Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_10Co-285-2018.pdf
PDF · 131.34 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/285/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobkyne: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, proti žalovanému: X. A., nar. X.. P. XXXX, trvalo bytom G. XXX/ XX, Q., o zaplatenie 687 eur s príslušenstvom a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 18. júna 2018 č. k. 35Csp/371/2017-59, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
II. Žalovanému náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalobu zamietol, II. žalovanému voči žalobkyni náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ust. § 262 ods. 1, § 269 ods. 2, § 497, § 503 ods. 1 a 2 a § 504 Obch.z. (zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov); § 52 ods. 1, 2, 3 a 4 , § 53 ods. 1 a 2 a 5, § 54 ods. 1 a 2, § 100 a § 101 O.z. (zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov, v znení účinnom k 29.6.2012). Vecne dôvodil, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu 12.12.2017 domáhala, aby súd žalovanému uložil povinnosť zaplatiť jej zostatok na istine 687 eur, poplatok v sume 592,96 eur, poplatok za upomienky 68 eur, úrok z omeškania vo výške 32% ročne zo sumy 1.000 eur od 29.6.2012 do 26.10.2012 v sume 104,33 eur, zo sumy 843 eur od 27.10.2012 do 20.2.2014 v sumu 355,49 eur a zo sumy 687 eur od 21.2.2014 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1.279,96 eur od 21.3.2014 do zaplatenia. Žalobu odôvodnila tým, že na základe zmluvy o úvere č. 208600118 z 29.6.2012 žalobkyňa ako veriteľ poskytla žalovanému ako dlžníkovi úver vo výške 1.000 eur, ktorý sa žalovaný zaviazal vrátiť spolu s príslušným poplatkom vo výške 872 eur za podmienok dohodnutých v zmluve, a to v 12 mesačných splátkach po 156 eur, počnúc dňom 27.7.2012. Dňa 10.12.2012, 3.5.2013 a 15.10.2013 požiadal žalovaný o úpravu splátkového kalendára formou posunu splátky. Na základe tejto žiadosti mal byť celý úver uhradený 16.9.2014. V zmysle Všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ďalej aj „VPPÚ“), ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, sa žalobkyňa a žalovaný dohodli, že tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok a dve tretiny poplatku predstavujú náklady na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere spolu so všetkou administratívou s tým spojenou. Vzhľadom k tomu, že žalovaný neplnil riadne a včas svoj záväzok v zmysle dohodnutých podmienok a stratil výhodu splátok, žalobkyňa ho vyzvala na úhradu jeho záväzku. V zmysle VPPÚ sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobkyni v prípade porušenia podmienok zmluvy aj poplatok za zasielanie upomienok, celkom vo výške 68 eur. Žalovaný doposiaľ uhradil žalobkyni sumu vo výške 313 eur.
Žalovaný vo vyjadrení k žalobe vzniesol námietku premlčania. Úver bol z dôvodu nedodržania platobnej disciplíny splatný 16.9.2014, žalobkyňa si uplatnila nárok žalobou z 12.12.2017, čiže po uplynutí všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby. Žalobkyňa vo vyjadrení z 5.4.2018 doplnila, že neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú aj VPPÚ, v zmysle odseku 15. sa zmluvné strany dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z.. Predpokladom platnej dohody o fakultatívnej pôsobnosti Obch.z. je písomná forma prejavu vôle zmluvných strán, ktorá bola v danom prípade dodržaná, žalovaný bol oboznámený s predmetnými ustanoveniami a súhlasil s aplikáciou Obch.z. na záväzkovoprávny vzťah, ktorý vznikol na základe zmluvy, na znak čoho ju aj podpísal. Vzhľadom na to nie je možné na zmluvu aplikovať ustanovenia zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Pokiaľ ide o námietku premlčania, žalobkyňa poukázala na § 323 ods. 2, § 397 a § 407 ods. 2 Obch.z.. Žalovaný uhradil poslednú splátku vo výške 156 eur dňa 20.2.2014. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný plnil čiastočne svoj záväzok v súlade s ust. § 407 ods. 2 Obch.z. začala od toho dňa plynúť nová štvorročná premlčacia doba ohľadne nároku žalobkyne, ktorý vznikol na základe zmluvy. K premlčaniu nároku by teda došlo najskôr 20.2.2018. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkového stavu veci, podľa ktorého dňa 29.6.2012 bola medzi stranami uzatvorená zmluva o úvere č. 208600118, na základe ktorej sa žalobkyňa zaviazala žalovanému poskytnúť úver v sume 1.000 eur a žalovaný sa zaviazal vrátiť poskytnutú sumu zvýšenú o príslušný poplatok v sume 872 eur, t. j. v celkovej sume 1.872 eur, zaplatiť v 12 mesačných splátkach po 156 eur počnúc dňom 27.7.2012. Žalovaný v zmluve prehlásil, že finančné prostriedky sú poskytnuté na iný účel než na účel zamestnania, povolania alebo podnikania. Žalovaný podpisom na zmluve potvrdil, že dňa 29.6.2012 prevzal peňažnú hotovosť uvedenú v zmluve. Nad dátumom podpisu zmluvy je drobným, ťažko čitateľným písmom uvedené: Dolupodpísaný dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí s obsahom tejto zmluvy o úvere, ako aj s obsahom plnomocenstiev v nej uvedených a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy; nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) a vyhlasuje, že je plne spôsobilý na všetky právne úkony a že uvedené osobné údaje zodpovedajú skutočnosti. Dňa 10.12.2012 žalovaný podpísal Žiadosť o úpravu splátkového kalendára k zmluve č. 208600118, na základe ktorej požiadal o úpravu splátkového kalendára formou odloženia splátok o 30 dní tak, aby dátum prvej posunutej splátky bol 1.1.2013. Dňa 3.5.2013 žalovaný podpísal Žiadosť o úpravu splátkového kalendára (spoplatnená) k zmluve č. 208600118, výške úveru 1.000 eur, na základe ktorej požiadal o spoplatnenú úpravu splátkového kalendára medzi ním a žalobkyňou. Podľa žiadosti žalovaný vzal na vedomie, že žiadosť o úpravu splátkového kalendára môže podať v období po uzatvorení zmluvy o úvere do splatnosti celého dlhu v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom túto podmienku spĺňa. O úpravu splátkového kalendára požiadal o 1 mesiac. V Žiadosti je uvedený dátum realizácie posunu splátkového kalendára ako 13.5.2013. Dňa 15.10.2013 žalovaný podpísal Žiadosť o úpravu splátkového kalendára (spoplatnená) k zmluve č. 208600118, výške úveru 1.000 eur, na základe ktorej požiadal o spoplatnenú úpravu splátkového kalendára medzi ním a žalobkyňou. Podľa žiadosti žalovaný vzal na vedomie, že žiadosť o úpravu splátkového kalendára môže podať v období po uzatvorení zmluvy o úvere do splatnosti celého dlhu v zmysle bodu 4 VPPÚ, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, pričom túto podmienku spĺňa. O úpravu splátkového kalendára požiadal o 1 mesiac. V Žiadosti je uvedený dátum realizácie posunu splátkového kalendára ako 16.10.2013. Žalobcom predložené VPPÚ sú vyhotovené na liste formátu A4, husto popísané drobným písmom, v dôsledku čoho sú neprehľadné a ťažko čitateľné. Obsahujú 19 bodov zoradených do dvoch stĺpcov. Podľa bodu 15. zmluvné strany sa dohodli v zmysle § 262 ods. 1 Obch.z., že všetky ich právne vzťahy sa budú spravovať Obch.z.. Táto zmluva sa uzatvára podľa § 269 ods. 2 Obch.z. ako nepomenovaná zmluva. Z predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 29.6.2012 zmluvu o úvere, na základe ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver vo výške 1.000 eur, žalovaný sa zaviazal vrátiť žalobkyni sumu 1.000 eur, zvýšenú o poplatok vo výške 872 eur v 12 mesačných splátkach po 156 eur počnúc dňom 27.7.2012, z čoho vyplýva, že konečná splatnosť úveru mala podľa zmluvy nastať 27.6.2013. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, teda spotrebiteľská zmluva, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia O.z.. V súlade so zásadou hospodárnosti sa súd zaoberal v prvom rade otázkou, či námietka premlčania bola vznesená dôvodne. Zmluvné strany si zmluvou o úvere dojednali splatnosť záväzku žalovaného v 12 mesačných splátkach, pričom prvá splátka bola splatná 27.7.2012. Posledná splátka mala byť splatná 27.6.2013, vzhľadom na dve žiadosti o úpravu splátkového kalendára z 10.12.2012 a 3.5.2013, a to posunutím splátok vždy o jeden mesiac, mala byť
