Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_6Co-158-2018.pdf
PDF · 110.01 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/158/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu R N. F. s sídlom Y. O. XA, XXX XX V., C.: XX XXX XXX, proti žalovanému Z. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XXXX/XX, XXX XX P. - U., o zaplatenie 996,19 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. 20Csp/248/2017-41 zo dňa 29. mája 2018, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o k r a č u j e v konaní s právnym nástupcom spoločnosti P. V.., so sídlom Y. O., XXX XX V., C.: XX XXX XXX, a to so spoločnosťou R N. F.., so sídlom Y. O. XA, XXX XX V., C.: XX XXX XXX.
II. P o t v r d z u j e rozsudok v zamietnutej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 368,08 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne od 1.11.2017 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti súd žalobu zamieta.
III. Žiadnej zo strán sporu súd náhradu trov konania nepriznáva.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 488, § 53 ods. 6, § 54 ods. 1, 2, § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, § 1 ods. 2, § 2 písm. a), b), § 9 ods. 2, § 11 ods. 1, § 19 ods. 3 zákona 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení neskorších predpisov, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že dňa 09.12.2013 bola uzatvorená úverová zmluva č. XXXXXXXXXX na základe ktorej poskytol žalobca žalovanému úver vo výške 1.100,- Eur, ktorý sa žalovaný zaviazal splácať formou pravidelných 72 mesačných splátok, vždy k 20-temu dňu v mesiaci vo výške 31,- Eur mesačne. Úroková sadzba bola žalobcom stanovená na 25,50% ročne, RPMN na 28,70% a priemerná RPMN na trhu činila 25,84%. Celková suma nákladov žalovaného mala podľa zmluvy činiť 1.002,73 Eur, avšak ako bola vypočítaná v zmluve uvedené nie je. Označenie žalovaného a údaje o výške úveru, splátkach a RPMN sú uvedené väčším písmom ako zvyšok zmluvných podmienok, ktoré sú usporiadané v husto písanom texte zle čitateľným malým písmom. Z výzvy na úhradu dlžnej sumy zo dňa 09.04.2015 sú zistil, že uvedenou výzvou žalobca oznámil žalovanému zosplatnenie úveru a žiadal o úhradu sumy
1.159390 Eur do 10 dní od doručenia výzvy. Istinu žalobca vyčíslil na sumu 1.029,30 Eur, úrok na sumu 90,99 Eur, poplatky za upomienky na sumu 39,61 Eur. Nie je preukázané, že výzva bola žalovanému doručená. Z prehľadu splátok súd zistil, že žalovaný uhradil splátky vo výške 731,92 Eur. Uvedené splátky žalobca započítal na úrok, iba sumu 103,81 Eur (len 14,18% z uhradených splátok), t.j. minimálnu časť započítal na istinu.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že s ohľadom na vykonané dokazovanie a citovanú právnu úpravu mal súd za preukázané, že medzi žalobcom a žalovaným bola riadne uzavretá úverová zmluva, žalovanému boli poskytnuté finančné prostriedky, ktoré v dohodnutej dobe a objeme nevrátil. Vzhľadom na túto skutočnosť súd návrhu v časti o zaplatenie istiny 368,08 Eur vyhovela zohľadnil pritom uhradené splátky vo výške 731,92 Eur, ktoré žalobca nezapočítal na istinu a cielene tak navýšil výšku dlhu žalovaného. Súd mal za to, že pokiaľ žalovaný plnil peňažný záväzok čiastočnou úhradou mal žalobca jeho úhradu započítať na istinu, nakoľko žalovaný pri jeho plnení neurčil a nemal s ňou celkovo uhradenú sumu použiť na úhradu dohodnutých úrokov. S ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v tejto časti nárok žalobcu nepoprel, súd ho zaviazal na úhradu istiny vo výške 368,08 Eur vrátane zákonného príslušenstva vo forme úroku z omeškania. Ďalej uviedol, že nakoľko žalobca pri uplatnení nároku nesprávne započítal splátky na príslušenstvo a súčasne v zmluve uviedol nesprávny údaj o RPMN v dôsledku čoho je nevyhnutné zmluvu považovať za bezúročnú a bez poplatkov, a žalobca má tak nárok na úhradu rozdielu medzi skutočne poskytnutým úverom a uhradenými splátkami, ktorý predstavuje sumu 368,08 Eur. S prihliadnutím na existujúcu judikatúru konštatoval, že úroky predstavujú odmenu (cenu) za užívanie istiny a úroky z omeškania sankciu. Cena musí byť jasne stanovená a uzavretá uplynutím úverového obdobia, či už pôvodne dohodnutého alebo predčasne skončeného. S ohľadom na uvedené súd nepriznal žalobcovi požadované zmluvné úroky vypočítané po zosplatnení úveru a ani uplatnený nárok z titulu nezapočítaných splátok istiny, a v tejto časti žalobu zamietol.
5. O trovách konania rozhodol tak, že vzhľadom na pomer úspechu strán sporu žiadnej zo strán náhradu trov konania nepriznal.
6. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to v rozsahu v ktorom sú žalobu vo zvyšku zamietol. Odvolanie právne odôvodnil § 365 ods. 1 písm. a), f) a h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). V prvom rade poukázal na to, že v konaní nemal možnosť procesne sa brániť a súd svojim postupom nevyzval žalobcu na vyjadrenie sa k otázke určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti a nepostupoval podľa § 129 C.s.p., tiež ho nevyzval ani podľa § 157 C.s.p. na vyjadrenie k predbežnému právnemu posúdeniu a ani nevytýčil termín predbežného prejednania podľa § 168 C.s.p.. Mal za to, že takýto postup súdu nie je v súlade so zásadami účelnosti a hospodárnosti konania a nastáva situácia, kedy jedinou možnosťou procesnej obrany žalobcu je právo podať odvolanie, čím sa de facto prenáša úloha súdu prvej inštancie na súd druhej inštancie, čo nie je žiaduce. Vo vzťahu k celkovej čiastke uviedol, že túto tvorí súčet výšky úveru a celkových nákladov spojených s úverom, pričom o tom bol žalovaný oboznámený v samotnej zmluve a podotkol, že údaj o výške poskytnutého úveru ako aj celkovej čiastky nákladov zmluva obsahuje, pričom takýto výklad súdu je podľa právneho názoru žalobcu šikanóznym uplatňovaním práva a prílišným formalizmom. K predpokladom pre výpočet RPMN uviedol, že všetky údaje, ktoré boli potrebné pre výpočet boli v zmluve o úvere obsiahnuté. Rovnako nesúhlasil so záverom, že údaj o RPMN je uvedený nesprávne a výška RPMN je vypočítaná nesprávne a nie je vôbec jasné za akých skutočností súd tvrdí, že údaj o celkovej výške nákladov a RPMN je nesprávny. Namietal, že celková výška nákladov vypočítaná súdom nie je správna. Poukázal na to, že vzorec výpočtu RPMN žalobcovi, resp. jeho právnemu predchodcovi do kalkulačky implementoval externý dodávateľ, ktorý garantuje správnosť výpočtu RPMN. Ďalej poukázal na to, že v predmetnom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie úveru, tzn. že ak na získanie úveru nebolo poistenie povinné, poplatok za poistenie nemá byť započítaný do celkových nákladov spojených s úverom. Uviedol, že na základe uvedeného je zrejmé, že celkové náklady na úver boli vo výške 2.102,73 Eur (67x31 + 25,73 + 0 + 0 + 0 + 0), nie 2.232,- Eur ako si to nesprávne ustálil súd a rozdiel manuálne vypočítanej sumy oproti sume uvedenej v zmluve o úvere vzniká zaokrúhľovaním jednotlivých súm BIS-om. Dodal, že v zmysle zmluvy o úvere právne vzťahy neupravené zákonom sa riadia Všeobecnými obchodnými podmienkami, Obchodnými podmienkami pre úver dostupná pôžička, Sadzobníkom poplatkov, Oboznámením spotrebiteľa o RPMN, Oznámení o úrokových sadzbách a informáciami o poistení a podotkol, že pravidelne na svojom webovom sídle zverejňuje svoje obchodné podmienky, ktoré sú žalovanému dostupné k nahliadnutiu v akomkoľvek formáte písma a žalovaný si ich
mohol preštudovať kedykoľvek pred uzatvorením zmluvy a mal tak možnosť vybrať si, či zmluvu uzavrie za ponúkaných podmienok so žalobcom. Žiadal, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil súdu prvej inštancie a ďalšie konanie, alternatívne žiadal, aby žalobe vyhovel v celom rozsahu a žalovaného zaviazal na náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
7. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
8. Podaním zo dňa 05.11.2018 doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.11.2018 navrhol žalobca zmenu na strane žalobcu, a to z dôvodu, že na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok č. I/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzatvorenej medzi ním a spoločnsťou R N. s.r.o. došlo k postúpeniu pohľadávok, vrátane pohľadávky, ktorá je predmetom uvedeného súdneho konania a ako prílohu svojho podania priložil aj Zmluvu o postúpení pohľadávok č. I/XXXX. Podaním zo dňa 08.04.2019 doručeným súdu prvej inštancie v ten istý deň, oznámila spoločnosť R N. s.r.o., že súhlasí so vstupom do konania na miesto žalovaného.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesplnením procesných podmienok, nesprávnymi skutkovými zisteniami a nesprávnym právnym posúdením veci, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
12. K nesprávnemu procesnému postupu týkajúceho sa nemožnosti vyjadriť sa k predbežnému právnemu posúdeniu a nenariadenia predbežného prejednania veci odvolací súd uvádza, že predbežné prejednanie sporu je fakultatívnym inštitútom, a teda je na úvahe súdu, či takéto predbežné prejednanie nariadi. Pre využitie práva strany na predbežné právne posúdenie je potrebné, aby strana využila svoje oprávnenie a zúčastnila sa na pojednávaní. Vzhľadom na to, že v predmetnom prípade súd prvej inštancie rozhodol bez nariadenia pojednávania, pretože boli splnené podmienky v zmysle § 177 ods. 2 C.s.p. k predbežnému prejednaniu sporu ako fakultatívnemu inštitútu nedošlo, rozhodnutie bolo verejne vyhlásenie, avšak tohto vyhlásenia sa nezúčastnila ani jedna zo sporových strán (č.l. 40). Zároveň odvolací súd konštatuje, že namieste nebol ani postup podľa § 129 C.s.p., keďže v danom prípade nemožno konštatovať vady podania. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval procesne správne a v súlade s príslušnými ustanoveniami C.s.p. vytvoril žalobcovi dostatočný priestor na realizáciu jeho procesných práv a teda k naplneniu uvedeného odvolacieho dôvodu nedošlo.
13. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z
najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
14. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka naplnená nebola.
15. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
16. Odvolací súd osvojujúc si závery súdu prvej inštancie na zdôraznenie vecnej správnosti a v súvislosti s odvolacími námietkami žalobcu dopĺňa nižšie uvedené.
17. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 06.11.2018 navrhla spoločnosť P. banka, a.s. zmenu na strane žalobcu, z dôvodu, že ako pôvodný veriteľ uzatvorila so spoločnosťou R N. s.r.o. Zmluvu o postúpení pohľadávok, v zmysle ktorej došlo aj k postúpeniu pohľadávky, ktorá je predmetom uvedeného súdneho konania, na nového veriteľa. Spoločnosti R N. s.r.o., podaním zo dňa 08.04.2019 vyslovila súhlas so vstupom na strane žalobcu. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že Zmluvou o postúpení pohľadávok č. I/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX došlo k prevodu práv a povinností z pôvodného žalobcu spoločnosti P. banka, a.s. na novú spoločnosť R N. s.r.o., ktorá súhlasí so vstupom na strane žalobcu. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd pripustil vstup spoločnosti R N. s.r.o. na miesto pôvodného žalobcu P. banka, a.s.
18. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov. Zmluva o úvere je štandardnou formulárovou spotrebiteľskou zmluvou, kde právny predchodca žalobcu vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalovaný je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
19. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie potom správne pristúpil k súdnej kontrole samotnej spotrebiteľskej zmluvy a zmluvných podmienok. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na zaplatenie sumy 368,08 Eur, ktorá predstavuje rozdiel medzi poskytnutým úverom a do predčasného zosplatnenia úveru uhradenými mesačnými splátkami.
20. Vo vzťahu k nesprávne uvedenej RPMN odvolací súd uvádza, že RPMN je jednou z podstatných náležitostí Zmluvy o úvere, pretože tento údaj predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu, a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. RPMN tak predstavuje vyjadrenie celkových nákladov spotrebiteľa
obsahujúci jednak prvok úrokovej sadzby a prvok ostatných súvisiacich nákladov. Ostatnými súvisiacimi nákladmi možno rozumieť náklady na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o úvere okrem uvedenia samotného RPMN aj uvedenie predpokladov pre jeho výpočet, čo umožňuje tak spotrebiteľovi ako aj súdu zistiť, na základe čoho dospel veriteľ (dodávateľ) k výsledku o konečnej výške RPMN, a či je výpočet RPMN správny, nakoľko aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa (veriteľa) je klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebolo uvedené (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015).
21. Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie o poskytovanom úvere. Na základe uvedeného teda súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že v danom prípade tak neboli splnené zákonom predpísané náležitosti, ktoré majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný bol tak povinný vrátiť žalobcovi len istinu poskytnutého úveru, teda sumu 1.100,- Eur.
22. Vo vzťahu k postupu započítania platieb žalovaného súd prvej inštancie konštatoval, že postup právneho predchodcu žalobcu ohľadom započítania úhrad zo strany žalovaného najprv na poplatky a úroky nepovažoval za správne, pretože tak dochádzalo len k zbytočnému navyšovaniu dlhu žalovaného, s čím sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že uvedený postup právneho predchodcu žalobcu bol nie len v rozpore so zákonom (v zmysle § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa pri čiastočnom plnení započítava plnenie najprv na istinu a potom na úroky, v prípade ak dlžník neurčí inak), ako aj právom Európskej únie, a teda v konečnom dôsledku možno konštatovať, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Odvolací súd zdôrazňuje, že právny predchodca žalobcu nepreukázal podľa čoho a ako postupoval pri započítavaní úhrad žalovaného. Úverové zmluvné podmienky, ktoré by takýto postup právneho predchodcu žalobcu stanovovali, žalovaným podpísané neboli a určite neboli individuálne dojednané a žalovaný nemal možnosť pred podpisom zmluvy sa s týmito oboznámiť a ovplyvniť ich. V prípade, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané, a teda za neplatné. Vzhľadom na uvedené, preto súd prvej inštancie po orientačnom prepočte, správne zamietol žalobu vo zvyšku žalobcom požadovaných súm z titulu nezapočítaných splátok istiny, pretože aj odvolací súd zvyšok uplatnenej pohľadávky uvedenej žalobcom v žalobnom návrhu považoval za neopodstatnený.
23. Vo vzťahu k požadovaným úrokom z úveru aj po zosplatení úveru odvolací súd uvádza, že by nemali byť pochybnosti o tom, že úver je odplatným právnym úkonom, za ktorý možno dohodnúť úroky a že možno dohodnúť aj obdobie na užívanie finančných prostriedkov (úverové obdobie). Zákon umožňuje dodávateľovi na určitú dobu (do splatnosti) podľa jeho predstáv poskytnúť úver a vypýtať si za to dohodnuté úroky. Od začiatku sa prirodzene sledujú úroky na dohodnutú dobu, ktorej koniec završuje tzv. splatnosť úveru.
24. Právny predchodca žalobcu sa v podanom odvolaní dovolával nárokov na odplatné úroky, ktoré by mu patrili v prípade, ak by bol zachovaný stav zákonnej domnienky, a teda trvanie záväzku zo spotrebiteľskej zmluvy za stavu, že veriteľ aj spotrebiteľ budú plniť podľa podmienok a v termínoch dohodnutých v zmluve. Keďže tento stav netrvá, je zrejmé, že došlo k zmene záväzku, ktorá bola privodená omeškaním spotrebiteľa a súčasne predčasným zosplatnením úveru zo strany veriteľa. Zmena záväzku logicky prináša aj zmenu pomerov plnenia a aktivuje režim omeškania. V tejto súvislosti je však potrebné rovnako uviesť, že k predčasnému zosplatneniu záväzku spotrebiteľa došlo konaním veriteľa, a teda, bol to veriteľ, ktorý v súvislosti so zmenou (obsahu) záväzku určil aj režim ďalšieho plnenia záväzku svojím jednostranným adresovaným právnym úkonom.
25. Predčasné zosplatnenie úveru predstavuje vo svojej podstate jednostranný sankčný právny inštitút, ktorý umožňuje veriteľovi zmenou záväzku požadovať jednorazové, okamžité vrátenie celej úverovej istiny. Teda podstatný rozdiel stavu výhody splátok a stavu jednorazového zosplatnenia úveru spočíva v
tom, že spotrebiteľ nemá povinnosť vrátiť celú požičanú sumu naraz. Splácanie úveru v splátkach teda na strane veriteľa vyvoláva stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky úveru v režime dojednaného záväzku.
26. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie úveru, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov od spotrebiteľa za obdobie po zosplatnení. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení úveru poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky (úveru).
27. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku.
28. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.
29. V danej právnej veci právny predchodca žalobcu pristúpil k zosplatneniu celého úveru ku dňu 19.04.2015, keď žalovanému uplynula lehota stanovená právnym predchodcom žalobcu na dobrovoľné plnenie, teda týmto dňom sa stal splatný celý úver, zo strany právneho predchodcu žalobcu tak došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru. Odvolací súd dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do zosplatnenia, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014. Vzhľadom na uvedené, súd prvej inštancie správne zamietol nárok žalobcu na úroky po vyhlásení mimoriadnej splatnosti.
30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že stranám sporu nebola priznaná náhrada trov odvolacieho konania. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však zo spisu žiadne preukázateľné trovy odvolacieho konania nevyplývajú, ani si ich neuplatnil. V odvolacom konaní neúspešnému žalobcovi nemohla byť priznaná náhrada trov odvolacieho konania. Súd preto vyslovil, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Správnosť takého rozhodnutia vyplýva aj z rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo/544/2015.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).