Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_B1-16C-4-2019.pdf
PDF · 196.48 KB
Case nature
Area
Subarea
B1-16C/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I v Bratislave sudkyňou JUDr. Zuzanou Doricovou v sporovej veci žalobcu: Y. M., narodený XX.XX.XXXX, bytom Q. XX/XX, XXX XX W. proti žalovanému Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky so sídlom Župné námestie č. 13, 813 11 Bratislava o náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Súd žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava I dňa 22.01.2019 domáhal voči žalovanému náhrady škody ako uvádza v žalobe v zmysle § 16 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a v zmysle § 6 ods. 4 zákona č. 461/2003 a ustanovení zákona č. 365/2004 Z.z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou. Žalobu žalobca odôvodnil tým, že škoda mu bola spôsobená nevyplácaním starobného dôchodku za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018 vo výške 77.245,11 eur a žalobca v žalobe okrem iného uviedol, že Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže mu nepriznalo starobný dôchodok ani na základe právoplatných a vykonateľných rozsudkov Najvyššieho súdu SR. Uviedol, že došlo aj k nesprávnemu úradnému postupu, ktorý podľa žalobcu spočíval v porušení povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014, čím došlo k vedomému zásahu do práv chránených medzinárodnými zmluvami - dohovormi, Ústavou SR a zákonmi. Žalobca sa žalobou domáhal neuspokojenej časti nároku na starobný dôchodok t.j. nevyplácania starobného dôchodku za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018 a navrhol, aby súd vydal rozsudok, ktorým by zaviazal GR ZVJS, aby v lehote 14 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia uspokojilo jeho vzniknutý nárok na náhradu škody, a aby ako ostatným bývalým policajtom mu bol vyplácaný starobný dôchodok z odvodov, ktoré odvádzal. Žalobca uviedol, že k 14.10.1999 mu vznikol nárok na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. Sociálna poisťovňa podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. priznala žalobcovi od 01.07.2002 dôchodok. Rozhodnutím 44 10 14 745 zo dňa 05.08.2003 mu bol starobný dôchodok odňatý (nebol odňatý nárok na starobný dôchodok) v sume 9.219,- Sk mesačne od 22.09.2003. Rozhodnutím zo dňa 03.10.2005 bol podľa § 65 ods. 1, § 293e zákona č. 461/2003 Z.z. priznaný starobný dôchodok od 14.07.2005 v sume 2.556,- Sk mesačne a bolo započítané obdobie 12 rokov a 309 dní. Pre obdobie dôchodkového zabezpečenia nezapočítala Sociálna poisťovňa obdobie výkonu služby t.j. 26 rokov. Žalobca žiadosťou zo dňa 15.12.2008 požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku podľa § 174 zákona č. 100/1988 Zb. Sociálna poisťovňa rozhodnutím zo dňa 03.06.2011 jeho žiadosť zamietla. Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 31.10.2012 zrušil rozhodnutie Sociálnej
poisťovne zo dňa 03.06.2011 a okrem iného uviedol, že žalobca dňom 14.10.1999 splnil všetky podmienky, nároky na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. V zmysle § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje pokiaľ ide o príslušníkov zborov nápravnej výchovy, orgán príslušného Ministerstva spravodlivosti, orgánom Ministerstva spravodlivosti je v danom prípade Generálne riaditeľstvo ZVJS, a že odporkyňa teda postupovala nesprávne, keď sama rozhodovala o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, lebo vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ bol dôchodkovo poistený len do 31.10.1999 nebola a nie je za daných okolností oprávnená o takej žiadosti rozhodnúť. Uvedený rozsudok bol pre Generálne riaditeľstvo ZVJS záväzný. Generálne riaditeľstvo ZVJS malo v zákonom stanovenej lehote 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia priznať žalobcovi dôchodok podľa § 132 ods. 1 písmeno a) zákona č. 100/1988 Zb a obnoviť vyplácanie jeho dôchodku od 22.09.2003. Sociálna poisťovňa rozhodnutím č. 441 014 7450 0 zo dňa 16.01.2013 zastavila dňom 23.02.2013 vyplácanie starobného dôchodku, ktorý žalobcovi priznala podľa zákona č. 451/2003 svojim rozhodnutím zo dňa 03.10.2005. Tým, že Sociálna poisťovňa zastavila vyplácanie starobného dôchodku od 23.02.2013 a GR ZVJS žalobcovi nepriznalo na základe právoplatného rozhodnutia Najvyššieho súdu došlo už druhýkrát k porušeniu práva garantovaného žalobcovi. Najvyšší súd SR ako súd odvolací rozsudkom zo dňa 30.04.2014, právoplatný 28.05.2014, opäť konštatoval, že žalobca splnil všetky podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona 100/1988 Zb., že má nárok na priznanie starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia, ale nie podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z., ale správne podľa zákona č. 100/1988 Zb. Rozsudok bol pre Generálne riaditeľstvo ZVJS záväzný. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže mu nepriznalo starobný dôchodok na základe dvoch právoplatných a vykonateľných rozsudkov Najvyššieho súdu SR. Na základe žiadosti zo dňa 15.12.2008 namiesto toho, aby žalobcovi priznalo a obnovilo vyplácanie starobného dôchodku od 22.09.2003, tak svojim rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 vedome v rozpore s Dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd a v rozpore s Ústavou SR a zákonom č. 100/1988 Zb. zastavilo konanie o vzniknutom nároku na starobný dôchodok a to napriek tomu, že vedelo, že starobný dôchodok je nároková dávka, ktorá občanovi patrí, ktorý splnil zákonom dané podmienky, nárok na starobný dôchodok je základné a zákonné právo občana, a že žalobca podmienky na priznanie starobného dôchodku splnil dňom 14.10.1999. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže mu nepriznalo starobný dôchodok. Rozhodnutím z 14.03.2018 zastavilo už druhýkrát konanie o nároku na starobný dôchodok, z 30.04.2018 zastavilo tretíkrát konanie o nároku na starobný dôchodok a rozhodnutím z 02.05.2018 zastavilo konanie o nároku na starobný dôchodok piatykrát. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže nepriznalo žalobcovi starobný dôchodok na základe právoplatných a vykonateľných rozsudkov Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014 ani rozhodnutím zo dňa 14.03.2018, 30.04.2018, 02.05.2018. Žalobca teda žiadosťou zo dňa 05.07.2018 požiadal podľa § 15 zákona 514/2003 Z.z. o náhradu spôsobenej škody (nevyplácanie starobného dôchodku) za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018 vo výške 77.245,11 eur. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 08.01.2019 oznámilo žalobcovi, že jeho žiadosti nevyhovuje. Žalobca za nezákonné rozhodnutie označil rozhodnutia Generálneho riaditeľstva ZVJS č. Q. E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018, č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 30.04.2018, č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 02.05.2018, rozhodnutia, ktoré nerešpektovali právoplatné a vykonateľné rozsudky Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014. Za nesprávny úradný postup žalobca považoval porušenie povinnosti vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudkov Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014. Podľa žalobcu došlo k vedomému zásahu do práv chránených medzinárodnými zmluvami a dohovormi, Ústavou Slovenskej republiky a zákonmi a z toho dôvodu sa domáha neuspokojenej časti nároku na starobný dôchodok t.j. nevyplácania starobného dôchodku za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018. 1.1. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 01.03.2019 doplnil žalobu a uviedol, že žiada, aby súd rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody v sume 77.245,11 eur, škody, ktorá mu vznikla v dôsledku neuspokojenej nárokovej časti, ktorá mala byť vyplácaná ako nároková dávka, starobný dôchodok za obdobie od nevyplácania starobného dôchodku za 22.09.2003
- 30.06.2018. Rozhodnutím zo dňa 06.09.2018 a zo dňa 06.11.2019 nebol žalobcovi priznaný starobný dôchodok, teda nároková dávka, a tak nebolo rešpektované právoplatné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014. Takýto postup a takéto rozhodnutie sa nedá považovať za iné ako nezákonné. Tým, že nebol uspokojený vzniknutý nárok na základe žiadosti zo dňa 09.07.2018 tak i tento postup je nezákonným úradným postupom.
