Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Csp-39-2019.pdf
PDF · 241.41 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
SK-4Csp/39/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Svidník, sudca JUDr. Michal CALKO, v právnej veci žalobcu Q. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom XXX XX H. X. 1, právne zastúpená JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov. hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanej Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, 832 37 Bratislava, IČO: 00 151 653, právne zastúpená Advokátska kancelária Mária Grochová a partneri s.r.o., so sídlom Bočná 10, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 351,87 eura a určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Žalovaná je povinná vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 351,87 eura od 27.9.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Určuje, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 1, časti II. Poplatky, v znení "Spracovateľský poplatok 79,00 eur jednorazovo, Poplatok za správu úveru 2.99 eur mesačne" sú neprijateľné.
III. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 2, časti II. Poplatky, v znení "Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku". je neprijateľná.
IV. Určuje, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 7, časti III. Záverečné ustanovenia v znení "Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka". je neprijateľná.
V. Priznáva žalobkyni voči žalovanej strane náhradu trov konania v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
VI. Žalovaná strana je povinná zaplatiť Slovenskej republike súdny poplatok zo žalobného návrhu, v sume 21,00 eur na účet Okresného súdu Svidník, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku platobným predpisom.
odôvodnenie:
1) Žalobkyňa (ďalej žalobca) sa podaným žalobným návrhom domáhal vydania bezdôvodného vo výške 351,87 eura s príslušenstvom, ktorý odôvodnil tým, že žalobca v postavení spotrebiteľa uzavrel o zmluvu o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013, na základe ktorej mala žalovaná poskytnúť úver vo výške 2 300,-- eur, s mesačnou splátkou vo výške 42,63 eura, s ročnou úrokovou sadzbou 15,40 %, s RPMN 20,07 %, s priemernou RPMN 14,11 % a s konečnou splatnosťou úveru 10.5.2023. Žalovanej
doposiaľ na predmetný úver zaplatila sumu 2 572,87 eura, z toho sumu 198,20 eura som zaplatila mesačnými splátkami úveru, čo vyplýva z predložených výpisov z úverového účtu a sumu 2 374,67 eura, som vyplatila žalovanej dňa 29.10.2013, čo vyplýva zo zoznamu vyplácaných záväzkov. Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o spotrebiteľský úver, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí obsahovať náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, platného a účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy (ďalej len ZoSÚ). Konkrétne podľa ZoSÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí musí obsahovať: - celkovú výšku a menu poskytnutého spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie (§ 9 ods. 2 písm. g/ ZoSÚ), - ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere, uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov (§ 9 ods, 2 písm. j/ZoSÚ), - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. k/ ZoSÚ). V súvislosti s povinnosťou žalovanej uvádzať v úverovej zmluve aj predpoklady, ktoré boli použité na výpočet RPMN, poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3Co/7/2017, zo 6.4.2017, z ktorého citujem: „K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne konštatoval súd prvej inštancie, že už len z tohto jediného dôvodu je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov (porov. rozsudok KSPO sp.zn. 3Co 124/2016 z 3.11.2016). Je pritom nesporné, že v predmetnej zmluve spomínané predpoklady pre výpočet RPMN uvedené nie sú. Súd len pripomína, že tá istá povinná náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedená aj v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008 a to v článku 10 ods. 2 písm. g/.“ Zmluva o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013 obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 2 300,- eur. Žalobcovi však žalovaná v skutočnosti poskytla úver vo výške 2 221,- eur. Takéto zavádzanie spotrebiteľa, v tak závažnom údaji akým je výška spotrebiteľského úveru má rovnaké dôsledky ako jeho neuvedenie. Zmluva o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013 neobsahuje správny údaj o výške RPMN, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 20,07 %. Hodnota RPMN sa vypočítava zo vzorca na výpočet RPMN. Správna výška RPMN podľa internetovej kalkulačky vychádza 22,98 %. Podľa § 11 ods. 1 ZoSÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), d) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Zmluva o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013 neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. g/, j/ a k/ ZoSÚ a tiež neobsahuje správny údaj o RPMN, preto je predmetný úver podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ, bezúročný a bez poplatkov. Podľa § 451 ods. 1, 2 OZ, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov. Bezdôvodné obohatenie žaluje vo výške rozdielu medzi žalobcom vykonanými platbami t.j. 2 572,87 eura a výškou poskytnutého úveru 2 221,- eur, teda vo výške 351,87 eura. Žalobkyňa sa o tom, -3- 4Csp/39/2019
že sa žalovaná na jej úkor bezdôvodne obohatila dozvedela od združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, o čom zároveň predložila prehlásenie zo 4.3.2019. Zmluva o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013 obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, v bode 1., časti II. Poplatky, v znení: Spracovateľský poplatok 79,00 jednorazovo, Poplatok za správu úveru 2,99 mesačne“. Žalovaná žalobkyni neposkytla reálne plnenie za takéto poplatky. Ako súčasť formulára zmluvy neboli individuálne dojednané a absenciou, zodpovedajúceho protiplnenia, spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, a preto predstavujú podľa § 53 ods. 1 OZ neprijateľnú podmienku. Zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké plnenia a akého účelu ide. Podľa bodu 70. rozsudku SD EÚ, sp. zn. C-143/13, z 26.2.2015, zmluvné podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, že nie sú formulované
jasne a zrozumiteľne. Úver je odplatným právnym úkonom. Odplatu pri úvere, predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky, so synonymami cena úveru, odplata za úver. Je potom otázne, čo je v predmetnej veci cenou úveru, keď zaň má spotrebiteľ platiť úrok za poskytnutie úveru, poplatok za správu úveru, aj spracovateľský poplatok. Veď aj úrok je forma poplatku za poskytnutie úveru. Ak úrok predstavuje formu odplaty, platby za poskytnutie istiny úveru, čo predstavuje dodatočná platba vo forme spracovateľského poplatku ? Aký je účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok a poplatok? Ide o nekalú obchodnú praktiku, ako opticky znížiť percentuálne ročné vyjadrenie ceny úveru. Nakoľko je vyjadrenie ceny úveru, v časti spracovateľského poplatku neurčité a nezrozumiteľné, podlieha súdnej kontrole neprijateľnosti a je podľa názoru žalobcu neprijateľné. Zrozumiteľná je len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným úrokom. Na podporu svojich tvrdení poukázala na rozsudok Okresného súdu Komárno, sp. zn. 6C/198/2012, z 31.1.2014, z ktorého citát: „Tieto zmluvné podmienky súd považoval za absolútne neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Predovšetkým treba uviesť, že veriteľ za poskytnutie úveru je oprávnený požadovať úroky z úveru, čo je vlastne cena poskytnutého úveru . Ak od spotrebiteľa veriteľ žiada aj ďalšie plnenie za poskytnutie úveru, je bezpochybné, že tým značne znevýhodňuje spotrebiteľa. Zmluvná podmienka uvedená vo Všeobecných obchodných podmienkach Slovenskej sporiteľne, a.s. na strane 19 v bode 7.4.7. pre poskytovanie úverov, jednoznačne vnáša do právneho vzťahu značnú nerovnováhu, pretože veriteľ bez akejkoľvek možnosti spotrebiteľa môže jednostranne meniť pôvodne dojednané a podstatné podmienky poskytovania úveru a tým zásadne môže zmeniť finančné postavenie spotrebiteľa v jeho neprospech. Z tých istých dôvodov súd považoval za neplatné aj dojednanie účastníkov o rôznych pokutách a poplatkoch, ktorých výška pre spotrebiteľa v čase uzavretia zmluvy vôbec nemohli byť prehľadné a navyše dodávateľ spotrebiteľa zaťažil aj s rôznymi poplatkami, čo potom znamená, že zmluvné podmienky boli tak skoncipované, aby všetky riziká podnikania v postate znášal spotrebiteľ, aj keď je v tomto právnom vzťahu slabšou zmluvnou stranou. Treba zdôraznene poukázať na to, že dodávateľ ani pri uzatváraní zmluvy nesmie konať v rozpore s dobrými mravmi. Za takéto konanie treba považovať najmä konanie, ktoré je v rozpore so vžitými tradíciami a ktoré vykazuje zjavné znaky diskriminácie alebo vybočenia z pravidiel morálky uznávanej pri poskytovaní služby, alebo môže privodiť ujmu spotrebiteľovi pri nedodržaní dobromyseľnosti, čestnosti, zvyklosti a praxe, využíva najmä omyl, lesť, vyhrážku, výraznú nerovnosť zmluvných strán a porušovanie zmluvnej slobody.“ V súvislosti s neprijateľnosťou poplatku za správu úveru, poukázal na rozsudok Okresného súdu Skalica, sp. zn. 1C/286/2012, z 20.8.2013, z ktorého citát: „Súd v rámci skúmania podmienok uzavretej spotrebiteľskej zmluvy podrobil súdnej kontrole dohodnutú podmienku platenia poplatku za správu úveru. Podľa výpisu z úverového účtu žalobca pravidelne účtoval žalovanej poplatky uvádzané opakovane vo výpise z účtu napr. pravidelný mesačný poplatok za správu úveru, poplatky za upomienky. Súd má za to, že sa jedná o podmienku neprijateľnú a stotožňuje sa s rozhodovacou líniou potvrdenou Vrchným Krajinským súdom Karlsruhe z 3. mája 2011 (17 U 192/10), podľa ktorej je pre spotrebiteľa vždy neprijateľné spoplatňovanie akýchkoľvek úkonov a služieb dodávateľa, ktorými spotrebiteľovi neposkytuje skutočné protiplnenie, ale naopak tieto sú poskytované a vykonávané vo vlastnom záujme dodávateľa (bod 34. rozsudku). To platí aj pri poplatku za vedenie úverového účtu, keď vedenie úverového účtu nepredstavuje samostatnú odplatnú službu banky klientovi, práve naopak slúži výhradne záujmom banky. Pri splácaní úveru banke, slúži úverový účet v prvom rade účtovným, resp. zúčtovacím účelom banky, ktorá prostredníctvom svojho vnútorného vedenia účtov vo vlastnom záujme sleduje stav plnenia úverového vzťahu dlžníkom. Naproti tomu spotrebiteľ, ktorý si pravidelne -4- 4Csp/39/2019
plní svoju povinnosť splácať úver - dlh, nie je na vedenie osobitného účtu bankou, s cieľom mať o splácaní úveru prehľad, odkázaný.“ Ďalšia neprijateľná podmienka je uvedená v Zmluve o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013, v bode 2., časti II. Poplatky, v znení: „Poplatok za upomienku je vo výške 25 EUR za každú vystavenú upomienku.“ Podľa názoru žalobkyne je neprijateľné, aby spotrebiteľ znášal akékoľvek výdavky žalovanej, ktoré jej môžu vzniknúť s vymáhaním pohľadávky, a ktoré si ona sama určila pevnou sumou vopred. Výšku poplatkov za upomienky žalovaná žiadnym spôsobom neodôvodnila, a aj preto ich požadovanie od spotrebiteľa odporuje dobrým mravom. K neprijateľnosti poplatku za upomienky rovnako poukazujem na rozsudok Okresného súdu Skalica, sp. zn. 1C/286/2012, z 20.8.2013, z ktorého citujem: „Taktiež na poplatok za upomienku niet žiadneho zákonného nároku, nemôže patriť veriteľovi v prípade, keď si tento uplatňuje paušálnu náhradu ujmy za omeškanie.“ Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, v rozhodnutí č. SK/0207/99/2014, z 24.3.2014, konštatovala: „V úverových zmluvných podmienkach spoločnosti Slovenská sporiteľňa a.s., ktoré sú súčasťou úverových zmlúv zo dňa 10.10.2011, zo dňa 12.05.2012 a zo dňa 08.11.2012, v čl. II. Poplatky v bode 2. bolo uvedené:
„Poplatok za upomienku je vo výške 25 EUR za každú vystavenú upomienku.“; Ide o neprijateľnú podmienku, ktorá je v rozpore s § 53 ods. 1 a § 53 ods. 4 písm. k) Občianskeho zákonníka, spočívajúcu v neprimerane vysokej sankcii, ktorej výška nie je odôvodnená nákladmi banky. Poplatok nereflektuje podstatné skutočnosti ako napríklad výška spotrebiteľského úveru, doba splácania, počet zostávajúcich splátok spotrebiteľa do splnenia záväzku a pod., naopak, je stanovený pevnou sumou, ktorá nie je racionálne odôvodnená. Tento poplatok je spôsobilý ohroziť ekonomický záujem spotrebiteľa, nakoľko je neúčelný a uvedená podmienka je v rozpore s ustanoveniami § 4 zákona o ochrane spotrebiteľa, nakoľko spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa.“ Ďalšia neprijateľná podmienka je uvedená v zmluve o splátkovom úvere, č. 5041215078, z 18.4.2013, v bode 7., časti III. Záverečné ustanovenia, v znení: „Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú, podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka.“ Žalobnému návrhu navrhla vyhovieť. V danom prípade ide o spotrebiteľskú vec, na ktorú je potrebné aplikovať ustanovenia § 52 a násl. OZ. Aplikácia OBZ by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by to bolo pre spotrebiteľa výhodnejšie. Na podporu môjho tvrdenia dávam do pozornosti platné znenie § 52 ods. 2 OZ, podľa ktorého: „Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva.“ Na podporu mojich tvrdení poukazujem aj na uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 402/2013, z 19.6.2013. Keďže výlučne spravovanie záväzkového vzťahu ustanoveniami Obchodného zákonníka by bolo pre žalobcu ako spotrebiteľa nevýhodnejšie, táto zmluvná podmienka vytvára materiálnu disproporciu v môj neprospech podľa § 53 ods. 1 OZ, pretože sa týmto vopred vzdávam svojich zákonných práv a zhoršujem si tým svoje zmluvné postavenie ako to predpokladá § 54 ods. 1 OZ v súvislosti s § 52 ods. 2 a § 39 OZ. Navyše, nejde o jej individuálne dojednanie a ide o stav podľa § 53 ods. 2 OZ. Poukazujem na rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 5C/58/2015, zo 6.5.2015, ktorým súd určil takúto zmluvnú podmienku za neprijateľnú, z ktorého citujem: „Zmluva medzi účastníkmi konania má charakter spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, účinného v čase uzavretia zmluvy s tým, že žalovaný uzatvoril túto zmluvu ako dodávateľ v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka a žalobca bol pri uzatváraní zmluvy spotrebiteľ v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s dojednaním účastníkov zmluvného vzťahu v rámci Všeobecných podmienok úverovej zmluvy, podľa ktorého sa zmluva uzatvára podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka treba poukázať na to, že podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka nesmú spotrebiteľské zmluvy obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, ako aj s poukazom na ustanovenie § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sú neprijateľné podmienky, upravené v spotrebiteľskej zmluve neplatné a v zmysle § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky, upravené spotrebiteľskou zmluvou, sa nemôžu odchýliť -5- 4Csp/39/2019
od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka, obsiahnutá vo výroku tohto rozhodnutia, nebola dojednaná individuálne, žalobca nemohol ovplyvniť obsah Všeobecných podmienok poskytnutia úveru v tejto časti, pričom Všeobecné podmienky poskytnutia úveru žalobcom neboli ani podpísané. Z uvedeného je zrejmé, že dojednanie o voľbe Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, tvoriace súčasť Všeobecných podmienok, súd posúdil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka a považoval ju za neplatnú. Súd je toho názoru, že zmluvná podmienka, obsiahnutá v čl. 17 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru je neprijateľná zmluvná podmienka, a teda neplatná. poukazom na to, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a nejedná sa o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Vzhľadom na to súd ju určil vo výroku tohto rozhodnutia za neprijateľnú.“ Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, sp. zn. 5C/58/2015, zo 6.5.2015 bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 15Co/716/2015, z 10.2.2016, z ktorého vyberám: „Zmluvný vzťah účastníkov, o ktorom niet pochýb že je spotrebiteľským vzťahom, sa vždy riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka a nemôže sa riadiť ustanoveniami Obchodného zákonníka, ako to potvrdzuje aj prijatá novela Občianskeho zákonníka v zmysle zákona č. 102/2014 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení iných zákonov zo dňa 25.03.2014, ktorá odstránila nejednotnosť v rozhodovaní súdov v tom, že jednoznačne stanovila, že na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali
použiť normy obchodného práva. Potom nemôže v rozpore s takýmto ustanovením byť a neplatná je uzavretá dohoda o voľbe Obchodného zákonníka medzi účastníkmi spotrebiteľského právneho vzťahu. Nakoľko právny predpis zákon č. 102/2014 Z. z., ktorého je táto novela súčasťou, neobsahuje prechodné ustanovenia, to znamená, že od jej účinnosti - od 1.apríla 2015 sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom. Za existujúcich okolností okresný súd správne vyhodnotil takúto dohodu ako neprijateľnú podmienku.“ Zároveň poukázal na uznesenie Krajského súdu Prešov, sp. zn. 7Co/93/2016, z 27.10.2016, z ktorého citát: „Zákon č. 250/2007 Z.z., v znení neskorších predpisov v ustanovení § 2 písm. p) definuje pojem obchodnej praktiky. Podľa tohto ustanovenia obchodnou praktikou sa rozumie konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Ak na ponuku produktov a marketing sa dohodne režim Obchodného zákonníka je zrejmé, že cieľom takéhoto dojednania je znemožniť spotrebiteľovi brániť sa proti prípadným nekalým obchodným praktikám upraveným v ustanovení § 7 zákona č. 250/2007 Z.z. v znení neskorších predpisov.“ Podľa § 52 ods. 1 OZ „Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.“ Podľa § 53 ods. 1 OZ „Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.“ Podľa § 53 ods. 4 OZ „Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia ktoré: v) požadujú od spotrebiteľa uhradenie plnení, o ktorých spotrebiteľ nebol pred uzavretím zmluvy preukázateľne informovaný, ktorých úhrada nebola upravená v zmluve alebo za ktoré spotrebiteľ nedostáva dohodnuté protiplnenie.“ Podľa § 53 ods. 5 OZ „Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.“ Podľa § 54 ods. 1 OZ „Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa.“ Podľa § 298 ods. 1 CSP „Súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou.“ Podľa § 298 ods. 2 CSP „Ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, -6- 4Csp/39/2019
nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou . Žalobnému návrhu navrhol vyhovieť, uplatnil trovy konania.
2) Žalovaná strana sa nepripojila k žalobnému návrhu.
3) Podľa § 180 CSP boli splnené podmienky, aby súd otvoril pojednávanie, pojednával a rozhodol v neprítomnosti sporových strán, ktoré v konaní boli zastúpené advokátmi, neúčasť ospravedlnili, zotrvali na svojich podaniach, žalobca na žalobnom návrhu, žalovaná strana žalobný návrh navrhla zamietnuť.
4) Súd vo veci prihliadol na obsah spisu, listinné dôkazy a zistil tento skutkový stav:
5) Zo zmluvy o splátkovom úvere č. 5041215078 zo dňa 18.4.2013 vyplýva, že táto bola uzatvorená medzi zmluvnými stranami Slovenská sporiteľňa, a.s., IČO: 00 151 653 (ďalej len banka) aXXX,XX, (ďalej len dlžník), výška úveru 2 300 eur, druh úveru - spotrebný úver na čokoľvek, typ a výška úrokovej sadzby - fixná do splatnosti, 15,40 % p. a., úrok z omeškania 5,00 % p.a.,, spôsob poskytnutia úveru: jednorazovo, výška splátky a splatnosť 42,63 eur/mesačne, k 10. dňu v kalendárnom mesiaci, splatnosť prvej splátky 10.6. 2013, splatnosť úrokov a poplatkov mesačne, ku dňu splátky v kalendárnom mesiaci, počet splátok 120, konečná splatnosť úveru 10.5. 2023, RPMN 20,07%, priemerná hodnota RPMN 14,11%, celková čiastka spojená s úverom 5 101,10 eur. Podľa časti II. Poplatky bodu 1 dlžník je povinný banke platiť poplatky - spracovateľský poplatok 79,00 eur jednorazovo, poplatok za správu
úveru 2,99 eura/mesačne, bodu 2. Poplatok za upomienku je vo výške 25,00 eur za každú vystavenú upomienku. Podľa časti III. Záverečné ustanovenia bodu 7 Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka, spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka. Zmluva je stranami podpísaná ( písaná malým písmom).
6) Zo zoznamu vyplácaných záväzkov zo dňa 29.10.2013 vyplýva - identifikačné údaje klienta: XXXXXXXXXX,splátkový úver v SLSP, mesačná splátka/39,64 eur, aktuálny zostatok 2 374,67 eura (listina podpísaná stranami).
7) Z listiny kalkulačka na RPMN vyplýva -výška úveru 2221,00 eur, pravidelná splátka 42,63 eur, doba splácania 120 mesiacov, interval splácania 1 M - mesačne, 79,00 eur, RPMN - 22,98 %, splatená suma 5 194,60 eur.
8) Z listiny Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, IČO: 42 176 778, námestie Legionárov 5, 080 01 Prešov zo dňa 4.3. 2019, značky H47/19 označenej ako prehlásenie vyplýva, že na Združenie HOOS sa obrátila spotrebiteľka XX.X.XXXX, so žiadosťou, že potrebuje poradiť s úverom, ktorý jej poskytla Slovenská sporiteľná, a.s. Po osobnom stretnutí dňa 30.1. 2019 táto bola informovaná, že zmluva o splátkovom úvere č. 5041215078 zo dňa 18.4. 2013 je podľa názoru združenia zmluvou bezúročnou a bez poplatkov a taktiež obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky. Ďalej táto bola informovaná, že ak jej veriteľ poskytol úver vo výške 2 221,00 eur a uhradila v splátkach 2 572,87 eura, čiže vyššiu sumu, ako jej bola veriteľom poskytnutá, došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane veriteľa o sumu 351,87 eura a že má právo sa súdnou cestou domáhať vydania predmetnej sumy ako bezdôvodného obohatenia. Zároveň tejto bolo doporučené obrátiť sa ohľadom právnych služieb na advokáta.
