Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cdo/93/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Rudolfa Čirča

a sudcov JUDr. Evy Sakálovej a JUDr. Ivana Machyniaka v právnej veci žalobkyne B. A., so

sídlom v T., proti žalovanému O. P., bývajúcemu v Ž., o vypratanie bytu, vedenej na

Okresnom súde Žilina pod sp.zn. , o dovolaní žalobkyne proti rozsudku

Krajského súdu v Žiline z 15. novembra 2007 sp.zn. rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 15. novembra

2007 sp.zn. z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Žalobou podanou na Okresnom súde Žilina 16. mája 2005 sa žalobkyňa domáhala

voči žalovanému vypratania bytu č. X. v B. dome súp. č. X. (pôvodne X.) na B..

Uplatnený nárok odôvodnila skončením nájmu označeného služobného bytu a neplatením

nájomného a úhrad za plnenia poskytované s užívaním bytu žalovaným.

Okresný súd Žilina rozsudkom z 30. októbra 2006 č.k. -40 žalobu

zamietol a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil

nedostatkom aktívnej legitimácie žalobkyne poukazujúc na to, že byt, ktorého vypratania sa

domáhala, je vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky, zatiaľ čo žalobkyňa je len správcom

tohto majetku v zmysle o správe majetku štátu (ďalej len „zákon

č. “ alebo „zákon o správe majetku štátu“). Vyslovil názor, že oprávneným

subjektom v zmysle ustanovenia § 126 Obč. zákonníka, ktorý sa môže domáhať ochrany

vlastníckeho práva voči tomu, kto do tohto jeho práva neoprávnene zasahuje, je vlastník.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobkyne rozsudkom

z 15. novembra 2007 sp.zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a rozhodol, že

žalovanému sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. Zároveň osobitným výrokom

pripustil proti svojmu rozsudku dovolanie. Potvrdenie prvostupňového rozsudku odôvodnil

jeho vecnou správnosťou stotožňujúc sa s právnym záverom súdu prvého stupňa o nedostatku

aktívnej legitimácie žalobkyne domáhať sa vypratania bytu vo vlastníctve štátu.

Výrok o pripustení dovolania odôvodnil odvolací súd otázkou po právnej stránke

zásadného významu, za ktorú považoval v podstate otázku, či ochrany vlastníckeho práva

k veciam vo vlastníctve štátu sa môže domáhať (vo svojom mene) aj subjekt vykonávajúci

k nim správu majetku štátu.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Nesúhlasila

s právnym záverom odvolacieho súdu o nedostatku svojej aktívnej legitimácie poukazujúc

na ustanovenie § 126 ods. 2 Obč. zákonníka, v zmysle ktorého má obdobné právo na ochranu

(ako vlastník) aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenou osobou

(účastníčkou konania) v zákonnej lehote ( ) a že ide o rozsudok, proti

ktorému je prípustné ( ), preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 243a ods. 1 veta za bodkočiarkou

) a dospel k záveru, že ho treba zrušiť.

V danom prípade je dovolanie prípustné podľa , t.j. len preto, že

jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň

vo výroku rozsudku vymedzil otázku po právnej stránke zásadného významu. To znamená, že

dovolateľka bola oprávnená napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci, a to iba v konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú

bolo dovolanie pripustené. Dovolací súd preto skúmal v dovolacom konaní vecnú správnosť

napadnutého rozsudku odvolacieho súdu len vo vzťahu k tej otázke zásadného právneho

významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie.

V preskúmavanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že žalobkyňa bola

zriadená 1. júla 1993 Ministerstvom obrany Slovenskej republiky ako príspevková

organizácia za účelom zabezpečenia bytov pre potreby rezortu ministerstva obrany

a za účelom spravovania a rozvoja bytového fondu Armády Slovenskej republiky, že byt,

ktorého vypratania sa domáhala, je vo vlastníctve štátu – Slovenskej republiky, a že

žalobkyňa k nemu vykonáva správu majetku štátu.

Pri riešení otázky zásadného právneho významu, pre ktorú bolo pripustené dovolanie,

vychádzal odvolací súd z názoru, že právo domáhať sa ochrany vlastníckeho práva k veciam

vo vlastníctve štátu v zmysle § 126 ods. 1 Obč. zákonníka má len ich vlastník, t.j. štát, preto

správca tohto majetku štátu nie je aktívne legitimovaný domáhať sa takejto ochrany. Tento

právny názor nepovažuje dovolací súd za správny.

Vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene

zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje (§ 126

ods. 1 Obč. zákonníka).

Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba (§ 126 ods. 2

Obč. zákonníka).

Pokiaľ je účastníkom občianskoprávnych vzťahov štát, je právnickou osobou (§ 21

Obč. zákonníka).

Slovenská republika ako právnická osoba vlastní majetok a nakladá s ním

prostredníctvom správcov majetku štátu v súlade s týmto zákonom. Správca podľa § 1 ods. 1

písm.a/ a b/ nemôže nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. Správca majetku štátu

vykonáva právne úkony pri správe majetku štátu v mene štátu (§ 2 ods. 2 zákona

č. v znení do 30.6.2007).

Správa majetku štátu je súhrn oprávnení a povinností správcu k tej časti majetku štátu,

ktorý mu štát zveril do správy. Správca je oprávnený a povinný majetok štátu užívať

na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, nakladať s ním podľa

tohto zákona, udržiavať ho v riadnom stave, využívať všetky právne prostriedky na jeho

ochranu a dbať aby nedošlo najmä k jeho poškodeniu, strate, zneužitiu alebo zmenšeniu (§ 3

ods. 1 a 2 ).

Subjektívne právo na ochranu vlastníckeho práva v zmysle § 126 ods. 1 Obč.

zákonníka má vlastník veci. Je teda aktívne legitimovaným subjektom na podanie

predovšetkým vindikačnej žaloby (žaloby o vydanie veci) predpokladanej týmto ustanovením.

Pokiaľ je však týmto vlastníkom štát, treba uvedené ustanovenie vykladať v súvislosti s § 21

Obč. zákonníka a zákonom o správe majetku štátu. Štát má v právnych vzťahoch dvojaké

postavenie, ktoré je možné odlíšiť iba podľa typu právneho vzťahu, do ktorého štát v danom

prípade vstupuje. Ak štát vystupuje ako nositeľ mocenských oprávnení, pri realizácii ktorých

autoritatívne rozhoduje, je v takejto situácii subjektom verejného práva. Ak ale vstupuje

do právnych vzťahov ako osoba v rovnom postavení s inými účastníkmi týchto vzťahov, stáva

sa účastníkom súkromnoprávnych, resp. občianskoprávnych vzťahov. V týchto prípadoch má

podľa § 21 Obč. zákonníka pozíciu právnickej osoby. Štát ako právna konštrukcia, podobne

ako ostatné právnické osoby, nie je spôsobilý tvoriť sám osebe svoju vlastnú vôľu. Úkony

štátu ako účastníka občianskoprávnych vzťahov preto musia robiť k tomu povolané iné osoby.

V prípade štátu sú to predovšetkým štátne orgány, ktoré sú povolané realizovať práva

a povinnosti vyplývajúce z občianskoprávnych vzťahov pre štát.

Z toho, že štát je ako účastník občianskoprávnych vzťahov právnickou osobou

vyplýva, že sa na neho vzťahujú všeobecné ustanovenia občianskeho a obchodného

zákonníka, pokiaľ osobitné predpisy neustanovujú inak, alebo pokiaľ aplikácia všeobecných

ustanovení nie je vylúčená povahou štátu. Štát ako vlastník hmotného majetku (vecí) je

v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody

a úžitky a nakladať s ním, a jeho vlastnícke právo požíva rovnakú ochranu ako vlastnícke

právo ostatných vlastníkov. Svoje oprávnenia vlastníka však nevykonáva priamo. V zmysle

citovaného ustanovenia štát ako právnická osoba vlastní

majetok a nakladá s ním prostredníctvom správcov majetku štátu (ďalej aj len „správca“).

