Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

13C/383/2015

Zmenené rozhodnutím 12Co/1/2021
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Karola Krochtu a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Zlaty Simkovej v spore žalobcu: T. I., nar.: XX.XX.XXXX, bytom L. B. XX, XXX XX L., zastúpeného JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, Mlynská 28, 040 01 Košice, proti žalovanému: W. L.. P. N. R., P. XX, XXX XX X., N.: XX XXX XXX, zastúpenému Mgr. Daliborom Tverďákom, advokátom, Krmanova 1, 040 01 Košice, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, o odvolaní strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Prešov, č.k. 13C/383/2015-240 z 17.03.2020 takto rozhodol: I. Potvrdzuje rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku, iba čo do zaplatenia sumy 10.849,85Eur a v celom napadnutom zamietavom výroku. II. Mení rozsudok vo zvyšnej časti vyhovujúceho výroku tak, že žalobu zamieta. III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v plnom rozsahu, ale iba z prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom Mgr. Petrom Revickým v právnej veci žalobcu: T. I., B..: X.XX.XXXX, X. I.. B. XX, XXX XX L.Š., zastúpeného JUDr. Milanom Szöllössym, advokátom, Mlynská 28, 040 01 Košice, proti žalovanému: KOMUNÁLNA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, zastúpenému Mgr. Daliborom Tverďákom, advokátom, Krmanova 1, 040 01 Košice, o náhradu škody z ublíženia na zdraví, takto

rozhodol:

Konanie v časti o zaplatenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 79.863,- Eur spolu s úrokom z omeškania z tejto sumy od 26.10.2016 do zaplatenia z a s t a v u j e .

Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 11.204,85 Eur spolu s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 355,- Eur od 1.1.2015 do zaplatenia, s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 82.368,- Eur od 10.9.2015 do 24.10.2016 a zo sumy 2.505,- Eur od 25.10.2016 do zaplatenia, a s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 108,05 Eur od 12.12.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a .

Žalobca m á n á r o k voči žalovanému na náhradu trov konania súvisiacich s uplatneným nárokom na náhradu za bolesť a uplatneným nárokom na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnia v rozsahu 100%, a to vychádzajúc zo základu 82.723,- Eur do času čiastočného späťvzatia žaloby jeho písomným podaním zo dňa 11.11.2016, a zo základu 2.860,- Eur od času jeho čiastočného späťvzatia žaloby písomným podaním zo dňa 11.11.2016, o ktorých výške rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Náhradu trov konania súvisiacich s uplatneným zvýšením náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a náhradou liečebných nákladov stranám n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1.1 Žalobou doručenou súdu 17.9.2015 sa žalobca domáhal, aby súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť mu z titulu bolestného sumu 355,- Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 1.1.2015 do zaplatenia, z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 82.368,- Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 10.9.2015 do zaplatenia, z titulu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia sumu 41.184,- Eur, ďalej náklady na liečenie v sume 257,05 Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 12.12.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania.

1.2. Žalobu odôvodnil tým, že pri dopravnej nehode dňa 12.10.2013 na Duklianskej ul. v Prešove ako vodič v motorom vozidle utrpel ťažké ublíženie na zdraví. Dopravnú nehodu zavinil vodič N..

T. W., ktorý viedol nákladné motorové vozidlo zn. N. U., Q..Č.. B.-XXXFR vyššou rýchlosťou ako bola povolená, pri prechádzaní pravotočivej zákruty prešiel s návesom do protismeru a narazil do protiidúceho motorového vozidla, ktoré viedol žalobca. Dodal, že na základe rozsudku OS Prešov zo dňa 29.5.2014, č.k. , ktorým bola schválená dohoda o vine a treste, bol vodič N.. T. W. uznaný vinným zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví. Za škodu na zdraví žalobcovi zodpovedá poistený prevádzkovateľ a vodič motorového vozidla, ktorým bola škoda spôsobená s tým, že prevádzkovateľ motorového vozidla mal v čase škodovej udalosti uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, a priamy nárok voči poisťovateľovi je daný o povinnom zmluvnom poistení (ďalej len „“).

1.3. Žalobca ďalej uviedol, že v dôsledku úrazu utrpel zlomeninu 6. a 7. rebra vľavo, zlomeninu okraja acetabula, nezaklinenú zlomeninu krčka ramennej kosti, trieštivú zlomeninu dolného konca ľavej ramennej kosti riešenú operačne, trieštivú zlomeninu lakťovej kosti, bionekrózu hlavice ľavej stehennej kosti a zlomeninu predpriehlavkových kostí 1. a 2. palca s posunom úlomkov s následkom stredne ťažkého obmedzenia hybnosti ľavého ramenného kĺbu, ťažkého obmedzenia lakťového kĺbu, stredne ťažkého obmedzenia hybnosti ľavého bedrového kĺbu, chronických opuchov, obrny axilárneho, sedacieho a ihlicového nervu, plošných jaziev do 30 cm2 a keloidných jaziev viac ako 100 cm2. Poukázal na to, že podľa lekárskych posudkov vypracovaných T.. Y. U., MBA z FNsP Prešov dňa 1.10.2014 a 4.5.2015 bolo bolestné stanovené vo výške 935 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4800 bodov, a že v zmysle o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „“) výška náhrady sa určuje sumou 2% z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR zistenej Štatistickým úradom SR za kalendárny rok predchádzajúci roku v ktorom vznikol nárok na náhradu. Opatrením MZSR č. S035s94- OL-2014 z 14.5.2014 bola pre rok 2014 (vznik nároku z titulu bolestného) určená výška náhrady za jeden bod 16,48 Eur, a náhrada za bolestné tak predstavuje sumu zaokrúhlene 15.409,- Eur, a opatrením MZSR č. S02622-OL-2015 z 13.5.2015 bola pre rok 2015 (vznik nároku z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia) určená výška náhrady za jeden bod 17,16 Eur, a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia tak predstavuje sumu 82.368,- Eur. Žalobca dodal, že nároky si uplatnil u žalovaného dňa 9.10.2014 a 25.5.2015, a že oznámením zo dňa 30.12.2014 žalovaný plnil za bolestné sumu 15.054 Eur, a žalobná pohľadávka tak predstavuje 355,- Eur s úrokom z omeškania od 1.1.2015, a že uplatnený nárok na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 82.368,- Eur nebol v zákonnej trojmesačnej lehote v zmysle ust. , , a uspokojený, a úrok z omeškania z tejto sumy žiada od 10.9.2015 (3 mesiace a dní od uplatnenia nároku 25.5.2015).

