Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11CoPr/2/2023

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Petra Molitorisa, PhD. a členov senátu JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Milana Majerníka v spore žalobkyne: A. A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., právne zastúpenej: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, so sídlom Dlhý rad 16, 085 01 Bardejov, IČO: 42342546, proti žalovanému: Centrum sociálnych služieb Vita Vitalis, so sídlom Volgogradská 4778/5, 080 01 Prešov, IČO: 00691950, právne zastúpeného: JUDr. Martin Staroň, so sídlom Hlavná 89, 080 01 Prešov, IČO: 42083541, o určenie neplatnosti výpovede, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Poprad, č.k. -182 zo dňa 10.5.2023, takto jednohlasne

rozhodol:

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou na Okresný súd Poprad (ďalej len „súd prvej inštancie“) dňa 24.2.2022 žalobkyňa žiadala aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru žalovaným so žalobkyňou výpoveďou z pracovného pomeru zo dňa 15.10.2021, doručenou žalobkyni dňa 27.10.2021, je neplatné a pracovný pomer so žalobkyňou založený pracovnou zmluvou č. 219/2008 zo dňa 11.3.2008 naďalej trvá, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy a zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania.

2. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že cit.:

„I. U r č u j e , že výpoveď pracovného pomeru žalobkyne u žalovaného z 15.10.2021 je neplatná a pracovný pomer žalobkyne u žalovaného založený pracovnou zmluvou z 11.03.2008 trvá.

II. Nárok na náhradu mzdy vylučuje na samostatné konanie.

III. Priznáva žalobkyni voči žalovanému náhradu trov konania v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.“

3. Podľa , , , , , , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), podľa , , , v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , , zákona o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“).

4. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že žalobkyňa u žalovaného pracovala od 15.3.2008 najskôr na pozícii opatrovateľ, od 1.2.2010 na pozícii sociálny pracovník, pričom dňa 1.10.2021 žalovaný prijal rozhodnutie o organizačnej zmene č. 5/2021 z 1.10.2021 na základe

personálneho a procesného auditu vykonaného spoločnosťou Tabita, s.r.o., ktorému podľa žalovaného predchádzalo prerokovanie so zástupcami zamestnancov. Žalobkyňa tvrdila, že rozhodnutie nebolo riadne prerokované vzhľadom na monológ štatutárnej zástupkyne žalovaného pri stretnutí 16.9.2021. Nebolo sporné, že dňa 15.10.2021 dal žalovaný žalobkyni výpoveď podľa pred nadbytočnosť. Žalobkyňa výpoveď prevzala dňa 27.10.2021 osobne. Žalobkyňa namietala hmotnoprávne nedostatky skončenia pracovného pomeru výpoveďou spôsobujúce neplatnosť právneho úkonu, ktorým bol pracovný pomer skončený, a to neurčitosť výpovede, absenciu príčinnej súvislosti výpovede s rozhodnutím o organizačnej zmene z 1.10.2021, neprerokovanie organizačnej zmeny so zástupcami zamestnancov, nesplnenie ponukovej povinnosti podľa , neprerokovanie výpovede danej zástupcovi zamestnancov podľa s následným 18.10.2021 vyslovením nesúhlasu s výpoveďou, diskriminácia žalobkyne ako členky orgánu zastupujúceho zamestnancov t. j. výboru základnej organizácie integrovaného odborového zväzu pri CSS Vita Vitalis (ďalej tiež ako „výbor ZO IOZ“).

5. K namietanej neurčitosti výpovede súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď je určitá, zrozumiteľná, je v nej jasne s poukazom na príslušnú právu úpravu uvedený výpovedný dôvod. Nedospel k záveru, že výpoveď je neurčitým a teda podľa v spojení s absolútne neplatným právnym úkonom. K nedostatku príčinnej súvislosti výpovede s rozhodnutím žalovaného o organizačnej zmene súd prvej inštancie konštatoval, že výpoveď bola daná v príčinnej súvislosti s rozhodnutím žalovaného, podľa ktorého sa zrušilo pracovné miesto u 2 sociálnych pracovníčok a 2 opatrovateliek. K prerokovaniu organizačnej zmeny u žalovaného so zástupcami zamestnancov súd prvej inštancie uviedol, že organizačná zmena nebola vopred riadne prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Síce sa dňa 16.9.2021 uskutočnilo stretnutie medzi žalovaným a výborom ZO IOZ na prerokovanie organizačnej zmeny, podľa obsahu zápisnice a výsluchu svedkov E. F., G. F., A. H. nešlo o „prerokovanie“, keď z obsahového výkladu pojem „prerokovanie“ znamená dialóg a výmenu názorov medzi ústredným vedením alebo inou primeranou úrovňou vedenia a zástupcami zamestnancov v takom čase, takým spôsobom a s takým obsahom, ktorý zástupcom zamestnancov na základe poskytnutých informácií umožňuje v primeranej lehote vyjadriť k navrhovaným opatreniam, ktorých sa opatrenia týkajú. Prerokovaním podľa záverov súdu prvej inštancie nie je monológ štatutárneho zástupcu zamestnávateľa, ako to bolo v prípade žalovaného na stretnutí dňa 16.9.2021. Súd poukázal aj na definíciu pojmu prerokovanie v čl. 5 ods. 1 kolektívnej zmluvy žalovaného na roky 2020 - 2021. Zároveň súd vo vzťahu k tejto námietke uviedol, že neprerokovanie organizačnej zmeny so zástupcami zamestnancov nespôsobuje neplatnosť rozhodnutia o organizačnej zmene ani nadväzujúcich právnych úkonov, napr. výpovede danej žalobkyni.

6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný nesplnil ponukovú povinnosť podľa . Je pravdou, že k žalovanému nastúpila dňa 1.12.2021 I. H. B. na pozíciu fyzioterapeut a J. B. dňa 1.11.2022 na pozíciu zdravotnícky asistent, bolo to v období plynutia výpovednej doby žalobkyne, ktorá plynula od 1.11.2021 do 31.1.2022, pričom pred daním výpovede žalobkyni vedel o potrebe nových zamestnancov na tieto pozície, ale práca nebola vzhľadom na kvalifikáciu v odbore sociálna práca vhodná pre žalobkyňu, keďže na uvedené pracovné miesta sa vyžadovalo vzdelanie v odbore fyzioterapie a zdravotníckeho ošetrovateľstva. Z výpovedí žalobkyne a svedkyne A. H. však vyplynulo, že žalovaný mal možnosť osloviť žalobkyňu s možnosťou absolvovania kurzu na pozíciu manažér kvality. Na túto pozíciu od 1.11.2021 prešla A. H., dovtedy vykonávajúca pozíciu asistenta sociálnej práce. Bolo povinnosťou žalovaného pre splnenie tzv. ponukovej povinnosti túto pracovnú pozíciu ponúknuť žalobkyni, keďže ide o prácu, ktorú by žalobkyňa vzhľadom na zdravotný stav, schopnosti, kvalifikáciu a obsah bola spôsobilá vykonávať po absolvovaní kurzu.

7. K tvrdeniu žalobkyne, že zástupcovia zamestnancov neprerokovali výpoveď, ktorá jej bola daná a dali nesúhlasné stanovisko súd poukázal na to, že žalovaný predložil výpoveď na prerokovanie zástupcom zamestnancov 5.10.2021. Výsledok prerokovania bol oznámený žalovanému 18.10.2021. V zmysle zástupcovia zamestnancov boli povinní prerokovať výpoveď do 7 pracovných dní odo dňa doručenia t.j. do 14.10.2021, inak platí, že k prerokovaniu došlo. Ku dňu 14.10.2021 teda ex offo platilo, že došlo k prerokovaniu výpovede. Žalovaný dal žalobkyni výpoveď dňa 15.10.2021, teda po uplynutí zákonnej lehoty 7 pracovných dní. Podľa výpoveď je v danom prípade neplatná, pretože zástupcovia zamestnancov nedali súhlas s výpoveďou a zároveň neboli splnené ostatné podmienky výpovede (ponuková povinnosť žalovaného). Súd zistil, že vzhľadom na neponúknutie pracovnej pozície manažér kvality žalobkyni možno od žalovaného

spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával. V zmysle je preto výpoveď neplatná.

8. Súd tiež posúdil konanie žalovaného v súvislosti s daním výpovede žalobkyni ako diskriminačné, keď v rovnakom období v súvislosti s organizačnou zmenou u žalovaného skončil pracovný pomer výpoveďou iba s 3 členkami odborov, A. K. ako nečlen uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru. Vzťahy medzi žalovaným a členmi výboru odborov boli narušené, nekorektné. V tejto súvislosti sa preto javí skončenie pracovného pomeru s 3 zamestnancami - členmi výboru odborov napriek výsostnému právu zamestnávateľa vybrať zamestnanca, s ktorým bude na danej pozícii skončený pracovný pomer, za diskriminačné z dôvodu práve členstva zamestnancov, teda aj žalobkyne, vo výbore odborov. Diskriminačnému konaniu nemožno poskytnúť právnu ochranu, ide o konanie v rozpore so zákonom a teda absolútne neplatný právny úkon podľa . Zamestnávateľ výpoveď dal 3 zamestnancom (aj žalobkyni),ktorí všetci boli členmi výboru odborov. Ani s jedným zamestnancom, ktorý nebol členom výboru odborov pracovný pomer výpoveďou skončený nebol.

9. Proti rozhodnutiu podal včas odvolanie žalovaný. So závermi súdu prvej inštancie týkajúcimi sa formálnych náležitostí výpovede a jej príčinnej súvislosti s organizačnou zmenou u žalovaného sa stotožnil. Namietal záver o tom, že organizačná zmena u žalovaného nebola vopred prerokovaná so zástupcami zamestnancov. Žalovaný poukázal na to, že do súdneho spisu predložil Zápis z pracovného stretnutia ZO IOZ a CSS zo dňa 16.9.2021 aj Prezenčnú listinu. Z prerokovania organizačnej zmeny bol teda vyhotovený úradný záznam, z ktorého je zrejmé, že štatutárny orgán žalovaného (riaditeľka A. L. H.) informovala Výbor ZO IOZ o výsledkoch, záveroch personálneho a procesného auditu, z ktorého vyšli odporúčania k zmene organizačnej štruktúry, pričom riaditeľka žalovaného podrobne oboznámila prítomných zástupcov zamestnancov s odporúčaniami a plánovanou organizačnou zmenou na sociálnom oddelení a opatrovateľskom oddelení, ako aj na u manažéra kvality sociálnych služieb. Dôvody organizačnej zmeny na sociálnom oddelení a opatrovateľskom oddelení, ako aj na u manažéra kvality sociálnych služieb sú podrobne zaznamenané v zápise. Žalovaný dal priestor zástupcom zamestnancov na písomné vyjadrenie sa k plánovanej organizačnej zmene to 7 pracovných dní od 16.9.2021. Lehota 7 pracovných dní uplynula dňa 27.9.2021. Predsedníčka výboru - E. F. na opakované výzvy odmietla podpísať zápis z pracovného stretnutia zo dňa 16.9.2021, z pre žalovaného neznámych dôvodov, ktorú skutočnosť však žalovaný zaznamenal v zápise. Dňa 22.9.2021 sa zástupcovia zamestnancov ZO IOZ pri CSS M. M. písomne vyjadrili k plánovanej organizačnej zmene štruktúry. Nesprávne sú skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že dňa 16.9.2021 sa neuskutočnil dialóg medzi žalovaným a zástupcami zamestnancov, ale išlo len o monológ štatutárneho zástupcu žalovaného. Je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie vychádzal len z výpovedi členiek Výboru ZO , ktoré sú navzájom v priateľskom vzťahu, kryjú sa navzájom a podporujú sa v súdnych konaniach, z ktorého dôvodu je logické, že si budú vypovedať navzájom vo svoj prospech. Na tomto prerokovaní pritom tieto členky Výboru ZO oponovali štatutárnej zástupkyni žalovaného, kričali na ňu, mali rôzne mimické a neverbálne gestá, pričom sa vyjadrovali priamo na mieste k zamýšľanej organizačnej zmene, následne sa vyjadrili, že zápis nepodpíšu a následne sa vyjadrili písomne k zamýšľanej organizačnej zmene. Právna úprava nedefinuje prerokovanie ani dialóg medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov, pričom samotná výmena názorov sa uskutočnila a súd prvej inštancie sa žiadnym spôsobom nezaoberal, že ak by sa členky výboru ZO na prerokovaní organizačnej zmeny nevyjadrili, alebo nechceli vyjadriť, alebo si vyhradili právo vyjadriť sa písomne, tak zamestnávateľ ich nemôže žiadnym spôsobom prinútiť k dialógu a výmene názorov, nemôže im prikázať rozprávať sa a diskutovať hodinu alebo dve. Žalovaný dal za pravdu súdu prvej inštancie v jeho závere, že neprerokovanie organizačnej zmeny u žalovaného nespôsobuje neplatnosť rozhodnutia o organizačnej zmene.

10. Nesprávnym bol podľa žalovaného aj záver súdu o nesplnení ponukovej povinnosti zo strany žalovaného. Žalovaný nemohol splniť ponukovú povinnosť voči žalobkyni a postupoval správne v súlade so , keď jej neponúkol žiadnu vhodnú prácu čo i len na kratší pracovný čas, nakoľko žiadna vhodná práca hoci na kratší pracovný čas pre žalobkyňu u žalovaného neexistovala, a to nielen k dátumu prijatia rozhodnutia o organizačnej zmene dňa 1.10.2021, ale ani k doručeniu výpovede žalobkyni dňa 27.10.2021. Žalobkyňa nemala kvalifikačné predpoklady na pracovné miesto „manažér kvality“, nakoľko neabsolvovala kurz manažéra kvality. Kurz manažéra kvality je verejne dostupný kurz pre ktoréhokoľvek zamestnanca sociálnych zariadení v SR, ale aj osoby, ktoré nie sú zamestnané v tomto odvetví, pričom tieto kurzy vykonávajú rôzne spoločnosti, ktoré sa na to špecializujú a majú na tieto kurzy licenciu. Zoznam kurzov a ich termíny je zverejnený na web stránkach týchto inštitúcii,

