Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Cob-130-2019.pdf
PDF · 132.45 KB
Case nature
Area
Subarea
14Cob/130/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Róberta Bebčáka, členov senátu JUDr. Martiny Nemravovej a Mgr. Zuzany Štolcovej, v právnej veci žalobcu: Náhradné vozidlo, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 24/3911, 010 01 Žilina, IČO: 50 496 166, zastúpeného zástupcom ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s.r.o., so sídlom Závodská cesta 3911/24, 010 01 Žilina, IČO: 36 864 455, proti žalovanému: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Felixom Neupauerom, advokátom, so sídlom Z. Y. X/A, XXX XX E. - C. N., v konaní o zaplatenie 22,80 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/181/2018-123 zo dňa 15.1.2019, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/181/2018-123 zo dňa 15.1.2019 p o t v r d z u j e .
Žalobca m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 22,80 Eur spolu s 5 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 22,80 Eur od 18.3.2018 až do zaplatenia a priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V odôvodnení okresný súd poukázal na žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovaného na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 22,80 Eur spolu s príslušenstvom z titulu úroku z omeškania 5 % ročne z tejto sumy od 18.3.2018 až do zaplatenia. Na odôvodnenie uplatneného práva uviedol skutkové tvrdenia, podľa obsahu ktorých dňa 2.2.2018 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bola spôsobená škoda na motorovom vozidle značky Kia Carens, EČV: ZA523GY, držiteľom ktorého v čase poškodenia bol p. N. J., bytom J. XX, P. (ďalej len poškodený). Ku vzniku škody došlo prevádzkou motorového vozidla Daewoo Espero, EČV: KM402AU, ktoré v čase dopravnej nehody bolo povinne zmluvne poistené u žalovaného. Poškodený si nechal vykonať opravu motorového vozidla a na to bezprostredne nadväzovalo uzatvorenie Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 17/2018 zo dňa 7.2.2018, na základe ktorej si poškodený prenajal u žalobcu náhradné motorové vozidlo značky BMW 2 AT, EČV: ZA141HM. Za dobu trvania nájmu náhradného motorového vozidla vyúčtoval žalobca poškodenému faktúrou č. 2018020, splatnou 16.2.2018, sumu 204,- Eur vrátane DPH za obdobie od 7.2.2018 do 9.2.2018, teda za tri dni pri výške nájomného 58,- Eur s DPH za deň, pričom v sume 204,- Eur je zahrnutý aj jednorazový poplatok za pristavenie, prevzatie a čistenie náhradného vozidla v sume 30,- Eur. Poškodený postúpil svoju pohľadávku na zaplatenie sumy účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla vo výške 204,- Eur spolu s jej príslušenstvom a s právami s ňou spojenými Zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 9.2.2018 na žalobcu. Oznámením zo dňa 5.3.2018 žalovaný oznámil žalobcovi, že dňa 2.3.2018 došlo k ukončeniu prešetrovania a následnému vybaveniu poistnej udalosti takým spôsobom, že žalobcovi bola zo strany žalovaného vyplatená suma vo výške 181,20 Eur. Z predmetného Oznámenia o poistnom
plnení z 5.3.2018 vyplýva, že žalovaný neuznal žalobcom uplatnenú výšku denného nájomného a túto považoval za dôvodnú len do sumy 50,40 Eur vrátane DPH za deň. Žalobca zdôraznil, že náklady vo výške 204,- Eur predstavujú nutne a účelne vynaložené náklady, ktoré musel poškodený vynaložiť v súvislosti s dopravnou nehodou, ktorú sám nespôsobil. Keďže dňa 2.3.2018 bolo ukončené prešetrovanie poistnej udalosti, dostal sa žalovaný dňom 18.3.2018, teda uplynutím 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie, do omeškania, v nadväznosti na čo žalobca uplatnil od 18.3.2018 úrok z omeškania.
2. Okresný súd vyhodnotil procesnú obranu žalovaného, ktorý namietal nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, a vychádzajúc z vykonaných listinných dôkazov - faktúry žalobcu, ktorou bolo vyúčtované nájomné, zmluvy o postúpení pohľadávky vrátane dokladu o oznámení postúpenia, konštatoval, že skutkové východiská prejednávanej veci sú obdobné ako vo veci Krajského súdu Bratislava sp. zn. 3Cob/220/2017. Podľa tohto rozhodnutia je potrebné vychádzať zo zmluvy o postúpení, nakoľko predmetnou zmluvou došlo jednak k postúpeniu pohľadávky a zároveň k vyporiadaniu záväzkov medzi poškodeným ako nájomcom a žalobcom ako prenajímateľom s tým, že úhradu nájomného supluje v tomto prípade samotné postúpenie. Predmetná pohľadávka mohla byť predmetom postúpenia, pretože predmetom postúpenia bol nárok na náhradu škody, ktorý vznikol poškodenému ako následok dopravnej nehody. Náklady poškodený ako nájomca náhradného vozidla voči svojmu veriteľovi ako prenajímateľovi nezaplatil, vyporiadaním záväzku však došlo k postúpeniu pohľadávky, v dôsledku čoho si žalobca uplatnil dlh od žalovaných. Okresný súd tak námietku o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú pri súčasnom závere o nedôvodnosti procesnej obrany žalovaného o neplatnosti Zmluvy o postúpení pohľadávok. Túto zmluvu okresný súd hodnotil ako platný právny úkon spĺňajúci všetky kritériá platnosti právneho úkonu zmluvy o postúpení pohľadávky, vrátane absencie skutočnosti, že by tento právny úkon svojím obsahom alebo účelom odporoval zákonu alebo ho obchádzal, alebo sa priečil dobrým mravom. Na základe tejto zmluvy nadobudol žalobca existujúcu žalovanú pohľadávku a s ohľadom na bod 5 tohto právneho úkonu je nevyhnutné učiniť zároveň záver o preukázaní vzniku škody v podobe majetkovej ujmy žalobcu predstavovanej zmenšením majetkových hodnôt, ku ktorému došlo v príčinnej súvislosti s predmetnou škodovou udalosťou. Touto argumentáciou sa okresný súd vyporiadava aj so závermi rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Obo/20/2007, ktoré sa v pomeroch hodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania v tejto veci neuplatnia.
3. Vo vzťahu k námietke o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uviedol okresný súd, že túto námietku nehodnotí ako relevantnú s poukazom na úpravu § 15 ods. 1 zákona o PZP v spojení s ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“), ktorá úprava je základom pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Okresný súd následne hodnotil obranu žalovaného o nepreukázaní nutnosti prenajatia náhradného motorového vozidla, pričom zvýraznil, že poškodený sa dostal do situácie, kedy volil postup prenajatia náhradného motorového vozidla, nie vlastným zavinením, ale v dôsledku konania poistenca žalovaného, ktorý zavinil dopravnú nehodu. Okresný súd poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/110/2017 zo dňa 22.11.2017, podľa ktorého je skutočnou škodou aj nájomné za prenajaté motorové vozidlo, s tým, že poškodený nemožnosť užívať vlastné motorové vozidlo riešil požičaním náhradného vozidla a cenu za nájom požičaného vozidla po dobu opravy svojho vozidla uplatnil v súdnom konaní a takáto cena zodpovedala výdavkom, ktoré poškodenému vznikli, a teda by inak nenastali, ak by mal používať svoje vlastné motorové vozidlo. Podľa tohto rozhodnutia nie je určená žiadna povinnosť poškodeného za situácie poškodenia jeho vozidla hľadať v sieti subjektov, ktoré poskytujú službu nájmu motorových vozidiel, ten subjekt, ktorý poskytuje túto službu pri najnižšej cene alebo robiť nejaký prieskum trhu. Uvedené okresný súd zdôraznil vo vzťahu k obrane žalovaného, ktorý namietal výšku denného nájomného, keď z oznámenia o skončení šetrenia poistnej udalosti vyplýva ako dôvodná maximálne sadzba 50,40 Eur s DPH za deň, oproti dennému nájomnému podľa zmluvy o nájme vo výške 58 Eur. Okresný súd zdôraznil, že žalovaný neprodukoval žiadne dôkazy o neprimeranosti, neúčelnosti alebo absencii nutnosti, či už samotného prenajatia náhradného vozidla, ani o neprimeranosti výšky denného nájomného. Ak žalovaný namietal hodnovernosť čestného prehlásenia poškodeného a spochybňoval účelnosť a nutnosť prenajatia náhradného vozidla, tak okresný súd konštatoval, že táto obrana zostala výlučne len v rovine spochybňujúcich tvrdení bez náležitej a samostatnej dôkaznej iniciatívy. Okresný súd preto túto časť procesnej obrany žalovaného vyhodnotil ako neúčinné popretie podľa § 151 ods. 1, 2 CSP. Okresný súd k námietke ohľadom nedôvodnosti a neúčelnosti prenajatia náhradného vozidla poukázal na už citované rozhodnutie Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 13Cob/110/2017. Okresný súd hodnotil ako irelevantnú obranu žalovaného, ktorý namietal ručné dopisovanie dátumov doby prenájmu v písomnom
vyhotovení Zmluvy o nájme č. 17/2018 zo dňa 7.2.2018. Tvrdenie žalovaného o ručnom dopísaní vymedzenia doby, dokedy sa nájom zjednáva, až po podpise tejto zmluvy zostalo podľa okresného súdu len v rovine nepreukázaného tvrdenia a išlo tak zo strany žalovaného o neúčinné popretie. Zvýraznil okresný súd, že zmluvný typ zmluvy o nájme podľa § 663 a nasl. OZ nemá zákonom stanovenú povinnú písomnú formu a okresný súd po vykonanom dokazovaní, najmä oboznámením písomného vyhotovenia tejto zmluvy, protokolu o prenájme náhradného vozidla a obsahu čestného prehlásenia konštatoval, že tak žalobcovi ako aj poškodenému bolo pri uzatváraní tejto zmluvy zrejmé, s akým obsahom sú dojednané podstatné náležitosti tejto zmluvy. Úprava Občianskeho zákonníka nekladie požiadavku na dojednanie doby nájmu vymedzenej konkrétnym trvaním, teda dátumom, odkedy dokedy sa zmluva dojednáva a postačí, že z dojednania je zrejmá dočasnosť dojednania nájmu, ktorá môže byť vymedzená aj nepriamo, napríklad prostredníctvom účelu, ktorý z predmetnej zmluvy o nájme jednoznačne vyplýva ako prenajatie náhradného motorového vozidla na čas po dobu obmedzenia poškodeného v užívaní jeho poškodeného motorového vozidla. Ako irelevantná bola vyhodnotená tiež obrana žalovaného ohľadom chýbajúceho údaja o mieste odovzdania a prevzatia náhradného motorového vozidla, ktorá obsahová náležitosť protokolu o prenájme náhradného vozidla nevyplýva ani z hmotno-právnej úpravy a ani z obsahu zmluvného vzťahu. Zároveň ako irelevantnú vyhodnotil okresný súd i námietku žalovaného o nepreukázaní oprávnenia osoby konajúcej za poškodeného, ktorá bola vyvrátená obsahom čestného prehlásenia samotného poškodeného. Námietky žalovaného vo vzťahu k Čestnému prehláseniu poškodeného zo dňa 9.2.2018 zostali len v rovine spochybnenia a v rovine tvrdenia, ktoré nebolo preukázané. Žalovanému pritom v konaní nič nebránilo svoju obranu preukázať, teda byť v konaní dôkazne aktívny v súlade s procesnou povinnosťou, ktorá strane sporu plynie z úpravy Článku 8 CSP.
4. K námietkam žalovaného, že žalobca od uplatneného nároku neodpočítal náklady, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, poukázal okresný súd na Oznámenie žalovaného o poistnom plnení zo dňa 5.3.2018, z obsahu ktorého nevyplýva krátenie poskytnutého plnenia aj z dôvodu neodpočítania nákladov, tak ako to bolo tvrdené v procesnej obrane žalovaného. Žalovaný poskytnuté plnenie krátil výlučne len z dôvodu zníženia žalobcom fakturovanej dennej sadzby zo sumy 58 Eur s DPH na sumu 50,40 Eur s DPH. Napriek tomu okresný súd uviedol, že táto procesná obrana nebola hodnotená ako dôvodná a zdôraznil absenciu akejkoľvek relevantnej hmotno- právnej úpravy, ktorá by mohla predstavovať základ pre záver o dôvodnosti tejto časti procesnej obrany žalovaného. Z týchto dôvodov by išlo o nedôvodné a nespravodlivé zaťaženie poškodeného. Okresný súd konštatoval, že k odpočítaniu týchto nákladov nemôže dochádzať ani na základe akejkoľvek podzákonnej alebo internej úpravy žalovaného alebo na základe jednostranne zavedenej praxe, ktorá nemôže zvrátiť argumentáciu, podľa ktorej bude určujúcou okolnosťou práve okolnosť vnútenia stavu poškodenému konaním poistenca žalovaného. Okresný súd preto sumu 22,80 Eur žalobcovi priznal ako právo na zaplatenie škody uplatnenej skutkovo a právne dôvodne podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka a špeciálnej právnej úpravy vyplývajúcej zo zákona o PZP.
