Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/94/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Deákovej a sudcov JUDr. Jany Haluškovej a JUDr. Jozefa Zlochu ako členov senátu, v spore žalobcu Ing. PaedDr. C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, V. V., zastúpeného KOŽÁK & Partners, s.r.o. IČO: 52 408 221, so sídlom advokátskej kancelárie v Banskej Bystrici, Nám. SNP 13, proti žalovanému Generálnemu riaditeľstvu Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom v Bratislave, Šagátova 1, o uplatnenie nárokov v súvislosti s porušením zásady rovnakého zaobchádzania, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č.k. -104 zo dňa 24.01.2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Odvolaním napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu sumu 1.590,-Eur, ktorá by zodpovedala odmene navrhnutej jeho priamym nadriadeným, a aby sa mu žalovaný písomne ospravedlnil v znení: „Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže sa týmto ospravedlňuje Ing. PaedDr. C. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, V. V., XXX XX za to, že v dôsledku neudelenia odmeny podľa pri prvom skončení jeho služobného pomeru po splnení nároku na výsluhový dôchodok došlo vo vzťahu k menovanému k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania formou priamej diskriminácie mojej osoby.“ 1.1 Z dôvodov rozsudku okresného súdu vyplýva, že opierajúc sa o ustanovenia o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej v texte aj len „z.č. “), , , , , o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou (ďalej v texte aj „z.č. “ alebo „Antidiskriminačný zákon“ alebo aj „ADZ“), vychádzal zo skutkového stavu, že žalobca viac ako 25 rokov vykonával štátnu službu v Zbore väzenskej a justičnej stráže (ďalej len „“) na rôznych pozíciách a naposledy zastával funkciu zástupcu riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody v Banskej Bystrici pre ekonomické veci, a to počnúc dňom 01.12.2012; jeho služobný pomer bol ukončený 28.02.2017 na základe ním podanej žiadosti o uvoľnenie zo dňa 20.12.2016. Súčasne v deň podpísania žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru sa žalobca listom obrátil na ministerku spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerka“) s upozornením na niektoré porušenia zákonnosti v , ako aj so žiadosťou o osobné stretnutie. Svojho priameho nadriadeného - riaditeľa ústavu na výkon trestu odňatia slobody plk. Mgr. E. M. (ďalej aj „riaditeľ ústavu“) informoval o podaní tohto listu ako aj o tom, že zároveň bude o liste informovať aj generálneho riaditeľa . Dňa 07.02.2017 sa žalobca osobne stretol s ministerkou a podrobne jej vysvetlil potrebné skutočnosti o nezákonných postupoch

pri verejnom obstarávaní IP telefónov, pri tzv. bezplatne dodaných jablkách v roku 2014, vykonávacom internom predpise, upravujúcom platové náležitosti príslušníkov, ako aj o majetkových priznaniach či personalistike. Žalobca aj v rokoch 2013-2014 podával podnety, v ktorých upozorňoval na nedostatky v , napriek tomu bol viackrát počas služobného pomeru disciplinárne odmenený; pri (prvom) skončení služobného pomeru v zmysle žalobca však odmenu nedostal. 1.2 Okresný súd skúmal, či žalobca túto odmenu nedostal z dôvodu, že upozornil na porušenia zákonnosti v v liste ministerke zo dňa 20.12.2016, t.j. či je daná príčinná súvislosť medzi konaním žalobcu a neudelením odmeny žalovaným, a teda či došlo zo strany žalovaného k priamej diskriminácii žalobcu tým, že mu v dôsledku podania listu odmenu neudelil, či mohlo dôjsť k diskriminácii žalobcu aj inak (tzv. iné postavenie), čo znamená zistiť, prečo s niektorými príslušníkmi zboru bolo zaobchádzané výhodnejšie, pretože títo (minimálne štyria) odmenu dostali. 1.3 Súd prvej inštancie konštatoval, že odmenu priznáva generálny riaditeľ , riaditeľ ústavu takúto právomoc nemá. V prípade žalobcu bola navrhnutá odmena v najvyššej možnej výške, t.j. 60% z dôvodu, že žalobca odpracoval viac ako 25 rokov. Odmenu v maximálnej výške 40% dostal v roku 2016 vedúci útvaru vnútornej kontroly Ing. X. U.. Nie je však relevantné to, či v prejednávanom prípade existujú osoby, ktorým nebola odmena priznaná vôbec alebo bola priznaná v menšej miere, podstatné je, že existujú osoby v pozícii komparátora, t.j. osoby, ktoré sa nachádzali alebo boli porovnateľné so situáciou žalobcu a bolo s nimi zachádzané priaznivejšie ako so žalobcom; takéto štyri osoby žalobca označil. 1.4 Žalobca nerozporoval právomoc žalovaného o (ne)udelení odmeny, ale jeho rozhodnutie nemôže byť založené na subjektívnom hodnotení bez toho, aby to malo relevanciu k objektívnym okolnostiam. Hoci žalovaný až doposiaľ neuviedol, prečo odmenu neudelil, okresný súd ustálil, že žalobca jednoznačne neurčil a nekonkretizoval dôvod, z ktorého vyvodzuje, že s ním žalovaný nezaobchádzal rovnako, resp. ho znevýhodnil a porušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Na jednej strane žalobca tvrdí, že splnil všetky zákonné podmienky pre udelenie odmeny a odmenu dostať mal, na druhej strane tvrdí, že ju nedostal preto, lebo poukázal na nezákonnosti v a domnieva sa, že ďalší štyria v žalobe označení príslušníci odmenu dostali, pretože žiadne sťažnosti či podnety nepodali. Žalobca neodpovedal na otázku súdu, či dôvodom jeho žaloby je to, že nedostal odmenu pre poukázanie na nezákonnosti alebo to, že odmenu nedostal, hoci bol lepšie hodnotený ako ostatní príslušníci zboru; uviedol len, že v spoločnosti je to tak, že existuje určité percento ľudí, ktorí poukážu na nedostatky, iní zasa nie. 1.5 Okresný súd uzavrel, že časové súvislosti podania žiadosti o uvoľnenie zo služobného pomeru, list ministerke z toho istého dňa, osobné stretnutie s ňou a ukončenie služobného pomeru - 20.12.2016, 20.12.2016, 07.02.2017, 28.02.2017 - sa javia ako spôsobilé vyvolať domnienku, že žalobca nedostal odmenu pri skončení služobného pomeru z dôvodu zaslania listu ministerke, avšak pre prijatie záveru, či došlo alebo nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania je potrebné vziať do úvahy všetky objektívne okolnosti a súvislosti a nezamerať sa len na jednu, v tomto prípade časovú súvislosť. Súd sa tiež musí zamerať aj na zistenie, či niektorá zo žalobcom tvrdených skutkových okolností mohla mať za následok porušenie zásady rovnakého zaobchádzania zo strany žalovaného. 1.6 Nesporne bol žalobca počas viac ako 25 rokov služby v zbore za svedomité plnenie služobných úloh viackrát odmenený, či už na základe rozhodnutia riaditeľa ústavu alebo na základe rozhodnutia generálneho riaditeľa ; faktom je, že žalobca dňa 20.12.2016 popri žiadosti o ukončenie služobného pomeru nedal podnet na prešetrenie nezákonnosti v prvýkrát; už v rokoch 2013 a 2014 listami upozorňoval vtedajšieho ministra spravodlivosti na nedostatky v činnosti zboru a ani raz sa v uvedených rokoch nestalo, že by žalobca nedostal odmenu za kvalitné plnenie úloh a za vykonávanie služobných úloh nad rozsah zverených činností; v roku 2014 dokonca dvakrát na základe dvoch rozkazov generálneho riaditeľa zo dňa 28.08.2014 a 26.11.2014. Nepreukázalo sa pravdivým ani to, že keď v tom čase, keď podal podnety, bol na čele zboru iný generálny riaditeľ, pretože aj po zmene generálneho riaditeľa boli žalobcovi v rokoch 2015 a 2016 udelené odmeny. Navyše, ak došlo k zmene generálneho riaditeľa už ku koncu roku 2014, tak aj o odmene zo dňa 26.11.2014 už mohol rozhodovať súčasný generálny riaditeľ . 1.7 Keďže žalobca bol príslušníkom zboru, ktorý v roku 2017 ukončil služobný pomer uvoľnením na jeho žiadosť, a to konkrétne v Ústave na výkon trestu odňatia slobody V. V.-M., súd považoval za komparátora všetkých príslušníkov v jednotlivých ústavoch a aj na generálnom riaditeľstve , pretože sa na týchto všetkých príslušníkov zboru vzťahuje ten istý právny predpis s rovnakými zákonnými predpokladmi pre ukončenie služobného pomeru uvoľnením (nie prepustením) v roku 2017. Nepatrí len k tej skupine príslušníkov zboru, ktorí ukončili služobný pomer v roku 2017 uvoľnením a zároveň dostali aj odmenu podľa Zákona o policajnom zbore, teda nie je možné porovnávať ho

