Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 55 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (62)d82/378126.223592.pdf
PDF · 166.57 KB
No categories available
5Cdo/126/2007
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava
Górásza a členov senátu JUDr. Vladimíra Maguru a JUDr. Sone Mesiarkinovej, v právnej
veci žalobcov: 1/ JUDr. O. Š. a 2/ Ing. K. Š., bývajúci v B., v dovolacom konaní zastúpení
JUDr. A. M., advokátom Advokátskej kancelárie so sídlom v B., proti žalovaným: 1/ I., a.s.,
L., IČO: X. a 2/ H., s.r.o., P., IČO: X., o ochranu osobnosti, ktorá vec sa viedla na
Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 22 Ct 17/03, o dovolaní žalobcov proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2007 sp.zn. 6 Co 489/05, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. novembra 2007 sp.zn. 6 Co 489/05
z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Bratislava I (súd prvého stupňa) rozsudkom z 21. septembra 2005 č.k.
22 Ct 17/03-479 uložil žalovanej 1/ povinnosť doručiť žalobcom do troch dní od
právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym orgánom nasledovného znenia:
Spoločnosť I., a.s. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. za to, že stavebné práce na
stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“ na M. realizovanej v období od marca
2001 do marca 2002, a na stavbe „Rekonštrukcia administratívnej budovy – M.“ realizovanej
v období od januára 2002 do januára 2003 boli vykonávané tak, že sa nimi neoprávnene
zasiahlo do práva na ochranu osobnosti JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š.. Spoločnosť I., a.s.
týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. boli preto nadmerne obťažovaní
hlukom, prachom a vibráciami. Žalovanému 2/ uložil povinnosť doručiť žalobcom do troch
dní od právoplatnosti rozsudku list „riadne podpísaný“ štatutárnym orgánom nasledovného
znenia: Spoločnosť H., s.r.o. sa ospravedlňuje JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. za to, že stavebné
práce na stavbe „Zastrešenie odstavných a parkovacích plôch“ na M. realizovanej v období
od marca 2001 do marca 2002, a na stavbe „Rekonštrukcia administratívnej budovy – M.“
v období od januára 2002 do augusta 2002 boli vykonávané tak, že sa nimi neoprávnene
zasiahlo do práva na ochranu osobnosti JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š.. Spoločnosť
H., s.r.o., týmto vyjadruje ľútosť, že JUDr. O. Š., CSc. a Ing. K. Š. boli preto nadmerne
obťažovaní hlukom, prachom a vibráciami. Obidvom žalovaným uložil povinnosť zaplatiť
spoločne a nerozdielne každému zo žalobcov 150 000,- Sk do troch dní od právoplatnosti
rozsudku. Žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov 30 000,- Sk do troch
dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/ a 2/ uložil aj povinnosť zaplatiť žalobcom
spoločne a nerozdielne 4 300,- Sk do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu vo zvyšku
zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalovaným uložil povinnosť zaplatiť ich náhradu
žalobcom v sume 285 756,80 Sk, do troch dní do rúk ich zástupcu.
Súd prvého stupňa vychádzal z toho, že k zložkám osobnosti chráneným ustanovením
§ 11 Občianskeho zákonníka patrí aj právo na rešpektovanie rodinného života, obydlia i jeho
pokojného užívania. Táto ochrana zabezpečuje i záštitu pred priamymi a bezprostrednými
účinkami emisií (zrejme správne imisií – poznámka dovolacieho súdu) rôzneho druhu, ktoré
nepriaznivo ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb. Na základe
zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že žalovaní (žalovaná 1/ ako stavebníčka
a žalovaný 2/ ako zhotoviteľ stavieb) prachom, hlukom a vibráciami produkovanými pri
stavebnej činnosti vykonávanej aj v dňoch pracovného pokoja a nad mieru primeranú
pomerom neoprávnene zasiahli do práva žalobcov na ochranu ich osobnosti. Podľa súdu
prvého stupňa závažnosť zásahu zintenzívnil zdravotný stav obidvoch žalobcov. Vychádzajúc
z uvedeného dospel k záveru, že vzhľadom na intenzitu a trvanie zásahu nie je postačujúce
morálne zadosťučinenie a je na mieste sčasti vyhovieť žalobe aj v časti domáhajúcej sa
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Za dôvodnú považoval aj žalobu v časti
domáhajúcej sa náhrady škody spočívajúcej vo zvýšených nákladoch žalobcov pri
odstraňovaní následkov zásahu ustavičným upratovaním. Výšku náhrady tejto škody určil
voľnou úvahou.
