Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoE/38/2019

Rozhodnutie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. a sudkýň JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Viery Škultétyovej v exekučnej veci oprávneného O. I., X., so sídlom J. XX, S., IČO XX XXX XXX, proti povinnému A. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XXXX/XX, N., o vymoženie 230,31 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza, č. k. -18 zo dňa 23. mája 2019, takto

rozhodol:

Odvolanie oprávneného o d m i e t a.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil za neprípustnú a exekúciu zastavil (výrok I.) a oprávnenému uložil povinnosť nahradiť súdnemu exekútorovi W.. W. I., Exekútorsky úrad so sídlom N. C. XXX/X, XXX XX C., trovy exekúcie vo výške 39,83 eur do troch dní od právoplatnosti uznesenia (výrok II). V odôvodnení uviedol, že Okresný súd Trenčín uznesením sp. zn. zo dňa 28.09.2018 vyhlásil konkurz na majetok povinného (Obchodný vestník č. 193/2018 z 05.10.2018), preto bolo potrebné podľa Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.03.2017 ( Exekučného poriadku) a podľa o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov, vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a zastaviť ju, pretože bol vyhlásený konkurz a v tomto exekučnom konaní ide o vymoženie pohľadávky, ktorá sa považuje za nevymáhateľnú. Podaním návrhu na vykonanie exekúcie vzniklo súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie. Ten si ich uplatnil spolu vo výške 39,83 eur, ktoré pozostávajú z paušálnej odmeny 33,19 eur za úkony exekučnej činnosti ( vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v znení účinnom do 31.3.2017) a z 20 % DPH 6,64 eur ( Exekučného poriadku). Po preskúmaní špecifikácie trov exekúcie súd prvej inštancie priznal súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v celej uplatnenej sume 39,83 eur a s poukazom na Exekučného poriadku k ich náhrade zaviazal oprávneného.

2. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie oprávnený. Poukázal na skutočnosť, že exekučné konanie bolo začaté ešte pred účinnosťou , teda v tomto zmysle mala byť predmetná exekúcia aj ukončená. Tento zákon zároveň upravil aj rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného, pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. Oprávnený uviedol, že bolo potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 31.12.2011, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. V tejto súvislosti dal do pozornosti uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.09.2016. On ako oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinný počas exekúcie dostal do konkurzu, a keďže zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na náhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené z dôvodu vyhlásenia konkurzu. Podľa oprávneného, súdny exekútor

má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983, mutatis mutandis aj na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR zo 16.12.2008, sp. zn. . Na základe uvedených skutočností oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Súdny exekútor v písomnom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že si pri zastavení exekúcie uplatnil len minimálnu odmenu stanovenú vyhláškou 33,19 eur, preto súd postupoval správne, keď odmenu priznal súdnemu exekútorovi v plnom rozsahu. Vzhľadom k tomu, že súdny exekútor je platiteľom DPH v zmysle § 196 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, zvyšuje sa jeho odmena o 20 %, teda o sumu 6,64 eur. Na podporu svojich tvrdení poukázal na ustanovenia § 196, § 200 ods. 1, 2 a § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, z ktorých podľa neho vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie vo výške 39,83 eur. Preto súdny exekútor navrhol, aby odvolací súd odvolanie oprávneného v plnom rozsahu zamietol.

4. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.

5. Oprávnený v písomnom vyjadrení k vyjadreniu súdneho exekútora uviedol, že nemá výhrady ku skutočnosti, že za vykonanú prácu patrí exekútorovi odmena. Zároveň však poukázal, že zaviazanie oprávneného na náhradu trov v tejto podobe porušuje základné právne princípy demokratickej spoločnosti, ktoré zaručujú právnu istotu. Princíp právnej istoty je zakotvený v článku 1 ods. 1 a vyjadruje požiadavku na jasnosť, zrozumiteľnosť a predvídateľnosť právnych noriem, predvídateľnosť postupu orgánov verejnej moci, ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz spätnej retroaktivity právnych noriem. V tomto prípade, teda v prípade zastavenia exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu, nemožno zastavenie exekúcie klásť za vinu oprávnenému. Preto nemôže súd rozhodnúť o náhrade trov exekučného konania v zmysle zavinenia oprávneného. Pri zastavení exekúcie z dôvodu vyhlásenia konkurzu, nie je možné zaviazať oprávneného na náhradu trov ani z dôvodov uvedených v Exekučného poriadku v znení účinnom do 31.12.2011. Podľa Exekučného poriadku je exekútor povinný v každom štádiu konania skúmať, či nie sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie a ak zistí, že tomu tak je, mal by predložiť vec súdu na rozhodnutie o zastavení exekúcie. Ak by súd rozhodol, že pred vyhlásením konkurzu bol povinný nemajetný, znamenalo by to, že by súd pripustil, že exekútor zanedbal svoje základné povinnosti a za zanedbanie svojich povinností by exekútor nemal byť v žiadnom prípade odmenený. Oprávnený podotkol, že uznesenie o vyhlásení konkurzu na majetok povinného, je vydané po určitom časovom úseku, kedy exekučné konanie prebiehalo, preto nemôže obstáť argument, že za zastavenie exekúcie je zodpovedný oprávnený. Oprávnený v čase podania exekúcie nemôže predpokladať zastavenie exekúcie, oprávnený naopak predpokladá vymoženie pohľadávky v čo najkratšom čase. Zároveň je podľa neho otázne, či sa súd má zaoberať pri rozhodovaní o zastavení exekúcie aj skutočnosťami, teda aj právnymi predpismi, ktoré v čase vydania poverenia neexistovali.

6. Odvolací súd skôr, ako mohol pristúpiť k preskúmaniu správnosti napadnutého rozhodnutia v dôsledku podaného odvolania, zisťoval, či odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote, či bolo podané subjektom oprávneným na podanie takéhoto opravného prostriedku, a či odvolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa.

7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

8. Podľa Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia (ďalej len „“).

9. Podľa , odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia, nie je prípustné.

10. Podľa , odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

11. Odvolanie ako opravný prostriedok je zásadne prípustné len proti výroku rozhodnutia, či už rozsudku alebo uznesenia. Len proti odôvodneniu rozhodnutia odvolanie prípustné nie je, a to z dôvodu, že záväzné účinky pre strany (účastníkov konania) má len výrok rozhodnutia, nie jeho odôvodnenie.

12. V zmysle , každé podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Ide o dôležité interpretačné pravidlo, ktorého zmyslom je posúdiť podanie tak, aby jeho výklad zodpovedal skutočnej vôli konajúcej osoby. Pri posudzovaní procesného úkonu účastníka konania podľa jeho obsahu, nemôže súd určitému úkonu dávať iný význam, než ktorý zodpovedá obsahu úkonu, jeho vnútornej skladbe, logike, zvolenej argumentácii, v úkone použitým výrazovým prostriedkom a celkovému zmyslu úkonu účastníka (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.10.2010 sp. zn. ).

13. Aj pri posúdení otázky, či odvolanie účastníka konania smeruje proti výroku alebo len proti dôvodom rozhodnutia, je rozhodujúci obsah podania, ktorým sa rozhodnutie súdu napáda. Kritériom pre posúdenie, či ide len o odvolanie proti dôvodom rozhodnutia, nie je to, či odvolateľ výslovne uvádza, že napáda niektorý výrok alebo (len) jeho dôvody, ale zhodnotenie, či prípadným vyhovením odvolaniu, by bol alebo nebol dotknutý aj výrok napadnutého rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25.01.2012 sp. zn. ).

14. Aj keď oprávnený v odvolaní uvádza, že jeho odvolanie smeruje proti výroku o zastavení exekúcie (a proti výroku o trovách), z obsahu odvolania je zrejmé, že nesúhlas oprávneného s rozhodnutím súdu prvej inštancie nesmeruje voči samotnému zastaveniu exekúcie, ale oprávnený nesúhlasí s dôvodom, pre ktorý súd prvej inštancie exekúciu zastavil. Podľa oprávneného, exekúcia nemala byť zastavená z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale z dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok povinného. Bez ohľadu na dôvod zastavenia exekúcie, by však výrok rozhodnutia bol aj tak rovnaký - „exekúcia sa zastavuje“. Možno preto vyvodiť, že oprávnený svojím odvolaním napáda len dôvody rozhodnutia. Je zrejmé, že v konečnom dôsledku oprávnený nenamieta samotné zastavenie exekúcie, teda aj podľa neho mala byť exekúcia zastavená, čo sa zhoduje s výrokom uznesenia súdu prvej inštancie. Ani v prípade vyhovenia odvolaniu, by sa teda výrok napadnutého uznesenia nezmenil. Odvolací súd preto odvolanie oprávneného voči zastaveniu exekúcie považoval za odvolanie len proti dôvodom napadnutého rozhodnutia, a preto ho odmietol podľa a .

15. Pokiaľ ide o druhý výrok napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie, teda výrok o trovách exekúcie, odvolací sud poznamenáva, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané za účinnosti novej procesnej úpravy civilného sporového konania a súčasne za účinnosti novely Exekučného poriadku, vykonanej Išlo však o exekučné konanie začaté pred dňom nadobudnutia účinnosti . neboli do Exekučného poriadku vložené žiadne prechodné ustanovenia k úprave účinnej od 01.07.2016, avšak keďže Exekučný poriadok (rovnako ako ) je vo všeobecnosti procesná norma (hoci obsahuje aj niektoré hmotnoprávne ustanovenia), je potrebné podľa všeobecných princípov intertemporálnej aplikácie procesných právnych noriem vychádzať z okamžitej aplikovateľnosti novelizovaného Exekučného poriadku aj vo vzťahu k exekučným konaniam, ktoré sa začali pred novelizáciou (to zodpovedá aj ustanoveniu , podľa ktorého tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti). Z toho vyplýva, že na základe Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, je potrebné od 01.07.2016 aj v exekučných konaniach začatých pred 01.07.2016 primerane použiť ustanovenia , ak to povaha veci nevylučuje.

16. Podľa § 200 ods. 5 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.07.2016 do 31.03.2017, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.

17. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že právna úprava sporového konania účinná do 30.06.2016 vychádzala vo všeobecnosti zo zásady prípustnosti odvolania proti akýmkoľvek rozhodnutiam (rozsudkom aj uzneseniam) súdu prvej inštancie ( ) s tým, že výnimky, teda prípady neprípustnosti odvolania boli v procesnom predpise

výslovne uvedené (medzi nimi aj neprípustnosť odvolania proti uzneseniu v exekučnom konaní, pokiaľ neustanovuje inak osobitný zákon - ). Procesná úprava účinná od 01.07.2016 naopak stanovila vo vzťahu k uzneseniam ako všeobecnú zásadu neprípustnosť odvolania, t. j. odvolanie je prípustné len ak to zákon výslovne pripúšťa ( ). V dôsledku tejto zmeny síce zostala pre exekučné konania zachovaná zásada neprípustnosti odvolania (predtým , teraz ), avšak kým do 30.06.2016 mohol výnimku, teda prípustnosť odvolania, ustanovovať len osobitný zákon, t. j. Exekučný poriadok, od 01.07.2016 môže pripustiť odvolanie aj samotný ( v spojení s Exekučného poriadku).

18. To však neznamená, že je možné aplikovať na exekučné konania v každej situácii. Podľa Exekučného poriadku má ísť o primerané použitie ustanovení a len vtedy, ak to povaha veci nevylučuje. Použitie ustanovení (ako lex generalis) je vždy len subsidiárne, teda je možné ich použiť len tam, kde Exekučný poriadok (ako lex specialis) nemá vlastné ustanovenia.

19. Podľa názoru odvolacieho súdu z vyššie uvedených dôvodov, nie je možné vo vzťahu k trovám exekúcie aplikovať ustanovenie . V prvom rade je potrebné poukázať na to, že trovy exekúcie predstavujú osobitný inštitút, upravený Exekučným poriadkom, odlišný od trov konania. Trovy exekúcie majú vlastnú definíciu v Exekučnom poriadku ( Exekučného poriadku v znení do 31.03.2017), vlastný okruh účastníkov konania o trovách exekúcie (), vlastnú úpravu nárokov jednotlivých účastníkov vo vzťahu k trovám exekúcie ( druhá a tretia veta), osobitný spôsob ich uplatňovania (pokiaľ nedôjde k zastaveniu exekúcie, o trovách exekúcie sa ani nerozhoduje, súdny exekútor ich vymôže ako súčasť exekučného nároku - ) a tiež osobitný spôsob rozhodovania v prípadoch, keď sa o nich rozhoduje (nerozhoduje sa osobitne o nároku a osobitne o výške, ale rozhoduje sa o tom, kto a v akej výške trovy exekúcie platí; vo vzťahu k odmene súdneho exekútora ani nejde o rozhodovanie o náhrade trov, ale priamo o zaplatení odmeny súdneho exekútora

- ). Za takýchto okolností absenciu výslovného ustanovenia výnimky zo všeobecnej zásady neprípustnosti odvolania v Exekučnom poriadku nemožno interpretovať inak než (v súlade s ) nepripustenie odvolania vo vzťahu k trovám exekúcie. Rozhodnutie o trovách exekúcie z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani „primerane“ subsumovať pod rozhodnutie „o nároku na náhradu trov konania“ podľa .

20. Napokon, pokiaľ by zákonodarca bol chcel novou procesnou úpravou pripustiť odvolanie proti rozhodnutiam súdov prvej inštancie o trovách exekúcie (ktoré v procesnej úprave účinnej do 30.06.2016 prípustné nebolo), bol by tak urobil spôsobom, ktorý by nepripúšťal pochybnosti, napríklad vložením vety „Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie“ do ustanovenia § 200 ods. 5 Exekučného poriadku, čo je formulácia štandardná v úprave exekučného konania.

21. Keďže teda rozhodnutie o trovách exekúcie nie je rozhodnutím o trovách konania, ani (v časti týkajúcej sa zaplatenia odmeny súdneho exekútora) rozhodnutím o náhrade, a ani rozhodnutím o nároku, nemožno naň aplikovať ustanovenie . Ide o osobitné rozhodnutie upravené Exekučným poriadkom, proti ktorému odvolanie nie je prípustné ( Exekučného poriadku v spojení s ). Preto odvolaciemu súdu nezostávalo nič iné, než odvolanie v zmysle odmietnuť aj v tejto časti ako neprípustné.

22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).