Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/87/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: Mgr. Michal Novotný ako predseda senátu a JUDr. Božena Husárová a JUDr. Róbert Foltán ako členovia senátu v sporovej veci žalobcu: JUDr. Gábor Száraz, IČO: 41 986 491, Garbiarska 20, Stará Ľubovňa, ako správcu podstaty úpadcu: Ekoservis Svidník, s.r.o., v konkurze, IČO: 36 517 089, Sov. hrdinov 200/33, Svidník, proti žalovanému: Svidgas, s.r.o., IČO: 36 464 261, Pekárska 11, Trnava, zastúpenému: WITT&KLEIM ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA, s.r.o., Horná 65/A, Banská Bystrica, o 86,15 € s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. -36 z 5. júna 2019 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok sa potvrdzuje v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá čo do zaplatenia 8,05 % ročného úroku z omeškania z 32,43 € od 27. októbra 2015 do 14. decembra 2018 a 8 % ročného úroku z omeškania z 53,72 € od 24. septembra 2016 do 12. decembra 2018. II. Vo zvyšnej časti sa napadnutý rozsudok zrušuje a konanie sa v tejto časti zastavuje. III. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 66 % trov prvoinštančného konania vzniknutých do 14. decembra 2018. IV. Žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu 100 % trov prvoinštančného konania vzniknutých po 14. decembri 2018, ako aj 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. zamietol žalobcu, ktorou sa žalobca ako správca domáhal zaplatenia odmeny 86,15 € s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 32,43 € od 27. októbra 2015 a 8 % ročne zo sumy 53,72 € od 24. septembra 2016 za to, že žalovaný u úpadcu na základe zmluvy uložil odpad, a II. priznal žalovanému trovy konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Faktúrou č. FV15090 z 12. októbra 2015 úpadca vyúčtoval žalovanému poplatok za uloženie veľkoobjemového odpadu 32,43 € a faktúrou č. FV16127 z 9. júna 2016 mu vyúčtovať ďalší takýto poplatok 53,72 €. Žalobca však neuniesol dôkazné bremeno na dokázanie, že by medzi úpadcom a žalovaným vznikol záväzkovoprávny vzťah, na základe ktorého by úpadcovi vznikol na tento poplatok nárok.

4. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvej inštancie (inak bez citácie jediného hmotnoprávneho ustanovenia právneho poriadku) právne uzavrel, že ak nebol preukázaný právny vzťah medzi úpadcom a žalovaným, z ktorého by žalovanému mohla vzniknúť žalovaná povinnosť, nie je žalovaný nositeľom tejto povinnosti, teda pasívne legitimovaný.

5. Včas podaným odvolaním sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci na ďalšie konanie, eventuálne jeho zmeny a vyhovenia žalobe. Podľa neho nie je sporné, že žalovaný u úpadcu uskladnil veľkoobjemový odpad, na základe čoho mu boli vystavené faktúry. Žalovaný nedokázal, že by tieto nemal zaúčtované v účtovníctve. Žalobca však požiadal o vykonanie daňovej kontroly u žalovaného. Namietol, že súd prvej inštancie nesprávne nepovažoval za dôkaz existencie záväzkového vzťahu kontrolné výkazy k dani z pridanej hodnoty. Ak by tento dôkaz bol z daňového úradu predložený, dokazoval by zdaniteľné plnenie. Záverom požiadal, aby odvolací súd počkal s rozhodnutím do oznámenia výsledkov daňovej kontroly.

6. Žalovaný vo vyjadrení navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Kontrolné výkazy úpadcu nedokazujú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami. Podnet na vykonanie daňovej kontroly je ako prostriedok procesného útoku neprípustný podľa

7. V ďalších podaniach strany zotrvali na týchto svojich argumentoch.

8. Podaním došlým tunajšiemu súdu 3. marca 2020 žalobca vzal svoju žalobu späť v časti istiny, pričom zároveň žiadal, aby bol žalovaný zaviazaný zaplatiť úrok z omeškania 8,05 % ročne z 32,43 € od 27. októbra 2015 do 14. decembra 2018 a 8 % ročne z 53,72 € od 24. septembra 2016 do 14. decembra 2018. Z obsahu tohto podania ( ) je teda zrejmé, že žalobca vzal žalobu späť nielen v časti istiny, ale aj v časti úroku z omeškania vždy od 14. decembra 2018 ďalej. Žalovaný na výzvu tunajšieho súdu nevyslovil so späťvzatím nesúhlas. Vzhľadom na to Krajský súd v Trnave ako odvolací súd podľa v spojení s ods. 1 a rozhodol o pripustení čiastočného späťvzatia žaloby, zrušení napadnutého rozsudku a zastavení konania v tomto rozsahu (výrok II).

9. Odvolací súd potom preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu, v akom zostal predmetom odvolacieho konania po čiastočnom späťvzatí ( ), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem ( a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti ( ), dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

10. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s

11. Podľa základných princípov sú strany povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoju tvrdenia dôkazmi. Strana je teda povinná splniť bremeno tvrdenia, teda tvrdiť potrebné rozhodné skutočnosti; potrebnosť je určovaná hypotézou právnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Každá zo strán je pritom povinná tvrdiť (a v prípade sporu dokázať) existenciu znakov skutkovej podstaty (hypotézy) tej právnej normy, ktorej právny následok (hypotéza) je v jej prospech (porov. napr. uznesenie NS SR sp. zn. ). V prerokúvanej veci žalobca už v žalobe tvrdil, že medzi úpadcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o uložení odpadu, v dôsledku čoho bolo jeho povinnosťou dokázať skutočnosti rozhodné pre záver, že taká zmluva vznikla a aký bol jej obsah. Súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že žalobca žiadne takéto dôkazy nepredložil.

12. Žalobca v žalobe existenciu takejto zmluvy predniesol, čím splnil svoju povinnosť tvrdenia ( ). Žalovaný však už v odpore, ale aj na pojednávaní 5. júna 2019 výslovne poprel, že by si od úpadcu objednal uskladnenie veľkoobjemového tovaru. Toto popretie bolo účinné v zmysle , keďže o neexistencii takejto objednávky žalovaný nemohol predniesť žiadne vlastné skutkové tvrdenia. Tým, že žalovaný toto skutkové tvrdenie žalobcu poprel, bol žalobca v zmysle citovaných ustanovení povinný navrhnúť dôkazy na jeho preukázanie. Žalobca však v tomto smere predložil len faktúry, ktoré žalovanému vystavil úpadca. Faktúra však sama osebe predstavuje len listinu vystavenú jednou stranou, do ktorej táto strana vpísala určité údaje, spravidla však nie je zrejmé, na základe čoho do nej tieto údaje vpísala. V zmysle uvedených zákonných pravidiel pritom dôkazné bremeno zaťažovalo žalobcu, v dôsledku čoho nie je správna jeho námietka, že žalovaný nedokázal nezaúčtovanie faktúr v účtovníctve. Žalovaného totiž takéto dôkazné bremeno nezaťažovalo a tak ani nebol povinný nič také dokazovať.

13. Žalobca (inak pomerne nejasne a nevýrazne) vyčíta súdu prvej inštancie tiež to, že k záveru o existencii právneho vzťahu medzi úpadcom a žalovaným mohol a mal dôjsť na základe správy daňového úradu o tom, či žalovaný uplatnil v kontrolnom výkaze k priznaniu k dani z pridanej hodnoty faktúry č. FV15090 a FV16127. Podľa však súd (okrem niektorých výnimiek, o ktoré tu nejde) vykonáva len dôkazy, ktoré niektorá zo strán navrhla. Žalobca pritom počas konania nenavrhol vykonanie dôkazu vyžiadaním správy daňového úradu o tom, či žalovaný tieto faktúry v kontrolných výkazoch uplatnil. V podaní z 30. mája 2019 (č. l. 28) totiž žalobca predniesol len to, že žalovaný „by mal súdu predložiť dôkaz, že tieto faktúry nepoňal do svojho účtovníctva“. Z takéhoto podania však podľa odvolacieho súdu nemožno dostatočne jasne vyvodiť návrh na to, aby súd vykonal určitý konkrétny dôkaz a aby obstaral na to spôsobilý dôkazný predmet (tu: listinu - správu daňového úradu). Ak však žalobca takýto návrh neurobil, nemôže vytýkať súdu prvej inštancie, že dôkaz nevykonal, ani to, že by jeho vykonaním mohol dospieť k inému skutkovému záveru.