Krajský súd v Bratislave (odvolací súd), konajúci o odvolaniach všetkých účastníkov,
rozsudkom z 28. novembra 2007 sp.zn. 6 Co 489/05 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak,
že žalobu zamietol. Žalovaným nepriznal náhradu trov konania.
Odvolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa, dospel k záveru, že výkonom stavebných
prác nedošlo k takému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu spočívajúcu
v porušení alebo v ohrození práv žalobcov chránených ustanoveniami § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho súdu v súvislosti so stavebnou činnosťou
všeobecne dochádza k určitému sťaženiu, resp. k zhoršeniu životných podmienok fyzických
osôb bývajúcich v blízkosti staveniska. K zvýšenému hluku, prašnosti a k vibráciám dochádza
„pravidelne na každej stavbe“, a to aj vtedy, ak realizátor stavebných prác v plnom rozsahu
dodržiava podmienky stanovené stavebným povolením a právnymi predpismi. Podľa
odvolacieho súdu iný výklad ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka „by bol
v rozpore s potrebami praktického života aj s prihliadnutím na súčasnú rozsiahlu stavebnú
činnosť v B..“ Naostatok, žalovaná 1/, ktorá sama stavebnú činnosť nevykonávala, nemohla
svojím konaním ani zasiahnuť do práv žalobcov. Stavebnou činnosťou, vzhľadom na jej
charakter „a na postavenie navrhovateľov“, nemohla byť ich dôstojnosť alebo vážnosť
znížená, a už vôbec nie v značnej miere. Žalobcom závažná ujma nehrozila a ani nevznikla.
Aplikácia ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka na danú vec preto neprichádza do
úvahy. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa nesprávne aplikoval na zistený skutkový
stav aj ustanovenie § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nie je totiž možné „zmiešavať“
uvedené ustanovenie s ustanoveniami § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ako to nesprávne
urobil súd nižšieho stupňa. Predmetom konania totiž nebola ochrana proti emisiám v zmysle
§ 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka a „nebolo preto právne relevantné zisťovanie, či
stavebnou činnosťou na predmetných stavbách došlo k obťažovaniu navrhovateľov nad mieru
primeranú pomerom.“ Okrem toho, prekročenie miery primeranej pomerom v zmysle § 127
ods. 1 Občianskeho zákonníka ešte nemusí mať za následok vznik zodpovednosti za zásah do
integrity fyzickej osoby v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podľa odvolacieho
súdu nie je naostatok správne ani rozhodnutie súdu prvého stupňa o náhrade škody, pretože
v konaní nebol preukázaný protiprávny úkon žalovaných v príčinnej súvislosti s ktorým by
žalobcom vznikla škoda z dôvodu zvýšených nákladov na kúpu čistiacich prostriedkov.
Nemožno totiž bez ďalšieho za protiprávny úkon považovať stavebnú činnosť vykonávanú
na základe stavebného povolania, uzavrel svoje dôvody odvolací súd.