Správcovia, pokiaľ sú nimi štátne rozpočtové a štátne príspevkové organizácie a štátne fondy,

nemôžu nadobúdať majetok do svojho vlastníctva. K majetku, ktorý im štát zveril do správy,

vykonávajú správu majetku štátu, ktorá na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy

(upravujúcej tzv. právo hospodárenia s národným majetkom) nie je konštruovaná ako

samostatné právo, ale ako faktický výkon oprávnení a povinností vymedzených zákonom.

Medzi tieto oprávnenia a povinnosti patrí aj oprávnenie a povinnosť využívať všetky právne

prostriedky na ochranu majetku štátu. Z uvedeného možno vyvodiť, že oprávneným

subjektom domáhať sa ochrany vlastníckeho práva k veciam vo vlastníctve štátu v zmysle

§ 126 ods. 1 Obč. zákonníka je okrem štátu aj správca majetku štátu, ktorému bol tento

majetok zverený do správy. Predpokladom úspešnosti vlastníckej žaloby podanej správcom

vo vlastnom mene je preukázanie výkonu správy majetku štátu a tým aj vlastníckeho práva

štátu a preukázanie neoprávneného zásahu do vlastníctva štátu k veci, zverenej správcovi

do správy. Na tomto závere nič nemení skutočnosť, že novelou vykonanou zákonom

č. s účinnosťou od 1.7.2007 bol doplnený

tak, že správca koná v mene štátu pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú

majetku štátu, ktorý spravuje, alebo sporného majetku, ktorého správcom by mal byť podľa

tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov. Použitie uvedeného ustanovenia v znení

novely na prejednávaný prípad neprichádzalo do úvahy z dôvodu, že žalobu v tejto veci

nepodal štát, ale správca majetku štátu vo vlastnom mene. Okrem toho toto ustanovenie

procesnej povahy oprávňujúce správcu konať pred súdmi a inými orgánmi v mene štátu, sa

netýka otázky vyplývajúcej z hmotného práva a to otázky aktívnej legitimácie domáhať sa

ochrany vlastníckeho práva štátu žalobou o vydanie veci (v prípade jej neoprávneného

zadržiavania) alebo negatórnou žalobou (v prípade iného neoprávneného rušenia než je

zadržiavanie veci), ktorú okrem štátu (v mene ktorého od 1.7.2007 koná správca), môže

úspešne uplatniť i správca vo vlastnom mene ako subjekt oprávnený využívať tento právny

prostriedok ochrany majetku štátu. V súvislosti s možnosťou aplikácie § 126 ods. 2 Obč.

zákonníka pri posudzovaní aktívnej legitimácie v konaní o žalobe o vydanie veci alebo

o negatórnej žalobe dovolací súd poznamenáva, že ak žalobca, domáhajúci sa ochrany ako

vlastník, nepreukáže svoje vlastnícke právo, nie je tým vylúčená možnosť jeho ochrany podľa

tohto ustanovenia, ktoré predpokladá právo mať vec u seba, teda právo na faktické ovládanie

veci. Vychádzajúc z toho, že správa majetku štátu nie je konštruovaná ako samostatné právo,

ako aj s prihliadnutím na systematický výklad, zohľadňujúci osobitnú povahu štátu ako

právnickej osoby a ustanovenia zákona o správe majetku štátu, a tiež s prihliadnutím na účel

ochrany vlastníctva, možno v prípade neoprávneného zásahu do vlastníckeho práva štátu

vykladať § 126 ods. 1 Obč. zákonníka rozširujúcim spôsobom, t.j. vyvodiť aktívnu

legitimáciu správcu domáhať sa ochrany proti takémuto zásahu priamo z tohto ustanovenia.

Pretože v prejednávanej veci odvolací súd, riadiac sa iným právnym názorom, žalobu

o vypratanie bytu vo vlastníctve štátu pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobkyne ako

správkyne tohto majetku zamietol, nerozhodol správne. Dovolací súd preto rozsudok

odvolacieho súdu pre nesprávne právne posúdenie veci v otázke, pre ktorú bolo pripustené

dovolanie, zrušil ( veta prvá ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (

ods. 2 veta druhá ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2008

JUDr. Rudolf Čirč, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová