Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Cob-61-2019.pdf
PDF · 133.79 KB
Case nature
Area
Subarea
2Cob/61/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a sudkýň JUDr. Ľubice Břouškovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci žalobcu: DEBUT s.r.o., Cintorínska 2, 931 01 Šamorín, IČO: 31 393 667, zast.: JUDr. Ján Florián Gajniak advokát, s. r. o., Šafárikovo nám. 2, 811 02 Bratislava, IČO 47 238 674, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Staré mesto, Vajanského nábrežie 3, 814 21 Bratislava, IČO: 00 603 147, o zaplatenie 280.811,39 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 27Cb/670/2005-719 zo dňa 11.9.2018 takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 27Cb/670/2005-719 zo dňa 11.9.2018 v napadnutom výroku, ktorým súd žalobu zamietol a v súvisiacom výroku o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bratislava I napadnutým rozsudkom vo výroku I. zamietol žalobu, vo výroku II. zastavil konanie v časti úroku z omeškania vo výške 4 % ročne zo sumy 76.160,59 Eur ako náhrady škody odo dňa 30.12.2005 až do zaplatenia ako aj úrok z omeškania vo výške 4 % ročne zo sumy 204.650,80 Eur ako ušlého zisku odo dňa 30.12.2005 až do zaplatenia, a vo výroku III. nepriznal žiadnej zo strán náhradu trov konania.
2. V odôvodnení súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 30.12.2005 domáhal od žalovaného (pôvodne žalovaný 1) a od žalovaného 2 - spoločnosti R.B.I., spol. s.r.o, so sídlom Hlavné nám. 3, 811 02 Bratislava, IČO 31 366 520, úhrady istiny predbežne vyčíslenej vo výške 2.000.000,- Sk. Zároveň žiadal nahradiť trovy konania. V odôvodnení uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu škody v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka, ktorá mu vznikla nesprávnym úradným postupom. Žalobca uzatvoril dňa 03.05.1995 Zmluvu o nájme a podnájme nebytových priestorov č. 6/95 (ďalej len „nájomná zmluva“), pričom predmetom zmluvy bol nájom areálu Amfiteátra 40. výročia SNP na Búdkovej ceste v Bratislave, súpisné číslo 4752, ktorá sa nachádza v katastrálnom území J.-D. C. pod parcelným číslom XXXX/X, zastavaná plocha, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X o celkovej výmere 34.463 m2 (ďalej len „predmetná nehnuteľnosť“). Nájomná zmluva bola uzatvorená na dobu 10 rokov, do 30.05.2005. Primátor Bratislavy ako prenajímateľ v zákonom stanovenej lehote, nepodal na súd návrh na vypratanie nehnuteľnosti, a preto sa nájom nehnuteľnosti predĺžil o ďalší rok do 30.05.2006. Hlavné mesto SR Bratislava bezodplatne Protokolom č. 118810910300 zo dňa 15.04.2004 zveril predmetnú nehnuteľnosť do správy Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto. Týmto postupom bol porušený čí. VI. ods. 2 nájomnej zmluvy a ustanovenie § 127, § 493 Občianskeho zákonníka. Žalovaný (pôvodne žalovaný 1) mal predmetnú nehnuteľnosť prebrať, zadokumentovať rozsah investícií a účtovne ich prebrať. Namiesto toho žalovaný vystavil splnomocnenie pre pôvodne žalovaného 2) a dňa
24.08.2005 uskutočnilo 25 - 30 osôb prepad areálu amfiteátra, keď bol za asistencie mestskej polície a ozbrojenej súkromnej firmy SBS Gennet obsadený amfiteáter. Pod vyhrážkami a hrubým nátlakom prinútil žalovaný jediného prítomného konateľa podpísať protokol o dobrovoľnom odovzdaní predmetnej nehnuteľnosti tomuto žalovanému. Následné protiprávne konanie spočívalo v zákaze vstupu členov spoločnosti žalobcu do areálu predmetnej nehnuteľnosti. Takýmto konaním bolo žalobcovi znemožnené podnikať, žalobca musel uzatvoriť svoje prevádzky (bar a autoservis), nemohol slobodne nakladať so svojím majetkom. Týmto konaním bola žalobcovi spôsobená škoda uzatvorením baru, autoservisu, zadržiavaním troch motorových vozidiel a náhradných dielov na motorové vozidlo, znemožnením zriadenia nových podnikateľských priestorov na výkon podnikateľskej činnosti, znemožnením prenájmu priestorov v areáli amfiteátra, ktoré žalobca revitalizoval za svoje finančné prostriedky, dlžnými mzdami zamestnancov a neuhradenými faktúrami od dodávateľov firmy žalobcu. Žalobca v podaní zo dňa 27.9.2006 upresnil petit žaloby tak, že sumu vo výške 2.000.000,- Sk žiadal uhradiť od pôvodne žalovaných 1 a 2 od každého po 1.000.000,- Sk.
3. Žalobca dňa 11.12.2017 doplnil návrh, ktorý odôvodnil § 3 ods. 1 písm. d), § 4 ods. 1 písm. h), § 27 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Žalobca opätovne zopakoval argumentáciu týkajúcu sa údajného protiprávneho konania a prevzatia predmetu nájmu zo dňa 24.8.2005. Nesprávny úradný postup mal spočívať v spísaní Protokolu, ktorý považoval za neplatný, neprevzatí predmetnej nehnuteľnosti do správy žalovaného podľa Protokolu, podaní návrhu na miestne nepríslušnom súde, ako aj v podaní návrhu na predbežné opatrenie, v neoprávnenom splnomocnení žalovaného pre pôvodne žalovaného 2, v prevzatí a obsadení areálu predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný sa so žalobcom napriek rozsiahlej revitalizácií areálu predmetu nájmu finančne nevyporiadal, pričom prenajímateľ aj po 30.05.2005 preberal od nájomcu nájomné, čím je preukázané, že neprejavil vôľu na skončenie nájomného vzťahu. Žalobca bol dobromyseľným detentorom a žalovaný nemohol podať návrh na vypratanie, ktorý navyše podpísala neoprávnená osoba W.. T., ktorý nemal súhlas zastupiteľstva a nebol poverený starostom. Žalobca zdôraznil, že žalovaní nechránili predmetnú nehnuteľnosť a preto prišlo k vlámaniu, ktoré malo dôsledky pre žalobcu. Následne žalobca vyčíslil ušlý zisk, ktorý mu vznikol uzatvorením baru vo výške 2.627.310,-Sk, uzatvorením servisu vo výške 1.200.000,-Sk, znemožnením prenájmu amfiteátra vo výške 2.338.000,-Sk, v celkovej výške 6.165.310,- Sk a utrpenej škode veľkého rozsahu za zadržiavanie troch motorových vozidiel vo výške 168.000,-Sk, zadržiavaním náhradných dielov vo výške 200.000,- Sk, zadovážením nových zariadení do novo prenajatých priestorov vo výške 500.000,- Sk, nájomného do novo prenajatých priestorov vo výške 560.000,- Sk, dlžnými mzdami zamestnancov vo výške 200.000,- Sk, nákladmi na vyvolané súdne spory vo výške 350.000,- Sk, neuhradenými faktúrami od dodávateľov vo výške 316.419,- Sk, celkovo v súhrne vo výške 2.294.414,- Sk. Vzhľadom na uvedené navrhol žalobca zmenu petitu žaloby tak, že žalovaný (pôvodne žalovaný 1) a pôvodne žalovaný 2) sú povinní spoločne a nerozdielne uhradiť žalobcovi istinu vo výške 8.459.724,- Sk spolu s 9 % úrokom z omeškania z predmetnej sumy od podania žaloby až do zaplatenia. Súd uznesením zo dňa 17.01.2008 pripustil navrhovanú zmenu žaloby tak, že žalovaní sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 8.459.724,- Sk spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od podania žaloby do zaplatenia a náhradu trov konania.
4. Žalobca podaním doručeným súdu dňa 02.12.2013 vzal žalobu voči pôvodne žalovanému 2 v celom rozsahu spať a navrhol súdu zmenu petitu tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi náhradu škody vo výške 76.160,59 Eur (pôvodne 2.294.414,- Sk), ako aj ušlý zisk vo výške 204.650,80 Eur (pôvodne 6.165.310,- Sk) spolu s 9 % úrokom odo dňa 30.12.2005 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania. Súd preto uznesením zo dňa 20.01.2014, č.k. 27 Cb 670/2005-304 zastavil konanie voči žalovanému 2 a rozhodol, že žiadna zo strán konania nemá právo na náhradu trov konania. Súd týmto uznesením pripustil zmenu petitu v navrhovanom znení.
5. Žalobca podal dňa 11.05.2018 návrh na opravu a doplnenie znenia žalobného návrhu, v ktorom zopakoval nosné argumenty predchádzajúcich podaní spolu so zmenou právnej kvalifikácie, podľa ktorej posudzoval predmetnú vec ako nárok na náhradu škody v zmysle ustanovenia § 415 OZ, § 420 ods. 1, 2, 3 OZ, § 424 OZ. Žalobca zároveň vzal žalobu v časti úrokov z omeškania spať a navrhol súdu, aby súd rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu škody vo výške 76.160,95 Eur, ako aj ušlý zisk vo výške 204.650, 80 Eur spolu s 5% úrokom odo dňa 30.12.2005 až do zaplatenia. Súd preto s poukazom na ust. § 145 ods. 2 CSP vo výroku II. rozsudku konanie v tejto časti zastavil.
