Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/42/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Márie Hlaváčovej a sudcov JUDr. Zdenky Kohútovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: FV powerhouse 3 s.r.o., Nádražná 2192/35, 909 01 Skalica, IČO 45 614 199 zastúpeného advokátskou kanceláriou POLÁČEK & PARTNERS s.r.o., Hurbanovo nám. 1, 811 06 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 50 568 124 proti žalovanému: Východoslovenská distribučná, a.s., Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO 36 599 361 zastúpenému advokátskou kanceláriou KVASŇOVSKÝ & PARTNERS/ADVOKÁTI s.r.o., Dunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO 51 003 848 v konaní o zaplatenie 50.231,76 eura s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 5.10.2018 č. k. -531 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok.

Žalobcovi priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie označeným rozsudkom zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 50.231,76 eura s 9% úrokom z omeškania od 12.3.2017 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100% s tým, že o ich výške bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

2. Žalobca uplatnil proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 50.231,76 eura titulom vydania bezdôvodného obohatenia, ktorú žalobca zaplatil mesačne po 2.092,99 eura v období od marca 2014 do decembra 2015 na základe faktúr žalovaného na základe neplatnej zmluvy. Uviedol, že je výrobcom elektriny z obnoviteľných zdrojov pripojeným do distribučnej sústavy žalovaného a prevádzkovateľom zariadenia na výrobu elektriny umiestneným v kat. úz. L. C. a žalovaný je prevádzkovateľom distribučnej sústavy, do ktorej je žalobca pripojený. Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (úrad) vydal dňa 11.7.2013 vyhlášku č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, ktorou sa od 1.1.2014 pre výrobcov elektriny zaviedla nová platba za prístup do distribučnej sústavy (tzv. G-komponent), ktorú mal platiť každý výrobca elektriny pripojený do distribučnej sústavy žalovaného, a to aj vtedy, keď neuzavrel zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a aj vtedy, keď žiaden prístup do distribučnej sústavy nevyužíval. Výška platby bola určená cenovým rozhodnutím úradu. Ústavný súd SR nálezom zo dňa 22.6.2016 vyslovil nesúlad napádanej právnej úpravy platby za prístup s SR a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a zverejnením v Zbierke zákonov dňa 21.7.2016 sa stalo všeobecne záväzným. Na základe tohto nálezu ÚS SR stratilo účinnosť ustanovenie vyhlášky v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do

distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“. ÚS SR konštatoval, že na zavedenie takejto platby nebol úrad oprávnený, pretože nemá oporu v zákone o regulácii sieťových odvetví a v zákone o energetike. Uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je fakultatívnou možnosťou výrobcu elektriny, teda ak nemajú uzavretú takúto zmluvu, stanovenie povinnosti platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy je nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike čo do platenia poplatkov za prístup do distribučných sústav a nad rámec zákonného splnomocnenie pre úrad upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav. Žalobca uviedol, že ak ÚS konštatoval neústavnosť právneho predpisu, dané ustanovenie právneho predpisu bolo neústavným už od momentu jeho platnosti, teda rozhodnutie ÚS o nesúlade právnych predpisov má účinky ex tunc, to znamená, že následky nálezu ÚS platia aj pre dobu, ktorá predchádzala jeho vydaniu. V žalobe žalobca tvrdil, že so žalovaným nikdy nemal platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a preto dochádzalo k vyberaniu platby za prístup protiprávne. Zastával názor, že znenie Zmluvy o prístupe pre odovzdávacie miesto č. zmluvy z 19.3.2014 odporuje právnym predpisom v oblasti energetiky a zmluva bola uzavretá za pochybných okolností majúcich pôvod u žalovaného. Tvrdil, že zmluva o prístupe môže byť uzatvorená platne len ak svojim obsahom a účelom neodporuje právnym predpisom v oblasti energetiky a ani ich neobchádza. Žalobca poukázal na pojmy „prístup do distribučnej sústavy“ o energetike) a „pripojenie do distribučnej sústavy“ ( zákona o energetike). Tvrdil, že k pripojeniu dochádza na základe zmluvy o pripojení, ktorú výrobca elektriny uzatvára s prevádzkovateľom distribučnej sústavy, vďaka čomu následne dochádza k dodávke vyrobenej elektriny prevádzkovateľovi na základe zmluvy o dodávke elektriny. Jedinou zákonnou podmienkou pre dodávku elektriny je podľa žalobcu riadne pripojenie do sústavy, pričom výrobca elektriny vyrobenú elektrinu len dodá, resp. predá žalovanému, príp. ním poverenému subjektu a ten nakladá s elektrinou podľa vlastného uváženia. Zdôraznil, že zmluva o prístupe uzavretá stranami sporu vôbec neumožňuje žalobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny iným subjektom a distribúciu vôbec neupravuje, teda znenie zmluvy priamo odporuje zákonnej úprave. Žalobca tiež poukázal na to, že strany sporu uzavreli zmluvu s názvom „zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto“, pričom takýto typ zmluvy zákon o energetike nepozná a v čase jej uzatvárania nebol upravený ani v tom čase platnom prevádzkovom poriadku žalovaného. Uviedol, že žalobca vyrobenú elektrinu dodáva žalovanému a nikdy nedochádza k jej distribúcii inému odberateľovi elektriny. Zdôraznil, že žalobca ako výrobca elektriny z obnoviteľných zdrojov energie ani nemôže elektrinu distribuovať a dodávať inému subjektu ako prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, inak by prišiel o o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (zákon o podpore ), pretože podľa tohto zákona musí dodať celý objem vyrobenej elektriny prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy, u ktorého si uplatňuje podporu. Žalobca tiež uviedol, že zmluvu o prístupe vypracoval žalovaný a zaslal ju žalobcovi so sprievodným listom, v ktorom ho presviedčal o nevyhnutnosti uzatvorenia zmluvy o prístupe a s odkazom na právne predpisy uvádzal, že takúto zmluvu je žalobca povinný uzatvoriť a za prístup do distribučnej sústavy je povinný platiť, aj keď nedodáva elektrinu do regionálnej distribučnej sústavy. Tvrdil, že žalovaný úmyselne spôsobil omyl u žalobcu a pod zámienkou existencie povinnosti uzatvoriť zmluvu prinútil žalobcu k tomuto kroku. Zmluvu považoval za neplatnú, lebo bola uzavretá v rozpore s dobrými mravmi a vzhľadom na zavádzajúci sprievodný list žalovaného by takúto zmluvu nikdy neuzavrel, lebo bola pre žalobcu maximálne nevýhodná a žalovaný svojim postupom sledoval len zabezpečenie finančného prospechu na úkor žalobcu.

3. Žalovaný žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s poukazom na to, že dňa 19.3.2014 strany sporu uzavreli zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, žalobca prístup užíval a je povinný platiť platbu za prístup do sústavy. Ak by žalobca prístup do distribučnej sústavy pre dodávku ním vyrobenej elektriny nevyužíval, žalovaný by možnosť tohto prístupu ani nezabezpečoval a neudržiaval stálu schopnosť sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v rámci maximálnej rezervovanej kapacity, čo by znamenalo nemožnosť žalobcu dodávať ním vyrobenú elektrinu a tým dosiahnuť peňažnú odplatu za dodanú elektrinu. Takýto záver má podľa žalovaného oporu aj v európskej legislatíve, a to v úvodných ustanoveniach smernice č. 2009/72/ES, v ktorých sa predpokladá prednostný alebo garantovaný prístup elektriny z obnoviteľných zdrojov energie dôležitý na integráciu obnoviteľných zdrojov energie do vnútorného trhu s elektrickou energiou. V Slovenskej republike sa smernica premietla v o podpore a prednostným prístupom je realizované právo výrobcu na prenos, distribúciu a dodávku elektriny čo znamená, že ak výrobca

elektriny z obnoviteľných zdrojov využíva ako formu podpory odber elektriny za cenu elektriny na straty v zmysle ustanovenia zákona o podpore , využíva a má zabezpečený prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný zastával názor, že tento záver zodpovedá pojmovému vymedzeniu prístupu do distribučnej sústavy tak, ako ho definoval ÚS SR v rozhodnutí č. z 22.6.2016, ktorý uviedol, že prístupom do distribučnej siete sa rozumie právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Žalovaný zdôraznil, že strany sporu uzavreli platnú zmluvu o prístupe, čím došlo k zabezpečeniu právnej istoty vo vzťahu k platbám za prístup do distribučnej sústavy. Námietka žalobcu, že zmluva uzavretá stranami sporu nezodpovedá zmluvným typom podľa zákona o energetike podľa žalovaného neobstojí, pretože zoznam zmlúv uvedených v tomto ustanovení nie je taxatívny, a teda zmluvné strany môžu uzavrieť aj iné typy zmlúv nad rámec tohto ustanovenia. Poukázal tiež na to, že žalobcovi žalovaný nikdy distribúciu elektriny neúčtoval. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že zmluva o prístupe bola uzavretá žalobcom v omyle a v rozpore s dobrými mravmi, lebo túto skutočnosť žalobca nepreukázal a zo samotného sprievodného listu k zmluve o prístupe žiadny nátlak na žalobcu ako výrobcu elektriny nevyplýva. Za nespornú považoval žalobca skutočnosť, že žalovaný vyrobenú elektrinu dodával do distribučnej sústavy žalovaného v rámci dohodnutej rezervovanej kapacity, pričom bez využitia distribučnej sústavy žalovaného by sa obchodnoprávny vzťah medzi žalobcom a treťou osobou nemohol realizovať. S poukazom na rozhodnutie NS ČR sp. zn. z 24.6.2008 uviedol že užívanie distribučnej sústavy a prístupu do distribučnej sústavy bez zmlúv by bolo možné považovať za užívanie cudzej veci bez právneho dôvodu. Existencia poplatku za prístup do distribučnej sústavy má podľa žalovaného oporu aj v európskej legislatíve, čo vyplýva z bodu 32 preambuly smernice č. 2009/72/ES a z čl. 2 bodu 18, podľa ktorého užívateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy je nielen ten, kto elektrinu zo sústavy odoberá, ale aj ten, kto elektrinu do sústavy dodáva. Žalovaný uviedol, že platbu za prístup do distribučnej sústavy je potrebné chápať ako poplatok za umožnenie prístupu výrobcu do sústavy a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy odobrať od výrobcu ním dodanú elektrinu v dohodnutom objeme. Pokiaľ si podanou žalobca uplatňuje žalobca nárok na vrátanie už zaplatených súm za prístup do distribučnej siete žalovaného s odkazom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. , žalovaný poukázal na to, že existencia poplatku za prístup do sústavy ani spôsob jeho výpočtu neboli ústavným súdom spochybnené a ústavný súd nepodporil ani tvrdenia výrobcov elektriny, že prístup do sústavy nevyužívajú. Poukázal na to, že ústavný súd sa nevyjadril, či povinnosť platby za prístup do distribučnej sústavy sa vzťahuje aj na výrobcov, ktorí nemajú uzavretú písomnú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ale túto službu reálne využívajú, ale túto platobnú povinnosť konštrukcia nálezu nevyvracia. Žalovaný zastával názor, že faktúry za prístup žalobcu do distribučnej sústavy vystavil v súlade s v tom čase platnou právnou úpravou a zmluvou strán sporu a ak následne bolo vyhlásené Ústavným súdom SR určité znenie vyhlášky za nesúladné s , môže to mať účinky iba do budúcna, ex nunc.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že v konaní medzi stranami bolo sporným, či zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. z 19.3.2014 je platná a či žalobcovi vznikol proti žalovanému nárok na zaplatenie sumy 50 213,76 eura, ktorú uhradil na základe faktúr žalovaného za prístup do distribučnej sústavy. S poukazom na stranami sporu predložené listinné dôkazy, podania a prednesy strán súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa a a o regulácii v sieťových odvetviach, podľa a , a , vyhlášky ÚRSO č. , ktorým sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike, . a ., a o energetike účinného do 31.8.2012 a a a body 4 a , a , , a , a a , až c/, až 9 o energetike účinného od 1.9.2012, , o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby, , a , a , vety prvej, vety prvej, , , a , nariadenia vlády č. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , , a , , až 3, o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov, SR a nálezom Ústavného súdu SR zo dňa 22.6.2016 sp. zn. a mal za nepochybné, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný.

5. Ako predbežnú otázku súd prvej inštancie riešil platnosť zmluvy strán sporu o prístupe užívateľa sústavy regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zo dňa 19.3.2014, pretože žalobca namietal jej neplatnosť z dôvodu rozporu so zákonom alebo jeho obchádzaním, z dôvodu nemožnosti plnenia, omylu a z dôvodu jej rozporu s dobrými mravmi. S poukazom na výklad uvedený v Náleze ÚS SR zo dňa 22.6.2016 sp. zn. súd prvej inštancie rozhodol, že zmluvou o prístupe podľa zákona (o energetike) je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, zmluva o prístupe strán sporu zo dňa 19.3.2014 takouto zmluvou nie je. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že účastníci môžu uzavrieť aj zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ zmluvy, ktorou podľa žalovaného je aj zmluva o prístupe z 19.3.2014, súd prvej inštancie citujúc ustanovenie zastával názor, že v zmluve o prístupe strán sporu nebola jasne, zrozumiteľne a určite dohodnutá cena - platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy. Podľa čl. II zmluvy mal žalovaný vystaviť faktúru za prístup vo výške platných a účinných rozhodnutí ÚRSO a všeobecne záväzných právnych predpisov, vyhláška ÚRSO č. však stanovuje len cenu za prístup v zmysle zákona o energetike a keďže z a 3 vyhlášky vyplýva, že ide o určenie spôsobu výpočtu ceny a tarify za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, žalovaný podľa záveru súdu prvej inštancie nemohol podľa zmluvy o prístupe účtovať cenu za prístup do distribučnej sústavy na základe vyhlášky. Súd prvej inštancie vychádzajúc z nálezu ústavného súdu dospel k záveru, že zmluva o prístupe uzavretá medzi stranami sporu je v rozpore so zákonom o energetike, resp. ho obchádza, a preto je neplatná. Zastával názor, že žalobca pre splnenie svojich povinností výrobcu elektriny nepotreboval prístup do distribučnej sústavy žalovaného a nemal dôvod túto sústavu využívať. Žalobca dodával elektrinu priamo žalovanému a dodávka bola splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste výrobcu. S poukazom na odôvodnenie nálezu ústavného súdu (body 21.1 a 21.5) súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká podľa výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy a v konaní nebolo preukázané, že by medzi žalobcom a žalovaným takáto zmluva o prístupe v zmysle ustanovení a v súlade s Nálezom ÚS SR sp. zn. z 22.6.2016 bola uzatvorená, preto žalobe vyhovel. Pri posúdení účinkov predmetného nálezu ústavného súdu súd prvej inštancie vychádzal z uznesenia sp. zn. PLz. z 11.10.2006, ktorý zjednotil právne názory senátov ústavného súdu tak, že hmotnoprávne účinky nálezov ústavného súdu vydaného v konaní o súlade právnych predpisov nastávajú ex tunc, teda anulovanie dotknutej časti právneho predpisu nastáva od počiatku, nie od zverejnenia nálezu ústavného súdu. Súd prvej inštancie nezohľadnil pri svojom rozhodovaní žalovaným predložené rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave a odborné stanovisko doc. I.. B. B., U.. s poukazom na dôvody nálezu ústavného súdu a v odôvodnení rozsudku vyslovený právny záver, že zmluvou o prístupe v zmysle je len zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Za potrebné nepovažoval vypočuť žalovaným navrhovaných svedkov, ktorí by sa vedeli vyjadriť len k technickej stránke pripojenia prístupu, pričom pre konanie bolo rozhodujúce právne posúdenie oprávnenosti platby za prístup. Rovnako súd prvej inštancie neprihliadol na stanovisko Ministerstva hospodárstva SR z 20.4.2018, pretože vyhláška, ktorá určuje cenu za prístup, nerozlišuje cenu za prístup v závislosti od rozsahu poskytnutia služieb s prihliadnutím na „tri zložky“ obsahu zmluvy o prístupe, teda aj pri určení ceny za prístup sa vychádza z definície pojmu prístup, ktorá počíta so splnením všetkých „troch zložiek“ zmluvy o prístupe súčasne.

6. Úroky z omeškania priznal súd prvej inštancie podľa od 12.3.2017 do zaplatenia, t. j. odo dňa nasledujúceho po uplynutí žalobcom určenej trojdňovej lehoty na vrátenie platieb za prístup do distribučnej sústavy vo výzve, ktorá bola žalovanému doručená dňa 8.3.2017.

7. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa a , a a a žalobcovi, ktorý mal v konaní neúspech len v pomerne nepatrnej časti úrokov z omeškania, v ktorej časti vzal žalobu späť, priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

8. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol, alebo aby napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnil dôvodmi uvedenými v , , a s poukazom na tieto skutočnosti:

- nesprávne právne posúdenie postavenia sporových strán - podľa žalovaného súd prvej inštancie nerozlišuje medzi postavením výrobcu ako odberateľa elektriny a ako dodávateľa elektriny, a preto celé rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci

- právny dôvod úhrad a vznik práv a povinností súkromnoprávnych subjektov - žalobca zastával názor, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil nárok uplatnený žalobou ako bezdôvodné obohatenie, pretože pre takéto posúdenie nároku musia byť kumulatívne splnené všetky zákonom stanovené predpoklady, t. j. okrem majetkového prospechu na strane povinného a vzniku majetkovej ujmy na strane oprávneného tu patrí aj neexistencia právneho dôvodu, v tomto prípade však právny dôvod žalobcom vykonaných úhrad existoval, a to zmluva uzavretá stranami sporu. Zdôraznil, že nález ústavného súdu pri posudzovaní oprávnenosti platby za prístup do distribučnej sústavy vychádzal zo záveru, že titulom pre výber platby za prístup do sústavy nesmie byť samotná vyhláška ako podzákonný právny predpis, ale na prijatie plnenia musí existovať relevantný právny dôvod, za ktorý ústavný súd považuje zmluvu ako dvojstranný právny úkon.

- právne posúdenie zmluvy o prístupe do sústavy a novela zákona o energetike - žalobca poukázal na zmluvu uzavretú stranami sporu o prístupe, ktorou umožnil žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta č. 1312931 za podmienok dohodnutých v zmluve o prístupe po splnení technických a obchodných podmienok žalovaného a žalobca sa zaviazal zaplatiť za prístup platbu podľa zmluvy. Stotožnil sa so stanoviskom Ministerstva hospodárstva SR z 20.4.2018, že každá z troch zložiek obsahu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, t. j. rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity, umožnenie využívania distribučnej sústavy v rozsahu zmluvnej dohodnutej distribučnej kapacity a prepravenie množstva elektriny, je samostatná, teda že nemusia byť naplnené súčasne. Opačný názor súdu prvej inštancie považoval za nesprávny s poukazom na definíciu pojmu prístup do sústavy uvedený v § 2 písm. a/ ods. 12.2 zákona o energetike. Súčasne poukázal na novelu zákona o energetike schválenú Národnou radou SR dňa 17.10.2018, ktorou bola spresnená doterajšia definícia zmluvy o prístupe uvedená v § 26 ods. 5 v znení stanoviska MH SR, čo bolo podľa žalovaného aj vôľou zákonodarcu už aj v pôvodnom texte ustanovenia. Žalovaný uviedol, že aj v prípade potreby kumulatívneho splnenia podmienok uvedených v § 26 ods. 5 zákona o energetike, nesplnenie ktorejkoľvek zo zákonom predpokladaných náležitostí zmluvy o prístupe nie je sankcionované neplatnosťou zmluvy, teda zmluva o prístupe len z tohto dôvodu by nebola neplatná. Poukázal tiež na to, že zákon o energetike nepozná len zmluvu o prístupe a distribúcii (§ 26 ods. 5), ale aj samostatnú zmluvu o prístupe (§ 27 ods. 1 písm. b/). Žalovaný zastával názor, že zákonodarca právnymi predpismi vrátane zákona o energetike upravil určité zmluvné typy, týmto krokom však nemal v úmysle obmedziť zmluvnú voľnosť subjektov. V ustanovení § 26 zákona o energetike sú vymedzené hlavné typy zmlúv na trhu s elektrinou, podľa žalovaného to však nevylučuje uzatvorenie akéhokoľvek iného zmluvného vzťahu medzi účastníkmi trhu s elektrinou. Za správny považoval žalovaný právny názor vyslovený Okresným súdom v Žiline v rozsudku týkajúceho sa obdobnej veci, ktorý posúdil zmluvu o prístupe ako nepomenovanú zmluvu.

