Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_31Cob-114-2018.pdf
PDF · 144.1 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/114/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Vyskočovej a sudcov Mgr. Michala Novotného a JUDr. Boženy Husárovej, v sporovej veci žalobcu: Komplot Advertising s.r.o., so sídlom Bratislava, Panenská 30/678, IČO: 35 800 925, zastúpený: Sympatia Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava, Vajnorská 100/B, IČO: 47 256 834, proti žalovanému: Q. K., L.. XX. P. XXXX/X, X., zastúpený: Advokátska kancelária VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Bratislava, Sliezska 9, IČO: 35 918 225, o zaplatenie 28.971, 02 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta zo dňa 12. júla 2018 č.k. 8Cb/46/2016-465, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 12.9.2016 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 28.971,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % zo sumy 28.971,02 eur od 23.7.2016 do zaplatenia a náhradu trov konania. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný ako objednávateľ a žalobca ako zhotoviteľ dňa 22.12.2015 vstúpili do záväzkového vzťahu, ktorého predmetom bolo vykonanie prác a služieb spojených s budovaním značky „ZAJO“. Zmluva uzatvorená medzi sporovými stranami bola dohodnutá ako odplatná, pričom zmluvné strany si podľa žalobcu nedohodli presnú sumu odplaty, nakoľko to z povahy zadanie nebolo možné. Žalovaný odmietol určenie prostredníctvom paušálnej sadzby a tak cena vykonanie diela bola dohodnutá odhadom v rozpočte prostredníctvom kalkulácie vybraných položiek. Bolo tiež dohodnuté, že v tomto rozpočte je zahrnuté prvé kolo pripomienok a korektúr pri jednotlivých prácach a v prípade prác nad rámec zadania a kalkulácie, budú tieto práce účtovné podľa aktuálneho ZAJO cenníka prác, ktorý tvoril prílohu kalkulácie zo dňa 18.12.2015. Predmetom zmluvy boli grafické a poradenské práce a služby spojené s budovaním značky „ ZAJO“. Zmluvné strany sa dohodli na vystavení zálohovej faktúry vo výške 9.000 eur s DPH, ktorú žalovaný riadne uhradil. Podľa žalobcu si zmluvné strany nedohodli žiaden termín pre dodanie čiastkových zadaní. K odovzdávaniu vykonaných diel dochádzalo postupne prostredníctvom e - mailov. Dňa 22.4.2016 na stretnutí zástupcov sporových strán žalobca odovzdal žalovanému súpis všetkých zrealizovaných prác a služieb, k čomu sa mal žalovaný vyjadriť. Vo vyjadrení zo dňa 2.5.2016 žalovaný neodobril časť vyúčtovaných prác a následne na to žalobca vystavil faktúru na práce, ktoré žalovaný nespochybnil a to v sume 10.958,40 eur, čo je uvedené vo faktúre č. 030/16 zo dňa 10.5.2016. Žalobca voči žalovanému eviduje pohľadávku vo výške 28.971,02 eur.
2. Súd prvej inštancie vydal dňa 23.11.2016 platobný rozkaz č.k. 8Cb/46/2016 - 59, ktorým vyhovel návrhu žalobcu v celom rozsahu, proti ktorému podal žalovaný odpor s odôvodnením vo veci samej, na základe čoho súd prvej inštancie uznesením zo dňa 25.4.2017 č.k. 8Cb/46/2016 - 191 platobný rozkaz zrušil a vo veci nariadil pojednávanie.
3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu uviedol, že akceptoval kalkulácii žalobcu zo dňa 18.12.2015 označenú ako „Kalkulácia ZAJO Launch kampaň“ čím došlo medzi sporovými stranami k vzniku záväzkového vzťahu, na základe ktorého bol žalobca povinný zhotoviť a dodať pre žalované dielo a žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi dohodnutú cenu za dielo. Žalovaný potvrdil, že akceptácia cenovej kalkulácie bolo zavŕšením výberového procesu žalovaného. Žalovaný poprel, že by medzi stranami nebola dohodnutá pevná cena za dohodnuté plnenie. Žalovaný s odvolaním sa na kalkuláciu žalobcu zo dňa 18.12.2016 tvrdí, že za plnenie žalobcu podľa kalkulácii bola dohodnutá pevná a určitá cena v súčte jednotlivých položiek kalkulácie, z ktorej je zrejmé, že žalobca a žalovaný sa dohodli na cene plnenia 29.889 eur, a že v prípade prekročenia odhadovaných prác bude žalobca žalovaného včas informovať. Žalobca však žalovaného nikdy neinformovala o prekročení rozsahu prác. Žalovaný namietal, že žalobca nezohľadnil ani sumu 9.000 eur, ktorá mu bola žalovaným zaplatená. Žalovaný poprel, že medzi stranami nebol dohodnutý žiadny konkrétny termín plnenia čiastkových zadaní. Žalovaný namietal, že žalobca neuskutočnil všetky svoje plnenia podľa kalkulácie, a preto nemá nárok na zaplatenie žiadnej sumy. V príapde, že by súd považoval nárok žalobcu za dôvodný, žalovaný si ako obranu uplatnil voči žalobcovi ušlý zisk vo výške 59 438,53 eur a finančnú škodu vo výške 3508, 66 eur, čo spolu je 62 947,19 eur.
4. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. rozhodol tak, že žalobu zamietol a výrokom II., že žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 536 ods. 1, 2, 3, § 537 ods. 1, 2, 3, § 539 ods. 1, 2, 3, § 548 ods. 1, § 546 ods. 1, 2, § 547 ods. 1 až 6, § 548 ods. 1, 2, § 549 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP.
5. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania za preukázané a medzi sporovými stranami nebolo sporné, že uzavreli zmluvy o dielo. Podstatnými náležitosťami zmluvy o dielo je dohoda o predmete plnenia, dohoda o cene a záväzok ju zaplatiť. Na platné uzavretie zmluvy sa nevyžaduje dohoda o lehote plnenia. Súd mal za to, že v danom prejednávanom spore sporové strany uzavreli dohodu o určitej cene. Pokiaľ bola dohodnutá výška ceny, platí táto výška ceny. Zhotoviteľ môže účtovať len takto dohodnutú cenu a nemôže od objednávateľa požadovať vyššiu cenu. Zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu sa prejavuje aj v ich možnosti zmeniť záväzok vyplývajúci zo zmluvy o dielo. Zmluvné strany sa môžu dohodnúť na obmedzení rozsahu záväzku zo zmluvy, alebo aj na jeho rozšírení. Jednostranný prejav hociktorého účastníka zmluvného vzťahu smerujúci k zmene zmluvy nemá žiadne právne účinky. Prípadné obmedzenie rozsahu vykonávaných zmluvných prác objednávateľom, bez súhlasu zhotoviteľa by znamenalo porušenie povinností zo záväzkového vzťahu a vznik nároku na náhradu škody. Zmluvné strany by sa mali dohodnúť aj o dôsledkoch obmedzenia lebo rozšírenia rozsahu diela na cenu dohodnutú či už podľa rozpočtu alebo bez neho. V prípade, keď sa tieto dôsledky nedohodnú objednávateľovi vzniká právo na primerane zvýšenú alebo primerane zníženú cenu. Pri tzv. prácach naviac na základe požiadavky objednávateľa je bezpodmienečne nutné ak práce zhotoviteľ akceptuje, aby náležitým spôsobom vedel preukázať obojstrannú dohodu o týchto prácach a tiež preukázať dohodu o vplyve týchto prác naviac na cenu diela. Súd prvej inštancie vychádzal z kalkulácie zo dňa 16.12.2015, v ktorej je určený predmet diela ako aj cena za dielo, čo akceptovala a nespochybňovala ani jedna zo sporových strán, v ktorej je jednoznačne uvedené, že v prípade prekročenia hodín bude žalobca včas informovať žalovaného. Ďalej bolo uvedené, že práce nad rámec zadania a kalkulácie budú účtované podľa aktuálneho „ZAJO“ cenníka práca. Súd mal za to, že dôkazné bremeno bolo na žalobcovi, aby preukázal, že informoval žalovaného o prácach naviac a ich rozsahu a tiež o cene za tieto práce. Žalobca v spore tieto okolnosti nepreukázal a taktiež nepreukázal, že by došlo medzi sporovými stranami k dohode o prácach naviac a o cene za tieto práce. To isté platí aj o údajnej vzniknutej škode na strane žalovaného. Listiny, na ktoré sa odvoláva žalovaný, sa týkajú iných subjektov a nie žalovaného. Škoda musí byť nielen tvrdená, ale aj preukázaná, pričom preukázanými musia byť všetky predpoklady vzniku škody. Musí byť preukázaná škodová udalosť, ujma, príčinný súvislosť ako aj zavinenie. Čo sa týka hodnotenia svedeckých výpovedí, tak podľa názoru súdu by to bolo nadbytočné, vzhľadom na to, že na právne posúdenie veci svedecké výpovede nemali žiaden vplyv. Podľa § 71 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z o dani z pridanej hodnoty v platnom znení faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej alebo elektronickej forme. Podľa zákona o DPH (zákon č. 222/2004) povinnosť vyhotoviť faktúru s predpísanými náležitosťami má platiteľ DPH.
Žalobca vyhotovil len faktúru č. 030/16 zo dňa 3.5.2016, pričom táto faktúra nespĺňa zákonom predpísané náležitosti a to, kedy bol tovar alebo služba dodaná a tiež ďalšiu náležitosť, ktorou je množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby. Bez týchto náležitostí nenastáva splatnosť fakturovanej sumy, z čoho možno vyvodiť, že nie je možné uplatňovať si nároky, ktoré z faktúry vyplývajú. Žalobca uvádzal, že nevyhotovoval ďalšie faktúry za čiastkové dielo, ktoré vykonával vzhľadom na to, že nechcel svoju firmu zaťažovať odvodom DPH. Toto jeho konanie je v rozpore so zákonom, nakoľko zákon mu ukladá povinnosť vyhotoviť faktúru do 15 dní odo dňa dodania tovaru alebo služby. Bez riadne vyhotovenej faktúry, ktorá obsahuje všetky náležitosti žalobca nemôže úspešne sa domáhať svojho nároku. Obdobne žalovaný, ktorý v procesnej obrane uplatňoval svoje nároky voči žalobcovi môže ich uplatňovať len na základe riadne vystavených faktúr.
6. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že uloží žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 28.971,02 eur s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 28.971,02 eur od 23.7.2016 do zaplatenia. Odvolateľ svoje odvolanie odôvodnil s poukazom na odvolacie dôvody v zmysle § 365 ods. 1 písm. b/, d/, f/, h/ CSP. Odvolateľ má za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak zastáva názor, že strany sporu dohodou dojednali naviazanie splatnosti ceny diela na vystavenie faktúry žalobcom, keď pred súdom prvej inštancie existencia takejto dohody nebola tvrdená ani preukázaná. Súd sa opiera o stanovisko Najvyššieho súdu ČR z roku 1988, napriek tomu, že rozhodovacia prax súdov Slovenskej republiky je v súčasnosti diametrálne odlišná. Z judikatúry súdov SR vyplýva, že faktúra nie je právny úkon, a preto s ňou nie je možné spájať vznik žiadnych práv resp. povinností. § 489 OZ upravujúce spôsoby vzniku záväzkov ani žiaden iný platný právny predpis nespája vznik záväzku s vystavením faktúry, keďže faktúra predstavuje len účtovný a daňový doklad. Žalobca zdôraznil, že nevyhotovenie faktúr žalobcom za čiastkové diela, nemá žiaden vplyv na vznik nároku na cenu diela, ktoré bolo žalobcom riadne vykonané a dodané žalovaným. Zákon viaže vznik nároku na cenu diela na moment vykonania diela, ak si zmluvné strany nedojednali iný moment vzniku, pričom iný moment vzniku nároku medzi stranami sporu dojednaný nebol. Podľa § 548 ods. 1 Obchodného zákonníka objednávateľ je povinný zaplatiť zhotoviteľovi cenu v čase dojednanom v zmluve. Pokiaľ zo zmluvy alebo z tohto zákona nevyplýva niečo iné, vzniká nárok na cenu vykonaním diela. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Krajského súdu v Trnave zo dňa 11.11.2008 sp. zn. 21Cob/150/2008, Krajského súdu v Prešove zo dňa 20.2.2014 sp. zn. 2Cob/50/2013, rozsudok NS ČR zo dňa 16.12.2003 sp. zn. 32Odo/631/2002, uznesenie NS SR zo dňa 31.7.2012 sp. zn. 2M Obdo/1/2012, rozsudok KS v Prešove zo dňa 29.9.2016 sp. zn. 2Cob/28/2016, rozsudok KS v Bratislave zo dňa 15.6.2017 sp. zn. 4Cob/20/2015. Odvolateľ poukázal na čl. 2 ods. 2, 3 CSP § 220 ods. 3 CSP, keď princíp právnej istoty je jedným z kľúčových princípov CSP. Za základný atribút právnej istoty považuje požiadavku zásadnej predvídateľnosti súdnych rozhodnutí, teda táto požiadavka je spätá s postulátom, že zásadne právne rovnaké prípady sa majú posudzovať rovnako a rozdielne prípady rozdielne. Súd prvej inštancie v odôvodnení neodkryl svoj myšlienkový postup, ktorého dôsledkom bol odklon od ustálenej rozhodovacej praxe súdov SR. Rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odvolateľa je nepochybné, že žalovaný pred súdom prvej inštancie uznal nárok uplatňovaný žalobou v časti 22.391,02 eur bez DPH (2500 eur + 1940 eur + 610 eur + 14.805 eur + 2536,02 eur = 22.391,02 eur) a to nielen výpoveď žalovaného ale aj listinné dôkazy, a preto súd nepostupoval správne, keď vykonával v tejto časti nároku dokazovanie, keďže uplatnený nárok v tejto časti je nesporný, a preto mal súd vydať čiastočný rozsudok v prospech žalobcu v časti uznaného nároku v zmysle § 213 CSP. Uznávací prejav žalovaného, mail zo dňa 2.5.2016, má podľa odvolateľa po právnej stránke všetky náležitosti, ktoré musí platné uznanie dlhu spĺňať. Koncept uvedenia nového loga za dohodnutú odmenu vo výške 2500 eur bez DPH bol odovzdaný žalovanému mailom dňa 13.5.2016 v celom rozsahu. Žalovaný plnenie prevzal a jeho prijatie žalobcovi potvrdil. Žalovaný uznal mailom zo dňa 2.5.2016 práce na koncepte uvedenia nového loga v hodnote 2500 eur bez DPH. Podľa kalkulácie bol predpokladaný rozpočet za práce uvedené v položke 3. odhadovaný vo výške 4880 eur bez DPH. Z pôvodne zahrnutého zoznamu typov balenie boli dodané žalobcom iba dva návrhy krabice a návrhy sáčky v celkovej hodnote 2970 eur, keďže žalovaný na ostatných návrhoch už netrval. Žalovaný uznal mailom zo dňa 2.5.2016 práce v hodnote 1940 eur bez DPH. Vo veci dodania návrhu krabice si žalovaný u žalobcu kvalifikovanú reklamáciu nikdy neuplatnil. Celková cena za dizajn visačiek podľa súpisov prác predstavuje 600 eur bez DPH, pričom žalovaný písomne uznal cenu za dizajn
visačiek vo výške 610 eur bez DPH mailom zo dňa 2.5.2016. Visačky boli žalovanému dodané, čo vyplýva z mailom komunikácie zo dňa 11.3.2016. V apríli 2016 žalobca nesporne odovzdal vypracovaný redesign webu. Z výpovede pána K. vyplýva, že spoločnosť CREAN s.r.o. dostala kompletné podklady k web stránke v apríli 2016 a na tzv. nasadení web stránky dodanej žalobcom na internet začala pracovať v máji 2016. Skutočnosť, že sa webová stránka používa v tejto verzií ako ju dodal žalobca, potvrdzuje aj zamestnanec žalovaného pán Q.. Je nesporné, že žalobca splnil svoju povinnosť dodať dielo - práce na redesign webe podľa požiadaviek žalovaného. Svedeckou výpoveďou zo dňa 17.4.2018 pán Q. K. potvrdil, že žalobca odovzdal web stránku koncom apríla 2016. Žalovaný uznal mailom zo dňa 2.5.2016 práce na redesign webe v hodnote 14805 eur bez DPH. Nesporná je aj skutočnosť, že žalovaný požadoval vykonanie nových čiastkových diel nezahrnutých do kalkulácie a to najmä vytvorenie nálepky 5 x 5, nálepky Merino, kartónu na ponožky a prekladov. V maile zo dňa 2.5.2016 jednoznačne uznal dodanie týchto diel podľa súpisov prác t.j. v hodnote 2536,02 eur, v tomto prípade ide o práce nad rámec zadania, ktoré boli účtované podľa cenníka prác a nie o prekročenie hodín pri odhadovaných prácach v kalkulácií, keďže tieto služby boli dohodnuté v priebehu výkonu diela a teda až po vytvorení kalkulácie. Odvolateľ poukázal na § 323 ods. 1 Obchodného zákonníka, ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru R25/1993. Odvolateľ namieta, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak zastáva názor, že cena diela bola určená dohodou, ako cena pevná a určitá. Už z logiky veci vyplýva, že keďže žalobca nedostal od žalovaného dostatočne špecifické zadanie, cena diela nemohla byť pevne stanovená. Z povahy zadania nebolo možné dojednať si presnú sumu, najmä s ohľadom na priebežne sa meniaci rozsah a druh objednávaných služieb, objednávania služieb naviac a nedostatočnú súčinnosť žalovaného. Výpočet ceny za dielo bolo riadnym spôsobom dohodnutý a určený na základe schválenej kalkulácie a priloženého zajo cenníka prác, s ktorým bol žalovaný oboznámený a s ktorým bezvýhradne súhlasil. Cena diela bola dohodnutá ako kombinácia dohody na určitej cene a na spôsobe určenia ceny, keď na jej výšku mala vplyv cenová kalkulácia, cenová ponuka. Zajo cenník agentúrnych služieb žalobcu je špeciálnym zľavneným cenníkom hodinových sadzieb agentúrnych služieb navrhnutý pre žalovaného v súvislosti s prácami a službami spojenými s budovaním značky Zajo. Tvoril prílohu k cenovej kalkulácii zo dňa 16.12.2015 ako aj k cenovej kalkulácii zo dňa 18.12.2015. Žalovaný nikdy nerozporoval existenciu či vzájomné odsúhlasenie prílohy ku kalkulácii, ktorá ako dokument pdf tvorila vždy prílohu zaslanej cenovej kalkulácie a obsahovala zvýhodnené hodinové sadzby pre práce naviac. Žalovaný namietal jedine skutočnosť, že na prekročení prác nebol upozornený. Odvolateľ poukázal na § 536 ods. 3 Obchodného zákonníka a v tej súvislosti na rozhodnutie NS SR zo dňa 7.12.2009 sp. zn. 3Cdo/305/2008, keď pevnou sumou nie je možné určiť cenu diela tam, kde žiadna zo strán nemôže vopred určiť predmet diela (presný predmet diela). Žalovaný disponoval zajo cenníkom agentúrnych služieb žalobcu, ktorý tvoril prílohu kalkulácie. Objednal si u žalobcu nové čiastkové diela, ktoré neboli obsiahnuté v kalkulácii a to nálepky 5x5, nálepky Merino, kartónu na ponožky a prekladov a teda prejavil výslovne záujem o práce naviac. Odvolateľ mal za to, že súd pri oboznamovaní sa so skutkovým stavom opomenul, že prílohou kalkulácie bol aj zajo cenník agentúrnych služieb, na ktorý kalkulácia aj odkazuje a je uvedený v spodnej časti kalkulácie ako príloha. Práce nad rámec zadania kalkulácie budú účtované podľa aktuálneho zajo cenníka prác (viď príloha komplot pre zajo cenník pdf). Práce a služby naviac nebolo potrebné extra nacenovať, nakoľko pre tieto bola dojednaná hodinová sadzba stanovená v prílohe zajo cenník prác. Čo sa týka opomenutia potreby upozorniť na prekročenie rozsahu prác, odvolateľ má za to, že prostredníctvom predložených dôkazov, najmä mailovej komunikácie žalovaného zo dňa 2.5.2016, žalobca preukázal, že žalovaný požadoval vykonávanie nových čiastkových diel nezahrnutých do kalkulácie a to vytvorenie nálepiek 5x5, nálepky Merino, kartónu na ponožky a prekladov. Odvolateľ poukázal na rozsudok KS Bratislava zo dňa 31.5.2007 sp. zn. 1Cob/5/2007, ak zhotoviteľ vykonal práce navyše tieto práce poverený zamestnanec objednávateľa prevzal, medzi účastníkmi došlo k zmene rozsahu diela a to konkludentne, pretože žiadna zo zmluvných strán písomnú zmenu nežiadala, ani zmluva o dielo nebola uzatvorená písomne. Žalovaný a žalobca si nedohodli presný čas dodania diela, resp. jeho jednotlivých častí. Žalobca vykonával čiastkové diela v primeranom čase a bez zbytočného odkladu vzhľadom na ich povahu a pokyny žalovaného. Tvrdenie žalovaného o dodaní diela v termíne do 28.02.2016 je nepravdivé, tento termín nebol nikdy dohodnutý a žalovaný svoje tvrdenie o termíne dodania diela nepodložil žiadnym dôkazom. Podľa odvolateľa predmetnú zmluvu medzi sporovými stranami nemožno charakterizovať ako zmluvu fixnú, keďže strany sporu si nevymienili ani z jej obsahu nevyplýva, že žalovaný nebude
mať záujem na plnení zmluvy po stanovenej dobe plnenia. Žalovaný nikdy dielo riadne dodané žalobcom ani nereklamoval, ani neodmietol jeho prijatie, naopak dielo dodané žalobcom využíva resp. využíval. Skutočnosť, že nikdy nedošlo k reklamácii žalobcom dodaného diela potvrdila svojou svedeckou výpoveďou aj pani M. L., ktorá v rozhodnom období bola v pracovnom vzťahu so žalovaným. Taktiež svedeckou výpoveďou pani R. A., ktorá bola zamestnankyňou žalobcu, sa potvrdilo, že žiadne práce žalobcu žalovaný nereklamoval. Žalovaný nepredložil žiadnu mailovú komunikáciu preukazujúcu vykonanie reklamácie zo strany žalovaného. Taktiež nebolo preukázané, že žalovaný prejavil stratu záujmu na plnení zmluvy v prípade omeškania plnenia zo strany žalobcu, alebo, že by od zmluvy v čase pred dodaním diela odstúpil. V tejto súvislosti poukázal na § 349 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktoré upravuje problematiku tzv. fixných zmlúv. Poukázal na rozsudok KS v Trnave zo dňa 3.7.2012 sp. zn. 21Cob/20/2012 dohoda o čase plnenia nie je podmienkou platného vzniku zmluvy o dielo. Ak účastníkmi zmluvného vzťahu nedošlo k určeniu plnenia, zhotoviteľ je povinný dielo vykonať v primeranom čase vzhľadom na povahu diela a rozsudok KS v Bratislave zo dňa 4.3.2010 sp. zn. 1Cob/123/2009. Žalobca poukázal na to, že sa nejedná o spotrebiteľský spor, pretože nárok žalobcu nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a preto súd nemôže svojím konaním protežovať žalovaného, keďže týmto konaním vzbudzuje dojem nerovnosti, či dokonca rozporu z jedným zo základných princípov súdneho konania a to princípom rovnosti strán. Podľa názoru žalobcu žalovanému bola zo strany súdu poskytnutá neprimeraná ochrana porovnateľná s ochranou spotrebiteľa. Žalovaný si musel byť vedomý, že jedno kolo pripomienok už dávno zbehlo, keď zadával ďalšie pripomienky, objednával a prijímal ďalšie plnenia. Ak teda žalovaný pripomienkoval plnenia ďalej a vyvolával ďalšie stretnutia, menil zadania a požadoval ďalšie, v kalkulácii nezahrnuté plnenia, nemôže súd spravodlivo dospieť k záveru, že neupozornenie agentúry na prekročenie hodín má ísť na ťarchu žalobcu a žalobca nemá mať nárok na odmenu v tejto časti. Súd vychádzal z kalkulácie zo dňa 16.12.2015, kde je určený predmet diela ako aj cena za dielo a čo akceptovala a nespochybňovala ani jedna zo sporových strán, avšak žalovaný aj vo svojom poslednom vyjadrení datovanom 11.6.2018 opakovane a výslovne potvrdil, že žalovaný akceptoval kalkuláciu zo dňa 18.12.2015. Podľa odvolateľa ak súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie než na ktoré sa odvoláva žalobca, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne a tieto súvislosti poukázal na § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka upravujúce bezdôvodné obohatenie, keď právna kvalifikácia je vždy vecou súdu. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný nie je povinný plniť, nakoľko okrem iného nedošlo k dohode o cene a žalobca neupozornil na prekročenie rozsahu práce, mal na základe výsledkov dokazovania aplikovať ustanovenie o bezdôvodnom obohatení, keďže boli kumulatívne splnené všetky zákonné predpoklady na vznik záväzkového vzťahu z bezdôvodného obohatenia.