posledná splátka splatná 27.8.2013. Premlčacia doba pri naposledy splatnej splátke začala plynúť dňom 28.8.2013 (to bol deň, keď mohla žalobkyňa po prvý raz uplatniť svoje právo podaním na súd v zmysle ustanovenia § 101 O.z.) a uplynula dňa 28.8.2016, žaloba však bola podaná na súde až 12.12.2017, teda po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom na účinne vznesenú námietku premlčania, súd žalobu v plnom rozsahu zamietol, keďže premlčacia doba uplynula pri všetkých dojednaných splátkach pred podaním žaloby na súd. Pri aplikácii všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa O.z. a nie štvorročnej podľa Obch.z. na daný vzťah súd vychádzal z toho, že pri spotrebiteľských zmluvách majú prednosť osobitné ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva, vrátane ustanovení § 52 až 54 O.z.. Napriek existencii dualistického systému záväzkového práva v našom právnom poriadku, súd nevidel dôvod posudzovať premlčanie v spotrebiteľskej, a teda typickej občianskoprávnej veci podľa právnej úpravy, ktorá reguluje vzťahy v zásade medzi podnikateľmi. Najmä s prihliadnutím na to, že O.z. takúto úpravu má a je pre nepodnikateľov výhodnejšia. Nič na tom nemení ani znenie bodu 15 VPPÚ, na ktoré odkazuje žalobkyňa, keďže predmetné podmienky boli vopred pripravené žalobkyňou vo formáte A4, napísané drobným písmom, pričom z obsahu zmluvy a podmienok je zrejmé, že spotrebiteľ nemal možnosť ovplyvniť ich znenie, prípadne nejaké dojednanie vylúčiť. Nakoľko podmienka uvedená v bode 15. VPPÚ nebola v zmysle § 53 ods. 2 O.z. individuálne dojednaná, súd toto dojednanie považuje za neplatné. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobkyne, že došlo k predĺženiu splatnosti úveru až ku dňu 16.9.2014, žalobkyňa v tomto smere neuniesla dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o predloženú žiadosť o úpravu splátkového kalendára 15.10.2013, súd ju považuje za neúčinnú, nakoľko zo znenia tejto žiadosti vyplýva, že je možné ju podať v období po uzatvorení zmluvy do splatnosti celého dlhu. V danom prípade mala byť žiadosť žalovanou podpísaná až 15.10.2013, teda takmer 2 mesiace po splatnosti celého úveru (pri zohľadnení predĺženia splatnosti na základe predchádzajúcich dvoch žiadostí). Ďalej súd poukázal na to, že žalovaný mal požiadať o úpravu kalendára o 1 mesiac. Z uvedeného nie je zrejmé ako mala žalobkyňa dospieť k záveru, že úver mal byť uhradený 16.9.2014 ako uvádza v žalobe. Pokiaľ ide o uplatnené nároky na zaplatenie poplatkov za upomienky a úroku vo výške 32% zo sumy 1.000 eur od 29.6.2012 do 26.10.2012, zo sumy 843 eur od 27.10.2012 do 20.2.2014 a zo sumy 687 eur od 21.2.2014 do zaplatenia, žalobkyňa neuniesla ani bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno v súvislosti s týmito nárokmi. Zo žaloby nevyplýva kedy a akým spôsobom mali byť žalovanému zasielané upomienky a aké skutočné náklady s tým žalobkyni mali vzniknúť. Zo zmluvy nevyplýva ani dojednanie zmluvných úrokov uplatňovaných žalobkyňou vo výške 32% ročne, a žalobkyňa v žalobe tento nárok bližšie nezdôvodnila. Z uvedených dôvodov súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Vzhľadom na premlčanie nároku na vrátenie úveru spolu s príslušným poplatkom a neunesenie dôkazného bremena pokiaľ ide o nároky na poplatok za upomienky a zmluvný úrok, súd sa ďalej nezaoberal prípadným nesúladom zmluvy o úvere s ustanoveniami zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie právne odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, vecne úspechom žalovaného v spore, ktorému však žiadne trovy nevznikli, preto mu ich náhradu nepriznal.
2. Proti tomuto rozsudku v celom jeho rozsahu podala včas odvolanie iba žalobkyňa, s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedla odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Citovala ust. § 323 ods. 2, § 397 a § 407 ods. 2 Obch.z.. Žalovaný uhradil poslednú splátku vo výške 156 eur dňa 20.2.2014 a vzhľadom na skutočnosť, že plnil čiastočne svoj záväzok v súlade s ust. § 407 ods. 2 začala od tohto dňa plynúť nová štvorročná premlčacia doba ohľadne nároku žalobkyne, ktorý vznikol na základe Zmluvy. K premlčaniu nároku by teda došlo najskôr dňa 20.2.2018. Medzi stranami došlo k dohode, a to konkrétne v čl. 4 VPPÚ, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť Zmluvy - „V prípade, že dlžník neuhradí včas štyri po sebe idúce splátky, prípadne uhradí len časti splátok alebo neuhradí včas poslednú splátku stáva sa dlh splatný okamžite.“ Podľa čl. 8 VPPÚ „Veriteľ poskytne dlžníkovi pomôcku na vedenie záznamov o platbách v zmysle zmluvy o úvere (splátkový kalendár).... Dlžník má právo na predpísanom tlačive veriteľa požiadať prostredníctvom mandatára veriteľa o nespoplatnenú alebo o spoplatnenú úpravu splátkového kalendára, za podmienok bližšie špecifikovaných v Žiadosti o úpravu splátkového kalendára.“ V súlade s vyššie uvedenými ustanoveniami žalovaný v dôsledku svojej platobnej neschopnosti žalobkyňu požiadal o posun splátkového kalendára Žiadosťami o posun splátkového kalendára. Posunom splátkového kalendára mala žalobkyňa nepochybne v úmysle vyriešiť spory zo zmluvy mimosúdne a vyhnúť sa omeškaniu dlžníka, ktoré by malo za následok zvýšenie jeho dlhu voči žalobkyni. Žalobkyňa predmetným žiadostiam vyhovela a konala tak v dobrej viere, že žalovaný bude následne plniť svoje záväzky. Napriek tomuto ústupku žalovaný výzvy a upomienky žalobkyne
ignoroval, preto žalobkyňa trvá na svojom vyjadrení, že jej nárok nie je premlčaný, tak ako to uvádza súd. Poukázala na ust. § 1 ods. 1 O.z., podľa ktorého „Úprava občianskoprávnych vzťahov prispieva k napĺňaniu občianskych práv a slobôd, najmä ochrany osobnosti a nedotknuteľnosti vlastníctva.“ Uvedený princíp je nevyhnutné rešpektovať a vzhľadom na uvedené považuje žalobkyňa za nevyhnutné, aby súd neprihliadal na námietku premlčania vznesenú žalovaným, pretože práve v jeho prospech žalobkyňa trojnásobne vyhovela jeho žiadosti o posun splátkového kalendára a v súčasnosti sa domáha premlčania dlhu, aby sa vyhol plneniu. Odvolateľka bola názoru, že zmluva bola uzavretá podľa ust. § 497 a nasl. Obch.z., zmysle ust. § 261 ods. 6 písm. d/ Obch.z. má zmluva povahu absolútneho obchodu, aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa, nie je možná, nakoľko právny vzťah medzi stranami s prihliadnutím na charakter zmluvy, nie je vzťahom spotrebiteľským. V prípade postavenia žalobkyne je treba akcentovať jej dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu so žalovaným vstupovala. Jej argumentácia v tomto smere je napokon v plnom súlade s judikatúrou Európskeho súdneho dvora v oblasti práva na ochranu spotrebiteľa. Pri výklade pojmu spotrebiteľ je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany. Ak dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľ, nemôže sa táto osoba dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (ESD, C-464/01, vo veci Johann Gruber proti Bay Wa AG publikovaný o.i. v Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol. Občanský zákoník I. § 1 až 459. Komentář. 2. vydání. Praha : C. H. Beck, 2009, s. 468 - 469). Obdobne, pokiaľ spotrebiteľ predstiera, že je podnikateľom (alebo v tomto smere uvedie dodávateľa do omylu; per analogiam zamestnancom), je treba takúto obligáciu charakterizovať ako obchod, a nie spotrebiteľský záväzok, pretože je potrebné chrániť dodávateľovu dobrú vieru, pretože dobrá viera je všeobecným princípom zmluvného práva (Bundesgerichtshof, SRN, 22.12.2004, VIII ZR 91/04 publikovaný o.i. v Eliáš, K. a kol.: Občanský zákoník. Velký akademický komentář. 1. svazek. § 1 - 487. Praha, Linde 2008, s. 324; Selucká, M. Ochrana spotřebitele v soukromém právu. 1. vydání. Praha : C. H. Beck 2008, s. 54). Žalobkyňa má za to, že právnu úpravu ochrany spotrebiteľa nie je možné bezvýnimočne aplikovať na všetky prípady, kde spolukontrahentom je fyzická osoba. Uvedeným spôsobom by došlo k absolútnemu vylúčeniu aplikácie ust. § 497 a nasl. Obch.z., t. j. Zmluvy o úvere. Žalobkyňa má ďalej za to, že ako poskytovateľ úveru dodržala úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti zodpovedajúcej čestnej obchodnej praxi, či všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jej oblasti činnosti. Zdôraznila, že žalovaný nemá právne postavenie spotrebiteľa, pretože nenapĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle ust. § 52 ods. 4 O.z.. Žalovaný si individuálne dohodol podmienky Zmluvy, s tým že s odbornou starostlivosťou, ktorú vykonala žalobkyňa na základe vyplnenia formuláru o overení klienta boli dojednané podmienky poskytnutia úveru a k tomu dohodnutá výška úveru na základe posúdenej bonity klienta. Zákon v čase uzatvorenia zmluvy o úvere nestanovil maximálne možnú prípustnú výšku odplaty. Ak záväzkový vzťah vznikol pred 1.6.2014, odplata za poskytnutie peňažných prostriedkov spotrebiteľovi sa riadi podľa predpisov účinných do 31.5.2014. Znamená to, že pokiaľ bola spotrebiteľovi poskytnutá pôžička alebo úver na základe zmluvy uzavretej do 31.5.2014, obmedzenie výšky odplaty sa tu nebude aplikovať. Regulácia odplaty sa riadi § 53 ods. 6 O.z., v zmysle ktorého ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata podstatne prevyšovať odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu za spotrebiteľské úvery v obdobných prípadoch. Pri posudzovaní obdobnosti prípadov sa prihliada najmä na finančnú situáciu spotrebiteľa, spôsob a mieru zabezpečenia jeho záväzku, objem poskytnutia peňažných prostriedkov a lehotu splatnosti. Na peňažnom trhu boli v čase poskytnutia úveru stovky iných subjektov, ktorí vystupovali ako veritelia pri poskytnutí úveru. Žalovaný uzatvoril zmluvu o spotrebiteľskom úvere so spoločnosťou POHOTOVOSŤ, s.r.o. slobodne, vážne, zrozumiteľne, nie v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, čo potvrdil svojim podpisom. Hlavným predmetom Zmluvy je odplatné poskytnutie finančných prostriedkov zo strany veriteľa (navrhovateľa) dlžníkovi (odporcovi), pričom ekvivalentom ceny plnenia je v danom vzťahu dohodnutý úrok, resp. odplata za poskytnutie finančných prostriedkov. Úrok patrí Žalobkyni od vzniku úverového vzťahu, resp. poskytnutia finančných prostriedkov, a to až do doby, kedy boli poskytnuté finančné prostriedky vrátené žalobkyni. Uplatnený nárok žalobkyne v podobe úroku vo výške 32 % ročne, vzhľadom na povahu a podmienky úverového vzťahu, ako aj jeho zabezpečenie považuje žalobkyňa za primeraný a v súlade s dobrými mravmi, keďže v danom období podstatným spôsobom neprevyšoval výšku odplaty (úroku) v obdobných prípadoch pri poskytovaní úverov inými nebankovými subjektmi, resp. bankami pri istom druhu finančných produktov. Žalobkyňa tak ako iné subjekty finančného trhu, si štandardne do svojich obchodných podmienok zapracovávajú ustanovenia vo veci nákladov spojených so zasielaním upomienky hoci povinnosť zasielania upomienky alebo upomienok nevyplýva z konkrétneho právneho predpisu. Je to postup využívaný najmä pri vymáhaní neuhradenej faktúry/pohľadávky za účelom, aby v budúcnosti nemohol
dlžník poprieť, že o dlhu nevedel. Podľa ust. § 369c ods. 1 Obch.z. omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem iných nárokov uvedených v § 369, § 369a a § 369b Obch.z. aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Paušálna náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky podľa ust. § 369 ods. 1 Obch.z. sa z pohľadu zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov posudzuje rovnako ako zmluvné pokuty, poplatky z omeškania a úroky z omeškania. Žalobkyňa ďalej popiera tvrdenie súdu, že zasiela upomienky ľubovoľne. Práve naopak upomienky sú dlžníkom zasielané len v prípade ich omeškania a v prípade, že nereagujú na zaslané a bezplatné SMS správy. Zasielanie upomienok v žiadnom prípade nie je postavené na ľubovôli veriteľa. Veriteľ nevidí dôvod na zasielanie upomienok v prípade, ak by dlžník platil splátky riadne a včas a nedošlo by k splatnosti dlhu. V zmysle bodu 04. VPPÚ: ,, Dlžník sa zaväzuje uhradiť veriteľovi za každú zaslanú upomienku v prípade porušenia podmienok tejto zmluvy čiastku 4 EUR ako paušálnu úhradu nákladov a administratívy s tým spojenej do 5 dní od doručenia písomnej výzvy na úhradu.“ Nakoľko sa žalovaný omeškal s plnením svojho záväzku, boli mu zo strany žalobkyne zaslané upomienky obyčajnou poštovou zásielkou a žalobkyni tak vznikol nárok na úhradu sumy vo výške 68 eur.
3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril, odvolací návrh nepodal.
4. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalobkyne považovať za vo výroku vecne správny.
5. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalobkyne bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vo veci správne, ak žalobu v celom jej rozsahu zamietol, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľkou.
6. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ustanovenie 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľke.
7. K tvrdeniam žalobkyne, že právny vzťah medzi stranami s prihliadnutím na charakter zmluvy nie je vzťahom spotrebiteľským, že žalovaný nespĺňa definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 O. z., že si podmienky zmluvy individuálne dohodol a k jej argumentácii, že zmluva má povahu absolútneho obchodu a aplikácia právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa nie je možná pre nespotrebiteľský charakter vzťahu strán, odvolací súd uvádza nasledovné: Podľa § 52 ods. 1 až 4 O. z. v znení účinnom v čase uzavretia úverovej zmluvy stranami: (1) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. (2) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. (3) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.
(4) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou úverovou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňa definičné znaky označujúce jej subjekty, a to spotrebiteľa (fyzickú osobu, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti) a dodávateľa (ktorý je osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti). Odvolateľka nezdôvodnila prečo konkrétne by žalovaný nemal spĺňať definíciu spotrebiteľa v zmysle § 52 ods. 4 O. z. v rozhodnom znení. Žalovaný je fyzickou osobou a podľa zmluvy mu boli finančné prostriedky poskytnuté na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Preukazovanie reálneho nespotrebiteľského charakteru vzťahu zaťažuje toho, komu je takéto nazeranie na vec na prospech (dodávateľa alebo veriteľa), bez možnosti vychádzania len z prípadného formálneho označenia účastníkov v zmluve či účelového určenia úveru v nej, pričom dôkazné bremeno v uvedenom smere žalobkyňa v predmetnej veci neuniesla. Relevantná judikatúra (rozhodovacia prax súdov) v tzv. spotrebiteľských veciach v tomto smere zaznamenala pomerne zásadný posun, od skúmania len tzv. vonkajších znakov definujúcich konkrétny vzťah ako spotrebiteľský (alebo naopak nespotrebiteľský) k trvaniu na tom, aby v konkrétnej veci bola vylúčená i možnosť len účelového formálneho deklarovania takých znakov, pri existencii ktorých by príslušný vzťah zo zákonnej definície či už spotrebiteľských zmlúv (ako širšieho pojmu) alebo spotrebiteľských úverov (ako pojmu užšieho) unikol. Za použitia všeobecného interpretačného ustanovenia § 54 O.z., týkajúceho sa spotrebiteľských zmlúv je namieste pri pochybnostiach o obsahu zmlúv výklad priaznivejší pre spotrebiteľa, čím treba podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že dôkazné bremeno na preukázanie toho, že úver bol poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania úverového dlžníka ťaží toho, kto tvrdí takúto výnimku (majúcu za následok potrebu kvalifikácie úveru za tzv. iný a teda nespotrebiteľský úver majúci sa takto riadiť výlučne úpravou v zmluve a Obchodnom zákonníku), čiže veriteľa. K odvolacej argumentácii žalobkyne týkajúcej sa nesúhlasu s prednostnou aplikáciou ustanovení O.z. pred ustanoveniami Obch.z. je potrebné uviesť, že hoci samotný zmluvný vzťah založený medzi žalobkyňou a žalovaným je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obch.z. bez ohľadu na povahu zmluvných strán, spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvných typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý môže byť prítomný tak v občianskoprávnych ako aj obchodnoprávnych vzťahoch. Nemožno opomenúť ani ustanovenie § 54 ods. 1 O.z. podľa ktorého zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ si nemôže zhoršiť svoje zmluvné postavenie, a preto je v legitímnom očakávaní použitia pre neho priaznivejšej právnej úpravy (porov. rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 5Co/716/2014-63 zo 16. decembra 2014). Pravidlo prednostnej aplikácie ustanovení O.z., ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie, bolo odobrené aj Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 402/2013 z 19. júna 2013 konštatoval, že prednostným uplatnením O.z. na prospech spotrebiteľa, na úver ako absolútny obchod upravený v Obch.z., nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Ustanovenie § 52 ods. 2 veta tretia O. z. už normatívne vyriešilo prednostnú aplikáciu O. z. pred ustanoveniami Obch.z. (na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ). Podľa záverov rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3MCdo 12/2014 z 21. apríla 2015, novelizované znenie ust. § 52 ods. 2 veta tretia O. z. (účinné od 1. mája 2014) sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom (sp. zn. 3MCdo 14/2014). Je potrebné zdôrazniť, že súdna prax vyšších súdov, zohľadňujúca nadradenosť komunitárneho práva, ako rozhodujúceho súboru právnych noriem pri výklade národného práva, v súvislosti s konaním, v ktorom sa uplatňuje právo proti spotrebiteľovi, ustálila aj do uvedenej doby prednostnú aplikáciu ustanovení O. z. (napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/218/2012, rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 24Co/126/2012, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 5Co/716/2014). Námietka žalobkyne o nutnosti favorizovať Obchodný zákonník neobstojí, pretože všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľa platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platili a platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. obchodnoprávnym vzťahom (rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/95/2010 z 27. januára 2011). Žalobkyňa tak nedôvodne namietala nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. S poukazom na vyššie uvedené závery, odvolacie námietky žalobkyne, poukazujúce na prednostnú aplikáciu ustanovení Obch.z. aj v prípade spotrebiteľskej zmluvy, nemohli obstáť. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnený nárok je plnením zo spotrebiteľskej zmluvy, bolo potrebné na daný prípad aplikovať občianskoprávnu úpravu premlčania, ktorá vzhľadom na dĺžku premlčacej doby, je pre žalovaného ako spotrebiteľa priaznivejšia (v porovnaní so štvorročnou premlčacou lehotou
podľa Obch.z.). Odvolací súd sa preto stotožnil s aplikáciou ustanovenia § 101 O. z. na súdenú vec, upravujúceho trojročnú premlčaciu lehotu. Súd prvej inštancie tak správne kvalifikoval nárok uplatnený žalobkyňou ako premlčaný, aplikujúc hmotnoprávne ustanovenie o všeobecnej trojročnej premlčacej lehote, počínajúcej plynúť od 28.8.2013 (vzhľadom na splatnosť poslednej posunutej splátky 27.8.2013). Premlčacia doba by potom uplynula 27.8.2016 (sobota), nakoľko však podľa § 122 ods. 3 O. z. ak posledný deň lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň, uplynula potom lehota až dňa 30.8.2016, keďže 28.8.2016 bola nedeľa a 29.8.2016 bol štátny sviatok. Pokiaľ žalobkyňa podala žalobu na súde až 12.12.2017, súd prvej inštancie správne konštatoval, že bola podaná po uplynutí všeobecnej trojročnej premlčacej doby a žalobu preto správne zamietol. Odvolací súd sa plne stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o počiatku plynutia premlčacej lehoty od 28.8.2013 vzhľadom na splatnosť poslednej posunutej splátky 27.8.2013. K odvolacej námietke o začatí plynutia premlčacej lehoty od 20.2.2014 (kedy mal žalovaný uhradiť poslednú splátku) s poukazom na § 407 ods. 2 Obch.z. odvolací súd uvádza, že vzhľadom na vyššie zdôvodnenú potrebu aplikácie občianskoprávnej úpravy premlčania v predmetnom spore, nebolo možné aplikovať ustanovenie o pretrhnutí premlčacej doby z Obch.z.. Žalobkyňa žiadala neprihliadať na námietku premlčania z dôvodov vyhovenia ňou žiadosti žalovaného o posun splátkového kalendára, snahy vyriešiť spor mimosúdne, jej dobrej viery v plnenie záväzkov žalovaným s poukazom na § 1 ods. 1 O.z.. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že vznesenie námietky premlčania treba považovať za celkom bežné uplatnenie práva vyplývajúceho zo zákona. Je len v záujme právnej istoty, aby subjekty svoje práva uplatňovali riadne a včas. Preto uplatnenie námietky premlčania by nemalo byť zásadne v rozpore s dobrými mravmi (porovnaj § 3 ods. 1 O.z.), takže súd má povinnosť na ňu vždy prihliadať. Podľa platného právneho stavu súd nemá možnosť premlčanie práva odpustiť, ba práve naopak, premlčané právo veriteľovi nemôže priznať (§ 100 ods. 1 in fine O.z.). Žalobkyňa mala dosť času, aby sa o vykonanie svojho práva starala a aby ho uplatnila (iura vigilantibus, non dormientibus prosunt). Na základe uvedeného túto jej námietku považoval za nedôvodnú. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalobkyne nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. Odvolací súd riadiaci sa týmito úvahami preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil, čo sa týkalo aj vecne správneho a odvolacími dôvodmi nespochybneného rozhodnutia o trovách prvoinštančného konania.
8. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z dôvodu, že žalovaný bol plne úspešný v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 CSP mu síce vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania, avšak vzhľadom k tomu, že mu v odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli, ani si žiadne neuplatnil, náhrada trov odvolacieho konania mu nebola priznaná (porov. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo 14/2018).
9. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§ 421 ods. 1 CSP) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. (§ 421 ods. 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. (§ 422 ods. 1 CSP) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. (§ 424 CSP) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77. (§ 425 CSP) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. (§ 426 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.1 CSP) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods.2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods.1 CSP) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods.2 CSP) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.(§ 430 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)