- spôsob určenia ceny v zmluve o prístupe - žalovaný zdôraznil, že vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán v prípade nepomenovaných zmlúv prioritne určuje obsah zmluvy a nie je vylúčené, aby bol predmet plnenia určený spôsobom stanoveným cenovým rozhodnutím ÚRSO alebo normami platných právnych predpisov na úseku regulácie sieťových odvetví. Zastával názor, že ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že posudzovaná zmluva o prístupe nie je zmluvným typom uzavretým podľa zákona o energetike, zmluvu by bolo potrebné považovať za zmluvu o prístupe podľa zákona o energetike alebo za zmluvu nepomenovanú podľa , keďže možnosť uzatvárania iných zmlúv (ako sú uvedené v ), pripúšťa aj súd prvej inštancie (ods. 77 rozsudku). Žalovaný však nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva strán sporu je neplatná aj ako nepomenovaná zmluva, pretože nie je jasne a určito dohodnutá cena - platba za prístup do regionálnej distribučnej sústavy. Poukázal na znenie čl. II bodu 1. zmluvy a čl. 5 obchodných podmienok žalovaného, podľa ktorých výška mesačne fakturovanej sumy bola určovaná podľa príslušných platných a účinných rozhodnutí a všeobecne záväzných právnych predpisov a v prípade zmeny tarify za prístup do regionálnej distribučnej sústavy bude určovaná podľa príslušného cenového rozhodnutia ÚRSO a mal za to, že spôsob, akým si zmluvné strany dojednali spôsob úhrady platby za prístup do sústavy je dostatočne určitý a zrozumiteľný. S odkazom na zákona o cenách žalovaný uviedol, že dohoda o cene vznikne aj tým, že kupujúci zaplatí cenu tovaru vo výške

požadovanej predávajúcim a poukázal na to, že žalobca výšku platieb za prístup nikdy nespochybňoval a nebola medzi stranami sporná. Žalovaný citujúc § 2 písm. e/ a § 3 písm. e/ vyhlášky o cenovej regulácii uviedol, že cena za p prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny pozostáva z dvoch zložiek, a to ceny za prístup do distribučnej sústavy a ceny za distribúciu elektriny. Cena za prístup do distribučnej sústavy je pevnou zložkou ceny, ktorá zohľadňuje náklady prevádzkovateľa distribučnej sústavy spojené so zabezpečením rezervovanej kapacity pre užívateľa sústavy v distribučnej sústave a jej výška sa vypočítava ako 30% hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy, ktorá je v zmluve so žalobcom dohodnutá na 990 kW. Za nepravdivé označil žalovaný konštatovanie súdu prvej inštancie, že cena za prístup nebola a nie je určená žiadnym platným a účinným rozhodnutím ÚRSO ani žiadnym všeobecne záväzným právnym predpisom, pretože tarify za prístup do sústavy boli v jednotlivých obdobiach určované rozhodnutiami ÚRSO vydanými v rámci cenového konania podľa § 14 zákona o regulácii a v každom z týchto rozhodnutí je určené, že výška mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy a rezervovaná kapacita odovzdávacieho miesta užívateľa distribučnej sústavy je určená v zmysle § 26 ods. 23 a 26 cenovej vyhlášky ÚRSO. Vzhľadom na uvedené žalovaný tvrdil, že v zmysle cenových rozhodnutí ÚRSO a cenovej vyhlášky je určený presný výpočet na určenie výšky ceny za prístup do sústavy, ktorá je v predmetnej veci podľa zmluvy pre žalobcu ako výrobcu elektriny vo výške 5,8726 eura/kW na mesiac. Ďalej žalovaný uviedol, že cena za distribúciu elektriny je variabilnou zložkou a závisí od skutočného množstva dodanej elektriny, ktorá však žalobcovi nebola nikdy fakturovaná. Poukázal aj na to, že spôsob výpočtu ceny nebol spochybnený ani nálezom ústavného súdu sp. zn. . Vzhľadom na uvedené žalovaný zastával názor, že súdy sú povinné vykladať právne úkony tak, aby bola zachovaná ich platnosť a z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nemožno akceptovať z ústavnoprávneho hľadiska prílišný právny formalizmus a prehnané nároky na formuláciu zmluvy.

- súhlasný prejav vôle žalobcu - žalovaný poukázal na konanie žalobcu, z ktorého je zrejmé, že považoval zmluvu o prístupe do sústavy za platnú, pretože užíval práva a plnil povinnosti z nej vyplývajúce. Mal za to, že konkludentným prejavom vôle žalobcu vo forme dobrovoľných úhrad faktúr za užívanie distribučnej sústavy žalovaného vo forme prístupu v zmysle dohody strán sporu obsiahnutej v posudzovanej zmluve o prístupe žalobca uznal záväzok voči žalovanému z predmetných žalobcom dobrovoľne uhrádzaných faktúr a dobrovoľným konaním založil právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania.

- prístup do distribučnej sústavy žalovaného - žalovaný zastával názor, že základom pre posúdenie ne/ oprávnenosti nároku žalobcu na úhradu odplaty za užívanie prístupu do sústavy žalobcom je výklad pojmu prístup do sústavy a správne zistenie faktického využívania prístupu žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného, na ktoré okolnosti predložil odborný výklad doc. Ing. B. B., U.. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa touto problematikou dostatočne nezaoberal, neprihliadal na predložený odborný posudok, pretože podľa žalovaného bez technického odborného posúdenia prostredníctvom odborne spôsobilého subjektu nie je možné dosiahnuť relevantné stanovisko, preto považoval záver súdu prvej inštancie, že žalobca nevyužíval distribučnú sústavu žalovaného, za predčasný. Zdôraznil, že fyzické spojenie so sústavou ani zmluva o pripojení neumožňuje žalobcovi užívať distribučnú sústavu, je len predpokladom na to, aby výrobca mohol sústavu užívať. Ide o jednorazový úkon žalovaného, na ktorého nákladoch sa výrobca jednorazovo podieľa tzv. poplatkom za pripojenie. Prístup do sústavy je podľa žalovaného s odkazom na výklad ÚS SR potrebné chápať ako vstupnú bránu do distribučnej sústavy žalovaného umožňujúcu vstup vyrobenej elektriny žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného ako opakovaná činnosť výrobcu elektriny. Odplatu za užívanie a prístup do sústavy podľa žalovaného treba chápať ako úhradu žalobcu za umožnenie prístupu do sústavy žalovaného a zabezpečenie stálej schopnosti sústavy žalovaného odobrať od žalobcu ním dodanú elektrinu v potrebnej kapacite bez ohľadu na to, v akom objeme bude reálne elektrina žalobcom v konkrétnom momente do sústavy žalovaného dodaná a zdôraznil, že dodanie elektriny vyrobenej vo výrobnom zariadení žalobcu odberateľovi nie je fyzikálne a technicky možné bez využitia distribučnej sústavy. K problematike prístup vs. distribúcia žalovaný s odkazom na bod 21.1 nálezu ÚS SR sp. zn. uviedol, že pripojenie zariadenia na výrobu elektriny do sústavy umožňuje vstup vyrobenej elektriny zo zariadenia žalobcu do distribučnej sústavy žalovaného na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Zastával názor, že prístup nepredstavuje samotnú distribúciu vyrobenej elektriny distribučnou sústavou, ako sa to nesprávne snaží interpretovať žalobca z uvedeného bodu nálezu, ale ide o vpustenie vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy, čo zodpovedá podľa žalobcu aj fyzikálnym a technickým skutočnostiam. Súčasne poukázal na to, že žalobca na základe trojstrannej zmluvy o dodávke elektriny reálne dodáva elektrinu spoločnosti Východoslovenská energetika a.s. ako svojmu zmluvnému partnerovi, teda inému účastníkovi trhu s elektrinou, ku ktorému dochádza cez určené meradlo žalovaného, ktoré je súčasťou distribučnej sústavy žalovaného, teda nepochybne

dochádza k preprave elektriny distribučnou sústavou žalovaného. Ďalej uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne spája využívanie distribučnej sústavy a samotný prístup do sústavy nevyhnutné s distribúciou elektriny. Zdôraznil, že uvedené výrazy nie sú totožné, čo vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktoré definuje zmluvu o prístupe do sústavy a distribúcii elektriny tak, že sa ňou prevádzkovateľ distribučnej sústavy zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Žalovaný zastával názor, že so zákonodarcom použitej spojky „a“ je zrejmé, že spája rôzne skutočnosti a nepovažuje obsah prístupu do sústavy za totožný s obsahom distribúcie elektriny, teda prepravou elektriny distribučnou sústavou na účel jej prepravy odberateľom elektriny. V tejto súvislosti poukázal na právny názor KS v Bratislave vo veci sp. zn. a výklad prístupu v rozsudku Súdneho dvora vo veci C-239/07 a zastával názor, že záver o užívaní distribučnej sústavy žalovaného žalobcom možno vyvodiť aj z definície užívateľa sústavy uvedenej v § 3 písm. b/ ods. 15 zákona o energetike, ktorá za užívateľa sústavy považuje aj osobu, ktorá elektrinu dodáva alebo elektrinu odoberá prostredníctvom prenosovej alebo distribučnej sústavy alebo má s prevádzkovateľom prenosovej alebo distribučnej sústavy zmluvný vzťah, pričom žalobca napĺňa tieto pojmy užívateľa sústavy. Žalovaný tvrdil, že žalobca ako výrobca elektriny s právom na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, ktorý je podľa a zákona o povinný dodať prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy celý objem vyrobenej elektriny okrem regulačnej elektriny dodanej pre potreby prevádzkovateľa prenosovej sústavy alebo elektriny dodanej bez použitia regionálnej distribučnej sústavy, je užívateľom distribučnej sústavy, lebo už pri dodávke elektriny z obnoviteľných zdrojov nevyhnutné používa regionálnu distribučnú sústavu, lebo bez jej použitia by si nemohol uplatniť právo na podporu podľa zákona o .

- bezdôvodné obohatenie sa žalobcu - žalovaný uviedol, že ak by priznal relevanciu záveru súdu prvej inštancie o neexistencii platného zmluvného vzťahu strán sporu, užívaním distribučnej sústavy žalovaného žalobcom v rozhodnom období bez právneho dôvodu dochádza k jeho bezdôvodnému obohateniu na úkor žalovaného podľa § a nasl. , pretože je nepochybné, že žalobca vyrábal v rozhodnom období elektrinu a dodával ju do distribučnej sústavy žalovaného. Užívaním distribučnej sústavy žalovaného získal bezdôvodné obohatenie, ktoré je povinný vydať a ak to nie je možné, je povinný nahradiť bezdôvodné obohatenie vo forme peňažnej náhrady ( , rozhodnutie NS SR sp. zn. , NS ČR sp. zn. ), ktorá by bola vyčíslená rovnakým spôsobom, akým bola u všetkých výrobcov určovaná odplata za užívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu do sústavy, teda podľa vyhlášky o cenovej regulácii, a teda žalovaný mal na fakturované sumy oprávnený nárok.

- účinky nálezu Ústavného súdu SR ex nunc - žalovaný považoval právny názor súdu prvej inštancie o spätných účinkoch nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. za nesprávny a tvrdil, že účinky nálezu ústavného súdu o nesúlade právneho predpisu s vznikajú do budúcnosti - ex nunc, nie spätne. Poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. , z ktorého vyplýva, že na účinnú právnu normu sa orgán ju aplikujúci musí pozerať ako na súladnú dovtedy, kým Ústavný súd SR predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť, teda až zverejnením nálezu ÚS SR sp. zn. o jeho nesúlade s bolo ustanovenie vyhlášky ÚRSO č. v označenej časti záväzné pre všetky subjekty a až po tomto momente stratilo v dotknutej časti do budúcna (pro futuro) svoju účinnosť. Pokiaľ súd prvej inštancie vychádzal zo zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. , žalovaný tvrdil, že došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, lebo predmetný nález riešil vzťah medzi zdravotnými poisťovňami ako subjektmi verejného práva a zdravotníckymi zariadeniami, teda ich postavenie nie je rovnocenné. V predmetnej veci sú stranami sporu právnické osoby - podnikatelia, ide o vzťah medzi subjektmi súkromného práva, pričom z nálezu ÚS SR sp. zn. vyplýva, že požiadavky na určitosť právnej úpravy v prípade súkromnoprávneho vzťahu sú iné ako v prípade, ak ide o úpravu verejnoprávneho charakteru, súkromnoprávna úprava by mala mať primárne dispozitívny charakter a len v nevyhnutných prípadoch charakter kogentný. Žalobca zastával názor, že aplikácia zjednocujúceho stanoviska sp. zn. PLz. na účinky nálezu sp. zn. týkajúceho sa súkromnoprávneho vzťahu dvoch podnikateľských subjektov by znamenala neprimeranú ochranu práv jednej skupine subjektov súkromného práva na úkor druhej skupiny subjektov súkromného práva. V prípade horizontálneho pôsobenia základných práv a slobôd je potrebné uprednostniť princípy ochrany dôvery občanov v právo, právnu istotu, resp. nadobudnutých práv tak, ako to vyplýva z nálezu ÚS ČR sp. zn. a odlišnosť horizontálneho a vertikálneho pôsobenia základných práv vyplýva aj z nálezov ÚS ČR sp. zn. a sp. zn. .

Žalovaný poukázal tiež na to, že ustanovenie vyhlášky o cenovej regulácii v dotknutej časti stratilo svoju účinnosť vyhlásením nálezu ÚS SR sp. zn. dňa 21.7.2016 a keďže ÚRSO zosúladilo právnu normu s dotknutými ustanoveniami a vyššími právnymi normami vyhláškou č. s účinnosťou od 30.9.2016 v zákonnej lehote, nemohli nastať právne účinky podľa spojené s márnym uplynutím lehoty, t. j. anulovaním časti ustanovenia vyhlášky od počiatku.

- nedostatočné odôvodnenie - žalovaný zastával názor, že napadnutý rozsudok je nesprávny, predčasný a nedostatočne odôvodnený, lebo súd prvej inštancie neuviedol neprezentoval úvahy, ktorými dospel k svojmu rozhodnutiu. Uviedol, že judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby na každý argument strany bola v odôvodnení rozhodnutia daná odpoveď, ale ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francuzsko z 19.2.1998). Tvrdil, že ak mal súd prvej inštancie za to, že žalobcom uplatnený nárok je dôvodný a žalobca distribučnú sústavu žalovaného nevyužíva, mal sa s tým v napadnutom rozhodnutí náležite vysporiadať nielen odkazom na judikatúru ÚS SR a ak odkazoval na názor žalobcu, podľa žalovaného je takéto rozhodnutie potrebné považovať za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Vytýkal súdu prvej inštancie nedostatočné právne posúdenie veci, pretože v napadnutom rozhodnutí síce odcitoval zákonné ustanovenia, chýba však vzťah medzi skutkovými zisteniami, zákonnými ustanoveniami a podstatnými skutkovými závermi. Podľa žalovaného v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie neposkytol odpoveď na otázky medzi stranami sporné súvisiace s výkladom pojmu „prístup do sústavy“, ktorého správne posúdenie je základom pre konštatovanie právnych a skutkových záverov v predmetnej veci. Citujúc z judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR a s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zastával názor, že odôvodnenie napadnutého rozsudku nespĺňa zákonné atribúty, lebo súd prvej inštancie sa dostatočným a vyčerpávajúcim spôsobom nevysporiadal so spornými bodmi medzi stranami a námietkami žalovaného týkajúcimi sa neoprávnenosti žalobcom uplatneného nároku na bezdôvodné obohatenie, preto rozhodnutie považoval za nezrozumiteľné, neodôvodnené a nepreskúmateľné.

- vzhľadom na tieto skutočnosti mal žalovaný za to, že súd prvej inštancie nedostatočne zistil skutkový stav, ktorý následne nesprávne právne posúdil a jeho právne závery sú zaťažené viacerými vadami, preto je napadnuté rozhodnutie predčasné, nesprávne, nepreskúmateľné a arbitrárne.

9. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

- podstatou sporu podľa žalobcu vzhľadom na právny názor vyslovený v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. je, či medzi žalobcom a žalovaný existovala zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny zastávajúc názor, že takáto zmluva medzi stranami sporu nebola uzavretá a uzavretie takejto zmluvy žalovaný v konaní nepreukázal. Tvrdil, že zmluva o prístupe uzavretá stranami sporu nemohla byť právnym základom pre fakturovanie platby za prístup, pretože nemá náležitosti stanovené pre zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny stanovené v § 26 ods. 5 zákona o energetike ako výlučne konkrétny typ zmluvy podľa tohto ustanovenia s tam stanovenými podstatnými náležitosťami zmluvy. K obrane žalovaného k výkladu pojmu „prístup do sústavy“ žalobca uviedol, že podstatou sporu je kvalifikované využívanie distribučnej sústavy vo forme prístupu. Podľa žalobcu výrobca, ktorý je pripojený do sústavy a dodáva (vpúšťa) do nej elektrinu, službu prístupu vôbec nemusí využívať a využíva ju len vtedy, ak by jeho elektrina po vpustení/dodaní do distribučnej sústavy v mieste A bola následne prepravená (distribuovaná) do miesta B, teda inému subjektu. Zdôraznil, že žalobca elektrinu vpustí do sústavy v odovzdávacom mieste a následne s touto elektrinou nakladá distribučná spoločnosť, resp. ňou poverená spoločnosť, ktorej sa stáva vlastníctvom. Žalobca uviedol, že ak žalovaný opakovane hovorí o prístupe ako o užívaní sústavy, prehliada, že ide o využívanie sústavy na prepravu vpustenej elektriny a toto využívanie sa uskutočňuje na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že žalobca uhrádzal platby za prístup dobrovoľne, žalobca uviedol, že tieto vykonával preto, že mu to vyplývalo z neústavného znenia vyhlášky.

- zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny medzi stranami neexistuje - žalobca poukázal na to, že túto skutočnosť priznal aj žalovaný. Takúto zmluvu podľa žalobcu možno uzatvoriť s odkazom na § 2 písm. a/ bod 12 zákona o energetike výlučne podľa úpravy v § 26 ods. 5 citovaného zákona, čo vyplýva aj z bodu 21.5 a 22.1 nálezu ústavného súdu a tiež z vykonávacej vyhlášky, ktorej označené znenie bolo ústavným súdom vyhlásené za neústavné. Tvrdil, že ak takáto zmluva medzi stranami nebola uzavretá, neexistuje právny dôvod pre uhrádzanie platby za prístup. Žalobca zdôraznil, že zákon o energetike nepozná zmluvu o prístupe a tento skrátený názov sa používa len v jedinom ustanovení § 27 ods. 1 písm. b/ zákona, nejde však o nový zmluvný typ, pričom základný pojem prístupu do sústavy je definovaný v § 2 písm. a/ bod 12 zákona o energetike ako prístup na základe

zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a tento pojem používa aj vyhláška v § 26 ods. 23 vete druhej pred rozhodnutím ústavného súdu. Uviedol, že ústavný súd v označenom náleze opakovane odkazuje na zmluvu podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, teda na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a v bode 21.5 nálezu výslovne spája právo výrobcu elektriny na uzavretie zmluvy o prístupe podľa § 27 ods. 1 písm. b/ s ustanovením § 26 ods. 5 zákona o energetike.

- Žalobca zastával názor, že zákon o energetike nedovoľuje dohodnúť „prístup“ v inej ako v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, a teda zmluva o prístupe nemohla byť právnym dôvodom pre uhrádzanie platby za prístup, preto nie je potrebné posudzovať jej platnosť. Zotrval na svojej argumentácii uvedenej v podaní zo dňa 31.7.2017 a tvrdil, že zmluva o prístupe je neplatná pre rozpor so zákonom, resp. pre jeho obchádzanie, z dôvodu nemožnosti plnenia, pre omyl pri uzatváraní zmluvy a pre rozpor s dobrými mravmi. Ďalej tvrdil, že žalovaný nesprávne interpretuje pojem prístup do distribučnej sústavy. Citujúc ustanovenie § 2 písm. a/ bodu 12 zákona o energetike žalobca tvrdil, že prístup sa realizuje výlučne podľa konkrétneho typu zmluvy, ktorou je zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú uvedené v § 26 ods. 5 zákona o energetike. Zdôraznil, že prístup do distribučnej sústavy je neoddeliteľne spojený s prepravou elektriny distribučnou sústavou koncovému odberateľovi. Rovnako vymedzil prístup aj ústavný súd v bode 21.1. nálezu keď konštatoval, že samostatný prístup do distribučnej sústavy je právo vpúšťať do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Zdôraznil, že žalobcu elektrinu len dodá distribučnej spoločnosti, resp. ňou poverenej spoločnosti a tá s elektrinou nakladá podľa vlastného uváženia. Podľa žalobcu žalovaný vychádza len z prvej časti podstaty prístupu uvedenej v náleze ústavného súdu - vpustiť elektrinu a neprihliada na to, že dohoda musí zahŕňať aj dohodu o distribúcii elektriny, vo vzťahu k žalobcovi však takáto dohoda nebola. Platba za prístup nie je podľa žalobcu platbou za umožnenie dodávky (vpúšťanie) elektriny do sústavy. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že platba za prístup sa platí za zabezpečenie stálej schopnosti sústavy žalovaného odobrať od žalobcu ním dodanú elektrinu, žalobca zdôraznil, že na zabezpečenie tejto schopnosti sústavy slúži pripojenie tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 3 zákona o energetike. Aj zmluvou o pripojení sa žalobca v čl. II bode l zaviazal zabezpečiť stálu schopnosť sústavy odobrať elektrinu dodanú žalobcom, za čo žalobca zaplatil nemalý poplatok. Keďže zabezpečenie maximálnej rezervovanej kapacity na účely dodávky elektriny do distribučnej sústavy sa uskutočňuje v rámci pripojenia, podľa žalobcu výklad žalovaného „platby za prístup“ nemá oporu v hmotnom práve. Žalobca tvrdil, že nie je pravdivý ani výklad pojmu distribučná kapacita, ktorá podľa žalovaného slúži na to, aby žalobca mohol do sústavy dodávať vyrobenú elektrinu. Na tieto účely podľa žalobcu slúži maximálna rezervovaná kapacita, ktorá je dohodnutá v zmluve o pripojení a znamená maximálne množstvo elektriny, ktoré môže výrobné zariadenie žalobcu dodať žalovanému, ako to vyplýva aj z vyhlášky č. Zdôraznil s odkazom na zákona o energetike, že distribučná kapacita sa viaže na prístup do distribučnej sústavy a predstavuje údaj o množstve elektriny, ktorá má byť od výrobcu elektriny prepravená inému subjektu s využitím distribučnej sústavy. uviedol, že distribučná kapacita ako jedna z podstatných náležitostí sa dohaduje v zmluve o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa zákona o energetike, ktorú strany spolu nikdy neuzavreli.

- Za nesprávnu považoval žalobca aj argumentáciu žalovaného zákonom o podpore z dôvodu, že žalovaný s odkazom na zákone o podpore si vytvoril vlastnú definíciu prístupu, pričom len zákon o energetike definuje pojem prístup a citované ustanovenie zákona o podpore odkazuje pod čiarou na definíciu pojmu prístup uvedenú v zákona o energetike.

- K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa nedostatočne venoval ním predloženému dôkazu - odbornému vyjadreniu doc. Ing. B. B., U.. žalobca uviedol, že tvrdenie nie je pravdivé, pretože súd prvej inštancie tento dôkaz riadne vykonal a v odôvodnení rozsudku sa s ním vyporiadal. Zastával názor, že pre rozhodnutie vo veci nie sú rozhodujúce vplyvy dodávky elektriny na sústavu ani technické aspekty rezervovania kapacity v sústave, podstatné je vyriešenie právnej otázky, a to či existuje zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, príp. výklad pojmu prístup do distribučnej sústavy, pre ktoré nie je podstatný technický názor znalca.

- K účinkom nálezu ústavného súdu žalobca uviedol, že žalovaný pri posudzovaní spornej otázky nezohľadňuje ustálenú judikatúru ústavného súdu, a to zjednocujúce stanovisko sp. zn. PLz. , ktoré deklaruje existenciu hmotnoprávnych účinkov ex tunc, pričom ide o jediné zjednocujúce stanovisko ústavného súdu k tejto otázke, ktoré nebolo prekonané a uviedol ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, ktoré sa riadili týmto stanoviskom a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR a krajských a okresných súdov vychádzajúce z tohto stanoviska.

Pokiaľ žalovaný tvrdil, že aplikácia ex tunc účinkov uvedeného nálezu je možná len vtedy, ak sa derogačná úprava týka vzťahu medzu subjektom verejného práva a subjektom súkromného práva (vertikálny právny vzťah) a je vylúčený medzi subjektmi súkromného práva (horizontálny právny vzťah), žalobca poukázal na to, že derogovaná vyhláška bola úpravou verejného práva, mala kogentný charakter, bola prijatá ÚRSO, teda orgánom verejnej moci a záväzne prikazovala žalobcovi, aby bez zmluvy platil žalovanému poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Zdôraznil, že medzi stranami sporu neexistoval typický súkromnoprávny vzťah, neexistovala medzi nimi zmluva týkajúca sa platenia poplatku, lebo povinnosť platiť poplatok vyplývala priamo z neústavnej vyhlášky a ústavný nález rušil verejnoprávnu normu štátneho orgánu. Opodstatnenosť spätného účinku derogačného nálezu považoval žalobca za danú aj tým, že je potrebné uprednostniť ochranu vlastníckeho práva žalobcu pred právnymi vzťahmi založenými neústavnou právnou úpravou, čo vyplýva z rozhodnutia ÚS ČR sp. zn. , podľa ktorého pred aplikovaním neústavnej úpravy je potrebné uprednostniť základné právo dotknutej osoby. Zdôraznil, že rozhodnutie ústavného súdu odmietlo aplikáciu napadnutej časti vyhlášky a zrušilo ju s cieľom umožniť aj spätnú realizáciu vlastníckeho práva výrobcov elektriny.

- žalobca nesúhlasil s odvolacou námietkou žalovaného, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený. Zastával názor, že súd prvej inštancie na podstatné argumenty žalovaného dostatočne reagoval a vyporiadal sa s nimi. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z toho, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať platbu za prístup vzniká podľa zákona o energetike a rozhodnutia ústavného súdu výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny s náležitosťami podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike a v konaní nebolo preukázané, že takáto zmluva bola medzi stranami uzavretá; zmluva žalovaného o prístupe nie je zmluvou podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, je neplatná a preto nemohla byť na základe nej fakturovaná žalovaným platba za prístup; aj v prípade, ak by bola posudzovaná zmluva o prístupe ako zmluva inominátna, je neplatná z dôvodu absencie jasne, zrozumiteľne a určito dohodnutej ceny, pričom ak žalovaný považuje za využívanie prístupu už samotnú dodávku elektriny, takéto vymedzenie prístupu zákon nepozná a cenová regulácia v elektroenergetike sa naň nevzťahuje; žalobca nevyužíva prístup pri dodávke elektriny do distribučnej sústavy žalovaného v odovzdávacom mieste, lebo umožnenie dodávky elektriny, resp. rezervácia kapacity pre dodávku elektriny do sústavy vyplýva už zo zmluvy o pripojení; prístup do distribučnej sústavy je definovaný v zákone a vyjadruje sa k nemu aj ústavný súd a v dôsledku rozhodnutia ústavného súdu s účinkami ex tunc právny dôvod platby za rozhodné obdobie odpadol.

- K argumentácii žalovaného s odkazom na novelu zákona o energetike platnú od 1.1.2009 žalobca uviedol, že táto sa na rozhodné obdobie nevzťahuje, vzťahuje sa až na platby za prístup od 1.1.2019. Pokiaľ žalovaný tvrdil, že novela len spresnila dovtedajšiu úpravu, žalobca zdôraznil, že doterajšiu úpravu jasne mení, lebo zmenila definíciu prístupu do sústavy a tiež zmenila úpravu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, čo do budúcna vyvoláva odlišné právne účinky, pre rozhodnutie tohto sporu je však záväzné znenie predpisu v znení platnom do roku 2019. Žalobca tiež poukázal na to, že aj z prechodných ustanovení k novele zákona o energetike nepochybne vyplýva, že platia len na platby od roku 2019 do budúcna.