7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil a žalobcu zavial k náhrade trov konania pred odvolacím súdom. Podľa žalovaného tvrdenia žalobcu, že zo strany žalovaného malo dôjsť k uznaniu dlhu, nevyplýva ani z textu mailu zo dňa 2.5.2018 rovnako tak ani z výpovede žalovaného či jeho záverečnej reči a preto súd postupoval správne, keď uvedené tvrdenie žalobcu nepovažoval za zhodné s tvrdením žalovaného. Žalovaný neuznáva nárok žalobcu ani sčasti. Koncept uvedenia loga : Koncept uvedenia loga bol pre potreby žalovaného absolútne nepoužiteľný, keď žalobca musel mať vedomosť o tom, že je potrebné ho dodať v takom čase, aby ho bolo možné vyrobiť, zrealizovať tak, aby ho bolo možné uviesť a použiť pri spustení internetovej stránky žalovaného, nakoľko realizácia konceptu uvedenia nového loga má význam len vtedy, keď existuje pri uvedení nového loga, nie keď sa sprístupní mesiace po uvedení loga. Koncept pre žalovaného nebol použiteľný a žalovaný ho nikdy ani nepoužil a preto ho žalovaný odmieta zaplatiť. Mailom zo dňa 2.5.2016 nemohol žalovaný potvrdiť dodanie konceptu uvedenia loga, nakoľko žalobca tento dodal až 13.5.2016. Práce na packaging design boli vykonané len čiastočne, čo vyplýva z vyjadrení oboch účastníkov. Žalovaný mailom zo dňa 2.5.2016 odsúhlasil žalobcovi hodnotu prác na sumu 1940 eur vrátane DPH. Žalovaný má za to, že v zmysle odsúhlasenej ponuky zo dňa 18.12.2016, ktorá neobsahuje žiadnu zmienku o tom, že uvedené ceny boli cenami bez DPH výška všetkých cien zohľadňuje aj DPH, v tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 3 zákona o cenách, v zmysle ktorého súčasťou ceny je aj daň z pridanej hodnoty, ak nie je dohodnuté, alebo osobitným predpisom ustanovené inak.
Čo sa týka design visačiek žalobca nedodal riadne a žalovaný uznal nárok žalobcu len vo výške 610 eur vrátane DPH. Pokiaľ ide o redesign webu, že ho mal žalobca odovzdať spoločnosti CERAM v apríli, žalovaný uvádza, že žalobca sa v maily zo dňa 15.3.2016 zaviazal podklady k redesignu webu odovzdať do 31.3.2016, čo nedodržal, nakoľko podklady k webu dodal až 21.4.2016. Tieto podklady neboli kompletné, žalovaný zhodne so svojou mailovou správou zo dňa 2.5.2016 uvádza, že žalobca nedodal približne 20 % stránok. Žalovaný opätovne poukazuje na predloženú mapu stránok svojej web stránky s uvedením, ktoré stránky dodal žalobca a ktoré dorobila spoločnosť CERAM a tiež na mailovú správu pána S. zo dňa 4.5.2016, kde pán S. vyjadruje súhlas s dokončením nedokončeného webu spoločnosťou Krim. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca si je vedomý, že nedodal podklady pre celý web. Z uvedených dôvodov priznal žalovaný v súvislosti s redesignom webu žalobcovi nárok len vo výške 11.546,40 eur vrátane DPH. Pokiaľ ide o vykonané práce nezahrnuté v kalkulácii zo dňa 18.12.2015, žalovaný nepopiera dodanie prác uvedených v dôkaze označenom ako zoznam plnení s výhradami v položke súpis zrealizovaných prác v hodnote 2536,02 eur. Žalovaný však neuznáva žiadne iné naviac práce, ako práce v tejto hodnote. Žalovaný tým, že priznáva žalobcovi časť odmeny za niektoré jeho plnenia ako je uvedené vyššie, neuznáva žalobou uplatnený nárok, nakoľko žalovaný si ako obranu v konaní uplatňuje svoj nárok na náhradu škody voči žalobcovi, ktorú žalobca spôsobil oneskoreným a neúplným plnením (nemá na to nárok). Žalovaný od začiatku popiera, že by akceptoval kalkuláciu žalobcu zo dňa 16.12.2018 ako aj uviedol súd v rozsudku. Žalovaný už vo svojom prvom úkone a to v odpore uviedol, že akceptoval ponuku - kalkuláciu žalobcu zo dňa 18.12.2018 a nie zo dňa 16.12.2018. Žalobca nepreukázal, že by kalkulácia zo dňa 18.12.2018 obsahovala prílohu, ktorú by žalobca doručil žalovanému. Z tejto kalkulácie je zrejmé, že žalobca a žalovaný sa dohodli na cene kalkulácii uvedeného plnenia vo výške 29.889 eur vrátane DPH. Žalobca však napriek skutočnosti, že sám uznáva, že žalovanému nedodal všetky plnenia podľa kalkulácie zo dňa 18.12.2018 a napriek nespornej čiastkovej úhrade 9.000 eur žalobcovi, uplatňuje v žalobe nárok na zaplatenie sumy 28.971 eur. Žalovaný zdôrazňuje, že nikdy žalobca neinformoval žalovaného o žiadnom prekročení rozsahu prác. Konanie žalobcu, ktorý napriek viacnásobným výzvam žalovaného neoboznámil žalovaného s prácami naviac hoci tak mal urobiť aj bez výzvy žalovaného, považuje jeho konanie v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ktoré nepožíva právnu ochranu. Žalovaný má za to, že k prekročeniu dohodnutého predpokladaného rozsahu hodín neprišlo a teda žalobca nemá dôvod na zaplatenie vyššieho rozsahu hodín. Žalovaný u žalobcu dňa 2.5.2016 zaslaním mailu a súpisu prác a ich vád reklamoval vady plnenia žalobcu a súčasne mu oznámil, akú sumu je mu ochotný za všetky jeho plnenia uhradiť. Dohodnutím sumy, na ktorú by mal mať žalobca nárok, chcel žalovaný od začiatku ustáliť, maximálnu výšku nároku žalobcu a voči takto určenej sume si žalovaný chcel uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním žalobcu s jeho plnením. Žalovaný tvrdí, že za všetky plnenia, ktoré žalobca dodal žalovanému má žalobca pred započítaním čiastočnej úhrady a vzniknutej škody, nárok na zaplatenie sumy 16.632,42 eur vrátane DPH po odrátaní zálohovej platby žalovaného žalobcovi vo výške 9000 eur a pred zarátaním škody predstavuje nárok žalobcu voči žalovanému 7.632,42 eur. Žalovaný uvádza, že žalovaný sa so žalobcom dohodol na tom, že všetky sumy bude platiť na základe riadne vystavenej faktúry. Žalovaný teda nemôže byť v omeškaní s úhradou platby, keď ako z konania vyplynulo, nedostal na žalovanú sumu faktúru. Žalovaný zdôrazňuje, že cenu diela určenú kalkuláciou zo dňa 18.12.2014 považoval za pevnú cenu diela a chcel ju mať dohodnutú ako fixnú a konečnú a preto aj odmietol odmeňovanie žalobcu mesačným paušálom. Žalovaný na rozdiel od žalobcu má za to, že vzhľadom na charakter objednaných prác a vzhľadom na skutočnosť, že výsledky takto objednaných prác mali časovo súvisieť a nadväzovať na žalovaným plánované zmeniť značky Zajo je zrejmé, že niektoré neskôr dodané výsledky pre žalovaného nemali význam a nemohlo mať záujem na splnenie záväzku po dojednanej lehote. Žalobca poznal účel ústne dojednanej zmluvy a preto mu muselo byť zrejmé, že žalovaný nebude mať záujem na oneskorenom plnení. Žalovaný popiera, že by práce vykonané žalobcom nereklamoval, žalovaný práce žalobcu reklamoval, čo vidno aj z mailu zo dňa 2.5.2016, keď pri jednotlivých položkách uvádza svoje výtky k jednotlivým plneniam a vzhľadom na priznávanú cenu si uplatňuje nárok na zľavu. Mailová správa zo dňa 2.5.2016 podľa žalovaného spĺňa všetky náležitosti reklamácie. Žalovaný má za to, že žalobcom uplatnený nárok nemožno posudzovať vzhľadom na okolnosti prípadu ako nárok na bezdôvodné obohatenie. Žalovaný priznal nárok žalobcu na zaplatenie sumy dodaných prác vo výške 16.632,42 eur vrátane DPH. Po odrátaní zálohovej platby vo výške 9000 eur predstavuje nárok žalobcu sumu 7.632,42 eur
voči ktorému si žalovaný započítal svoju pohľadávku voči žalobcovi na náhradu škody vo výške 31.000 eur spočívajúcu v ušlom zisku, ktorý si uplatňuje za obdobie 21 dní. Z priemerných mesačných tržieb žalovaného je zrejmé, že jeho ušlý zisk predstavuje sumu 31.000 eur. Dôkazy preukazujúce spôsob výpočtu ušlého zisku a oprávnenosť jeho výšky boli súčasťou podania žalovaného zo dňa 11.6.2018. Vo zvyšnej časti žalovaný žalobcov nárok neuznáva.
8. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k uznaniu časti uplatneného nároku uvádza, že koncept uvedenia nového loga za dohodnutú odmenu vo výške 2500 eur bez DPH bol žalovanému odovzdaný mailom 13.5.2016, na čo žalovaný odpovedal 16.5.2016 ďakujem za koncept, čím žalovaný jednoznačne potvrdil prevzatie plnenia. Mailom zo dňa 2.5.2016 žalovaný potvrdil práce na koncepte nového loga v hodnote 2500 eur bez DPH. Tvrdenia, že žalovaný koncept uvedenia nového loga nikdy nepoužil iba potvrdzuje, že k dodaniu skutočne došlo. Žalovaný uznal práce na packagingu designe v hodnote 1940 eur bez DPH mailom zo dňa 2.5.2016, kde uviedol, že boli odovzdané finálne dva zo štyroch typov, čo bolo samozrejme zohľadnené v cene. Nesporným je uznanie nároku žalovaného mailom zo dňa 2.5.2016. Žalovaný vo vyjadrení k podaniu žalobcu zo dňa 11.5.2018 t.j. podanie žalovaného zo dňa 11.6.2018 uviedol, že trvá na tom, že oneskoreným plnením žalobcu vznikla žalovanému škoda vo výške vyčíslenej v odpore. Žalovaný v odpore uviedol, že si voči žalobcovi ako obranu uplatňuje ušlý zisk vo výške 59.438,53 eur, ktorého výpočet je zrejmý z dokladanej tabuľky, a ktorý vznikol žalovanému v dôsledku neskoršieho uvedenia novej kolekcie na trh. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na rozporuplnosť tvrdení žalovaného, keď žalovaný v sťažnosti voči uzneseniu zo dňa 26.4.2017 uviedol, že celková finančná škoda, ktorá žalovanému vznikla predstavuje 62.947,19 eur, čo žalovaný v odpore preukázal priloženými dôkazmi. Žalovaný ani v petite odporu nežiadal, ani nenavrhol, aby u súd prisúdil pohľadávku, ktorú má voči žalobcovi. Žalovaný si škodu vo výške 3.508,66 eur a ušlý zisk vo výške 59.438,53 eur uplatnil len ako prostriedok procesnej obrany. Pri výpočte škody sa žalovaný odvoláva na rôzne faktúry a výpisy z účtov, ktoré sa ale netýkali žalovaného ale obchodnej spoločnosti Zajo aut door s.r.o. a teda započítanie je vylúčené, keďže je možné započítať len vzájomné pohľadávky v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie neuplatnil účinne žiadnu pohľadávku na započítanie voči pohľadávke žalobcu a teda nemožno dospieť k záveru, že by došlo k zániku pohľadávky žalobcu voči žalovanému. Práve žalovaný prejavil svoju vôľu a rozhodol sa, že má záujem na ďalších plneniach a na realizovaní ďalších stretnutí. Žalovaný bol ten, kto sám požadoval zmenu zadania realizáciu ďalších, ktoré neboli zahrnuté v kalkulácii. Ak by sa aj pripustilo, že úkony nad rámec prvého kola pripomienok nie je žalovaný povinný zaplatiť, nakoľko nebol na prekročenie hodín upozornený, súd sa mal vysporiadať s otázkou bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného. Čo sa týka dodania diela žalovaný evidentne nemá jasno v tom, či vôbec a kedy bol dohodnutý termín dojednania diela, keď podľa neho v priebehu prvoinštančného konania poukazoval na to, že dielo malo byť dodané do 28.2.2016 a vo vyjadrení zo dňa 20.8.2018 tvrdí, že malo byť dielo dokončené do 31.3.2016. Mailová správa zo dňa 2.5.2016 v žiadnom prípade nepreukazuje vykonanie reklamácie zo strany žalovaného.
9. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zo dňa 10.7.2019 zotrval na právnej argumentácii vyjadrenej vo vyjadrení k odvolaniu.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 O.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 C.s.p.), a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 C.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p.) a contrario a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je čiastočne dôvodné.
11. Žalobca sa predmetnou žalobou domáha voči žalovanému zaplatenia ceny diela, na základe ústne uzatvorenej zmluvy o dielo, ktorej predmetom boli grafické a poradenské práce a služby spojené s budovaním značky „ ZAJO“.
Súd prvej inštancie správne právne posúdil zmluvu o dielo, ktorá bola ústne uzatvorená v mesiaci december 2015 medzi žalobcom ako zhotoviteľom a žalovaným ako objednávateľom ako zmluvu o dielo v zmysle § 536 Obch. zák. V čase jej uzavretia bol žalobca obchodnou spoločnosťou - podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. b) Obch. zák. ( podnikateľský subjekt má pozastavenú živnosť od 2.1.2018 do 30.6.2020) a žalovaný osobou, ktorá podnikala na základe živnostenského oprávnenia - podnikateľom v zmysle § 2 ods. 2 písm. a) Obch. zák. a táto zmluva sa na oboch stranách týkala predmetu ich podnikateľskej činnosti, takže sa ich záväzkový právny vzťah spravoval treťou časťou Obchodného zákonníka v zmysle jeho § 261 ods. 1.
12. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú námietku odvolateľa, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ak splatnosť ceny diela naviazal na vystavenie faktúry, nakoľko z odôvodnenia napadnutého rozsudku ani nevyplýva, na základe ktorých vykonaných dôkazov súd prvej inštancie dospel k záveru, že by si sporové strany dohodli vznik nároku na zaplatenie ceny diela ako deň vystavenia faktúry žalobcom, čo naviac odvolateľ v odvolaní výslovne poprel, čo má z následok aj nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie potom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu, že bez riadne vyhotovenej faktúry, sa žalobca nemôže úspešne domáhať svojho nároku a rovnako vyhodnotil obranu žalovaného, že len na základe riadne vystavených faktúr sa môže domáhať svojich nárokov voči žalobcovi, keď podľa § 548 ods. 1 Obch. zák. vzniká v zásade nárok na cenu diela, vykonaním diela, čo treba v zásade vykladať v súlade s § 554 a nasl. Obch. zák. Zároveň však z § 263 Obch. zák. vyplýva, že ustanovenie § 548 Obch. zák. nie je kogentné, teda strany sa od neho môžu svojou dohodou odchýliť. Jedným z prípustných spôsobov takejto odchýlnej dohody je napr. dohoda o tom, že cena diela sa bude uhrádzať čiastkovo, už počas plnenia zmluvy (zhotovovania diela). Splatnosť ceny diela môžu viazať účastníci zmluvného vzťahu aj na dohodnutú lehotu splatnosti faktúry, avšak existencia takejto dohody by musela byť v konaní tvrdená a preukázaná, čo však z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva. Vystavenie faktúry je len účtovným a daňovým dokladom a nie je spôsobilé nič meniť na účastníkmi dohodnutom vzniku práva na zaplatenie ceny diela a dohodnutej splatnosti. Vystavenie a doručenie faktúry nie je podmienkou pre vznik nároku na zaplatenie ceny diela, je iba výzvou na plnenie ( Uznesenie NS SR zo dňa 31.7.2012 spis. zn.2MObdo 1/2012). Odvolací posúdil ako opodstatnenú námietku odvolateľa, že súd nesprávne vychádzal z kalkulácie zo dňa 16.12.2015, kde je určený predmet diela ako aj cena diela, čo nezodpovedá prednesu strán, pretože aj štatutárny zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 17.4.2018 uviedol, že kalkulácia zo dňa 18.12.2015 bola sporovými stranami akceptovaná obojstranne, čo potvrdil aj žalovaný na pojednávaní dňa 17.4.2018. Odvolací súd posúdil ako dôvodnú námietku odvolateľa, že napadnuté rozhodnutie nie je odôvodnené v súlade s ust. § 220 C.s.p., V zmysle ustanovenia § 220 C.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z uvedeného vyplýva, že súd je najmä povinný v odôvodnení svojho rozhodnutia náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Z jeho odôvodnenia by nepochybne mali vyplývať úvahy o tom, aké zistenia vyvodil z jednotlivých vykonaných dôkazov, prípadne z akého dôvodu niektoré navrhované alebo predložené dôkazy nevykonal. Pritom medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi by mala existovať logická nadväznosť. Ako už bolo uvedené, hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo ( § 191 ods. 1 C.s.p.). Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II. ÚS 410/2006).