9) Žalovaná strana vo veci žalobného návrhu podala vyjadrenie (14.10.2019) z obsahu -7- 4Csp/39/2019
ktorého okrem iného vyplýva, že nárok žalobkyne v sume 351,87 eura neuznávajú, nakoľko žalobkyňa netvrdí (neuvádza) žiadne konkrétne plnenia, ktoré mali dať údajne vzniknúť bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej a tieto majú byť vrátane. Žalovaná poukázala na ustanovenia čl. 8 Základných princípov Civilného sporového poriadku ustanovenia § 132, § 150 Civilného sporového poriadku, ďalej žalobca musí v závislosti od hypotézy relevantnej právnej normy tvrdiť skutočnosti a označiť dôkazy, na základe ktorých môže súd rozhodnúť v jeho prospech. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú pritom vo vzájomnej jednote. Rozsah dôkaznej povinnosti je zásadne určený rozsahom povinnosti tvrdiť skutočnosti, pretože aby mohla strana nejakú skutočnosť preukázať, musí ju najprv tvrdiť. V tomto zmysle pôsobí bremeno tvrdenia, ktorým sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že v konaní netvrdila všetky rozhodujúce skutočnosti významné pre rozhodnutie a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jej neprospech. Zmyslom bremena tvrdenia je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva nemôže byť pre nečinnosť strán preukázaná, pretože nebola tvrdená stranou, ktorú také procesné bremeno zaťažuje. Základným predpokladom aby bolo možné uvažovať o vzniku práva n vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenie je, že vôbec došlo k nejakému plneniu zo strany osoby, ktorá tvrdí existenciu svojho oprávnenia, voči osobe, ktorá sa mala na jej úkor obohať (§451 ods. 2 OZ, § 454 OZ). Premietajúc uvedené na prebiehajúci súdny spor žalovaná namietala, že žalobkyňa nesplnila ani len povinnosť tvrdenia k základnému predpokladu práva z bezdôvodného obohatenia a nešpecifikovala, vrátanie ktorých plnení sa domáha. Nestačí jej tvrdiť, že zaplatila celkovú sumu 2 572,87 eura, keď je aj z jej podania zjavné, že bola realizovaná viacerými platbami a nie naraz. Je teda povinná uviesť vrátenia ktorých plnení (prípadne ktorých časti plnení) sa domáha tvrdiť rozhodujúce skutočnosti o každom takom plnení (najmä kto, kedy, komu koľko a ako plnil). Len voči takým kvalifikovaným tvrdenia žalobkyne môžu následne v postavení žalovaného rozvinúť náležitú procesnú obranu, napr. preveriť, či skutočne išlo o platby na poskytnutý úver, či išlo o platby žalobkyne alebo inej osoby, či išlo o platby na tie zložky úverového záväzku, ktorých vrátenia sa domáha, či nešlo o platby zodpovednostného charakteru, napr. z dôvodu omeškania žalobkyne a podobne. Rovnako je taká špecifikácia nevyhnutná z hľadiska ďalšieho prostriedku procesnej obrany, ktorý by mali mať plne k dispozícií - uplatnenie hmotnoprávnej námietky premlčania. Žiadne tvrdenie tejto kvality však zo strany žalobkyne nebo produkované, čo je rozhodne potrené posúdiť na ťarchu unesenia jej bremena tvrdenia. Okrem toho poukázala na zásadnú okolnosť vzájomného vzťahu
uplatnených žalobných návrhov. Žalobkyňa sa popri určení neprijateľnosti zmluvných podmienok o tlzv. bankových poplatkoch domáha aj vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré jej údajne malo vzniknúť z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľského úveru, ako sankcie za údajne nedostatky náležitosti zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 18.4. 2013. Inými slovami, predmetom sporu je (primárne) bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru, z ktorej žalobkyňa vyvodzuje presvedčenie o nároku z bezdôvodného obohatenia. Akej praktickej potrebe slúži potom žalobný návrh na určenie neprijateľnosti zmluvných dojednaní o poplatkoch, keď výsledkom sporu môže byť záver o bezpoplatkovosti úveru, ergo neexistencia nároku veriteľa na akýkoľvek poplatok. Ak by bol úver stihnutý sankciou bezpoplatkovosti, je zbytočne uvažovať o neprijateľnosti akejkoľvek zmluvnej podmienky, ktorá poplatok zaviedla. Žalobný návrh na určenie neprijateľnosti nie je pritom konštruovaný ako eventuálny, takže má samostatne pôsobiť popri žalobnom návrhu na zaplatenie. Kým preto nie je nastolená istota v otázke oprávnenosti zmluvných poplatkov ako celku, nemôže byť daný ani žiadne osobitný záujem na separátnom určení neprijateľnosti iba niektorých z poplatkov. Všetko vyššie uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako ho požaduje -8- 4Csp/39/2019
žalobkyňa, vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolnosti konkrétneho prípadu, tak procesných -ignoruje sa, že sa rieši širšia otázka bezpoplatkovosti, ako aj hmotnoprávnych - žalobkyňa netvrdí žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia žiadnych plnení prípadne zaplatených na namietané zmluvné podmienky (na rozdiel od procesného nároku z tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). So zreteľom na právnu úpravu prostriedkov procesného útoku a procesnej obrany popierajú všetky tvrdenia žalobkyne. Okrem toho vyslovila podozrenie vôbec pobyt v obvode Okresného súdu Svidník, požadovala dôkaz o adrese trvalého pobytu žalobkyne, z opatrnosti namietala miestnu nepríslušnosť. Žalobný návrh navrhla zamietnuť, uplatnila náhradu trov konania.
10) Z ďalšieho vyjadrenie žalovanej zo dňa 3.3.2020 okrem iného vyplýva, že žalobkyňa uplatňuje právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, domáha sa vrátenia plnení, o ktorých tvrdí, že ich žalovaná prijala, hoci na to nebol právny dôvod, pričom zlyháva v uvedení aj tých najzákladnejších skutočnosti o plneniach, ktoré majú byť podľa jej presvedčenia vrátené. Opakované zdôrazňujú, že tvrdenie žalobkyne , že sa domáha akejsi časti z ňou celkovo zaplatenej sumy rozhodne nepostačuje. Z podania žalobkyne predsa jasne vyplýva, že celkovú sumu uhradila viacerými platbami, nie naraz, nie je im vôbec zrejme, čo presne požaduje žalobkyňa. Naďalej zotrvávajú na základnej výhrade nesplnenia povinnosti tvrdenia o rozhodujúcich skutočnostiach, významných z hľadiska hmotného práva, ďalej apelovala na závery pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené v náleze spis. zn. PL.ÚS11/2016 zo dňa 7.2.2018 - Aj keď je ochrana spotrebiteľov neoddeliteľnou súčasťou súčasného súkromného práva a postavenia spotrebiteľov je potrebné brať vážne, ochranu spotrebiteľov je nutné interpretovať triezvo, neutrálne ako akékoľvek iné inštitúty s tým, že táto ochrana je už súčasťou zákonnej normy ako účel právnej normy a už nepotrebuje osobitnú expanzívnu interpretáciu nad rámec interpretačných štandardov vrátane teologického výkladu. Koncept ochrany spotrebiteľa v klasickom poňatí nie je v napätí s ústavou, ale to neznamená, že je priamo ústavným princípom. Žalovaný musí mať presnú vedomosť o tom, čom čelí, iba tak môže správne a účinne rozvinúť svoju procesnú obranu. Žalovaná strana zotrvala na námietke premlčania a to s prihliadnutí na dátum uzatvorenej žalobkyňou uvedenej zmluvy o splátkovom úvere dňa 18.4. 2013 a dátum ňou označeného posledného plnenia žalovanej dňa 29.3.2013, je zrejme, že trojročná objektívna premlčacia lehota ako aj dvojročná subjektívna premlčania lehota uplynuli dávno pred iniciovaním predmetného sporu podaným žalobným návrhom 29.4.2020. K otázke začiatku plynutia subjektívnej premlčacej lehoty poukázala rozhodnutie Najvyšší súd Českej republiky z 15.6.2010 - pri posuzováni počátku běhu subjektivní promlčecí doby (§ 107 ods. 1 obč. zák.) je nutno vycházet z prokázané, skutečné, nikoli tedy jen péředpokladáné vědomosti oprávněného o tom, že došlo na jeho úkor k ziskáni bzdúvodného obohacení a kdo je získal, touto vědomosti ustanovení § 107 ods. 1 obč. zák. nemíní znalost pralost érávní kvalifikace, nýbrž pouze skutkových okolností, z nichž lze odpovědnost za bezdúvodné obohacení dovodiť (srov.např. rozsudek bývalého Najvyššího soudu ČSR ze dne 27. zaři 1974, 2Cz 19/74, uveřejnéný ve Sbírce soudních rozhodnutí a stanovísek pod č. 38, č. ročník 1975, rozsudek Najvyššího soudu ČR ze dne 27.9. 2000, sp. zn. 927/98, rozsudek Najvyššího soudu ČR zo dne 14.8.2007, sp. zn. 30Cdo/2758/2006, publikovaný v časopise Právní rozhledy pod č. 6, ročníka 2008). (rozsudok sp. zn. 21Cdo/3433/2008). Rovnako v Slovenskej republike je judikatúra k danej otázke stabilná, zapodieval sa ňou opakovane Najvyšší súd
Slovenskej republiky, predovšetkým v rozsudku sp. zn. 1Cdo/67/2011 zo dňa 25.3.2013 a v uznesení sp. zn. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018, citát: Pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je rozhodujúci deň, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.., To kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok vyplývajúci z týchto skutkových okolnosti možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (§ 107 ods. 1 Obč. zákonníka), keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie. Pre záver
-9- 4Csp/39/2019
dozvedieť sa o to, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a o tom, kto ho získal, je vždy rozhodujúce zistenie skutkového stavu (poznámka dovolacieho súdu- teda nie posúdenie jeho právne kvalifikácie). Zmluva o splátkovom úvere medzi žalovanou ako veriteľom a žalobkyňou ako dlžníčkou bola uzavretá 18.4.2013. Dvojročná subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nárokov z bezdôvodného obohatenia začala plynúť toho istého dňa, keďže má isť o nárok vyvierajúci z bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru spôsobenej údajnými nedostatkami zmluvy, rozhodujúcou skutkovou okolnosťou má byť preto práve namietaný obsah uzavretej zmluvy, o ktorom žalobkyňa nadobudla vedomosť najneskôr práve okamihom jej uzavretia, ďalej žalovaná v priebehu konania poprela pravosť listiny označenej ako prehlásenie súkromnoprávneho združenia zo dňa 4.4.2019 ( bod 8 odôvodnenia) (u súkromných listín je treba rozlišovať ich pravosť, skutočnosť, e súkromná listina pochádza od toho, kto je v nej uvedený ako vystaviteľ, a správnosť t.j. pravdivosť. Ak vystaviteľ popiera pravosť súkromnej listiny, leží dôkazné bremeno ohľadne pravosti listiny na tom účastníkov, ktorý zo skutočností v listene uvedených vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (uznesenie NS SR sp. zn. 4Cdo/13/2009 zo dňa 24.februára 2010). Ohľadom prípustnosti aplikácie desaťročnej objektívnej premlčacej lehoty žalobkyňa poukázala na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5Cdo/291/2015 zo dňa 28.2.2017 - Najvyšší súd ďalej v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatoval, že Občiansky zákonník predpokladá 3- ročnú objektívnu premlčaciu dobu a 10 - ročná premlčacia doba sa uplatní iba v prípade ak ten, kto sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia tvrdí a preukáže, že bezdôvodné obohatenie bolo na jeho úkor získané úmyselne. Žalovaná ďalej poukázala rozhodnutie NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017 zo dňa 18.10.2018, ktorým bolo zrušené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove s nasledovným právne záväzným pokynom ...je nutné dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu resp. získanie neoprávneného majetkového prospechu. . Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska v tom čase preukázať úmysel veriteľa, resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť , či je potrebné aplikovať 3-ročnú alebo 10-ročnú premlčaciu lehotu. .. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť ku skúmania zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať, že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej) aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná všeobecná trojročná objektívna lehota. K neprijateľnosti zmluvnej podmienky žalovaná poukázala na ustanovenie § 298 a nasl. Civilného sporového poriadku s tým, že žalobkyňa vo vzťahu k nej vypočítaným, údajne neprijateľným zmluvným ustanoveniam neuviedla žiadne relevantné skutočnosti týkajúce sa konkrétneho záväzkového vzťahu so žalovanou, najmä neprodukovala žiadne tvrdenia, ako sa tieto majú negatívne premietať do jej právneho postavenia, pričom uvedené znamená, že prieskum spotrebiteľskej prijateľnosti, ako to požaduje žalobkyňa vykazuje všetky parametre prieskumu abstraktného. Je úplne odtrhnutý od individuálnych okolnosti konkrétneho prípadu žalobkyňa netvrdí žiadnu konkrétnu ujmu z údajnej neprijateľnosti, ani sa nedomáha vrátenia žiadnych plnení prípadne zaplatených na namietané zmluvné podmienky, na rozdiel od žalobného nároku z bezdôvodného obohatenia z tvrdenej bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru). Samotnému prieskumu spotrebiteľskej prijateľnosti zmluvného dojednania musí totiž najprv predchádzať ustálenie, či je taký prieskum vôbec dovolený, teda či nie je prítomná niektorá zo zákonom výslovne aprobovaných okolnosti, ktorá vylučuje podrobiť zmluvnú podmienku testu prijateľnosti. Žalovaná poukázala Smernicu Rady 93/13 EHS článok 4 ods. 2, § 53 a násl. Občianskeho zákonníka, v popísaných súvislostiach apeluje, že žalobkyňou spochybnená zmluvná podmienka v rozsahu spracovateľského poplatku nie je ničím iným ako premietnutím zákonného pravidla normovaného v ustanovení § 499 zákona 513/1991 Z.z. Obchodný zákonník - za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky
možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa. Ide pritom o ustanovenie kogentné, pri ktorom sa zmluvným stranám neumožňuje odchýliť sa od neho, prípadne ho vylúčiť (§ 263 ods. 1 Obchodného zákonníka). V rámci regulácie zmluvy o úvere má takúto povahu už iba ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka, ktoré definuje základnú typovú charakteristiku predmetného zmluvného typu. Je evidentné, že slovenský právny poriadok Inštitút odplaty za dojednanie záväzku poskytnúť úver vyslovene pozná a jeho používanie predpokladá a túto -10- 4Csp/39/2019
skutočnosť dlhodobo rešpektuje právna náuka, ako aj aplikačná prax najvyšších súdnych autorít (napr. rozsudok NS SR z 1.5.2001 4Obo 86/99). U zmluvného dojednania (v tomto prípade o spracovateľskom poplatku), ktoré je odrazom citovanej normatívnej úpravy je teda pojmovo vylúčené uvažovať o jeho neprijateľnosti. Išlo by totiž o vyslovenie neprijateľnosti priamo zákonnej normy § 499 Obchodného zákonníka, čo rozhodne nespadá do právomoci všeobecných súdov. Ohľadom poplatku za správu úveru žalovaná upriamila pozornosť súdu aj na striktné závery prijaté najvyššími českými súdnymi autoritami, o to viac, že najmä český najvyšší súd zapojil aj kritéria eurokomformného výkladu a svoj závery založil aj na reflexii požiadaviek Smernice 93/13 EHS, ktoré by mali byť rovnako uplatňované v celej Európskej únii. Bankovní poplatky včetně poplatku za správu úvěru tak představuji vedle úroku a dalších odmien část vícesložkové ceny celého komplexu plnení. Zmluvné dojednanie o poplatku za upomienku je premietnutím zákonom vyslovene dovolenej možnosti dojednať si sankciu za omeškanie s plnením záväzku spotrebiteľa (§ 53b ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3a ods.1 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.). Predmetné zmluvné ustanovenie nepresahuje vyššie uvedené zákonné limity, ani samotná žalobkyňa netvrdí a nepreukazuje opak. Jeho prieskum za daných okolnosti neprichádza do úvahy, pretože by to bol prieskum samotnej právnej normy, ktorý všeobecnému súdu neprináleží. Napokon aj voči žalobnému návrhu, ktorým žalobkyňa žiada o vyslovenie neprijateľnosti zmluvného ustanovenia o voľbe obchodného zákonníka žalovaná primárne namietala existenciu prekážky vylučujúcej podrobiť predmetné zmluvné podmienky kontrole spotrebiteľskej prijateľnosti, poukázala na ustanovenie článku 1 ods. 2 Smernice 93/13 EHS, podľa ktorého zmluvné podmienky ktoré odrážajú kogentné, ako aj dispozitívne ustanovenia vnútroštátnych právnych predpisov, nepodliehajú spotrebiteľskému prieskumu a sú vylúčené zo súdnej kontroly. Dotknuté zmluvné ustanovenie nie je pritom ničím iným ako odrazom ustanovenia § 261 ods. 6 písm. d/ Obchodného zákonníka (v rovnakom znení dňa 18.4.2013 i v súčasnosti) - touto časťou zákona sa spravujú bez ohľadu na povahu účastníkov záväzkové vzťahy ...zmluvy o úvere (§ 497)..., a rovnako aj zákonnej možnosti explicitne priznanej ustanovením § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka (v rovnakom znení dňa 18.4.2013 i v súčasnosti) strany si môžu dohodnúť, že ich záväzkový vzťah, ktorý nespadá pod vzťahy uvedené v § 261 sa spravuje týmto zákonom. Lapidárne povedané, vyhlásiť takúto podmienku za neprijateľné by bolo to isté, ako vyhlásiť za neprijateľné ustanovenie § 261 ods. 6 písm. d/ a § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka, čo je právomoc, ktorá všeobecnému súdu rozhodne neprináleží. Okrem toho žalovaná poukázala na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 14.3.2013 vo veci C-415/11 ďalej ustanovenie § 52 ods. 2 in fine Občianskeho zákonníka - na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Neprichádza znevýhodňovanie spotrebiteľa ani len hypoteticky do úvahy, keďže je explicitne zákonne riešené v prospech občianskoprávnej regulácie. Napadnuté zmluvné dojednanie o voľbe obchodného zákonníka tento účinok nijako nevylučuje ani neobmedzuje, použije sa Obchodný zákonník s prednostnými výnimkami podľa Občianskeho zákonníka a preto je aj pojmovo vylúčené, aby samo o sebe mohlo znevýhodňujúco pôsobiť na hmotnoprávne postavenie spotrebiteľa. Žalobný návrh navrhla zamietnuť, uplatnila trovy.
11) Žalobkyňa k námietkam žalovanej podala vyjadrenie z obsahu ktorého okrem iného vyplýva (k subjektívnej premlčacej dobe), pre správne posúdenie premlčania je podstatne pochopiť, čo to znamená plynutie premlčacej doby odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka. Na toto ustanovenie (§ 101 OZ) nadväzuje ustanovenie § 107 Občianskeho zákonníka a z neho vyplýva kedy sa môže vykonať právo prvý krát z hľadiska plynutia objektívnej a kedy z hľadiska plynutia subjektívnej premlčacej doby. Je zjavne, že zákonodarca rozlišuje, kedy sa mohlo právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vykonať po prvý krát, z hľadiska začatia plynutia objektívnej premlčacej doby a kedy z hľadiska začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby. Rozdiel medzi subjektívnou a objektívnou premlčacou dobou je vyjadrený už ich pomenovaním a zákon ich rozlišuje len pri premlčaní práva pri náhrade škody a pri premlčaní práva na bezdôvodné obohatenie. Pri iných právach ako je právo na náhradu škody a právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, sú premlčacie
doby konštruované ako hmotnoprávne kogentné doby, plynúce od objektívnym právom definovanej skutočnosti. Subjektívna premlčacia doba môže začať plynúť kedykoľvek počas plynutia objektívnej premlčacej doby, inak povedané k subjektívnej vedomosti oprávneného subjektu -11- 4Csp/39/2019
naplnením predpokladov vedomosti o bezdôvodnom obohatení a o osobe, ktorá sa bezdôvodne obohatila, môže dôjsť kedykoľvek v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby. Ak oprávnený nadobudne subjektívnu vedomosť o bezdôvodnom obohatení a o tom kto zaň zodpovedá, až po uplynutí objektívnej premlčacej doby, námietke premlčania zo strany povinnej osobe už nedokáže úspešne čeliť. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby je viazané na preukázateľnú vedomosť oprávneného o dvoch skutočnostiach. Prvou je vedomosť o bezdôvodnom obohatení. Zákonodarca nepoužil v hypotéze tohto ustanovenia výslovne spojenie dozvedieť sa o protiprávnom úkone alebo o skutočnosti alebo udalosti, ale výraz, dozvedieť sa o bezdôvodnom obohatení. Oprávnený tak musí nadobudnúť subjektívnu vedomosť o tom, že ide o konkrétnu majetkovú ujmu určitého druhu a rozsahu, ktorá je vyčísliteľná v peniazoch. Druhou je subjektívna vedomosť o osobe, ktorá sa na úkor oprávneného obohatila. Pre kategóriu objektívnosti, je podstatou jej nezávislosť od ľudského vedomia. Naproti tomu, pre kategóriu subjektívnosti, je podstatou existencia vo vedomí, závislosť od vedomia, získanie vedomostí. Objektívna premlčacia doba plynie pri bezdôvodnom obohatení od naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba plynie od vtedy, kedy ten, na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. V spotrebiteľských veciach tak ide o získanie vedomosti o tom, že spotrebiteľ nemal platiť, nie o tom, že platil. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr (rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Cdo 145/2004). Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Vedomosť je stav mysle, keď si človek niečo uvedomuje, pozná a chápe, čo je závislé na individuálnych schopnostiach a danostiach toho ktorého jedinca, je to výsledok poznávacieho procesu, ako myšlienkovej činnosti, nie len objektívnej existencie javu. Žalobca uviedol: ja som nevedel, že platby, ktoré odo mňa žalovaný prijal nad výšku istiny, odo mňa prijíma protizákonne. Žil som v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom ja som veril tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou, bezo zbytku podľa zákona. Až od združenia na ochranu spotrebiteľov som sa dozvedel, že žalovaný odo mňa prijal platby v rozpore so zákonom a že mi predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má. Až získaním vedomosti o týchto skutočnostiach, prichádzalo u mňa do úvahy podanie žaloby, a až od tohto momentu mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba. Rozhodujúcou vedomosťou je preto získanie vedomosti o skutočnosti, že som platiť nemal, nie vedomosť o tom, že som platil, v presvedčení, že som platiť mal. Začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby, je preto závislé len na subjektívnej, teda vedomostnej zložke poznania oprávneného, o skutočnostiach, že môže podať žalobu. Ide o to, že časový okamih vzniku premlčacej doby, je zhodný s okamihom vzniku, tzv. žalobného práva (okamih zrodu žaloby, actio nata), ide o deň, v ktorý oprávnený mohol po prvýkrát úspešne uplatniť žalobu na ochranu svojho subjektívneho práva na súde. To predpokladá vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach vzniku actio nata. Pre vzťah objektívnej a subjektívnej premlčacej doby je charakteristické, že ich plynutie je komplementárne. To znamená, že okamih, v ktorom mohol oprávnený subjekt uplatniť právo po prvýkrát (tzv. actio nata), sa zásadne definuje momentom subjektívnej vedomosti oprávnenej osoby. Od tohto okamihu začína plynúť dvojročná premlčacia doba, na uplatnenie práva na súde, ktorá plynie v rámci doby objektívnej, a tá začína plynúť, bez ohľadu na vedomosť oprávneného od momentu udalosti, ktorá spôsobuje bezdôvodné obohatenie. Zákon vyžaduje dokonanie stavu vedomia oprávneného, reálnym nadobudnutím vedomostí o definovaných skutočnostiach. Nestačí teda možnosť, či pravdepodobnosť získania tejto vedomosti, oprávnený musí uvedenými vedomosťami reálne disponovať. Vedieť komu som zaplatil, kedy a koľko neznamená, že viem, že som platil nedôvodne, že sa veriteľ na môj úkor bezdôvodne obohatil. Zákon na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby nevyžaduje, aby som získal len vedomosť o kvantite týchto skutočností, že sa stali,
-12- 4Csp/39/2019
ale aj o ich kvalite, že došlo k porušeniu mojich práv a k bezdôvodnému obohateniu a že môžem podať žalobu. To si musím ja uvedomovať, nestačí, že to objektívne existuje. Na začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby je irelevantná vedomosť o tom, že niečo objektívne existuje, podstatná je vedomosť o tom, čo to čo existuje je, poznanie, vedomosť, to je podstata subjektívnej premlčacej doby, a to bez ohľadu na poznanie právnej kvalifikácie právneho vzťahu, ktorý laik, nie právnik spravidla nepozná a ani poznať nepotrebuje a ani nie je potrebné, aby ktokoľvek oprávnenému právnu kvalifikáciu právneho vzťahu vysvetľoval. Žalobca poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Odo/528/2006, sa dovolací súd stotožnil s názorom odvolacieho súdu, že žalobkyňa sa až po oboznámení sa s geometrickým plánom dozvedela o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby a nie z objektívne existujúceho stavu na stavbe, ako rozhodných skutkových okolností. Žalobca poukázal na uzneseníe Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Odo/306/2005, uznesenie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 21Cdo/3433/2008, uznesenia Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 413/2013, ďalej rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Odo/766/2002, z 27.3.2003, rozsudok Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 33Cdo/3003/99, z 25.4.2001, stanovisko bývalého Najvyššieho súdu ČSR z 21.12.1978, sp. zn. Cpj 37/78, publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod R 1/1979, o ktoré sa taktiež opiera podstatná časť, najmä českej judikatúry. Žalobca opakovane poukázal na znenie § 107 ods. 1 O. z., prichádza v konaní o týchto nárokoch pomerne často do úvahy „Právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.“ Podľa žalobcu je právna úprava začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 OZ, aj v kontexte s ustanovením § 101 ods. 1 OZ jasná a nemala by dávať dôvod na jej, až zásadným spôsobom rozdielnu interpretáciu, až po absurdnú krajnosť, jej stotožňovanie s objektívnou premlčacou dobou, resp. s jej objektivizáciou, ako to uvádzam vyššie. Na to, aby oprávnenému začala plynúť subjektívna premlčacia doba, musí sa dozvedieť, že došlo k bezdôvodnému obohateniu (to hovorí zákon). Oprávnený sa teda má dozvedieť o niečom, teda vedieť niečo, získať o tom vedomosť. To niečo, je to, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, nie niečo iné, ale že došlo k bezdôvodnému obohateniu, (to hovorí zákon). Zo slovného spojenia „keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu“ vyplýva, že existuje stav, keď oprávnený nevie o tom, že bezdôvodné obohatenie existuje a stav, keď sa o existujúcom bezdôvodnom obohatení oprávnený dozvie. Inak povedané existuje stav, keď spotrebiteľ platí, lebo nevie, že nemá platiť, resp. nevie, že nemal platiť a stav, keď sa spotrebiteľ dozvie, že nemá platiť, resp. že nemal platiť. Samotná vedomosť len o tom, že spotrebiteľ platí, resp. že platil, nemôže mať bez vedomosti o bezdôvodnom obohatení, ako to vyžaduje § 107 ods. 2 OZ, žiaden vplyv na začatie plynutia subjektívnej premlčacej doby. Ak zákonodarca hovorí, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu, tak z toho taktiež vyplýva, že bezdôvodné bohatenie už existuje, už k nemu došlo predtým, ako sa oprávnený dozvedel o tom, že k bezdôvodnému obohateniu došlo. Oprávnený sa teda dozvie niečo, čo v minulosti nastalo. Dozvedieť sa to však nestačí kedykoľvek, od kedy v minulosti k bezdôvodnému obohateniu došlo, ale len do uplynutia objektívnej premlčacej doby, ktorej začiatok, na rozdiel od doby subjektívnej, nie je závislý na tom, či sa oprávnený o existencii bezdôvodného obohatenia, a kedy vzniklo dozvie, alebo aj nedozvie, čo má byť predmetom dokazovania. Čo to však znamená, dozvedieť sa, že došlo k bezdôvodnému obohateniu ? Určite to neznamená dozvedieť sa, čo znamená inštitút bezdôvodného obohatenia, ani poznať paragrafovú úpravu bezdôvodného obohatenia v OZ. Nie je to závislé na žiadnych právnych rozboroch a na žiadnych právnych vedomostiach. Konkrétne, v súdenej veci sa musí oprávnený dozvedieť, že veriteľ získal na jeho úkor majetkový prospech, bez právneho dôvodu. Ľudovo povedané, oprávnený musí disponovať s takým obsahom informácie o skutkovej okolnosti, ktoré získa, že sa z nich dozvie, že bol „okradnutý“. Nestačí teda, že pri každej takejto objektívne nedôvodnej platbe vie o tom, koľko, komu a kedy zaplatil, ak nevie o tom, že veriteľ sa na jeho úkor obohacuje („že ho okráda“). Z toho vyplýva, že ak oprávnený nevie o tom, že platbami, ktoré poukazuje veriteľovi, získava veriteľ na jeho úkor majetkový prospech bez právneho dôvodu, nie je splnená podmienka dozvedenia sa, že došlo k bezdôvodnému obohateniu. Je daná len objektívna existencia bezdôvodného obohatenia, o bezdôvodnosti ktorej oprávnený nevie, do doby, kým sa o nej, ako príjemca informácie, v rámci plynutia objektívnej premlčacej doby dozvie, alebo aj nedozvie.
-13- 4Csp/39/2019
Ďalej žalobca poukazujem aj na aktuálne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Cdo/238/2017, z 18.10.2018 (ďalej len uznesenie NS SR). Z odôvodnenia 13. uznesenia NS SR vyplýva nesprávnosť uvažovania o začatí plynutia subjektívnej premlčacej doby pri spotrebiteľských
úveroch, keď sa veriteľ na úkor spotrebiteľa bezdôvodne obohacuje o splátky nad istinu úveru, súčasne so začiatkom plynutia objektívnej premlčacej doby: „Plynutie týchto lehôt je stanovené odlišne a ich plynutie a skončenie nie sú na sebe závislé. Osobitne je upravený aj začiatok plynutia týchto premlčacích dôb. Pre začiatok behu subjektívnej premlčacej doby sa vyžaduje skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Pritom nie je rozhodujúce, že oprávnený sa mohol o získaní tohto obohatenia na jeho úkor dozvedieť pri vynaložení potrebnej starostlivosti prípadne aj skôr. Naproti tomu, plynutie objektívnej premlčacej doby je upravené bez akejkoľvek závislosti na subjektívnej vedomosti oprávneného o bezdôvodnom obohatení získanom na jeho úkor, v zmysle ustanovenia § 107 ods. 2 OZ plynie odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu (R 25/1986).“ Okrem toho žalobca dal do pozornosti aj uznesenie Ústavného súdu SR, sp. zn. I. ÚS 430/2018, z 5.12.2018, o odmietnutí sťažnosti banky pre jej zjavnú neopodstatnenosť. Sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 22Co/53/2017, z 27.3.2018, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn. 24Csp/57/2016, zo 6.4.2017. Ústavný súd sa stotožnil, z hľadiska ochrany základných práv, s názorom okresného súdu a krajského súdu, že subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začala plynúť spotrebiteľovi od chvíle, keď sa od združenia na ochranu spotrebiteľov dozvedel o bezdôvodnom obohatení a Ústavný súd akceptoval 10-ročnú premlčaciu dobu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa odôvodnenia 17. uznesenia ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 430/2018: „Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy, ktoré nie je v rozpore s jej zmyslom a účelom.“ Osobitne poukazujem na zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia Krajského súdu Prešov zo dňa 20.2.2018, v ktorom je uvedené, že za rozhodujúce pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia podľa § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal. Vyžaduje sa skutočná, nielen predpokladaná vedomosť oprávneného o skutkových okolnostiach zakladajúcich bezdôvodné obohatenie a ktoré sú predpokladom uplatnenia práva na súde. Čas, kedy spotrebiteľ plní je významný na účely objektívnej premlčacej doby, nemožno ho bez ďalšieho spájať so začiatkom subjektívnej premlčacej doby len s poukazom na povinnosť poznať právo. Každý, a teda aj spotrebiteľ je povinný poznať právo, no žiadny spotrebiteľ nemá povinnosť vedieť právo aj aplikovať. Tvrdenie spotrebiteľa o skutočnosti, na základe ktorej sa dozvedel o vzniku bezdôvodného obohatenia však aj spotrebiteľ musí preukázať a súd v súvislosti s tým umožní dodávateľovi použiť jeho procesné prostriedky. Pri takom stanovovaní posudzovania začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby, vo vzťahu ku spotrebiteľom, pri bezdôvodnom obohacovaní sa veriteľov zo spotrebiteľských úverov, z akého vychádza súd prvej inštancie, by nikdy nemohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba od iného okamihu, ako objektívna premlčacia doba, čo oporu v § 107 ods. 1 OZ určite nemá. Ak Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1Cdo/238/2017 konštatuje, že na preukázanie úmyslu obchodníka nestačia samotné všeobecné skutočnosti o profesionálnom postavení, tak práve v intenciách záverov uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je samotným konaním žalovaného dokázaný priamy úmysel, bezdôvodne sa na môj úkor obohatiť, a to jeho konaním po uzatvorení vadnej zmluvy, prijatím každej jednej splátky, ktorú som zaplatil po splatení istiny. Teda nie v čase prípravy a podpisovania zmluvy, keď bezdôvodné obohatenie ešte neexistovalo, ale v čase prijímania jednotlivých splátok, na ktoré žalovaný nemal nárok. S poukazom na § 2 zák. č. 1/1993 Z. z., žalovaný ako profesionál v dobe, keď pripravil formulárovú zmluvu vedel, že ak do zmluvy neuvedie zákonom predpísané náležitosti tak, aby bola zmluva platnou, prípadne aby nebola bezúročnou a bezpoplatkovou, tak aj keď z toho nemusí vyplývať už priamo úmysel bezdôvodne sa obohatiť, vytvoril si žalovaný vedome stav, z ktorého budúce bezdôvodné obohatenie môže vzniknúť, a musel s tým byť uzrozumený. Ak pri posudzovaní úmyslu pri aplikácii desaťročnej objektívnej premlčacej doby je potrebné vychádzať z hmotnoprávnej úpravy trestného práva, tak pri dokazovaní tohto úmyslu je potrebné vychádzať z právnej úpravy a -14- 4Csp/39/2019
praxe trestného procesu. Priamym dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa obohacovať na úkor spotrebiteľa zo spotrebiteľských úverov by bolo priznanie takého úmyslu, čo však zrejme do úvahy neprichádza. Je preto potrebné vychádzať z právnej úpravy spotrebiteľských úverov z kvalifikácie veriteľa a predovšetkým z jeho konania. Podstata aplikácie desaťročnej premlčacej doby spočíva v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia
vadnej zmluvy ešte tento úmysel priamo nemusel mať. V každom prípade, prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie, sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. Obchodník, profesionál vedel, že mu bola platba vyplatená v rozpore so zákonom a napriek tomu si platbu ponechal. Chcel platbu prijať a prijal ju, vediac, že je to platba prevyšujúca spotrebiteľovi poskytnutú sumu, a nepatrí mu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, prípadne z dôvodu neplatnosti úverovej zmluvy. Objekítvna desaťročná premlčacia doba, na premlčanie bezdôvodného obohatenia preto začína plynúť prijatím každej takejto nedôvodne prijatej platby od momentu, keď ju veriteľ od spotrebiteľa prijal. Čo sa preto týka objektívnej desaťročnej premlčacej doby, tak konanie subjektu, ktorý dlhodobo a opakovane poskytuje spotrebiteľské úvery, na základe vadných zmlúv, sa nedá hodnotiť inak, ako úmyselné konanie vedúce k bezdôvodnému obohacovaniu sa tým, že nedáva svoje zmluvy do súladu so spotrebiteľským právom. Doba, počas ktorej žalovaný poskytuje úvery a ich množstvo, vylučujú inú možnosť, ako tú, že žalovaný sa na úkor spotrebiteľov obohacuje úmyselne a nejde o náhodné jednorazové nedbanlivostné zlyhanie. Je vylúčené, aby žalovaný, ako profesionál v poskytovaní úverov, nepoznal spotrebiteľské právo a prijímal platby nad spotrebiteľovi poskytnutú sumu pri neplatných úveroch, alebo nad istinu úveru pri bezúročných a bezpoplatkových úveroch. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že je to sám veriteľ, kto pripravuje takéto neplatné úverové zmluvy, alebo bezúročné a bezpoplatkové úvery. Len pre úplnosť dodávam, že ak by išlo u veriteľa aj o úžeru, tak tej sa možno dopustiť tiež len úmyselne. Nedá sa úžerníčiť z nedbanlivosti. Ďalším dôkazom o úmysle veriteľa bezdôvodne sa na úkor spotrebiteľa obohacovať, prijímaním platieb od spotrebiteľa po splatení spotrebiteľovi poskytnutej sumy, je prijímanie takýchto platieb, po splatení poskytnutej sumy v dobe, keď už veriteľovi je známa judikatúra k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a k neplatnosti spotrebiteľských zmlúv, a to nielen týkajúca sa iných podnikateľských subjektov, poskytujúcich spotrebiteľské úvery, ale aj vo veciach, v ktorých bol sám stranou takéhoto konania. Nemôžu byť preto žiadne rozumné pochybnosti o tom, že žalovaný sa na môj úkor obohatil úmyselne a preto na posúdenie premlčania nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia je potrebné aplikovať desaťročnú objektívnu premlčaciu dobu. Na podporu odvolania, poukazujem na najnovšie odvolacie rozhodnutia, ktoré mám k dispozícii. Z uznesenia Krajského súdu Prešov, sp. zn. 5Co/153/2018, zo 16.4.2019 vyberám: „Odvolací súd súhlasí s názorom žalobkyne, že úmysel žalovaného získať bezdôvodné obohatenie sa prejavil a naplnil jeho konaním keď prijal a ponechal si platby, ktoré boli vyplatené bez právneho dôvodu. Teda žalovaný vedel, že sú to platby prevyšujúce istinu z dôvodu bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Pravidlám formálnej logiky zodpovedá i názor žalobkyne, že znalosť dodávateľa o tom, že prijal platby v rozpore so zákonom teda úmyselne nemožno vyvrátiť a nie neexistujúcu znalosť žalobkyne ako spotrebiteľky. Skutočne u žalovaného ako obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon ako profesionál. Zákon poznať musí lebo to je jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od žalobkyne ako spotrebiteľky aj vie ako má s právom naložiť teda ho aj konkrétne aplikovať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno ohľadne zavinenia žalovaného vo forme úmyselného bezdôvodného obohatenia zároveň, že sa nárok premlčal v subjektívnej i v objektívnej premlčacej lehote, pričom na aplikáciu objektívnej premlčacej 10 ročnej lehoty nevidel relevanciu. S týmto názorom tak ako už odvolací súd uviedol vyššie nemožno súhlasiť.“ Z rozsudku Krajského súdu Prešov, sp. zn. 19Co/149/2018, z 30.5.2019 vyberám: odôvodnenie 16.: „Pokiaľ ide o plynutie objektívnej premlčacej doby, odvolací súd má za to, že žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad spotrebiteľom, ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov a pôžičiek nebankovým spôsobom, teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy -15- 4Csp/39/2019
vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V zmysle § 2 odsek 1 Zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky). Žalovaný ako nebankový subjekt má dlhodobo v predmete svojej činnosti aj poskytovanie úverov a teda jeho povinnosťou bolo poznať a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov. V čase uzatvorenia zmluvy už platila právna úprava upravujúca obligatórne náležitosti zmluvy, neprijateľné zmluvné podmienky, či ochranu spotrebiteľa.“ - odôvodnenie 17.: „Úmysel obchodníka získať na úkor spotrebiteľa bezdôvodné obohatenie je daný tým, že úverovú zmluvu uzatvára s cieľom získať odplatu vo forme úrokov, prípadne poplatkov. Zákon pritom obchodníkovi ukladá, čo má zmluva obsahovať,
aby transparentne informovala spotrebiteľa, k čomu sa spotrebiteľ zaväzuje. Obchodník vie, čo mu zákon ukladá. Vie, že zmluva musí obsahovať správne RPMN, čestné úroky a poplatky, atď., ale do zmluvy predpísané správne a úplné náležitostí nedá a nečestné úroky a poplatky sofistikovane zakrýva jednak ich rôznym rozčlenením v zmluve a jednak ich rozdelením aj do vedľajších dojednaní. Ako profesionál tak robí preto, že to tak chce urobiť, aj keď vie, že nekoná v súlade so zákonom. Vadné a neúplné zmluvy nechávali obchodníci spotrebiteľom podpisovať preto, aby ich od uzatvárania zmlúv neodradili pravdivými informáciami o percentuálnom vyjadrení RPMN, o skutočných úrokoch, poplatkoch, sankciách atď. Tak obchodníci dosahovali, že zmluvy vyzerali pred spotrebiteľmi naoko výhodnejšími ako v skutočnosti boli. Podstata aplikácie 10-ročnej premlčacej lehoty však spočíva v prvom rade v tom, že v dobe prijatia nezákonnej platby dodávateľ prijal platbu, o ktorej vedel, že ju získava na úkor spotrebiteľa ako bezdôvodné obohatenie, a to aj v prípade, ak by sa pripustilo, že v dobe uzatvorenia zmluvy ešte tento úmysel nemusel mať, čo je ale najmenej pravdepodobná možnosť. V každom prípade však prijatím platby tvoriacej bezdôvodné obohatenie sa úmysel dodávateľa získať bezdôvodné obohatenie prejavil a naplnil jeho konaním, keď prijal a ponechal si platbu, ktorá mu bola vyplatená bez právneho dôvodu. U obchodníka platí nevyvrátiteľná domnienka, že pozná zákon a ako profesionál zákon poznať musí, lebo je to jeden z jeho pracovných nástrojov a na rozdiel od spotrebiteľa aj vie, ako má s právom naložiť a teda či sa vedome a úmyselne rozhodne, že sa bude na úkor spotrebiteľa nezákonne prijímaním nedôvodných platieb obohacovať alebo nie“. K ochrane spotrebiteľa, ako slabšej strany ešte osobitne dávam do pozornosti rozsudok Krajského súdu Prešov, sp. zn. 3Co/43/2018, zo 7.6.2018, z ktorého vyberám: - odôvodnenie 43.: „Existuje preto obava, že nedôsledným výkladom zákonného termínu ,, dozvie“ sa, potiera rozdiel medzi objektívnou a subjektívnou dobou. Najzávažnejšie negatívne následky by nastali v prípade rozumovo menej vyspelých osôb, ktorým by sa nanútila povinnosť poznať aplikáciu práva bez ohľadu na úroveň ich mysle. (OGH 3Ob592/77 ,,Na slabomyseľnosť podľa § 879 Abs 2 Z 4 ABGB je potrebný menší stupeň slabosti mysle ako taký, ktorý má za následok nesvojprávnosť“. Inými slovami povedané, nemožno prikázať všetkým bez rozdielu úrovne mysle byť ,,advokátom“, aj keď ani u advokátov nemožno vylúčiť, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedia až s odstupom času po vykonaní plnenia. Relevanciu má teda to, od kedy sa dotknutá osoba dozvie, že plniť nemala a nie že plnila.“
- odôvodnenie 44: „Ako vyplýva z početných rozhodnutí súdov, pre začiatok plynutia subjektívnej doby je rozhodujúce poznanie skutkových okolností (ani nie tak právneho posúdenia ), no okolností nie zo zmluvy, ale okolností z porušenia práva, v danom prípade z bezdôvodného obohatenia (okolnosť, že došlo k porušeniu zákona, o výške bezdôvodného obohatenia a príčinnej súvislosti medzi prvými dvoma okolnosťami). Zdá sa teda, že nepostačujú pochybnosti, ale ,,dozvedenie“ sa o skutkových okolnostiach bezdôvodného obohatenia.“ - odôvodnenie 46.: „Úlohou súdu prvej inštancie v ďalšom konaní bude: - priznať princípu ochrany slabšej zmluvnej strany právnu silu ústavného princípu (Ústavní soud připomíná, že v jeho judikatuře již byla ochrana slabší smluvní strany shledána principem ústavněprávního významu, jímž se orgány veřejné moci mají v aplikační praxi povinnost řídit. Tento princip je obzvláště akcentován v oblasti právních vztahů specifického charakteru, jako jsou spotřebitelské smlouvy, vztahy vyplývající z pracovního, směnečného či nájemního práva, apod. [srov. např. nález sp. zn. II. ÚS 2164/10 ze dne 1. 11. 2011 (N 187/63 SbNU 171), usnesení sp. zn. III. ÚS 3436/12 ze dne 19. 3. 2013, dále např. nálezy sp. zn. I. ÚS 3512/11 ze dne 11. 11. 2013, sp. zn. III. ÚS 562/12 ze dne 24. 10. 2013 a sp. zn. II. ÚS 1774/14 ze dne 9. 12. 2014 (N 221/75 SbNU 485)]. -16- 4Csp/39/2019
Cílem je nahradit formální rovnost smluvních stran rovností materiální. Od vstupu České republiky do Evropské unie se zásada účinné ochrany spotřebitele promítá do českého právního řádu také prostřednictvím evropského práva, v němž jsou jejím právním základem ustanovení Smlouvy o fungování Evropské unie a článek 38 Listiny základních práv Evropské unie, prováděné celou řadou směrnic.“ Ochrana slabšej strany sa stáva ústavnoprávnym princípom. Žalobnému návrhu navrhol vyhovieť.
12) Zistený stav súd právne uzatvára:
13) Spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého
adresátom je spotrebiteľ alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa;1) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20190101> tým nie je dotknuté bezhotovostné poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2010/129/20190101> alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu.18b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20190101> Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský úver podľa osobitného predpisu,1a) <https:// www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20190101> niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu1b) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2010/129/20190101> a nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov1c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2010/129/20190101> týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje (§ 1 ods. 2 zákona číslo: 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
14) Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová „spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare (§ 9 ods. 1. zákona číslo: 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
15) Zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/> musí obsahovať tieto náležitosti: a)druh spotrebiteľského úveru, j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k)výšku, počet, a termíny splátok istiny, úrok a iných poplatkov (§ 9 ods. 2 písm. a, j, k/ zákona číslo: 129/2010 Z. z., o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov)
16) Poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a)zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2, písm. a/ až k/, r/ a y/ a § 10 ods. 1).
17) Podľa § 3 ods.1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
18) Podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. 19) Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo -17- 4Csp/39/2019
účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
20) Vstupom Slovenskej republiky do európskeho hospodárskeho a právneho systému boli do Občianskeho zákonníka zákonom č. 150/2004 Z.z. s účinnosťou od 1.4.2004 v piatej hlave začlenené ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách. Uvedená právna úprava má základ v smernici Rady č. 93/13/ EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.
21) Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom (§ 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka).
22) Ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom
je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva ( § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
23) Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
24) Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka).
25) Spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané (§ 53 ods. 1 Obačianskeho zákonníka).
26) Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah (§ 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka).
27) Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané (§ 53 ods. 3 Občianskeho zákonníka).
28) Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré a)má spotrebiteľ plniť a s ktorými sa nemal možnosť oboznámiť pred uzavretím zmluvy (§ 53 ods. 1 písm. a/Občianskeho zákonníka).
29) Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka).
30) Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon alebo osobitné predpisy na ochranu spotrebiteľa priznávajú, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie ( § 54 ods. 1 Občianskeho zlákonníka).
31) Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
32) Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, proti porušeniu práv a -18- 4Csp/39/2019
povinností ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva. Združenie sa môže na súde proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania a aby odstránil protiprávny stav, a to aj vtedy, ak takéto konanie porušiteľa poškodzuje záujmy spotrebiteľov, ktoré nie sú len jednoduchým súhrnom záujmov jednotlivých spotrebiteľov poškodených porušením spotrebiteľských práv, ale ide o konanie porušiteľa uplatňované voči všetkým spotrebiteľom (ďalej len „kolektívne záujmy spotrebiteľov“). Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
33) Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok (čl.6). Cieľ je garantovať vyššiu kvalitu života bežných ľudí (pozri napr. rozsudok Mostaza Claro bod 37 Asturcom bod 51).
34) Zmyslom ochrany spotrebiteľa je ochrana osôb, ktoré sa zúčastňujú na právnych vzťahoch trhového hospodárstva, avšak nie kvôli dosiahnutiu zisku. Charakteristickou črtou európskeho spotrebiteľského práva je ochrana slabšej zmluvnej strany a stieranie hranice medzi právom súkromným a verejným. Návrh zmluvy býva často pripravený na predtlačených tlačivách a spotrebiteľ nemá možnosť žiadnym spôsobom zmeniť ich obsah, nemôže vyjednávať a jedinou jeho alternatívnou je prijatie, respektíve odmietnutie návrhu. Význam spotrebiteľských zmlúv možno vidieť v rovine zvýšenej ochrany slabšieho prvku záväzkového vzťahu - spotrebiteľa a jeho práva.
35) Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to s ohľadom na okolnosti, za ktorých dochádza ku kontraktácii, s ohľadom na väčšiu profesionálnu skúsenosť predávajúceho, lepšiu znalosť práva a ľahšiu dostupnosť právnych služieb a konečne so zreteľom na možnosť stanovovať zmluvné podmienky jednostranne cestou formulárových zmlúv. Pre takéto vzťahy je charakteristické, že podnet ku zmluvnému jednaniu pochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený, pri kontraktácii je využívaný moment prekvapenia a neskúsenosti spotrebiteľa. Spoločným znakom tejto novej kogentnej právnej úpravy je teda snaha cestou práva vyrovnať túto faktickú nerovnosť, a to formou obmedzenia autonómie vôle.
36) Podľa ustanovenia čl. 3 ods. 2 Smernice rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, podmienka sa nepovažuje za individuálne dohodnutú, ak bola navrhnutá vopred a spotrebiteľ preto nebol schopný ovplyvniť podstatu podmienky, najmä v súvislosti s predbežne formulovanou štandardnou zmluvou. Skutočnosť, že určité aspekty podmienky alebo jedna konkrétna podmienka boli individuálne dohodnuté, nevylučuje uplatňovanie tohto článku na zvyšok zmluvy, ak celkové hodnotenie zmluvy naznačuje, že aj napriek tomu ide o predbežne formulovanú štandardnú zmluvu. Keď predajca alebo dodávateľ vznesie námietku, že štandardná podmienka bola individuálne dohodnutá, musí o tom podať dôkaz.
37) Podľa ustanovenia čl. 3 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa môžu považovať za nekalé.
38) Podľa ustanovenia čl. 5 Smernice Rady č. 93/13 EHS z 5. apríla 1993, v prípade zmlúv, kde sú všetky alebo niektoré podmienky ponúkané spotrebiteľovi v písomnej forme, musia byť vždy tieto podmienky vypracované v jednoduchom zrozumiteľnom jazyku. Kde existuje pochybnosť o zmysle podmienky, prednosť má interpretácia priaznivejšia pre spotrebiteľa. Toto pravidlo interpretácie neplatí v súvislosti s postupmi stanovenými v článku 7.
39) Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993, členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva, neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby -19- 4Csp/39/2019
zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok.
40) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať ( § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka ).
41) Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu ( § 456 Občianskeho zákonníka ).
42) Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
43) Podľa § 19 písm. d) CSP, popri všeobecnom súde žalovaného je na konanie miestne príslušný aj súd, v ktorého obvode má adresu trvalého pobytu žalobca, ktorý je spotrebiteľom, ak ide o spotrebiteľský spor alebo o konanie v sporoch týkajúcich sa spotrebiteľského rozhodcovského konania.
44) Podľa § 132 ods. 1 CSP, v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.
45) Podľa § 187 ods. 1, ods. 2 CSP, za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov. Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd.
46) Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
47) Podľa § 215 ods.1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.
48) Podľa § 290 CSP, spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. 49) Podľa § 298 ods. 1 CSP, súd môže v rozsudku, ktorý sa týka spotrebiteľského sporu, aj bez návrhu vysloviť, že určitá zmluvná podmienka používaná dodávateľom v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou je neprijateľná; v takom prípade súd uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 50) Podľa § 298 ods.2 CSP, ak súd určil niektorú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou za neplatnú z dôvodu neprijateľnosti takej zmluvnej podmienky, nepriznal plnenie dodávateľovi z dôvodu takej zmluvnej podmienky alebo mu na základe takej zmluvnej podmienky uložil povinnosť vydať spotrebiteľovi bezdôvodné obohatenie, nahradiť škodu alebo zaplatiť primerané finančné zadosťučinenie, súd aj bez návrhu výslovne uvedie vo výroku rozsudku znenie tejto zmluvnej podmienky, ako bolo dohodnuté v spotrebiteľskej zmluve alebo v iných zmluvných dokumentoch súvisiacich so spotrebiteľskou zmluvou. 51) Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý žalobcom túto -20- 4Csp/39/2019
charakteristiku spĺňa. Zmluvné dojednania úveru, žalobkyňa ovplyvniť nemohla, nakoľko boli pripravené už vopred pre veľký počet spotrebiteľov. Žalovaný má v predmete svojej činnosti poskytovanie úverov a v konaní nebolo tvrdené a ani preukázané, aby bol žalobcovi poskytnutý úver za účelom výkonu zamestnania, povolania alebo podnikania. Všetky režimy a opatrenia určené na ochranu spotrebiteľov platia bez ohľadu na typ štandardnej formulárovej zmluvy, a teda platia aj vo vzťahu k úverom ako tzv. absolútnym obchodnoprávnym vzťahom. Spotrebiteľské vzťahy, teda zmluvy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi spadajú pod ochranu § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého je neprípustné dojednať so spotrebiteľom nevýhodnejšie ustanovenie zmluvy, ako upravuje Občiansky zákonník.
52) Právny vzťah účastníkov konania súd posúdil podľa noriem spotrebiteľského práva, a to podľa osobitného právneho predpisu zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o ochrane spotrebiteľa a všeobecného právneho predpisu Občianskeho zákonníka,, súd sa vôbec nestotožnil s argumentáciou žalovanej strany, ktorá zmluvný vzťah odvodzoval od noriem obchodného práva.
53) V prejednávanom prípade ide o spotrebiteľský spor v zmysle jeho definície podľa § 290 CSP, teda spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy, resp. súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Určenie neprijateľnosti zmluvných podmienok a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré požadovala žalobkyňa má právny základ v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, na základe ktorej si strany poskytli finančné plnenia.