1.4. K zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobca uviedol, že podaním zo dňa 25.5.2015 adresovaným žalovanému zároveň navrhol uzavrieť dohodu o vyrovnaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%, no k dohode o vyrovnaní nedošlo. Tvrdil, že úraz zanechal u žalobcu také následky, ktoré degradovali kvalitu jeho ďalšieho života v produktívnom veku. Následkom úrazu sa stal čiastočne nesebestačný, odkázaný na pomoc druhých, a je natrvalo vylúčený z doterajšieho a vzhľadom k jeho veku aj budúceho plnohodnotného osobného a spoločenského života. Vážne zranenia, ktoré utrpel, ho budú ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života, je vylúčený z možnosti uplatniť sa v živote, v pracovnom zaradení, v osobných záľubách, v kultúrnom vyžití a v športe, ktorému sa pred úrazom pravidelne venoval. Pred úrazom žil aktívnym životom, jeho veľkou záľubou bola motoristika, venoval sa automechanickým aj lakýrnickým prácam, často chodil bicyklovať, na túry s rodinou, bavilo ho domáce kutilstvo, práce v záhrade, zvládal všetky domáce práce, často chodil pomáhať priateľom a rodine, pomáhal manželke v starostlivosti o dcéru. Po úraze je vo všetkých záľubách a činnostiach značne obmedzený, nemôže dlho stáť ani sedieť, má ľavú ruku takmer nevládnu, nič v nej neudrží, máva časté bolesti, reaguje na zmeny počasia. Pri sebaobslužných a hygienických činnostiach potrebuje dopomoc manželky, nedokáže si nájsť zamestnanie. Následkom týchto obmedzení je narušená aj jeho psychika, ktorá je predovšetkým spojená s úzkosťou, pocitom menejcennosti a bezmocnosti. Trpí permanentnou únavou, nespavosťou, častými depresiami. Úraz s vážnymi následkami pre ďalší život utrpel v produktívnom veku 32 rokov. Následkom úrazu sa stal invalidným s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55%, a na základe lekárskeho posudku ÚPSVAR Bratislava zo dna 28.4.2015 mu bola určená miera funkčnej poruchy 50%. Utrpel mimoriadnu ujmu na zdraví, ktorá je nemajetkovej (imateriálnej) povahy. Je poškodený na svojej osobnosti a má nárok na zadosťučinenie za túto imateriálnu ujmu jednorázovou finančnou náhradou, ktorou má byť po celý zvyšok jeho života kompenzovaná závažnosť poškodenia a tiež fyzické a psychické strádanie a strata zdravotnej pohody. V náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia

sa podľa žalobcu okrem iného neodráža skutočnosť, že ťažkú dopravnú nehodu utrpel vo veku 32 rokov a znamená tak hlboký zásah do jeho fyzických a psychických schopností, že výkon akejkoľvek činnosti je u neho spojený s vynaložením zvýšeného úsilia, s ktorým musí prekonávať osobitné obtiaže vyvolané nepriaznivým zdravotným stavom. Súd má preto priznať primeranú peňažnú čiastku, nakoľko odškodnenie v takomto prípade nemôže byť nahradené vhodnejším spôsobom zadosťučinenia. Preto navrhuje, aby súd zvýšil náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50%, čo pri základnom bodovom hodnotení 4800 bodov predstavuje sumu 41.184,- Eur.

1.5. Vo vzťahu k žalovanej pohľadávke za náklady spojené s jeho liečením v sume 257,05 Eur uviedol, že dňa 1.12.2014 si uplatnil v zmysle u žalovaného nárok na náhradu liečebných a cestovných nákladov vo výške 385,78 Eur, ktoré sa týkali poplatkov za lieky, poplatkov za pobyty v zdr. zariadeniach a cestovných nákladov žalobcu do zdravotníckych zariadení, z ktorých mu žalovaný oznámením zo dňa 10.12.2014 plnil liečebné a cestovné náklady spolu vo výške 128,73 Eur. Neuhradené zostali podľa žaloby liečebné náklady označené ako položky: Mineral dar s dátumom vzniku nákladu 8.1.2014 v uplatnenej sume 5,- Eur, Mineral dar s dátumom vzniku nákladu 4.12.2013 v uplatnenej sume 72,- Eur, a Mineral dar s dátumom vzniku nákladu 21.5.2014 v uplatnenej sume 72,- Eur, a cestovné náklady: taxislužba 18x2,5 v uplatnenej sume 45,- Eur, taxislužba v uplatnenej sume 43,05 Eur, taxislužba v uplatnenej sume 17,50 Eur a taxislužba 16.6.2014 v uplatnenej sume 2,50 Eur.

2.1 Žalovaný so žalobou nesúhlasil. V písomnom vyjadrení k žalobe uviedol, že na výzvu na zaplatenie nároku reagoval začatím šetrenia škodovej udalosti a dňa 3.12.2014 (pozn. súdu: podľa jeho listu z č.l. 42 správne zrejme dňa 30.12.2014) oznámil žalobcovi, že určil výšku poistného plnenia na sumu 15.054 a túto sumu poukázal na účet žalobcu. Rozdiel (bolestné) vo výške 355,- Eur predstavuje rozdielne uplatnenie hodnoty jedného bodu, keď žalovaný použil hodnotu 16,10 Eur, a žalobca 16,48 Eur, pričom svoju hodnotu považuje za správnu, lebo podľa sa pri bolestnom hodnotí tzv. akútna fáza bolesti, ktorá nastala v roku 2013.

2.2. Ďalej uviedol, že pokiaľ ide o sťaženie spoločenského uplatnenia, žalovaný v rámci šetrenia škodovej udalosti preskúmal lekársky posudok zo dňa 4.5.2015 a dospel k záveru, že má pochybnosti o správnom určení bodového hodnotenia, ako aj správnosti postupu pri zvýšení podľa na dvojnásobok (pri položkách v poradí 1.-7.). Na základe uvedeného požiadal znaleckú organizáciu forensic.sk Inštitút forenzných medicínskych expertíz s.r.o. (ďalej len „forensic.sk“) o vypracovanie znaleckého posudku, a túto skutočnosť oznámil právnemu zástupcovi (žalobcu) podaním zo dňa 28.5.2015. Dodal, že posudzujúci znalec usúdil, že je nevyhnutné osobné vyšetrenie žalobcu, a že žalobca sa na osobné vyšetrenie odmietol dostaviť. Podľa žalovaného z uvedeného dôvodu, nie pre vinu žalovaného, nemohol ukončiť šetrenie nevyhnutné pre ukončenie likvidácie škodovej udalosti a určenie výšky poistného plnenia za SSU, a preto namietal, že by bol v omeškaní. Odmietnutie osobného vyšetrenia na objektivizáciu obmedzení žalobcu pritom žalovaný považoval za dôvod pre vyslovenie záveru o nepreukázaní nároku (vzhľadom na pochybnosti o správnosti bodového hodnotenia SSU v lekárskom posudku).

2.3 Vo vzťahu k úhrade liečebných nákladov žalovaný uviedol, že nie je v súlade s inštitútom náhrady škody v PZP preplácať položky predstavujúce dar, ktorý poškodený dal obchodnej spoločnosti MINERAL-SLOVAKIA s.r.o.. Uviedol tiež, že neuhradil (ani) náklady spojené s využitím taxislužby, ale len predložené cestovné lístky, pretože nemal preukázanú účelnosť a nevyhnutnosť cestovania žalobcu taxislužbou.

2.4 Písomným podaním zo dňa 20.1.2017 následne žalovaný doplnil, že listom zo dňa 24.10.2016 oznámil žalobcovi ukončenie šetrenia predmetnej poistnej udalosti a výpočet výšky plnenia v sume 79.863,- Eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle znaleckého dokazovania - odborného vyjadrenia forensic.sk, a že zároveň v predmetný deň bola uvedená suma aj poukázaná v prospech účtu žalobcu s tým, že predmetom plnenia sťaženia spoločenského uplatnenia boli položky 325c, 325f, 335c, 338b, 381, 393b, 429, 431a, 432a a 433d v zmysle . Uviedol, že taktiež v celom rozsahu rozporuje žalobcom uplatnené navýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50% s tým, že tento nárok nie je daný. Uviedol, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti, a že bodové hodnotenie za SSU môže posudzujúci lekár, príp. znalec zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu

možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. Poukázal pritom na navýšenie počtu bodov v rámci posudku s tým, že nepovažuje ďalšie zvýšenie náhrady za SSU za dôvodné, má za to, že prípadná súdom zvýšená náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50% by bola v rozpore so zásadou spravodlivosti, ako aj v rozpore s dobrými mravmi, a že žalobca nárok na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50% v konaní nepreukázal.

3.1 Písomným podaním zo dňa 11.11.2016 doručeným súdu 1.6.2017 (č.l. 97 spisu) žalobca uviedol, že oznámením zo dňa 25.10.2016 žalovaný plnil žalobcovi za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 79.863,- Eur, s poukazom na čo zobral žalobca zároveň žalobu v tejto časti späť s tým, že žalovaná pohľadávka za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje sumu 2.505,- Eur s príslušenstvom.

3.2 V replike k vyjadreniam žalovaného žalobca (písomným podaním zo dňa 4.5.2017 doručeným súdu 10.5.2017) označil (ostatné) námietky žalovaného za neopodstatnené s tým, že svoje právo si uplatnil u žalovaného a relevantným spôsobom preukázal listinnými dôkazmi. Zopakoval, že písomným podaním zo dňa 25.5.2015 si uplatnil právo na náhradu škody z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia na základe lekárskeho posudku vo výške 82.368,- Eur (4800 bodov x 17,16 Eur), a zároveň v zmysle navrhol uzavrieť dohodu o vyrovnaní, pričom svoj nárok preukázal zaslaním lekárskeho posudku, lekárskych správ, rozhodnutia Soc. poisťovne, rozhodnutia ÚPSVaR, spôsobom ako to vyplýva zo zákona. Zdôraznil, že náhrada za bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia sa v zmysle , poskytuje na základe lekárskeho posudku a dodal, že lekársky posudok bol posudzujúcim lekárom vypracovaný plne v zmysle ust. , , , a , ktorý je v zmysle uvedených zákonných ustanovení listinou so zákonom určeným obsahom, ktorý môže vydať zákonom určená osoba, a ktorý preukazuje bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia poškodenej osoby. Tvrdenie žalovaného, že žalobca mu nepredložil relevantné doklady, je tak podľa žalobcu jednak zavádzajúce, a nemá ani žiadny vplyv vzhľadom na uvedené ustanovenia na poskytnutie náhrady škody, nakoľko z ust. , nevyplýva, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskych správ, a nadradiť lekárske správy nad listinu so zákonom stanoveným obsahom, ktorý môže vydať zákonom určená osoba, je v rozpore so zákonom. Písomným podaním zo dňa 11.9.2017 žalobca navyše dodal, že odborné stanovisko bolo vypracované bez vyšetrenia žalobcu (poškodeného), čo je z medicínskeho hľadiska neprípustné.

3.4 Vo vzťahu k nedoplatku bolestného vo výške 355,- Eur (keď žalovaný plnil 15.054,- Eur za 935b. x 16,10 Eur vychádzajúc z hodnoty bodu 16,10 Eur so vznikom nároku 2013) žalobca v replike poukázal na to, že z lekárskeho posudku vystaveného dňa 1.10.2014 jednoznačne vyplýva, že začiatok liečenia u poškodeného začal 12.10.2013 a v čase vystavenia lekárskeho posudku posudzujúci lekár uviedol, že liečenie trvá, preto podľa žalobcu nie je možné za vznik nároku považovať rok 2013, ale rok 2014, k čomu podporne poukázal na právny názor KS Košice v konaní č.k. (podľa ktorého „Pri výpočte náhrady za bolesť je určujúci na stanovenie dátumu nároku termín ukončenia liečenia, keď zdravotný stav poškodeného je ustálený. Spravidla je to ukončenie dočasnej pracovnej neschopnosti, ale v prípade, ak súčasťou liečenia je napríklad kúpeľná liečba alebo rehabilitácia, potom liečenie možno považovať za ukončené a zdravotný stav za ustálený až ich absolvovaním“), a rozhodnutie NS SR z 27.9.1977 (podľa ktorého „Liečením sa však nerozumie iba doba, počas ktorej lekár poskytuje ošetrenie, ale aj doba medzi jednotlivými ošetreniami, teda vlastne doba od začiatku do skončenia liečenia. Napokon ide o bolesť, ktorú trpí poškodený napríklad pri rehabilitačnej starostlivosti. Až keď sa celý liečebný proces skončí, sú známe všetky okolnosti smerodajné pre stanovenie bolestného“).

3.5 Vo vzťahu k námietkam žalovaného voči požadovanému 50% zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobca v replike uviedol, že „právo na zvýšenie sťaženia“ spoločenského uplatnenia v zmysle ust. a „právo na 50% zvýšenie sťaženia“ spoločenského uplatnenia v zmysle ust. sú dva osobitné nároky, ktoré nemožno „subsumovať“, a poukázal na právny názor KS Prešov v konaní (podľa ktorého: zvýšenie sťaženia spoločenského podľa o 50% nie je závislé od zvýšenia bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia posudzujúcim lekárom podľa ust. cit. zákona“), a právny názor NS SR v konaní (podľa ktorého: „Uznanie invalidity v zmysle zákona číslo je jedným nie však jediným prípadom osobitného zreteľa, kedy súd môže náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť o 50%“).

3.6 Vo vzťahu k vyjadreniam žalovaného ohľadom nákladov spojených s liečením žalobca uviedol, že z ust. vyplýva, že pri škode na zdraví sa uhrádzajú aj účelné náklady spojené s liečením s tým, že za účelne vynaložené náklady v širšom zmysle sa môžu počítať aj výdavky na výdatnejšiu stravu, náklady spojené s opatrovateľskou službou pri bezvládnosti, výpomoc tretej osoby v domácnosti a pod., a podľa zaužívanej a nespochybňovanej súdnej praxe ide aj o výdavky na protézy, náklady spojené s rehabilitačným liečením a pod. Za účelne vynaložené náklady sa považuje aj návšteva ošetrovaného, respektíve sprevádzanie rodinného príslušníka s ošetrovaným, čo priaznivo ovplyvnilo psychický stav ošetrovaného a čím sa urýchlil jeho liečený proces (pozn. súdu: predmetom konania zostala náhrada za položky vyúčtované ako úhrady na dar a úhrady za taxislužbu). Vo vzťahu k námietkam žalovaného ohľadom omeškania (spočívajúcim v tom, že žalobcovi údajne právo na úrok z omeškania nevznikol, keďže nepredložil žalovanému relevantné doklady na základe ktorých by mohol plniť žalobou uplatnený nárok) žalobca uviedol, že takýto názor nemá právne opodstatnenie, a to jednak preto, že z nevyplýva, že náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje na základe lekárskych správ, ale na základe lekárskeho posudku, a tiež preto, že žalovanému boli poskytnuté všetky lekárske správy a iné listinné dôkazy preukazujúce právo na náhradu škody.

4.1 V duplike k vyjadreniam žalobcu žalovaný (viď č.l. 129) zopakoval, že k plneniu náhrady škody za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 79.863,- Eur pristúpil na základe výsledkov znaleckého dokazovania - odborného vyjadrenia č. 206/2016 znaleckej organizácie forensic.sk. Vo vzťahu k bolestnému v súvislosti s určením výšky náhrady za jeden bod žalovaný uviedol, že k dopravnej nehode došlo dňa 12.10.2013, t.j. nárok na náhradu škody podľa neho vznikol žalobcovi v r. 2013. Poukázal na to, že NS SR v uznesení zo dňa 25.10.2012, sp. zn. uviedol (pozn. konajúceho súdu: okrem iného), že „To potom znamená, že pokiaľ v prejednávanej veci žalobca utrpel škodu na zdraví pri dopravnej nehode dňa 1.9.2007, čo je moment vzniku nároku na náhradu škody (čo aj spolu so spôsobom výpočtu tohto nároku konajúce súdy správne ustálili), náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia mu patrí vo výške ustanovenej posledne citovaným opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 19. apríla 2007 č. 11165/2007-OL, ...“, a že podľa pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti. Žalovaný mal za to, že akútna fáza bolesti bola v roku 2013, t.j. v období bezprostredne nasledujúcom po dopravnej nehode. Uviedol, že žalobca vychádza z dátumu vypracovania lekárskeho posudku v r. 2014 (pozn. súdu: žalobca však v skutočnosti vychádzal z toho, že v čase vystavenia lekárskeho posudku liečenie trvalo - viď bod 3.4), s čím sa však žalovaný nestotožňuje, lebo lekársky posudok sa vypracúva po ustálení zdravotného stavu poškodeného a na základe jeho žiadosti, a výšku nároku preto nie je možné objektívne činiť závislou od rozhodnutia žalovaného požiadať o spracovanie lekárskeho posudku, k čomu žalovaný zároveň poukázal na rozsudok NS SR sp. zn. M Cdo 37/2000, podľa ktorého „... za dátum zistenia bolesti nemožno považovať výlučne deň vyhotovenia posudku ošetrujúceho lekára ...“, ale „... za čas spôsobenia bolesti treba považovať deň úrazu alebo iného poškodenia na zdraví a za čas zistenia bolesti okamih ustálenia zdravotného stavu poškodeného.“ (pozn. súdu: právna veta publikovaná podľa tohto rozsudku ako R 68/2003 znie: „Posúdenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa predpisov platných pred účinnosťou vyhlášky č. vyžaduje, aby bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia boli spôsobené a súčasne aj zistené pred jej účinnosťou. Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného“). Žalovaný namietal, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu vo vzťahu k bolestnému nedošlo v r. 2014, ale v r. 2013, a že hodnota jedného bodu sa posudzuje v roku, v ktorom žalobca utrpel škodu na zdraví, čo je moment vzniku nároku na náhradu škody, t.j. v tomto prípade v roku 2013.