Proti rozsudku odvolacieho súdu žalobcovia podali dovolanie. Odôvodnili ho tým, že
sa im odňala možnosť konať pred súdom (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.
v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p.), že konanie odvolacieho súdu je postihnuté vadou, ktorá
mala za následok vydanie nesprávneho rozsudku (dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p.) a tým, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci
(dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). V odôvodnení opravného prostriedku
uviedli, že zásahom do práva na ochranu osobnosti je aj obťažovanie a rušenie fyzickej osoby
v jej obydlí (byte) hlukom, vibráciami a prachom. Konanie, resp. opomenutie žalovaných
bolo porušením minimálne ustanovení § 13 vyhlášky č. 532/2002 Z.z., § 127 ods. 1
Občianskeho zákonníka a § 44 ods. 1 a § 54 Stavebného poriadku, čím sa naplnili znaky
občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných v zmysle ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka. So súdom prvého stupňa vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že
protiprávny zásah žalovaných privodil závažnú ujmu na právach žalobcov v podobe
výrazného rušivého zásahu do ich súkromného a rodinného života, a tým aj do ich dôstojnosti
a zdravia. Žalobcovia vytýkali odvolaciemu súdu, že pri zvažovaní, či výkon stavebných prác
bol alebo nebol objektívne spôsobilý vyvolať ujmu na ich osobnostných právach, vôbec
nevychádzal z konkrétneho skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa, ale len zo
všeobecných úvah o stavebnej činnosti. Postupoval tak v rozpore s ustanovením § 213 ods. 1
O.s.p., čím sa dopustil vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Naostatok, odôvodnenie napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu je aj vnútorne rozporné;
nie je z neho zrejmé, prečo v intenciách všeobecných úvah odvolacieho súdu (každá stavebná
činnosť objektívne sťažuje užívanie bytov v blízkosti stavieb a preto ako taká nie je spôsobilá
vyvolať ujmu na osobnosti fyzickej osoby) nie je stavebná činnosť, ako taká, spôsobilá takú
ujmu vyvolať. Ďalšia úvaha odvolacieho súdu (iný výklad ustanovenia § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka by bolo v rozpore s potrebami praktického života aj s prihliadnutím
na súčasnú rozsiahlu stavebnú činnosť v B.) je prejavom zjavnej svojvôle súdu. Takýto postup
odvolacieho súdu pri výklade právnej normy „je nesprávnym právnym posúdením veci takej
intenzity, že v podstate došlo k tomu, že odvolací súd na zistený skutkový stav vôbec
neaplikoval platnú právnu normu, ale rozhodol podľa ,potrieb praktického života´.“
Žalobcovia za nepreskúmateľný považujú aj záver odvolacieho súdu,
že žalovaná 1/, ako investor stavieb, ani nemohla zodpovedať za zásah do práv žalobcov.
Odvolací súd opomenul, že zásah môže mať aj formu pasívneho chovania, opomenutia. Podľa
žalobcov odvolací súd nesprávne interpretoval aj ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka keď možnosť priznania relutárnej satisfakcie zúžil iba na jediný prípad. Zo slova
„najmä“ použitého v predmetnom ustanovení je potrebné vyvodiť, že okrem prípadu zníženia
dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere súd môže priznať
peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy aj v iných prípadoch. Žalobcovia nesúhlasia ani
so záverom odvolacieho súdu, že súd prvého stupňa na zistený skutkový stav nesprávne
aplikoval aj ustanovenie § 127 Občianskeho zákonníka. Z predmetného ustanovenia vôbec
nevyplýva, že sa ho možno dovolávať len v konaniach, ktorých predmetom je ochrana proti
emisiám v užšom zmysle, teda iba v konaniach o negatórnych žalobách. Nesprávny, resp.
