Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/126/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava

Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej

veci žalobcov: 1/ JUDr. O. Š. a 2/ Ing. K. Š., bývajúci v B., v dovolacom konaní zastúpení

JUDr. A. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti žalovaným: 1/ I., a.s.,

L., IČO: X. a 2/ H., s.r.o., P., IČO: X., o ochranu osobnosti, ktorá vec sa viedla na

Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. , o dovolaní žalobcov proti rozsudku

Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2007 sp.zn. , takto

rozhodol:

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2007 sp.zn.

z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 21. septembra 2005 č.k.

-479 uložil žalovanej 1/ povinnosť doručiť žalobcom do troch dní od

právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym orgánom nasledovného znenia:

Spoločnosť I., a.s. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. za to, že stavebné práce na

stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“ na M. realizovanej v období od marca

2001 do marca 2002, a na stavbe „Rekonštrukcia administratívnej budovy – M.“ realizovanej

v období od januára 2002 do januára 2003 boli vykonávané tak, že sa nimi neoprávnene

zasiahlo do práva na ochranu osobnosti JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š.. Spoločnosť I., a.s.

týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. boli preto nadmerne obťažovaní

hlukom, prachom a vibráciami. Žalovanému 2/ uložil povinnosť doručiť žalobcom do troch

dní od právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym orgánom nasledovného

znenia: Spoločnosť H., s.r.o. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. za to, že stavebné

práce na stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“ na M. realizovanej v období

od marca 2001 do marca 2002, a na stavbe „Rekonštrukcia administratívnej budovy – M.“

v období od januára 2002 do augusta 2002 boli vykonávané tak, že sa nimi neoprávnene

zasiahlo do práva na ochranu osobnosti JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š.. Spoločnosť

H., s.r.o., týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. boli preto nadmerne

obťažovaní hlukom, prachom a vibráciami. Obidvom žalovaným uložil povinnosť zaplatiť

spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov 150 000,- Sk do troch dní od právoplatnosti

rozsudku. Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov 30 000,- Sk do troch

dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/ a 2/ uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcom

spoločne a nerozdielne 4 300,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku

zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu

žalobcom v sume 285 756,80 Sk, do troch dní do rúk ich zástupcu.

Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že k zložkám osobnosti chráneným ustanovením

patrí aj právo na rešpektovanie rodinného života, obydlia i jeho

pokojného užívania. Táto ochrana zabezpečuje i záštitu pred priamymi a bezprostrednými

účinkami emisií (zrejme správne imisií – poznámka dovolacieho súdu) rôzneho druhu, ktoré

nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb. Na základe

zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaní (žalovaná 1/ ako stavebníčka

a žalovaný 2/ ako zhotoviteľ stavieb) prachom, hlukom a vibráciami produkovanými pri

stavebnej činnosti vykonávanej aj v dňoch pracovného pokoja a nad mieru primeranú

pomerom neoprávnene zasiahli do práva žalobcov na ochranu ich osobnosti. Podľa súdu

prvého stupňa závažnosť zásahu zintenzívnil zdravotný stav obidvoch žalobcov. Vychádzajúc

z uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na intenzitu a trvanie zásahu nie je postačujúce

morálne zadosťučinenie a je na mieste sčasti vyhovieť žalobe aj v časti domáhajúcej sa

náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dôvodnú považoval aj žalobu v časti

domáhajúcej sa náhrady škody spočívajúcej vo zvýšených nákladoch žalobcov pri

odstraňovaní následkov zásahu ustavičným upratovaním. Výšku náhrady tejto škody určil

voľnou úvahou.

Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), konajúci o odvolaniach všetkých účastníkov,

rozsudkom z 28. novembra 2007 sp.zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,

že žalobu zamietol. Žalovaným nepriznal náhradu trov konania.

Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že výkonom stavebných

prác nedošlo k takému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu spočívajúcu

v porušení alebo v ohrození práv žalobcov chránených ustanoveniami § 11 a nasl.

. Podľa odvolacieho súdu v súvislosti so stavebnou činnosťou

všeobecne dochádza k určitému sťaženiu, resp. k zhoršeniu životných podmienok fyzických

osôb bývajúcich v blízkosti staveniska. K zvýšenému hluku, prašnosti a k vibráciám dochádza

„pravidelne na každej stavbe“, a to aj vtedy, ak realizátor stavebných prác v plnom rozsahu

dodržiava podmienky stanovené stavebným povolením a právnymi predpismi. Podľa

odvolacieho súdu iný výklad ustanovení a nasl. „by bol

v rozpore s potrebami praktického života aj s prihliadnutím na súčasnú rozsiahlu stavebnú

činnosť v B..“ Naostatok, žalovaná 1/, ktorá sama stavebnú činnosť nevykonávala, nemohla

svojím konaním ani zasiahnuť do práv žalobcov. Stavebnou činnosťou, vzhľadom na jej

charakter „a na postavenie navrhovateľov“, nemohla byť ich dôstojnosť alebo vážnosť

znížená, a už vôbec nie v značnej miere. Žalobcom závažná ujma nehrozila a ani nevznikla.

Aplikácia ustanovenia na danú vec preto neprichádza do

úvahy. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na zistený skutkový

stav aj ustanovenie . Nie je totiž možné „zmiešavať“

uvedené ustanovenie s ustanoveniami a nasl. , ako to nesprávne

urobil súd nižšieho stupňa. Predmetom konania totiž nebola ochrana proti emisiám v zmysle

a „nebolo preto právne relevantné zisťovanie, či

stavebnou činnosťou na predmetných stavbách došlo k obťažovaniu navrhovateľov nad mieru

primeranú pomerom.“ Okrem toho, prekročenie miery primeranej pomerom v zmysle § 127

ods. 1 ešte nemusí mať za následok vznik zodpovednosti za zásah do

integrity fyzickej osoby v zmysle a nasl. . Podľa odvolacieho

súdu nie je naostatok správne ani rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade škody, pretože

v konaní nebol preukázaný protiprávny úkon žalovaných v príčinnej súvislosti s ktorým by

žalobcom vznikla škoda z dôvodu zvýšených nákladov na kúpu čistiacich prostriedkov.

Nemožno totiž bez ďalšieho za protiprávny úkon považovať stavebnú činnosť vykonávanú

na základe stavebného povolania, uzavrel svoje dôvody odvolací súd.

Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobcovia podali dovolanie. Odôvodnili ho tým, že

sa im odňala možnosť konať pred súdom (dovolací dôvod podľa

v spojení s ), že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá

mala za následok vydanie nesprávneho rozsudku (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/

) a tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci

(dovolací dôvod podľa ). V odôvodnení opravného prostriedku

uviedli, že zásahom do práva na ochranu osobnosti je aj obťažovanie a rušenie fyzickej osoby

v jej obydlí (byte) hlukom, vibráciami a prachom. Konanie, resp. opomenutie žalovaných

bolo porušením minimálne ustanovení vyhlášky č. ,

a a Stavebného poriadku, čím sa naplnili znaky

občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka. So súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že

protiprávny zásah žalovaných privodil závažnú ujmu na právach žalobcov v podobe

výrazného rušivého zásahu do ich súkromného a rodinného života, a tým aj do ich dôstojnosti

a zdravia. Žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu, že pri zvažovaní, či výkon stavebných prác

bol alebo nebol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na ich osobnostných právach, vôbec

nevychádzal z konkrétneho skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ale len zo

všeobecných úvah o stavebnej činnosti. Postupoval tak v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1

, čím sa dopustil vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Naostatok, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je aj vnútorne rozporné;

nie je z neho zrejmé, prečo v intenciách všeobecných úvah odvolacieho súdu (každá stavebná

činnosť objektívne sťažuje užívanie bytov v blízkosti stavieb a preto ako taká nie je spôsobilá

vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby) nie je stavebná činnosť, ako taká, spôsobilá takú

ujmu vyvolať. Ďalšia úvaha odvolacieho súdu (iný výklad ustanovenia § 11 a nasl.

by bolo v rozpore s potrebami praktického života aj s prihliadnutím

na súčasnú rozsiahlu stavebnú činnosť v B.) je prejavom zjavnej svojvôle súdu. Takýto postup

odvolacieho súdu pri výklade právnej normy „je nesprávnym právnym posúdením veci takej

intenzity, že v podstate došlo k tomu, že odvolací súd na zistený skutkový stav vôbec

neaplikoval platnú právnu normu, ale rozhodol podľa ,potrieb praktického života´.“

Žalobcovia za nepreskúmateľný považujú aj záver odvolacieho súdu,

že žalovaná 1/, ako investor stavieb, ani nemohla zodpovedať za zásah do práv žalobcov.

Odvolací súd opomenul, že zásah môže mať aj formu pasívneho chovania, opomenutia. Podľa

žalobcov odvolací súd nesprávne interpretoval aj ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka keď možnosť priznania relutárnej satisfakcie zúžil iba na jediný prípad. Zo slova

„najmä“ použitého v predmetnom ustanovení je potrebné vyvodiť, že okrem prípadu zníženia

dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere súd môže priznať

peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy aj v iných prípadoch. Žalobcovia nesúhlasia ani

so záverom odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa na zistený skutkový stav nesprávne

aplikoval aj ustanovenie . Z predmetného ustanovenia vôbec

nevyplýva, že sa ho možno dovolávať len v konaniach, ktorých predmetom je ochrana proti

emisiám v užšom zmysle, teda iba v konaniach o negatórnych žalobách. Nesprávny, resp.

nedostatočne odôvodnený je podľa žalobcov aj záver odvolacieho súdu, že za protiprávny

úkon, ako predpoklad vzniku zodpovednosti za vznik škody spočívajúcej vo zvýšených

nákladoch upratovania, nemožno považovať stavebnú činnosť vykonávanú na základe

platného stavebného povolania. U žalovaného 2/, ktorý vykonával stavebnú činnosť majúcu

znaky prevádzkovej činnosti v zmysle , ani

nebolo potrebné preukazovať protiprávnosť jeho konania. Odvolací súd, nesprávne

vychádzajúci z toho, že za protiprávny úkon nemožno považovať stavebnú činnosť

vykonávanú na základe stavebného povolenia, sa potom nevyporiadal s otázkou, ktorú

bol povinný riešiť, a síce, či žalovaná 1/, ako vlastníčka a stavebníčka a žalovaný 2/, ako

realizátor stavebných prác, skutočným vykonávaním stavebnej činnosti, zisteným súdom

prvého stupňa, neporušili povinnosti stanovené právnymi predpismi. Odvolaciemu súdu aj tu

vytýkali, že pri riešení tejto otázky nevychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého

stupňa. Naostatok, stavebné práce na stavbe „rekonštrukcia administratívnej budovy“ boli od

2. septembra 2002 do 13. decembra 2002 vykonávané bez platného stavebného povolenia.

Podľa žalobcov odvolací súd riadne neodôvodnil ani to, prečo mal za to, že súd prvého

stupňa pochybil pri určení výšky náhrady škody podľa Keďže napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je postihnuté aj

„ťažkou“ vadou podľa V závere svojho dovolania žalobcovia napokon

uviedli, že v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2

v spojení s neuviedol obsah vyjadrenia žalobcov k odvolaniam

žalovaných, a tak sa dozaista nevyporiadal ani s ich argumentáciou v odvolacom konaní.

Podľa žalobcov je tento nedostatok sám osebe „zásadným“ porušením ich práva na súdnu

ochranu, ktoré zahŕňa v sebe i princíp rovnosti zbraní účastníkov občianskeho súdneho

konania.

Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcov zamietnuť, pretože nimi napadnutý rozsudok

odvolacieho súdu je správny.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania ( ) zastúpení advokátom (

ods. 1 ) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (

ods. 1 ), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa bez

nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel k záveru, že dovolanie

je opodstatnené.

Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom

dovolania a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia

dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v a tzv. inými

vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Z vád uvádzaných v ustanoveniach dovolatelia namietajú v závere dovolania

vadu, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237

písm. f/ ). Tvrdenú vadu vyvodzujú z toho, že ak odvolací súd v odôvodnení svojho

rozsudku ani len neuviedol, že sa vyjadrili k odvolaniu žalobcov „potom je z toho možné

usudzovať, že vyjadrenie ani riadne neprečítal, z čoho sa dá usudzovať, že im z materiálneho

hľadiska (nie len formálne) neumožnil v odvolacom konaní vyjadriť sa k odvolaniam

žalovaných, a zároveň sa tým žalobcom prinajmenšom demonštrovalo, že ich argumenty si

odvolací súd nevypočul (nechcel vypočuť).“

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia je

vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť

pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv. V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní

rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv

(napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom - ,

nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy - , vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali - , byť predvolaní na súdne pojednávanie

- , na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk - ,

na to, aby im bolo doručené odvolanie ostatných účastníkov na vyjadrenie – 209a ods. 1

v znení od 1. júla 2007 a pod.).

Tieto procesné práva neboli žalobcom v odvolacom konaní odňaté; odvolanie žalovaných

im bolo riadne doručené.

Odňatím možno konať pred súdom v zmysle nie je, ak odvolací súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvedie, či a ako sa účastník vyjadril k odvolaniu druhej

procesnej strany, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že ako sa vyporiadal

s vyjadrením účastníka k odvolaniu druhej procesnej strany.

Inou vadou konania ( ), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť

(aj keď nie je v dovolaní namietaná), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom

vecná nesprávnosť rozhodnutia. O takúto vadu ide tiež v prípade, ak výsledkom konania súdu

je vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia.

Pri zmene rozhodnutia podľa odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím

rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné

odôvodnenie. V súlade s musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,

pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup

musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti

zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.

Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak

odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad,

z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval

a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych

záverov je osobitne nevyhnutné vtedy, keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa

podľa , z dôvodu, že nepovažuje za správne právne posúdenie veci súdom prvého

stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa podľa jeho právneho názoru nepoužil správny

(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale

interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

V prejednávanej veci odvolací súd založil svoj záver o neopodstatnenosti žaloby na

ochranu osobnosti žalobcov predovšetkým na tom, že výkonom stavebných prác nedošlo

k takému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť práva žalobcov na

ochranu ich osobnosti v zmysle a nasl. , pretože pri výkone

stavebnej činnosti „všeobecne“ dochádza k určitému zhoršeniu životných podmienok

fyzických osôb v okolí staveniska a tieto osoby sú vždy dotknuté stavebnou činnosťou, a to aj

vtedy, ak stavebník vykonáva svoju činnosť v súlade so stavebným povolením a právnymi

predpismi upravujúcimi túto činnosť. Podľa odvolacieho súdu iný výklad ustanovení § 11

a nasl. „by bol v rozpore s potrebami praktického života“.

Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu predovšetkým za protirečivý. Hoci

odvolací súd hodnotí každú stavebnú činnosť, ako činnosť spôsobilú zhoršiť fyzickej osobe

bývajúcej v blízkosti staveniska užívanie jej obydlia („v súvislosti so stavebnou činnosťou

všeobecne dochádza k určitému sťaženiu, resp. zhoršeniu životných podmienok fyzických

osôb, ktoré bývajú v blízkosti staveniska ... fyzické osoby bývajúce v blízkosti staveniska sú

vždy svojím spôsobom stavebnou činnosťou dotknuté“), napriek tomu dochádza k záveru, že

stavebná činnosť nie je objektívne spôsobilá zasiahnuť do práv fyzickej osoby na ochranu jej

osobnosti (na pokojné a nerušené užívania obydlia). Záver odvolacieho súdu, ktorý v celom

rozsahu popiera správnosť podrobne odôvodnených záverov súdu prvého stupňa, že ochrana

poskytovaná fyzickej osobe podľa a nasl. zabezpečuje i záštitu

pred priamymi a bezprostrednými účinkami emisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo

ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb, nie je naostatok ani

riadne odôvodnený. Neslúži presvedčivosti jeho rozhodnutia v tejto časti iba konštatovanie,

že iný výklad „by bol v rozpore s potrebami praktického života“.

Dovolací súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že výklad práva treba

chápať ako proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety, ako nositelia

určitého normatívneho významu a obsahu, že je niečo dovolané, prikázané alebo zakázané.

Inak povedané, výkladom práva je objasnenie významu právnych noriem. Metódy výkladu

práva sú spôsoby myšlienkového postupu, pomocou ktorého sa objasňuje význam právnej

normy (bližšie J. Prusák: Teória práva, Vydavateľské oddelenie právnickej literatúry UK,

Bratislava, 1999, str. 295 a nasl.). Výklad normy „v súlade

s potrebami praktického života“ nie je výkladom právnym, ktorý iba môže byť významný pre

právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Pri výklade právnej normy nemožno napokon

opomenúť, že všetky štátne orgány majú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade

s SR (). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež

požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do

úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí

plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu garantovaných práv fyzických alebo

právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach

vykladať právne normy v prospech realizácie (a tiež medzinárodnými zmluvami)

garantovaných základných práv a slobôd ().

Súd prvého stupňa z ním zisteného skutkového stavu vyvodil, že žalovaní, ktorí podľa

stavebnej dokumentácie a všeobecne záväzných právnych predpisov boli povinní

v maximálnej miere znižovať prípadný negatívny dopad zo stavebnej činnosti a nevykonávať

stavebné práce v pracovných dňoch v čase do 21.00 hod do 7.00 hod. a v sobotu od 13.00

do 8.00 hod. a v dňoch pracovného pokoja a počas sviatkov, si svoje povinnosti neplnili.

Súd prvého stupňa videl zásah do práv žalobcov práve v uvedenom protiprávnom konaní

žalovaných. Odvolací súd, ktorý, keďže sám dôkazy vykonané súdom prvého stupňa

neopakoval ani dokazovanie nedoplnil, bol viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd

prvého stupňa ( ). V dôvodoch svojho rozhodnutia ničím nevysvetlil, prečo

nepovažoval súdom prvého stupňa zistené porušenie predpisov za zásah spôsobilý ohroziť

alebo porušiť práva žalobcov.

I keď je tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

v danej veci spočívajúca v nedostatku preskúmateľnosti a presvedčivosti dovolaním

napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, bez ďalšieho dôvodom zrušenia nesprávneho

rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie, dovolací považuje za

potrebné k veci uviesť nasledovné:

Ochrana pred hlukom, prachom a vibráciami je právom každej fyzickej osoby. Táto

ochrana je na najvyššej úrovni zabezpečovaná medzinárodnými zmluvami, ktorými je

Slovenská republika viazaná a je poskytovaná ako súčasť ochrany práva súkromného

a rodinného života, práva na ochranu výkonu vlastníctva a práva na ochranu zdravia (Čl. 10

ods. 2, Čl. 11 ods. 1, Čl. 31 a 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 8 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd).

Na vnútroštátnej úrovni je ochrana poskytovaná predovšetkým ústavnoprávnymi

normami (napr. Čl. 19 ods. 2, Čl. 20 ods. 1, Čl. 21 ods. 1, Čl. 44 Slovenskej

republiky) a predpismi verejného práva [napr. , platného do

31. mája 2006 (ktorý predpis, vzhľadom na čas tvrdeného zásahu, treba na danú vec

aplikovať) ukladal každému, kto používal alebo prevádzkoval zdroje hluku alebo vibrácii,

povinnosť technickými, organizačnými a ďalšími opatreniami zabezpečiť, aby hluk

neprekračoval najvyššie prípustné hodnoty pre vonkajšie priestory a stavby a aby sa

zamedzilo prenosu vibrácií na fyzické osoby. (platné do

31. mája 2006) ustanovovalo požiadavky na ochranu zdravia pred rizikom z vystavenia hluku

a mechanickému kmitaniu (vibrácii). Týmto nariadením sa prebral právny akt Európskych

spoločenstiev a Európskej únie - Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/49/EC

z 25. júna 2002, ktorá sa týka posudzovania a riadenia environmentálneho hluku

(Ú.v. ES L 189, 18.7.2002). Ustanovenie vyhlášky č. , okrem iného,

ustanovuje, že stavenisko nesmie ohrozovať a nadmerne obťažovať okolie, osobitne hlukom,

prachom a pod.].

Ochranu pred uvedenými imisiami poskytujú na vnútroštátnej úrovni aj predpisy

súkromného práva. Najširšiu ochranu proti nim poskytuje najmä svojimi

prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom (napr. v ustanoveniach prvej hlavy šiestej

časti), ale i prostriedkami následnej ochrany proti imisiám (napr. v ustanovení § 127 ods. 1).

Takým prostriedkom ochrany je nepochybne aj žaloba o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl.).

Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,

najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a

prejavov osobnej povahy. Výpočet osobnostných práv chránených predmetným ustanovením

nie je uzavretý (porovnaj slovo „najmä“) a rozsah ním chránených zloženie osobnosti fyzickej

osoby sa neustále vyvíja. Do sféry týchto práv treba v súčasnosti nepochybne zaradiť aj práva

na primerané životné prostredie, ktoré má veľmi blízko k právu na ochranu súkromného

a rodinného života (porovnaj napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach

Guerro a ostatní c. Taliansko z 19. februára 1998, Lopez Ostra c. Španielsko z 9. decembra

1994 a pod.).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že právo na priaznivé životné

prostredie, obsahom ktorého je i právo na pokojné a nerušené užívanie obydlia, je

subjektívnym hmotnoprávnym oprávnením (právom) fyzickej osoby, ktorého sa možno

domáhať zákonom ustanoveným postupom pred správnymi a súdnymi orgánmi.

Neoprávneným zásahom je zásadne každé konanie objektívne spôsobilé zasiahnuť do

práva fyzickej osoby chráneného v zmysle ustanovenia ; za

neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry iba vtedy, ak ide o okolnosti

vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná

obrana či krajná núdza, zákonné licencie podľa a

a pod.). Takým zásahom môže byť za určitých okolností i výkon stavebnej činnosti.

K vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných práv postačuje, že ide

o zásah, ktorý je spôsobilý niektorý z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom

vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre úspech žaloby nie je

teda nutné, aby došlo aj k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená imisiám.

Postačuje, že tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich

dôsledku hrozí fyzickej osobe poškodenie jej zdravia. Zásah do osobnostných práv musí byť

neoprávnený, teda v byť v rozpore s objektívnym právom. V prípade hluku, prašnosti

a vibrácií bude zásah neoprávnený vždy, kým tieto imisie prekračujú záväzné hygienické

limity. Pravda, zásah môže byť neoprávnený aj v prípade, že hygienické limity sú splnené,

no napriek tomu vzhľadom na konkrétne okolnosti sú v rozpore s objektívnym právom

(napr. s ustanoveniami , a a ).

Za riadne odôvodnený nepovažuje dovolací súd ani záver odvolacieho súdu, že „bolo by

absurdné“, ak by za zásah do osobnostných práv žalobcov mala byť zodpovedná aj

žalovaná 1/, ktorá žiadnu stavebnú činnosť nevykonávala a ako investor bola v zmluvnom

vzťahu iba so žalovaným 2/.

Za zásah možno považovať okrem aktívneho konania vo forme imisií aj nečinnosť

subjektu, ktorému právne predpisy ukladajú povinnosť aktívneho správania sa v zmysle

ochrany obyvateľstva pred hlukom, prachom a vibráciami. Odvolací súd, na rozdiel od súdu

prvého stupňa, neskúmal, či pre žalovanú 2/ nevyplývala zo všeobecne záväzných predpisov

povinnosť dbať o taký výkon stavebnej činnosti, ktorá nezasiahne do chránených práv

žalobcov.

Dovolací súd za náležitý nepovažuje ani záver odvolacieho súdu, že žalobcom nemohlo

vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho

zákonníka. Z odôvodnenia tohto jeho čiastkového záveru totiž vyplýva, že ho vyvodil iba

z toho, že dôstojnosť a vážnosť žalobcov v spoločnosti (v rodine, v bydlisku, na pracovisku,

v podnikaní, v politickom alebo inom verejnom živote) nemohla byť v značnej miere znížená.

Vzhľadom na neurčité právne pojmy „pokiaľ by sa nezdalo postačujúce“, „v značnej

miere“ a „najmä“, použité v ustanovení , je zrejmé, že súd

pri úvahách o tom, či je na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,

prihliadne aj na iné hľadiská než sú v tomto ustanovení uvedené. Priznanie náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon zveruje do voľnej úvahy súdu. Ten musí hodnotiť tak

jednotlivé okolnosti, tak aj celkovú povahu konkrétneho prípadu; stanoviť konkrétne pravidlá

hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho-ktorého konkrétneho prípadu

a vzhľadom na povahu samotného osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba

domáha.

Nie je náležitý ani záver odvolacieho súdu, že nie je správny poukaz súdu na ustanovenie

, pretože predmetom konania v danej veci nebola ochrana

poskytovaná týmto ustanovením právam vlastníka v susedských vzťahoch. Z odôvodnenia

rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž nevyplýva, že by predmetné ustanovenie aplikoval na

zistený skutkový stav veci priamo. Jeho úsilím bolo nepochybne pomocou pojmu „nad mieru

primeranú pomerom“, použitého v ustanovení , určiť

mieru, kedy výkon stavebnej činnosti môže nadobudnúť povahu takého zásahu, ktorý je

objektívne spôsobilý ohroziť alebo poškodiť práva fyzickej osoby na pokojné a nerušené

užívanie obydlia.

Naostatok treba súhlasiť aj s dovolacou námietkou žalobcov, že je nepreskúmateľný

napadnutý rozsudok aj v časti majúcej za to, že „je iba v rovine teórie“ záver súdu prvého

stupňa o výške škody vzniknutej tým, že žalobcovia museli na zmiernenie následkov zásahu

podstatne zvýšiť výdaje na nákup čistiacich prostriedkov. Súd prvého stupňa určil výšku

týchto nárokov podľa svojej úvahy ( ). Ak mal odvolací súd za to, že súd prvého

stupňa postupoval pritom nesprávne, bolo jeho povinnosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia

uviesť, v čom podľa neho spočíva pochybenie súdu nižšieho stupňa.

Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie

vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa , zrušil

a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2008

JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: