Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_10Co-191-2022.pdf
PDF · 130.13 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/191/2022
Uznesenie
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej, v sporovej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX, XXX XX C., právne zastúpeného: Advokátska kancelária KLIMKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Gajova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 35 918 187, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 01 Žilina, IČO: 31 575 951, právne zastúpenému: SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, o zaplatenie 64.288,- Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 27C/37/2021-961 zo dňa 04.05.2022, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalovanému bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 64.288,-Eur spolu s 9%-ným ročným úrokom z omeškania zo sumy 38.583,- Eur od 13.12.2016 do zaplatenia a zo sumy 25.715,- Eur od 01.10.2019 do zaplatenia a vo výroku o trovách konania, zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Vo výroku, ktorým v zbytku žalobu zamietol, zostáva rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.
odôvodnenie:
Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 64.288,-Eur spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy: a/ 38.583 € od 13.12.2016 do zaplatenia, b/ 25.715 € od 01.10.2019 do zaplatenia, všetko do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. V zbytku žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca má nárok na ich náhradu v rozsahu 100 %.
2. Z odôvodnenia vyplynulo, že predmetom sporu je nárok žalobcu na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu, ktorého dôvodnosť žalobca, ktorý bol členom aj podpredsedom predstavenstva právneho predchodcu žalovaného, odvodzuje od rozhodnutia štatutárneho orgánu E. (t.j. právneho predchodcu žalobcu) z 28. júla 2016 o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu pre kľúčových zamestnancov vzhľadom na zavŕšenie predaja akcií obchodnej spoločnosti. Vychádzal z toho, že pre posúdenie veci, tj. vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu v sume 64.288,-Eur uplatneného žalobou nemá zásadný význam, v akom právnom vzťahu bol žalobca a žalovaný (t.j. či jeho právny vzťah bol založený na ustanoveniach Obchodného zákonníka alebo ustanoveniach Zákonníka práce), ale či existoval právny vzťah, obsahom ktorého bol záväzok žalobcu v prospech žalovaného spolupôsobiť pri prevode akcií ako tzv. „kľúčový zamestnanec“ a na starne druhej, záväzok žalovaného v prípade splnenia úlohy vyplatiť žalobcovi odmenu (tzv. bonus) za splnenie úlohy (prevod akcií akcionára). Konštatoval, že skutočnosť, ktorá bola medzi stranami sporu sporná (predmet sporu) bola tá, či žalobca ako vybraný tzv. „kľúčový zamestnanec“ na pozícii CEO B. C. F. (č.l. XXX) má alebo nemá nárok na
sľúbenú odmenu tzv. „mimoriadny výkonostný bonus“ z vyčleneného objemu finančných prostriedkov, ktorý mimoriadny výkonostný bonus mal byť žalobcovi spoločnosťou žalovaného vyplatený. Konštatoval, že vychádzajúc z vyššie uvedených listín a nespochybneného tvrdenia žalobcu vyplýva, že žalobca má z dôvodu splnenia zadanej úlohy na pozícii CEO nárok na výplatu finančnej čiastky v sume 64.288,-Eur tak, ako to je uvedené v liste Mimoriadny výkonostný bonus pre kľúčových zamestnancov SBSK zo dňa 28.07.2016 v dvoch splátkach. Súd prvej inštancie v bodoch 108. až 113. odôvodnenia napadnutého rozsudku formuloval svoje úvahy ohľadne dôvodnosti žalobného nároku v ďalšom nasledovne: „Žalovaný popieral vyplatenie žalovanej sumy z dvoch dôvodov. Jednak žalovaný tvrdil, že v zmysle listiny zo dňa 14.12.2015 nazvanej Špeciálny výkonostný bonus udeľovaný kľúčovým zamestnancom spoločnosti SBSK strana 2/ hore text. tam uvedený: Špeciálny bonus alebo jeho časť Vám bude vyplatená po zavŕšení obchodu a schválení bonusu zo strany dozornej rady. K predmetnej skutočnosti bol vypočúvaný svedok B. G., ktorý štylizoval predmetný list a ktorý svedok na obsah uvedeného textu uviedol, že vyplatenie špeciálneho bonusu bolo viazané len na zavŕšenie obchodu predaja akcií a nie na ďalšie schválenie dozornou radou (kohokoľvek). Text týkajúci sa podmienky vyplatenie špeciálneho bonusu až po schválení dozornou radou bol vložený do predmetnej listiny omylom (bez právneho významu). Z obsahu uvedenej výpovede jednoznačne vyplýva, že vyplatenie špeciálneho výkonostného bonusu nebolo viazané na súhlas žiadnej dozornej rady. Žalovaný ďalej