nedostatočne odôvodnený je podľa žalobcov aj záver odvolacieho súdu, že za protiprávny
úkon, ako predpoklad vzniku zodpovednosti za vznik škody spočívajúcej vo zvýšených
nákladoch upratovania, nemožno považovať stavebnú činnosť vykonávanú na základe
platného stavebného povolania. U žalovaného 2/, ktorý vykonával stavebnú činnosť majúcu
znaky prevádzkovej činnosti v zmysle § 420 ods. 2 písm. c/ Občianskeho zákonníka, ani
nebolo potrebné preukazovať protiprávnosť jeho konania. Odvolací súd, nesprávne
vychádzajúci z toho, že za protiprávny úkon nemožno považovať stavebnú činnosť
vykonávanú na základe stavebného povolenia, sa potom nevyporiadal s otázkou, ktorú
bol povinný riešiť, a síce, či žalovaná 1/, ako vlastníčka a stavebníčka a žalovaný 2/, ako
realizátor stavebných prác, skutočným vykonávaním stavebnej činnosti, zisteným súdom
prvého stupňa, neporušili povinnosti stanovené právnymi predpismi. Odvolaciemu súdu aj tu
vytýkali, že pri riešení tejto otázky nevychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvého
stupňa. Naostatok, stavebné práce na stavbe „rekonštrukcia administratívnej budovy“ boli od
2. septembra 2002 do 13. decembra 2002 vykonávané bez platného stavebného povolenia.
Podľa žalobcov odvolací súd riadne neodôvodnil ani to, prečo mal za to, že súd prvého
stupňa pochybil pri určení výšky náhrady škody podľa § 136 O.s.p. Keďže napadnutý
rozsudok odvolacieho súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, je postihnuté aj
„ťažkou“ vadou podľa § 237 písm. f/ O.s.p. V závere svojho dovolania žalobcovia napokon
uviedli, že v odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2
O.s.p. v spojení s § 223 O.s.p. neuviedol obsah vyjadrenia žalobcov k odvolaniam
žalovaných, a tak sa dozaista nevyporiadal ani s ich argumentáciou v odvolacom konaní.
Podľa žalobcov je tento nedostatok sám osebe „zásadným“ porušením ich práva na súdnu
ochranu, ktoré zahŕňa v sebe i princíp rovnosti zbraní účastníkov občianskeho súdneho
konania.
Žalovaní 1/ a 2/ navrhli dovolanie žalobcov zamietnuť, pretože nimi napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu je správny.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez
nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie
je opodstatnené.
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný rozsahom
dovolania a dovolacím dôvodom vrátane jeho vecného (obsahového) vymedzenia
dovolateľom. Obligatórne sa zaoberá len vadami vymenovanými v § 237 O.s.p. a tzv. inými
vadami, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Z vád uvádzaných v ustanoveniach § 237 O.s.p. dovolatelia namietajú v závere dovolania
vadu, že postupom odvolacieho súdu im bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237
písm. f/ O.s.p.). Tvrdenú vadu vyvodzujú z toho, že ak odvolací súd v odôvodnení svojho
rozsudku ani len neuviedol, že sa vyjadrili k odvolaniu žalobcov „potom je z toho možné
usudzovať, že vyjadrenie ani riadne neprečítal, z čoho sa dá usudzovať, že im z materiálneho
hľadiska (nie len formálne) neumožnil v odvolacom konaní vyjadriť sa k odvolaniam
žalovaných, a zároveň sa tým žalobcom prinajmenšom demonštrovalo, že ich argumenty si
odvolací súd nevypočul (nechcel vypočuť).“
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. je
vadný postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť
pred ním konať a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv. V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní
rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv
(napr. právo vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom - § 41 O.s.p.,
nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy - § 44 O.s.p., vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali - § 123 O.s.p., byť predvolaní na súdne pojednávanie
- § 115 O.s.p., na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk - § 158 ods. 2 O.s.p.,
na to, aby im bolo doručené odvolanie ostatných účastníkov na vyjadrenie – 209a ods. 1
O.s.p. v znení od 1. júla 2007 a pod.).
Tieto procesné práva neboli žalobcom v odvolacom konaní odňaté; odvolanie žalovaných
im bolo riadne doručené.
Odňatím možno konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. nie je, ak odvolací súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia neuvedie, či a ako sa účastník vyjadril k odvolaniu druhej
procesnej strany, resp. z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva, že ako sa vyporiadal
s vyjadrením účastníka k odvolaniu druhej procesnej strany.
Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť
(aj keď nie je v dovolaní namietaná), je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne
vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní a dôsledkom
vecná nesprávnosť rozhodnutia. O takúto vadu ide tiež v prípade, ak výsledkom konania súdu
je vydanie nepreskúmateľného rozhodnutia.
Pri zmene rozhodnutia podľa § 220 O.s.p. odvolací súd nahrádza svojím rozhodnutím
rozhodnutie súdu prvého stupňa, preto jeho rozhodnutie musí obsahovať úplné a výstižné
odôvodnenie. V súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. musí odvolací súd podať výklad opodstatnenosti,
pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup
musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na všetky skutočnosti
zistené vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijal.
Právne závery odvolacieho súdu môžu byť dostatočne preskúmateľné len vtedy, ak
odvolací súd po skutkovom vymedzení predmetu konania podá zrozumiteľný a jasný výklad,
z ktorých ustanovení zákona alebo iného právneho predpisu vychádzal, ako ich interpretoval
a prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový stav. Takéto odôvodnenie právnych
záverov je osobitne nevyhnutné vtedy, keď odvolací súd mení rozsudok súdu prvého stupňa
podľa § 220 O.s.p., z dôvodu, že nepovažuje za správne právne posúdenie veci súdom prvého
stupňa, teda vtedy, keď súd prvého stupňa podľa jeho právneho názoru nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale
interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
V prejednávanej veci odvolací súd založil svoj záver o neopodstatnenosti žaloby na
ochranu osobnosti žalobcov predovšetkým na tom, že výkonom stavebných prác nedošlo
k takému zásahu, ktorý by bol objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť práva žalobcov na
ochranu ich osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pretože pri výkone
stavebnej činnosti „všeobecne“ dochádza k určitému zhoršeniu životných podmienok
fyzických osôb v okolí staveniska a tieto osoby sú vždy dotknuté stavebnou činnosťou, a to aj
vtedy, ak stavebník vykonáva svoju činnosť v súlade so stavebným povolením a právnymi
predpismi upravujúcimi túto činnosť. Podľa odvolacieho súdu iný výklad ustanovení § 11
a nasl. Občianskeho zákonníka „by bol v rozpore s potrebami praktického života“.
Dovolací súd považuje tento záver odvolacieho súdu predovšetkým za protirečivý. Hoci
odvolací súd hodnotí každú stavebnú činnosť, ako činnosť spôsobilú zhoršiť fyzickej osobe
bývajúcej v blízkosti staveniska užívanie jej obydlia („v súvislosti so stavebnou činnosťou
všeobecne dochádza k určitému sťaženiu, resp. zhoršeniu životných podmienok fyzických
osôb, ktoré bývajú v blízkosti staveniska ... fyzické osoby bývajúce v blízkosti staveniska sú
vždy svojím spôsobom stavebnou činnosťou dotknuté“), napriek tomu dochádza k záveru, že
stavebná činnosť nie je objektívne spôsobilá zasiahnuť do práv fyzickej osoby na ochranu jej
osobnosti (na pokojné a nerušené užívania obydlia). Záver odvolacieho súdu, ktorý v celom
rozsahu popiera správnosť podrobne odôvodnených záverov súdu prvého stupňa, že ochrana
poskytovaná fyzickej osobe podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka zabezpečuje i záštitu
pred priamymi a bezprostrednými účinkami emisií rôzneho druhu, ktoré nepriaznivo
ovplyvňujú zdravé životné prostredie a celkové blaho fyzických osôb, nie je naostatok ani
riadne odôvodnený. Neslúži presvedčivosti jeho rozhodnutia v tejto časti iba konštatovanie,
že iný výklad „by bol v rozpore s potrebami praktického života“.
Dovolací súd považuje za potrebné na tomto mieste pripomenúť, že výklad práva treba
chápať ako proces, v ktorom sa objasňujú jednotlivé normatívne slová a vety, ako nositelia
určitého normatívneho významu a obsahu, že je niečo dovolané, prikázané alebo zakázané.
