Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_13Co-93-2019.pdf
PDF · 121.34 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/93/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: R. E., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom P. XXX, XXX XX P., právne zastúpená advokátkou Mgr. Stanislava Tichá, so sídlom Zakvášov 1519/55, 017 01 Považská Bystrica, adresa pre doručovanie P.O. Box 86, 820 18 Bratislava, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 824 96 Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia 1.171,- Eur a 950,32 Eur s prísl., o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou, č.k. 5Csp/32/2018-83 zo dňa 10. decembra 2018, takto jednohlasne
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku I. v časti o uložení povinnosti žalovaného zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 1.171,- Eur a sumu vo výške 950,32 Eur.
II. Vo zvyšnej časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 1.171,- Eur od 15.09.2017 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 950,32 Eur od 12.12.2017 do zaplatenia m e n í rozsudok tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 1.171,- Eur od 17.06.2018 do zaplatenia a 5% ročný úrok z omeškania zo sumy 950,32 Eur od 17.06.2018 do zaplatenia. V časti zaplatenia 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 1.171,- Eur za obdobie od 15.09.2017 do 16.06.2018 a v časti zaplatenia 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 950,32 Eur od 12.12.2017 do 16.06.2018 žalobu z a m i e t a.
III. Žalobkyňa m á nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanému.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Vranov nad Topľou (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 1171 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 1171 eur od 15.9.2017 do zaplatenia a sumu 950,32 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 950,32 eur od 12.12.2017 do zaplatenia a to všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalobkyni priznáva proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením.“
2. Rozhodnutie právne odôvodnil § 467 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, 2, 3, 5, § 39, § 46 ods. 2, § 451 ods. 1, 2, § 457, § 458 ods. 1, § 517 ods. 1, 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia úverových zmlúv, § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy č. XXXXXXXXXX, § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia úverovej zmluvy č.XXXXXXXXXX, § 2 ods. 1 písm. a), b), § 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu uzatvorenia oboch zmlúv, § 3 ods. 3, 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok.
3. Vychádzal zo zistenia, že na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.01.2014 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi úver vo výške 840,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu s úrokmi a poplatkom za poskytnutie úveru v sume 1.890,42 Eur. V žiadosti o požadovanom revolvingovom úvere sa nachádza údaj o RPMN vo výške 70,02% (predpokladaná RPMN) ročne a 53,32% (RPMN po poskytnutí revolvingu) a v údajoch o schválenom revolvingovom úvere údaj o RPMN vo výške 69,95% ročne a údaj o predpokladanej RPMN po poskytnutí revolvingu 60,51%. Ročná úroková sadzba je uvedená aj v bode 5. ako aj v bode 6. formulára vo výške 70,02% ročne. Z obsahu čl. 14, bod 14.1 zmluvných dojednaní Zmluvy o revolvingovom úvere vyplýva, že súčasťou tejto predtlačenej formy a jednoliateho textu je uvedený záväzok dlžníka zaplatiť veriteľovi zmluvnú pokutu 0,04% dlžnej sumy za každý deň omeškania v prípade omeškania s úhradou mesačnej splátky alebo jej časti alebo záväzku podľa Dohody o poskytovaní služieb. Na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXXX zo dňa 21.07.2014 žalovaný ako veriteľ poskytol žalobkyni ako dlžníkovi úver vo výške 780,- Eur, ktorý sa žalobkyňa zaviazala vrátiť spolu s úrokmi a poplatkom za poskytnutie úveru v sume 1.022,84 Eur. V žiadosti o požadovanom revolvingovom úvere sa uvádza aj údaj o RPMN vo výške 20,91% ročne (predpokladaná RPMN ako aj RPMN úveru po poskytnutí revolvingu) a v údajoch o schválenom revolvingovom úvere údaj o RPMN vo výške 20,91% ročne. Ročná úroková sadzba je uvedená aj v bode 5. ako aj v bode 6. formulára o výške 18,03% ročne. Z oznámenia žalovaného adresovaného žalobkyni dňa 11.12.2017 vyplýva, že žalovaný oznámil žalobkyni, že v súlade so zmluvou č. XXXXXXXXXX uhradila všetky záväzky. Medzi stranami sporu bola dňa 21.07.2014 uzatvorená aj Dohoda o poskytovaní služieb k zmluve č. XXXXXXXXXXX, na základe ktorej sa žalovaný zaviazal žalobkyni poskytovať vymedzené služby.
4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že uzatvorené úverové zmluvy sú zmluvami o spotrebiteľskom úvere v zmysle zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný je právnickou osobou, ktorá v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje spotrebiteľské úvery a žalobkyňa bola v daných prípadoch spotrebiteľom, keďže je fyzickou osobou, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľský úver na iný účel ako výkon zamestnania, povolania alebo podnikania. Po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 14.01.2014 je neplatná. Písomná forma predmetnej zmluvy nebola dodržaná, a to pre obsahovú nezhodnosť písomných prejavov zmluvných strán v časti týkajúceho sa výšky RPMN, keď žalovaným predložený návrh zmluvy označený ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru bol vopred pripravený formulár podpísaný žalobkyňou dňa 10.01.2014 a schválený žalovaným dňa 14.01.2014 v spojení s Oznámením o schválení úveru zo dňa 14.01.2014, pričom neobsahoval zhodné, resp. nesprávne údaje o RPMN, čo znamená, že ak tieto dva prejavy vôle neboli identické, nedošlo k uzavretiu zmluvy písomnou formou. Údaje medzi bodom 5. a 6. predmetnej zmluvy mali byť totožné a v otázke hodnôt vstupujúcich do výpočtu RPMN nemal byť žiadny rozdiel.
5. Vykonaným dokazovaním mal ďalej za preukázané, že v zmluvách o úvere absentuje údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. k), a to údaj o termínoch splátok, istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluvách je uvedený iba počet splátok a výška mesačnej splátky. Takéto znenie zmluvy je pre bežného spotrebiteľa nejasné, neurčité a nie je ani v súlade s uvedeným zákonným ustanovením. Pokiaľ je takýto údaj uvedený v Oznámení veriteľa o schválení úveru dlžníkovi, tento dokument nie je zmluvou, nie je podpísaný spotrebiteľom. V tejto súvislosti sa v odôvodnení rozhodnutia vysporiadal aj s rozsudkom Súdneho dvora EÚ zo dňa 09.11.2016 v právnej veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Cdo 1/2012.
6. Pokiaľ sa jedná o nárok žalovaného na zaplatenie odplaty za služby v zmysle Dohody o poskytovaní služieb súd bol toho názoru, že žalovaný nemal nárok na zaplatenie takto dojednanej odplaty. Dohoda o poskytnutí služby je typickou formulárovou zmluvou, ktorú uzatvorili strany sporu, pričom sa jedná o služby, ktoré sú viazané na samotný poskytnutý úver. Dojednaná odplata za tieto služby bola v dohode uvedená iba percentuálne zo sumy schváleného úveru zníženej o sumu poplatku za poskytnutý úver. Súd je toho názoru, že dohoda bola len umelo vytvorená žalovaným ako samostatná zmluva, aj keď je nadväzujúca na príslušnú úverovú zmluvu. V skutočnosti je však potrebné vnímať ju ako súčasť úverovej zmluvy. Uvedenú dohodu možno považovať za rozpornú s dobrými mravmi, keďže spotrebiteľ mal zaplatiť za služby v nej uvedené odplatu vo výške predstavujúcej cca 97,13% z poskytnutého úveru. S poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka súd teda uvedenú dohodu považoval za absolútne neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi.
7. V zmluve č. XXXXXXXXXX bola uvedená RPMN vo výške 70,02% pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 127,60%. Z daného vyplýva, že v zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o spotrebiteľských úveroch účinného v čase uzatvorenia zmluvy za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku aj z uvedeného dôvodu. Žalovaný nepreukázal, že v prípade Dohody o poskytovaní služieb k uvedenej zmluve sa jednalo o doplnkovú službu, ktorú žalovaný uzavrieť nemusel. Vzhľadom na celkový charakter predmetnej dohody, výšku odplaty za služby takmer rovnajúcu sa výške poskytnutého úveru nemožno takúto službu považovať za jednoznačne doplnkovú. Vo vzťahu k Zmluve č. XXXXXXXXXXX uviedol, že v nej bola uvedená RPMN vo výške 20,91% pričom podľa prepočtu má byť správne uvedená sadzba 89,23%. Z daného vyplýva, že aj v uvedenej zmluve je nesprávne uvedená RPMN v neprospech spotrebiteľa, čo má podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona účinného v čase uzatvorenia zmluvy za následok, že tento úver je bezúročný a bez poplatkov, a to od počiatku aj z uvedeného dôvodu.
8. V závere odôvodnenia súd prvej inštancie uviedol, že vyššie uvedené nedostatky údajov o RPMN majú za následok aj absenciu ďalších náležitostí v zmysle § 9 ods. 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Taktiež v oboch zmluvách absentovali všetky správne predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že poskytnuté spotrebiteľské úvery je potrebné považovať za bezúročné a bez poplatkov. Súd mal za preukázané, že žalobkyňa v prospech žalovaného uhradila pri zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.890,42 Eur, pričom veriteľ jej reálne poskytol sumu 719,42 Eur a pri zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.704,32 Eur, pričom reálne jej bola poskytnutá suma 754,- Eur. Žalovaný je tak povinný vrátiť žalobkyni plnenie získané bez právneho dôvodu, pričom rozdiel medzi poskytnutými prostriedkami zo strany žalovaného a žalobkyňou uhradenými prostriedkami činí pri zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 1.171,- Eur a pri zmluve č. XXXXXXXXXX sumu 950,32 Eur. Súd zároveň zaviazal žalovaného k zaplateniu zákonného úroku z omeškania vo výške 5,00% ročne z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po uhradení poslednej splátky, t.j. pri zmluve č. XXXXXXXXX dňa 14.09.2017 a pri zmluve č. XXXXXXXXXX dňa 11.12.2017.
9. O trovách konania rozhodol tak, že žalobkyňa bola v konaní úspešná v celom rozsahu a preto jej súd priznal náhradu trov konania vo výške 100%. O konkrétnej výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to v celom rozsahu. Odvolanie právne odôvodnil ust. § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) zákona č. 160/2015 z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Ako základnú skutočnosť zdôraznil, že návrh a prijatie návrhu sú v zmluve obsiahnuté v bodoch 5. a 6. listiny označenej ako Žiadosť o poskytnutie revolvingového úveru/Zmluva o revolvingovom úvere a Oznámenie veriteľa o schválení úveru je rekapituláciou údajov vyplývajúcich zo zmluvy a zmluvných dojednaní a nie je jednostranným právnym úkonom prijatia návrhu. Uviedol, že záveru súdu o neuzavretí zmluvy z dôvodu, že nedošlo k dohode o výške RPMN je v rozpore so zákonom a v zmysle platného právneho stavu nemôže mať za následok, že nedošlo k vzniku úverovej zmluvy, a to z dôvodov: (i) súvisiacich s predpokladmi, za ktorých úverová zmluvy vzniká, pričom určenie podstatných zložiek právneho úkonu pre úverovú zmluvu vyplýva z § 493 Obchodného zákonníka; (ii) hodnota RPMN nie je žiadnym zákonom stanovená ako podmienka vzniku úverovej zmluvy a ak by bola hodnota RPMN podmienkou vzniku zmluvy, potom by citované ustanovenie nemalo žiadny
právny význam, preto čiastkový záver súdu o nevzniknutí zmluvy z dôvodu, že nedošlo k dohode o RPMN je v rozpore so zákonom; (iii) súvisiacich so samotným údajom RPMN, pričom súd neuvádza ani jeden dôvod, pre ktorý sa domnieva, že uvedený údaj je dohodnuteľným a poukázal na to, že uvedený údaj sa nedojednáva a ani sa dohodnúť nemôže, čo vyplýva jednak z právnej úpravy upravujúcej spôsob určenia tohto údaju. Namietal, že z napádaného rozsudku nie je zrejmé ani to, na základe čoho súd dospel k záveru o tom, že žalobca vlastne navrhol údaj o RPMN, nakoľko žiadosť žiaden návrh neobsahuje, ale len údaj o predpokladanej RPMN. Na základe uvedeného súd nesprávne posúdil otázku vzniku zmluvných vzťahov. Vo vzťahu k rozčleneniu splátok uviedol, že odôvodnenie je v tejto časti zmätočné, pretože na jednej strane súd tvrdí, že zmluva nevznikla a v prípade, ak platí toto tvrdenie, potom nie je dôvod skúmať, či má náležitosti, keďže zmluva ako právny úkon neexistuje. Poukázal na to, že ak by zákonodarca sledoval, že zmluva má obsahovať rozpis splátky, potom zákonná úprava práva spotrebiteľa vyžiadať si tzv. amortizačnú tabuľku by teda nemala žiadny význam. K záveru, že Dohoda o poskytovanie služieb má byť v rozpore so zákonom uviedol, že súd prevzal len subjektívne vyhlásenie žalobkyne v konaní pred súdom. Namietal, že súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal so skutočnosťou, kedy nebolo sporné ich uzatvorenie, ale ani plnenie, nakoľko potom, čo došlo k ich uzatvoreniu nebola ich existencia namietaná či sporná. Namietal tiež nezákonnosť rozhodnutia i v časti úroku z omeškania, pretože v konaní nebolo preukázané, že sa dostal do omeškania dňa 15.09.2017 a 12.12.2017, žaloba bola súdu doručená až 05.03.2018 a žalovanému ešte neskôr. Navrhol, aby súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie v napadnutej časti zmenil a žalobu zamietol a zároveň žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 100%.
11. Žalobkyňa sa k odvolaniu vyjadrila tak, že rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a dostatočne zdôvodnený a k odvolaniu uviedla, že toto neobsahuje žiadne nové skutkové okolnosti odlišné od tých, ktorými sa mal súd aj žalobca možnosť oboznámiť z predchádzajúcich vyjadrení žalovaného. Mala za to, že k týmto sa už vyjadrila svojím vyjadrením k odporu na ktorý poukázala. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny a zároveň žiadala priznať náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v plnom rozsahu.
12. Žalovaný sa k podanému vyjadreniu žalobkyne nevyjadril.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie § 34 C.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (ustanovenie § 385 C.s.p. a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou konania, nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym zistením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
16. K odvolacej námietke, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Tu odvolací súd uvádza, že tento odvolací dôvod dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Takáto iná vada však v posudzovanom spore odvolacím súdom zistená nebola.
17. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd uvádza, že táto odvolacia námietka bola naplnená len v časti, týkajúcej sa dátumov, od ktorých patril žalobkyni zákonný úrok z omeškania z dlžných súm.
18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Tento odvolací dôvod naplnený nebol.
19. Podľa § 382 C.s.p., ak má odvolací súd za to, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, vyzve strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili.
20. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka, predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.
21. Podľa § 457 Občianskeho zákonníka, Ak je zmluva neplatná alebo ak bola zrušená, je každý z účastníkov povinný vrátiť druhému všetko, čo podľa nej dostal.
22. Podľa § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
23. Podľa § 563 Občianskeho zákonníka, ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.
24. Podľa § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.
25. V zhode so súdom prvej inštancie, ani odvolací súd v predmetnej veci nemal pochybnosti o tom, že predmetný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským v zmysle ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v
čase uzatvorenia zmlúv. Zmluvy o úvere uzatvorené medzi žalobkyňou a žalovaným sú štandardnými formulárovými spotrebiteľskými zmluvami, kde žalovaný vystupoval v postavení dodávateľa, pretože pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a žalobkyňa je spotrebiteľom, keďže pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluva o úvere je síce zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, avšak odvolací súd uvádza, že aj zmluvu uzavretú podľa Obchodného zákonníka možno považovať za spotrebiteľskú. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.
26. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v ust. § 9 ako jednu z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere uvádza i údaj o RPMN. Jeho uvedenie má podstatný vplyv na rozhodnutie spotrebiteľa vstúpiť do úverového vzťahu s dodávateľom.
27. Každá zmluva, teda i zmluva o spotrebiteľskom úvere, je výsledkom určitého procesu vznikajúceho na základe konsenzu zmluvných strán.
28. Vo vzťahu k RPMN odvolací súd uvádza, že ak teda žalovaný v časti zmluvy „Údaje o schválenom úvere“ a v „Oznámení veriteľa o schválení úveru“ uvádzal iné údaje ako boli údaje uvedené v Žiadosti o poskytnutie revolvingového úveru, išlo o nový návrh, ktorý mala žalobkyňa prijať. Žalovaný teda nebol oprávnený sám jednostranne meniť akýkoľvek podstatný údaj. V žiadosti bol údaj týkajúci sa RPMN vo výške 70,02%, pričom v zmysle údajov o schválení úveru žalobcom RPMN predstavovala výšku 69,93%. Predpokladaná RPMN po poskytnutí revolvingu bola v žiadosti uvedená vo výške 70,02% a v časti o schválenom úvere 60,51%. V tejto súvislosti neobstojí argument žalovaného, že RPMN nemôže byť predmetom dohody a že jej výpočet je konkrétne určený, jej výška však musí byť riadne určená a predostretá spotrebiteľovi najneskôr v čase, kedy vstupuje do zmluvného vzťahu. V opačnom prípade by sa minulo účinku ust. § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZoSÚ“) účinného v čase uzatvorenia zmluvy, ktorého cieľom bolo zabezpečiť, aby bol spotrebiteľ v potrebnom rozsahu informovaný o základných skutočnostiach týkajúcich sa zmluvného vzťahu už v čase jeho vzniku. Údaj o RPMN preto nemôže byť zmenený jednostranným úkonom zo strany žalovaného. Žalovanému tak nič nebránilo, aby svoj nový návrh (už obsahujúci presnú, nie iba predpokladanú výšku RPMN a výšku RPMN po poskytnutí revolvingu) na uzavretie zmluvy predostrel žalobkyni za účelom písomného vyjadrenia súhlasu žalobkyne s takýmto novým návrhom. Odvolací súd zdôrazňuje, že tento nový návrh musel byť prijatý žalobkyňou v účastníkmi dojednanej písomnej forme. Povinnosť uzatvoriť zmluvu v písomnej forme priamo vyplýva i zo samotného obsahu predmetnej zmluvy, kde sa v bode 13 sa na jej uzatvorenie vyžadovalo riadne vyplnenie zmluvy a následné podpísanie. K písomnému prijatiu nového návrhu v zmysle ust. § 46 ods. 2 Občianskeho zákonníka zo strany žalobkyne však nedošlo, a preto ani zmluva platne vzniknúť nemohla. V zmysle uvedeného súd prvej inštancie správne posúdil neplatnosť zmluvy v časti údaju RPMN za dôvod na vyhlásenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy, s čím sa stotožňuje aj odvolací súd.
29. Odvolací súd poukazuje na to, že už samotná vyššie uvedená skutočnosť postačuje na to, aby bol žalovaný povinný vrátiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie z predmetnej zmluvy, preto odvolací súd nepovažoval za podstatné zaoberať sa ďalšími dôvodmi ako ani námietkami žalovaného týkajúcimi sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti predmetnej zmluvy.
