Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Co/127/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Kašíkovej a členov senátu Mgr. Františka Dulačku a JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne spravodajkyne), v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/X, XXX XX D. E. B., IČO: 37 184 059, právne zastúpeného: JUDr. Ľudmila Jurčová, advokát, s miestom výkonu advokácie: F. G. XX, XXX XX H. - A. I. J. A., proti žalovanému: E. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. F. XX, XXX XX L. G. M., právne zastúpenému: JUDr. Anna Kokavcová, advokátka s miestom výkonu advokácie E. XX, XXX XX C., o zaplatenie 5.257,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. -110 zo dňa 9. mája 2023, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu (výrok I.). Žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.). 2. Dôvodom zamietnutia žaloby bol záver o premlčaní nároku žalobcu (učinený na základe žalovaným vznesenej námietke premlčania), a to z dôvodu, že žaloba na náhradu škody spôsobenej úmyselným trestným činom bola podaná po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, v dôsledku ktorej skutočnosti nie je možné takýto nárok súdne vymáhať. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané a medzi stranami ani nebolo sporné, že žalovaný bol rozsudkom Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 27.04.2015, ktorým došlo k schváleniu dohody o vine a treste zo dňa 09.04.2015 uzavretej medzi žalovaným ako obvineným a prokurátorom Okresnej prokuratúry Žilina, uznaný vinným zo spáchania úmyselného trestného činu, a to pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa podľa , . Tiež mal preukázané a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca si v trestnom konaní uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej uvedeným trestným činom. Žalobca ako poškodený bol rozsudkom trestného súdu odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody vo výške 5.257,- Eur na občianskoprávny proces v súlade s ustanovením . Predmetný rozsudok Okresného súdu Žilina sp. zn. zo dňa 27.04.2015 nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.04.2015. Konštatoval, že žalobca získal definitívnu vedomosť o škode, o jej výške, resp. rozsahu ako aj o osobe zodpovednej za škodu najneskôr právoplatnosťou uvedeného rozsudku, t.j. dňom 27.04.2015, ktorú skutočnosť v priebehu konania žalobca ani nijakým spôsobom nerozporoval. Najneskôr od tohto momentu vedel žalobca jednoznačne určiť výšku škody a subjekt zodpovedný za jej spôsobenie. Samotný žalobca vo svojich vyjadreniach poukazoval na skutočnosť, že v predmetnom trestnom rozsudku bola ustálená výška škody, osoba škodcu ako aj samotná príčinná súvislosť medzi spôsobenou škodou a úmyselným protiprávnym konaním žalovaného. Vzhľadom na uvedené dospel k

záveru, že žalobca najneskôr od právoplatnosti trestného rozsudku (dňa 27.04.2015) získal skutočnú vedomosť o škode a škodcovi, a teda najneskôr od tohto momentu mu začala plynúť subjektívna premlčacia doba v trvaní dvoch rokov, ktorá uplynula dňa 27.04.2017. Keďže žaloba bola podaná dňa 30.09.2021, t.j. 6 rokov po právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozsudku, ktorým bol poškodený odkázaný so svojim nárokom na náhradu škody vo výške 5.257,- Eur na civilné konanie, dospel k záveru, že nárok žalobcu je premlčaný a to uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby, ktorá uplynula v rámci 10-ročnej objektívnej doby, ktorá plynula odo dňa, kedy ku škode došlo. K argumentácii žalobcu ohľadom objektívnej premlčacej lehoty v trvaní 10 rokov, v rámci ktorej si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody na súde, poukázal na vyššie uvedené s tým, že objektívna premlčacia doba plynie odo dňa, kedy došlo ku udalosti, z ktorej škoda vznikla, čo v danom prípade znamená, že objektívna premlčacia doba plynula od dátumu splatnosti jednotlivých faktúr, od ktorých si žalobca odvodzuje nárok na náhradu škody. Súhlasil s tvrdením žalobcu, že k uplatneniu práva došlo počas plynutia objektívnej premlčacej doby, avšak obe premlčacie doby tak subjektívna ako aj objektívna sú od seba vzájomne nezávislé čo do svojho priebehu, preto ak skončí priebeh jednej z nich, právo sa premlčí bez ohľadu na tú druhú. V prípade, ak v priebehu objektívnej premlčacej doby uplynie celá subjektívna premlčacia doba, ku ktorej situácii došlo aj v prejednávanom prípade, právo sa premlčí uplynutím subjektívnej premlčacej doby a na ďalšie plynutie objektívnej premlčacej doby sa neprihliada. Objektívna premlčacia doba teda nijakým spôsobom nepredĺži plynutie subjektívnej premlčacej doby. To znamená, že v prípade, ak by začiatok plynutia subjektívnej i objektívnej premlčacej lehoty boli totožné, právo poškodeného sa premlčí už márnym uplynutím dvojročnej subjektívnej premlčacej doby. Objektívna premlčacia doba bude síce ďalej plynúť, avšak ak vo zvyšku objektívnej premlčacej lehoty poškodený uplatní právo na súde, nedokáže úspešne čeliť námietke premlčania, pretože jeho právo sa premlčalo už momentom márneho uplynutia premlčacej doby subjektívnej. Nestotožnil s argumentom žalobcu, že uzavretím dohody o vine a treste malo dôjsť k uznaniu dlhu, a teda k začatiu plynutia novej 10-ročnej premlčacej doby, nakoľko mal za to, že žalovaný v konaní o dohode o vine a treste výslovne neuznal nárok žalobcu na náhradu škody. Žalovaný v rámci konania o dohode o vine a treste odpovedal súdu na taxatívne vymedzené otázky vyplývajúce z až j) , pričom súd nemal preukázané, že by žalovaný v rámci tohto konania výslovne uznal žalobcov nárok na náhradu škody v ním uplatnenom rozsahu. Konštatoval, že ak medzi prokurátorom a obvineným nedošlo k dohode o náhrade škody, prokurátor navrhne v rámci konania o dohode o vine a treste, aby súd poškodeného odkázal s nárokom na náhradu škody alebo jej časti na civilný proces alebo iné konanie podľa . Vzhľadom na uvedené nemal preukázané, že by v prejednávanom prípade žalovaný uzavretím dohody o vine a treste v rámci trestného konania uznal svoj dlh voči žalobcovi čo do dôvodu alebo výšky tak, ako to predpokladá , a teda že by žalobcovi plynula nová 10-ročná premlčacia doba. Prisvedčil argumentu žalovaného, že za riadne pokračovanie v konaní tak ako to predpokladá nie je možné považovať pasivitu žalobcu v trvaní približne 6 rokov. Žalobca si po skončení trestného konania v roku 2015, v rámci ktorého bol so svojim nárokom na náhradu škody spôsobenej trestným činom odkázaný na civilný proces, resp. občianskoprávne konanie, uplatnil predmetný nárok na náhradu škody v civilnom konaní podaním žaloby až v roku 2021, čo znamená po 6 rokoch od právoplatnosti a vykonateľnosti trestného rozsudku. Takéto konanie žalobcu nie je možné považovať za riadne pokračovanie v konaní. Vyslovil, že poškodený riadne pokračuje v konaní po tom, čo bol v rámci adhézneho konania odkázaný so svojim nárokom na civilné konanie, ak si v primeranej dobe po skončení trestného konania uplatní predmetný nárok v civilnom súdnom konaní. V danej veci je rozhodujúce, či k uplatneniu práva na súde došlo v primeranej dobe, pričom primeranosť tejto doby je potrebné posudzovať v každom jednotlivom prípade osobitne. V konaní nezistil a žalobca ani netvrdil žiadne skutočnosti, ktoré by mu bránili v uplatnení predmetného nároku na náhradu škody, s ktorým bol v rámci trestného konania odkázaný na civilné konanie, podaním žaloby na príslušný súd, a teda v pokračovaní v konaní. Žalobca mal dostatočný podklad aj s poukazom na rozsudok vydaný v trestnej veci na uplatnenie svojho nároku na náhradu škody v civilnom konaní, keď vedel, voči komu má žaloba smerovať ako aj výšku nároku. V prejednávanom prípade tak nemal preukázané splnenie podmienok pre spočívanie premlčacej doby v zmysle , keď žalobca s podaním žaloby o náhradu škody spôsobenej trestným činom čakal viac ako 6 rokov.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Podanie odvolania odôvodnil tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako i tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Namietajúc právne posúdenie

premlčania žalobného nároku uviedol, že v konaní argumentoval tým, že žalovaný bol uznaný za vinného na tom skutkovom základe, že ako štatutárny zástupca spoločnosti RENOVA team, s.r.o. odobral v priebehu rokov 2012 a 2013 tovar, stavebný materiál, stavebné práce a iné predmety dodávok od žalobcu pričom po uskutočnení dodávky od dodávateľov neuhradil príslušné faktúry v lehote splatnosti a ani následne s cieľom zmariť uspokojenie veriteľov spoločnosti RENOVA team, s.r.o., v priebehu roka 2012 a 2013 z úhrad finančných prostriedkov pre spoločnosť RENOVA team, s.r.o. prijatých na jeho súkromný bankový účet a ďalším špecifikovaným konaním spôsobil mu škodu vo výške 5.257,- Eur. Nárok na náhradu škody si uplatnil už počas trestného konania a po jeho skončení si následne uplatnil nárok v civilnom konaní pričom tak urobil v rámci objektívnej 10 ročnej premlčacej doby. Konajúci súd síce v odôvodnení rozsudku uviedol, že si nárok v civilnom konaní neuplatnil v primeranej dobe po právoplatnom ukončení trestného konania, primeranosť tejto lehoty však nijakým spôsobom bližšie nevysvetlil, z ktorého dôvodu považuje v tomto smere napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný. Zo súdnej praxe vyplýva, že poškodený v začatom konaní riadne pokračuje tiež vtedy, ak po skončení iného (trestného) konania pokračuje v konaní podaním návrhu (žaloby) na uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní (poškodený nebráni v konaní). Ak (podľa okolností prípadu) poškodený v konaní riadne pokračuje podaním návrhu o uspokojenie rovnakého nároku v občianskom súdnom konaní, premlčacia doba nezačne znovu plynúť dňom právoplatnosti rozhodnutia v predchádzajúcom konaní, ale jej plynutie bude naďalej prerušené až do právoplatného skončenia tohoto (nadväzujúceho) konania (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 13. novembra 2008, sp. zn. ). Je nesporné, že uplatnil svoj nárok v objektívnej 10 ročnej premlčacej dobe. S poukazom na mal za to, že v prejednávanom prípade boli preukázané také dôvody a okolnosti, pre ktoré možno považovať vznesenie námietky premlčania žalovaným za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný bol právoplatne odsúdený za spáchanie úmyselného trestného činu – zločinu poškodzovania veriteľa (medzi inými aj žalobcu). Škodu, ktorá mu bola spôsobená, žalovaný neuspokojil ani len čiastočne. Tieto skutočnosti konajúci súd pri vyhodnocovaní dôvodnosti vznesenej námietky premlčania žalovaným do úvahy vôbec nezobral. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej praxi už vyslovil názor, že vo všeobecnosti nie je vylúčené, aby vznesenie námietky premlčania žalovaným mohlo byť považované za konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, pretože výkon žiadneho práva nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. O takýto prípad však môže ísť iba výnimočne. V rozpore s dobrými mravmi môže byť však len taký výkon práva účastníkom v občianskom súdnom konaní, ktorý je výrazom zneužitia tohto práva na úkor druhého účastníka konania, pričom vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania môže o takýto prípad ísť len vtedy, ak druhý účastník konania márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie priznanie účinkov premlčania bolo neprimerane tvrdým postihom (, ). V ďalšom odcitoval z rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. týkajúcom sa aplikácie zásady súladného výkonu práv s dobrými mravmi v kontexte spravodlivosti, ktorá je imanentnou kategóriou práva. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody v občianskom súdnom konaní, vychádza v otázke riadneho uplatnenia nároku na náhradu škody v adhéznom konaní predovšetkým z rozhodnutí vydaných v trestnom konaní. Nie je však nimi (ani prístupom súdu v trestnom konaní k otázke uplatnenia nároku na náhradu škody) viazaný pri posudzovaní otázky premlčania nároku. Riadne pokračuje v konaní ten, kto nebráni svojimi procesnými úkonmi jeho náležitému priebehu tak, aby toto konanie mohlo skončiť meritórnym rozhodnutím. Nemožno teda napr. uvažovať o riadnom pokračovaní v konaní tam, kde žalobca vezme žalobu späť, prípadne nepodá návrh na pokračovanie v konaní prerušenom podľa ustanovenia a pod. Pokiaľ však poškodený v trestnom konaní nepodá odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa a nezúčastní sa konania na súde druhého stupňa, nemožno na základe toho urobiť záver, že nepokračoval riadne v trestnom konaní. (správa o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie, Najvyššieho súdu ČSR z 24. októbra 1979, ktorá bola prejednaná a vzatá na vedomie plénom Najvyššieho súdu ČSR dňa 5. decembra 1979, sp. zn. Pls 2/79, R 22/1979) Tvrdil, že v konaní nebolo preukázané, že by riadne nepokračoval v konaní vo veci vymoženia spôsobenej škody po skončení trestného konania. Podľa jeho názoru, ak upravuje dĺžku objektívnej premlčacej doby pri úmyselne spôsobenej škode na dobu 10 rokov, je na mieste považovať uplatnenie jeho nároku v civilnom konaní po ukončení trestného konania v rámci objektívnej premlčacej doby za primerané. Nemôže preto obstáť argument konajúceho súdu o tom, že si svoj nárok v civilnom konaní uplatnil až po uplynutí 6 rokov od právoplatnosti skončenia trestného konania a teda takéto uplatnenie nie je možné považovať za uplatnenie v primeranej lehote. Uvedený argument súdu