Inak povedané, výkladom práva je objasnenie významu právnych noriem. Metódy výkladu
práva sú spôsoby myšlienkového postupu, pomocou ktorého sa objasňuje význam právnej
normy (bližšie J. Prusák: Teória práva, Vydavateľské oddelenie právnickej literatúry UK,
Bratislava, 1999, str. 295 a nasl.). Výklad normy § 11 Občianskeho zákonníka „v súlade
s potrebami praktického života“ nie je výkladom právnym, ktorý iba môže byť významný pre
právne posúdenie zisteného skutkového stavu. Pri výklade právnej normy nemožno napokon
opomenúť, že všetky štátne orgány majú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade
s Ústavou SR (PL. ÚS 15/98). Zo zásady ústavne konformného výkladu vyplýva tiež
požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do
úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí
plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo
právnických osôb. Inak povedané, všetky orgány verejnej moci sú povinné v pochybnostiach
vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami)
garantovaných základných práv a slobôd (II. ÚS 148/06).
Súd prvého stupňa z ním zisteného skutkového stavu vyvodil, že žalovaní, ktorí podľa
stavebnej dokumentácie a všeobecne záväzných právnych predpisov boli povinní
v maximálnej miere znižovať prípadný negatívny dopad zo stavebnej činnosti a nevykonávať
stavebné práce v pracovných dňoch v čase do 21.00 hod do 7.00 hod. a v sobotu od 13.00
do 8.00 hod. a v dňoch pracovného pokoja a počas sviatkov, si svoje povinnosti neplnili.
Súd prvého stupňa videl zásah do práv žalobcov práve v uvedenom protiprávnom konaní
žalovaných. Odvolací súd, ktorý, keďže sám dôkazy vykonané súdom prvého stupňa
neopakoval ani dokazovanie nedoplnil, bol viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd
prvého stupňa (§ 213 ods. 1 O.s.p.). V dôvodoch svojho rozhodnutia ničím nevysvetlil, prečo
nepovažoval súdom prvého stupňa zistené porušenie predpisov za zásah spôsobilý ohroziť
alebo porušiť práva žalobcov.
I keď je tzv. iná vada konania, majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
v danej veci spočívajúca v nedostatku preskúmateľnosti a presvedčivosti dovolaním
napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, bez ďalšieho dôvodom zrušenia nesprávneho
rozhodnutia odvolacieho súdu a vrátenia veci na ďalšie konanie, dovolací považuje za
potrebné k veci uviesť nasledovné:
Ochrana pred hlukom, prachom a vibráciami je právom každej fyzickej osoby. Táto
ochrana je na najvyššej úrovni zabezpečovaná medzinárodnými zmluvami, ktorými je
Slovenská republika viazaná a je poskytovaná ako súčasť ochrany práva súkromného
a rodinného života, práva na ochranu výkonu vlastníctva a práva na ochranu zdravia (Čl. 10
ods. 2, Čl. 11 ods. 1, Čl. 31 a 35 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a Čl. 8 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd).
Na vnútroštátnej úrovni je ochrana poskytovaná predovšetkým ústavnoprávnymi
normami (napr. Čl. 19 ods. 2, Čl. 20 ods. 1, Čl. 21 ods. 1, Čl. 44 Ústavy Slovenskej
republiky) a predpismi verejného práva [napr. § 13n zákona č. 272/1994 Z.z., platného do
31. mája 2006 (ktorý predpis, vzhľadom na čas tvrdeného zásahu, treba na danú vec
aplikovať) ukladal každému, kto používal alebo prevádzkoval zdroje hluku alebo vibrácii,
povinnosť technickými, organizačnými a ďalšími opatreniami zabezpečiť, aby hluk
neprekračoval najvyššie prípustné hodnoty pre vonkajšie priestory a stavby a aby sa
zamedzilo prenosu vibrácií na fyzické osoby. Nariadenie vlády č. 40/2002 Z.z. (platné do
31. mája 2006) ustanovovalo požiadavky na ochranu zdravia pred rizikom z vystavenia hluku
a mechanickému kmitaniu (vibrácii). Týmto nariadením sa prebral právny akt Európskych
spoločenstiev a Európskej únie - Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/49/EC
z 25. júna 2002, ktorá sa týka posudzovania a riadenia environmentálneho hluku
(Ú.v. ES L 189, 18.7.2002). Ustanovenie § 13 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z.z., okrem iného,
ustanovuje, že stavenisko nesmie ohrozovať a nadmerne obťažovať okolie, osobitne hlukom,
prachom a pod.].
Ochranu pred uvedenými imisiami poskytujú na vnútroštátnej úrovni aj predpisy
súkromného práva. Najširšiu ochranu proti nim poskytuje Občiansky zákonník najmä svojimi
prostriedkami na predchádzanie týmto zásahom (napr. v ustanoveniach prvej hlavy šiestej
časti), ale i prostriedkami následnej ochrany proti imisiám (napr. v ustanovení § 127 ods. 1).
Takým prostriedkom ochrany je nepochybne aj žaloba o ochranu osobnosti (§ 11 a nasl.).
Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti,
najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a
prejavov osobnej povahy. Výpočet osobnostných práv chránených predmetným ustanovením
nie je uzavretý (porovnaj slovo „najmä“) a rozsah ním chránených zloženie osobnosti fyzickej
osoby sa neustále vyvíja. Do sféry týchto práv treba v súčasnosti nepochybne zaradiť aj práva
na primerané životné prostredie, ktoré má veľmi blízko k právu na ochranu súkromného
a rodinného života (porovnaj napr. rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach
Guerro a ostatní c. Taliansko z 19. februára 1998, Lopez Ostra c. Španielsko z 9. decembra
1994 a pod.).
Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že právo na priaznivé životné
prostredie, obsahom ktorého je i právo na pokojné a nerušené užívanie obydlia, je
subjektívnym hmotnoprávnym oprávnením (právom) fyzickej osoby, ktorého sa možno
domáhať zákonom ustanoveným postupom pred správnymi a súdnymi orgánmi.
Neoprávneným zásahom je zásadne každé konanie objektívne spôsobilé zasiahnuť do
práva fyzickej osoby chráneného v zmysle ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka; za
neoprávnený nemožno považovať zásah do osobnostnej sféry iba vtedy, ak ide o okolnosti
vylučujúce protiprávnosť konania (napr. výkon práva, plnenie povinnosti, svojpomoc, nutná
obrana či krajná núdza, zákonné licencie podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka
a pod.). Takým zásahom môže byť za určitých okolností i výkon stavebnej činnosti.
K vzniku zodpovednostného vzťahu zo zásahu do osobnostných práv postačuje, že ide
o zásah, ktorý je spôsobilý niektorý z osobnostných práv „len“ ohroziť, nie je predpokladom
vzniku tohto vzťahu, aby k poškodeniu osobnostných práv aj došlo. Pre úspech žaloby nie je
teda nutné, aby došlo aj k poškodeniu zdravia fyzickej osoby, ktorá je vystavená imisiám.
Postačuje, že tieto imisie sú takej intenzity alebo ich pôsobenie tak dlhodobé, že v ich
dôsledku hrozí fyzickej osobe poškodenie jej zdravia. Zásah do osobnostných práv musí byť
neoprávnený, teda v byť v rozpore s objektívnym právom. V prípade hluku, prašnosti
a vibrácií bude zásah neoprávnený vždy, kým tieto imisie prekračujú záväzné hygienické
limity. Pravda, zásah môže byť neoprávnený aj v prípade, že hygienické limity sú splnené,
no napriek tomu vzhľadom na konkrétne okolnosti sú v rozpore s objektívnym právom
(napr. s ustanoveniami § 127 ods. 1, § 415 a 420a Občianskeho zákonníka).
Za riadne odôvodnený nepovažuje dovolací súd ani záver odvolacieho súdu, že „bolo by
absurdné“, ak by za zásah do osobnostných práv žalobcov mala byť zodpovedná aj
žalovaná 1/, ktorá žiadnu stavebnú činnosť nevykonávala a ako investor bola v zmluvnom
vzťahu iba so žalovaným 2/.
Za zásah možno považovať okrem aktívneho konania vo forme imisií aj nečinnosť
subjektu, ktorému právne predpisy ukladajú povinnosť aktívneho správania sa v zmysle
ochrany obyvateľstva pred hlukom, prachom a vibráciami. Odvolací súd, na rozdiel od súdu
prvého stupňa, neskúmal, či pre žalovanú 2/ nevyplývala zo všeobecne záväzných predpisov
povinnosť dbať o taký výkon stavebnej činnosti, ktorá nezasiahne do chránených práv
žalobcov.
Dovolací súd za náležitý nepovažuje ani záver odvolacieho súdu, že žalobcom nemohlo
vzniknúť právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 Občianskeho
zákonníka. Z odôvodnenia tohto jeho čiastkového záveru totiž vyplýva, že ho vyvodil iba
z toho, že dôstojnosť a vážnosť žalobcov v spoločnosti (v rodine, v bydlisku, na pracovisku,
v podnikaní, v politickom alebo inom verejnom živote) nemohla byť v značnej miere znížená.
Vzhľadom na neurčité právne pojmy „pokiaľ by sa nezdalo postačujúce“, „v značnej
miere“ a „najmä“, použité v ustanovení § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, je zrejmé, že súd
pri úvahách o tom, či je na mieste priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch,
prihliadne aj na iné hľadiská než sú v tomto ustanovení uvedené. Priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch zákon zveruje do voľnej úvahy súdu. Ten musí hodnotiť tak
jednotlivé okolnosti, tak aj celkovú povahu konkrétneho prípadu; stanoviť konkrétne pravidlá
hodnotenia je takmer nemožné vzhľadom na rozdielnosť toho-ktorého konkrétneho prípadu
a vzhľadom na povahu samotného osobnostného práva, ochrany ktorého sa fyzická osoba
domáha.
Nie je náležitý ani záver odvolacieho súdu, že nie je správny poukaz súdu na ustanovenie
§ 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože predmetom konania v danej veci nebola ochrana
poskytovaná týmto ustanovením právam vlastníka v susedských vzťahoch. Z odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvého stupňa totiž nevyplýva, že by predmetné ustanovenie aplikoval na
zistený skutkový stav veci priamo. Jeho úsilím bolo nepochybne pomocou pojmu „nad mieru
primeranú pomerom“, použitého v ustanovení § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka, určiť
mieru, kedy výkon stavebnej činnosti môže nadobudnúť povahu takého zásahu, ktorý je
objektívne spôsobilý ohroziť alebo poškodiť práva fyzickej osoby na pokojné a nerušené
užívanie obydlia.
Naostatok treba súhlasiť aj s dovolacou námietkou žalobcov, že je nepreskúmateľný
napadnutý rozsudok aj v časti majúcej za to, že „je iba v rovine teórie“ záver súdu prvého
stupňa o výške škody vzniknutej tým, že žalobcovia museli na zmiernenie následkov zásahu
podstatne zvýšiť výdaje na nákup čistiacich prostriedkov. Súd prvého stupňa určil výšku
týchto nárokov podľa svojej úvahy (§ 136 O.s.p.). Ak mal odvolací súd za to, že súd prvého
stupňa postupoval pritom nesprávne, bolo jeho povinnosťou v odôvodnení svojho rozhodnutia
uviesť, v čom podľa neho spočíva pochybenie súdu nižšieho stupňa.
Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu zrejmé, že odvolací súd zaťažil svoje konanie
vadou, ktorá mala za následok neprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave podľa § 243b ods. 1, 2 O.s.p. zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1
O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. apríla 2008
JUDr. Ladislav G ó r á s z, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: