Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/105/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Dušana Ďuriana a sudcov JUDr. Zity Nagypálovej a JUDr. Ľubomíra Šablu, ako členov senátu, v spore žalobcov: 1/ maloletá G. R., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W., J. D. č. 23X/XX, a 2/ H.. Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v W., J. D. č. XXX/XX, obidve zastúpené Mgr. Katarínou Pastorkovou, advokátkou so sídlom v Banskej Bystrici, Skuteckého č. 6, proti žalovaným: 1/ X. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Z., č. 2, zastúpená JUDr. Jánom Vinarčíkom, advokátom so sídlom v Banskej Bystrici, Pod Rybou č. 5, a 2/ KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, IČO: 00585441, so sídlom v Bratislave, Štefanovičova č. 4, zastúpený JUDr. Baltazárom Mucskom, advokátom so sídlom v Bratislave, Vajnorská č. 55, o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaniach žalobkýň a žalovaného 2/ proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č.k. -197 zo dňa 28.11.2018, ako súdu prvej inštancie, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Stručný obsah napadnutého rozhodnutia ( prvá veta prvá rubrika ; ďalej len „“).

1.1 Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000,- € (prvý výrok) a žalobcovi 2/ sumu 9.000,- € (druhý výrok) s tým, že v obidvoch prípadoch splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého zo žalovaných, a to do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (prvý výrok a druhý výrok), v prevyšujúcej časti žalobu zamietol (tretí výrok) a žalovaným 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť žalobcom 1/ a 2/ trovy právneho zastúpenia z prisúdenej sumy týmto rozhodnutím v rozsahu 100 % s tým, že splnením povinnosti jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu poskytnutého plnenia povinnosť druhého zo žalovaných, a to v lehote troch dní od právoplatnosti rozhodnutia o výške náhrady trov, o ktorej rozhodne samostatným uznesením vyšší súdny úradník (štvrtý výrok).

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia 1/ a 2/ sa podanou žalobou voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú im bola spôsobená v dôsledku dopravnej nehody zo dňa 16.04.2016 zavinenej žalovaným 1/, pri ktorej utrpel ich otec (žalobca 1/), resp. druh (žalobca 2/) zranenia nezlučiteľné so životom, v dôsledku ktorých v nemocnici v ten istý deň zomrel; nemajetkovú ujmu spôsobenú smrťou menovaného uplatnil žalobca 1/ v sume 35.000,- € a žalobca 2/ v sume 15.000,- € a domáhali sa jej voči žalovanej 1/ ako vinníkovi dopravnej nehody a žalovanému 2/ ako poisťovateľovi motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda.

1.3 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním a nespornými skutkovými tvrdeniami strán, podľa ktorého dňa 16.04.2016 spôsobil žalovaný 1/ porušením svojich povinností vodiča motorového vozidla dopravnú nehodu, v dôsledku ktorej utrpel otec žalobkyne 1/, resp. druh žalobcu 2/ zranenia, následkom ktorých v rovnaký deň zomrel; za spáchanie prečinu usmrtenia bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený na trest domáceho väzenia a trest zákazu činnosti; žalovaný 1/ mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 2/; žalovaný 1/ sa žalobcom písomne aj ústne ospravedlnil; žalobca 2/ a poškodený plánovali svadbu, mali pekný vzťah a od 01.12.2015 žili aj v spoločnej domácnosti; poškodený sa riadne podieľal aj na starostlivosti o žalobcu 1/; smrť poškodeného výrazne zasiahla do života obidvoch žalobcov.

1.4 Podľa právneho posúdenia veci zo strany súdu prvej inštancie sú žalobcovia v spore aktívne vecne legitimovaní a žalovaní pasívne vecne legitimovaní; osobitne k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 2/ súd prvej inštancie uviedol, že táto vyplýva zo skutočnosti, že „nemajetková ujma nie je samostatným nárokom vyhraneným voči škode, ale je to iba jeden z druhov škody; nakoľko účelom je zabezpečiť prostredníctvom povinného zmluvného poistenia náhradu všetkých škôd, ktoré môžu byť dopravnou nehodou spôsobené v celom rozsahu, nie je žiadny rozumný dôvod pre odlišné posudzovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy a iných typov a druhov škôd a to najmä s ohľadom na systematické súvislosti a princíp bezrozpornosti právneho poriadku ako logického a konzistentného celku vrátane jeho teleologického a axiologického pozadia (účelov, hodnôt a právnych princípov); všetky druhy a formy škôd, nemajetkovú ujmu nevynímajúc, by pritom z hľadiska rozsahu uspokojenia nárokov z povinného zmluvného poistenia mali byť posudzované rovnako vzhľadom na ich rovnakú reparačnú a reštitučnú povahu, preto medzi nároky uspokojované podľa z povinného zmluvného poistenia je potrebné zaradiť na základe analógie aj nemajetkovú ujmu; čo sa týka eurokonformnému výkladu v zmysle rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-22/12 povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo; preto ak náš právny poriadok uznáva pravidlo, že osoba, ktorá zavinila dopravnú nehodu, je povinná okrem nárokov upravených v a nasledujúce zaplatiť aj nemajetkovú ujmu podľa , potom takýto nárok musí byť tiež uspokojený z povinného zmluvného poistenia“; súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy je čo do základu daný, pretože smrť otca, resp. druha zasiahla ich súkromie a vznikol im nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; pri rozhodovaní o konkrétnej výške nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie zohľadnil ospravedlnenie žalovaného 1/ žalobcom a trestné konanie vedené proti žalovanému 1/; v rámci posudzovania výšky nemajetkovej ujmy žalobcov súd prvej inštancie uviedol, že „výška primeraného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu, pričom je potrebné zohľadniť v zmysle závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo; závažnosť ujmy v rodinnom živote, v súkromnom živote a v citovom prežívaní žalobcov možno posudzovať len z objektívnych hľadísk, pretože nie je reálne možno presne a empiricky zistiť, kto ako prežíva smrť blízkej osoby a do akej miery ho takáto okolnosť zasiahla v citovej oblasti a ako rýchlo a akým spôsobom je schopný sa s takouto udalosťou vyrovnať alebo aspoň čiastočne zmieriť; súd preto závažnosť ujmy, ktorá žalobcom vznikla hodnotil z hľadiska objektívnych kritérií, ktoré bolo možné z vykonaného dokazovania zistiť, a to najmä z hľadiska príbuzenského pomeru medzi žalobcami a zosnulou osobou, ich vekom, z hľadiska ich vzťahov, skutočnosti, či boli jeden na druhého odkázaný či už nevyhnutnou pomocou alebo vyživovacou povinnosťou, či žili v spoločnej domácnosti, v akom rozsahu a ako často spolu trávili čas a pri akých príležitostiach; žiaden slovenský právny predpis neupravuje výšku nemajetkovej ujmy poskytovanú v takýchto prípadoch; súd pri rozhodovaní o výške nárokov preto vzal do úvahy okrem vyššie uvedených skutočností a konkrétnych okolností života každého zo žalobcov aj okolnosti, ktoré by mohli byť v týchto veciach akýmsi ukazovateľom na to, aby výška nemajetkovej ujmy bola v obdobnej veci poskytovaná; istým spôsobom môže byť pre určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy návodom aj o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý v ustanovení uvádza, že ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; v čase nehody bola výška minimálnej mzdy 405,- €, pričom päťdesiatnásobok predstavuje sumu 20.250,- €; z rôznych rozhodnutí súdov je možné zistiť, že väčšinou je vyššia náhrada nemajetkovej ujmy priznávaná rodičom či manželom (partnerom) a nižšia deťom; v tomto prípade už žalobcovia požadovali a uplatnili si náhradu nemajetkovej ujmy presne naopak, kedy maloletý žalobca 1/ žiadal priznať sumu 35.000,- € a žalobca 2/ ako partner sumu