4.2 Vo vzťahu k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia ďalej žalovaný v duplike uviedol, že nesúhlasí a výslovne namieta lekársky posudok o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný T.. Y. U., T. týkajúci sa žalobcu s tým, že tento neobsahuje zákonom predpísané náležitosti a má také nedostatky, pre ktoré nemôže byť relevantný na účely určenia bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Podľa žalovaného z predloženej zdravotnej dokumentácie totiž nevyplýva, že by T.. Y. U., T. bol lekárom, ktorý by naposledy liečil žalobcu - a teda namieta jeho oprávnenie na spracovanie lekárskeho posudku (pozn. súdu: žalovaný však pritom neuviedol vlastné tvrdenie kto iný by mal byť podľa jeho vnímania predloženej zdravotnej dokumentácie lekárom, ktorý naposledy liečil žalobcu oprávneným na spracovanie lekárskeho posudku, a preto súd na toto jeho neúčinné popretie v zmysle ust. ďalej neprihliadal). Namietal tiež, že v lekárskom posudku údajne chýba akékoľvek zdôvodnenie hodnotenia SSU a nie je zrejmé na základe akých skutočností dospel T.. Y. U.,

T. k určeniu počtu bodov pri všetkých ním uvedených položkách. Žalovaný ďalej uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že mal pochybnosť o správnosti hodnotenia SSU, požiadal znaleckú organizáciu forensic.sk o preskúmanie správnosti žalobcom predloženého lekárskeho posudku, a že odborným vyjadrením znaleckej organizácie č. 206/2016 bola preukázaná dôvodnosť pochybností žalovanej o správnosti lekárskeho posudku T.. Y. U., T., a žalobcovi poskytol poistné plnenie v celom rozsahu podľa tohto odborného vyjadrenia č. 206/2016. Žalobca uviedol, že dôkazné bremeno k žalobcom tvrdeným skutočnostiam (výške škody, ako aj príčinnej súvislosti medzi škodou a škodovou udalosťou) zaťažuje žalobcu, a mal za to, že vzhľadom na relevantné namietanie predloženého lekárskeho posudku, žalobca toto dôkazné bremeno neuniesol. Žalobca predložil na podporu svojich tvrdení lekársky posudok, a žalovaný následne ako prostriedok procesnej obrany predložil odborné vyjadrenie, čím podľa neho vyvrátil tvrdenia žalobcu a je tak na žalobcovi, aby bol procesne aktívny a predložil nový dôkaz. Žalovaný tiež trval na nedôvodnosti uplatneného úroku z omeškania. Uviedol, že žalobca sa odmietol dostaviť na odborné vyšetrenie znaleckou organizáciou (pozn. súdu: žalovaný neuviedol kde, kedy a akým spôsobom) a nepredložil žalovanému relevantné doklady (pozn. súdu: žalovaný neuviedol ktoré), na základe ktorých by mohol plniť žalobou uplatnený nárok. Tvrdil, že vzhľadom na neposkytnutie potrebnej súčinnosti zo strany žalobcu nemohol žalovaný ukončiť potrebné šetrenie poistnej udalosti v zákonom stanovenej lehote, a nemohol sa preto dostať do omeškania s plnením pre nesúčinnosť žalobcu.

4.3. K požadovanému zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 50 % súdom žalovaný v duplike k vyjadreniam žalobcu doplnil, že predpokladom mimoriadneho zvýšenia sumy za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom je existencia takých skutočností, ktoré umožňujú prijať záver, že obmedzenie poškodeného nemožno vyjadriť iba základným odškodnením za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré už samo prestavuje náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre životné úkony poškodeného a pre uspokojovanie i plnenie jeho životných a spoločenských potrieb a úloh. Žalobcom požadované mimoriadne navýšenie možno priznať len pri najťažších stavoch poškodenia zdravia, napr. ochrnutí na všetky štyri končatiny alebo ich amputácii a podobne, t.j. len vo výnimočných prípadoch, keď poškodený je úplne alebo takmer úplne vylúčený z bežného života, nie je schopný postarať sa sám o seba, potrebuje asistenciu aj pri základných životných úkonoch, hygiene a podobne. Žalovaný mal za to, že nárok na navýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom nie je daný s tým, že už poskytnutá náhrada je primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti žalobcu uplatniť sa v živote a v spoločnosti. Už toto samotné základné bodové ohodnotenie, vrátane navýšenia (lekárom) zohľadňuje skutočnosť, že poškodený je vplyvom následkov utrpeného zranenia obmedzený vo svojich možnostiach či už v oblasti spoločenskej, športovej, kultúrnej, rodinnej a podobne, a ďalšie zvýšenie náhrady za SSU nepovažoval za dôvodné. Poukázal pritom aj na právny názor vyjadrený v rozsudku KS PO zo dňa 27.2.2017, sp. zn. , podľa ktorého: „Výrazné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré požaduje žalobca, je vyhradené výlučne prípadom, kedy je poškodený vplyvom následkov úrazu takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre uplatnenie v spoločnosti sú takmer stratené. Mimoriadne zvýšenie ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia prichádza do úvahy len celkom výnimočne, a to len vtedy, keď kultúrne, športové či iné zapojenie poškodeného pred úrazom bolo na vysokej úrovni a mimoriadne“ (odvolávajúc sa pre porovnanie aj na rozsudok NS SR zo dňa 29.9.2005, sp. zn. , a obdobne (Rc) , a NS SR sp. zn. - (Rc) 74/2005). Napokon žalovaný poukázal aj na to, že v súvisiacej veci v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. medzi tými istými sporovými stranami, predmetom ktorého bolo SSU a zvýšenie SSU za psychické následky vyplývajúce z tej istej dopravnej nehody, sa súd nestotožnil s požadovaným navýšením SSU o 50 % , a vzhľadom na život žalobcu pred dopravnou nehodou, zamestnanie, rodinu, vek a koníčky považoval za primerané zvýšenie SSU o 10 %.

4.4. K uplatnenému nároku na náhradu nákladov spojených s liečením vo výške 257,05 Eur, ktoré by mali spočívať v nákladoch na cestovné prostredníctvom taxi služby a úhrady daru pre spoločnosť MINERAL- SLOVAKIA, s.r.o., žalovaný v duplike k vyjadreniam žalobcu svoje námietky doplnil tak, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním poskytnutými darmi a taxi službou a poškodením zdravia, ku ktorému došlo 22.10.2015. Pokiaľ žalobca poskytol spoločnosti MINERAL-SLOVAKIA, s.r.o. akékoľvek finančné dary, nemožno takéto plnenie považovať za náklady súvisiace s liečením, a pokiaľ žalobca tvrdí, že cesty vykonal taxi službou, uvedené v podanej žalobe nijako nekonkretizoval. Prípadné náklady na taxi službu považuje žalovaný za neúčelné, keďže je zrejmé (podľa tabuľky špecifikácie liečebných nákladov uvedených v žalobe), že žalobca používal na prepravu MHD, pričom ak v konkrétnom prípade

nebolo možné absolvovať cestu MHD, bolo potrebné požiadať o prepravu sanitkou zdravotnej služby. Žalobca nepreukázal potrebu, resp. nutnosť použitia taxi služby. Vzhľadom na uvedené žalovaný namietal účelnosť údajných nákladov spojených s liečením.

4.5. Vo vzťahu k úrokom z omeškania žalovaný v duplike doplnil, že uplatnené úroky z omeškania namieta vzhľadom na právnu úpravu lex specialis obsiahnutú v , a predstavujúcich špeciálnu úpravu týkajúcu sa úrokov z omeškania z plnenia z povinného zmluvného poistenia, ktorá má prednosť pred úpravou všeobecnou v zmysle . Z uvedenej právnej úpravy podľa žalovaného vyplýva, že ak žalovaná v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa oznámenia škodovej udalosti skončí prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jej povinnosti poskytnúť plnenie a oznámi poškodenému výšku poistného plnenia, resp. poskytne poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré znížila plnenie, nie je povinná hradiť úroky z omeškania, keďže sa nedostala do omeškania s plnením jej povinností. Ďalej k tomu žalovaný už len poukázal na niektoré rozhodnutia krajských súdov a nižšie uvedené rozhodnutia NS SR, ktoré podľa neho „judikovali, že právna úprava uvedená v je lex specialis a aplikuje sa prednostne“ (pozn. súdu: žalovaný nevyjadril vo vzťahu k čomu a pred čím, pričom napr. vo vzťahu k všeobecnej právnej úprave v ide nepochybne o úpravu doplnkovú, nie úplnú), a že úrok z omeškania je v tomto prípade sankciou za nedodržanie nepeňažnej povinnosti podľa Žalovaný pritom citoval rozsudok NS SR zo dňa 26.2.2019, sp. zn. , podľa ktorého „Peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania je upravená v a je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v alebo b/ Z právnej úpravy možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ nesplní svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti, a tiež keď poškodenému zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie, t. j. povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Jej účelom je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Poskytnutie dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred uložením sankcie - úroku z omeškania“, a rozsudok NS SR zo dňa 22.11.2018, sp. zn. , podľa ktorého: „Dovolací súd má za to, že ustanovenie sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu . Je tomu tak v prípade, ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa uvedeného zákona. Z dikcie tohto ustanovenia (, ) je zrejmé, že zákonodarca povinnosti poskytovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti.“

5. V reakcii na dupliku žalovaného žalobca písomným podaním zo dňa 22.11.2019 zdôraznil, že neupravuje iný zákonný spôsob preukázania rozsahu práva na náhradu škody z titulu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia ako je lekársky posudok a znalecký posudok, a lekárske správy ani odborné vyjadrenie vydané znaleckou organizáciou forensic.sk nie je tým zákonným prostriedkom na preukázanie rozsahu práva na náhradu škody v zmysle , , . Navyše hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia znaleckou organizáciou forensic.sk bez osobného vyšetrenia poškodeného, je aj z medicínskeho hľadiska neprípustné a tým aj neobjektívne. Znalecká organizácia nevypracovala znalecký posudok, ale SSU ohodnotila len na základe lekárskych správ a bez osobného vyšetrenia žalobcu. Takéto hodnotenie SSU je v rozpore s , a nemožno považovať za rovnocenné s hodnotením SSU v lekárskom posudku (čo je zákonom určená listina na preukázanie rozsahu SSU), a znaleckom posudku. Hodnotenie SSU v odbornom vyjadrení je neakceptovateľné aj pre určenie zvýšenia SSU v zmysle , keďže toto zvýšenie bolo stanovené bez osobného vyšetrenia žalobcu len na základe lekárskych správ, v ktorých sa však neuvádza strata možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku v ktorom utrpel poškodenie na zdraví, ako to vyžaduje . Pri bolestnom vo vzťahu k určeniu hodnoty za jeden bod žalobca doplnil, že k ustáleniu zdravotného stavu došlo až dňa 2.4.2015, čo je uvedené v lekárskom posudku o hodnotení SSU, a že aj odborné vyjadrenie forensic.sk potvrdzuje, že žalobca bol v ústavnej starostlivosti ešte aj od 12.5.2014 do 21.5.2014, a preto nie je možné za vznik nároku považovať rok 2013 kedy vznikla dopravná nehoda. K nákladom spojeným s liečením žalobca doplnil, že v sume 149,- Eur ide o náklady spojené s liečením za rehabilitáciu s tým, že žalobca poskytol finančné prostriedky za rehabilitačnú liečbu, ktorá na podnet Mineral - Slovakia

mala byť uhradená formou daru, nešlo o dar poskytnutý na iný účel ako absolvovanú rehabilitačnú liečbu žalobcu. Ohľadom cestovných nákladov za cesty absolvované taxislužbou vo výške 108,05 Eur doplnil, že všetky náklady preukázané žalobcom za absolvovanie ciest, ktoré boli absolvované za účelom odborných vyšetrení na ktoré bol žalobca vyslaný lekármi, sú tými nákladmi, ktoré spadajú pod zákonnú úpravu ust. , lebo ich účelom bola obnova zdravia, zlepšenie zdravia, zmiernenie bolesti, zvýšenie zdravotnej pohody. K úrokom z omeškania žalobca svoju argumentáciu doplnil tým, že poisťovateľ sa s plnením konkrétnej peňažnej povinnosti, v prípade jej neplnenia riadne a včas, dostane do omeškania bez ohľadu na to, či zašle alebo nezašle oznámenie v zmysle a , nakoľko splnením povinnosti poisťovateľa skončiť prešetrenie poistnej udalosti a zaslať poškodenému oznámenie o plnení, resp. o dôvodoch neplnenia nezaniká povinnosť poisťovateľa poškodenému plniť náhradu škody, ktorá mu oprávnene patrí, a túto náhradu plniť riadne a včas. Žalobca k tomu poukázal na právne názory vyslovené v rozsudku KS BA sp. zn. zo dňa 4.11.2013, ďalej KS Košice sp. zn. z 24.8.2010 (kde KS vyslovil, že ak sa žalobca domáha aj úrokov z omeškania odo dňa, kedy žalovaný žalobcovi poskytol plnenie, avšak neodôvodnene v krátenej výške, jeho nárok je opodstatnený), a KS Prešov sp. zn. zo dňa 27.8.2019, podľa ktorého „Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za SSU podľa vyhl. č. 32/68 Zb. čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu, teda k omeškaniu dlžníka dochádza až uplynutím lehoty na splnenie povinnosti. Nezbavia poisťovňu povinnosti platiť úroky z omeškania za oneskorené plnenie a to i v prípade, ak poisťovňa povinnosti uvedené v ustanovení z.č. splnila včas (t.j. skončila prešetrenie poistnej udalosti alebo poskytla vysvetlenie o odmietnutí poistného plnenia - viď NS SR č.k. a KS BA č.k. ).“ Žalobca uzavrel, že ak by sa prijal názor na ktorý poukazuje žalovaný, že povinnosť zaplatiť úroky z omeškania mu vznikne až doručením právoplatného rozhodnutia, tak takýto (opačný) právny názor zjavne odporuje spravodlivému usporiadaniu občianskoprávnych vzťahov. Podľa žalobcu je taktiež v rozpore s princípom právnej istoty, nakoľko subjektu občianskoprávnych vzťahov umožňuje konať protiprávne (odmietať plniť legitímne nároky poškodeného, ktoré je povinný v zmysle právnych predpisov plniť v určitej lehote) bez akýchkoľvek právnych následkov. To odporuje legitímnym očakávaniam, že subjekty občianskoprávnych vzťahov budú konať v súlade s jednotlivými zákonnými ustanoveniami a pokiaľ nie, budú niesť za to zodpovedajúce právne následky.

6. Na pojednávaní dňa 3.12.2019 žalovaný trval na tom, že žalobca odmietol poskytnúť súčinnosť pri vyšetrení zdravotného stavu, a následne tieto svoje tvrdenia o ich komunikácii bližšie špecifikoval a doplnil iba oznámením znaleckej organizácie forensic.sk o tom, že „žalobca bol prostredníctvom svojho právneho zástupcu predvolaný na znalecké vyšetrenie na deň 22.9.2015 o 15.00 hod (pozn. súdu: takmer 4 mesiace po uplatnení nároku žalobcu u žalovaného výzvou na zaplatenie zo dňa 25.5.2015), ale odmietol sa znaleckého vyšetrenia zúčastniť. Žalobca na toto doplnenie reagoval tým (viď jeho podanie zo dňa 7.1.2020 na č.l. 196), že na osobnom vyšetrení v Martine sa nezúčastnil preto, že právo na plnenie si (u žalovaného) uplatnil zákonným spôsobom na základe lekárskeho posudku, čo žalovaný bezdôvodne negoval, v oznámení zo dňa 28.5.2015 bol žalovaný povinný žalobcovi uviesť aké sú dôvodné pochybnosti v správnosti hodnotenia SSU v lekárskom posudku (nakoľko z ust. vyplýva, že len ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo SSU v lekárskom posudku môže poskytovateľ požiadať o vydanie znaleckého posudku), a že dôvodom neúčasti žalobcu na osobnom vyšetrení v Martine bolo aj to, že žalovaný nerešpektoval utrpené následky žalobcu, jeho obmedzenosť v pohybe i potrebu pomoci inej osoby, a znalecké dokazovanie nezvolil v blízkom okolí trvalého bydliska poškodeného, pričom finančné zaťaženie poškodeného za absolvovanie cesty do Martina spolu s doprovodom nie je pre žalobcu zanedbateľnou položkou (keď vie, že žalovaný odmieta uhradiť aj náklady za absolvovanie ciest taxislužbou z dôvodu rehabilitačnej liečby a liečby u lekárov špecialistov). Žalobca pritom zároveň ohľadom uplatneného cestovného doplnil, že nutnosť využitia taxislužby na pojednávaní vysvetlil (uviedol, že taxíky boli využívané do OÁZY na ošetrenie k lekárom a na kontroly s tým, že sa pokúšal cestovať MHD aj taxíkom, z miesta bydliska to však niekedy nebolo možné, a tiež preto že nevydržal dlho stáť), a že čas absolvovania ciest taxi službou subsumujú lekárske správy, ktoré subsumujú aj potrebu cestovania a cestovanie je preukázané účtenkami taxislužby). K tvrdeniam žalobcu a na výzvu súdu, aby sa žalovaný vyjadril prečo zvolili znalca zo vzdialeného miesta a prečo znalec nemohol vycestovať za žalobcom (tak ako tomu bolo pri posúdení jeho psychického stavu), žalovaný reagoval tým, že znaleckú organizáciu forensic.sk oslovil z dôvodu zabezpečenia maximálnej odbornej starostlivosti pri likvidácii škodovej udalosti, lebo táto je vedené ako znalecký ústav pre odbor zdravotníctva a farmácia, a že znalec nemohol vykonať fyzické znalecké vyšetrenie z odvetvia úrazovej chirurgie žalobcu v mieste jeho bydliska, „pretože

pri vyšetrení v domácom prostredí ide vždy o neštandardné vyšetrenie bez možnosti prípadného doplnenia zobrazovacích vyšetrení, či iných úkonov, ktoré je možné realizovať jedine v zdravotníckom zariadení“ (pozn. súdu: čo však súd považoval za nenáležité, všeobecné a nedostatočné tvrdenie, nakoľko žalobca neuviedol, aké konkrétne zobrazovacie vyšetrenia či iné úkony by v danom prípade mali byť potrebné, a prečo napokon, vzhľadom na predložené neskoršie odborné vyjadrenie spracované len na základe lekárskych správ, tieto vyšetrenia a úkony pre jeho plnenie nutné neboli).

