Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_24Co-301-2018.pdf
PDF · 152.14 KB
Case nature
Area
Subarea
24Co/301/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Andrea Dudášová a sudkýň: JUDr. Magdaléna Krajčovičová a JUDr. Ľuboslava Vanková, v právnej veci žalobcu: Obec Kútniky, Kútniky, zast. advokátskou spoločnosťou: Legal Cases, s.r.o., Alžbetínske námestie 328, Dunajská Streda, IČO: 36 720 097, proti žalovaným: 1/ G. M., A. Q. XX, 2/ E. P., C. J., C. XXX/X, 3/ Ing. I. G., T., Q. X, 4/ T. J., Z. F. Z., P. XXXX, Česká republika, 5/ AGROECO, s.r.o., P. O. Hviezdoslavova 1151/26, Veľký Meder, 6/ I. S., C. J., Y. XXXX/XX, 7/ W. G., T., C. XX, 8/ I. H., T., F. č. X, Česká republika, 9/ P. F., T., J. E. H. X, Česká republika, 10/ D. G., T., F. F. X, Česká republika, žalovaní 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ zastúpení advokátkou: JUDr. Eva Goconová, Dunajská Streda Széchényiho 8, žalovaní 1/, 7/, 8/, 9/ a 10/ zastúpení advokátkou: Mgr. Dana Hanková, Björnsonova č. 2, Nové Zámky, o určenie vlastníctva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 4C/118/2009-411 zo dňa 27. septembra 2017, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Žalovaní 1/-10/ m aj ú n á r o k voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. rozhodol, že žalovaní 1/ až 10/ majú nárok na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie vecne odôvodnil tým, že „súd v pozemnoknižnej vložke č. 78 pre kat. územie Q. nenašiel zápis s odkazom na § 3 Vyhl. č. 158/1959. Podľa názoru súdu pokiaľ v pozemnoknižnej vložke chýba takýto zápis, nemôže ísť o správu trvalú, ale len o správu dočasnú. Keďže pozemnoknižná vložka takýto zápis s odkazom na § 3 Vyhl. č. 158/1959 neobsahuje, je tam uvedená len poznámka so začatím výkupového konania, preto podľa názoru súdu dočasná správa nezakladá prechod vlastníckeho práva na obec, teda žalobcu a preto podľa názoru súdu na žalobcu neprešli sporné nehnuteľnosti delimitáciou podľa § 2 odsek 1 Zák. č. 138/1991 Zb. a preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie takejto žaloby. Vzhľadom na nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu v konaní súd preto žalobu žalobcu ako neodôvodnenú v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania sa opiera o ustanovenie § 255 odsek 1 C.s.p., podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 odsek 1 C.s.p. o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa odseku 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Vzhľadom na úspech žalovaných v konaní súd vyslovil, že žalovaní v 1. až 10. rade majú nárok na náhradu trov konania“.
3. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne a to v celom rozsahu a voči všetkým výrokom podľa odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. K námietke aktívnej legitimácie uviedol, že súd prvej inštancie dospel k svojim záverom na základe toho, že v pozemkovoknižnej vložke č. 78 pre kat. úz. Q. nenašiel zápis s odkazom na § 3 vyhl. č. 158/1959 s poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR predložené súdu žalovanými. Podľa názoru žalobcu však predložené rozhodnutia najvyššieho súdu nerozhodovali o totožných veciach, súdy rozhodovali o prechode nehnuteľností do vlastníctva štátu a správy národných majetkov podľa vyhlášky č. 15/1959 Ú.v. alebo 507/1950 Ú.v. alebo nariadenia SNR č. 52/1945 Zb. V zmysle uvedených vyhlášok štát nerozhodoval konečným spôsobom o naložení s týmito nehnuteľnosťami. V prejednávanej veci však prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu na základe iných právnych predpisov. V danom prípade prešli do vlastníctva štátu v roku 1950 na základe rozhodnutia ONV v Dunajskej Strede zn. 611-41/5-1950 podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Do roku 1960 boli v dočasnej správe štátu, keď štát podľa § 15 ods. 1 vládneho nariadenia č. 81/58 previedol tieto nehnuteľnosti do trvalej správy. Podľa ods. 1 § 15 citovaného vládneho nariadenia o prevode správy národného majetku teda o ďalšom spôsobe naloženia s majetkom, ktorý štát nadobudol, v okolnostiach prípadu na základe pozemkových reforiem previedol československý štát tento národný majetok do správy pôdohospodárstva rady ONV v Dunajskej Strede. Týmto došlo k prevodu týchto nehnuteľností do trvalej správy a k naloženiu s ním konečným spôsobom, nie podľa § 23 tohto vládneho nariadenia. Ust. § 23 citovanej vyhlášky odkazovalo na dočasnú správu, vyhláška č. 158/1959 Ú.v. na ktorú sa žalovaní odvolávajú, upravovala konečné naloženie s majetkom štátu v prípade dočasnej správy podľa § 23 vládneho nariadenia č. 81/1958 Zb. V okolnostiach prípadu však majetok štátu prešiel v zmysle vyhlášky do trvalej správy podľa § 15 citovanej vyhlášky a nie § 23. To znamená, že ak by boli predmetné nehnuteľnosti prešli do správy štátu podľa § 23 vládneho nariadenia č. 81/1958, bolo by potrebné v zmysle predložených rozhodnutí pre účely trvalej správy naložiť s nehnuteľnosťami podľa § 3 vyhl. č. 158/1959. S uvedeným právnym režimom prechodu majetku štátu a následne do správy národných výborov, ktorý sa týka prejednávanej veci sa ani jedno z predložených rozhodnutí Najvyššieho súdu SR nezaoberalo. Preto tieto rozhodnutia nie je možné analogicky použiť v prejednávanej veci. Súd na uvedenú argumentáciu žalobcu vôbec nereagoval a nezaoberal sa ňou. Vo svojom rozsudku vôbec nezdôvodnil prečo a z akých dôvodov ju považuje za nesprávnu. Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že predložené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nie sú publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu, nemajú teda povahu judikátov de facto záväzných pre iné súdy, zaoberali sa správou vo vlastníctve štátu na základe predpisov, ktorými boli odovzdané do dočasnej nie do trvalej správy národných výborov a nie predpismi, na základe ktorých nadobudol do svojej správy štát nehnuteľnosti v predmetnej veci, argumentáciou žalobcu, ktorá bola zásadná pre rozhodovanie sa vôbec nezaoberal a neuviedol, prečo ju neodmietol. Poukázal na to, že z písomných podaní žalovaných je jasné, že žalovaní nároky žalobcu k nehnuteľnosti na LV č. XXX potvrdili a vlastníctvo žalobcu v tejto časti žaloby uznali. Je potrebné poukázať na ich písomné vyjadrenie z 25.08.2009 v ktorom súhlasili s návrhom v rozsahu týkajúcom sa parcely č. 138/2 zapísanej na LV č. XXX. Súd však žalobu zamietol aj v časti uznaného nároku žalovanými a to k nehnuteľnostiam zapísaným v LV č. XXX. Z uvedeného dôvodu je preto napadnuté rozhodnutie nesprávne. Identickou vecou medzi týmito istými stranami sporu sa súdy už zaoberali a rozhodli, že tieto nehnuteľnosti patria do vlastníctva žalobcu a nie žalovaných. V zmysle rozhodnutia Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 5C/181/1996 z 10.07.2006 v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/22/2006 z 10.10.2007 bola právoplatne zamietnutá žaloba žalovaných o určenie neplatnosti právneho úkonu žalobcu, ktorým ako vlastník týchto nehnuteľností previedol ich časť do vlastníctva tretích osôb, na tom právnom základe, že súdy právoplatne rozhodli, že ich vlastníkom je žalobca a žalovaní sa nestali vlastníkmi týchto nehnuteľností. Právny záver súdu bol taký, že žalovaní v reštitučnom konaní uzavreli dohodu o vydanie nehnuteľnosti v rozpore so zákonom č. 229/1991, teda neprešlo na nich preto vlastnícke právo na základe právoplatného rozhodnutia pozemkového úradu, naopak obec Kútniky sa stala zo zákona vlastníkom nehnuteľností s účinnosťou od 01.05.1991. Krajský súd tiež uviedol, že uvedená dohoda medzi žalovanými a PD Kútniky je absolútne neplatná, pretože žalovaní sa nemohli stať vlastníkmi nehnuteľnosti. Následné rozhodnutie pozemkového úradu o schválení dohody v zmysle § 9 zák. č. 229/1991 pritom nemá konštitutívny charakter, je len zákonom stanovenou podmienkou pre zápis zmeny vlastníckeho práva v katastri nehnuteľnosti. Krajský súd v Trnave tiež právoplatne rozhodol, že žalobca oprávnene nadobudol do svojho vlastníctva na základe delimitácie postupom podľa zák. č. 138/1991 Zb. nehnuteľnosti ktoré sú predmetom sporu v tomto konaní. Toto rozhodnutie krajského súdu je právoplatné v zmysle § 159 O.s.p. pre účastníkov konania záväzné a týmto sa vyriešila predbežná otázka vlastníctva k týmto
pozemkom. Na jednej strane súd prisvedčil žalovaným z dôvodu, že pri rozhodovaní vychádzal z rozsudkov Najvyššieho sudu SR, ktoré sa však nezaoberali prechodom nehnuteľností z vlastníctva štátu do vlastníctva obcí na základe právnych predpisov, na základe ktorých žalobca v postavení obce tieto do svojho vlastníctva nadobudol, na druhej strane sa právoplatným rozsudkom súdov, ktoré konkrétne spornú otázku vlastníckeho práva žalobcu a žalovaných k sporným nehnuteľnostiam právoplatne posúdili a to tak, že žalobca sa stal postupom podľa zák. č. 138/1991 Zb. ich vlastníkom vôbec nezaoberal a neviazal sa ich právoplatným právnym záverom. Odchýlenie sa súdu prvej inštancie od otázky vlastníctva od právoplatného rozsudku je porušením vlastníckeho práva žalobcu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie, že žalobca nie je aktívne vecne legitimovaným na určenie jeho vlastníctva k sporným pozemkom, nakoľko nie je ich vlastníkom je nerešpektovaním a neviazaním sa súdu prvej inštancie právoplatným rozsudkom súdov, ktoré prejudiciálne túto spornú otázku právoplatne už vyriešili. Žalobca preto považuje rozsudok za nesprávny, navrhuje ho zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť.
4. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrili žalovaní 1/, 7/ až 10/ prostredníctvom advokátky. Navrhujú, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a žiadajú, aby o trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté tak, že žalovaným sa prizná náhrada trov odvolacieho konania vo výške 100%. Podľa § 15 vládneho nariadenia č. 81/1958 a článku 20 vykonávajúcej vyhlášky č. 205/1958 k tomuto vládnemu nariadeniu platí, že prevod správy národného majetku sa uskutočňuje bezodplatne spravidla dohodou alebo opatrením medzi zúčastnenými stranami, pokiaľ ide o opatrenie, ktorým sa prevádzala správa národného majetku len zo závažných dôvodov. V zmysle tejto vykonávacej vyhlášky môžu výkonné orgány krajských a okresných národných výborov opatrením vydaným v medziach svojej pôsobnosti previesť národný majetok zo správy svojho národného výboru do správy podriadeného národného výboru alebo podriadenej organizácie a naopak medzi národnými výbormi a organizáciami podriadenými. Okrem toho takéto jednostranné opatrenie musí obsahovať podstatné náležitosti, ako označenie organizácie prevádzajúcej, organizácie prijímajúcej, určenie predmetu, jeho hodnoty vedenej v účtovnej evidencii, ako aj deň prechodu správy. Okrem skutočnosti, že na rozhodnutí je prepísaný rukou deň vydania rozhodnutia a teda nemožno celkom s určitosťou určiť presný deň vydania rozhodnutia, nespĺňa toto rozhodnutie aj ďalšie náležitosti vyžadované vykonávacou vyhláškou č. 205/1958. Nie je tu napr. označený deň prechodu správy. Okrem toho je vydané aj nepríslušným úradom a z tohto dôvodu je neplatné a pôsobí nanajvýš zmätočne. Ako už v konaní uviedli, príslušný orgán Rady ONV v Dunajskej Strede nemohol rozhodnúť o nadobudnutí vlastníckeho práva sporných nehnuteľností s poukazom na § 11 zák. č. 90/48 Zb. a teda nemohol sporné nehnuteľnosti previesť do trvalej správy odboru pôdohospodárstva Rady ONV v Dunajskej Strede s poukazom na § 15 ods. l vládneho nariadenia č. 81/1958 Zb. Tento zákon a vládne nariadenie sa totiž pre nehnuteľnosti ktorých sa výkup začal, prípadne aj skončil alebo len prebiehal v zmysle zák. č. 46/48 vôbec nedal použiť. Teda z uvedeného vyplýva, že nehnuteľnosti ktoré sú predmetom sporu, nemohol žalobca nadobudnúť do trvalej správy v zmysle § 15 ods. l vládneho nariadenia č. 81/1958. Ďalej dôvodili § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991, žalobca tvrdí, že pozemky, ktoré sú predmetom tohto konania sú zapísané v pozemkovo knižnej vložke č. 78 v prospech Československý štát v správe OP-ONV v Dunajskej Strede. Tento zápis v pozemkovoknižnej vložke preukazuje správu predmetných pozemkov Obvodného národného výboru. Pokiaľ ide o výklad § 2 ods. 1 citovaného zákona je potrebné objasniť, či pojem právo hospodárenia v sebe zahŕňa aj pojem trvalá správa, alebo ide o správu ako takú, teda nielen správu trvalú, ale aj správu dočasnú. Predpokladom prechodu poľnohospodárskych pozemkov do vlastníctva obcí je totiž vlastníctvo Slovenskej republiky a existencia práva hospodárenia, ktoré patrilo národnému výboru k rozhodnému obdobiu k 24.11.1990. Právo žalobcu k predmetným pozemkom nemožno odvodzovať od zápisu v pozemkovoknižnej vložke bez preukázania trvalého hospodárenia národným výborom. Žalobca nepreukázal, že by ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vykonával právo hospodárenia k predmetným pozemkom, neprešiel tento zákon do vlastníctva obce podľa zákona č. 138/1991. Je potrebné rozlišovať medzi dočasnou správou majetku a hospodárením. Je potrebné konštatovať, že v zmysle rozhodnutia najvyššieho súdu vtedajšie národné výbory nemali majetok v trvalej správe, mohol im byť zverený len do dočasnej správy. Do trvalej správy národných výborov mohol prejsť len po 01.09.1959 v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. V danom prípade nie je v pozemkovej knihe zápis o trvalej správe národného výboru k predmetnému majetku, ktorý by sa odvolával na § 3 vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. V prípade poľnohospodárskeho majetku v dočasnej správe národného výboru, preto nie sú splnené podmienky pre prechod vlastníctva ex lege do majetku obci. Z tohto dôvodu preto žalobca nie je aktívne legitimovaný na podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva.
5. K vyjadreniu žalovaných sa vyjadril žalobca prostredníctvom splnomocnenkyne. Názory žalovaných nemajú oporu v právnych predpisoch, na ktoré sa odvolávajú. Rozhodnutia najvyššieho súdu sa netýkajú rovnakých strán ani nehnuteľností, ktoré by prešli do správy štátu na základe zákona č. 46/1948 a vládneho nariadenia č. 81/1958, rozhodovali na odlišnom právnom základe prechodu vlastníckeho práva zo štátu na obce podľa zák. č. 138/1991 Zb. Z uvedeného dôvodu sa predložené rozhodnutia netýkajú prejednávanej veci a nie je možné na ne prihliadnuť. Žalovaní uvádzajú, že podľa zák. č. 507/1950 mohol byť majetok zverený národným výborom len do dočasnej správy, predmetné nehnuteľnosti však neprešli do majetku štátu alebo do jeho správy citovaným zákonom. Nehnuteľnosti po prechode do vlastníctva štátu a jeho správy podľa zák. č. 46/1948 prešli do trvalej správy národného výboru postupom podľa vládneho nariadenia č. 81/1958 Zb. Zo samotného znenia tohto vládneho nariadenia ust. § 23 vyplýva nakladanie s majetkom vo vlastníctve štátu konečným spôsobom, resp. ak sa s týmto majetkom konečným spôsobom nenaložilo, na správu a nakladenie sa platia osobitné predpisy. S poukazom na uvedené je vylúčený výklad žalovaných, že do trvalej správy mohli prejsť nehnuteľnosti len podľa vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. Tejto argumentácii odporuje aj vládne nariadenie č. 81/1958. Za majetok s ktorým nebolo konečne naložené v zmysle § 23 citovaného vládneho nariadenia prešlo následne podľa vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. do konečnej správy národných výborov. V okolnostiach prípadu, však uvedený majetok prešiel do trvalej správy v zmysle § 15 vládneho nariadenia č. 81/1958. Závermi k prechodu majetku štátu týmto spôsobom sa však rozhodnutia Najvyššieho súdu SR nezaoberali. Zopakoval, že už sa prejudiciálne posudzovala právna povaha prechodu nehnuteľností zapísaných v PKV č. 78 do vlastníctva správy štátu a na tieto rozhodnutia prihliadnuť. Hoci posúdenie prejudiciálnej otázky v dôvodoch rozhodnutia nepredstavuje samo osebe predmet konania a rozhodovania, podľa novšej judikatúry platí, že ak už bolo právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní, v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením. Súčasná obrana žalovaných o dočasnej správe národných výborov znemožňujúca nadobudnutie vlastníctva obcami podľa zák. č. 138/1991 Zb. nezakladá žalovaným vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam. Žalovaní vlastníkmi týchto nehnuteľností už nemôžu byť. Navrhuje teda rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť a priznať náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Žalovaní 2/, 3/, 4/, 5/ a 6/ podali vyjadrenie k stanovisku žalobcu k vyjadreniu žalovaných. Poukázali na skutočnosť, že argumentácia žalobcu žiadnym spôsobom nevyvrátila argumentáciu žalovaných 1/, 7/, 8/, 9/, 10/ vo vyjadrení zo dňa 15.05.2018 ani argumentáciu ich s poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Taktiež odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na nález Ústavného súdu spis. zn. III. ÚS 127/2010 z 22.06.2010 podľa ktorého v súdnom konaní k reštitučným nárokom je potrebné pristupovať zvlášť citlivo, aby prípadne v súdnom konaní nedošlo k ďalšej krivde. Pripomína, že žalovaní už o určitú časť svojho vlastníctva, ktoré znovu nadobudli v reštitučnom konaní definitívne prišli, pričom prospech z ich majetkovej ujmy mal práve žalobca. Odvolací súd tiež poukázal na to, že obdobné závery vyplývajú aj z ďalšieho nálezu Ústavného súdu SR aj z ďalších rozsudkov.
7. K stanovisku žalovaných sa vyjadril žalobca. V okolnostiach prejednávanej veci sa už nejedná o reštitúciu, z ktorej by mohli žalovaní nadobudnúť vlastnícke právo, pretože právoplatnými rozsudkami už bolo rozhodnuté, že vlastníkmi sa nestali. V podstate svoje vlastnícke právo už ani nedokazujú. So stanoviskom žalovaných nesúhlasí.
8. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený doterajší zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, pričom podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 365 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods.
2 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke odvolacieho súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 Civilného sporového poriadku) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie (§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
10. Predmetom konania je požiadavka žalobcu na určenie, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Q. vedených na LV č. XXX u Správy katastra Dunajská Streda v registri „E“ ako parc. č. 138/2 orná pôda o výmere 16 877 m2 a nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Q., zapísaných na LV č. XXX u Správy katastra Dunajská Streda v registri „C“ ako parc. č. 136/3 orná pôda o výmere 20 581 m2, parc. č. 138/5 orná pôda o výmere 116 m2 a parc. č. 140/7 zastavané plochy a nádvoria o výmere 981 m2 v celosti. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, pretože na žalobcu neprešli sporné nehnuteľnosti delimitáciou podľa § 2 ods. 1 zák. č. 138/1991 Zb. Žalobca nesúhlasil s rozsudkom súdu prvej inštancie, v odvolaní namietal, že žalobca má aktívnu vecnú legitimáciu, došlo k uznaniu časti nároku žalovanými, na čo súd prvej inštancie neprihliadol a napokon žiadal zohľadniť, že predchádzajúcim právoplatným rozsudkom - Okresného súdu Dunajská streda č.k. 5C/181/96 z 10.07.2006 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/22/2006 zo dňa 10.10.2007 sa riešila ako predbežná otázka vlastníctva k predmetu sporu medzi tými istými stranami. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobcu je predmetom odvolacieho konania posúdiť či súd prvej inštancie právne správne posúdil uplatnený nárok.
11. Odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a odvolací súd zdieľa i jeho právny záver vo veci a dopĺňa nasledovné:
12. Keďže napadnuté rozhodnutie neobsahuje citáciu dotknutých právnych noriem, ktoré bolo možné na danú vec aplikovať, odvolací súd vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k aplikácii týchto právnych predpisov, § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, § 15 a § 23 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. o práve národného majetku, vyhláške ministerstva financí 205/1958 Ú.I. kterou se provádí vládní nařízení o správě národního majetku, § 1 a § 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva č. 158/1959 Ú.v. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem, § 29 ods. 1 zákona č. 279/1949 Zb. o finančnom hospodárení národných výborov, § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku.
13. Splnomocnená zástupkyňa žalobcu súhlasila s aplikáciou týchto zákonných ustanovení. Splnomocnenkyne žalovaných sa k výzve odvolacieho súdu nevyjadrili.
14. Podľa § 137c) Civilného sporového poriadku žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu.
15. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení je podľa celkom jednoznačnej úpravy v zákone i v zmysle ustálených záverov teórie procesného práva, aj relevantnej rozhodovacej praxe súdov (judikatúry), základným procesným predpokladom každej tzv. určovacej žaloby, pričom bez jeho existencie je vylúčené zaoberanie sa takouto žalobou vecne. Uvedené znamená, že v konaní o tzv. určovacej žalobe je vyriešenie si otázky existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom určení prvou povinnosťou súdu, pretože len kladná odpoveď na takúto otázku poskytuje priestor pre ďalšie konanie vo veci samej (teda najmä dokazovanie zamerané na vecnú podstatu problému), kým naopak odpoveď záporná (teda záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu) má viesť k bezodkladnému zamietnutiu žaloby, a to nielen z dôvodu čo najväčšej hospodárnosti konania, ale spravidla i pre naznačenie cesty k ochrane práv strán procesne prípustným spôsobom, ktorým je spravidla buď iné, než požadované určenie alebo naopak plnenie.
16. Podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku sa pritom zásadne možno domáhať len určenia, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, a to len vtedy, keď je daný právny záujem na požadovanom určení. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle citovaného zákonného ustanovenia, musí byť naliehavý. Procesná povinnosť, že v čase rozhodovania súdu je naliehavý právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva, zaťažuje toho, kto sa tohto určenia domáha (žalobcu). Pokiaľ chce žalobca osvedčiť svoj naliehavý právny záujem, musí na jednej strane poukázať na určité skutkové okolnosti prejednávanej veci vedúce k sporu medzi stranami a k potrebe určiť súdom, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, na druhej strane vysvetliť, že práva podaná žaloba o určenie je procesne vhodným nástrojom, ktorý tento spor rieši.
17. Určovacie žaloby všeobecne majú potom opodstatnenie tam, kde je ešte len stav ohrozenia práva a nie už jeho porušenia, nakoľko určovacia žaloba podľa ustanovenia § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku má charakter prostriedku preventívnej ochrany práva a naopak nápravu stavu vzniknutého porušením práva možno zásadne zjednať už len za pomoci žaloby na plnenie (§ 137 písm. a) Civilného sporového poriadku). Okrem toho tu však musí byť stav právnej neistoty žalobcu, ktorý má určovacia žaloba odstrániť, pričom naliehavosť právneho záujmu na požadovanom určení musí spočívať v tom, že práve takéto určenie (nie teda žiadne iné) vyrieši všetky sporné právne otázky medzi stranami a vytvorí tak aj pevný právny podklad pre ich budúce právne vzťahy (čiže najmä vytvorí prekážku pre prípadné ďalšie určenia a podľa možnosti predíde aj sporom o plnenia). Práve z toho inak plynie, že naliehavý právny záujem nemôže byť daný tam, kde právna otázka majúca sa vyriešiť v konaní o určenie má len povahu otázky predbežnej, či čiastkovej, vo vzťahu k inej právnej otázke, ktorá sa môže sama stať predmetom určovacej žaloby a z takejto filozofie evidentne vychádzala / vychádza aj rozhodná úprava procesného práva.
18. V súdenom spore niet pochybností o tom, že ide o určovaciu žalobu v zmysle § 137 písm. c) Civilného sporového poriadku, pretože žalobca sa domáha určenia vlastníctva k nehnuteľnostiam, teda ide o určenie, či tu právo je, pričom na tomto určení musí byť daný naliehavý právny záujem. Súdna prax sa ustálila na názore, že určovacia žaloba je prípustná pri spornosti práv (právnych vzťahov) k nehnuteľnostiam evidovaných v katastri nehnuteľností. O takýto prípad išlo aj v prejednávanej veci, keďže aktuálne zapísané vlastníctvo v katastri nehnuteľností k sporným nehnuteľnostiam svedčí v prospech žalovaných. Preto aj v prípade uplatneného nároku na určenie vlastníctva k sporným nehnuteľnostiam, dospel odvolací súd k záveru o splnení podmienky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, nakoľko žalovaní sú zapísaní v katastri nehnuteľností ako spoluvlastníci sporných nehnuteľností.
19. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku Slovenskej republiky veci, okrem hnuteľností patriacich orgánom štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu účinnosti osobitného predpisu (pozn. zákon č. 369/1990 Zb.) právo hospodárenia národným výborom, na území ktorého sa nachádzajú.
20. Podľa § 1 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva 158/1959 Ú.v. o správe neprideleného pôdohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem pôdohospodársky majetok, ktorý štát nadobudol podľa predpisov o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku alebo podľa predpisov o pozemkových reformách (pozn. Dekrét č. 12/1945 Zb. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, nariadenie č. 104/1945 Zb. n. SNR o konfiškácii a urýchlenom rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa, zákon č. 215/1919 Zb. o zabraní veľkého majetku pozemkového, zákon č. 142/1947 Zb. o revízii prvej pozemkovej reformy v znení zákona č. 44/1978 Zb., ktorým sa mení a doplňuje zákon o revízii prvej pozemkovej reformy, zákon č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme (trvalej úprave vlastníctva k poľnohospodárskej a lesnej pôde) a ktorý sa doteraz podľa týchto predpisov nepridelil a ani nie je v správe organizácii štátneho socialistického sektora, spravujú okresné národné výbory, v obvode ktorých sa tento majetok, a to podľa predpisov o správe národného majetku [vládne nariadenie č. 81/1958 Zb. o správe národného majetku, vyhláška č. 205/1958 Ú. I. (Ú.v.), ktorou sa vykonáva vládne nariadenie o správe národného majetku] (pozn. týmto opatrením sa konečne nakladá (§ 23 vládneho nariadenia č. 81/1958 Zb.) s týmto majetkom a preto sa nevzťahujú naďalej na naho predpisy o pozemkových reformách).
21. Podľa § 3 vyhlášky Ministerstva pôdohospodárstva 158/1959 Ú.v. o správe neprideleného majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem výkonný orgán okresného národného výboru ihneď zistí majetok, ktorý podľa tejto vyhlášky spravujú okresné národné výbory a pri nehnuteľnom majetku navrhne pozemno-knižnému súdu pozemno-knižné usporiadanie s odvolaním sa na túto vyhlášku.
Podľa § 15 ods. 1 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. o správe národného majetku, správa národného majetku sa smie previesť len z dôvodu kompetencie (§ 5) alebo ak ide o národný majetok prebytočný alebo neupotrebiteľný alebo ak to vyžadujú iné závažné dôvody. Správa národného majetku sa prevádza bezodplatne jednostranným opatrením alebo dohodou, ak ide a) o nehnuteľné základné prostriedky; b) o hnuteľné základné prostriedky a zásoby a ak ich prevod sa prevádza v dôsledku reorganizácie, delimitácie, presunu a rozšírenia výrobného programu na základe rozhodnutia vyšších orgánov; c) o hnuteľné základné prostriedky a zo zásob o drobné a krátkodobé predmety prevádzané medzi rozpočtovými organizáciami; d) o zásoby ako časť hospodárskeho celku prevádzaného medzi rozpočtovými organizáciami; e) o nedokončené investície obstarané v rámci centralizovanej výstavby z prostriedkov štátneho rozpočtu; f) o prípady, keď to zo závažných, najmä hospodárskych dôvodov určí Ministerstvo financií.
22. Podľa § 23 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. o správe národného majetku správe a o nakladaní so znárodneným majetkom, s majetkom získaným na účely pozemkových reforiem a s majetkom skonfiškovaným platia, dokiaľ sa s týmto majetkom konečným spôsobom nenaložilo, osobitné predpisy.
23. Ako prvé odvolateľ namietal nesprávnosť záveru súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.
24. Na to, aby sa niekto stal účastníkom konania, netreba, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide; stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba (v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to, či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno- právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok NS sp. zn. 3Cdo 192/2004 z 1.7.2008).
25. Žalobca argumentoval predovšetkým poukazom na skutočnosť, že v prejednávanej veci prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu na základe iných právnych predpisov ako v predložených rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, pretože v predmetnej veci prešli nehnuteľnosti do vlastníctva štátu v roku 1950 na základe rozhodnutia ONV v Dunajskej Strede zn. 611-41/5-1950 podľa zákona č. 46/1948 Zb. o novej pozemkovej reforme. Do roku 1960 boli v dočasnej správe štátu, následne štát podľa § 15 ods. 1 vládneho nariadenia č. 81/58 Sb. previedol tieto nehnuteľnosti do trvalej správy
26. Z rozhodnutia odboru pôdohospodárstva rady ONV v Dunajskej Strede z 1.IV.1960 vyplýva, že odbor pôdohospodárstva rady ONV v Dunajskej Strede rozhodujúc podľa ods. 1 § 15 vl. nar. č. 81/58 Zb. prevádza do správy: Odboru pôdohospodárstva rady ONV v Dunajskej Strede, nehnuteľnosti tvoriace vlastníctvo Čsl. Štátu vykúpené podľa zák. č. 46/48 Zb. o novej poz. ref. Bývalému vlastníkovi: D. G., a dedičia ležiace v kat. úz. A. zapísané vo vl. č. 25 parc. č. 183/1, 187, 189, 199, 225, 384, 198, 224/2, 385/1-2, 347, 348, 399/7, 310/4, 318/9, 316/10, 317/2, 281-284,11/1, 285, 286, 295,11/2. Toto rozhodnutie je podľa § 11 zák. č. 90 Zb. zo dňa 8.V.1947 listinou, na základe ktorej prevedie sa v pozemkovej knihe zápis vlastníckeho práva pre Čsl. Štát v správe OP- ONV v Dunajskej Strede.
27. Predpokladom prechodu majetku do vlastníctva obcí je existencia práva hospodárenia, ktoré patrilo národnému výboru k rozhodnému obdobiu t.j. účinnosti zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení k 24. novembru 1990. Inštitút práva hospodárenia s národným majetkom upravoval ku dňu 24.11.1990 Hospodársky zákonník a vyhláška č. 119/1988 Zb., ktorá v § 4 stanovila, že právo hospodárenia patrí tej organizácii, ktorá je poverená úlohami, na plnenie ktorých majetok slúži, pokiaľ nie je touto vyhláškou alebo osobitným predpisom ustanovené inak. Národným výborom mohlo patriť právo hospodárenia len v prípadoch uvedených v § 8 ods. 2 a § 10 ods. 1 vyhlášky č. 119/1988 Zb. Správu národného majetku národnými výbormi konštituoval zákon č. 279/1949 zb. o finančnom hospodárení národných výborov. V zmysle § 29 ods. 1 tohto zákona národné výbory spravovali národný majetok zverený do ich správy príslušným ústredným úradom po dohode s ministerstvami vnútra a financií. Uvedenými ustanoveniami neboli dotknuté právne predpisy o majetku skonfiškovanom a o majetku získanom na účely pozemkových reforiem v zmysle ustanovenia § 31 ods. 2 zákona č. 279/1949 Zb. Tento poľnohospodársky majetok však národné výbory nemali v trvalej správe, teda im mohol byť zverený len do dočasnej správy v zmysle vyhlášky č. 507/1950 Ú.v. Do trvalej správy národných výborov mohol prejsť až po 1. septembri 1959 v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. o správe neprideleného poľnohospodárskeho majetku nadobudnutého z pozemkových reforiem. V prípade zapísania takýchto pozemkov v pozemkovej knihe na československý štát v správe ONV- odborov poľnohospodárstva; národné výbory ich mali k 24. novembru 1990 iba v dočasnej správe a preto neprešli do vlastníctva obcí. Do trvalej správy mohol byť zverený národným výborom poľnohospodársky majetok ústredným úradom, t.j. najmä prostredníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, alebo keď po 1. septembri 1959 prešiel do ich správy podľa vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. Takéto prevody však boli zaznamenané v pozemkovej knihe s odkazom na § 3 citovanej vyhlášky. Zásadný rozdiel medzi dočasnou správou majetku a hospodárením spočíva v tom, že pod dočasnou správou sa chápe iba činnosť smerujúca k ochrane a udržiavaniu zvereného majetku, zatiaľ čo pod pojmom hospodárenie sa chápe aj účelné využívanie majetku na jeho hospodársky účel, pričom toto využívanie smeruje k zveľadeniu a zisku. Vychádzajúc z už ustálenej judikatúry nevyhnutným predpokladom prechodu vlastníctva zo štátu na obec v zmysle zákona č. 138/1991 Zb., je existencia práva hospodárenia trvalej správy, ktorá patrila príslušnému národnému výboru k 24.11.1990 (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. MCdo 55/2001, MCdo 56/2001, 4Cdo 46/2001, 2Cdo 115/2002, 2Cdo 48/2005). Dočasná správa nezakladá prechod z vlastníctva štátu do vlastníctva obce podľa § 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
28. V konaní nebolo sporné, že k pozemkovej knihe nie je zápis odvolávajúci sa na § 3 vyhlášky č. 158/1959 Ú.v. podľa ktorej okresné národné výbory spravovali nepridelený pôdohospodársky majetok nadobudnutý z pozemkových reforiem.
29. Pokiaľ žalobca je názoru, že vyššie citovanú ustálenú judikatúru nemožno aplikovať, pretože nejde o totožnú vec, je potrebné uviesť, že vyššie uvedený rozbor právnej úpravy dopadá aj na skutkové okolnosti danej veci a nebol dôvod z citovanej judikatúry nevychádzať. Žalobca argumentuje, že v danom prípade majetok štátu prešiel do trvalej správy podľa § 15 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. Tento názor žalobcu však podľa názoru odvolacieho súdu nie je správny. Ako už bolo vyššie uvedené bolo judikované, že poľnohospodársky majetok mali národné výbory v dočasnej správe a do trvalej správy mohol prejsť až po 01.09.1959 v zmysle vyhlášky č. 158/1959 Ú.v., pričom takýto prevod bol zaznamenaný v pozemkovej knihe s odkazom na § 3 vyhlášky. Prevod poľnohospodárskeho majetku podľa § 15 ods. 1 vládneho nariadenia č. 81/1958 Sb. nezakladal existenciu trvalej správy v zmysle dotknutej právnej úpravy. Naviac je potrebné uviesť, že podľa vyhlášky 205/1958 Ú.I. ministerstva financí kterou se provádí vládní nařízení o správě národního majetku čl. 20 - 23 sa týka § 15 nariadenia kde konkrétne čl. 21 ods. 8 uvádza, že „jednostranné opatření nebo dohoda21) musí obsahovat podstatné náležitosti, zejména označení organizace předávající, organizace přejímající, určení předmětu, jeho pořizovací hodnoty vedenou v účetní evidenci, výši oprávek, důvod převodu, popřípadě ustanovení o závadách, pohledávkách a závazcích, a den přechodu správy“. Porovnaním náležitostí rozhodnutia stanovených vo vyhláške s predmetným rozhodnutím odboru pôdohospodárstva rady ONV v Dunajskej Strede z 1.IV.1960 je nepochybné, že rozhodnutie neobsahuje citované podstatné náležitosti. Z uvedeného možno preto nepochybne vyvodiť, že pokiaľ samotné rozhodnutie nemalo predpísané náležitosti, je potom otázne či vôbec mohlo vyvolať právne účinky, ktoré z neho vyvodzuje žalobca ako rozhodujúci podklad pre prechod vlastníckeho práva. Žalobca nepreukázal existenciu hospodárenia trvalej správy, ktorá patrila príslušnému národnému výboru k 24.11.1990 na predmetných nehnuteľnostiach.
30. Žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že žalobu zamietol aj v časti nároku uznaného žalovanými a to k nehnuteľnostiam zapísaných na LV č. XXX poukazujúc na obsah ich písomného vyjadrenia z 25.08.2009.
31. K uvedenému odvolací súd uvádza, že z priebehu konania vyplýva, že strana žalovaných vo svojom prvom vyjadrení v konaní uviedla súhlas s nárokom žalobcu vo vzťahu k určeniu vlastníctva k nehnuteľnostiam na LV č. XXX, neskôr však dala podnet na katastrálne konanie za účelom odstránenia pochybenia na stave zápisu na LV č. XXX. Ani z predchádzajúceho odvolania žalovaných zo dňa 06.06.2012 proti rozsudku súdu prvej inštancie vydanému v predmetnej veci nevyplýva, že by ich odvolanie nebolo podané aj v rozsahu LV č. XXX. Pokiaľ teda žalovaná strana svoj pôvodný súhlas v ďalšom konaní zmenila a súd prvej inštancie na tento pôvodný súhlas neprihliadol, nešlo o žiadne pochybenie.
32. Nakoniec žalobca vytýkal súdu prvej inštancie, že nezobral do úvahy predchádzajúce právoplatné rozhodnutie o vlastníckej žalobe, v ktorej súd ako predbežnú otázku vyriešil právoplatne sporné vlastníctvo k predmetu sporu medzi tými istými stranami, v zmysle rozhodnutia Okresného súdu v Dunajskej Strede sp. zn. 5C/181/96 z 10.07.2006 v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24 Co/22/2006 z 10.10.2007. Podľa názoru žalobcu v uvedenom rozhodnutí krajský súd rozhodol, že žalobca oprávnene nadobudol do svojho vlastníctva na základe delimitácie podľa zák. č. 138/1991 Zb. nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu v tomto konaní.
33. Touto otázkou sa už odvolací súd v predmetnej veci zaoberal vo svojom zrušujúcom uznesení č.k. 9Co/286/2012- 287 zo dňa 26.11.2013, odvolací súd sa podrobne zaoberal úvahou či skutočne vec č. 5C/181/96 bezozbytku vyriešila všetky právne otázky, ktoré bolo potrebné vyriešiť vo veci preskúmavaného rozhodnutia, pričom v prejednávanej veci sa žalobca domáha určenia vlastníckeho práva nehnuteľností, ktorých rozsah v pôvodnej veci prejednávaný nebol. Odvolací súd v uvedenej veci tiež vyslovil názor, že nemožno prisvedčiť argumentácii žalobcu, že všetky právne otázky sú už obsiahnuté v odôvodnení predchádzajúceho zamietajúceho rozhodnutia, ktoré navyše prejednávalo pozemky odlišne označené a obsahujúcu odlišnú výmeru parciel „C“ a „E“ ako vo veci prejednávanej.
34. Podľa názoru odvolacieho súdu niet žiadneho dôvodu nepridržiavať sa právneho názoru vysloveného odvolacím súdom v skoršom rozhodnutí a preto odvolací súd preberá argumenty uvedené vo svojom predchádzajúcom zdôvodnení a odkazuje na ne, pričom nepovažoval za hospodárne ich znovu podrobne opakovať, pretože postačuje odkaz na predchádzajúce zdôvodnenia. Napriek vyslovenému právnemu názoru odvolacieho súdu však žalobca zotrváva na svojich argumentoch, ktoré boli vyvrátené, pričom žiadne ďalšie argumenty neuvádza ani v predmetnom odvolaní.
35. Z odvolania vyplýva, že žalobca má výhrady voči právnemu posúdeniu veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k otázke vecnej legitimácie žalobcu. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Výsledky dôkaznej verifikácie všetkých právne relevantných dôkazných prostriedkov, ktoré boli potrebné k zisteniu skutkového stavu a vyplývajú z obsahu spisu, viedli ku konštatovaniu, že žalobca nie je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nie je v danom prípade pasívne legitimovaný. Žalobca nepreukázal, že by ku dňu nadobudnutia účinnosti zákona č. 138/1991 Zb. vykonával právo hospodárenia k predmetným pozemkom, teda neprešiel majetok do vlastníctva obce podľa zákon č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Polemika o nesprávnosti súdom prvej inštancie vyslovených právnych záverov pre nezohľadnenie právnej argumentácie strany sporu, sama o sebe nie je presvedčivou bázou pre konštatovanie vecnej nesprávnosti rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd konštatuje, že po preskúmaní veci nezistil žiadne právne vady napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec správne posúdil.
36. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo
v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/04). Odvolacie námietky žalobcu z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné.
37. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu odvolaciu argumentáciu, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie veci a zachádzajúcu do zbytočných podrobností, teda odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
38. S poukazom na vyššie uvedené dôvody súd prvej inštancie v predmetnej veci z výsledkov dokazovania vyvodil správne skutkové a právne závery, preto odvolací súd podľa ustanovenia § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu vecnej správnosti potvrdil.
39. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie osobitným uznesením po právoplatnom skončení veci.
40. Na záver odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že u žalovaného 10/ uviedol nesprávne meno „Q.“, z obsahu spisu vyplýva meno žalovaného 10/ D..
41. Senát krajského súdu prijal rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).