15.000,- €; kým žalobca 2/ svojím žalobným petitom neprekročil sumu, ktorá je priznávaná poškodeným násilnými trestnými činmi (je ale potrebné povedať aj to, že žalobca 2/ nespĺňa zákonom predpokladané požiadavky pre vymedzenie poškodenej osoby a postavenie poškodeného nemala ani v trestnom konaní), žalobca 1/ áno; na druhej strane je však žalobca 1/ po právnej stránke osobou oprávnenou pre vyživovaciu povinnosť, osobou blízkou a aj poškodenou; nie je však bez významu ani to, že v čase nehody zásah do jeho osobnostných práv nevnímal bezprostredne a priamo (predovšetkým vzhľadom na jeho veľmi nízky vek), ale vnímal ho vtedy sprostredkovane cez pocity matky a bol plačlivý, smutný, nepokojný; Nie je teda pravdou, že by stratu nepociťoval a že by táto strata otca nebola zároveň aj zásahom do jeho osobnostných práv chránených ; len skutočnosť, že bol v čase nehody nízkeho veku a že nedokázal svet okolo seba vnímať ako dospelý človek, nemôže mať za následok, že by nemal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; na druhej strane žalobca 2/ nenapĺňa žiadnu z právnických definícii príbuzenského pomeru či vzťahu, nepochybne je však osobou blízkou, pretože stratu partnera nepochybne vníma ako ujmu, ktorú ak by utrpel partner, dôvodne pociťoval ako vlastnú; z uvedených dôvodov a dôvodov uvádzaných jednotlivo ku každému zo žalobcov im súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú považoval za primeranú k okolnostiam zásahu, osobám žalobcov, žalovanému 1/ a k zomrelému; konkrétne žalobcovi 1/ priznal nemajetkovú ujmu v sume 20.000,- € teda takmer celú výšku odškodnenia, ktorá by mu mohla patriť v prípade odškodnenia osôb postihnutých násilným trestným činom podľa ; pri žalobcovi 2/ súd (aj matematickým prepočtom) dospel k záveru, že jej možno priznať sumu 9.000,- €, pričom súd krátil (moderoval) požadovanú výšku o 3/7, teda o rovnakú časť, ako pri žalobcovi 1/, pričom výslednú sumu nakoniec zaokrúhlil smerom nahor; nejedná sa však len o sumu, ku ktorej súd dospel výpočtom; zobral do úvahy na jednej strane fakt, že žalobca 2/ nebol vo vzťahu k zosnulému ani manželom či druhom (v právnom význame slova), na druhej strane je nepochybné, že bol pre neho životným partnerom, láskou na celý život; zásah do osobnostných práv tak dosiahol takú intenzitu, že je potrebné aj jemu priznať nárok na náhradu nemajetkovej ujmy; táto suma sa približuje aj sume, ktorá bola priznaná manželke v konaní, v ktorom rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky pod sp. zn. ; súdu je zrejmé, že sú priznávané aj vyššie sumy a len ťažko možno nájsť v tomto prípade obdobný prípad, pretože zosnulý so žalobcom 2/ mali spoločnú domácnosť len po dobu 5 mesiacov; avšak vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, na osobu žalobcu 2/ ako aj na osobu žalovaného 1/ mal súd za to, že požadovaná suma 15.000,- € je neprimeraná, a preto ju súd následne primerane znižoval, pričom dospel k záveru, že priznaná suma nemajetkovej ujmy s prihliadnutím na morálne zadosťučinenie zo strany žalovaného 1/ ako aj na vyjadrenie žalobcu 2/, že to robí pre svoje dieťa, je postačujúca“; na základe uvedeného uložil súd žalovaným 1/ a 2/ povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000,- € a žalobcovi 2/ sumu 9.000,- € a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s tým, že na plnenie zaviazal žalovaných tak, že splnením povinnosti jedným z nich zaniká v tom rozsahu povinnosť druhého zo žalovaných.

1.5 Súd prvej inštancie rozhodol s poukazom na ustanovenia , , a , na ustanovenia a , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a na ustanovenie o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi; o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa s odôvodnením, že „pokiaľ ide o náhradu trov konania, súd nevychádzal z pomeru úspechu (keďže došlo čiastočne aj k zamietnutiu žaloby) prihliadnuc na skutočnosť, že sa to javí ako nespravodlivé; je nesporné a nepochybné, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je daný, a teda ak súd dospel k záveru o danosti tohto nároku, rozhodoval už len o výške, pričom výška priznaného nároku závisela len od úvahy súdu; v takomto prípade (v prípade danosti nároku) boli žalobcovia v celom rozsahu úspešní; pri rozhodovaní o trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia závisí od úvahy súdu, sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv, teda je daný dôvod na použitie ustanovenia a priznanie žalobcom nároku na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom základom pre výpočet trov právneho zastúpenia bude súdom priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy“.

2. Podstatné zhrnutie skutkových tvrdení a právnych argumentov strán v odvolacom konaní ( prvá veta druhá rubrika ).

2.1 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný 2/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 03.01.2019 (č.l. 229-231 spisu) v spojení s jeho doplnením písomným podaním

zo dňa 11.01.2019 (č.l. 239-240); rozsudok napadol v rozsahu výrokov o vyhovení žalobe (prvý a druhý výrok) a výroku o trovách konania (štvrtý výrok); vyjadril názor, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ).

2.1.1 V prvom rade namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu a vyjadril názor, že v prejednávanom spore nie je pasívne vecne legitimovaný; uviedol, že argumentácia obhajujúca pasívnu vecnú legitimáciu poisťovní pri náhrade nemajetkovej ujmy z povinného zmluvného poistenia motorového vozidla je založená na aplikácii extenzívneho eurokonformného výkladu ustanovenia , ktorý je založený na rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013; v tomto smere poukázal na skutočnosť, že samotné uvedené rozhodnutie uvádza, že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“; vyjadril názor, že slovenská právna úprava nezahŕňa právo na ochranu osobnosti a z nej vyplývajúci nárok náhradu nemajetkovej ujmy pri porušení tohto práva pod náhradu škody, ktorú je možné uplatniť z povinného zmluvného poistenia; pri zásahu do osobnostných práv inej osoby, ktorých porušenie je dôvodom na priznanie nemajetkovej ujmy, nie je možné preniesť zodpovednosť za tento zásah na tretí subjekt, a to ani v prípade, že ide o poisťovateľa zodpovedného subjektu, ak nemajetková ujma nie je výslovne predmetom poistenia; ani po vydaní rozhodnutia zn. C-22/12 nemožno dospieť k názoru, že nemajetková ujma je krytá z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; v tomto smere poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.04.2011 a sp. zn. zo dňa 31.03.2016, ktoré predstavujú rozhodovaciu prax najvyššej súdnej autority; zdôraznil, že vo svetle teórie práva nie je možné stotožniť právo na náhradu škody a právo na náhradu nemajetkovej ujmy a obdobne nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch nemožno zahrnúť pod pojem škoda na zdraví podľa a to ani prostredníctvom eurokonformného výkladu uvedeného ustanovenia.

2.1.2 Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy vyjadril názor, že táto je vzhľadom na okolnosti prípadu značne neprimeraná; žalobca 1/ bol v čase úmrtia zosnulého vo veľmi nízkom veku, čo síce nevylučuje, že došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, avšak treba brať do úvahy aj skutočnosť, že si dosiaľ nevybudoval so zosnulým také citové puto, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch; súčasne v prípade žalobcu 2/ ide o osobu, ktorá nie je manželkou a žila so zosnulým v spoločnej domácnosti len po dobu niekoľkých mesiacov; vzhľadom na uvedené sa nemôže výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch približovať prípadom, kedy je nárok uplatňovaný napríklad manželku po dvadsaťročnom manželstve, resp. dieťaťom s vybudovanou riadnou citovou väzbou k zosnulému rodičovi; vyjadril názor, že prisúdená suma 20.000,- € a 9.000,- € je v značnom rozpore s rozhodovacou praxou v obdobných prípadoch a je preto značne neprimeraná.

2.1.3 Nakoniec nesúhlasil ani s priznaním náhrady trov konania žalobcom v rozsahu 100 %; vyjadril názor, že žalobcovia zastúpení právnym zástupcom (advokátom) mali pri formulovaní žaloby a žalovanej sumy postupovať v súlade so súdnou praxou a reálne zhodnotiť a zadefinovať svoju nemajetkovú ujmu, pretože neprimerane vysoký nárok vo vzťahu k reálne priznanej sume zbytočne zaťažuje súd aj v strany konania; žalobcovia sú si vedomí skutočnosti, že žalobou uplatňovali náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,- €, pričom prisúdená suma predstavuje 29.000,- €; v prejednávanom spore síce rozhodnutie o výške nároku záviselo od úvahy súdu, to však neopodstatňuje skutočnosť, aby si v obdobných prípadoch žalobcovia uplatňovali ľubovoľnú výšku náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a následne sa dožadovali náhrady trov konania v celom rozsahu aj napriek podstatnému k zníženiu uplatňovaného nároku zo strany súdu; preto žalobcovia vzhľadom na výsledok konania nemohli mať 100 % úspech spore; vyjadril názor, že je v rozpore s princípom právnej istoty, aby žalovaní po úspešnom bránení sa v konaní a znížení uplatňovaného nároku boli zaviazaný na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, keď takýto postup považoval za postup v rozpore s dobrými mravmi, princípmi práva a spravodlivosti, pretože žalobcami uplatnený nárok bol značne nadhodnotený a v konečnom dôsledku mali v konaní iba čiastočný úspech; za neudržateľný považoval právny stav, kedy v konaniach o náhradu nemajetkovej ujmy je žalovaným prakticky odňatý nárok na náhradu trov konania, kedy je uznaná podstata samotného nároku bez ohľadu na nadhodnotenie výšky uplatňovaného nároku; odňatie nároku na náhradu trov

konania žalovaným aj v prípade ich úspešnej obrany v spore považoval za hrubé porušenie princípu spravodlivosti; okrem toho poukázal aj na skutočnosť, že je v rozpore s právnym poriadkom, že súd priznal žalobcom náhradu trov konania „z prisúdenej sumy v rozsahu 100 %“, pretože ustanovenie vyhlášky MS SR č. upravuje spôsob výpočtu trov tak, že vo veciach ochrany osobnosti podľa je v prípade sporu so žiadosťou o náhradu nemajetkovej ujmy tarifnou hodnotou suma 2.000,- €; na základe uvedeného navrhol zmenu napadnutého rozsudku v zmysle zamietnutia žaloby v plnom rozsahu.

2.2 Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali aj žalobcovia 1/ a 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne včas odvolanie zo dňa 14.01.2019 (č.l. 243-245 spisu); rozsudok napadli v rozsahu výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (tretí výrok); vyjadrili názor, že konanie má inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ); zdôraznili, že nemajú výhrady proti napadnutému rozsudku v rozsahu výrokov o vyhovení žalobe, nesúhlasila len so zamietnutím žaloby v prevyšujúcej časti; argumentovali, že pri rozhodovaní o výške priznaného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné rešpektovať určitý rámec judikatúry súdov v obdobných veciach; súd prvej inštancie vykonal dokazovanie zamerané na preukázanie rozhodujúcich skutočnosti, ktorých výsledkom je, že došlo k ujme v dôsledku nezákonného zásahu do osobnostných práv, t.j. práva na súkromie a rodinný život; došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému narušeniu partnerského zväzku a zväzku otec a dieťa; tento zásah bol takej intenzity, ktorá vyžaduje potrebu priznania náhrady spôsobenej nemajetkovej ujmy; nakoľko výška nemajetkovej ujmy je výlučne predmetom uváženia súdu a neexistujú zákonné kritériá pre jej vyčíslenie alebo presné určenie, vzhľadom na osobitný zreteľ tohto prípadu priznaná nemajetková ujma nepokrýva dostatočne ujmu a nepredstavuje primeranú satisfakciu, čo je primárnym cieľom priznaného plnenia; poukázali na to, že dopravná nehoda bola tragická, preto odškodnenie z povinného zmluvného poistenia malo byť čo najspravodlivejšie; priznaná suma obidvom žalobcom 29.000,- € je však neporovnateľne nižšia ako limity poistenia, pretože 2.500.000,- € predstavuje limit poistného plnenia podľa bez ohľadu na počet zranených alebo usmrtených; poukázali aj na to, že slovenskej judikatúra pozná prípady, kedy bola priznaná rádovo vyššia náhrada nemajetkovej ujmy (žalobcovia v tomto smere poukázali na rozhodnutia súdov v prípade žalôb politikov, resp. sudcu najvyššieho súdu, na ochranu osobnosti, kde priznaná nemajetková ujma predstavovala niekoľko miliónov Slovenských korún); ďalej argumentovali, že usmrtenie človeka je vážnym zásahom do súkromia blízkych osôb a zakladá právo na náhradu škody na zdraví vo všetkých jej formách vrátane nemajetkovej ujmy; rozhodujúcim kritériom by malo byť posúdenie charakteru ujmy ako tej najzávažnejšej a preto porovnaním s inými prípadmi je možné konštatovať nedostatočnosť existujúcej právnej úpravy, ktorú nahrádzal súd svojou činnosťou, preto poukázali aj na ďalšie rozhodnutia súdov v skutkovo obdobných prípadoch; podrobne argumentovali, že im vznikla nemajetková ujma v dôsledku porušenia ich práva na súkromie a rodinný život a k zásahu do ich integrity došlo aj tým, že im bola spôsobená psychická trauma; z vykonaného dokazovania vrátane vypočutia viacerých svedkov jednoznačne vyplynulo, že rodinné vzťahy medzi nimi a zosnulým boli nadštandardné, išlo o blízke a dobre fungujúce vzťahy s dobrým citovým cítením; zmena kvality ich života v dôsledku úmrtia partnera a otca je nezvratná; žalobca 1/ navyše prichádza do veku, keď si začne uvedomovať, že ostatné deti majú otca a on nie; pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudku uviedol, že návod na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je aj , ktorý odškodnenie viaže na výšku minimálnej mzdy, v čase nehody bola minimálna mzda v sume 405,- €, ale v čase vyhlásenia rozhodnutia táto predstavovala sumu 480,- €, čo predstavuje nemajetkovú ujmu v sume 24.000,- €, ktorú mohol súd prvej inštancie pri rozhodovaní zohľadniť; vyjadrili názor, že priznanie nemajetkovej ujmy v peniazoch je plne dôvodné, pretože len poskytnutie morálnej satisfakcie je nedostačujúce vzhľadom na závažnosť zásahu do ich osobnostných práv; ospravedlnenie zo strany žalovaného 1/ považovali len za formálne; vyjadrili názor že uplatnená výška náhrady nemajetkovej ujmy zodpovedala závažnosti vzniknutej ujmy a okolnostiam, za ktorých došlo porušenia ich osobnostných práv; žalobca 2/ stratil v dôsledku dopravnej nehody svojho životného partnera a pravdepodobne svoju životnú lásku a oporu, v dôsledku jeho smrti zanikol ich partnerský vzťah, ktorý dovtedy plnil všetky svoje spoločenské funkcie, aj keď neboli po právnej stránke manželmi; už nikdy nebudú môcť tráviť čas ako rodina a podeliť sa o radostné okamihy s ich dcérou; stratil aj oporu po finančnej stránke; žalobca 1/ je pozostalým dieťaťom, tragická smrť aj v budúcnosti vyvolať následky, ktoré budú spojené s otázkami, aké to mohlo byť, keď bol otec prítomný a s tým spojenou absenciou celej rodiny a práva na starostlivosť v obidvoch rodičov; zosnulý bol pre žalobcu 1/ riadnym otcom, zastával rolu živiteľ rodiny, riadne sa o dcéru staral

a zabezpečoval jej citové zázemie; v danom prípade došlo k zásahu do celistvosti rodiny, čím došlo k závažnému zásahu do súkromného života žalobcu 1/, následky ktorého sú trvalé, neodstrániteľné a nenapraviteľné; v súčasnosti ostali žalobcovia žiť v spoločnom byte, zosnulý otec a partner im chýba a stále im jeho prítomnosť chýba; na základe uvedeného navrhli zmenu napadnutého rozsudku v zmysle vyhovenia ich žalobe v plnom rozsahu (a to zmenou výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti).

2.3 Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 19.02.2019 (č.l. 262-266 spisu) k odvolaniu žalovaného 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považujú v jeho vyhovujúcej časti za správny; nesúhlasili s argumentáciou žalovaného 2/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, keď v tomto smere v podrobnostiach poukázali na viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (, , , ) a Najvyššieho súdu Českej republiky () spolu s viacerými rozhodnutiami krajských súdov, ktoré túto argumentáciu žalovaného 2/ vyvracajú; vo vzťahu k námietke žalovaného k výške prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy uviedli, že vzhľadom na závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých ujma vznikla považujú uplatnenú nemajetkovú ujmu za primeranú; vo vzťahu k nemajetkovej ujme žalobcu 1/ zdôraznili, že v súvislosti so smrťou jej otca došlo k výraznému zásahu do jeho súkromného života; nejde len o momentálnu stratu, ale o stratu trvalú, nakoľko stratil mužský a otcovský vzor a možnosť vytvárať si s otcom vzťah; ďalej v prípade žalobcu 2/ išlo o osobu, ktorá žila so zosnulým v spoločnej domácnosti; skutočnosť, že neboli manželia ani blízke osoby v zmysle nemá vplyv na subjektívne vnímanie ujmy, ktorá sa nedá objektívne určiť; skutočnosť, že istú dobu pred narodením dcéry nezdieľali spoločnú domácnosť bola odôvodnená rôznymi miestami výkonu práce, napriek tomu boli v neustálom kontakte prostredníctvom sociálnych sietí a cez víkendy trávili spolu všetok voľný čas, chodievali na výlety, do prírody, do divadla alebo kina; priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je preto plne dôvodné a nepostačuje len morálna satisfakcia; nakoniec nesúhlasili ani s názorom žalovaného 2/, že neboli splnené podmienky na priznanie náhrady trov konania v rozsahu 100 %, pretože v prejednávanom spore rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu; s poukazom na viaceré rozhodnutia súdov konštatovali, že výrok napadnutého rozsudku o trovách konania nie je v rozpore s princípom právnej istoty; pokiaľ ide o námietku, že náhrada trov konania nemala byť priznaná z prisúdenej sumy stotožnili sa s názorom, že „vzhľadom na charakter priznaného nároku, ktorý zodpovedá komplexnej náhrade za ujmu spôsobenú prevádzkou dopravných prostriedkov, teda ide vlastne o škodu na právach žalobcov na osobný a rodinný život, preto im prináleží odmena za právnu službu advokáta podľa vyhlášky č. “; na základe uvedeného zotrvali na podanom odvolaní a jeho dôvodoch a odvolanie žalovaného 2/ považovali za nedôvodné.

2.4 Žalovaný 2/ v replike zo dňa 16.04.2019 (č.l. 287-288 spisu) k vyjadreniu žalobcov prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zotrváva na svojich doterajších vyjadreniach v konaní pred súdom prvej inštancie a v odvolacom konaní; zopakoval svoj nesúhlas s danosťou jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore, keď v tejto súvislosti uviedol, že nesúhlasí s poukazom na uznesenia ústavného súdu, ktoré nasledovali po rozhodnutí najvyššieho súdu deklarujúceho jeho pasívnu vecnú legitimáciu v obdobných sporoch; vyjadril názor, že tieto rozhodnutia nie sú pre všeobecné súdy nijako záväzné, čo potvrdzuje aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17.04.2018, ktorým postúpil obdobný spor na konanie a rozhodnutie veľkému senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu; poukázal na to, že v otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovní pri náhrade nemajetkovej ujmy prostredníctvom povinného zmluvného poistenia motorových vozidiel existuje diverzifikácia právnych názorov, ktorá sa vyznačuje nestabilnou judikatúrou; je zrejmé, že v predmetnej otázke absentuje rozhodnutie veľkého senátu najvyššieho súdu podľa , preto v tejto otázke zásadného právneho významu neexistuje žiadne rozhodnutie, ktorým by bola definitívne vyriešená táto otázka; preto napadnuté rozhodnutie trpí zásadnou vadou, pretože neobsahuje presvedčivé odôvodnenie, ktoré viedlo k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy zo strany poisťovateľa; pokiaľ žalobcovia vo vzťahu k jeho odvolacej námietke, že náhrada trov konania nemala byť priznaná z prisúdenej sumy, argumentovali, že „v tomto prípade ide o nárok, ktorý zodpovedá komplexnej náhrade za ujmu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a teda ide vlastne o škodu“, vyjadril názor, že žalobcovia svoju argumentáciu prispôsobujú situácii; zdôraznil, že nie je možné na jednej strane konštatovať, že nemajetková ujma je škodou na účely , ale na druhej strane aplikovať premlčanie vo vzťahu náhrade nemajetkovej ujmy; žalobcovia na jednej strane vo vzťahu k premlčaniu popierajú skutočnosť, že nemajetková ujma je škodou, ale na druhej strane v otázke trov konania už hovoria o škode; aj z uvedeného je zrejmé, že vo vzťahu k žalovanému 2/ ako poisťovateľovi možno uplatňovať náhradu nemajetkovej ujmy len vtedy ak je škodou, pričom táto sa

premlčuje v dvojročnej subjektívnej, resp. trojročnej objektívnej premlčacej dobe; vzhľadom na uvedené považoval nárok za premlčaný; zotrval aj na svojom názore, že výška uplatňovanej nemajetkovej ujmy je neprimerane vysoká, nezohľadňuje okolnosti prípadu a je aj v rozpore s judikatúrou; je nepochybné, že došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, najmä práva na rodinný život; zdôraznil však, že náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné zamieňať za kompenzáciu nákladov na pokrytie majetkových potrieb, resp. nasledujúcich aktivít a nákladov žalobcov; finančná náhrada je až posledným spôsobom náhrady v prípadoch, ak nepostačuje morálne zadosťučinenie, ktorým je najmä ospravedlnenie alebo samotné prejednanie veci a odsúdenie osoby, ktorá zásah spôsobila; z hľadiska výšky nemajetkovej ujmy je podstatné, aké intenzívne boli vzťahy medzi osobami a ako k pretrhnutiu týchto vzťahov došlo, pričom je nesporné, že smrť je zásahom trvalým a nemenným; z tohto hľadiska nemohol byť vzťah medzi zosnulým a žalobcom 1/ vzhľadom na jeho vek intenzívne vybudovaný; pre výšku nemajetkovej ujmy je rozhodujúce ako intenzívne vzťahy boli pretrhnuté a nie je až také zásadné, čo stráca osoba do budúcna, t.j. neisté a hypotetické vzťahy, ktorých intenzitu možno len predpokladať; vo vzťahu k žalovanému 2/ vzhľadom na krátkodobé spolužitie niekoľkých mesiacov tiež nebola intenzita vzťahov dostatočne preukázaná, preto sa výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nemôže porovnávať s prípadmi uplatňovania nároku v prípade 20 ročného manželstva, resp. dieťaťom s vybudovanou riadnou citovou väzbou k zosnulému rodičovi; z tohto hľadiska je prisúdená nemajetková ujma značne neprimeraná a v rozpore s rozhodovacou praxou v obdobných prípadoch, pretože tieto podstatné okolnosti neboli zo strany súdu prvej inštancie zohľadnené; nakoniec zdôraznil, že nakoľko si žalobcovia uplatnili nemajetkovú ujmu patrí im náhrada trov konania podľa vyhlášky č. , ktorá jasne upravuje spôsob výpočtu trov obdobných prípadoch (); opačným tvrdením žalobcovia vlastne potvrdzujú, že si uplatňujú škodu, ktorý nárok je premlčaný; na základe uvedeného zotrval na svojej odvolacej argumentácii.

2.5 Žalobcovia v replike zo dňa 14.05.2019 (č.l. 294-295 spisu) k vyjadreniu žalovaného 2/ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedli, že pokiaľ žalovaný 2/ poukazuje na premlčanie nároku na náhradu škody, titul uplatneného nároku vyplýva z ich žaloby a ďalšej právnej argumentácie v priebehu konania; vo vzťahu k tejto argumentácii žalovaného 2/ poukázali aj na to, že k dopravnej nehode došlo dňa 16.04.2016 a žaloba bola súdu doručená dňa 13.04.2018, preto považujú námietku premlčania za nedôvodnú; okrem toho nemajetková ujma v peniazoch ako osobné právo majetkovej povahy sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej dobe plynúcej od okamihu zásahu do práva na ochranu osobnosti; okrem toho žalovaný 2/ na pojednávaní uviedol, že na podanej námietke premlčania netrvá a námietku premlčania možno v odvolacom konaní vzniesť len po splnení zákonných podmienok ( ); na základe uvedeného v plnom rozsahu zotrvali na svojom odvolaní a odvolacej argumentácii.

2.6 Repliku žalobcov doručil súd prvej inštancie právnemu zástupcovi žalovaného 2/ do vlastných rúk dňa 13.06.2019 prostredníctvom elektronickej pošty (č.l. 301 spisu).

2.7 Odvolanie žalobcov a žalovaného 2/ a ich ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní doručoval súd prvej inštancie žalovanému 1/ do vlastných rúk prostredníctvom jeho právneho zástupcu. Žalovaný 1/ sa v odvolacom konaní žiadnym spôsobom nevyjadril.

3. Dôkazy vykonané v odvolacom konaní a ich vyhodnotenie ( prvá veta tretia rubrika ).

3.1 V prejednávanom spore nevykonal odvolací súd v odvolacom konaní žiadne dôkazy a pri rozhodovaní bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ).

4. Zistený skutkový stav a právne posúdenie veci s prípadným odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax ( prvá veta štvrtá rubrika ).

4.1.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalobcov podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa len v rozsahu odvolania podľa a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti (tretí výrok) podľa a ako vecne správny potvrdil.

4.1.2 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.1.3 Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

4.1.4 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalobcov ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne výšky prisúdenej nemajetkovej ujmy, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle a na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v tomto smere na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný ( ; ), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok ( ).

4.1.5 Odvolanie žalobcov 1/ a 2/ nie je dôvodné. Žalobcovia nesúhlasili so zamietnutím ich žaloby v prevyšujúcej časti a domáhali sa prisúdenia náhrady nemajetkovej ujmy v uplatnenej sume, keď v podanom odvolaní ťažiskovo nesúhlasili s právnym posúdením veci zo strany súdu prvej inštancie vo vzťahu k záveru o výške ich nemajetkovej ujmy; odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v tomto smere správny; podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie na základe správneho vyhodnotenia právnou úpravou a súdnou praxou formulovaných kritérií pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy pozostalých osôb za zásah do ich súkromia spôsobených smrťou blízkej osoby dospel súd prvej inštancie k správnej sume nemajetkovej ujmy v prípade žalobcu 1/ v sume 20.000,- € a v prípade žalobcu 2/ v sume 9.000,- €; súd prvej inštancie pri stanovení sumy nemajetkovej ujmy u každého zo žalobcov správne nevychádzal len zo samotného porovnania prisúdenej nemajetkovej ujmy v iných súdnych konaniach (skutkovo a právne podobných veciach), pretože výlučne takýto prístup by nemohol vystihnúť individuálnu osobnosť každého zo žalobcov (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22.06.2016), ale pri rozhodovaní správne zohľadnil výsledky vykonaného dokazovania z pohľadu viacerých kritérií formulovaných zákonom a súdnou praxou; ani podľa odvolacieho súdu nemožno pri rozhodovaní o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v týchto prípadoch prihliadať na celkové poistné krytie vyžadované zákonom; súčasne nemožno porovnávať výsledky konaní s iným predmetom konania (mediálnych žalôb); na posúdenie nemajetkovej ujmy nemá vplav ani výška minimálnej mzdy v čase rozhodovania súdu (z komparatívneho hľadiska prichádza do úvahy len výšky minimálnej mzdy v čase vzniku ujmy); prisúdená suma nemajetkovej ujmy zásadne nevybočuje z aktuálne dostupných porovnateľných prípadov (aj keď z hľadiska žalobcov ide z hľadiska porovnateľnosti prípadov o špecifickú situáciu v prípade žalobcu 1/ pre nízky vek v čase zásahu do súkromia a v prípade žalobcu 2/ pre charakter vzťahu so zosnulým), pretože napríklad v prípade zásahu do súkromia maloletého žalobcu (vo veku 8 mesiacov v čase vzniku ujmy) vo veci sp. zn. právoplatne prisúdená nemajetková ujma predstavovala 16.500,- € (pričom súd bol viazaný žalobou, pretože maloletý uplatnil len takúto sumu), rovnaká suma bola maloletému žalobcovi priznaná aj vo veci sp. zn. (súd bol tiež viazaný žalobou, pretože maloletý uplatnil len takúto sumu); na druhej strane prisúdené sumy nemajetkovej ujmy v prípade manželiek za zásah do súkromia úmrtím manžela pri dopravnej nehode so zavinením cudzej osoby predstavujú 10.000,- € až 30.000,- € v závislosti od individuálnych okolností prípadu (napr. , , , , , ); pri zohľadnení charakteru vzťahu žalobcu 2/ a zosnulého preto prisúdenú sumu nemajetkovej ujmy aj odvolací súd považuje za primeranú; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu z hľadiska odvolacích námietok žalobcov vecne správne.

4.2.1 Krajský súd, funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní žalovaného 2/ podľa , preskúmal vec bez potreby nariadenia odvolacieho pojednávania podľa len v rozsahu odvolania podľa a z dôvodov vymedzených v odvolaní podľa a rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o uložení povinnosti žalovaným 1/ a 2/ zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 20.000,-

€ a žalobcovi 2/ sumu 9.000,- € (prvý a druhý výrok) podľa a ako vecne správny potvrdil.

4.2.2 Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

4.2.3 Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

4.2.4 Napriek tomu, že v prejednávanom spore nešlo o spoločný záväzok žalovaných a z procesného hľadiska ide medzi žalovanými o samostatné procesné spoločenstvo ( Cs.p. v spojení s ), aj keď odvolanie proti vyhovujúcemu výroku rozsudku podal len žalovaný 2/, odvolací súd v dôsledku podaného odvolania preskúmal celý vyhovujúci výrok rozsudok súdu prvej inštancie, keď vychádzal z názoru, že odvolanie podané len jedným zo žalovaných, medzi ktorými je vzťah tzv. falošnej (nepravej) solidarity, má odkladný účinok aj vo vzťahu k tomu žalovanému, ktorý odvolanie nepodal; povinnosťou odvolacieho súdu v takomto prípade je preskúmať celý výrok rozsudku súdu prvej inštancie; aj keď súd prvej inštancie neuložil žalovaným povinnosť plniť spoločne a nerozdielne, vyslovil, že plnením jedného žalovaného zaniká v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.08.2002 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 4/2004); tento záver prevzala aj časť teórie (porovnaj Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kolektív : . Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, str. 1210). Okrem toho v prípade odvolania žalovaného 2/ nebol odvolací súd viazaný rozsahom odvolania, pretože určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi žalovaným 2/ a žalovaným 1/ vyplýva z osobitného predpisu ( ).