odkazoval na priloženú listinu z č.l. 939 a nasl. spisu s textom Politika odmeňovania E. E., H. s dátumom účinnosti 1.3.2014, stranu 17/21 a text tam uvedený: Ukončenie funkcie člena Predstavenstva podľa článku 19 Stanov. Text tam uvedený je viazaný podľa svedka B. G. na prípadný finančný záväzok odchádzajúceho člena predstavenstva, ktorý finančný záväzok voči spoločnosti žalovaného by mal byť uhradený z nevyplatených finančných prostriedkov spoločnosti na úhradu záväzku. Podľa tvrdenia svedka, žalobca má nárok na vyplatenie celej odmeny ako mimoriadneho výkonostného ponusu v zmysle listu zo dňa 28.7.2016 /942 spisu/, pretože neexistoval žiaden záväzok žalobcu voči žalovanému, ktorý záväzok by mal byť žalobcom vyplatený alebo o čo by mal byť bonus žalobcovi krátený.“ Čiastočné zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal v konaní uplatnené nároky a to náklady vo výške 40,-Eur a zročnosť celej pohľadávky od momentu 13.12.2016, v zostatku nárok žalobcu v časti nákladov spojených s uplatnením pohľadávky a úroku nad priznanú výšku zamietol. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, čo do výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené vrátane závislého výroku o trovách konania, podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Vo svojom rozsiahlom odvolaní poukázal na to, že žalobný nárok rozporoval predovšetkým z týchto relevantných dôvodov:
- nárok žalobcu na mimoriadny výkonostný bonus (ďalej len „MVB“) bol v rozpore so zákonom č. 481/2003 Z.z. o bankách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“) a s interným predpisom právneho predchodcu žalovaného - Politika odmeňovania E. E., H. účinným od 01.03.2014 (ďalej len „Politika odmeňovania“), pretože pri jeho schválení neboli dodržané zásady podľa časti III článok X Politiky odmeňovania;
- pri schválení MVB, ako mimoriadnej odmeny člena predstavenstva, neboli dodržané interné predpisy, vrátane Rokovacieho poriadku pre predstavenstvo E. E., H.;
- nárok na MVB člena predstavenstva musela schváliť podľa § 21 ods. 3 stanov dozorná rada spoločnosti (ktorá schvaľuje zmluvu o výkone funkcie člena predstavenstva a pravidlá jeho odmeňovania), pričom v tomto prípade išlo o prenesený výkon právomoci predstavenstva v súlade s § 187 ods. 1 písm. i) Obchodného zákonníka (v znení účinnom dňa 28.7.2016);
- rozhodnutia, ktoré predchádzali schváleniu MVB predstavenstvom, vykazovali vady vylučujúce ich platnosť, pre ktoré boli aj následne zrušené;
- žalobca nepreukázal, že mu vznikol nárok na MVB v žalovanej sume ani že došlo k vzniku nároku na odmenu o 14,75 % prevyšujúcu 25%, viazanú na dosiahnutú výšku kúpnej ceny za akcie;
- výplata MVB bola dozornou radou E. E., H. pozastavená dňa 1.8.2016 a dňa 19.12.2016 bol MVB rozhodnutím predstavenstva úplne zrušený. Súd si ako spornú skutočnosť svojvoľne vymedzil iba to, či nárok bol alebo nebol schválený dozornou radou spoločnosti (bod 32. rozsudku), pričom ani v prípade tejto otázky sa nevenoval jeho argumentácii a dôkazom, ktorými preukazoval svoje tvrdenia. Súd neidentifikoval ani to, čo bolo medzi stranami sporné. Odôvodnenie rozhodnutia je preto aj z vecného hľadiska zmätočné a nespĺňa požiadavky na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V ďalšom namietal, že súd prvej inštancie dospel k nasledovným nesprávnym skutkovým zisteniam: a) E. E., H. bola akcionárom žalovaného; b) žalovaný musel zabezpečiť podmienky prevodu akcií E. E., H. na nového akcionára;
c) žalobca v nadväznosti na zistenie v zmysle písm. a) a b) vykonával prácu pre žalovaného, súvisiacu s prevodom akcií akcionára žalovaného; d) žalobca vykonával funkciu člena predstavenstva žalovaného a bol zamestnancom akcionára spoločnosti I. E., H.; e) žalobca bol vybratý ako kľúčový zamestnanec pre účely MVB ako člen predstavenstva, aj ako zamestnanec; f) žalobcovi patrí odmena za prácu, ktorú vykonával ako kľúčový zamestnanec pre žalovaného Prima banka Slovensko, a.s., pretože E. E., H. si nebola schopná zabezpečiť prevod akcií sama; g) dozorná rada spoločnosti dňa 4.12.2015 odsúhlasila odmenu ako bolo navrhnuté; h) žalovaný odmietal bonus vyplatiť iba preto, že ho neschválila dozorná rada spoločnosti; i) je irelevantné, či si žalobca uplatňuje nárok ako zamestnanec alebo ako člen predstavenstva; j) predstavenstvo E. E., H. relevantne schválilo odmenu na základe listu jeho akcionára E. J. a dalo príkaz žalovanému vyplatiť uvedené odmeny; k) nárok na výplatu MVB žalobcovi nemusela schváliť dozorná rada E. E., H.; l) neexistoval žiaden záväzok žalobcu voči žalovanému, v dôsledku ktorého by mala byť krátená žalovaná suma, čo vyplýva z Politiky odmeňovania; m) žalobcovi dôvodne patrila priznaná suma 64.288,-Eur, pričom ďalšiu časť odvolacej argumentácie venoval „poopraveniu“ skutkových zistení, ktoré považoval za nesprávne. Uviedol, že žalobca si uplatňuje nárok na odmenu, ktorá mu patrí za výkon činnosti pre E. J. H., pričom pri prevode akcií nemal žiadnu funkciu, nevykonával pri transakcii žiadne činnosti. Bol samostatnou a nezávislou entitou, bez vzťahu k E. E., H.. Žalobca preňho v rozhodnom období nevykonával žiadnu prácu ani funkciu. Žalobca bol členom predstavenstva a zamestnancom E. E., H. (predtým I. E., H.), spoločnosti, ktorá v rokoch 2015 – 2016 s ním nebola prepojená majetkovo ani personálne. Žalobca navyše nebol „vybratý“ na účely MVB ako člen predstavenstva aj ako zamestnanec. Z dôkazu – listiny „Special performance bonus“, ktorú súd označuje ako listinu na str. 892 spisu, je žalobca zaradený ako prijímateľ odmeny iba z titulu výkonu funkcie člena predstavenstva. Bonus odmietla vyplatiť spoločnosť E. E., H., ako právny predchodca žalovaného. Jedným z dôvodov bolo aj to, že odmenu neschválila dozorná rada. Ďalšími dôvodmi však bolo aj to, že všetky rozhodnutia predstavenstva, ktorými bol schválený program a výplata MVB, boli v rozpore s internými predpismi spoločnosti, na čo poukázal už v odpore proti platobnému rozkazu. Poukázal na to, že v spore je pritom kľúčové, či si žalobca uplatňuje nárok ako zamestnanec alebo ako člen predstavenstva. Z podkladu „Specific performance bonus“ je zrejmé, že nárok na odmenu prevyšujúci 25% základnej zložky mzdy môže byť priznaný iba členovi predstavenstva. Rovnako je zrejmé, že do programu boli jednotlivé osoby zaradené s poukazom na ich funkčné zaradenie a pre pracovnú pozíciu žalobcu odmena priznaná nebola. Žalobcovi bolo priznané zaradenie do programu z titulu funkcie podpredsedu predstavenstva. Nie je pritom nepodstatné, či má mimoriadny výkonnostný bonus povahu mzdy alebo odmeny člena predstavenstva, keďže sa na ne vzťahuje odlišný právny režim. Uviedol, že žalobca v spore nepreukázal výšku odplaty za akcie, preto mu vôbec nebolo možné priznať ako MVB sumu prevyšujúcu čiastku 12.000,-Eur. Navyše, táto celková suma mala byť vyplatená ako prvá časť v sume 7.200,-Eur a odložená časť v sume 4.800,-Eur. Keďže odložená časť nebola žalobcovi priznaná, v tejto časti mu nárok vôbec nepatrí. Žalobca bol pritom tou osobou, ktorá rozhodovala o priznaní odmeny „sama sebe“, čo súd vôbec nezohľadnil. Svojvoľným schválením odmeny pre zamestnancov a ďalších členov predstavenstva mu žalobca spôsobil škodu, ktorú si uplatňuje vo viacerých súdnych konaniach a ktorá už aktuálne prevyšuje 250.000,-Eur. Jeho konanie pri priznaní nároku na MVB bolo zjavne v rozpore s dobrými mravmi, preto podľa § 265 Obchodného zákonníka, ako aj podľa čl. 5 CSP, nepožíva právnu ochranu. Namietal, že v konkrétnom prípade nemôže ísť o pracovnoprávny spor. Žalobca bol predsedom a členom predstavenstva žalovaného, v dôsledku čoho nemôže byť tento spor považovaný za individuálny pracovnoprávny spor, čo vyplýva aj zo záväzného rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 11.4.2019 vo veci C-603/17 Peter Bosworth a Colin Hurley c/a Arcadia Petroleum Limited a i.. Preto treba tento spor považovať za obchodnoprávny a v súlade s § 261 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka za absolútny obchodný záväzkový vzťah. S prihliadnutím na túto skutočnosť mal súd vyhodnotiť predovšetkým tieto dôležité právne otázky: a) právnu povahu a záväznosť pokynu E. J. H. pre predstavenstvo E. E., H.; b) námietku neplatnosti rozhodnutí valného zhromaždenia E. E., H. a dozornej rady E. E., H. a ich následky na vznik nároku žalobcu na mimoriadny výkonnostný bonus;
c) možnosť výplaty MVB bez rozhodnutia dozornej rady o jeho výplate a v rozpore s Politikou odmeňovania, d) súlad nároku so zákonom o bankách. Súd prvej inštancie vôbec nehodnotil ním prezentované námietky s ohľadom na ich relevanciu podľa Obchodného zákonníka, ani neskúmal rozhodnutia orgánov právneho predchodcu žalovaného a rozhodnutie založil iba na liste predstavenstva (ktorý podľa jeho názoru treba považovať za úkon, priečiaci sa zákonu a v rozpore s dobrými mravmi), svedeckej výpovedi B. G. a obmedzil sa na konštatovanie, že nárok bol schválený, čo nepredstavuje náležité zhodnotenie právneho stavu s prihliadnutím na osobu žalobcu a aplikovateľnú právnu úpravu.
4. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalovaný na základe vykonaného právneho a ekonomického „due diligence“ realizovaného počas procesu kúpy majoritného podielu akcii spol. E. E., H. mal vedomosť o MVB a jeho celkovej výške, ako aj o podmienkach jeho výplaty. Z nesprávneho prekladu žalovaný vyvodzuje, že podľa listu zo dňa 14.12.2015 podliehala výplata bonusu aj ďalšiemu schváleniu výšky MVB dozornou radou E. E., H.. Uvedené tvrdenie sa však nezakladá na pravde, a to na základe skutočností, ktoré citoval vo vyjadrení. Uviedol, že podmienka schválenia výplaty bonusu dozornou radov bola pritom splnená schválením per rollam dňa 09.12.2015. Uviedol, že z celého procesu výplaty MVB vyplýva, že priznanie MVB zamestnancom zahrnutým do danej schémy bolo v prvom rade závislé od rozhodnutia E. J. H. ako majoritného akcionára, z ktorého podnetu bola schéma vytvorená, ako aj na základe rozhodnutí ktorých bol MVB jednotlivým osobám priznaný. Z jeho podnetu následne o tom, že takýto bonus bude zavedený a podmienkach jeho výplaty riadne rozhodla dozorná rada E. E., H.. Rozhodovanie predstavenstva E. E., H. bolo iba formálnym rozhodnutím, nevyhnutným pre naplnenie formálnoprávnej roviny. Všetci kľúčoví zamestnanci E. E., H., ktorým bol MVB priznaný, boli pri jeho akceptovaní po doručení listu, ktorým im bola oznámená výška MVB dobromyseľní v tom, že im tento bonus patrí za splnenie dohodnutých cieľov a po jeho priznaní sa MVB stal nárokovateľným. Argumentácia žalovaného, podľa ktorej nárok na vyplatenie MVB neexistuje z dôvodu zrušenia rozhodnutia o jeho prijatí, a to rozhodnutím predstavenstva zo dňa 19.12.2016 po prevzatí banky zo strany Penta Investments Limited je účelová, ako aj samotné rozhodnutie predstavenstva zo dňa 16.12.2016. Oznámením priznania bonusu danému adresátovi a jeho akceptáciou, sa daný bonus stal nárokovateľným, a tento nárok nemožno jednostranne zrušiť. Ďalšiu obšírnu časť argumentácie žalovaný venoval časovej následnosti vývoja priznania „MVB pre kľúčových zamestnancov“, schvaľovaciemu procesu o udelení špeciálneho bonusu za výkonom manažérom a zamestnancom E. E., H., vypracovaniu Dokumentu pre členov predstavenstva E. E., H., obsahu Zmluvy o výkone funkcie člena predstavenstva a Dohody o odmeňovaní člena predstavenstva. V ďalšom tiež namietal, že ak žalovaný vychádzal zo mzdového listu a konštatoval, že mesačná odmena za výkon funkcie člena (funkcionára) predstavenstva bola v paušálnej náhrade 4.000,-Eur, tak dospel k nesprávnemu skutkovému zisteniu a právnemu posúdeniu, nakoľko výška odmeny žalobcu sa nemenila a bola 185 000,- Eur v hrubom (gross), teda 15.416,67 Eur mesačne. Pre účely vyplatenia mzdy sa odmena upravila len na mzdovom liste tak, aby spolu so mzdou neprekročila zmluvne dohodnutú sumu 15.416,67 Eur mesačne. Navyše počas celého konania nebolo preukázané, že by v čase jeho odvolania z funkcie člena predstavenstva vykonával pre žalovaného činnosť podľa pracovnej zmluvy. Práve naopak, počas celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že poberal odmenu výlučne za faktickú činnosť výkonu funkcie člena predstavenstva. Pracovnú činnosť podľa pracovnej zmluvy nevykonával. Pracovná zmluva bola čisto formálna, pre účely naplnenia formálnych predpokladov na vyplácanie odmeny člena predstavenstva formou mzdy. Takto to chápal aj žalovaný, nakoľko súčasne s odvolaním z funkcie člena predstavenstva ho nútil aj k uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru a keď tento dohodu o skončení pracovného pomeru podpísať odmietol, postupoval voči nemu šikanózne.
5. Žalovaný vo svojej replike opakujúc i odvolaciu argumentáciu namietal, že žalobca ako člen predstavenstva, ktorý rozhodoval o nároku v rozpore s dovtedy schválenými kritériami, nemôže byť považovaný za dobromyseľného. Nebol totiž podriadeným predstavenstva, ktorého teoreticky mohol list o priznaní nároku uviesť do omylu o svojej dobromyseľnosti. V ďalšom okrem iného uviedol, že na tvrdenie o fiktívnom pracovnom pomere navyše nemožno prihliadnuť (§ 265 Obchodného zákonníka) aj preto, že jeho uzavretie medzi členom predstavenstva a spoločnosťou možno hodnotiť ako výkon práv, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku.
6. Žalobca vo svojej duplike opätovne v obšírnych súvislostiach namietajúc pravdivosť tvrdení žalovaného opakoval prevažnú časť už ním prezentovanej rétoriky. Uviedol, že až rozhodnutím o priznaní MVB sa tento nárok kľúčových zamestnancov stal právne nárokovateľný. MVB bol dohodnutý ako pohyblivá negarantovaná zložka odmeňovania v súlade so zákonom o bankách a Politikou odmeňovania (aj pre vybrané skupiny zamestnancov), podľa ktorých pohyblivá zložka nie je garantovaná. Tvrdenia žalovaného, že si sám rozhodol o svojom bonuse sú nepravdivé a zavádzajúce. Zamestnanci, ktorí boli súčasne členmi predstavenstva E. E., H., postupovali pri prijímaní potrebných formálnych rozhodnutí o MVB v súlade s rozhodnutím dozornej rady E. E., H. a predstavenstva E. J. H. pričom boli viazaní internými predpismi, ktoré upravovali daný postup. Nijakým spôsobom z týchto predpisov nevybočili a vždy akceptovali predchádzajúce rozhodnutia, ktorými boli v rámci internej štruktúry skupiny E. viazaní. Taktiež namietal, že by vo svojom podaní označil svoj pracovný pomer ako fiktívny, iba poukázal na skutočnosť, že počas celého konania nebolo preukázané, že by v rozhodnom období vykonával pre žalovaného činnosť podľa pracovnej zmluvy a práve naopak, počas celého konania pred súdom prvej inštancie nebolo sporné, že poberal odmenu výlučne za faktickú činnosť výkonu funkcie člena predstavenstva. Údajná protiprávnosť MVB alebo akákoľvek iná zámienka je preto iba prostriedkom k tomu, ako nevyplatiť inému sľúbenú a aj priznanú odmenu za činnosť (prácu), ktorú na žiadosť žalovaného (jeho právneho predchodcu) niekto pre žalovaného vykonal a nebol za ňu nijak inak v čase jej výkonu honorovaný, čím chce žalovaný dosiahnuť, aby všetci kľúčoví zamestnanci urobili pre neho všetku prácu nad rámec ich zmluvných povinností zadarmo, čo nemôže byť v súlade so žiadnym princípom spravodlivosti.
7. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (§ 355 ods. 1, § 359, § 362 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal rozsudok v odvolaním napadnutej časti v intenciách § 379 a § 380 CSP a rozsudok súdu prvej inštancie v rozsahu napadnutom odvolaním zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 389 ods. 1 písm. b/ CSP a § 391 CSP).
8. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Odvolacia námietka o nedostatku presvedčivého a náležitého odôvodnenia rozsudku vrátane jeho zmätočnosti, je dôvodná, nakoľko svojimi dôsledkami predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, ktorý nedostatok vzhľadom na rozsah nedostatočného odôvodnenia nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
9. Podľa § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
10. Civilný sporový poriadok venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia normovaním jeho obsahových náležitostí. Ide o návod čo má odôvodnenie rozhodnutia súdu obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania (strán sporu), ako i súdu vyššej inštancie, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti. Štruktúra odôvodnenia rozhodnutia je v priamej spojitosti so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Ak súd pri odôvodňovaní rozsudku nepostupuje spôsobom, ktorý záväzne určuje § 220 ods. 2 CSP, dochádza nielen k tomu, že rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov alebo pre ich nezrozumiteľnosť (dôvod na zrušenie v odvolacom konaní), ale aj k tomu, že základné právo na súdnu ochranu nie je naplnené reálnym obsahom.
11. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 341/2012, III. ÚS 191/2013). Rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzované s ohľadom na okolnosti každého prípadu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 163/2015 zo 17. marca 2016).
12. Odvolací súd zdôrazňuje, že odôvodnenie musí poskytovať jednoznačné, stručné a výstižné úvahy a závery konajúceho súdu o predmete sporu, resp. o jeho jednotlivých častiach. Súd by mal vo svojej argumentácii dbať na celkovú presvedčivosť odôvodnenia. To znamená na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj presvedčivé. Rozhodne nemôže ísť o situáciu, že strana sporu, resp. súd vyššej inštancie pri výkone prieskumu napadnutého rozhodnutia, musia doslova pátrať po úvahách a východiskách súdu, ktoré ho viedli k takému rozhodnutiu, aké vydal, alebo dokonca pátrať po skutkových okolnostiach a zisteniach, na ktoré súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukazuje. Posudzované rozhodnutie pre svojou neprehľadnosť a (v nemalej miere) až zmätočnosť a nekonzistentnosť je presne takýmto rozhodnutím.
13. Napriek tomu, že odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu je (čo do počtu strán) rozsiahle, jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo vzťahu tak k skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom vedúcim k vyhoveniu žalobe. Spôsob a súslednosť formulácie celého odôvodnenia rozsudku z lexikálneho a štylistického hľadiska nezodpovedá v každom smere pravidlám jasného vyjadrovania.
14. Na tomto mieste odvolací súd podotýka, že riadnemu odôvodneniu nezodpovedá, keď súd prvej inštancie v odôvodnení odkazuje na to, čo v spisovom materiáli, ktorý nie je súčasťou vyhotoveného písomného rozhodnutia (inak je tomu naopak), vyznačil nejakou farbou v konaní vypočutý svedok, ako to učinil súd prvej inštancie v bode 47. napadnutého rozsudku, keď uviedol: „Svedkyňa červenou farbou vyfarbila na čl. 891 spisu podklady, ktoré podklady vypracovala pre predstavenstvo žalovaného a na čl. 892 spisu zasa červenou farbou a zelenou zakrúžkovala, že predstavenstvo schválilo špecifický výkonnostný bonus pre vybraných zamestnancov v zmysle predloženého materiálu. Prílohou rozhodnutia predstavenstva sú listiny z č.l. 894/ až 910/ spisu. (v zmysle ktorého rozhodnutia bol schválený okruh osôb, podmienky, výška odmeny, ktorá výška odmeny bola stanovená na 659.500 Eur tak ako je uvedené na čl. 905 spisu).“ Vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu i samotnému zachyteniu podstaty svedeckej výpovede ide o bezobsažné (a tým aj nadbytočné) konštatovanie, z ktorého nie je možné vyvodiť žiadne skutkové zistenie.
15. Spomínanú nekonzinstentnosť rozhodnutia pokiaľ ide o jeho štruktúru badať najmä v tom, že v odôvodnení sú vo viacerých jeho bodoch uvedené takmer identické pasáže, či konštatovania, ktoré sa cyklicky opakujú, pričom nie je zrejmé, či sa jedná o skutkové zistenia súdu alebo len citáciu prednesov tej ktorej sporovej strany, čo možno dokumentovať na nasledovných prípadoch, v ktorých súd prvej inštancie
- v bode 16. svojho rozsudku uviedol: „Vo veci je žalovaným subjektom spoločnosť s obchodným menom Prima banka Slovensko, a.s. so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951 (predtým G. F. E., H., ešte predtým K. L. F. H., I. E. K., H. a ešte predtým K. L. F. H.), v prospech ktorého subjektu žalobca vykonával:.....“ pričom to isté opätovne uvádza aj v bode 85. svojho rozsudku: „Osobou žalovaného je spoločnosť K. F. E., H., ktorá spoločnosť žalovaného mala predtým obchodné meno: G. F. E. H. predtým K. L. F. H., I. E. K., H. E. a ešte pre tým K. L. F. H.., s dňom zápisu do obchodného registra dňom 1.1.1993, s prideleným IČO: 31 575 951.“;
- v bode 17. svojho rozsudku uviedol: „K predmetu veci je potrebné uviesť, že akcionárom žalovaného Prima banka Slovensko, a.s. bola E. E., H. so sídlom I. X, XXX XX F., A.: XX XXX XXX.“, čo doslovne uvádza aj v bode 89. svojho rozsudku;
- v bode 28. svojho rozsudku uviedol: „Na základe vyššie uvedeného výberu predstavenstvo E. E., H. dňa 16.6.2015-891, 892, schválilo tzv. SPECIAL PERFORMANCE BONUS (tzv. ŠPECIFICKÝ VÝKONOSTNÝ BONUS pre kľúčových zamestnancov E. E., H., vypracovaného B. G. (poradca predstavenstva 28.5.2015), v zmysle ktorého materiálu bol schválený špecifický výkonnostný bonus s predpokladaným ukončením akcie 12/2015, pre počet zamestnancov 671, účastníkov 4 členovia predstavenstva + 21 kľúčových zamestnancov pri nákladoch 659.500,-Eur a za ďalších tam schválených
podmienok ( č.l. 892/ až 910/ spisu ).“, čo opätovne uvádza v bode 35. svojho rozsudku: „Na základe uvedeného predstavenstvo E. E., H. dňa 28.7.2016-932/ vo forme DOKUMENTU PRE ČLENOV PREDSTAVENSTVA E. E., H. schválilo výplatu špecifických bonusov a implementáciu v zmysle predloženého materiálu.“, rovnako tak v bode 72. svojho rozsudku: „Následne predstavenstvo spoločnosti E. E., H. schválilo výplatu špecifických bonusov, toto si už realizovala samostatná spoločnosť formou rozhodnutia predstavenstva.“ a zároveň i v bode 103. svojho rozsudku: „Predstavenstvo akcionára E. E., H. schválilo dňa 26.7.2016-931/ výplatu špecifických bonusov a implementáciu v zmysle predloženého materiálu.“;
- v bode 29. svojho rozsudku uviedol: „Následne dozorná rada E. E., H. (per rollam) dňa 4.12.2015-916/ Odsúhlasila osobitnú výkonnostnú odmenu pre vybraté osoby ako bolo navrhnuté (okruh osôb, podmienky, výšku odmeny, spôsob výpočtu odmien, osoby žalobcu nevynímajú) osobami členov dozornej rady p. D., p. M., p. A....“, čo bolo v podstate zopakované v bode 96. napadnutého rozsudku: „Následne dozorná rada akcionára E. E., H. dňa 4.12.2015 -916/ vyššie uvedený postup predaja akcií prostredníctvom tzv. „kľúčových zamestnancov“ schválila per rollam dňa 4.12.2015 s predmetom: Odsúhlasenie osobitnej výkonostnej odmeny pre vybraté osoby ako je navrhnuté.“ ;
- v bode 30. svojho rozsudku uviedol: „Po odsúhlasení vyššie uvedeného predstavenstvom a dozornou radou bol žalovaným vypracovaný tzv. motivačný list, nazvaný E. (SÚKROMNÉ A DOVERNÉ) zo dňa 18.12.2015 - č.l. 923/ až 926/ spisu, podpísané H. D. (predsedom predstavenstva) a N. O. (riaditeľom personálního oddelenia), ktorá listina zaručovala žalobcovi odmenu za prácu naviac vo forme špeciálneho výkonnostného bonusu v sume 92.500,-€ a iné.“ , čo je obdobne uvedené aj v bode 97. napadnutého rozsudku: „Vyššie uvedený postup dozornou radou E. E., H. bol následne prepracovaný do písomnej podoby – motivačního listu E. súkromné a dôverné (pre B. C.) vo forme Špeciálny výkonostný bonus udeľovaný kľúčovým zamestnancom spoločnosti SBSK zo dňa 14.12.2015 -925/ (podpísané H. D. a N. O.)“ a obdobne tak obsiahnuté aj v bode 99. rozsudku: „Uvedený písľub (záväzok) bol daný vo forme listiny zo dňa 14.12.2015-925/ ako Špeciálny výkonostný bonus udeľovaný kľúčovým zamestnancom spoločnosti SBSK, vo vyčíslenej sume 92.500€, ktorú listinu podpísal vo Wiedni osoby H. D. a N. O..“;
- v bode 34. svojho rozsudku uviedol: „Vzhľadom k tomu, že ku dňu 28.7.2016 mala E. J., H. jednoznačne preukázané, že proces prevodu akcií je zavŕšený, E. J., H. zaslal spoločnosti E. E., H. mail – 930/ spisu, na základe ktorého mailu malo predstavenstvo spoločnosti E. E., H. schváliť výplatu špecifických bonusov a implementáciu v zmysle predloženého.“, čo vo vzťahu k zavŕšeniu procesu predaja sa uvádza aj v bode 105. rozsudku: „Nebolo sporné, že ku dňu 28.7.2016 mal akcionárovi spoločnosti žalovaného E. E., H. jednoznačne preukázané, že proces prevodu akcií akcionára bol zavŕšený (došlo k prevodu akcií na nového akcionára).“, čo je však v rozpore s konštatovaním obsiahnutým v bode 100. napadnutého rozsudku, v ktorom sa uvádza, že proces predaja akcií bol zavŕšený dňa 29.7.2016: „Tzv. „kľúčový zamestnanci“ žalobcu nevynímajúc okrem svojej základnej práce v prospech žalovaného vykonávali následne prácu na predaji akcií až do jeho zavŕšenia, pričom proces predaja akcií bol zavŕšený dňa 29.7.2016.“;
- v bode 37. svojho rozsudku uviedol: „V zmysle predmetného listu bola vyčíslená odmena žalobcu v sume 64.288€, ktorá odmena mala byť žalobcovi vyplatená:
- 60% bonusu vo výške EUR 38.573 bude vyplatený po zavŕšení predajnej transakcie,
- 40% bonusu vo výške EUR 25.715 za rok 2015 bude odložené o 3 roky, s termínom výplaty v roku 2019.“, čo opätovne bolo uvedené aj v bode 104. rozsudku: „Následne predstavenstvo žalovaného listom dňa 26.7.2016 – 942/ spisu vo forme PRÍSNE TAJNÉ/ DVERNÉ, ako podanie Mimoriadny výkonostný bonus pre kľúčových zamestnancov SBSK, adresované p. C. informovalo žalobcu, že po splnení úlohy bude žalobcovi vyplatený mimoriadny výkonostný bonus ako kľúčového zamestnanca SBSK v sume 64.288€ a to nasledovne:
- 60% bonusu vo výške EUR 38.573 bude vyplatený po zavŕšení predajej transakcie,
- 40% bonusu vo výške 25.715 za rok 2015 bude odložené o 3 roky, s termínom výplaty v roku 2019.
16. Už len vyššie uvedené cyklické konštatovania demonštrujú neprehľadnú koncepciu odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď z odôvodnenia nie je zistiteľné na základe akých dôkazov dospel súd k skutkovým zisteniam, resp. ku konštatovaniam, ktoré sú súčasťou odôvodnenia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zistiteľné, kde začína hodnotenie v konaní vykonaných dôkazov a čo sú zásadné skutkové zistenia. Súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žalovaného nároku, hoci v odôvodnení napadnutého rozhodnutia absentuje (akékoľvek nehovoriac o relevantnom) posúdenie právneho vzťahu medzi sporovými stranami i samotného žalobného nároku, t.j. subsumpcia zisteného skutkového stavu pod právnu normu vyjadrenú v ustanoveniach právnych predpisov, ktoré pri posúdení žalobného nároku súd aplikoval.
17. Nemožno sa vôbec stotožniť s konštatovaním súdu prvej inštancie obsiahnutom v bode 84. napadnutého odôvodnenia, podľa ktorého pre posúdenie veci, tj. vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu v sume 64.288,-Eur uplatneného žalobou nemá zásadný význam, v akom právnom vzťahu bol žalobca a žalovaný (t.j. či jeho právny vzťah bol založený na ustanoveniach Obchodného zákonníka alebo ustanoveniach Zákonníka práce), ale či existoval právny vzťah, obsahom ktorého bol záväzok žalobcu v prospech žalovaného spolupôsobiť pri prevode akcií ako tzv. „kľúčový zamestnanec“ a na starne druhej, záväzok žalovaného v prípade splnenia úlohy vyplatiť žalobcovi odmenu (tzv. bonus) za splnenie úlohy (prevod akcií akcionára). Toto konštatovanie je logicky protirečivé a neudržateľné. V predmetnom spore je pritom zásadné, či si žalobca uplatňuje nárok ako zamestnanec alebo ako člen predstavenstva. V priebehu konania nebolo zo strany súdu prvej inštancie náležite objasnené, či žalobca rozhodoval o priznaní odmeny „sebe samému“ ako tvrdí žalovaný, pravdivosť čoho však žalobca popiera.
18. Nielen v posudzovanej veci má totiž význam posúdenie charakteru sporu, a to nielen z hľadiska určenia kauzálnej príslušnosti súdu (hoc po reforme súdnej mapy by to na predmetnú vec nemalo žiaden vplyv, nakoľko s účinnosťou od 1. júna 2023 je na konanie v pracovnoprávnych sporoch pre obvod Krajského súdu v Žiline kauzálne príslušný Okresný súd Žilina). V súdenej veci žalovaný vzniesol námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Ružomberok (č.l. 102 spisu) dôvodiac, že vzhľadom na postavenie žalobcu, ktorý bol členom predstavenstva žalovaného, nejde o individuálny pracovnoprávny spor, na základe čoho Okresný súd Ružomberok postúpil vec Okresnému súdu Žilina (č.l. 226 spisu) ako súdu všeobecne miestne príslušnému a konajúci súd prvej inštancie s takýmto postupom nevyjadril nesúhlas.
19. Právna kvalifikácia žalobného nároku je dôležitou úlohou súdu a musí byť zrejmá aj z odôvodnenia rozhodnutia, ktorým súd žalobný nárok judikuje. Odvolací súd len pre úplnosť podotýka, že právna kvalifikácia nároku, i keď je v žalobe uvedená, nie je pre súd záväzná a súd je pri rozhodovaní viazaný zisteným skutkovým stavom, nie však tým, ako strana sporu skutkový stav právne posudzuje. Hoci súd prvej inštancie v bodoch 77. až 81. napadnutého rozsudku odcitoval ustanovenia Obchodného zákonníka (§ 154 ods. 1, § 155 ods. 1, § 197 ods. 1 a 2, § 261 ods. 6 písm. a/, § 187 ods. 1 a 2) z obsahu odôvodnenia sa nedá zistiť ako a vo vzťahu k čomu ich aplikoval. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva žiadnu odpoveď ani na žalovaným namietaný rozpor so zákonom o bankách, ustanovenia ktorého nie sú v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec spomenuté. V odôvodnení napadnutého rozsudku celkovo absentuje zaoberanie sa zásadnou argumentáciou žalovaného obsiahnutou v jeho podaniach.
20. Len pre úplnosť odvolací súd poznamenáva, že z rozhodovacej činnosti mu je známe jedno z posledných rozhodnutí dovolacieho súdu týkajúceho sa obdobného nároku na vyplatenie mimoriadneho výkonnostného bonusu uplatňovaného voči žalovanému jeho zamestnancom, a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/103/2021 zo dňa 25.10.2023, ktorým bolo dovolanie žalovaného zamietnuté. V označenom rozhodnutí sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, podľa ktorého mimoriadny výkonnostný bonus nebol priznaný ako taká zložka odmeny zamestnanca, ktorú zákon priznať zakazuje, práve naopak, bol priznaný v súlade s § 23b ods. 1 písm. a) vtedy účinného zákona o bankách, majúc za to, že zákon o bankách v tom čase priznanie pohyblivej zložky odmeny, závislej od hodnotenia výkonnosti zamestnanca, umožňoval, nešlo teda o plnenie, ktoré by bolo (čo do podstaty nároku) v rozpore s citovaným ustanovením. V bode 28. označeného rozsudku dovolací súd tiež konštatoval, že odvolací súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že rozhodnutie štatutárneho orgánu E. z 28. júla 2016 o priznaní mimoriadneho výkonnostného bonusu žalobcovi zaväzuje žalovaného ako právneho nástupcu E. aj v prípade, ak by bolo v rozpore s niektorými povinnosťami banky ustanovenými v zásadách odmeňovania podľa zákona o bankách alebo podľa interných predpisov banky. Vo vzťahu k predmetnému rozsudku dovolacieho súdu však odvolací súd zdôrazňuje, že sa týka situácie, keď žalobcom bol zamestnanec právneho predchodcu žalovaného, ktorý nebol členom predstavenstva a v žiadnej inej pozícii sa nezúčastňoval na jeho rokovaní a teda žalobca v tamtej veci nerozhodoval sám o vlastnej odmene.
21. Odvolací súd uzatvára, že vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný. Nedostatky odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie mali za následok, že rozhodnutie nespĺňalo požiadavky obsiahnuté v ustanovení v § 220 CSP. Z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie postráda náležitú argumentáciu, ako aj vzhľadom na absenciu komplexného hodnotenia vykonaných dôkazov (každý jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti), chýbal argumentačný základ, ktorý by mohol odvolací súd preskúmať. Ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03). V súdenej veci odôvodnenie napadnutého rozhodnutia nedáva vôbec žiadnu odpoveď na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania, a nie je možné z neho zistiť na základe čoho dospel súd prvej inštancie ku všetkým vyššie uvedeným sumám obsiahnutým v enunciáte napadnutého rozsudku. Inak povedané odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje dostatok relevantných dôvodov objasňujúcich jeho výroku, ktorým žalobe vyhovel.
22. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností odvolaciemu súdu neostala iná možnosť ako rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zrušiť a vrátiť mu vec v tomto rozsahu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, pretože neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zmenu. Odvolaním nenapadnutého výroku, ktorým súd prvej inštancie v zbytku žalobu zamietol, sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka.
23. V ďalšom konaní súd prvej inštancie predovšetkým náležite zistí skutkový stav tak, aby mal oporu vo vykonaných dôkazoch, vec prejedná a dôsledne sa vysporiada aj so zásadnou argumentáciou sporových strán a všetkými ich relevantnými námietkami prezentovanými tak v konaní pred súdom prvej inštancie ako i v odvolacom konaní a znova rozhodne o žalobnom nároku v rozsahu, v ktorom o ňom ešte nebolo rozhodnuté s tým, že žalobou uplatnený nárok posúdi podľa príslušnej hmotnoprávnej úpravy (t.j. žalobný nárok výslovne právne kvalifikuje). Svoje rozhodnutie je súd prvej inštancie povinný riadne odôvodniť podľa kritérií uvedených v ustanovení § 220 CSP.
24. V novom rozhodnutí okresný súd zároveň rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
25. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie nie je prípustné (§ 420 a § 421 CSP a contrario).