5. Okresný súd zároveň konštatoval omeškanie žalovaného so splnením jeho peňažného záväzku, pričom vychádzal z úpravy ust. § 11 ods. 6 , 7 a 8 zákona o PZP v spojení s úpravou § 797 ods. 3 OZ. Okresný súd vychádzal z obsahu Oznámenia žalovaného o ukončení šetrenia dňom 2.3.2018 a z právnej úpravy ust. § 16 ods. 6 písm. b) zákona o PZP, ktorá právna úprava ukladá poisťovateľovi povinnosť poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie. Účelom citovanej úpravy podľa ust. § 11 ods. 6 písm. b) tohto zákona je poskytnutie takého písomného vysvetlenia adresátovi, ktoré bude náležitou a najmä zrozumiteľnou informáciou o dôvode krátenia plnenia. Podľa okresného súdu túto informáciu predmetné oznámenie nespĺňa z dôvodu len strohého poukazu na zníženie sadzby denného nájomného na základe porovnateľných ponúk autopožičovní v regióne, dĺžky prenájmu a kategórie poškodeného vozidla. Obsah tohto oznámenia neposkytuje adresátovi dostatočnú informáciu a náležité vysvetlenie krátenia plnenia, a tým mu ani nedáva možnosť vecne a dostatočne určito na takéto krátenie plnenia reagovať. Okresný súd preto považuje za naplnené podmienky vzniku práva žalobcu na zaplatenie úroku z omeškania podľa § 11 ods. 8 zákona o PZP. Úrok z omeškania bol priznaný podľa § 517 ods. 2 OZ pri zohľadnení uplynutia 15-dňovej lehoty od skončenia šetrenia podľa § 11 ods. 7 zákona o PZP. O trovách konania okresný súd rozhodol s prihliadnutím na úspech žalobcu v konaní, a preto žalobcovi voči žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
6. Proti tomuto rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote žalovaný cestou právneho zástupcu v celom jeho rozsahu odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP. Žalovaný namietal, že rozsudok považuje za nesprávny, nezákonný a arbitrárny. Podľa žalovaného sa okresný súd nevysporiadal so skutočnosťami nevyhnutými pre právne posúdenie veci a naviac svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Žalovaný mal za to, že závery rozhodnutia okresného súdu sú nesprávne a nezákonné z dôvodu, že okresný súd sa nedostatočným a nesprávnym spôsobom vysporiadal s námietkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v danom spore. Žalobca poukazoval na skutočnosť, že dňa 02.02.2018 došlo ku škodovej udalosti spôsobenej poškodenému N. J., ktorá mala byť spôsobená prevádzkou motorového vozidla poisteného v poisťovni žalovaného. Poškodený nechal vykonať opravu vozidla, na ktorú nadväzovalo uzavretie Zmluvy o nájme dopravného prostriedku č. 17/2018 zo dňa 07.02.2018. Po ukončení nájmu žalobca vystavil poškodenému faktúru č. 2018020 na sumu 204,- Eur. Poškodený mal zároveň so žalobcom uzatvoriť dňa 09.02.2018 Zmluvu o postúpení pohľadávky, ktorá vznikla z titulu účelne vynaložených nákladov na prenájom náhradného vozidla. Podľa žalovaného nebol žalobca v konaní aktívne vecne legitimovaný. Zo skutkového stavu zisteného okresným súdom vyplynulo, že poškodený mal voči žalobcovi záväzok, ktorý spočíval v neuhradenej faktúre. Z tohto vyplýva, že poškodený predstavoval subjekt, ktorý bol dlžníkom žalobcu. Žalovaný poukázal na ust. § 524 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že uzavretím zmluvy o postúpení nemohlo dôjsť k postúpeniu pohľadávky poškodeného na žalobcu, nakoľko túto pohľadávku žalobcu pred jej cesiou poškodený žalobcovi neuhradil, a preto mu ako pohľadávka nevznikla, ale v danom prípade došlo k postúpeniu záväzku poškodeného, ktorý v zmysle vystavenej faktúry predstavuje práve pohľadávku žalobcu. Inými slovami, uvedeným postúpením došlo medzi poškodeným ako postupcom a žalobcom ako postupníkom k postúpeniu pohľadávky žalobcu, čo bolo v rozpore s ust. § 524 Občianskeho zákonníka. Z predloženej zmluvy o postúpení pohľadávky jednoznačne vyplynulo, že prejav vôle účastníkov najskôr smeroval k cedovaniu pohľadávky a až následne k započítaniu údajne vzájomných pohľadávok poškodeného a žalobcu. Ak poškodený nebol majiteľom pohľadávky voči žalobcovi pred jej postúpením, nemohol túto pohľadávku postúpiť na žalobcu a následne žalobcovi nemohla vzniknúť pohľadávka voči poškodenému na zaplatenie odplaty za postúpenie, ktorú následne žalobca mienil použiť na započítanie. Z týchto záverov podľa žalovaného žalobca nemôže byť aktívne vecne legitimovaným subjektom. Žalovaný poukázal v odvolaní na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 20/2007 zo dňa 29. januára 2008. Žalovaný považoval zmluvu o postúpení pohľadávky za právny úkon absolútne neplatný podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Žalovaný ďalej namietal, že žalobca nepreukázal, že poškodený pred údajnou cesiou uhradil faktúru žalobcovi, a preto poškodenému nemohla vzniknúť pohľadávka voči žalovanému z titulu náhrady účelne vynaložených nákladov na prenájom vozidla. Obsah žalobcom predloženej zmluvy o postúpení práve naopak preukazuje nezaplatenie faktúry zo strany poškodeného, a to ešte pred samotnou údajnou cesiou pohľadávky. Okresný súd tiež podľa žalovaného formuloval nesprávny záver, na základe ktorého nie je dôvodné od sumy za prenájom náhradného vozidla odrátať prevádzkové náklady, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, ak by poškodené nebolo. Tento záver je v rozpore s konštantnou judikatúrou (napr. R 7/1992), v zmysle ktorej je nevyhnutné od vynaložených nákladov na vypožičanie vozidla odpočítať náklady, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, ktoré nemohol používať v dôsledku poškodenia. Žalovaný preto navrhol rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.
7. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného k údajnej ústavnej nekonformnosti rozsudku uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. K námietke ohľadom nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu a vo vzťahu k vzniku škody uviedol, že platná zmluva o postúpení pohľadávky má za následok zmenu v osobe veriteľa. Zo Zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 09.02.2018 vyplýva, že sa jedná o vzájomné pohľadávky, keďže poškodený mal voči žalobcovi pohľadávku vo výške 204,- Eur z titulu odplatného postúpenia svojej pohľadávky voči žalovanému titulom náhrady škody a žalobca mal voči poškodenému pohľadávku na nájomné vo výške 204,- Eur. Išlo o postúpenie budúcej pohľadávky na náhradu škody, ktorá reálne vznikla až započítaním pohľadávky na odplatu s pohľadávkou na nájomné, pričom moment započítania pohľadávok reálne predstavoval úhradu, a teda aj vznik škody. V záujme predísť dvojakému splneniu vzájomných pohľadávok žalobca a poškodený uzatvorili súčasne s postúpením pohľadávky aj dohodu o vzájomnom započítaní týchto pohľadávok. Úprava ust. § 524 OZ pritom umožňuje postúpiť aj budúcu pohľadávku. Účastníci zmluvy o prenájme vozidla sa dohodli, že nájomca svoj záväzok zaplatiť nájomné a prenajímateľ svoj záväzok zaplatiť cenu za postúpenú budúcu pohľadávku vysporiadajú započítaním. Zákon takúto formu splnenia záväzku pripúšťa a odborná prax tento právny úkon považuje za ekvivalent
platenia. Argumentácia žalovaného tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nie je súladná s ustálenou súdnou praxou, v rámci ktorej mali súdy pri úhrade nájomného započítaním existenciu škody za dostatočne preukázanú. Nemožno sa preto stotožniť ani s tvrdeniami o absolútnej neplatnosti postúpenia pohľadávky z dôvodu jej neexistencie, keďže išlo o budúcu a identifikovateľnú pohľadávku, ktorej postúpenie je možné. K odpočtu tzv. prevádzkových nákladov žalobca uviedol, že poisťovatelia sa za účelom zníženia uplatňovanej výšky nájomného snažia aplikovať viaceré právne predpisy, ktorých použitie však nie je možné. Jedná sa napríklad o zákon č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách a vyhlášku Ministerstva spravodlivosti SR č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Za fakturované 3 dni prenájmu by takýmito nákladmi mohli eventuálne byť len pohonné hmoty, tie však neboli súčasťou fakturovaného prenájmu a poškodený ich znášal sám. Pohonné hmoty aj ďalšie náplne potrebné na prevádzku vozidla vždy hradí nájomca. Žalobca tak navrhol, aby krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
8. Na doručené vyjadrenie žalobcu k podanému odvolaniu žalovaný písomne nereagoval.
9. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu potvrdený ako vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
10. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia ústneho pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/130/2019-182 zo dňa 11.02.2020 s tým, že podľa ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bolo miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámené na úradnej tabuli krajského súdu a na webovej stránke tohto súdu v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, v zmysle uvedeného uznesenia krajského súdu, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, v spojení s ust. § 378 ods. 1 CSP.
11. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.
12. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.
13. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
14. Za aplikácie relevantných zákonných ustanovení bol rozsudok okresného súdu posudzovaný krajským súdom v zmysle odvolacích dôvodov, ktoré v podanom odvolaní vymedzil žalovaný, keď namietal nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie. K tejto námietke krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že ak odvolateľ v podanom odvolaní namietal skutkové závery okresného súdu, jeho námietka vo svojej podstate smeruje voči výsledkom hodnotenia vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.09.2011, sp. zn. 3Cdo 204/2009, v zmysle ktorého ...„Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov“. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04) a aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkami a právnymi názormi účastníka (I. ÚS 50/04). Do obsahu tohto základného práva nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, alebo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Rozhodnutie okresného súdu v rovine dokazovania a zisteného skutkového stavu bolo vecne správne aj s poukazom na Nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 350/08, podľa ktorého ...„dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný.“. Odvolací súd nezistil taký postup okresného súdu, ktorý by znamenal vybočenie z kritérií vyššie uvedeného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie okresného súdu sa opieralo o tvrdenia a relevantné dôkazy produkované stranami v prvoinštančnom konaní a vychádzalo zo správne aplikovaných a interpretovaných právnych noriem na dostatočne a správne zistený skutkový stav veci. S námietkou nesprávnych skutkových zistení súvisí tiež otázka právneho posúdenia veci okresným súdom. Krajský súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Ani jedna z týchto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nenastala.
15. Žalovaný v podanom odvolaní namietal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu, a to z dôvodu neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky uzatvorenej medzi žalobcom a poškodeným. Krajský súd vo vzťahu k tejto námietke považuje za potrebné poukázať na túto Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 09.02.2018 (č.l. 11 spisu), uzatvorenú medzi postupcom N. J. a žalobcom ako postupníkom, ktorej predmetom je postúpenie pohľadávky postupcu v prospech žalobcu ako postupníka voči žalovanému ako dlžníkovi v celkovej výške 204,- Eur. Pohľadávka je definovaná ako nárok na náhradu účelne vynaložených nákladov na nutné užívanie náhradného vozidla v príčinnej súvislosti so škodou zo dňa 02.02.2018. Túto pohľadávku podľa čl. 2. tejto zmluvy postupca postúpil žalobcovi ako postupníkovi za odplatu. Z obsahu zmluvy o postúpení pohľadávky medzi žalobcom a poškodeným tak vyplynulo, že predmetom postúpenia bol nárok poškodeného voči poisťovni, súčasťou ktorého nároku na poistné plnenie bola náhrada nákladov za prenájom vozidla, a práve tento poistný nárok poškodeného bol predmetnou zmluvou postúpený žalobcovi. Poškodený subjekt mal ako veriteľ pohľadávku voči poisťovni z titulu poistnej udalosti, zodpovedajúcu náhrade nákladov za prenájom vozidla, a túto pohľadávku postúpil žalobcovi. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením žalovaného, že by predmetná zmluva o postúpení pohľadávky bola neplatná, resp. že by mala odporovať ust. § 524 a nasl. OZ z dôvodu, že by jej predmetom mal byť dlh poškodeného voči žalobcovi z titulu nájmu náhradného vozidla. Dôvodnosť odvolacej námietky žalovaného spochybňuje aj jeho správanie a konanie, keď žalovaný Oznámenie o poistnom plnení zo dňa 05.03.2018 adresoval žalobcovi, ktorého týmto oznámením informoval o ukončení šetrenia poistnej udalosti a o výške plnenia. C. žalovaný tak svojim postupom, kedy poskytoval čiastočné plnenie žalobcovi na základe predmetnej poistnej udalosti, akceptoval aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Čiastočné plnenie poskytnuté žalovaným predstavovalo čiastočné plnenie nároku postúpeného predmetnou zmluvou o postúpení pohľadávky žalobcovi poškodeným, a to práve z titulu nákladov súvisiacich s prenájmom náhradného vozidla, a preto námietka žalovaného smerujúca k popretiu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu nemohla byť krajským súdom ako súdom odvolacím vyhodnotená ako dôvodná.
16. K námietke žalovaného, že okresný súd nedôvodne neakceptoval odpočet prevádzkových nákladov, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, uvádza krajský súd v zhode so súdom prvej inštancie, že sa jedná o skutočnosť, ktorú samotný žalovaný nezohľadnil v rámci Oznámenia o poistnom plnení zo dňa 05.03.2018 (č.l. 15 spisu), z ktorého je zrejmé, že od sumy uplatnenej žalobcom vo výške 204,- Eur žalovaný odpočítal len nepriznanú sadzbu za nájom motorového vozidla vo výške 22,80 Eur. Žalovaný námietku, že žalobca od uplatňovaného nároku uvedené nároky neodpočítal, uplatnil v písomnom vyjadrení zo dňa 19.11.2018 (č.l. 94 spisu), avšak bez toho, že by akýmkoľvek spôsobom bližšie konkretizoval, aké konkrétne náklady a v akej výške mali byť od uplatňovaného nároku žalobcom odpočítané. V zhode so súdom prvej inštancie konštatuje krajský súd absenciu akejkoľvek relevantnej právnej úpravy, ktorá by mohla predstavovať základ pre záver o dôvodnosti tejto časti obrany žalovaného. Ak žalovaný ním tvrdené náklady, ktoré je potrebné odpočítať od uplatneného nároku, bližším spôsobom neodôvodnil a ani ich výšku nekonkretizoval, tak
takúto neurčitú námietku žalovaného nie je možné v súdnom konaní zohľadniť, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v dôsledku poškodenia motorového vozidla je cena tohto vozidla po poškodení spravidla nižšia ako cena obdobného motorového vozidla, ktoré dopravnou nehodou poškodené nebolo. Zvýrazňuje krajský súd, že predmetom konania je nárok na poistné plnenie titulom škody, ktorá vznikla v dôsledku škodovej udalosti zavinenej poistencom žalovaného, pričom výška tejto škody bola dostatočným spôsobom žalobcom preukázaná. Samotné ničím nepreukázané tvrdenie o potrebe odpočítať náklady, ktoré mali byť poškodeným ušetrené tým, že v danom čase nájmu motorového vozidla nepoužíval svoje poškodené motorové vozidlo, nemajú dopad na preukázanú výšku škody spôsobenej v súvislosti s nájmom náhradného vozidla, čím nie je možné konštatovať, že by dôvodne uplatnený a preukázaný nárok na náhradu škody bol v časti, ktorá by mala zodpovedať týmto žalovaným namietaným nákladom, akýmkoľvek spôsobom dotknutý. Ak žalovaný namietal vznik takýchto nákladov, ktoré mali byť odpočítané, tak jeho samotná námietka bez ďalšieho nezohľadňuje všetky okolnosti súvisiace s poškodením motorového vozidla a s vplyvom tohto poškodenia na hodnotu dotknutého poškodeného motorového vozidla po predmetnej škodovej udalosti. Ak žalovaný ním tvrdené náklady, ktoré by poškodený inak vynaložil na prevádzku svojho motorového vozidla, bližším spôsobom neodôvodnil a ich výšku v konaní ani netvrdil, nemôže byť postup súdu prvej inštancie, ktorý takéto nepreukázané náklady nezohľadnil, ani v rozpore so žalovaným uvádzanou judikatúrou.
