Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_19Co-64-2019.pdf
PDF · 117.67 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/64/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: B., proti žalovanému A., o zaplatenie 23.675,82 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 27. februára 2019, č.k. 12C/34/2012-260, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku I. a v súvisiacom výroku o trovách konania - výrok III. p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Napadnutým (v poradí druhým) rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.305,26 eur s 9% ročným úrokom z omeškania odo dňa 27.11.2009 do zaplatenia, do troch mesiacov po právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol, výrokom III. žiadnej zo strán sporu právo na náhradu trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 14 ods. 1, 2 zák. č. 70/98 Zb. účinného do 31.01.2004, § 69 ods. 13, § 20 zák. č. 656/2004 Z.z. o energetike, § 5 ods. 1 Vyhlášky č. 10/1958 ÚV, § 30 ods. 2 písm. a/, § 35 ods. 5 zák. č. 656/2004 Z.z. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 02.04.2009, splatnou dňa 20.04.2009 vyúčtoval žalovanému za dodanie tovaru a služieb za obdobie 21.03.2008 až 14.03.2009 nedoplatok za dodávku elektrickej energie v celkovej spotrebe 20.937 kWh pri VT a 78.805 kWh pri NT vo výške 14.207,87 Sk (471,61 eur). Na faktúre bol uvedený počiatočný stav elektromerov na VT a NT, ako aj konečný stav a návrh mesačnej platby na nasledujúce obdobie od 04/2009 do 02/2010 vo výške 2.053,69 eur. Ďalšou faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 03.07.2009, splatnou dňa 20.07.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.06.2009 až 23.07.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur. Na faktúre už nebol uvedený počiatočný a konečný stav elektromerov na VT a NT, iba predpokladané množstvo, a to 8.335 kWh. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.08.2009, splatnou dňa 08.08.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.07.2009 až 23.08.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.04.2009, splatnou dňa 24.04.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.03.2009 až 23.04.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. Faktúrou č. XXXXXXXXX zo dňa 11.05.2009, splatnou dňa 27.05.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.04.2009 až 23.05.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 04.06.2009, splatnou dňa 25.06.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.05.2009 až 23.06.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 07.10.2009, splatnou dňa 23.10.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.09.2009 až 23.10.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny.
Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 08.09.2009, splatnou dňa 24.09.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.08.2009 až 23.09.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. Faktúrou č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.11.2009, splatnou dňa 26.11.2009, žalobca vyúčtoval žalovanému za obdobie 24.10.2009 až 23.11.2009 nedoplatok vo výške 2.053,69 eur za predpokladané množstvo odobratej elektriny. V návrhu žalobcu na zmenu žaloby zo dňa 10.10.2012 (č.l. 77) žalobca uviedol celkový výpočet ceny za dodanú elektrinu a služby za obdobie od 21.03.2008 do 20.11.2009 s uvedením 3 kompenzačných faktúr na sumy 3.680,67 eur, 718,96 eur a 900,87 eur, pričom vychádzal z počiatočného stavu na elektromere podľa faktúry zo dňa 02.04.2009 a koncového stavu pri odmontovaní elektromera, pri ktorom bol prítomný žalovaný a podpísal protokol, v ktorom bol tento stav aj uvedený. Na základe jednostranného započítania týchto 3 faktúr
- preplatkov, žalobca žaloval žalovaného na zaplatenie istiny s príslušenstvom vo výške, uvedenom v návrhu na zmenu žaloby. Zmena žaloby bola pripustená uznesením na pojednávaní dňa 14.01.2013. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za nesporné, že žalovaný so žalobcom uzavrel zmluvu o dodávke elektrickej energie spôsobom obvyklým v čase pripojenia na tlačive
- žiadosti v zmysle § 5 vyhl. č. 10/1958 Ú.v. a ktorú súd pozná zo súdnej praxe z mnoho iných sporov tohto druhu a žalovaný elektrickú energiu aj odoberal. Mal za to, že tak nešlo o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu náhrady škody, ale na základe zmluvného vzťahu strán sporu, preto nárok žalobcu nepovažoval za premlčaný podľa § 106 a § 107 ods. Občianskeho zákonníka. Z korešpondencie strán sporu ako aj ich vyjadrení tiež nemal za sporné, že žalovaný nemá umiestnený elektromer na plote svojich nehnuteľností ako to býva obvyklé pri rodinných domoch, ale vo vnútri pozemku bez prístupu z ulice, pričom vznikli problémy pri vykonávaní odpočtov spotreby. Žalovaný písomne požiadal o preskúšanie elektromera, ale po doručení mu žiadosti vo forme tlačiva zo strany žalobcu už toto nevyplnil a nevrátil žalobcovi a žalobca nezabezpečil overenie správnosti elektromera. Urobil tak až v priebehu súdneho sporu. Žalovaný súdu nevysvetlil, prečo neplatil za dodávku elektriny aspoň nižšiu zálohu, keď mal pochybnosti o správnosti merania elektromera a prečo nevrátil žalobcovi vyplnenú žiadosť. Konania žalovaného spočívajú v tom, že nezaslal žalobcovi vyplnenú žiadosť na jeho tlačive o kontrolu elektromera (nespolupracoval s ním) a neplatil ani nejakú časť zálohy za spotrebovanú elektrinu na jeho dvojdom, v ktorom sa elektrickou energiou aj kúrilo, súd považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi a zneužitím práv žalovaného ako konečného odberateľa podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie mal za to, že skutočne spotrebovanú elektrickú energiu žalovaným v sledovanom období možno určiť v súčasnosti len porovnaním so spotrebou v minulých obdobiach, keď bola spotreba elektrickej energie akceptovaná oboma stranami sporu. Takáto spotreba bola určená v znaleckom posudku A.. E. J., J.. č. XX/XXXX zo dňa 18.09.2018, kde sa uvádza v závere pod II., že celková vypočítaná spotreba spolu podľa faktúry č. XXXXXXXXXX (17.03.2006 - 17.03.2007) za žalované obdobie od 21.03.2008 do 23.11.2009 činí spolu sumu bez DPH 12.654,94 eur a spolu s DPH 15.059,38 eur a podľa faktúry č. XXXXXXXXXX (18.03.2007 - 20.03.2008) za žalované obdobie činí spolu bez DPH 11.387,51 eur a spolu s DPH 13.551,14 eur. Súd vypočítal matematický priemer týchto 2 hodnôt s DPH (DPH účtované vo faktúrach) 15.059,38 eur a 13.551,14 eur vo výške 14.305,26 eur. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, spočívajúce v tom, že skutočnú spotrebu elektrickej energie nebolo možné v žalovanom období a ani v súdnom konaní presne zistiť a na nespornú skutočnosť, že žalovaný odoberal elektrickú energiu, súd s prihliadnutím aj na princíp všeobecnej spravodlivosti zaviazal žalovaného k zaplateniu ceny za elektrickú energiu za žalované obdobie vo výške priemernej spotreby za minulé obdobie od 17.03.2006 do 20.03.2008 v sume 14.305,26 eur. Bolo by v rozpore s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ochrana dobrých mravov), keby žalovaný nezaplatil žalobcovi cenu za ním nesporne dodanú elektrickú energiu na jeho odberné miesto, ktorým bol dvojdom so saunou, obývaný 3 generáciami (6 členmi), vykurovaný iba elektrickou energiou za obdobie 1,5 roka. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobcovi úrok z omeškania od nasledujúceho dňa po splatnosti poslednej faktúry (dňa 26.11.2009) vo výške podľa § 3 vl. nar. 87/1995 Z.z. vzhľadom k tomu, že súd pri určení výšky spotrebovanej elektriny vychádzal zo znaleckého posudku, t.j. vo výške 9% ročne od 27.11.2009 do zaplatenia a vo zvyšnej časti žalobu ohľadne úrokov z omeškania zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 255 ods.2 CSP pre čiastočný úspech strán sporu (takmer polovičný) súd prvej inštancie stranám spolu nepriznal náhradu trov konania.
2. Proti rozsudku vo výroku I. a v závislom výroku III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobu aj v tejto časti zamietol. Uplatnil si nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Súdu prvej inštancie vytýkal nesprávne skutkové a právne závery a nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku. Dôvodil, že
pokiaľ mali byť určujúcou otázkou pre posúdenie opodstatnenosti uplatneného nároku žalobcu výsledky znaleckého dokazovania za účelom zistenia, či žalobcom fakturované množstvo elektrickej energie žalovanému mohlo zodpovedať reálnej spotrebe na príslušnom odbernom mieste, zo znaleckého posudku A.. E. J., J.. č. XX/XXXX zo dňa 18.09.2018 a z odpovede na položenú otázku č. 1 vyplýva, že nebolo možné vykonať relevantný odhad spotreby elektrickej energie domácnosti žalovaného, pričom aj v prípade hodnôt uvedených v tabuľke na strane 5 predloženého znaleckého posudku sa jedná len o teoretické hodnoty, ktoré nevypovedajú nič o reálnej spotrebe. Znalec nebol objektívne schopný zodpovedať najpodstatnejšiu otázku, a to, či žalobcom fakturované množstvo elektrickej energie za obdobie od 21.03.2008 do 23.11.2009 žalovanému mohlo zodpovedať reálnej spotrebe na príslušnom odbernom mieste. Z vyjadrenia na str. 7 znaleckého posudku vyplýva, že hodnotu fakturovanej elektrickej energie za žalované obdobie od 21.03.2008 do 23.11.2009 môže hodnotiť výlučne len v rovine úvah. Úvahy znalca bez existencie relevantných podkladov tak nemôžu pre súd poskytovať dostatočný spoľahlivý záver o dôvodnosti podanej žaloby. Práve naopak, zo záverov predmetného znaleckého posudku jednoznačne vyplýva, že množstvo spotrebovanej elektrickej energie v domácnosti žalovaného za rozhodujúce obdobie nie je možné nielenže ustáliť na základe akýchkoľvek podkladov, ale ani porovnaním fakturovanej spotreby so spotrebou v minulých obdobiach. Súdu prvej inštancie vytýkal, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný a nezrozumiteľný, nakoľko absentuje údaj o tom, na základe čoho súd prvej inštancie ustálil jednal ročnú úrokovú mieru z omeškania vo výške 9% ročne, a jednak začiatok údajného omeškania žalovaného s úhradou predmetnej sumy už od dátumu 27.11.2009. Žalovaný rovnako namietal, že súd prvej inštancie celkom nesprávne vychádzal pri matematickom priemere výpočtu spotreby žalovaného za obdobie od 15.03.2009 do 23.11.2009 aj z faktúry žalobcu č. XXXXXXXXXX za obdobie od 18.03.2007 do 20.03.2008, nakoľko zo znaleckého posudku vyplýva, že za obdobie 2007/2008 bola žalobcom fakturovaná elektrická energia len na základe periodického odhadu, a teda nemusela zohľadňovať reálnu spotrebu za toto obdobie. Žalovaný ďalej považoval za neakceptovateľné, aby súd prvej inštancie vyslovil na jeho ťarchu premisy o jeho údajnom konaní v rozpore s dobrými mravmi, či o konaní vykazujúceho znaky zneužitia práva. Mal za to, že naopak v konaní bolo preukázané, že práve žalobca nekonal v súlade s jeho zákonnou povinnosťou zabezpečiť overenie správnej funkčnosti príslušného elektromeru. Za irelevantnú považoval odvolávku na zápis zo skúšobného merania Metrologického strediska P. zo dňa 14.06.2012, keďže k demontáži príslušného meradla došlo už dňa 10.09.2009. Žalovaný naďalej tvrdil, že v prípade vzťahu so žalobcom v rozhodnom období sa jednalo o vzťah bez zmluvného základu, t.j. bez uzatvorenej zmluvy o dodávke elektrickej energie, ako aj bez existencie osobitného písomného tlačiva umožňujúceho prihlásenie žalovaného k pripojeniu pre verejný rozvod elektriny. Trval na vznesenej námietke premlčania vo vzťahu k uplatnenému nároku minimálne za obdobie od 21.03.2008 do 17.10.2009.
3. Žalobca sa k podanému odvolaniu písomne nevyjadril.
4. Krajský súd preskúmal vec podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z.), ďalej len CSP, v medziach podaného odvolania a jeho dôvodov vo výroku I. a v závislom výroku III., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti - výroku I. a III. ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zostávajúcej časti - výroku II., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá, odvolací súd nepreskúmaval, keďže v tejto časti rozsudok suspenzívnym účinkom odvolania dotknutý nebol.
6. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vyhovujúcou časťou rozhodnutia zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 14.305,26 eur s prísl., keď mal za nesporné, že žalovaný so žalobcom uzavrel zmluvu o dodávke elektrickej energie a žalovaný si svoju povinnosť vyplývajúcu zo zmluvného vzťahu platiť za dodanú elektrickú energiu nesplnil.
7. Žalovaný namietal nesprávne skutkové a právne závery, ako aj nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia (dôvody na odvolanie uvedené v ust. § 365 ods. 1 písm. f/, h/ a b/ CSP).
8. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
9. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
10. Vyššie uvedené odvolacie námietky žalovaného vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a zo zisteného skutkového stavu vyvodil vo vzťahu k priznanej sume správny právny záver. Svoje rozhodnutie vo vzťahu k výroku I. súd prvej inštancie tiež dostatočne a presvedčivo odôvodnil v súlade s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach na tieto poukazuje (§ 387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre strany známe fakty spolu so správnou citáciou právnych predpisov.
11. Nad rámec toho na zdôraznenie správnosti a vo vzťahu k odvolacím námietkam žalovaného odvolací súd dodáva nasledovné:
12. Žalovaný v podanom odvolaní tak ako aj v priebehu konania namietal zmluvný vzťah o odbere elektrickej energie medzi jeho osobou ako odberateľom elektrickej energie a žalobcom. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutie zo dňa 29. júla 2015 č.k. 19Co/187/2013-110, v ktorom konštatoval, že: „Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že odporca odoberal od navrhovateľa elektrickú energiu na základe zmluvného vzťahu, uzavretého ešte v zmysle § 5 vyhlášky č. 10/1958 ÚV. O tejto skutočnosti nemá odvolací súd na základe obsahu spisu žiadne pochybnosti. Zo systému navrhovateľa vyplýva, že odporca sa na odber elektrickej energie prihlásil a začal odoberať elektrinu odo dňa 14.01.1998. V čase začatia odberu na odbernom mieste odporcu sa zmluvy na dodávku elektriny neuzatvárali. Namiesto uzatvárania zmlúv sa na odber elektriny prihlasovalo. Aj v čase, keď navrhovateľ prechádzal na nový evidenčný systém podľa údajov zo systému navrhovateľa od 01.04.2005 je odporca evidovaný ako obchodný partner navrhovateľa, t. j. ako odberateľ elektrickej energie. Zmluva je v evidenčnom systéme navrhovateľa evidovaná pod č. XXXXXXXXXX na číslo odberného miesta XXXXXXXXXX. Aj keď písomné vyhotovenie zmluvy v konaní ani jeden z účastníkov vzhľadom na značný časový odstup „nedohľadal“, je potrebné pri posudzovaní ich vzájomného vzťahu vychádzať aj z iných, nepriamych dôkazov. Je nepochybné, že účastníci na základe uzavretej zmluvy si vzájomne poskytovali plnenia, navrhovateľ dodával odporcovi do odporcom požadovaného miesta spotreby elektrinu a odporca za dodanú elektrinu navrhovateľovi platil podľa príslušného cenníka na základe vyúčtovania prostredníctvom faktúr vystavených navrhovateľom, a to až do sporného obdobia. Odporca nepoprel, že od navrhovateľa elektrickú energiu odoberal. Potvrdil, že aj keď si nepamätá na uzavretie zmluvy s navrhovateľom, elektrinu odoberá od roku 1997. Ani raz nenamietal, že nie je zmluvným partnerom navrhovateľa. Cítil sa ako odberateľ, keď až do sporného obdobia navrhovateľovi uhrádzal fakturované sumy za spotrebu elektrickej energie, v pozícii odberateľa reklamoval elektromer, v neposlednom rade sa za odberateľa označil aj v podanom odvolaní.“ Na tomto závere odvolací súd nemá dôvod nič meniť. V prejednávanej veci žalobca uplatňuje proti žalovanému nárok na zaplatenie žalovanej sumy, a to na základe zmluvy o dodávke elektrickej energie, ktorá bola nepochybne medzi stranami sporu uzavretá s poukazom na vyššie uvedené. V čase uzatvorenia zmluvy sa zmluva o dodávkach elektrickej energie spravovala osobitnou právnou úpravou. V zákone č. 79/1957 Zb. o výrobe, rozvode a spotrebe elektriny - tzv. elektrizačný zákon a Vyhlášky č. 10/1958 ÚV. zmluva
podľa § 16 cit. zákona nevyžadovala osobitnú písomnú formu. Neskoršie právne predpisy upravujúce právne vzťahy pri dodávke elektrickej energie rešpektovali zmluvy, ktoré boli uzatvorené pred ich účinnosťou. Záväzok zo zmluvy na strane žalovaného - platiť za dodanú elektrickú energiu tak existuje. Ide o záväzkový vzťah uzavretý podľa osobitného predpisu, ktorý nemal vo svojich ustanoveniach úpravu premlčania. Vzhľadom na to pre premlčanie potom platí všeobecná právna úprava premlčania § 101 Občianskeho zákonníka, ktoré ustanovenie zakotvuje 3-ročnú premlčaciu dobu na uplatnenie práva na súde. S prihliadnutím k uvedenej lehote odvolací súd konštatuje totožne ako súd prvej inštancie, že k premlčaniu práva žalobcu nedošlo. Nejednalo sa o plnenie z titulu bezdôvodného obohatenia alebo z titulu náhrady škody, ako sa nesprávne domnieva žalovaný, ale na základe zmluvného vzťahu strán sporu. Najskoršia vyúčtovacia faktúra za odber elektrickej energie za obdobie od 21.03.2008 do 14.03.2009 bola splatná dňa 20.04.2009. Žalobca uplatnil svoj nárok proti žalovanému na súde dňa 18.10.2011, teda v rámci všeobecnej 3-ročnej premlčacej doby podľa § 101 Obč. zákonníka, preto je námietka žalovaného o nesprávnom právnom posúdení otázky premlčania nároku uplatnená neopodstatnene.
13. Tak ako bolo už konštatované, medzi stranami sporu vznikol záväzkový právny vzťah. Premetom zmluvy bol záväzok žalobcu dodávať žalovanému pre vlastnú spotrebu v domácnosti elektrinu, zabezpečiť jej distribúciu do odberného miesta, vrátane súvisiacich služieb, a záväzok žalovaného zaplatiť za dodávku elektriny cenu. Žalovaný si svoju povinnosť nesplnil a sumy fakturované žalobcom, ktoré sú predmetom tohto sporu za dodávku a distribúciu elektriny, v lehote splatnosti jednotlivých faktúr nezaplatil. Aj napriek tomu, že namietal výšku spotrebovanej elektriny, za dodávku elektriny, ktorú mu žalobca dodával a ktorú mu za sporné obdobie fakturoval (pričom sa jednalo o dvojdom s elektrickým vykurovaním, obývaný tromi generáciami, so saunou), neplatil v žalovanom období žiadnu sumu. Súd nepovažuje za dôvodnú obranu žalovaného založenú na tvrdení, že dodanú elektrinu neodoberal v takom množstve ako to tvrdí žalobca. Súd prvej inštancie sa náležite vysporiadal s obsahom listinných dôkazov, všetky dôkazy hodnotil podľa svoje úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo a správne ustálil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 14.305,26 eur s príslušenstvom. Podporne okrem faktúr predložených žalobcom vychádzal aj z iných listinných dôkazov, ako aj zo znaleckého posudku vypracovaného v konaní. Tento je len jedným z dôkazných prostriedkov, z ktorých súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vychádzal, kde znalec aj napriek tomu, že v závere svojho znaleckého posudku uviedol, že nemôže s istotou tvrdiť, že hodnota fakturovanej elektrickej energie za celé sporné obdobie od 21.03.2008 do 23.11.2009 je reálna suma, zodpovedajúca skutočnej spotrebe elektrickej energie v odbernom mieste žalovaného, na druhej strane vyslovil svoj osobný názor na základe úvah uvedených v časti II. posudku, súpisu elektrických spotrebičov, troch generácií dospelých ľudí (6 členov) žijúcich v plne elektrifikovanom dome so saunou, predpoklad, že účtované kWh mohli byť reálne spotrebované. V danom spore žalovaný v podanom odvolaní neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktorými by sa súd prvej inštancie nebol zaoberal. Napadnutému rozsudku niet čo vytknúť a odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil.
14. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalovaného porušenie jeho práva na spravodlivý proces (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), naplnenie ktorého vzhliada v nedostatočnom, nepreskúmateľnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia.
15. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle uvedeného odvolacieho dôvodu treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré (porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
16. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou považovaná nie za procesnú vadu konania v zmysle § 389 ods. 1 písm. b/ CSP, ale za tzv. inú vadu konania, (viď R 111/1998). Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdzujú tiež rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali na
právnych záveroch súladných s R 111/1998. Príkladmo v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012 ústavný súd konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu, ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.“.
17. Výkladom toho, či nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom, následkom zistenia ktorej je zrušujúce rozhodnutie, resp. či ide len o tzv. inú vadu konania, sa zaoberalo Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zasadnutí konanom dňa 3. decembra 2015 a prijalo stanovisko, ktoré je publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“, vychádzajúc z ktorého teda len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá dôvod na odvolanie spočívajúci v porušení práva na spravodlivý proces (predtým v odňatí možnosti účastníkovi konať pred súdom) uvedeným v ust. § 365 ods. 1 písm. b/ CSP, inak ide o tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP), v súvislosti s čím je potrebné vždy skúmať mieru (intenzitu) nepreskúmateľnosti, ktorou táto vada poškodí účastníka konania na jeho ústavných právach, teda v každej konkrétnej veci individuálne zodpovedať otázku, do akej miery možno nepreskúmateľnosť rozhodnutia posudzovať ako tzv. inú vadu a do akej miery ho možno posudzovať ako odňatie možnosti konať pred súdom, resp. porušenie práva na spravodlivý proces.
18. Odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je teda nesporne súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré bolo (ne)vyhovené uplatnenému nároku, čím je pre účastníkov veľmi obtiažne pochopiť takéto rozhodnutie, nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Takéto rozhodnutie súdu porušuje právo účastníka na spravodlivý súdny proces, pretože mu upiera možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci opravných prostriedkov.
19. Preskúmaním obsahu spisu a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť pre uplatnenie druhej vety citovaného stanoviska R 2/2016, ktorá pripúšťa, že „celkom výnimočne sa v praxi môže vyskytnúť prípad, v ktorom písomné vyhotovenie rozhodnutia nebude obsahovať ani len zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu“. V súlade s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutiach ESĽP môže však o takýto výnimočný prípad ísť len vtedy, keď nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia vykazuje znaky (až) vady „najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” alebo vady „zásadnej, hrubej a podstatnej“, o ktorý prípad však v posudzovanej veci nešlo. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami toho - ktorého účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre zákonného rozhodnutia požiadavkami v zmysle § 220 ods. 2 CSP. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03 či sp. zn. III. ÚS 60/04), čo plne dopadá tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Túto požiadavku zvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní, rozsah povinnosti odôvodniť súdne rozhodnutie sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí byť analyzovaný s ohľadom na okolností každého prípadu. Stačí teda, aby reagoval súd na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, oba z 9. decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B).
20. V posudzovanej veci súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia dal odpoveď na všetky zásadné právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany a obrany proti nej. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, spĺňa vyššie uvedené požiadavky a tvorí dostatočný podklad pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní, pričom
odvolací súd nezistil, že by tieto závery boli neodôvodnené. Skutočnosť, že odvolateľ sa s názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje, nemôže samo o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, či arbitrárnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie.
21. Nespôsobilým k odlišnému záveru nie sú ani námietky žalovaného, že v napadnutom rozsudku absentuje údaj o tom, na základe čoho súd ustálil ročnú úrokovú mieru z omeškania vo výške 9% ročne, začiatok údajného omeškania žalovaného od dátumu 27.11.2009. Súd prvej inštancie v tomto smere svoje rozhodnutie stručne, ale postačujúco odôvodnil.
22. Záverom odvolací súd uvádza, že podľa konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku či pripomienku strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a podobne). Na ďalšiu argumentáciu žalovaného už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd preto nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
23. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 CSP. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 CSP odvolací súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
24. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).