Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozhodnutie_25Sa-4-2018.pdf
PDF · 135.57 KB
Case nature
Area
Subarea
25Sa/4/2018
Rozhodnutie
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v konaní vedenom pred sudkyňou Mgr. Norou Tomkovou, v právnej veci žalobkyne: MUDr. M. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. Y. X, XXX XX N., právne zast. JUDr. Zuzanou Baloghovou, advokátkou, so sídlom J. X, XXX XX N., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10, 813 63 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 45056-3/2017-BA zo dňa 28.11.2017
rozhodol:
Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie Bratislava č. 45056-3/2017-BA zo dňa 28.11.2017 z r u š u j e a v e c v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.
Žalobkyňa m á právo na náhradu účelne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš rozhodnutím č. 6410-2/2017-LM zo dňa 24.04.2017 rozhodla, že samostatne zárobkovo činnej osobe MUDr. M. D. (žalobkyni) zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008. Proti uvedenému rozhodnutiu Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš zo dňa 24. apríla 2017 podala žalobkyňa odvolanie.
2. Žalovaná, ako odvolací orgán, preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a dospela k záveru, že prvostupňové rozhodnutie je potrebné pozmeniť z dôvodu spresnenia jeho výrokovej časti. Sociálna poisťovňa, ústredie preto rozhodnutím č. 45056-3/2017-BA zo dňa 28. novembra 2017 zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš zo dňa 24. apríla 2017 tak, že text: „...zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. júna 2008.“ nahradila textom: „...nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30. apríla 2006, ale zaniklo dňa 30. júna 2008.“ V ostatnom rozhodnutie potvrdila. Rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 28. novembra 2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 05. decembra 2017. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná uviedla, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia typu A) je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a zakladá právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár vydáva Slovenská lekárska komora. S účinnosťou od 27. júna 2005 bola účastníčke konania (žalobkyni) Slovenskou lekárskou komorou vydaná licencia č. L1A/ZA/0248/05 na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár. Licencia bola zrušená ku dňu 10. mája 2017. Napriek skutočnosti, že účastníčke konania bolo povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení č. ŠKL 96/01113 dňom 30. apríla 2006 zrušené, mala táto na účely sociálneho poistenia právne postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby aj po 30. apríli 2006, pretože mala naďalej platné oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktorým je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár (licencia typu A). Podľa právneho názoru žalovanej v prípadoch, ak samostatne zárobkovo činná osoba - lekár má platnú licenciu L1A (bez ohľadu
na skutočnosť, či ju aj aktívne využíva) a v rozhodujúcom období má príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti vyšší, ako je zákonom stanovená hranica, samostatne zárobkovo činnej osobe - lekárovi povinné sociálne poistenie vzniká, resp. pokračuje.
3. Proti rozhodnutiu žalovanej zo dňa 28.11.2017 podala žalobkyňa prostredníctvom svojej právnej zástupkyne správnu žalobu v sociálnych veciach. Žalobu odôvodnila tým, že v celom rozsahu napáda rozhodnutie žalovanej zo dňa 28.11.2017, ako aj prvostupňové rozhodnutie zo dňa 24.04.2017, nakoľko má za to, že tomuto rozhodnutiu nepredchádzalo presné a úplne zistenie skutkového stavu veci, vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánmi verejnej správy, uvedené rozhodnutia preto považuje za nezákonné a tiež za nepreskúmateľné aj pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Žalobkyňa tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená predmetným rozhodnutím správneho orgánu a tomu predchádzajúcim konaním a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia, pričom dôvody, z ktorých odvodzuje svoje presvedčenie o nezákonnosti predmetného rozhodnutia správneho orgánu, sú nasledovné:
- Správny orgán v konaní o podanom odvolaní, ako aj prvostupňový správny orgán nesprávne právne posúdili vec zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby. Žalobkyňa dňa 28.04.2006 podala Sociálnej poisťovni, pobočka Liptovský Mikuláš odhlášku samostatne zárobkovo činnej osoby s dátumom zániku poistenia dňa 30.04.2006, nakoľko ukončila podnikanie na základe rozhodnutia Žilinského samosprávneho kraja, odbor zdravotníctva č. 2242/2006/02 o zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení. Na základe licencie L1A poskytovanie zdravotnej starostlivosti nevykonávala, nebola si vedomá toho, že by mala status SZČO a túto licenciu viac nevyužívala a nemala teda z tejto žiadne príjmy, nakoľko prešla na právnu formu s.r.o., v ktorej bola zamestnankyňou a dosahovala príjem, a teda aj odvádzala povinné platby do Sociálnej poisťovne. Mechanické a formalistické je preto rozhodnutie žalovanej, ktorá napriek tomu, že bolo zrejmé, že žalobkyňa nemá záujem pokračovať a ani nepokračuje vo výkone lekárskej praxe ako SZČO, rozhodla po 11 rokoch o zániku poistenia až ku dňu 30.06.2008.
- Žalobkyňa má za to, že je nesprávny postup žalovanej, keď žalobkyni za obdobie od 30.04.2006 až 30.06.2008 priznáva postavenie SZČO bez toho, aby skúmala, či žalobkyňa skutočne činnosť ako SZČO vykonávala. Žalovaná až do vydania prvostupňového rozhodnutia odhlášku žalobkyne akceptovala a žiadne poistné jej za uvedené obdobie nepredpísala, a to ani v neskoršom období, v podstate až do vydania touto žalobou napadnutých rozhodnutí. Podľa žalobkyne samotná existencia licencie L1A na poskytovanie zdravotnej starostlivosti nezakladá bez ďalšieho žalobkyni postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby a následne povinnosť platiť poistné na nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Žalobkyňa oprávnene a dôvodne považovala podaním odhlášky SZČO s dátumom zániku poistenia dňa 30. apríla 2006 vec za uzavretú a nakoľko ani v ďalšom období licenciu L1A nepoužívala a nedosahovala z nej príjem, nebol dôvod, aby vec riešila inak.
- Žalobkyni ani v období pred vydaním napadnutých rozhodnutí žalovanej nebolo doručené oznámenie žalovanej, že bolo ohľadom jej osoby začaté konanie vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, čím došlo k odňatiu jej práva vyjadriť sa k tomuto konaniu, predkladať vyjadrenia a uplatňovať návrhy, pričom tento postup žalovanej považuje žalobkyňa za rozporný s ust. § 3 ods. 2 Správneho poriadku.
- Žalovaná v prvostupňovom rozhodnutí, ani v rozhodnutí o odvolaní neuviedla žiaden dôvod, pre ktorý dňa 24.04.2017 rozhodla vo veci poistenia žalobkyne tak, že samostatne zárobkovo činnej osobe (žalobkyni) zaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie dňa 30.06.2008. Prvostupňové rozhodnutie v tomto smere absentuje akékoľvek odôvodnenie postupu, kedy po 11 rokoch od podania odhlášky rozhoduje o zániku povinného nemocenského a povinného dôchodkového poistenia a odvolací orgán tento postup tiež nijako nezdôvodnil, čo zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.
- Žalovaná sa vôbec nezaoberala skutočnosťou, že žalobkyňa po zrušení povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, o čom rozhodol Žilinský samosprávny kraj, odbor zdravotníctva rozhodnutím č. 2242/2006/02 nemohla poskytovať a ani neposkytovala zdravotnú starostlivosť ako SZČO. Bez povolenia samosprávneho kraja predmetnú licenciu používať nemohla. Samotné oprávnenie, ktorým je licencia, bez splnenia ďalších náležitostí nemôže zakladať vznik, resp. pokračovanie v povinnom sociálnom poistení.
- Z opatrnosti žalobkyňa vznáša námietku premlčania práva žalovanej rozhodovať o zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia, vzhľadom na skutočnosť, že odhláška zdravotného poistenia bola podaná dňa 28.04.2006 a správny orgán napadnutím rozhodnutím rozhodol o tom, že poistenie nezaniklo, až 24.04.2017.
- V konaní predchádzajúcom vydaniu predmetného rozhodnutia nebol dostatočným spôsobom zisťovaný skutkový stav a odvolací orgán rozhodol o odvolaní bez akejkoľvek procesnej aktivity smerujúcej k vykonaniu úkonov vedúcich k odstráneniu nesporne existujúcich rozporov uvedených v žalobkyňou podanom odvolaní proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. Takýto postup podľa aktuálnej judikatúry spôsobuje nezákonnosť vydaného rozhodnutia. Pokiaľ ide o odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu, tento vychádzal z nesprávneho zistenia a vyhodnotenia skutkového stavu a následne z nesprávnej aplikácie príslušných právnych predpisov na vzniknutú situáciu.