14. Odvolací súd nevykonal dokazovanie podnetom žalobcu na vykonanie daňovej kontroly u žalovaného. Návrh na vykonanie dôkazu je podľa jedným z prostriedkov procesného útoku, resp. obrany, pre ktoré platí podľa tzv. zákonná koncentrácia konania, v zmysle ktorej ich možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V prerokúvanej veci bolo dokazovanie skončené uznesením vyhláseným na pojednávaní pred súdom prvej inštancie 5. júna 2019. Podľa obsahu spisu žalobca na tomto pojednávaní, ani predtým takúto daňovú kontrolu nepodnietil a nenavrhol dokazovanie svojím podnetom. Neskôr mohol tento dôkaz ako tzv. novotu použiť v odvolaní len za podmienok uvedených v , teda že ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (ostatné písmená cit. paragrafu logicky neprichádzajú do úvahy). Žalobca však nepreukázal žiaden dôvod, kvôli ktorému vykonanie tohto dôkazu nemohol bez svojej viny navrhnúť pred 5. júnom 2019, hoci mu bol už 11. októbra 2018 doručený odpor žalovaného, z ktorého zrejme vyplýva, že žalovaný uzavretie zmluvy rozporuje. Z rovnakého dôvodu odvolací nemohol pri rozhodovaní vo veci samej prihliadnuť ani na nové skutkové tvrdenie o tom, že žalovaný dlžnú sumu zaplatil ešte 14. decembra 2018. Aj toto skutkové tvrdenie je prostriedkom procesného útoku a obrany podľa , ktoré mal žalobca uplatniť najneskôr do 5. júna 2019, no neurobil tak a neurobil tak ani v lehote na podanie odvolania v zmysle Urobil tak až podaním z 3. marca 2020 (č. l. 99), teda celkom zjavne po uplynutí tejto lehoty.

15. Z právnej stránky veci treba súdu prvej inštancie vytknúť, že v celom texte svojho rozsudku priamo necitoval ani neodkázal na jediné hmotnoprávne ustanovenie právneho poriadku Slovenskej republiky, na ktorom založil svoj záver o tom, že žalobca nedokázal existenciu právneho vzťahu, z ktorého by žalovanému vznikla povinnosť zaplatiť žalovanú sumu. Právne následky (a naopak, ich neexistencia) nevznikajú apriórne či samy od seba, ale na základe konkrétnych zákonných ustanovení právneho poriadku. Vecne však súd prvej inštancie dospel k správnemu právnemu záveru, ktorý právnemu poriadku zodpovedá. Z § 489 Obč. zák., z ktorého súd prvej inštancie obsahovo vychádzal, vyplýva, že záväzky vznikajú z právnych úkonov (najmä zmlúv, a to či už v zákone upravených alebo neupravených

- porov. § 491 Obč. zák.), ako aj zo spôsobenej škody, bezdôvodného obohatenia či iných skutočností uvedených v zákone. Vznik zmlúv je podľa § 491 ods. 1 Obč. zák. upravený v § 43 a nasl. Obč. zák. Podľa obsahu žaloby žalobca zakladal povinnosť žalovaného na existencii záväzkovoprávneho vzťahu úpadcu a žalovaného (zmluvy). Ak teda zo skutkového stavu nevyplynula existencia prejavov vôle, ktoré by sa mohli považovať za návrh na uzavretie zmluvy (§ 43a Obč. zák.) a jeho prijatie (§ 43c Obč. zák.), ani existencia iných skutočností, s ktorými by právo spájalo vznik záväzkového vzťahu, je správny záver súdu prvej inštancie, že existenciu takéhoto právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným nemožno mať za dokázanú. Preto nemožno mať za preukázanú ani povinnosť žalovaného platiť úpadcovi žalobcom tvrdené sumy. Rovnako potom v dôsledku toho nemožno považovať za dokázané omeškanie žalovaného s takýmto platením, čo je predpokladom nároku na úroky z omeškania podľa Obč. zák., ale aj a 369 .