len s tými príslušníkmi, ktorí boli podľa neho vo výhodnejšom postavení bez toho, aby vzal do úvahy aj ostatných, ktorí rovnako skončili služobný pomer a odmenu nedostali. 1.8 Hoci žalobca spochybňoval pravdivosť anonymizovaného zoznamu príslušníkov predloženého žalovaným, v spore nepreukázal a neuviedol ani jednu okolnosť, ktorá by tieto údaje, uvedené v zoznamoch, spochybnila. Skutočnosť, že tieto zoznamy sú anonymizované, vyplýva z ochrany osobných údajov ako aj zo skutočnosti, že údaje o jednotlivých príslušníkoch zboru ako štátnych zamestnancov sú súčasťou osobného spisu každého jedného z nich a vzťahuje sa na nich povinnosť mlčanlivosti, ktorá trvá aj po skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Preto námietka žalobcu, že tieto údaje by nemali byť pravdivé, je nedôvodná. Zo zoznamov súd zistil, že na generálnom riaditeľstve v roku 2017 (príloha č. 1) sa nevyskytla ani jedna osoba, ktorá by pri ukončení služobného pomeru nedostala odmenu v zmysle Zákona o policajnom zbore. Situácia v jednotlivých ústavoch (príloha č. 2) bola odlišná v tom, že v roku 2017 celkom 148 príslušníkov pri ukončení služobného pomeru nedostalo odmenu podľa citovaného zákona, pričom 15 z nich bolo zaradených na rovnakú pozíciu ako žalobca. Žalobca teda nebol jediným príslušníkom, ktorý za rovnakých podmienok ukončenia služobného pomeru nedostal odmenu. 1.9 Žalobca namietal, že v týchto zoznamoch sa nachádzajú aj príslušníci, ktorí majú horšie služobné hodnotenie ako on. Žalobca nepreukázal však, že by tam taká osoba bola a aj v tomto prípade sa na výsledky služobného hodnotenia vzťahuje povinnosť mlčanlivosti, keďže sa jedná o osobné údaje. Na druhej strane je postup služobného hodnotenia upravený v , pričom ak by výsledok služobného hodnotenia bol negatívny, t.j. príslušník by nebol spôsobilý na výkon služby v zbore, nemohol by byť zo služobného pomeru uvoľnený, ale bol by z neho prepustený, teda by nebol ani zaradený do predloženého zoznamu. 1.10 Žalobca ďalej namietal, že príslušníci v zozname mohli mať horšie služobné hodnotenie ako žalobca, čo však nemôže byť takým závažným rozlišujúcim faktorom, pretože ak by ich služobné hodnotenie nebolo ani sčasti kladné, neboli by do tohto zoznamu zaradení. 1.11 Okresný súd uzavrel, že sa nemožno domnievať, že žalobca disponuje len takými pozitívnymi vlastnosťami a schopnosťami, že je najlepším príslušníkom zboru a ostatní už nemôžu mať lepšie služobné hodnotenie ako on; samotný obsah služobného hodnotenia je podstatný pre jeho záver - pozitívny či negatívny a tento záver je rozhodujúci pre rozhodovanie o udelení odmeny. Nemôže byť pre rozhodovanie o odmene rozhodujúca každá samostatná a individuálna vlastnosť, či schopnosť jednotlivého príslušníka zboru, pretože potom by nikdy nebolo rozhodovanie o odmenách objektívne. Každý človek má vlastnosti a schopnosti, ktoré tvoria jeho osobnosť, avšak tie isté vlastnosti a schopnosti u rôznych ľudí nemusia a ani nemôžu objektívne vytvoriť totožných jedincov, ktorí by mohli byť na základe rovnakých vlastností a schopností porovnávaní. Inak povedané, ak je jeden človek lepší v plnení služobných povinností po kvantitatívnej stránke, t.j. zvládne ich splniť viac, neznamená to, že druhý, ktorý zase svoje povinnosti plní kvalitne a svedomite, hoci v menšom rozsahu, je oproti tomu prvému horší. Podstatné je to, že objektívne obaja plnia svoje povinnosti a možno ich celkovo hodnotiť pozitívne, aj keď u každého z iných dôvodov. Diskriminácia nie je hodnotenie ľudí podľa ich individuálnych vlastností, ale hodnotenie podľa príslušnosti k určitej spoločenskej skupine. Objektívnym hľadiskom pre udelenie alebo neudelenie odmeny je teda samotný záver služobného hodnotenia. 1.12 Každé pozitívne služobné hodnotenie však automaticky nezakladá nárok na odmenu. Ak je cieľom odmeny zvýšiť efektivitu a kvalitu práce, prvoradá je pozitívna motivácia príslušníkov zboru. Nemožno prijať záver, že každý príslušník zboru, ktorý svoje služobné úlohy plní kvalitne, či nad rozsah zverených činností, automaticky bude odmenený. Vytvorila by sa potom totiž skupina príslušníkov zboru, ktorá je spokojná len so svojím služobným platom a doslova splní len to, čo musí („pasívna skupina“) a druhá skupina príslušníkov, ktorá by oproti prvej skupine urobila niečo navyše („aktívna skupina“), avšak už s očakávaním udelenia odmeny. Odmena nemôže byť vnímaná ako plat za úlohy alebo povinnosti, ktoré akýkoľvek zamestnanec urobí navyše. Žalobca sa zameral na to, že počas výkonu služby nedostal len jednu konkrétnu odmenu, ktorú môže generálny riaditeľ udeliť pri prvom skončení služobného pomeru, avšak počas celého výkonu služby dostal celkom 56 disciplinárnych odmien, čo predstavuje takmer 2 odmeny ročne. Takéto odmeňovanie svedčí o tom, že kvalitné plnenie úloh žalobcom neostalo nepovšimnuté a priebežne ho to aj nakoniec pozitívne motivovalo v takejto práci pokračovať, a to je cieľom odmeny. Hoci odmena podľa už nemôže mať za cieľ motivovať príslušníka zboru, pretože sa v podstate jedná o poslednú odmenu, je takisto prejavom nadriadeného o tom, ako hodnotí prácu, ktorú príslušník zboru vykonával počas celej doby služby. Túto odmenu nemožno oddeľovať od ostatných priebežných odmien. Je potrebné vziať do úvahy, akým spôsobom príslušník zboru svoje služobné povinnosti plnil počas celej doby, ale aj to, či za plnenie úloh už odmenený bol a v akom rozsahu. Lebo len hodnotenie týchto okolností môže viesť nadriadeného

