Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_6CoPr-8-2022.pdf
PDF · 181.07 KB
Case nature
Area
Subarea
6CoPr/8/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Otílie Belavej a členiek senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobkyne: H.. B. D., X. XX.XX.XXXX, V. L. Y. L., N. XXXXX/XD, právne zastúpená Advokátska kancelária JUDr. Marcel Mašan, s.r.o., so sídlom vo Veľkom Slavkove, Školská 257, IČO: 36 858 935, proti žalovanej: Sentia s.r.o., so sídlom v Bratislave, Jarabinková 2C, IČO: 36 708 445, zastúpená advokátskou kanceláriou MALOVIC s. r. o., so sídlom v Bratislave, Kominárska 1, IČO: 47 231 980, o zaplatenie 8.263,-eur s príslušenstvom, titulom doplatku rozdielu hrubej mzdy, o odvolaní žalobkyne proti čiastočnému rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava III sp.zn. 44Cpr/12/2018-306 zo dňa 07.03.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie p otvrdzuje.
II. Odvolací súd žalovanej p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
III. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie čiastočným rozsudkom žalobu v časti o zaplatenie 6.430,- eur s príslušenstvom zamietol (výrok I.) a že o nároku na náhradu trov konania rozhodne v konečnom rozhodnutí (výrok II.).
2. Žalobkyňa sa žalobou podanou Okresnému súdu Bratislava III dňa 27.06.2018 domáha, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobkyni 8.263,- eur s úrokmi z omeškania
- vo výške 5 % ročne zo sumy 200,- eur od 16.06.2017 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.09.2017 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 665,- eur od 16.10.2017 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.11.2017 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 665,- eur od 16.12.2017 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.01.2018 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.02.2018 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.03.2018 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.04.2018 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 700,- eur od 16.05.2018 do zaplatenia,
- vo výške 5 % ročne zo sumy 1.833,- eur od 16.06.2018 do zaplatenia,
titulom nevyplatenej výkonnostnej zložky mzdy za mesiace máj, august až december v roku 2017 a január až máj v roku 2018, pričom za mesiac máj 2018 sa domáha okrem nevyplatenej výkonnostnej zložky mzdy aj zaplatenia nevyplatenej základnej zložky mzdy. Žalobkyňa uviedla, že so žalovanou uzavrela dňa 01.03.2017 pracovnú zmluvu na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu samostatný odborný referent - account manager pre predajcov motorových vozidiel, pre kľúčových klientov, školiteľ a manager pre univerzálnu obchodnú sieť. Na základe mzdového výmeru z 01.03.2017 bola dohodnutá mzda na obdobie od 01.03. do 30.04.2017 v sume 2.000,- eur brutto a od 01.05. do 31.12.2017 v sume 1.500,- eur brutto plus výkonnostná odmena s tým, že výška tejto odmeny bola stanovená ako súčin sumy 700,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu na rok 2017 v segmente poistenia motorových vozidiel a v segmente externej siete PFA (podriadených finančných agentov). Žalovaná však výšku koeficientu plnenia obchodného plánu pre výpočet výkonnostnej odmeny žalobkyni nestanovila, a preto má žalobkyňa za to, že jej patrí výkonnostná odmena vo výške 700,- eur mesačne, keďže žalovaná ju ani raz neupozornila, že neplní predpokladaný výkon, ani že má akékoľvek výhrady voči jej pracovným výsledkom. Žalovaná tiež nevystavila žalobkyni nový mzdový výmer na rok 2018 a tak neurčila spôsob odmeňovania na nadchádzajúce obdobie, preto pri určení nedoplatku za obdobie od januára do konca mája 2018 žalobkyňa vychádzala z pôvodného mzdového výmeru platného do konca roka 2017. Žalovaná výkonnostnú odmenu zaplatila žalobkyni správne (vo výške 700,-eur mesačne) len za mesiace jún a júl 2017; za zvyšné mesiace v období od mája 2017 do mája 2018 túto odmenu žalovaná nevyplatila vôbec alebo v nižšej výške. K 31. máju 2018 tak žalovaná dlhuje žalobkyni na nevyplatenej mzde sumu v úhrnnej výške 8.263,- eur brutto.
3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila s tým, že žalovaný nárok neuznáva a navrhla žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Uviedla, že so žalobkyňou bola v pracovnom pomere na základe pracovnej zmluvy z 01.03.2017, a to od 01.03.2017 do 24.05.2018, kedy dala žalobkyni okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny (ktorého platnosť žalobkyňa napadla na tunajšom súde žalobou, o ktorej sa vedie konanie pod spisovou značkou 17Cpr/11/2018 - pozn. súdu). Prílohami pracovnej zmluvy boli pracovná náplň a mzdový výmer vrátane jeho prílohy - obchodný plán na rok 2017 v segmente poistenia motorových vozidiel a obchodný plán na rok 2017 v segmente externej siete PFA. Výška mzdy za prvé dva mesiace, t. j. za marec a apríl 2017, bola dohodnutá pevnou sumou 2.000,- eur brutto, pretože išlo o obdobie bezprostredne po nástupe do práce, počas ktorého bola žalobkyňa zaškoľovaná a nebol predpoklad, že by počas zaškoľovania skutočne vykonávala prácu, na ktorú bola prijatá, avšak žalovaný mal záujem žalobkyňu motivovať k neskoršiemu riadnemu výkonu práce. Od mája 2017 do konca roka 2017 bola mzda dohodnutá v dvoch zložkách, a to v základnej zložke vo výške 1.500,- eur brutto a v pohyblivej zložke (výkonnostnej odmeny) vo výške súčinu sumy 700,- eur brutto a koeficientu plnenia obchodného plánu za rok 2017. Mzda za obdobie od začiatku roka 2018 zostala v základnej zložke nezmenená, ako aj výpočet pohyblivej zložky s tým rozdielom, že suma 700,- eur brutto sa násobila koeficientom plnenia obchodného plánu na rok 2018. Obchodné plány mala žalobkyňa prístupné aj v elektronickej forme v Internom informačnom systéme žalovanej, ktoré sa každomesačne dopĺňali o skutočne dosiahnuté obchodné (pracovné) výsledky, a stávali sa tak podkladom pre určenie pohyblivej zložky mzdy žalobkyne za každý odpracovaný mesiac. Takto doplnené dokumenty boli zároveň prerokúvané na pravidelných pracovných poradách. Z tohto dôvodu žalovaná odmieta tvrdenia žalobkyne, že obchodné plány neboli s ňou dohodnuté a že by žalovaná nestanovila výšku koeficientu ich plnenia, od ktorej závisel výpočet pohyblivej zložky mzdy (výkonnostnej odmeny). V ďalšom žalovaná vysvetlila, že výpočet pohyblivej zložky mzdy (výkonnostnej odmeny) bol podmienený splnením obchodného plánu (t. j. závisel od objemu predaja poistenia) v segmente poistenia motorových vozidiel, ako aj v segmente externých PFA. Konkrétne podmienky priznania nároku na výkonnostnú odmenu s názorným výpočtom boli uvedené v samotných listinách obchodných plánov. Výkonnostná odmena tak predstavovala výsledok súčinu základu pohyblivej zložky mzdy stanovenej sumu 350,- eur pre každý jeden segment poistenia (t. j. spolu 700,- eur) a koeficientu plnenia obchodného plánu pre príslušný kalendárny mesiac v každom z týchto segmentov poistenia. Ak v jednotlivých segmentoch žalobkyňa v príslušný kalendárny mesiac obchodný plán splnila na menej ako 90 %, nepatrila jej žiadna výkonnostná odmena (koeficient plnenia obchodného plánu pri takomto výsledku práce predstavoval hodnotu 0 %, a výkonnostná odmena sa vypočítala súčinom 350 eur * 0 % = 0 eur; resp. 0 % z 350 eur je 0 eur). Ak obchodný plán žalobkyňa splnila na viac ako 110 %, patrila jej maximálna výkonnostná odmena vo výške 200 % z 350,- eur, t. j. 700,- eur za každý segment poistenia (koeficient plnenia obchodného plánu pri takomto výsledku práce predstavoval hodnotu 200 %, a výkonnostná odmena sa vypočítala súčinom 350,- eur * 200 % = 700,- eur; resp. 200 % z 350,- eur je 700,- eur). Maximálna výška výkonnostnej odmeny, ktorú žalobkyňa mohla za jeden kalendárny mesiac
vôbec dosiahnuť, bola 1.400,- eur v prípade, že v obidvoch segmentoch poistenia splnila žalobkyňa svoj obchodný plán aspoň na 110 %. Žalovaná vždy vo výplatných termínoch vyplácala žalobkyni základnú zložku mzdy a pohyblivú zložku mzdy (výkonnostnú odmenu) v závislosti od splnenia obchodného plánu pre ten-ktorý kalendárny mesiac, teda v súlade s dohodnutými podmienkami a vo výške, v ktorej jej nárok na túto časť mzdy vznikol.
4. Súd prvej inštancie uznesením pod sp.zn. 44Cpr/12/2018-305 zo dňa 07.03.2022 prerušil konanie v časti o zaplatenie mzdy za mesiac máj 2018 vo výške 1.833,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.833,- eur od 16.06.2018 do zaplatenia, do právoplatného skončenia veci vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp.zn. 17Cpr/11/2018 v ktorom sa žalobkyňa domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v uplatnenom nároku na doplatenie mzdy za mesiac máj 2018 je nielen pohyblivá zložka mzdy (výkonnostná odmena) ako pri všetkých ostatných mesiacoch, ale aj základná zložka mzdy, ktorá bola žalobkyni krátená z dôvodu neospravedlnených absencii v práci, krátenia dovolenky a z dôvodu, že k skončeniu pracovného pomeru došlo v priebehu mesiaca (k 24. máju 2018) a nie až k jeho koncu. Dôvodnosť posúdenia absencie žalobkyne v práci ako neospravedlnené absencie a na základe toho krátenie mzdy za mesiac máj 2018 a okamžité skončenie pracovného pomeru, je primárne predmetom skúmania v konaní o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Preto v ďalšom, súd prvej inštancie pokračoval v konaní v časti o nároku na doplatenie mzdy za mesiace máj a september až december 2017 a január až apríl 2018 v súhrnnej výške 6.430,- eur spolu s príslušnými úrokmi z omeškania.
5. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil § 118 ods. 1, ods. 2 prvá veta, § 119 ods. 2 prvá veta, ods. 3, § 129 ods. 1, § 130 ods. 2 prvá veta zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce“) a vecne tým, že medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobkyňa a žalovaná boli v pracovnoprávnom vzťahu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2017 uzavretej na dobu neurčitú, s dohodnutým dňom nástupu do práce dňa 01.03.2017 na pracovnú pozíciu samostatný odborný referent - account manager pre segment poistenia motorových vozidiel a pre segment externej siete podriadených finančných agentov (PFA), prílohou ktorej bol mzdový výmer a pracovná náplň. Mzdové podmienky boli dohodnuté v pracovnej zmluve v čl. VI., ktorý odkazuje na mzdový výmer, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť pracovnej zmluvy, pričom v zmluvnej mzde je zahrnutá odmena za vykonanú prácu, ako aj možná odmena, resp. náhradné voľno, mzda za prácu nadčas a za prácu v noci. Z uvedeného článku pracovnej zmluvy vyplýva, že odmena nad rozsah základnej mzdy je iba „možná“, čo znamená, že na ňu nemusí vzniknúť nárok pravidelne každý mesiac ani v určitej fixnej výške. Zo mzdového výmeru zo dňa 01.03.2017 mal súd prvej inštancie preukázané, že strany sporu sa dohodli na mzde tak, že výška základnej mzdy na obdobie od 01.03. do 30.04.2017 je v sume 2.000,- eur brutto; výška základnej mzdy na obdobie od 01.05. do 31.12.2017 je v sume 1.500,- eur brutto a výška odmeny na obdobie od 01.05. do 31.12.2017 je stanovená ako súčin sumy 700,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu na rok 2017 v segmente poistenia motorových vozidiel a v segmente externej siete PFA (podriadených finančných agentov), ktorý tvorí prílohu mzdového výmeru. Výsledná výška odmeny je v brutto. Hodnota „koeficientu plnenia obchodného plánu“ závisela od porovnania vopred stanoveného plánu produkcie za konkrétny mesiac a skutočne dosiahnutej produkcie (obratu) v konkrétnom mesiaci, čím sa určilo percento splnenia obchodného plánu (teda na koľko percent bol obchodný plán za ten-ktorý mesiac splnený). Tento koeficient tak osciloval od hodnoty „0 %“, ak obchodný plán nebol splnený aspoň na 90 %, a za každé jedno percento splnenia obchodného plánu sa zvyšoval o hodnotu „10 %“, a to až na maximálnu hodnotu „200 %“, ak obchodný plán bol splnený na 110 % a viac.
6. Súd prvej inštancie, tvrdenie žalobkyne, že mzdový výmer bol podpísaný (resp. jej bol na podpis preložený) neskôr ako 01.03.2017 (podľa tvrdení žalobkyne dňa 11.04.2017) a podpis bol vynútený tiesňou s tým, že táto listina jej bola na podpis predložená popri vykonávaní práce bez toho, aby jej bol poskytnutý dostatočný časový priestor pre riadne oboznámenie sa s ňou, a preto si nesprávne uvedenú výšku dohodnutej mzdy nevšimla, vyhodnotil ako nevierohodné. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že tieto tvrdenia neboli žalobkyňou žiadnym relevantným dôkazom preukázané a ich existencia nevyšla počas konania najavo. Ak by aj tvrdenie žalobkyne bolo pravdivé, potom dostatočne vierohodne žalobkyňa nevysvetlila, prečo sa hneď nedomáhala odstránenia tejto nezrovnalosti, keďže dostala jeden rovnopis tohto mzdového výmeru a v podstate hneď po jeho podpise (čím už tvrdená tieseň pominula) si ho mohla prezrieť. V konaní nebola predložená žiadna oficiálna písomná žiadosť žalobkyne o opravu adresovaná žalovanej v rozhodnom období či akákoľvek iná neformálna písomná
či elektronická komunikácia k tejto veci. Navyše, z obsahu mzdového výmeru, ktorý je koncipovaný len na jednej strane a tvorí ho jedno vecné ustanovenie o výške mzdy, majúce spolu štyri jednoduché vety s celkom zreteľne oddelenými odsekmi a v nich uvedenými sumami jednotlivých zložiek mzdy, tvrdenie žalobkyne, že si tieto sumy nemohla všimnúť počas momentu podpisovania tohto mzdového výmeru, kedy ho mala pred sebou a „vo svojej moci“, je nevierohodné. Takže skutková okolnosť o tiesni pri podpisovaní mzdového výmeru a o absolútnej nemožnosti oboznámiť sa s jeho obsahom zostali len v rovine nepodloženého tvrdenia. V tomto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že mzdový výmer žalobkyňa vlastnoručne podpísala, čím navonok prejavila svoju súhlasnú vôľu s jeho obsahom, a tak sa stala táto dohoda záväznou so všetkými s tým spojenými dôsledkami, v zmysle zásady pacta sunt servanda, t. j. dohody sa majú dodržiavať.
7. Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne, že nikdy nepodpísala obchodný plán, ktorý mal tvoriť prílohu k mzdovému dekrétu a v ktorom mali byť uvedené údaje pre výpočet pohyblivej zložky mzdy - výkonnostnej odmeny, vyhodnotil ako nedôvodné. Súd prvej inštancie uviedol, že z listinných dôkazov - obchodných plánov na roky 2017 a 2018 nevyplýva, že by sa tieto mali osobitne podpisovať (že je na nich graficky vyhradené miesto pre podpisy) a samotná skutočnosť, že nie sú stranami podpísané, automaticky neznamená, že nie sú pre strany záväzné. Súd mal preukázané, že oboma zmluvnými stranami je riadne podpísaný mzdový výmer, ktorý priamo odkazuje na obchodný plán ako jeho prílohu. Obchodné plány so mzdovým výmerom tak tvoria jeden funkčný a kompletný celok, pretože sú v nich uvedené premenné pre výpočet výkonnostnej odmeny, bez ktorých sa tento výpočet (t. j. súčin dvoch činiteľov) matematicky uskutočniť nedá. To znamená, že ak obe strany svojím vlastnoručným podpisom vyjadrili súhlas s obsahom mzdového dekrétu, súhlasia aj s jeho prílohou (obchodným plánom), ktorá tvorí jeho organickú obsahovú súčasť. Tým, že na túto listinu (obchodné plány) je odkaz v mzdovom výmere, je tak predmetom dohody o mzdových podmienkach, a tak je pre strany záväzná. Skutočnosť, že iní zamestnávatelia zvyčajne osobitne podpisujú so zamestnancami okrem mzdových výmerov aj obchodné plány, bez ďalšieho neznamená, že uvedené je pravidlom a že obchodný plán a mzdový výmer v danom prípade nie je pre strany záväzný.
8. Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne, že o obchodných plánoch nevedela, vyhodnotil ako nepreukázané. Súd prvej inštancie na základe toho, že žalobkyňa riadne podpísala mzdový výmer, ktorý vecne odkazoval na obchodné plány ako svoju prílohu, dospel k záveru, že žalobkyňa je zmluvne viazaná týmto mzdovým výmerom, ako aj jeho prílohou - obchodným plánom. Ak žalobkyňa o týchto plánoch nevedela, hoci žalovaná tvrdí, že boli voľne prístupné v jej internom informačnom systéme, čo v konaní nebolo žalobkyňou účinne popreté, súd túto nevedomosť dal na ťarchu žalobkyne, pretože tak za danej situácie nekonala s náležitou starostlivosťou, ktorá sa pri plnení zmluvných záväzkov od zmluvných strán bežne vyžaduje. Napriek uvedenému, súd prvej inštancie predmetné tvrdenie žalobkyne mal vyvrátené dôkazmi predloženými žalovanou (protokol z pracovného stretnutia zo 14.12.2017 a čestnými vyhláseniami zamestnancov žalovanej E. L. C. H. L.), z ktorých vyplýva, že žalobkyňa sa zúčastňovala pracovných stretnutí, ktorých predmetom bolo aj prerokovanie a vyhodnocovanie obchodnej produkcie, pričom individuálne prerokovanie obchodného plánu každého jedného zamestnanca (vrátane žalobkyne) na rok 2018 bolo uskutočnené na porade 14. a 15. decembra 2017. Ak teda jednotliví prítomní zamestnanci referovali plnenie svojho obchodného plánu, vyvstáva potom otázka, čo referovala žalobkyňa, ak obchodný plán dohodnutý nemala. Na túto otázku žalobkyňa neponúkla uspokojivú (resp. žiadnu) odpoveď, a preto jej tvrdenia o nevedomosti o svojich obchodných plánoch sú nepreukázané.
9. Súd prvej inštancie tvrdenie žalobkyne, že síce o svojich obchodných plánoch vedela, avšak nikdy s nimi nevyjadrila svoj súhlas, vyhodnotil ako nepreukázané. Z listinných dôkazov mal súd prvej inštancie preukázané, že v rozhodnom čase od marca 2017 až do apríla 2018 vykonávala žalobkyňa dohodnutú prácu pre žalovanú (t. j. plnila obchodnú produkciu) a zúčastňovala sa pracovných porád, na ktorých musela referovať svoje pracovné výsledky. Ak teda svoje výsledky referovala a vyhodnocovala (v konaní nebolo tvrdené ani preukázané, že by žalobkyňa ako jediná zo zamestnancov svoje výsledky nereferovala), z logiky veci je potom zrejmé, že musela byť so svojimi obchodnými plánmi uzrozumená a rovnako musela byť uzrozumená s tým, že ich plnenie spadá pod jej pracovné úlohy. Napokon žalovaná preukázala (čestnými vyhláseniami zamestnancov E. L. C. H. L.), že obchodné plány sa s každým zamestnancom individuálne prerokúvali a dohadovali. Ak by obchodné plány skutočne so žalobkyňou dohodnuté neboli, žalobkyňa potom neuniesla bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno o tom, že od plnenia čoho (akých premenných) sa mala odvíjať jej výkonnostná odmena (resp. za aký „výkon“ jej
mala byť výkonnostná odmena nad rámec základnej zložky mzdy poskytnutá). Súd prvej inštancie sa tak stotožnil s názorom žalovanej, že ak by neboli dohodnuté všetky premenné potrebné pre výpočet výkonnostnej odmeny, resp. ak by sa odkazovalo na také premenné, ktorých hodnota sa odvíja od skutočností neurčitých či neznámych, takúto dohodu o pohyblivej časti zložky mzdy by potom bolo treba pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť vyhodnotiť za absolútne neplatnú a nárok na plnenie na takomto základe nemôže vzniknúť.
10. Žalobkyňa až v replike tvrdila a preložila súdu e-mailovú komunikáciu z 13.02.2017 o tom, že sa s konateľom žalovanej dohodla na fixnej výške základnej mzdy 2.200,- eur mesačne, čo súd prvej inštancie nevyhodnotil ako uzavretie pracovnej zmluvy. Nakoľko už z dátumu tejto e-mailovej komunikácie vyplýva, že ide len o predzmluvné rokovania o pracovných a mzdových podmienkach, a z obsahu e-mailu tiež vyplýva, že zmluvné strany sa mali následne stretnúť za účelom dohodnutia podmienok (v e-maily žalobkyňa predložila návrh na uzavretie dohody, a odpoveď konateľa žalovanej „ok, na tom by sme sa vedeli dohodnúť“) v kontexte s následným trvaním na osobnom stretnutí nevyznieva ako konečný súhlas konateľa s návrhom žalobkyne, a to z dôvodu, že konateľ žalovanej používa budúci čas „by sme sa vedeli dohodnúť“, z čoho sa dá dedukovať, že ešte nepovažoval celú záležitosť za uzavretú, a naďalej trval na osobnom stretnutí v dohodnutý termín, kde podrobnosti pracovnej zmluvy a pracovného pomeru ešte „doladia“. Uvedené skutkové tvrdenie súd prvej inštancie uzavrel s tým, že predzmluvné rokovania o pracovných a mzdových podmienkach nie sú právne záväznými; záväznou je až výsledná dohoda strán obsiahnutá v pracovnej zmluve. Súdu prvej inštancie neunikla ani skutočnosť, že žalobkyňa v žalobe uvádza iné skutkové tvrdenia o dohodnutej mzde, ktoré zmenila až po tom, ako sa k žalobe vyjadrila žalovaná. Z tvrdení uvedených v žalobe nevyplýva, že by bola medzi stranami sporu dohodnutá hrubá mzda v pravidelnej a fixnej výške 2.200,- eur mesačne počas trvania celého pracovného pomeru. Práve naopak, na základe mzdového výmeru zo dňa 01.03.2017 bola mzda dohodnutá na obdobie od 01.03.2017 do 30.04.2017 v sume 2.000,-eur brutto a od 01.05.2017 do 31.2. 2017 v sume 1.500,- eur brutto plus výkonnostná odmena.
11. S ohľadom na vykonané dokazovanie mal súd prvej inštancie preukázané na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2017, ktorej súčasťou je mzdový výmer s obchodným plánom ako jeho príloha, že stranami bola dohodnutá mzda za mesiace marec a apríl 2017 v pevne stanovenej výške 2.000,- eur brutto a od mesiaca máj 2017 do konca roka 2017 v základnej zložke 1.500,- eur brutto a v pohyblivej zložke - výkonnostnej odmene naviazanej na výsledky plnenia obchodného plánu v jednotlivých segmentoch poistenia v tom-ktorom mesiaci. Uzavretie dohody o mzde na rok 2018 stranami sporu preukázané osobitným dôkazom nebolo a tak súd prvej inštancie vychádzal z obsahu protokolu o vykonaní inšpekcie práce u žalovanej pod A.-XX-XX-X.X/P-U.-XX zo dňa 05.09.2018 z ktorého vyplýva, že žalobkyňa mala odmietnuť podpísať navrhovaný mzdový výmer na rok 2018, ktorý bol v takom istom znení ako ten predchádzajúci (na rok 2017), zmenil sa len obchodný plán. Skutočnosť, že sa strany nedohodli na mzde na rok 2018, neznamená, že žalobkyni žiadna mzda nepatrí alebo že by sa tým skončil pracovný pomer. Pokiaľ sa strany nedohodli na mzde za ďalšie obdobie zamestnávania (na rok 2018), je dôvodné priznať (prolongovať) účinky dovtedajšej dohody aj na nadchádzajúce obdobie (tak to tvrdí žalobkyňa v žalobe a žalovaná podľa dovtedajšej dohody poskytovala žalobkyni mzdu naďalej). To znamená, že žalobkyni aj v roku 2018 patril nárok na mzdu v dvoch zložkách, a to v základnej vo fixnej výške 1.500,- eur brutto a v pohyblivej zložke naviazanej na výsledky plnenia obchodného plánu v jednotlivých segmentoch poistenia v tom-ktorom mesiaci, ktorý bol so žalobkyňou na rok 2018 individuálne dojednaný na porade v dňoch 14. a 15. decembra 2017. Pohyblivá zložka mzdy žalobkyne (výkonnostnej odmeny) bola dohodnutá tak, že závisela od objemu predaja poistenia motorových vozidiel sprostredkovateľmi, ktorých mala žalobkyňa na starosti, a od objemu predaja životného a neživotného poistenia podriadenými finančnými agentmi žalovanej, ktorých žalobkyňa mala na starosti. Základ pohyblivej zložky mzdy bol dohodnutý osobitne za plnenie plánu v segmente poistenia motorových vozidiel a osobitne aj za plnenie plánu v segmente externej siete PFA, a to v oboch segmentoch vo výške 350,- eur (spolu 700,- eur). Koeficient plnenia obchodného plánu sa pohyboval od hodnoty 0 % za plnenie obchodného plánu na menej ako 90 %, a to až do hodnoty 200 % za plnenie obchodného plánu na 110 % a viac, pričom za každé začaté percento plnenia obchodného plánu nad 90 % sa koeficient zvyšoval o hodnotu 10 percentuálnych bodov. Výpočet pohyblivej zložky mzdy sa realizoval súčinom základu 350,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu (t. j. od 0 % až po 200 % zo sumy 350,- eur). Výška pohyblivej zložky mzdy žalobkyne tak mohla dosiahnuť hodnotu od 0,- eur [ak žalobkyňa ani v jednom segmente nesplnila obchodný plán aspoň na 90 %, pretože (0 % z 350,- eur)
+ (0 % z 350,- eur) = 0,- eur] až do 1.400,- eur [ak žalobkyňa v obidvoch segmentoch splnila obchodný plán na 110 % a viac, pretože (200 % z 350,- eur) + (200 % z 350,- eur) = 1.400,- eur].
12. Následne súd prvej inštancie porovnaním obchodných plánov na rok 2017 a na rok 2018 pre segment poistenia motorových vozidiel (ďalej len „segment MV“) a segment externej siete PFA (ďalej len „segment PFA“) a predložených mesačných výkazov produkcie (obratu) žalobkyne v týchto segmentoch za jednotlivé mesiace, urobil výpočet uvedený v odsekoch 21. až 32. napadnutého rozhodnutia so záverom, že námietky žalobkyne o nesprávne uvedenej výške mzdy vo výplatných páskach sú nedôvodné.
13. Súd prvej inštancie s odkazom na príslušné ustanovenia Zákonníka práce konštatoval, že zamestnancovi patrí za vykonanú prácu mzda v dohodnutej fixnej výške, prípadne v závislosti od rozsahu splnenia určitých podmienok, ak jej výška bola na splnenie dohodnutých podmienok naviazaná. Výplatná páska má primárne evidenčný charakter a aj prípadná chyba v jej obsahu nie je spôsobilá založiť nárok zamestnanca na zaplatenie mzdy v inej výške, ako bola na základe pracovnej zmluvy dohodnutá resp. v prípade jej naviazania na splnenie určitých podmienok v takej výške, ktorá splneniu týchto podmienok nezodpovedá. Nesprávne uvedenie výšky mzdy (resp. jej jednotlivých zložiek) vo výplatnej páske by mohlo byť predmetom sankcionovania zamestnávateľa zo strany inšpektorátu, avšak samo osebe nemôže zakladať občianskoprávny nárok nad rozsah, aký v skutočnosti vznikol. Preto nesprávne uvedenie výšky „základného zmluvného platu 2.200,- eur“ na výplatnej páske, na čo poukazuje žalobkyňa, nemôže založiť nárok na zaplatenie mzdy za tento mesiac v takto uvedenej výške, keď z ostatných vykonaných dôkazov je zrejmé, že na jej zaplatenie v takejto výške nárok nevznikol (pretože základná zložka mzdy bola dohodnutá len vo výške 1.500,- eur a podmienky relevantné pre výkonnostnú odmenu boli splnené len v rozsahu zodpovedajúcemu priznaniu vo výške 35,- eur). Uvedené platí obdobne vo vzťahu k všetkým žalobkyňou uvádzaných formálnym chybám na výplatných páskach, ak evidovaná výška nekorešponduje so skutočnou výškou, ktorú súd zistil na základe vykonaných výpočtov uvedených v odsekoch 20. až 32. odôvodnenia napadnutého rozsudku.
14. Súd prvej inštancie námietku žalobkyne, že opakované nesprávnosti na výplatných páskach len nasvedčujú tomu, že výška hrubej mzdy bola v skutočnosti dohodnutá inak, ako sa uvádza v mzdovom výmere a obchodných plánoch na roky 2017 a 2018, vyhodnotil ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie vyslovil názor, že ak by bola dohodnutá mzda vo fixnej výške 2.200,- eur mesačne počas celého trvania pracovného pomeru, uvedenému tvrdeniu odporuje fakt, že hrubá mzda za prvé dva mesiace pracovného pomeru (marec a apríl 2017, doplatenia mzdy za ktoré sa ale žalobkyňa žalobou nedomáhala) bola vyplatená len vo výške 2.000,- eur, vo výške podľa oboma stranami riadne podpísaného mzdového výmeru. Za mesiac máj 2017 bola žalobkyni vyplatená mzda tiež vo výške 2.000,- eur, a nie vo výške 2.200,- eur. Za mesiac jún 2017 bola síce žalobkyni vyplatená mzda vo výške 2.200,- eur (t. j. o 150,- eur vyššia ako vznikol nárok), avšak od júla 2017 až do apríla 2018 bola opäť žalobkyni vyplácaná mzda presne vo výške podľa mzdového výmeru a výkonnostná odmena zodpovedajúca mesačnému plneniu obchodného plánu. Za mesiac júl 2017 vo výške 2.200,- eur, za august 1.500,- eur, za september 1.535,- eur, za október 1.500,- eur, za november 1.535,- eur, za december 2017 a ďalšie mesiace v roku 2018 vo výške 1.500,- eur. Z uvedeného vyplýva, že žalovaná sa pri výplate mzdy riadila mzdovým výmerom a obchodnými plánmi a v pravidelných mesačných výplatných termínoch žalobkyni vyplácala mzdu vo výške podľa dohody v nich obsiahnutej a výkonnostnú odmenu v závislosti od splnenia podmienok dohodnutých v obchodných plánoch. Vzhľadom na takto „kolísavo“ vyplácanú výšku mzdy (výška mzdy „kolíše“ v závislosti od výsledkov plnenia obchodného plánu za jednotlivé mesiace), súd nenadobudol presvedčenie, že by výška mzdy bola medzi stranami dohodnutá inak, ako je uvedená v mzdovom výmere z 01.03.2017.
15. Súd prvej inštancie zhrnul, že žalobkyni vznikol za rozhodné obdobie 12 mesiacov, t. j. od mája 2017 do apríla 2018, nárok na zaplatenie mzdy v súhrnnej výške 19.820,- eur brutto, pozostávajúcej zo základnej zložky mzdy (12 x 1.500,- eur = 18.000,- eur) a z pohyblivej zložky mzdy - výkonnostnej odmeny v súhrne 1.820,- eur (za mesiac máj 2017 vo výške 525,- eur, za mesiac jún 2017 vo výške 525,- eur, za mesiac júl 2017 vo výške 700,- eur, za mesiac september 2017 vo výške 35,- eur, za mesiac november 2017 vo výške 35,- eur). Žalovaná poskytla žalobkyni za rozhodné obdobie mzdu v súhrnnej výške 19.970,- eur brutto, z čoho vyplýva, že žalovaná si ako zamestnávateľ svoju povinnosť zaplatiť mzdu žalobkyni v plnom rozsahu splnila, a žalobu v časti o doplatenie mzdy (výkonnostnej odmeny) vo výške 6.430,- eur za obdobie od mája 2017 do apríla 2018 vyhodnotil ako nedôvodnú, preto žalobu v tejto časti aj s uplatnenými úrokmi z omeškania zamietol. Súd prvej inštancie v odseku 36.
napadnutého rozhodnutia poukázal aj na čl. 8 CSP a s odkazom na vykonané dokazovanie a následné vyhodnotenie dôkazov podľa svojej úvahy, a to každého dôkazu jednotlivo a všetkých dôkazov v ich vzájomnej súvislosti s prihliadnutím na všetko, čo počas konania vyšlo najavo, nedospel k presvedčeniu, že skutočnosti a okolnosti tvrdené žalobkyňou ktoré posudzoval a vyhodnocoval, nemožno objektívne (t. j. na základe dôkazov založených v spise) považovať za pravdivé.
16. O trovách konania súd prvej inštancie meritórne nerozhodol s poukazom na § 262 ods. 3 CSP, s tým, že o trovách konania rozhodne až v rozsudku, ktorým bude rozhodnuté o zostávajúcej časti žalobou uplatneného procesného nároku (o zaplatenie mzdy za mesiac máj 2018 vo výške 1.833,- eur s príslušenstvom).
17. Proti tomuto čiastočnému rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, ktorá dôvody odvolania oprela o ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP a navrhla, aby odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové rozhodnutie. Uplatnila si tiež trovy konania.
18. Žalobkyňa nesúhlasí s tvrdením súdu prvej inštancie v odseku 14. napadnutého čiastočného rozsudku, že žalobkyňa podpísala mzdový výmer, súčasťou ktorého boli obchodné plány a výška poskytnutej mzdy. Žalobkyňa jednoznačne preukázala jednotlivými výplatnými páskami, že žalovaná sa pri vyplácaní mzdy neriadila mzdovým výmerom a údajným obchodným plánom. Obchodný plán predložený žalovanou bol manipulovaný. Žalovaná v konaní predložila niekoľko obchodných plánov, a nevedela preukázať, že aj žalobkyni skutočne predložila obchodný plán. Žalobkyňa od začiatku tvrdí, že obchodný plán nebol prílohou mzdového výmeru. Tomuto tvrdeniu nasvedčujú aj iné nepriame dôkazy, napr. výplatné pásky za roky 2017 a 2018, ktoré nikdy nekorešpondovali s údajným obchodným plánom a dosiahnutými obchodnými výsledkami tak, ako je uvedené v mzdovom výmere, nehľadiac na to, že mzdový výmer bol platný do 31.12.2017 a nebolo preukázané akým spôsobom bol určený plat žalobkyne od 01.01.2018. Žalobkyňa poukázala na to, že žalovaná predložila aj niekoľko verzií výplatných pások žalobkyne, čo súd prvej inštancie nevzal do úvahy pri hodnotení dôkazov, čo podporuje tvrdenie žalobkyne o tom, že obchodný plán nebol súčasťou mzdového výmeru, keďže v tom čase ani neexistoval a žalovaná dodatočne manipulovala obchodný plán tak aj výplatné pásky počas súdneho konania. Súd prvej inštancie v tomto smere si neuvedomil, že dôkazné bremeno je prioritne na žalovanej a bolo povinnosťou žalovanej preukázať, že mzda vo výške ako bola vyplácaná, bola v súlade s tvrdením žalovanej t.j. so mzdovým výmerom a obchodným plánom. Žalobkyňa uviedla, že v priebehu konania opakovane poukázala na nesúlad týchto tvrdení a súd prvej inštancie sa týmito námietkami nevysporiadal. Je nesporné, že mzda za mesiace máj až december 2017 nezodpovedá mzdovému výmeru a ani dosiahnutým údajným výsledkom a obchodným plánom, čo žalobkyňa zdokumentovala podaním zo dňa 16.07.2019 a 27.11.2020. Naopak sa javí, že žalovaná vyplácala žalobkyni mzdu podľa ľubovôle. Za takejto situácie je smerodajné prvotné dojednanie mzdy v zmysle e-mailu zo dňa 13.02.2017, t.j. vo výške 2.200,- eur mesačne.
19. Žalobkyňa poukázala opakovane na svoje tvrdenie o tom, že žalovaná manipulovala s obchodným plánom ako aj so zápisnicami z porád ktoré predložila súdu v niekoľkých verziách. Týmito dokumentmi disponovala iba žalovaná a jej vyjadrenie, že išlo o čiastočné dokumenty, resp. omylom zaslané, je podľa názoru žalobkyne účelová obrana.
20. Žalobkyňa zdôraznila, že sa jedná o pracovnoprávny spor, teda spor so slabšou stranou, ktorá nedisponuje dôkazmi a k dôkazom nemá plný prístup, a preto mal dospieť k rozhodnutiu, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že obchodný plán bol súčasťou pracovnej zmluvy, resp. mzdového výmeru, že mzda bola vyplácaná v súlade so mzdovým výmerom ktorý síce obsahoval ustanovenia o plnení obchodného plánu, ale tento nebol súčasťou tohto dokumentu, čo znamená, že mzda tak, ako bola vyplácaná, nekorešpondovala so mzdovým výmerom a obchodným plánom. Žalovaná tak nepreukázala, že vyplatená mzda v jednotlivých mesiacoch korešpondovala s vyššie uvedenými dokumentmi.
21. Žalobkyňa namietala, keďže od 01.01.2018 nemala platný mzdový výmer, hoci bolo povinnosťou žalovanej dať žalobkyni mzdový výmer s platnosťou od 01.01.2018, potom najneskôr od tohto času bolo platné dojednanie o mzde z úvodnej e-mailovej komunikácie.
22. Žalobkyňa poukázala na svoj rozbor výplatných pások zo dňa 27.11.2020, z ktorého vyplýva, že mzda za máj, jún, júl a september 2017 nekorešponduje so mzdovým výmerom ani s obchodným plánom a nie je zrejmé, ako žalovaná prišla k sumám ktoré zasielala žalobkyni, keď táto suma z priloženej tabuľky nekorešponduje ani so sumami uvedenými vo výplatnej páske. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná vyplácala žalobkyni mzdu svojvoľne, neriadila sa mzdovým výmerom a obchodným plánom, a jediným podkladom pre určenie mzdy môže byť len dohoda o výške mzdy vyplývajúcej z e-mailu ešte pred podpisom pracovnej zmluvy.
23. Žalovaná sa vyjadrila k podanému odvolaniu s tým, že rozsudok súdu prvej inštancie je vo svojom výroku vecne správny, teda sú splnené podmienky na jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 CSP a žiadala aby odvolací súd zaviazal žalobkyňu na náhradu trov odvolacieho konania žalovanej v rozsahu 100 %.
24. Žalovaná ohľadom existencie vzájomne odsúhlasených obchodných plánov poukázala na odôvodnenie napadnutého čiastočného rozsudku, ako aj na opakované vysvetlenia žalovanej, kedy a akým spôsobom boli dohodnuté obchodné plány na roky 2017 a rok 2018 a ako následne každomesačne boli vypĺňané dosiahnuté výsledky do dokumentu, ktorý vznikol z odsúhlasených obchodných plánov, a ktorý bol následne podkladom pre výpočet odmeny. Žalovaná považuje za riadne preukázané, kedy a v akej výške bola žalobkyni vyplácaná mzda.
25. Žalovaná má zato, že odvolanie neobsahuje riadne odôvodnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, a tak nie je možné prihliadať na tento odvolací dôvod. Z obsahu odvolania totiž nie je zrejmé, ktoré konkrétne skutkové zistenia považuje žalobkyňa za nesprávne, a ako takáto tvrdená nesprávnosť ovplyvnila rozhodnutie súdu prvej inštancie. S poukazom na obsah spisu, doterajšie vyjadrenia žalovanej a predložené dôkazy, napadnutý čiastočný rozsudok bol vyhlásený na základe správnych skutkových zistení, a na tento odvolací dôvod nemožno pri posudzovaní odvolania prihliadať.
26. K namietaj vade čiastočného rozsudku podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP žalovaná uviedla, že žalobkyňa v odvolaní žiadnym spôsobom neidentifikovala, akú právnu vadu má napadnutý čiastočný rozsudok. Jediným tvrdením žalobkyne, ktoré možno subsumovať pod tento odvolací dôvod, je tvrdenie uvedené v odseku 4. odvolania, že súd nezohľadnil skutočnosť, že ide o spor so slabšou stranou, ktorá nedisponuje dôkazmi a nemá k týmto dôkazom plný prístup. Žalobkyňa zároveň usudzuje, že jediným správnym prístupom rozhodovania súdu by bolo, ak by zohľadnil jej (nepreukázané a nepodložené) tvrdenia len z toho dôvodu, že je slabšou stranou. Takýto výklad postavenia žalobkyne v tomto konaní je však v príkrom rozpore s princípmi civilného sporového konania. Dodatočné práva zamestnanca ako strany sporu sú určené v § 316 a nasl. CSP, pričom žalobkyňa v odvolaní neoznačuje žiadne dôkazy, ktoré mal súd vykonať aj bez jej návrhu, resp. ktoré by bolo možné získať v súčinnosti so žalovanou ako zamestnávateľom.
27. Žalovaná považuje ako správne právne posúdenie záver súdu prvého stupňa obsiahnutý v odseku 18. napadnutého čiastočného rozsudku, ohľadom existencie dohody strán o mzde na rok 2018. Žalovaná sa nestotožňuje s názorom žalobkyne, že mzda na rok 2018 by mala vychádzať z výšky nezáväzne odkomunikovanej medzi stranami sporu pred uzavretím pracovnej zmluvy.
28. V závere svojho vyjadrenia žalovaná poukázala na absolútnu absenciu dobromyseľnosti na strane žalobkyne pri uplatňovaní svojich práv v tomto súdnom konaní. Poukázala na opakovanú zmenu argumentácie žalobkyne pod tlakom argumentov a dôkazov predkladaných žalovanou. Jednotlivé tvrdenia žalobkyne si vo viacerých prípadoch navzájom odporovali. Nároky uplatnené v tomto konaní, ako aj iné úkony žalobkyne voči žalovanej majú povahu šikanózneho výkonu práva, spočívajúci v podaní množstva podnetov na orgány dohľadu nad riadnym výkonom práce, správcovi dane, dokonca trestné oznámenia voči konateľovi žalovanej (vrátane údajného sexuálneho obťažovania na pracovisku). Žalovaná tak v čase od skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou musela vynaložiť množstvo času, práce, ale aj finančných prostriedkov na obhajovanie zákonnosti a správnosti svojej činnosti. Všetky uvedené konania a kontroly boli skončené v prospech žalovanej.
29. Žalobkyňa sa k vyjadreniu žalovanej k podanému odvolaniu vyjadrila s tým, že trvá na svojom tvrdení, že žalovaná v konaní nepreukázala existenciu obchodného plánu pre žalobkyňu na rok 2017, a tak tento dokument vznikol až následne v roku 2018, teda nemohli byť ani odsúhlasované vzájomné
výsledky a dokumenty a tieto vznikli ex post. Žalovaná nepredložila žiaden dokument, z ktorého by bolo zrejmé, že obchodný plán pre žalobkyňu by existoval pri nástupe do zamestnania a tento bol súčasťou pracovnoprávnej dokumentácie predloženej žalobkyni pri podpise pracovnej zmluvy spolu s platovým výmerom. Priložila ho iba ako prílohu k pracovnej zmluve, ktorý však nie je podpísaný. Na základe tejto skutočnosti potom všetky tvrdenia žalovanej sa javia ako nepravdivé a nepreukazné. Podľa žalobkyne, doklady ktoré zaslala žalovaná na súd ako prílohu pracovnej zmluvy, bol aj graf plnenia obchodného plánu v roku 2017, čo nasvedčuje tomu, že tento dokument - obchodný plán bol vypracovaný ex post, teda nebol súčasťou pracovnej zmluvy. Žalobkyňa opäť poukázala na to, že súd prvej inštancie neuplatnil princíp konania so slabšou stranou, keď nevzal do úvahy skutočnosť, že žalobkyňa nedisponovala relevantnými dokladmi a nevedela verifikovať ich hodnovernosť, pričom žalovaná hodnovernosť týchto dokladov a čas ich vzniku žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala. Súd prvej inštancie mal zaťažiť dôkazným bremenom žalovanú a nie žalobkyňu, čo podľa tvrdenia žalobkyne, v konečnom dôsledku akceptuje vo svojom vyjadrení aj žalovaná. Súd prvej inštancie mal tak podstatne kritickejšie pristúpiť k hodnoteniu dôkazov predložených žalovanou a k následnému vyvodeniu právnych záverov vo vzťahu k žalovanej. Žalobkyňa sa opäť totožne vyjadrila k svojej námietke vo vzťahu vyhodnotenia situácie súdom prvej inštancie ohľadom existencie dohody o výške mzdy na rok 2018, že túto súd prvej inštancie vyhodnotil v neprospech žalobkyne. A ak súd prvej inštancie hovorí o výške mzdy za rok 2018, v tomto smere je rozsudok arbitrárny a nepreskúmateľný. Závery súdu prvej inštancie nie sú podložené akýmikoľvek dôkazmi a dôkazná povinnosť bola na žalovanej a nie na žalobkyni. Ani výplatné pásky nie sú relevantným dôkazom, keďže existujú na jednotlivé mesiace rôzne výplatné pásky a ani z týchto výplatných pások nie je možné zistiť, akým spôsobom žalovaná určovala mzdu žalobkyni a na základe akých podkladov.
30. Žalovaná sa opäť vyjadrila k vyjadreniu žalobkyne k vyjadreniu žalovanej k podanému odvolaniu s tým, že žalobkyňa neformuluje svoje vyjadrenie v zmysle odvolacích dôvodov, ani nepoukazuje na konkrétne v odvolaní uvedené odvolacie dôvody, neuvádza nové dôkazy či argumenty odôvodňujúce nesprávnosť napadnutého čiastočného rozsudku, a z tohto dôvodu žalovaná v plnom rozsahu zotrváva na doterajších tvrdeniach a argumentoch, ktoré preukázala predloženými dôkazmi. Žalovaná zhrnula, že súd prvej inštancie zákonným spôsobom vykonal dôkazy označené stranami sporu, náležite ich zhodnotil, dospel k správnym skutkovým zisteniam, ktoré riadne, hodnoverne a vyčerpávajúco odôvodnil. K existencii vzájomne odsúhlasených obchodných plánov opätovne poukázala na odôvodnenie napadnutého čiastočného rozsudku, ako aj vyjadrenie žalovanej kedy a akým spôsobom boli dohodnuté obchodné plány na roky 2017 a 2018, ako každomesačne boli vypĺňané dosiahnuté výsledky do dokumentu, ktorý vznikol z odsúhlasených obchodných plánov, a ktorý bol následne podkladom pre výpočet odmeny. Napriek logickému zdôvodneniu súdom prvej inštancie, žalobkyňa zavádza svojimi tvrdeniami, že v dokumentoch sú nezhody a vznikli ex post (nepredkladá žiadne dôkazy). K námietke, že súd prvej inštancie nezohľadnil skutočnosť, že ide o spor so slabšou stranou, ktorá nedisponuje dôkazmi a nemá k týmto dôkazom plný prístup, žalovaná opakovane poukázala na skutočnosť, že žalobkyňa je vo svojich tvrdeniach nekonzistentná, jej vyjadrenia a tvrdenia si navzájom odporujú, žalobkyňa menila svoju argumentáciu v dôsledku procesnej obrany žalovanej, počas konania (a ani v odvolaní) žalobkyňa neoznačuje žiadne dôkazy, ktoré mal súd vykonať aj bez jej návrhu, resp. ktoré by bolo možné získať v súčinnosti so žalovanou.
31. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP), preskúmal odvolaním napadnutý výrok čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobkyne voči čiastočnému rozsudku súdu prvej inštancie nemožno priznať úspech, a že napadnutý čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 14.02.2024; termín verejného vyhlásenia rozsudku odvolací súd oznámil v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1, ods. 3 CSP.
32. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, na jeho základe zistil správne skutkový stav veci a napadnutý čiastočný rozsudok aj v logických súvislostiach presvedčivo odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého čiastočného rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP).
33. V prejednávanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 CSP, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, citoval právne predpisy ktoré aplikoval na prejednávanú vec, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. S poukazom na uvedené v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 238/2008 zo dňa 30.11.2009, sa odvolací súd zaoberal len tými odvolacími námietkami a argumentmi žalobkyne, ktoré boli pre rozhodnutie o odvolaní relevantné.
34. Hneď v úvode k odvolaciemu dôvodu žalobkyne podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah odôvodnenia súdom prvej inštancie uvedený v odsekoch 5. až 16. tohto rozhodnutia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie za správne.
35. Takisto námietku žalobkyne vo vzťahu k posúdeniu veci v ktorej vystupuje žalobkyňa ako slabšia strana (keď súd prvej inštancie mal zaťažiť dôkazným bremenom žalovanú a nie žalobkyňu, a súd prvej inštancie mal kritickejšie pristúpiť k hodnoteniu dôkazov predložených žalovanou) uvedenú v odseku 20. a 29. tohto rozhodnutia, vyhodnotil odvolací súd a to v kontexte uvedenej požiadavky žalobkyne za neprípustnú. Pravdou je, že v danom prípade ide o individuálny pracovnoprávny spor, ktorý je definovaný v § 316 ods. 1 CSP a zaradený do druhej hlavy tretej časti CSP medzi spory s ochranou slabšej strany. Ustanovenie § 316 a nasl. CSP upravuje procesné postavenie slabšej strany v individuálnom pracovnoprávnom spore ako napríklad pokiaľ ide o zastúpenie zamestnanca (§ 317 CSP), poučovaciu povinnosť súdu (§ 318 CSP), dokazovanie (§ 319 CSP), koncentráciu konania (§ 320 CSP). Podľa názoru odvolacieho súdu, z obsahu spisu nevyplýva, že by súd prvej inštancie nerešpektoval „slabšie“ postavenie žalobkyne (ako zamestnankyne) a že by sa neusiloval dosiahnuť zrovnoprávnenie procesných možností strán sporu; pričom vzápätí treba zdôrazniť, že žalobkyňa je od začiatku konania zastúpená zvoleným právnym zástupcom. I keď súd prvej inštancie môže v individuálnych zamestnaneckých sporoch vykonať aj taký dôkaz, ktorý zamestnanec nenavrhoval (§ 319 CSP), neznamená to povinnosť súdu vykonať každý zamestnancom navrhnutý dôkaz. Platí, že o návrhu na vykonanie dokazovania rozhoduje súd prvej inštancie t.j. ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná § 185 ods. 1 CSP, a následne dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo (§ 191 ods. 1 CSP). Žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu (čl. 15 ods. 2 CSP). Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak (§ 191 ods. 2 CSP). S poukazom na námietku žalobkyne týkajúcu sa (údajného) nevyváženého spôsobu dokazovania (keď súd prvej inštancie mal zaťažiť dôkazným bremenom žalovanú a nie žalobkyňu), odvolací súd pripomína, že dokazovanie je časť civilného konania, v rámci ktorého si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc konať o veci, v sebe obsahuje aj právomoc súdu posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd nie je v civilnom sporovom konaní viazaný návrhmi procesných strán (ani slabšej procesnej strany) na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky nimi navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z navrhnutých dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je aj v konaní so slabšou stranou vecou súdu, a nie strán sporu. Pokiaľ súd v priebehu civilného konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich skutočností, nemožno to považovať, ani v konaní so slabšou stranou, za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (pozri R 125/1999). Rovnako nesprávne vyhodnotenie dôkazov, i keby k nemu došlo v konaní so slabšou stranou, čo ale nie je tento prípad, nemožno považovať za vadu zmätočnosti. Odvolací súd, a to s dôrazom na zohľadnenie posúdenia veci v predmetnom konaní so slabšou stranou, opätovne pripomína, že dôvody o ktoré žalobkyňa opiera posúdenie veci (súd prvej inštancie mal zaťažiť dôkazným bremenom žalovanú a nie žalobkyňu, súd prvej inštancie mal kritickejšie pristúpiť k hodnoteniu dôkazov predložených žalovanou) nemajú oporu v procesnej ochrane slabšej strany sporu tak, ako má na mysli ust. § 316 a nasl. CSP. Ak by odvolací súd vyvodil opačný názor, dopustil by sa porušenia zásady rovnosti zbraní. Ochrana slabšej
strany sporu nie je bezbrehá. V zmysle čl. 6 ods. 1 CSP majú strany sporu v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
36. Námietku žalobkyne, že nikdy nepodpísala obchodný plán, ktorý mal tvoriť prílohu mzdového dekrétu ako aj vyhodnotenie tejto skutkovej situácie súdom prvej inštancie v odseku 14. napadnutého čiastočného rozsudku, vyhodnotil odvolací súd ako irelevantnú. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením čiastočného rozhodnutia súdom prvej inštancie v odseku 14.1.2. napadnutého čiastočného rozhodnutia a naň odkazuje. Z riadne uzavretej pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2017, ktorá je dvojstranným právnym úkonom o.i. vyplýva z čl. VI. „Mzdové podmienky“, že mzdové podmienky sú upravené v mzdovom výmere, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto pracovnej zmluvy a že v zmluvnej mzde je zahrnutá odmena za vykonanú prácu, ako aj možná odmena, resp. náhradné voľno, mzda za prácu nadčas a za prácu v noci. V závere tejto listiny je uvedená ako príloha: mzdový výmer a pracovná náplň. Zo mzdového výmeru zo dňa 01.03.2017, ktorý bol opäť podpísaný oboma zmluvnými stranami z čl. I. vyplýva, že výška základnej mzdy na obdobie od 01.03. do 30.04.2017 je v sume 2.000,- eur brutto a od 01.05. do 31.12.2017 je v sume 1.500,- eur brutto; výška odmeny pre obdobie od 01.05. do 31.12.2017 bola stanovená ako súčin sumy 700,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu na rok 2017 v segmente poistenia motorových vozidiel a v segmente externej siete PFA, ktorý tvorí prílohu tohto mzdového výmeru. To, že v prípade obidvoch listín ide o dvojstranný právny úkon znamená, že prejavy vôle oboch účastníkov zmluvy musia byť súhlasné a nikoho nemožno nútiť, aby proti svojej vôli uzavrel pracovnú zmluvu. Pri uzatvorení pracovnej zmluvy sú zamestnávateľ a zamestnanec v rovnakom postavení. Danosť vôle je základným predpokladom každého právneho správania a tvorí podstatnú, náležitosť právneho úkonu. Právny úkon je prejavom vôle, s ktorým právny poriadok spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností účastníkov právneho vzťahu. Podstatu právneho úkonu tvorí prejav vôle ktorá je nenahraditeľným elementom (prvkom) prejavu vôle, a prejav je odrazom (vyjadrením) psychického vnútra človeka rozpoznateľný v objektívnej realite. Aby sa vôľa mohla v objektívnej realite (navonok) uplatniť, musí byť vyjadrená tak, aby bola rozpoznateľná a uplatniteľná. S poukazom na uvedenú teóriu výkladu prejavu vôle, je odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie toho názoru, že žalobkyňa dostatočne preukázala svoju vôľu, na základe stanovených podmienok v pracovnej zmluve uvedených, uzavrieť predmetnú pracovnú zmluvu, ktorá bola jasne zadefinovaná i s jej prílohami. Preto nepochybne treba vychádzať z toho, že žalobkyňa bola riadne oboznámená nielen so samotnou pracovnou zmluvou, pracovnou náplňou a mzdovým výmerom, ale aj s prílohami ktoré boli súčasťou týchto listín, čo nakoniec potvrdila svojím podpisom. Ku každému právnemu úkonu treba pristupovať vážne, s náležitou starostlivosťou, v súlade so zásadou, ktorá platila už v rímskom práve „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“ (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou. V slobodnej spoločnosti je totiž predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením, či zanedbaním môžu strácať svoje práva majetkové, osobné, satisfakčné a pod.. Žalobkyňa neuniesla bremeno dôkazu o tom, že prílohou mzdového výmeru nebol obchodný plán na rok 2017. Súd prvej inštancie poukázal na aktívnu obranu žalovanej, ktorá už pri vyjadrení v rámci podaného odporu predložila všetky listiny a prílohy, ktoré tvorili súčasť listín pri podpisovaní pracovnej zmluvy, a jasne poukázal na tvrdenia žalobkyne, ktoré si jednak buď odporovali alebo vôbec neboli spôsobilé preukázať jej tvrdenie, že obchodný plán na rok 2017 nebol prílohou mzdového výmeru zo dňa 01.03.2017, ktorý žalobkyňa podpísala. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na odvolacie dôvody, v ktorých žalobkyňa konštatuje, že žalovaná nepredložila žiaden dokument, z ktorého by bolo zrejmé, že obchodný plán pre žalobkyňu bol súčasťou pracovnoprávnej dokumentácie predloženej pri podpise pracovnej zmluvy spolu s platovým výmerom, že žalovaná obchodný plán priložila ako prílohu k pracovnej zmluve, ktorý však nie je podpísaný žalobkyňou. Uvedenú námietku odvolací súd uzatvára s tým, že dokumenty sa podpisujú za účelom potvrdenia ich obsahu alebo za účelom ich schválenia. Predmetný obchodný plán na rok 2017 k mzdovému výmeru s istotou nie je dokument, ktorý si vyžadoval potvrdenie jeho obsahu alebo jeho schválenie (deklarované podpisom zamestnanca), nakoľko predmetný obchodný plán vytvára žalovaná ako zamestnávateľ pre zabezpečenie fungovania a napredovania obchodnej spoločnosti. Obchodný plán má charakter interného dokumentu, ktorý má príslušný zamestnanec k dispozícii v elektronickej forme a ktorý sa mesačne aktualizuje. Je preto logické, že pri dnešnej elektronizácii dokumentov, aj pracovníci žalovanej s obsahom tohto dokumentu sa oboznamujú elektronicky. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že aj keby predmetný obchodný plán nebol súčasťou mzdového výmeru v papierovej
forme (čo ale preukázané nebolo), samotný obchodný plán nepatrí medzi podstatné náležitosti pracovnej zmluvy, pre absenciu ktorého by bolo možné vyvodiť neplatnosť pracovnej zmluvy a tým aj mzdového výmeru. Z uvedeného dôvodu je potom predmetná námietka žalobkyne irelevantná. Rovnako je potrebné uviesť, že žalobkyňa v zmysle obsahu pracovnej zmluvy a mzdového výmeru vedela, že v zmluvnej mzde ktorá bola špecifikovaná v mzdovom výmere ako základná mzda, bolo možné dostať okrem základnej mzdy aj odmenu, ktorá bola stanovená ako súčin sumy 700,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu na rok 2017. Uvedená skutočnosť sa nedá poprieť a preto bolo v záujme žalobkyne vedieť, ak mala záujem o získanie odmeny, čo má urobiť preto, aby možnú odmenu za stanovených podmienok zamestnávateľom získala. Žalovaná svoju zákonnú povinnosť v časti základnej mzdy riadne plnila a v časti možnej odmeny bolo výlučne na snahe zamestnanca, či o získanie možnej odmeny, za podmienok stanovených zamestnávateľom, zabojuje. A v konečnom dôsledku výška možnej odmeny bola v mzdovom výmere deklarovaná až od 01.05.2017, takže žalobkyňa mala dva mesiace (od 01.03. do 01.05.2017) na to, aby sa s oboznámila s predmetným obchodným plánom. V tejto súvislosti i tvrdenie žalobkyne, že o obchodných plánoch nevedela, treba vyhodnotiť ako účelové, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže mzdový výmer, ktorý žalobkyňa riadne podpísala, priamo odkazuje pri výške možnej odmeny na obchodný plán na rok 2017, ktorý tvoril prílohu mzdového výmeru. A rovnako uvedené tvrdenie žalobkyne popiera dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie, uvedené v odseku 15. napadnutého rozhodnutia, a to, že žalobkyňa sa zúčastňovala pracovných stretnutí, predmetom ktorých o.i. bolo aj vyhodnocovanie obchodného plánu každého jedného zamestnanca.
37. Tvrdenie žalobkyne, že obchodný plán predložený žalovanou bol manipulovaný, že žalovaná v konaní predložila niekoľko obchodných plánov, vyhodnotil odvolací súd za nepreukázané a zavádzajúce tvrdenie. Tak ako uviedol súd prvej inštancie, aj odvolací súd z obsahu spisu nepochybne zistil, že obchodné plány pre roky 2017 a 2018 spracované pre činnosť žalobkyne, boli predložené vo forme kritéria/koeficientu plnenia, následne vo forme skutočného plnenia a napokon ich vzájomné prekrytie (boli spracované elektronicky). Žalobkyňa svoje tvrdenie o manipulácii žalovanou predmetnými listinami, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala (žalobkyňa sama musí vedieť akú činnosť a v akom rozsahu vykonala) a v tomto smere ani žiadny dôkaz nenavrhla.
38. Námietku žalobkyne, že mzda za mesiace máj až december 2017 nezodpovedá mzdovému výmeru a ani dosiahnutým údajným výsledkom a obchodným plánom, že žalovaná vyplácala žalobkyni mzdu ľubovoľne a za takejto situácie je smerodajné prvotné dojednanie mzdy v zmysle e-mailu zo dňa 13.02.2017, t.j. vo výške 2.200,- eur mesačne, vyhodnotil odvolací súd ako čiastočne dôvodnú. Pravdou je, že v zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 01.03.2017 v spojení s mzdovým výmerom zo dňa 01.03.2017 mala byť žalobkyni vyplatená základná mzda od 01.03. do 30.04.2017 v sume 2.000,- eur brutto a od 01.05. do 31.12.2017 v sume 1.500,- eur brutto; a možná odmena od 01.05.2017 do 31.12.2017 vo výške ako súčin sumy 700,- eur a koeficientu plnenia obchodného plánu na rok 2017 v segmente poistenia motorových vozidiel a v segmente externej siete PFA, ktorá je brutto. Z výplatných lístkov, čo nie je medzi stranami sporné vyplýva, že za mesiace marec a apríl 2017 bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 2.000,- eur brutto v súlade so mzdovým výmerom. Za mesiac máj 2017, kedy v zmysle mzdového výmeru mala byť žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto, žalovaná vyplatila žalobkyni základnú mzdu vo výške 2.000,- eur brutto. Za mesiac jún 2017, kedy v zmysle mzdového výmeru mala byť žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto, žalovaná vyplatila žalobkyni základnú mzdu vo výške 2.000,- eur brutto a prémie vo výške 200,-eur brutto. Za mesiac júl 2017, kedy v zmysle mzdového výmeru mala byť žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto, žalovaná vyplatila žalobkyni základnú mzdu vo výške 2.200,- eur brutto. Za mesiac august 2017, v zmysle mzdového výmeru bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto. Za mesiac september 2017, v zmysle mzdového výmeru bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto a prémie vo výške 35,-eur brutto. Za mesiac október 2017, v zmysle mzdového výmeru bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto. Za mesiac november 2017, v zmysle mzdového výmeru bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto a prémie vo výške 35,-eur brutto. Za mesiac december 2017, v zmysle mzdového výmeru bola žalobkyni vyplatená základná mzda vo výške 1.500,- eur brutto. S poukazom na uvedené, odvolací súd je názoru, že nezrovnalosť vo výške základnej mzdy dohodnutej v mzdovom výmere oproti skutočne vyplatenej základnej mzdy v mesiacoch máj, jún, júl 2017, je chybou na strane žalovanej, ktorá uvedenú situáciu v konaní nevysvetlila a ani prevyšujúcu časť vyplatenej základnej mzdy nežiada od žalobkyne vrátiť. Odvolací súd v tejto súvislosti už len konštatuje,
že výplatná páska je len evidenčný dokument, ktorý obsahuje údaje o mzde každého zamestnanca (minimálne zákonom vyžadované údaje), a povinnosť zamestnávateľa vydať zamestnancovi pri výplate mzdy takýto písomný doklad vyplýva najmä z § 130 ods. 5 Zákonníka práce. V ďalšom k uvedenej námietke odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odôvodnenie súdom prvej inštancie v rámci celého odseku 33. napadnutého čiastočného rozhodnutia.
39. Pokiaľ ide o odmenu, ktorá bola v zmysle pracovnej zmluvy v spojení s mzdovým výmerom deklarovaná od 01.05.2017 na obdobie do 31.12.2017, treba uviesť, že nepochybne ide o variabilnú (motivačnú) zložku mzdy, ktorú žalovaná môže žalobkyni vyplatiť za splnenia ukazovateľov definovaných v mzdovom výmere zo dňa 01.03.2017, ktorý žalobkyňa podpísala a ku ktorému sa odvolací súd už vyjadril v odsekoch 36. a 37. tohto rozhodnutia. Pre posúdenie dôvodnosti nároku o zaplatenie odmeny ako časti mzdy, bez ohľadu na to, či právnym podkladom tejto zložky mzdy je mzda dohodnutá v pracovnej zmluve, je rozhodujúce, či boli naplnené predpoklady pre vznik tohto nároku/odmeny, čo však žalobkyňa nepreukázala.
40. Námietku žalobkyne ohľadom existencie/neexistencie dohody o výške mzdy na rok 2018, že túto súd prvej inštancie vyhodnotil v neprospech žalobkyne a v tomto smere je čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie arbitrárny a nepreskúmateľný, vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodnú. Súd prvej inštancie sa s náležitou odbornou starostlivosťou zaoberal uvedenou situáciou, že sporové strany neuzavreli dohodu o výške mzdy na rok 2018 a uvedenú situáciu s náležitou vecnou argumentáciou odôvodnil v odseku 18.2. napadnutého čiastočného rozhodnutia s ktorou sa odvolací súd plne stotožňuje a na ňu v plnom rozsahu odkazuje. V tejto súvislosti námietka žalobkyne o priznaní výšky mzdy s odkazom na e-mailovú komunikáciu (zo dňa 13.02.2017, t.j. vo výške 2.200,- eur mesačne), pred uzavretím pracovnej zmluvy dňa 01.03.2017, podľa názoru odvolacieho súdu nemá oporu v právnych predpisoch, keďže pracovná zmluva ako aj mzdový výmer sú listiny, ktoré majú charakter dvojstranného právneho úkonu, a k takémuto charakteru právneho úkonu má najbližšie pracovná zmluva a mzdový výmer stranami dohodnutý a podpísaný dňa 01.03.2017. Z obsahu e-mailovej komunikácie zo dňa 13.02.2017 vyplýva, že táto nemá charakter dvojstranného úkonu a ani iného legitímneho právneho úkonu, ktorý by mohol suplovať dohodu o mzdovom výmere. V súvislosti s vyplatenou mzdou za obdobie január až apríl 2018 odvolací súd v plnom rozsahu odkazuje na odseky 29. až 32. napadnutého čiastočného rozhodnutia.
41. Odôvodnenie napadnutého čiastočného rozsudku dalo jasnú, logickú a zrozumiteľnú odpoveď na to, akými úvahami sa riadil súd prvej inštancie pri rozhodovaní a prečo žalobu v časti o zaplatenie 6.430,- eur s príslušenstvom zamietol. Odvolací súd nezistil opodstatnenosť námietok žalobkyne a ani arbitrárnosť súdneho rozhodnutia. Z napadnutého čiastočného rozsudku súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť ktorá by zakladala svojvôľu alebo by znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel. Ústavný súd SR sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutia v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd SR tiež vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. uplatnenie nárokov a obranu proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že prvostupňový súd logickým a zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobu v časti o zaplatenie 6.430,- eur s príslušenstvom zamietol; rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekomfortné. Odôvodnenie napadnutého čiastočného rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia v zmysle § 220 ods. 2 CSP, odvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie a v podstatných bodoch naň odkázal (§ 387 ods. 2 CSP). Ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie tak v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie jasne a výstižne vysvetlil prečo nepovažoval žalobu za dôvodnú; skutkové a právne závery súdu prvej inštancie tak nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a odôvodnenie napadnutého čiastočného rozsudku spĺňa požiadavky § 220 ods. 2 CSP. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 165/2011). Rozhodnutie súdu nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami účastníka konania, ale musí spĺňať
parametre (limity) zákonného rozhodnutia a účastníkovi musí dať odpoveď na podstatné (zásadné), avšak nie všetky otázky a námietky spochybňujúce závery ním namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Na základe uvedeného odvolací súd čiastočný rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil.
42. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, ods. 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že plne úspešnej žalovanej v odvolacom konaní, priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozsudku odvolacieho súdu nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (§421 ods. 1 CSP)
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a)napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (§422 ods. 1 CSP)
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods.2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods. 1 CSP)
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (§ 429 ods. 1 CSP)
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (§ 431 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. (§ 431 ods. 2 CSP)
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (§ 432 ods. 1 CSP)
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (§ 432 ods. 2 CSP)
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. (§ 433 CSP)
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 434 CSP)
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. (§ 435 CSP)