Vychádzajúc z vyššie uvedeného odvolací súd v predmetnej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení § 191 C.s.p. a 220 ods. 2 C.s.p. riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje právne závery o nedôvodnosti nároku žalobcu titulom zmluvy o dielo tak dostatočne neodôvodnil. Predovšetkým v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje akékoľvek vyhodnotenie argumentov žalobcu a žalovaného týkajúce sa ceny diela, keď súd prvej inštancie vôbec neuviedol, na základe čoho dospel k záveru o dohode sporových strán na pevnej cene diela, keď naviac pri cene diela vychádzal z kalkulácie z 16.12.2015, ktorú sporové strany neakceptovali, ako je uvedené vyššie. Súd sa vôbec nezaoberal argumentáciou žalobcu, ktorá bola obsahom vyjadrenia z 11.5.2018 ( č.l. 280 a nasl.), že žalovaný emailom zo dňa 2.5.2016 ( č.l. 414) uznal práce špecifikované v tabuľke realizovaných prác podľa kalkulácie, ktorá mala byť prílohou emailu, a preto je jeho nárok v tejto časti nesporný. V jeho odôvodnení absentuje tiež vyhodnotenie a posúdenie argumentácie žalobcu a žalovaného ohľadom určenia termínu dodania diela a ohľadom žalovaným tvrdenej reklamácie diela. V odôvodnení taktiež absentuje vyhodnotenie výpovede svedkov, ktorý sa vyjadrovali nielen k prácam, ktoré mali byť zhotoviteľom zrealizované ako aj k žalovaným tvrdeniam ohľadom reklamácie diela. Súd prvej inštancie sa teda náležite skutkovým a právnym posúdením predmetnej veci nezaoberal a svoje závery o nedôvodnosti nároku žalobcu uplatneného predmetnou žalobou, tak súd prvej inštancie dostatočne neodôvodnil, čo má za následok, že jeho rozhodnutie je predčasné a arbitrárne, pretože neobsahuje dostatočné dôvody, na ktorých svoje závery založil. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v čl. 46 ods. 1 ústavy inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje ústavou zaručené právo na súdnu ochranu I. ÚS 4/1994).
Vady konania vymedzené v § 389 ods. 1 písm. a) až d) C.s.p. sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. V danom prípade súd prvej inštancie na základe vyššie uvedených záverov odvolacieho súdu svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil, v konaní vykonané dôkazy jednotlivo ani vo vzájomných súvislostiach nevyhodnotil. Z rozhodnutia nevyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a prijatými právnymi závermi na strane druhej, odôvodnenie neposkytuje dostatočné, jasné a zrozumiteľné vysvetlenie vyhodnotenia zisteného skutkového stavu a aplikovaného právneho posúdenia veci. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy. Tomu zodpovedá aj znenie ust. § 388 C.s.p., ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR 7Cdo 157/2011).
Neprichádzalo do úvahy, aby odvolací súd v celom rozsahu nahradzoval úlohu súdu prvej inštancie a tiež z dôvodu, že v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý skutkový stav náležite nevyhodnotil a tým ani riadne nevysvetlil aplikované právne posúdenie veci, pričom zistené nedostatky v odôvodnení napadnutého rozhodnutia v prijatých skutkových a právnych záveroch sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, a súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhnuté dokazovanie pre účel rozhodnutia vo veci samej, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu s použitím ust. § 389 ods. 1 písm. b), c) C.s.p. zrušil vrátane závislého výroku o trovách konania a podľa § 391 ods. 1 O.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
13. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude znovu vo veci rozhodnúť, postupovať v súlade s ust. § 181 ods. 2 C.s.p., teda určiť, ktoré skutkové tvrdenia sú medzi stranami sporné, ktoré skutkové tvrdenia súd považuje za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré dôkazy nevykoná, skutkový stav opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, potom vo veci znova rozhodnúť, pričom rozhodnutie je nevyhnutné náležite v súlade s ust. § 220 ods. 2, 3, 4 C.s.p. odôvodniť, t. j. vyporiadať sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a to aj pokiaľ ide o žalobcom tvrdené uznanie zo strany žalovaného, námietkami žalovaného o zániku pohľadávky žalobcu započítaním s pohľadávkou žalovaného voči žalobcovi na náhradu škody, žalovaným tvrdenou reklamáciou diela, riadne vyhodnotiť v konaní všetky vykonané dôkazy v ich vzájomných súvislostiach, prípadne odôvodniť z akých dôvodov súd návrhy na vykonanie niektorých dôkazov zamietol, pričom súd musí svoj myšlienkový postup v odôvodnení dostatočne vysvetliť a to nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, čiže logicky kompaktným spôsobom a bez vnútorných rozporov vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam súd prvej inštancie dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. V zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. je súd prvej inštancie viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.
14. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).
15. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
16. Senát krajského súdu uvedené rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C.s.p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.