30. K Dohode o poskytnutí služby odvolací súd uvádza, že uvedené zmluvné dojednanie nie je formulované tak, že ak spotrebiteľ skutočne chce odklad splátok, môže si ho aktivovať (prípadne vykonať úkon, ktorý by bolo možné považovať za súhlas s jeho využívaním za poplatok), ale je formulované tak, že službu napriek tomu, že ju spotrebiteľ ešte nepotrebuje a zjavne ani nechce, zaplatí príslušný poplatok. Za odklad splátky by mal spotrebiteľ zaplatiť podľa dojednania vopred, t.j. už pri uzavretí zmluvy a uhradiť tak poplatok. Žalovaný nepreukázal, že v danom prípade išlo o zmluvnú podmienku, ktorú si vymienila žalobkyňa, resp. že žalobkyňa mala možnosť výberu, či predmetnú dohodu podpíše, alebo nepodpíše, ak chcela, aby jej bol zo strany žalovaného poskytnutý úver.
31. Vo vzťahu k Zmluve o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX a nesprávne uvedenej výške RPMN odvolací súd uvádza, že RPMN je jednou z podstatných náležitostí Zmluvy o revolvingovom
úvere, pretože tento údaj predstavuje údaj dôležitý pre vyjadrenie nákladov na úver a spotrebiteľom pomáha tento údaj spoznať, aké všetky náklady budú spojené so spotrebiteľským úverom. Tým, že celkové náklady sú vyjadrené v percentuálnych bodoch, zjednodušuje sa tým spotrebiteľovi porovnanie obdobných produktov na finančnom trhu a tak aj výber úveru, pre toho - konkrétneho spotrebiteľa najvýhodnejšieho. RPMN tak predstavuje vyjadrenie celkových nákladov spotrebiteľa obsahujúci jednak prvok úrokovej sadzby a prvok ostatných súvisiacich nákladov. Ostatnými súvisiacimi nákladmi možno rozumieť náklady na zisťovanie informácií, administratívu, prípravu dokumentov, záruky, poistenie úverov a podobne. Jednou z podstatných náležitostí zmluvy o revolvingovom úvere okrem uvedenia samotného RPMN aj uvedenie predpokladov pre jeho výpočet, čo umožňuje tak spotrebiteľovi ako aj súdu zistiť, na základe čoho dospel veriteľ (dodávateľ) k výsledku o konečnej výške RPMN, a či je výpočet RPMN správny, nakoľko aj nesprávne uvedenie RPMN zo strany dodávateľa (veriteľa) je klamaním spotrebiteľa a hľadí sa na neho, akoby RPMN nebolo uvedené (pozri rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 20Co/230/2014 zo dňa 19.11.2015).
32. Ak je výška RPMN v zmluve síce uvedená, ale v nesprávnej výške, je to v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd zdôrazňuje, že bez toho, aby boli v zmluve uvedené objektívne údaje umožňujúce spotrebiteľovi orientovať sa medzi úvermi poskytovanými rôznymi dodávateľmi a posudzovať výhodnosť podmienok, za akých má byť spotrebiteľovi úver poskytnutý, nedochádza k naplneniu cieľa ZoSÚ. Uvedenie nesprávneho údaja o RPMN je skutočnosťou, ktorá nemôže byť na ťarchu spotrebiteľa a je práve na dodávateľovi ako profesionálne vystupujúcom subjekte, ktorého povinnosťou je konať s odbornou starostlivosťou tak, aby spotrebiteľa nezavádzal a poskytol mu pravdivé informácie o poskytovanom úvere. Na základe uvedeného teda súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že ani v prípade druhej zmluvy neboli splnené zákonom predpísané náležitosti, ktoré majú za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru.
33. Odvolací súd na základe vyššie uvedeného konštatuje, že súd prvej inštancie správne uzavrel, že uzatvorené zmluvy nespĺňajú zákonom predpísané náležitosti, v dôsledku čoho sú bezúročné a bez poplatkov, teda žalobkyňa bola povinná vrátiť žalobcovi len sumy skutočne jej poskytnuté žalovaným na základe uzatvorených zmlúv. Vzhľadom na to, že žalobkyňa uhradila žalovanému viac, ako boli poskytnuté istiny úverov, súd prvej inštancie správne zaviazal žalovaného na zaplatenie rozdielu medzi poskytnutými a uhradenými prostriedkami z oboch úverových zmlúv, teda správne ho zaviazal ho na vydanie bezdôvodného obohatenia.
34. K námietke žalovaného týkajúcej sa nezákonnosti rozhodnutia v časti úroku z omeškania odvolací súd poukazuje na vyššie cit. ust. § 517 ods. 1, 2, § 563 v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z., kedy žalovaný bol povinný vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie z priznanej sumy. Žalobkyňa žiadala priznať i úrok z omeškania a to v oboch prípadoch odo dňa nasledujúceho po poslednej platbe, avšak v zmysle vyššie cit. ust. § 563 Občianskeho zákonníka, sa v spisoch nenachádzal žiadny dôkaz preukazujúci výzvu žalobkyne adresovanú žalovanému na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z uvedeného dôvodu za kvalifikovanú výzvu na zaplatenie adresovanú žalovanému možno považovať až doručenie žaloby žalovanému. Z obsahu spisu vyplýva, že v predmetnej veci boli žalobkyňou podané dve žaloby (samostatne si uplatnila nárok z každej spotrebiteľskej zmluvy), kde následne uznesením sp. zn. 5Csp/32/2018-14 zo dňa 27.03.2018 bolo rozhodnuté o spojení oboch vecí na predmetné konania, pričom obe žaloby boli žalovanému doručené dňa 15.06.2018 (doručenka za č.l. 15). Z uvedeného vyplýva, že prvým dňom, kedy bol žalovaný povinný splniť svoj dlh bol deň 16.06.2018, avšak k splneniu dlhu z jeho strany nedošlo. Z uvedeného dôvodu sa nasledujúci deň, t.j. 17.06.2018 dostal do omeškania s plnením dlhu, teda až od uvedeného dňa možno žalobkyni priznať aj požadované úroky z omeškania z požadovaných nárokov. Vzhľadom na uvedené preto odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti týkajúcej sa zaplatenia 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 1.171,- Eur od 17.06.2018 do zaplatenia a 5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 950,32 Eur od 17.06.2018 do zaplatenia. V časti zaplatenia 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 1.171,- Eur za obdobie od 15.09.2017 do 16.06.2018 a v časti zaplatenia 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 950,32 Eur od 12.12.2017 do 16.06.2018 žalobu zamietol.
35. Judikatúra súdov vrátane európskeho súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája 1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-I;
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací súd so zreteľom na vyššie uvedené má za to, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá kritériám daných v ustanovení § 220 ods. 2 C.s.p.. Z rovnakých dôvodov nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými odvolacími námietkami žalobcu, ktoré nemohli spôsobiť zmenu právneho posúdenia veci.
36. Vzhľadom na uvedené odvolací súd v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti priznaných súm ako vecne správny potvrdil a vo zvyšnej časti výroku I., ktorým bol žalovaný zaviazaný na zaplatenie 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 1.171,- Eur od 15.09.2017 do zaplatenia a 5% ročného úroku z omeškania zo sumy 950,32 Eur od 12.12.2017 do zaplatenia zmenil tak, ako je uvedené vo výroku II. tohto rozsudku.
37. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, 2 C.s.p., § 262 ods. 1, 2 C.s.p., § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobkyňa bola v konaní neúspešná len v nepatrnej časti týkajúcej sa obdobia priznania nároku na úrok z omeškania. Fakticky plne neúspešným bol žalovaný, preto súd priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného konania a odvolacieho konania v plnom rozsahu žalobkyni. O výške priznanej náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).