pričom kurzy sú spoplatnená sumou od cca 600,- eur do 800,- eur. Ktokoľve sa môže na takýto kurz prihlásiť a zamestnávateľ ho nesmie a nemôže k tomu nútiť, pričom takýto kurz si musí osoba zaplatiť sama z vlastných zdrojov, nakoľko nejde o kurzy hradené zamestnávateľom. Žalobkyňa je u žalovaného zamestnaná od roku 2008 a kedykoľvek si mohla takýto kurz urobiť a uhradiť. Žalobkyňa o tom dobre vie, nakoľko bola v oblasti sociálneho zariadeniach zamestnaná viac ako 13 rokov. Žalobkyňa je podľa jej výpovedi na pojednávaní aj v súčasnosti zamestnaná v inom zariadení sociálnych služieb, pričom je otázne, či si do dnešného dňa takýto kurz urobila. Podstatné je v tejto súvislosti to, že kurz manažéra kvality sa uskutočnil v máji 2021, kedy žalovaný ešte ani netušil, že bude vykonaný nejaký personálny a procesný audit, aké budú zistenia a závery tohto auditu a že záverom bude návrh organizačných zmien. Súd prvej inštancie absolútne nefundovane (bez bližšie znalosti problematiky kurzov v oblasti manažérstva kvality) uzavrel, že žalovaný mal osloviť žalobkyňu s možnosťou absolvovania kurzu na pozíciu manažér kvality, nakoľko žalovaný v máji 2021, kedy sa kurz konal, nemohol ani tušiť, že dňa 1.10.2021 prijme rozhodnutie o organizačnej zmene a že od 1.11.2021 vznikne pracovné miesto „manažér kvality“. V bode 62. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to na strane 18, že inou vhodnou prácou sa rozumie práca zodpovedajúca zdravotnému stavu, schopnostiam a pokiaľ možno aj kvalifikácii zamestnanca. tomto prípade bolo jednoznačne preukázané, že na pracovné miesto „manažér kvality“ nespĺňala žalobkyňa podmienku kvalifikáciu. V bode 62. napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na to na strane 19 však v rozpore s definíciou inej vhodnej práce na strane 18 napadnutého rozsudku mal za to, že išlo o prácu (manažér kvality) zodpovedajúcu zdravotnému stavu, schopnostiam a kvalifikácii žalobkyne, ktorú by po absolvovaní kurzu bola spôsobilá vykonávať. Ide o absolútne nesprávne právne posúdenie veci. Akoby súd prvej inštancie konštatoval pri prepustení zamestnanca výpoveďou v strojárskom podniku z dôvodu zrušenia pracovného miesta obsluha žeriava, že inou vhodnou prácou pre neho bolo pracovné miesto zvárača po absolvovaní kurzu zvárača. Ale veď takýto kurz zvárača zamestnanec v čase dania výpovede nemal urobený, a preto zamestnávateľ mu nemohol ponúknuť miesto zvárača. Zamestnávateľ nemá povinnosť v čase dania výpovede čakať, kým si zamestnanec dorobí kurz alebo vzdelanie a rovnako nemá povinnosť oslovovať zamestnanca počas trvania jeho pracovného pomeru na kurzy alebo školenia, aby v prípade, že sa zamestnávateľ o niekoľko mesiacov alebo rokov rozhodne pre zrušenie jeho pracovného miesta, mu mohol ponúknuť voľné pracovné miesto.

11. S poukazom na uvedené je daný odvolací dôvod podľa a .

12. V nadväznosti na to, že súd nesprávne právne posúdil nesplnenie ponukovej povinnosti, nesprávne právne posúdil následne aj aplikáciu v bode 67 napadnutého rozsudku, keď uzavrel, že vzhľadom na neponúknutie pracovnej pozície manažér kvality žalobkyni možno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával a preto nenahradil súhlas s výpoveďou žalobkyne ako členky výboru ZO a konštatoval, že výpoveď je v zmysle neplatná. V tejto súvislosti zároveň poukazuje žalovaný na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20.4.2011 sp. zn. , podľa ktorého „ak má zamestnávateľ pre zamestnanca také voľné pracovné miesto, ktoré je pre neho vhodné, je povinný predtým, než dá zamestnancovi výpoveď, túto prácu zamestnancovi ponúknuť, inak nie je splnená podmienka uvedená v ustanovení a výpoveď je preto neplatná, treba uviesť, že splnenie podmienok pre existenciu ponukovej povinnosti zo strany zamestnávateľa, t.j. či zamestnávateľ má, resp. nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, treba posudzovať podľa stavu, ktorý tu je v čase dania výpovede.“

13. Podľa žalovaného by nebolo spravodlivé, ak by žalovaný bol nútený len v dôsledku tej skutočnosti, že žalobkyňa je členom odborového orgánu, ju ďalej zamestnávať a pre túto skutočnosť by žalovaný mal teraz meniť organizačnú štruktúru, resp. skončiť pracovný pomer s iným zamestnancom. V neposlednom rade nemožno opomenúť ani tú skutočnosť, že Žalovaný ako zariadenie sociálnych služieb je subjektom verejnej správy a hospodári s verejnými prostriedkami, pričom samoúčelné zamestnávanie žalobkyne ako nadbytočného zamestnanca by znamenalo nehospodárne, neefektívne a neúčinné vynakladanie verejných prostriedkov na jej mzdu a s tým súvisiacich nárokov, čo by bolo porušením finančnej disciplíny podľa o rozpočtových pravidlách verejnej správy v znení neskorších predpisov.

14. Súd prvej inštancie ako druhý dôvod neplatnosti výpovede uviedol v bode 68. a 69. napadnutého rozsudku, že konanie žalovaného je diskriminačné, nakoľko v rovnakom období v súvislosti s

organizačnou zmenou skončil pracovný pomer s 3 členkami odborov a A. K. ako nečlen uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru, pričom vzťahy medzi žalovaným a členmi výboru odborov boli narušené, nekorektné. Tieto svoje závery súd prvej inštancie vôbec neodôvodnil, takže rozsudok je v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, nakoľko nie je zrejmé, na základe čoho vyhodnotil vzťahy ako narušené a výpoveď žalobkyne ako diskriminačnú. S týmto právnym záverom súdu prvej inštancie žalovaný nesúhlasí a považuje ho aj za nesprávne právne posúdenie súdom prvej inštancie. Je pravdou, že žalobkyňa bola členkou Výboru ZO IOZ, avšak to neznamená, že by z toho dôvodu s ňou žalovaný ukončil pracovný pomer výpoveďou a že by z toho dôvodu žalovaný zrušil práve jej pracovné miesto. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pred organizačnou zmenou pracovali u žalovaného 4 (štyri) sociálne pracovníčky, pričom na základe personálneho a procesného auditu, teda nie svojvoľne, ale na základe právne a personálne relevantného procesu, žalovaný zrušil 2 miesta sociálneho pracovníka a vytvoril nové 2 pracovné miesta, a to zdravotnícky asistent a fyzioterapeut, nakoľko ako vyplynulo z vykonaného dokazovania po pandemickom období bolo viac potrebné zvýšiť kvalitu poskytovania služieb ohľadne zdravotného stavu klientov (prijímateľov sociálnych služieb) a venovať sa zlepšeniu ich zdravotnému stavu ako udržiavať stav administratívnych pracovníkov (ktorými boli aj sociálne pracovníčky), o to viac, že žalovaný zaviedol počítačový program, ktorý nahradil prácu ľudí. Vzhľadom na to, že na základe výsledkov personálneho a procesného auditu sa žalovaný rozhodol zrušiť 2 pracovné miesta sociálnych pracovníčok, bol výber zamestnancov, ktorých pracovné miesta budú zrušené výlučne na žalovanom ako zamestnávateľovi (napr. podľa rozsudku NS ČR sp.zn. 2Cdon/1130/1997 o výbere zamestnanca, ktorý je nadbytočným, rozhoduje výlučne zamestnávateľ a súd nie je oprávnený v tomto smere preskúmavať rozhodnutie zamestnávateľa). Žalovaný ako zamestnávateľ pri rozhodnutí zrušiť pracovné miesto žalobkyne bral na zreteľ jej doterajší výkon pracovných povinností, výsledky a zistenia auditu, v zmysle ktorých žalobkyňa neviedla dokumentáciu v zmysle Zákona o sociálnych službách, neviedla individuálne spisy klientov, záznamy so sociálneho poradenstva, sociálne anamnézy klientov, a po zvážení týchto skutočností sa spomedzi 4 sociálnych pracovníkov rozhodol žalovaný prepustiť žalobkyňu. Výber žalobkyne nemal žiadny podklad v jej činnosti vo Výbore ZO IOZ. Táto skutočnosť ako aj záver súdu prvej inštancie o diskriminácii je nesprávny a nemá logiku, nakoľko ako vyplynulo aj z výpovede štatutárneho zástupcu žalovaného a svedkyne B. B. odbory a Výbor ZO IOZ boli a sú naďalej funkčné a aktívne aj po prepustení žalobkyne a ďalších 2 členiek výboru a pôsobia na pracovisku ďalej, pričom sú aktívne a žalovaný im žiadnym spôsobom nebráni v ich činnosti. Žalovaný poskytoval odborom všetky zákonom stanovené náležitosti (miestnosť, telefón a pod.) a riešil s nimi všetky ich požiadavky, kolektívne zmluvy, a pod.. Je pravdou, že členky Výboru jednali často arogantne, so zvýšeným hlasom, že toto ich jednanie sa nepáčilo ani radovým členom odborov a preto niektorí vystúpili z odborov, ale na rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene toto ich správanie nemalo žiaden vplyv. Je otázkou, načo by chcel žalovaný prepustiť žalobkyňu, ako aj ďalšie členky Výboru ZO IOZ, keď odbory naďalej pôsobia na pracovisku v nezmenenom zložení a žalobkyňa, ako aj ostatné členky Výboru chodia naďalej na pracovisko, chodia za zamestnancami, klientmi, vyvolávajú rôzne vášne na pracovisku, a teda zamestnávateľ sa ich vôbec nezbavil, ako to tvrdila žalobkyňa. Rovnako sa natíska otázka, či by naopak nebolo diskriminačné, keby zamestnávateľ prepustil iné sociálne pracovníčky, oveľa kvalitnejšie si vykonávajúce prácu, a to len z toho dôvodu, že žalobkyňa je osobitne chránená ako členka Výboru ZO . Ďalej žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa predložila na pojednávaní list zo dňa 9.12.2022, kde Výbor ZO IOZ žiadal odborárov, aby sa vyjadrili k organizačnej zmene zo dňa 1.10.2021 a kde 19 odborárov podpísalo, že situácia sa zhoršila, a to bez bližšej špecifikácie, v čom. Tento listinný dôkaz podpísaný Výborom ZO predložený samotnou žalobkyňou preukazuje, že Výbor ZO IOZ je naďalej funkčný na pracovisku a že dňa 9.12.2022, teda rok po organizačnej zmene zo dňa 1.10.2021 na pracovisku u žalovaného žiadal, aby sa zamestnanci - odborári vyjadrili a obišiel týchto zamestnancov, aby sa podpísali. Teda ani rok po organizačnej zmene sa žalovaný nezbavil žalobkyne, ako to tvrdila žalobkyňa, že cieľom organizačnej zmeny bolo zbaviť sa jej ako členy Výboru ZO IOZ. Ďalej žalovaný poukazuje na to, že Výbor ZO má 5 členiek, a to E. F., A. B. (žalobkyňa), K. N., G. F. a A. H.. Súd prvej inštancie uviedol, že je diskriminačným konaním žalovaného, že prepustil 3 členky Výboru. Žalovaný poukazuje na to, že diskriminačným konaním by bolo, keby žalovaný prepustil všetkých 5 členiek Výboru a zakázal im následne vstup na pracovisko alebo výkon činnosti odborárov. Výbor je ale naďalej plne funkčný a naviac 2 členky výboru sú naďalej zamestnané u žalovaného. Súd prvej inštancie v bode 68 napadnutého rozsudku uviedol, že v rovnakom období v súvislosti s organizačnou zmenou skončil pracovný pomer s 3 členkami odborov a A. K. ako nečlen uzavrela dohodu o skončení pracovného pomeru. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie je nepravdivé a svedčí o nesprávnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie. Totiž aj A. K. bola člen odborov, avšak ako radový člen, nie člen Výboru, pričom A. K. nerobila žiadne problémy a uznala, že jej pracovné miesto

