Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_9Co-162-2019.pdf
PDF · 133.57 KB
Case nature
Area
Subarea
9Co/162/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a členiek senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v spore žalobkyne: W. T., nar. X.XX.XXXX, bytom E. XXXX/XE, Y., zastúpená advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, J. Kráľa 738/12, Senica, proti žalovaným: 1. E. C., nar. XX.X.XXXX, bytom L. XXX/XX, Y., zastúpená Advokátskou kanceláriou JUDr. Peter Peružek, s.r.o., IČO: 47 256 371, so sídlom Holého 20, Hlohovec, 2. I. B., nar. X.XX.XXXX, bytom L. XXXX/ XX, Y., o určenie dedičského práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č.k. 27C/42/2018-273 zo dňa 25.03.2019, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 137 písm. c) a d) CSP, § 192, § 193 ods. 1, § 194 ods. 1 CMP, § 469a, § 480 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3. Vecne svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v prípade prvého žalovaného výroku sa domáha žalobkyňa určenia právnej skutočnosti v zmysle § 137 písm. d) CSP, pričom žaloba podľa tohto ustanovenia je prípustná, len ak to vyplýva z osobitného právneho predpisu a tým je v prípade žaloby vyvolanej sporom o dedičské právo ustanovenie § 194 CMP. V dedičskom konaní notárka uznesením žalobkyňu odkázala nie na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, ale na podanie žaloby o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi. Pretože žalobkyňa podala žalobu o určenie právnej skutočnosti, ktorá nevyplýva z osobitného predpisu (rozumej z uznesenia notárky v dedičskom konaní) súd žalobu v tejto časti zamietol. Druhým výrokom sa žalobkyňa domáha určenia, že je dedičkou po poručiteľovi. Žaloba dediča podľa § 194 ods. 1 CMP nie je žalobou o určenie dedičského práva (teda či žalobkyňa je dedičkou poručiteľa), ale vždy o určenie spornej skutočnosti, od ktorej sa tvrdené alebo popierané dedičské právo odvíja. Žalobný návrh je v takomto prípade vymedzený uznesením dedičského súdu, ktoré vymedzí predmet budúceho sporu tak, aby obsahom petitu bola otázka skutková, a nie otázka ktorá zahŕňa právne posúdenie veci. Žaloba o určenie, že je žalobkyňa dedičkou poručiteľa je priamo žalobou o určenie dedičského práva a nezodpovedá tak zneniu § 194 ods. 1 CMP. Závery o dedičskom práve sú vecou súdu v dedičskom konaní, hoc aj na podklade rozhodnutia súdu v sporovom konaní o určení spornej skutočnosti na základe žaloby podľa § 194 ods. 1 CMP. Žalobkyňu ako zákonnú dedičku poručiteľa, ktorej dedičské právo poprela žalovaná 1, mala notárka odkázať na podanie žaloby v súlade s § 194 ods. 1 CMP o určenie spornej skutočnosti, od ktorej sa tvrdené alebo popierané dedičské právo odvíja a to, že dôvody vydedenia nie sú dané. Vec prejednávajúca notárka na podanie takejto žaloby žalovanú neodkázala. I keď žalobkyňa podala žalobu v znení vymedzenom uznesením v dedičskom
konaní, súd žalobu v druhom požadovanom výroku zamieta z dôvodu, že jej predmetom je určenie dedičského práva a nie spornej skutočnosti.
4. Súd stranám nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa § 257 CSP, pričom súd pri predbežnom právnom posúdení oboznámil strany s tým, že použije toto ustanovenie. Predpokladom použitia tohto ustanovenia je, aby išlo o prípad hodný osobitného zreteľa, keď strohá aplikácia ustanovenia o náhrade trov konania by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiadúcej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán konania. Týmito okolnosťami môžu byť dôvody osobné, majetkové a sociálne pomery strán konania, dôvody uplatnenia nároku na súde, či postup strany v konaní. Za okolnosť odôvodňujúcu použitie tohto ustanovenia súd považuje skutočnosť, že neúspech žalobkyne v konaní bol zavinený nesprávnym vymedzením predmetu sporu notárkou v dedičskom konaní, ktorým bola žalobkyňa viazaná. Od tohto vymedzenia sa odvíjal i neúspech v časti, v ktorej sa domáhala rozhodnutia o spornej skutočnosti v snahe o podanie žaloby v správnom znení zodpovedajúcom § 194 ods. 1 CMP. Súd žalobu zamietol z procesných dôvodov, ktoré žalobkyňa nezavinila a preto súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
5. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa, navrhujúc, aby súd toto rozhodnutie zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podľa odvolateľky rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1, písm. h) C.s.p.), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1, písm. b) C.s.p.) a súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1, písm. b) C.s.p.). Žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia, že dôvody vydedenia žalobkyne jej otcom W. J., zomrelým dňa XX.XX.XXXX, uvedené v Listine o vydedení spísanej dňa 28.02.2017 formou notárskej zápisnice sp. zn. N 71/2017, NZ 6387/2017, NCRls 6489/2017 nie sú dané a určenia, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona po poručiteľovi W. J., zomrelom XX.XX.XXXX. Okresný súd Trnava, prostredníctvom notárky JUDr. Adriany