10. Žalovaný podaním zo dňa 18.1.2019 doplnil argumentáciu k problematike hmotnoprávnych účinkov derogačného nálezu. Uviedol, že ústavný súd v zjednocujúcom náleze sp. zn. PLz. posudzoval hmotnoprávne účinky derogačného nálezu ústavného súdu v prípade žalôb, predmetom ktorých bolo priznanie ešte neuhradeného plnenia za obdobie pred vydaním derogačného nálezu ústavného súdu sp. zn. , teda v čase vydania uvedeného nálezu nebolo poskytnuté medzi stranami sporu žiadne plnenie, k plneniu došlo až po vydaní derogačného nálezu. V posudzovanej veci však došlo k vzájomnému plneniu medzi stranami sporu pred vydaním derogačného nálezu, teda v čase, kedy bola napadnutá právna norma platná a účinná. Žalovaný zastával názor, že je preto potrebné rozlišovať medzi situáciou, kedy bolo plnenie poskytnuté a situáciou, kedy sa poskytnutie plnenia ešte len požaduje. V tejto súvislosti odkázal na odôvodnenie pripojeného rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. , ktorý uviedol, že derogačný nález nemôže mať vplyv na plnenia, ktoré boli prijaté v tom čase podľa platnej a účinnej právnej normy, pretože právne účinky derogačného nálezu ústavného súdu sú orientované (v zásade) pro futuro (ex nunc). Podľa záveru uvedeného okresného súdu okolnosť, že právna úprava bola neústavná aj v čase pred vydaním derogačného nálezu, nemá dôsledky na plnenia poskytnuté pred jeho vydaním. Žalovaný zdôraznil, že ani zjednocujúce stanovisko ústavného súdu sp. zn. PLz. nespochybnilo právny názor o hmotnoprávnych účinkoch derogačného nálezu ex nunc, ale vzhľadom na to, že predmetom posudzovania boli neuzavreté vzťahy, kde plnenie nebolo poskytnuté, aplikoval na sporné konania novú právnu úpravu účinnú v čase budúceho plnenia. Vzhľadom na uvedené

mal žalovaný za to, že ústavný súd v zjednocujúcom stanovisku sp. zn. PLz. posudzoval iný právny a skutkový stav ako v predmetnej veci, a preto priznanie účinkov ex nunc tohto nálezu na predmetný spor nie je v rozpore s právnym názorom uvedeným v tomto zjednocujúcom stanovisku.

11. Žalovaný sa podaním zo dňa 25.2.2019 vyjadril k stanovisku žalobcu k jeho odvolaniu. Namietal tvrdenie žalobcu, že medzi stranami sporu nikdy nebola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle § 26 ods. 5 zákona o energetike, pretože v rámci konania žalovaný tvrdil a preukazoval, že táto zmluva bola medzi stranami sporu uzavretá a je platná a účinná. Za nesprávny považoval výklad pojmu prístup do sústavy žalobcom s poukazom na novelu zákona o energetike, ktorá odstraňuje výkladové rozpory tohto pojmu a spresňuje legálnu definíciu pojmu prístup do sústavy uvedenej v § 2 písm. a/ pod 12.2 zákona o energetike. Zdôraznil, že nejde o novú úpravu, len o splnenie pôvodnej právnej úpravy z dôvodu odstránenia existujúcich výkladových rozporov, preto je nevyhnutné použiť túto novelu ako výkladové pravidlo aj pre prebiehajúce spory, teda aj na konanie v predmetnej veci. Ak by súd vyhodnotil písomnú zmluvu o prístupe uzavretú stranami sporu ako neplatnú, žalovaný poukázal na prechodné ustanovenie § 96f ods. 2 zákona o energetike, z ktorého je zrejmé, že samotný zákon o energetike predpokladá právnu domnienku existencie konkludentnej zmluvy o prístupe do sústavy, pričom podmienkou pre naplnenie zákonom stanovenej právnej domnienky je, aby výrobca prístup do distribučnej sústavy využíval. Keďže novela spresnením niektorých pojmov odstránila výkladové rozpory pojmu prístup do sústavy, žalovaný považoval za nesporné, že žalobca distribučnú sústavu žalovaného v rozhodnom období užíval a ju aj naďalej užíva. Základnou podstatou sporu podľa žalovaného je posúdenie, či zo strany žalobcu dochádza k užívaniu distribučnej sústavy žalovaného v podobe prístupu do distribučnej sústavy a prijímaniu s tým súvisiacich služieb a teda či existuje platný základ oprávnenosti nároku žalovaného na odplatu za užívanie distribučnej sústavy žalobcom. Zastával názor, že žalobca vytrháva závery ústavného súdu v náleze sp. zn. z kontextu a účelovo ich prekrúca v prospech svojej formalistickej argumentácie a snaží sa tak dosiahnuť stav bezodplatného užívania distribučnej sústavy žalovaného. Zdôraznil, že odplatu za prístup do sústavy a jej užívanie je povinný platiť každý užívateľ distribučnej sústavy, či už v postavení odberateľa alebo dodávateľa elektriny a nie je možné, aby sa jedna skupina užívateľov tejto svojej povinnosti zbavila na úkor inej skupiny užívateľov distribučnej sústavy. Opakovane poukázal na to, že bez faktického prístupu do sústavy žalobca nemôže vyrobenú elektrinu dodávať a ak elektrinu dodáva, čo nie je sporné, užíva distribučnú sústavu žalovaného bez právneho dôvodu, keďže žalobca popiera existenciu právneho dôvodu už vykonaných úhrad. Pokiaľ žalobca odkazuje na rozhodnutia okresného a krajského súdu v Žiline, žalovaný upozornil, že predmetné konania mali odlišný skutkový a právny stav, pretože v uvedených konaniach nebola uzatvorená zmluva o prístupe do distribučnej sústavy v písomnej forme.

12. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 4.4.2019 k uvedenému stanovisku žalovaného poukázal na správnosť záverov súdu prvej inštancie a dôvody svojho vyjadrenia k odvolaniu žalovaného. Súčasne poukázal na závery okresných a krajských súdov v Žiline a v Košiciach, ktoré vychádzali zo záveru, že platba za prístup je oprávnená len v prípade, ak bola preukázaná existencia uzavretej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, pričom žalovaného zmluva o prístupe neobsahuje podstatné náležitosti uvedenej zmluvy. Zdôraznil, že pojem prístup do distribučnej sústavy je jasne definovaný v zákone o energetike a žalovaným vytvorená definícia odporuje zákonu. Žalobca uviedol, že novelu zákona o energetike nemožno aplikovať na čas pred jej účinnosťou a ani aplikovať ako výkladové pravidlo na súdne spory vzniknuté pred jej účinnosťou. Osobitne sa žalobca vyjadril k doplneniu argumentácie žalovaného k hmotnoprávnym účinkom derogačného nálezu Ústavného súdu SR a žalovaným predloženému rozsudku Okresného súdu Žilina, v ktorom sa mal odkloniť od rozhodovacej praxe Krajského súdu v Žiline v predmetnej otázke. Uviedol, že pre aplikáciu účinkov ex tunc v prípade derogačných nálezov je rozhodujúcim kritériom to, či v danej veci už bolo právoplatne rozhodnuté, alebo nie. V prípade, ak vo veci súd právoplatne nerozhodol, hmotnoprávne účinky derogačného nálezu nastávajú ex tunc a súd je povinný zohľadniť jeho znenie pri aplikácii hmotnoprávnej úpravy na konkrétny spor. Takýto záver vyplýva podľa žalobcu zo senátneho rozhodnutia ústavného súdu publikovaného pod č. 26/2006 a zjednocujúce stanovisko sa v odôvodnení vyslovene prikláňa práve k tomuto senátnemu rozhodnutiu. Súčasne odkázal na ďalšie rozhodnutia ústavného súdu, v ktorých bola publikovaná právna veta odôvodňujúca hmotnoprávne účinky ex tunc pre všetky konania, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, pretože v prebiehajúcich konaniach nemôže súd aplikovať neústavné ustanovenie právneho predpisu. Z týchto dôvodov žalobca považoval argumentáciu Okresného súdu Žilina za nesprávnu. Rovnako nesprávne podľa žalobcu okresný súd

aplikoval aj uznesenie ústavného súdu sp. zn. , v ktorom konaní prezident podal návrh na pozastavenie účinnosti zákona o štátnej cene, lebo prijatím prípadného derogačného nálezu by sa udelené štátne ceny nesmeli používať a ocenené osoby by museli vrátiť priznané finančné odmeny. Tvrdil, že ceny podľa zákona o štátnych cenách sa udeľujú odmeneným osobám na základe rozhodnutia, ktorému predchádza rozhodovací proces v najvyšších ústavných orgánoch, v predmetnej veci platbám za prístup do distribučnej sústavy nepredchádzalo žiadne konanie ani vydanie rozhodnutia, ktorým by bol žalobca viazaný, keďže výrobcovia elektriny museli uhrádzať platby za prístup ex lege z neústavnej vyhlášky. Z tohto dôvodu nemožno aplikovať na skutkové situácie, o ktorých sa právoplatne nerozhodlo. Pokiaľ Okresný súd Žilina svoj rozsudok odôvodnil najmä prezumpciou ústavnosti a princípom právnej istoty žalobca s odkazom za zjednocujúce stanovisko a judikát ústavného súdu č. 26/2006 uviedol, že obidva princípy sú súčasťou právneho štátu podľa . Princíp zachovávania ústavnosti sa realizuje v tomto prípade rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych predpisov podľa . Princíp právnej istoty je založený jednak na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov a jednak na právoplatných rozhodnutiach orgánov verejnej moci vychádzajúcich z prezumpcie ústavnosti. Poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého je potrebné dať prednosť princípu ústavnosti za súčasného spolupôsobenia určitých bŕzd daných princípom právnej istoty. Žalobca uviedol, že hmotnoprávne účinky nálezu o nesúlade vydaného pred právoplatným skončením konania nastávajú pre všetkých účastníkov konania ex tunc, pretože ak sa tieto účinky prejavujú vo veciach judikovaných právoplatne pred uverejnením nálezu, potom a fortiori musí to tak byť aj vo veciach neskončených právoplatne v momente uverejnenia nálezu o nesúlade. Opačný výklad považoval za popretie princípu zachovávania ústavnosti a súčasne neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty.

13. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 25.4.2019 poukázal na rozdielnosť skutkového a právneho stavu v rozhodnutí Krajského súdu v Košiciach sp. zn. a tiež Okresného súdu Žilina a Krajského súdu v Žiline, na ktoré sa žalobca odvoláva, ktorá spočíva v tom, že v týchto prípadoch dodával výrobca elektrinu bez písomnej zmluvy o prístupe. Súčasne poukázal na rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 10.4.2019, ktorý sa zaoberal posudzovaním oprávnenosti platieb za prístup do distribučnej sústavy na podklade písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe, teda skutkový a právny stav v tomto spore je totožný so stavom posudzovaným Okresným súdom Bratislava I. Žalovaný uviedol, že súd prvej inštancie v predmetnej veci zmluvu o prístupe uzavretú medzi stranami sporu posúdil ako neplatnú, pretože nie je zmluvou vyžadovanou v zmysle nálezu ústavného súdu sp. zn. ani v zmysle zákona o energetike. Zdôraznil, že právnym dôvodom úhrad platieb za prístup do sústavy je zmluva o prístupe do sústavy, ktorá je platná a účinná a predstavuje synalagmatický záväzok oboch zmluvných strán, stranami sporu nebola dojednaná distribúcia, a preto táto služba nebola žalobcovi ani fakturovaná. S odkazom na právny názor NS ČR v rozsudku sp. zn. (ktorý nepripojil k podaniu a odvolaciemu súdu sa ho nepodarilo dohľadať) žalovaný tvrdil, že nie je možné rozdeľovať právo žalobcu na prístup do sústavy a jeho právo na uzatvorenie zmluvy o prístupe na dve samostatné práva, pretože ide o právo užívateľa na pripojenie do sústavy, pričom uzatvorenie príslušnej zmluvy predstavuje právny základ, podľa ktorého následne dôjde k faktickému pripojeniu. Za nesprávny považoval žalovaný výklad pojmu „prístup do sústavy“ súdom prvej inštancie, ktorý nie je súladný s definíciou tohto pojmu v zákone o energetike a poukázal na správnosť záverov Okresného súdu Bratislava I v rozsudku sp. zn. , ktorý podľa žalovaného správne vychádzal z dôvodovej správy k novele zákona o energetike a uviedol, že doterajšia úprava mala implicitne ustanovovať, že náležitosťou zmluvy o prístupe a distribúcii nemusí byť aj distribúcia elektriny, ak túto službu výrobca nevyužíva. Podľa žalovaného okresný súd tiež správne v rozsudku uviedol, že žalobca dodáva elektrinu do distribučnej sústavy žalovaného, ktorú nevie dopraviť inak ako vpustením do distribučnej sústavy, nie pred ňou, ako to interpretuje žalobca a uzavrel, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu a ak je zariadenie žalobcu fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na nález sp. zn. , ktorý vykladá prístup do sústavy ako právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy výrobcom vyrobenú elektrinu. Uviedol, že Okresný súd Bratislava I v označenom rozsudku dospel k názoru, že žalobca prístup využíva, t. j. vpúšťa vyrobenú energiu do distribučnej sústavy, a to na základe písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe, čiže v súlade s nálezom ÚS SR mu vznikla povinnosť platiť poplatok G-komponent. Žalovaný zdôraznil, že jedinou argumentáciou žalobcu, pre ktorý je zmluva o prístupe neplatná je tvrdenie, že táto neobsahuje dojednanie o distribúcii, takýto výklad je podľa žalovaného s účelom

sledovaným nálezom sp. zn. a s účelom sledovaným zákonodarcom. Uviedol, že ústavný súd použil iba slovné spojenie zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nehovorí však o distribúcii a nikde v texte nálezu sa nekonštatuje, že distribúcia je nevyhnutnou obsahovou náležitosťou zmluvy o prístupe. Rovnako ani zámer zákonodarcu nezodpovedá výkladu žalobcu, ako to vyplýva zo stanoviska Ministerstva hospodárstva a tiež zo spresnenej právnej úpravy ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike vykonanej novelou. Žalovaný poukázal na to, že strany sporu uzatvorili písomnú zmluvu o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto, ktorá má všetky zákonom požadované náležitosti pre platnosť právneho úkonu a ktorá obsahuje záväzok žalovaného umožniť žalobcovi prístup do regionálnej distribučnej sústavy a záväzok žalobcu zaplatiť žalovanému platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy, pričom výška platieb za prístup do distribučnej sústavy je určená platným a účinným rozhodnutím ÚRSO a všeobecne záväznými právnymi predpismi, preto na strane žalovaného nemohlo dôjsť k bezdôvodnému obohateniu.

14. K uvedenému vyjadreniu žalovaného žalobca uviedol, že obsahuje viaceré nové argumenty, ktoré neboli v doterajšom konaní predložené a tiež prílohy, o ktoré opiera svoju argumentáciu. Právny názor žalovaného však považoval za nesprávny rovnako ako neprávoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. z 10.4.2019, o ktorého odôvodnenie opieral žalobca svoju argumentáciu a ktorá nezodpovedá doterajšej judikatúre súdov. Zdôraznil, že predmetom konania sú platby za prístup v rokoch 2014 a 2015, preto je potrebné vychádzať z v tom čase platnej právnej úpravy pričom je nesporné, že strany sporu nemali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, a preto žalovaný účtoval platby za prístup protiprávne. Uviedol, že ak žalovaný argumentuje tým, že prístup je možné dohodnúť aj v inej zmluve a s inými náležitosťami ako stanovuje zákon a prístup je využívanie sústavy na dodávanie elektriny do sústavy, žalobca tvrdil, že uvedené je nesprávne, pretože zákon presne určuje, v akej zmluve možno prístup dohodnúť a prístup znamená, že vpustená elektrina sa bude podľa dohody s výrobcom elektriny prepravovať cez distribučnú sústavu z miesta A do miesta B, k čomu v prípade žalobcu nedochádza. Žalobca zastával názor, že rozhodnutia tvoriace ustálenú rozhodovaciu prax je potrebné aplikovať aj v tomto konaní a rozhodnutia predložené žalovaným nemožno nasledovať (konkrétne uznesenie Krajského súdu v Bratislave), pretože je rozhodovacou praxou odmietané, popiera právny základ vyberania platby za prístup vyslovený v rozhodnutí ústavného súdu, výslovne odporuje rozhodnutiu ústavného súdu, nesprávne uvádza, že zákon o energetike dovoľuje uzatvoriť osobitnú „zmluvu o prístupe“, nesprávne interpretuje pojmy „pripojenie“ a „prístup“ do distribučnej sústavy a retroaktívne aplikuje na prejednávaný prípad novelu zákona o energetike. K argumentom rozhodnutí Okresného súdu Bratislava I a Krajského súdu v Bratislave žalobca uviedol, že prístup do distribučnej sústavy nie je akýmkoľvek „užívaním“ či „využívaním“ distribučnej sústavy, pretože zákon o energetike presne určuje, že ide o využívanie distribučnej kapacity, teda množstva elektriny prepravovanej cez distribučnú sústavu a na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, pričom žalobca sústavu využíva iba na účely dodávky elektriny, za čo sa platba za prístup neplatí.

15. Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu podaného odvolania podľa a bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné

16. Žalovaný odôvodnil odvolanie dôvodmi podľa , , a

17. Odvolací dôvod podľa , t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu, pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa javí byť nespravodlivým celé konanie.

18. Inou vadou sa podľa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod ostatné ustanovenia , ale ich dôsledok

sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

19. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak súd prvej inštancie neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. K tomuto odvolaciemu dôvodu je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné, ďalej dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré boli už preukázané iným spôsobom alebo založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana sporu, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

20. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ( ), je výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z , v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi alebo vyšli za konania najavo, alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo, vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci.

21. Odvolací dôvod podľa je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav veci. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

22. Odvolací súd zastáva názor, že žalovaným uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu a náležite zistil skutkový stav, správne odôvodnil nevykonanie žalovaným navrhovaných dôkazov, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením , na základe týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenia správnych predpisov a tieto aj správne vyložil, pričom nebolo zistené, že by svojim procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočňovať jemu patriace procesné práva. Len skutočnosť, že súd prvej inštancie sa nestotožnil s právnymi závermi žalovaného a za podstatné považoval iné okolnosti ako žalovaný, čo aj náležite odôvodnil, nespôsobuje nepreskúmateľnosť či arbitrárnosť rozhodnutia.

23. Žalovaný neuviedol ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b/ C. s. p ako jeden z dôvodov podaného odvolania, pokiaľ však namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku a jeho nepreskúmateľnosť, takýto nedostatok rozsudku sa v súdnej praxi posudzuje ako nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva, pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z tohto dôvodu sa javí byť nespravodlivým celé konanie.

24. Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, ako skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté

dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

25. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 3. júla 2003).

26. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí jasne a zrozumiteľne zodpovedal otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci samej týkajúce sa existencie platnej zmluvy strán sporu zakladajúcej právo žalovaného na platbu za prístup a odôvodnil aj svoj názor na účinky nálezu ústavného súdu sp. zn. . Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, z ktorých dôkazov a tvrdení strán sporu vychádzal, ako tieto hodnotil a aké úvahy ho viedli k záverom vyjadreným vo výroku rozsudku. Napadnutý rozsudok preto spĺňa požiadavky vyžadované zákonom pre jeho zrozumiteľnosť a preskúmateľnosť.

27. Pre rozhodnutie vo veci bolo podstatné posúdenie - vzhľadom na dôvody uvádzané v žalobe a odvolacie námietky žalovaného, či zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto uzavretá stranami sporu dňa 19.3.2014 je zmluvou upravenou v , či je platná a či má žalovaný nárok na platbu za prístup dodávateľa/ výrobcu elektriny do jeho distribučnej sústavy.

28. Obe strany sporu pritom vychádzali z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. , v ktorom rozhodol, že ustanovenie vyhlášky č. , ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ nie je v súlade s označenými článkami SR a dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

29. Súčasne v náleze ústavný súd uviedol, že „Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby („ceny“) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle zákona o energetike na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Pokiaľ zákonný právny predpis ukladá výrobcom elektriny povinnosť uhradiť platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy aj v prípade, ak nemajú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzavretú zmluvu o prístupe do regionálnej distribučnej sústavy, takáto povinnosť ide nad rámec povinností zakotvených pre výrobcov elektriny v zákone o energetike, čo do platenia poplatkov (cien) za prístup do distribučných sústav, ako aj nad rámec zákonného splnomocnenia pre Úrad pre reguláciu sieťových odvetví v zmysle zákona o regulácií upraviť platby výrobcov elektriny za prístup do distribučných sústav.“

30. Z uvedeného vyplýva, že výrobcovia elektriny, ktorí nemali uzavretú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemali povinnosť platiť za prístup len podľa vyhlášky. Povinnosť výrobcov uhrádzať platbu za prístup do distribučnej sústavy vzniká podľa zákona o energetike výlučne na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca a žalovaný nemali uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, ktorej podstatné náležitosti sú vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike.

31. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že aj zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy pre odovzdávacie miesto č. zo dňa 19.3.2014 môže byť právnym základom pre účtovanie platieb, pretože žalovaný ako prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy sa v nej zaviazal pre žalobcu ako užívateľa umožniť prístup do regionálnej distribučnej sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity odovzdávacieho miesta podľa čl. 3 tejto zmluvy a za podmienok dohodnutých v zmluve po splnení technických a obchodných podmienok prevádzkovateľa RDS a žalobca sa zaviazal zaplatiť prevádzkovateľovi platbu za prístup do regionálnej distribučnej sústavy (čl. 1), s týmto názorom žalovaného nemožno súhlasiť.

32. Podľa § 2 písm. a/ ods. 11 zákona o energetike na účely tohto zákona sa rozumie pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete, a podľa ods. 12 bodu 12.2 prístupom do sústavy alebo do siete prístup na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, pričom prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity.

33. Podľa § 26 ods. 3 zákona o energetike v znení platnom v čase uzavretia zmluvy zmluvou o pripojení do distribučnej sústavy sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy zabezpečiť v sústave kapacitu na pripojenie v zmluvne dohodnutej výške a po splnení obchodných podmienok a technických podmienok pripojiť k distribučnej sústave zariadenie žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečiť dohodnutú kapacitu vo výške podľa zmluvy a žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie.

34. Podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb.

35. Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou sú vymedzené v o energetike. Zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcií elektriny vymedzuje povinnosti prevádzkovateľa distribučnej sústavy, a to 1. rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, 2. umožniť prístup do sústavy a 3. prepraviť účastníkovi trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzený výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy. Citované ustanovenie teda pojmovo vymedzuje podstatné náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny a zároveň vymedzuje obsah pojmu prístup do sústavy v zmysle zákona o energetike, pričom zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii umožňovala výrobcovi využívať distribučnú sústavu pre účely distribúcie elektriny inému subjektu. Z úpravy zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v zákona o energetike vyplýva, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy sa v nej zaväzuje rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu a umožniť prístup do sústavy a tiež prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzenej výškou rezervovanej kapacity vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. Prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity, ktorá je - ako to podrobne vysvetľoval v podanom odvolaní aj žalovaný, odlišnou kapacitou ako je maximálna rezervovaná kapacita dojednaná v zmluve o pripojení. Predložená zmluva o pripojení však dohodu o tejto podstatnej náležitosti zmluvy podľa zákona o energetike neobsahuje, preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že so žalobcom uzavrel platnú zmluvu o pripojení. Zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd zastáva názor, že distribučnými a súvisiacimi službami, za poskytnutie ktorých sa účastník trhu s elektrinou zaväzuje zaplatiť cenu na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, je potrebné rozumieť všetky tri povinnosti, ktoré z takejto zmluvy a z ustanovenia zákona o energetike prevádzkovateľovi distribučnej sústavy vyplývajú, a to vrátane distribúcie elektriny, a ak v zmluve strán sporu absentuje dojednanie distribúcie, nemožno konštatovať existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny v zmysle zákona o energetike.

36. Ak žalovaný s odkazom na ustanovenie tvrdí, že účastníci na trhu s elektrinou môžu medzi sebou uzatvoriť aj iné zmluvy ako tie, ktoré sú uvedené v zákona o energetike, toto stanovisko žalovaného odvolací súd nespochybňuje. V prípade platby za prístup do distribučnej sústavy podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR a vyššie citovaných ustanovení zákona o energetike účinného do 31.12.2018 je však táto viazaná na uzatvorenie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa zákona o energetike, teda zmluvy, ktorá obsahuje podstatné náležitostí tak, ako je to uvedené v tomto ustanovení.

37. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zmluva o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny nebola medzi stranami uzavretá, resp. jej existenciu žalovaný nepreukázal, teda nie je daná ani existencia právneho titulu žalovaného na účtovanie a vyberanie platby za prístup do distribučnej sústavy.

38. K tvrdeniu žalovaného, že má právo na poplatok za prístup do distribučnej sústavy titulom bezdôvodného obohatenia z dôvodu faktického využívania prístupu žalobcu do distribučnej sústavy, odvolací súd zastáva názor, že na tento stav v plnom rozsahu dopadajú závery nálezu ústavného súdu, ktorý jasne uviedol, že ak žalobca nemá so žalovaným platne uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, nemožno od neho požadovať platbu za prístup do tejto sústavy, a teda nemôže mu vzniknúť ani nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia.

39. V predmetnej veci je nesporné, že žalobca zaplatil žalovanému platby za prístup do distribučnej sústavy a výška poskytnutého plnenia v konaní nebola sporná. Keďže nebola preukázaná existencia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ktorý by žalovaného oprávňoval účtovať a vyberať od žalobcu platby za prístup do distribučnej sústavy, súd prvej inštancie správne posúdil nárok uplatnený žalobcom ako dôvodný a žalobe vyhovel, pretože žalobca plnil bez právneho dôvodu ( ) a žalovanému vznikla zákonom stanovená povinnosť obohatenie vydať ( ). Tvrdenie žalovaného, že dobrovoľnou úhradou faktúr žalobca uznal záväzok, čím je založená právna domnienka existencie záväzku v čase uznania, nezodpovedá právnej úprave uvedenej v , pretože pre uznanie záväzku sa podľa tohto ustanovenia vyžaduje písomná forma (ods. l) a právna domnienka existencie záväzku sa spája len s platením úrokov alebo čiastočnou úhradou záväzku súčasne za podmienky, že dlžník čiastočným plnením uznáva záväzok aj čo do jeho zvyšku, teda musí byť vždy zrejmé, že dlžník svoj záväzok nepopiera. Ani jedna z týchto skutočností v predmetnej veci nenastala.

40. Žalovaný v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že nevykonal všetky ním vykonané dôkazy, v dôsledku čoho nedostatočne zistil skutkový stav a následne vec nesprávne právne posúdil. Odvolací súd udáva, že v civilnom sporovom konaní súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky stranami sporu navrhované dôkazy. Posúdenie návrhov na vykonanie dokazovania a rozhodnutia, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu ( ). V posudzovanej veci žalovaný navrhol vykonať dokazovanie výsluchom zhotoviteľa odborného posudku a zamestnanca žalovaného, ktorí sa mali vyjadriť k technickým otázkam pripojenia a prístupu do distribučnej sústavy žalovaného. Posúdenie ne/existencie zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny, len ktorá môže založiť záväzok žalobcu platiť poplatok za prístup, je však otázkou právnou a nie skutkovou, preto vypočutie žalovaným navrhovaných svedkov nebolo pre rozhodnutie vo veci právne významné.

41. Odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie sa dostatočne vyporiadal aj s účinkami nálezu ústavného súdu sp. zn. a priklonil sa k záverom zjednocujúceho stanoviska ústavného súdu, podľa ktorého rozhodnutie ústavného súdu má účinky ex tunc. Opačný výklad je priamym popretím princípu zachovávania ústavnosti a zároveň neprípustným absolutizovaním princípu právnej istoty ().

42. Pokiaľ žalovaný v odvolaní poukazoval na novelu účinnej od 1.1.2019 s tým, že touto novelou bolo len spresnené znenie ustanovenia zákona, a preto je potrebné novelizované znenie aplikovať aj na výklad pojmu prístup do distribučnej sústavy v predmetnej veci, odvolací súd odkazuje na prechodné ustanovenia k tejto novele, z ktorých nepochybne vyplýva, že platia len na platby od roku 2019 do budúcna, a preto treba vychádzať zo znenia citovaného ustanovenia účinného v čase realizácie platieb.

43. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa potvrdil ako vecne správny vrátane výroku o náhrade trov konania, o ktorých rozhodol súd prvej inštancie v súlade s platnou právnou úpravou.

44. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 ( veta druhá ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).