4.2.5 Odvolací súd preskúmal všetky podstatné odvolacie námietky žalovaného 2/ ako aj predchádzajúce konanie spolu s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie a udáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie ohľadne výšky prisúdenej nemajetkovej ujmy a pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ v spore, v tomto smere si osvojuje dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a v zmysle a na tieto v plnom rozsahu poukazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a reagujúc na odvolacie dôvody odvolací súd udáva, že súd prvej inštancie v tomto smere na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenie právneho predpisu a súčasne vec správne právne posúdil. Z dôvodu, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný ( ; ), pri posudzovaní veci sa zaoberal len námietkami uvedenými v odvolaní a procesným postupom súdu prvej inštancie, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku z hľadiska, či došlo k vadám, ktoré sa týkajú procesných podmienok ( ).

4.2.6 Odvolanie žalovaného 2/ nie je dôvodné. Žalovaný 2/ v podanom odvolaní nenamietal skutkové zistenia súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ porušením svojich povinností vodiča motorového vozidla zavinil dopravnú nehodu zo dňa 16.04.2016, v dôsledku ktorej utrpel otec žalobcu 1/, resp. partner žalobcu 2/, zranenia, následkom ktorých v rovnaký deň zomrel s tým, že za spáchanie prečinu usmrtenia bol žalovaný 1/ právoplatne odsúdený na trest domáceho väzenia a trest zákazu činnosti a že žalovaný 1/ mal uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného 2/, preto pri viazanosti dôvodmi odvolania bolo predmetom odvolacieho prieskumu predovšetkým právne posúdenie veci zo strany súdu prvej inštancie, že žalovaný 2/ ako poisťovateľ (poisťovňa) je v spore pasívne vecne legitimovaný, t.j. je povinný nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu za zásah do ich osobnosti v dôsledku úmrtia blízkej osoby (otca), resp. partnera pri dopravnej nehode z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla; súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný 2/ je v spore pasívne vecne legitimovaný a preto mu uložil povinnosť nahradiť žalobcom nemajetkovú ujmu spoločne so žalovaným 1/, keď odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v tomto smere vecne správne; súd prvej inštancie sa pri rozhodovaní správne zaoberal otázkou, či do rozsahu poistného krytia v zmysle o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“) patrí aj prípadná náhrada nemajetkovej ujmy, keď v tomto smere výkladom a zohľadnením (podľa jeho názoru) relevantnej súdnej praxe dospel k záveru, že do obsahu pojmu „škoda na zdraví“ v ustanovení patrí aj prípadná náhrada nemajetkovej ujmy pozostalých za zásah do ich osobnostných práv a teda náhrada je predmetom poistného krytia; žalovaný 2/ v podanom odvolaní vyčítal súdu prvej inštancie, že svojim rozhodnutím o danosti jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore nerešpektoval súdnu prax vyjadrenú v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 20.04.2011 a v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.03.2016, ktoré sú v súlade s jeho argumentáciou o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých z povinného zmluvného poistenia (podľa odvolacieho súdu na tomto mieste stojí za zmienku skutočnosť, že uvedený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/695/2017 zo dňa 05.12.2018, v ktorom ústavný súd uviedol, že „bolo povinnosťou najvyššieho súdu uplatniť taký výklad pojmu „škoda na zdraví“ uvedeného v , ktorého výsledok nevedie k popretiu ústavného princípu, podľa ktorého majú byť vnútroštátne právne predpisy interpretované súladne s princípmi európskej integrácie a spolupráce úniových orgánov a orgánov členského štátu (...) inak dochádza k porušeniu základného práva strany na súdnu ochranu podľa SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“); napriek tomu, že odvolaciemu súdu je známe aj ďalšie rozhodnutie najvyššieho súdu s vyššie uvedeným záverom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 15.05.2017), preskúmaním veci dospel k záveru, že v ďalšom období sa súdna prax najvyššieho súdu odklonila od uvedeného záveru a prostredníctvom eurokonformného výkladu sa priklonila k záveru o danosti pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých z povinného zmluvného poistenia (pozri najmä uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 26.06.2017 a sp. zn. zo dňa 17.04.2018, ktorými uvedené dovolacie senáty predložili vec na rozhodnutie veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu s odôvodnením, že sa mienia odkloniť od doterajšej súdnej praxe vyjadrenej v rozhodnutiach sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , pretože závery rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013 a ich bližšie komentovanie a konkretizovanie v rozhodovacej činnosti ústavného súdu privodili potrebu takej podstatnej korekcie skorších právnych náhľadov na riešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v obdobných prípadoch, so zreteľom na ktorú už neobstoja doterajšie právne závery najvyššieho súdu, keď v jednej z týchto vecí veľký senát následne uznesením sp. zn. zo dňa 04.10.2017 konanie o dovolaní zastavil z dôvodu jeho späťvzatia, ďalej pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 31.07.2017, v ktorom najvyšší súd dokonca dospel k záveru, že vzhľadom na rozhodovaciu činnosť ústavného súdu nie je potrebné vec predkladať na rozhodnutie veľkému senátu (predmetné rozhodnutie bolo neskôr publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako R 61/2018, v zmysle ktorého „škodou pre účely je aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla; v spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne legitimovaná“), ďalej pozri uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 27.02.2018, v ktorom dospel k záveru, že „za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu v dovolaním namietanej právnej otázke pasívnej vecnej legitimácie poisťovne ohľadne nároku na nemajetkovú ujmu pozostalých z povinného zmluvného poistenia je potrebné považovať predovšetkým rozsudok Súdneho dvora EÚ C-22/12 zo dňa 24.10.2013, ktorého dôsledkom je záver, že vnútroštátne (slovenské) právo upravuje v prípadoch dopravných nehôd zodpovednosť poisteného v dvoch právnych inštitútoch a to v inštitúte zodpovednosti za škodu ako aj v inštitúte zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musia byť oba tieto druhy zodpovednosti predmetom poistného krytia“, keď najvyšší súd v tomto rozhodnutí výslovne uviedol, že „touto ustálenou praxou bol zároveň prekonaný právny názor uvedený v rozhodnutiach sp. zn. a sp. zn. “); záver o pasívnej vecnej legitimácii žalovaného 2/ v prípade sporov o náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých z povinného zmluvného poistenia škodcu v súčasnosti už vyplýva z ustálenej súdnej praxe najvyššieho súdu (pozri napríklad rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 18.10.2018, sp. zn. zo dňa 25.10.2018, sp. zn. zo dňa 10.12.2018, sp. zn. zo dňa 10.12.2018, sp. zn. zo dňa 28.03.2019, sp. zn. zo dňa 28.11.2019 alebo uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2018, sp. zn. zo dňa 26.09.2018, sp. zn. zo dňa 27.09.2018, zo dňa 27.09.2018, sp. zn. zo dňa

29.10.2018, sp. zn. zo dňa 31.10.2018, sp. zn. zo dňa 29.11.2018, sp. zn. zo dňa 29.11.2018, sp. zn. zo dňa 29.11.2018, sp. zn. zo dňa 29.01.2019, sp. zn. zo dňa 27.02.2019, sp. zn. zo dňa 13.03.2019, sp. zn. zo dňa 29.05.2019, sp. zn. zo dňa 13.06.2019, sp. zn. zo dňa 30.09.2019, sp. zn. zo dňa 10.10.2019, sp. zn. zo dňa 29.10.2019, sp. zn. zo dňa 16.12.2019); ďalej je v tomto smere potrebné zdôrazniť, že k názoru o nevyhnutnosti tzv. eurokonformného výkladu pojmu škoda na zdraví vo vzťahu k rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia podľa aj na nemajetkovú ujmu pozostalých a tým súčasne k danosti pasívnej vecnej legitimácie poisťovne v týchto sporoch sa priklonil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (pozri najmä uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/206/2015 zo dňa 29.04.2015, III.ÚS/646/2015 zo dňa 16.12.2015, sp. zn. I.ÚS/474/2016 zo dňa 17.08.2016, sp. zn. III.ÚS/666/2016 zo dňa 11.10.2016, sp. zn. II.ÚS/847/2016 zo dňa 10.11.2016, sp. zn. III.ÚS/610/2017 zo dňa 10.10.2017, sp. zn. I.ÚS/310/2019 zo dňa 20.08.2019 alebo citovaný nález sp. zn. II.ÚS/695/2017 zo dňa 05.12.2018); v neposlednom rade sa k uvedenému záveru pri výklade obsahovo totožných ustanovení právneho poriadku priklonil aj Najvyšší súd Českej republiky (pozri najmä rozsudok veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 18.10.2017, ktorý eurokonformným výkladom práva dospel k záveru, že pod náhradu škody na zdraví alebo usmrtením podľa zákona č. 168/1999 Sb. o poistení zodpovednosti za ujmu spôsobenú prevádzkou vozidla je možné podradiť aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa a a preto poistenie zodpovednosti za prevádzku vozidla zahŕňalo podľa úpravy účinnej do 31.12.2013 tiež náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch); na základe uvedených aktuálnych rozhodnutí najvyššieho súdu ako aj rozhodnutí ústavného súdu dospel odvolací súd k záveru, že za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít ( základných princípov ) je potrebné považovať právne posúdenie veci, z ktorého pri rozhodovaní vychádzal aj súd prvej inštancie ohľadne danosti pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 2/ v spore, pretože tento ako poisťovateľ zodpovednosti žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je povinný z povinného zmluvného poistenia nahradiť žalobcom aj náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá spadá do rozsahu poistného krytia podľa , pretože títo boli ako poškodení oprávnení svoj nárok podľa druhá veta uplatniť priamo proti žalovanému 2/ ako poisťovateľovi; v zmysle uvedeného sa teda aj odvolací súd prostredníctvom eurokonformného výkladu priklonil k záveru, že pojem „škoda na zdraví“ je nevyhnutné vykladať extenzívne v tom zmysle, že tento pojem zahŕňa aj (výslovne neuvedenú) náhradu nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti prevádzkovateľa motorového vozidla za zásah do osobnostných práv pozostalých a teda nemajetková ujma spadá do rozsahu poistného krytia povinného zmluvného poistenia; nevyhnutnosť eurokonformného výkladu vyplýva zo skutočnosti, že predmetný zákon bol výsledkom transpozície troch tzv. motorových smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo dňa 16.09.2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti; komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú aj nemajetkovú ujmu, resp. za ujmu považuje majetkovú škodu aj nemajetkovú škodu; výklad uvedených motorových smerníc podal Súdny dvor Európskej únie v rozsudku sp. zn. C-22/12 zo dňa 24.10.2013, keď dospel k záveru, že „povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci samej“ (keď vnútroštátnym právom nie je potrebné v tomto smere chápať , ale právny poriadok ako celok, pretože niektoré právne poriadky nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých osôb nezakotvujú a cieľom predmetných smerníc nebola harmonizácia právnych poriadkov členských štátov v zmysle stanovenia povinnosti členským štátom takýto nárok zakotviť v právnom poriadku); predmetné smernice nevyžadujú zavedenie určitých konkrétnych druhov zodpovednosti, ale len aby akákoľvek občianskoprávna zodpovednosť z prevádzky motorových vozidiel bola krytá povinným zmluvným poistením; cieľom smerníc nebolo vylúčenie niektorých osôb z možnosti uplatnenia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, preto ochrana, ktorá musí byť zaistená podľa smerníc sa vzťahuje na každú osobu, ktorá má právo na náhradu škody spôsobenej motorovým vozidlom na základe vnútroštátneho práva upravujúceho občianskoprávnu zodpovednosť; zodpovednosť žalovaného 1/ vyplývajúca z ustanovenia a sa odvíja od jeho zavinenia dopravnej nehody zo dňa 16.04.2016 a má občianskoprávnu povahu; v súlade s nepriamym účinkom smernice je preto výklad potrebné

podriadiť cieľom predmetných motorových smerníc a výsledku, ktorý sledujú; v rámci eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva na základe zásady nepriameho účinku smerníc je tak súd pri aplikácii vnútroštátneho práva povinný vziať do úvahy celé vnútroštátne právo a urobiť všetko, čo je v jeho právomoci za účelom dosiahnutia cieľov predpokladaných smernicou, keď v tomto smere je povinný použiť zvolené výkladové metódy práva vrátane zmeny ustálenej judikatúry, ak táto vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľom smernice; podmienky pre uplatnenie zásady nepriameho účinku smerníc boli v prejednávanom spore splnené, pretože už uplynula lehota na ich vykonanie (implementáciu) a výsledkom implementácie bol stav vnútroštátneho práva, ktorý umožňoval viacero možných výkladov a bolo nevyhnutné určiť ten, ktorý je v súlade s cieľmi smerníc; z hľadiska vecného bolo potrebné určiť, či výkladové metódy práva umožňujú dospieť k záveru, ktorý je v súlade s cieľom smernice, keď v tomto smere sa odvolací súd stotožňuje s inštruktívnym výkladom možností a dôvodov interpretácie v tom smere, že zahŕňa aj nárok pozostalých na nemajetkovú ujmu; je potrebné osobitne zdôrazniť, že v tomto prípade nejde o výklad contra legem, o ktorý by išlo len v prípade, keby nárok na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých z povinného zmluvného poistenia výslovne vylučoval; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je z hľadiska odvolacej námietky žalovaného 2/ o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie v spore vecne správne.

4.2.7 Pokiaľ žalovaný 2/ osobitne nesúhlasil ani s výškou prisúdenej nemajetkovej ujmy vzhľadom na obdobné prípady odvolací súd sa s jeho odvolaním nestotožnil ani v tejto časti; žalovaný 2/ v rámci svojej argumentácie poukazoval najmä na nedostatočne vytvorenú intenzitu vzťahu medzi zosnulým a žalobcom 1/ ako aj žalobcom 2/; v tomto smere však odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že intenzita vzťahu je vysoko individuálna a závisí na konkrétnych okolnostiach každého prípadu; prekážkou intenzity vzťahu nie je preto ani nízky vek žalobcu 1/; z vykonaného dokazovania vyplynulo, že napriek nízkemu veku žalobcu 1/ a relatívnej krátkosti vzťahu so žalovaným 2/ mali títo so žalovaným pekné vzťahy z hľadiska trávenia spoločného času, spoločných plánov, vzájomnej starostlivosti, spolupatričnosti a vzájomnej pomoci; ako odvolací súd uviedol vyššie prisúdená suma nemajetkovej ujmy zásadne nevybočuje z aktuálne dostupných porovnateľných prípadov (aj keď z hľadiska žalobcov ide z hľadiska porovnateľnosti prípadov o špecifickú situáciu v prípade žalobcu 1/ pre nízky vek v čase zásahu do súkromia a v prípade žalobcu 2/ pre charakter vzťahu so zosnulým), pretože napríklad v prípade zásahu do súkromia maloletého žalobcu (vo veku 8 mesiacov v čase vzniku ujmy) vo veci sp. zn. právoplatne prisúdená nemajetková ujma predstavovala 16.500,- € (pričom súd bol viazaný žalobou, pretože maloletý uplatnil len takúto sumu), rovnaká suma bola maloletému žalobcovi priznaná aj vo veci sp. zn. (súd bol tiež viazaný žalobou, pretože maloletý uplatnil len takúto sumu); na druhej strane prisúdené sumy nemajetkovej ujmy v prípade manželiek za zásah do súkromia úmrtím manžela pri dopravnej nehode so zavinením cudzej osoby predstavujú 10.000,- € až 30.000,- € v závislosti od individuálnych okolností prípadu (napr. , , , , , ); pri zohľadnení charakteru vzťahu žalobcu 2/ a zosnulého preto prisúdenú sumu nemajetkovej ujmy aj odvolací súd považuje za primeranú; na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutom rozsahu z hľadiska odvolacích námietok žalobcov vecne správne.

5. Podstatné vyjadrenia strán prednesené v konaní na súde prvej inštancie, s ktorými sa v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal súd prvej inštancie ( prvá veta piata rubrika v spojení s prvá veta ).

5.1 V prejednávanom spore odvolací súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie ani v obsahu spisu neidentifikoval žiadne podstatné vyjadrenia strán, s ktorými by sa súd prvej inštancie nevysporiadal.

6. Podstatné tvrdenia strán uvedené v odvolaní ( prvá veta piata rubrika v spojení s druhá veta ).

6.1.1 Žalobcovia podané odvolanie ťažiskovo odôvodnili tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne

posúdenie veci vo vzťahu k výške prisúdenej nemajetkovej ujmy však považuje odvolací súd za správne (body 4.1.4 a 4.1.5 odôvodnenia). Žalobcovia v podanom odvolaní bližšie neidentifikovali tvrdenú inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), preto sa jej existenciou v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd nezaoberal.

6.1.2 Žalovaný 2/ podané odvolanie ťažiskovo odôvodnil tým, že v prejednávanom spore dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). Skutkové zistenia súdu prvej inštancie z vykonaných dôkazov ako aj právne posúdenie veci vo vzťahu k jeho pasívnej vecnej legitimácii v spore ako aj k výške prisúdenej nemajetkovej ujmy však považuje odvolací súd za správne (body 4.2.4 až 4.2.7 odôvodnenia). Žalovaný 2/ v podanom odvolaní bližšie neidentifikoval tvrdenú inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ), preto sa jej existenciou v postupe a rozhodnutí súdu prvej inštancie odvolací súd nezaoberal.

7. Na základe uvedeného odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane výroku o trovách konania) ako vecne správne potvrdil.

8. Odvolací súd na základe podaného odvolania a súčasne ako závislý výrok ( ) vzhľadom na odvolanie žalovaného 2/ preskúmal aj výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania (štvrtý výrok) a dospel k záveru, že aj tento výrok napadnutého rozsudku je vecne správny a sú splnené podmienky na jeho potvrdenie podľa a ; odvolací súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcov, že v prípade prejednávaného sporu, keďže ohľadne základu (existencia nároku na náhradu nemajetkovej ujmy) dospel súd prvej inštancie k záveru o jeho danosti a len výška nároku závisela od úvahy súdu, boli žalobcovia v spore úspešní; pri rozhodovaní o trovách konania v prípade, kedy rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu sa procesný úspech posudzuje len vo vzťahu k výsledku sporu ohľadne základu nároku, preto skutočnosť, že došlo aj k čiastočnému zamietnutiu žaloby žalobcov v prevyšujúcej časti, nemá na rozhodnutie o trovách konania žiadny vplyv; v tomto prípade, aby dôsledky takéhoto rozhodnutia neboli vo vzťahu k žalovaným nespravodlivé, sa výška náhrady trov konania odvíja len od prisúdenej sumy bez ohľadu na pôvodný predmet konania; aj v režime ustanovenia mali žalobcovia plný úspech, pretože za situácie, že základ nároku bol daný a len výška plnenia (nemajetkovej ujmy) závisela od úvahy súdu, zamietnutie žaloby v prevyšujúcej časti nepredstavuje úspech žalovaných, ale je len dôsledkom úvahy súdu; žalovaný 2/ výslovne nesúhlasil s priznaním náhrady trov konania z prisúdenej sumy; v tomto smere za zachovanie rovnakého prístupu v prípade rozhodnutí, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu aj po zmene procesnej úpravy sa vyslovila súdna prax (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 08.02.2017), kedy podľa predchádzajúcej procesnej úpravy platilo, že „aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia“ (znenie účinné od 01.01.2010 - zmena vykonaná ), pričom text bol doplnený v rámci prerokovania v národnej rade (spoločná správa výborov č. 1180a zo dňa 20.10.2009 bod 4, kde za 13. bod sa vkladá nový 14. bod, ktorý znie: „14. V sa na konci bodka nahrádza bodkočiarkou a pripája sa nasledovný text: „v takomto prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia“ s odôvodnením, že „cieľom je odstrániť odlišné postupy v aplikačnej praxi súdov; v niektorých prípadoch súdy vychádzajú z tarifnej odmeny, ktorá je uplatnená v žalobnom návrhu a v niektorých z plnenia, ktoré bolo súdom priznané; spravodlivým riešením in abstracto je pri postupe podľa priznať síce plnú náhradu trov konania, ale za základ pre výpočet odmeny advokáta (tarifná hodnota) vychádzať iba z vysúdenej sumy tzv. prísudku“; prekážkou nebol pritom ani text vyhlášky, kde ustanovenie vyhlášky MS SR č. v tom čase znelo: „vo veciach ochrany osobnosti podľa , vo veciach ochrany podľa predpisov o masovokomunikačných prostriedkoch, vo veciach ochrany osobných údajov alebo vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva je tarifnou hodnotou 1.000,- €, ak sa nežiada náhrada nemajetkovej ujmy, a 2.000,- €, ak sa žiada náhrada nemajetkovej ujmy“ (znenie účinné od 01.06.2009 - zmena vykonaná vyhláškou MS SR č. ); náhradu trov konania v týchto prípadoch z prisúdenej sumy akceptovala aj súdna prax (napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 05.08.2010 a sp. zn. zo dňa 23.02.2011 alebo nálezy Ústavného súdu Slovenskej

republiky sp. zn. IV.ÚS/599/2013 zo dňa 23.01.2014 a sp. zn. IV.ÚS/345/2012 zo dňa 26.10.2012; preto aj po zohľadnení, že vyhláška MS SR č. nepredstavuje vykonávací predpis k dospel na základe uvedeného odvolací súd dospel k záveru o splnení podmienok na potvrdenie aj výroku napadnutého rozsudku o trovách konania; súd prvej inštancie vzhľadom na potrebu zabezpečenia vykonateľnosti rozhodnutia o trovách konania správne tento výrok formuloval do povinnosti ich náhrady (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 23.03.2017, sp. zn. zo dňa 30.05.2017, sp. zn. zo dňa 22.06.2017 a sp. zn. zo dňa 04.04.2017). O samotnej výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník ( ).

9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , podľa ktorého ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s , podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci v spojení s , podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo a v spojení s , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Nakoľko odvolanie žalobcov ani odvolanie žalovaného 2/ nebolo dôvodné so zohľadnením skutočnosti, že neúspech strany je v rovnakom rozsahu vo vzťahu k trovám konania úspechom protistrany, rozhodol odvolací súd tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

10. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0 ( druhá veta ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ); dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ); na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii; ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ); dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom; dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ); povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).