nie je v odôvodnení rozsudku ničím odôvodnený, v dôsledku čoho je napadnutý rozsudok zmätočný a nepreskúmateľný.

4. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu poukázal na bod 28. rozsudku, v ktorom sa súd vysporiadal s otázkou primeranosti doby, ktorá uplynula od skončenia trestného konania a uplatnenia nároku na náhradu škody v civilnom konaní podaním žaloby na náhradu škody. Pokiaľ ide o citovaný výňatok zo Správy o rozhodovaní súdov o náhrade škody vo veciach, ktorým predchádzalo adhézne konanie - Cpj35/78 NS ČSR a Pls 2/79 NS ČSR, tento sa na daný prípad nevzťahuje. Poukázal na to, že žalobca po prvýkrát označil vznesenie námietky premlčania žalovaným za konanie v rozpore s dobrými mravmi až v odvolacom konaní. Žalobcom citované časti rozhodnutí Ústavného súdu SR však úplne jasne vysvetľujú kedy by vznesenie námietky premlčania voči uplatnenej pohľadávke mohlo byť považované za konanie v rozpore s dobrými mravmi, čo daný prípad jednoznačne nie je. Žiadnym spôsobom nebránil žalobcovi, aby si včas uplatnil svoje právo a ani mu nebránil, aby oprávnenosť svojho práva preukázal. Vznesením námietky premlčania nezneužil právo na úkor žalobcu. Naopak, žalobca, hoci si mohol uplatniť nárok na zaplatenie predmetných faktúr voči spoločnosti RENQVA team, s.r.o., v ktorej bol konateľom, obvyklou cestou v obchodnoprávnom konaní už vr. 2012, zvolil radšej cestu uplatnenia náhrady škody v trestnom konaní mysliac si, že vymôže svoju spornú pohľadávku bez dokazovania a zaplatenia trov konania. Mal za to, že skôr takéto konanie žalobcu by sa dalo označiť ako zneužitie práva, teda konanie v rozpore s dobrými mravmi.

5. Žalobca nevyužil svoje právo reagovať na vyjadrenie žalovaného replikou.

6. Krajský súd v Žiline ako odvolací súd ( ) po zistení, že odvolanie podala včas sporová strana proti rozsudku, proti ktorému je prípustné odvolanie (, , ), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) preskúmal rozsudok v napadnutej časti v intenciách a a rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

7. Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie zo skutočností zadokumentovaných v spise dospel k správnym skutkovým zisteniam, vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil. Nakoľko odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku zodpovedá kritériám uvedeným v ust. , odvolací súd konštatuje správnosť týchto dôvodov, v plnom rozsahu sa s ním stotožňuje a v podstatných bodoch naň odkazuje. Na zdôraznenie správnosti odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie v rozsahu viazanosti odvolacími dôvodmi poukazuje iba na niektoré ďalšie skutočnosti ( ).

8. V súdenej veci je odvolacia argumentácia žalobcu primárne založená na názore, podľa ktorého sa má pri posúdení plynutia premlčacej doby brať do úvahy objektívnu 10 ročnú doby (nie dvojročnú subjektívnu) s tým, že eventuálne na námietku premlčania nemá byť prihliadané z dôvodu, že bola vznesená v rozpore s dobrými mravmi. Ďalšia časť argumentácie bola venovaná tvrdeniu o tom, že žalovaný nárok bol žalobcom uplatnený na súde v primeranej lehote po právoplatnom ukončení trestného konania s akcentom na to, že primeranosť lehoty nebola zo strany súdu bližšie vysvetlená. Vychádzajúc zo skutkového stavu veci, ktorý bol súdom prvej inštancie zistený dôsledne, odvolací súd posúdil odvolanie žalobcu ako nedôvodné, a to z nasledovných dôvodov:

9. Podľa každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s , ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe, v tomto zákone ustanovenej. Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Podľa , právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

Podľa , najneskoršie sa právo na náhradu škody premlčí za tri roky a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, za 10 rokov odo dňa keď došlo k udalosti, v ktorej škoda vznikla; to neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Podľa , ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie. To platí aj o práve, ktoré bolo právoplatne priznané a pre ktoré bol na súde alebo u iného príslušného orgánu navrhnutý výkon rozhodnutia. 10. Premlčanie má pobádať oprávnený subjekt k tomu, aby pod sankciou premlčania uplatnil svoje právo v stanovených lehotách na príslušných orgánoch a aby tak do nekonečna neodďaľoval požiadavku splnenia od povinného subjektu. Zmyslom inštitútu premlčania je zvýšenie istoty v právnych vzťahoch, a to prípadne aj za cenu straty vynútiteľnosti práva. Premlčaním sa rozumie kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého nárok možno odvrátiť námietkou premlčania. Premlčanie je teda uplynutie času ustanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo bývalo vykonané v dôsledku čoho povinný subjekt môže čeliť súdnemu uplatneniu práva námietkou premlčania. Použitie námietky premlčania má za následok zánik nároku patriaceho k obsahu práva, t.j. zánik jeho súdnej vymáhateľnosti v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Premlčaním teda právo samo o sebe nezaniká, iba sa oslabuje a to práve v tej zložke, ktorá predstavuje nárok. Avšak ani nárok premlčaním sám o sebe nezaniká a oprávnený sa môže svojho premlčaného práva domáhať žalobou, na základe ktorej dlžník môže byť na splnenie pohľadávky zaviazaný, ak sa premlčania nedovolá. Ak však žalovaný vznesie námietku nárok zaniká, ale subjektívne právo trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Ak ale povinný premlčané právo splní, hoci o premlčaní ani nevedel, nemôže plnenie požadovať späť ako bezdôvodné obohatenie. Na premlčanie súd prihliada len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Ak súd zistí, že uplatnený nárok je premlčaný a dlžník vzniesol námietku premlčania, súd už bližšie neskúma existenciu subjektívneho práva veriteľa.

11. Pri premlčaní práva na náhradu škody je ustanovená kombinovaná premlčacia doba, a to subjektívna a objektívna. Začiatok subjektívnej i objektívnej premlčacej doby je stanovený odlišne, na sebe nezávisle, a ich plynutie a skončenie je tiež vzájomne nezávislé. Subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, ktorú nemožno prekročiť. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná a pre začatie jej plynutia je významný subjektívny prvok pozostávajúci z dvoch zložiek, a to kedy sa poškodený dozvie o škode, pričom sa vyžaduje preukázaná vedomosť poškodeného o vzniknutej škode určitého druhu a rozsahu do tej miery, aby mohol svoj nárok uplatniť v žalobnom návrh na súde, pričom tento okamih sa nemusí kryť s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním a druhá zložka je, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Objektívna premlčacia doba ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, je 10 ročná a táto začne plynúť od okamihu škodnej udalosti. Objektívnu premlčaciu dobu nemožno prekročiť, hoci by boli ešte podmienky na plynutie subjektívnej premlčacej doby. Ak uplatnenie nároku na náhradu škody v civilnom sporovom konaní (resp. občianskom súdnom konaní) predchádzalo jeho uplatnenie v trestnom konaní, treba pri vnesenej námietke premlčania vychádzať zo zistenia, či nárok na náhradu škody v trestnom konaní bol uplatnený riadne, či poškodený v tomto konaní riadne pokračoval, či mu bola prisúdená celá náhrada škody alebo bol so svojimi nárokmi odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych a či v občianskom súdnom konaní uplatnil svoj nárok ešte včas v rámci plynutia premlčacej doby, respektíve bezprostredne po skončení trestného konania. Ak poškodený uplatnil v trestnom konaní nárok na náhradu škody spôsobenej mu trestným činom a v tomto začatom konaní riadne pokračoval, premlčacia lehota sa zastaví a v priebehu tohto konania neplynie. Po skončení trestného stíhania, v ktorom nedošlo k uloženiu povinnosti nahradiť uplatnenú škodu a poškodený bol vyrozumený o skončení stíhania, plynutie premlčacej doby pokračuje.

12. Na základe vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalovaný sa dopustil pokračovacieho zločinu poškodzovania veriteľa, ktorým spôsobil celkovú škodu vo výške 157.353,37 Eur, pričom žalobca bol so svojim nárokom na náhradu škody vo výške 5.257,-Eur odkázaný na občiansko-právne konanie. S poukazom na ustanovenie , je súd pri náhrade škody viazaný rozhodnutím o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto tento trestný čin spáchal. Žalobca v rámci vyšetrovania v trestnom konaní vyčíslil škodu (žalovanú sumu) spôsobenú mu žalovaným, čiže už v tomto období vedel, aká škoda mu konaním žalovaného vznikla. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie podotýka, že už najneskôr pri oboznamovaní sa výsledkami vyšetrovacieho spisu (pred podaním návrhu na schválenie dohody o vine a treste, resp. obžaloby), musela mať poškodená strana vedomosť o tom, kto a akú škodu (v akej

výške) jej spôsobil. Len v prípade, ak by aj z nejakého relevantného dôvodu táto subjektívna premlčacia lehota poškodenému nezačala plynúť dňom kedy bol oboznámený výsledkami vyšetrovania, tak by subjektívna premlčania doba začala plynúť najneskôr právoplatnosťou rozsudku, ktorým bol poškodený podľa so svojím nárokom odkázaný na konanie občianskoprávne, ako v súdenej veci konštatoval i súd prvej inštancie. Uvedené je možné považovať za správne. Odhliadnuc od vysloveného názoru o začiatku plynutia premlčacej doby (najneskôr od oboznamovania sa výsledkami vyšetrovacieho spisu) treba zdôrazniť, že riadnym uplatnením nároku na náhradu škody iniciovaním adhézneho konania v rámci trestného konania premlčacia doba neplynula (spočívala), a to až do právoplatného skončenia trestného konania, v danom prípade právoplatnosti označeného rozsudku trestného súdu vydaného v dohodovacom konaní. S poukazom na uvedené je zrejmé, že žalobcovi uplynula dvojročná subjektívna premlčacia doba a žalovaný sa premlčania tohto nároku v rámci civilného sporového konania riadne dovolal.

13. Odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú i námietku, podľa ktorej malo byť pri posudzovaní premlčania prihliadané na neuplynutie 10 ročnej objektívnej premlčacej doby, nakoľko vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej doby sa stáva neuplynutie objektívnej premlčacej doby irelevantné.

14. Čo sa týka odvolacieho argumentu o tom, že námietka premlčania vznesená žalovaným odporuje dobrým mravom, odvolací súd zdôrazňuje, že námietka premlčania zásadne dobrým mravom neodporuje, lebo inštitút premlčania je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa zo zákona premlčuje. Môžu však nastať situácie, že uplatnenie tejto námietky je výrazom zneužitia práva na úkor poškodeného, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil a voči nemu by za tejto situácie zánik nárok na náhradu škody v dôsledku uplynutia premlčacej doby bolo neprimerane tvrdým postihom v porovnaní s rozsahom a charakterom ním uplatneného práva a s dôvodmi, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil. Žalobca v danom konaní netvrdil a už vôbec nepreukázal dôvody, ktoré by mu bránili uplatniť svoj nárok v rámci subjektívnej premlčacej doby, preto nebolo potrebné zaoberať sa tým, či vznesenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi, nakoľko podľa názoru odvolacieho súdu žalobca márne uplynutie premlčacej doby sám zavinil, nakoľko nebola na jeho strane žiadne objektívna prekážka, ktorá by mu bránila uplatniť svoj nárok riadne v rámci plynutia premlčacej doby.

15. Odvolací súd uzatvára, že z objektívneho hľadiska sám žalobca vlastným zavinením (takmer 6 ročnou pasivitou) vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania práva žalovaným, z ktorého dôvodu uplatnenie námietky premlčania nie je v rozpore s dobrými mravmi v zmysle .

16. Relevanciu nemožno priznať ani tvrdeniu odvolateľa, v zmysle ktorého premlčacia doba spočívala aj po právoplatnom skončení trestného konania, resp. že žalobca po právoplatnom skončení trestného konania riadne pokračoval v konaní vo veci vymoženia spôsobenej škody. Aj podľa názoru odvolacieho súdu za riadne pokračovanie v konaní nemožno v žiadnom prípade považovať pasivitu žalobcu v trvaní približne 6 rokov. I napriek tomu, že odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nedáva jednoznačnú odpoveď na otázku, akú lehotu možno považovať za primeranú na uplatnenie si nároku na náhradu škody (o ktorom nebolo rozhodnuté v adhéznom konaní) záver súdu, že takmer 6 ročná doba požiadavke primeranosti nezodpovedá je koncipovaný jasne a správne. Čo sa týka určenia primeranej lehoty (doby), t.j. jej ohraničenia z hľadiska časovej kvantifikácie, odvolací súd konštatuje, že nemôže byť počítaná na roky a javí sa mu byť primerané počítať ju len na týždne, maximálne mesiace.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia v spojení s ustanovením a tak, že priznal žalovanému ako úspešnej procesnej strane nárok na ich náhradu v plnom rozsahu (t. j. v rozsahu 100 %) proti žalobcovi, ktorý vo veci podaného odvolania úspech nemal. O výške náhrady trov tohto štádia konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným rozhodnutím súdny úradník súdu prvej inštancie ( ).

18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( )

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca/ alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( )

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n). ( a )

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( a )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( )

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( a )

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( )

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou

a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( )

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( )