Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_10Co-4-2019.pdf
PDF · 159.13 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/4/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Terézie Mecelovej a členiek senátu JUDr. Zlatice Javorovej a JUDr. Gabriely Briškovej, vo veci žalobcov: 1/ mal. S. P., nar. XX. M. XXXX, bytom I. XXX, zastúpeného žalobcami 2/ a 3/, 2/ K. P., nar. XX. Q. XXXX, bytom I. XXX, 3/ F. P., nar. X. M. XXXX, bytom I. XXX, zastúpených advokátkou: JUDr. Mária Trylčová, Janka Kráľa 738/12, Senica, proti žalovanej: MEDILAN, s.r.o., so sídlom Rázusova 47/4825, Lučenec, IČO: 36 707 261, zastúpenej splnomocnencom: MUDr. S. X., W. XXX, o náhradu škody, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Skalica zo 7. júna 2018 č. k. 5C/246/2013-536, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej p o t v r d z u j e.
II. V časti nároku na náhradu trov konania a nároku štátu voči žalovanej na náhradu trov r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
III. Odvolanie žalovanej v napadnutej zamietajúcej časti, v časti o uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok o d m i e t a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 10.613 eur s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 10.613 eur od 16.5.2013 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom 2/ a 3/ spoločne a nerozdielne sumu 3.443,60 eur spolu s 5,75 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.941,30 eur od 16.5.2013 do zaplatenia, s 5,25 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,96 eur od 3.6.2014 do zaplatenia, s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 308,10 eur od 8.8.2014 do zaplatenia, s 5,15 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 321,40 eur od 28.4.2015 do zaplatenia, s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 281,52 eur od 22.3.2017 do zaplatenia, s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 295,62 eur od 29.4.2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, III. vo zvyšku žalobu zamietol, IV. žalobcom 1/ až 3/ priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, V. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica, titulom úhrady súdneho poplatku sumu 843 eur, VI. žalovanej uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike na účet Okresného súdu Skalica, titulom náhrady trov konania sumu 392,06 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Právne svoje rozhodnutie vo veci samej odôvodnil ustanovením § 420 ods. 1, 2, § 444, § 449 ods. 1 a 3, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „Občiansky zákonník“ alebo len „O. z.“), § 2 ods. 1, 2, § 3 ods. 1 a 2, § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1, 2, 4 zákona č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z. z.“), § 2 ods. 1, 4, 9, 10, § 6 ods. 1, 4, 9, 10 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.
576/2004 Z. z.), § 3 ods. 1 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“). Vecne dôvodil, že žalobcovia 1/ až 3/ sa žalobou doručenou súdu 12.7.2013 v zmysle naposledy pripustenej zmeny žaloby domáhali voči žalovanej náhrady škody spôsobenej na zdraví žalobcovi 1/ (synovi žalobcov 2/ a 3/). Žalobu odôvodnili tým, že žalobca 1/ bol v lekárskej starostlivosti žalovanej, ktorá nevykonala včas všetky potrebné zdravotné výkony na správne určenie choroby žalobcu 1/. Tým nemohla byť zabezpečená včasná a účinná liečba a dôsledkom tohto pochybenia došlo k poškodeniu zdravia maloletého žalobcu 1/ (chirurgické odstránenie značnej časti pravých pľúc s dlhodobými následkami, ktoré budú pretrvávať do konca jeho života). Žalobcovia sa domáhajú v tomto konaní bolestného a sťaženého spoločenského uplatnenia žalobcu 1/, náhrady škody spôsobenej žalobcom 2/ a 3/ v súvislosti s liečbou ich syna v nemocnici, resp. v súvislosti s následným doliečovaním po prepustení z nemocnice v pravidelných intervaloch v rámci liečebných pobytov trvajúcich dva až tri týždne (cesta na pobyt, cena pobytu). Súd prvej inštancie konštatoval, že zo zdravotnej dokumentácie žalobcu 1/ a zo znaleckého posudku MUDr. Szépeovej (s. 21 - 22 posudku) je zrejmé, že z dôvodu ochorenia žalobcu 1/ a jeho následného liečenia od 4.7.2011, pretože zdravotný stav žalobcu 1/ sa nezlepšoval, naopak zhoršil sa, musel byť žalobca po hospitalizácii v nemocnici operovaný (parciálna resekcia pľúc). Súd prvej inštancie v konaní skúmal naplnenie predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovanej za škodu. K porušeniu právnej povinnosti - existencii protiprávneho úkonu súd prvej inštancie uviedol, že ochorenie žalobcu 1/ ošetroval a liečil lekár MUDr. S. X., zamestnanec žalovanej, taktiež spoločník a konateľ žalovanej. V zmysle § 420 ods. 2 O. z. za škodu spôsobenú MUDr. S. X. (ďalej aj „lekár“) zodpovedá žalovaná. Lekár bol povinný realizovať zdravotnú starostlivosť, t. j. robiť diagnostiku a liečiť žalobcu 1/ v dôsledku jeho ochorenia tak, aby bol predĺžený jeho život a zvýšená kvalita jeho života a zdravého vývoja (§ 2 ods. 1 zákona č. 576/2004 Z. z.). V prípade zistenia poruchy zdravia alebo choroby bol povinný určiť závažnosť poruchy zdravia, chorobu žalobcu 1/ a následne realizovať liečbu s cieľom navrátiť mu zdravie, zabrániť ďalšiemu zhoršovaniu jeho zdravotného stavu alebo zmierniť prejavy a dôsledky choroby (§ 2 ods. 9, 10 zákona č. 576/2004 Z. z.). Súd skúmal, či žalovaná (prostredníctvom lekára) dodržala túto svoju zákonnú povinnosť (vychádzal najmä zo znaleckého posudku č. 6/2017 zo dňa 30.11.2017 znalkyne MUDr. Szépeovej, PhD. a zo zdravotnej dokumentácie). Znalkyňa MUDr. Szépeová, PhD. skonštatovala, že liečebný postup lekára dňa 4.7.2011 bol správny a takisto boli správne aj liečebné postupy v dňoch 6.7.2011 a 11.7.2011. Zo zdravotnej dokumentácie vyplýva, že ošetrujúci lekár určil diagnózu pacienta ako Dg: J20.9 (bližšie neurčená akútna bronchytída
- zápal priedušiek), ktorú uvádzal aj v ďalšie dni až do 21.7.2011 (č. l. 27 - 28 spisu). Dňa 13.7.2011 lekár správne odporučil antibiotickú liečbu a boli naplánované odbery krvi na nasledujúci deň. Dňa 14.7.2011 boli realizované výtery z hrdla a odbery krvi, pričom vyšetrenia krvi ukazovali na vážnu bakteriálnu infekciu, čo bolo jednoznačnou indikáciou na odoslanie žalobcu 1/ na hospitalizáciu a liečbu ATB (antibiotikami) do žily. Znalkyňa ďalej vo svojom znaleckom posudku skonštatovala, že správnym liečebným postupom u maloletého malo byť vykonanie RTG vyšetrenia hrudníka už dňa 13.7.2011, ako aj odoslanie maloletého na hospitalizáciu do nemocnice ihneď po obdržaní výsledkov laboratórnych vyšetrení dňa 14.7.2011 (s. 29 znaleckého posudku). Ďalej znalkyňa uviedla, že dňa 13.7.2011, t. j. 9 dní od začiatku ochorenia bol v objektívnom náleze zaznamenaný patologický auskultačný nález nad pľúcami i keď nevýrazný. Vyšetrenia poukazovali na výrazný bakteriálny zápal FW 82/105, CRP 312 mg/l, LE 21 tisíc (počet bielych krviniek) a žalobca 1/ mal byť okamžite odoslaný na hospitalizáciu. V prípade dodržania správneho liečebného postupu vykonaním RTG vyšetrenia hrudníka už dňa 13.7.2011, ako aj odoslania žalobcu 1/ na hospitalizáciu do nemocnice ihneď po obdržaní výsledkov laboratórnych vyšetrení dňa 14.7.2011, je málo pravdepodobné, že by vývoj ochorenia žalobcu 1/ viedol ku komplikáciám ako sú pľúcny absces (dutina vyplnená hnisom), prítomnosť tekutiny v podhrudnicovom priestore (pleurálny výpotok) alebo trvalé poškodenie pľúcneho tkaniva a s tým súvisiace zhoršenie pľúcnych funkcií, v dôsledku čoho musel byť žalobca 1/ operovaný. V prípade liečby zápalu pľúc je dôležité nečakať na zistenie pôvodcu a včas nasadiť antibiotiká, ktoré sa užívajú spravidla 7 až 14 dní. Pokiaľ by bolo na začiatku liečby zvolené vhodné antibiotikum, stav pacienta sa zvykne lepšiť približne po dvoch dňoch od prvého užitia. Najskôr dochádza k poklesu teploty, neskôr sa mierni aj kašeľ. Liečba má byť zahájená do 4 hodín od stanovenia diagnózy. Diagnóza zápal pľúc nebola do 21.7.2011 ošetrujúcim lekárom určená. K rovnakému záveru dospel aj Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v oznámení o výsledku šetrenia zo dňa 19.4.2012 (č. l. 20 - 23) ktorý uviedol, že zdravotná starostlivosť lekárom nebola poskytnutá správne, pretože lekár nevykonal včas všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby a tým nemohla byť zabezpečená včasná a účinná liečba.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná (postupom lekára žalovanej) porušila povinnosti stanovené zákonom č. 576/2004 Z. z. (§ 2 ods. 9, 10) a teda porušila svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona, t. j. právne povinnosti (§ 420 ods. 1 O. z.). Nesprávne stanovenou diagnózou a nesprávnou liečbou vzniklo žalobcovi 1/ také zhoršenie zdravotného stavu, v dôsledku ktorého musel byť od 22.7.2011 hospitalizovaný a operovaný (parciálna resekcia pľúc). Dňa 16.8.2011 bol žalobca 1/ preložený na II. Detskú kliniku DFNsP v Bratislave za účelom pokračovania liečby. Dňa 31.8.2011 bol žalobca preložený na doliečenie do DTaRCH Dolný Smokovec, zdravotné problémy žalobcu 1/ pretrvávajú. Tým bola daná i príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a vznikom škody na zdraví žalobcu 1/. Lekár až dňa 22.7.2011 odoslal žalobcu 1/ na vyšetrenie a zváženie hospitalizácie na detské oddelenie pre broncho-pneumritídu, o čom je v zdravotnej dokumentácii prvý a jediný záznam súvisiaci s hospitalizáciu. K obrane žalovanej súd prvej inštancie uviedol nasledovné. Žalovaná sa v konaní bránila tým, že škodu nespôsobila, táto bola spôsobená opomenutím konania žalobkyne 3/ (matky žalobcu 1/), ktorá odmietla dať súhlas s hospitalizáciu žalobcu 1/. Súd preto následne skúmal, či škoda žalobcovi 1/ vznikla aj zavinením jeho matky. Zavinenie poškodeného bola povinná preukázať žalovaná. Lekár tvrdil, že 15.7.2011 nariadil nutnú hospitalizáciu žalobcu 1/ (č. l. 216), matka žalobcu však hospitalizáciu odmietla. Predtým, ako matka hospitalizáciu odmietla, bola poučená o jej nutnosti. O odmietnutí hospitalizácie vystavil lekár poučenie vo forme informovaného súhlasu, ktorý mala matka žalobcu 1/ podpísať. Lekár nevedel súdu uviesť, čo presne matke žalobcu 1/ vtedy povedal. Podľa informovaného súhlasu zo dňa 15.7.2011 (č. l. 228 spisu) bola u žalobcu 1/ ako diagnóza uvedená J 15.9 (zápal pľúc), zákonný zástupca bol poučený v zmysle zákona č. 576/2004 Z. z. o anamnéze, fyzikálnom vyšetrení, odbere krvi a biologického materiálu, o všetkých ďalších plánovaných vyšetrovacích metódach a o príslušných možnostiach farmakologickej a inej liečby, bol zároveň poučený o možných následkoch a rizikách poskytnutia i odmietnutia zdravotnej starostlivosti. Ďalej je uvádzané, že zákonný zástupca s navrhovanými postupmi súhlasí, čo potvrdil svojim podpisom (matka žalobcu 1/). Pod týmto, na počítači vytlačeným textom, je rukou dopísané „Odmietla hospitalizáciu“. Rukou je pod tým podpis „Černá“. Žalobkyňa 3/ prehlásila, že nikdy nepodpísala odmietnutie hospitalizácie žalobcu 1/, listinu považovala za nehodnovernú a účelovo predloženú súdu. Súd prvej inštancie mal pochybnosti, či listinu žalobkyňa 3/ vôbec podpísala a to z dôvodu, že na listine vytlačenej z počítača lekárskej ambulancie je uvedená diagnóza J 15.9 (zápal pľúc) a táto listina je s dátumom 15.7.2011. Zo zdravotnej dokumentácie žalobcu 1/ (č. l. 28) však vyplýva, že v lekárskych nálezoch zo dňa 15.7.2011, 18.7.2011, 19.7.2011 a 21.7.2011 je stále uvádzaná diagnóza J 20.9. Pokiaľ by ošetrujúci lekár dňa 15.7.2011 stanovil diagnózu zápal pľúc, túto by jednoznačne uvádzal aj pri nasledujúcich ošetreniach. Diagnózu J 20.9 v zdravotnej dokumentácii lekár uvádzal aj dňa 15.7.2011, a pokiaľ by listina - informovaný súhlas (č. l. 228) bola vyhotovovaná v uvedený deň 15.7.2011, bola by v ňom uvedená rovnaká diagnóza, ktorá bola uvádzaná aj v dni nasledujúcich ošetrení. Táto listina musela byť preto vytlačená v iný deň, zrejme až po dni 21.7.2011 a mimo lekárskeho systému ošetrujúceho lekára. Predmetnou listinou žalovaná odmietnutie súhlasu žalobkyňou 3/ na hospitalizáciu žalobcu 1/ nepreukázala. Uvedené nebolo preukázané ani výpoveďou lekára a svedkyne Z. P. (zdravotnej sestry), keď súd ich považoval za nehodnoverné a účelové. Lekár totiž nevedel uviesť, čo matke pacienta uviedol v súvislosti so zdravotným stavom jej syna, ako ju informoval a ako zdôvodňoval ním navrhovanú hospitalizáciu a svedkyňa uviedla, že nevie, prečo odmietnutie hospitalizácie bolo písané rukou, nevedela, či toto dopísal lekár na vytlačenú listinu predtým, ako listinu podpísala žalobkyňa 3/, resp. či to dopísal lekár až potom, ako listinu žalobkyňa 3/ podpísala. Nehodnovernosť týchto výpovedí súd prvej inštancie videl i z dôvodu vzťahu týchto osôb k žalovanej. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobkyňa 3/ neodmietla súhlas s hospitalizáciou jej syna a tým nezavinila škodu, ktorá vznikla na jeho zdraví. Súd prvej inštancie dodal, že pôvodne bolo nariadené znalecké dokazovanie znalcom z odboru grafológie za účelom zistenia, či žalobkyňa 3/ podpísala listinu zo dňa 15.7.2011. Tento dôkaz však žalovaná nenavrhovala vykonať. Vzhľadom na záver znaleckého posudku MUDr. Szépeovej (keď žalobca 1/ mal byť hospitalizovaný už 14.7.2011), súd zrušil znalecké dokazovanie z dôvodu, že by bolo nadbytočné, pričom nebolo ani navrhnuté zo strany žalovanej. Dodal, že listina o odmietnutí súhlasu s hospitalizáciou musí mať navyše písomnú formu v zmysle § 6 ods. 5 písm. c/, a § 6 ods. 10 zákona č. 576/2004 Z. z. a takéto poučenie a odmietnutí hospitalizácie žalovaná v rámci dokazovania súdu nepredložila. Pre úplnosť súd prvej inštancie podotkol, že v prípade, keď matka odmietne dať súhlas na hospitalizáciu dieťaťa, ošetrujúci lekár je povinný v zmysle § 6 ods. 7 zákona č. 576/2004 Z. z. dať návrh na vyslovenie súhlasu s hospitalizáciou na súd, o čom by sa rozhodlo v lehote 24 hodín. K námietke žalovanej k znaleckému posudku súd prvej inštancie dodal, že táto bola voči znaleckému posudku znalkyne MUDr. Szépeovej, PhD. vznesená po troch mesiacoch od jeho doručenia (č. l. 486) a spočívala v tom, že znalkyňa nebrala do úvahy výpoveď svedkyne P. a posudok
neuvádzal ako mal ošetrujúci lekár postupovať v prípade odmietnutia súhlasu s hospitalizáciou. Súd prvej inštancie konštatoval, že znalkyňa nebola povinná zaoberať sa svedeckou výpoveďou svedkyne a postup ošetrujúceho lekára v prípade odmietnutia súhlasu s hospitalizáciu pacienta upravuje zákon č. 576/2004 Z. z. Žalovaná iné dôkazy v konaní súdu nepredložila (znalecký posudok MUDr. S. nedoplnila). V prípade závažných výhrad ku znaleckému posudku žalovaná mala možnosť navrhnúť súdu vykonanie dôkazu kontrolným znaleckým posudkom. V ďalšom sa súd zaoberal výškou náhrady škody, pričom žalovaná výšku uplatnenej náhrady škody nenamietala (ani len v časti). Žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie na bodové hodnotenie bolestného a sťaženého spoločenského uplatnenia (č. l. 190) v súvislosti so zvýšením bodovaných položiek o 100 % (či sa nejedná o duplicitu bodového hodnotenia). Nesprávnosť bodového ohodnotenia však nebolo spochybnené konkrétnymi dôvodmi (nenamietala sa neodbornosť bodového ohodnotenia, prípadne nesprávnosť jednotlivých položiek a o tomto nebol predložený ani žiadny dôkaz). Keďže žalovaná nespochybnila predmetné bodové ohodnotenie, súd nemal dôvod nariaďovať znalecké dokazovanie v tomto smere. Žalobcovi 1/ vznikla škoda na zdraví, preto má nárok v zmysle § 444 O. z. na jednorazové odškodnenie bolesti a sťaženého spoločenského uplatnenia. Podľa lekárskeho posudku o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia DFNsP Bratislava zo dňa 22.1.2013 (č. l. 50 - 51) hodnotenie bolestného žalobcu 1/ dosiahlo celkový počet bodov 450 (rezná rana hrudníka chirurgicky ošetrená 45 bodov, roztrhnutie pľúc 120 bodov, komplikácie - zápal pohrudnice 60 bodov, všetko zvýšené o 100 % za zákroky spojené s hospitalizáciou od 22.7.2011 do 16.8.2011). Hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia (č. l. 52 ) dosiahlo hodnotu 240 bodov (jazvy 31 - 50 cm2 povrchu tela - zvýšenie o 100 % vzhľadom na vek poškodeného), celkovo 690 bodov. Žalovaná bola vyzvaná na úhradu škody podaním zo dňa 16.5.2013, preto od uvedeného dňa je v omeškaní s plnením peňažnej pohľadávky a žalobcovi 1/ patrí i úrok z omeškania. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobcovi 1/ priznal nárok na náhradu škody na zdraví v sume 10.613 eur spolu s príslušným úrokom z omeškania, t. j. 5,75 % ročne od 16.5.2013 do zaplatenia. Pokiaľ ide o nárok žalobcov 2/, 3/, t. j. rodičov žalobcu 1/, ktorí poskytujú žalobcovi 1/ starostlivosť, týmto v súvislosti so starostlivosťou o svojho syna z dôvodu jeho hospitalizácie, operácie, liečby od 22.7.2011 do 16.8.2011 a následného doliečovania formou liečebných pobytov, vznikla škoda vo forme nákladov súvisiacich so sprevádzaním žalobcu 1/. Nutnosť sprevádzania bola dôvodná vzhľadom k závažnosti zdravotného stavu žalobcu 1/, k jeho veku (v tom čase 3 roky) a tiež vzhľadom k ťažkému lekárskemu zákroku. Náklady žalobcov 2/, 3/ sú škodou, t. j. výdavkami, ktoré museli vynaložiť v súvislosti s liečením a doliečovaním žalobcu 1/ (v rozsudku súdu prvej inštancie podrobne rozpísané a vyčíslené) v celkovej sume 3.443,60 eur. V tejto časti považoval súd prvej inštancie žalobu za dôvodnú, preto jej vyhovel a žalobcom 2/, 3/ priznal aj príslušný úrok z omeškania z jednotlivých súm. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti, ktorá sa týkala uplatneného nároku žalobcami v sume 353,94 eur titulom zaplatenia nákladov spojených s uplatnením pohľadávky žalobcov voči žalovanej splnomocneným právnym zástupcom (spísanie a zaslanie výzvy právnym zástupcom), pretože o trovách konania môže byť rozhodnuté len v zmysle § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a to len určením rozsahu nároku na náhradu trov konania. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil právne ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a 2 CSP, vecne úspechom v konaní žalobcov v plnom rozsahu. O povinnosti žalovanej zaplatiť súdny poplatok rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „ZoSP“).
2. Proti tomuto rozsudku podala v celom rozsahu včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 písm. b/, d/, e/, h/ CSP). Súd prvej inštancie odmietol odročiť pojednávanie za účelom vypracovania znaleckého posudku, ktorý žalovaná dala vypracovať. Na overenie záverov, vyplývajúcich zo znaleckého posudku znalkyne, znalec nestihol do termínu pojednávania vypracovať znalecký posudok. Preto keď súd odmietol odročiť pojednávanie, bolo porušené právo na spravodlivý proces. Vypracovanie znaleckého posudku bolo kľúčové pre posúdenie dôvodnosti žaloby. Súd prvej inštancie konštatoval porušenie povinnosti lekárom, čo vyústilo k poškodeniu zdravia žalobcu 1/. Súd prvej inštancie prevzal v plnom rozsahu závery znalca, že postup lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bol nesprávny. Žalovaná poukazuje na skutočnosť, že pre založenie zodpovednosti
poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti sa vyžaduje, aby konanie poskytovateľa bolo non lege artis. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí nezaoberal z hľadiska právneho posúdenia, či poskytovanie zdravotnej starostlivosti žalobcovi 1/ bolo zo strany lekára vykonané postupom lege artis alebo nie, čo mal posudzovať z hľadiska § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. Súd len mechanicky prebral závery znalca. Súd však má hodnotiť celkový výkon zdravotníckeho pracovníka vo vzťahu k následku, o ktorého odškodnenie sa jedná. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.2.2016 sp. zn. 25 Cdo 878/2014. Stanovenie nesprávnej diagnózy podľa názoru žalovanej automaticky neznamená, že poskytovanie zdravotnej starostlivosti lekárom bolo vykonané non lege artis a že pre zlé určenie diagnózy je lekár, resp. poskytovateľ zdravotnej starostlivosti zodpovedný za prípadnú škodu na zdraví, ktorá pacientovi vznikla postupom lekára. Žalobcovi 1/ bola zdravotná starostlivosť poskytovaná v súlade s dostupnými poznatkami lekárskej vedy, technickým vybavením a možnosťami našej spoločnosti a najmä informáciami, ktoré mal lekár k dispozícii postupne počas vykonávania jednotlivých vyšetrení. Ohľadne zodpovednosti za škodu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti v súvislosti s porušením jeho povinnosti viesť zdravotnú dokumentáciu poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky z 2.6.2015 sp. zn. 25 Cdo 765/2012, keď toto nemá vplyv na to, či jeho konanie bolo lege artis alebo non lege artis.
3. Žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedli, že žalovaná mala možnosť od začiatku konania, minimálne však od účinnosti CSP dať vypracovať a predložiť súkromný znalecký posudok. Žalovaná nenavrhla, aby súd vypočul znalkyňu, nenavrhla doplnenie znaleckého posudku a nenavrhla ani vykonanie kontrolného znaleckého posudku. Žalovaná v tomto smere zostala pasívna. Trvajú na tom, že postup žalovanej pri liečení maloletého žalobcu 1/ bol nesprávny, čo preukazuje oznámenie o výsledku šetrenia podania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, znalecký posudok znalkyne, rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Nesprávne vedenie zdravotnej dokumentácie súd prvej inštancie nevyhodnotil ako určujúce pre naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe z iných dôvodov.
4. Žalovaná zotrvala na svojich argumentoch uvedených v odvolaní. Samotné hodnotenie toho, či postup lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti je alebo nie je lege artis je otázkou právnou, ktorej hodnotenie prislúcha súdu. Nie je možné vychádzať ani z konštatovania Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Poukázal na ďalšie rozhodnutia súdov Českej republiky. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať tým, či lekár dodržal obvyklý a doporučený lekársky postup. Toto však v rozhodnutí absentuje. V konaní musí byť bez pochybností preukázané, že vzhľadom na informácie, ktoré mal lekár k dispozícii a vzhľadom na obvyklý lekársky postup bol celkový úkon ošetrujúceho lekára nesprávny, neadekvátny a poskytnutý vadne, čo podľa názoru žalovanej preukázané nebolo. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal § 4 ods. 3. Znova zdôraznila, že vypracovanie posudku bolo pre konanie kľúčové.
5. Žalobcovia uviedli, že žalovaná opomenula uviesť, aké informácie mala k dispozícii, z ktorých stanovila diagnózu - akútny zápal priedušiek, teda nesprávnu diagnózu a prečo ani laboratórne vyšetrenia zo dňa 14.7.2011, ani 20.7.2011 prinesený nález RTG pľúc, odborníka (pediatra) nepresvedčili o tom, že dieťa má diagnózu zápal pľúc a neprinútili ho zmeniť spôsob liečby u maloletého žalobcu 1/. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačné, aké informácie mal lekár v čase liečby k dispozícii. Poukázali na záver Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, kde boli prizvaní konzultanti, odborné stanovisko vypracovala MUDr. Z. Q., MUDr. A. H.. Zároveň poukázali aj na znalecký posudok znalkyne vypracovaný v rámci tohto konania. Je jednoznačné, že žalovaná nedodržala obvyklý doporučený lekársky postup. Iní pediatri by v tejto situácii postupovali inak. K neodročeniu pojednávania uviedli, že žalovaná mohla od začatia súdneho konania predložiť znalecký posudok, čo však neurobila. Žalovaná nevyvinula žiadnu skutočnú aktivitu smerujúcu k zabezpečeniu znaleckého posudku. Tento dôkaz iba ústne prezentuje.
6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení CSP, účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších zmien a doplnení, keďže podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľka
použila zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie treba navzdory námietkam žalovanej považovať za vo výroku vecne správny, keď súd prvej inštancie v miere postačujúcej pre rozhodnutie zistil skutkový stav a vec aj správne posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nemal (napriek opačnému názoru odvolateľky) dôvod nesúhlasiť s argumentáciou použitou súdom prvej inštancie na podporu ním zvoleného spôsobu rozhodnutia vo veci samej (tak ako táto
- rozumej argumentácia - vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku). U dôvodov predostretých súdom prvej inštancie dostatočne jasne a i objektívne presvedčivo by tak zásadne postačovalo i len konštatovať ich správnosť a odvolať sa na ne (prvá časť ust. § 387 ods. 2 CSP), odvolací súd však aj v tejto konkrétnej veci musí učiniť zadosť tiež povinnosti vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá CSP) a preto, ale aj pre celkovú úplnosť nad rámec už uvedeného súdom prvej inštancie dopĺňa (§ 387 ods. 2 CSP in fine):
7. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na právnom názore o preukázaní nároku žalobcov na náhradu škody spôsobenú žalovanou pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti maloletému žalobcovi 1/, ktorá mu bola poskytnutá nesprávne (nesprávne stanovená diagnóza a nesprávna liečba viedla až k parciálnej resekcii pľúc).
8. K námietke žalovanej, že súd prvej inštancie neposudzoval vec z hľadiska ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 576/2004 Z. z.“), je potrebné uviesť nasledovné.
9. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. poskytovateľ je povinný poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Zdravotná starostlivosť je poskytnutá správne, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby pri zohľadnení súčasných poznatkov lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta.
10. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však jednoznačne vyplýva, že súd vychádzal z vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z. a skúmal ne/správnosť poskytovania zdravotnej starostlivosti žalovanou žalobcovi 1/. Celé dokazovanie v konaní (rozsah ktorého sa odvíjalo od aktivity strán sporu) bolo zamerané na zistenie, či žalovaná poskytla žalobcovi 1/ zdravotnú starostlivosť správne, alebo nie. Na základe vykonaného dokazovania potom súd prvej inštancie dospel k záveru, že nesprávne stanovenou diagnózou a nesprávnou liečbou vzniklo žalobcovi 1/ také zhoršenie zdravotného stavu, v dôsledku ktorého musel byť od 22.7.2011 hospitalizovaný a operovaný (parciálna resekcia pľúc). Po operácii liečba žalobcu 1/ pokračovala. Zdravotná starostlivosť nebola žalobcovi 1/ poskytnutá žalovanou správne.
11. Súd prvej inštancie však pochybil v tom, že hoci uvedené ustanovenie vo veci nepochybne aplikoval, opomenul ho uviesť medzi citovanými právnymi predpismi. Napriek uvedenému ako i skutočnosti, že strany sporu sa už v rámci odvolacieho konania k tomuto ustanoveniu vyjadrili, odvolací súd zachoval postup podľa § 382 CSP a vyzval strany sporu na vyjadrenie k možnému použitiu tohto ustanovenia.
12. Žalobcovia vo vyjadrení uviedli, že žalobca 1/ mal zápal pľúc, pričom žalovaná liečila žalobcu 1/ na zápal priedušiek až do dňa 22.07.2011. Žalobcovi musela byť odstránená časť pľúc, čo bol dôsledok stanovenia zlej diagnózy a neposkytnutia včasnej a účinnej liečby žalovanou. S aplikáciou predmetného ustanovenia súhlasili.
13. Žalovaná na predmetnú (doručenú) výzvu nereagovala.
14. Odvolací súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že súd prvej inštancie len prevzal v plnom rozsahu závery znalca o tom, že postup lekára pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bol nesprávny a to z nasledovných dôvodov.
15. Povinnosť poskytovateľa poskytovať zdravotnú starostlivosť správne zakotvuje § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., pričom zdravotná starostlivosť sa považuje za správne poskytnutú, ak sa vykonajú všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej a účinnej liečby s cieľom uzdravenia osoby alebo zlepšenia stavu osoby.
16. Otázku, či zdravotnícke zariadenie postupovalo v súlade so súčasnými dostupnými poznatky lekárskej vedy (lege artis), je nutné posudzovať za pomoci znalcov lekárov a podkladom pre právny záver o porušení uvedenej povinnosti je spravidla znalecký posudok z oboru zdravotníctvo. Ako škodca jednal, je otázkou skutkovou; ako mal jednať, je síce právnou úvahou, avšak prakticky prevoditeľnou na otázku, ako za daných okolností jedná patrične rozumná a zodpovedná osoba danej profesie a kvalifikácie (porov. Holčapek, T. Dokazování v medicínskoprávních sporech, Praha: Wolters Kluwer ČR, 2011, s. 96).
17. V oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti je zdravotnícke zariadenie povinné postupovať v súlade so súčasnými poznatkami lekárskej vedy a v súlade so štandardnými postupmi na výkon prevencie, štandardnými diagnostickými postupmi a štandardnými terapeutickými postupmi pri zohľadnení individuálneho stavu pacienta. Zvažuje sa, či zdravotnícke zariadenie, resp. lekár zvolil postup adekvátny charakteru choroby a šetrný k pacientovi a či spôsob prevedenia bol bez vád. Toto všetko treba posúdiť na základe poznatkov, ktoré mal lekár k dispozícii v dobe svojho rozhodnutia, resp. vykonania zákroku.
18. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom odvolateľky, že o tom, čo sa rozumie pod pojmom lege artis prináleží súdu, nie znalcom (tak ako to vyplýva i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky z 25.2.2016 sp. zn. 25 Cdo 878/2014, na ktoré odvolateľka poukázala). Súd prvej inštancie sa dostatočne vysporiadal so záverom, prečo mal za to, že zdravotná starostlivosť bola žalobcovi 1/ poskytnutá nesprávne. Svoj záver oprel o znalecké dokazovanie (keďže išlo o posúdenie skutočností, na ktoré sa vyžadovali vedecké poznatky) a podporne o záver Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.
19. Ak zákrok, alebo diagnostika, resp. liečba z odborného (medicínskeho) hľadiska boli objektívne nesprávne a súčasne šlo o chybu odvrátiteľnú (ako v tomto prípade), nemožno postup lekára považovať za lege artis. Je potrebné hodnotiť celkový výkon vo vzťahu k následku, o odškodnenie ktorého sa jedná.
20. Z dokazovania v tomto konaní vyplynulo (vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku MUDr. Szépeovej, PhD. i zo záveru Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, ktorých závery súd prvej inštancie dostatočne jasne a výstižne uviedol), že nesprávne stanovenou diagnózou a nesprávnou liečbou žalovanou, vzniklo žalobcovi 1/ také zhoršenie zdravotného stavu, v dôsledku ktorého musel byť od 22.7.2011 hospitalizovaný a operovaný (parciálna resekcia pľúc). Bolo teda jednoznačne preukázané, že žalovaná porušila svoju povinnosť a to poskytovať zdravotnú starostlivosť správne. Rovnako bola preukázaná i príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovanej a vznikom škody na zdraví žalobcu 1/. Výška škody bola stanovená znaleckým posudkom a táto nebola v odvolacom konaní namietaná.
21. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že žalobcovia preukázali naplnenie predpokladov vzniku zodpovednosti žalovanej v súvislosti s poškodením zdravia žalobcu 1/ pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorá bola poskytnutá nesprávne.
22. Odvolací súd podotýka, že na jednej strane žalovaná vo svojom odvolaní uvádza námietky smerujúce k tomu, že jej postup pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti bol správny, za účelom čoho chcela predložiť súkromný znalecký posudok. Nie je však zrejmé, či žalovaná mala ma mysli postup v súvislosti so stanovením podľa znalkyne nesprávnej diagnózy, alebo to uviedla v súvislosti s tým, že navrhla vzhľadom na vážnosť stavu žalobcu 1/ jeho hospitalizáciu, čo matka odmietla. Odmietnutie súhlasu nebolo v konaní pred súdom prvej inštancie preukázané, s čím sa súd prvej inštancie dostatočne v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal, s ktorým odôvodnením sa odvolací súd stotožňuje. Navyše odvolateľka konkrétne námietky k odmietnutiu súhlasu v odvolaní ani neuviedla.
23. Možno teda zhrnúť, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy (s výnimkou opomenutého § 4 ods. 3 zákona č. 576/2004 Z. z., pričom tento nedostatok odvolací súd odstránil), ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil správne právne závery, ktoré vysvetlil. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania (strany), aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (porov. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04).
24. K námietke nevykonania dôkazu, resp. k neodročeniu pojednávania odvolací súd uvádza:
25. Podľa čl. 8 CSP strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
26. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
27. Podľa § 154 CSP prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.
28. Podľa § 182 CSP ak súd pojednávanie neodročí, pred jeho skončením vyzve strany, aby zhrnuli svoje návrhy a vyjadrili sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci. Ak po vyjadrení strán súd nepovažuje za potrebné vykonať ďalšie dôkazy, uznesením vyhlási dokazovanie za skončené.
29. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania. Koncentrácia konania je sudcovská (§ 153) a zákonná (§ 154). Zákonná koncentrácia konania znamená, že procesné úkony strán sporu (alebo ich časti), ktoré koncentrácii konania podliehajú (teda prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany), nespôsobujú ex lege procesnoprávne účinky (súd na ne neprihliada), ak sú uplatnené po vyhlásení uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí (porov. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 582).
30. Strany sporu nie sú oprávnené vykonať niektoré procesné úkony kedykoľvek v priebehu konania, ale iba v určitom štádiu konania. Ak procesný úkon strany, ktorý podlieha koncentrácii konania, nie je vykonaný včas, nespôsobuje (za zákonom ustanovených podmienok) procesnoprávne účinky. Absencia procesnoprávnych účinkov sa prejaví v tom, že súd na procesný úkon neprihliada. Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany (§ 149). Povinnosť riadneho vedenia sporu je všeobecne vyjadrená v článku 8 CSP tak, že strany sporu sú povinné vykonať prostriedky procesného úkonu a prostriedky procesnej obrany v súlade s princípom hospodárnosti. Procesné úkony nesmú viesť k prieťahom v konaní (článok 5 CSP). Účelom a zmyslom koncentrácie konania je prispieť k rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Zásada koncentrácie konania sa uplatňuje v dvoch podobách, a to ako koncentrácia vhodná (§ 153 - sudcovská koncentrácia konania) a koncentrácia nutná (§ 154 - zákonná koncentrácia konania). Sudcovská koncentrácia konania je v diskrečnej právomoci súdu. Zákonná koncentrácia konania je pre súd a strany sporu obligatórna.
31. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnotí v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní, alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že súd na procesný úkon neprihliadne a tým mu neprizná procesné účinky. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko).
32. Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dňa 7.6.2018 na pojednávaní konal a rozhodol v neprítomnosti žalovanej a jej vtedajšieho právneho zástupcu. Termín pojednávania bol vzatý na
vedomie na predchádzajúcom pojednávaní 10.4.2018, kedy sa pojednávanie odročilo na žiadosť žalovanej za účelom doplnenia dokazovania znaleckým posudkom, ktorý mala žalovaná zabezpečiť v lehote 2 mesiacov (č. l. 503), pričom súdu predložila objednávku znaleckého posudku u znalca MUDr. Medovarského zo dňa 6.4.2018 (č. l. 494). Dňa 17.5.2018 vtedajší právny zástupca žalovanej JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD. požiadal súd prvej inštancie o odročenie pojednávania (č. l. 507), vytýčeného na 7.6.2018 z dôvodu, že znalec nestihne vypracovať znalecký posudok do 7.6.2018. Oznámenie znalca o tejto skutočnosti nepredložil. Dňa 1.7.2018 súd právnemu zástupcovi žalovanej oznámil (č. l. 517), že pojednávanie odročené nebude (uvedený dôvod v žiadosti o odročenie pojednávania súd správne bez ďalšieho nepovažoval za dôvod na odročenie pojednávania v zmysle § 183 CSP). Dňa 6.6.2018 žalovaná opakovane požiadala o odročenie pojednávania, pretože ku dňu 6.6.2018 žalovaná vypovedala právnemu zástupcovi splnomocnenie na zastupovanie a chcela splnomocniť zastupovaním iného právneho zástupcu (č. l. 523). Vypovedanie splnomocnenia ku žiadosti nebolo pripojené (pozn.: žiadosť neobsahovala ani telefónne číslo alebo elektronickú adresu). Dňa 6.6.2018 právny zástupca žalovanej JUDr. Ing. Bernard Pekár, PhD. požiadal súd o odročenie pojednávania z dôvodu, že dňa 6.6.2018 vypovedal žalovanej splnomocnenie. Žalovaná sa pojednávania nezúčastnila.
33. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd neodročil pojednávanie na jej žiadosť (chcela predložiť znalecký posudok na overenie záverov vyplývajúcich zo znaleckého posudku MUDr. Szépeovej, PhD., s ktorými nesúhlasila).
34. Z obsahu spisu je zrejmé, že znalecký posudok MUDr. Szépeovej, PhD. č. 6/2017 bol doručený na vyjadrenie žalovanej 2.1.2018 (č. l. 461). Vyjadrenie k znaleckému posudku žalovaná podala až 9.4.2018 (č. l. 486) s tým, že súčasne uviedla, že zadala objednávku znalcovi MUDr. Medovarskému, PhD., pretože nesúhlasí so závermi znaleckého posudku č. 6/2017 znalkyne MUDr. Szépeovej, PhD. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol 7.6.2018, do tohto dátumu nebol znalecký posudok žalovanou predložený. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná mala k dispozícii dostatočný časový priestor na zabezpečenie znaleckého posudku a to najneskôr odo dňa, kedy bola oboznámená so závermi znaleckého posudku predloženého v rámci tohto konania ustanovenou znalkyňou, t. j. od 2.1.2018 (pričom jej nebránilo nič ani pred týmto dátumom dať vypracovať súkromný znalecký posudok). Objednávku na znalecký posudok žalovaná zadala až 9.4.2018 a do termínu 7.6.2018 tento nepredložila, pričom v žiadosti o odročenie pojednávania ani neuviedla, kedy by bolo možné (aspoň orientačný termín) znalecký posudok predložiť a z akého dôvodu nedošlo k vypracovaniu do 7.6.2018 (napr. pracovná vyťaženosť znalca atď.). Pre úplnosť sa uvádza, že znalecký posudok nebol predložený ani v rámci odvolacieho konania (s poukazom na § 366 CSP). Uvedený postup žalovanej nemožno preto považovať s poukazom na uvedené za starostlivý so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania.
35. Súd prvej inštancie preto konal správne, keď pojednával v neprítomnosti žalovanej, pojednávanie neodročil (pretože na to neboli splnené podmienky, t. j. nebol tu dôležitý dôvod na odročenie pojednávania) a vo veci rozhodol. Námietky žalovanej uvedené v odvolaní neboli opodstatnené.
36. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené preto podľa § 387 ods. 1, 2 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti vo veci samej ako vecne správne potvrdil. Pre úplnosť sa dodáva, že samostatnými odvolacími námietkami nebol spochybnený nárok žalobcov 2/ a 3/ na náhradu škody.
37. Podľa § 386 písm. b/ CSP odvolací súd odmietne odvolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.
38. Osobou oprávnenou podať odvolanie (t. j. osobou, majúcou subjektívnu procesnú legitimáciu) je tá strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolací súd odvolanie žalovanej, ktorým napadla rozsudok súdu prvej inštancie, v zamietajúcej časti vo veci samej, odmietol, ako podané neoprávnenou osobu, z dôvodu nedostatku jej subjektívneho oprávnenia podať odvolanie voči tej časti rozsudku, ktorá jej nebola v neprospech (§ 359, § 386 písm. b/ CSP).
39. Pokiaľ ide o odvolanie žalovanej proti výroku o povinnosti zaplatiť súdny poplatok (výrok V.), odvolací súd uvádza nasledovné.
40. Podľa § 355 ods. 2 CSP proti uzneseniu súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon pripúšťa.
41. Podľa § 357 CSP odvolanie je prípustné proti uzneseniu súdu prvej inštancie o a) zastavení konania, b) odmietnutí podania vo veci samej, c) odmietnutí žaloby na obnovu konania, d) návrhu na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, e) zrušení neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia podľa § 334 a 335 ods. 1, f) návrhu na opravu chýb v písaní a počítaní a iných zrejmých nesprávností, okrem odôvodnenia, g) zamietnutí návrhu na doplnenie rozsudku, h) zamietnutí návrhu na zrušenie rozsudku pre zmeškanie, i) návrhu na predbežnú vykonateľnosť rozsudku, j) odklade vykonateľnosti rozhodnutia, k) povinnosti zložiť zábezpeku vo veciach práva duševného vlastníctva, l) zabezpečení dôkazného prostriedku, m) nároku na náhradu trov konania, n) prerušení konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) a § 164, o) návrhu na uznanie cudzieho rozhodnutia, o návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia a vo veciach výkonu cudzieho rozhodnutia.
42. Podľa § 386 písm. c/ CSP, odvolací súd odmietne odvolanie, ak smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
43. Podľa § 14 ods. 1 ZoSP ak tento zákon neustanovuje inak, na konanie vo veciach poplatkov sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku okrem § 357 písm. a/.
44. Podľa § 14 ods. 4 ZoSP v konaní podľa tohto zákona koná a rozhoduje vyšší súdny úradník vrátane rozhodovania o zastavení konania. Sudca v konaní koná a rozhoduje o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka. Ak sa sťažnosti vyhovie v plnom rozsahu, rozhodnutie nemusí obsahovať odôvodnenie.
45. Zákon o súdnych poplatkoch prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu o uložení poplatkovej povinnosti neobsahuje (pripúšťa len sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, o ktorej následne rozhoduje sudca súdu prvej inštancie). Preto podľa cit. § 14 ods. 1 ZoSP je potrebné posudzovať prípustnosť odvolania proti výroku V napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa CSP.
46. Civilný sporový poriadok upravuje odvolanie ako procesný úkon, ktorým (po splnení zákonom stanovených podmienok) môže strana dosiahnuť jednak preskúmanie rozhodnutia súdu prvej inštancie, jednak jeho zrušenie a tiež opätovné prejednanie veci súdom prvej inštancie, avšak len pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 355 CSP). V zmysle ust. § 355 ods. 2 CSP v spojení § 357 CSP však odvolanie v tejto časti nie je prípustné, nakoľko ho zákon nepripúšťa. Prípustnosť odvolania proti rozhodnutiu súdu o vyrubení súdneho poplatku nepripúšťa ani iný zákon. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že súd prvej inštancie nesprávne poučil strany sporu o prípustnosti odvolania voči všetkých výrokom rozhodnutia. Nesprávne poučenie nezakladá procesnú legitimáciu uplatnenia odvolania, keďže jeho prípustnosť je ex lege vylúčená.
47. Keďže v danom prípade odvolanie v časti smerovalo proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie (výrok V), proti ktorému nie je odvolanie prípustné, odvolací súd odvolanie v súlade s ust. § 386 písm. c/ CSP v tejto časti odmietol.
48. Podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
49. Nová úprava civilného procesného kódexu (CSP) upravila rozhodovanie súdu o trovách konania bez návrhu, keďže právo na náhradu trov konania vzniká zo zákona a nemožno ho strane uprieť len preto, že si ho neuplatnila. Rozhodovanie o náhrade trov konania má dve samostatné fázy. Prvou je rozhodovanie o nároku na náhradu trov konania, o ktorom súd rozhodne bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Výrok o nároku na náhradu trov konania má povahu tzv. závislého výroku, proti ktorému rozhodnutiu je prípustné odvolanie (§ 357 písm. m/ CSP). Druhou fázou je rozhodovanie súdneho úradníka súdu prvej inštancie, ktorý rozhodne o výške náhrady trov konania samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.
50. V prvej fáze súd rozhoduje len o nároku na náhradu trov konania, nie o plnení a podľa § 255 CSP vyjadrí rozsah nároku úspešnej strany na náhradu trov konania (v plnom rozsahu alebo pri pomernom
rozdelení percentom alebo zlomkom, prípadne ak bol úspech a neúspech strán v spore rovnaký, súd rozhodne, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo).
51. Zákon (§ 220 CSP) venuje zvýšenú pozornosť odôvodneniu súdneho rozhodnutia, normovaním obsahových náležitostí. Ide o návod, čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, keďže má význam z hľadiska prostriedku kontroly správnosti rozhodnutia, a to zo strany účastníkov konania, ako i vyššieho súdu, ktorý ho bude preskúmavať, ale aj zo strany verejnosti.
52. Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. sp. zn. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013).
53. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov), čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach (oznámenie FMZV č. 209/1992 Zb.) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obrany proti takémuto uplatneniu.
54. Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijalo stanovisko (Zbierka stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov č. 1/2016), podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania, avšak výnimočne, ak písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (odňatie možnosti konať pred súdom).
55. O nepreskúmateľné rozhodnutie ide i vtedy, ak z jeho odôvodnenia nevyplýva vzťah medzi skutkovými tvrdeniami, ako i zisteniami a úvahami súdu pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej (ako tomu bolo v danom prípade v časti trov konania). Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov, na základe ktorých uplatnených nárokov súd rozhodol, prichádza do úvahy iba zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 226/03).
56. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania strán a trov štátu nezodpovedalo týmto požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Postráda argumentáciu vo vzťahu v priznaniu nároku žalobcov voči žalovanej v plnom rozsahu, keď nie je zrejmé, prečo súd nezohľadnil zamietajúcu časť žaloby, rovnako nie je dostatočne odôvodnený nárok štátu na náhradu trov, ktoré vynaložil v súvislosti so znaleckým dokazovaním (pričom tu nebola zachovaná ani vyššie spomínaná dvojfázovosť pri rozhodovaní o týchto trovách štátu).
57. Pokiaľ ide o nárok na náhradu trov konania, trov štátu je nutné konštatovať, že žalovanej bolo znemožnené realizovať jej patriace procesné oprávnenia postupom súdu prvej inštancie, na ktorý možno primerane aplikovať závery vyjadrené v stanovisku publikovanom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, v jeho druhej vete, pričom tento nedostatok nebolo možné napraviť pred odvolacím súdom.
58. Podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP preto odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti trov konania a nároku štátu voči žalovanej na náhradu trov a podľa § 391 ods. 1 CSP vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
59. Povinnosťou súdu prvej inštancie tak bude v ďalšom konaní posúdiť nárok žalobcov na náhradu trov konania (§ 255 CSP) a nárok štátu na náhradu trov a svoje rozhodnutie v tejto zostávajúcej časti aj náležite odôvodniť. Súd prvej inštancie pri písomnom vyhotovení rozhodnutia bude dbať na to, aby
odôvodnenie rozhodnutia bolo určité a presvedčivé, s uvedením obsahových náležitostí podľa § 220 ods. 2 CSP, v spojení s § 236, § 234 ods. 2 CSP.
60. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci. V novom rozhodnutí (o trovách konania) rozhodne súd prvej inštancie i o trovách tohto odvolacieho konania.
61. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.