Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_5S-17-2018.pdf
PDF · 225.41 KB
Case nature
Area
Subarea
5S/17/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senáte JUDr. Evy Slávikovej a členov senátu JUDr. Mariana Hoffmanna, PhD., a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobcu K´Food Distribution, s. r. o., so sídlom Svätoplukova 6, Prešov, právne zastúpeného JUDr. Eugenom Kostovčíkom, advokátom, so sídlom Gelnická 33, Košice, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.decembra 2017 na základe všeobecnej správnej žaloby, takto
rozhodol:
Žalobu z a m i e t a.
N e p r i z n á v a účastníkom nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
1. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného zistil, že správca dane vykonal u žalobcu opätovnú daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty na základe podnetu za zdaňovacie obdobie november 2011. Daňová kontrola začala dňa 12.05.2015 na základe Oznámenia o daňovej kontrole č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.04.2015. Správca dane vychádzal zo skutočnosti, že žalobca podal dňa 27.12.2011 riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 s výsledným vzťahom k štátnemu rozpočtu nadmerný odpočet vo výške 16.301,62 eur. V kontrolovanom zdaňovacom období si žalobca uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH na základe faktúr za dodanie tovarov pre rôznych odberateľov z iných členských štátov a v týchto obchodoch vystupoval ako dodávateľ v rámci bežných intrakomunitárnych obchodov alebo ako prvý dodávateľ v rámci trojstranných obchodov. Správca dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly sa zameral na preverenie uskutočnenia deklarovaných intrakomunitárnych dodávok tovaru pre odberateľa F. s.r.o., so sídlom v Českej republike, ktoré boli deklarované ako trojstranné obchody. V rámci týchto trojstranných obchodov žalobca vystupoval v pozícii prvého dodávateľa, v pozícii prvého odberateľa bola spoločnosti F.., a v pozícii druhých odberateľov vystupovali spoločnosti V.., obe so sídlom v Rumunsku a H. so sídlom v Maďarsku.
2. Pred začatím vykonávania daňovej kontroly správca dane prostredníctvom Finančného riaditeľstva, oddelenia CLO, obdŕžal dňa 29.04.2014 informácie postúpené z českej daňovej správy týkajúce sa žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií č. XXXXXX/XX/B. kde česká daňová správa postúpila informácie od maďarskej daňovej správy týkajúce sa výsledku preverovania dodania tovaru v rámci trojstranného obchodu, v ktorom ako prvý dodávateľ vystupuje žalobca, ako prvý odberateľ česká spoločnosť F., a ako druhý odberateľ maďarská spoločnosť D. Tieto informácie česká daňová správa doplnila spontánnou informáciou č. P. ktorá bola doručená správcovi dane dňa 16.12.2014 a to o
informácie týkajúce sa maďarskej spoločnosti H. a prepravcu slovenskej spoločnosti Q. Z uvedených informácií vyplynulo, že pokiaľ ide o trojstranný obchod medzi žalobcom, spoločnosťou F. a spoločnosťou H.., bol na sprievodných dokladoch, čestných prehláseniach tvoriacich prílohu faktúr vystavených žalobcom, ako aj na faktúrach vystavených prvým odberateľom F. uvedený nesprávny názov spoločnosti a to H. a tiež jej sídlo L. pričom podľa zistení správcu dane je sídlo tejto spoločnosti na ulici S. v obci U. vzdialenej 47 km od Budapešti. Spoločnosť H.. je nedostupný, nekomunikuje so správcom dane, na výzvy správcu dane nereaguje a jeho sídlo je virtuálne. Vo vzťahu k prepravnej spoločnosti Q., česká daňová správa uviedla, že motorovým vozidlom s ev. číslom K. bola vykonaná preprava v čase od 08.40 hod. do 16.30 hod., jazdy boli vykonané iba na území Slovenskej republiky a bolo najazdených 191 km, pričom najkratšia vzdialenosť z Košíc do Budapešti (miesta nakládky a vykládky tovaru uvedeného na CMR) je 255 km. Čo sa týka deklarovaného trojstranného obchodu medzi žalobcom, spoločnosťou F., s.r.o., a V., bol tovar údajne prepravený do Rumunska, ale rumunská daňová správa preverovala daňové podvody s týmto tovarom pri vnútroštátnej distribúcii.
3. Správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly zistil, že podľa predložených dokladov žalobcom ku kontrole (CMR, čestné prehlásenia) a dokladov získaných v súčinnosti s českou daňovou správou prepravu tovaru - kryštálového cukru, dodanie ktorého deklaroval žalobca pre odberateľa F., mali realizovať prepravcovia B.
4. Podľa zistení z českej daňovej správy, ako aj podľa údajov uvedených na sprievodných dokladoch, (čestné prehlásenia, sprievodky, zásielky a CMR) prepravu tovaru v rámci trojstranného obchodu žalobca - F.., vykonal druhý odberateľ E. na vlastný účet vlastnými, resp. prenajatými motorovými vozidlami.
5. Na základe žiadosti správcu dane o medzinárodnú výmenu daňových informácií č. XXXXXX/ XXXX za účelom preverenia uskutočnenia prepravy spoločnosti V.. adresovanej rumunskej daňovej správe obdŕžal správca dane odpoveď dňa 01.03.2017 (č. XXXXX/A/XX/Ulb), z ktorej vyplynulo, že spoločnosť B. potvrdila prepravu tovaru zo Slovenskej republiky (Košice) do Rumunska (B.), preprava bola fakturovaná spoločnosti V. (druhému odberateľovi), podľa účtovných dokladov motorové vozidlá uvedené na CMR sa neobjavili na trase v dátum uvedený na CMR, bolo uskutočnených 8 prepráv s cukrom a jedna s kuchynským jedlým olejom a boli uskutočnené na trase PETEA - VASAROSNAMENY
- KISVARDA - CIGAND - SATORALJAUJHELY - TREBIŠOV - SEČOVCE - KOŠICE a PETEA - MATESZALKA - NYREGYHAZA - TOKAJ - SAROSPATAK - SATORALJAUJHELY - TREBIŠOV - SEČOVCE - KOŠICE.
6. Vo vzťahu k prepravcovi Q.., ktorý mal zabezpečovať tovaru druhému maďarskému odberateľovi H.. správca dane vykonal dožiadanie u miestne príslušného správcu dane Daňového úradu Košice a z odpovede na toto dožiadanie zo dňa 25.08.2015 (č. XXXXXXXX/XXXX) vyplynulo, že konateľka spoločnosti Q., s.r.o., pri miestnom zisťovaní potvrdila realizovanie prepravy na trase Košice - Budapešť v zmysle CMR, čo doložila príslušnými dokladmi. Podľa údajov uvedených v dokumente najazdené kilometre za obdobie od 10/2011 do 12/2011 dňa 15.11.2011 v deň údajného vykonania prepravy na trase Košice - Budapešť jazdil vozidlom s ev. číslom K. vodič H., pričom najazdil 191 km. Z výpisu mýtnych transakcií z Národnej diaľničnej spoločnosti bolo zistené, že dňa 15.11.2011 boli vozidlom vykonané len cesty na území Slovenskej republiky a hranice s Maďarskom neboli prekročené.
7. Na základe ďalšieho dožiadania miestne príslušného správcu dane Daňového úradu Košice zo dňa 04.09.2015 správca dane obdŕžal dňa 19.10.2015 odpoveď č. XXXXXXXX/XXXX zo dňa 15.10.2015, kde ako svedok bol vypočutý vodič H. na ústnom pojednávaní dňa 14.10.2015 (Zápisnica o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXX/XXXX) k uskutočneniu prepravy motorovým vozidlom ev. číslom K. dňa 15.11.2011 na trase Košice - Budapešť. Svedok H. uviedol, že miesto nakládky bolo v areáli F., miesto vykládky A., rozdiel medzi vykázanou dĺžkou najazdených kilometrov v deň údajnej prepravy z Košíc do Budapešti a skutočnosť, že mýtnym systémom bol zaznamenaný iba pohyb motorového vozidla iba na území Slovenskej republiky, svedok odôvodnil poruchou na digitálnom tachografe a pravdepodobným povytiahnutím mýtnej jednotky zo zapaľovača. Uviedol, že predmetnú prepravu vykonal po vykonaní inej prepravy po 16:00 hod., preprava bola realizovaná, a že za prepravu zaplatila spoločnosť H., pričom si nepamätá, kto si túto prepravu objednal.
8. Správca dane vykonal dokazovanie aj žiadosťou adresovanou Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s., Bratislava za účelom preverenia motorových vozidiel (ťahačov) s ev. číslami uvedenými na CMR dokladoch pre odberateľa F.. Na túto žiadosť obdŕžal Odpoveď z Národnej diaľničnej spoločnosti č. XXXX/XXXXXX/XXXXX/XXXX zo dňa 15.06.2015.
9. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane Protokol č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 12.06.2017. Daňová kontrola bola ukončená podľa § 46 ods. 9 písm. a) Daňového poriadku dňom doručenia protokolu žalobcovi dňa 14.06.2017 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole.
10. K zisteniam uvedeným v protokole sa vyjadril žalobca dňa 28.06.2017, na základe čoho správca dane prerokoval so žalobcom predložené pripomienky na ústnom pojednávaní dňa 11.09.2017, o čom spísal Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. XXXXXXXXX/XXXX s uvedením stanoviska správcu dane.
11. Žalobca po oboznámení sa so stanoviskom správcu dane a k jeho pripomienkam požiadal o lehotu o predloženie dôkazov, ktorá bola stanovená po dohode so správcom dane na 8 dní od spísania Zápisnice zo dňa 11.09.2017. Žalobca následne zaslal dňa 19.09.2017 správcovi dane Vyjadrenie k Zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 11.09.2017, v ktorom trval na svojich tvrdeniach. Dňa 05.10.2017 sa uskutočnilo ústne pojednávanie pred správcom dane so žalobcom, o čom bola spísaná Zápisnica č. XXXXXXXXX/XXXX, v rámci ktorého bolo prerokovanie pripomienok uvedených vo vyjadrení žalobcu zo dňa 19.09.2017.
12. Správca dane na základe výsledkov zistených a vykonaných daňovou kontrolou vydal dňa 16.10.2017 rozhodnutie č. XXXXXXXXX/XXXX, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie november 2011 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 34.800 eur, čím nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 16.301,62 eura a vyrubil daň v sume 18.498,38 eur.
13. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 29.12.2017.
II.
14. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodnutie správcu dane Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2017 potvrdil.
15. Rozhodnutie odôvodnil citovaním odvolacích námietok žalobcu proti rozhodnutiu správcu dane, konštatoval zistený skutkový stav, t. j. priebeh vykonávanej daňovej kontroly a zistenia z tejto daňovej kontroly.
16. Žalovaný citoval ustanovenia § 45 ods. 1, § 43 ods. 1, § 69 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), § 3 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. b), § 46 ods. 5, § 24 ods. 3 a 4, § 24 ods. 1, 2, 3, 4, § 3 ods. 1 a 2 Daňového poriadku.
17. Žalovaný vo vzťahu k citovaným ustanoveniam zákona o DPH argumentoval, že podľa ustanovenia § 45 zákona o DPH trojstranný obchod znamená, že ten istý tovar je súčasne predmetom dvoch dodaní, pričom len jedna z týchto dodávok je tzv. pohyblivá dodávka (preprava tovaru a faktúra) a druhá z týchto dodávok je tzv. nepohyblivá dodávka (len faktúra). Zákon prostredníctvom tohto paragrafu transponoval do zákona podmienky trojstranného obchodu podľa článku Smernice, ktorého obsah je v súčasnosti obsiahnutý v článku 141 smernice 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Trojstranné obchody sú obchody, ktoré by mali podľa tohto paragrafu spĺňať tieto podmienky:
- ide o obchod medzi troma zdaniteľnými osobami, ktoré sú registrované v troch rôznych členských štátoch,
- dodávateľ v ČŠ 1 (prvý dodávateľ) má uzatvorenú kúpnu zmluvu s kupujúcim z ČŠ 2 (prvý odberateľ), ktorý si objedná tovar pod identifikačným číslom prideleným v ČŠ 2, ale dá pokyn na prepravenie tovaru do ČŠ 3 (tzv. nepohyblivá dodávka tovaru je z ČŠ 1 do ČŠ 2, pretože v ČŠ 2 neskončí preprava tovaru),
- kupujúci z ČŠ 2 má uzatvorenú kúpnu zmluvu s kupujúcim v ČŠ 3 (druhý odberateľ) na ten istý tovar,
- tovar je prepravený z ČŠ 1 do ČŠ 3 prvým dodávateľom alebo prvým odberateľom alebo na ich účet prepravcom (v ČŠ 3 sa skončí preprava tovaru),
- kupujúci z ČŠ 2 nesmie byť registrovaný pre DPH v ČŠ 3,
- dodávateľ v ČŠ 1 vyhotoví faktúru pre kupujúceho v ČŠ 2,
- kupujúci v ČŠ 2 a zároveň dodávateľ vyhotoví faktúru pre kupujúceho v ČŠ 3, v ktorej uvedie slovnú informáciu „prenesenie daňovej povinnosti“ (túto informáciu podľa odseku 3 uvádza prvý odberateľ vo faktúre s účinnosťou od 1. 1. 2016 namiesto informácie „trojstranný obchod“),
- kupujúci v ČŠ 2 nie je registrovaný pre DPH v ČŠ 1 (ide o doplnenie podmienky novelou č. 268/2015 Z. z., táto podmienka vyplýva z článku 141 písm. c) smernice o DPH).
18. Podľa ustanovenia § 43 ods. 1 zákona o DPH platného v čase dodania tovaru oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
19. Ustanovenie § 43 ods. 1 zákona o DPH zakotvuje základný princíp fungovania dane pri dodaní tovaru z jedného členského štátu do iného členského štátu, ak sú na obchode zúčastnení podnikatelia (dodávateľ a odberateľ), z ktorých dodávateľ je identifikovaný pre DPH v štáte dodania tovaru a odberateľ je identifikovaný pre DPH v štáte nadobudnutia tovaru. Pri cezhraničných dodaniach tovaru platí princíp krajiny určenia, čo znamená, že tovar má byť zdanený v krajine nadobudnutia, a preto dodávateľ, ktorý dodá tovar do iného členského štátu, uplatní oslobodenie od dane. Takéto obchody sa označujú ako intrakomunitárne dodávky tovarov a v podstate sa týmto nahrádza inštitút vývozu tovaru. Za intrakomunitárnu dodávku tovaru je možné označiť len takú, ktorá je spojená s prepravou. Ak kúpu tovaru realizuje osoba identifikovaná pre DPH z iného členského štátu, avšak tovar zostane na území SR (nie je prepravený ani odoslaný do iného členského štátu), nie je možné takéto dodanie považovať za dodanie tovaru do iného členského štátu a dodávateľ nemôže uplatniť oslobodenie od dane.
20. Správca dane dodanie tovaru žalobcom spoločnosti F. posúdil ako dodanie tovaru bez prepravy, pretože dodanie tovaru v rámci tohto zmluvného vzťahu nebolo spojené s prepravou (preprava nebola zabezpečená prvým dodávateľom - predávajúcim, ani prvým odberateľom - kupujúcim a ani inou osobou na ich účet). Miestom dodania tovaru je v zmysle § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje, teda tuzemsko a kontrolovaný platiteľ bol povinný uplatniť k cene dodávaného tovaru DPH. Dodanie tovaru F. (CZ) pre odberateľov v Rumunsku a Maďarsku je pohyblivou dodávkou (dodaním tovaru s prepravou) a je oslobodené od dane. Zároveň pre spoločnosť F.. (CZ) vznikla povinnosť registrácie, povinnosť podať daňové priznanie a súhrnný výkaz. Z uvedeného je zrejmé, že deklarované obchody nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode, pretože prepravu tovaru nezabezpečoval ani prvý dodávateľ (odvolávajúci sa), ani prvý odberateľ (spoločnosť F..), ani iný subdodávateľ na ich účet. Prepravu zabezpečovali spoločnosti v pozícii druhých odberateľov alebo iný subdodávateľ na ich účet. Žalovaný sa nestotožňuje s námietkou žalobcu, že slovné spojenie „alebo na ich účet“ nie je možné výlučne podmieňovať faktúrami alebo platbami za prepravu, ale len „zabezpečením“ prepravy tovaru, t. j. naloženie tovaru na kamióny podľa pokynov prvého odberateľa. Naopak, zákon jednoznačne definuje podmienky, za splnenia ktorých je možné obchody považovať za trojstranné, pričom musí ísť o splnenie všetkých podmienok, t. j. aj podmienky, že tovar je prepravený z ČŠ 1 do ČŠ 3 prvým dodávateľom alebo prvým odberateľom alebo na ich účet prepravcom. Žalovaný podotkol, že naloženie predaného tovaru na kamióny bez asistencie a pokynov obchodného partnera, ktorý tento tovar predáva, nie je fyzicky možný.
21. Dôvodil, že z citovaných ustanovení je zrejmé, že pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH platnom v tuzemsku, ako aj v smernici Rady, je ustanovená podmienka vykonania prepravy tovaru buď priamo dodávateľom alebo odberateľom motorovými vozidlami vlastnými, resp. prenajatými dodávateľom alebo odberateľom, resp. prostredníctvom prepravcu avšak na ich účet. Správca dane mal za to, že vykonanie prepravy na účet či už dodávateľa alebo odberateľa znamená, že prepravná služba je zo strany prepravcu dodávateľovi alebo odberateľovi fakturovaná, t. j. že dodávateľ alebo odberateľ za prepravnú službu zaplatí prepravcovi. Žalobca splnenie podmienok pre oslobodenie od dane preukazoval čestným prehlásením odberateľa F., v ktorom odberateľ uvádza, že zabezpečil prepravu tovaru do členského štátu určenia. Zákon o DPH platný v čase dodania tovaru v § 43 ods. 5 zákona o DPH jednoznačne ustanovuje, akými dokladmi (okrem faktúry) je platiteľ uplatňujúci oslobodenie od dane povinný preukázať dodanie tovaru do iného členského štátu:
- V prípade zabezpečenia prepravy dodávateľom alebo odberateľom prostredníctvom inej osoby - prepravným dokladom alebo iným dokladom o odoslaní, v ktorom je uvedené miesto určenia.
- V prípade vykonania prepravy dodávateľom - písomným potvrdením prijatia tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou.
- Ak prepravu tovaru vykoná odberateľ - písomným vyhlásením odberateľa alebo ním poverenej osoby, že tovar prepravil do iného členského štátu.
22. Uviedol, že z uvedeného vyplýva, že písomným vyhlásením odberateľa preukazuje platiteľ dodanie tovaru do iného členského štátu, ak odberateľ sám prepraví tovar do miesta určenia, t. j. zabezpečí jeho prepravu vlastnými, resp. prenajatými motorovými vozidlami. Ak vykonanie prepravy zabezpečí odberateľ inými osobami, je dodávateľ povinný preukázať splnenie podmienok pre oslobodenie od dane prepravným dokladom. V posudzovaných obchodných prípadoch však bolo zistené, že preprava tovaru nebola zabezpečená na účet odberateľa F.., že prepravcovia uvedení na prepravných dokladoch vykonali prepravu tovaru na účet druhých odberateľov, týmto spoločnostiam prepravu tovaru fakturovali a ani jeden z prepravcov nepotvrdil, že preprava tovaru bola vykonávaná podľa pokynov a za podmienok určených prvým odberateľom, tak ako to uvádza odvolávajúci sa vo svojom vyjadrení. Navyše, podľa vyjadrenia konateľa F., s.r.o. uvedeného v dokumentoch postúpených českou daňovou správou, spoločnosť, napriek zmluve so žalobcom, žiadnu prepravu neorganizovala. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že dodania tovaru medzi žalobcom a jeho českým odberateľom F., s.r.o. nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre oslobodenie od dane uvedené v § 43 zákona o DPH, tieto dodávky predstavujú nepohyblivú dodávku, t. j. dodanie tovaru bez prepravy, s miestom dodania v tuzemsku podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH a osobou povinnou platiť daň v tuzemsku z dodania tovaru uvedeného na faktúrach vystavených pre F. s.r.o. je podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH žalobca. Správca dane prijal záver, že v rámci posudzovaných obchodných vzťahov v dodaní tovaru medzi žalobcom (SK) a odberateľom F., (CZ) išlo o nepohyblivú dodávku, t. j. bez prepravy, a miestom dodania tovaru podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH bolo tuzemsko a žalobca ako prvý dodávateľ uplatnil v prípade dodania tovaru pre F.. oslobodenie od dane neoprávnene, čím porušil ustanovenie §43 v nadväznosti na § 45 zákona o DPH. Osobou povinnou platiť daň v tuzemsku z dodania tovaru uvedeného na faktúrach vystavených pre F. s.r.o. podľa § 69 ods. 1 zákona o DPH je žalobca. V zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 zákona o DPH základom dane je suma 208.800,00 eur prijatá od odberateľa F. s.r.o. a daň predstavuje 34.800,00 eur.
23. Vychádzajúc z citovaných ustanovení daňového poriadku správca dane použil ako dôkaz zistenia českej daňovej správy týkajúce sa obchodnej činnosti spoločnosti F. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami a súvisiacimi dokladmi (čestné prehlásenia, prepravné doklady atď.) a zároveň s cieľom preveriť splnenie podmienok pre oslobodenie od dane, pričom sa dôsledne pridŕžal zásady objektívnej pravdy, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca dane, okrem zistení zaslaných českou daňovou správou, preveroval aj ďalšie skutočnosti za účelom preverenia skutočného pohybu tovaru v rámci deklarovaných trojstranných obchodov (preverenie prepravy tovaru zo strany prepravcov B.). Vykonaným preverovaním bolo zistené, že napriek čestnému prehláseniu odberateľ F., s.r.o. v rámci deklarovaných trojstranných obchodov: KFD, s. r. o. (SK) - F., (CZ) - H. CHU), resp. KFD, s. r. o. (SK) - F., (CZ) - V., (RO) a E.., (RO) prepravu tovaru nezabezpečoval. Uvedenú skutočnosť potvrdil aj bývalý konateľ F., ktorý českej daňovej správe poskytol vyjadrenie, že žiadnu prepravu tovaru od dodávateľa K'Food Distribution s.r.o. pre konečných príjemcov neorganizoval. Z uvedeného je zrejmé, že preprava tovaru nebola v skutočnosti súčasťou zmluvného vzťahu medzi K'Food Distribution s.r.o. a odberateľom F., a to aj napriek vzájomnej zmluve, podľa ktorej mala prepravu tovaru zabezpečovať spoločnosť F... Žalobca svoje tvrdenie o tom, že prepravu tovaru druhý odberateľ F. s.r.o. organizoval, nedoložil žiadnymi relevantnými dôkazmi. Správca dane má za to, že podmienky ustanovené zákonom o DPH pre uplatnenie oslobodenia od dane pri tzv. intrakomunitárnych dodávkach neboli zo strany žalobcu splnené a vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že údaje uvedené v predložených čestných prehláseniach nezodpovedajú zistenej skutočnosti. Na základe uvedeného správca dane považuje dodanie tovaru medzi kontrolovaným platiteľom K'Food Distribution s.r.o. a jeho českým odberateľom F. za dodanie tovaru bez prepravy, miestom dodania tovaru je podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH tuzemsko a daňový subjekt K'Food Distribution s.r.o. je osobou povinnou platiť daň v tuzemsku z dodania tovaru uvedeného na faktúrach vystavených pre DK CENTRUM, s.r.o. (§ 69 ods. 1 zákona o DPH).
24. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobcovi v rámci vyrubovacieho konania, ako aj v priebehu daňovej kontroly, bol poskytnutý zodpovedajúci a dostatočný priestor na predkladanie dôkazov. Rovnako v rámci svojho vyjadrenia mal možnosť predložiť dôkazy k zisteniam uvedeným v protokole, ktorými disponuje. Vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole počas vyrubovacieho konania neuviedol žiadne nové skutočnosti, nepredložil žiadne listinné a ani iné dôkazy, ktoré by mali vplyv na zmenu výsledku kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011. Z daňového spisu ďalej vyplýva, že základným dôvodom pre záver o nepriznaní práva na odpočítanie dane je nepreukázanie splnenia podmienok uvedených v § 45 a § 43 zákona o DPH. Žalovaný sa stotožnil s prijatým záverom správcu dane v danej veci, ktorý po zhodnotení všetkých získaných dôkazov súvisiacich s preverovanými zdaniteľnými obchodmi určil za zdaňovacie obdobie november 2011 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 34.800,00 eur, čím nepriznal platiteľovi dane z pridanej hodnoty nadmerný odpočet v sume 16.301,62 eura a vyrubil daň v sume 18.498,38 eura.
25. V súvislosti s námietkami uvedenými v odvolaní, žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/44/2016, podľa ktorého cit.: „K použiteľnosti čestného prehlásenia, ako dôkazného prostriedku, zaujal stanovisko Najvyšší súd SR v rozsudku 2Sžf 40/2011, z ktorého vyplýva, že aj keď v ustanovení § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ide o demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz, pretože to zákon č. 511/1992 Zb. v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR nedovoľuje. Čestné vyhlásenie môže nahradiť dôkaz len za výnimočnej procesnej situácie a za splnenia striktných podmienok, ktoré sú upravené v zákone č. 71/1967 Zb. v Správnom poriadku, keď čestné vyhlásenie nemôže byť v rozpore so všeobecným záujmom, ani ním nemôže byť porušená rovnosť medzi účastníkmi konania. Správny poriadok sa však na daňové konanie nevzťahuje (§ 101 zákona č. 511/1992 Zb.), preto predloženie čestných vyhlásení je v daňovom konaní právne irelevantné. Súd poznamenáva, že ani v zákone č. 563/2009 Z. z. inštitút čestných prehlásení nie je zaradený v demonštratívnom výpočte dôkazných prostriedkov ustanovení § 24 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z., preto závery z citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR možno použiť aj pre zákon č. 563/2009 Z. z.
26. K námietke žalobcu, že boli nesprávne právne posúdené otázky dôkazného bremena, čiže procesných noriem, ktorých aplikácia viedla správcu dane k záveru o neunesení dôkazného bremena žalocu a konzekventne k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu, žalovaný uviedol, že nesúhlasí s tvrdením, že jedným z rozhodujúcich dôkazov, na ktorých správca dane založil svoje tvrdenie o nesplnení podmienok trojstranného obchodu, bolo vyjadrenie konateľa F. pre českú daňovú správu získaného mimo daňovej kontroly žalobcu. Žalobca navrhoval opakovane vypočuť ako svedka bývalého konateľa spoločnosti F.., čo správca dane odmietol ako úkon, ktorý nie je rozhodný pre správne určenie dane, pretože správca dane počas daňovej kontroly za účelom objektívneho posúdenia splnenia podmienok pre oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH vykonal rozsiahle dokazovanie formou dožiadaní a žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, pričom bolo preukázané, že preprava tovaru fakturovaného českému odberateľovi F.. bola vykonávaná na účet odberateľov spoločnosti F. ktorí v preverovaných obchodoch vystupovali ako tzv. druhí odberatelia. Čestné vyhlásenie predstavuje jednostranný úkon, ktorý nemôže nahrádzať dôkaz. Vykonaným rozsiahlym preverovaním v štyroch členských štátoch bolo dokázané, že prvý odberateľ - spoločnosť F. - prepravu tovaru vlastnými, resp. prenajatými vozidlami nezabezpečil. Napriek tomu žalobca tvrdí, že vykonanie prepravy zabezpečil prvý odberateľ - spoločnosť F.. Vychádzajúc z ustanovenia § 43 zákona o DPH bol teda žalobca povinný preukázať správcovi dane splnenie podmienok pre oslobodenie od dane prepravným dokladom. Žalobca takéto prepravné doklady, tj. medzinárodné nákladné listy (CMR), predložil. Preverovaním u prepravcov uvedených na predmetných CMR však bolo jednoznačne preukázané, že preprava tovaru bola vykonaná na účet spoločností, ktoré v daných obchodoch vystupovali ako druhí odberatelia. Z odpovedí na dožiadania, resp. žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, ani v jednom z preverovaných prípadov nevyplýva, že sa na organizovaní dopravy akýmkoľvek spôsobom podieľala spoločnosť F., ako to tvrdí žalobca. Správca dane tieto zistenia považoval za dostatočné pre prijatie záveru, že v prípade posudzovaných trojstranných obchodov: žalobca - F.. rôzne maďarské a rumunské spoločnosti nebola zo strany prvého dodávateľa KFD s.r.o. (odvolávajúci sa) splnená podmienka pre uplatnenie oslobodenia od dane podľa § 43 zákona o DPH. Dodanie tovaru medzi prvým dodávateľom - žalobcom a prvým odberateľom F. bolo dodaním tovaru bez prepravy (preprava nebola zabezpečená ani jedným z uvedených subjektov a ani na ich účet), a preto miestom dodania tovaru bolo tuzemsko. Vzhľadom na to, že správca dane vlastným dokazovaním jednoznačne preukázal, že čestné vyhlásenie spoločnosti F.. nezodpovedá
zistenému skutkovému stavu, nepovažoval za potrebné konfrontovať vyjadrenie bývalého konateľa F.. pred českou daňovou správou s jeho čestným vyhlásením. Vyhlásenie bývalého konateľa spoločnosti F. získané v súčinnosti s českou daňovou správou navyše považuje správca dane iba za podporný dôkaz, podporujúci vyššie spomínané zistenia, podľa ktorých odberateľ F. prepravu tovaru do členského štátu druhých odberateľov nevykonal sám (svojimi/prenajatými motorovými vozidlami) a preprava tovaru nebola vykonaná ani na jeho účet prepravnými spoločnosťami. Pri výkone daňovej kontroly správca dane postupoval v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku, podľa ktorého pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Zároveň podľa uvedeného ustanovenia Daňového poriadku sa pri správe daní neprihliada na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie, a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti. Žalovaný zároveň poukazuje na to, že dôkazné bremeno žalobcu vyplýva z § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Dôkazy, ktoré v daňovom konaní správca dane vykonal, dostatočne preukázali, že deklarované obchody nespĺňajú zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode, a že žalobca mal dostatočný priestor na vyvrátenie týchto tvrdení a predloženie relevantných dôkazov, čo však neurobil.
27. Správca dane pri výkone daňovej kontroly postupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 daňového poriadku, chránil záujmy štátu a obcí a dbal na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Správca dane pri výkone daňovej kontroly v súlade s ustanovením § 3 ods. 2 Daňového poriadku postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom, poskytol mu poučenie o jeho procesných právach a povinnostiach. Správca dane zvažoval všetky zistené skutočnosti a v súlade s ustanovením § 3 ods. 3 Daňového poriadku a so zásadou voľného hodnotenia dôkazov - hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Účelom daňovej kontroly je zistenie, či daňové subjekty v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi plnia svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zisťovať a preverovať dodržiavanie zákonných povinností daňových subjektov z hľadiska príslušných hmotnoprávnych predpisov. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočnosti rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami a zároveň preveriť splnenie podmienok pre oslobodenie od dane, pričom sa dôsledne pridŕžal zásady objektívnej pravdy, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy; nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na skutkový stav veci, na realitu vecného plnenia a to vo všetkých vzájomných súvislostiach s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti.
28. Na uvedenom právnom základe sa žalovaný stotožnil s právnymi názormi správcu dane, dôkazy získané počas daňovej kontroly sú dostatočné pre prijatie záveru uvedeného v protokole z daňovej kontroly a boli získané v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Konštatoval, že správca dane vykonal za účelom preverenia splnenia podmienok pre oslobodenie od dane rozsiahle dokazovanie, pričom na základe získaných dôkazov, ktoré posúdil v ich vzájomnej súvislosti, dospel k záverom uvedeným v protokole z daňovej kontroly, pričom žalobca mal možnosť a dostatočný priestor na to, aby preukázal opak, čo však neurobil, nepredložil relevantné dôkazy, ani neuviedol nové skutočnosti, ktoré by mali rozhodujúci vplyv na výsledok daňovej kontroly. Žalovaný zastáva názor, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a vo vydanom rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci k správnemu právnemu záveru. V danom prípade správca dane dodržal zásadu ekonomického dosahu právneho úkonu na daň, tj. hodnotil právne úkony podľa skutočného obsahu. Skutočným obsahom v danom obchodnom prípade bolo iba profitovať na neodvedení dane, s cieľom získať daňovú výhodu, čo je v rozpore s platnou legislatívou.
III.
29. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré žiadal v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane. V žalobe namietal, že z obsahu spisu vyplýva, že správca dane ani žalovaný nespochybňujú realizáciu obchodu ani prepravu tovaru z tuzemska do iného členského štátu a predmetom sporu je len to, či boli alebo neboli splnené podmienky pre trojstranný obchod uvedené v ustanovení § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty. Ak sa preukáže, že tieto podmienky sú splnené, je bezpredmetné skúmať, ktorá dodávka je spojená s prepravou (pohyblivá dodávka), a ktorá dodávka je bez prepravy (statická dodávka). Žalobca z uvedeného dôvodu poukazuje na skutočnosti, ktoré dokumentujú, že podmienky pre trojstranný obchod splnené boli.
30. Daňový úrad Prešov rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo 16. 10. 2017 vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2011 v sume 34.800,00 eur. Žalobca deklaroval v pozícii prvého dodávateľa trojstranné obchody pre českého odberateľa F.. (prvý odberateľ) a rumunské daňové subjekty V. a pre maďarský daňový subjekt H.. (druhí odberatelia). Podľa správcu dane deklarované obchody nespĺňajú podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Z ustanovenia § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z. vyplýva, že podmienkou pre posúdenie obchodnej transakcie ako trojstranný obchod je to, že tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet. Podmienky pre oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode splnené neboli, nakoľko prepravu tovaru vo všetkých uvedených prípadoch nezabezpečoval ani prvý dodávateľ (žalobca), ani prvý odberateľ (spoločnosť F.), ani iný subdodávateľ na ich účet. Prepravu zabezpečovali spoločnosti v pozícii druhých odberateľov a preprava bola realizovaná na ich účet. V rámci posudzovaných obchodných vzťahov v dodaní tovaru medzi žalobcom a odberateľom F., (CZ) išlo o nepohyblivú dodávku, miestom dodania tovaru podľa §13 ods. 1 písm. c) zákona č. 222/2004 Z. z. bolo tuzemsko a žalobca si uplatnil oslobodenie od dane neoprávnene, čím porušil ustanovenie § 43 v nadväznosti na § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. Správca dane neakceptoval návrh žalobcu opätovne vypočuť bývalého konateľa spoločnosti F.., čo odôvodnil tým, že dôkazy získané počas daňovej kontroly sú dostatočné a boli získané v súlade so zákonom.
31. Žalobca uviedol, že proti rozhodnutiu Daňového úradu Prešov č. XXXXXXXXX/XXXX podal odvolanie, v ktorom namietal, že správca dane vec po právnej stránke posúdil nesprávne a neviedol dokazovanie tak, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a opätovne poukázal na odvolacie námietky a argumentáciu správcu dane a žalovaného.
32. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX z 29. 12. 2017 nie je v súlade so zákonom a uvedeným rozhodnutím žalovaného boli porušené práva alebo právom chránené záujmy žalobcu. Podľa žalobcu zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalovaný v závere rozhodnutia uviedol, že sa stotožnil s právnymi názormi správcu dane. Žalobca uvádza, že takýto postup v daňovom konaní nie je možný. Z ustanovenia § 74 ods. 2 prvá veta Daňového poriadku vyplýva, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. To znamená, že v daňovom konaní nie je prípustná koncentrácia konania a odvolací orgán sa musí vysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní. Povinnosť odvolacieho orgánu vyrovnať sa s argumentmi účastníka konania je jednou z najdôležitejších súčasti základného práva na dostatočné odôvodnenie rozhodnutia. Požiadavky uvedené v ustanovení § 63 ods. 5 a §74 ods. 2 Daňového poriadku nemôžu byť naplnené tým, že žalovaný reprodukuje závery správcu dane bez toho, aby výsledok konfrontácie záverov správcu dane a záverov žalobcu predstavil zákonne konformným spôsobom. Vyjadrenie žalovaného o stotožnení sa s právnymi názormi správcu dane tak, ako to uviedol žalovaný vyvoláva pochybnosti o medziach prieskumnej povinnosti odvolacieho orgánu, najmä ak dôvody rozhodnutia odvolacieho orgánu sú len reprodukovaním dôvodov prvostupňového rozhodnutia. Ak sa odvolací orgán obmedzil v rozhodnutí o odvolaní len na stotožnenie sa s dôvodmi uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by potvrdili alebo vyvrátili relevantné tvrdenia žalobcu uvedené v jeho odvolaní, ide o rozhodnutie nezlučiteľné s požiadavkami vyplývajúcimi zo základného práva na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé konanie (porovnaj IV. ÚS 149/09 z 29.10. 2009).
33. Predmetom sporu je výlučne posúdenie otázky, či boli alebo neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z., teda či tovar prepravený z tuzemska
do iného členského štátu bol prepravený predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet. Sporným ostal výklad pojmu „na ich účet" a z rozhodnutia žalovaného je zrejmé, že reprodukuje závery správcu dane a pojem „na ich účet striktne spája so zaplatením prepravy. Jedným z ťažiskových námietok žalobcu v odvolaní bolo to. že správca dane vec po právnej stránke posúdil nesprávne práve z toho dôvodu, že pojem „na ich účet“ podmieňuje zaplatením prepravy. Žalobca poukazoval na právny názor Q.. D. (Poradca 9/2012, zákon č. 222/2004 Z. z . o dani z pridanej hodnoty s komentárom, Poradca, s. r. o. - Vydavateľ, Žilina 2012, str. 124), ktorá v súlade s anglickou verziou pojmu „na ich účet" tvrdí, že dodávateľ alebo odberateľ zabezpečí prepravenie tovaru prostredníctvom dopravcu. Žalovaný, rovnako ako správca dane sa týmto zásadným argumentom vôbec nezaoberal, obmedzil sa len na strohé konštatovanie, že znenie zákona je jednoznačné. Z rozhodnutia žalovaného, rovnako ako z prvostupňového rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, na základe čoho žalovaný dospel k záveru. že právny názor JUDr. D.. pracovníčky Ministerstva financií SR k výkladu pojmu, „na ich účet“ nie je správny. Ak žalovaný vôbec nevysvetlil prečo táto zásadná argumentácia žalobcu je nesprávna alebo irelevantná, potom jeho rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti a takýmto postupom došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
34. Žalobca namietal, že žalovaný nevysvetlil ani zásadný logický rozpor, na ktorý poukazoval žalobca, že koneční odberatelia nemali žiadny kontakt na prvého dodávateľa žalobcu, a teda nemohli nijakým spôsobom ovplyvňovať a teda ani zabezpečovať prepravu tovaru. Žalovaný uvádza, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a uvádza, že ani jeden z prepravcov nepotvrdil, že preprava tovaru bola vykonávaná podľa pokynov a za podmienok určených prvým odberateľom. Uvádza, že naloženie predaného tovaru na kamióny bez asistencie a pokynov obchodného partnera, ktorý tento tovar predáva, nie je fyzicky možné. Žalovaný uvedeným konštatovaním tento rozpor ešte umocnil. pretože ak naloženie tovaru na kamióny bez asistencie a pokynov obchodného partnera nebolo možné, potom uvedené nemohli zabezpečovať koneční odberatelia. pretože nemali žiadny kontakt na prvého dodávateľa žalobcu. Tento kontakt mala len spoločnosť F., ktorá tovar objednala, tovar bol pre ňu naložený v sklade žalobcu a len táto spoločnosť bola obchodným partnerom, ktorý mohol dávať pokyny k naloženiu tovaru a k jeho preprave.
35. K argumentácii žalovaného, že žalobca svoje tvrdenie o tom, že prepravu tovaru organizoval odberateľ F.. nedoložil žiadnymi relevantnými dôkazmi, žalobca uviedol, že navrhoval vypočuť bývalého konateľa spoločnosti F. čo správca dane odmietol a čo žalovaný zdôvodnil tým, že rozsiahlym dokazovaní bolo preukázané, že preprava tovaru bola vykonávaná na účet spoločnosti F. Podľa ustanovenia § 24 ods. 3 Daňového poriadku nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti, no za také skutočnosti je možné považovať len také skutočnosti o ktorých pravdivosti a vierohodnosti nie sú ani najmenšie pochybnosti. Správca dane a žalovaný však poukazujú na zásadný rozpor medzi zmluvou, podľa ktorej mala prepravu tovaru zabezpečovať spoločnosť F. a vyjadrením bývalého konateľa spoločnosti F.., že žiadnu prepravu tovaru neorganizoval. Správca dane síce nemusí vykonať všetky dôkazy navrhované daňovým subjektom, ale len vtedy, ak sú pre prejednávanie veci nepodstatné, právne nevýznamné alebo ak ich prostredníctvom nepochybne nemôžu byt' rozhodujúce skutočnosti preukázané. Je úplne v rozpore s logikou, ak žalovaný uvádza, že žalobca nesplnil svoje dôkazné bremeno a žiadnymi relevantnými dôkazmi nepreukázal tvrdenie, že prepravu tovaru organizoval odberateľ F.., no na strane druhej dôkaz navrhovaný žalobcom nevykonal. Ak žalovaný vychádza zo záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, musí správca dane umožniť najprv vykonať všetky relevantné dôkazy, ktoré tento daňový subjekt navrhol a až na základe uvedeného je možné prijať záver, že žalobca daňové bremeno neuniesol.
36. K tvrdeniu žalovaného, že bývalý konateľ spoločnosti F. sa javí ako nedôveryhodný svedok, nakoľko neustále účelovo mení svoju výpoveď, žalobca uviedol, že český správca dane žiadal od bývalého konateľa spoločnosti F. uviesť, či disponuje prepravnými prostriedkami. Skutočnosť, že spoločnosti F.. nemala dopravné prostriedky viedla bývalého konateľa spoločnosti F. k odpovedi, že preprava spoločnosťou F. nebola zabezpečená, čím mal na mysli, že ak spoločnosť nemala dopravné prostriedky, potom nemohla prepravu zabezpečiť. Správca dane a žalovaný tvrdia, že bývalý konateľ spoločnosti F.. uviedol, že žiadnu prepravu neorganizoval. Uvedené tvrdenie je v rozpore s obsahom spisu. Bývalý konateľ spoločnosti F.. sa nevyjadril, že prepravu neorganizoval. Z obsahu oznámenia českej daňovej správy vyplýva, že český správca dane ďalej nezisťoval, ako bol naplnený zmluvný vzťah medzi žalobcom a odberateľom F.., ktorý mal zabezpečiť, resp. organizovať prepravu. Namietal, že
správca dane len mechanicky prevzal informáciu českej daňovej správy a zo zistení, že nakládka tovaru bola uskutočnená do rumunských kamiónov prijal záver, že spoločnosť F.. prepravu tovaru nezabezpečovala. Žalobcovi je známy právny záver vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžf/44/2016 k čestnému vyhláseniu. Vo vymenovaných dôkazných prostriedkov musí ísť o listinné dôkazy a o výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Žalobca netvrdil, že v čestnom vyhlásení sa jedná o dôkaz. Poukazoval na to, že sporná ostala otázka, kto zabezpečoval prepravu tovaru, pričom medzi vyjadrením bývalého konateľa spoločnosti F.. pre českú daňovú správu a čestným prehlásením je zásadný rozpor. Nič nebránilo správcovi dane, aby akceptoval návrh žalobcu a za účelom čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu predvolal ako svedka bývalého konateľa spoločnosti F.., čím by sa jednalo o dôkaz, ktorý bolo možné overiť. Správca dane navrhovaný dôkaz nevykonal a ani sa nepokúsil objasniť množstvo rozporov, čo svedčí o tom, že skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti neboli v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistené čo najúplnejšie. Z obsahu rozsiahleho spisu vyplýva, že správne orgány oboch stupňov sa dôsledne neriadili ustanoveniami čl. 46 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, pretože správca dane voľbou druhu dôkazných prostriedkov a celkovým spôsobom vykonaného dokazovania nevytvoril pre žalobcu procesnoprávny priestor pre Ústavou SR garantovaný spravodlivý administratívny proces.
37. Namietal, že z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že pri objasňovaní dôkazne kľúčových skutočností správca dane zvoli takmer v celej šírke vykonaného dokazovania ako dôkazný prostriedok formy dokazovania, u ktorých absentuje procesný prvok priamej účasti a zainteresovanosti žalobcu na vykonaných dôkazných úkonoch prebiehajúcej daňovej kontroly. Je nepochybné, že vyjadrenie bývalého konateľa spoločnosti F. pre českú daňovú správu, ktoré správne orgány reprodukujú tak, že žiadnu prepravu tovaru neorganizoval je jeden z ťažiskových dôkazov k prijatiu záveru vo veci samej. Toto vyjadrenie bolo zabezpečené ešte pred začatím daňovej kontroly. Najvýraznejšie sa potreba súčinnosti správcu dane a daňových subjektov prejavuje v procese dokazovania, teda v procese objasňovania skutočného stavu veci. Daňová kontrola má v tomto procese osobitné postavenie, pretože v jej priebehu dochádza k veľmi intenzívnemu kontaktu správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu a kontrolovaného daňového subjektu. Tým, že správca dane umožní daňovému subjektu realizovať jeho procesné práva v požadovanej kvalite, urobí zadosť požiadavke úzkej súčinnosti s daňovým subjektom (JUDr. V. M. -Procesné zásady daňového konania). Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ (Napr. Rozsudok SD EÚ vo veci C-349/07 Sopropé z 18. 12. 2008. vo veci C-276/12 Jiří Sabou z 22. 10. 2013 a iné) vyplýva, že dodržiavanie práva na obhajobu predstavuje všeobecnú zásadu práva Spoločenstva, ktorá sa uplatní vtedy, ak má správny orgán v úmysle prijať voči osobe rozhodnutie, ktoré nepriaznivo zasahuje do jej postavenia. Na základe tejto zásady sa musí osobám, ktorých záujmy toto rozhodnutie významnou mierou ovplyvňuje, umožniť, aby mohli účinne vyjadriť svoje stanovisko ku skutočnostiam, z ktorých správny orgán zamýšľa vychádzať pri svojom rozhodnutí. Na tento účel musia mať k dispozícii dostatočnú lehotu (Rozsudok Sopropé bod 37, rozsudok Jiří Sabou bod 38). Pre daňovú oblasť je vo vzťahu k právu na spravodlivé konanie najvýznamnejšia skutočnosť, že daňový subjekt nesmie byť v ktorejkoľvek fáze správy dani a ani v nadväzujúcich konaniach zbavený, či obmedzený v uplatnení svojich procesných práv (I. ÚS 269/05, I. 238/06). Je neprípustné , aby štátny orgán zákonné práva účastníka konania, ktoré sú súčasťou ústavne zaručených zásad spravodlivého procesu akýmkoľvek spôsobom obchádzal alebo oslaboval. Obsahom prejednávacej zásady, ktorá platí pri správe daní je, že daňovému subjektu bude poskytnutá príležitosť, splniť svoju dôkaznú povinnosť a uplatniť svoje práva výslovne uvedené v § 3 ods. 1, 2 a 8, § 24 a 45 ods. 1 Daňového poriadku. Je neprípustné, aby štátny orgán zákonné práva účastníka konania, ktoré sú súčasťou ústavne zaručených zásad spravodlivého procesu akýmkoľvek spôsobom obchádzal alebo oslaboval. Aj keď žalobca mal možnosť podať odvolanie a žalobu, uvedené nič nemení na tom, že bolo porušené jeho právo na účinné právne prostriedky nápravy.
38. Žalobca ďalej namietal, že z obsahu rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný nedal presvedčivú odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku uvedenú v odvolaní žalobcu, pričom k mnohým závažným námietkam žalobcu sa nevyjadril vôbec alebo sa s nimi vysporiadal len formálne a vlastnému právnemu odôvodneniu venoval pozornosť v minimálnom rozsahu. Z uvedeného je zrejmé, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej a rozhodnutie žalovaného vykazuje znaky nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov.
IV.
39. K žalobe sa vyjadril žalovaný písomným podaním zo dňa 03.04.2018, v ktorom opätovne poukázal na dôvody uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré vo vzťahu k námietke žalobcu na nesprávne právne posúdenie otázky dôkazného bremena uviedol, že povinnosť predkladať všetky dôkazy je povinnosťou daňového subjektu, čo vyplýva z ustanovenia § 45 ods. 2 písm. d) Daňového poriadku. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 a rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.: III.ÚS 878/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosť preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na verifikáciu skutočnosti a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie nejednoznačne nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený. Rovnako poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky III.ÚS 401/09-17, podľa ktorého má platiteľ v daňovom konaní dve základné povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie preukázať. Správca dane pri preverovaní dokladov vedie dokazovanie v zmysle § 24 ods. 3 Daňového poriadku, pričom platiteľ môže spochybnenie dôkazov vyvrátiť predložením alebo navrhnutím nových dôkazov. V procese dokazovania sa presúva dôkazné bremeno medzi správcom dane a daňovým subjektom. Daňový subjekt bol povinný preukázať svoje tvrdenia relevantnými dôkazmi, pretože dôkazné bremeno bolo na ňom.
40. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že sa nesprávne aplikovalo ustanovenie §45 ods. 1 písm. d) zákona o DPH platného v roku 2011 a v rozpore s názorom Q..D. bez toho, aby uviedol, prečo tento názor nie je správny. Žalovaný uviedol, že Q.. D. nie je účastníkom daňového konania, nekoná v zastúpení žalobcu, jej stanovisko k § 45 zákona o DPH je jej súkromným názorom, ktorý je v prejednávanej veci irelevantný. Zdôraznil, že žalovaný nie je kompetentný vypracovávať hodnotenie, zaujímať stanovisko alebo posudzovať výroky jednotlivých právnikov, ktorých je na Slovensku niekoľko tisíc, či ich výroky sú alebo nie sú v súlade s platnou legislatívou na Slovensku. Daňové orgány ako štátnej orgány sú povinné postupovať v zmysle zásad i zákonnosti, ktorá vyplýva z ustanovenia § 3 Daňového poriadku. Správca dane bol v zmysle tejto zásady povinný pri správe daní postupovať na základe zákona a zákonom určeným spôsobom. Táto zásada vyplýva z ústavného princípu, ktorý deklaruje obmedzenie štátnej moci vykonávanej štátnymi orgánmi v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Zásada zákonnosti vychádza z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Žalovaný po preštudovaní spisového materiálu konštatoval, že správca dane v daňovej kontrole postupoval v zmysle uvedeného podľa platnej a účinnej legislatívy Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov sa vo svojom rozhodnutí nevyjadruje k postojom a názorom JUDr. D., ale postupuje zákonným spôsobom a to podľa § 74 Daňového poriadku. Je toho názoru, že správca dane sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal so všetkými skutkovými aj právnymi otázkami, ktoré majú význam pre posúdenie rozporných zdaniteľných obchodov a vo vydanom rozhodnutí uviedol zákonné ustanovenia, na základe ktorých dospel v danej veci k správnemu právnemu záveru. Je toho názoru, že skutková podstata posudzovaných obchodných prípadov bola zistená riadne a viedla správcu dane k správnym právnym záverom, a preto odvolaním napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Navrhol, aby Krajský súd v Prešove zamietol žalobu v plnom rozsahu.
41. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa vyjadril žalobca písomným podaním zo dňa 19.04.2018, v ktorom uviedol, že z rozsiahleho vyjadrenia žalovaného k žalobe vyplýva, že žalovaný rekapituluje vykonané procesné kroky a v prevažnej časti reprodukuje svoje tvrdenia uvedené v rozhodnutí. Z obsahu vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že sa jasne a jednoznačne formulovaným žalobným bodom uvedeným v žalobe vyjadril len formálne, jednostranne a veľmi priamočiaro, bez požadovanej konfrontácie s argumentáciou žalobcu. Žalovaný pravdepodobne nepostrehol, že Q. D. nie je obyčajným právnikom, ktorých sú tisíce ale je metodičkou dane z pridanej hodnoty Ministerstva financií SR. Aj keď ide o
jej súkromný názor, vzhľadom na pozíciu Q.. D. na Ministerstve financií SR je možné oprávnene predpokladať, že bol vyslovený s patričnou znalosťou veci a je zhodný s legislatívou. Názor Q.. D. si osvojil aj žalobca, išlo o argument rozhodujúci pre hmotnoprávne posúdenie veci, a teda žalovaný mal povinnosť uviesť na základe čoho dospel k záveru, že právny názor žalobcu k výkladu pojmu „na ich účet“ nie je správny. Z ustanovenia § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. a ani zo Smernice Rady 2006/112/ES výslovne nevyplýva, že pojem „na ich účet“ znamená, že preprava je prepravcom fakturovaná dodávateľovi alebo odberateľovi, t. j. že dodávateľ alebo odberateľ za prepravnú službu zaplatí prepravcovi. Pri takom výklade ustanovenia §45 zákona č. 222/2004 Z. z. vyvstáva otázka, ako by správne orgány posúdili situáciu, keby prepravca fakturoval prepravu prvému odberateľovi, teda spoločnosti F., ktorá by však faktúru nezaplatila. Bola, alebo by nebola v takom prípade splnená podmienka uvedená v ustanovení § 45 ods. 1 písm. d) zákona č. 222/2004 Z. z., teda že tovar sa prepravil na účet prvého odberateľa.
42. Uviedol, že z obsahu spisu vyplýva, že sporná ostala otázka, kto zabezpečoval prepravu tovaru zo skladu žalobcu do Maďarska, pričom zodpovedanie tejto otázky bolo rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej. Z obsahu spisu vyplýva aj to, že správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie aj v rámci MVI v Českej republike, v Maďarsku a v Rumunsku, no v spoločnosti F.. nevykonal žiadne dokazovanie a nezisťoval, ako táto spoločnosť zabezpečovala prepravu a v rámci ktorého zmluvného vzťahu bola preprava zabezpečovaná. Správca dane len mechanicky prevzal informáciu českej daňovej správy a zo zistení, že nakládka tovaru bola uskutočnená do rumunských kamiónov prijal záver, že spoločnosť F.. prepravu tovaru nezabezpečovala, resp. že preprava tovaru nebola súčasťou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a odberateľom F..
43. Ďalšou z jeho ťažiskových námietok v žalobe bolo to, že druhí, teda koneční odberatelia nemali žiadny kontakt na prvého dodávateľa - žalobcu, a teda nemohli nijakým spôsobom zabezpečovať prepravu tovaru. Žalobca nemal žiadny zmluvný vzťah a nebol v žiadnom kontakte s druhými odberateľmi. Kontakt na žalobcu v pozícii prvého dodávateľa mala len spoločnosť F., ktorá bola vždy objednávateľom tovaru, tovar bol pre ňu naložený v sklade žalobcu a len táto spoločnosť mohla dávať pokyny k naloženiu tovaru a k jeho preprave.
44. Žalobca namietal, že spochybnenie jeho tvrdenia, že prepravu zabezpečovala česká spoločnosť F.. je založené predovšetkým na rozpore medzi zmluvou, podľa ktorej mala prepravu tovaru zabezpečovať spoločnosť F. a vyjadrením bývalého konateľa spoločnosti F., že žiadnu prepravu tovaru neorganizoval. Poukazoval na to, že český správca dane žiadal od bývalého konateľa spoločnosti F. uviesť, či disponuje prepravnými prostriedkami. Skutočnosť, že spoločnosť F.. nemala dopravné prostriedky viedla bývalého konateľa spoločnosti F. k odpovedi, že preprava spoločnosťou F.. nebola zabezpečená, čím mal na mysli, že ak spoločnosť nemala dopravné prostriedky, potom nemohla prepravu zabezpečiť. Žalobca poukazuje na to, že bývalý konateľ spoločnosti F.. sa nevyjadril, že prepravu neorganizoval.
45. Podľa žalobcu z uvedeného konštatovania žalovaného je možné dedukovať, že žalovaný prijal úsudok o prípadnej svedeckej výpovedi bez toho. že by tento dôkaz vykonal. Namietal, že svedok nenesie dôkazné bremeno k svojej výpovedi, ale správca dane je povinný svedeckú výpoveď ako dôkaz zhodnotiť.
46. Argumentoval, že z vyjadrenia žalovaného síce vyplýva, že správca dane okrem zistení zaslaných českou daňovou správou preveroval prepravu tovaru u prepravcov, no bolo zistené len to, že prepravu uhradili druhí odberatelia z čoho správca dane prijal záver, že preprava bola vykonaná „na ich účet“. Správne orgány však pojem „na ich účet“ spájajú výlučne so zaplatením prepravy, čo vedie k tomu, že preverovanie zmluvného vzťahu, ktorého súčasťou bolo (organizačné) zabezpečenie prepravy sa javí ako sekundárne.
47. Poukázal na ustanovenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Z uvedeného ustanovenia zákona vyplýva, že za úplnosť dokazovania, bez ohľadu na dôkazné bremeno daňového subjektu zodpovedá len správca dane. Je výlučne v kompetencii správcu dane pri aplikovaní základných zásad správy daní a v súlade s ustanovením § 24 ods. 2 Daňového poriadku aby sám riadil rozsah a charakter vykonávaného dokazovania tak, aby presne a úplne zistil podklady potrebné pre rozhodnutie. Ak žalovaný vychádza
zo záveru, že žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno, musí správca dane umožniť najprv vykonať všetky relevantné dôkazy, ktoré tento daňový subjekt navrhol a až na základe uvedeného je možné prijať záver. že žalobca daňové bremeno neuniesol. Za stavu, keď pre rozhodnutie vo veci samej ostala sporná otázka či preprava tovaru bola alebo nebola súčasťou zmluvného vzťahu medzi žalobcom a odberateľom F. resp. kto zabezpečoval prepravu tovaru, v odmietnutí návrhu žalobcu vypočuť bývalého konateľa spoločnosti F.. z dôvodu, že ide o úkon, ktorý nie je rozhodný pre správne určenie dane ide o marenie samotného účelu správy daní. Postup správcu dane a odmietnutie vypočuť bývalého konateľa spoločnosti F. navodzuje domnienku, že išlo o účelové konanie, pretože ak by správca dane vypočul navrhovaného svedka, mohol by sa vystaviť riziku, že svedok by vo výpovedi potvrdil organizovanie, resp. zabezpečenie prepravy tovaru a tým by ohrozil vopred prijatý záver správcu dane.
V.
48. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom
49. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
50. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
51. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.
52. Podľa § 180 ods. 1 SSP žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.
53. Predmetom preskúmania v tomto konaní je napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXXXX/ XXXX zo dňa 29.12.2017, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Prešov (ďalej len „správca dane“) č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 16.10.2017, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) určil žalobcovi za zdaňovacie obdobie november 2011 rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 34.800 eur, čím nepriznal žalobcovi nadmerný odpočet v sume 16.301,62 eura a vyrubil daň v sume 18.498,38 eura.
54. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane podľa § 140 SSP v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu, vypočul právneho zástupcu žalobcu a na základe žalobných námietok dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná.
55. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného mal za preukázané, že u žalobcu bola vykonaná správcom dane opätovná daňová kontrola na základe podnetu za zdaňovacie obdobie november 2011 na dani z pridanej hodnoty. Daňová kontrola začala dňa 12.05.2015. V zdaňovacom období november 2015 si žalobca uplatnil oslobodenie od dane podľa § 43 zákona o DPH v rámci bežných intrakomunitárnych obchodov a zároveň deklaroval aj trojstranné obchody, kde vystupoval ako prvý dodávateľ.
56. V preverovanom období fakturoval žalobca dodanie tovarov pre českého odberateľa F.., ktoré boli deklarované ako trojstranné obchody. Žalobca bol v pozícii prvého dodávateľa, v pozícii prvého odberateľa bola spoločnosť F. a v pozícii druhých odberateľov boli spoločnosti V., obe so sídlom v Rumunsku a H.. so sídlom v Maďarsku.
57. Správca dane preveroval v rámci daňovej kontroly, či zo strany žalobcu boli splnené podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode na základe ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o DPH.
58. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) prvá veta zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“) dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.
59. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o DPH miestom dodania tovaru, ak je dodanie tovaru spojené s odoslaním alebo prepravou tovaru, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa odoslanie alebo preprava tovaru osobe, ktorej má byť tovar dodaný, začína uskutočňovať, s výnimkou podľa písmena b), odseku 2 a § 14.
60. Podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH, ak je dodanie tovaru bez odoslania alebo prepravy, je miesto, kde sa tovar nachádza v čase, keď sa jeho dodanie uskutočňuje.
61. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
62. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
63. Podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH trojstranným obchodom sa rozumie obchod, ak a) sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, b) osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, c) prvý odberateľ nemá v členskom štáte druhého odberateľa sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle v členskom štáte druhého odberateľa nezdržiava a voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, d) tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa do členského štátu druhého odberateľa, e) druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, a f) druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.
64. Podľa § 45 ods. 2 zákona o DPH, ak sú splnené podmienky pre trojstranný obchod podľa odseku 1, prvý odberateľ nie je povinný platiť daň pri nadobudnutí tovaru z iného členského štátu a nadobudnutie tovaru u tejto osoby sa považuje za zdanené.
65. Podľa § 45 ods. 3 zákona o DPH pri trojstrannom obchode prvý odberateľ vyhotoví pre druhého odberateľa faktúru, ktorá nebude obsahovať sumu dane a v ktorej uvedie slovnú informáciu, že ide o trojstranný obchod.
66. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
67. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
68. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
69. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
70. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
71. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
72. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
73. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
74. Podľa § 45 ods. 2 Daňového poriadku kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia.
75. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.
76. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.
77. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
78. Žalobca v žalobe namietal, že predmetom sporu je výlučne posúdenie otázky, či boli alebo neboli splnené podmienky trojstranného obchodu podľa § 45 ods. 1 písm. d) zákona o DPH, pričom za sporný považuje výklad pojmu „na ich účet“, ktorý správca dane a žalovaný striktne spája so zaplatením prepravy, žalobca sa s týmto názorom nestotožnil a poukazoval na právny názor JUDr. D., ktorá v súlade s anglickou verziou pojmu „na ich účet“ tvrdí, že dodávateľ alebo odberateľ zabezpečí prepravenie tovaru
prostredníctvom dopravcu. Argumentáciu žalobcu považuje za nesprávnu a irelevantnú, vykazujúcu znaky arbitrárnosti.
79. Citované ustanovenie § 45 zákona o DPH vymedzuje postup pre obchodovanie vo vnútri Európskej únie formou trojstranného obchodu. Oslobodenie od dane pri trojstrannom obchode umožňuje svojou podstatou zjednodušenie zdaňovania pri uskutočnení obchodu medzi troma subjektmi, ktoré sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, pokiaľ je tovar fyzicky prepravený priami od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi podľa zákonom stanovených podmienok. Daňové subjekty, ktoré si chcú uplatniť pri zdaniteľnom obchode postup podľa § 45 zákona o DPH, musia kumulatívne splniť všetky zákonné podmienky uvedené v citovanom ustanovení. Jednou z takýchto podmienok podľa § 45 ods. 1 písm. d) je, že tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ alebo iná osoba na ich účet.
80. Správny súd z obsahu administratívneho spisu žalovaného ako aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia mal za preukázané, že správca dane prostredníctvom Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, sekcie daňovej, odbor boja proti podvodom, oddelenia clo, podal Žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií, z ktorých požiadal daňovú správu Rumunskej republiky a daňovú správu Maďarskej republiky o preverenie prepravy tovaru, ktorý bol predmetom intrakomunitárneho konania iného členského štátu. Za týmto účelom rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 07.01.2016 daňovú kontrolu podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku prerušil.
81. Správca dane na základe predložených dokladov žalobcom ku kontrole (CMR, čestné prehlásenia), vrátane dokladov, ktoré získal na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu daňový informácií, v súčinnosti s českou daňovou správou a rumunskou daňovou správou, zistil, že v prípade deklarovaného trojstranného obchodu medzi žalobcom ako prvým dodávateľom - F., ako prvým odberateľom a E., ako druhým odberateľom, prepravu tovaru vykonal druhý odberateľ E., na vlastný účet vlastnými, resp. prenajatými motorovými vozidlami. V prípade deklarovaného trojstranného obchodu žalobca (prvý dodávateľ) F., ČR (prvý odberateľ) a V. (druhý odberateľ) prepravu tovaru uskutočňovala spoločnosť B., čo bolo potvrdené odpoveďou na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií z rumunskej daňovej správy č. XXXXX/A/XX/ULB, kde spoločnosť B. potvrdila prepravu tovaru zo Slovenskej republiky Košice do Rumunska (B.), preprava bola vyfakturovaná spoločnosti V.. a podľa účtovných údajov motorové vozidlá uvedené na CMR sa neobjavili na trase v dátum uvedený na CMR. Pri trojstrannom obchode pre druhého odberateľa H. deklarovanom žalobcom správca dane vychádzal zo zistení českej daňovej správy v zmysle informácií zaslaných dňa 29.04.2014 a 16.12.2014, z ktorých vyplýva, že v prípade deklarovaného trojstranného obchodu žalobca (prvý dodávateľ), F.., CZ, (prvý odberateľ) a H. Maďarsko (druhý odberateľ) bol na sprievodných dokladoch - čestných prehláseniach, ktoré tvorili prílohu faktúr, vystavených žalobcom, ako aj na faktúrach vystavených prvým odberateľom, uvedený nesprávny názov spoločnosti a to H. a rovnako jej sídlo U. Hungaria, pričom podľa zistení správcu dane sídlo uvedenej spoločnosti je na Ulici S. v obci U.l, vzdialenej 47 km od Budapešti. V Budapešti ulica s takýmto názvom neexistuje. Maďarský daňový subjekt H.. je nedostupný, nekomunikuje so správcom dane, na výzvy správcu dane nereaguje a je sídlo je virtuálne. Vo vzťahu k prevereniu uskutočnenia prepravy spoločnosťou Q. z odpovede na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií vyplynulo, že motorovým vozidlom s evidenčným číslom K. bola vykonaná preprava v čase od 08.40 hod. do 16.30 hod., jazdy boli vykonané iba na území Slovenskej republiky a bolo najazdených 191 km, pričom najkratšia vzdialenosť z Košíc do Budapešti (miesto nakládky a vykládky tovaru uvedené na CMR) je 255 km. Táto skutočnosť vyplynula aj z výpisu mýtnych transakcií z Národnej diaľničnej spoločnosti (odpoveď NDS zo dňa 10.06.2015). Prostredníctvom dožiadania u miestne príslušného správcu dane Daňového úradu Košice konateľka spoločnosti Q.. pri miestnom zisťovaní zo dňa 08.07.2015 (Zápisnica č. XXXXXXXX/XXXX) potvrdila realizovanie prepravy. Dňa 14.10.2015 bol vypočutý ako svedok pred miestne príslušným správcom dane Daňovým úradom Košice vodič H. (Zápisnica č. XXXXXXXX/XXXX) k uskutočneniu prepravy motorovým vozidlom, ev. číslo K., dňa 05.11.2011 na trase Košice - Budapešť, ktorý uviedol, že miesto nakládky bolo v areáli Dávid, Jazerná 1, Košice, miesto vykládky Budapešť, U.. Rozdiel medzi vykázanou dĺžkou najazdených kilometrov v deň údajnej prepravy z Košíc do Budapešti odôvodnil možnou poruchou na digitálnom tachografe a pravdepodobným povytiahnutím mýtnej jednotky zo zapaľovača. Uviedol, že predmetná preprava bola realizovaná a za prepravu zaplatila firma H. Nepamätá si, kto si prepravu objednal.
82. Z vyššie uvedených skutočností teda správny súd mal za preukázané, že správca dane mal dôvodné pochybnosti o realizovaní trojstranných obchodov tak, ako to deklaroval žalobca v podanom daňovom priznaní, a že neboli kumulatívne splnené všetky podmienky uvedené v § 45 ods. 1 zákona o DPH, predovšetkým podmienka uvedená pod písm. d), t. j. že tovar bol odoslaný alebo prepravený prvým dodávateľom alebo prvým odberateľom alebo inou osobou na ich účet. Žalobca síce v konaní pred správcom dane predložil čestné prehlásenia konateľa spoločnosti DK CENTRUM, s.r.o. (prvého odberateľa), ktorý prehlásil, že zabezpečoval prepravu zo Slovenskej republiky do Rumunska a Maďarskej republiky, avšak čestné prehlásenie predložené žalobcom nemožno v daňovom konaní považovať za dôkaz. Aj keď v ustanovení § 24 ods. 4 Daňového poriadku je upravený demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, z vymenovaných dôkazných prostriedkov vyplýva, že musí ísť o listinné dôkazy a výpovede svedkov založené na overiteľných skutočnostiach. Tento právny záver vyplýva z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn.: 2Sžf 40/2011, 4Sžf 44/2016). V konaní žalobca nepreukázal a nepredložil žiadne dôkazy, ktoré by potvrdzovali splnenie tejto zákonnej podmienky.
83. Správca dane po vyhodnotení nadobudnutých dôkazov obchodné vzťahy v dodávke tovaru medzi žalobcom a F., vyhodnotil ako nepohyblivú dodávku, t. j. bez prepravy s miestom dodania tovaru tuzemsko podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o DPH a konštatoval porušenie § 43 a § 45 zákona o DPH zo strany žalobcu.
84. Podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH oslobodené od dane je dodanie tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo nadobúdateľom tovaru alebo na ich účet, ak nadobúdateľ je osobou identifikovanou pre daň v inom členskom štáte.
85. Z citovaného ustanovenia zákona o DPH vyplýva, že dodávka tovaru z tuzemska do iného členského štátu je oslobodená, len ak je spojená s prepravou. Splnenie podmienky oslobodenia od dane preukazuje platiteľ podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH kópiou faktúry a a) sa na obchode zúčastňujú tri osoby a predmetom obchodu je dodanie toho istého tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený priamo od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi z jedného členského štátu do iného členského štátu, b) osoby zúčastnené na obchode sú identifikované pre daň v troch rôznych členských štátoch, c) prvý odberateľ nemá v členskom štáte druhého odberateľa sídlo, miesto podnikania, prevádzkareň, bydlisko alebo sa obvykle v členskom štáte druhého odberateľa nezdržiava a voči prvému dodávateľovi a druhému odberateľovi použije rovnaké identifikačné číslo pre daň, d) tovar odoslal alebo prepravil prvý dodávateľ alebo prvý odberateľ, alebo iná osoba na ich účet z členského štátu iného ako je členský štát identifikácie prvého odberateľa do členského štátu druhého odberateľa, e) druhý odberateľ použije identifikačné číslo pre daň pridelené členským štátom, v ktorom sa odoslanie alebo preprava tovaru skončí, a f) druhý odberateľ je osobou povinnou platiť daň.
86. V danom prípade nebolo preukázané, že preprava tovaru bola zabezpečená na účet odberateľa F.. Prepravcovia uvedení na prepravných dokladoch vykonali prepravu na účet druhých odberateľov, ktorú im fakturovali. Nebolo teda preukázané, že preprava tovaru bola vykonaná podľa pokynov prvého odberateľa a za ním stanovených podmienok tak, ako to tvrdí žalobca.
87. Pokiaľ žalobca poukazuje na právny názor Q. D. (Poradca 9/2012), ktorá v súlade s anglickou verziou pojmu „na ich účet“ (by or on behalf) tvrdí, že dodávateľ alebo odberateľ zabezpečí prepravenie tovaru prostredníctvom dopravcu, správny súd uvádza, že mu nie je známy obsah tohto článku (žalobca ho nepredložil žalovanému ani správnemu súdu), a teda ani v akom kontexte je tento názor Q. prezentovaný.
88. Správny súd zdôrazňuje, že Daňový poriadok v § 3 ods. 1 vyjadruje jednu zo základných zásad správy daní a to zásadu zákonnosti, podľa ktorej pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Princíp zákonnosti vychádza aj z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Zásada zákonnosti sa uplatňuje predovšetkým
tým, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú. Správca dane ako aj žalovaný pri posudzovaní splnenia podmienok oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode, ktorý deklaroval žalobca predloženými faktúrami a daňovým priznaním, nesporne vychádzal zo zákonného ustanovenia § 45 ods. 1 zákona o DPH a preveroval, či sú kumulatívne splnené podmienky uvedené v tomto ustanovení pre oslobodenie od dane. Na rôzne odporúčania, stanoviská alebo názory, ktoré nie sú súčasťou rozhodovacej činnosti správnych orgánov alebo súdov správne orgány nie sú povinné prihliadať.
89. K námietke žalobcu, že žalovaný a správca dane nevykonali dôkaz a to vypočutie konateľa spoločnosti F. vo vzťahu k zabezpečovaniu prepravy, ktorým by sa preukázalo jeho tvrdenie, že prepravu tovaru organizoval prvý odberateľ DK CENTRUM, s.r.o., a že tvrdenie správcu dane a žalovaného, že bývalý konateľ spoločnosti F.., uviedol, že žiadnu prepravu neorganizoval, je v rozpore s obsahom spisu, správny súd uvádza, že túto námietku považuje za nedôvodnú.
90. Daňový poriadok v § 45 ods. 2 písm. e) ukladá dňovému subjektu povinnosť predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia. Podľa §24 ods. 1 daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania a vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.
91. Správny súd rovnako ako aj žalovaný je toho názoru, že dôkazy, ktoré si obstaral správca dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly formou dožiadaní a žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, bolo dostatočné na preukázanie, že preprava tovaru fakturovaného žalobcom českému odberateľovi F., s.r.o., bola vykonaná na účet odberateľov spoločnosti F., ktorý v preverovaných obchodoch vystupovali ako tzv. druhí odberatelia. Správny súd sa stotožňuje s názorom správcu dane, že prípadné vyhlásenie svedka konateľa spoločnosti F.., že prepravu organizoval bez toho, aby predložil relevantné dôkazy a s prihliadnutím na zistenia správcu dane týkajúce sa prepravy tovaru, nemôžu byť rozhodujúcou skutočnosťou pre správne určenie dane správnemu súdu. Neušla pozornosti správnemu súdu aj spontánna informácia č. XXXXX/XX/Fek, doručená správcovi dane z českej daňovej správy, z ktorej vyplýva, že spoločnosť F.., prestala spolupracovať od mesiaca apríl 2012 so správcom dane, stala sa nekontaktnou a jej konateľom sa stal slovenský občan Y., spoločníkom rovnako slovenský občan Q., obaja sú zapísaní v obchodných registroch v Slovenskej republike aj Českej republike v stovkách aktuálnych i neaktuálnych zápisoch ako konatelia a spoločníci nedostupných firiem.
92. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.
93. K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu pri preukazovaní nároku na odpočítanie DPH (oslobodenie od dane) sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky (napr. rozsudok sp. zn.: 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010), ktorý vyslovil názor, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte. Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu
- žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Správca dane je oprávnený v prípade spochybnenia deklarovaného zdaniteľného plnenia žiadať od daňového subjektu, aby preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosiahnutie účelu jeho hospodárskej činnosti. Žalobca v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal relevantnými dôkazmi, že splnil zákonom stanovené podmienky pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode podľa § 45 ods. 1 zákona o DPH.
94. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukáže a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu uvádzané ním v daňovom konaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Správca dane v danom prípade mal dostatok dôkazov, na základe ktorých mal dôvodné pochybnosti, že deklarované obchody neboli realizované za zákonom stanovených podmienok pre uplatnenie oslobodenia od dane pri trojstrannom obchode.
95. Správny súd nepovažuje za dôvodnú námietku žalobcu, že žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nedal presvedčivú odpoveď ani na jednu právne a skutkovo relevantnú ťažiskovú otázku uvedenú v odvolaní, pričom k mnohým námietkam sa nevyjadril vôbec alebo sa s nimi vysporiadal len formálne a vlastnému právnemu odôvodneniu venoval minimálnu pozornosť.
96. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie žalovaného spĺňa všetky Daňovým poriadkom predpísané náležitosti uvedené v § 63. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadal sa aj s námietkami žalobcu a je z neho zrejmé, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
97. Správny súd sa stotožnil s právnym posúdením veci správcom dane ako aj žalovaným, ako aj s jeho podrobným zdôvodnením, pričom pre zdôraznenie jeho správnosti uvádza, že k základným právam účastníka konania obsiahnutým v práve na spravodlivý proces patrí právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, okrem iného vo veci Garcia Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999, týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, ďalej Ruiz Toria proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90, judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I.ÚS 226/03 zo dňa 12.05.2004, III.ÚS 209/04 zo dňa 23.06.2004, sp. zn. III.ÚS 95/06 zo dňa 15.03.2006, sp. zn. III.ÚS 260/06 zo dňa 23.08.2006) nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď a rozsah povinností odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s pohľadom na okolnosti každého prípadu, súd je povinný dbať na to, aby jeho rozhodnutie bolo presvedčivé, na podporu čoho uvedie dostatočné argumenty. Súd má v odôvodnení svojho rozhodnutia reagovať na zásadné relevantné námietky súvisiace s predmetom súdnej ochrany prednesené žalobcom. Uvedené je s poukazom na zásadu zákonnosti a na princípy dobrej správy potrebné aplikovať aj vo vzťahu k rozhodnutiam správnych orgánov. Správny súd dospel k záveru, že na všetky relevantné námietky žalobcu boli správnym orgánom v odôvodnení rozhodnutia podrobne uvedené dôvody.
98. Obdobný názor vyslovil aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn.: I.ÚS 56/01, v ktorom uviedol, že „...rozhodnutie správneho orgánu musí uviesť relevantné a dostatočné dôvody, na základe ktorých bolo vydané. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z článku 46 Ústavy Slovenskej republiky však nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené správnym orgánom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za základný pre svoju argumentáciu“. Ak teda žalovaný nereagoval na všetky odvolacie námietky žalobcu podľa jeho predstáv, nemôže mať táto skutočnosť za následok nezákonnosť rozhodnutia vo veci samej.
99. Nedôvodná je námietka žalobcu, že správne orgány sa dôsledne neriadili ustanovením článku 46 ods. 2 a článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, voľbou druhu dôkazných prostriedkov a spôsobom vykonaného dokazovania mu nevytvorili procesnoprávny priestor pre ústavou garantovaný spravodlivý administratívny proces. Teda použili takú formu dokazovania, v ktorej absentuje procesný prvok priamej účasti a zainteresovanosti žalobcu na vykonaných dôkazných úkonoch prebiehajúcej daňovej kontroly.
100.Z obsahu administratívneho spisu žalovaného je nesporné, že správca dane pri preverovaní splnenia zákonných podmienok realizovania trojstranného obchodu deklarovaného žalobcom v podanom daňovom priznaní a intrakomunitárnych obchodov podľa § 45 ods. 1 a § 43 Daňového poriadku ako dôkazné prostriedky v prípade realizovaných dodávok do iného členského štátu využil dožiadania miestne príslušným správcom dane, výsluch svedka za účasti žalobcu, miestne zisťovania a medzinárodnú výmenu informácií. V danom prípade správca dane plnil svoje úlohy, ktoré mu vyplývajú
zo zákona a overoval podklady potrebné na správne a úplné určenie dane. Pri medzinárodnej výmene daňových informácií ide o legitímnu činnosť správcu dane, prostredníctvom ktorej sa do jeho dispozičnej sféry dostanú informácie o odberateľovi žalobcu a prepravcovi tovaru. Navyše ide o spontánnu výmenu informácií uskutočnenú podľa čl. 19 Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 zo dňa 07. októbra 2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty č. 904/2010 zo dňa 07.10.2010. Žalobca bol o zistených skutočnostiach správcu dane, ktoré získal na základe vykonaného dokazovania a medzinárodnej výmeny informácií, oboznámený správcom dane podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku listom č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 18.05.2017, ku ktorým sa mal právo vyjadriť a toto svoje právo aj žalobca využil podaním písomného vyjadrenia doručeným správcovi dane dňa 29.05.2017. Žalobcovi tým neboli upreté jeho procesné práva uvedené v § 45 ods.1 Daňového poriadku (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Sžf 46/2015) a správca dane v konaní postupoval v súčinnosti so žalobcom.
101.Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol.
102.O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP v spojení s §167 ods. 1 a § 168 ods. 1 SSP. Žalobca nebol úspešný v konaní, preto mu súd nárok na náhradu trov konania nepriznal a vo vzťahu k žalovanému správny súd nezistil dôvody uvedené v § 168 ods. 1, ktoré by odôvodňovali priznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu.
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podanie sťažovateľa musia byť spísané advokátom.