2. Žalovaný sa k žalobe žalobcu vyjadril a žalobu žiadal v celom rozsahu zamietnuť, nakoľko vo veci nie sú naplnené zákonom stanovené kumulatívne podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu v intenciách zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody nespĺňa podmienky vymedzené v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Zodpovednosť štátu za škodu, upravená v zákone č. 514/2003 Z. z. je jednou z foriem objektívnej zodpovednosti štátu, pričom štát zodpovedá za škodu podľa citovaného zákona za súčasného splnenia zákonných podmienok, ktorými sú nesprávny úradný postup resp. nezákonné rozhodnutie, existencia škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím orgánu štátu. Existencia týchto podmienok musí byť v súdnom konaní spoľahlivo preukázaná a nestačí len pravdepodobnostný záver o splnení niektorej z nich. Dôkazné bremeno v tomto smere leží na poškodenom. V prípade nároku žalobcu absentuje spôsobilý titul pre vznik práva na náhradu škody. Podľa ustanovenia § 9 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z. z., za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Zákon síce bližšiu definíciu pojmu nesprávneho úradného postupu neobsahuje, avšak vychádzajúc z ustálenej judikatúry môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci určitého štátneho orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi normami pre konanie štátneho orgánu, alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie, alebo cieľov tejto činnosti. Žalobca v podanej žalobe a v jej písomnom doplnení zo dňa 27.02.2019 okrem iného výslovne uvádza, že „tým, že mi nebol rozhodnutím zo dňa 6.9.2018 a zo dňa 6.11.2019 priznaný starobný dôchodok, teda nárokovaná dávka, tak neboli rešpektované ani právoplatné a vykonateľné rozsudky NS SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.4.2014 (ktoré boli záväzné !!!!) tak takýto postup a takéto rozhodnutia z uvedených dní sa nedá za iné považovať ako za nezákonný postup a rozhodnutia za nezákonné“. Žalobca na viacerých miestach žaloby odkazuje resp. cituje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30.04.2014 ako aj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31.10.2012. Predmetné rozhodnutia však v žiadnom prípade nepreukazujú nezákonnosť postupu Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS. Naopak zmienené rozhodnutia Najvyššieho súdu SR majú relevanciu vo vzťahu ku kompetencii Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS rozhodnúť o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku podľa ustanovenia § 174 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov. Samotný Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS v rozhodnutí č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018, ktorým zastavil správne konanie o priznanie starobného dôchodku žalobcu konštatoval, že „po preskúmaní podania Sociálnej poisťovne a dávkového spisu účastníka konania č. GR E.-XXXXX Útvar sociálneho zabezpečenia dospel k záveru, že je príslušným orgánom vo veci konať a rozhodnúť, avšak nie sú splnené podmienky pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v tej istej veci bolo právoplatne rozhodnuté (rozhodnutím č. GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 05. 04. 2013) a skutkový stav sa podstatne nezmenil. Z citovanej časti rozhodnutia č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 tak jednoznačne vyplýva, že Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS postupoval plne v súlade so závermi, ku ktorým dospel Najvyšší súd SR, tak v rozsudku sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31.10.2012 ako aj v rozsudku sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30.04.2014. K namietanému nesprávnemu úradnému postupu žalovaný uviedol, že tento považuje za nepreukázaný a vykonštruovaný. Postup Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS, ktorý žalobca namieta nemožno podľa názoru žalovaného subsumovať pod nesprávny úradný postup, nakoľko sa v prevažnej miere týka procesného postupu, ktorý však nikdy nebol príslušným orgánom vyhodnotený ako nesprávny/nezákonný. Z ustálenej judikatúry vyplýva jednoznačný záver, že postup orgánu verejnej moci (hoci i nesprávny), ktorý nachádza odraz vo vydanom rozhodnutí nemožno považovať za titul pre uplatnenie nároku na náhradu škody, nakoľko titulom môže byť v takom prípade výlučne nezákonné rozhodnutie. Žalobca si celkom nesprávne uplatňuje nárok na náhradu škody z titulu nesprávneho úradného postupu a takýto namietaný postup Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS nemožno považovať na účely uplatnenia nároku na náhradu škody za nesprávny. Žalobca výslovne označuje ako titul nesprávny úradný postup (§ 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) a zároveň zmätočne a nesprávne tvrdí, že za nezákonné rozhodnutia je potrebné považovať aj rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 14.03.2018, 30.04.2018, 02.05.2018, 06.09.2018 a 22.11.2018. Jednou z primárnych podmienok pre vznik nároku na náhradu škody z titulu nezákonného
rozhodnutia je skutočnosť, aby napadnuté rozhodnutia nadobudli právoplatnosť a zároveň boli zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Je nespochybniteľné, že v prípade žalobcu nie je táto podmienka naplnená t.j. conditio sine qua non, ako jedna z trojice kumulatívnych podmienok stanovených pre vznik nároku na náhradu škody, nakoľko žalobcom identifikované rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 14.03.2018, 30.04.2018, 02.05.2018, 06.09.2018 a 22.11.2018 nikdy neboli zrušené ani zmenené príslušným orgánom pre nezákonnosť. Rozhodnutia GR ZVJS zo dňa 06.09.2018 a 22.11.2018 neboli ani predbežne prerokované v súlade s § 15 a nasl. zákona č. 514/2003 Z. z., a preto v tejto časti nie je splnená ani zákonná podmienka stanovená v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z., čo podľa názoru žalovaného zakladá nedostatok podmienok konania, a preto žalovaná považuje nárok žalobcu v predmetnej časti za predčasne uplatnený. Žalovaný tiež poukázal na doposiaľ neprávoplatné rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/23/2018 zo dňa 25.10.2018, ktorým v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti SR č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17.05.2018, žalobcom podanú správnu žalobu súd zamietol. O právoplatných rozhodnutiach platí prezumpcia ich správnosti a zákonnosti a nie je možné v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. reparovať stav nimi založený. Skutočnosť, že nebolo rozhodnuté o opakovaných žiadostiach žalobcu o priznanie starobného dôchodku podľa predstáv žalobcu nezakladá automaticky nezákonnosť postupu resp. nezákonnosť dotknutých rozhodnutí Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal existenciu spôsobilého titulu v súvislosti s uplatneným právom na náhradu škody. K existencii škody žalovaný uviedol, že pod škodou (skutočnou škodou) sa chápe majetková ujma spočívajúca v zmenšení majetku poškodeného v dôsledku škodovej udalosti, t. j. ide o rozdiel v hodnote majetku poškodeného pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. V zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. je povinnosťou žalobcu preukázať existenciu škody vzniknutej v príčinnej súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci. Žalobca sa domáha náhrady majetkovej škody v celkovej sume 77.245,11 eur, k výške ktorej dospel na základe matematickej kalkulácie špecifikovanej v prílohe doplnenia žaloby zo dňa 27.02.2019 a to za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018 t. j. za obdobie, v ktorom sa dávka (starobný dôchodok) žalobcovi nevyplácala. Žalovaný namietol existenciu škody v prípade žalobcu, nakoľko mu škoda doposiaľ nevznikla a vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu žalobcu ani reálne mu vzniknúť nemôže. V prípade žalobcu absentuje základný predpoklad pre vznik ním identifikovanej majetkovej škody a to existencia právoplatného rozhodnutia Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS, ktorým by bol žalobcovi priznaný domnelý starobný dôchodok za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018. Takéto rozhodnutie však neexistuje, a preto žalobcom požadovaná náhrada majetkovej škody vo výške 77.245,11 eur doposiaľ nevznikla a nemožno o nej hovoriť ani len v teoretickej rovine. V prípade žalobcu naopak existuje meritórne rozhodnutie, kedy právoplatným rozhodnutím č. GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 05.04.2013 bola žalobcovi zamietnutá žiadosť o priznanie starobného dôchodku, pretože vypočítaná suma starobného dôchodku bola ku dňu 15.12.2008 (k dátumu, od ktorého žiadal žalobca starobný dôchodok priznať) nižšia v sume 32.496,-Sk/mesačne, ako vyplácaný výsluhový príspevok ku dňu 15.12.2008 v sume 32.554,-Sk/mesačne (na základe rozhodnutia č. GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 30. 11. 2008). Navyše, ak by aj Útvar sociálneho zabezpečenia GR ZVJS hoci len v hypotetickej rovine priznal žalobcovi starobný dôchodok za požadované obdobie t. j. od 22.09.2003 do 30.06.2018, zároveň by Útvaru sociálneho zabezpečenia GR ZVJS vznikla povinnosť doplatiť žalobcovi priznaný starobný dôchodok. Táto situácia však doposiaľ nenastala t.j. je výlučne v hypotetickej rovine a súčasne podľa názoru žalovaného spoľahlivo verifikuje skutočnosť, že žalobcom tvrdená škoda nevznikla a de facto ani vzniknúť nemôže. Vznik škody predstavuje jednu z trojice kumulatívnych podmienok pre vznik práva na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. Škoda musí existovať najneskôr v dobe, kedy súd o uplatnenom nároku rozhoduje. Pre súd je rozhodujúci skutkový stav veci v čase jeho rozhodovania a nie skutočnosť, že Útvarom sociálneho zabezpečenia GR ZVJS nebolo rozhodnuté podľa predstáv žalobcu. Žalobcovi požadovaná majetková škoda, ktorej náhrady sa domáha, doposiaľ nevznikla, žaloba bola podaná predčasne a je potrebné ju ako neopodstatnenú zamietnuť. K existencii príčinnej súvislosti žalovaný uviedol, že pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody v intenciách zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. a vzniku škody preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej
príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. V prípade žalobcu absentuje spôsobilý titul ako aj existencia škody, a teda nie je možné dospieť ani k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a škodou. Uplatneniu základného práva strany na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.
3. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril písomne a uviedol, že žalovaný sa vo svojom vyjadrení k žalobe nevyjadruje k zákonným dôvodom a skutočnostiam, pre ktoré si uplatnil nárok na náhradu škody. Podľa žalobcu žiaden úradný postup a rozhodnutia GR ZVJS, ktorého výsledkom je úmyselné a vedomé nepriznanie starobného dôchodku, na priznanie ktorých už dávno boli splnené zákonom dané podmienky a táto nároková dávka už bola právoplatne priznaná podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. do 22.09.2003, nemôže byť vecne a právne správny. GR ZVJS nepriznalo žalobcovi starobný dôchodok na základe právoplatných a vykonateľných rozsudkov Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014 a ani rozhodnutiami zo dňa 14.03.2018, 30.04.2018, 02.05.2018, tak žalobca požiadal o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to žiadosťou zo dňa 05.07.2018. Ministerstvo spravodlivosti SR listom zo dňa 08.01.2019 oznámilo, že žiadosti o náhradu škody nevyhovuje a z toho dôvodu podal žalobu, ktorú aj riadne zdôvodnil. Výsluhový príspevok bol žalobcovi priznaný právoplatným rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 11.11.1999 podľa § 211 ods. 1 písm. d) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. Rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 30.06.2002 bol podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. pretransformovaný od 01.07.2002 výsluhový príspevok na výsluhový dôchodok a to v takej výške v akej bol žalobcovi vyplácaný k uvedenému termínu. Ustanovením § 144 zákona č. 328/2002 Z.z. bol dňom 01.07.2002 zrušený § 210 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého mohol výsluhový príspevok priznaný podľa § 211 zákona č. 73/1998 Z.z. do 60 rokov veku. Žalobca v zmysle § 137 zákona č. 328/2002 Z.z. požiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie starobného dôchodku. Konanie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo dňa 05.04.2013 treba považovať za hrubé porušenie všeobecného zákazu retroaktivity, keď GR ZVJS prehodnotilo výsluhový príspevok priznaný právoplatným rozhodnutím GR ZVJS zo dňa 11.11.1999. Tým, že GR ZVJS rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 zastavilo konanie o vzniknutom nároku na starobný dôchodok porušilo nielen všeobecný zákaz retroaktivity, ale aj princíp právnej istoty. GR ZVJS malo už rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 priznať žalobcovi od 22.09.2003 starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písm. a) zákona č. 100/1988 Zb. a tým, že spochybnilo právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 16.01.2003 ako aj vzniknutý nárok na starobný dôchodok, vedome a účelovo spôsobilo škodu.
4. Súd písomne poučil strany sporu o procesných právach a povinnostiach strán sporu podľa § 160 Civilného sporového poriadku.
5. Súd vykonal stranami označené dôkazy a oboznámil sa s predloženými listinnými dokladmi - rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 16.01.2003, zo dňa 05.08.2003, zo dňa 03.10.2005, zo dňa 03.06.2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012, rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie zo dňa 16.01.2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30. apríla 2014, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 05.04.2013, žiadosť žalobcu zo dňa 09.07.2018 o náhradu škody nevyplatením starobného dôchodku, oznámenie Ministerstva spravodlivosti SR číslo XXXXX/XXXX/ XXX zo dňa 08.01.2019, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 30.04.2018, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-X.-XXXXX-XX zo dňa 02.05.2018, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 06.09.2018, žalobcom vyhotovený výpočet škody, rozhodnutie Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 22.11.2018, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 25Sa/23/2018 zo dňa 25.10.2018, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžsk/1/2019 zo dňa 25.09.2019.
6. Súd v konaní po oboznámení sa s obsahom listinných dokladov a na základe zhodných tvrdení strán zistil, že 6.1. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 16.januára .2003 podľa § 21 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení priznala žalobcovi od 01.07.2002 starobný dôchodok . 6.2. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 5. augusta 2003 podľa § 21 ods. 3, § 173i ods. 1 a § 96 ods. 4 zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení žalobcovi starobný dôchodok od 22.08.2003 odňala. V odôvodnení uviedla, že nárok na starobný dôchodok v súlade s § 173i ods. 1 zákona č. 100/1988 Zb. posúdila podľa právnych predpisov účinných do 30.06.2003. Podľa § 21 ods. 3 zákona č. 100/1988 Zb. v znení účinnom od 01.07.2003 sa policajtom (ktorým sa na tieto účely pokladá príslušník Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, Zboru väzenskej a justičnej stráže, železničnej polície a colník) na nárok na starobný dôchodok neprihliadne na dobu profesionálnej služby, ak túto službu vykonával v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok. Vzhľadom na uvedené nebolo možné zohľadniť dobu profesionálnej služby žalobcu od 01.08.1963 do 24.09.1965, od 09.04.1969 do 29.04.1969, od 20.04.1970 do 30.04.1992, od 05.05.1995 do 31.10.1999, pretože žalobca bez uvedenej doby získal len 12 rokov a 245 dní t.j. nezískal aspoň 25 rokov zamestnania, nesplnil jednu z podmienok nároku na starobný dôchodok, nárok na starobný dôchodok zanikol. 6.3. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 3. októbra 2005 podľa § 65 a § 293a zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení priznala žalobcovi od 14.07.2005 starobný dôchodok. 6.4. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 3. júna 2011 podľa § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení žiadosť žalobcu o starobný dôchodok z 15.12.2008 zamietla. V odôvodnení uviedla, že Krajský súd v Žiline rozsudkom č. 24Sd/26/2011-28 zo dňa 6. apríla 2011 zrušil rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie z 10. januára 2011 a vec vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd v Žiline rozhodnutie Sociálnej poisťovne ústredie zrušil ako nepreskúmateľné z dôvodu nepredloženia kompletného administratívneho spisu, hoci na jeho predloženie bola Sociálna poisťovňa krajským súdom vyzvaná. Zrušeným rozhodnutím z 10.01.2011 Sociálna poisťovňa ústredie zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok z 15.12.2008 podľa § 65 a § 274 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Tým rozhodnutím bol realizovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 25. augusta 2010 č.k. 7So/125/2009, ktorým Najvyšší súd SR zmenil rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 6. mája 2009 č.k. 24Sd/26/2009-41 tak, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne z 19. januára 2009 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne ústredie z 19. januára 2009 bola žiadosť žalobcu o starobný dôchodok k 24.09.2005 podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení zamietnutá. 6.5. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 v právnej veci navrhovateľa V.. Y. M. (žalobca) proti odporkyni Sociálna poisťovňa ústredie o starobný dôchodok na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. augusta 2011 č.k. 24Sd/158/2011-37 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. augusta 2011 č.k. 24Sd/158/2011-37 zmenil tak, že rozhodnutie odporkyne zo dňa 3. júna 2011 zrušil a vrátil vec odporkyni na ďalšie konanie. V odôvodnení okrem iného uviedol, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozhodnutie odporkyne zo dňa 3. júna 2011 (preskúmavané rozhodnutie), ktorým Sociálna poisťovňa ústredie zamietla žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok z 15.12.2008. Odporkyňa (Sociálna poisťovňa ústredie) žiadosť navrhovateľa o starobný dôchodok zamietla s odôvodnením, že doby služobného pomeru policajta navrhovateľ získal v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok, a preto sa doby služby policajta podľa § 60 ods. 2 a § 255 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z.z. nepovažujú za doby poistenia podľa tohto zákona. Rozhodnutím Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže (ďalej GR ZVJS) bol navrhovateľovi od 1. novembra 1999 priznaný výsluhový príspevok podľa § 210 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície. Tento výsluhový príspevok sa podľa názoru odporkyne i Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže v zmysle § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. nielen považuje, ale aj je výsluhovým dôchodkom podľa tohto zákona. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na to, že navrhovateľ zo všeobecného systému sociálneho poistenia už starobný dôchodok poberá, pričom je zabezpečený aj výsluhovým dôchodkom z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov. Pokiaľ vyslovil názor, že je vylúčené, aby bol poberateľom ďalšieho starobného dôchodku, teda dávky rovnakého druhu z toho istého (všeobecného) systému sociálneho zabezpečenia, s takým názorom Najvyšší súd vyslovil súhlas. Najvyšší súd uviedol, že z ustanovenia § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že pri súbehu nároku na príspevok s nárokom na starobný dôchodok podľa predpisov o sociálnom zabezpečení a prídavku k dôchodku podľa tohto zákona patrí oprávnenému podľa jeho voľby príspevok alebo dôchodok
s príspevkom k dôchodku. Poukázal na ustanovenie § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého v konaniach o nárokoch na dávky a ich výplatu z nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, o nároku na úpravu dôchodku z dôvodu jediného zdroja príjmu, o nárokoch na náhradu škody spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania, o nároku zamestnanca z pracovného pomeru, ktoré sa uspokojovali z garančného fondu (ďalej len "peňažná náhrada") a o nároku na podporu v nezamestnanosti, ktoré vznikli pred 1. januárom 2004, o ktorých nebolo do tohto dňa právoplatne rozhodnuté, a o priznaní, odňatí alebo zmene sumy dávky, náhrady škody spôsobenej pracovným úrazom alebo chorobou z povolania alebo podpory v nezamestnanosti za obdobie pred 1. januárom 2004, aj keď o uvedenej dávke, náhrade škody, peňažnej náhrade alebo podpore v nezamestnanosti už bolo právoplatne rozhodnuté sa rozhodne podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003 s odchýlkami ďalej ustanovenými. Keďže nárok navrhovateľa na starobný dôchodok vznikol pred 1. januárom 2004 v konaní o tomto nároku je potrebné postupovať podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, teda podľa zákona č. 100/1988 Zb. V zmysle § 114 ods. 2 a § 142 ods. 4 písm. c) zákona č. 100/1988 Zb. o dávkach dôchodkového zabezpečenia rozhoduje, pokiaľ ide o príslušníkov zboru nápravnej výchovy orgán príslušného ministerstva spravodlivosti republiky. Orgánom ministerstva spravodlivosti je v danom prípade Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Odporkyňa podľa názoru odvolacieho súdu postupovala nesprávne, keď sama rozhodovala o žiadosti navrhovateľa o starobný dôchodok, lebo vzhľadom na skutočnosť, že navrhovateľ bol poistený len do 31. októbra 1999 nebola a nie je za daných okolností oprávnená o takej žiadosti rozhodnúť. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012 nadobudol právoplatnosť dňa 03.12.2012. 6.6. Sociálna poisťovňa ústredie rozhodnutím zo dňa 16. januára 2013 podľa § 112 ods. 2, 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení rozhodla, že žalobcovi odníma starobný dôchodok priznaný podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. V odôvodnení rozhodnutia poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012, v ktorom najvyšší súd vyslovil súhlas s názorom, že je vylúčené, aby žalobca bol poberateľom ďalšieho starobného dôchodku, teda dávky rovnakého druhu z toho istého (všeobecného) systému sociálneho zabezpečenia. Sociálna poisťovňa je v ďalšom konaní viazaná právnym názorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalobca žiadosťou z 14.07.2005 požiadal o priznanie starobného dôchodku od 14.07.2005. Z obsahu spisového materiálu, najmä z potvrdenia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže č. GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 29. novembra 2010 vyplýva, že rozhodnutím č. GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 11. novembra 1999 bol žalobcovi priznaný v zmysle § 210 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a železničnej polície výsluhový príspevok od 1. novembra 1999. V čase priznania výsluhového príspevku žalobca dňom 14. októbra 1999 spĺňal podmienky nároku na starobný dôchodok podľa V. časti zákona č. 100/1988 Zb. V súlade s § 212 zákona č. 73/1998 Z.z. využil právo voľby a zvolil si poberanie výsluhového príspevku na základe prejavu slobodnej vôle. V zmysle prechodného ustanovenia § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. účinného od 1. júla 2002 bol výsluhový príspevok pretransformovaný na výsluhový dôchodok. Z potvrdenia generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže vyplýva, že žalobca splnil podmienky nároku na starobný dôchodok podľa § 132 zákona č. 100/1988 Zb. Vznik nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 100/188 Zb. súčasne vylučuje možnosť vzniku nároku na starobný dôchodok podľa zákona č. 461/2003 Z.z. Podľa Sociálnej poisťovne z uvedeného vyplýva, že nárok žalobcu uplatnený žiadosťou spísanou dňa 14.07.2005 žalobcovi nevznikol, a teda starobný dôchodok rozhodnutím zo dňa 3. októbra 2005 bol priznaný neprávom. Podľa § 112 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. dávka sa odníme ak zanikol nárok na dávku alebo sa zistí, že sa dávka priznala neprávom. Starobný dôchodok bol žalobcovi od 22. februára 2013 odňatý. Žalobcovi bolo tiež oznámené, že sumu starobného dôchodku, ktorá bola žalobcovi vyplatená neprávom od žalobcu Sociálna poisťovňa nebude vymáhať. 6.7. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30. apríla 2014 v právnej veci navrhovateľa V.. Y. M. (žalobca) proti odporkyni Sociálna poisťovňa ústredie o starobný dôchodok, o preskúmanie rozhodnutia odporkyne zo dňa 16.01.2013, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 15. augusta 2011 č.k. 24Sd/158/2011-37 rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 24Sd/14/2013-41 zo dňa 1. júla 2013 potvrdil. V odôvodnení okrem iného uviedol, že zhodne s názorom vysloveným v rozsudku krajského súdu, že predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporkyne o odňatí starobného dôchodku navrhovateľovi priznaného podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. Rozhodnutie odporkyne (Sociálnej poisťovne) považoval odvolací súd za zákonné, a preto rozsudok Krajského súdu ako vecne správny potvrdil. Sociálna poisťovňa nebola oprávnená o žiadosti navrhovateľa rozhodovať.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10So/70/2013 zo dňa 30. apríla 2014 nadobudol právoplatnosť dňa 28.05.2014. 6.8. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-XXXXX/XX-XX zo dňa 05.04.2013 zamietlo žiadosť žalobcu o starobný dôchodok. V odôvodnení rozhodnutia okrem iného uviedlo, že podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bola žiadosť žalobcu o starobný dôchodok odstúpená Sociálnou poisťovňou ústredie na ďalšie konanie. Starobný dôchodok, na ktorý vznikol žalobcovi nárok dňom 14.10.1999 bol vymeraný z najvýhodnejšieho priemerného mesačného zárobku podľa § 131 zákona č. 100/1988 Zb. za roky 1990, 1991, 1996, 1997, 1998 v sume 16.294,- Sk upraveného podľa § 12 ods. 6 cit. zákona s prihliadnutím na započítanú dobu služby (zamestnania) od 18. roku veku t.j. 36 rokov. Suma starobného dôchodku k vzniku nároku na dôchodok činí 8.103,- Sk. nakoľko žalobca ukončil služobný pomer v čase účinnosti zákona č. 73/1998 Z.z. patrí mu k starobnému dôchodku i prídavok k starobnému dôchodku. Suma prídavku k starobnému dôchodku bola vymeraná s prihliadnutím na dobu trvania služobného pomeru podľa § 217 ods. 1, 2 zákona č. 73/1998 Z.z. za 26 rokov zo základu pre výpočet dávky 42.020 Sk určeného podľa § 218 zákona. Suma starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku k 15. decembru 2008 t.j. k dátumu, od ktorého žalobca žiadal o priznanie starobného dôchodku činí 32.496,- Sk. Podľa personálneho rozkazu generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 214/1999 zo dňa 13. septembra 1999 žalobca dňom 31.októbra 1999 ukončil služobný pomer. V čase ukončenia služobného pomeru žalobca dňom 14. októbra 1999 splnil podmienky nároku na starobný dôchodok. Podľa § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. si žalobca v čase jeho účinnosti podľa svojej voľby vybral priznanie výsluhového príspevku, ktorý mu bol priznaný na základe jeho žiadosti zo dňa 30. augusta 1999 rozhodnutím č. GR E. - XXXXX/XX-XX zo dňa 11. novembra 1999. Výsluhový dôchodok bol žalobcovi podľa § 124 ods. 2 zákona pretransformovaný od 01. júla 2002 na výsluhový dôchodok. Výška výsluhového dôchodku k 15. decembru 2008 predstavuje sumu 32.554,- Sk mesačne, a je teda vyššie ako starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku. Týmto rozhodnutím bol realizovaný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012. 6.9. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 15.12.2008 zastavilo, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil. V odôvodnení okrem iného uviedlo, že dňa 02.02.2018 bolo doručené podanie Sociálnej poisťovne ústredie označené ako V.. Y. M. - postúpenie podania, ktorého prílohou bola „... reakcia na zaslanú výzvu“ zo dňa 08.11.2017, „žiadosť o navrátenie nezákonne odňatého starobného príspevku“ bez uvedenia dátumu. Po preskúmaní podania Sociálnej poisťovne a dávkového spisu účastníka konania (žalobcu) č. GR E.-XXXXX Útvar sociálneho zabezpečenia dospel k záveru, že je príslušným orgánom vo veci konať a rozhodnúť, avšak nie sú splnené podmienky pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v tej istej veci bolo právoplatne rozhodnuté (rozhodnutím č. GR E.-XXXXX//XX-XX zo dňa 05.04.2013) a skutkový stav sa nezmenil. 6.10. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 30.04.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 05.02.2018 zastavilo, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. V odôvodnení okrem iného uviedlo, že dňa 12.04.2018 mu bolo doručené podanie Sociálnej poisťovne ústredie označené ako „Postúpenie podania o nároku na starobný dôchodok pána V.. Y. M.“, ktorého prílohou bola „žiadosť o navrátenie nezákonne odňatého starobného dôchodku“ zo dňa 05.02.2018. Po preskúmaní duplicitného podania a dávkového spisu účastníka konania č. GR E.-XXXXX Útvar sociálneho zabezpečenia zistil, že duplicitné podanie je zhodné s podaním zo dňa 15.12.2008, ktoré účastník konania doručil Útvaru sociálneho zabezpečenia prostredníctvom Sociálnej poisťovne dňa 02.02.2018. Rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 (napadnuté rozhodnutie) bolo správne konanie, ktoré začalo skôr, vo veci priznania starobného dôchodku účastníkovi konania, zastavené procesným rozhodnutím podľa § 30 ods. 1 písmeno i) zákona č. 71/1967 Zb. Účastník konania napadol odvolaním zo dňa 28.03.2018 správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom Útvar sociálneho zabezpečenia odvolanie účastníka konania postúpil odvolaciemu orgánu (ministrovi spravodlivosti). Odvolací orgán (minister spravodlivosti) o odvolaní ku dňu vydania rozhodnutia nerozhodol. 6.11. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 02.05.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 08.04.2018 zastavilo, nakoľko vo veci
začal konať iný príslušný správny orgán. V odôvodnení okrem iného uviedlo, že dňa 27.04.2018 mu bolo doručené podanie Sociálnej poisťovne ústredie označené ako „Postúpenie podania o nároku na starobný dôchodok pána V.. Y. M.“, ktorého prílohou bola „žiadosť o navrátenie nezákonne odňatého starobného dôchodku“ zo dňa 08.04.2018. Po preskúmaní duplicitného podania a dávkového spisu účastníka konania č. GR E.-XXXXX Útvar sociálneho zabezpečenia zistil, že duplicitné podanie je zhodné s podaním zo dňa 15.12.2008, ktoré účastník konania doručil Útvaru sociálneho zabezpečenia prostredníctvom Sociálnej poisťovne dňa 02.02.2018. Rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 (napadnuté rozhodnutie) bolo správne konanie, ktoré začalo skôr, vo veci priznania starobného dôchodku účastníkovi konania, zastavené procesným rozhodnutím podľa § 30 ods. 1 písmeno i) zákona č. 71/1967 Zb. Účastník konania napadol odvolaním zo dňa 28.03.2018 správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom Útvar sociálneho zabezpečenia odvolanie účastníka konania postúpil odvolaciemu orgánu (ministrovi spravodlivosti). Odvolací orgán (minister spravodlivosti) o odvolaní ku dňu vydania rozhodnutia nerozhodol. 6.12. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 06.09.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 07.08.2018 zastavilo, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil. V odôvodnení okrem iného uviedlo, že dňa 07.09.2018 bolo doručené podanie žalobcu označené ako „Žiadosť“ V.. Y. M. o priznanie starobného dôchodku. Po preskúmaní podania účastníka konania a dávkového spisu účastníka konania (žalobcu) č. GR E.-XXXXX/XX-XXXX Útvar sociálneho zabezpečenia dospel k záveru, že je príslušným orgánom vo veci konať a rozhodnúť, avšak nie sú splnené podmienky pre vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci samej, nakoľko v tej istej veci bolo právoplatne rozhodnuté (rozhodnutím č. Q. E.-XXXXX//XX-XX zo dňa 05.04.2013) a skutkový stav sa nezmenil. 6.13. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 22.11.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 05.11.2018 zastavilo, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. V odôvodnení okrem iného uviedlo, že dňa 06.11.2018 mu bolo doručené podanie žalobcu označené ako „Žiadosť“ o priznanie starobného dôchodku. Po preskúmaní duplicitného podania a dávkového spisu účastníka konania č. GR E.-XXXXX Útvar sociálneho zabezpečenia zistil, že duplicitné podanie je zhodné s podaním zo dňa 07.08.2018, ktoré účastník doručil Útvaru sociálneho zabezpečenia dňa 08.08.2018. Rozhodnutím Útvaru sociálneho zabezpečenia č. GR E.-X.-XXXXX/XX- XXXX zo dňa 06.09.2018 (napadnuté rozhodnutie) bolo správne konanie, ktoré začalo skôr, vo veci priznania starobného dôchodku účastníkovi konania, zastavené procesným rozhodnutím podľa § 30 ods. 1 písmeno i) zákona č. 71/1967 Zb. Účastník konania odvolaním zo dňa 17.09.2018 napadol správnosť napadnutého rozhodnutia, pričom Útvar sociálneho zabezpečenia odvolanie účastníka konania postúpil odvolaciemu orgánu (ministrovi spravodlivosti). Odvolací orgán (minister spravodlivosti) o odvolaní ku dňu vydania rozhodnutia nerozhodol. Útvar sociálneho zabezpečenia zhodu správnych konaní zistil preskúmaním podaní, a to žiadosti o starobný dôchodok zo dňa 05.11.2018 (duplicitné podanie) so žiadosťou o starobný dôchodok zo dňa 07.08.2018 (podanie), z ktorých vyplýva, že sa jedná o rovnaký nárok na starobný dôchodok, zhodou oprávneného žiadateľa v jednej osobe účastníka konania (V.. Y. M.) a zhodou petitu, čo sa navrhuje t.j. priznanie starobného dôchodku.