k tomu, akým spôsobom hodnotí prácu príslušníka v zbore počas trvania celej služby a či sa toto čiastkové kvalitné plnenie služobných povinností premietne aj do dlhodobého hľadiska. Zamestnávateľ nemôže automaticky odmeniť zamestnanca len preto, že u neho pracoval dlho, a preto bol s jeho prácou spokojný. 1.13 Z dokazovania vyplynulo, že žalobca sa cíti dotknutý, že odmenu podľa nedostal, hoci ani raz nebol disciplinárne potrestaný, bol vždy kladne hodnotený za jeho kvalitný prístup k plneniu služobných povinností, a možno iní, ktorí až tak dobrí neboli, odmenu dostali. Je potrebné rešpektovať právo žalovaného, ako rozhodne o udelení odmeny, t.j. či odmenu udelí, komu a v akej výške, alebo ju neudelí vôbec. Žalobcovi z titulu svojich subjektívnych dojmov a postojov neprináleží iniciovať postup žalovaného za účelom vynucovania si prijatia jeho názoru žalovaným. Žalobca napriek označeniu štyroch osôb ani v jednom prípade nepreukázal, ako výhodnejšie bolo s nimi zaobchádzané. Jeho domnienky o tom, že osoby, ktoré odmeny dostali, možno mali aj horšie hodnotenie, vychádzajú z jeho pocitov; žalobca veľmi subjektívne prežíva neudelenie odmeny a dôvodí to aj tým, že on by sa v takej situácii nesprával. 1.14 Žalobca nespochybnil, že žalovaný nie je povinný svoje rozhodnutie o udelení alebo neudelení odmeny odôvodňovať (v praxi to ani nie je bežné), ale zároveň tvrdí, že v jeho prípade sa jedná o bezbrehé a ničím neodôvodnené rozhodnutie. Ani keby ho žalovaný odôvodnil, pre žalobcu by sa situácia nemusela zmeniť, pretože podľa jeho názoru všetko nasvedčuje tomu, že odmenu dostať mal. Argumentácia žalobcu do istej miery stráca na logike: na jednej strane tvrdí, že žalovaný odôvodňovať nič nemusí, ale na druhej strane mu absentuje dôvod, pre ktorý odmenu nedostal; žalobca teda vníma subjektívne, že mala byť posudzovaná jeho osoba a výsledky jeho práce; z predložených dôkazov však súd zistil, že žalovaný ho vždy odmenil, neurobil tak len v roku 2011, čo však žalobca v tom čase nevnímal negatívne; negatívne začal vnímať až odmenu, ktorú nedostal pri skončení služobného pomeru. Je pochopiteľné sklamanie žalobcu, keď po nepochybne kvalitne vykonávanej práci v zbore nedostal odmenu, hoci ju očakával; na druhej strane si ale udelenie odmeny vynucovať nemôže. 1.15 V spore neboli preukázané skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť, že došlo k (priamej) diskriminácii, s poukazom na čo nedošlo k presunu dôkaznej povinnosti na žalovaného vzhľadom na porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Z právnej úpravy vyplýva, že dôkazné bremeno neťaží len výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je žalobcovo tzv. iné postavenie (to je iné ako u ostatných, s ktorými možno žalobcu porovnať) alebo že list ministerke skutočne obsahoval také skutočnosti, ktoré by napĺňali definíciu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti v zmysle osobitného zákona ( o prevencii kriminality a inej protispoločenskej činnosti). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. K presunu dôkazného bremena nepostačuje skutočnosť, že žalobca nedostal odmenu, hoci zákonom stanovené podmienky podľa jeho názoru splnil, ani to, že iní ju dostali (možno ide o osoby, ktoré podobné podnety ako on nepodali); v konečnom dôsledku nestačia ani jeho domnienky, že sa tak stalo preto, lebo napísal ministerke list, v ktorom poukázal na nezákonnosti v zbore väzenskej a justičnej stráže a že mu generálny riaditeľ nezdvíhal telefón, lebo sa údajne dozvedel o predmetnom liste nemôže si žalobca na preukázanie porušenia zásady rovnakého zaobchádzania vybrať len to, čo sa mu subjektívne javí ako unesenie jeho dôkazného bremena a poukázať len na osoby, ktoré odmenu dostali, hoci objektívne existujú aj také osoby (minimálne 15 v rovnakom postavení ako žalobca), ktoré ju nedostali. 1.16 Subjektívny názor žalobcu na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. V danom prípade chýbajú objektívne okolnosti, ktoré by dovolili dospieť k takémuto záveru. Ani stanovisko strediska č. 20017/00238 RK BB zo dňa 18.05.2017, predložené v spore žalobcom, nemôže na tom nič zmeniť a ani nie je pre súd záväzné; z hľadiska hodnotenia dôkazov je jeho obsah irelevantný, pretože bolo vypracované len na základe subjektívnych tvrdení žalobcu a ním predložených listín bez toho, aby požiadalo žalovaného aspoň o vyjadrenie. 1.17 Žalobca podporil svoju argumentáciu rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. ; avšak v prejednávanej veci žalobca nie je jediným príslušníkom zboru, ktorému odmena nebola vyplatená, hoci existujú najmenej štyria, ktorým vyplatená bola a skutočnosť, že žalobca poukázal na nezákonnosť v zbore väzenskej a justičnej stráže nebola v konaní preukázaná ako taká, ktorá neudelenie odmeny spôsobila; pokiaľ ide o žalobcom poukázané nezákonnosti v , niektoré z

nich sa týkajú aj obdobia, ktoré boli preskúmavané Úradom vládneho auditu. Ako vyplýva zo správy číslo 16100083-N-03 za obdobie od 01.01.2014 do 31.12.2015, boli zistené nefinančné nedostatky, ktoré sa ale netýkali porušenia finančnej disciplíny. Ani podanie podnetu žalobcom na Úrad vládneho auditu v roku 2016 nemohol mať za následok neudelenie mu odmeny. 1.18 Z pohľadu rovnosti nevyplýva požiadavka všeobecnej rovnosti každého s každým, ale vyplýva z toho požiadavka, aby právo bezdôvodne nezvýhodňovalo ani neznezvýhodňovalo jedných pred druhými. pripúšťa zákonom založenú nerovnosť, pokiaľ sú na to ústavne akceptovateľné dôvody. Zákaz diskriminácie má v sebe už z povahy veci zakomponovaný určitý aspekt porovnávania a v najvšeobecnejšej rovine ho možno vymedziť ako zákaz neospravedlniteľného rozličného zaobchádzania na základe určitého kritéria, ktoré nesmie byť na ujmu. 1.19 Rozhodovanie generálneho riaditeľa o (ne)udelení odmeny svojou podstatou nesmeruje len voči žalobcovi alebo len voči tým príslušníkom zboru, ktorí dlhodobo dosahovali veľmi dobré výsledky vo výkone štátnej služby. Tento postup musí smerovať a smeruje voči celej skupine príslušníkov zboru, ktorí v roku 2017 ukončili služobný pomer uvoľnením. Generálny riaditeľ také rozhodnutie urobil, čoho preukázaním sú aj prílohy číslo 1 a číslo 2, ktoré obsahujú počty príslušníkov zboru, ktorí odmeny nedostali vôbec (v jednotlivých ústavoch) a v prípade generálneho riaditeľstva počty tých, ktorí odmenu dostali a v akom rozsahu. Nebolo preukázané, že by žalovaný v rámci postupu o (ne)udelení odmeny so žalobcom zaobchádzal inak, že by ho vylúčil zo skupiny príslušníkov, s ktorými bol skončený služobný pomer uvoľnením, a posudzoval ho samostatne, na základe iných kritérií. Žalobca sa nemôže porovnávať len s tými, ktorý odmenu dostali, pretože podľa jeho názoru ju mal nepochybne dostať aj on a tiež nemôže neudelenie odmeny posudzovať podľa toho, že on by v rovnakej pozícii (generálneho riaditeľa ) odmenu udelil. 1.20 Okresný súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci nedošlo k priamej diskriminácii žalobcu, nebolo preukázané, že mu odmena nebola udelená kvôli tomu, že ministerku listom upozornil na nedostatky v . Žalobca nepreukázal ani to, že by sa s inými príslušníkmi zboru v porovnateľnej situácii zaobchádzalo inak, pretože takým dôvodom nemôže byť to, že štyri ním označené osoby takú odmenu dostali a on nie. V konaní bolo preukázané, že žalobca v porovnateľnej situácii s inými príslušníkmi zboru nebol jediným, ktorý odmenu nedostal. 1.21 Za „priznanie sa k diskriminácii“ nemožno považovať ani vetu, ktorú žalovaný použil vo vyjadrení zo dňa 12.12.2017, na ktorú žalobca poukazoval, pretože si ju vysvetlil izolovane od obsahu celého vyjadrenia. Žiaden z príslušníkov zboru, ktorí odmenu nedostali, nepodali žalobu na súde (nepodnikli kroky, smerujúce k prešetrovaniu zákonnosti postupov žalovaného). Nevyplýva z toho, že žalovaný nepriznal odmenu žalobcovi preto, že podal podnet ministerke. 1.22 Preto okresný súd žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 1.23 O trovách konania okresný súd rozhodol podľa (ďalej v texte aj „“). Hoci žalovaný nebol v konaní právne zastúpený a nevznikla mu ani žiadna poplatková povinnosť, ide o osobu, ktorá nemá sídlo v obvode Okresného súdu Banská Bystrica a keďže žalovaného na pojednávaní zastupoval zástupca, ktorý nemá pobyt v sídle okresného súdu, vznikol mu nárok na náhradu cestovného. O výške náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia v zmysle .

2. Proti rozsudku okresného súdu v celom rozsahu podal odvolanie žalobca s poukazom na , pretože okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ako aj s odkazom na ) , pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia. Rozhodnutie je nesprávne a nezákonné, okresný súd si v prevažnej miere osvojil vyjadrenia a tvrdenia žalovaného a nekriticky ich prevzal do svojho odôvodnenia. Za závažný nedostatok považoval predovšetkým tú skutočnosť, že okresný súd odignoroval základnú zásadu dokazovania v tzv. antidiskriminačných sporoch, a to najmä z pohľadu dôkazného bremena účastníkov tohto konania. V zmysle je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Zo žaloby aj zo žalobcom predložených dôkazov je zrejmé, že túto podmienku splnil. V ním predloženom stanovisku Slovenského národného strediska pre ľudské práva číslo 2017/00238 RK BB zo dňa 18.05.2017 je jednoznačne konštatovaný záver, z ktorého možno dôvodne usudzovať, že voči osobe žalobcu došlo v oblasti pracovnoprávnych vzťahov k naplneniu skutkovej podstaty priamej diskriminácie. Ním uvádzané skutkové okolnosti vo svojich vzájomných vecných i časových súvislostiach dostatočne odôvodňujú záver, že v danom prípade došlo ku porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Formulácia citovaného zákona je logická, pretože v opačnom prípade

- ak by bol žalobca povinný uvedené skutočnosti akokoľvek podrobne preukazovať - by došlo k faktickému preneseniu celého dôkazného bremena na žalobcu, čo evidentne odporuje účelu a zmyslu tohto zákonného ustanovenia. Bolo teda úlohou žalovaného, aby v konaní eventuálne preukazoval svoje tvrdenia v súvislosti s otázkou porušenia zásady rovnakého zaobchádzania voči osobe žalobcu. Dôkazné bremeno v otázke prípadného preukazovania, že žalovaný zásadu rovnakého zaobchádzania voči žalobcovi neporušil, je výlučne na strane žalovaného. 2.1 V rozpore s uvedeným však prvostupňový súd na viacerých miestach v odôvodnení uvádza, že žalobca nepreukázal určité skutočnosti a teda neuniesol dôkazné bremeno. Je zrejmé, že žalobca prakticky nemá ani reálnu možnosť tieto skutočnosti preukázať a navyše to ani nie je jeho úlohou. Práve z tohto dôvodu platí zásada dôkazného bremena na strane žalovaného, vyjadrená v §11 ods. 2 ADZ, pretože postavenie žalobcu v antidiskriminačných sporoch je z hľadiska možností dokazovania a prístupov k jednotlivým dôkazným prostriedkom výrazne slabšie v porovnaní s pozíciou žalovaného. Žalovaný nepreukázal opak týchto skutočností, hoci práve jeho zaťažuje dôkaz v otázke preukázania, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. Odôvodnenie súdu (v bode 30.) sa preto javí ako nesprávne a nezákonné. 2.2 Poukázal na ustanovenie , ktorým sa prvostupňový súd vôbec neriadil. Na jednej strane sa súd uspokojil so stručným záverom, že žalobca určité skutočnosti údajne nepreukázal, na druhej strane však nevyužil žiadnu možnosť vykonať dôkazy na preukázanie týchto skutočností. Súd takto postupoval i napriek tomu, že žalobca počas prvostupňového konania argumentoval konkrétnymi skutočnosťami, ktoré by v prípade, ak ich súd nepovažoval za dostatočne preukázané, bolo možné preukázať ďalším dokazovaním (napr. vyžiadaním potrebných informácií od žalovaného, výsluchom osôb a pod.). Podstatný je i fakt, že hoci žalobca na jednej strane predložil všetky dôkazy, ktoré objektívne mohol mať k dispozícii a označil konkrétne skutočnosti a informácie, preukazujúce dôvod jeho nároku, či spochybňujúce tvrdenia a vyjadrenia žalovaného, na druhej strane bol žalovaný v konaní vyslovene pasívny. Jediné dôkazy, ktoré v konaní predložil, boli prílohy číslo 1 a číslo 2, ktoré majú predstavovať anonymizovaný zoznam osôb, ktorým bola resp. nebola udelená odmena. Odhliadnuc od skutočnosti, že uvedené dôkazy nie sú ani len podpísané žiadnou osobou, tieto nemožno vnímať ako listinný dôkaz, ale nanajvýš ako vyjadrenie žalovaného ako účastníka konania, resp. tvrdenia žalovaného, predložené v písomnej podobe, ktoré sami osebe nemôžu v nijakom prípade preukazovať ich pravdivosť a úplnosť, či obsahovú správnosť. V prípade akceptovania uvedeného by vo všeobecnosti ktorýkoľvek účastník súdneho konania mohol preukazovať svoje tvrdenia len prostredníctvom vlastných písomných vyjadrení, čím by sa prakticky celkom eliminoval akýkoľvek rozdiel medzi povinnosťou tvrdenia účastníka konania a jeho dôkazným bremenom. 2.3 Prvostupňový súd napadnuté rozhodnutie založil v podstate výlučne na akceptovaní uvedených dôkazov, ktoré sú len subjektívnymi tvrdeniami žalovaného, ale na druhej strane vôbec neakceptoval stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva číslo 2017/00238 RK BB zo dňa 18.05.2017, ktorého význam vo svojom odôvodnení paradoxne bagatelizuje. 2.4 Dôkazy, predložené žalovaným, sú navyše nejasné a neverifikovateľné, nie je možné posúdiť, či sú úplné (t.j. či sú v nich uvedené všetky osoby v porovnateľnej situácii s osobou žalobcu, alebo len žalovaným selektívne vybrané vyhovujúce osoby) a taktiež nie je možné nijako overiť pravdivosť ich obsahu. Nemôže preto obstáť ani námietka o uloženej povinnosti zachovávania mlčanlivosti o osobných údajoch dotknutých osôb (ktorú si rovnako osvojil prvostupňový súd vo svojom odôvodnení), pretože všetky vyššie uvedené absentujúce informácie je nepochybne možné zo strany žalovaného oznámiť alebo predložiť, či už v rámci takéhoto zoznamu alebo osobitne aj za súčasného zabezpečenia ich anonymizácie napr. formou uvedenia služobných čísel príslušníkov, vynechaním len podstatných častí osobných údajov a uvedením napr. len mena a začiatočného písmena priezviska a pod., ktoré by tak zároveň zabezpečilo možnosť nepochybného priradenia týchto informácií ku konkrétnej osobe. Uvedená námietka o povinnosti zachovávania mlčanlivosti zo strany žalovaného rozhodne nemôže byť z hľadiska povinnosti dôkazného bremena a rozsahu preukázaných skutočnosti vykladaná na ťarchu osoby žalobcu. 2.5 Hoci v tejto súvislosti okresnému súdu žalobca uviedol konkrétne výhrady (napr. že i napriek nejasnosti a neverifikovateľnosti predloženej prílohy 2 má podľa označenia funkcie a roku skončenia služobného pomeru dôvodný predpoklad, že v nej sú uvedené aj osoby, ktoré boli disciplinárne potrestané, resp. ktoré sa dopustili pri svojej činnosti pochybenia, ktoré bolo príčinou skončenia ich služobného pomeru), prvostupňový súd tieto skutočnosti vôbec nebral do úvahy, plne sa uspokojil len s písomne predloženým tvrdením žalovaného a na preukázanie alebo vyvrátenie týchto skutočnosti nevykonal žiadne dôkazy, hoci by takýto postup podľa bol potrebný a plne odôvodnený. Okresný súd vychádza len z domnienky, že v prípade všetkých uvádzaných osôb ide o osoby, ktoré majú

pozitívne služobné hodnotenie, pretože by inak v tomto zozname byť nemohli (bod 26. odôvodnenia). Uvedený predpoklad je podľa žalobcu nesprávny, pretože žalovaným v tomto smere neboli predložené žiadne doklady, ktoré by takýto záver mohli odôvodňovať. Nesúhlasil ani s tým, že záver služobného hodnotenia môže byť len pozitívny alebo negatívny. V zmysle až e) totiž prichádza do úvahy celkovo 5 prípadných záverov. Aj v rámci skupiny osôb so záverom služobného hodnotenia „spôsobilý vykonávať zastávanú funkciu“ je možné rozlišovať skupinu osôb, ktoré si príkladne (resp. i nad rámec) plnia služobné povinnosti a sú z tohto titulu pravidelne odmeňované, ako aj skupinu osôb, ktoré naopak nedosahujú také výsledky vo výkone služby, prípadne porušia svoje služobné povinnosti, a teda nie sú z tohto dôvodu odmeňované, prípadne nemajú osobný príplatok alebo len vo výrazne nižšej výške. Odlíšeniu týchto osôb potom slúži práve samotný obsah hodnotiacej časti služobného hodnotenia, v ktorej sa práve z tohto dôvodu musia uvádzať konkrétne objektívne skutočnosti, vymedzené v ustanovení citovaného zákona, a ktoré sú následne relevantným podkladom pre záver o odmenení, neodmenení, prípadne potrestaní konkrétneho príslušníka. Úvaha súdu, ktorý sa v tomto smere opäť len uspokojil s tvrdením žalovaného o údajných rovnako pozitívnych hodnoteniach všetkých ním označených osôb, je tak vyslovene povrchná a z hľadiska povinnosti úplného zistenia skutkového stavu evidentne nedostatočná. 2.6 Vo vzťahu k prílohe 2 navyše súd prvej inštancie v odôvodnení (bod 24. a 30.) zjavne nesprávne uvádza, že z prílohy vyplýva, že v roku 2017 celkom 148 príslušníkov z jednotlivých ústavov nedostalo odmenu podľa , pričom 15 z nich bolo zaradených na rovnakú pozíciu ako žalobca

- t.j. ako zástupca riaditeľa pre ekonomické veci. Žiadnu prílohu s takýmto obsahom však žalobca k dispozícii nemá, v prílohe č. 2, ktorá mu bola zo strany súdu doručená, je pre rok 2017 uvedených len celkovo 8 osôb, ktorým údajne táto odmena nebola udelená (z toho len 1 osoba je zástupca riaditeľa pre ekonomické veci a tou je práve žalobca). Čísla pri jednotlivých osobách sú totiž zjavne len poradovými číslami a nepredstavujú celkové počty osôb v jednotlivých pozíciách. Súd prvej inštancie tak v tejto súvislosti pri svojom rozhodovaní evidentne vychádzal z nesprávnych skutkových zistení, podľa ktorých mala byť údajne rovnaká odmena v roku 2017 neudelená celkom 148 osobám (namiesto len 8 osôb) a z toho 15 v rovnakej pozícii ako žalobca (namiesto žiadnej takejto osoby, keďže jedinou osobou v tejto pozícii bol len on sám). 2.7 Preto je zrejmé, že súd prvej inštancie jednak nevykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci a navyše vykonané dôkazy hodnotil vyslovene nesprávnym spôsobom, na základe čoho následne dospel i k celkom nesprávnym skutkovým zisteniam. 2.8 Súd prvej inštancie založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým na závere, podľa ktorého zjednodušene nemohlo dôjsť k diskriminácii osoby žalobcu, keďže nebol jedinou osobou, ktorej žalovaný odmenu neudelil. Pre súd prvej inštancie bolo podstatné to, či existovali aj iné osoby, ktorým odmena udelená nebola a nie to, či existovali osoby, ktorým táto odmena udelená bola (teda, s ktorými bolo zo strany žalovaného zaobchádzané priaznivejšie, než so žalobcom). Tento názor súdu prvej inštancie je vyslovene nesprávny a nezákonný. Rozhodujúce pre posúdenie otázky dodržania alebo porušenia zásady rovnakého zaobchádzania je výlučne tá skutočnosť, či existuje osoba alebo osoby, s ktorými bolo zaobchádzané v porovnateľnej situácii priaznivejšie, než so žalobcom. Nie je nijako rozhodujúce, či zároveň eventuálne existovalo viac osôb, voči ktorým postupoval žalovaný rovnako ako voči žalobcovi; takéto osoby totiž mohli byť zo strany žalovaného diskriminované rovnako ako žalobca, avšak sa svojich prípadných nárokov z tohto titulu voči žalovanému buď nedomáhali, prípadne sa ich napríklad môžu domáhať v iných osobitných konaniach. Vzhľadom na nedostatočné zistenie skutkového stavu, uvedeného vyššie, v danom prípade nie je na základe vykonaného dokazovania možné objektívne dospieť k záveru, či žalobcom označované osoby, ktorým údajne rovnako ako žalobcovi táto odmena nebola udelená a ktoré súd bez ďalšieho automaticky považoval za tzv. komparátorov, možno vôbec považovať za osoby v porovnateľnej situácii s osobou žalobcu. Dôvodom neudelenia odmeny týmto osobám mohli byť aj iné skutočnosti, napr. z hľadiska obsahu ich služobného hodnotenia, príčin skončenia ich služobného pomeru a pod. 2.9 Okresný súd zároveň uvádza, že za komparátora považuje všetkých príslušníkov v jednotlivých ústavoch a aj na Generálnom riaditeľstve , ktorí ukončili služobný pomer v roku 2017. V tejto súvislosti však vôbec nie je zrejmé, prečo potom súdu postačovalo len samotné tvrdenie žalovaného v prílohe 2, podľa ktorého 8 príslušníkom z jednotlivých ústavov nebola odmena udelená (1 z nich bol žalobca) a vôbec sa naopak už nezaujímal o to, koľkým príslušníkom z týchto ústavov naopak odmena udelená bola. Rovnako nie je zrejmé ako súd v tejto súvislosti vyhodnotil, že na Generálnom riaditeľstve v roku 2017 aj podľa tvrdenia žalovaného (príloha č. 1) bola údajne táto odmena udelená všetkým príslušníkom. Inak povedané, súdu v tejto súvislosti postačovalo to, že okrem žalobcu nedostalo odmenu údajne ešte 7 ďalších príslušníkov z jednotlivých ústavov, nepovažoval vôbec za

potrebné skúmať, koľkým príslušníkom ústavov naopak táto odmena udelená bola a celkom ignoroval fakt, že na Generálnom riaditeľstve túto odmenu dostali všetci príslušníci. Na základe uvedených skutočností vyplýva, že súd prvej inštancie v otázke posudzovania osoby tzv. komparátora založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení. 2.10 Odôvodnenie súdu v časti rozhodovania o odmene je obsahovo rozporné a protirečivé. Na jednej strane uvádza, že rozhodovanie o odmenách má byť objektívne, pričom objektívnym hľadiskom pre udelenie alebo neudelenie odmeny má byť samotný záver služobného hodnotenia (bod 26.). Na druhej strane uvádza, že každé pozitívne služobné hodnotenie automaticky nezakladá nárok na odmenu (bod 27.). Žalobca rešpektuje skutočnosť, že rozhodnutie o udelení, či neudelení odmeny je v právomoci žalovaného. Je však potrebné zdôrazniť, že akékoľvek rozhodnutie žalovaného v tomto smere rozhodne nemôže byť len akýmsi bezbrehým prejavom jeho autonómie bez skutočného vzťahu k vyhodnoteniu objektívnych skutočností na strane jednotlivých osôb, vo vzťahu ku ktorým sa o udelení, či neudelení odmeny rozhoduje. Žalovaný síce nie je povinný svoje rozhodnutie o prípadnom neudelení odmeny konkrétnej osobe formálne odôvodniť, avšak v prípade posudzovania otázky, či vo vzťahu k tejto osobe došlo/nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, je povinnosťou súdu skúmať, či žalovaný posudzoval pri rozhodovaní o udelení/neudelení odmien tie isté objektívne skutočnosti rovnakým spôsobom tak v prípade osoby žalobcu, ako aj v prípade osôb komparátora. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že tieto skutočnosti súd prvej inštancie evidentne vôbec neskúmal, ani sa nimi v naznačenom smere nijako nezaoberal. Skúmanie uvedených skutočností je pritom vyslovene kľúčové z pohľadu posúdenia, či v danom prípade došlo alebo nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k osobe žalobcu. Poukázal aj na ustanovenie , podľa ktorého je nadriadený povinný oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností. Odmena podľa citovaného zákona má byť z hľadiska svojho účelu nepochybne prejavom ocenenia za dlhodobé dosahovanie veľmi dobrých výsledkov vo výkone služby prakticky počas celého dovtedajšieho obdobia výkonu služby od jeho začiatku až do jeho skončenia. Jediným relevantným kritériom pre udelenie/neudelenie uvedenej odmeny by tak evidentne malo byť len zhodnotenie miery kvality a výsledkov doterajšieho výkonu služby. Žalobca v slúžil viac ako 5 rokov, pričom zastával najvyššie funkcie v zbore ako zástupca riaditeľa ústavu, riaditeľ ústavu a námestník generálneho riaditeľa pre ekonomické veci. Celé uvedené obdobie výkonu služby absolvoval bez jedinej výčitky, trestu, či disciplinárneho opatrenia. Naopak, počas tohto obdobia mu bolo udelených celkovo 56 disciplinárnych odmien, 2 rezortné vyznamenania a výborné služobné hodnotenia počas celého výkonu štátnej služby. Za príkladné plnenie služobných úloh mu pritom bola udelená odmena v zmysle citovaného zákona ešte v decembri 2016 - t. j. tesne pred jeho skončením služobného pomeru. Rovnako tak i posledné služobné hodnotenie jeho osoby zo dňa 06.02.2017 bolo vysoko pozitívne. Potom nie je jasné, aké skutočnosti vlastne žalovaný pri svojom rozhodovaní o udelení či neudelení spomínanej odmeny osobe žalobcu posudzoval, resp. na základe akých skutočností dospel k svojmu rozhodnutiu o neudelení tejto odmeny. Pri absencii akýchkoľvek objektívnych dôvodov či príčin pre takéto rozhodnutie potom logicky zostáva ako jediným dôvodom vyslovene subjektívne rozhodnutie žalovaného, predstavujúce formu odvety za predchádzajúce konanie žalobcu (podnet na Úrad vládneho auditu, list ministerke spravodlivosti SR ako aj osobné stretnutie s ňou); uvedený postup zo strany žalovaného potom možno jednoznačne vnímať ako nezákonný a v rozpore so zásadou rovnakého zaobchádzania. Poukázal na . 2.11 Za nesprávny považoval i názor prvostupňového súdu, podľa ktorého na daný prípad nie je možné aplikovať rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 30.09.2008; právne závery predmetného rozhodnutia sú plne použiteľné aj v tomto konaní; okresný súd aj v otázke posudzovania samotného rozhodovania žalovaného o udelení/neudelení odmeny vec nesprávne právne posúdil. 2.12 Zhrnúc zásadné pochybenia, okresný súd nerešpektoval zásadu dôkazného bremena na strane žalovaného v zmysle , nesprávnym spôsobom hodnotil vykonané dôkazy a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď svoje rozhodnutie založil len na písomných tvrdeniach žalovaného, ktoré z hľadiska obsahu nesprávne posúdil ako listinné dôkazy a súčasne z obsahu prílohy č. 2 vyvodil nesprávny skutkový záver o tom, že odmena v roku 2017 nebola údajne udelená celkovo 148 osobám (namiesto len 8 osôb) a z toho 15 osobám v rovnakej pozícii ako žalobca (namiesto žiadnej takejto osoby), súd nevykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie vo veci, keď nepostupoval podľa a zároveň skutočnosti, ktoré považoval za nepreukázané z tohto dôvodu jednostranne a nedôvodne pripísal na ťarchu žalobcu, nesprávne právne posudzoval otázku určenia osoby tzv. komparátora, keď pre rozhodnutie nepovažoval

