Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_1Sa-3-2020.pdf
PDF · 117.83 KB
Case nature
Area
Subarea
1Sa/3/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: N. F., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť M. F. L., bez dokladov totožnosti, G. Z. X. - M., toho času miesto pobytu Ú. B. E. B. H., Z.Ú. XX, M., zastúpený Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídiu Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 17.01.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-33-012/2019- AV zo dňa 31.12.2019, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky č. PPZ-HCP-Ba12-33-012/2019-AV zo dňa 31.12.2019 týkajúce sa žalobcu N. F., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti M. F. L., bez cestovného dokladu.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca N. F., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti M. F. L., bez cestovného dokladu, t.č. umiestnený v Ú.G. B. E. H. M. bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-BA12-33-012/2019-AV z 31.12.2019 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 31.12.2019 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky pod č. PPZ-HCP-BA12-33-008/2019-AV podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnkov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) zaistil dňom 31.12.2019 účastníka konania: N. F., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti M. F. L., bez cestovného dokladu a umiestnil ho v Ú. B.K. E. B. H. M. (v ďalšom texte aj: „Ú. M.“). Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.06.2020.
2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol 31.12.2019 kontrolovaný hliadkou, pričom nevedel preukázať svoju totožnosť. Vzhľadom na túto skutočnosť voči nemu bolo začaté konanie o administratívnom vyhostení a vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, pretože na území Slovenskej republiky má neoprávnený pobyt. V rozhodnutí o vyhostení mu lehota na vycestovanie určená nebola. Vo vzťahu k alternatívam k zaisteniu (v zmysle § 89 ZoPC) uviedol, že z vyjadrení účastníka konania je nepochybné, že stanovené podmienky v zmysle citovaného ustanovenia by nevedel splniť, pretože nevie preukázať zabezpečenie ubytovania na území SR, ani finančné zabezpečenie svojho pobytu a z týchto dôvodov správny orgán alternatívu voči jeho zaisteniu neuložil. Pokiaľ sa týka stanovenej dĺžky doby zaistenia uviedol,
že túto stanovil podľa § 88 ods. 4 ZoPC na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.06.2020. Uviedol, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR, táto sa môže skrátiť a jej presná dĺžka sa nedá určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Taktiež budú vykonané lustrácie v príslušných evidenciách policajného zboru a pôjde o konanie aj za účelom zistenia skutočného mena, priezviska, dátumu narodenia a štátnej príslušnosti. Rovnako oslovené bude taktiež veľvyslanectvo domovskej krajiny a iné autority v domovskej krajine účastníka konania. V spolupráci s Ú. M.T. bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR, bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenia a materiálne, ako aj personálne zabezpečenie prepravy. Záverom konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení.
3. Z rozhodnutia o zaistení ďalej vyplýva, že vyplýva, že žalovaný rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA12-33-008/2019-AV zo dňa 31.12.2019 podľa § 77 ZoPC v konaní o administratívnom vyhostení cudzinca (žalobcu) podľa § 82 ods. 1 písm. b/ ZoPC administratívne vyhostil žalobcu podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Zároveň podľa § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na § 82 ods. 3 písm. b/ ZoPC uložil žalobcovi zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného roka s tým, že podľa § 82 ods. 9 písm. a/ ZoPC lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Podľa § 83 ods. 2 písm. b/ ZoPC policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88 ZoPC.
4. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 17.01.2020 podanou prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-33-012/2019-AV zo dňa 31.12.2019, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobcu na účel výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.06.2020.
5. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie žalovaného o zaistení vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je zároveň nepreskúmateľné. Zaistenie žalobcu je neúčelné a neefektívne, keďže ho nemožno vyhostiť do domovskej krajiny, ani do inej krajiny. Žalovaný pochybil, keď v konaní o zaistení, ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nezaoberal skúmaním účelnosti a efektívnosti jeho zaistenia a nezaoberal sa ani skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia a v rozpore so zákonom o pobyte cudzincov v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu v rozpore s ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov neuviedol krajinu, do ktorej má byť vyhostený. Iba na tretej strane napadnutého rozhodnutia spomenul (v súvislosti so stanovenou dĺžkou doby zaistenia), že bude vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny, ktorou je v predmetnej veci M.. Poukazoval na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ako aj na ustanovenia Návratovej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“). V súvislosti s nemožnosťou vyhostenia žalobcu poukazoval na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu SR. Dodal, že aj keď žalovaný nestanovil krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený, pri stanovení dĺžky doby zaistenia spomenul, že bude vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny, teda M., avšak v konaní nijakým spôsobom nezisťoval aké podmienky prevládajú v M. a aké zaobchádzanie by mu v prípade návratu hrozilo. Uvedené je nanajvýš dôležité z pohľadu predpokladu a úspešnosti, respektíve vyhostiteľnosti žalobcu z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“). Žalovaný pochybil tým, že v konaní nezadovážil žiadne informácie o situácii v krajine, kam má byť údajne vyhostený a či je jeho vrátenie prípustné v zmysle článku 3 Dohovoru a zákona o pobyte cudzincov. Vyhostenie žalobcu do M. za súčasnej bezpečnostnej situácii a pretrvávajúci vojenský konflikt by znamenalo porušenie článku 3 Dohovoru, ako aj porušenie medzinárodného princípu non-refoulement. Zdôraznil, že v krajine existuje vysoké riziko teroristických útokov, politicky, aj kriminálne motivovaných únosov a celkovo násilnej kriminality, a to aj na vládou kontrolovaných územiach. Vysoké je aj riziko zranenia alebo smrti pri explózii nevybuchnutej munície alebo nástražných výbušnín a mín. Presuny po krajine komplikuje množstvo kontrolných stanovíšť, ktoré ovládajú provládne alebo protivládne sily, prípadne lokálne milície. Rovnako aj Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR
(MZVaEZ SR) neodporúča slovenským občanom cestovať do M. vzhľadom na prebiehajúcu občiansku vojnu. Cesta do M. a prípadný pohyb po krajine sú podľa jeho varovania spojené s vysokým rizikom pre bezpečnosť a život.
6. Ďalej zdôraznil, že za takejto situácie bolo povinnosťou žalovaného uviesť v rozhodnutí o vyhostení a následne aj v rozhodnutí o zaistení konkrétnu krajinu, kam sa rozhodol údajne žalobcu vrátiť, následne vyhodnotiť účelnosť a efektívnosť zaistenia žalobcu vo vzťahu k tejto krajine, zaoberať sa v konaní a následne vyhodnotiť a riadne odôvodniť možné prekážky vyhostenia žalobcu na územie tejto krajiny, pričom mal mať aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník vrátený. Mal za to, že v predmetnej veci neprichádza do úvahy ani vrátenie žalobcu na územie inej členskej krajiny alebo tretej krajiny, nakoľko z vyjadrenia žalobcu vyplynulo, že po celú dobu jeho úteku zo M. prechádzal viacerými krajinami bez toho, aby bol niekde požiadal o azyl alebo mal niekde oprávnený pobyt. Žiadna iná tretia krajina neprijme žalobcu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V domovskej krajine žalobcu prebieha ozbrojený konflikt. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne, aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu mal za to, že ani zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných cudzincov“ je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Žalovaný má v prípade zistenia neúčelnosti zaistenia cudzinca zákonnú možnosť odložiť výkon rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 ZoPC, pričom žalovaný pochybil, keď sa týmito možnosťami v prejednávanom prípade nezaoberal, ani ich následne nevyhodnotil.
7. Zároveň namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia, pričom žalovaný stanovil maximálnu dobu zaistenia šesť mesiacov. Dával do pozornosti tú skutočnosť, že žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť žalobca vyhostený a teda nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia. Rovnako nie je zrejmé, aké konkrétne úkony má žalovaný na mysli, keď tvrdí, že bude vykonávať úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu do domovskej krajiny (teda M.), keďže Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia vojny nevyhosťuje cudzincov do M. z dôvodu pretrvávajúceho ozbrojeného konfliktu a z dôvodu vysoko rizikovej bezpečnostnej situácie pre každého, kto na jej územie vstupuje. V napadnutom rozhodnutí žalovaný neuviedol dostatočne dôkazné prostriedky, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ktorými odôvodňuje svoje právne závery, iba nanajvýš blankytne a formálne uvádza, že bude vo veci vykonávať úkony a bude zabezpečovať materiálne proces vyhostenia. Neuviedol, aké konkrétne úkony bude musieť zariadenie pre cudzincov vykonať za účelom vyhostenia žalobcu, ktorý zastupiteľský úrad požiadal o vystavenie náhradného cestovného dokladu, či je vystavenie náhradného cestovného dokladu vôbec možné a či je zrealizovanie cesty v prvom rade bezpečné. Žalovaný teda neodôvodnil náležite a na individuálnom princípe prejednávania veci dĺžku stanovenej doby zaistenia žalobcu. Ide o závažné pochybenie a podstatnú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť rozhodnutia ako celku. Keďže zaistenie žalobcu je predovšetkým neúčelné a v rozpore s Dohovorom, navrhol, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a zároveň nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
8. Žalovaný vo vyjadrení z 31.01.2020 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že zástupca žalobcu sa vo veľkej miere zaoberá účelnosťou a efektívnosťou zaistenia z pohľadu reálnej vyhostiteľnosti žalobcu. K danému dodal, že žalobca bol dňa 31.12.2019 zaistený na základe vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení z 31.12.2019 a doba zaistenia bola stanovená najviac do 28.06.2020. Zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je reálne vyhostenie žalobcu z územia SR. Žalobca bol zadržaný vo vozidle prevádzačov a svojim úmyselným konaním porušil hneď niekoľko zákonných noriem platných na území SR. V žiadnom prípade zo strany žalovaného nemohlo ísť o nesprávne právne posúdenie veci a skutkový stav bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Žalobca - cudzinec, ako právne spôsobilý subjekt je povinný dodržiavať právne predpisy platné na území SR, medzinárodné zmluvy a dohovory a rešpektovať ich. V prípade, že nerešpektuje zákony, musí niesť za porušenie zákona zákonom stanovené opatrenia a sankcie.
9. Vo vzťahu k stanovenej dobe zaistenia do 28.06.2020 argumentoval, že túto stanovil v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC po dôkladnom vyhodnotení osoby žalobcu, pričom vychádzal zo skutočností všeobecne známych z jeho praxe, keďže túto dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko závisí od viacerých nepredpokladaných faktorov. Dodal, že počas celej doby zaistenia bude postupovať
v súlade s ustanovením § 90 ods. 1 písm. d/ ZoPC a po celú dobu skúmať, či trvá účel zaistenia. Podotkol, že žalobca chce zrejme danými vyjadreniami docieliť, aby žalovaný v prípade zaistenia vydával väčšie množstvo rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia, čo by viedlo k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov, ako aj súdov.
10. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 13.02.2020 dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná.
11. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
12. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
13. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
14. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.
15. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
16. Podľa čl. 3 Dohovoru, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
17. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
18. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
19. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
20. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
21. Podľa § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. - Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
22. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
23. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil
správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
24. Predmetom súdneho prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-33-012/2019-AV z 31.12.2019, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 28.06.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v Ú. M..
25. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- BA12-33-008/2019-AV z 31.12.2019 žalovaný v zmysle § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu podľa § 77 ods. 1 ZoPC. Zároveň žalobcovi podľa § 77 ods. 1 ZoPC s poukazom na § 82 ods. 3 písm. b) ZoPC uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného (1) roka s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. V zmysle § 83 ods. 2 písm. b) ZoPC policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88 ZoPC. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený určená nebola.
26. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ ZoPC je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Z daného vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa zákonného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že podkladom pre zaistenia žalobcu je existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dna 31.12.2019. Účelom zaistenia v zmysle citovaného ustanovenia je realizácia administratívneho vyhostenia.