6.14. Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 25Sa/23/2018 zo dňa 25.10.2018 ako správny súd v právnej veci žalobu V.. Y. M. proti žalovanému Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17. mája 2018 rozhodol tak, že žalobu zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že Útvar sociálneho zabezpečenia Zboru GR ZVJS rozhodnutím č. GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 15.12.2008 zastavilo, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil. Žalobca dňa 28.03.2018 podal proti rozhodnutiu Útvaru sociálneho zabezpečenia Zboru GR ZVJS zo dňa 14.03.2018 odvolanie, v ktorom namietol, že rozhodnutie považuje za nezákonné a vydaním rozhodnutia Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže prekročilo svoju právomoc. O podanom odvolaní rozhodol minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17.05.2018 tak, že odvolanie zamietol a predmetné rozhodnutie potvrdil. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie Útvaru sociálneho zabezpečenia ako prvostupňového orgánu (GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14. marca 2018) ako aj rozhodnutie žalovaného (č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17. mája 2018) a dospel k záveru, že podaná žaloba nie je dôvodná, a preto žalobu v súlade s § 190 SSP zamietol.
6.15. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom č.k. 9Sžsk/1/2019 zo dňa 25.09.2019 v právnej veci žalobcu V.. Y. M. proti žalovanému Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17. mája 2018 o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/23/2018-56 zo dňa 25.10.2018 rozhodol tak, že kasačnú sťažnosť zamietol. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že kasačný súd v danom prípade nezistil diskrimináciu sťažovateľa spôsobenú odmietnutím jeho žaloby. Krajský súd svojim rozsudkom nepristúpil k procesnému odmietnutiu žaloby podľa § 98 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, súd vo veci meritórne rozhodol tak, že žalobu zamietol, pretože dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Najvyšší súd Slovenskej republiky nesúhlasil s názorom sťažovateľa (žalobcu), že v jeho prípade došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu článku 19 Dohovoru č. 128 tým, že nedošlo k poskytovaniu starobných sociálnych dávok po celú dobu sociálnej udalosti. Pokiaľ si sťažovateľ v zmysle § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. namiesto výplaty starobného dôchodku s prídavkom k dôchodku zvolil výplatu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. nemôže dôvodne tvrdiť, že mu je odopieraný starobný dôchodok ako dávka v starobe. Okolnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku (výsluhový dôchodok) po dovŕšení dôchodkového veku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení priznaný dňom 01.11.1999, je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku (starobný dôchodok) podľa neskoršieho zákona o sociálnom poistení za doby, ktoré mu už raz boli zhodnotené pre nárok a výšku výsluhového dôchodku. Kasačný súd z obsahu dokladov založených v spise nezistil, že by sťažovateľovi bol orgánom príslušným na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku odňatý starobný dôchodok spolu s prídavkom k starobnému dôchodku, ktorý mu bol priznaný a vyplácaný podľa rozhodnutia zo dňa 11.11.1999. O nároku vyplývajúcom zo žiadosti o starobný dôchodok ku dňu 15.12.2008 rozhodlo Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím zo dňa 05.04.2013, a keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa od toho času zmenili skutkové okolnosti t.j. že sťažovateľ bol zamestnaný a vzniklo mu ďalšie obdobie dôchodkového poistenia, ktoré ešte nebolo zohľadnené v priznanej dávke, boli splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. a správny súd preto vec správne právne posúdil. 6.16. Žalobca podaním zo dňa 09.07.2018 požiadal Generálne riaditeľstvo ZVJS podľa § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. o náhradu spôsobenej škody, nevyplácanie starobného dôchodku za obdobie od 22.09.2003 do 30.06.2018 vo výške 77.245,11 eur. 6.17. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky podaním číslo XXXXX/XXXX/XXX zo dňa 08.01.2019 oznámilo žalobcovi výsledok predbežného prerokovania nároku na náhradu škody. Ministerstvo žalobcovi oznámilo, že žiadosť žalobcu bola predbežne prerokovaná v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. pričom žiadosti nebolo vyhovené. Pre možnosť postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. je potrebné splnenie viacerých predpokladov, a to nezákonné rozhodnutie resp. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou. Vo veci nebolo preukázané splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v zmysle ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. 6.18. Žalobca predložil ním vyhotovený výpočet škody, ktorá mu mala vzniknúť v období od septembra 2003 do júna 2018 vo výške 77.245,11 eur nevyplácaním starobného dôchodku.
7. Súd základ uplatneného nároku žalobcu posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravujúceho zodpovednosť za škodu spôsobenú rozhodnutím resp. nesprávneho úradného postupu orgánu štátu a podľa ustanovení Občianskeho zákonníka.
Podľa § 1 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tento zákon upravuje a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci, b) zodpovednosť obce a vyššieho územného celku (ďalej len "územná samospráva") za škodu spôsobenú orgánmi územnej samosprávy pri výkone samosprávy, c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
Podľa § 3 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím,
b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Podľa § 6 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
Podľa § 6 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Podľa § 6 ods. 3 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
Podľa § 9 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
Podľa § 9 ods. 2 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 9 ods. 4 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.
Podľa § 17 ods. 1 Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
Podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodeného ušlo ( ušlý zisk ).
8. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žalobe žalobcu na náhradu škody nie je možné vyhovieť vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal
kumulatívne splnenie zákonom požadovaných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Podľa citovaných ustanovení Zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci ide o prípad objektívnej zodpovednosti štátu za škodu za súčasného splnenia troch podmienok, a to existencia nezákonného rozhodnutia orgánu štátu alebo jeho nesprávny úradný postup, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím či nesprávnym úradným postupom.
9. Prvou a základnou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je vydanie nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, teda existencia rozhodnutia orgánu verejnej moci vydaného pri výkone verejnej moci, ktorým v konkrétnej veci štátny orgán aplikoval všeobecné pravidlo právnej normy na ním prejednávaný prípad a rozhodoval tak o právach a povinnostiach individuálnych subjektov. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutnou podmienkou zodpovednosti štátu, aby právoplatné alebo bez ohľadu na právoplatnosť vykonateľné rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom za podmienky, že poškodený podal proti takému nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok (§ 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.). Dôkazné bremeno na preukázanie existencie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je na žalobcovi, teda na subjekte, ktorý tvrdí, že v dôsledku existujúceho nezákonného rozhodnutia mu bola spôsobená škoda. 9.1.Žalobca sa v prejednávanej veci domáhal náhrady škody v dôsledku rozhodnutí Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Žalobca tvrdil, že na základe jeho žiadosti z 03.10.2002 mu Sociálna poisťovňa priznala právoplatným rozhodnutím z 16.01.2003 starobný dôchodok od 01.07.2002 a tento mu aj od marca 2003 vyplácala. Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže nezákonným rozhodnutím zo dňa 05.04.2013 retroaktívne rozhodlo o zastavení konania o vzniknutom nároku na starobný dôchodok. Žalobca sa opakovane svojimi žiadosťami domáhal starobného dôchodku, ktorý mu však nebol priznaný a rozhodnutiami Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže bolo konanie o jeho žiadostiach o priznanie starobného dôchodku štyrikrát zastavené, a to rozhodnutím zo dňa 14.03.2018, zo dňa 30.04.2018, zo dňa 02.05.2018 a zo dňa 06.09.2018. Žalobca opakovane poukázal na právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.10.2012 a zo dňa 30.04.2014 tvrdiac, že tieto neboli zo strany povinného orgánu rešpektované. 9.2. Vo vzťahu k namietaným rozhodnutiam Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže vo veci žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku, rozhodnutiam, v dôsledku ktorých sa žalobca domáhal náhrady škody súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že namietané rozhodnutia by boli ako právoplatné príslušným orgánom zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť. Z toho dôvodu súd predmetné rozhodnutia neposúdil ako rozhodnutia nezákonné. Namietaným rozhodnutím zo dňa 14.03.2018 Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 15.12.2008 zastavilo, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil. Rozhodnutím zo dňa 30.04.2018 Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.- XXXXX/XX-XXXX správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 05.02.2018 zastavilo, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. Rozhodnutím zo dňa 02.05.2018 číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX bolo správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 08.04.2018 zastavené, nakoľko vo veci začal konať iný príslušný správny orgán. Rozhodnutím zo dňa 06.09.2018 číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX bolo správne konanie na základe žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku zo dňa 07.08.2018 tiež zastavené, nakoľko v tej istej veci sa právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa nezmenil. V konaní mal za preukázané, že jedine vo vzťahu k rozhodnutiu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru rozhodnutím číslo GR E.-X.-XXXXX/XX-XXXX zo dňa 14.03.2018 podal žalobca odvolanie o ktorom rozhodol minister spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XX zo dňa 17.05.2018 tak, že odvolanie žalobcu zamietol a predmetné rozhodnutie potvrdil. Proti rozhodnutiu ministra spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 17.05.2018 podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline v správnom konaní rozsudkom č.k. 25Sa/23/2018-56 zo dňa 25.10.2018 tak, že žalobu žalobcu zamietol. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline podal žalobca kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 9Sžsk/1/2019 zo dňa 25.09.2019 tak, že kasačnú sťažnosť žalobcu zamietol. Vo
vzťahu k ostatným žalobcom namietaným rozhodnutiam súd uvádza, že žalobca nepreukázal podanie riadneho opravného prostriedku. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. Žalobca v prípade namietaných rozhodnutí zo dňa 30.04.2018, zo dňa 02.05.2018 a zo dňa 06.09.2018 podmienku podania riadneho opravného prostriedku voči ním napádaným rozhodnutím nesplnil a nepreukázal a ani netvrdil, že odvolanie voči nim i napriek riadnemu poučeniu v nich uvedených podal. V tejto súvislosti nie je možné ani uplatniť možnosť nesplnenia tejto podmienky z dôvodov hodných osobitného zreteľa, keď žalobca ani netvrdil, že v jeho prípade by dôvody hodné osobitného zreteľa existovali a v konaní ani takýto dôvod nevyplynul. Bolo nesporné, že žalobcovi boli predmetné rozhodnutia riadne doručené, rozhodnutia obsahovali poučenie o možnosti podať proti nim odvolanie t.j. žalobca bol o možnosti podať odvolanie riadne poučený. 9.3. Sumarizáciou uvedeného je zrejmé, že súd vykonaným dokazovaním nemal za preukázané, že žalobcom namietané rozhodnutia Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže - Útvar sociálneho zabezpečenia zboru, v dôsledku ktorých sa žalobca náhrady škody domáhal možno kvalifikovať ako nezákonné, nakoľko neboli ako právoplatné pre nezákonnosť zrušené. 9.4. Žalobca sa domáhal nároku na náhradu škody tiež z dôvodu nesprávneho úradného postupu Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže, ktorý podľa žalobcu spočíval v tom, že vedome konal v rozpore s Dohovorom č. 128, Ústavou Slovenskej republiky, Európskym dohovorom na ochranu základných ľudských práv a slobôd, Listinou základných ľudských práv a slobôd, všeobecným zákazom diskriminácie z akéhokoľvek dôvodu, ako aj so všeobecnými záväznými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky. Žalobca uviedol, že žiadny postup štátneho orgánu, ktorý vedome koná v rozpore so všeobecne záväznými nálezmi Ústavného súdu Slovenskej republiky, právoplatným a vykonateľným rozsudkom súdu, ako aj príslušnými platnými zákonmi sa nemôže považovať za iný ako nesprávny úradný postup. Žiaden právny predpis neumožňuje rozhodnúť o nevyplácaní starobného dôchodku z peňazí žalobcu, nakoľko dňom 14.10.1999 splnil zákonné podmienky, aby bol vyplácaný starobný dôchodok nepretržite od 01.07.2002, teda odo dňa odkedy o jeho výplatu požiadal. 9.5. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry nesprávny úradný postup je postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou priamo nesúvisí, nevyústi do nej a neprejaví sa v obsahu konkrétneho rozhodnutia. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia v dôsledku porušenia stanovených alebo primeraných lehôt na jeho vydanie (nie však samotné vydanie rozhodnutia), lebo znaky nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je vykonaná v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci „bez zbytočných prieťahov“. 9.6. Súd sa pri posudzovaní existencie žalobcom vytýkaného nesprávneho úradného postupu zo strany Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže stotožnil s tvrdením žalovaného, jeho procesnou obranou. Žalobcom vytýkaný nesprávny úradný postup bol postupom, ktorý priamo súvisel, a ktorý sa zároveň aj prejavil v obsahu konkrétnych rozhodnutí, rozhodnutí o zastavení správneho konania vo veci tej ktorej žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku. Z hľadiska zodpovednosti za škodu potom môže byť tento postup hodnotený len podľa § 5 zákona č. 514/2003, teda len z pohľadu vydaného nezákonného rozhodnutia/nezákonných rozhodnutí. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Cdo 115/2010 zo dňa 31. mája 2011 a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 2/2017 zo dňa 30. novembra 2017, podľa ktorého zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali vydaniu rozhodnutia, a to ani za situácie, že tieto následky mali za následok vydanie nesprávneho rozhodnutia. Pokiaľ orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje a hodnotí predpoklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím
podľa § 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z. Správne konania, v rámci ktorých malo podľa žalobcu dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu boli právoplatne skončené (súd opak nemal za preukázaný) a v konaní o náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné preskúmavať právoplatné rozhodnutia v iných konaniach, ktoré neboli príslušným orgánom zrušené a ani úradný postup, ktorý viedol k vydaniu takého právoplatného rozhodnutia a bezprostredne sa v jeho obsahu i prejavil. Súd je povinný z právoplatného rozhodnutia vychádzať, o ktorom platí prezumcia jeho správnosti a zákonnosti. 9.7. Súd naviac uvádza, že vychádzajúc z tvrdení žalobcu a obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 9Sžsk/1/2019 zo dňa 25.09.2019, ktorým súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 25Sa/23/2018-56 zo dňa 25.10.2018 zamietol (bližšie bod 6.15 rozsudku) je zrejmé, že žalobca v uvedenom konaní rovnako dôvodil ako v prejednávanej veci a najvyšší súd v uvedenom, po preskúmaní kasačnej sťažnosti a obsahu spisového materiálu, dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná a v rozhodnutí uviedol, že nesúhlasí s názorom sťažovateľa (žalobcu), že v jeho prípade došlo napadnutým rozhodnutím k porušeniu článku 19 Dohovoru č. 128 tým, že nedošlo k poskytovaniu starobných sociálnych dávok po celú dobu sociálnej udalosti. Pokiaľ si sťažovateľ v zmysle § 212 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. namiesto výplaty starobného dôchodku s prídavkom k dôchodku zvolil výplatu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok podľa § 124 ods. 2 zákona č. 328/2002 Z.z. nemôže dôvodne tvrdiť, že mu je odopieraný starobný dôchodok ako dávka v starobe. Okolnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku (výsluhový dôchodok) po dovŕšení dôchodkového veku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení priznaný dňom 01.11.1999, je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku (starobný dôchodok) podľa neskoršieho zákona o sociálnom poistení za doby, ktoré mu už raz boli zhodnotené pre nárok a výšku výsluhového dôchodku. Kasačný súd z obsahu dokladov založených v spise nezistil, že by sťažovateľovi bol orgánom príslušným na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku odňatý starobný dôchodok spolu s prídavkom k starobnému dôchodku, ktorý mu bol priznaný a vyplácaný podľa rozhodnutia zo dňa 11.11.1999. O nároku vyplývajúcom zo žiadosti o starobný dôchodok ku dňu 15.12.2008 rozhodlo Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím zo dňa 05.04.2013, a keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa od toho času zmenili skutkové okolnosti t.j. že sťažovateľ bol zamestnaný a vznikol mu ďalšie obdobie dôchodkového poistenia, ktoré ešte nebolo