Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_31CoE-22-2019.pdf
PDF · 69.02 KB
Case nature
Area
Subarea
31CoE/22/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov JUDr. Pavla Lacza a Mgr. Michala Novotného v exekučnej veci oprávnenej: Union zdravotná poisťovňa, a.s., Karadžičova 10, Bratislava, IČO: 36 284 831, proti povinnému: F. P., nar. XX. Q. XXXX, Y. XXXX/ X, B., o vymoženie 505,83 € s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta č. k. 16Er/1824/2012-22 zo dňa 27. februára 2019 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
II. Účastníkom ani súdnemu exekútorovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie I. zastavil exekúciu vedenú JUDr. Ing. Štefanom Hrebíkom, súdnym exekútorom v Malackách, sp. zn. EX 4860/2012 na základe výkazu nedoplatkov oprávnenej č. 1200012726 a II. oprávnenú zaviazal nahradiť trovy exekúcie. Na odôvodnenie uviedol, že podľa obsahu exekútorského spisu povinný nevlastní žiaden majetok, nemá príjmy, ktoré podliehajú exekúcii, na účtoch nemá finančné prostriedky, ktoré by postačovali na úhradu trov exekúcie. Súdny exekútor vykonal opakované úkony na zistenie majetku a príjmov povinného s negatívnym výsledkom, čím sú naplnené podmienky § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. O trovách exekučného konania rozhodol podľa § 203 ods. 2 Ex. por.
2. Oprávnená sa včas podaným odvolaním domáha zmeny tohto uznesenia tak, že sa návrh zamietne, eventuálne jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zastavenie je podľa nej predčasné, keďže nemajetnosť povinného je prechodný stav. Povinný je v produktívnom veku a v budúcnosti môže nadobudnúť majetok. Nie je zrejmé, či exekútor zisťoval existenciu majetkových práv povinného alebo jeho hnuteľných vecí. Zastavením exekúcie hrozí premlčanie majetkového práva oprávnenej. Navyše pohľadávka oprávnenej vznikla z verejného zdravotného poistenia, ktoré vykonáva vo verejnom záujme.
3. Súdny exekútor vo vyjadrení navrhol napadnuté uznesenie potvrdiť. Pre zastavenie exekúcie je rozhodná aktuálny stav a nemôže vychádzať zo špekulatívnych domnienok. Zastavenie pritom nezakladá prekážku rozhodnutej veci pre budúcu exekúciu.
4. Oprávnená vo vyjadrení k vyjadreniu súdneho exekútora zotrvala na skutočnostiach uvedených v odvolaní.
5. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 380 C. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
6. V prerokúvanej veci bol návrh na vykonanie exekúcie podaný u súdneho exekútora 30. novembra 2012, v dôsledku čoho sa exekučné konanie dokončí v zásade podľa predpisov účinných do 31. októbra 2013 (porov. § 243b ods. 1 Ex. por.).
7. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Z citovaného ustanovenia celkom zreteľne vyplýva, že pre rozhodnutie súdu o zastavení resp. nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu rozhodovania. Súd môže prihliadať len na skutočnosti vyplývajúce z obsahu spisu, a nie na skutočnosti domnelé, či tie, ktoré sa s určitou pravdepodobnosťou môžu v budúcnosti vyskytnúť. Citované ustanovenie neustanovuje ako podmienku zastavenia exekúcie to, že nemožno očakávať, že povinný určitý majetok nadobudne v blízkej budúcnosti. Naopak, výslovne sa v ňom ustanovuje, že majetok povinného v súčasnosti nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Nie je preto možné vziať do úvahy prípadnú zmenu majetkových pomerov povinného v budúcnosti, ktorá je teoreticky možná vždy. Súd pritom vychádza zásadne zo zistení súdneho exekútora. Oprávnený samozrejme môže preukázať, že zistenia súdneho exekútora sú nedostatočné alebo nesprávne, teda že povinný v skutočnosti má majetok, ktorý postačuje aspoň na trovy exekúcie, a v exekúcii tak treba pokračovať.
8. V prerokúvanej veci sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v rámci exekučného konania boli vykonané všetky úkony smerujúce k zisteniu majetku povinného. Nimi bolo dostatočne zistené, že povinný nemá žiaden nehnuteľný majetok, nemá zriadený účet v žiadnej banke, nevlastní žiadne vozidlá, nepoberá príjem, ktorý podlieha exekúcii, nemá podiely v žiadnej obchodnej spoločnosti a vedie sa voči nemu 11 exekúcií. Vzhľadom na to je správny záver, že nie je z čoho uspokojiť pohľadávku oprávneného, ani len trovy exekúcie. Ďalšie šetrenia a zisťovanie majetku povinného by bolo neúčelné, pretože by sa tým len zvyšovali náhrady na exekúciu bez toho, aby bola rozumná nádej, že pohľadávka oprávneného a trovy exekúcie budú uspokojené. Takýto postup by bol v priamom rozpore s cit. § 57 ods. 1 písm. h) Ex. por., teda trovy exekúcie, na ktoré majetok povinného nestačí, by stále viac a viac rástli.
9. Nemožno sa stotožniť ani s námietkami o odopretí prístupu k súdneho ochrane. Súčasťou práva na súdnu ochranu síce je nútený výkon súdnych rozhodnutí (porov. nálezy ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 111/2011), zo samotného práva na súdnu ochranu však nevyplýva aj právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08). Z toho možno vyvodiť, že súčasťou práva na výkon súdnych rozhodnutí nie je aj právo na to, aby pohľadávka oprávneného bola skutočne vymožiteľná, ani na to, aby sa viedlo exekučné konanie bez ohľadu na majetkové pomery povinného alebo náklady, ktoré spôsobuje. Podstatou práva na nútený výkon rozhodnutí, aby štát efektívne dopomohol oprávnenému k vymoženiu jeho nároku, ak je to možné. Ani zákon, ani ústava, ani štát však nemôžu zabezpečiť skutočnú vymožiteľnosť pohľadávky proti nemajetnému povinnému. Preto vyššie zaujatý výklad § 57 ods. 1 písm. h) Ex. por. nemožno považovať za ústavne nekonformný.
10. Pokiaľ ide o výrok II. napadnutého uznesenia, ktorým súd prvej inštancie zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi, odvolací súd sa ním meritórne nezaoberal, nakoľko oprávnená správnosť tohto výroku v odvolaní nijakým spôsobom nenamietala. Tento výrok je však v zhode s § 203 ods. 2 Ex. por.
11. Odvolací súd preto vecne správne uznesenie súdu prvej inštancie podľa § 387 C. s. p. potvrdil (výrok I).
12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 257 C. s. p. Oprávnená nemala v odvolacom konaní úspech a povinnému ani súdnemu exekútorovi v odvolacom konaní žiadne účelné trovy nevznikli (výrok II).
13. Toto uznesenie bolo prijaté jednomyseľne (3 : 0).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie.