Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 22 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (30)Rozsudok_20Co-230-2014.pdf
PDF · 100.77 KB
Case nature
Area
Subarea
20Co/230/2014
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Boroňa a sudcov JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Elišky Wagshalovej v právnej veci žalobcu EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovaným 1. Y. U., nar. X. XX. XXXX, bytom L.. Q.. XXX/XXX, L., 2. U. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom L.. Q.. XXX/XXX, L., za účasti vedľajšieho účastníka Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, Nám. legionárov 5, 080 01 Prešov, IČO: 42 176 778, zast. JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom, Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, o zaplatenie 1.332,75 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Svidník č. k. 7C 24/2014-77 zo dňa 24. 6. 2014 jednohlasne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e sa rozsudok vo výroku III., IV., V.
II. Náhrada trov odvolacieho konania sa účastníkom n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvého stupňa“) žalovaným v 1. a 2. rade uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 864,50 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 34,58 eura od 21.2.2011 do 20.3.2011, zo sumy 69,16 eura od 21.3.2011 do 20.4.2011, zo sumy 103,74 od 21.4.2011 do 20.5.2011, zo sumy 138,32 eura od 21.5.2011 do 20.6.2011, zo sumy 172,90 eura od 21.6.2011 do 20.7.2011, zo sumy 207,48 eura od 21.7.2011 do 20.8.2011, zo sumy 242,06 eura od 21.8.2011 do 20.9.2011, zo sumy 276,64 eura od 21.9.2011 do 20.10.2011, zo sumy 311,22 eura od 21.10.2011 do 20.11.2011, zo sumy 345,80 eura od 21.11.2011 do 20.12.2011, zo sumy 380,38 eura od 21.12.2011 do 20.1.2012, zo sumy 414,96 eura od 21.1.2012 do 20.2.2012, zo sumy 449,54 eura od 21.2.2012 do 20.3.2012, zo sumy 484,12 eura od 21.3.2012 do 20.4.2012, zo sumy 518,70 eura od 21.4.2012 do 20.5.2012, zo sumy 553,28 eura od 21.5.2012 do 20.6.2012, zo sumy 587,86 eura od 21.6.2012 do 20.7.2012, zo sumy 622,44 eura od 21.7.2012 do 20.8.2012, zo sumy 657,02 eura od 21.8.2012 do 20.9.2012, zo sumy 691,60 eura od 21.9.2012 do 20.10.2012, zo sumy 726,18 eura od 21.10.2012 do 20.11.2012, zo sumy 760,76 eura od 21.11.2012 do 20.12.2012, zo sumy 795,30 eura od 21.12.2012 do 20.1.2013, zo sumy 829,92 eura od 21.1.2013 do 20.2.2013, zo sumy 864,50 eura od 21.2.2013 do zaplatenia. Povolil žalovaným v 1. a 2. rade splácať dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach po 20,- eur, vždy do 30. dňa v mesiaci od právoplatnosti rozsudku až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalovaným uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 191,57 eura (súdny poplatok vo výške 23,64 eura a trovy právneho zastúpenia vo výške 167,93 eura) na účet právneho zástupcu TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania vo výške 98,95 eura
(trovy právneho zastúpenia) na účet právneho zástupcu JUDr. Igora Šafranka, advokáta, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V rozhodnutí súd prvého stupňa okrem iného uviedol, že z vykonaného dokazovania zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere, o ktorú žalobca opiera uplatnený nárok obsahuje ročnú percentuálnu mieru nákladov 5,73 %, výšku úrokovej sadzby 10,60 %, poplatok za správu úveru 50,- Sk mesačne a poplatok za poskytnutie úveru 2 000,- Sk. Ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkové náklady spotrebiteľa vrátane úrokov a iných poplatkov priamo spojených s úverom. Inak povedané ročná percentuálna miera nákladov predstavuje celkové náklady úveru pre klienta, ktoré obsahujú prvok úrokovej sadzby a prvok ostatných súvisiacich nákladov. Pod ostatnými súvisiacimi nákladmi sa rozumejú náklady na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne. Z uvedeného je zrejmé, že výška RPMN nikdy nemôže byť nižšia ako výška úrokovej sadzby. Ročná percentuálna miera nákladov je dôležitým kritériom pre spotrebiteľa pri porovnávaní úverov z hľadiska ich výhodnosti. Zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje ako povinnú osobitnú náležitosť písomnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Zmyslom uvedenej zákonnej úpravy je jednoznačne ochrana záujmov spotrebiteľa, ktorý na základe uvedeného údaja vie zistiť cenu úveru a porovnávať medzi viacerými úvermi. Nie je naplnený zmysel uvedeného zákona, ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa. Súdu sú známe argumenty banky v obdobných veciach, kedy poukazujú na to, že pri výpočte RPMN postupovali podľa prílohy zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorá v danom čase obsahovala chybný vzorec, čo bolo zákonodarcom napravené novelou zákona účinnou od 1.7.2006. K uvedenej argumentácii súd prvého stupňa uviedol nasledovné. Predmetný úver bol spotrebiteľovi poskytnutý bankou, a teda spotrebiteľ legitímne očakával, že banka bude pri poskytovaní úveru postupovať voči nemu s odbornou starostlivosťou tak, ako jej to ukladá zákon o bankách. Spotrebiteľ v zásade uzatvára úverovú zmluvu v banke s dôverou v pravdivosť a hodnovernosť údajov, ktoré banka pripraví v písomnej podobe a predloží klientovi na podpis. V tomto smere legitímne očakávania spotrebiteľa naplnené neboli. Banka, ako odborník, musela vedieť, že údaj o výške RPMN uvedený v zmluve / aj keď vypočítaný podľa vzorca uvedeného v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch / je nesprávny a v neprospech klienta skresľuje cenu úveru. V čl. IV. bod 5 úverovej zmluvy banka uviedla, že dlžník a veriteľ sa dohodli, že ročná percentuálna miera nákladov je 5,73 %, pričom je vypočítaná z hodnoty celkových nákladov dlžníka spojených z úverom a výšky poskytnutého úveru. Banka neposkytla klientovi objektívny údaj o výške RPMN a voči klientovi postupovala neodborne. Banka / na rozdiel od štátnych orgánov/ môže podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR konať, čo nie je zákonom zakázané, a teda mohla a mala v zmluve uviesť aj pravdivý údaj o cene úveru. Takýmto postupom by banka naplnila zákonnú povinnosť postupovať pri vykonávaní bankovej činnosti s odbornou starostlivosťou.
Súd prvého stupňa z vykonaného dokazovania ďalej zistil, že predmetná zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje sumu, počet a termíny splátok úrokov podľa § 4 ods. 2 písm. a/ zákona o spotrebiteľských úveroch, preto žalobca nemôže od žalovaného požadovať zaplatenie úroku neuvedeného v zmluve.
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody je potrebné predmetný úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Z vykonaného dokazovania je nesporné, že právny predchodca žalobcu poskytol žalovaným úver vo výške 3.319,39 eura, ktorý sa žalovaní zaviazali splácať sumou 53,31 eura. Vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu nemá žalobca nárok na úroky z úveru, ktoré sú zahrnuté v každej splátke 53,31 eura, preto súd zaviazal žalovaných na zaplatenie 25 splátok po 34,58 eura za obdobie od 20.2.2011 do 20.2.2013 vo výške 864,50 eura, pričom výšku splátky vypočítal tak, že celkovú výšku úveru 3.319,39 eura vydelil počtom dohodnutých 96 splátok. Ďalej súd prvého stupňa priznal žalobcovi uplatnený úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne z každej splátky od jej splatnosti a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
O trovách účastníkov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1, 2 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku, a to proti výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a proti výroku o trovách konania, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. V odvolaní okrem iného uviedol, že nemožno v danom prípade spochybniť, že výška RPMN je vypočítaná v súlade so zákonom platným v čase uzavretia zmluvy a v zmluve o splátkovom úvere je teda uvedená v súlade s daným zákonným výpočtom. Postupca pohľadávky teda pri poskytnutí úveru postupoval v súlade so zákonom. Odvolateľ
