Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_9Co-154-2019.pdf
PDF · 109.54 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/154/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a sudkýň Mgr. Ingrid Radošickej Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej- Polákovej, v spore žalobcu: BENCONT COLLECTION, a. s., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/A, IČO: 47 967 692, proti žalovanému: G. N., nar. XX. XX. XXXX, bytom L. - K. T., K. XXX/XX, zast. Mgr. Romanou Mravíkovou, advokátkou, so sídlom Nitra, Štefánikova trieda 15, o zaplatenie 1.477,37 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 8. apríla 2019 č. k. 12Csp/303/2017-222 takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.477,37 eura ako istinu, úroky a úroky z omeškania vo výške 169,61 eura, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.477,37 eura od 08. 06. 2017 do zaplatenia s tým, že súd povolil žalovanému dlžnú sumu splácať v splátkach po 35 eur mesačne a to vždy do 28. dňa v mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci máj 2019 až do zaplatenia, pod stratou výhody splátok. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 16,66%. Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami § 52 ods. 1, 2, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 524 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 1, 2, § 9 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. a uviedol, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola dňa 22. 07. 2011 uzatvorená Zmluva o úvere dostupná pôžička, na základe uvedenej zmluvy právny predchodca žalobcu poskytol žalovanému úver vo výške 2.000 eur, ktorý bol úročený úrokovou sadzbou vo výške 24,50% ročne, žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver splácať v 60 splátkach po 61,29 eura k 11. dňu v mesiaci, počnúc prvou splátkou 11. 08. 2011 a dátum konečnej splatnosti bol 11. 07. 2016, RPMN bola dojednaná vo výške 27,45%, priemerná RPMN vo výške 20,56%. Celková výška nákladov 1.451,95 eura. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli všeobecné obchodné podmienky a sadzobník poplatkov. Žalovaný nesplácal poskytnutý úver riadne a včas v zmysle dojednaného splátkového kalendára, upomienkou zo dňa 22. 09. 2014 bol vyzvaný k zaplateniu dlžnej časti úveru, bol upozornený, že môže banka vyhlásiť predčasnú splatnosť celého úveru, výzvou zo dňa 09. 10. 2014 bol vyzvaný na predčasné splatenie úveru, úverová pohľadávka sa stala predčasne splatnou v celom rozsahu, mal ju uhradiť v lehote 10 dní odo dňa doručenia výzvy, výzva mu bola doručená do vlastných rúk dňa 16. 10. 2014 ako vyplýva z predloženej doručenky. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 13. 06. 2017 bola pohľadávka voči žalovanému postúpená na žalobcu. Žalovaný uhradil celkovo sumu vo výške 1.757,48 eura, ktorá bola v zmysle zmluvy o úvere započítaná nasledovne: suma vo výške 100,48 eura na poplatky, suma vo výške 1.134,07 eura na zmluvné úroky a úroky z omeškania
a suma 522,63 eura na istinu. Mesačná splátka vo výške 61,29 eura pozostávala zo splátky istiny a úroku vo výške 58 eur, z poplatku za poistenie úveru vo výške 3,29 eura, ktorého výška bola určená v zmysle sadzobníka poplatkov. V danom prípade išlo o dobrovoľné poistenie vo forme doplnkovej služby, pričom do celkových nákladov úveru sa s poukazom na ust. § 2 písm. g) Zákona o spotrebiteľských úveroch nezapočítavajú poplatky za nepovinné poistenie k úveru. Suma zmluvných úrokov do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 1.301,41 eura a suma úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 2,57 eura, teda spolu vo výške 1.303,98 eura, od ktorej boli odpočítané úhrady žalovaného vo výške 1.134,37 eura. Výsledná suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje sumu vo výške 169,61 eura. Následne suma zmluvných úrokov po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 956,95 eura a suma úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru predstavuje sumu 201,16 eura. Výsledná suma zmluvných úrokov a úrokov z omeškania po vyhlásení predčasnej splatnosti úveru tak predstavuje sumu vo výške 1.158,11 eura. Zrátané úroky do vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru (169,61 eura) spolu s úrokmi od vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru do 31. 05. 2017 (1.158,11 eura) predstavujú sumu 1.327,72 eura, čo je suma vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do dňa 31. 05. 2017. Ide teda o sumu vyčíslených zmluvných úrokov a úrokov z omeškania do dňa 31. 10. 2017, čo predstavuje súčet zmluvných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslených v rámci listiny. Suma poplatkov vo výške 19,28 eura pozostáva z poplatku za 2. upomienku zo dňa 04. 08. 2014 vo výške 14,86 eura, poplatku za upozornenie pred výzvou zo dňa 22. 09. 2014 vo výške 1,10 eura, poplatku za výzvu na splatenie úveru s príslušenstvom zo dňa 09. 10. 2014 vo výške 3,32 eura.
1.2. Žalobca uvádzal, že na právny vzťah strán sporu je potrebné aplikovať a posúdiť zmluvu o úvere podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, avšak súd na daný právny vzťah aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože z obsahu spisu je nesporné, že právny predchodca žalobcu pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom na ďalšie všeobecné podmienky odkazuje. Spotrebiteľská zmluva je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom, Obchodnom zákonníku alebo inom osobitnom zákone. Podľa predchádzajúceho zákona o spotrebiteľských úveroch č. 258/2001 Z. z., ako aj zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení a doplnení niektorých zákonov je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené, aj predmetnú zmluvu o úvere je potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník, a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Uvedené platí napriek tomu, že je nespochybniteľný názor žalobcu, že úver je tzv. absolútny obchod a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Zároveň vždy je potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy, pričom v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa tu vyvstáva požiadavka, aby v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva bola aplikovaná právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Správnosť aplikácie občiansko-právnej úpravy, ktorá má zároveň spotrebiteľský charakter z ústavno- právneho hľadiska nespochybňuje ani Ústavný súd SR (uznesenie ÚS SR z 19. 06. 2013 sp. zn. I.ÚS 402/2013). Súd poukázal aj na rozsudok NS SR zo dňa 14. 09. 2017 č. k. 3Cdo 87/2017, v ktorom rozhodnutí sa Najvyšší súd SR zaoberal predchádzajúcimi rozhodnutiami najvyššieho súdu, ktoré riešili otázku aplikácie Obchodného alebo Občianskeho zákonníka, súd poukázal na závery uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, ktorý podrobil prieskumu všetky doterajšie rozhodnutia týkajúce sa danej problematiky, vrátane rozhodnutia NS SR sp. zn. 6MCdo 4/2012 a dospel k záveru, že nie je dôvod spochybňovať názor žalobcu, že úver je tzv. absolútnym obchodom a že naň dopadá tretia časť Obchodného zákonníka. Na druhej strane je však potrebné mať na zreteli, že úverová zmluva vykazuje aj znaky spotrebiteľskej zmluvy, a vzhľadom na princíp ochrany spotrebiteľa dospel k záveru, že v prípade duplicity právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je potrebné aplikovať právnu úpravu
obsiahnutú v Občianskom zákonníku, a nie v Obchodnom zákonníku. Poukázal na to, že úverovú zmluvu treba v danom prípade považovať za zmluvu spotrebiteľskú, čo vyplýva i zo Smernice Rady 87/102/EHS z 22. 12. 1986, ktorá klienta úverového vzťahu, ktorému je úver poskytovaný, sama definuje označením spotrebiteľ. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným bola platne a riadne uzatvorená dňa 22. 07. 2011 úverová zmluva. Čo sa týka námietky žalovaného, že v konaní nie je pasívne vecne legitimovaným, v predmetnom konaní poistenie žalovaného súd považoval za nie smerodajné, nakoľko poistnú zmluvu uzavreli právny predchodca žalobcu Poštová banka, a. s. a Poisťovňa Poštovej banky. Práva a povinnosti z poistnej zmluvy zo strany Poštovej banky, a. s. na žalobcu postúpením pohľadávky zo zmluvy o úvere č. 0664853911 neprešli. Žalobca nemá titul požadovať od poisťovne priamy nárok na plnenie. Súd žalobcovi priznal nárok na zaplatenie sumy 1.477,37 eura uplatňovanej titulom istiny a sumu 169,91 eura uplatňovanú titulom úrokov, pretože nárok žalobcu mal súd za preukázaný listinnými dôkazmi a to úverovou zmluvou, výpisom z aktuálneho stavu úveru, výzvami a zosplatnením úveru, uvedené skutkové okolnosti žalovaný nerozporoval a skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela sa považujú za nesporné a to s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP. Žalobca je v konaní aktívne legitimovaným na podanie žaloby, pretože bola na neho platne a riadne postúpená pohľadávka voči žalovanému. Voči uvedenému súd nemal výhrady a túto sumu žalobcovi priznal. Súd priznal žalobcovi aj nárok na úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne z istiny 1.477,37 eura od 08. 06. 2017 do zaplatenia, nakoľko výška úroku z omeškania je v súlade s nariadením vlády č. 87/1995 Z. z. zvýšená o 5 percentuálnych bodov ako určuje ECB, počiatok omeškania je deň nasledujúci po dni 07. 06. 2017, dokedy boli úroky z omeškania už vyčíslené. Súd povolil žalovanému dlžnú sumu splácať v splátkach, tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, a to s poukazom na ustanovenie § 232 ods. 4 CSP, nakoľko sám žalobca súhlasil so splácaním dlžnej sumy v splátkach, pokiaľ bude splatená počas štyroch rokov, potom mesačná splátka 35 eur x 48 mesiacov = 1.680 eur. Súd nepriznal žalobcovi nárok na zaplatenie úroku, ktorý si uplatňoval po zosplatnení úveru, pretože s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 143/98 je súd toho názoru, že dohodnuté úroky (zmluvné úroky) z poskytnutých prostriedkov patria len do splatnosti dlhu (jeho splátok). Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Na tomto výklade a ustálenej súdnej praxi nič nemení ani Zákon o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľ má povinnosť uhradiť úrok len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia. Toto ustanovenie Zákona o spotrebiteľských úveroch má na mysli situáciu, kedy spotrebiteľ - dlžník svoj dlh riadne spláca a toto ustanovenie vymedzuje celkovú dĺžku obdobia, počas ktorého má dlžník ako spotrebiteľ povinnosť platiť úroky. Nič to však nemení na situácii, že pokiaľ veriteľ (v danom prípade žalobca) pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie už úrokov z úveru. Preto súd dospel k záveru, že nie je možné priznať úroky z úveru v čase po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru, pokiaľ tu nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, tak ako to vyplýva z citovaného uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 143/98. Pokiaľ žalobca tvrdí, že po zosplatnení dlhu má nárok na dojednaný úrok, súd poukázal na to, že dohodnuté úroky z poskytovaných prostriedkov patria len do splatnosti dlhu. Od splatnosti je dlžník v omeškaní a musí platiť úroky z omeškania. Takýto záver Najvyššieho súdu SR je logický, pretože v opačnom prípade by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi. Uvedené rozhodnutie akceptoval i Ústavný súd SR vo veci sp. zn. IV. ÚS 476/2012 z 18. 09. 2012. K záveru súdov, že: „...pokiaľ veriteľ pristúpi k tomu, že považuje celý dlh za splatný (tzv. zosplatnenie úveru), potom nastupuje režim platenia úrokov z omeškania, a nie úrokov z úveru" ústavný súd nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo možné považovať za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, keď krajský súd sa stotožnil s podrobne odôvodneným právnym názorom okresného súdu, jasne, zrozumiteľne a presvedčivo objasnil rozdiel, resp. vzťah medzi úrokmi z úveru a úrokmi z omeškania, ako aj otázku, prečo zmluvný úrok patrí sťažovateľke iba do splatnosti dlhu. Pokiaľ právny predchodca žalobcu zosplatnil úver s príslušenstvom ku dňu 09. 10. 2014, týmto svojím jednostranným právnym úkonom zásadne zmenil pôvodne dohodnutý úverový vzťah a zmluvné úroky a úroky z omeškania sú síce obe príslušenstvom pohľadávky, ale majú odlišné funkcie, keďže zmluvné úroky sú odmenou (cenou) za užívanie istiny a úroky z omeškania predstavujú zákonom stanovenú sankciu za omeškanie s platením istiny, na rozdiel od zmluvných úrokov ich môže veriteľ požadovať, aj keď neboli dojednané. V tejto súvislosti poukázal na základnú charakteristiku úverového vzťahu, keď v dôsledku uzatvorenia zmluvy o úvere dochádza u veriteľa k stavu absencie požičanej sumy
istiny, ktorá sa iba postupne v splátkach vracia, za čo mu prináleží zmluvne dojednaný úrok, ktorý predstavuje cenu peňazí, t. j. odplatu za to, že veriteľ počas trvania zmluvného vzťahu nemá istinu úveru v dispozícii a nemôže s ňou nakladať a produkovať zisk. Tento absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok dojednaný v zmluve, ktorý je splácaný spolu so splátkami úveru. V prípade, ak dôjde k predčasnému alebo k mimoriadnemu zosplatneniu úveru na základe jednostranného úkonu veriteľa, v dôsledku ktorého dôjde k zmene pôvodného úverového vzťahu, vznikne (tak, ako sa stalo aj v danej veci u žalobcu) nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru, to znamená, že veriteľ má právo získať okamžite celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, s ktorou môže disponovať. Tým teda stráca nárok veriteľa na úroky za požičané peňažné prostriedky od spotrebiteľa. Naproti tomu, v dôsledku tohto jednostranného právneho úkonu veriteľa, dlžník už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba, a teda užívať a splácať ich postupne v splátkach a vznikne mu povinnosť uhradiť celú požičanú sumu spolu s kapitalizovaným úrokom ku dňu zosplatnenia. Pokiaľ si dlžník nesplní svoju povinnosť vrátiť požičané prostriedky, má veriteľ možnosť vymáhať si celú zosplatnenú pohľadávku (úver) a dlžník, ktorý nesplní povinnosť vrátiť zosplatnenú pohľadávku, sa dostáva do omeškania a je povinný uhradiť veriteľovi aj úrok z omeškania. V opačnom prípade by nastal nespravodlivý a ústavne nekonformný stav pre spotrebiteľa, ktorý by bol vystavený sankciám vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej mal nárok na úroky zo zmluvy. Za takejto situácie by nastal stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by mal nárok na dohodnuté úroky, ako keby k zmene záväzku nedošlo. Podľa názoru súdu, len do oprávnenej držby požičaných finančných prostriedkov, a teda do mimoriadneho zosplatnenia celého úveru v danej veci bolo možné požadovať úrok z úveru a po zosplatnení pohľadávky má veriteľ (žalobca) právo iba na úrok z omeškania a nemá už nárok na zmluvne dojednaný úrok. Súd nepriznal žalobcovi ani nárok na uplatnené poplatky vo výške 19,28 eura a zamietol žalobu v časti uplatnenej sumy titulom poplatkov za upomienky, pretože, čo sa týka uvedených poplatkov, sa jedná o neplatné zmluvné dojednania, pretože uvedený poplatok bol zjednaný v rozpore s požiadavkou dobrých mravov, na ujmu spotrebiteľovi, zakladá značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Uvedenému poplatku chýba hospodárska ekvivalencia vo vzťahu medzi žalovaným a žalobcom. Za uvedený poplatok nie je žalovanému poskytovaná žiadna služba. Dojednanie takéhoto poplatku je tak neplatným podľa ustanovení § 53 ods. 1 OZ. K rovnakému záveru prišiel vo svojom rozhodnutí zo dňa 07. 06. 2011 aj Spolkový súdny dvor (Bundesgerichtshof) vo svojom rozsudku sp. zn. XI ZR 388/10, ktorého právne závery sú, vzhľadom na mieru zhodnosti slovenskej a nemeckej právnej úpravy, keď obe vychádzajú zo smernice Rady 93/13/EHS, plne aplikovateľné aj podľa slovenského práva. Dojednanie poplatku za neexistujúcu službu je s prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, rovnako konaním priečiacim sa dobrým mravom, a teda dojednanie daného poplatku je neplatné podľa ustanovenia § 39 OZ a účtovanie takéhoto poplatku je v rozpore s dobrými mravmi podľa ustanovení § 3 OZ. Je neprijateľné, aby žalovaný platil poplatky za upomienky, predžalobné upomienky, výzvy, nehovoriac o tom, že ide o formulárovú zmluvu bez toho, aby mohol dlžník výšku týchto poplatkov ovplyvniť, nemohol ovplyvniť ani existenciu svojej povinnosti platiť ich (záleží od svojvôle žalobcu, či a kedy pristúpi k napomenutiu dlžníka), najmä keď žiaden z týchto nárokov nepredstavuje nevyhnutné vecné náklady, ktoré pri uplatnení týchto finančných nástrojov žalobcovi vznikli. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP tak, že v konaní čiastočne úspešný žalobca má nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 17,46%. Žalobcovi bola priznaná suma 1.477,37 eura + vyčíslený úrok vo výške 169,91 eura, zamietnutá bola žaloba v časti uplatneného úroku vo výške 1.157,71 eura a poplatkov vo výške 19,28 eura. Úspech žalobcu predstavuje 58,33% a úspech žalovaného je 41,67%, potom žalobca má nárok na náhradu trov konania vo výške 17,46% (58,33% - 41,67% = 16,66%). O výške náhrady trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením vyšší súdny úradník.
2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo výroku I. a III. v zákonnej lehote odvolaním žalovaný, odôvodniac ho tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný napáda rozsudok z dôvodu absencie pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane. V tejto súvislosti poukázal na odôvodnenie rozsudku Okresného súdu Nitra v právnej veci vedenej pod sp. zn. 25Csp/39/2016, ktorá sa týkala totožných účastníkov konania, tak na stane žalobcu ako žalovaného a obdobného skutkového základu, z ktorého žalobca odvodzoval svoj nárok. V zmysle citovaných zákonných ustanovení, vzhľadom na skutkový a právny stav, súd žalobu zamietol. Súd mal za to, že žalovaný, vzhľadom na zmluvné dojednania, nie je v čase podania žaloby, ako aj rozhodnutia súdu,
pasívne legitimovaný. Žalovaný s právnym predchodcom žalobcu uzavrel zmluvu, na základe ktorej mu boli poskytnuté peňažné prostriedky a on ich mal v splátkach splácať. Splácanie bolo poistené pre prípad práceneschopnosti dlžníka. Poistné bolo súčasťou mesačnej splátky. Poistenie zmluvne žalovaný riešil s právnym predchodcom žalobcu. Poistnú zmluvu možno uzavrieť aj na poistenie tretej osoby. Zmluvu s poisťovňou mal uzavretú právny predchodca žalobcu a v prípade plnenia by jemu bolo poistné plnenie platené. V zmysle 1 dodatku poistnej zmluvy poisťovateľ a poistník majú rovnaké sídlo, súčasť loga, časť názvu. Súd, i keď to je irelevantné pre civilné konanie, dokonca predpokladá majetkové prepojenie vlastníkov. Na základe poistnej udalosti poisťovňa odmietla plniť, podľa súdu neprávom. V konaní bolo preukázané odborným vyjadrením, že žalovaný spĺňa podmienku zdravej osoby. Úver tak z titulu poistného plnenia mala plniť poisťovňa, uplatnenie nároku touto žalobou voči žalovanému tak bolo neoprávnené. Žalovaný ako spotrebiteľ bol pre prípad práceneschopnosti a s tým spojeného nesplácania dlhu poistený priamo cez právneho predchodcu žalobcu. V prvom rade tak mal žalobca uplatňovať plnenie od poisťovne. Ak by poistenie s vecou nesúviselo, ako tvrdil žalobca, bolo by poisťovanie pôžičiek podvodom na spotrebiteľoch, ktorí by vlastne platili za niečo, čo by nemalo žiaden zmysel. Súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil (rozsudok Okresného súdu Nitra zo dna 26. 06. 2018 sp. zn. 25Csp/39/2016). Na základe všetkých vyššie uvedených skutočností navrhol, aby odvolací súd odvolaním napadnutý rozsudok Okresného súdu Nitra zo dna 08. 04. 2019 sp. zn. 12Csp/303/2017-222 v zmysle ustanovenia § 388 CSP zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná právo na náhradu trov prvostupňového, ako aj odvolacieho konania v rozsahu 100%.
3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
4. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP), viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalovaného (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a po prejednaní veci dospel k záveru, že odvolanie žalovaného proti rozsudku súdu prvej inštancie nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie vo vyhovujúcom výroku ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
5. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.477,37 eura, úroky vo výške 175,59 eura, úroky vo výške 1.152,03 eura, úrok z omeškania vo výške 5,15 %ročne zo sumy 1.477,37 eura od 08. 06. 2017 do zaplatenia, úrok vo výške 24,5% ročne zo sumy 1.477,37 eura od 08. 06. 2017 do zaplatenia, poplatky vo výške 19,28 eura a trovy konania. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.477,37 eura ako istinu, úroky a úroky z omeškania vo výške 169,61 eura, úrok z omeškania vo výške 5,15% ročne zo sumy 1.477,37 eura od 08. 06. 2017 do zaplatenia s tým, že súd povolil žalovanému dlžnú sumu splácať v splátkach po 35 eur mesačne a to vždy do 28. dňa v mesiaci, počnúc prvou splátkou v mesiaci máj 2019 až do zaplatenia, pod stratou výhody splátok. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol. Žalobcovi súd priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 16,66%. V dôsledku odvolania žalovaného je predmetom preskúmania odvolacím súdom vyhovujúci výrok a výrok o trovách konania. V zamietajúcom výroku je rozsudok súdu prvej inštancie už právoplatný.
6. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
7. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Prieskumná činnosť odvolacieho súdu zahŕňa ako hmotnoprávnu, tak aj procesnoprávnu oblasť. Odvolací súd musí preto preskúmať nielen zákonnosť rozhodnutia so zreteľom k hmotnému právu, ale tiež zákonnosť konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako rozsahom odvolania (okrem prípadov uvedených v ustanovení § 379 CSP), tak aj dôvodmi podaného odvolania. Odvolateľ v podanom odvolaní fakticky svojím dispozičným úkonom vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej činnosti odvolacieho súdu.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z dôvodov uvedených žalovaným v odvolaní dospel k záveru, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil, pričom
v odôvodnení rozhodnutia dal odpovede a riadne odôvodnil všetky pre posúdenie veci podstatné skutočnosti a to i tie, ktoré žalovaný uvádzal v odvolaní, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil, a keďže s odôvodnením napadnutého rozhodnutia sa stotožňuje, na tieto dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP odkazuje. K dôvodom odvolania žalovaného dodáva nasledovné.
10. Vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (žalobca) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (žalovaný) je subjektom hmotno-právnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný) (uznesenie Ústavného súdu SR z 22. 11. 2011 sp. zn. III. ÚS 517/2011).
11. V danej veci sa žalovaný bránil tým, že vo veci nie je pasívne legitimovaný, čo odôvodňoval tým, že v rámci zmluvy o úvere uzavrel aj poistnú zmluvu, preto mala za neho plniť poisťovňa a uplatnenie nároku voči nemu bolo neoprávnené. To, koho žalobca označil za žalovaného, je vecou žalobcu, pričom keďže žalovaný v konaní netvrdil a ani nepreukazoval zánik pohľadávky voči žalobcovi, pričom predmetom konania je jeho pohľadávka vyplývajúca z úverovej zmluvy, uzavretej s právnym predchodcom žalobcu, žalovaný je v konaní pasívne legitimovaný. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že v dôsledku uzavretej zmluvy by mala za neho plniť poisťovňa, mohol navrhnúť jej vstup do konania ako intervenienta na jeho strane, z dôvodu právneho záujmu poisťovne na výsledku konania. Následne by sa súd zaoberal poistnou zmluvou, uzavretou medzi Poisťovňou Poštovej banky, a. s. a právnym predchodcom žalobcu - Poštovou bankou, a. s. vo vzťahu k dojednaniu medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu, keď žalovaný v zmluve o úvere zo dňa 22. 07. 2011 žiadal o poistenie schopnosti splácať úver, a teda aj tým, či je za neho poisťovňa povinná plniť. Keďže žalovaný takýmto spôsobom nepostupoval, súd sa vecou takýmto spôsobom ani nezaoberal. Iné dôvody nesprávnosti napadnutého rozsudku žalovaný neuvádzal a nenapadol ani záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca nemá titul požadovať od poisťovne priamy nárok na plnenie. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
12. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a keďže žalobcovi, úspešnému v odvolacom konaní, žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli, odvolací súd rozhodol tak, že trovy odvolacieho konania mu nepriznal.
Toto rozhodnutie bolo v senáte prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).