6. Súd po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi a vyjadreniami strán sporu považoval za nesporné, že žalobca ako nájomca užíval predmetnú nehnuteľnosť na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 6/95, ktorá bola uzatvorená dňa 03. 05. 1995 medzi Hlavným mestom SR Bratislava, zastúpeným Ing. Petrom Kresánkom, primátorom a správcom majetku Parku kultúry a oddychu, ako prenajímateľmi. Predmetná zmluva bola uzavretá na dobu určitú do dňa 30.05.2005. Žalobca predmetnú nehnuteľnosť naďalej užíval aj po uvedenom dni. Žalovaný podal dňa 14. 06. 2005 na Okresný súd Bratislava I žalobu, v ktorej sa domáhal vypratania a odovzdania predmetnej nehnuteľnosti. Žalovaný písomným splnomocnením poveril prevzatím správy od žalobcu R.B.I., spol. s.r.o., spoločnosť so 100% účasťou mestskej časti Bratislava - Staré Mesto. S uvedenou spoločnosťou žalovaný uzavrel zmluvu o nájme č. 45/2005/322 zo dňa 31.08.2005, ktorej bol areál predmetnej nehnuteľnosti prenechaný do nájmu. Sporným nebolo ani to, že dňa 24.08.2005 v prítomnosti zástupcov mestskej časti I.. Š. a W.. T., L. I.. G., bezpečnostnej služby, mestskej polície a zástupcov za spoločnosť R.B.I., spol. s.r.o. a za žalobcu prítomný konateľ Andrej Simončič spolu s právnym zástupcom JUDr. Gajniakom podpísali protokol o odovzdaní predmetnej nehnuteľnosti, v ktorom sa zúčastnené strany dohodli, že postupne od 25.08.2005 budú zástupcovia spoločnosti odovzdávať a zástupcovia žalovaného a spoločnosti R.B.I., spol. s.r.o. preberať priestory, ktoré budú uvoľnené a vypratané. Obsahom tejto dohody bolo, že areál bol ku uvedenému dňu prevzatý s tým, že žalovaný umožní žalobcovi vyprázdňovať priestory postupne, pričom predpokladané ukončenie vypratávania určili do 3 týždňov. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 21.10.2005, sp. zn. 12 C 160/2005 vydal predbežné opatrenie, ktorým konateľom a zamestnancom žalobcu zakázal vstupovať a zdržiavať sa v areáli predmetnej nehnuteľnosti, a to až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
7. Sporným v konaní bol samotný základ žaloby, a to splnenie zákonných predpokladov pre vznik nároku na náhradu škody a ušlého zisku, teda samotné protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a vznikom škody, zanedbanie povinnosti zo strany žalobcu ako správcu areálu, ukončenie nájomnej zmluvy uplynutím doby, na ktorú bola uzavretá, ako aj otázka oprávnení správcu. Sporným bol aj priebeh odovzdávania predmetnej nehnuteľnosti, keď žalobca tvrdil, že bol nezákonným spôsobom, vyhrážkami zo strany žalovaného prinútený podpísať uvedený protokol zo dňa 24.08.2005. Spornou okolnosťou bola aj úhrada platieb za užívanie predmetnej nehnuteľnosti zo strany žalobcu po dni 30.05.2005, keď žalovaný tvrdil, že žalobca užíval predmetnú nehnuteľnosť bez úhrady. Spochybňovaným bolo aj oprávnenie žalovaného ako správcu uvedeného majetku prevziať predmetnú nehnuteľnosť a podať na súde príslušnú žalobu na vypratanie. Sporným bolo aj bránenie v užívaní predmetnej nehnuteľnosti po dátume 24.08.2005.
8. Súd s poukazom na dôkazné bremeno žalobcu sa zaoberal otázkou, či boli preukázané všetky predpoklady pre vznik práva na náhradu škody, t. j. preukázanie porušenia právnej povinnosti, vzniku škody a príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a následkom (vzniknutou škodou).
9. Súd konštatoval, že podľa Protokolu sa majetok - predmetná nehnuteľnosť zverila do správy "Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto v súlade so zákonom č. 138/1991 Zb. o majetku obcí a v zmysle čl. 36 ods. 2 Štatútu, podľa uznesenia mestského zastupiteľstva zo dňa 11.12.2003, č. 255/2003. Podľa článku 3 tohto protokolu Mestská časť Bratislava-Staré Mesto na základe tohto protokolu mala vykonávať správu uvedenej nehnuteľnosti v zmysle Štatútu a platných predpisov tak, aby vlastníkovi nevznikla žiadna škoda. V zmysle čl. 38 ods. 1 písm. c) Štatútu bola mestská časť povinná majetok hlavného mesta v prospech jeho rozvoja a jeho obyvateľov, ako aj ochrany a tvorby životného prostredia zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať, najmä bola povinná používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi. Rovnako tak uvedená povinnosť mestskej časti ako správcovi vyplývala z § 7 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. Teda mestská časť ako správca majetku so zvereným majetkom hospodári a nakladá samostatne, a preto je oprávnená aj samostatne podávať na súdy návrhy týkajúce sa zvereného majetku a pred súdmi aj samostatne konať. V konaní nebolo sporné, že žalovaný podal dňa 14.06.2005 žalobný návrh voči žalobcovi, ktorým sa domáhal vypratania a odovzdania nebytových priestorov nachádzajúcich sa v areáli Amfiteátra 40. výročia SNP. Z uvedeného je teda jednoznačné, že žalovaný ako správca zvereného majetku v súlade s čl. 38 ods. 1 písm. c) Štatútu podal ako oprávnená osoba návrh na vydanie veci, a preto s poukazom na § 676 ods. 2 OZ nedošlo k obnoveniu nájomnej zmluvy. Nájomný vzťah zo zmluvy č. 6/95 sa skončil dňa 30.05.2005. Súd poukázal v súvislosti s oprávnením správcu majetku obce konať v mene obce pred súdmi i na konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 22C/242/2005,
rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.9.2008 sp. zn. 4Cdo/93/2008, ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.5.2018 sp. zn. 1Cdo 86/2017.
10. Súd ďalej uviedol, že splnomocnením zo dňa 9.05.2005 splnomocnil starosta mestskej časti R.B.I., spol. s.r.o., ktorá bola založená mestskou časťou Bratislava-Staré Mesto, na zastupovanie vo všetkých úkonoch v súvislosti s fyzickým a majetkovým prevzatím predmetnej nehnuteľnosti. Keďže správca predmetnej nehnuteľnosti nevystupoval v predmetnom konaní ako orgán verejnej moci, pri vyporiadaní práv z nájomnej zmluvy vznikali súkromnoprávne vzťahy, a preto prichádzalo do úvahy aj zastúpenie iným podnikateľským subjektom na základe zmluvného poverenia. V danom prípade je rozhodujúce, že spoločnosť R.B.I., spol. s.r.o., tak ako vyplýva z výpisu z obchodného registra je spoločnosťou, ktorá bola založená žalovaným, pričom jej jediným spoločníkom v rozhodnom čase bol žalovaný. Správca majetku ako súkromnoprávny subjekt je oprávnený preniesť časť svojich kompetencií vystupujúc pri vyporiadaní práv z nájomnej zmluvy na ním na tento účel založenú alebo zriadenú právnickú osobu. Vzhľadom na vyššie uvedený rozbor takéto konanie žalovaného nebolo protiprávnym.
11. Vo vzťahu k údajnému „násilnému prevzatiu areálu amfiteátra“, súd uviedol, že v tejto časti žalobca neuniesol dôkazné bremeno tohto tvrdenia, keďže z predložených listinných dôkazov sa uvedené tvrdenia žalobcu nepreukázali. Naopak, záznam zo dňa 24.08.2005, ktorý je protokol o odovzdaní predmetnej nehnuteľnosti, uvedené tvrdenia priamo vyvrátil, keďže tento protokol je podpísaný priamo žalobcom a svedčí o dohode zúčastnených strán. Žalobca svoje tvrdenia o násilnom prevzatí a údajným vyhrážkam žalobcovi žiadnym spôsobom nepreukázal. Súd tak dospel k záveru, že nárok na náhradu škody nemohol vzniknúť, keďže nebol naplnený jeden z kumulatívne stanovených predpokladov na vznik nároku na náhradu škody.
12. Súd sa v rozsudku vysporiadal i so vznikom škody a kauzálnym nexusom, pričom dospel k záveru, že ani tieto predpoklady pre vznik nároku na náhradu škody neboli preukázané. Žalobcom tvrdené uzatvorenie baru, autoservisu, zadržiavanie troch motorových vozidiel a náhradných dielov na motorové vozidlo, znemožnenie zriadenia nových podnikateľských priestorov na výkon podnikateľskej činnosti, znemožnenie prenájmu priestorov v areáli amfiteátra, ktoré žalobca revitalizoval za svoje finančné prostriedky, dlžné mzdy zamestnancov a neuhradené faktúry od dodávateľov ostalo len v rovine tvrdení žalobcu bez zdokladovania uvedených pomerov, a to aj s ohľadom na časové obdobie, ktorým žalobca sám vymedzil, kedy malo ku škode dôjsť. Súd zdôraznil, že aj zo záznamu zo dňa 10.10.2005 vyplýva, že v tento deň napriek dohode v zmysle protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti zo dňa 24.08.2005, ku konečnému prevzatiu priestorov od doterajšieho nájomcu nedošlo. Rovnako tak aj z ďalšej výzvy z 02.03.2006 vyplýva, že žalobca mal v predmetnej nehnuteľnosti obsadené priestory. V tejto súvislosti súd nemal za preukázaný vznik tvrdenej údajnej škody a ani jej príčinnú súvislosť v dôsledku správania žalovaného, ktoré tak ako bolo uvedené vyššie nenapĺňalo znaky protiprávnosti. Naopak, žalobca v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 138/1991 Zb. uplatňoval svoje zákonné oprávnenie majetok obce držať, užívať, brať úžitky a nakladať s ním, ako aj právo chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku. Bol to práve žalobca, ktorý napriek ukončeniu nájmu dňa 30.5.2005 neoprávnene zotrvával v predmetnej nehnuteľnosti bez právneho titulu a konanie žalobcu, ktoré je v rozpore so zákonom ani nemôže požívať právnu ochranu. Súd nezistil ani porušenie prevenčnej povinnosti žalovaného v súvislosti s tvrdením žalobcu, že žalovaný pri výkone správy nezabezpečil dostatočným spôsobom predmetnú nehnuteľnosť (§415 Obč. zák.). Žalobca svoje tvrdenia nepreukázal. Súd zdôraznil, že porušením prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Obč. zák. nie je protiprávne konanie iných osôb, ktoré je navyše trestným činom (dňa 26.3.2006 došlo k vlámaniu a vykradnutiu priestorov v predmetnej nehnuteľnosti).
13. Súd ďalej uviedol, že uznesením na pojednávaní dňa 20.04.2018 zamietol návrh žalobcu na vykonanie dôkazov, a to výsluch svedkov W.. S. Ď. a W.. G. Č. a nariadenie znaleckého dokazovania a ustanovenie znalca z odboru ekonómie a účtovníctva na vypracovanie znaleckého posudku. V podaní z 21.06.2017, v ktorom žalobca navrhol vykonanie predmetných dôkazov, tieto odôvodnil tým, že výsluch svedkov W.. S. Ď. a W.. G. Č. je potrebné vypočuť k okolnostiam prijatia Protokolu a zverenia predmetného majetku z jedného subjektu na druhý vo väzbe na prenájom majetku žalobcu. Znalecké dokazovanie navrhol nariadiť z dôvodu určenia výšky výpočtu škody. Súd konštatoval, že v rámci odstraňovania vád a po odstránení zmätočnosti žalobcu ohľadom predmetu žaloby, dôvodnosť skúmania prijatia Protokolu a zverenia majetku do správy Mestskej časti Bratislava-Staré Mesto, odpadla. Rovnako
tak vo vzťahu k návrhu na znalecké dokazovanie súd uviedol, že zisťovanie výšky škody by nebolo účelné a hospodárne, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia vzniku škody a ušlého zisku. Navyše, nebolo preukázané protiprávne konanie a škoda. Súd zamietol aj návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania, a to vyjadrenie Hlavného mesta SR Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 92/1997 zo dňa 08.01.2015, založené na č. l. 420-423, listinu označenú ako znalecký posudok č. 11/2013, založenú na č.l. 424-474, vyjadrenie žalovaného v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 92/1997 zo dňa 27.07.2015, založené na č.l. 475-476, vyjadrenie žalovaného zo dňa 16.03.2015, založené na č.l. 477-479, vyjadrenie Hlavného mesta SR Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 92/1997 zo dňa 24.07.2015, založené na č.l. 480-483, keďže tieto listiny nemajú právnu relevanciu k danému sporu a nie je hospodárne vykonať dokazovanie čítaním predmetných listín.
14. Súd zistený skutkový stav posudzoval podľa ust. § 420 a nasl. Obč. zák., § 676 ods. 2 Obč. zák., § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb., § 2 ods. 2 zák. č. 377/1990 Zb., § 6 ods. 1, 2, 5 ,§ 9 ods. 2 zák. č. 138/1991 Zb., čl. 38 ods. 1 Štatútu, § 191 ods. 1 CSP.
15. O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP.
16. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), e), f) a h) CSP. Žalobca v prvej časti odvolania namietal neakceptovanie návrhov na dokazovanie zo strany žalobcu, či už vypracovanie znaleckého posudku alebo výsluch štatutárnych zástupcov právneho predchodcu žalovaného. Čo sa týka dôkazného bremena žalobcu, žalobca uviedol, že ak by súd konal bez prieťahov, tak by bolo možné predložiť podrobné dôkazy. Kvôli prieťahom súdu mnohé dôkazy nebolo možné predložiť, lebo predmetný objekt (Amfiteáter) bol lúpežne vykradnutý aj s písomnosťami, potom zapálený a nakoniec zdemolovaný.
17. Žalobca považuje zamietnutie žaloby z hľadiska práva a spravodlivosti za absolútne neprimeraný, keďže žalovaný spôsobil žalobcovi škodu násilím, ktoré nevychádzalo zo žiadneho žalobcovho zavinenia. Žalobca má za to, že cca 85% znenia rozsudku je koncipovaných nie nestranne, spravodlivo, ale neobjektívne zameraných proti žalobcovi.
18. Žalobca poukázal na to, že splnil všetky podmienky, ktoré OZ o náhrade škody požaduje (§ 442 ods. 1, § 442 ods. 3, § 443 OZ). Zdôraznil, že aj podľa §§ 488-723 Obč. zák., Zmluva č. 6/95 z r. 1995 sa mohla meniť len so súhlasom jedného z účastníkov - žalobcu, čo žalovaný ignoroval, a teda došlo zo zákona k absolútnej neplatnosti právneho úkonu. Žalobca poukázal i na list právneho zástupcu žalobcu zaslaný žalovanému o § 676 ods. 2 zák. č. 116/1990 Zb., ktorý hovorí o konkludentnom predĺžení nájomného vzťahu. Aj keď tento krok nebol súdom uznaný, nevzniklo prenajímateľovi od augusta 2005 do októbra 2005 žiadne právo, aby žalovaný spôsobil žalobcovi škody. Súd túto podstatnú otázku obišiel.
19. Žalobca vidí poškodenie jeho práv aj v tom, že súd svoje tvrdenia neopiera vždy a dôsledne o dôkazy, ale zväčša o dohady. Žalobca sa nazdáva, že nemá byť prečo obeťou sudcovskej neobjektívnej zvôle, pretože je bezpečne preukázané, že bol poškodený. Žalobca preto navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie.
20. V doplnení odvolania v zákonnej lehote žalobca uviedol, že rozsudok nie je v súlade so skutkovým a právnym stavom veci a teda nedošlo k spravodlivému posúdeniu veci. Súd prvej inštancie odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom, čím porušil právo na spravodlivé konanie, nakoľko žalobca považuje rozsudok za nedostatočne odôvodnený a preto nepreskúmateľný. Súd sa v rozsudku dostatočne nevysporiadal so všetkými dôkazmi, návrhmi na vykonanie dôkazov a skutočnosťami produkovanými žalobcom, ktoré majú podstatný význam pre zákonné a spravodlivé rozhodnutie vo veci samej. Žalobca poukázal na to, že v priebehu konania navrhol vypočuť ako svedka bývalého primátora W.. S. Ď. a bývalého starostu mestskej časti - Staré Mesto W.. G. Č., taktiež zo strany súdu došlo k zamietnutiu návrhu na znalecké dokazovanie.
21. Ako ďalší odvolací dôvod žalobca uviedol, že pojednávanie dňa 20.4.2018 nebolo v súlade so zákonom, nakoľko súd uviedol, že nesporné dôkazy nečíta, a žalobcovi nebolo zrejmé, o aké konkrétne dôkazy ide. Taktiež namietal nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, keď na pojednávaní dňa 15.6.2018 súd prvej inštancie konštatoval, že treba odstrániť vadu vo formulácii žalobného návrhu a stanovil na to lehotu 40 dní. Súdu však bol známy skutkový stav, tvrdenia žalobcu už minimálne v
čase, keď podanie žalobcu zo dňa 11.5.2018 bolo doručené súdu, pričom súd nepristúpil k logickej zmene termínu pojednávania, ktorý bol nariadený dňa 20.4.2018 na deň 15.6.2018. Na poslednom pojednávaní dňa 11.9.2018 došlo zo strany súdu taktiež k nesprávnemu procesnému postupu v súvislosti s nedoručením fotokópií rozsudkov zo strany žalovaného žalobcovi. Právny zástupca žalobcu uviedol, že postačí oboznámenie sa s uvedenými dôkazmi na pojednávaní. Právny zástupca žalobcu po vyhlásení rozsudku požiadal o zaslanie predmetných dôkazov mailom, s čím súd súhlasil. Žalobca má za to, že aj napriek vyjadreniu, že postačí oboznámenie na pojednávaní, došlo k porušeniu zásady riadneho oboznámenia sa so všetkými dôkazmi, a tým došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.
22. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalovaný má za to, že nedošlo k splneniu predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. Ak by zmluva obsahovala nejaké vady alebo teoreticky ak by vadným konaním mestskej časti došlo z tejto zmluvy ku škode, mohlo by ísť len o škodu podľa Obč. zákonníka, nie podľa zák. č. 514/2003 Z. z.. Žalovaný poukázal na to, že nájomný vzťah zanikol dňa 30.5.2005, k predĺženiu nájmu nedošlo a žalobca nepreukázal svoj nárok spočívajúci v zhodnotení predmetu nájmu, čo potvrdil Okresný súd Bratislava I rozsudkom sp. zn. 22C 92/2007 zo dňa 30.7.2015 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Bratislava sp. zn. 5Co 455/2016 zo dňa 28.2.2017.
23. K vyjadreniu žalovaného podal repliku žalobca. Uviedol, že žalovaný zatajil, že nestrážením Amfiteátra, čo bol povinný urobiť, prišlo k zločinnému zapáleniu a zhoreniu. Žalovaný rovnako zatajil, že nezákonným postupom umožnil zničenie majetku žalovaného v amfiteátri a jeho zbúranie. Tvrdenia žalovaného počas celého konania nevybočilo zo stratégie obhajoby, ktorou bolo systematické ignorovanie faktov z predložených dôkazov, ktoré potvrdzovali žalobcov právny nárok vo veci. Na rozdiel od žalobcu, žalovaný nikdy nepredložil žiaden relevantný listinný dôkaz na podporu svojich tvrdení, vychádzal len z mocenskej politickej sily inštitúcie samosprávy proti žalobcovi.
24. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP v rozsahu dôvodov odvolania žalobcu, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 31.1.2020 v súlade s § 219 ods. 3 CSP. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania žalobcu, s vyjadrením žalovaného k odvolaniu a s replikou žalobcu dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
25. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.
26. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie a s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na správnosť dôvodov, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 CSP, tiež s odkazom primerane na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 170/2005 a uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/09, krajský súd uvádza, že pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a tým je postačujúce len odkázať cez § 219 ods. 2 OSP do 30.6.2016, resp. cez § 387 ods. 2 CSP od 1.7.2016, na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.
27. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k podstatným tvrdeniam odvolateľa odvolací súd uvádza nasledovné:
28. Žalobca v odvolaní namietal, že súd neakceptoval návrhy na dokazovanie zo strany žalobcu, a to najmä vypočutie štatutárnych zástupcov právnych predchodcov žalovaného a vypracovanie znaleckého posudku, taktiež namietal, že súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k nesprávnym
skutkovým zisteniam a rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. S uvedenými odvolacími námietkami sa odvolací súd nestotožňuje.
29. Podľa § 185 ods. 1 CSP, súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná.
30. Citované ustanovenie je vyjadrením nezávislého postavenia súdu pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal, vrátane nezávislého rozhodovania o tom, ktoré dôkazy vykoná. Preto nevykonanie všetkých dôkazov navrhnutých stranami sporu nemožno kvalifikovať ako znemožnenie uskutočňovať procesné práva sporovej strany v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. c) CSP) O takýto stav by išlo vtedy, ak by súd svojim procesným postupom odňal strane sporu možnosť navrhnúť vykonanie dôkazov, čo sa však v predmetnom prípade nestalo. Pokiaľ súd na procesné úkony sporovej strany reaguje primeraným, zrozumiteľným spôsobom, v súlade s platným procesným poriadkom, a nevykonanie dôkazov odôvodní ústavne akceptovateľným spôsobom, nemožno jeho postup spočívajúci v nevykonaní navrhovaných dôkazov hodnotiť ako porušenie práva na spravodlivý súdny proces.
31. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 191 ods. 1 CSP, podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
32. Tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie v bode 55. odôvodnenia rozsudku, žalobca ako nájomca užíval predmetnú nehnuteľnosť na základe Zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 6/95 zo dňa 3.5.1995, uzatvorenej Hlavným mestom SR Bratislava zastúpeným správcom majetku Park kultúry a oddychu ako prenajímateľom. Zmluva bola uzavretá na dobu určitú a nájom začína dňom 3.5.1995 a končí dňom 30.5.2005 (čl. III. bod 3.1 Zmluvy).
33. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetná zmluva bola uzavretá podľa zák. č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov.
34. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb., nájom dojednaný na určitý čas sa skončí uplynutím času, na ktorý bol dojednaný.
35. Právna úprava skončenia nájmu nebytového priestoru dohodnutého na dobu určitú obsiahnutá v § 9 zák. č. 116/1990 Zb. ako špeciálneho predpisu (lex specialis) je komplexná, čo podľa odvolacieho súdu vylučuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka ako všeobecného predpisu (lex generalis) o skončení nájmu, preto ustanovenie § 676 ods. 2 Obč. zák. o obnovení nájmu nemožno použiť na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného času podľa § 9 ods. 1 zák. č. 116/1990 Zb.. Záver súdu prvej inštancie, že nájomný vzťah zo zmluvy č. 6/95 sa skončil dňa 30.5.2005, je teda v konečnom dôsledku správny, hoci konštatoval zánik nájomného vzťahu dňa 30.5.2005 podľa § 676 ods. 2 Obč. zák. tým, že nedošlo k obnoveniu nájmu. Ani v prípade, že by bolo možné uvažovať o posúdení obnovenia nájmu v zmysle § 676 ods. 2 Obč. zák. (čo však nie je daný prípad), v predmetnej veci neboli splnené predpoklady obnovenia nájmu, pretože žalovaný podal v lehote 30 dní žalobu na vypratanie. Nájom jednoznačne zanikol dňom 30.5.2005. Je teda nepochybné, že žalobca po skončení nájmu užíval predmetnú nehnuteľnosť bez právneho dôvodu, a preto predpoklady vzniku nároku na náhradu škody, ktorá bola žalobcom uplatnená a mala mu vzniknúť v období od podania žaloby žalovaných na vypratanie nehnuteľnosti dňa 14.6.2005 do vydania rozhodnutia o predbežnom opatrení zo dňa 4.10.2005 (resp. 21.10.2005), teda po zániku nájmu, v konaní preukázané neboli. Prevzatie areálu žalovaným dňa 24.8.2005, keď žalobca v ňom zotrvával bez právneho titulu, nemožno považovať za protiprávne. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, že neboli preukázané predpoklady pre vznik práva na náhradu škody v zmysle § 415, § 420 ods. 1 a § 424 Obč. zák. V podrobnostiach odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdom prvej inštancie v bodoch 54 až 73.
36. Odvolací súd nezistil ani žalobcom namietaný nesprávny procesný postup súdu prvej inštancie, týkajúci sa priebehu pojednávaní uskutočnených dňa 20.4.2018, 15.6.2018 a 11.9.2018, nezistil, že by došlo k porušeniu zásady rovnosti zbraní.
37. Podstatou kontradiktúrnosti konania a s ňou súvisiacom „rovnosťou zbraní“ je, aby všetky strany sporu mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 20.4.2018, 15.6.2018 a 11.9.2018 odvolací súd nezistil namietané porušenie „rovnosti zbraní“. Z ust. § 204 CSP vyplýva, že dôkaz listinou sa vykoná tak, že súd listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah; to neplatí, ak ide o listinu, ktorej odpis bol strane sporu v priebehu konania doručený a ak listina alebo jej obsah neboli protistranou spochybnené. Zo zápisníc z predmetných pojednávaní vyplýva, že súd postupoval podľa § 204 CSP, keďže dňa 20.4.2018 oboznamoval obsah spisu, dňa 15.6.2018 súd vyzval žalobcu na odstránenie vád v petite žaloby a oboznámil s tým, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, a dňa 11.9.2018 súd uviedol, ktoré konkrétne listiny (dôkazy) nebude čítať alebo ich obsah oboznamovať, keďže odpisy listín boli protistrane v priebehu konania doručené a ich obsah nebol protistranou spochybnený. Zo zápisnice z pojednávania zo dňa 11.9.2018 taktiež vyplýva, že súd oboznámil s rozhodnutiami 22C/242/2005, 22C/92/2007 a 5Co455/2016, pričom právny zástupca na pojednávaní výslovne uviedol, že je postačujúce oboznámiť sa s nimi na pojednávaní. Z uvedeného dôvodu je právne irelevantná námietka odvolateľa, že došlo zo strany súdu k porušeniu zásady riadneho oboznámenia sa so všetkými produkovanými dôkazmi. Postupom súdu prvej inštancie nedošlo k znemožneniu práva žalobcu na súdnu ochranu, resp. k znemožneniu realizovať jeho práva pred súdom.
38. Podľa č. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. V zmysle č. 38 ods. 2 prvej vety Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd) každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa č. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa č. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo, že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Pod spravodlivým súdnym procesom (fair hearing) sa v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 dohovoru nepatrí ani právo účastníka vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecnej záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
39. Odvolací súd sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou, že rozsudok nie je dostatočne odôvodnený, čím súd prvej inštancie podľa žalobcu odňal účastníkovi konania - žalobcovi možnosť konať pred súdom a teda porušil právo na spravodlivé konanie.
40. Podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa k veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
41. Súd prvej inštancie si v napadnutom rozsudku povinnosť vyplývajúcu z ust. § 220 ods. 2 CSP splnil a odvolací súd nezistil, že by jeho odôvodnenie nezodpovedalo zákonnej úprave. Odvolací súd zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku dostatočne uviedol, akými úvahami sa spravoval pri hodnotení dôkazov, ktoré dôkazy vykonal, ktoré nevykonal a prečo, ako vykonané dôkazy zhodnotil a v akých vzájomných súvislostiach. Rovnako dostatočné je aj odôvodnenie týkajúce sa právneho posúdenia veci, keďže z odôvodnenia rozsudku je zrejmé pod hypotézu akej právnej normy bol subsumovaný zistený skutkový stav a podľa akej právnej normy bola vec posúdená. V tomto smere je dostatočné nielen samotné vymenovanie a odcitovanie zákonných ustanovení, ale z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplýva, akým spôsobom boli tieto ustanovenia aplikované a ako sa premietli do samotného rozhodnutia súdu prvej inštancie (pozri III. ÚS 119/03). To, že sa odvolateľ nestotožnil so skutkovým a právnym hodnotením veci a samotným meritórnym rozhodnutím súdu prvej inštancie o spore, bez ďalšieho netvorí vadu procesného postupu súdu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) CSP.
42. Odvolací súd preto považuje námietky odvolateľa v celom rozsahu za právne irelevantné. Súd prvej inštancie dospel vykonaným dokazovaním k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Odvolací súd v konaní pred súdom prvej inštancie nezistil žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
43. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
44. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalovanému žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
45. Uvedený rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlavo 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).