Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/1/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Maximovej a sudcov JUDr. Jarmily Čabaiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne A. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Kecerovský Lipovec XX, zastúpenej JUDr. Marekom Hroudom, advokátom so sídlom v Košiciach, Krmanova 16, proti žalovaným v 1. rade G. H., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom H. XX, D., zastúpenej JUDr. Tatianou Jánošíkovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Rooseveltova 6 a v 2. rade Obec Kecerovský Lipovec, Kecerovský Lipovec 56, IČO: 00 690 287, o určenie práva vecného bremena a o náhradu škody, o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice - okolie z 20. septembra 2019, č. k. - 976

rozhodol:

M e n í rozsudok v jeho napadnutom IV. výroku o trovách konania tak, že štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade.

Z r u š u j e rozsudok v jeho napadnutom II. výroku o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 1. rade a v rozsahu zrušenia vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice - okolie (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol (I), žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal (II), vyslovil, že štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalobkyni a žalovanej v 2. rade (III) a žalovanej v 1. rade uložil povinnosť nahradiť štátu trovy konania v rozsahu 1/3 s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (IV).

2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že pôvodní žalobcovia B. D. a B. sa žalobou doručenou súdu 8. júna 1990 domáhali voči pôvodnej žalovanej G. A. aby odstránila zátarasy a prekážky z parcely č. 759/1 tak, aby žalobcovia mohli po tejto ceste prechádzať pešo i s povozmi. Vec bola zapísaná pod sp. zn. a bola spojená s konaním 6C 187/1990. Predmetom konania bol nárok žalobkyne G. A. proti Poľnohospodárskemu družstvu L. M. o určenie vlastníckeho práva. Uznesením zo 4. júla 1994 bol nárok žalobcov B. D., K. H., C. I., Y. L., N. H. a H. H. proti G. A. o odstránenie prekážok z prístupovej cesty - o vypratanie nehnuteľnosti - vylúčený na samostatné konanie. Veci bola pridelená spisová značka . Z dôvodu úmrtia pôvodných žalobcov do konania vstúpila ako žalobkyňa právna nástupkyňa Regína D.. Po úprave petitu žaloby sa žalobkyňa domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť na svoje náklady odstrániť drôtený plot so stĺpikmi a betónovým základom, ktorý postavila na pozemku žalobkyne na parc. č. XXX/X zapísaného na LV č.XXX k.ú. L. a aby na svoje náklady uviedla predmetný pozemok do pôvodného stavu. Ďalej žiadala, aby súd určil, že existuje vecné bremeno v prospech vlastníka pozemku parc. č. XXX/X k.ú. L. M., spočívajúce v povinnosti vlastníkov zaťaženého pozemku parc. č. X/X a X/X zapísaných na LV č. XXX k.ú. L. M. strpieť akýkoľvek prechod pešo i vozom oprávneného z vecného bremena v rozsahu, ako je zakreslený v geometrickom pláne, ktorý tvorí súčasť rozsudku. Ďalej žiadala rozhodnúť, že žalovaná je povinná strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu uvedenému v tomto rozsudku a titulom náhrady škody zaplatiť

žalobkyni sumu 51.200,- Sk s 10% úrokom z omeškania ročne zo sumy 51.200,- Sk od 11.9.2006 až do zaplatenia. Uznesením z 8. júna 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. júna 2007, súd prvej inštancie navrhovanú zmenu žaloby pripustil s výnimkou časti petitu, ktorým žalobkyňa žiadala uložiť žalovanej povinnosť na svoje náklady uviesť pozemok parc. č. 436/2 do pôvodného stavu. Na návrh žalobkyne uznesením z 21. marca 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť 14. apríla 2007, pripustil súd prvej inštancie vstup G. H. ako žalovanej v 2. rade a G. A. ako žalovaného v 3. rade, nakoľko títo nadobudli spoluvlastnícke právo k nehnuteľnosti parc. č. 2/1. Po úmrtí pôvodnej žalovanej v 1. rade súd v konaní pokračoval s jej dedičmi - so žalovanými G. H. (ako žalovanou v 1. rade) a G. A. (ako žalovaným v 2. rade). Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že pre nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecnému bremenu neboli splnené podmienky ani u žalobkyne, ani u jej právnych predchodcov, preto žalobu zamietol. Nakoľko nebola konštatovaná existencia vecného bremena, nárok na náhradu škody súd prvej inštancie považoval za nedôvodný v celom rozsahu.

3. Súčasne prvoinštančný súd v súlade s ust. , (ďalej len „“) rozhodol o nároku na náhradu trov konania. S aplikáciou ust. v spojení s a za úspech žalobkyne považoval zastavenie konania v časti o odstránenie plota, pretože k tomu došlo po začatí konania, na základe záverov znaleckého dokazovania. Žalobkyňa bola teda v konaní úspešná v časti o odstránenie plota a neúspešná v časti o určenie vecného bremena a náhrady škody. Berúc do úvahy uvedené súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná bola v konaní úspešná v rozsahu 2/3 a žalobkyňa v rozsahu 1/3. V pomere vzájomnej úspešnosti tak žalovanej vzniká voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 1/3 (2/3-1/3). O nároku na náhradu trov neodkladného opatrenia (v konaní bolo nariadené uznesením zo 6. septembra 2007, č. k. -192, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Košiciach z 19. novembra 2007, nadobudlo právoplatnosť 30. novembra 2007) rozhodol v rámci náhrady trov konania samotného. V konaní o neodkladnom opatrení sa pritom úspech žalobkyne rovnal jej neúspechu (v jednom výroku bola úspešná žalobkyňa a v druhom žalovaná v 1. rade). Súd prvej inštancie skúmal tiež splnenie podmienok pre aplikáciu ust. a zisťoval existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, ktoré by spočívali buď v dôvodoch týkajúcich sa strany sporu alebo v okolnostiach prejednávaného sporu. Súd prvej inštancie nemal pochýb o tom, že pomery na strane žalobkyne jednoznačne odôvodňujú aplikáciu daného ustanovenia napriek tomu, že sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalovaným podľa ust. . Plná úhrada trov konania žalobkyňou, ktorá má 85 rokov a jej jediným príjmom je dlhodobo starobný dôchodok, by bola neúnosná a dotkla by sa uspokojovania jej základných životných potrieb. Zdôraznil, že žalobkyňa už v roku 2007 spĺňala podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie vzal tiež do úvahy, že ide o dlhodobo trvajúci súdny spor, ktorý začal ešte právny predchodca žalobkyne z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva. Dopad takéhoto rozhodnutia nebude mať pre žalovaných nepriaznivé dôsledky. Žalovanej v 2. rade ani preukázateľné trovy konania nevznikli. Preto žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov konania nepriznal.

4. V konaní vznikli aj trovy štátu titulom nákladov na ohliadku nehnuteľností a znalecké dokazovanie. O trovách štátu rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. , , čl. 2.1 a . Voči žalobkyni vznikol štátu nárok na náhradu trov konania v rozsahu 2/3 (jej neúspech), vzhľadom na existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa však súd štátu náhradu trov konania nepriznal. Podľa názoru súdu prvej inštancie výsledok sporu zakladá štátu právo na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade vo výške 1/3 (jej neúspech) a preto uložil žalovanej v 1. rade povinnosť nahradiť štátu trovy konania v uvedenom rozsahu. U žalovanej v 1. rade súd nezistil žiadne okolnosti pre aplikáciu ust. . Žalovanej v 2. rade sa žaloba týkala len v rozsahu určenia vecného bremena, v časti ktorej bola táto v konaní úspešná. Štát preto podľa záveru súdu prvej inštancie nemá voči nej nárok na náhradu trov konania. Uvedené rozhodnutie o trovách konania súd prvej inštancie považuje za zodpovedajúce spravodlivému a rozumnému usporiadaniu procesných vzťahov sporových strán v zmysle a 2 .

5. Proti výroku II a výroku IV uvedeného rozsudku podala žalovaná v 1. rade v zákonnej lehote odvolanie s návrhom, aby odvolací súd rozsudok v napadnutých výrokoch zmenil tak, že žalovaná v 1. rade má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 50 % a štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade. Zdôraznila, že k podmienkam, za ktorých môže súd rozhodnúť podľa vyjadril svoj názor Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 8. decembra 2011, sp. zn. -14, z ktorého vyplývajú dve podstatné podmienky pre nepriznanie náhrady trov

konania v prípadoch charakteristických sociálnym aspektom, pričom 1/ prvou podmienkou je, že povinná strana sporu nemôže uhradiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila a 2/ druhou podmienkou je, že takéto rozhodnutie súdu musí zohľadňovať aj pomery druhej sporovej strany. V danom prípade súd potrebu aplikácie ust. odôvodnil sociálnymi dôvodmi na strane žalobkyne tým, že žalobkyňa má toho času 85 rokov, jej jediným príjmom je starobný dôchodok, ďalej tým, že žalobkyňa od r. 2007 spĺňala podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov a tiež tým, že súdny spor začal už právny predchodca žalobkyne. Žalovaná v 1. rade predovšetkým namieta tú skutočnosť, že v odôvodnení rozsudku nie je uvedené, aká je výška starobného dôchodku žalobkyne, pretože samotná skutočnosť, že príjmom žalobkyne je starobný dôchodok, neodôvodňuje záver, že žalobkyňa by nemohla náhradu trov konania zaplatiť. Rozsudok v predmetnom výroku považuje odvolateľka z tohto dôvodu za nepreskúmateľný. V predmetnom konaní nie je naplnená podmienka, že žalobkyňa nemôže zaplatiť náhradu trov konania z dôvodov, ktoré sama nezavinila. Poukázala na to, že žalobkyňa sa v priebehu posledných rokov zbavila všetkého svojho nehnuteľného majetku, ktorý bol značného rozsahu a vzhľadom na ktorý nemalo byť nikdy žalobkyni priznané ani oslobodenie od súdnych poplatkov. S odvolaním žalovaná v 1. rade predložila výpis z katastra nehnuteľností - Zoznam listov vlastníctva k 02.05.2011, na ktorých je uvedený zoznam listov vlastníctva, na ktorých v r. 2011 bola ako vlastník nehnuteľností vedená žalobkyňa - celkom 44 listov vlastníctva v katastrálnom území Bunetica (por. č. 1), v kat. území L. M. (por. č. 2 - XX), v kat. území U. L. (por. č. XX, XX), v kat. území E. (por. č. XX - XX).V súčasnosti sú už všetky uvedené nehnuteľnosti prevedené na dcéru žalobkyne A. Q., rod. D., nar XX.XX.XXXX, o čom ako dôkaz odvolateľka predložila súčasný zoznam listov vlastníctva z katastrálneho portálu. Odvolateľka akcentuje, že porovnaním čísiel listov vlastníctva na Zozname listov vlastníctva k 02.05.2011, na ktorých je evidovaná ako vlastníčka žalobkyňa, s číslami listov vlastníctva v súčasnom výpise z katastrálneho portálu, na ktorých je v súčasnosti vedená dcéra žalobkyne A. Q., rod. D., je preukázané, že v priebehu súdneho konania a v čase, keď bolo už žalobkyni priznané oslobodenie od súdnych poplatkov, žalobkyňa previedla všetok svoj nehnuteľný majetok na svoju dcéru A. Q.. Vzhľadom na uvedené, žalobkyňa nespĺňala podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov preukázateľne najneskôr od r. XXXX. Z LV č. XX zo dňa XX.X.XXXX (zapísané parc. V. č. XX/X a parc. č. XX), z LV č. XX zo dňa XX.X.XXXX (zapísaný dom súp. č. XX) a zo súčasného LV č. XX, všetko v kat. území L. Lipovec vyplýva, že žalobkyňa predala svojej dcére A. Q. kúpnou zmluvou číslo vkladu V XXX/XXX z XX.X.XXXX, nehnuteľnosti - spoluvlastnícky podiel X/X na nehnuteľnosti rodinný dom súp. č. XX a parcely V. č. XX/ X a XX. V. takejto nehnuteľnosti sa pohybuje na úrovni XX.XXX,- Y., preto žalobkyňa dostala za predaj polovice takejto nehnuteľnosti cca 20.000,- Eur, žalobkyňa tak preukázateľne získala z predaja finančnú hotovosť, ktorá niekoľkonásobne prevyšuje jej prípadnú povinnosť nahradiť žalovanej v 1. rade trovy konania. Žalobkyňa tak preukázateľne môže zaplatiť žalovanej v 1. rade náhradu trov konania. Zároveň odvolateľka poukázala na to, že žalobkyňa bola oslobodená od súdnych poplatkov len sčasti, nie úplne, a to uznesením súdu z 31. mája 2007. Má za to, že oslobodením od súdnych poplatkov sčasti nemožno odôvodniť nepriznanie náhrady trov konania v celom rozsahu, t.j. nepriznanie náhrady aspoň časti trov konania, navyše žalobkyňa zjavne nespĺňala podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov ani sčasti. Zároveň namieta, že súd pri svojom rozhodnutí o náhrade trov konania nezohľadnil druhý aspekt a to pomery na druhej sporovej strane, t.j. pomery na strane žalovanej v 1. rade. Namieta, že vek žalobkyne nie je sám o sebe dôvodom pre nepriznanie náhrady trov konania, pretože sám o sebe nič nevypovedá o majetkovej situácii žalobkyne. Žalovaná v 1. rade je tiež v pokročilom veku, má toho času 68 rokov, tiež je jej jediným príjmom starobný dôchodok vo výške 444,40 Eur, o čom predkladá k odvolaniu doklad (Potvrdenie o výplate dôchodku zo dňa 30.9.2019), príjmová situácia žalovanej v 1. rade je tak porovnateľná s príjmovou situáciou žalobkyne. Navyše, žalovaná v 1. rade musela celé desaťročie čeliť tomuto súdnemu sporu (predchádzajúcich 20 rokov bolo konanie vedené voči jej matke), žila celé roky s vedomým, že je žalovanou v súdnom spore, čo prirodzene znižovalo kvalitu jej života, musela vynakladať nemalé finančné prostriedky na právne služby a zabezpečovanie dôkazov na svoju obranu. Žalovaná v 1. rade musela hradiť náklady na zabezpečenie právnych služieb, náklady na znalca (súkromný znalecký posudok - znalec Ing. Hačko), náklady na preklady úradných dokladov z maďarského jazyka (staré pozemnoknižné vložky písané v maďarskom jazyku), všetky tieto náklady vynaložené žalovanou v 1. rade predstavujú určitú majetkovú ujmu, ktorú žalovaná v 1. rade utrpela z dôvodu vedenia tohto súdneho konania, a je nespravodlivé, aby žalovaná v 1. rade napriek svojmu prevažnému úspechu v súdnom konaní znášala všetky tieto náklady sama bez akejkoľvek kompenzácie zo strany žalobkyne, ktorá bola v spore v značnej miere neúspešnou sporovou stranou a vedením, resp. pokračovaním v tomto súdnom spore tieto trovy a majetkovú ujmu žalovanej v 1. rade spôsobila. Zároveň súdu odvolateľka predložila Lekársky posudok z 3. októbra 2019, vystavený všeobecným lekárom, G.. Y. T., ktorý potvrdzuje výrazné zhoršenie zdravotného stavu žalovanej v 1. rade v poslednom období, hospitalizáciu z dôvodu ťažkého

priebehu ochorenia, zápal gastrointestinálneho traktu, je sledovaná v kardiologickej ambulancii. Q. v 1. rade napriek uvedeným zdravotným ťažkostiam musela čeliť súdnemu konaniu a zabezpečovať svoju procesnú obranu návštevami právnych zástupcov, účasťami na pojednávaniach, stretnutiami so znalcom a pod. Odvolateľka má za to, že súd pri rozhodovaní o trovách konaniach neprihliadol k tej skutočnosti, že žalovaná v 1. rade je v obdobnej majetkovej situácii a sociálnom postavení ako žalobkyňa, tak žalobkyňa ako aj žalovaná v 1. rade sú dôchodkyne, ktorých jediným príjmom je ich starobný dôchodok, nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 1. rade je v tomto prípade nespravodlivé a vzhľadom na uvedené skutočnosti ho nemožno odôvodniť ani sociálnym aspektom prípadu, keďže obidve sporové strany sú v rovnakom sociálnom postavení, navyše v rozsudku nie je uvedená výška dôchodku žalobkyne a žalobkyňa sa preukázateľne zbavila všetkého svojho nehnuteľného majetku, ktorý v priebehu konania previedla na svoju dcéru. Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobu podal ešte právny predchodca žalobkyne, a nie žalobkyňa osobne, táto je pre rozhodnutie o trovách bezpredmetná, pretože žalobkyňa mohla potom, ako sa dostala do procesného postavenia sporovej strany, žalobu zobrať späť a v takom prípade by bola úvaha súdu o nepriznaní náhrady trov konania z tohto dôvodu na mieste. Žalobkyňa však v konaní aktívne ďalšie roky pokračovala. Z tohto dôvodu má žalovaná v 1. rade za to, že ani skutočnosťou, že žalobu podal ešte právny predchodca žalobkyne, a nie žalobkyňa samotná, nemožno odôvodniť nepriznanie náhrady trov konania žalovanej v 1. rade. Rozsudok vo výroku IV, ktorým súd uložil žalovanej v 1. rade povinnosť nahradiť trovy štátu v rozsahu 1/3, odvolateľka napáda z dôvodu, že žalovaná v 1. rade bola v konaní úspešná v 75 %, resp. v troch zo štyroch žalovaných nárokov, preto nie je správne rozhodnutie súdu, aby žalovanej bola uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov konania štátu. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách štátu s použitím analógie podľa ust. , avšak toto ustanovenia aplikoval nesprávnym spôsobom. Žalovaná v 1. rade bola v konaní úspešná v rozsahu väčšom ako 50%, z tohto dôvodu nie je správne, aby jej súd uložil povinnosť nahradiť trovy štátu, táto povinnosť by mala byť uložená v plnom rozsahu neúspešnej strane, teda žalobkyni, u ktorej miera úspechu bola podstatne menšia ako miera jej neúspechu. Zároveň poukazuje na to, že predmetom konania boli celkom štyri nároky, ktorých sa žalobkyňa v konaní domáhala, a nie iba tri nároky, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Poukázala na uznesenie z 12. februára 2018, nadväzujúce na písomné podanie žalobkyne z 23. marca 2017, z ktorého vyplýva, že žalobkyňa v konaní uplatňovala celkom až štyri nároky (nie iba tri) a to nasledovné: pôvodný nárok uplatňovaný žalobkyňou (žaloba o uloženie povinnosti niečo konať): „Žalovaní sú povinní odstrániť drôtený plot so stĺpikmi a betónovým základom postavený na pozemku žalobkyne - parcele č. XXX/2 s výmerou 617 m2, druh záhrady, zapísanom na liste vlastníctva č. XXX, vedenom L. úradom v L., Správou katastra Košice - okolie, v katastrálnom území Kecerovský M..“ V tejto časti bolo konanie na základe späťvzatia žaloby zastavené uznesením súdu z 12. februára 2018. Druhý nárok uplatňovaný žalobkyňou (žaloba o určenie): „Súd určuje, že vlastníkovi parcely CKN č. 436/2 o výmere 617 m2, druh záhrady zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území L. M. svedčí vecné bremeno IN REM spočívajúce v práve prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu CKN č. 2/5 o výmere 293 m2, druh zastavané plochy a nádvoria, zapísanej na LV č. XXX, v katastrálnom území L. M. v rozsahu vyplývajúcom zo znaleckého posudku č. 1/2017 B.. M. F. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorého súčasťou je geometrický plán č. -621 zo dňa 03.01.2017, úradne overený Okresným úradom Košice okolie, katastrálny odbor pod č. 21/2017, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia súdu, v práve prechodu peši a motorovým vozidlom cez parcelu EKN č. XXX o výmere 601 m2, druh: ostatné plochy, zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území L. M. v rozsahu vyplývajúcom zo znaleckého posudku č. 1/2017 Ing. M. F. zo dňa 23.01.2017, ktorého súčasťou je geometrický plán č. -621 zo dňa 03.01.2017, úradne overený Okresným úradom Košice okolie, katastrálny odbor pod č. 21/2017, ktorý tvorí súčasť rozhodnutia súdu. Tretí nárok uplatňovaný žalobkyňou (žaloba o uloženie povinnosti zdržať sa určitého konania): „Žalovaná v 1. rade ako vlastník parcely CKN č. 2/5 o výmere 293 m2, zastavané plochy a nádvoria zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území L. M. a žalovaný v 3. rade ako vlastník parcely Y. č. XXX o výmere XXX m2, ostatné plochy, zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území L. M. sú povinní sa zdržať akýchkoľvek zásahov do výkonu....“. H. nárok uplatňovaný žalobkyňou: „Žalovaná v 1. rade je povinná titulom náhrady škody žalobkyni zaplatiť sumu 1.699,53 Eur s 10 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 1.699,53 Eur od 11.09.2006 do zaplatenia.“ V konaní tak žalobkyňa uplatňovala celkom až štyri nároky, čiže neúspech žalovanej v 1. rade predstavuje len 1/4 predmetu sporu, a nie 1/3, preto nie je správne rozhodnutie súdu, ktorým bolo žalovanej v 1. rade uložená povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 1/3. Zároveň odvolateľka spochybňuje správnosť uloženia povinnosti žalovanej v 1. rade nahrádzať trovy štátu v akomkoľvek rozsahu vzhľadom na to, že žalovaná v 1. rade bola v konaní v prevažnej a značnej časti úspešná. Má za to, že všetky trovy štátu by mala nahradiť žalobkyňa, ktorá tento spor voči žalovanej v 1. rade viedla. Z uvedených dôvodov má potom žalovaná v 1. rade voči

žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 2/4 (úspech žalovanej 3/4 mínus neúspech žalovanej 1/4), t.j. v rozsahu 50 %.

6. Žalovaná v 2. rade vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej v 1. rade uviedla, že súhlasí s rozhodnutím súdu prvej inštancie a rozsudok považuje v celom rozsahu za správny a spravodlivý.

7. K odvolaniu žalovanej v 1. rade podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, v ktorom namieta, že v odvolaní nie je uvedený odkaz na niektorý z odvolacích dôvodov podľa ust. , preto považuje podané odvolanie za nedôvodné a nedostatočne skutkovo aj právne odôvodnené. V celom rozsahu sa stotožňuje s odôvodnením napadnutých výrokov rozhodnutia, považuje ich za zákonné a vecne správne zo skutkového, aj právneho hľadiska. V súvislosti s ustanovením a jeho aplikáciou žalobkyňa uviedla, že nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo k určitému typu konania, ale ide o prvok individualizácie (nález Ústavného súdu ČR, ). Pri skúmaní podmienok sa nezameriava činnosť súdu na čisto formálne zisťovanie solventnosti, či zárobkovej a majetkovej situácie strán, ale má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie sporu a výsledok (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Z dôvodu zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie je situácia taká, že žalobkyňa sa reálne nemá ako dostať na svoj pozemok. Napriek tomu v predmetnom spore bolo mnohými dôkazmi preukázané, že na pozemok žalobkyne sa chodievalo cez pozemok žalovanej v 1. rade. Žalobkyňa preto počas vedenia sporu nevidela dôvod na späťvzatie žaloby. V prospech jej tvrdení bolo mnoho dôkazov a jej jediným záujmom bolo mať prístup k svojmu pozemku, na ktorý sa dlhoročne dostať nemohla, s čím jej preukázateľne vznikali, aj vznikajú ujmy. Uvedené tvrdenia vyplývajú aj z odôvodnenia rozsudku v bode 64. Napriek tomu súd musel žalobu zamietnuť z dôvodu, že „nie je možné vydržať právo prechodu a prejazdu cez verejne užívaný pozemok považovaný za prístupovú komunikáciu pre neobmedzený okruh osôb (bod 63). Žalobkyňa nesúhlasí s právnym posúdením jej žaloby súdom prvej inštancie, považuje rozhodnutie o zamietnutí jej žaloby za nesprávne a nespravodlivé, avšak rešpektuje ho; vzhľadom na svoj vek a zdravotný stav, rozhodla sa nepodávať odvolanie, nakoľko si je vedomá, že by to znamenalo ďalšie roky vedenia súdneho sporu, na čo už nemá energiu. Žalobkyňa je takisto nútená rešpektovať iné, predošlé rozhodnutie súdu, z jej pohľadu rovnako nespravodlivé, na základe ktorého právni predchodcovia žalovanej v 1. rade zlegalizovali stavbu, ktorú si v 60. rokoch minulého storočia svojvoľne bez povolení postavili na mieste, kadiaľ viedol prístup k pozemku žalobkyne. To, že sa súd prvej inštancie rozhodol aplikovať ustanovenie vo vzťahu k žalobkyni, je aspoň malou náplasťou na situáciu, v akej sa žalobkyňa napriek dlhoročnému vedeniu súdneho sporu a domáhania sa prístupu na svoj vlastný pozemok aj naďalej nachádza. Žalovaná v 1. rade v odvolaní tvrdí, že žalobkyňa sa v priebehu posledných rokov zbavila všetkého svojho nehnuteľného majetku, údajne značného rozsahu a nehnuteľnosti previedla na svoju dcéru. Žalobkyňa je v pokročilom veku, kedy si ešte za svojho života chce vysporiadať aj majetkové vzťahy so svojimi príbuznými. Je to bežný jav, ktorý sa v spoločnosti deje, že osoby v seniorskom veku si chcú dať na poriadok aj svoj majetok a zabrániť tak prípadným problémom, ktoré by teoreticky mohli nastať v dedení, najmä vo vzťahu ku svojim deťom. Žalobkyňa sa majetku nezbavila, nepredala tretím stranám, ale previedla ho na svoju dcéru. Nie je zaťažená nijakými dlhmi a preto môže so svojim majetkom disponovať podľa svojho uváženia. Táto skutočnosť je absolútne irelevantná pre posudzovanie, či súd v nejakom súdnom konaní aplikuje ustanovenie alebo nie. Taktiež žalobkyni nie je známe, odkiaľ žalovaná v 1. rade má informáciu, že žalobkyňa dostala za predaj svojho spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti - rodinný dom súp. č. 48 a parcely CKN č. 73/3 a 74 sumu cca 20.000,- Eur. Ide iba o domnienky rovnako nepodstatné pre výsledok konania. Tvrdenie žalovanej v 1. rade, že žalobkyňa nespĺňala v r. 2007 podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov ani sčasti, považuje iba za jej osobný názor. Takáto námietka po 12 rokoch od vydania rozhodnutia súdu nemá nijakú váhu. Ďalej žalobkyňa zdôraznila, že pre aplikáciu nie je rozhodujúce čisto formálne zisťovanie majetkovej situácie strán, preto podľa jej názoru nie je ani potrebné, aby žalobkyňa preukazovala výšku svojho dôchodku. Ak by však aj bola podstatná výška mesačného príjmu, treba vziať do úvahy aj dĺžku poberania starobného dôchodku. Žalobkyňa je oproti žalovanej v 1. rade nepomerne dlhšie na starobnom dôchodku, v pracovnom procese nie je už minimálne tri desaťročia a jej zdravotný stav je dlhodobo zlý (je už ležiaca a náklady na jej liečbu nie sú zanedbateľné). Pokiaľ ide odvolanie proti výroku, ktorým súd uložiť žalovanej v 1. rade povinnosť nahradiť trovy štátu v 1/3, žalobkyňa sa plne stotožňuje s odôvodnením vo vzťahu k predmetnému výroku a považuje ho za správne. Žalobkyňa naďalej tvrdí, že sú u nej dané dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia . S prihliadnutím na jej majetkové, sociálne a osobné postavenie by úhrada trov konania bola pre ňu neúnosná a dotkla by sa uspokojovania jej základných životných potrieb. Rovnako žalobkyňa poukazuje

na skutočnosť, že aplikácia aspoň čiastočne odstraňuje neprimeranú tvrdosť zákona, ktorú z dôvodu zamietnutia jej žaloby pociťuje. Vzhľadom na všetky vyššie uvádzané skutočnosti žalobkyňa žiada, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch potvrdil.

8. Na vyjadrenie žalobkyne reagovala žalovaná v 1. rade replikou, v ktorej uviedla, že v odvolaní nemusí byť uvedený odvolací dôvod poukazom na konkrétne písmeno ust. . V odvolaní je namietaná nesprávnosť aplikácie a výkladu ust. , z čoho je zrejmé, že odvolateľka rozhodnutiu súdu prvej inštancie vytýka, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Požiadavka poukazu na konkrétne písmeno ust. by znamenala prílišný formalizmus. Žalovaná v odvolaní dostatočne a rozsiahlo uviedla, z akých dôvodov rozhodnutie súdu o trovách považuje za nesprávne, čím splnila náležitosť odvolania podľa . Poukazuje na to isté uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. , na ktoré poukázala žalobkyňa vo svojom vyjadrení, v zmysle ktorého ustanovenie neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami (pozri nález Ústavného súdu ČR, ). Použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie solventná, alebo, že zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila, je lepšia ako u jej protistrany. Žalobkyňa v podanom vyjadrení uviedla, že ust. má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda dosiahnutie spravodlivosti, pokiaľ ide o vedenie sporu a výsledok. Žalobkyňa si uvedený záver nesprávne vykladá v zmysle, akoby cieľom mala byť kompenzácia jej neúspechu v súdnom spore, ktoré rozhodnutie ona považuje za nespravodlivé. Skutočnosti uvádzané žalobkyňou vo vyjadrení, týkajúce sa veci samej sú pre rozhodnutie o trovách konania právne irelevantné. To, že žalobkyňa označuje rozhodnutie súdu za nespravodlivé, je len jej osobný názor. Žalobkyňa vo vyjadrení spomína aj iné rozhodnutie súdu, ktoré bližšie nešpecifikovala, ktorým údajne mala žalovaná zlegalizovať svoju stavbu postavenú v 60. rokoch minulého storočia. Stavba vo vlastníctve žalovanej bola postavená v súlade s vtedajšou legislatívou, na stavbu mala žalovaná všetky potrebné povolenia, proti stavbe nikto nič nenamietal. Ide o zavádzajúce tvrdenie žalobkyne, s rozhodovaním o trovách konania absolútne nesúvisiace. Snahou týchto tvrdení žalobkyne vo vyjadrení je navodiť dojem nespravodlivosti všetkých súdnych rozhodnutí, ktorými bola žalobkyňa nejakým spôsobom dotknutá, aby tak dosiahla zdanie vhodnosti a legitimity aplikácie . Žalobkyňa potvrdila vo svojom vyjadrení, že svoj majetok previedla na svoju dcéru, čo odôvodnila svojím pokročilým vekom a potrebou usporiadať si majetkové pomery. Samozrejme táto pohnútka žalobkyne je z ľudského hľadiska úplne pochopiteľná, odvolateľka však poukazuje na tú skutočnosť, že za daných okolností nemožno odôvodňovať aplikáciu ust. poukazom na majetkovú situáciu žalobkyne. Žalobkyňa síce spochybnila, že za predaj podielu na rodinnom dome súp. č. 48 a parcely CKN č. 73/3 a 74 prijala kúpnu cenu 20.000,- Eur, ale neuviedla a nepreukázala, za koľko teda svoj spoluvlastnícky podiel na rodinnom dome predala. Takéto popretie tvrdenej skutočnosti je nepostačujúce. Z uvedených dôvodov žalovaná trvá na svojom odvolaní.

9. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací ( ) prejednal odvolanie žalovanej v 1. rade ako podané včas ( ), oprávnenou osobou (§ až 361 ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ až 358 ), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. a contrario , v rozsahu vyplývajúcom z ust. , z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. a a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné a nie sú podmienky na potvrdenie uznesenia ( ), ale čiastočne na jeho zmenu podľa a čiastočne na jeho zrušenie ( ).

10. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam a že svoje rozhodnutie o trovách konania nesprávne právne posúdil, podľa úvahy odvolacieho súdu žalovaná v 1. rade uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. a .

11. Rozsudok, okrem výroku o trovách štátu a o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 1. rade, nebol odvolaním napadnutý, nadobudol právoplatnosť ( ), preto nebol v uvedenom rozsahu v odvolacom konaní preskúmavaný.

12. Súd prvej inštancie aplikoval pri rozhodovaní o trovách konania ust. , , a .

13. Ustanovenia až upravujú predpoklady, za splnenia ktorých majú strany sporu (alebo tretie osoby) právo na náhradu trov konania, ktoré vynaložili. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane konania, ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

14. Podľa ust. , , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

15. Súd prvej inštancie s aplikáciou ust. v spojení s za úspech žalobkyne považoval zastavenie konania v časti o odstránenie plota, pretože k tomu došlo po začatí konania, na základe záverov znaleckého dokazovania; neúspešná bola v časti o určenie vecného bremena a náhrady škody. Berúc do úvahy uvedené súd prvej inštancie ustálil, že žalovaná bola v konaní úspešná v rozsahu 2/3 a žalobkyňa v rozsahu 1/3. V pomere vzájomnej úspešnosti tak žalovanej vzniká voči žalobkyni právo na náhradu trov konania v rozsahu 1/3 (2/3-1/3). Prihliadol však na dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalobkyne podľa ust. a žalovanej v 1. rade nepriznal ani čiastočnú náhradu trov konania, a to napriek tomu, že sú naplnené predpoklady na priznanie náhrady trov konania žalovaným podľa ust. (k tomu viac nižšie v odôvodnení tohto uznesenia).

16. Žalovaná v 1. rade v odvolaní, okrem iného, namietala, že predmetom konania boli celkom štyri nároky, ktorých sa žalobkyňa v konaní domáhala, a nie iba tri, ako nesprávne uvádza súd prvej inštancie. Jedná sa o návrh na odstránenie drôteného plota so stĺpikmi a betónovým základom, postaveného na pozemku žalobkyne, v ktorej časti bolo konanie na základe späťvzatia žaloby zastavené uznesením súdu z 12. februára 2018; ďalej je to návrh o určenie, že vlastníkovi parcely CKN č. XXX/2 o výmere 617 m2, druh záhrady zapísanej na LV č. XXX v katastrálnom území L. M. svedčí vecné bremeno, tretím nárokom sa žalobkyňa domáhala uloženia povinnosti žalovaným zdržať sa akýchkoľvek zásahov do výkonu vlastníckych práv a štvrtý nárok uplatňovaný žalobkyňou sa týkal náhrady škody v sume X.XXX,XX Eur s prísl.

17. Z vyššie uvedeného nepochybne vyplýva, že žalobkyňa (a jej právni predchodcovia) uplatnili v tomto spore viacero nárokov, ktoré súd prejednával v jednom konaní. Je potrebné dať za pravdu žalovanej v 1. rade, že sa skutočne nejednalo o tri, ale o štyri nároky uplatnené od podania žaloby na súde. Vyplýva to z podania žalobkyne z 23.3.2017, ktoré je obsahom spisu na č. listu 676. Na druhej strane však odvolací súd nesúhlasí tak s názorom súdu prvej inštancie, ako ani s názorom žalovanej v 1. rade, v nazeraní na spôsob, ktorým je potrebné ustáliť pomer úspechu strán v spore v prípade, ak je jeho predmetom viac samostatných nárokov.

18. V prípade, ak súd prejednáva v spoločnom konaní viacero právnych vecí, považuje sa pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania každá z týchto vecí za samostatnú. V takom prípade treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov ( a , od 1. júla 2016 ust. , ), ďalej zvážiť, či rozhodnutie o výške plnenia nezáviselo od znaleckého posudku alebo úvahy súdu ( ), a to samostatne vo vzťahu ku každej z týchto vecí. Uvedené konania o čiastkových nárokoch majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. októbra 2012, sp. zn. ).

19. Inšpiratívnym v tejto otázke je aj názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v uznesení zo 4. apríla 2013, sp. zn. , v zmysle ktorého v prípade, ak súd prejednáva nárok na náhradu škody, ktorá je vymedzená jednotlivými zložkami práva na náhradu škody, tieto jednotlivé zložky na náhradu škody sa prejavujú ako samostatné dielčie nároky vyplývajúce z určitého zodpovednostného vzťahu. Existencia týchto dielčich nárokov je od seba nezávislá; jednotlivý dielči nárok môže vzniknúť bez toho, aby súčasne vznikli aj ďalšie nároky. Jednotlivé dielče nároky na náhradu škody sú podľa hmotného práva úplne samostatné, nakoľko predpoklady ich vzniku sú odlišné a tiež vznikajú v rôznom (inom) čase. So samostatnosťou dielčich nárokov na náhradu škody je nutné počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania (porovnaj R 10/1976, R 28/1970, obdobne vec Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Z uvedeného teda vyplýva, že pre účely rozhodnutia o náhrade trov konania v prípade, ak súd prejednáva nárok na náhradu škody, ktorá je vymedzená jednotlivými zložkami práva na náhradu škody, je treba samostatne posúdiť mieru úspechu a neúspechu účastníkov (§ 142 ods. 1 a ods. 2

, od 1. júla 2016 ust. 255 ods. 1, 2 ), a to samostatne vo vzťahu ku každému nároku osobitne. Konania o čiastkových nárokoch na náhradu škody majú totiž spoločné iba to, že sa o nich rozhoduje v jednom konaní.

20. Aj keď súd prvej inštancie nepriznal žalovanej v 1. rade náhradu trov konania podľa pomeru úspechu v konaní z dôvodu aplikácie ust. , je nepochybné, že samotný spôsob ustálenia pomerného úspechu žalobkyne a žalovanej v 1. rade prvoinštančným súdom nie je správny, a to nielen z dôvodu, že nezohľadnil všetky štyri nároky uplatnené žalobkyňou, ale predovšetkým z dôvodu, že pri výpočte pomeru úspechu strán vychádzal z celkového počtu nárokov uplatnených v konaní, nie z úspechu v jednotlivých nárokoch samostatne.

21. Súčasná právna úprava umožňuje nepriznať náhradu trov konania strane sporu, ktorá má inak na náhradu trov právo (ust. ), iba z dôvodov uvedených v ust. , teda súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.

22. V dôvodovej správe k citovanému ustanoveniu je uvedené, že sa opätovne prejavuje princíp arbitrárneho poriadku, v ktorom súd disponuje aj procesným inštrumentáriom na hodnotenie skutočností a nárokov, ktoré jednoznačným spôsobom neboli preukázané a spravidla objektívne preukázateľné nie sú. upustilo od príkladného výpočtu okolností, ktoré má a môže v rámci svojho rozhodovania zohľadniť. Aplikácia citovaného ustanovenia pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú kumulatívne splnené dve podmienky: jedná sa o dôvody hodné osobitného zreteľa a o výnimočné okolnosti.

23. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti, zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povahu a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, , autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942)

24. Vychádzajúc zo stále aktuálnej a aplikovateľnej judikatúry, pre to, aby súd mohol zodpovedne posúdiť celý komplex dôvodov významných z hľadiska ustanovenia (predtým ), musí nevyhnutne najskôr poznať všetky doň patriace okolnosti, pretože len na tomto základe môže potom so znalosťou veci niektorým z nich priznať prioritu pred ostatnými (porovnaj tiež rozsudky najvyššieho súdu sp. zn. , a sp. zn. ).

25. Súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí o trovách konania dospel k záveru, že pomery na strane žalobkyne jednoznačne odôvodňujú aplikáciu ustanovenia , nakoľko žalobkyňa mala v čase jeho rozhodovania 85 rokov a jej jediným príjmom je dlhodobo starobný dôchodok. Podľa názoru súdu prvej inštancie by preto povinnosť žalobkyne hradiť trovy konania protistrane bola neúnosná a dotkla by sa uspokojovania jej základných životných potrieb. Zdôraznil, že žalobkyňa už v roku 2007 spĺňala podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Súd prvej inštancie vzal tiež do úvahy, že ide o dlhodobo trvajúci súdny spor, ktorý začal ešte právny predchodca žalobkyne z dôvodu ochrany svojho vlastníckeho práva. Zároveň uviedol, že dopad takéhoto rozhodnutia nebude mať pre žalovaných nepriaznivé dôsledky.

26. Žalovaná v 1. rade napáda správnosť tohto rozhodnutia z viacerých dôvodov, ktoré odvolací súd považuje bezo zvyšku za opodstatnené.

27. Po posúdení dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania neskúmal a nezohľadnil všetky dôvody relevantné pre rozhodnutie o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 1. rade v predmetnej veci vo svetle zákonných predpokladov pre nepriznanie trov podľa . Predovšetkým vzhľadom na odstup času od rozhodnutia o oslobodení žalobkyne od súdnych poplatkov vo veci neprihliadol na zmenené okolnosti na strane žalobkyne, ktoré súd prvej inštancie ani nezisťoval.

28. V nadväznosti na vyššie uvedené však odvolací súd akcentuje, že ani priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov žalobkyni nepredstavuje samo o sebe skutočnosť, pre ktorú súd protistrane neprizná

náhradu trov konania a v tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor, vyslovený Ústavným súdom SR v uznesení z 8. marca 2017, sp. zn. , v zmysle ktorého „iba zo samotnej skutočnosti, že sťažovateľke bol Centrom právnej pomoci priznaný nárok na bezplatnú právnu pomoc, nie je možné vyvodiť, že jej osobné a majetkové pomery odôvodňujú nepriznanie náhrady trov konania úspešnému účastníkovi z dôvodov hodných osobitného zreteľa“.

29. Odvolateľka tiež namieta, že nielen na strane žalobkyne, ale na rovnako na strane žalovanej v 1. rade (ktorá je rovnako starobnou dôchodkyňou) existujú dôvody hodné osobitného zreteľa podľa , a to tak dôvody sociálne, majetkové, ako i zdravotné.

30. Zo slovného znenia ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane konania; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený. Pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom všetkých strán konania a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť, ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávneného účastníka. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. , sp. zn. , či sp. zn. ) ani ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť.

31. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu žalobkyne a žalovanej v 1. rade zo všetkých vyššie uvedených dôvodov považuje odvolací súd za nepresvedčivé a nanajvýš nedostatočné. Je zrejmé, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania nezohľadnil všetky dôvody relevantné pre rozhodnutie o trovách konania v predmetnej veci vo svetle uvedených zákonných predpokladov pre nepriznanie trov úspešnej (úspešnejšej) strane sporu podľa . Odôvodnenie uznesenia, čo do odvolaním napadnutej časti, nedáva dostatočnú odpoveď, ktoré zo zákonných predpokladov pre nepriznanie trov v uvedených okolnostiach prípadu súd prvej inštancie vidí. Súd je povinný aj pri rozhodovaní o trovách konania postupovať tak, aby svojím rozhodnutím naplnil princíp, podľa ktorého bol povinný pri nachádzaní práva rešpektovať skutočný zmysel a podstatu základných (a aj jednoduchých) práv zúčastnených osôb, teda aby nepostupoval prísne formalisticky, ale aby dal priechod spravodlivosti.

32. Za vyššie uvedenej situácie odvolaciemu súdu neostala iná možnosť, ako rozhodnutie vo výroku o trovách konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou v 1. rade zrušiť a v rozsahu zrušenia vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade s ust. .

33. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade je dôvodné aj v časti týkajúcej sa výroku rozsudku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť nahradiť trovy štátu.

34. Štátu ex lege vznikol nárok na náhradu trov, ktoré skutočne vynaložil, a to napriek tomu, že procesná úprava ustanovenie analogické , platného a účinného do 30.júna 2016, neobsahuje. Aplikáciou základného princípu uvedeného v s použitím ustanovenia v spojení s ustanovením a je možné štátu náhradu trov konania voči neúspešnej strane sporu priznať aj za právnej úpravy .

35. Pokiaľ ide o subjekt, ktorý je povinný nahradiť trovy konania štátu v preskúmavanej veci, odvolací súd nezdieľa názor súdu prvej inštancie, ak túto povinnosť uložil žalovanej v 1. rade. Pri rozhodovaní o trovách štátu je nutné vychádzať z výsledkov rozhodnutia vo veci samej, v ktorých bola žalovaná v 1. rade viac úspešná ako žalobkyňa, preto niet zákonného dôvodu, z ktorého by vyplývala žalovanej v 1. rade povinnosť nahradiť trovy konania štátu.

36. Nakoľko však v danom prípade existovali podmienky pre zmenu rozsudku v tejto časti, odvolací súd predmetný výrok o trovách štátu v súlade s ust. zmenil tak, že štát nemá právo na náhradu trov konania voči žalovanej v 1. rade.

37. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie aj o trovách tohto odvolacieho konania ( ).

38. Rozhodnutie bolo prijaté senátom pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti uzneseniu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorých sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. .