naďalej zastáva názor, že postupoval v súlade s platným a účinným zákonom, preto nie je možné klásť pochybenie na strane zákonodarcu na ťarchu žalobcu. Navyše žalobca uvádza, že predmetný vzorec bol verejne dostupný, teda bol prístupný aj žalovaným, a teda im mohol byť spôsob výpočtu RPMN známy. Odvolateľ nemôže súhlasiť s priznaním trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Odvolateľovi vôbec nie je zrejmé, prečo súd pri určení trov právneho zastúpenia žalobcu a vedľajšieho účastníka postupoval dvoma rôznymi spôsobmi. Zatiaľ čo v prípade žalobcu pri výpočte trov právneho zastúpenia vychádza zo zásady úspešnosti, v prípade vedľajšieho účastníka vychádzal z toho, že vedľajšiemu účastníkovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia len zo sumy, ktorá žalobcovi nebola priznaná. Vedľajší účastník vystupoval na strane žalovaných a od úspechu žalovaných logicky závisí aj úspech vedľajšieho účastníka. V danom prípade boli žalovaní neúspešní, a teda rovnako aj vedľajší účastník, preto je absurdné priznať vedľajšiemu účastníkovi trovy právneho zastúpenia. Združenie na ochranu spotrebiteľa nevstupuje do všetkých konaní, v ktorých je jedným z účastníkov konania spotrebiteľ, ale len do tých konaní, kde má záruky úspechu vo veci prostredníctvom jednoduchých opakovaných podaní, čo vedie k nehospodárnemu a neúčelnému priznaniu trov právneho zastúpenia vedľajšiemu účastníkovi. Odvolateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6MCdo 5/2013 zo dňa 19. 3. 2014, 6Cdo 420/2012 zo dňa 22. 1. 2014 a 4Cdo 209/2013 zo dňa 28. 1. 2014. Vedľajší účastník musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Odvolateľ má za to, že úmyslom zákonodarcu bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, ktoré budú spôsobilé poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc, a ktoré budú v danej oblasti aj materiálne aj personálne vybavené a odborne kompetentné. Združenie založené na ochranu spotrebiteľa je účelné zakladať len v prípade, ak samotné združenie je spôsobilé poskytovať ochranu spotrebiteľovi, inak nemožno hovoriť o naplnení samotnej podstaty zákonných ustanovení, ktoré umožňujú ich vznik. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a vyhovel žalobe v celom rozsahu, resp. rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.
Krajský súd v Prešove ako odvolací súd v rámci svojich kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 10 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, t.j. vo výroku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá a v súvisiacich výrokoch o trovách konania spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ustanovení § 212 O.s.p., vo veci nenariadil odvolacie pojednávanie, čo je v súlade s ustanovením § 214 ods. 1, 2 O.s.p. s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu a jeho internetovej stránke a zistil, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
Spornou v danej veci bola v zmluve uvedená výška RPMN, nezohľadňujúca všetky náklady spotrebiteľa na poskytnutý úver, čo súd prvého stupňa vyhodnotil ako absenciu podstatnej náležitosti zmluvy s následkom, že úver považoval za bezúročný a bez poplatkov.
Zmyslom zákonnej úpravy o spotrebiteľských úveroch je ochrana záujmov spotrebiteľa. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o splátkovom úvere v zmysle § 4 ods. 2 písm. g/ Zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, je ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), absencia ktorej náležitosti má za následok, že tento úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. RPMN predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho.
Údaj o RPMN uvedený veriteľom v zmluve v rozsahu 5,73 % je na prvý pohľad nesprávny, vo vzťahu k spotrebiteľovi zavádzajúci, nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia povinného inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv t.j. informovať spotrebiteľa o celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (úrokov vrátane všetkých poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať pretože len výška dohodnutého úveru v sadzbe 10,60 % ju takmer dvojnásobne prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v základných podmienkach zmluvy v bode I. Tento údaj o RPMN je tak vo vzťahu k spotrebiteľovi jednoznačne klamlivý.
Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Predmetný úver bol spotrebiteľom poskytnutý bankou a spotrebiteľ mohol, teda očakával riadnu odbornú
starostlivosť banky pri postupe s poskytnutím úveru. Žalobca sa nemôže odvolávať a argumentovať tým, že vychádzal z nesprávneho údaja alebo vzorca, ktorý bol v prílohe zákona č. 258/2001 Z.z. uvedený nesprávne. Uvedenie nesprávneho údaja RPMN je bezo sporu klamaním spotrebiteľa, a preto nie je možné priznať takejto praktike miernejšie dôsledky ako tie, ktoré predpokladá § 4 ods. 2 písm. g) zákona č. 258/2001 Z.z.. Uvedenie takéhoto nesprávneho údaja je potrebné hodnotiť tak, ako keby údaj RPMN v zmluve uvedený nebol, pretože správny údaj o RPMN v zmluve absentuje. Je síce pravdou, že do 01. júla 2006, kedy nadobudla účinnosť opravná novelizácia zák. č. 264/2006 Z.z., ktorou sa zosúladil vzorec RPMN so Smernicou č. 87/102/EHS (novelizáciou tejto smernice v roku 1990, bol zavedený jednotný matematický vzorec pre výpočet RPMN), bol v prílohe zákona o spotrebiteľských úveroch uvedený nesprávny vzorec ročnej percentuálnej miery nákladov. Uvedená skutočnosť však na správnosť záveru súdu prvého stupňa nemôže mať žiaden dopad, a to z dôvodu, že povinnosťou právneho predchodcu žalobcu vystupujúcemu v postavení dodávateľa bolo tak, ako na to správne poukázal súd prvého stupňa postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN zodpovedajúci skutočnosti (teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené), keďže dodávateľ je v porovnaní so spotrebiteľom profesionálom so skúsenosťami a výrazne lepšími poznatkami v oblasti, v rámci ktorej vyvíja podnikateľskú činnosť. Zákon č. 258/2001 Z.z. ustanovil osobitné náležitosti spotrebiteľskej úverovej zmluvy tak, aby za účelom odstránenia tejto faktickej nerovnováhy medzi dodávateľom a spotrebiteľom bol spotrebiteľ účinným spôsobom informovaný o podmienkach spotrebiteľského úveru a vedel čo najlepšie posúdiť všetky právne dôsledky vyplývajúce pre neho z uzatvorenej úverovej zmluvy. Bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa zákona o spotrebiteľských úveroch. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie o poskytovanom úvere.
Spotrebitelia môžu právom očakávať, že im ako tzv. slabšej zmluvnej strane bude poskytnutá ochrana v rozsahu a kvalite ustanovenej platnými právnymi predpismi a za daných okolností je preto potrebné prisvedčiť správnosti záveru súdu prvého stupňa, ktorý poskytnutý úver pre nesprávne uvedenú, tým chýbajúcu podstatnú náležitosť zmluvy (RPMN), tento úver vyhodnotil ako bezúročný a bez poplatkov. Vo vzťahu k odvolacím námietkam týkajúcim sa priznania náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi odvolací súd uvádza, že procesná aktivita vedľajšieho účastníka evidentne súvisí s ochranou spotrebiteľa, ktorej sa priznáva význam pri zvyšovaní kvality života spotrebiteľov (porov. rozsudok súdneho dvora Mostaza Claro C-168/05, bod 37, cit.: Okrem toho, smernica, ktorá smeruje k posilneniu ochrany spotrebiteľa, predstavuje podľa článku 3 ods. 1 písm. t) ES opatrenie nevyhnutné na splnenie poslania zvereného Spoločenstvu a, najmä, na zvýšenie životnej úrovne a kvality života v celom Spoločenstve (pozri analogicky v súvislosti s článkom 81 ES rozsudok Eco Swiss, už citovaný, bod 36).
Takýmto prostriedkom ochrany môže byť aj inštitút náhrady trov konania, v rámci ktorého nemožno poprieť aj jeho sankčnú povahu (pre porovnanie uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. 9. 2011 sp. zn. 7 MCdo 4/2010, cit. ,,Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia. Zmyslom využitia zásady zavinenia je sankčná náhrada nákladov konania...., tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 16.6.2011 sp. zn. II. ÚS 281/2011).
Dôležitá je pri trovách konania aj ich náhradová funkcia (porov. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.12.2004, sp. zn. II. ÚS 31/04, cit. „Pri tomto výklade treba venovať pozornosť zmyslu a účelu inštitútu náhrady trov konania. Výklad náhrady trov konania nesmie obmedzovať, resp. brániť v reálnom uplatnení základného práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu.).
Občiansky súdny poriadok v ust. § 24 a nasl. umožňuje každému účastníkovi dať sa zastúpiť v konaní zástupcom, ktorého si zvolí. Takýmto zástupcom môže byť i advokát. Občiansky súdny poriadok vo svojich ustanoveniach pritom nevylučuje, aby účastník odborne spôsobilý uplatňovať svoje záujmy v konaní pred súdom sa nemohol dať zastúpiť zástupcom a aby len z tohto dôvodu mu nemala byť priznaná náhrada trov vzniknutých v súvislosti s právnym zastupovaním. U právnických osôb zameraných na kolektívnu ochranu práv môže ísť o rôzne záujmové zameranie a dokonca špecializáciu (napr. bytové spotrebiteľské veci, finančný trh a iné). Služba advokáta je pochopiteľná a logická, pretože úspech
v súdnom konaní je determinovaný nielen tým, kto a aké právo má (hmotnoprávny aspekt), ale aj schopnosťou toto právo uplatniť (procesnoprávny aspekt). Náklady s tým spojené sú v zásade účelné. Vyššie uvedené sa v plnej miere vzťahuje tiež na možnosť vedľajšieho účastníka dať sa zastupovať v konaní advokátom. Nemožno súhlasiť s názorom, že občianske združenie, ktoré bolo založené na ochranu práv spotrebiteľa, musí vo svojej podstate samo o sebe zabezpečovať aj právne služby a ochranu práv spotrebiteľa po právnej stránke. Zabezpečenie právneho zástupcu z radov advokátov je plne v súlade s plnením účelu a poslania tohto občianskeho združenia, pretože najmä v súčasnosti, pri komplikovanej právnej úprave a často meniacej sa legislatíve, pri potrebe naštudovania a zvládnutia noriem Európskej únie je nepochybné, že zastupovanie kvalifikovaným právnym zástupcom z radov advokátov je nutné a žiaduce, pričom nijakým spôsobom sa takto nespochybňuje podstata a poslanie občianskeho združenia. Práve naopak, ide o prejav zodpovedného a kvalifikovaného prístupu pri ochrane práv spotrebiteľa. V tejto súvislosti je potrebné poukázať tiež na to, že samotný žalobca je v konaní zastúpený advokátskou organizáciou.
Podľa čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie 1. Únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov.
Niet dôvodu u právnických osôb zameraných na ochranu práv spotrebiteľov vylučovať ich z právnej ochrany, ktorej súčasťou je aj náhrada ich nákladov v občianskom súdnom konaní.
Vedľajší účastník v predmetnom konaní síce vystupuje na podporu žalovaných, ktorí boli v konaní v prevažnej miere neúspešní, v zmysle § 93 ods. 4 veta druhá O.s.p. však vedľajší účastník koná sám za seba. Procesný kódex explicitne neupravuje vzťahy ohľadne (ne)možnosti vedľajšieho účastníka nezúčastniť sa konania čo do tej časti pohľadávky, ktorej neodporuje.
V podaní zo dňa 25.02.2014 vedľajší účastník poukázal na spotrebiteľský charakter zmluvy o úvere, namietal absenciu správneho údaja o RPMN v zmluve, pričom mal za to, že žalobca má nárok len na zaplatenie sumy vo výške 864,50 Eur. Z uvedeného je zrejmé, že vedľajší účastník vystupoval v konaní len v časti nároku vo výške 468,25 Eur (1332,75 Eur - 864,50 Eur), nakoľko v tejto časti považoval nárok žalobcu za nedôvodný. Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom žalobu v časti zodpovedajúcej sume 468,25 Eur zamietol.
Vedľajší účastník ako osoba konajúca sama za seba bola z procesného hľadiska plne úspešná, preto mu vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p., pričom náhrada trov konania mu prináleží zo základu, ktorý korešponduje sume, ohľadne ktorej do konania vstúpil, t.j. 468,25 Eur. Vo svetle princípu vychádzajúceho z čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie je plne opodstatnené priznať združeniu na ochranu spotrebiteľa náhradu trov za v celom rozsahu úspešné presadenie spotrebiteľského práva.
Vedľajší účastník poskytol žalovaným kvalifikovanú ochranu a súd prvého stupňa žalobu v časti namietanej vedľajším účastníkom zamietol. Pokiaľ činnosť vedľajšieho účastníka viedla k sledovanému cieľu, nie je možné hodnotiť ju ako neúčelnú.
Za tohto stavu odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti a v súvisiacich výrokoch o trovách konania ako vecne správny v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.. Keďže žalobca v odvolacom konaní úspešný nebol a úspešní žalovaní a vedľajší účastník na strane žalovaných si trovy odvolacieho konania neuplatnili, žiadne trovy odvolacieho konania im zo spisu nevyplývajú, tak odvolací súd účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.