za rozhodujúce, či existuje osoba, s ktorou bolo zaobchádzané v porovnateľnej situácii priaznivejšie než so žalobcom ale naopak, považoval za podstatné, či existujú osoby, s ktorými bolo formálne zaobchádzané rovnako ako so žalobcom. Okresný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď opomenul skúmať, či žalovaný posudzoval pri rozhodovaní o udelení odmien tie isté objektívne skutočnosti rovnakým spôsobom tak v prípade v osoby žalobcu ako aj v prípade osôb, ktoré by mali byť považované za tzv. komparátora. Navrhol preto, aby odvolací súd rozsudok prvostupňového súdu v zmysle zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaného zaviazal na náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania v rozsahu 100%, alternatívne navrhol, aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu v zmysle zrušil a podľa vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu sa stotožnil s rozsudkom prvostupňového súdu. Žalobca v odvolaní opätovne uvádza tvrdenia zo svojich predchádzajúcich podaní, ktoré sa z faktickej a právnej stránky nezakladajú na pravde. Zároveň sa v odvolaní žalobca nevyhol ani neopodstatnenej subjektivizácii, s ktorou sa súd musel vysporiadať už v konaní na prvom stupni. Okresný súd správne a v súlade s normami, platnými v civilnom procese, posúdil a rozhodol vec. Celá žaloba predložená v značne subjektívnom duchu a v rovnakom duchu je aj podané odvolanie. Žalobca mylne tvrdí, že jeho úlohou je len oznámiť a nie preukázať skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (nie vyvodiť), že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. Pri takejto argumentácii by stačilo, aby osoba pri akomkoľvek subjektívnom pocite diskriminácie iniciovala súdne konanie prakticky bez potreby preukázania jej reálnej existencie. Nikde v konaní žalobca presvedčivo nepreukázal (okrem subjektívnych pocitov), prečo by malo neudelenie odmeny zo strany žalovaného spadať pod priamu diskrimináciu podľa ustanovení Antidiskriminačného zákona. 3.1 Žalobca vytýka okresnému súdu, že sa neriadil ust. a rozhodol napriek dôkaznej pasivite žalovaného, bagatelizoval stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva a nesprávne vyhodnotil prípustnosť dôkazov žalovaného. Podľa názoru žalovaného bol dostatočne zistený skutkový stav veci, bolo dôsledne postupované podľa zásad , okresný súd vyhodnotil silu dôkazov, navrhnutých a vykonaných pri rozhodovaní súdu prvej inštancie a nebol dôvod na ich doplňovanie. Teoretizovanie žalobcu v tomto smere nemá právnu relevanciu. Žalobca podobne ako v prípade nárokovateľnosti neudelenej odmeny neberie do úvahy fakultatívnosť vykonania právneho úkonu, vyjadreného v zákonnej dikcii slovom „môže“. Súd nemá žiadnu povinnosť vykonať ďalšie dôkazy, ak nemá pochybnosti o skutkovom stave. 3.2 Dôkazy nie sú posudzované podľa ich kvantitatívnych ale podľa kvalitatívnych znakov. Nemôže byť na škodu jednej strany sporu, ak predloží menej dôkazov ako strana druhá. Žalovaný predložil všetky písomnosti preukazujúce, že k diskriminácii nedošlo. Okresný súd posúdil dôkazy žalovaného za dostatočne dôvodné a vo veci rozhodol. Tvrdenia žalobcu o ich neakceptovateľnosti sú iba jeho špekuláciou smerujúcou k účelovému odôvodneniu odvolacích dôvodov. 3.3 Poukázal na to, že stanovisko Slovenského národného strediska pre ľudské práva, predložené žalobcom, a ktoré podľa neho okresný súd vôbec nebral do úvahy, vzniklo len jednostranným náhľadom na verziu prejednávanej veci, nemôže byť preto relevantným podkladom pre rozhodnutie aj vzhľadom na nedodržanie zásady kontradiktórnosti. Aj táto námietka je odrazom značnej subjektivizácie odvolacích dôvodov žalobcu. 3.4 Poukázal na zásady civilného procesu, t.j. na zásady voľného hodnotenia dôkazov a zásadu hospodárnosti, ktoré súd zachoval aj kvôli zabezpečeniu riadneho a zákonného rozhodnutia vo veci. Iné námietky k daným skutočnostiam nemajú právnu relevanciu. 3.5 Odvolanie sa žalobcu na nesprávne právne posúdenie osoby tzv. komparátora, na základe ktorej súd zamietol žalobu, žalovaný považoval za dôvody, pohybujúce sa na hranici absurdnosti; poukázal na , pričom podľa výkladu žalobcu by neudelenie odmeny pri skončení služobného pomeru takmer vždy zakladal diskriminačný dôvod. Udeľovanie odmeny by sa dostávalo do roviny nárokovateľného úkonu, čo sa však prieči zneniu zákona v . Žalobca bol v porovnateľnej situácii práve s ostatnými 22 príslušníkmi , ktorým odmena udelená nebola, a teda k diskriminácii nedošlo. Súd skúmal túto otázku v bode 21 odôvodnenia a rozhodol teda v súlade so skutkovým stavom tak, že sa so žalobcom v porovnateľnej situácii nezaobchádzalo inak ako s ostatnými príslušníkmi. 3.6 Na rozdiel od žalobcu žalovaný zastáva názor, že rozsudok nie je protirečivý; v bodoch rozsudku, venujúcim sa oprávneniam žalovaného neudeliť odmenu žalobcovi (najmä body 26. a 27. rozsudku), súd potvrdil právo na nezávislú úvahu žalovaného v týchto skutočnostiach, ktorá nie je vyjadrená formalizovanými podmienkami (nie je na ňu nárok). Naopak konštatoval veľkú dávku neobjektívnosti,

ktorou argumentácia žalobcu v konaní trpí. Mnohokrát si zamieňa svoje subjektívne dojmy s reálnym stavom a povyšuje svoje pocity nad rámec zákonných dikcií. Potom skĺzava do konštatovania, že súd si protirečí. V daných bodoch je však dopodrobna vysvetlené, prečo nie je možné na odmenu uplatňovať nárok. 3.7 Žalovaný sa stotožnil aj so záverom okresného súdu o neaplikovateľnosti rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 30.09.2008 (bod 32. rozsudku). 3.8 Žalobca neuviedol v odvolaní žiadne relevantné tvrdenia, ku ktorým by žalovaný nezaujal stanovisko v rámci prvostupňového súdneho konania. 3.9 Navrhol odvolanie žalobcu v celom rozsahu zamietnuť.

4. Žalobca sa v k vyjadreniu žalovaného nevyjadril.

5. Krajský súd ako súd odvolací v zmysle vec preskúmal v rozsahu určenom , a bez nariadenia pojednávania podľa a contrario a rozsudok súdu prvej inštancie podľa , ako vecne správny potvrdil.

6. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Po oboznámení sa s obsahom spisu prvoinštančného súdu odvolací súd konštatuje, že odvolaním napadnuté rozhodnutie okresného súdu je vecne a právne správne. Odvolací súd v súlade s vyššie citovaným ustanovením sa v celom rozsahu stotožňuje i s odôvodnením rozsudku, ktorý je podrobný a zrozumiteľný, pričom sa v ňom súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými relevantnými skutkovými i právnymi otázkami v spore; spĺňa zákonné kritériá odôvodnenia v zmysle .

8. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, okolnosti alebo argumenty, ktoré by neboli predmetom skúmania prvoinštančného súdu, a s ktorými by sa prvoinštančný súd pri rozhodnutí a odôvodnení dostatočne nevysporiadal.

9. Odvolací súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v súlade s poukazuje len na určité najzásadnejšie aspekty, ktorými reaguje na argumenty žalobcu, uvedené v odvolaní.

10. Žalobca v odvolaní predovšetkým namietal nesprávny výklad ustanovenia §11 ods. 2 Antidiskriminačného zákona ohľadom splnenia podmienky na prenesenie dôkazného bremena na žalovaného. 10.1 V tejto súvislosti je potrebné v prvom rade poukázať na to, že žalobou na začatie konania vo veciach súvisiacich s porušením zásady rovnakého zaobchádzania sa možno domáhať v zmysle Antidiskriminačného zákona najmä, aby ten, kto nedodržal zásadu rovnakého zaobchádzania, upustil od svojho konania (napr. aby prestal s obťažovaním, s praktikami, ktoré sú nepriamo diskriminačné, s nabádaním na diskrimináciu a pod.), aby napravil protiprávny stav, ak je to možné (napr. doplatil rozdiel v mzde, ktorá bola vyplácaná v neadekvátnej výške v dôsledku diskriminačného zaobchádzania) a poskytol primerané zadosťučinenie (napr. sa ospravedlnil). Žalobca sa môže domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (§9 ods. 3 ADZ), a to v prípadoch, ak by primerané zadosťučinenie nebolo dostačujúce, najmä ak nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť alebo spoločenské uplatnenie poškodenej osoby. 10.2 Z ustanovenia §11 ods. 2 ADZ vyplýva, že žalovaný je povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Tzv. prenesené dôkazné bremeno predstavuje odchýlku od všeobecnej konštrukcie, vyjadrujúcej potrebu uznesenia dôkazného bremena žalujúcou stranou v spore. Je špeciálnym inštitútom pre rozloženie, resp. zdieľanie dôkaznej povinnosti medzi žalujúcou a žalovanou stranou. Potreba, ktorá iniciovala jeho vznik ako aj jeho súčasný zmysel, vyplýva z toho, že diskriminácia sa len zriedka deje otvorene, väčšinou o nej neexistujú priame dôkazy a žalobcovia spravidla nedisponujú dostatkom informácií, ktorými by mohli bez akýchkoľvek pochybností preukázať existenciu diskriminácie, resp. iného porušenia zásady rovnakého zaobchádzania alebo dôvodov

pre ne. Spravidla nemajú prístup ku komparatívnym informáciám o rozhodnutiach zamestnávateľa, ktoré sa týkajú iných zamestnancov alebo o dôvodoch pre tieto rozhodnutia, v dôsledku čoho by pre ne bolo nemožné pred súdom preukázať, že s nimi bolo zaobchádzané inak, než s ostatnými zamestnancami, napr. z dôvodu ich pohlavia alebo etnicity. Preto je namieste a vyplýva to aj z požiadavky na efektívnu právnu (súdnu) ochranu, aby žalovaná strana sprístupnila informácie, ktorými disponuje, aby v prípadoch, keď je zo skutočností, predložených žalobcom pravdepodobné, že došlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania, preukázala opak. Pri prenesenom dôkaznom bremene každá zo strán sporu preukazuje skutočnosti, o ktorých možno legitímne očakávať, že sú v jej dispozičnej sfére, pričom žalovaný preukazuje, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania. 10.3. Dôkazné bremeno v sporoch, týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nezaťažuje teda len a výlučne žalovaného, ale v primárnej fáze zaťažuje žalobcu, ktorý musí uniesť dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Najvyšší súd v uznesení sp.zn. konštatoval, že Smernica Rady EÚ 2000/43/EC z 29.06.2000 sa premietla do občianskeho súdneho konania v SR ohľadne dôkazného bremena v sporoch, kde osoby tvrdia, že voči nim došlo k priamej či nepriamej diskriminácii od 01.07.2004 aj zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou ( z.č. v znení neskorších predpisov - antidiskriminačný zákon). V prípade vnútroštátnych právnych úprav (vrátane ADZ) platí, že dôkazné bremeno neťaží len a výlučne žalovanú stranu, ale ťaží aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno ohľadne skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii, resp. zásady rovnakého zaobchádzania. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je jeho rasa, či etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. Uvedenú postupnosť prechodu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného je potrebné pokladať za zrejmú a nespornú. To, či žalobca v takomto spore unesie svoje dôkazné bremeno, záleží od výpovednej hodnoty ním predložených dôkazných prostriedkov. Strana žalobcu je preto na prvom mieste povinná preukázať „zásah na prvý pohľad“, nepostačuje iba samotné tvrdenie žalobcu, či jeho vnútorné presvedčenie alebo vlastný pocit o takomto zásahu. Z uvedeného potom vyplýva, že predložené dôkazné prostriedky by mali mať takú výpovednú hodnotu, aby preukazovali existujúce objektívne okolnosti daného prípadu, pri ktorých bude možné už na prvý pohľad (prima facie) prijať záver o porušení zásady rovnakého zaobchádzania (t.j. o zásahu). Zároveň musí žalobca tvrdiť, že k nerovnakému zaobchádzaniu došlo v dôsledku pohnútky žalovaného o rasovej, či etnickej príslušnosti žalobcu; pohnútku (resp. motív) konania žalovaného žalobca nedokazuje. Ak žalobca nepreukáže, že s ním bolo zaobchádzané neobvyklým spôsobom, teda znevýhodňujúcim spôsobom (t.j. diskriminačne), nemôže byť v spore úspešný. To znamená, že na prenesenie dôkazného bremena v takomto smere zo strany žalobcu na žalovaného nestačí len tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k jeho diskriminácii, ale je potrebné, aby žalobca predložil také relevantné dôkazy, z ktorých možno dôvodne (teda bez zásadnejších dôvodných pochybností) usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v jeho prípade došlo. Žalobca však takúto podmienku nesplnil, pretože v konaní nepreukázal skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že v jeho prípade došlo zo strany žalovaného pri neudelení odmeny k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. 10.4 V konaní o tzv. antidiskriminačnej žalobe súd - vo všeobecnosti - posudzuje, či voči žalobcovi došlo zo strany žalovaného k diskriminačnému konaniu, relevantnému podľa ustanovení ADZ a či je opodstatnená požiadavka žalobcu, aby žalovanému bola uložená niektorá z povinností, ktorá v zmysle tohto zákona môže viesť k odstráneniu diskriminácie a napraviť (zmierniť) jej dôsledky (uznesenie NS SR sp.zn. ). 10.5 Obdobný záver ku zásade rovnakého zaobchádzania prijal aj Ústavný súd SR (), keď konštatuje, že subjektívny názor sťažovateľa na diskrimináciu jeho osoby nie je dôvodom na prijatie záveru, že vo vzťahu k nemu mohlo dôjsť k diskriminačnému postupu. Z vnútroštátnej právnej úpravy (do 31.06.2004 a od 01.07.2004 ADZ v spojení s ) totiž vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch, týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nezaťažuje len a výlučne žalovanú stranu, ale zaťažuje aj žalobcu. Žalobca musí prioritne uniesť dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočností, z ktorých možno odvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. Žalobca musí tvrdiť a zároveň aj predložiť také dôkazy (uniesť dôkazné bremeno), z ktorých možno dôvodne usúdiť, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Súčasne musí tvrdiť, že pohnútkou diskriminačného konania je napr. jeho rasa či

etnická príslušnosť (pôvod). Až následne sa presúva dôkazné bremeno na žalovanú stranu, ktorá má právo preukazovať svoje tvrdenia, že neporušila zásadu rovnakého zaobchádzania. 10.6 Ustanovenie §11 ADZ ods. 2 teda „aktivizuje“ žalobcu a prenáša dôkazné bremeno na žalovaného až vtedy, ak z dôkazov žalobcu je možné usudzovať, že k nedodržaniu zásady rovnakého zaobchádzania skutočne mohlo dôjsť.

11. Z obsahu spisu v prejednávanej veci vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou zo dňa 05.09.2017 domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť 1.590,- Eur, písomne poskytnúť ospravedlnenie ako aj náhrady trov konania. Poukázal predovšetkým na to, že služobný pomer, v ktorom odpracoval viac ako 25 rokov na rôznych riadiacich pozíciách v štátnej službe v Zbore väzenskej a justičnej stráže, ukončil dňom 28.02.2017 na základe jeho žiadosti o uvoľnenie zo dňa 20.12.2016. Odkazom na o štátnej službe príslušníkov policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže SR a Železničnej polície SR, účinnému ku 20.12.2016, očakával udelenie odmeny za dlhodobé dosahovanie veľmi dobrých výsledkov vo výkone štátnej služby, ktorú možno udeliť policajtovi až do výšky služobného príjmu s odkazom na až m). Tvrdil, že priamy nadriadený, riaditeľ ústavu U.. plk. E. M. navrhol udelenie odmeny v maximálnej výške (ktorú skutočnosť nepreukázal - pozn. odvolacieho súdu), avšak generálny riaditeľ mu udelenie odmeny neschválil ani v nižšej než navrhovanej výške. Počas obdobia 25 rokov v štátnej službe mu boli udelené opakované desiatky peňažných odmien, vyznamenania, výborné služobné hodnotenia a naposledy mu bola udelená odmena v zmysle v decembri 2016 (za kvalitné plnenie úloh a za vykonanie služobných úloh nad rozsah zverených činností). O kvalite plnenia služobných povinností žalobcom svedčí i posudok o služobnej činnosti zo dňa 06.02.2017. Žalobca sa za celú dobu svojho pôsobenia v nestretol ani s jediným prípadom, kedy by inému príslušníkovi v rovnakej, resp. obdobnej situácii nebola udelená odmena pri prvom skončení služobného pomeru. Poukázal na konkrétne osoby z ÚVTOS V. V. - M. (W. X. a C. L., ktorí ukončili služobný pomer k XX.XX.XXXX), z J. a ÚVTOS C. (C.. U. F.) a z Generálneho riaditeľstva (Ing. X. U.). Správanie svojho zamestnávateľa, ktorý mu nevyplatil odmenu, považoval za správanie, ktoré porušuje zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle v spojení so . Požiadal o vyjadrenie Slovenské národné stredisko pre ľudské práva ( o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva), ktoré vydalo stanovisko č. 2017/00238 RK BB zo dňa 18.05.2017 so záverom, že je možné dôvodne usudzovať, že voči osobe žalobcu došlo v oblasti pracovno-právnych vzťahov k naplneniu skutkovej podstaty priamej diskriminácie v zmysle ADZ, a to z dôvodu iného postavenia, vychádzajúc však len z popisu skutkového stavu žiadateľa a ním poskytnutých dokladov, nepreverujúc a nehodnotiac pravdivosť jednotlivých skutkových tvrdení žiadateľa (č.l. 16-19 p.v.). 11.1 Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť, pretože odmena je podľa z.č. len fakultatívnym nárokom; k vyjadreniu predložil anonymizovaný zoznam desiatich príslušníkov Generálneho riaditeľstva s uvedením obdobia ukončenia ich služobného pomeru a percentuálnej výšky udelenej im odmeny pri prvom odchode do výsluhového dôchodku v zmysle z.č. a anonymizovaný zoznam 22 príslušníkov z jednotlivých ústavov, ktorí skončili služobný pomer na vlastnú žiadosť alebo po dohode s nadriadeným a mali nárok na odmenu a nedostali ju (príloha č. 1,2

- č.l. 89 - 91 spisu).

11.2 Na pojednávaní dňa 24.01.2018, na ktorom okresný súd aj rozhodol odvolaním napadnutým rozsudkom (ako vyplynulo zo zvukového záznamu v elektronickom súdnom spise), strany sporu zopakovali svoje tvrdenia z písomných podaní (č.l. 31, 61, 80, 89); žalobca opakovane namietal, že správanie žalovaného, ktorý mu nevyplatil odmenu, je potrebné považovať za správanie, ktoré porušuje zásady rovnakého zaobchádzania v zmysle v spojení so , a to v príčinnej súvislosti s upozornením ministerky spravodlivosti na niektoré porušenia zákonnosti v .

12. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 12.1 Ako bolo uvedené vyššie, žalobca v odvolaní namietal nesprávny výklad okresným súdom ustanovenia §11 ods. 2 ADZ ohľadom splnenia podmienky na prenesenie dôkazného bremena na žalovaného. Správne konštatoval súd v prvej inštancie, že z citovaného ustanovenia vyplýva, že dôkazné bremeno v sporoch týkajúcich sa porušenia zásady rovnakého zaobchádzania nezaťažuje len a výlučne žalovaného, ale v primárnej fáze zaťažuje žalobcu. Ten musí prioritne uniesť dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočností, z ktorých možno dôvodne vyvodiť, že došlo k priamej alebo nepriamej diskriminácii jeho osoby. To znamená, že na prenesenie dôkazného bremena v takomto spore zo strany

žalobcu na žalovaného nestačí len tvrdenie žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k jeho diskriminácii, ale je potrebné, aby žalobca predložil také relevantné dôkazy, z ktorých možno dôvodne (teda bez zásadnejších dôvodných pochybností) usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania v jeho prípade došlo. Žalobca však túto podmienku nesplnil, pretože v konaní nepreukázal skutočností, z ktorých by bolo možno dôvodne usudzovať, že v jeho prípade došlo zo strany žalovaného pri nevyplatení odmeny pri prvom odchode do výsluhového dôchodku v zmysle z.č. k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania. V spore bolo preukázané, že jediným oprávneným na vyplatenie odmeny bol generálny riaditeľ , resp. vo vzťahu k aktuálnej služobnej pozícii žalobcu jeho priamy nadriadený; žalobcovi bolo vyplatených počas trvania služobného pomeru za takmer 26 rokov celkom 56 odmien, opakovane bol disciplinárne odmenený, a to aj v čase, keď podával podnety na prešetrenie nezákonnosti v . Z toho logicky vyplýva, že žalobcom tvrdená príčinná súvislosť medzi nevyplatením mu odmeny a medzi jeho podnetmi na prešetrenie nezákonnosti v nemohla mať žiadny vplyv na udelenie mu odmeny pri jeho prvom odchode do výsluhového dôchodku.

13. Tvrdenie žalobcu, že mu bola navrhnutá odmena jeho priamym nadriadeným vo výške 60% platu, ktorý návrh generálny riaditeľ neakceptoval ani v nižšej výške, nebolo v spore preukázané; žalobca na pojednávaní uviedol len, že zvyčajný postup bol taký, že generálnemu riaditeľovi bolo predložené vyplnené tlačivo, ktoré sa považovalo za návrh na udelenie odmeny, o ktorej mal právo rozhodnúť len on; názor žalobcu o jeho nároku na odmenu nezodpovedá dikcii ustanovenia z.č. , ktorý jednoznačne neukladá povinnosť, ale dáva možnosť udeliť odmenu príslušníkovi prvom skončení služobného pomeru po splnení nároku na starobný dôchodok alebo na výsluhový dôchodok. Ani odkaz žalobcu na citovaného zákona o povinnosti nadriadeného oceňovať príkladné plnenie služobných povinností a navrhovať alebo vyvodzovať dôsledky z porušovania služobných povinností nezakladá jeho nárok na vyplatenie mu odmeny pri prvom skončení služobného pomeru po splnení nároku na starobný dôchodok alebo na výsluhový dôchodok.

14. Krajský súd v zhode s názorom okresného súdu má za to, že v spore nedošlo k preneseniu dôkazného bremena zo žalobcu na žalovaného, pretože žalobca len tvrdil, ale nepreukázal, že došlo ku diskriminačnému konaniu zo strany žalovaného, netvrdil žiaden zakázaný dôvod diskriminácie, z ktorého by malo vyplývať jeho znevýhodňujúce zaobchádzanie, nepreukázal skutočnosti, ktoré by mali nasvedčovať, že zo strany žalovaného došlo ku diskriminačnému konaniu voči nemu; medzi dôvodmi namietanej diskriminácie a vzniknutou nevýhodou by musela existovať príčinná súvislosť. Žiadna z týchto skutočností nebola preukázaná.

15. Nedôvodná je aj námietka žalobcu v odvolaní, že žalovaný predložil len nedostatočné dôkazy, pretože prílohy, ním predložené, neboli podpísané a obsahujú len anonymizované údaje o príslušníkoch , odchádzajúcich do výsluhového dôchodku. Uvedené doklady sú súčasťou vyjadrenia žalovaného na výzvu žalobcu (repliku) a na konkrétne výhrady žalobcu žalovaný okrem písomných vyjadrení zrozumiteľne reagoval aj na pojednávaní, kde vysvetlil, že v zoznamoch (prílohách) sú uvedené len relevantné osoby, ktorým vznikol nárok na vyplatenie odmeny v zmysle z.č. , a ktorým odmena bola, resp. nebola vyplatená. Žalobca ich stotožnenie formou uvedenia mena a začiatočného písmena priezviska, či uvedením služobného čísla príslušníkov navrhoval prvýkrát v odvolaní; okresný súd nemal dôvod vykonávať dokazovanie ex offo ( ).

16. Pochybenie okresného súdu, keď uviedol v rámci komparácie počet osôb 148, hoci zo spisu vyplýva 8 (resp. 22) príslušníkov , ktorým v roku 2017 (resp. v roku 2015-2017) napriek ich nároku odmena pri ukončení služobného pomeru v zmysle z.č. vyplatená nebola, nie je pochybením okresného súdu, ktoré by viedlo odvolací súd ku zrušeniu príp. zmene rozsudku, ako to navrhoval žalobca v odvolaní, pretože žalobca prioritne neuniesol dôkazné bremeno ohľadom jeho nároku (preukázanie diskriminačného konania žalovaného voči žalobcovi).

17. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia , potvrdil, nezistiac dôvody na jeho zrušenie ( ) ani zmenu ( ), a to aj vo výroku o trovách konania, osobitne odvolaním nenapadnutého.

18. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný, preto by mu prináležal nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa za použitia a . Žalovaný si však

tento nárok neuplatnil, ani mu zo spisu žiadne trovy v odvolacom konaní nevyplývajú, preto za použitia článku 4 ods. 2 a článku 17 Základných princípov mu ich krajský súd nepriznal.

19. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ). Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).