54) Žalobkyňa vymedzila žalobu tak, že došlo k porušeniu konkrétnych práv žalobkyne ako spotrebiteľky tým, že titulom Zmluvy o splátkovom úvere č. 5041215078 žalovaná jej mala poskytnúť úver 2300,00 eur (bod 1 odôvodnenia) žalovanej zaplatila 2 572,87 eura, zmluva obsahuje nesprávny údaj o celkovej výške poskytnutého spotrebiteľského úveru, ktorý je v zmluve uvedený vo výške 2300,00 eura, avšak žalovaná skutočne poskytla úver vo výške 2 221,00 eur (2300 - 79 spracovateľský poplatok), správna RPMN je 22,98 % ( bod 7 odôvodnenia), zmluva neobsahuje náležitosti § 9 ods. 2 pís. g/,j/,k/ZoSÚ,
taktiež neobsahuje správy údaj o RPMN, predmetný úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b/a d/ ZoSÚ), bezdôvodné obohatenie vymedzila vo výške rozdielu medzi vykonanými platbami 2 572,87 eura a výškou poskytnutého úveru 2 221,00 eura, vo výške 351,87 eura (2572,87
- 2221,00), zmluva má formulárový charakter, inak žalovaná neposkytla reálne plnenie za uvedené poplatky, nakoľko ako súčasť formulára neboli individuálne dojednané a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných stran v neprospech žalobkyne ako spotrebiteľa, preto predstavujú podľa podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka neprijateľnú podmienku, pretože zo zmluvy nie je možné zistiť, o aké plnenia a akého účelu ide. Zmluvné podmienky musia byť v každom prípade posúdené z hľadiska ich prípadnej nekalej povahy, ak by sa malo konštatovať, že nie sú formulované jasne a zrozumiteľne, pretože úver je odplatným právnym úkonom a odplatu pri úvere predstavujú za hlavný predmet plnenia úroky, so synamomami cena úveru, odplata za úver, zároveň vzniká otázka čo je v predmetnej veci cenou úveru, keď žalobkyňa ako spotrebiteľ má platiť úrok za poskytnutie úveru, ďalej poplatok za správu úveru, ako aj spracovateľský poplatok, predsa úrok je forma poplatku za poskytnutie úveru. Vo veci nie je zrejme aký je účel delenia platby za poskytnutie úveru na úrok a poplatok, ide o nekalú obchodnú praktiku, ako optický znížiť percentuálne ročne vyjadrenie ceny úveru.. Vo veci je zrozumiteľná len odplata za poskytnutie úveru, vyjadrená ročným úrokom.
55) Z pohľadu žalobného návrhu - vydania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok súd prvej inštancie prihliadol na stranami prezentovanú argumentáciu (bod. 10,11 odôvodnenia), námietku premlčania a skutočnosť kedy sa žalobkyňa dozvedela, že na jej úkor sa žalovaná strana obohatila osvojil si dôkaz od združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, predložené prehlásenie zo 4.3. 2019 (žalobný návrh doručený súdu 24.4.2019) ( bod 8 odôvodnenia) a za daného stavu neobstojí námietka premlčania prezentovaná žalovanou stranou (bod 10 odôvodnenia), súd prijal argumentáciu žalobkyne (bod 11 odôvodnenia -...objektívna premlčacia doba plynie pri bezdôvodnom obohatení od naplnenia skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia. Subjektívna premlčacia doba plynie od vtedy, kedy ten, -21- 4Csp/39/2019
na úkor koho bolo bezdôvodné obohatenie získané, skutočne zistí, že môže podať žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia, a to bez ohľadu na to, že sa o tom mohol dozvedieť skôr. V spotrebiteľských veciach tak ide o získanie vedomosti o tom, že spotrebiteľ nemal platiť, nie o tom, že platil. Za rozhodujúci pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby pre uplatnenie práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 107 ods. 1 OZ treba považovať deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o tom, že na jeho úkor došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto ho získal; nie je pritom rozhodujúce, že oprávnený mal možnosť dozvedieť sa potrebné skutočnosti už skôr (rozsudok NS SR, sp. zn. 3 Cdo 145/2004). Inak povedané, pre začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje skutočná (preukázaná), nielen predpokladaná vedomosť oprávneného. Vedomosť je stav mysle, keď si človek niečo uvedomuje, pozná a chápe, čo je závislé na individuálnych schopnostiach a danostiach toho ktorého jedinca, je to výsledok poznávacieho procesu, ako myšlienkovej činnosti, nie len objektívnej existencie javu. Žalobca uviedol: ja som nevedel, že platby, ktoré odo mňa žalovaný prijal nad výšku istiny, odo mňa prijíma protizákonne. Žil som v omyle, že žalovaný tieto platby prijíma v súlade so zákonom a tento omyl spôsobil žalovaný porušením spotrebiteľského práva, pričom ja som veril tomu, že pri poskytovaní úveru postupuje s náležitou odbornou starostlivosťou, bezo zbytku podľa zákona. Až od združenia na ochranu spotrebiteľov som sa dozvedel, že žalovaný odo mňa prijal platby v rozpore so zákonom a že mi predložil na podpis formulárovú spotrebiteľskú zmluvu, ktorá v rozpore so zákonom vytvárala dojem, že na platby, na ktoré podľa zákona právo nemal, právo má), súd prijal predloženú listinu združenia a tým aj skutočnosť kedy sa žalobkyňa dozvedela na uplatnenie práva. Preto výrokom rozsudku vyslovil číslo I., že žalovaná je povinná vydať žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške 351,87 eura, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 351,87 eura od 27.9.2019 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
56) Súd dáva do pozornosti stranám sporu, že predmet sporu ma spotrebiteľský charakter, preto ani rozsiahla argumentácia žalovanej nevyvrátila dôvodnosť podanej žaloby ani v otázke neprijateľnosti zmluvných podmienok, ktoré žalobkyňa uplatnila súčasne s vydaním bezdôvodného obohatenia. Preto v súlade s tým, súd vo výroku číslo II. určil, že zmluvné podmienky uvedené v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 1, časti II. Poplatky, v znení "Spracovateľský poplatok 79,00 eur jednorazovo, Poplatok za správu úveru 2.99 eur mesačne" sú neprijateľné, ďalej vo výroku číslo III.
určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 2, časti II. Poplatky, v znení "Poplatok za upomienku je vo výške 25 eur za každú vystavenú upomienku". je neprijateľná a výrokom číslo IV. určil, že zmluvná podmienka uvedená v Zmluve o splátkovom úvere č. 5041215078 z 18.4.2013, v bode 7, časti III. Záverečné ustanovenia v znení "Zmluvné strany sa dohodli, že ich vzájomné právne vzťahy sa budú podľa § 262 Obchodného zákonníka spravovať podľa príslušných ustanovení Obchodného zákonníka". je neprijateľná. Vo veci ide o spotrebiteľský úver preto súd považoval za potrebné vysloviť neprijateľnosť podmienok, nakoľko tieto sú formulárového charakteru, tieto sú na ťarchu žalobkyne a prospech žalovanej, pričom bez povšimnutia nemôže zostať skutočnosť, je všeobecne známe, že žalovaná v rámci povoleného predmetu činnosti poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Vzhľadom na vyššie uvedené je žalovaná povinná pri vykonávaní uvedenej činnosti postupovať s náležitou odbornou starostlivosťou pri dodržaní všeobecne záväzných právnych noriem a v súlade s dobrými mravmi, pričom predmetná zmluva o splátkovom úvere vytvára opak, teda preukazuje dôvodnosť takto podaného žalobného návrhu.
57) Súd postupom podľa § 298 ods. 1 CSP určil neprijateľnosť uvedených zmluvných podmienok, pretože zakladajú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných stran v neprospech spotrebiteľa a neboli stranami individuálne dohodnuté. Žalobkyňa pred podpisojm zmluvy nemala možnosť vylúčiť túto časť textu zo zmluvy. Taktiež námietku žalovanej o neprípustnosti žalobného návrhu (vydanie bezdôvodného obohatenia a neprijateľnosti podmienok) súd neprijal, pretože
-22- 4Csp/39/2019
výsledok tohto konania môže pre stranu založiť právo (napr. zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia).
58) Preto vo veci bolo potrebné rozhodnúť ako je vyššie uvedené.
59) Okrem toho v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka súd priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 351,87 eura od 27.9.2019 do zaplatenia , spôsobom ako je vyššie uvedené (výrok 1 rozsudku - dňom nasledujúcim po doručení žalobného návrhu).
60) O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. CSP, podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, preto vo vzťahu k predmetu konania vyslovil, že priznáva žalobcovi náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanej strane v rozsahu 100 % na účet právneho zástupcu žalobcu, o výške ktorých súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.
61) Žalobca je od platenia súdneho poplatku vecne oslobodený podľa zákona č. 71/1992 Zb., o súdnych poplatkoch v znení neskorších predpisov § 4 ods. 2, písm. u/, preto postupom podľa § 2 ods. 2 poplatková povinnosť prechádza na žalovanú stranu, preto súd prvej inštancie podľa toho istého ustanovenia položky 1, písm. a/ sadzobníka súdnych poplatkov uložil žalovanej strane povinnosť zaplatiť súdny poplatok zo žalobného návrhu v sume 21,00 eura na účet Okresného súdu Svidník do 3 dní od právoplatnosti rozsudku platobným predpisom.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní odo dňa doručenia písomného vyhotovenia rozsudku, prostredníctvom Okresného súdu Svidník, Sovietskych hrdinov 200/35, 089 01 Svidník na Krajský súd Prešov a to písomne v dvoch vyhotoveniach.
Podľa § 355 ods. 1 Civilného sporového poriadku, proti rozsudku súdu prvej inštancie je prípustné odvolanie, ak to zákon nevylučuje.
Podľa § 356 Civilného sporového poriadku, odvolanie nie je prípustné proti rozsudku: a)vydanému na základe uznania nároku alebo vzdania sa nároku okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli splnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia, b)pre zmeškania okrem prípadov odvolania podaného z dôvodu, že neboli slnené podmienky na vydanie takého rozhodnutia.
Podľa § 358 Civilného sporového poriadku odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
Podľa § 359 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Podľa § 360 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie môže podať intervenient, ak tvorí so stranou podľa § 359 nerozlučné spoločenstvom podľa § 77.
Podľa § 362 ods.1 Civilného sporového poriadku, odvolanie sa podáva v lehote 15 dni od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeru, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 Civilného sporového poriadku, rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
-22- 4Csp/39/2019
Podľa § 365 ods. 1 Civilného sporového poriadku odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b)súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c)rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d)konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f)súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g)zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo, h)rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
Podľa § 365 ods. 2 Civilného sporového poriadku odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 Civilného sporového poriadku odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 Civilného sporového poriadku prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a)sa týkajú procesných podmienok, b)sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c)má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo, d)ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Podľa § 368 Civilného sporového poriadku osoba oprávnená podať odvolanie sa môže odvolania vzdať. Vzdať sa odvolania možno len voči súdu, a to až po vyhlásení rozhodnutia. Podľa § 369 ods. 1 Civilného sporového poriadku dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova.
Podľa § 226 Civilného sporového poriadku právoplatnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia, ktorá spôsobuje záväznosť a zásadnú nezmeniteľnosť rozhodnutia.
Podľa § 232 ods. 1 Civilného sporového poriadku vykonateľnosť je vlastnosť súdneho rozhodnutia ukladajúceho povinnosť plniť, ktorá spočíva v možnosti jeho priamej a bezprostrednej vynútiteľnosti zákonnými prostriedkami.