bolo zrušené. Dokonca A. K. bola ponúknutá iná vhodná práca, a to práca zdravotníckeho asistenta, ktorá zodpovedala jej praxi, kvalifikácii a vzdelaniu, avšak A. K. túto ponuku inej vhodnej práce odmietla a uzavrela dohodu o skončení pracovnej zmluvy. Žalovaný ďalej poukazuje na to, že u žalovaného je asi 1/3 zamestnancov v odboroch ako radoví členovia, a preto žalovaný neprihliada na to, či je zamestnanec v odboroch alebo nie, ale na kvalitu jeho práce, opodstatnenosť jeho pracovného miesta a celkové finančné hospodárenie zamestnávateľa, ktorý je v zriaďovateľskej pôsobnosti VÚC - Prešovský samosprávny kraj. V bode 70 napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uzavrel, že „zamestnávateľ výpoveď dal 3 zamestnancom (aj žalobkyni), ktorí všetci boli členmi výboru odborov. Ani s jedným zamestnancom, ktorý nebol člennom výboru odborov pracovný pomer výpoveďou skončený nebol“. Toto tvrdenie súdu prvej inštancie je účelové a zavádzajúce, nakoľko pracovný pomer bol skončený aj s A. K., ktorej sa rovnako tykala organizačná zmena a ktorej výpoveď bola rovnako vopred prerokovaná so zástupcami odborov s podobným textom ako u žalobkvne a z rovnakého výpovedného dôvodu, avšak pred doručením výpovede prejavila A. K. záujem o skončenie pracovného pomeru dohodou z organizačných dôvodov, a len pre túto skutočnosť jej výpoveď nebola doručená. Pokiaľ by nechcela skončiť pracovný pomer dohodou, tak by jej žalovaný ako žalobkyni doručil výpoveď.

15. Podľa žalovaného je právne významné aj to, že v rovnakom období prepustil 3 členky Výboru ZO IOZ, ktoré pritom už majú inú prácu v iných zariadeniach sociálnych služieb a naďalej pôsobia ako členky Výboru ZO IOZ pri CSS Vita Vitalis a popri svojom pracovnom čase u iného zamestnávateľa chodia na pracovisko žalovaného a vykonávajú tam odborovú činnosť. Záverom žalovaný namieta, že napriek tomu, že výsluchom žalobkyne súd prvej inštancie zistil, že táto je už zamestnaná u iného zamestnávateľa, teda žalobkyňa nepreukázala pripravenosť na prácu u žalovaného, tak súd prvej inštancie nielen rozhodol o neplatnosti výpovede, ale aj o tom, že pracovný pomer trvá. Zamestnanec musí deklarovať a preukázať pripravenosť na nástup naspäť na pracovisko žalovaného, čo žalobkyňa neučinila.

16. K odvolaniu sa prostredníctvom právneho zástupcu podaním zo dňa 19.6.2023 vyjadrila žalobkyňa.

17. Uviedla, že zástupcovia zamestnancov nemali možnosť vyjadriť sa a prerokovať v zmysle organizačnú zmenu na stretnutí so žalovaným dňa 16.9.2021. V tento deň zástupcom zamestnancov neboli zo strany žalovaného predložené žiadne relevantné dokumenty, z ktorých by bolo zrejmé, o akú organizačnú zmenu má žalovaný záujem, v čom konkrétne vidí potrebu organizačnej zmeny, aká je príčinná súvislosť medzi organizačnou zmenou a nadbytočnosťou konkrétneho zamestnanca a podobne, skrátka zástupcovia zamestnancov nemali dostatočnú vedomosť o organizačnej zmene. Z tohto dôvodu preto nebolo možné ani riadne prerokovať výpoveď danú žalobkyni ako právny úkon a ani dôvody výpovede dané na tomto základe, ktorá bola daná žalobkyni, so zástupcami zamestnancov, keďže im nebolo vôbec predložené ani rozhodnutie žalovaného o organizačnej zmene. Žalovaný v danom prípade vo vzťahu k Výboru ZO IOZ postupoval v rozpore so , keďže porušil ich právo na informácie, . Ak v danej veci žalovaný nepredložil všetky relevantné dokumenty týkajúce sa organizačnej zmeny a nadbytočnosti, danú výpoveď nebolo možné posúdiť z hľadiska toho, či obsahovala všetky náležitosti výpovede v zmysle v spojení s . Práve preto treba prisvedčiť správnosti záveru o nesplnení hmotno-právnej podmienky platnosti výpovede uvedenej v citovanom ustanovení , ktorá má za následok neplatnosť tohto právneho úkonu. Opačný záver by viedol k tomu, že povinnosť zamestnávateľa vopred prerokovať s príslušným odborovým orgánom výpoveď z pracovného pomeru, ktorej nesplnenie zákonodarca sankcionoval jej neplatnosťou, by bola výlučne formálna, bez reálnej možnosti odborového orgánu prerokovať so zamestnávateľom takúto výpoveď a vyjadriť sa k veci s kompletnou znalosťou problematiky. Žalobkyňa poukazuje v tomto kontexte aj na súdnu prax, z ktorej je zrejmé, že „V prípade, že rozhodnutím zamestnávateľa (príslušného orgánu), poprípade jeho realizáciou u zamestnávateľa boli od počiatku sledované iné ako uvedené ciele a že teda zamestnávateľ (príslušný orgán) len predstieral prijatie organizačného opatrenia (zmenu svojich úloh, technického vybavenia, zníženia stavu zamestnancov za účelom zvýšenia efektívnosti práce alebo inú organizačnú zmenu), je potrebné - bez ohľadu na to, ako svoje opatrenie označil - dôvodiť, že rozhodnutie o organizačnej zmene nebolo prijaté.“ (z rozsudku Najvyššieho súdu ČR spisová značka zo dňa 27.4.2004)

18. K otázke ponukovej povinnosti žalovaného žalobkyňa poukázala na judikatúru (R 79/1972) z ktorej vyplýva, cit.: ,,Ponuka inej vhodnej práce potrebná podľa sa musí

vzťahovať aj na obdobie po uplynutí výpovednej doby; zamestnávateľ nemôže úspešne uplatňovať, že zamestnanec odmietol vykonávať inú prácu, ktorú mu ponúkol, pokiaľ mu ju ponúkol len na čas výpovednej doby.“ Žalovaný mal teda ponúknuť žalobkyni pracovnú pozíciu „manažér kvality“ a v tomto kontexte je právne irelevantné, či novovytvorené pracovné miesto vzniklo k 15.10.2021, nakoľko v danom čase žalobkyni ešte neuplynula výpovedná doba, čím žalobkyňu vylúčil a diskriminoval v porovnaní s inými zamestnancami, ktorí tento niekoľko hodinový kurz absolvovali už skôr. Žalobkyňa má dôvodné podozrenie, že žalovaný si jemu blízkych zamestnancov na túto pozíciu pripravoval vopred, o čom svedčí aj faktúra žalovaného č. 10210071 z ktorej je zrejmé, že žalovaný uhradil v danom mesiaci sumu 650,- eur v prospech Akadémia vzdelávania a výskumu v sociálnych službách, pričom predmetom kurzu bolo práve Manažérstvo kvality v sociálnych službách, o čom nebola žalobkyňa vôbec upovedomená. Žalobkyňa odmieta osočujúce tvrdenia o jej nezáujme v oblasti rozvoja vlastných znalostí. Z vykonaného dokazovania bolo okrem iného aj preukázané, že dňa 15.10.2021, t. j. k dátumu účinnosti organizačnej zmeny, reálne na pracovisku u žalovaného novovytvorené funkcie resp. pracovné pozície podľa rozhodnutia o organizačnej zmene nevykonávala žiadna osoba. Napokon, žalovaný ani netvrdil a ani nepreukázal nevyhnutnosť účinnosti organizačnej zmeny k 15.10.2021. Pokiaľ by si žalovaný ponukovú povinnosť splnil, žalobkyni nebránilo nič v tom, aby predmetný kurz absolvovala v čo najkratšej dobe a k výpovedi z dôvodu nadbytočnosti by nemuselo dôjsť.

19. Žalobkyňa ďalej k vykonanému personálnemu auditu uviedla, že síce prijatím jedného fyzioterapeuta a zdravotníckeho asistenta možno v budúcnosti (pozn. nie k účinnosti organizačnej zmeny k 15.10.2021) očakávať zlepšenie samostatnosti, nezávislosti a kvality života väčšej skupine prijímateľov sociálnych služieb, avšak v dôsledku tejto zmeny sa nestáva nepotrebný, nadbytočný resp. zbytočný sociálny pracovník, t. j. žalobkyňa. Preto tu nebol dôvod na danie výpovede z dôvodu nadbytočnosti. Výpoveď danú žalobkyni preto nemožno hodnotiť inak ako akt pomsty a nevôle zo strany zamestnávateľa, s cieľom zbaviť sa nepohodlného zamestnanca pracujúceho v odborovej organizácii. Cestou nepotrebného procesného a personálneho auditu si žalovaný len pripravil pôdu na to, aby predmetnú výpoveď danú žalobkyni legitimizoval.

20. Pokiaľ ide o otázku diskriminácie žalobkyne, táto vo vyjadrení k odvolaniu zdôraznila, že výkon oprávnení a povinnosti zástupcov zamestnancov nesmie byť ani len čiastkovým dôvodom prijatia organizačných zmien. Rozhodnutia žalovaného boli zrejme determinované záujmom ukončiť činnosť aktuálneho personálneho zloženia Výboru. Pokračovanie činnosti žalobkyne vo Výbore je po výpovedi zo dňa 15.10.2021 už len iluzórne, pretože nadpolovičná členov Výboru v dôsledku skončenia pracovného pomeru stratila kontakt s pracovným prostredím a len sťažka môže za daných okolností zastupovať záujmy zamestnancov. Spojitosť výpovede s postavením člena Výboru potvrdila aj pani K. O., ktorá písomne vypovedala tom, že riaditeľka zariadenia ju po výpovedi danej členom Výboru kontaktovala s dopytom, ako je možné, že naďalej vykonávajú činnosť vo Výbore. Až po vysvetlení, že činnosť vo Výbore nie je podmienená trvaním pracovného pomeru, bolo žalobkyni umožnené vstúpiť na pracovisko a vykonávať svoju odborovú funkciu. Uvedená písomná výpoveď K. O. bola súdu predložená pred vyhlásením rozsudku súdu prvej inštancie, čo jednoznačne vyplýva zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 19.4.2021.

21. K odvolaniu sa podaním zo 16.6.2023 vyjadrila aj žalobkyňa osobne. Poukázala na to, že zmluva so spoločnosťou TABITA s.r.o. bola uzavretá za účelom poskytovania individuálnej a skupinovej supervízie, k čomu však nedošlo a supervízia sa zmenila na personálny audit. Výsledkom bola zmena personálnej štruktúry, ktorá nebola riadne prerokovaná, keďže stretnutie so žalovaným dňa 16.9.2021 nemalo charakter prerokovania, ako ho definuje a kolektívna zmluva. Výbor ZO IOZ na to reagoval podaním z 22.9.2021, kde sa dožadovali dialógu a predloženia potrebných dokladov z personálneho auditu, čomu nebolo zo strany žalovaného vyhovené. K prerokovaniu výpovedí uviedla, že zamestnávateľ vo výpovedi datovanej dňa 15.10.2021 konštatoval, že zástupcovia zamestnancov odmietli dať s výpoveďou súhlas, pričom vyjadrenie Výboru ZO IOZ žalovaný dostal až 18.10.2021. K ponukovej povinnosti žalobkyňa uviedla, že pokiaľ ide o novoobsadené miesto manažéra kvality, v predošlej štruktúre pracovných pozícií nebol takýto kurz potrebný. Zamestnankyňa p. H., ktorá obsadila toto novovytvorené pracovné miesto po organizačnej zmene kurz absolvovala v máji 2021, teda v čase, kedy u žalovanej začala vykonávať personálny audit spoločnosť TABITA s.r.o. Absolvovala ho počas pracovnej doby, dobrovoľne a bez konkrétnej súvislosti s výkonom pracovnej činnosti, hoci žalovaný tvrdí, že v tom čase nemohol mať vedomosť o tom, že v budúcnosti takéto miesto vytvorí. Poukázala aj na faktúru žalovaného za máj 2021, z ktorej vyplýva, že kurz si nehradila z vlastných prostriedkov

