008 zo dňa 27.4.2015, skutočnosť vydania a obsah rozhodnutia ÚRSO č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2014, ktorým ÚRSO na návrh regulovaného subjektu rozhodlo tak, že pre regulovaný subjekt Stredoslovenská energetika - distribúcia, a.s., IČO: 36 442 151 zmenilo rozhodnutie č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2013 s účinnosťou od 1. januára 2015 do 31. decembra 2016 tak, že vo výrokovej časti rozhodnutia č. XXXX/XXXX/E zo dňa 28.11.2013 sa doterajšie znenie časti A uvedené na strane 1 až 26 a časti B uvedené na strane 27 až 32 nahrádzajú novým znením, tak ako je v ďalšej časti výroku tohto rozhodnutia uvedené /č.l. 84 až 101/, skutočnosť vystavenia a obsah Oznámenia o uplatnení podpory z 13.8.2014, tak ako je v spise na č.l. 192 a skutočnosť podania tohto Oznámenia na poštovú prepravu adresátovi Stredoslovenská energetika - distribúcia, a.s. dňom 14.8.2014 ako je na č.l. 192 až 193, skutočnosť vystavenia a obsah Záznamu č. XXX/XXXX o výsledku vykonanej kontroly Úradom pre reguláciu sieťových odvetví zo dňa 22.12.2017. Z uvedených medzi stranami nesporných skutkových okolností, o pravdivosti ktorých nebol dôvod pochybovať, súd na základe aplikácie veta prvá vychádzal.

34. Podstatou prejednávanej veci bolo vyhodnotenie nasledovných otázok:

- či úprava o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov, a to v jej pre toto konanie relevantnom znení platnom a účinnom od 1.1.2014 do 31.12.2018 (ďalej len Zákon o podpore) ukladá výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov, a teda aj žalobcovi zákonnú povinnosť viazanú čo

do momentu jej splnenia „k 15.8.“, teda či v danom prípade vôbec ide o lehotu na splnenie zákonnej povinnosti a ak áno akú povahu táto lehota má, teda, či sa jedná o lehotu procesnoprávnu alebo hmotnoprávnu,

- či riadne a včasné splnenie tejto povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore, spočívajúce v povinnosti žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja energie oznámiť ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o podpore vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny k 15. augustu 2014 na nasledujúci kalendárny rok - teda rok 2015, predstavovalo vo vzťahu k nároku žalobcu na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o podpore pre rok 2015 podmienku pre možnosť jej uplatnenia v uvedených formách,

- či si žalobca túto povinnosť včas a riadne splnil a

- či v prípade nesplnenia tejto oznamovacej povinnosti na žalobcu dopadá právny dôsledok predpokladaný úpravou § 4 ods. 3 Zákona o podpore, teda nemožnosť uplatnenia práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/ Zákona o podpore na nasledujúci kalendárny rok - teda na rok 2015.

35. Už v rámci konštatovania podľa súd na pojednávaní dňa 23.7.2018 uviedol, že úprava Zákona o podpore je konajúcim súdom považovaná za úpravu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. Na tomto konštatovaní súd zotrval až k momentu meritórneho rozhodnutia a jeho meritórne rozhodnutie z takéhoto záveru vychádza. S argumentáciou žalobcu zdôrazňujúcou zákonodarcom použitú formuláciu v úprave podľa Zákona o podpore „k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok“ a na to sa viažuci záver žalobcu, že sa v danom prípade o úpravu lehoty nejedná, ale že ide o stanovenie času, ku ktorému má žalobca svoju povinnosť splniť, resp. že je to povinnosť nahlásiť k 15.8. stav a spraviť kvalifikovaný odhad predpokladanej výroby elektriny, sa súd nestotožnil. Napriek obsahu označenej časti právnej úpravy s použitím predložky „k“ a nie predložky „do“ konajúci súd uvádza, že záver o tom, že v Zákona o podpore je upravená lehota na splnenie oznamovacej povinnosti, použitie samotnej predložky „k“ nevylučuje a túto úpravu použitie spojky „k“ nečiní ani nejasnou alebo viacvýznamovou. Na podporu týchto záverov súd poukazuje ťažiskovo na uznesenie NS SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019, v ktorom dovolací súd na viacerých miestach odôvodnenia (napríklad bod 49., ale najmä bod 52. odôvodnenia) vo vzťahu k úprave podľa Zákona o podpore vychádzal z konštatovania, že ide o úpravu lehoty a vecne sa zaoberal samotnou povahou tejto lehoty (čo bolo i ťažiskom uvedeného dovolacieho konania). V tejto súvislosti súd podotýka, že pokiaľ by dovolací Najvyšší súd SR nepovažoval úpravu podľa Zákona o podpore za úpravu lehoty ako takej, teda lehoty na splnenie zákonom uloženej oznamovacej povinnosti výrobcovi elektriny z obnoviteľných zdrojov, nepristúpil by k posudzovaniu vymedzenej dovolacej otázky, ktorej ťažisko bolo v ustálení povahy predmetnej lehoty, teda či sa jedná o lehotu hmotnoprávnu alebo procesno-právnu.

36. Po ustálení záveru konajúceho súdu, podľa ktorého úprava § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore vymedzuje lehotu na splnenie zákonnej oznamovacej povinnosti pre výrobcu elektriny z obnoviteľného zdroja, pričom včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti je jej splnenie k 15. augustu (v pomeroch prejednávanej veci išlo o časový údaj k 15.8.2014), vyhodnocoval súd, či táto oznamovacia povinnosť dopadala aj na žalobcu ako na prevádzkovateľa zariadenia na výrobu elektriny z obnoviteľného zdroja v zariadení - vo fotovoltickej elektrárni R. J. Z.S., ktoré zariadenie bolo do prevádzky uvedené dňa 28.10.2010, ako vyplýva z rozhodnutia ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013 /č.l. 19 a nasledujúce/, všetko v nadväznosti na úpravu podľa § 18e ods. 1 Zákona o podpore, podľa ktorej: Podmienky podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a podpory výroby elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou pri zariadení výrobcu elektriny, ktoré bolo uvedené do prevádzky pred 1. januárom 2014, zostávajú zachované podľa doterajších predpisov. Zároveň súd v tejto časti vychádza zo zohľadnenia skutočnosti, že úprava podľa § 4 ods. 2 Zákona o podpore vymedzuje taxatívnym výpočtom zákonné povinnosti výrobcu elektriny s právom na podporu, a teda nadväzuje na vymedzenie predmetu úpravy Zákona o podpore podľa § 1 písm. b/ v ustanovení § 1 Zákona o podpore, kde tento právny predpis okrem práv a povinností výrobcov elektriny rozlišuje z hľadiska predmetu úpravy Zákona o podpore i úpravu spôsobu a podmienok podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou a biometánu. V nadväznosti na toto legislatívne rozlíšenie spôsobu podpory a podmienok podpory výroby na jednej strane a práv a povinností výrobcov na druhej strane, vykladal súd intertemporálne ustanovenie Zákona o podpore, ktoré ustanovenie bolo do účinnou od 1.1.2014 (teda pred relevantným momentom 15.8.2014 a pred 1.1.2015 vo väzbe na úpravu §

4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore a vzhľadom na žalobcom vymedzený predmet konania, ktorým bol nárok skutkovo sa viažuci k obdobiu roka 2015). Z obsahu citovaného ustanovenia § 18e ods. 1 Zákona o podpore jednoznačne vyplýva, že sa vzťahuje výlučne k spôsobu a podmienkam podpory, ktoré sú upravené v § 3 Zákona o podpore a nemá žiadnu obsahovú väzbu na vymedzenie práv a povinností výrobcov elektriny, ktoré sú predmetom úpravy podľa § 4 Zákona o podpore vrátane zákonnej oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore. Súd konštatuje, že na žalobcu dopadá právna povinnosť vyplývajúca priamo zo zákona podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2014, teda oznamovacia povinnosť v zmysle tejto právnej úpravy, na splnenie ktorej oznamovacej povinnosti bolo právo žalobcu na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore pre rok 2015 priamo viazané, a ktoré právo na podporu pre rok 2015 bolo riadnym a včasným splnením tejto oznamovacej povinnosti podmienené. Rovnako v tejto časti konajúci súd považuje za dôležité poukázať na závery podľa odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017, podľa ktorých: Podľa názoru skupiny poslancov v prípade nového znenia napadnutého ustanovenia ide o nepravú retroaktivitu. S týmto záverom sa Ústavný súd v plnom rozsahu stotožňuje. Za týchto okolností je z hľadiska odpovede na otázku kompatibility Zákona o podpore s Článkom 1 ods. 1 v súlade s ustálenou judikatúrou Ústavného súdu podstatné posúdiť, či existovali, resp. existujú závažné dôvody všeobecného záujmu „/PL. ÚS 3/00/, ktorými by sa mohla ospravedlniť zmena Zákona o podpore , prostredníctvom ktorej došlo k zavedeniu nepravej retroaktivity. Podľa tvrdenia skupiny poslancov „napádaná právna úprava zavádza nepravú retroaktivitu bez akéhokoľvek právne relevantného dôvodu, resp. bez akýchkoľvek dôvodov všeobecného, resp. verejného záujmu“. S týmto tvrdením sa Ústavný súd nemôže stotožniť. Naopak zastáva názor, že z hľadiska podstaty a účelu napadnutého ustanovenia Zákona o podpore možno celkom zjavne identifikovať verejný záujem, ktorý . Ústavný súd v tejto súvislosti v prvom rade vo všeobecnej rovine zdôrazňuje, že zákonodarca neustanovuje subjektom práva právne povinnosti samoúčelne, ale naopak so zjavným zámerom, aby tieto právne povinnosti boli dodržiavané. Je pritom nespochybniteľné, že záujem na dôsledkom dodržiavaní právnych povinností vyplývajúcich z právnych noriem treba považovať za dôležitý všeobecne akceptovaný verejný záujem, ktorý môže za určitých okolností ospravedlňovať aj neštandardné postupy pri koncipovaní právnych noriem. Za situácie, keď výrobcovia elektriny z obnoviteľných zdrojov energie majú nárok na zákonom ustanovené formy podpory, ktorých hodnota je aj podľa tvrdenia skupiny poslancov mimoriadne vysoká /... predstavujú ročné náklady na prevádzku a údržbu elektrárne a náklady na splácanie záväzkov voči bankám 70 % až 90 % ročnej podpory. V niektorých prípadoch tieto náklady dokonca prevyšujú 90 %/, je celkom prirodzené a legitímne, ak zákonodarca viaže poskytnutie tejto podpory na dôsledné dodržiavanie povinností ustanovených Zákonom o podpore výrobcami elektriny. Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že práve vďaka organickej previazanosti práv a povinností výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorá sa premieta do špecifického súkromno-právneho sankčného mechanizmu ustanoveného v Zákona o podpore, možno považovať právnu reguláciu podpory výroby elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov energie za transparentnú a zároveň ústavne akceptovateľnú aj z hľadiska tých výrobcov elektriny (z obnoviteľných zdrojov energie), ktorí nárok na takúto podporu nemajú, a preto by sa mohli považovať za diskriminovaných. V konečnom dôsledku je transparentnosť a efektívnosť právneho mechanizmu „stimulujúceho“ výrobcov elektriny z obnoviteľných zdrojov energie k dodržiavaniu zákonom ustanovených povinností v záujme všetkých odberateľov elektriny (v zásade všetkých fyzických osôb a právnických osôb), keďže podpora poskytovaná výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov energie sa nutne musí premietnuť do výslednej ceny elektriny. V neposlednom rade Ústavný súd z hľadiska verejného záujmu sledovaného novelizáciou poukazuje aj na všeobecnú časť dôvodovej správy k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých /parlamentná tlač č. 602), ďalej aj „návrh zákona“/, v ktorej sa uvádza, že jeho účelom je „... zabezpečiť efektívnejšie fungovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby“, keďže „Schválenie podnietilo výstavbu nových zariadení na výrobu elektriny, ktoré mali garantované výkupné ceny na obdobie 15 rokov. Náklady na takúto podporu elektriny sú prenášané do cien elektriny pre odberateľov, čo v minulých rokoch spôsobilo výrazný nárast tarify za prevádzkovanie systému ako regulovanej položky v cene elektriny. Zmenou podmienok podpory v návrhu zákona sa zohľadňuje rastúci vplyv podpory

elektriny na cenu elektriny“. Zohľadňujúc účel a cieľ sledované napadnutou právnou úpravou Ústavný súd zastáva názor, že zavedenie nepravej retroaktivity prostredníctvom nového znenia Zákona o podpore je z hľadiska požiadaviek vyvoditeľných z Článku 1 ods. 1 z ústavného hľadiska nielen akceptovateľné, ale aj žiaduce. Súd v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že podmienkou pre priznanie podpory podľa , Zákona o podpore žalobcovi pre rok 2015 bolo včasné a riadne splnenie oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu ako voči ÚRSO, tak voči žalovanému ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy podľa Zákona o podpore. Rovnako v tejto časti v nadväznosti na citované závery odôvodnenia Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017 súd podotýka, že vzhľadom na ústavným súdom konštatovanú legitímnosť viazania podpory na splnenie oznamovacej povinnosti nie je možné ako dôvodné vyhodnotiť argumenty žalobcu o konaní žalovaného v rozpore s dobrými mravmi alebo o povinnosti žalovaného preukazovať v tomto konaní, že sa z jeho strany nejednalo pri postupe podľa Zákona o podpore o šikanózny výkon práva.

37. Následne súd hodnotil, či žalobca, ktorého v smere preukázania riadneho a včasného splnenia oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore v tomto konaní ťažilo dôkazné bremeno, toto dôkazné bremeno uniesol. Z úpravy § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore vyplýva pre žalobcu povinnosť oznámiť jednak ÚRSO a jednak prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, teda žalovanému, a to obom, samotné uplatnenie podpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore a tiež predpokladané množstvo dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. V pomeroch prejednávanej veci to znamená, že pre zachovanie nároku na podporu pre rok 2015 bol žalobca podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore povinný k 15.8.2014 oznámiť ÚRSO a aj žalovanému, že si podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore uplatňuje a uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny na nasledujúci rok, teda na rok 2015. Len pri súčasnom splnení všetkých uvedených podmienok podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore, a to k 15. augustu 2014 by mal žalobca nárok na podporu v označených formách pre rok 2015. V uvedených súvislostiach musel súd primárne ustáliť a následne vyhodnotiť povahu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti. V skutkovej rovine v konaní bolo medzi stranami nesporné, že žalobca oznámenie o uplatnení práva na podporu z 13.4.2014, ako je v spise na č.l. 192 (obsahujúce okrem samotného prejavu uplatnenia práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore i údaj o predpokladanom množstve dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok 2015), podal dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu /č.l. 193/. Žalovaný tvrdil, že mu toto oznámenie k 15.8.2014 doručené nebolo, doručené mu bolo dňa 18.8.2014 a pri tomto tvrdení poukazoval na Záznam o kontrole (Záznam ÚRSO č. 305/2015 z 22.12.2017), kde je táto skutočnosť uvedená. Primárne v tejto časti súd pokiaľ ide o povahu lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore, a to ťažiskovo v nadväznosti na závery dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. , a to bod 52. jeho odôvodnenia vychádza zo záveru, že predmetná oznamovacia lehota je lehotou hmotnoprávnou, a teda oznámenie o uplatnení podpory a o predpokladanom množstve dodanej elektriny sa malo k 15.8.2014 dostať do sféry dispozície žalovaného a len vtedy bolo možné skonštatovať včasné splnenie tejto oznamovacej povinnosti. Podľa odôvodnenia rozhodnutia NS SR sp.zn. , a to bod 52. odôvodnenia: Dovolací súd považuje za potrebné poukázať na dôsledné znenie ustanovenia Zákona o podpore , podľa ktorého výrobca elektriny s právom na podporu je povinný oznámiť Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie podpory podľa a vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny vždy k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Logickým a gramatickým výkladom uvedeného ustanovenia je zrejmé, že výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to oznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že nevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti, inými slovami ak výrobca elektriny oznámi uplatnenie podpory, avšak neuvedie predpokladané množstvo dodanej elektriny k určenému dátumu (alebo naopak), nesplní svoju oznamovaciu povinnosť riadne. Je preto možné dospieť k záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení Zákona o podpore dve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je vyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je túto lehotu potrebné považovať za hmotno-právnu a nie procesnú, ako nesprávne posúdili konajúce súdy nižšej inštancie. Záver o hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o vyššie uvedený Nález Ústavného súdu SR sp. zn. , ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení Zákona o podpore má súkromno-právny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti hmotného práva a

predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota v nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. Preto je možno uzavrieť, že s poukazom na Zákona o podpore je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v posledný deň hmotno-právnej lehoty, t.j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre uplatnenie podpory podľa Zákona o podpore je preto potrebné považovať moment doručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od tohto momentu sa takýto jednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré sa takýmto prejavom vôle zákon spája. V tejto súvislosti dovolací súd dodáva, že stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu za procesnoprávnu nie je záväzné a v zmysle uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne dovolávať. Súd zdôrazňuje, že citované rozhodnutie NS SR sp.zn. je rozhodnutím o dovolaní, kde otázka ustálenia povahy oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore predstavovala samotnú dovolaciu otázku tvoriacu predmet posudzovania dovolacieho súdu podľa ako otázka, od vyriešenia ktorej právnej otázky záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a táto právna otázka ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu nebola riešená. Práve z tohto dôvodu konajúci súd v priebehu tohto konania, pri svojej vedomosti z inej svojej rozhodovacej činnosti (konanie vo veci sp.zn. ) o obsahu a ťažisku dovolacej otázky riešenej v dovolacom konaní Najvyššieho súdu SR sp.zn. a napriek už i konajúcemu súdu známemu záveru podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 22.3.2017 a vedomosti konajúceho súdu o odôvodnení rozhodnutia Ústavného súdu SR sp.zn. zo dňa 31.1.2019, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu Košice sp.zn. z 30.3.2017, zvažoval prerušenie konania podľa , a to až do skončenia predmetného dovolacieho konania Najvyššieho súdu SR sp.zn. . K uvedenému procesnému rozhodnutiu o prerušení konania podľa však konajúci súd v konečnom dôsledku nepristúpil, nakoľko Najvyšší súd SR v dovolacom konaní sp.zn. rozhodol dňa 27.8.2018 uznesením, ktorým rozsudok Krajského súdu Košice zo dňa 28.6.2017 č.k. -227 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, so závermi o povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore ako hmotno-právnej lehoty, tak ako je citované vyššie. Uvedené ustálenie hmotnoprávnej povahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore, zakladá požiadavku pre jej zachovanie, teda pre splnenie uvedenej zákonnej oznamovacej povinnosti včas, t.j. k 15.8.2014 v pomeroch prejednávanej veci, aby sa oznámenie o uplatnení podpory a o predpokladanom množstve elektriny dodanej na nasledujúci kalendárny rok 2015, dostalo do dispozičnej sféry žalovaného k 15.8.2014. Preukázanie tejto skutkovej okolnosti v konaní ťažilo žalobcu, ktorý svoje dôkazné bremeno v konaní v tomto smere neuniesol. Samotné podanie oznámenia dňa 14.8.2014 na poštovú prepravu pri ustálení hmotnoprávnej povahy predmetnej oznamovacej povinnosti nie je postačujúce. Ak na poslednom pojednávaní vo veci žalobca zdôraznil, že v spise nie je dôkaz o reálnom fyzickom prevzatí oznámenia zo strany žalovaného a jediné čo sa v spise nachádza je doklad o podaní oznámenia na pošte dňa 14.8.2014, poukazoval žalobca vo svetle vyššie uvedeného záveru dovolacieho súdu o hmotnoprávnej povahe predmetnej oznamovacej lehoty na vlastné zlyhanie pri plnení dôkaznej povinnosti, ktorá ho v konaní ťažila, a to preukázať, že sa predmetné oznámenie k 15.8. dostalo do sféry dispozície žalovaného. Žalovaný popieral, že by oznamovacia povinnosť bola zo strany žalobcu splnená včas a tvrdil doručenie predmetného oznámenia žalovanému dňa 18.8.2014, čo vyplýva i zo záverov Záznamu o vykonanej kontrole č. XXX/XXXX, podľa ktorého: Spoločnosť PV Lišov, s.r.o. je výrobcom elektriny vyrobenej zo slnečnej energie v zariadení výrobcu elektriny vo fotovoltickej elektrárni R. J. Z. s celkovým inštalovaným výkonom 580 kW nachádzajúcej sa v k.ú. Z., na pozemku parc.č. F.-M. XXX. Vo svojom podaní spoločnosť PV Lišov, s.r.o. namietala pozastavenie vyplácania podpory výroby elektriny vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie na rok 2015 v zmysle zo strany prevádzkovateľa distribučnej sústavy - regulovaného subjektu. Spoločnosť PV Lišov, s.r.o. v podaní predloženom úradu uvádza, že si oznamovaciu povinnosť voči regulovanému subjektu splnila 14.8.2014 zaslaním oznámenia o predpokladanom množstve dodanej elektriny, odoslaného na poštovú prepravu dňa 14.8.2014. Regulovaný subjekt vo svojej poštovej evidencii eviduje doručené oznámenie dňa 18.8.2014 pod č. XXXXX/XX, t.j. oznámenie bolo prijaté po lehote určenej , čím nebola splnená zákonná povinnosť zo strany spoločnosti PV Lišov, s.r.o.. Uvedený záznam vypracovaný Úradom pre reguláciu sieťových odvetví o výsledku vykonanej kontroly je záznamom o kontrole dodržiavania vybraných zákonov, všeobecne záväzných právnych predpisov a vydaných rozhodnutí a overovanie správnosti a pravdivosti dokladov predkladaných úradu v oblasti regulácie elektroenergetiky za roky 2014 a 2015 v regulovanom subjekte - u žalovaného, ktorú kontrolu vykonali zamestnanci Úradu pre

reguláciu sieťových odvetví, menovite uvedení v záhlaví záznamu. Konajúci súd uvádza, že v tomto konaní pri popretí včasného splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalovaného, a teda pri uvedení negatívneho tvrdenia žalovaného o nesplnení oznamovacej povinnosti žalobcom včas, je takéto popretie zo strany žalovaného potrebné hodnotiť ako účinné popretie podľa , a takéto popretie pri súčasnom poukázaní žalovaného na Záznam o výsledku vykonanej kontroly č. XXX/XXXX vo vyššie citovanej časti, nezakladá dôkazné bremeno žalovaného preukazovať moment doručenia oznámenia žalobcu o uplatnení podpory žalovanému dňa 18.8.2014, a to o to viac, že samotné tvrdenie žalovaného o doručení oznámenia až konkrétne dňa 18.8.2014 žalobcom v tomto konaní výslovne rozporované nebolo. V nadväznosti na uvedené súd konštatuje, že si žalobca nesplnil oznamovaciu povinnosť podľa včas, teda k 15.8.2014, čo zakladá nástup právneho dôsledku podľa Zákona o podpore, a teda stratu práva žalobcu na podporu podľa , Zákona o podpore avšak, a to súd zdôrazňuje, len pre rok 2015. Nároky priznané žalobcovi podľa obsahu rozhodnutia ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-S. zo dňa 7.10.2013 /č.l. 19 až 20/, trvajú naďalej. Na tomto mieste odôvodnenia súd podotýka, že splnenie oznamovacej povinnosti nie je v pomeroch prejednávanej veci možné vyvodzovať zo skutočnosti, ktoré zdôrazňoval žalobca, a to že žalovaný mal informácie o predpokladanom množstve elektriny, ktorú je žalobca schopný každoročne v rokoch 2014 až 2025 dodať, pričom tento údaj mal k dispozícii ako žalovaný, tak ÚRSO. Toto množstvo vychádza z inštalovaného výkonu solárnych panelov a ÚRSO tento údaj sám zahrnul do rozhodnutia č. XXXX/XXXX/E-S. č. spisu XXXX-XXXX-Y. zo 7.10.2013, ktorým žalobcovi nárok na podporu priznal. Toto rozhodnutie má žalovaný k dispozícii minimálne, odkedy si žalobca prvýkrát uplatnil nárok na podporu. Zároveň je predpokladané množstvo ročne vyrobenej elektriny aj súčasťou žiadosti o uzatvorenie zmlúv so žalovaným z 21.1.2014 a tiež z 8.1.2015. Prílohou oboch žiadostí bolo vždy aj vyššie uvedené cenové rozhodnutie, a teda informáciu, ktorá je predmetom notifikačnej povinnosti žalovaný v skutočnosti má už od počiatku a táto mu je v rôznych podobách opakovane doručovaná a potvrdzovaná. Vo vzťahu k tejto časti argumentácie žalobcu súd zdôrazňuje, že z úpravy oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore vyplýva, že okrem samotného oznámenia o predpokladanom množstve elektriny dodanej v nasledovnom kalendárnom roku, je obsahovou náležitosťou takéhoto oznámenia aj samotný právny úkon uplatnenia práva na podporu, teda realizácia prejavu vôle, z obsahu ktorého bude adresátovi nepochybný záujem žalobcu ako výrobcu elektriny z obnoviteľných zdrojov na uplatnení podpory podľa , Zákona o podpore i pre rok 2015. Realizáciu takého úkonu uplatnenia práva na podporu zo strany žalobcu nie je možné len dovodzovať z obsahu listín a informácií, ktoré mal žalovaný k dispozícii už skôr. Súbor listín (a ani jednotlivé tieto listiny samostatne), na ktoré v tejto časti poukazoval žalobca tvrdiac, že žalovaný v skutočnosti má z týchto vedomosť o predpokladanom množstve dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, neobsahuje súčasne aj samotný prejav vôle žalobcu právo na podporu podľa , Zákona o podpore si pre rok 2015 i uplatniť, čo je tak ako vyplýva z vyššie uvedeného obsahová požiadavka riadneho splnenia oznamovacej povinnosti. Súd zdôrazňuje, že úprava Zákona o podpore upravuje obsahové náležitosti oznámenia o uplatnení práva na podporu, ktoré zahŕňajú aj samotný prejav vôle uplatniť si právo na podporu. Rovnako nie je možné skonštatovať, že by záver o splnení oznamovacej povinnosti odôvodňovalo usmernenie ÚRSO zverejnené na jeho webovom sídle k splneniu povinnosti podľa Zákona o podpore, z ktorého vyplýva, že pre splnenie povinnosti je potrebné, aby bolo oznámenie o uplatnení podpory a o množstve elektriny ÚRSO doručené alebo podané na poštovú prepravu v zákonom stanovenej lehote, t.j. k 15. augustu príslušného roka. V tejto časti opätovne poukazuje konajúci súd na závery podľa poslednej vety bodu 52. odôvodnenia uznesenia NS SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019, podľa ktorého stanovisko ÚRSO charakterizujúce dotknutú lehotu ako procesnoprávnu nie je záväzné a v zmysle vyššie uvedeného ani správne, z ktorého dôvodu sa na takéto stanovisko nemožno úspešne odvolávať. Rovnako v tejto súvislosti poukazuje súd na stranu 23 Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -65 zo dňa 31. januára 2019, podľa ktorého: Ústavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO nie je orgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad všeobecne záväzných právnych noriem. Navyše ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o tom, že lehota vyplývajúca z Zákona o podpore je procesno-právna, avšak bez toho, aby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru dospel. Za určitých okolností nepochybne možno záver všeobecného súdu založený na stotožnení sa s výkladom právnej normy podaným orgánom štátnej správy považovať za ústavne akceptovateľný. Táto možnosť však je v posudzovanej veci a priori vylúčená, keďže stanovisko ÚRSO (orgánu štátnej správy) k právnej povahe lehoty podľa

písm. c/ Zákona o , z ktorého okresný súd a krajský súd vo veci sťažovateľky vychádzali, nie je vôbec odôvodnené.

38. Už len samotné konštatovanie o nepreukázaní včasného splnenia oznamovacej povinnosti žalobcu voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore je pri kumulatívnom usporiadaní podmienok včasného a riadneho splnenia tejto oznamovacej povinnosti postačujúcim pre záver o nesplnení oznamovacej povinnosti a dôvodom nastúpenia účinkov podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore, teda straty práva na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore pre rok 2015. Na tomto mieste odôvodnenia súd v širšom kontexte poukazuje na závery podľa Nálezu Ústavného súdu SR č.k. -148 zo dňa 22.3.2017, v zmysle ktorých: Náležité splnenie oznamovacej povinnosti podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore je predpokladom vzniku práva na podporu a zároveň nesplnenie tejto povinnosti ako zákonom ustanovenej povinnosti nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu, pričom v podmienkach právneho štátu je vo všeobecnosti akceptovateľné a v zásade vždy aj z dôvodu zabezpečenia efektívnosti právnej úpravy žiaduce, aby nesplnenie zákonom ustanovených povinností bolo sankcionovateľné, resp. mohlo /potenciálne/ vyvolať negatívne právne dôsledky na subjekt práva, ktorý zákonom ustanovenú povinnosť nesplnil.

39. Žalobca v konaní uplatnil právo na podporu podľa § 3 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o podpore, na ktoré mu však pre rok 2015, čo súd zdôrazňuje, z dôvodu nesplnenia oznamovacej povinnosti voči žalovanému podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore včas právo nevzniklo. Pokiaľ žalobca žalovanú pohľadávku v skutkovej rovine vymedzoval ako škodu v podobe ušlého zisku, pri konštatovaní absencie včasného splnenia oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu, nie je možné skonštatovať porušenie právnej povinnosti zo strany žalovaného (ten sa naopak pri nesplnení oznamovacej povinnosti zo strany žalobcu správal v súlade s príslušnou právnou úpravou a právnymi dôsledkami tohto stavu podľa § 4 ods. 3 Zákona o podpore), a tým nie je naplnený predpoklad vzniku práva na náhradu škody v podobe ušlého zisku žalobcu. I uvedené konštatovania nevyhnutne vyústili do záveru o zamietnutí žaloby.

40. Návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR zo dňa 24.10.2019 vyhodnotil súd ako nedôvodný. Primárne považuje súd za dôležité skonštatovať, že tento návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, posudzoval ako dispozitívny úkon a skutočnosti uvádzané žalobcom na ich odôvodnenie ako obsahové náležitosti týchto dispozitívnych úkonov. Odôvodnenie týchto dispozitívnych úkonov žalobcu malo dve argumentačné línie, a to jednak poukázanie na rôzne výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti vychádzajúce z obsahu súdneho spisu, v ktorom sa nachádzajú nasledovné výklady ustanovenia o notifikačnej povinnosti: po 1/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ je vyjadrením času, ku ktorému má úkon zodpovedať skutkovému stavu, čo je argumentácia uvádzaná žalobcom a rovnaký výklad použil rozdielny žalobca i v konaní tunajšieho súdu sp.zn. ; po 2/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje procesnú lehotu, ktorý výklad zvolil Krajský súd Košice v žalobcom citovaných rozsudkoch, ďalej žalobcovia v označených konaniach a tento výklad zastáva aj ÚRSO ako garant Zákona o POZE (zverejňuje ho pravidelne na svojom webovom sídle, a to tak v spornom roku 2014, ako aj naposledy 13.8.2018, kedy bolo ustanovenie o notifikačnej povinnosti poslednýkrát účinné); po 3/ napádaná časť ustanovenia o notifikačnej povinnosti „k 15. augustu“ stanovuje hmotno-právnu lehotu, ktorý výklad používajú prevádzkovatelia distribučných sústav na strednom a východnom Slovensku a v žalobcom označených konaniach, ktoré sú vedené na košických súdoch, aj Východoslovenská distribučná, a.s.. Ďalej žalobca v tejto argumentačnej línii poukazuje na skutočnosť, že ustanovenie o notifikačnej povinnosti sa v konaniach pred Ústavným súdom objavilo už minimálne trikrát, pričom však samotná podstata ustanovenia o notifikačnej povinnosti nebola nikdy riešená a v tejto časti poukázal na Nález č.k. -65 zo dňa 31.1.2019, ďalej na Plenárny Nález sp. zn. a uznesenie Ústavného súdu č. k. -11 zo dňa 9.5.2017. Napriek trom rozhodnutiam Ústavného súdu je naďalej ustanovenie o notifikačnej povinnosti nejednoznačné a viacvýznamové, nakoľko norma je koncipovaná tak, že sa v nej prelínajú hmotné a procesné ustanovenia a verejné a súkromné subjekty, pričom oboje pokojne aj v jednej vete za použitia neštandardných právnych formulácií. Najpresvedčivejším dôkazom o nejednotnosti ustanovenia je výklad ÚRSO, ktorý je ústredným orgánom štátnej správy pre energetický sektor a ktorého výklad je v priamom rozpore s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR. Opačne ako NS SR posúdili notifikačnú povinnosť aj viaceré senáty KS Košice. Predložka „k“ nie je nikde v právnom poriadku Slovenskej republiky použitá na určenie

lehoty. Ostatne žiadne také použitie predložky „k“ neuviedol ani Najvyšší súd v dovolacom konaní sp.zn. , na skončenie ktorého súd v tomto konaní čakal. Žalobca má za to, že nejednoznačnosť normy je preukázaná prinajmenšom tým, že ustanovenia o notifikačnej povinnosti odlišne vykladá ÚRSO ako orgán, ktorý je gestorom daného zákona, výrobcovia elektriny, ktorí sú primárnym adresátom normy (pričom aj medzi nimi sa výklady zásadne líšia), okresné a krajské súdy a odlišne normu vykladá Najvyšší súd SR, iné dôvody pre svoj výklad uvádzajú distribučné spoločnosti. Nejednoznačnosť normy spôsobuje jej nesúlad s Článkom 1 SR. Druhou argumentačnou líniou žalobcu v jeho návrhu na prerušenie konania a v návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, bol poukaz na pochybnosti o súlade prechodného ustanovenia Zákona o podpore v znení účinnom od 1.1.2019, ktoré žalobca hodnotí ako vnútorne si odporujúce tým, že v časti pred bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie právnych vzťahov vzniknutých pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie zákona účinné od 1.1.2019, pričom zároveň v časti za bodkočiarkou stanovuje pre posudzovanie nárokov z právnych vzťahov pred 1. januárom 2019 ako rozhodujúce znenie zákona účinné do 31.12.2018. Je preto nejednoznačné, podľa akého znenia je potrebné posudzovať právne vzťahy, ktoré vznikli pred 1. januárom 2019, nakoľko právne vzťahy sa v zásade skladajú vždy z nárokov a povinností, pričom povinnosť jednej strany vzťahu je zároveň nárokom strany druhej. Žalobca má za to, že ústavne konformným výkladom prechodného ustanovenia Zákona o podpore možno dospieť k tomu, že ak aj existovala zákonná prekážka na vyplatenie žalobcovho nároku, tak od 1.1.2019 odpadla, a teda niet zákonnej opory na nepriznanie podpory, na ktorú vznikol žalobcovi zákonný nárok podľa Zákona o podpore priznaný rozhodnutím ÚRSO č. XXXX/XXXX/E-S. zo 7.10.2013. Súd vyhodnotil uvedený návrh žalobcu na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR ako nedôvodný v celom rozsahu a rozhodol o ich zamietnutí, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. Primárne v tejto časti súd uvádza, že považoval za potrebné rozhodovať aj o žalobcom realizovanom procesnom úkone - o návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR. Postupoval pri tom takto pri ťažiskovom zohľadnení skutočnosti, že tento návrh bol učinený žalobcom, a teda išlo o prejav jeho dispozičného oprávnenia. Súd v tejto časti poukazuje na závery podľa uznesenia Ústavného súdu SR zo 7. júla 2009, sp. zn. , podľa ktorých: Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len "ústavný súd"). Ak však účastník konania odôvodneným spôsobom podnieti, aby všeobecný súd podal návrh ústavnému súdu na preskúmanie súladu aplikovanej normy s (ďalej len ""), má všeobecný súd v zásade tieto možnosti: Buď vykoná ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlí, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú, alebo sa stotožní s návrhom účastníka a podá vec ústavnému súdu. V tomto zmysle nemožno pod domnienkou ( ) či pod dospením k záveru [ ] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. Z ako priamo záväzného a aplikovateľného práva vyplýva subjektívne právo účastníka na rozhodnutie, ktoré je v súlade s , resp. na rozhodnutie vychádzajúce z ústavne súladnej normy, na súdnu ochranu jeho základných práv a slobôd, nie však automatické subjektívne právo na podanie návrhu na ústavnom súde. Všeobecný súd je povinný korektne sa vysporiadať s uvedeným podnetom jedným z troch označených spôsobov, tak z hľadiska hmotných základných práv, ako aj z hľadiska riadneho odôvodnenia vyžadovaného právom na súdnu ochranu. V súhrne k obom argumentačným líniám, ktorými žalobca odôvodňoval návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR podľa súd uvádza, že úprava podľa stanovuje obligatórny dôvod prerušenia konania, ktorý je daný v prípade naplnenia predpokladu, že súd pred rozhodnutím vo veci dospeje k záveru, že sú splnené podmienky pre konanie o súlade právnych predpisov, pričom vyhodnotenie splnenia týchto podmienok je v právomoci konajúceho súdu a samozrejme vyhodnotenie už samotného súladu právnych predpisov je právomocou Ústavného súdu. Prerušenie konania podľa nie je podmienené dispozitívnym návrhom strany sporu, pričom v pomeroch prejednávanej veci súd konštatuje, že v okolnostiach prejednávanej veci konajúci súd sám dôvod na prerušenie konania podľa nevzhliadol. Rovnako nehodnotí ako dôvodné prerušenie konania podľa z dôvodov uvádzaných žalobcom v rámci prvej vyššie uvedenej argumentačnej línie uvádzanej žalobcom. V tejto časti zakladá súd svoj záver práve na zohľadnení časovo posledného rozhodnutia zaoberajúceho sa oznamovacou povinnosťou podľa Zákona o podpore z hľadiska vyhodnocovania povahy lehoty na jej splnenie, ktorým je dovolacie rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 27.8.2019. Závery tohto

dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v otázke oznamovacej lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ Zákona o podpore ako takej, to znamená, že sa v danom prípade jedná o lehotu a vo vzťahu k vyhodnoteniu jej povahy, a to že sa jedná o lehotu hmotnoprávnu, uvedené v odôvodnení označeného dovolacieho rozhodnutia sú jednoznačné, jasné a nepochybné. Konajúci súd zdôrazňuje, že ide o dovolacie rozhodnutie práve pri konštatovaní dovolacieho súdu o prípustnosti dovolania v tejto veci podľa , tak ako vyplýva z bodu 44. odôvodnenia tohto rozhodnutia, a podľa ktorého: Dôvod prípustnosti dovolania podľa predpokladá, že právnu otázku dovolací súd doposiaľ neriešil a je tu daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Právna úprava účinná od 1. júla 2016 dáva dovolaciemu súdu právomoc rozhodnúť o tom, či ide o otázku zásadného právneho významu, ktorá nebola dosiaľ riešená. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej činnosti doposiaľ neposudzoval právnu otázku nastolenú dovolateľom (t.j. právne posúdenie, s ktorým dovolateľ nesúhlasí). Zároveň platí, že právna otázka, ktorú má dovolací súd riešiť, musí byť rozhodujúca (kľúčová) pre rozhodnutie vo veci samej. To znamená, že dovolací súd nemôže riešiť hypotetické otázky, ktoré nemajú, resp. v ďalšom konaní nemôžu vplyv na meritórne rozhodnutie a ani akademické otázky, ktoré nemajú vôbec súvis s rozhodovaným sporom. Závery označeného dovolacieho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR si konajúci súd po stotožnení sa s nimi osvojil, pretože podľa názoru konajúceho súdu bezozbytku vylučujú akékoľvek žalobcom tvrdené závery o nejednoznačnosti a viacvýznamovosti ustanovenia o notifikačnej povinnosti a napĺňajú požiadavku vyplývajúcu z vyššie citovaných záverov uznesenia Ústavného súdu SR zo 7. júla 2009, sp. zn. , aby všeobecný súd pri podnete strany sporu na obrátenie sa na Ústavný súd vykonal ústavne konformný výklad právnej normy, alebo vysvetlil, prečo považuje bez ďalšieho právnu normu za ústavne súladnú. V nadväznosti na to súd konštatuje, že z dôvodov uvádzaných žalobcom v jeho návrhu na prerušenie konania a v návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR, v rámci vyššie vymedzenej prvej argumentačnej línie, nebolo možné tieto návrhy ako dôvodné vyhodnotiť.

41. Pokiaľ ide o druhú argumentačnú líniu žalobcu obsahujúcu tvrdenia odôvodňujúce návrh na prerušenie konania a návrh na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR vznesený žalobcom, ani tu súd nevzhliadol dôvod na prerušenie konania, a teda naplnenie podmienok podľa na prerušenie konania a ani na postup v rámci ktorého by sa obrátil na Ústavný súd. Uvedený záver súdu ťažiskovo vychádza zo zohľadnenia skutkovej okolnosti väzby uplatneného nároku k obdobiu roka 2015, kedy tak ako je odôvodnené vo veci, podmienkou priznania práva na podporu podľa , Zákona o podpore bolo riadne a včasné splnenie oznamovacej povinnosti podľa Zákona o podpore, čo tak ako je skonštatované vyššie žalobcom k 15.8.2014 naplnené nebolo. Na základe toho uvedené právo na podporu žalobcovi pre rok 2015 v dôsledku nastúpenia účinkov úpravy podľa Zákona o podpore nesvedčí. V tejto súvislosti súd zdôrazňuje, že tento právny dôsledok sa vzťahuje len pre rok 2015 a úprava Zákona o podpore ho spätne zvrátiť nemôže. Výklad prechodného ustanovenia Zákona o podpore učinený žalobcom, ním označovaný za ústavne konformný výklad prechodného ustanovenia Zákona o podpore, nie je podľa názoru konajúceho súdu správny a vykazuje znaky snahy žalobcu vyložiť označené ustanovenie účelovo tak, aby žalobca takýmto výkladom právnej úpravy dosiahol ním sledovaný zámer. Vo všeobecnej rovine vo vzťahu k úprave vyplývajúcej z Zákona o podpore, a to v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019 súd uvádza, že sa jedná o úpravu, ktorá svojím obsahom nie je nejednoznačná, ani viacvýznamová, ale naopak zodpovedajúca všeobecným zásadám aplikácie hmotnoprávnej úpravy ako je tomu napríklad i v ustanoveniach podľa , , všetko , ktoré rovnako ako úprava Zákona o podpore zavádzajú nepravú spätnú pôsobnosť novej právnej úpravy. Na základe takejto právnej úpravy vyplývajúcej z Zákona o podpore, pokiaľ určitý právny vzťah vznikol pred 1.1.2019 a trvá aj po tomto dátume, práve na základe úpravy podľa Zákona o podpore sa tento právny vzťah ďalej, teda po 1.1.2019 na základe úpravy veta po bodkočiarku spravuje Zákonom o podpore v jeho znení platnom a účinnom od 1.1.2019. Podľa novej právnej úpravy, teda podľa Zákona o podpore platného a účinného od 1.1.2019 sa nemôže však riadiť vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z takéhoto právneho vzťahu vzniknuté pred 1.1.2019, a preto sa samotný vznik takéhoto právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred 1.1.2019 (v pomeroch prejednávanej veci teda i nárok žalobcu na podporu pre rok 2015), posudzujú podľa zákona platného a účinného do 31.12.2018, s výnimkou vyplývajúcou z odseku 3 tohto ustanovenia. Tieto závery rovnako ako pri vyhodnotení prvej argumentačnej línie žalobcu predstavujú v zmysle záverov uznesenia Ústavného súdu SR zo 7. júla 2009, sp. zn. , konajúcim súdom vykonaný ústavne konformný výklad predmetnej právnej

normy (§ 18i ods. 2 veta prvá Zákona o podpore v jeho znení účinnom od 1.1.2019) právnej normy, alebo vysvetlenie, prečo považuje konajúci súd bez ďalšieho predmetnú žalobcom vymedzenú právnu normu za ústavne súladnú. Vychádzajúc z uvedeného rozhodol súd o zamietnutí návrhu žalobcu na prerušenie konania a návrhu na podanie návrhu na konanie o nesúlade právnych predpisov na Ústavný súd SR

42. Podľa : Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

43. Podľa , : O nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

44. Žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto je stranou sporu v tomto konaní úspešnou žalovaný, ktorému súd podľa priznal 100 % nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku. O konkrétnej výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením podľa , .

Poučenie:

Proti výroku I. tohto rozsudku nie je odvolanie prípustné.

Proti výroku II. a proti výroku III. tohto rozsudku je odvolanie prípustné do 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Žilina ku Krajskému súdu v Žiline.

Odvolanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe.

Odvolanie urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva.

Odvolanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona ( o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).