Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_3Cob-46-2019.pdf
PDF · 106.73 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/46/2019
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Vancu a členov senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a JUDr. Gabriely Varhalíkovej v spore žalobcu: O2 Slovakia, s.r.o., Einsteinova 24, Bratislava, IČO: 35 848 863, zast. A.K.F. Lawyers, s.r.o., Ružová dolina 25, Bratislava, IČO: 47 236 400, proti žalovaným: v 1/ rade JT COMPANY INVEST s.r.o., Dunajská 8, Bratislava, IČO: 46 201 904, v 2/ rade L.. A. Z., nar. XX.XX.XXXX, G. XXXX/XX, G. - R., zast. Advokátska kancelária JUDr. Peter Strapáč, PhD., Ul. 17. Novembra 3215, Čadca, IČO: 50 473 522, o zaplatenie 39.864,84 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 27Cb/51/2016-199 z 20.11.2018 takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a žalovaným priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu, ktoré je povinný nahradiť žalobca. Výška priznanej náhrady trov konania bude vyčíslená samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku vyšším súdnym úradníkom (výrok II.).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal voči žalovaným zaplatenia sumy 39.864,84 eur s príslušenstvom, spoločne a nerozdielne s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných, titulom neoprávnene vyplatenej odmeny. Uviedol, že 23.3.2012 pôvodný žalovaný A.S. Consulting s.r.o. Košice (právny predchodca žalovaného v 1/ rade) uzavrel so žalobcom Zmluvu o spolupráci „Externý D2D _ Outdoor“ č. 1686, na základe ktorej vykonával pre žalobcu činnosti špecifikované zmluvou (v oblasti telekomunikačných služieb) a žalobca sa zaviazal za vykonané činnosti vyplácať odmeny a provízie vo výške a za podmienok stanovených v zmluve a jej neoddeliteľnej časti, ktorou je Manuál. V čase od 1.4.2013 do 31.1.2014 bola žalovanému v 1/ rade neoprávnene vyplatená odmena vo výške 46.068,00 eur s DPH bez právneho titulu, t.j. suma nad rozsah stanovený v zmluve a manuáli, a teda žalovaný v 1/ rade sa o danú sumu obohatil na úkor žalobcu. Na základe zmluvy žalobca vykonal jednostranné započítanie pohľadávky vo výške 5.427,10 eur a následne vo výške 776,06 eur, a teda bezdôvodné obohatenie (po zápočtoch) predstavuje sumu 39.864,84 eur. Dňa 13.11.2014 žalobca vyzval žalovaného v 1/ rade na vrátenie neoprávnene vyplatenej odmeny, avšak bezvýsledne. Keďže žalovaný v 2/ rade písomne vyhlásil, že preberá v prospech žalobcu ručenie za riadne a včasné splnenie všetkých zabezpečených záväzkov žalovaného v 1/ rade (a teda aj záväzok vzniknutý z bezdôvodného obohatenia žalovaného v 1/ rade na úkon žalobcu), žalobca sa domáhal plnenia aj od žalovaného v 2/ rade. Dňa 10.4.2015 žalobca vyzval žalovaného v 2/ rade na plnenie, avšak žalovaný v 2/ rade odmietol existenciu ručiteľského záväzku, preto žalobca žiada, aby súd zaviazal oboch žalovaných na zaplatenie sumy titulom vydania bezdôvodného obohatenia pri existencii ručiteľského záväzku.
3. Žalovaní v 1/ a 2/ rade navrhli žalobu zamietnuť a priznať im náhradu trov konania. V rámci svojej procesnej obrany vzniesli námietku premlčania z dôvodu, že žalobca si nárok uplatnil titulom
bezdôvodného obohatenia, ktoré je inštitútom občianskeho práva, a teda podľa občianskeho práva platia aj premlčacie lehoty. Majú za to, že žalobca mohol svoje právo vykonať po prvýkrát 1.2.2014 a právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky odo dňa, keď k nemu došlo (§ 107 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Navyše vo vzťahu k žalovanému v 2/ rade, žalovaní vzniesli námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie. Uviedli, že žalobca nepreukázal existenciu ručiteľského záväzku z dôvodu, že žalovaný v 2/ rade rozporuje pravosť a autenticitu žalobcom predloženej ručiteľskej listiny a poukázali na to, že ručiteľský záväzok môže existovať iba popri hlavnom záväzku, pričom žalobcom predložená zmluva o spolupráci z 23.3.2012 (ust. čl. 7 bod 7.1. písm.b) doposiaľ nevstúpila do účinnosti. Taktiež poukázali na vzájomnú písomnú komunikáciu, z ktorej vyplýva, že žalobca až 20.5.2014 žiadal, aby podpísali písomné vyhlásenie, že netrvajú na predložení ručiteľskej listiny.
4. Súd prvej inštancie konal a rozhodol na predbežnom prejednaní sporu. V prvom rade sa zaoberal vznesenou námietkou premlčania, keďže právne posúdenie danej otázky je v spore dôležité z pohľadu skúmania podmienok konania.
5. Citujúc ust. § 1, § 387, § 388, § 394 ods. 2, § 397 Obchodného zákonníka a § 451, § 456, § 458, § 100, § 101 a § 107 Občianskeho zákonníka súd konštatoval, že zmluvný vzťah vzniknutý medzi stranami sporu titulom uzavretej Zmluvy o spolupráci a jej súčastí, je potrebné posudzovať podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Ak však niektoré otázky nie je možné riešiť týmito ustanoveniami, riešia a posudzujú sa podľa ustanovení Občianskeho práva. Keďže žalobca si uplatnil svoj nárok voči žalovaným titulom vydania bezdôvodného obohatenia (t.j. majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu) a inštitút bezdôvodného obohatenia nie je upravený v Obchodnom zákonníku, mal súd za to, že daný vzťah je potrebné riešiť podľa predpisov Občianskeho zákonníka. Občiansky zákonník kompaktne a komplexne upravuje nielen vznik nároku, ale aj otázku začiatku a plynutia premlčania pri bezdôvodnom obohatení. Premlčacia doba, pri vydaní majetkového prospechu získaného plnením bez právneho dôvodu, je upravená ust. § 107 Občianskeho zákonníka. V predmetnej veci, začiatok plynutia premlčacej doby nastal 1.2.2014, a teda dňom 1.2.2016 uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba, pretože právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenia, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. V tejto súvislosti súd poznamenal, že aj z ustanovenia § 397 Obchodného zákonníka vyplýva, že ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, platí premlčacia doba štyri roky. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná na súd 14.4.2016, dospel súd k záveru, že žalovanými vznesená námietka premlčania nároku žalobcu je dôvodná, a preto žalobu zamietol.
6. O trovách konania rozhodol v zmysle ust. § 251, § 255 ods. 1 a § 262 CSP a keďže žalobca bol v konaní neúspešný, súd priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu úspešným žalovaným.
7. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolací dôvod založil na ust. § 365 ods. 1 písm.h/ CSP.
8. Poukázal na to, že súd prvej inštancie ako jediný a výlučný dôvod svojho rozhodnutia uviedol premlčanie nároku z dôvodu uplynutia dvojročnej premlčacej subjektívnej lehoty podľa Občianskeho zákonníka. Podľa žalobcu je však prekvapujúce, že súd svoje rozhodnutie odôvodnil v rozpore s ustálenou praxou a to nielen súdnou ale aj odbornou právnou praxou, pričom debata o dĺžke premlčacej subjektívnej lehoty pri nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi subjektmi obchodného práva, je v slovenskom právnom prostredí najmenej 20 rokov stará a ustálená bola približne pred 12-14 rokmi. V rámci ustaľovania stanoviska v tejto veci sa vytvorili celkovo tri názorové prúdy:
- a/ lehota je vždy 2 ročná subjektívna a 3 ročná objektívna, nakoľko Obchodný zákonník vlastnú úpravu bezdôvodného obohatenia neobsahuje. V tomto zmysle sa na daný vzťah nemôžu vzťahovať ani ust. Obchodného zákonníka o premlčaní a to ani vtedy, ak na oboch stranách ide o obchodnoprávne subjekty;
- b/ lehota je 4 ročná, lebo hoci Obchodný zákonník samotný inštitút bezdôvodného obohatenia neobsahuje, preukázateľne obsahuje vlastnú úpravu premlčania. Na okolnosti vzniku, zániku
bezdôvodného obohatenia preto treba aplikovať Občiansky zákonník, avšak na premlčanie jeho obchodnoprávnu úpravu, ktorá je voči nemu lex specialis;
- c/ je potrebné zohľadniť konkrétny prípad vzniku nároku. Podľa neho o štvorročnú lehotu pôjde v prípadoch, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo na základe obchodnoprávneho vzťahu jeho subjektov. Opačne, o občianskoprávne lehoty pôjde vtedy, ak k bezdôvodnému obohateniu došlo mimo výkonu podnikateľskej činnosti oprávneného aj povinného. Súdna aj odborná prax sa napokon zhodla tak, že ak na oboch stranách ide o obchodnoprávne subjekty a k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou, spravuje sa premlčanie nároku všeobecnou obchodnoprávnou úpravou, ktorá stanovuje všeobecnú 4 ročnú premlčaciu lehotu.
9. Právna prax tak ohľadom nezmluvných záväzkov dospela k rovnakému záveru, k akému dospel zákonodarca v prípade bývalých tzv. absolútnych neobchodov (napr. poistná zmluva, kúpna zmluva s predmetom nehnuteľnosti atď.), ktoré sa pred novelou § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka spravovali výlučne občianskym právom, pričom aplikácia Obchodného zákonníka bola vylúčená. Podľa tohto ustanovenia v znení do 31.1.2004, zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Avšak tento právny názor sa postupom času prekonal, javil sa nezmyselný, keďže nedávalo žiadny význam, pre ktorý by sa podnikatelia mali riadiť občianskym právom. Od 1.2.2004 už pojem „absolútny neobchod“ neexistuje, nakoľko zákonodarca predmetné ustanovenie zmenil (dnes v ods. 9) a znie: „Zmluvy medzi osobami uvedenými v ods. 1 a 2, ktoré nie sú upravené v hlave II tejto časti zákona, a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, spravujú sa príslušnými ustanoveniami o tomto zmluvnom type v Občianskom zákonníku a týmto zákonom.“ V prípade zmluvných záväzkov zákonodarca teda dokonca inkorporoval právnu prax do zmeny legislatívneho textu tak, že samotná zmluva sa riadi Občianskym zákonníkom a vzťahy z nej plynúce Obchodným zákonníkom. Tým prakticky zanikol výraz „absolútny neobchod“. Dôvodom bola logická úvaha, že ak ten ktorý zmluvný typ v Obchodnom zákonníku nie je upravený, je potrebné technicky využiť jeho úpravu v Občianskom zákonníku. Neexistuje však žiadna prekážka, pre ktorú by sa vzťahy, ktoré z takejto zmluvy vyplynú nemohli a nemali riadiť Obchodným zákonníkom. Zmyslom celého je, aby nepodnikatelia vystupovali v občianskoprávnom režime a podnikatelia v obchodnoprávnom.
10. Taktiež žalobca nesúhlasí s právnym názorom súdu prvej inštancie vysloveným v bode 25. odôvodnenia napadnutého rozsudku a to, že rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 92/06 a IV. ÚS 214/04 sa zaoberali výlučne bezdôvodným obohatením v prípade neplatného obchodnoprávneho úkonu a teda že sa záver Ústavného súdu vzťahuje výlučne na tento jediný prípad. Totiž je pravdou, že právo na vrátenie plnenia z neplatnej zmluvy a právo na vrátenie plnenia zo zrušenej zmluvy sú jediné dva prípady bezdôvodného obohatenia, ktorý Obchodný zákonník vôbec uvádza (§ 394 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka), avšak podľa názoru žalobcu uvedené ustanovenie pre tieto osobitné prípady bezdôvodného obohatenia iba určuje začiatok plynutia premlčacích lehôt a to v prípade odstúpenia, od kedy došlo k odstúpeniu a v prípade neplatnosti právneho úkonu, od kedy došlo k plneniu. Nič viac Obchodný zákonník neuvádza. Je teda zrejmé, že inštitút bezdôvodného obohatenia ako taký Obchodný zákonník neobsahuje vôbec. Obsahuje ho výlučne Občiansky zákonník. Čo sa týka premlčania tohto nároku, tu Obchodný zákonník pozná len dva prípady osobitnej úpravy uvedené v § 394 ods. 1 a 2, inak sa na premlčanie vzťahuje len všeobecná úprava. Navyše zdôraznil, že nemá vedomosť, na základe čoho dospel súd prvej inštancie k názoru, že Ústavný súd v rozhodnutí II. ÚS 92/06 mal vysloviť názor, že obchodnoprávna úprava premlčania sa má vzťahovať výlučne na nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu vrátenia plnenia z neplatnej zmluvy. V skutočnosti bol názor vyslovený Ústavným súdom presne opačný a preto sa žalobcovi javí rozhodnutie súdu prvej inštancie ako nepochopiteľné. Ústavný súd síce v konkrétnej veci skutočne riešil vydanie bezdôvodného obohatenia z neplatnej zmluvy, ale výslovne podporil názor Najvyššieho súdu SR v tom, že aplikácia 4 ročnej obchodnoprávnej premlčacej lehoty je v obchodných vzťahoch správa aj vo všetkých ostatných prípadoch bezdôvodného obohatenia, teda okrem vrátenia plnenia z neplatnej, zrušenej zmluvy aj na vrátenie plnenia bez právneho dôvodu.
11. V predmetnej veci ide o plnenie poskytnuté nad rámec zmluvy, teda o plnenie bez právneho dôvodu. Dôvodom vzniku tohto bezdôvodného obohatenia bola skutočnosť, že právny predchodca žalovaného v 1/ rade (konajúce prostredníctvom konateľa, ktorý je práve žalovaný v 2/ rade), dlhodobo
vystavoval duplicitné faktúry za tie isté činnosti. Robil to však spôsobom, ktorým danú činnosť neumožňoval zistiť bezprostredne, nakoľko určité sumy boli započítané do iných súm, čím sa kontrola znepriehľadnila. Je však zrejmé, že žalobca plnil na základe vystavených faktúr, ktoré boli vystavené na základe vzájomnej Zmluvy o spolupráci. Teda plnil dôvodne sa domnievajúc, že plní svoj zmluvný záväzok vyplývajúci z jeho obchodnej činnosti a súčasne právny predchodca žalovaného v 1/ rade uplatňoval svoje nároky z titulu uzavretej zmluvy. Bezdôvodné obohatenie teda preukázateľne vzniklo z konkrétneho obchodnoprávneho vzťahu dvoch podnikateľov. Niet preto dôvodu aplikovať na vzťahy z neho vyplývajúce občianske právo. Tento vzťah je obchodnoprávny, a preto sa premlčanie nárokov z neho vyplývajúcich riadi prednostne obchodným právom a právo občianske sa použije len podporne. Lex specialis derogat legi generali. Nakoľko Obchodný zákonník úpravu premlčania obsahuje a nakoľko v nej ustanovuje všeobecnú 4 ročnú premlčaciu dobu, je doba premlčania tohto nároku 4 ročná.
12. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že nakoľko poskytoval plnenie nad rámec zmluvy v období od 1.4.2013 do 31.1.2014 a žaloba bola podaná 14.4.2016, je zrejmé, že bola podaná včas, v rámci 4 ročnej lehoty.
13. K podriadeniu ručiteľského záväzku Obchodnému zákonníku žalobca len z opatrnosti uviedol, že prejednávaný skutkový stav je jednoznačne podriadený ust. § 261 ods. 1 a 7 Obchodného zákonníka. Ak je zabezpečovaný záväzok obchodnoprávny, ručenie zdieľa jeho právny režim. Súkromné právo nepripúšťa miešanie obchodnoprávnych záväzkov s občianskoprávnym zabezpečením. Okrem toho žalovaný v 2/ rade, hoci vyhlásil ručenie ako súkromná fyzická osoba, bol súčasne konateľom žalovaného v 1/ rade, teda dlžníka. Nijako teda nemôže tvrdiť, že nepoznal povahu zabezpečovaného záväzku. Kto prijal ručenie za záväzok z obchodnoprávneho vzťahu, musí sa pri realizácii ručenia podriadiť obchodnoprávnej úprave, bez ohľadu na to, či je sám podnikateľom a či ručenie vzniklo v súvislosti s jeho vlastným podnikaním.
14. V závere odvolania žalobca poukázal na skutočnosť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nielen v rozpore s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR ale aj s rozhodovacou praxou samotného odvolacieho súdu (Krajského súdu v Košiciach), a preto, ak by odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, žalobca žiada, aby sa vyjadril k dôvodom svojho odklonu nielen od ustálenej praxe vyšších súdov, ale aj od vlastnej rozhodovacej praxe podľa ust. č. 2 CSP.
15. Na podporu svojich vyššie uvedených tvrdení dal žalobca do pozornosti odvolaciemu súdu Nález ÚS SR sp.zn. IV. ÚS 2014/04, sp.zn. II. ÚS 92/06, rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30.10.2014 sp.zn. 4Cob/81/2014 a rozsudok veľkého senátu obchodného kolégia NS ČR, sp.zn. 35Odo/619/2002, rozsudok NS SR z 26.2.2004 sp.zn. 4Obo/57/03 a zo 6.10.2005 sp.zn. 5Obo/86/2005 ako aj Nález ÚS ČR sp.zn. III. ÚS 140/99.
16. Žalovaný v 2/ rade vo svojom vyjadrení uviedol, že rozporuje v bode 6 argumentáciu žalobcu, že samotné bezdôvodné obohatenie žalovaný v 2/ rade nepopiera. Zdôraznil, že bezdôvodné obohatenie absolútne popiera a tvrdí, že nebol platne uzatvorený ani ručiteľský záväzok a samotný žalobca doteraz nepreukázal predmetný dokument, listinu preukazujúcu existenciu ručiteľského záväzku, pričom tak neurobil ani na výzvu súdu prvej inštancie. Teda žalobca jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno. Totiž žalobca má povinnosť už v samotnom žalobnom návrhu preukázať listinami všetky tvrdenia a všetky skutočnosti, ktoré sú potrebné na preukázanie tvrdení v žalobe obsiahnutých. Uvedenú skutočnosť žalovaný v 2/ rade namietal už vo svojom prvom vyjadrení, pričom žalobca uviedol, že na pojednávaní predmetný ručiteľský záväzok predloží. Avšak na pojednávaní konanom dňa 20.11.2018, súd referoval, že žalobcu aj samostatne vyzýval na predloženie originálu listiny ručiteľského záväzku, pričom žalobca na túto výzvu nereagoval a na opakovanú výzvu na predloženie tejto listiny na pojednávaní taktiež nereagoval a uviedol, že predmetnú listinu nemá. Z tohto dôvodu je aj absolútne sporná pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2/ rade, keďže žalovaný v 2/ rade rozporuje, že by uzavrel ručiteľský záväzok a že by mal ručiť za žalovaného v 1/ rade.
17. Opätovne zdôraznil, že ak teda žalobca tvrdí, že podstatou jeho existencie je, že ručiteľský záväzok žalovaného v 2/ rade existoval, tak toto sa nezakladá na pravde, pretože túto skutočnosť žalobca doteraz nepreukázal.
18. K argumentácii žalobcu ohľadne premlčania, žalovaný v 2/ rade poukázal na skutočnosť, že argumentácia žalobcu je už v právnej praxi prekonaná napr. rozhodnutím ÚS SR 1ÚS/421/2016, ktorý konštatuje, že názory na otázku premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia z obchodných záväzkových vzťahov nie sú v právnej teórií ani v súdnej praxi jednotné. Táto nejednostnosť vyplýva z nejednoznačnosti právnej úpravy, ktorá je termínovaná dvojakým právnym režimom záväzkového práva. Samotný Ústavný súd poukazuje v súvislosti s právnym názorom prezentovaným sťažovateľom, ktorému nemožno uprieť racio treba poukázať aj na novšie názory právnej teórie napr. Števček, Dulák, Bajánková, Fečík, Sedlačko, Tomašovič a kolektív, Občiansky zákonník II., Komentár, Praha C.H. Beck 2015, str. 1216 ako aj súdnej praxe napr. rozhodnutie veľkého senátu Najvyššieho súdu ČR, sp.zn. 31Cdo/4781/2009 zo 16.5.2012, podľa ktorých sa ust. § 457 Občianskeho zákonníka aplikuje aj na obchodnoprávne vzťahy v prípade plnenia z neplatnej zmluvy a pri premlčaní takéhoto bezdôvodného obohatenia sa vždy uplatnia aj ust. § 107 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené má žalovaný v 2/ rade zato, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je ústavne komfortné.
19. V závere žalovaný v 2/ rade poukázal na skutočnosť, že je fyzickou osobou, čiže nepodnikateľom a teda v danom prípade je potrebné aj v zmysle ustanovenia Obchodného zákonníka vždy uplatňovať argumentáciu aj právny predpis, ktorý je v prospech spotrebiteľa, respektíve nepodnikateľa ako aj výklad zákona pre spotrebiteľa/nepodnikateľa priaznivejší.
20. V ďalšom sa žalovaný v 2/ rade pridržiava svojho vyjadrenia z 1.6.2017, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a taktiež sa stotožňuje s myšlienkou žalobcu uvedenou v odvolaní, že zmyslom celého jednoducho je, aby nepodnikatelia vystupovali v občianskoprávnom režime a podnikatelia v obchodnoprávnom, nič viac, nič menej.
21. Preto navrhol, aby Krajský súd v Košiciach rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil a priznal žalovanému v 2/ rade náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
22. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného v 2/ rade uviedol, že vzťah medzi žalobcom a pôvodným žalovaným v 1/ rade je bez akýchkoľvek pochybností obchodnoprávny, nakoľko k bezdôvodnému obohateniu došlo pri vzájomnej podnikateľskej činnosti oboch subjektov. Právny predchodca žalovaného v 1/ rade dlhodobo vystavoval žalobcovi duplicitné faktúry činnosti, ktoré boli vykonávané na základe vzájomnej obchodnej Zmluvy o spolupráci. Žalobca tieto faktúry uhrádzal domnievajúc sa, že plní zmluvný záväzok vyplývajúci mu z jeho obchodnej činnosti. Takto vzniknuté bezdôvodné obohatenie je preukázateľne výsledkom obchodnoprávneho vzťahu. Nie je sporné, že samotný inštitút bezdôvodného obohatenia je upravený len v Občianskom zákonníku, a preto aj v prípade ak bezdôvodné obohatenie vznikne pri zmluvách z Obchodného zákonníka medzi podnikateľmi je potrebné naň aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka. Na druhej strane je však potrebné poukázať na to, že nie všetky atribúty týkajúce sa takto vzniknutého bezdôvodného obohatenia sa podriaďujú pod režim občianskeho práva. Jedným z týchto atribútov je otázka premlčania vzťahov, ktoré vznikajú medzi podnikateľskými subjektmi, nakoľko Obchodný zákonník komplexne upravuje inštitút premlčania zo vzťahov medzi podnikateľmi v súvislosti s ich podnikateľskou činnosťou.
23. Súčasne poukázal na ust. § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého, ak niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva. Ak nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet, podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon a má za to, že Obchodný zákonník ako už bolo vyššie uvedené upravuje otázku premlčania komplexne, a teda premlčanie v obchodnoprávnych vzťahoch je potrebné posudzovať podľa Obchodného zákonníka a nie podľa Občianskeho zákonníka. Ide o 2 samostatné inštitúty, pri ktorých je potrebné hľadieť osobitne na právnu úpravu bezdôvodného obohatenia podľa občianskeho práva a osobitne na právnu úpravu premlčania, ktoré je komplexne upravené pre obchodné vzťahy v Obchodnom zákonníku. Rovnaký názor bol vyslovený aj rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 30.10.2014 sp.zn. 4Cob/81/2014.
24. Čo sa týka povahy vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 2/ rade žalobca uviedol, že akcesorický vzťah sa spravuje povahou hlavného vzťahu. Žalovaný v 2/ rade ako fyzická osoba vedome poskytol ručenie za pohľadávku z obchodnoprávnej zmluvy. Kto ručí za obchodnoprávny vzťah, prijíma obchodnoprávnu zodpovednosť popri dlžníkovi. V odbornej literatúre ani judikatúre nie je známy prípad, kedy by sa hlavný vzťah spravoval jedným súkromnoprávnym kódexom a akcesorický vzťah druhým
súkromnoprávnym kódexom. Ručiteľ z povahy ručenia zodpovedá presne rovnako ako dlžník a teda sa nemôže dostať ani do horšieho, ani do lepšieho hmotnoprávneho postavenia. Postavenie ručiteľa ako podnikateľa, alebo ako nepodnikateľa je právne irelevantné. Ručenie ako také, samo o sebe, nie je podnikateľskou činnosťou a to ani v prípade, ak je ručiteľom podnikateľ. Ručenie je zabezpečovací inštitút a zdieľa právny osud hlavného záväzku.
25. Žalovaný v 2/ rade uviedol, že skutočnosti uvedené v duplike žalobcu sa nezakladajú na pravde. Ak žalobca uvádza, že existoval nejaký akcesorický právny vzťah tak primárne existenciu a povahu tohto akcesorického vzťahu musí preukázať. Doteraz však žalobca nebol schopný preukázať existenciu akcesorického vzťahu a nepredložil ani listiny, na ktoré bol niekoľkokrát vyzvaný, či už samotným žalovaným v 2/ rade alebo súdom prvej inštancie. Ak žalobca tvrdí, že existuje akcesorický vzťah je nesporné, že by mal najskôr preukázať, že takýto vzťah platne vznikol. Žalobca však nepredložil dohodu o ručení alebo ručiteľský záväzok, z ktorého by akékoľvek ručenie ako akcesorický právny vzťah mohol žalobca vyvodzovať. Vzhľadom na uvedené, že argumentácia žalobcu (str. 3 bod 2 vyjadrenia) absolútne irelevantná.
26. V ďalšom žalovaný v 2/ rade zdôraznil, že už zo samotnej povahy CSP vyplýva, že ide o sporové konanie, kde je na strane sporu v rámci kontradiktórnosti sporového konania uniesť bremeno tvrdenia ako aj dôkazné bremeno a poukázať už v samotnom žalobnom návrhu na všetky listiny a na všetky dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok. Ak žalobca opiera svoj nárok o listinu, na základe ktorej malo vzniknúť ručenie je potrebné, aby takúto listinu do konania doručil k čomu však nedošlo.
27. Navyše podľa žalovaného v 2/ rade k žiadnemu bezdôvodnému obohateniu nemohlo dôjsť a taktiež toto bezdôvodné obohatenie ani preukázané nie je.
28. Žalovaný v 2/ rade má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie skutkovo a právne riadnym a náležitým spôsobom zhodnotil právny stav veci a jeho rozhodnutie je dôvodné a zákonné a preto navrhol rozhodnutie potvrdiť.
29. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 zák.č. 160/2015 Z.z. - Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“). Vec prejednal podľa § 379 - § 385 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.
30. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia premlčania nároku žalobcu nevykonal potrebné dôkazy.
31. Premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia upravuje § 107 Občianskeho zákonníka.
32. Obchodný zákonník neupravuje inštitút bezdôvodného obohatenia. V tomto zmysle je potrebné aplikovať citované ustanovenia Občianskeho zákonníka.
33. V tomto prípade však ide o obchodnoprávny vzťah. Bezdôvodné obohatenie sa musí posudzovať podľa Občianskeho zákonníka, avšak dĺžka premlčacej lehoty sa riadi iným režimom a to podľa Obchodného zákonníka, teda do úvahy prichádza štvorročná premlčacia doba (Nález Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 214/04, ktorý platí aj na tento spor).
34. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd zrušil rozsudok v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 CSP), v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 396 CSP).
35. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení § 419 C.s.p.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 C.s.p., ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) C.s.p.
V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).