16. Súd prvej inštancie preto správne žalobu zamietol aj čo do úrokov z omeškania, a preto odvolací súd jeho rozsudok v tejto časti podľa potvrdil (výrok I).

17. Kvôli čiastočnému zrušeniu napadnutého rozsudku po späťvzatí žaloby musel odvolací súd podľa nanovo rozhodnúť aj o trovách konania, ktoré už nebolo možné prisúdiť len podľa pomeru úspechu na konaní. Preto o nich rozhodol kombináciou a a C. s.

p. Žalobca žalobou uplatnil nárok na zaplatenie istiny aj s úrokmi z omeškania. Žalovaný však nárok na istinu počas konania uspokojil (14. decembra 2018), v dôsledku čoho vzal žalobca svoju žalobu v tejto časti čiastočne späť. Toto späťvzatie však urobil až 3. marca 2020, teda po roku a štyroch mesiacoch, od kedy k čiastočnej úhrade došlo. Žalovaný tak svojou úhradou počas konania zavinil čiastočné zastavenie konania v časti o zaplatenie istiny, takže má zodpovedať za trovy zastaveného konania podľa Táto zodpovednosť má však zaťažovať žalovaného len v rozsahu, v akom mu skutočne možno pričítať zavinenie trov v zastavenom konaní. Keďže zavinenie žalovaného spočíva v zaplatení časti žalovanej sumy počas konania, môže z titulu zavinenia zodpovedať len za trovy vzniknuté do dátumu platenia. Len tieto trovy môžu byť v príčinnej súvislosti so zastavením konania z dôvodu jeho zavinenia. Ak žalobca vzal žalobu späť až po tomto dátume, sú ďalšie trovy po tomto dátume dôsledkom jeho vlastného zavinenia. Ak by totiž konal s náležitou starostlivosťou, mohol a mal vedieť, že späťvzatím žaloby v rozsahu vykonanej úhrady by už táto časť nároku nebola predmetom konania a tak by v súvislosti s ňou nevznikali žiadne trovy. Ak žalobu čiastočne vzal späť oneskorene, zavinil tým podľa na strane žalovaného vznik zodpovedajúcich trov. Vo zvyšku nároku (ktorý zostal predmetom konania po čiastočnom späťvzatí, teda v časti úroku z omeškania do 14. decembra 2018) bol potom žalovaný vo veci samej v celom rozsahu úspešný.

18. V konečnom dôsledku to potom znamená, že žalovaný zodpovedá za trovy konania v časti, v ktorej bolo neskôr zastavené, len pokiaľ vznikli do 14. decembra 2018 (dátumu úhradu istiny), kedy nastala skutočnosť, ktorou žalovaný zapríčinil zastavenie konania. K tomuto dátumu bola predmetom konania istina 86,15 € a úrok z omeškania v celkovej výške 17,75 €. Žalovaný tak z titulu zavinenia podľa zodpovedá za časť trov prislúchajúcu k sume 86, €, naopak, za časť trov prislúchajúcu k sume 17, € zodpovedá žalobca, ktorý bol s touto časťou žaloby v konečnom dôsledku neúspešný. Podľa odvolacieho súdu treba aj v týchto prípadoch postupovať analogicky k a porovnať navzájom pomer časti konania, za ktorej trovy zodpovedá jedna strana na princípe zavinenia, a časti konania, za ktorej trovy zodpovedá druhá strana na zásade úspechu. V prerokúvanej veci to znamená, že zodpovednosť žalovaného a žalobcu za trovy je v pomere 86,15 : 17,75, teda 83 : 17 %, v dôsledku čoho žalovaný uhradí žalobcovi (83 : 17 =) 66 % trov vzniknutých do 14. decembra 2018 (výrok III). Naopak, po tomto dátume má žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu 100% trov prvoinštančného, ale aj odvolacieho konania v dôsledku citovaných a (výrok IV).

19. Rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v a Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.