pani H., ale hradil ho zamestnávateľ. Žalovaný nevytvoril žiadnu možnosť žalobkyni absolvovať uvedený kurz a uchádzať sa o novovytvorenú pracovnú pozíciu hoci vedel, že takúto pozíciu vytvára. Žalobkyňa poukázala aj na uznesenie NS SR z 20. apríla 2011, sp. zn. , podľa ktorého voľné pracovné miesto je zamestnávateľ povinný ponúknuť všetkým do úvahy prichádzajúcim zamestnancom. Žalobkyňa sa vyjadrila aj k diskriminačnému konania žalovaného. Poukázala na zrušenie celkov 4 pracovných miestom z ktorých tri boli obsadené členmi Výboru ZO IOZ. Žalovaný zrejme počítal s ochromením výboru, čo vyplýva aj z písomnej výpovede K. O.. V zmysle rozhodnutia NS SR sp. zn. zo dňa 1.10.2017, ak žalujúci zamestnanec poukáže v konaní o neplatnosť výpovede na skutkové okolnosti objektívne nasvedčujúce existencii diskriminácie zamestnávateľom pri výbere jeho osoby ako nadbytočnej spomedzi viacerých zamestnancov, potom je súd oprávnený skúmať výber zamestnanca zamestnávateľom a okolnosti, za ktorých k nemu došlo. dôkazné bremeno zaťažuje žalovaného zamestnávateľa, ktorý musí preukázať, že z jeho strany nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Skončenie pracovného pomeru aj s pani K. ako nečlenkou Výboru ZO IOZ, ktorým argumentuje žalovaný, len posilňuje úvahy o diskriminačnom prístupe, keďže pani K. bola ponúknutá iná vhodná práca, ktorú však odmietla, zatiaľ čo členom výboru žiadna iná vhodná práca ponúknutá nebola.

22. Žalovaný reagoval na vyjadrenie právneho zástupcu žalobkyne replikou zo dňa 7.7.2023, v ktorej zotrval na svojich tvrdeniach uvedených v odvolaní. Poukázal na to, že kurz manažérstva kvality sa uskutočnil v máji 2021 a výsledok personálneho auditu mal k dispozícii žalovaný až 30.8.2021, nemal preto dôvod ponúkať už v máji 2021 žalobkyni akýkoľvek voľne dostupný kurz. Žalobkyňa v tomto smere sama aktívna nebola, o rozvoj svojich znalostí a schopností nemala záujem. Zamestnávateľ nie je povinný dať vyškoliť zamestnanca, aby pri organizačnej zmene a zrušení pracovného miesta a zrušení pracovného miesta zamestnanec až po absolvovaní školenia (kurzu) spĺňal kvalifikačné predpoklady na voľnú pracovnú pozíciu. K diskriminácii žalobkyne uviedol, že jej výber nemal žiaden podklad v jej činnosti vo Výbore ZO IOZ, keďže odbory sú naďalej funkčné a žalobkyňa v nich aktívne pôsobí.

23. Duplikou zo dňa 15.8.2023 reagovala na repliku žalovaného žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupca, pričom zotrvala na svojich predošlých stanoviskách a navrhla rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

24. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ), oprávneným subjektom ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z a nasl. , bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.

25. Podľa zamestnávateľ môže dať zamestnancovi výpoveď, ak nejde o výpoveď z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca vzhľadom na skončenie dočasného pridelenia podľa pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu, o výpoveď pre neuspokojivé plnenie pracovných úloh, pre menej závažné porušenie pracovnej disciplíny alebo z dôvodu, pre ktorý možno okamžite skončiť pracovný pomer, alebo o výpoveď podľa odseku 1 písm. f), iba vtedy, ak a) zamestnávateľ nemá možnosť zamestnanca ďalej zamestnávať, a to ani na kratší pracovný čas v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce, b) zamestnanec nie je ochotný prejsť na inú pre neho vhodnú prácu, ktorú mu zamestnávateľ ponúkol v mieste, ktoré bolo dohodnuté ako miesto výkonu práce alebo sa podrobiť predchádzajúcej príprave na túto inú prácu.

26. Podľa , výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je zamestnávateľ povinný vopred prerokovať so zástupcami zamestnancov, inak sú výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru neplatné. Zástupca zamestnancov je povinný prerokovať výpoveď zo strany zamestnávateľa do siedmich pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom a okamžité skončenie pracovného pomeru do dvoch pracovných dní odo dňa doručenia písomnej žiadosti zamestnávateľom. Ak v uvedených lehotách nedôjde k prerokovaniu, platí, že k prerokovaniu došlo.

27. Podľa , členovi príslušného odborového orgánu, ktorý je oprávnený spolurozhodovať so zamestnávateľom v čase jeho funkčného obdobia a v dobe jedného roka po jeho skončení, môže zamestnávateľ dať výpoveď alebo okamžite s ním skončiť pracovný pomer len s predchádzajúcim súhlasom príslušného odborového orgánu; inak sú neplatné. Ak príslušný odborový orgán odmietol udeliť predchádzajúci súhlas k výpovedi alebo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru, zamestnávateľ má právo v lehote 30 dní požiadať príslušný inšpektorát práce o súhlas k výpovedi alebo k okamžitému skončeniu pracovného pomeru.

28. Podľa prerokovanie je výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom.

29. Podľa prerokovanie sa uskutoční zrozumiteľným spôsobom a vo vhodnom čase, s primeraným obsahom, s cieľom dosiahnuť dohodu.

30. Podľa , ak zástupcovia zamestnancov odmietli udeliť súhlas podľa odseku 9, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z tohto dôvodu neplatné; ak sú ostatné podmienky výpovede alebo okamžitého skončenia pracovného pomeru splnené a súd v spore podľa zistí, že od zamestnávateľa nemôže spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, je výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru platné.

31. Právo na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jednou zo súčastí základného práva na spravodlivý proces, zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Toto právo je podľa judikatúry Ústavného súdu SR implikované aj v SR. Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Dostatočné odôvodnenie je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní prípadných opravných prostriedkov. upravuje v ustanovení základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na odôvodnenie rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť.

32. V zmysle ustanovenia súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa odseku 3, ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu.

33. Treba vychádzať zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov v základných princípov a v , ktorý je limitovaný požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd nie je viazaný žiadnym poradím významu a dôkaznej sily jednotlivých dôkazov. Je však povinný v odôvodnení náležite vyhodnotiť dôkaznú situáciu. Hodnotiaca úvaha súdu nie je svojvoľná, pretože súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo. Tieto skutočnosti musí súd rešpektovať a musí správne určiť ich vzájomný vzťah.

34. Povinnosťou súdu je vždy sa vyrovnať s argumentmi sporových strán, ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie. Judikatúra ESĽP zdôrazňuje, že je potrebné podľa okolnosti veci dať odpoveď na rozhodujúce argumenty. Z odôvodnenia sa teda strana má dozvedieť o dôvodoch prijatia, či odmietnutia jej argumentu. Samotné konštatovanie že argument je irelevantný, nezodpovedá požiadavke riadneho odôvodnenia. Preto nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom (nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS/114/2008).

35. Ak sa súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiada relevantným spôsobom so zásadnou námietkou sporovej strany, treba absenciu argumentácie všeobecného súdu považovať za prejav arbitrárnosti a porušenia základného práva podľa SR (Ústavný súd SR, sp. zn. II.ÚS/410/2006).

36. Odvolací súd v predmetnej sporovej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie si svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovení a riadne nesplnil, výsledky vykonaného dokazovania náležite nevyhodnotil a svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo ohľadom neexistencie rozporu uplatneného nároku s dobrými mravmi riadne a dostatočným spôsobom neodôvodnil.

37. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

38. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

39. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky ak súd koná vo veci uplatnenia práva osoby určenej v inak ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje zaručené právo na súdnu ochranu (I.ÚS/4/1994).

40. Vady konania vymedzené v až d) sú porušením základného práva strany sporu na spravodlivý proces, toto právo zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj cit. čl. 46 a nasl. a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T. c/ a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky (nález sp. zn. ), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

41. Súd sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. V odôvodnení rozhodnutia musí súd spôsobom logicky kompaktným a bez rozporov a vnútorných protirečení vysvetliť, k akým skutkovým zisteniam dospel, ktorú právnu normu a z akých dôvodov aplikoval a ako ju interpretoval. Účelom odôvodnenia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Ak rozhodnutie súdu neobsahuje náležitosti uvedené v , je nepreskúmateľné.

42. Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada i so špecifickými námietkami strany; porušením uvedeného práva strany a povinnosti súdu sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

43. Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá dôvodnosť podaného odvolania podľa v závislosti od miery znemožnenia stranám realizovať ich právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

44. Nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť súdneho rozhodnutia musí byť napravená, pretože bráni jeho vecnému preskúmaniu; konvalidácia tohto nedostatku súdom vyššieho stupňa neprichádza z logických a systematických dôvodov do úvahy (tiež pre zachovanie princípu dvojinštančnosti). Tomu zodpovedá aj znenie , ktoré odvolaciemu súdu umožňuje zmeniť rozhodnutie súdu prvej inštancie len za predpokladu, že nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Pokiaľ teda existujú dôvody pre zrušenie rozhodnutia, čo zároveň vylučuje, aby mohlo byť rozhodnutie potvrdené, nemožno ho ani zmeniť (viď rozhodnutie NS SR ).

45. V súdenom prípade odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie nedostatočne odôvodnil svoje závery najmä vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré ho viedli ku konštatovaniu neplatnosti výpovede danej žalobkyni (nesplnenie ponukovej povinnosti a nerovnaké zaobchádzanie so žalobkyňou), ako

aj vo vzťahu k naplneniu požiadavky na prerokovanie plánovanej organizačnej zmeny so zástupcami zamestnancov.

46. Podľa ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (sp, zn. , sp. zn. ) obsah pojmu prerokovanie logicky v sebe zahŕňa aj možnosť vyjadrenia sa k podanej žiadosti, nie je len úkonom jednej strany, ale musí obsahovať aj prípadnú možnosť reakcie adresovanej strany. Zákon nestanovuje formu prerokovania výpovede, neustanovuje teda povinnosť, aby nevyhnutne k prerokovaniu muselo dôjsť ústnym rokovaním za prítomnosti oboch strán. Prerokovanie neznamená, že by sa malo prikročiť k spoločnému zasadnutiu zamestnávateľa a odborovej organizácie. Cieľom tejto zákonnej podmienky je, aby zámer zamestnávateľa skončiť pracovný pomer so zamestnancom bol oznámený odborovej organizácii a zároveň aby jej bola daná možnosť sa (po vlastnom prerokovaní) k tomuto zámeru vyjadriť (resp. nevyjadriť). Zákon bližšie nestanovuje žiadne podmienky, v ktorých má zamestnávateľ alebo odborová organizácia konať. Z požiadavky, že výpoveď má byť vopred prerokovaná vyplýva to, že zamestnávateľ sa na odborovú organizáciu musí obrátiť skôr, než k výpovedi pristúpi a že zároveň by medzi doručením žiadosti odborovej organizácie o prerokovanie a vlastným vykonaním výpovede mala ubehnúť primeraná doba tak, aby odborová organizácia mala reálnu možnosť vec prerokovať a zamestnávateľovi svoje stanovisko oznámiť. Je legitímnym nárokom odborovej organizácie požadovať od zamestnávateľa informácie, ktoré považuje za potrebné na zaujatie úplného stanoviska bez ohľadu na skutočnosť, či ho následne bude tlmočiť zamestnávateľovi v písomnej forme alebo na osobnom rokovaní. Preto v posudzovanej veci z dôvodu, že žalovaný neoznámil odborovej organizácii požadované informácie, nemožno proces prerokovania výpovede považovať za ukončený. Treba konštatovať, že je správny právny záver odvolacieho súdu o tom, že konanie odborovej organizácie, ktorá uplatňovala svoje nároky vyplývajúce zo zákona, nie je možné považovať za obštrukcie a jej neúčasť na stretnutiach navrhnutých žalovanou za marenie povinnosti žalovanej vopred prerokovať s odborovým orgánom výpoveď žalobcu.

47. Rovnako tak Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. dospel k záveru, že konkrétna forma prerokovania medzi zamestnávateľom a zamestnancom v zmysle závisí podľa čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/Es od dohody medzi zamestnávateľom a zástupcami zamestnancov.

48. Uvedené závery Najvyššieho súdu SR týkajúce sa prerokovania výpovede danej zamestnancovi je možné vo vzťahu k výkladu pojmu „prerokovanie“ primerane aplikovať aj na prerokovanie pripravovanej organizačnej zmeny u zamestnávateľa s odborovou organizáciou. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia (bod 61.) konštatoval, že organizačná zmena u žalovaného nebola prerokovaná so zástupcami zamestnancov, keďže na stretnutí konanom dňa 16.9.2021 išlo podľa obsahu zápisnice a výpovedí svedkýň F., F. a H. iba o monológ štatutárneho zástupcu žalovaného, nie o dialóg. Súd prvej inštancie sa v tejto súvislosti vôbec nevysporiadal s právne významnými skutočnosťami, ktoré vyplývajú z aplikácie vyššie citovanej ustálenej judikatúry a vykonaného dokazovania. Súd prvej inštancie neuviedol, z akého dôvodu nepovažoval pre účely prerokovania organizačnej zmeny za postačujúce to, že výboru ZO IOZ bol za prítomnosti všetkých jeho členov na ústnom rokovaní dňa 16.9.2021 prednesený návrh zmien organizačnej štruktúry aj s informáciou o tom, že návrh vyplýva z výsledkov personálneho auditu u žalovaného, s možnosťou danou zástupcom zamestnancov k navrhovanej zmene sa vyjadriť v primeranej lehote, o čom bol vyhotovený záznam v zmysle čl. 5 ods. 1 kolektívnej zmluvy. Poukázanie súdu prvej inštancie na skutočnosť, že v rámci ústneho prerokovania nešlo o dialóg ale výlučne o monológ štatutárneho orgánu žalovaného nie je v tomto smere postačujúcim, keďže, ako to vyplýva z citovanej judikatúry, pre naplnenie účelu prerokovania sa nevyžaduje, aby argumenty a protiargumenty strán zúčastnených na prerokovaní organizačnej zmeny zazneli ústne a v bezprostrednej výmene názorov. Podľa je prerokovaním výmena názorov a dialóg medzi zástupcami zamestnancov a zamestnávateľom. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia sa má prerokovanie uskutočniť zrozumiteľným spôsobom, vo vhodnom čase, s primeraným obsahom a s cieľom dosiahnuť dohodu. Súdom citovaný článok 5 ods. 1 kolektívnej zmluvy obsahuje v zásade totožné znenie s konštatovaním, že stanoviská ZO a zamestnávateľa sa majú zaznamenať v zápise o prerokovaní. Z právneho predpisu ani z kolektívnej zmluvy teda priamo nevyplýva dohoda v zmysle čl. 1 a čl. 5 Smernice 2002/14/Es o tom, že jedinou prípustnou formou prerokovania by malo byť prerokovanie ústne, čo by vylučovalo prerokovanie písomnou formou, resp. kombináciou oboch foriem. Požiadavka na vyhotovenie zápisu uvedená v čl. 5 ods. 1 kolektívnej zmluvy sa zjavne vzťahuje na prípady ústneho prerokovania, nijak však nevylučuje aj písomnú formu komunikácie medzi odborovou organizáciou a zamestnávateľom, ktorá si osobitný zápis nevyžaduje.

Skutočnosť, že pri ústnom prejednaní nebolo umožnené zástupcom zamestnancov reagovať, pokiaľ im zároveň bola poskytnutá dodatočná časovo primeraná lehota na zaujatie stanoviska nesignalizuje podľa odvolacieho súdu porušenie zákonom garantovaných práv spojených s plnením úloh odborovej organizácie v zmysle , osobitne pokiaľ zamestnávateľ k ďalším právnym úkonom nadväzujúcim na vykonanú organizačnú zmenu pristúpil až po tom, ako mu bolo doručené písomné stanovisko odborovej organizácie k plánovanej organizačnej zmene.

49. Odvolací súd zároveň dodáva, že sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o tom, že ani prípadné neprerokovanie organizačnej zmeny so zástupcami zamestnancov nespája so sankciou v podobe neplatnosti rozhodnutia o organizačnej zmene a nadväzujúcich právnych úkonov, vrátane výpovede danej žalobkyni.

50. K záveru súdu prvej inštancie o nesplnení ponukovej povinnosti podľa zo strany žalovaného odvolací súd konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie sú zrejmé úvahy súdu o tom, čo v konkrétnostiach súdenej veci považuje za splnenie požiadavky „osloviť žalobkyňu s možnosťou absolvovania kurzu“. Súd žiadnym spôsobom nehodnotil dôkazy ani rozporné tvrdenia strán prednesené v tejto súvislosti na pojednávaní dňa 19.4.2023 vo vzťahu k podmienkam, predpokladom a náležitostiam kurzu manažéra kvality. Uvedené je z hľadiska posúdenia splnenia ponukovej povinnosti významné, keďže podľa vyjadrenia strán ide o kurzy, ktoré neorganizuje ani neposkytuje priamo žalovaný. Z odôvodnenia súdu nevyplýva, v akej časovej alebo skutkovej súvislosti vo vzťahu k výpovedi mal žalovaný za účelom splnenia ponukovej povinnosti žalobkyňu s možnosťou absolvovania kurzu osloviť, či ju mal osloviť adresne, alebo by postačovala všeobecná informácia všetkým zamestnancom o tom, že daný kurz bude prostredníctvom externého subjektu organizovaný. Súd nezaujal žiadne stanovisko k námietke štatutárneho orgánu žalovaného o tom, že je vecou štatutárneho orgánu, ktorého zamestnanca vyberie s ohľadom na jeho špecifické osobnostné a pracovné predpoklady na pozíciu manažéra kvality, pričom žalobkyňa takéto predpoklady podľa zamestnávateľa nespĺňala. Súd prvej inštancie konštatuje, bez toho aby svoj záver podrobne odôvodnil, že by žalobkyňa bola schopná po absolvovaní kurzu vykonávať pracovnú pozíciu manažéra kvality. Súd prvej inštancie síce v bode 62. konštatuje, že bolo povinnosťou žalovaného pre splnenie ponukovej povinnosti ponúknuť žalobkyni aj prácu, na ktorú nebola kvalifikovaná, keďže by ju „po absolvovaní kurzu bola spôsobilá vykonávať“, nijak sa však nevysporiadava s možnosťami zamestnávateľa ovplyvniť termíny konania kurzu ani s ochotou či možnosťami žalobkyne uhradiť cenu za tento kurz z vlastných finančných prostriedkov, pričom takto nedáva odpoveď na to, ako by mal žalovaný plniť svoju povinnosť zamestnávateľa podľa , a teda prideľovať žalobkyni prácu podľa pracovnej zmluvy odo dňa vzniku pracovného pomeru, pokiaľ by nebola na daný druh práce v čase preradenia na nové pracovné miesto kvalifikovaná.

51. V nadväznosti na absenciu riadneho odôvodnenia záverov týkajúcich sa splnenia ponukovej povinnosti zamestnávateľa sa potom z hľadiska odôvodnenia ako neudržateľnými javia aj závery uvedené v bode 67. odôvodnenia rozsudku, týkajúce sa splnenia ostatných podmienok výpovede podľa , keďže v tejto časti súd prvej inštancie odkázal na svoje závery v bode ad. 4/ (body 62.-65. rozsudku).

52. Súd prvej inštancie konštatoval v bodoch 68. a 69. odôvodnenia rozsudku, že postup žalovaného bol diskriminujúci, keďže pracovný pomer so žalobkyňou a ďalšími dvoma zamestnankyňami bol ukončený z dôvodu ich členstva vo výbore odborovej organizácie, s ktorou žalovaný nemal dobré vzťahy. Tento svoj záver odôvodnil súd prvej inštancie iba všeobecným poukázaním na vykonané dokazovanie, bez akejkoľvek konkretizácie dôkazov, z ktorých pri tomto závere vychádzal. Z rozsudku tiež nie je možné ustáliť, ktorý zo súdom citovaných dôvodov diskriminácie podľa mal v prípade žalovaného za naplnený. Samotné konštatovanie, že všetci zamestnanci, s ktorými bol na základe organizačnej zmeny ukončený pracovný pomer, boli členmi výboru odborov nesvedčí o preukázanej príčinnej súvislosti medzi členstvom vo výbore odborovej organizácie a skončením pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu podľa , osobitne pokiaľ z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa je naďalej členkou výboru odborovej organizácie pôsobiacej u žalovaného. Navyše, uvedený záver nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže pracovný pomer bol v rovnakom čase a z dôvodu rovnakej organizačnej zmeny ukončený aj s p. K., ktorá nebola členkou výboru ZO IOZ, hoci v jej prípade došlo po oznámení výpovede k ukončeniu pracovného pomeru dohodou. Napriek tomu, že súd prvej inštancie svoj záver o neplatnosti výpovede

danej žalobkyni založil aj na iných právnych skutočnostiach, než len na diskriminačnom správaní žalovaného, s ohľadom na kritériá vplývajúce z požiadaviek na preskúmateľnosť rozhodnutia bolo nevyhnutné náležite zdôvodniť každý z dôvodov neplatnosti výpovede, ktorý súd považoval za daný, a na ktorom súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie.

53. Keďže v danom prípade došlo nesprávnym procesným postupom súdu prvej inštancie (neodôvodnením rozhodnutia v súlade so zákonnými požiadavkami) k znemožneniu stranám realizovať ich procesné právo na vysvetlenie dôvodov rozhodnutia v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom s poukazom na mieru zlyhania súdu prvej inštancie, ktorý náležite nevysvetlil prijaté skutkové a právne závery poukazom na vykonané dokazovanie, a ktorého medzery v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sú tak hlboké, že ich nie je možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ust. zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

54. Povinnosťou súdu prvej inštancie, ktorý je viazaný vyššie vyslovenými právnymi názormi odvolacieho súdu ( ), bude riadne v súlade s platnou procesnou normou (ust. a nasl. ) a spôsobom stanoveným pre vykonávanie dôkazov vykonať pre vec relevantné dôkazy, skutkový stav opätovne komplexne vyhodnotiť, na zistený skutkový stav aplikovať všetky náležité hmotnoprávne ustanovenia, a predovšetkým, pri opätovnom posúdení veci sa náležite vysporiadať so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán, najmä sa vysporiadať s otázkou splnenia alebo nesplnenia ponukovej povinnosti zo strany žalovaného vo väzbe na konkrétne skutkové a časové súvislosti výpovede danej žalobkyni, ako aj s otázkou vzájomnej príčinnej súvislosti medzi členstvom žalobkyne vo výbore odborovej organizácie a výpoveďou, to aj v kontexte obrany žalovaného týkajúcej sa ďalšieho pôsobenia žalobkyne (a ďalších zamestnankýň, s ktorými bol v rovnakom čase skončený pracovný pomer) vo výbore odborovej organizácie, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie náležite v súlade s ust. , , odôvodniť.

55. Prvoinštančný súd v novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách odvolacieho konania ( ).

56. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ). Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).