zohľadnené v priznanej dávke, boli splnené podmienky na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. Kasačný súd (Najvyšší súd Slovenskej republiky) ďalej uviedol, že z obsahu spisu zistil, že rozhodnutia boli vydané na základe žiadosti sťažovateľa (žalobcu), postúpenej prvostupňovému orgánu verejnej správy Sociálnou poisťovňou, žiadosti ktorou žalobca žiadal Sociálnu poisťovňu o vrátenie nezákonne odňatého starobného dôchodku. Mal za preukázané, že o žiadosti o starobný dôchodok rozhodol príslušný prvostupňový orgán verejnej správy dňa 05.04.2013 tak, že žiadosť žiadateľa o starobný dôchodok zamietol, pridržiavajúc sa právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreného v jeho rozsudku sp. zn. 9So/190/2011 zo dňa 31. októbra 2012, ktorý určil právomoc Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže na rozhodnutie o žiadosti sťažovateľa o starobný dôchodok. Nárok na starobný dôchodok podľa § 132 ods. 1 písmeno a) zákona č. 100/1988 Zb. žalobcovi nesporne vznikol už ku dňu 14.10.1999, teda ešte pred účinnosťou zákona č. 461/2003 Z.z. a zostal zachovaný podľa § 275 zákona č. 100/1988 Zb. v spojení s § 259 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. Kompetencia príslušných orgánov (v danom prípade Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže) rozhodnúť o sociálnom zabezpečení príslušníkov zborov nápravnej výchovy, teda aj o nároku na starobný dôchodok nie je v danom prípade ustanovením § 143a bod 1 zákona č. 328/2002 Z.z. dotknutá, keďže žalobca nebol od vzniku nároku na starobný dôchodok nepretržite zamestnaný k 31. decembru 2003, ako to predpokladá ustanovenie § 261 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z., a preto Sociálna poisťovňa vo veci starobného dôchodku sťažovateľa postúpila vec príslušnému orgánu na vybavenie. Riadila sa právnym názorom krajského a najvyššieho súdu, ktorí vo svojich rozhodnutiach týkajúcich sa nároku sťažovateľa na starobný dôchodok vyslovili príslušnosť Generálneho riaditeľstva väzenskej a justičnej stráže na rozhodnutie. Okolnosť, že žalobcovi bol starobný dôchodok s prídavkom k starobnému dôchodku (výsluhový dôchodok) po dovŕšení dôchodkového veku podľa zákona č. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpečení priznaný dňom 01.11.1999 je takou okolnosťou, ktorá vylučuje možnosť vzniku ďalšieho nároku na taký istý druh dôchodku (starobný dôchodok) podľa neskoršieho zákona o sociálnom poistení za doby, ktoré mu už raz boli zhodnotené pre nárok a výšku výsluhového dôchodku. Sťažovateľ by mal nárok na starobný dôchodok za doby zamestnania, ktoré neboli zhodnotené pre nárok a výšku jeho starobného dôchodku s prídavkom k starobnému dôchodku (výsluhového dôchodku), priznaného od 01.11.1999 a za doby zamestnania po vzniku nároku na výsluhový dôchodok. V danom prípade však po vzniku nároku na starobný dôchodok sťažovateľ (žalobca) ďalej nebol zamestnaný
(dôchodkovo poistený), bol evidovaný len ako uchádzač o zamestnanie od 02.07.1992 do 31.12.1992. O tomto nároku bolo preto príslušné rozhodnúť Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže. Predmetný orgán verejnej správy rozhodol o nároku žalobcu na starobný dôchodok rozhodnutím č. GR E.-XXXXX/XX-XX dňa 05.04.2013. Kasačný súd z obsahu dokladov založených v spise nezistil, že by sťažovateľovi (žalobcovi) bol orgánom na rozhodovanie o jeho starobnom dôchodku odňatý starobný dôchodok spolu s prídavkom k starobnému dôchodku, ktorý mu bol priznaný a vyplácaný podľa rozhodnutia zo dňa 11.11.1999. O nároku vyplývajúcom zo žiadosti o starobný dôchodok ku dňu 15.12.2008 rozhodlo Generálne riaditeľstvo väzenskej a justičnej stráže rozhodnutím zo dňa 05.04.2013, a keďže v konaní nebolo preukázané, že by sa od toho času zmenili skutkové okolnosti t.j. že by sťažovateľ (žalobca) bol zamestnaný a vzniklo mu ďalšie obdobie dôchodkového poistenia, ktoré ešte nebolo zohľadnené v priznanej dôchodkovej dávke, boli podmienky na zastavenie konania podľa § 30 ods. 1 písmeno i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 84 ods. 1 zákona č. 328/2002 Z.z. splnené. 9.8. Súd z vyššie uvedených dôvodov, keď žalobca nepreukázal existenciu nezákonného rozhodnutia a nepreukázal ním vytýkaný nesprávny úradný postup, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal dôvodnosť nároku na náhradu škody v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia a ním vytýkaného nesprávneho úradného postupu.
10. Ďalšou podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči štátu v dôsledku nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu je preukázanie vzniku škody a jej výšky. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia škody, ujmy a skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a majetková ujma už vznikla. Škoda predstavuje ujmu, ktorá nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi, ušlý zisk spočíva v tom, že nenastalo zväčšenie majetku poškodeného, ktorý by bolo možné, nebyť škodnej udalosti, dôvodne očakávať s ohľadom na predvídateľný sled vecí. Súd poukazuje na skutočnosť, že v prejednávanej veci žalobca nemohol byť v konaní o náhradu škody v dôsledku ním uvádzaných nezákonných rozhodnutí a nesprávneho úradného postupu úspešný tiež z dôvodu, že neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku uplatnenej majetkovej škody. 10.1. Žalobca ako je už uvedené mal v konaní dôkazné bremeno na preukázanie dôvodnosti nároku na náhradu ním uplatnenej škody a jej výšky, čo znamená, že pre úspech v konaní na náhradu škody bol povinný preukázať, že ním uplatnená škoda vznikla v dôsledku vydaného nezákonného rozhodnutia a vytýkaného nesprávneho úradného postupu. Žalobca však dôkazné bremeno neuniesol, v konaní nepreukázal, že mu škoda v uplatnenej výške vznikla.
11. Podmienkou pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody je tiež preukázanie príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej ujmy. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nezákonným úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym úradným postupom resp. nezákonným rozhodnutím a škodou vzťah príčiny a následku; ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom, nezákonným rozhodnutím a škodou ide vtedy, ak škoda - majetková ujma vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu či nezákonného rozhodnutia, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu či nevydaniu nezákonného rozhodnutia, nevznikla by ani majetková ujma. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Je zrejmé, že aby súd mohol skúmať príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom a škodou musí byť v konaní preukázané, že ku konkrétnej škode aj skutočne došlo. 11.1. V súvislosti s uplatnenou náhradou škody v prejednávanej veci, vznik ktorej nebol preukázaný, nie je teda možné tvrdiť, že škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s vydaným nezákonným rozhodnutím a nesprávnym postupom, keď vydanie nezákonného rozhodnutia a nesprávny úradný postup nebol preukázaný. O vzťah príčinnej súvislosti v prejednávanej veci by išlo len vtedy, ak by škoda vznikla ako následok porušenia povinnosti, resp. ako následok právom kvalifikovanej okolnosti, teda ak by bol
vytýkaný nesprávny úradný postup či vydané nezákonné rozhodnutie a škoda, ktorá mala žalobcovi vzniknúť vo vzájomnom pomere príčiny a následku a žalobca by preukázal, že ak by k vydaniu nezákonného rozhodnutia nedošlo, ku škode by neprišlo. 12. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol. Strany sporu znášajú zodpovednosť za skutkový stav a musia dokazovať svoje tvrdenia. Konanie je založené na kontradiktórnej zásade, podľa ktorej strana svoje tvrdenia musí preukazovať dôkazmi. Žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia ohľadne existencie ním tvrdeného nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, splnenie podmienky na úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody, vzniku škody, ktorá by mu vznikla v dôsledku nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu a príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom a nezákonným rozhodnutím a ani dôkazné bremeno ohľadne popretia tvrdení protistrany t.j. žalovaného.
13. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu v konaní
Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
14. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku, teda podľa úspešnosti žalovaného v spore, keď žalovaný bol v konaní plne úspešný. Súd však žalovanému, ktorý mal v konaní úspech voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko žalovaný si výslovne náhradu trov konania neuplatnil.
Poučenie:
P o u č e n i e: Proti tomuto rozsudku je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Bratislava I, písomne v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 Civilného sporového poriadku) uviesť proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolacie dôvody). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. V prípade, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.