Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2Co-54-2019.pdf
PDF · 117.71 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/54/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľuboša Kunaya a sudkýň JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne P. X., A. X.X.XXXX, bytom W. XX, F. F., zastúpenej JUDr. Milanom Kuzmom, advokátom, Košice, Floriánska 16, proti žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Štúrova 2, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 38C/86/2016-110 zo 14.12.2018 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná na zaplatenie sumy 5000 € žalobkyni do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania.
M e n í rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 5.000 € od 21.12.2015 do zaplatenia žalobkyni do pätnástich dní od právoplatnosti rozsudku tak, že žalobu v tejto časti zamieta.
P r i z n á v a žalobkyni proti neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni 5.000 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 21.12.2015 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a žalobkyni priznal aj nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, ktoré žalovaná zaplatí na jej účet do troch dní od právoplatnosti uznesenia, ktorým súd prvej inštancie rozhodne o výške tejto náhrady.
2. Vychádzal zo žaloby, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanej domáhala zaplatenia sumy 19.100 €, spolu s úrokmi z omeškania, čo odôvodnila tým, že prokurátorka Okresnej prokuratúry Košice II dňa 22.1.2014 podala proti nej návrh na vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov v zmysle ust. § 8 zákona č. 101/2010 Z.z., na základe čoho boli voči nej na Okresnom súde Košice II vedené súdne konanie pod sp. zn. 24C/10/2014 a potom, ako žalobca návrh na začatie konania vzal v celom rozsahu späť, bolo konanie uznesením zo dňa 26.1.2015 zastavené, avšak v jeho dôsledku jej vznikla ujma, v očiach aj úplne neznámych ľudí zostala nepoctivou a zlodejkou a viacerí ľudia sa od nej odvrátili. Vzal do úvahy obranu žalovanej, ktorá nárok žalobkyne ani čo do základu, ani čo do výšky neuznala a namietala, že v danej veci nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Podrobne reprodukoval obsah vyjadrení sporových strán a z obsahu pripojeného spisu Okresnej prokuratúry Košice II sp. zn. Pc/103/12 mu vyplynulo, že Okresnej prokuratúre Košice II bol dňa 14.8.2012 doručený podnet Prezídia Policajného
zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite na podanie návrhu na začatie konania proti žalobkyni v zmysle zákona č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku, keď toto konanie sa viedlo na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 24C/10/2014 a konanie bolo zastavené po späťvzatí žaloby zo strany Okresnej prokuratúry Košice II. Za preukázané pokladal tvrdenie žalobkyne o tom, že informáciu o historicky prvom podanom návrhu pre pôvod majetku prevzali do tlače viaceré slovenské printové média a je tiež nesporné, že žalobkyňa dňa 23.10.2015 požiadala Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v sume 19.100 €. Podrobne reprodukoval podstatný obsah výpovede žalobkyne, ako aj svedkov G.. B. W., O.A. X. a G.. F. F. a na zistený skutkový stav aplikoval čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj § 1 písm. a/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 9 ods. 1 a § 17 ods. 1,2 zákona č. 514/2003 Z.z., tiež aj § 4 ods. 1, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1,2 a § 8 ods. 1 zákona č. 101/2010 Z.z. a do úvahy bral aj § 3 ods. 2, § 4 ods. 1 písm. d/, § 37 ods. 1,3 a § 37a/ zákona č. 153/2001 Z.z. a bol toho názoru, že pasívna legitimácia žalovanej je daná zákonom č. 514/2003 Z.z. ako objektívna zodpovednosť štátu, ktorej sa štát nemôže zbaviť a v tomto spore štát zastupuje Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Zaoberal sa ďalej posúdením existencie tvrdeného nesprávneho úradného postupu na strane žalovanej a za nesporné pokladal, že žalovaná dňa 22.1.2014 na základe podnetu finančnej polície a po vykonanom šetrení na prokuratúre podala voči žalobkyni a jej manželovi žalobu o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov podľa § 8 zák. č. 101/2010 Z.z. a konanie bolo na základe späťvzatia návrhu dňa 18.12.2014 zastavené. V procese preverovania skutkových okolností zo strany žalovanej pred podaním žaloby boli zistené také pochybenia, ktoré vyústili do nesprávneho úradného postupu. Žalovaná totiž v rozpore s ust. § 7 ods.1 zákona o preukazovaní pôvodu majetku dôsledne nepreskúmala podnet finančnej polície ohľadne údajov a dôkazov týkajúcich sa výsledku preskúmavania príjmov a hodnoty majetku v BSM a neprejavila žiadnu iniciatívu spočívajúcu v kladení doplňujúcich či upresňujúcich otázok pri podaní vysvetlenia zo strany žalobkyne dňa 9.9.2013 a nepresne tak zistila skutkový stav a v konečnom dôsledku tak nedôvodne podala na Okresný súd Košice II žalobu voči žalobkyni a jej manželovi a dopustila sa tak nesprávneho úradného postupu v zmysle ust. § 3 ods.1 písm.d/ zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Na podporu svojho záveru súd prvej inštancie poukázal na vybrané právne vety z rozsudku Krajského súdu Bratislava sp.zn. 11Co/2/2013, z viacerých nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4M Cdo/20/2009. Zaoberal sa aj vzťahom príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a škodou na strane žalobkyne a vyhodnotiac výpovede svedkov dospel k záveru, že nebola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobkyne a nesprávnym úradným postupom žalovanej v tom, že by najbližší priatelia, známi a neznámi ľudia odsudzovali žalobkyňu za získanie veľkých majetkov a nevzhliadol ani priamu príčinnú súvislosť medzi tvrdeným vznikom škody spočívajúcej v nutnosti žalobkyne presťahovať sa s rodinou z O.I. T. F. F.. Nepreukázal sa ani vznik škody v dôsledku uverejnenia materiálov o žalobkyni denníkom Korzár, Sme a večerníkom Košice dnes. Za jednoznačne preukázanú však pokladal priamu vecnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobkyne a to vplyvom dôvodnej hrozby straty majetku v hodnote 130.346,32 € jeho prepadnutím v prospech štátu, z čoho oprávnene pochádzala obava žalobkyne o finančné zabezpečenie jej dvoch maloletých detí a bolo preukázané, že v rozhodnom čase sa žalobkyňa nemohla osobne starať o svoje maloleté deti, ale musela im zabezpečiť starostlivosť, že sa nemohla plnohodnotne venovať svojej rodine a koníčkom a utrpela aj psychickú traumu ako nenapraviteľnú ujmu v spojitosti s nesprávnym úradným postupom žalovanej. Mal za to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva by nebolo dostatočným zadosťučinením za utrpenú ujmu žalobkyni, a preto jej priznal aj nárok na primeranú náhradu nemajetkovej ujmy. Aj pri vyhodnotení príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a škodou poukázal na vybrané súdne rozhodnutia. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na § 17 ods.3 zák. č. 514/2003 Z.z. a pri svojej úvahe vyhodnocoval všetky dôkazy jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti a dbal na to, aby pri vyčíslovaní náhrady poskytol dotknutej osobe primeranú satisfakciu a spravodlivé zadosťučinenie, ale zároveň, aby nevytváral priestor pre obohacovanie sa a náhradu stanovil vo výške 5.000 €, ktorá predstavuje spravodlivé zadosťučinenie a zahŕňa i peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, teda morálnu ujmu a v prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Keďže sa žalovaná preukázateľne dostala do omeškania so zaplatením dlžnej sumy 5.000 €, priznal žalobkyni aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne od 21.12.2015, t.j. odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí 6 mesačnej lehoty v zmysle § 16 ods.4 zák. č. 514/2003 Z.z. K výške priznanej náhrady poukázal na vybrané právne vety vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4 Cdo 171/2005, sp.zn. 5 Cdo 126/2007, ako aj na závery vyplývajúce z rozhodnutia Krajského súdu Trnava sp.zn. 9 Co 423/2012 a na porovnanie určenia výšky primeranej sumy náhrady nemajetkovej ujmy uviedol výšky priznaných súm z viacerých rozhodnutí Krajského súdu Banská Bystrica a z rozhodnutí
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 100%.
3. Rozsudok v jeho vyhovujúcom výroku a vo výroku o trovách konania napadla včas podaným odvolaním žalovaná, navrhla ho zmeniť a žalobu v celom rozsahu zamietnuť, a to s poukazom na odvolací dôvod upravený v § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Bola toho názoru, že v konaní nebolo preukázané, aby postup Okresnej prokuratúry Košice II v konaní o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov podľa § 8 zákona č. 101/2010 Z.z. bol nesprávny, keďže zo strany prokuratúry nebola porušená žiadna povinnosť vyplývajúca z právnej normy. Nakoľko k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo, nebola splnená základná podmienka na priznanie nároku na náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. S poukazom na vybrané ustanovenia zákona č. 101/2010 Z.z. mala za to, že na legálnosť postupu prokuratúry nemožno nahliadať iba na základe konečného výsledku súdneho konania, ale len na základe toho, či počas celého konania dodržiavala okresná prokuratúra zákonné podmienky, ktoré boli týmto zákonom stanovené. Poukázala na to, že po doplnení podnetu na podanie návrhu na začatie konania podľa zákona č. 101/2010 Z.z. bola žalobkyňa aj s manželom prokurátorkou Okresnej prokuratúry Košice II predvolaná na podanie vysvetlenia a keďže v predvolaní sa výslovne spomínal tak súkromný majetok ako aj majetok predvolaných, ktorý sa nachádza v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, mala žalobkyňa už pri podávaní vysvetlenia do zápisnice uviesť, že ich bezpodielové spoluvlastníctvo bolo zrušené, v dôsledku čoho by zo strany prokuratúry k podaniu návrhu na súd vôbec nedošlo. Žalobkyňa takto prejavila hrubú nedbanlivosť a nezáujem o ochranu a výkon svojich práv, ak nie rovno úmyselne zavádzala štátne orgány. S poukazom na definíciu nesprávneho úradného postupu tak, ako táto vyplýva zo zákona a z viacerých súdnych rozhodnutí bola toho názoru, že nemožno štátu pričítať zodpovednosť za škodu/nemajetkovú ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom Okresnej prokuratúry Košice II, ku ktorej došlo v príčinnej súvislosti s porušením zákonných povinností žalobkyne, keď prokuratúra v celom konaní postupovala prísne v súlade so zákonom č. 101/2010 Z.z. a neporušila žiadnu právnu normu. Ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že boli splnené zákonné podmienky na priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch, namietala jej priznanú výšku. Konajúci súd za jednoznačne preukázanú priamu vecnú súvislosť medzi vznikom škody na strane žalobkyne a nesprávnym úradným postupom žalovanej považoval dôvodnú hrozbu straty majetku jeho prepadnutím v prospech štátu ako aj skutočnosti, že žalobkyňa sa nemohla osobne starať o svoje maloleté deti a strácala veľa času vybavovaním súvislostí s predmetnou kauzou, že sa nemohla plnohodnotne venovať svojej rodine a koníčkom a akceptoval aj psychickú traumu žalobkyne. Súd prvej inštancie však podľa jej názoru nijakým spôsobom neuviedol, ako dospel k priznanej výške nemajetkovej ujmy v sume 5.000 € a akceptoval tak iba všeobecné tvrdenia žalobkyne, ktorá žiadnym spôsobom nepreukázala akýkoľvek príčinný vzťah medzi nedostatkom voľného času a súdnym konaním o vyslovenie nadobudnutia majetku z nepoctivých zdrojov. V tomto konaní, neskôr právoplatne zastavenom nebol vykonaný taký počet procesných úkonov, ktoré by z časového hľadiska mohli mať zásadný vplyv na žalobkyninu starostlivosť o rodinu, deti, resp. na jej voľný čas a koníčky. Žalobkyňa nepreukázala, aby v dôsledku súdneho konania vyhľadala odbornú pomoc psychológa, resp. psychiatra. Žalobkyňa tak neuniesla dôkazné bremeno preukázania vzniku nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, keďže nepreukázala existenciu žiadnych závažných následkov v súvislosti so súdnym konaním, ktoré jej mali vzniknúť v súkromnom alebo spoločenskom živote a ktoré by boli takej intenzity a rozsahu, že by samotné konštatovanie porušenia práva nebolo dostatočným zadosťučinením. Poukázala aj na pochybenie súdu prvej inštancie, ktorý ju zaviazal na zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05% ročne, nakoľko v zmysle judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, na ktorú konkrétne poukázala, povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania, a teda v danej veci sa do omeškania dostať nemohla.
4. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhla odvolanie ako nedôvodné zamietnuť. Zdôraznila, že v zmysle zákona o preukazovaní pôvodu majetku bolo povinnosťou žalovanej zistiť rozhodné skutočnosti a zabezpečiť potrebné dôkazy za účelom podania žaloby a využiť všetky dostupné možnosti na zistenie jej pomerov a túto svoju povinnosť si žalovaná nesplnila. Bola síce vyzvaná na podanie vysvetlenia podľa § 7 ods. 2 zákona o preukazovaní pôvodu majetku, ale išlo o čisto formálny úkon bez zjavnej snahy prokuratúry o presné zistenie skutkového stavu. Nesúhlasila s názorom, že samotné konštatovanie porušenia práva by bolo v danej veci pre ňu dostatočným zadosťučinením, keď vyše roka bola vystavená neistote o svojej budúcnosti a o budúcnosti svojich maloletých detí a pociťovala odôvodnene obrovský strach z možnej straty svojho majetku a i keď odbornú pomoc nevyhľadala,
zažívala psychickú traumu veľkej intenzity. Aj na tomto mieste sa teda žalovaná neprimerane snaží zľahčovať jej situáciu a je zrejmé, že na výsledku sporu jej veľmi záležalo už aj s prihliadnutím na budúcnosť detí.
5. Žalovaná odvolanie podala výslovne proti I. a III. výroku rozsudku 38C/86/2016-110 a teda predmetom odvolacieho prieskum nebol výrok, ktorým žaloba v prevyšujúcej časti bola zamietnutá.
6. Krajský súd v Košiciach na základe podaného odvolania vec podľa ust. § 385 ods. 1 CSP prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania a preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolania, t. j. v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1, 2 CSP (vymedzenom odvolacími dôvodmi a námietkami žalovanej uvedenými v odvolaní) a § 379 CSP, spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti, v ktorej žalovaná bola zaviazaná na zaplatenie sumy 5.000 € a vo výroku o náhrade trov prvoinštančného konania potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP, lebo z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov je v tejto časti rozsudok vecne správny.
7. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené minimálne 5 dní na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach (§ 219 ods. 1, 3 CSP).
8. Žalovaná podala odvolanie z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP , pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa nej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
9. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval.
10. Uvedený odvolací dôvod podľa názoru odvolacieho súdu, pokiaľ ide o priznanú istinu, naplnený nebol.
11. Súd prvej inštancie v danom prípade skutkové zistenia podradil pod správne hmotnoprávne predpisy a vyvodil z nich správne právne názory o právach a povinnostiach strán sporu, preto nebol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
12. Podrobné a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku ,v ktorých sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými skutkovými okolnosťami potrebnými pre rozhodnutie o uplatnenom nároku, vrátane všetkých tvrdení a námietok strán konania.
13. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
14. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v celom rozsahu poukazuje a dopĺňa nasledovné:
15. Žalovaná predovšetkým trvala na tom, že v konaní nebolo preukázané, aby postup Okresnej prokuratúry Košice II v konaní o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov bol nesprávny, keďže zo strany prokuratúry nebola porušená žiadna povinnosť vyplývajúca z právnej normy.
16. Je nesporné, že na základe návrhu okresného prokurátora Okresnej prokuratúry Košice II zo dňa 22.1.2014 smerujúceho voči žalobkyni (a jej manželovi H. X.) bolo pred Okresným súdom Košice II pod sp. zn. 24C/10/2014 vedené konanie o vyslovenie nadobudnutia majetku z nelegálnych príjmov podľa ust. § 8 zák. č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku. Výsledkom tohto konania,
predpokladaným zákonom malo byť ustálenie majetkového rozdielu nadobudnutého z nelegálnych príjmov, ktorý by následne prepadol v prospech štátu. Nie je sporné, že konanie Okresného súdu Košice II sp.zn. 24C/10/2014 bolo zastavené uznesením z 26.1.2015 potom, ako okresný prokurátor Okresnej prokuratúry Košice II podaním z 18.12.2014 svoju žalobu vzal späť.
17. Podľa § 11 ods.4 zák. č. 101/2010 Z.z. o preukazovaní pôvodu majetku na zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom podľa tohto zákona sa vzťahuje osobitný predpis (tým je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).
18. Z dôvodovej správy týkajúcej sa zák. č. 101/2010 Z.z. vyplýva, že „ak však súd návrh prokurátora sčasti alebo celkom zamietne, pretože žalovaná osoba dostatočne vysvetlí pôvod svojho majetku, štát bude niesť zodpovednosť za prípadnú škodu, ktorá vznikla na majetku žalovaného v dôsledku postupu podľa tohto zákona“. Teda aj samotný zákonodarca predpokladal, že žalovanej osobe podľa zák. č. 101/2010 Z.z. v prípade úspechu v spore bude patriť nárok na náhradu škody, a to vychádzajúc zo zák. č. 514/2003 Z.z. V prípade žalobcu síce návrh prokurátora nebol zamietnutý, ale tento ho v celom rozsahu vzal späť.
19. Ku konaniam, v ktorých sú posudzované nároky na náhradu škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z., spôsobenej orgánmi verejnej moci a to okrem iného nezákonným rozhodnutím, či nesprávnym úradným postupom existuje už pomerne široká judikatúra. Táto napr. systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. V takých prípadoch sa ani nevyžaduje, aby právoplatné rozhodnutie o vznesení obvinenia (ako rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená) bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
20. Výklad práva je proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety ako nositelia určitého normatívneho významu a obsahu, že niečo je dovolené, prikázané alebo zakázané. Slovom, výkladom práva chápeme objasnenie významu právnych noriem (Jozef Prusák: „Teória práva“, vydavateľské oddelenie PF UK, Bratislava 1999, str. 296) .
21. Všeobecný súd si metódy výkladu určuje sám. Pri výklade právnej normy je ale limitovaný ústavou. Je predovšetkým povinný zohľadňovať doslovný výklad, resp. použitie jazykového výkladu, ale aj také metódy výkladu, ktoré objasnia účel a zmysel interpretovanej právnej normy, predovšetkým logický a systematický výklad. Z toho vyplýva, že súd je síce viazaný doslovným znením zákona, ale v prípade, že by tento prístup nepostačoval, musí súd pristúpiť k použitiu aj ďalších výkladových metód. V procese interpretácie právnej normy sa súd niekedy nielen môže, ale aj musí odchýliť od doslovného znenia použitej právnej normy, predovšetkým vtedy, ak to vyžaduje účel zákona alebo správne použitý systematický výklad, ktorý umožňuje vnímať vykladanú právnu normu v systémových súvislostiach. Takýto prístup všeobecného súdu však musí byť podložený racionálnou a celistvou argumentáciou, ktorá nielen vylúči ľubovôľu vo výklade, ale súčasne zabezpečí aj účel a zmysel použitej právnej normy so zreteľom na jej umiestnenie v určitom systéme alebo subsystéme právnych noriem tvoriacich právne inštitúcie. Výkladom nemožno dať normatívnym slovám a vetám iný obsah než tieto v skutočnosti majú alebo nahradiť ich obsah iným obsahom (rozs. NS SR 5Cdo171/2009).
22. Súd prvej inštancie výklad práva v prejednávanej veci uskutočnil ústavne konformným spôsobom, predpokladaným aj samotným textom zák. č. 101/2010 Z.z. a dospel k správnemu záveru, že žalovaná žalobkyni zodpovedá za vzniknutú škodu, spôsobenú nesprávnym úradným postupom ústiacim do späťvzatia návrhu a zastavenia konania. Inak výsledok konania vedeného pod sp.zn. 24C/10/2014 pred Okresným súdom Košice II interpretovať ani nemožno.
23. Podstatu odvolacej argumentácie žalovanej predstavuje jej tvrdenie, že „podanie návrhu na začatie konania podľa zák. č. 101/2010 Z.z. na súd si žalobca privodil sám“, keď zamlčal „skutočnosť, že bezpodielové spoluvlastníctvo manželov, ktoré mala spolu s manželom, bolo súdom dňa 31.3.2010 zrušené“. Takýto postoj žalovanej však podľa názoru odvolacieho súdu je ťažko udržateľný, keď pre vec je podstatný výsledok konania 24C/10/2014 pred Okresným súdom Košice II, ktorý bol pre žalobkyňu priaznivý a nastupuje tak objektívna zodpovednosť žalovanej za spôsobenú škodu, ktorá je daná bez
zreteľa na zavinenie a štát sa jej nemôže zbaviť a to ani v prípade, ak by konajúce orgány verejnej moci, snažiace sa odňať žalobkyni majetok nadobudnutý z nelegálnych príjmov v ničom neporušili zákon, či úradný postup, pretože zodpovednosť štátu v takom prípade nie je založená na subjektívnej vine toho
- ktorého orgánu verejnej moci.
24. Je potrebné uviesť, že práve predpoklad majetku, ktorý bol najmenej o 1500 násobok minimálnej mzdy vyšší, ako preukázateľné príjmy žalobkyne mohol jedine viesť k úspechu v konaní podľa zákona č. 101/2010 Z.z. a tak orgány verejnej moci uplatňujúce nároky voči dvom osobám - manželom mali prioritnú pozornosť venovať otázke formy - povahy ich majetku a skúmať, či tento je v ich bezpodielovom spoluvlastníctve alebo či nedošlo k jeho zrušeniu a vyporiadaniu, čo sa nutne muselo odzrkadliť na jeho výške u toho-ktorého z manželov. Možno súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že bolo povinnosťou orgánu štátu so širokospektrálnou právomocou pred podaním civilnej žaloby presne a nepochybne zistiť skutkový stav a neuspokojiť sa len s vyjadrením žalobkyne a tak predísť nutnosti neskôr žalobu v konaní Okresného súdu Košice II sp.zn. 24C/10/2014 vziať späť a žalobkyni takto patrí náhrada škody.
25. Žalovaná ďalej namietala výšku nemajetkovej ujmy a fakt, že súd prvej inštancie svoju úvahu o priznaní sumy 5.000 € nedostatočne odôvodnil. Podľa názoru odvolacieho súdu však súd prvej inštancie podrobne a priliehavo vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri priznávaní nemajetkovej ujmy žalobkyni, ktoré kritéria pritom pokladal za podstatné, keď okrem iného poukázal aj na konkrétne rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré priznávali náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch a odvolací súd upriamuje pozornosť v celom rozsahu na vyčerpávajúce odôvodnenie prvoinštančného súdu týkajúce sa výšky priznanej náhrady.
26. Súd prvej inštancie konajúci a rozhodujúci v danej veci o priznaní peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy disponoval širokou mierou uváženia a jeho úvahy nebolo možné limitovať mechanickým porovnávaním odškodňovania iných prípadov upravených v odlišných právnych normách. Je nutné zdôrazniť, že z hľadiska zákonnej úpravy bola zodpovednosť štátu v tomto prípade konštruovaná ako objektívna a absolútna zodpovednosť, ktorej sa štát nemôže zbaviť. Keďže samotný štát v pozícii zákonodarcu má možnosť sám formulovať kritériá stanovenia výšky náhrady nemajetkovej ujmy, musí byť všeobecnému súdu poskytnutý široký autonómny priestor na realizáciu jeho voľnej úvahy. V prejednávanej veci závery konajúceho súdu majú striktnú oporu vo vykonanom dokazovaní a úvaha súdu prvej inštancie je vyjadrená v podobe dostatočne logického a zrozumiteľného odôvodnenia rozhodnutia. Prvoinštančný súd správne prihliadal na osobu poškodenej, prostredie v ktorom žila a pôsobila, vrátane sťaženej osobnej starostlivosti o maloleté deti, na závažnosť hroziacej ujmy - stratu majetku a okolnosti, za ktorých k zásahu došlo a zohľadnil aj závažnosť následkov, ktoré poškodenej vznikli v súkromnom živote a pri zásahoch do psychiky. Dostatočne jasne pritom vysvetlil, akými úvahami sa riadil pri určení výšky nemajetkovej ujmy a zdôvodnil, prečo pri uplatnenej sume 19.100 € za primeranú pokladal sumu 5.000 € a odvolací súd nezistil dôvod na zmenu rozhodnutia, pokiaľ ide o priznanú istinu.
27. Iná situácia však je pri priznaných úrokoch z omeškania, kde odvolanie žalovanej možno pokladať za opodstatnené.
28. Ust. § 121 ods. 3 Obč.zákonníka považuje úroky z omeškania za príslušenstvo pohľadávky. Keďže predmetná pohľadávka nemohla v tomto (dosiaľ právoplatne neskončenom) súdnom konaní ešte vzniknúť, nebolo možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úrokov z omeškania. Povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba plnenia a až uplynutím takto určenej lehoty plnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Úroky z omeškania nemôžu teda žalobkyni patriť od 21.12.2015, pretože sa k uvedenému dňu žalovaná nemohla dostať do omeškania, lebo nebolo isté, či vôbec bude povinná náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch zaplatiť alebo nie. Takýto záver vyplýva aj z prevažujúcej súdnej praxe (viď. napr. rozsudok Krajského súdu v Trenčíne 19Co/23/2009 z 25.3.2010, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Co/15/97 z 24.6.1998, či rozsudok NS SR sp.zn. 6Cdo/185/2011 zo 14.3.2012).
29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP spolu s § 255 ods. 1,2 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mala žalobkyňa, pokiaľ ide o podstatnú časť nároku, priznanú istinu, úspech a preto proti neúspešnej žalovanej jej bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
30. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.2 druhá veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).