- Napadnuté rozhodnutie považuje žalobkyňa za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť, ako aj nedostatok dôvodov. Rozhodnutie správneho orgánu sa podľa judikatúry považuje za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť vtedy, ak jeho obsah je nezrozumiteľný po jazykovej, ale aj logickej stránke. Závažnými nedostatkami trpí aj odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o náležitosti odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu, toto plní podľa aktuálnej judikatúry (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/81/2007 zo dňa 16.04. 2008) niekoľko funkcií. Predovšetkým má presvedčiť účastníkov o správnosti postupu správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov: na skutkové okolnosti a právne posúdenie veci. V prípade, že tak správny orgán v dostatočnom rozsahu neurobí, vystavuje sa riziku vzniku nepreskúmateľnosti svojho rozhodnutia pre nedostatok dôvodov. Na základe uvedených skutočností má žalobkyňa za to, že správny orgán pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nezisťoval skutkový stav uvedeným spôsobom, pričom z takto nedostatočne zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávny právny záver. S poukazom na vyššie uvedené žalobkyňa žiadala, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovanej zo dňa 28.11.2017 a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 24.04.2017 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Zároveň si žalobkyňa uplatnila náhradu trov konania.
4. Žalovaná vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedla, že na účely sociálneho poistenia sa za samostatne zárobkovo činné osoby považujú fyzické osoby vymedzené v § 5 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov. Toto ustanovenie presne vymedzuje podmienky, na základe ktorých sa fyzická osoba považuje za samostatne zárobkovo činnú osobu. Do 31. decembra 2010 je skutočnosťou rozhodujúcou na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia výkon určenej činnosti alebo udelenie oprávnenia na výkon takejto určenej činnosti. Zákon o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 nevymedzuje žiadne iné podmienky na nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Ak fyzická osoba spĺňa právnu kvalifikáciu samostatne zárobkovo činnej osoby, t.j. ak napríklad má oprávnenie prevádzkovať živnosť, má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, vykonáva činnosť obchodného zástupcu, nadobúda táto fyzická osoba v zmysle právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2010 status samostatne zárobkovo činnej osoby. Za osobitný predpis sa v súvislosti s posudzovaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia považuje aj zákon č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý upravuje podmienky poskytovania zdravotnej starostlivosti fyzickými osobami a právnickými osobami. Podmienkou poskytovania zdravotnej starostlivosti je splnenie podmienok na výkon zdravotníckeho povolania, pričom zdravotnícke povolanie možno v zmysle § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávať: a) v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu b) na základe povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu c) na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe d) na základe licencie na výkon lekárskej posudkovej činnosti e) na základe živnostenského oprávnenia podľa osobitného predpisu. Ak by mal zákonodarca v úmysle zakotviť, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe môže jej držiteľ vykonávať zdravotnícke povolanie len v spojení s povolením na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia (tak ako to mylne uvádza žalobkyňa), nezapracoval by osobitne do § 3 ods.
4 zákona č. 578/2004 Z.z. v písmene c) možnosť vykonávať zdravotnícke povolanie na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Na výkon samostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a). Odsek 2 tohto ustanovenia definuje pojem „samostatná zdravotnícka prax“ tak, že ide o poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. Je teda zrejmé, že na výkon samostatnej zdravotníckej praxe zákon č. 578/2004 Z.z. ukladá jedine povinnosť existencie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe. Zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár vydáva licencie Slovenská lekárska komora, pričom zákon č. 578/2004 Z.z. v § 68 rozoznáva štyri typy licencií, a to licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a), tzv. licencia L1A), licencia na výkon zdravotníckeho povolania (§ 68 ods. 1 písm. b), tzv. licencia L1B), licencia na výkon činnosti odborného zástupcu (§ 68 ods. 1 písm. c), tzv. licencia L1C), licencia na výkon lekárskej posudkovej činnosti (§ 68 ods. 1 písm. d), tzv. licencia L1D). Slovenská lekárska komora vydá licenciu rozhodnutím, ak žiadateľ o licenciu preukázal splnenie podmienok na vydanie licencie. Každá z uvedených licencií má osobitné určenie. V zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, ktoré zakladá fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, považuje povolenie na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenie vydané podľa osobitného predpisu a licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe vydaná podľa zákona č. 578/2004 Z.z.. Žalobkyni bolo rozhodnutím Krajského úradu v Žiline, odbor zdravotníctva, č. ŠKL 96/01113 zo dňa 16. septembra 1996 udelené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení v odbore dermatovenerológia. Toto povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bolo dňom 30. apríla 2006 rozhodnutím Žilinského samosprávneho kraja, Odbor zdravotníctva č. 02242/2006/OZ zo dňa 21. februára 2006 zrušené. V čase, kedy bolo žalobkyni zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti č. ŠKL 96/01113 zo dňa 16. septembra 1996, bola držiteľkou aj ďalšieho oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu. Týmto oprávnením je licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/ZA/0248/05, ktorej existenciu nespochybňuje ani samotná žalobkyňa. Predmetná licencia bola zrušená ku dňu 10. mája 2017. Na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, označovanej ako licencia L1A, môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, napr. v povolaní lekár, logopéd, psychológ. Tento typ licencie sa považuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia. Z tohto nadobudnutého postavenia vznikajú lekárovi všetky odvodové a daňové povinnosti v zmysle právnych predpisov SR. Na povinnosti vyplývajúce zo statusu SZČO nemá vplyv, že lekár v skutočnosti samostatnú zdravotnícku prax nevykonáva. Licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licenciu L1A) nie je povinná mať fyzická osoba v pracovnom pomere a taktiež táto licencia nie je potrebná na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z.z.. Na uvedené je potrebná licencia na výkon zdravotníckeho povolania, označovaná ako licencia L1B. Licencia L1B sama o sebe nie je oprávnením na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, a teda jej držiteľovi nezakladá status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia, avšak táto licencia slúži na vydanie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia alebo povolenia vydaného podľa osobitného predpisu podľa § 11 zákona č. 578/2004 Z.z., ktoré sa za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu považuje. Samotné nadobudnutie právneho postavenia samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia však automaticky nezakladá samostatne zárobkovo činnej osobe povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie. Podľa platnej právnej úpravy vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby závisí od výšky príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov alebo výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý táto osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok. Vznik, resp. zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb sa posudzuje vždy k 1. júlu kalendárneho roka, pričom sa vychádza z príjmu z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo z výnosu súvisiaceho s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla za predchádzajúci kalendárny rok bez odpočítania daňových výdavkov preukázateľne vynaložených na jeho dosiahnutie, udržanie a zabezpečenie. Rozhodujúca je len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla tento príjem podľa osobitného predpisu, t.j. podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z., pričom v § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
nie je uvedená bližšia špecifikácia dosiahnutých príjmov. Vychádzajúc z uvedeného, ak samostatne zárobkovo činná osoba dosiahne v predchádzajúcom kalendárnom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou vyšší ako ustanovuje zákon o sociálnom poistení, vzniká jej od 1. júla kalendárneho roka povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ktoré trvá až do 30. júna nasledujúceho kalendárneho roka, kedy dochádza k opätovnému posudzovaniu príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti alebo výnosov súvisiacich s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou. Z údajov Daňového riaditeľstva SR vyplýva, že príjmy žalobkyne z podnikania za rok 2004 (v sume 869.736,- Sk) boli vyššie ako zákonom stanovená suma 78.000,- Sk, preto bola v období od 1. júla 2005 do 30. júna 2006 povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou. Rovnako tiež príjmy žalobkyne z podnikania za rok 2005 (v sume 936.396,- Sk) presiahli zákonom stanovenú sumu 82.800,- Sk, a preto žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, trvalo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie aj naďalej, a to v období od 1. júla 2006 do 30. júna 2007. Povinne nemocensky poistenou a povinne dôchodkovo poistenou samostatne zárobkovo činnou osobou bola žalobkyňa tiež v období od 1. júla 2007 do 30. júna 2008, pretože jej príjmy z podnikania za rok 2006 (v sume 325.338,- Sk) presiahli zákonom stanovenú sumu 91.200,- Sk. Povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobkyni, ako samostatne zárobkovo činnej osobe, zaniklo v zmysle § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení dňa 30. júna 2008 z dôvodu, že v rozhodujúcom období, t.j. v roku 2007 nedosiahla príjem z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia od 1. júla 2008. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa bola držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencia L1A), ktorá ju oprávňovala na výkon alebo na prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 písm. a) bod dva zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 aj po 30. apríli 2006, kedy bolo žalobkyni Žilinským samosprávnym krajom zrušené povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, žalobkyni dňom 30. apríla 2006 nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v znení zákona č. 310/2006 Z.z.. K zániku povinného poistenia dochádza len v tom prípade, ak samostatne zárobkovo činná osoba má zrušené všetky oprávnenia, na základe ktorých môže dosahovať príjmy z podnikania a z inej samostatne zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov. Pokiaľ samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je síce naďalej držiteľom oprávnenia podľa osobitného predpisu (t.j. nedošlo k zániku všetkých oprávnení), avšak toto oprávnenie potrebuje len pre výkon činnosti v právnom vzťahu zakladajúcom právo na príjem zo závislej činnosti podľa § 5 ods. 1 písm. a) až h) zákona č. 595/2003 Z.z. v znení neskorších predpisov (t.j. oprávnenie, na základe ktorého by inak jeho držiteľ mohol dosahovať príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z., potrebuje len pre výkon činnosti zamestnanca). Uvedené však nemožno aplikovať v prípade žalobkyne, pretože ako už bolo spomínané v zmysle zákona č. 578/2004 Z.z. licenciu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licenciu L1A), na základe ktorého sa žalobkyňa považovala za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31. decembra 2010 aj v období po 30. apríli 2006, nepotrebovala pre výkon činnosti v pracovnom pomere. Pre výkon zdravotníckej činnosti v pracovnom pomere zákon č. 578/2004 Z.z. ustanovuje povinnosť byť držiteľom licencie na výkon zdravotníckeho povolania (licencia L1B) a/alebo licencie na výkon odborného zástupcu (licencie L1C), teda nie licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (licencie L1A). Nevedomosť žalobkyne o tom, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, tzv. licencia L1A zakladá jej držiteľovi status samostatne zárobkovo činnej osoby, nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Rovnako vyjadrenie žalobkyne, že na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe nevykonávala zárobkovú činnosť, je právne irelevantná. V danom prípade je smerodajné, že žalobkyňa bola v spornom období držiteľkou oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (t.j. licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe) a zároveň že v rozhodujúcom období dosiahla zákonom o sociálnom poistení ustanovenú hranicu príjmu. S právnym názorom Sociálnej poisťovne sa stotožnil aj Najvyšší súd SR v rozsudku sp.zn. 1Sžso/16/2016 zo dňa 27. júna 2017. Najvyšší súd SR v uvedenom rozsudku konštatoval, že vznik a trvanie povinného poistenia je totiž spojené s existenciou oprávnenia na podnikanie, nie s jeho realizáciou. Zákon o sociálnom poistení upravuje povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činných osôb ako „jedno poistenie“ a nie ako niekoľko od seba nezávislých sociálnych poistení. Pri posudzovaní trvania povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia je rozhodujúca len skutočnosť, že samostatne zárobkovo činná osoba dosiahla
tento príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z.z. (tzn. nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia žalobkyňa dosiahla príjem, ale skutočnosť, že príjem dosiahla ako samostatne zárobkovo činná osoba). Žalobkyňa dňa 28. apríla 2006 predložila Sociálnej poisťovni, pobočka Liptovský Mikuláš Registračný list fyzickej osoby - odhlášku s dátumom zániku povinného poistenia 30. apríla 2006. Z dôvodu, že žalobkyňa pri predložení predmetného registračného listu neuviedla pobočke Sociálnej poisťovne všetky skutočnosti relevantné pre posúdenie, či jej ako samostatne zárobkovo činnej osobe v tento deň skutočne zaniklo, resp. nezaniklo povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš Registračný list fyzickej osoby - odhlášku prijala. V opačnom prípade, teda ak by žalobkyňa uviedla, že disponuje aj ďalším oprávnením na výkon samostatnej zárobkovej činnosti, pobočka by ju informovala, že k zániku jej povinného poistenia nemohlo v deň 30. apríla 2006 dôjsť. Skutočnosť, že žalobkyňa je držiteľkou licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe č. L1A/ZA/0248/05 zistila Sociálna poisťovňa, pobočka Liptovský Mikuláš až z údajov jej poskytnutých Slovenskou lekárskou komorou. Následne rozhodnutím č. 6410-2/2017-LM zo dňa 24. apríla 2017 podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona o sociálnom poistení rozhodla o zániku sociálneho poistenia žalobkyne ku dňu 30. júna 2008 ako o spornom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov neukladá Sociálnej poisťovni lehotu, v ktorej je povinná rozhodnúť o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. Konanie vo veciach sociálneho poistenia je osobitné konanie upravené v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení. Konanie vo veci vzniku, prerušenia a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch je nedávkové konanie, ktoré vzhľadom na ust. § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení môže začať aj z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne. Podľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon. V tejto súvislosti poukázala žalovaná na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011. Zákon o sociálnom poistení, ktorý nadobudol účinnosť 1. januára 2004, ustanovuje špeciálnu právnu úpravu konania vo veciach sociálneho poistenia, pričom v § 172 ods. 1 vylučuje použitie všeobecného predpisu o správnom konaní, t.j. zákona č. 71/1967 Zb. v znení neskorších predpisov. Organizačná zložka Sociálnej poisťovne nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať aj z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Je vecou organizačnej zložky, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú alebo či treba vykonať ďalšie dôkazy, resp. či je potrebné obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Podklady, ktorými Sociálna poisťovňa disponovala v čase vydania rozhodnutia preukazovali, že skutkový stav veci bol dostatočne preukázaný a riadne právne posúdený. Z uvedeného dôvodu odvolací orgán napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne. V prípade, ak by odvolací orgán zistil, že napadnuté rozhodnutie je vydané v rozpore so zákonom o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, resp. skutkový stav veci nie je dostatočne preukázaný, napadnuté rozhodnutie by zmenil, zrušil, resp. zrušil a vec by vrátil prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie za účelom došetrenia relevantných skutočností. Vychádzajúc z ust. § 209 zákona o sociálnom poistení rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Liptovský Mikuláš, ako aj napadnuté rozhodnutie druhostupňového orgánu spĺňa všetky formálne aj obsahové náležitosti. Odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového orgánu spolu s odôvodnením rozhodnutia odvolacieho orgánu obsahujú všetky zistené skutočnosti, ktoré výrok rozhodnutia odôvodňujú, s poukazom na príslušnú právnu úpravu. K žalobkyňou vznesenej námietke premlčania, žalovaná uviedla, že predmetom tohto konanie je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie vo veci zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie však nemá vykonateľný obsah, tzn. že týmto rozhodnutím sa žalobkyni neukladá povinnosť, aby niečo vykonala, niečo strpela alebo aby sa niečoho zdržala, teda nezaväzuje žalobkyňu k splneniu určitej povinnosti, ktorú je možné nútene vymáhať formou exekúcie. Premlčania práva sa môže povinný subjekt dovolať len vznesením námietky premlčania. Až dôsledkom úspešného uplatnenia námietky premlčania zo strany povinného subjektu, premlčaný nárok Sociálnej poisťovne zaniká. Námietku premlčania je možné vzniesť len do právoplatného ukončenia konania. Žalobkyňa do právoplatného ukončenia konania vo veci zániku povinného poistenia námietku premlčania nevzniesla. Vznesenie námietky premlčania až v súdnom konaní je podľa právneho názoru žalovanej právne irelevantné vo vzťahu k zákonnosti preskúmavaného napadnutého rozhodnutia. Aj z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 7Sžso/9/2010 zo dňa 9. júna 2011 vyplýva, že ak v správnom konaní nebola žalobcom vznesená námietka premlčania, potom sa súd prvého stupňa s námietkou premlčania vznesenou v súdnom konaní
nemohol zaoberať a ani na ňu nemohol prihliadnuť. Súd v súdnom konaní, v ktorom sa preskúmava zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu na základe návrhu, môže len preskúmať, či správny orgán na prípadnú námietku premlčania reagoval. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná navrhla, aby súd správnu žalobu zamietol.
5. Vzhľadom k tomu, že v predmetnom konaní je zásadnou právna otázka, či samotnú držbu licencie L1A je možné stotožňovať s vykonávaním činnosti v zmysle ust. § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., ktorou otázkou sa žalovaná nezaoberala, resp. sa nezaoberala otázkou, či žalobkyňa v rozhodnom období vykonávala činnosť lekára ako samostatne zárobkovo činná osoba, nezisťovala, z čoho pochádzali príjmy odôvodňujúce posudzovať ju ako samostatne zárobkovo činnú osobu na účely splnenia povinnosti byť povinne nemocensky a povinne dôchodkovo poistenou osobou v rozhodnom období, nakoľko žalobkyňa v tomto rozhodnom období so samostatnej držby licencie typu L1A nijaký príjem nedosahovala, správny súd konanie vo veci prerušil do právoplatného skončenia konania o kasačnej sťažnosti podanej proti rozsudku tunajšieho súdu v konaní vedenom pod sp.zn. 25Sa/17/2017, pretože v konaní (25Sa/17/2017) sa touto zásadnou otázkou zaoberá. Konanie prerušil uznesením č.k. 25Sa/4/2018 zo dňa 22. mája 2018.
6. Predmetnou zásadnou právnou otázkou sa zaoberal Najvyšší súd SR vo Veľkom senáte správneho kolégia v rozhodnutí č. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu SR v tomto rozhodnutí pristúpil k posúdeniu právnych otázok, a to: 1. otázka - posúdenie, že licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej zdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 548/2004 Z.z. nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z., keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody (zmluvy) s iným poskytovateľom, 2. otázka - posúdenie, že povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a), bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, 3. otázka - posúdenie, že povinnosťou Sociálnej poisťovne v konaní podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. začatého z jej podnetu nemožno prehliadať Ústavou zaručené základné právo účastníka konania na riadny proces a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR). Najvyšší súd Slovenskej republiky, Veľký senát správneho kolégia k týmto otázkam prijal uznesením č.k. 1Vs/1/2019 zo dňa 30. apríla 2019 tieto odpovede: Odpoveď na 1. otázku: Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z.z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zdravotníckych pracovníkoch stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov samostatná zdravotnícka prax je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako zdravotníckom zariadení, a preto licencia L1A nemá charakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody (zmluvy) s iným poskytovateľom. Pojem samostatná zdravotnícka prax v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z.z. vykonávaná na základe licencie L1A nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s pojmom oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia. Odpoveď na 2. otázku: Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov je posudzovať príjmy poistenca - lekára osobitne vo vzťahu k licencii L1A a skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú aj príjmami lekára považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu (SZČO) v zmysle § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.. Odpoveď na 3. otázku: Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a) bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z.z. nezbavuje Sociálnu
poisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou základného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.
7. Na základe názoru Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR správny súd konštatuje, že z právnej úpravy zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti vyplýva, že lekár môže vykonávať samostatnú zdravotnú prax (§ 10 ods. 1) na základe licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a) - licencia L1A, vydanej mu Slovenskou lekárskou komorou). Zákonodarca v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v § 10 ods. 2 definuje samostatnú zdravotnícku prax zdravotníckych pracovníkov - lekárov (§ 10 ods. 1) ako poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. V dôvodovej správe tohto zákona sa konštatuje, že vo väzbe na § 4 sa definuje samostatná zdravotnícka prax ako jeden zo spôsobov výkonu zdravotníckeho povolania konkrétne na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení (v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje poskytovanie zdravotnej starostlivosti) alebo u iného poskytovateľa. Z logického výkladu uvedenej právnej úpravy plynie záver, že lekár môže vykonávať samostatnú zdravotnícku prax na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, viažuceho sa k zmluvnému dojednaniu. Pri interpretácii uvedenej právnej úpravy treba posudzovať licenciu lekára L1A vo vzťahu k oprávneniu na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z.. Zákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z.z. v znení účinnom k 31.12.2010 za samostatne zárobkovo činnú osobu podľa tohto zákona považuje fyzickú osobu, ktorá má oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (napr. zákon SNR č. 132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona č. 302/1999 Z.z., zákon SNR č. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov), okrem činnosti fyzickej osoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu (napr. zákon SNR č. 78/1992 Zb. o daňových poradcoch a Slovenskej komore daňových poradcov v znení neskorších predpisov, zákon SNR č. 138/1992 Zb. o autorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch v znení neskorších predpisov a zákon č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov).
8. Vo vzťahu k 2. otázke - vychádzajúc zo znenia § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom k 31.12.2010 predpokladom vzniku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle zákona o sociálnom poistení je preukázanie, že posudzovaná osoba spĺňa zákonné podmienky statusu samostatne zárobkovo činnej osoby definovanej v § 5 písm. c) tohto zákona v platnom znení a za tým účelom si zadováži skutkové zistenia a súčasne preukázanie, že táto osoba v zákonom určenej dobe dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (zákon o dani z príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou, ktorý bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9. Pri posudzovaní zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia tejto osoby je rozhodujúce, že k 30. júnu kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý príjem z podnikania a z inej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (zákon o dani z príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak. Logickým výkladom uvedenej právnej úpravy je, že pokiaľ zákonodarca podmieňuje vznik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia povinnej osoby preukázaním statusu samostatne zárobkovo činnej osoby definovanej v § 5 písm. c) tohto zákona v platnom znení, tak aj pri posudzovaní príjmu plynúceho z jej podnikania, predpokladá dosahovanie príjmu z podnikania ako samostatne zárobkovo činnej osoby, z čoho plynie záver, že povinná osoba dosiahla príjem z podnikania na základe oprávnenia na výkon samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm. b) zákona o sociálnom poistení. Obdobný právny názor Najvyšší súd judikoval vo svojej predchádzajúcej judikatúre - sp.zn. 7Sžo/20/2011 z 15.12.2011 publikovanej aj v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod č. 72, v ktorom Najvyšší súd vyjadril právny názor „pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej činnosti posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby“, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu
sp.zn. 9Sžso/8/2013 z 25.06.2014, v ktorom Najvyšší súd konštatoval, že „...Sociálna poisťovňa musí pri rozhodovaní o predpísaní poistného vždy skúmať otázku, či v rozhodnom období mala fyzická osoba z výkonu SZČO skutočne taký príjem, ktorý zakladá jej poistenie a povinnosť platiť poistné od 01.07. toho - ktorého kalendárneho roka. Sociálna poisťovňa teda musí vždy skúmať, či všetky príjmy SZČO vykázané v daňovom priznaní sú aj príjmami osoby, považovanej za zúčastnenú na poistení ako SZČO v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010.“ Zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani neupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe jedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba (ne) dosahovala príjem, ostalo sporné, tak, ako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010 v § 21 ods. 4 písm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení a samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v ktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, ak od tohto dňa podľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm. c). V danej situácii Veľký senát upriamil pozornosť na to, že v súvislosti s výkladom zákona o sociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k stanovenému statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto zmeny sa odrážajú najmä v aktuálnej rozhodovacej praxi správnych súdov a Ústavného súdu SR. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 295/2017, v ktorom Ústavný súd vyslovil právny názor, že „...K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry Ústavného súdu predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na overene správnosti, či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie, či spresnenie potom slúžia ostatné interpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický výklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie predstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Ústavný súd SR vo svojej judikatúre pripustil tiež možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona, napr. v náleze sp.zn. III.ÚS 341/07 z 01. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že: „Súd môže, ba dokonca sa musí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii.“ Veľký senát vychádzajúc z uvedených rozhodnutí Ústavného súdu z teleologického výkladu právnych noriem ustanovených v § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 považoval argumentáciu Sociálnej poisťovne v rozpore s ústavne konformným výkladom predmetnej právnej úpravy, keďže popiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým je viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti, a preto napriek tomu, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem, ktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, vychádzajú zo systematického výkladu zákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia automaticky účasť na sociálnom poistení nezakladá.
9. Vo vzťahu k 3. otázke - Veľký senát správneho kolégia upriamil pozornosť predovšetkým na právnu úpravu zakotvenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, v zmysle ktorej každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uvedenou právnou úpravou ústava zaručuje každému základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej tak v Ústave SR ako aj v Dohovore o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení Protokolov č. 3, 5 a 8 dojednaný v Ríme 04. novembra 1950 a ďalšie zmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce publikované v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb., nie je možné opomenúť ani v konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 172 a nasl. zákona o sociálnom poistení začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle právnej úpravy ustanovenej v § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení.
10. Z uvedených dôvodov správny súd rozhodnutie žalovanej zrušil s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude
úlohou žalovanej, resp. jej pobočky za súčinnosti žalobkyne, po riadnom zistení skutočného stavu veci a po vyhodnotení všetkých podstatných dôkazov vyššie naznačeným spôsobom (konkretizovanom v uznesení Veľkého senátu správneho kolégia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. apríla 2019) opäť ustáliť dátum zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobkyne ako samostatne zárobkovo činnej osoby ako skutočnosť relevantnú pre ďalšie posúdenie splnenia odvodovej povinnosti žalobkyne v spornom období. Žalovaná musí mať na zreteli, že ust. § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení je ustanovením špeciálnym vo vzťahu k odseku 1 a 2 citovaného ustanovenia zákona o sociálnom poistení, ktoré sú ustanoveniami všeobecnej povahy upravujúcimi vznik a zánik sociálneho poistenia u samostatne zárobkovo činnej osoby v súvislosti s výškou príjmu v rozhodnom období. Zákon pre vznik poistenia k 01.07. predpokladá existenciu statusu samostatne zárobkovo činnej osoby a požadovaný príjem a pre zánik k 30.06. status zárobkovo činnej osoby a nedostatočný príjem. Pre zánik sociálneho poistenia v zmysle § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení je však relevantný zánik statusu samostatne zárobkovo činnej osoby v spojení so zánikom oprávnenia na výkon alebo prevádzkovanie činnosti uvedenej v § 3 ods. 1 písm. b) a odseku 2 a 3 zákona o sociálnom poistení, pričom na príjem sa neprihliada. V tomto prípade poistenie zaniká dňom právnych skutočností definovaných v § 21 ods. 4 citovaného zákona.
11. O náhrade trov konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, súd priznal náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu. O jej výške rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu po jeho právoplatnosti je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 1 mesiaca odo dňa doručenia prostredníctvom tohto súdu na Najvyšší súd SR.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť - označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
V Žiline, dňa 30. januára 2020