17. V podanom odvolaní žalovaný vo vzťahu k priznanému úroku z omeškania žiadne odvolacie dôvody nezadefinoval. Krajský súd viazaný vymedzenými odvolacími dôvodmi žalovaného tak mohol posudzovať rozsudok okresného súdu len v rozsahu a v medziach týchto odvolacích dôvodov žalovaného, obsiahnutých v ním podanom odvolaní. Ak dôvody odvolania žalovaného nesmerovali k dobe omeškania a priznanej výške úroku z omeškania, tak potom krajský súd ako súd odvolací nemal priestor k posudzovaniu záverov rozhodnutia okresného súdu, ktoré sa viazali k tejto časti žalobcom uplatneného nároku. Vo všeobecnosti platí, že odvolací súd môže posudzovať rozhodnutie okresného súdu len v rozsahu a v rámci tých odvolacích dôvodov, ktoré odvolateľ vyjadrí. Krajský súd preto nezistil vecnú nesprávnosť rozsudku okresného súdu ani v časti okresným súdom priznaného nároku na zaplatenie úroku z omeškania a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky.
18. Krajský súd zároveň nevyhodnotil ako dôvodnú ani odvolaciu námietku žalovaného ohľadom nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Krajský súd k tejto námietke vo všeobecnosti uvádza, že odôvodnenie rozsudku je tou časťou rozsudku, ktorá je relevantná a významná z hľadiska presvedčivosti, logickej konzistentnosti a preskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 119/03 je potrebné ust. § 157 ods. 2 OSP (aktuálne ust. § 220 ods. CSP) vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie všeobecného súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Krajský súd je názoru, že okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol podstatné okolnosti týkajúce sa výkladu opodstatnenosti, pravdivosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku rozhodnutia, vyporiadal sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a myšlienkový postup okresného súdu je z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne zrejmý. Okresný súd uviedol, ktoré skutočnosti mal z vykonaného dokazovania za preukázané, uviedol príslušné právne normy, ktoré na zistený skutkový stav aplikoval, a to s poukazom na všetky skutočnosti, ktoré boli zistené vykonaným dokazovaním, a tiež s poukazom na právne závery, ktoré okresný súd prijal.
19. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia nepochybne patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu a vyplýva aj z ustálenej judikatúry ESĽP. Zároveň však judikatúra tohto súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký argument, ktorý pre rozhodnutie vo veci samej nie je podstatný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ústavný súd SR opakovane vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Odvolací súd po preskúmaní odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie dospel k záveru, že okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným a dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe čiastočne vyhovel a pre ktoré vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Okresný súd vo vzťahu ku svojim záverom uviedol relevantné skutkové zistenia, ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania, a rozhodnutie okresného súdu preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené, keď sa okresný súd zaoberal nosnou argumentáciou sporových strán a túto argumentáciu riadne vyhodnotil. Okresný súd sa pri výklade a
aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel a význam v kontexte relevantných zistení o skutkovom stave vo veci. Z judikatúry ÚS SR vyplýva, že iba skutočnosť, že sa odvolateľ s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo o arbitrárnosti rozhodnutia súdu (I. ÚS 188/06). Okrem toho krajský súd považuje za potrebné poukázať, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá tzv. inú vadu konania len výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu (Stanovisko občiansko-právneho kolégia NS SR č. 2 zo dňa 03. decembra 2015, Zbierka Stanovísk NS SR a súdov SR 1/2016). V danom prípade napadnutý rozsudok okresného súdu i čo do odôvodnenia spĺňal kritériá vecne správneho rozhodnutia za dostatočného rešpektovania ust. § 220 ods. 2 CSP.
20. Na základe uvedeného nevyhodnotil krajský súd odvolacie dôvody žalovaného ako relevantné. Krajským súdom bolo preto pristúpené k potvrdeniu rozsudku okresného súdu v napadnutom výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 22,80 Eur spolu s úrokom z omeškania ako vecne správneho rozhodnutia podľa ust. § 387 ods. 1 CSP. Výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného osobitne napadnutý a ako výrok závislý od výroku v merite veci, bol preto pri potvrdení rozsudku okresného súdu rovnako potvrdený ako vecne správne rozhodnutie.
21. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté za aplikácie ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní bol v celom rozsahu úspešný žalobca, ktorému tak bola krajským súdom priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania voči neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.