Vorelovej, súdnej komisárky, Uznesením č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018 odkázal žalobkyňu ako dcéru poručiteľa neb. W. J., narodeného XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXX, naposledy bytom O. XXX/XX, Y., zomrelého dňa XX.XX.XXXX na začatie súdneho konania proti dcére poručiteľa E. C., rodenej J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom L. XXX/XX, Y. a proti dcére poručiteľa I. B., rodenej J., nar. XX.XX.XXXX, r. č. XXXXXX/XXXX, trvale bytom L. XXXX/XX, Y., aby podala žalobu na Okresnom súde Trnava o určenie, že je dedičkou zo zákona po poručiteľovi podľa § 473 Občianskeho zákonníka. Za týmto účelom jej uložil lehotu jeden mesiac od dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2018. Na základe tohto súdneho rozhodnutia žalobkyňa podala na súd žalobu. V dedičskom konaní notárka žalobkyňu odkázala nie na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané (o určenie spornej skutočnosti), ale na podanie žaloby o určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi (o určenie práva). I keď žalobkyňa podala žalobu podľa uznesenia v dedičskom konaní, súd žalobu zamietol, nakoľko jej predmetom je určenie dedičského práva, nie spornej skutočnosti. Ide o žalobu v zmysle § 137 písm. d) C.s.p., a tu by sa mala domáhať určenia právnej skutočnosti, t. j. určenia, že dôvody vydedenia nie sú dané. Odvolateľka sa zhoduje sa so súdom prvej inštancie, že uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018 nesprávne odkazuje žalobkyňu na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou zo zákona po poručiteľovi podľa § 473 Občianskeho zákonníka. Uznesením dedičského súdu mala byť žalobkyňa správne odkázaná na podanie žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, ktorá žaloba je žalobou o určenie spornej skutočnosti. Nezhoduje sa však so súdom prvej inštancie, že ani jednému z výrokov žaloby nie je možné vyhovieť a nie je potrebné vykonať dokazovanie vo veci samej.
6. Súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, pokiaľ sa nezaoberal možnosťou aplikácie § 137 písm. c) C.s.p. na súdenú vec. V odôvodnení svojho rozhodnutia ani len neuvádza, prečo aplikácia § 137 písm. c) C.s.p. na súdenú vec nie je možná. Žaloba o určenie, že žalobkyňa je dedička po poručiteľovi, je žaloba o určenie, či tu právo je - je to pozitívna určovacia žaloba. Vyhovujúci rozsudok bude mať deklaratórne účinky. Touto žalobou je možné uplatniť aj určenie absolútneho práva - dedičského práva. Musí byť preukázaný naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení. Naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení je daný tým, že jej postavenie v dedičskom konaní je neisté, keď z dôvodu existencie listiny o vydedení nie je ponímaná ako dedička napriek existencii príbuzenského vzťahu s poručiteľom (dcéra - otec), a jej tvrdené dedičské právo je teda ohrozené a neisté, pričom
vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu odstrániť. Naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení je daný aj tým, že žalobkyňa za súčasného stavu nemá k dispozícii iný spôsob ochrany svojho práva. Žalobkyňa sa za súčasného stavu nemôže domáhať svojho práva dediť žalobou na plnenie. Žalobkyňa sa za súčasného stavu nemôže domáhať svojho práva dediť žalobou na určenie právnej skutočnosti - z dôvodu neexistencie právoplatného rozhodnutia dedičského súdu odkazujúceho žalobkyňu na podanie takejto žaloby. Naliehavý právny záujem žalobkyne na takomto určení je daný aj tým, že určenie, že žalobkyňa je dedičkou po poručiteľovi, priaznivo ovplyvní postavenie žalobkyne voči žalovaným (najmä žalovanej v 1/ rade, ktorá jej dedičské právo popiera), nakoľko právoplatné rozhodnutie vo veci samej žalobkyni zabezpečí, že s ňou dedičský súd bude ako s dedičkou konať, bude rešpektovať jej právne postavenie dedičky v dedičskom konaní po poručiteľovi W. J.. Súd prvej inštancie však nepristúpil ani len ku skúmaniu, či bol preukázaný naliehavý právny záujem na určení, že žalobkyňa je dedička po poručiteľovi a žalobu z daného dôvodu nezamietol (zamietnutie žaloby odôvodnil inými dôvodmi). Naliehavý právny záujem žalobkyne bol preukázaný listinnými dôkazmi zo spisu Okresného súdu Trnava sp. zn. 40D/50/2017. Rozhodnutie v merite veci o určenie, že žalobkyňa je dedička po poručiteľovi by malo z hľadiska dedičského konania rovnaké účinky, ako rozhodnutie o určení právnej skutočnosti (napr. rozhodnutie o neexistencii dôvodov vydedenia) v rámci sporu o dedičské právo. V oboch prípadoch by dedičský súd / súdny komisár bol viazaný právoplatným rozhodnutím súdu o určovacej žalobe a v prípade vyhovujúceho výroku by so žalobkyňou ako dedičkou po poručiteľovi W. J. konal. Existencia možnosti podania žaloby o určenie právnej skutočnosti (ktorá možnosť však ku dňu vyhlásenia rozsudku z dôvodu nesprávneho odkazu dedičského súdu neexistovala) nevylučuje prípustnosť podania žaloby o určenie práva. Súd prvej inštancie mal posúdiť žalobu aj podľa § 137 písm. c) C.s.p., čo však neurobil.
7. Súd prvej inštancie vydaním napadnutého rozhodnutia opomenul normatív spravodlivosti a dostáva sa do rozporu s právom na spravodlivý proces. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z právneho predpisu, v konečnom dôsledku je pre žalobkyňu nespravodlivé. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je prísne formálne, a následkom tohto formalizmu súd prvej inštancie neposkytol žalobkyni účinnú ochranu jej porušených práv.
8. Zamietnutie žaloby nie je dôsledkom úkonu žalobkyne, resp. jej nečinnosti, nedostatkov v jej procesnom útoku, neunesenia bremena tvrdenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ale je výlučne následkom nesprávneho výroku Uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018, keď žalobkyňa sa pri podávaní žaloby riadila týmto uznesením súdu a právom očakávala, že dané rozhodnutie je správne a odkazuje ju na podanie správnej žaloby, teda že takouto správnou žalobou je žaloba o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi W. J.. Kto iný, ako súd (tu prostredníctvom súdneho komisára) musí poznať právo a má uskutočniť správny úkon, teda odkázať žalobkyňu na podanie správnej žaloby. Žalobkyňa zároveň uplatnila žalobu o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, ktorá žaloba bola v súlade so znením ustanovenia § 137 d) C.s.p., avšak ani tu neuspela. Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalobkyňa uplatnila návrh na určenie právnej skutočnosti (neexistencie dôvodov vydedenia), a formálne prihliadol iba na znenie nesprávneho odkazu dedičského súdu na podanie žaloby o určenie, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona po poručiteľovi. Súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo zdôvodnil hospodárnosťou konania a nadbytočnosťou dôkazov s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby. Výrok o náhrade trov konania napáda odvolateľka ako výrok súvisiaci s rozhodnutím vo veci samej. Súd prvej inštancie mal žalobe, po vykonaní dokazovania vo veci samej, vyhovieť a teda žalobkyni by patrilo právo na náhradu trov konania vo výške 100 %.
9. Žalobkyňa sa vyjadrila k odvolaniu žalovanej 1. Poukázala na to, že súd prvej inštancie mal žalobe vo veci samej vyhovieť, v tom prípade by patrilo žalobkyni ako úspešnej strane právo na náhradu trov konania. Je pravdou, že žalovaná 2 od počiatku dedičské právo žalobkyne uznáva a voči nej by nebolo spravodlivé, aby náhradu trov konania platila, keď spor zavinila výlučne žalovaná 1. Ak by však vo veci samej nebolo možné žalobe vyhovieť, rozhodnutie o náhrade trov konania tak, ako bolo vydané súdom prvej inštancie, je spravodlivé. Nesprávne poučenie a odkaz na podanie nesprávnej žaloby notárkou v dedičskom konaní sp. zn. 40D/50/2017 je dôvodom hodným osobitného zreteľa, nakoľko žalobkyňa sa právom spoliehala na to, že súd (tu zastúpený súdnou komisárkou - notárkou) právo pozná a odkazuje ju na podanie takej žaloby, ktorá je správne formulovaná. Žalobkyňa nemala dôvod predpokladať, že ju notárka odkázala na podanie nesprávnej žaloby (žaloby nezodpovedajúcej zákonnému ustanoveniu) a nemala dôvod v danom čase podávať odvolanie voči Uzneseniu Okresného
súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018. S odvolaním žalovanej 1 žalobkyňa v plnom rozsahu nesúhlasí.
10. Vo vyjadrení žalobkyne k vyjadreniu žalovanej 1 uviedla, že s vyjadrením žalovanej 1 v plnom rozsahu nesúhlasí. Žalovaná 1 vo vyjadrení opätovne namieta, že žalobkyňa mala podať odvolanie voči uzneseniu Okresného súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018. Žalobkyňa bola notárkou nesprávne poučená v dedičskom konaní na podanie žaloby o určenie, že je dedičkou zo zákona po poručiteľovi podľa § 473 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa nemala v danom čase dôvod domnievať sa, že uznesenie Okresného súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018 je nesprávne a nemala ani dôvod podávať voči tomuto rozhodnutiu odvolanie. Prenesenie zodpovednosti za nesprávne rozhodnutie notárky na žalobkyňu by bolo nespravodlivé. Zásada „iura novit curia" určuje aj zodpovednosť súdu za jeho konanie a úradný postup, teda aj prípadné pochybenia. Právny rámec sporu neurčila žalobkyňa svojvoľne, ale bol vymedzený notárkou. K vyjadreniu žalovanej 2 žalobkyňa nemá žiadne námietky.
11. Žalovaná 1 podala odvolanie proti rozsudku v časti náhrady trov konania, ktorým sa domáhala, aby odvolací súd rozsudok v tejto časti zmenil a priznal žalovaným 1 a 2 náhradu trov konania vo výške 100 % voči žalobcovi. Podľa odvolateľky rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie odôvodnil tento výrok tým, že dôvod hodný osobitného zreteľa bola okolnosť, že notárka nesprávnym vymedzením predmetu sporu v dedičskom konaní zavinila neúspech žalobkyne. Odvolateľka poukázala na to, že jednak si mohla žalobkyňa zvoliť právneho zástupcu, a tiež voči uzneseniu notárky JUDr. Vorelovej sp. zn. 40 D 50/2017 bolo možné podať opravný prostriedok - odvolanie, čo žalobkyňa nevyužila. Keby žalobkyňa využila podanie opravného prostriedku - odvolania a súd by zmenil prípadne zrušil uznesenie notára, potom by žalobkyňa podala žalobu, ktorá by odpovedala zákonnému ustanoveniu. Z tohto dôvodu nevyužitím svojho oprávnenia - teda nepodania opravného prostriedku - odvolania - samotná žalobkyňa spôsobila svoj neúspech v konaní. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil vec a teda nesprávne aplikoval dôvod hodný osobitného zreteľa a teda nesprávne právne nepriznal úspešným žalovaným náhradu trov konania voči žalobkyni.
12. Žalovaná 1 sa písomne sa vyjadrila k odvolaniu žalobkyne. Podľa nej nie je pravda, že uvedené rozhodnutie neposkytuje ochranu ohrozených resp. porušených práv žalobkyne, nakoľko sa mala žalobkyňa dostať do tohto postavenia bez vlastnej viny. Voči uzneseniu notára ako súdneho komisára je prípustný opravný prostriedok, ktorý žalobkyňa v tomto konaní nevyužila a teda nie je dôvodné tvrdiť, že súd neposkytuje ochranu jej porušených resp. ohrozených práv. Samotná žalobkyňa uvádza, že dôvodom zamietnutia žaloby je nesprávny výrok súdneho komisára, pričom však voči takémuto nesprávnemu výroku žalobkyňa nepodala opravný prostriedok. Posledným tvrdením žalobkyne je poukázanie, že súd prvej inštancie mal posúdiť túto žalobu ako každú inú a teda mal skúmať, či na takejto žalobe má žalobkyňa naliehavý právny záujem a súčasne tvrdí, že rozhodnutie v merite veci, teda, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona by bolo dôležité pre súdneho komisára, ktorý by potom považoval žalobkyňu za dedičku zo zákona. K tomu žalovaná 1 uvádza, že petit žaloby znie na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa naliehavý právny záujem nepreukazuje, lebo je prezumovaný osobitným zákonným ustanovením, a to ust. § 194 CMP. Súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu. Z tohto dôvodu nemôže súd posudzovať vec podľa všeobecných ustanovení Civilného sporového poriadku, ale podľa konkrétneho zákonného ustanovenia. Záverom teda odvolaciemu súdu nezostáva len odvolanie ako nedôvodné zamietnuť.
13. Žalovaná 2 odvolanie nepodala, k doručeným odvolaniam žalobkyne a žalovanej 1 sa vyjadrila písomne. S odvolaním žalobkyne súhlasí. Celý spor vyvolala žalovaná 1 tým že bezdôvodne popiera dedičské právo žalobkyne, súc si aj vedomá toho, že neboli dôvody na vydedenie žalobkyne. Žalovaná 2 vznik sporu nezapríčinila, dedičské právo svojej sestry W. T., žalobkyne, uznáva a súhlasí, aby dedila v dedičskom konaní po ich otcovi W. J., zomrelom XX.XX.XXXX, konanie je vedené pod spisovou značkou 4OD/50/2017. Je spravodlivé, aby prípadné trovy súdneho konania znášala žalovaná 1, pre ktorú muselo byt' súdne konanie vedené. Nesúhlasí, aby ešte žalovanej 1 mala žalovaná 2 alebo žalobkyňa platiť náhradu trov konania, keď celý spor je vedený len kvôli postoju žalovanej 1 v dedičskom konaní.
14. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie žalobkyne i žalovanej 1 bolo podané včas (§ 362 ods. 1 Civilného sporového poriadku), stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 Civilného sporového poriadku), proti rozhodnutiu,
proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku), po skonštatovaní, že odvolanie žalobkyne i žalovanej 1 má zákonom predpísané náležitosti (aktuálne § 363 Civilného sporového poriadku) a že odvolateľ v odvolaní použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku), preskúmal rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 Civilného sporového poriadku) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 Civilného sporového poriadku), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné, v dôsledku čoho je nevyhnutné rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť (§ 389 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 Civilného sporového poriadku).
15. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 22.5.2018 domáhala určenia, že dôvody vydedenia žalobkyne jej otcom W. J., zomrelom dňa X.X.XXXX, uvedené v listine o vydedení spísanej dňa 28.2.2017 formou notárskej zápisnice sp. zn. N 71/2017, NZ 6387/2017, NCRls 6489/2017 (ďalej len „listina o vydedení") nie sú dané a určenia, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona po poručiteľovi W. J., zomrelom X.X.XXXX (ďalej len „poručiteľ"). Poručiteľ bol otcom strán sporu. Dňa 28.2.2017 poručiteľ podpísal listinu o vydedení, v ktorej vydedil žalobkyňu z dôvodu, že ho dlhodobo nekontaktuje, nechodí ho navštevovať a ani mu netelefonuje. Nejaví o poručiteľa záujem. Bol dvakrát hospitalizovaný a trikrát operovaný, je dlhodobo chorý a žalobkyňa mu v týchto situáciách neposkytla potrebnú pomoc, ktorú potrebuje aj vzhľadom na svoj vek. Poručiteľ dňa 1.9.2017 zomrel. Pri prejednaní dedičstva žalobkyňa namietla neplatnosť listiny o vydedení, nakoľko dôvody v nej uvedené sú nepravdivé, rovnako sa vyjadrila aj žalovaná 2/ a žalovaná 1/ nenamietla platnosť listiny o vydedení, rešpektujúc vôľu poručiteľa.
16. Vec prejednávajúca notárka JUDr. Adriena Vorelová uznesením č.k. 40D/50/2017 zo dňa 13.4.2018 odkázala žalobkyňu, aby podala žalobu voči žalovaným o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi podľa § 473 Občianskeho zákonníka v lehote jedného mesiaca od právoplatnosti uznesenia. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 2.5.2018. Uznesenie odôvodnila ustanoveniami § 192 a § 194 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilného mimosporového poriadku (ďalej len „CMP") a § 137 písm. d) zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP") s tým, že domáhať sa určenia právnej skutočnosti je prípustné iba vtedy, ak to vyplýva z osobitného predpisu a § 194 CMP je takýmto osobitným predpisom.
17. Súd prvej inštancie rozhodol o zamietnutí žaloby výlučne z procesných dôvodov, keď dospel k záveru, že žaloba nebola podaná v súlade s ust. § 137 písm. c) a d) CSP.
18. Odvolací súd sa s vyššie uvedeným postupom súdu prvej inštancie nestotožňuje a považuje ho za vecne nesprávny.
19. V ustanoveniach § 192 až 194 CMP sa upravuje postup, ak sa v konaní o dedičstve vyskytnú otázky incidenčného charakteru. Ide o spornosť v osobách dedičov. Ak niekto pred potvrdením nadobudnutia dedičstva tvrdí, že je dedičom, a popiera dedičské právo iného dediča, ktorý dedičstvo neodmietol, ide o spor o dedičské právo.
20. Civilný mimosporový poriadok upravuje dva prípady: 1. rozhodnutie sporu o dedičskom práve závisí iba od právneho posúdenia skutočností, ktoré medzi účastníkmi nie sú sporné. V tomto prípade súd priamo v dedičskom konaní vyšetrí podmienky dedičského práva a uznesením rozhodne, s ktorým účastníkom bude ďalej konať a ktorému účastníkovi účasť v konaní o dedičstve ukončuje. Zaviedol sa pojem "ukončenie účastníctva o dedičstve" ako osobitný procesný režim rozhodovania o spornosti dedičského práva potenciálnych dedičov. Znamená to, že účasť na konaní sa danej osobe končí, teda sa na ňu nebude prihliadať. Uznesenie, ktorým sa účasť na konaní ukončuje, je poslednou písomnosťou, ktorú takej osobe notár doručí. Toto ustanovenie upravuje tzv. právny spor, v ktorom síce skutočnosti medzi účastníkmi nie sú sporné (napr. existencia závetu), ale sporné je právne posúdenie veci (napr. Posúdenie toho, či konkrétnej osobe svedčí dedičský titul zákonného dedenia). 2. rozhodnutie o dedičskom práve závisí od zistenia sporných skutočností. V tomto prípade odkáže súd uznesením po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou. Na podanie žaloby určí lehotu, ktorá nesmie byť kratšia ako jeden mesiac. Žalobná žiadosť (petit žaloby) znie na určenie spornej skutočnosti. V tomto prípade sa
naliehavý právny záujem nepreukazuje, pretože vyplýva priamo zo zákona. Následne súd pokračuje v konaní s účastníkmi podľa výsledku sporu. Platí, že ak žaloba nebola podaná v lehote, ak bolo konanie o žalobe zastavené alebo ak bola žaloba odmietnutá, spor o dedičské právo bol rozhodnutý v neprospech žalobcu.
21. V prejednávanom spore je nepochybné, že v predmetnom dedičskom konaní sp.zn. 40D/50/2017 po poručiteľovi W. J., zomr. XX.XX.XXXX vznikol spor o platnosť listiny o vydedení, keď žalobkyňa (dcéra poručiteľa) namietala, že dôvody vydedenia sú nepravdivé. Rozhodnutie o dedičskom práve sa tak stalo závislým od zistenia sporných skutočností, a tak v takomto prípade odkázal súd uznesením v zmysle § 194 ods. 1 CMP po márnom pokuse o zmier toho z dedičov, ktorého dedičské právo sa javí ako menej pravdepodobné, aby určenie spornej skutočnosti uplatnil žalobou.
22. Súd prejednávajúci dedičstvo však nesprávne formuloval uznesenie vydané v zmysle § 194 ods. 1 CMP, keď žalobkyni uložil povinnosť podať žalobu o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi podľa § 473 OZ. Súd mal správne žalobkyni uložiť povinnosť podať žalobu o určenie, že dôvody vydedenia uvedené v príslušnej listine o vydedení nie sú dané.
23. Žalobkyňa napriek nesprávnemu poučeniu súdu v dedičskom konaní podala žalobu, ktorou sa domáhala určenia, že dôvody vydedenia uvedené v príslušnej listine o vydedení nie sú dané a tiež určenia, že je dedičkou zo zákona po poručiteľovi, pričom z odôvodnenia žaloby jednoznačne vyplýva, že predmetom sporu je otázka platnosti vydedenia v zmysle listiny o vydedení zo dňa 28.02.2017.
24. Súd prvej inštancie postupoval nesprávne, keď otázku prípustnosti určovacej žaloby posudzoval prísne formálne a formalisticky.
25. Odvolací súd sa stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobkyne, ktorá dôvodne poukázala na to, že súd prvej inštancie vydaním napadnutého rozhodnutia opomenul normatív spravodlivosti a dostal sa tak do rozporu s právom na spravodlivý proces. Aj keď rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z právneho predpisu, v konečnom dôsledku je pre žalobkyňu nespravodlivé. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je prísne formálne, a následkom tohto formalizmu súd prvej inštancie neposkytol žalobkyni účinnú ochranu jej porušených práv. Zamietnutie žaloby nie je dôsledkom úkonu žalobkyne, resp. jej nečinnosti, nedostatkov v jej procesnom útoku, neunesenia bremena tvrdenia alebo neunesenia dôkazného bremena, ale je výlučne následkom nesprávneho výroku Uznesenia Okresného súdu Trnava č. k. 40D/50/2017, Dnot/2019/2017 zo dňa 13.04.2018, keď žalobkyňa sa pri podávaní žaloby riadila týmto uznesením súdu a právom očakávala, že dané rozhodnutie je správne a odkazuje ju na podanie správnej žaloby, teda že takouto správnou žalobou je žaloba o určenie, že je dedičkou po poručiteľovi W. J.. Kto iný, ako súd (tu prostredníctvom súdneho komisára) musí poznať právo a má uskutočniť správny úkon, teda odkázať žalobkyňu na podanie správnej žaloby. Žalobkyňa zároveň uplatnila žalobu o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané, ktorá žaloba bola v súlade so znením ustanovenia § 137 d) C.s.p., avšak ani tu neuspela. Súd prvej inštancie neprihliadol na to, že žalobkyňa uplatnila návrh na určenie právnej skutočnosti (neexistencie dôvodov vydedenia), a formálne prihliadol iba na znenie nesprávneho odkazu dedičského súdu na podanie žaloby o určenie, že žalobkyňa je dedičkou zo zákona po poručiteľovi. Súd prvej inštancie súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, čo zdôvodnil hospodárnosťou konania a nadbytočnosťou dôkazov s ohľadom na dôvody zamietnutia žaloby.
26. Spravodlivým prejednaním veci je súdne konanie, ktoré rešpektuje všetky procesné zásady a princípy, ktoré tvoria súčasť štruktúry základných ľudských práv a slobôd. Podľa Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 obsah práva na súdnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva na súdnu ochranu alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom upravené relevantné konanie súdov. Každé konanie súdu, ktoré je v rozpore so zákonom, je potom porušením Ústavou zaručeného práva na súdnu ochranu. Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba potom rozumieť závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
27. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7 Cdo 148/2011, ktorý konštatuje, že podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť
bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
28. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje aj na závery Najvyššieho súdu SR obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp.zn. 4 Cdo 35/2019. Súd v ňom argumentoval, že predmetom civilného procesu je procesný nárok, ktorý je tvorený predmetom nároku (petitom) a základom nároku, ktorý tvoria právne významné skutočnosti, na ktorých sa zakladá žalobný návrh. Účelom civilného procesu je spory riešiť (rozhodovať ich) a prinášať spravodlivosť, a nie ich odmietať (teda „nesúdiť") cez rôzne arbitrárne procedurálne rituály. Sudca by sa vždy mal v prvom rade zaoberať materiálnym predmetom sporu, lebo len preto sa vec dostala na súd, aby sa rozhodlo o hmotnom práve. Aj Európsky súd pre ľudské práva zo zásady iura novit curia vyvodzuje, že táto zásada neslúži na odôvodnenie príčin brániacich mu zaoberať sa meritom veci, ale oprávnenie prekvalifikovať predloženú sťažnosť (návrh) tak, aby ju vecne preskúmal aj vtedy, ak by ho úzkoprsé a formalistické ponímanie sťažnosti malo priviesť k jej odmietnutiu z formálnych príčin pre nedostatky sťažnosti; označuje sa totiž za pána právnej charakteristiky faktov sporu, a preto môže sám od seba rozhodnúť tak, že meritórne preskúma sťažnosť sťažovateľa podľa čl. 8 dohovoru (Solomakhin c. Ukrajina z 15. marca 2012, sťažnosť č. 24429/03).
29. Je potrebné zdôrazniť, že súd prvej inštancie mal vykladať a používať citované ustanovenia § 137 písm. c) a d) CSP v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, pričom interpretáciou a používaním týchto ustanovení nemožno uvedené právo obmedziť bez zákonného podkladu. Všeobecný súd mal vychádzať zo Základných princípov CSP vyjadrených v čl. 2 a 3, ktoré nadviazali na doterajšiu úpravu OSP, v zmysle ktorých súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP účinného do 30. júna 2016). Občianske súdne konanie sa preto musí v každom jednotlivom prípade stať zárukou zákonnosti a slúžiť na jej upevňovanie a rozvíjanie (§ 3 OSP účinného do 30. júna 2016). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný (neadekvátny) tlak na dopĺňanie náležitostí ich procesných úkonov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (R 46/2000).
30. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že zamietnutím žaloby žalobkyne len z prísne formálnych procesných dôvodov bez meritórneho preskúmania veci samej, došlo k porušeniu základného práva strany sporu, a to práva na súdnu ochranu garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení).
31. Ak súd prvej inštancie v danom štádiu konania zamietol žalobu žalobkyne pre nesplnenie prípustnosti určovacej žaloby v zmysle § 137 písm. c) a d) CSP, nepostupoval procesne správne, čím znemožnil žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a tento nedostatok nebolo možné napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Žalobkyni bolo tak znemožnené realizovať právo na súdnu ochranu.
32. Odvolací súd preto podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP zrušil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
33. K otázke hmotnoprávneho posúdenia platnosti vydedenia považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné:
34. Vydedením rozumieme jednostranný výslovný prejav poručiteľovej vôle, ktorým sa odníma potomkovi ako neopomenuteľnému dedičovi právo, ktoré by mu inak patrilo podľa zákona (neopomenuteľný dedič zo zákona nededí, teda nemá právo ani na svoj zákonný podiel).
35. Vydedenie (ako jednostranný právny úkon poručiteľa) musí spĺňať určité materiálne a formálne náležitosti. Materiálnou náležitosťou vydedenia je (okrem všeobecných požiadaviek pre platnosť právnych úkonov) existencia konkrétneho dôvodu vydedenia uvedeného v zákone. Ustanovenie § 469a ods. 1 OZ taxatívne vypočítava dôvody vydedenia. Pre všetky dôvody je charakteristické negatívne správanie sa potomka v rozpore s dobrými mravmi. Dôvod vydedenia sa musí uviesť v listine o vydedení a tento dôvod musí existovať už v čase pred prejavom poručiteľovej vôle v listine o vydedení. Teda existencia dôvodov vydedenia sa posudzuje vždy za obdobie pred napísaním listiny o vydedení.
36. Z formulácie dôvodov vydedenia uvedených v písmenách a) a b) tohto ustanovenia vyplýva, že na ich základe možno postihnúť široký okruh negatívnych skutočností existujúcich vo vzťahoch poručiteľa a potomka. Ide pritom o subjektívne dôvody, resp. dôvody, ktoré sa posudzujú zo subjektívneho hľadiska.
37. O neposkytnutie pomoci za podmienok uvedených v písmene a) tohto ustanovenia pôjde najmä vtedy, keď dedič poručiteľovi odkázanému na pomoc v chorobe a starobe neposkytol potrebnú pomoc, hoci o tejto odkázanosti poručiteľa vedel a so zreteľom na svoje objektívne možnosti a schopnosti mu pomoc mohol poskytnúť. Potreba pomoci na strane poručiteľa a objektívna možnosť dediča poručiteľovi pomoc poskytnúť sa musí v každom konkrétnom prípade posudzovať osobitne. Treba to posúdiť z hľadiska, či dedičovo správanie bolo v rozpore s dobrými mravmi. K naplneniu tohto dôvodu vydedenia nestačí, že poručiteľ bol chorý, dosiahol vek, ktorý možno označiť ako starobu alebo sa ocitol v inej ťažkej životnej situácii (dedič mu neposkytol pomoc v iných závažných prípadoch, napr. pri živelnej pohrome, ohrození života, zdravia alebo jeho majetku zásahom tretích osôb). Potreba pomoci potomka závisí aj na tom, či nie je iná osoba, od ktorej možno predovšetkým očakávať poskytovanie takejto pomoci a ktorá túto pomoc aj reálne poskytuje a poskytovať môže, pretože má pre to lepšie podmienky ako potomok, ktorého sa vydedenie týka. Pri odkázanosti poručiteľa na pomoc je ale nevyhnutné, aby potomok mal reálnu možnosť poručiteľovi potrebnú pomoc poskytovať, teda, či jej poskytovanie nevylučuje napríklad zdravotný stav potomka.
38. Pri úvahe, či ide o dôvod vydedenia uvedený v písmene b) tohto ustanovenia, t.j. neprejavovanie opravdivého záujmu potomka o poručiteľa treba považovať za významný vzťah medzi poručiteľom a potomkom, najmä, či tento vzťah mal charakter skutočného vnútorného vzťahu a nielen predstieraného, formálneho. Existenciu takéhoto kvalifikovaného vzťahu možno vyvodiť z rozličných vonkajších prejavov, napr. z osobného, prípadne písomného styku, zo vzájomnej starostlivosti potomka a poručiteľa a pod., pričom pri posudzovaní otázky, či existuje dôvod vydedenia v tomto ustanovení uvedený, nemožno opomenúť ani konkrétne možnosti dediča prejavovať takýto záujem a tiež okolnosti, za ktorých k vydedeniu došlo. Najmä, či potomkovi v prejavovaní opravdivého záujmu o poručiteľa nebránili objektívne okolnosti, prípadne, či zo strany potomka nejde o nezavinené neprejavenie takéhoto kvalifikovaného záujmu. Tento dôvod vydedenia totiž vyžaduje, aby neprejavovanie opravdivého záujmu bolo potomkom zavinené, nestačí len samotná existencia takéhoto stavu. Záujem, ktorý by potomok mal prejavovať o poručiteľa treba posudzovať s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ je skutočnosť, že potomok trvale neprejavuje o poručiteľa opravdivý záujem, dôsledkom toho, že poručiteľ neprejavuje záujem o potomka, nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že by neprejavovanie tohto záujmu potomkom mohlo byť dôvodom na jeho vydedenie. O neprejavovanie opravdivého záujmu o poručiteľa v zmysle tohto ustanovenia sa nejedná v prípade, ak nezáujem potomka bol v značnej miere vyvolaný samotným poručiteľom (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 173/96).
39. Odvolací súd odkazuje aj na ďalšiu početnú rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v otázke vydedenia (porovnaj napr. rozhodnutia sp. zn. 1 Cdo 173/1996, sp. zn. 4 Cdo 123/2009 a 5 Cdo 239/2009, 2Cdo 109/2010, 4Cdo 59/2012, 4Cdo 32/2014).
40. Povinnosťou súdu prvej inštancie, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku, bude opätovne posúdiť žalobou uplatnený nárok a meritórne rozhodnúť, či sú alebo nie sú dané dôvody vydedenia žalobkyne v zmysle listiny o vydedení zo dňa 28.02.2017, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu. Výsledky vykonaného dokazovania je nevyhnutné potom vyhodnotiť vychádzajúc zo základného princípu voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v čl. 15 Základných princípov Civilného sporového poriadku a v ustanovení § 191 ods. 1 Civilného sporového poriadku, a to najmä so sústredením sa na sporné otázky, ako aj odvolacie argumenty odvolateľa i protistrany, tieto posúdiť z hľadiska všetkých na vec vzťahujúcich sa zákonných ustanovení
a potom vo veci znova rozhodnúť. V odôvodnení rozhodnutia je rozhodne nevyhnutné uviesť aj citáciu aplikovaných právnych noriem, vysvetlenie, ktoré zo skutkových zistení odôvodňujú aplikáciu práve týchto právnych noriem a dostatočnú argumentáciu pri ich výklade. Rozhodnutie je potrebné náležite v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 Civilného sporého poriadku odôvodniť.
41. Súd prvej inštancie bude dbať tiež na to, aby odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku bolo presvedčivé s uvedením skutočností, ktoré považoval za preukázané a ktoré nie, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, príp. prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva sporovej strany na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vysporiada aj so špecifickými námietkami strán konania.
42. Svoj právny záver zdôvodní zo všetkých zákonných hľadísk, ktoré v danej veci prichádzali do úvahy a stranám konania dá odpoveď na podstatné a relevantné argumenty, aby riešenie konkrétneho právneho problému bolo jasné a zreteľne dané (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 193/06, III. ÚS 198/07).
43. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vec vráti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. Vzhľadom na to, že rozsudok súdu prvej inštancie bol zrušený v celom rozsahu, t.j. aj v závislom výroku o náhrade trov konania, zostalo nadbytočným zaoberať sa odvolaním žalovanej 1 proti výroku o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí vo veci samej rozhodne aj o náhrade trov konania.
44. Uznesenie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.