Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sa/6/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach sudcom JUDr. Pavlom Tkáčom, v právnej veci žalobcu: Q. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť F. R. E., trvale bytom F. R. E., toho času umiestneného v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, Sečovce, zastúpeného JUDr. Ivetou Rajtákovou, advokátkou, so sídlom kancelárie v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom v Nových Zámkoch, Bitúnková 8, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.: PPZ-HCP-BA12-11-012/2020-AV, zo dňa 08.02.2020, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Prezídia Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky č.: PPZ-HCP-BA12-11-012/2020-AV, zo dňa 08.02.2020 týkajúce sa žalobcu: Q. B., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti F. R.Á. E., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach.

II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca Q. B., nar. XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti F. R. E., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia cudzincov v Sečovciach bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.

III. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č.: PPZ-HCP-BA12-11-012/2020-AV zo dňa 08.02.2020 na základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení vydaného dňa 08.02.2020 Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky pod č. : PPZ-HCP-BA12-11-008/2020-AV podľa o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (v ďalšom texte aj: „zákon o pobyte cudzincov,“ resp. „ZoPC“) zaistil dňom 08.02.2020 účastníka konania: Q. B., nar. 27.06.1976, štátna príslušnosť: F. R. E., bez cestovného dokladu a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce (v ďalšom texte aj: „ÚPZC Sečovce“). Podľa zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.08.2020.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol dňa 07.02.2020 o 01:15 hod. v Komárne kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Komárno, pričom svoju totožnosť hodnoverným spôsobom nevedel preukázať. Z tohto dôvodu bol zaistený podľa o Policajnom zbore a následne správny orgán začal konanie vo veci jeho administratívneho vyhostenia podľa zákona o pobyte cudzincov, pretože na území Slovenskej republiky sa zdržiaval neoprávnene. Dňa 08.02.2020 bolo účastníkovi konania vydané

rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení z dôvodu neoprávneného pobytu na území SR, s tým, že v tomto rozhodnutí nebola uvedená krajina, do ktorej bude vyhostený a ani mu nebola určená lehota na vycestovanie. Zároveň správny orgán v predmetnom rozhodnutí vylúčil jeho odkladný účinok, čo odôvodnil všeobecným záujmom ako aj hroziacim nebezpečenstvom, že odkladom výkonu rozhodnutia bude ohrozený verejný poriadok. Rozhodnutie o vyhostení sa jeho doručením stalo vykonateľným. Vo vzťahu k prípadným alternatívam k zaisteniu (v zmysle § 89 zákona o pobyte cudzincov) žalovaný uviedol, že z vyjadrení účastníka konania v zápisnici vedenej pod č. PPZ-HCP-BA12-11-007/2020-AV je nepochybne preukázané, že účastník konania by zákonom stanovené podmienky nevedel splniť, pretože na území SR nemá zabezpečené ubytovanie a nemá ani žiadne finančné prostriedky na zabezpečenie svojho pobytu. Vo vzťahu k stanoveniu dĺžky doby zaistenia uviedol, že túto stanovuje na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.08.2020 a počas jej plynutia správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Táto doba sa presne nedá určiť, môže sa však skrátiť, jej dĺžky však závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. V prípade účastníka konania pôjde predovšetkým o konanie za účelom zistenia jeho skutočného mena, priezviska, dátumu narodenia, ako aj štátnej príslušnosti a taktiež budú vykonané všetky potrebné lustrácie v príslušných evidenciách policajného zboru. Bude oslovené aj veľvyslanectvo domovskej krajiny ako aj iné autority a úrady v domovskej krajine účastníka konania. V spolupráci s ÚPZC Sečovce budú vykonávané všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR a bude zabezpečované aj pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. Ďalej sa bude zabezpečovať materiálne, ako aj personálne zabezpečenie jeho prepravy a doba zaistenia z pohľadu správneho orgánu je priamo úmerná aj dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do jeho domovskej krajiny. Záverom správny orgán konštatoval, že vzhľadom k prebiehajúcemu konaniu o vyhostení, ktoré stále trvá, je zaistenie účastníka konania v súlade s článkom 5 ods.1, písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, pretože zaistenie pre účely administratívneho vyhostenia podľa názoru žalovaného je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o jej vyhostení.

3. Z rozhodnutia o zaistení ďalej vyplýva, že žalovaný rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP-BA12-11-008/2020-AV zo dňa 08.02.2020 podľa § 77 zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení cudzinca (žalobcu) podľa § 82 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostil žalobcu, ktorému podľa § 77 ods.1 označeného zákona s poukazom na § 82 ods.3 písm.b) zákona o pobyte cudzincov uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie členských štátov na dobu jedného roka s tým, že podľa § 82 ods.9 písm.a) lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. Podľa § 83 ods.2 písm.b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie z dôvodu, že štátneho príslušníka tretej krajiny možno zaistiť podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov.

4. Žalobca sa správnou žalobou z 19.02.2020 podanou prostredníctvom právneho zástupcu domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 08.02.2020 č. PPZ-HCP-BA12-11-012/2020-AV o jeho zaistení a zároveň žiadal, aby správny súd nariadil jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Žiadal priznať plnú náhradu trov konania. Žalobu odôvodnil tým, že žalobou napadnuté rozhodnutie je nezákonné, pretože vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie orgánu verejnej správy je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov a došlo aj k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia (dôvody uvedené v , a ). Žalobca ďalej tvrdil, že existuje nesúlad medzi výrokom napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnením. Účastník konania bol zaistený na účel výkonu administratívneho vyhostenia, pričom správny orgán v odôvodnení zrozumiteľne a zreteľne uvádza, že až v budúcnosti bude vykonávať úkony, smerujúce k zisteniu, či účastník konania je vyhostiteľný. Je teda zrejmé, že vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, na ktoré sa napadnuté rozhodnutie odvoláva, bolo účelovým postupom správneho orgánu, ktorého jediným cieľom bolo zabezpečenie podkladu pre vydanie rozhodnutia o zaistení podľa zákona o pobyte cudzincov. Rovnako účelovým a nezdôvodneným bolo odňatie odkladného účinku vo vzťahu k rozhodnutiu o administratívnom vyhostení, keďže z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je možné zistiť, v čom spočíva naliehavý účinok. Žalobca ďalej zdôraznil, že z rozhodovacej praxe správnych súdov vo veciach zaistenia vyplýva, že zákonnosť zaistenia nemožno posudzovať oddelene od účelu, na ktorý má zaistenie slúžiť. Nemožno preto považovať žalobou napadnuté rozhodnutie správneho orgánu o zaistení žalobcu za zákonné. Správny orgán vydal

rozhodnutie o zaistení na účel výkonu vyhostenia v štádiu, keď nie je zrejmé, či je účastník konania vyhostiteľný. Dokazovanie tejto skutočnosti malo predchádzať vydaniu rozhodnutia o administratívnom vyhostení účastníka konania, čo sa však v danej veci nestalo. Naviac odkladný účinok odvolania proti rozhodnutiu o administratívnom vyhostení správny orgán vylúčil bez toho, aby identifikoval naliehavý všeobecný záujem, ktorý si vyžaduje takýto postup. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení obsahuje všeobecné konštatovanie o existencii takéhoto záujmu a o tom, že zmyslom vylúčenia odkladného účinku je predísť ďalšiemu protiprávnemu konaniu účastníka, pričom ako je zrejmé, protiprávnym konaním, ktorého sa mal účastník konania dopustiť, je samotná existencia dôvodu na administratívne vyhostenie, teda neoprávnený pobyt na území SR. Napriek tomu, že správny orgán sa odvolal na Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES, napadnuté rozhodnutie je s touto smernicou v rozpore (čl. 7), keďže vylúčenie možnosti stanoviť lehotu na dobrovoľný odchod musí byť založené na konkrétnom dôvode uvedenom v čl. 7 ods.4 smernice. Žiaden takýto dôvod však u žalobcu zistený nebol. Ďalej žalobca tvrdil, že je zraniteľnou osobou podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, pretože trpí kardiovaskulárnymi zdravotnými problémami. Podľa príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov (§ 88 ods.8 druhá veta) zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade, a čo najkratší čas.

5. Žalovaný vo vyjadrení z 26.02.2020 k správnej žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a rozhodnutie o zaistení v plnom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že zástupca žalobcu sa v podanej správnej žalobe vo veľkej miere zaoberá účelnosťou a efektívnosťou zaistenia žalobcu. K tomuto uviedol, že žalobca bol zaistený preskúmavaným rozhodnutím s tým, že doba zaistenia bola stanovená do 06.08.2020, a teda je jasne preukázané, že zaistením cudzinca žalovaný smeruje k naplneniu účelu zaistenia, ktorým je jeho reálne vyhostenie z územia SR. Zdôraznil, že žalobca bol zadržaný vo vozidle prevádzačov a týmto svojim úmyselným konaním porušil niekoľko zákonných noriem platných na území SR. Na základe uvedeného preto v žiadnom prípade nemôže ísť zo strany správneho orgánu o nesprávne právne posúdenie veci. Aj skutkový stav bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne a zákonom stanovené sankcie. V prípade, ak žalobca na území SR nerešpektuje platné zákony, musí niesť za ich porušenie zodpovednosť a správny orgán je oprávnený uplatniť zákonom stanovené opatrenia a sankcie. Vo vzťahu k dobe zaistenia žalovaný vo vyjadrení uviedol, že ide o hraničný termín, pričom tak, ako to vyplýva z príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov je dĺžka doby zaistenia stanovená na čas nevyhnutne potrebný. Žalovaný má zákonnú povinnosť po celý čas doby zaistenia skúmať, či účel zaistenia trvá. Ako neefektívnu žalovaný hodnotil možnosť vydávať väčšieho množstva rozhodnutí o zaistení s určením kratšej doby zaistenia, pretože takýto postup by viedol k nadmernému zaťažovaniu správnych orgánov, ako aj súdov, ktoré o daných veciach rozhodujú. Na základe týchto skutočností žalovaný zhodnotil, že preskúmavané rozhodnutie je plne v súlade s príslušnými zákonmi a inými právnymi predpismi, a teda zaistenie žalobcu je legitímne.

6. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného o zaistení žalobcu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 09.03.2020 dospel k záveru, že podaná žaloba je dôvodná.

7. Podľa o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.

8. Podľa § 88 ods.4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.

9. Podľa § 82 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.

10. Podľa § 89 ods.1 písm.a) a písm.b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku.

11. Podľa § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

12. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

13. Podľa článku 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom, zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.

14. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.

15. Podľa čl. 15 ods.1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.

16. Podľa , nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.

17. Podľa - Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

18. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

19. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

20. Predmetom súdneho prieskumu v tomto súdnom preskúmavacom konaní bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-11-012/2020-AV z 08.02.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 06.08.2020 (§ 88 ods.4 ZoPC) s tým, že ho umiestnil v ÚPZC Sečovce.

21. Rozhodnutím o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu č. PPZ-HCP- BA12-11-008/2020-AV z 08.02.2020 žalovaný v zmysle § 82 ods.1 písm.b) ZoPC administratívne vyhostil žalobcu podľa § 77 ods.1 ZoPC. Zároveň žalobcovi podľa § 77 ods.1 ZoPC s poukazom na § 82 ods.3 písm.b) ZoPC uložil zákaz vstupu na územie SR a na územie všetkých členských štátov na dobu jedného (1) roka s tým, že lehota zákazu vstupu začína plynúť dňom vykonania administratívneho vyhostenia. V zmysle § 83 ods.2 písm.b) ZoPC policajný útvar neurčil v rozhodnutí o administratívnom vyhostení lehotu na vycestovanie z dôvodu, že možno štátneho príslušníka tretej krajiny zaistiť podľa § 88 ZoPC. Krajina, kam má byť žalobca administratívne vyhostený týmto rozhodnutím určená nebola.

22. Z vyššie uvedených citácií zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že podľa § 88 ods.1 písm.b) je policajt oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. V nadväznosti na to základným predpokladom zaistenia žalobcu podľa označeného zákonného ustanovenia je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uložení trestu vyhostenia v rámci trestného konania. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalobca bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm.b) ZoPC. Podkladom pre zaistenia žalobcu v danej veci je existencia vykonateľného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu zo dňa 08.02.2020. Účelom zaistenia žalobcu v zmysle citovaného ustanovenia je tak realizácia jeho administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.

23. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.

24. Na danú požiadavku reflektuje rozhodovacia prax Najvyššieho súdu SR, v zmysle ktorej logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený, a preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potencionálne možný (napr. rozsudok sp. zn. zo dňa 27.04.2011). Najvyšší súd SR ako aj Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach uviedli, že medzi zaistením a jeho účelom, t.j. konaním o odsune, vyhostení a pod., je nepopierateľná nadväznosť, a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o oddelených konaniach bez vzájomných súvislostí a dôsledkov. V zmysle rozhodovacej praxe kasačného súdu je preto povinnosťou správneho súdu zaoberajúceho sa rozhodnutím správneho orgánu o zaistení preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky, alebo či účel zaistenia naďalej trvá.

25. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 19.10.2010 je limitom zaistenia práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods.1 písm.f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené : „....vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. (...) Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní a zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore“. Rovnako v zmysle nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. z 09.10.2013 správny orgán je pri rozhodovaní o zaistení cudzinca povinný prihliadať i na prekážky výkonu administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia cudzinca, pokiaľ sú také prekážky v čase rozhodovania o zaistení zrejmé alebo sú správnemu orgánu známe, alebo vyšli v konaní najavo. V zmysle § 40 Správneho poriadku je povinnosťou správneho orgánu predbežne posúdiť, či ním zistené alebo najavo vyjdené skutočnosti zakladajú takúto prekážku a či je výkon administratívneho vyhostenia, trestu vyhostenia, prevozu alebo vrátenia aspoň potencionálne možný.

26. Správny súd dodáva, že pri posudzovaní reálnosti vyhostenia nič nemení na tom, že v samotnom rozhodnutí, ktorým bolo žalobcovi uložené administratívne vyhostenie nie je uvedená krajina kam má byť žalobca vyhostený. Samotný žalovaný v odôvodnení stanovenej dĺžky doby zaistenia uvádza, že bude dopytované aj veľvyslanectvo domovskej krajiny žalobcu - F., ako aj to, že: „doba zaistenia je z pohľadu správneho orgánu priamo úmerná dobe potrebnej k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do domovskej krajiny.“ Žalovaný tak v tomto rozhodnutí predpokladal, že žalobca po overení totožnosti a vybavení náhradných cestovných dokladov bude vyhostený z územia SR do F.E. R. E., ktorá je jeho domovskou krajinou. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia však nevyplýva, aby žalovaný zisťoval a vyhodnocoval podmienky v krajine pôvodu žalobcu, resp. ako sám uvádza, že v prípade, ak by žalobca nebol vyhostený do F., aby vyhodnocoval, aké sú podmienky v krajine, ktorá by bola vôbec ochotná prijať žalobcu, resp. ako sa v danej krajine (t.j. odlišnej od domovskej) aplikuje princíp non-refoulement. Možno preto akceptovať žalobnú námietku nenaplnenia účelu zaistenia žalobcu, keďže jeho vyhostenie do krajiny pôvodu, resp. do krajiny v ktorých dochádza k porušeniu medzinárodného princípu non-refoulement by došlo aj k porušeniu článku 3 Dohovoru. Je pritom nepochybné, že v krajine pôvodu žalobcu prebieha ozbrojený konflikt, čím existujú prekážky jeho reálneho vyhostenia do tejto krajiny. Vzhľadom na súčasnú geopolitickú situáciu pri posudzovaní štátnych príslušníkov F., pokiaľ ide o účelnosť ich zaistenia, možno uzavrieť, že ide o tzv. „nevyhostiteľných cudzincov“, ktorých zaistenie je pre neefektívnosť a neúčelnosť v rozpore s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru.

27. Ohľadne stanovenej doby zaistenia žalovaný uviedol, že počas tejto doby správny orgán vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobcu z územia SR, môže sa aj skrátiť a jej presná dĺžka sa nedá určiť, budú vykonané lustrácie v príslušných evidenciách policajného zboru, bude sa zisťovať jeho skutočné meno, priezvisko, dátumu narodenia a štátna príslušnosť a bude taktiež dopytované veľvyslanectvo domovskej krajiny a iné autority v jeho domovskej krajine a v spolupráci s ÚPZC Sečovce sa budú vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k jeho vyhosteniu do domovskej krajiny a bude sa zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. V tej súvislosti správny súd poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. z 05.04.2016 v zmysle ktorého „Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. Na tomto mieste odvolací súd považuje za potrebné upozorniť na skutočnosť, že v samotnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení nie je uvedené, kam má byť navrhovateľ vyhostený (krajina pôvodu alebo tretia krajina - § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov). Rovnako tento údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. (...) Nakoľko v rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení určenie krajiny, kam má byť navrhovateľ vyhostený, absentuje, logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť, a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného, je z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné.“

28. Správny súd preto k otázke stanovenia maximálnej dĺžky zaistenia poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). Správna úvaha žalovaného týkajúca sa stanovenia doby zaistenia však vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“. Stanovenú dobu zaistenia nemožno posudzovať nezávisle od posudzovania účelnosti zaistenia rozvedenej vyššie a obzvlášť v prípade, keď žalovaný pristúpil k využitiu maximálnej dĺžky doby zaistenia. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu nie je konkretizovaná krajina, kam má byť žalobca vyhostený, nie je zrejmé, na akom základe dospel žalovaný k stanoveniu dĺžky doby zaistenia. V prípade štátnych príslušníkov F. je všeobecne známe, že SR nevyhosťuje týchto štátnych príslušníkov do domovskej krajiny z dôvodu bezpečnostnej situácie v krajine, pričom súdu nie je známy prípad, aby títo boli vyhosťovaní na územie inej tretej krajiny, ktorá by bola ich ochotná prijať. Žalovaný vôbec neuviedol z čoho konkrétne vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia a ani nešpecifikoval, ohľadne čoho bude dopytované veľvyslanectvo domovskej krajiny, pričom uznáva, že touto krajinou je F.. Rovnako nešpecifikuje aká konkrétna doba na vybavenie náhradného cestovného dokladu je nevyhnutná v prípade štátnych príslušníkov F. (a neuvádza ani, z akých konkrétnych poznatkov vychádza pri stanovení nevyhnutnej doby na ich zabezpečenie, resp., či takýto postup v prípade štátneho príslušníka F. je vôbec možný). Naviac sa žalovaný v odôvodnení dĺžku doby zaistenia odôvodnil aj tým, že počas tejto doby prebehne konanie za účelom zistenia skutočného mena, priezviska a dáta narodenia, ako aj štátnej príslušnosti žalobcu, a to napriek tomu, že z rozhodnutia o vyhostení a ani z obsahu administratívneho spisu nevyplýva, že o identite žalobcu v konaní pred správnym orgánom v predchádzajúcom konaní vznikla pochybnosť. Žalovaný dobu zaistenia podľa názoru súdu stanovil paušálne, s využitím zákonom jej maximálnej dĺžky a stanovenú dĺžku doby zaistenia neodôvodnil na individuálnom princípe, čo má vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.

29. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa a z dôvodov uvedených v , a napadnuté rozhodnutie žalovaného č. PPZ-

HCP-BA12-11-012/2020-AV zo dňa 08.02.2020 zrušil a zároveň nariadil žalovanému, aby žalobca bol bezodkladne prepustený zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.

30. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči neúspešnému žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci procesným postupom podľa .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti, alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.