27. Žalobca bol teda zaistený podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC v zmysle ktorého, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
28. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
29. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. 9Sža/23/2010 zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov.
30. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení je preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá.
31. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 264/09 zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný
hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore.
32. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 147/2013 z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.
33. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia, nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie nie je uvedená krajina kam má byť žalobca vyhostený. Samotný žalovaný v odôvodnení stanovenej dĺžky doby zaistenia uvádza, že bude dopytované aj veľvyslanectvo domovskej krajiny žalobcu - M.. Žalovaný však vôbec nezisťoval, aké sú podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. ako sám uvádza, že nemusí byť žalobca vyhostený do M., aké sú tieto podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná ho prijať, resp. ako sa v danej krajine aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia účelu jeho zaistenia, keďže jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajiny v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že v krajine pôvodu žalobcu prebieha ozbrojený konflikt, čím existujú prekážky jeho reálneho vyhostenia do tejto krajiny. Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu pri posudzovaní štátnych príslušníkov M., pokiaľ ide o účelnosť ich zaistenia, možno uzavrieť, že ide o tzv. „nevyhostiteľných cudzincov“, ktorých zaistenie je pre neefektívnosť a neúčelnosť v rozpore s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru.
34. Žalobca v správnej žalobe takisto namietal, že preskúmavané rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej doby zaistenia najmä ak žalovaný využil maximálnu možnú zákonom povolenú dobu zaistenia. Ohľadne stanovenej doby zaistenia žalovaný uviedol, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR, môže sa aj skrátiť a jej presná dĺžka sa nedá určiť. Budú vykonané lustrácie v príslušných evidenciách policajného zboru, bude sa zisťovať jeho skutočné meno, priezvisko, dátumu narodenia a štátna príslušnosť. Bude taktiež dopytované veľvyslanectvo domovskej krajiny a iné autority v jeho domovskej krajine a v spolupráci s Ú. M. sa budú vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu.
35. Pri posudzovaní otázky účelnosti zaistenia a stanovenej dĺžky doby zaistenia správny súd poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 1SZa/7/2016 z 05.04.2016 v zmysle ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. (...) Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“
36. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec
môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
37. Správna úvaha žalovaného týkajúca sa stanovenia doby zaistenia vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Stanovenú dobu zaistenia nemožno posudzovať nezávisle od posudzovania účelnosti zaistenia rozvedenej vyššie a obzvlášť v prípade, keď žalovaný pristúpil k využitiu maximálnej dĺžky doby zaistenia. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nie je konkretizovaná krajina, kam má byť žalobca vyhostený, nie je zrejmé, na akom základe dospel žalovaný k stanoveniu dĺžky doby zaistenia. V prípade štátnych príslušníkov M. je všeobecne známe, že SR nevyhosťuje týchto štátnych príslušníkov do domovskej krajiny z dôvodu bezpečnostnej situácie v krajine, pričom súdu nie je známy prípad, aby títo boli vyhosťovaný na územie inej tretej krajiny, ktorá by bola ich ochotná prijať. Žalovaný vôbec neuviedol z čoho konkrétne vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ani nešpecifikoval, ohľadne čoho bude dopytované veľvyslanectvo domovskej krajiny, pričom uznáva, že touto krajinou je M.. Rovnako nešpecifikuje aká konkrétna doba na vybavenie náhradného cestovného dokladu je nevyhnutná v prípade štátnych príslušníkov M.. Naviac sa žalovaný v odôvodnení dlžku doby zaistenia odôvodnil aj tým, že počas tejto doby prebehne konanie za účelom zistenia skutočného mena, priezviska a dáta narodenia, ako aj jeho štátnej príslušnosti. Správny orgán k tomu dodáva, že ani z rozhodnutia o vyhostení a ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že o identite žalobcu vzniká pochybnosť. Žalovaný teda stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil na individuálnom princípe, čo má vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
38. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ- HCP-BA12-33-012/2019-AV zo dňa 31.12.2019 zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bola bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa § 175 ods. 2 SSP.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.