7. Na prejednanie veci bolo nariadené pojednávanie, na ktorom žalobca pri svojom výsluchu doplnil svoje skutkové tvrdenia týkajúce sa predmetu konania tak, že v minulosti pred dopravnou nehodou vykonával prácu taxikára, v súčasnosti sa ale nedokáže zamestnať, a to nielen doma, nemôže vykonávať ani žiadne podstatné domáce práce, maximálne tak niečo uvariť. Nedokáže dlho sedieť na jednom mieste, musí meniť polohy. Má tiež obmedzenia v manželskom živote, berie lieky od bolesti, prípadne od psychiky, nakoľko má rôzne duševné stavy že je nepotrebný (pozn. súdu: psychické následky a ich odškodnenie však bolo predmetom konania vedeného pod sp. zn. viď predložený rozsudok na č.l. 146). Nemôže ísť ani na magnetickú rezonanciu. V minulosti rád bicykloval, v súčasnosti však na bicykel nemôže v podstate ani vysadnúť, lebo kvôli ruke sa neudrží. Zvláda iba krátke prechádzky. Jeho koníčkom bola oprava automobilov v menšom rozsahu, vedel vymeniť sám olej, a to sebe alebo kamarátom, prípadne brzdové doštičky, opraviť brzdy, nakoľko je vyučený automechanik, teda bežné veci si vedel robiť a robil sám. Na otázku súdu o jeho vnímaní rozdielov medzi týmito opravami a ostatnými prácami v domácnosti žalobca uviedol, že v podstate poukazuje na to, že celkovo nemôže napr. zavesiť záclony, povysávať a prípadne robiť nejaké ďalšie domáce práce, vo vzťahu k čomu mal kladný vzťah. Pokiaľ ide o trávenie voľného času, v minulosti chodievali na výlety, napríklad do pizzérie v blízkosti ich bydliska asi tak jedenkrát za týždeň, na Domašu cez leto asi jedenkrát mesačne autom, a na prechádzky, napríklad po nákupných centrách. Teraz na tieto miesta nechodí, pretože je to preňho ďaleko a má zdravotné ťažkosti. Chodí na obmedzené prechádzky s dcérou, na krátke vzdialenosti v okolí ich bydliska. Ohľadom záľub žalobca uviedol, že v súčasnosti mu robia spoločnosť morské prasiatka, o ktoré sa stará, ďalej je to počítač, televízia, niečo si číta, knihu letáky, prípadne na internete. Medzi jeho koníčky teraz v podstate patrí varenie, varí asi tak trikrát do týždňa.

8.1. Podľa a ak je žaloba vzatá späť celkom, súd konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, súd konanie v tejto časti zastaví. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodne súd v rozhodnutí vo veci samej.

8.2. Podľa súd konanie nezastaví, ak žalovaný so späťvzatím žaloby z vážnych dôvodov nesúhlasí. Na nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby sa neprihliada, ak dôjde k späťvzatiu žaloby skôr, než sa začalo predbežné prejednanie sporu podľa alebo pojednávanie.

8.3. V danom prípade zobral žalobca počas konania žalobu z dôvodu čiastočného plnenia čiastočne späť (viď bod 3.1), a keďže tak urobil skôr než sa začalo predbežné prejednanie sporu alebo pojednávanie, teda v čase, keď sa na prípadný nesúhlas žalovaného so späťvzatím žaloby v zmysle ust. neprihliada a jeho vyjadrenie k čiastočnému späťvzatiu preto nie je ani potrebné (a žalovaný s ním navyše aj súhlasil), súd konane v rozsahu späťvzatia žaloby postupom podľa v tejto časti zastavil.

9. V zostávajúcej časti sa súd oboznámil so žalobou a všetkými prostriedkami procesného útoku a obrany, ktoré strany sporu počas konania uplatnili, vykonal dokazovanie všetkými predloženými listinnými dôkazmi, ktorých odpis bol stranám sporu v priebehu konania doručený (a preto ich na pojednávaní osobitne nečítal, viď ), i výsluchom žalobcu a svedkyne I. I., a na základe zhodných (resp. nepopretých) tvrdení rozhodujúcich skutočností (, a ), vykonaných dôkazov, i s prihliadnutím na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, zistil tento podstatný skutkový stav:

9.1. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca bol dňa 12.10.2013 účastníkom dopravnej nehody, pri ktorej utrpel ťažké ublíženie na zdravý. Dopravnú nehodu zavinil vodič N.. T. W. pri prevádzke nákladného motorového vozidla zn. N. U., Q..Č.. B.-XXXFR (tým, že ho viedol vyššou rýchlosťou ako bola povolená, pri prechádzaní pravotočivej zákruty prešiel s návesom do protismeru a narazil do protiidúceho motorového vozidla, ktoré viedol žalobca), pričom prevádzkovateľ tohto motorového vozidla mal v tom čase uzavreté poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla

u žalovaného. Ďalej medzi stranami nebolo sporné, že žalobca pri nehode v dôsledku úrazu utrpel škodu na zdraví opísanú v žalobe (zlomeninu 6. a 7. rebra vľavo, zlomeninu okraja acetabula, nezaklinenú zlomeninu krčka ramennej kosti, trieštivú zlomeninu dolného konca ľavej ramennej kosti riešenú operačne, trieštivú zlomeninu lakťovej kosti, bionekrózu hlavice ľavej stehennej kosti a zlomeninu predpriehlavkových kostí 1. a 2. palca s posunom úlomkov s následkom stredne ťažkého obmedzenia hybnosti ľavého ramenného kĺbu, ťažkého obmedzenia lakťového kĺbu, stredne ťažkého obmedzenia hybnosti ľavého bedrového kĺbu, chronických opuchov, obrny axilárneho, sedacieho a ihlicového nervu, plošných jaziev do 30 cm2 a keloidných jaziev viac ako 100 cm2), za ktoré bolo podľa lekárskych posudkov vypracovaných T.. Y. U., T. z FNsP Prešov dňa 1.10.2014 a 4.5.2015 bolestné stanovené vo výške 935 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 4800 bodov. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu a uvedeného lekárskeho posudku o bolestnom liečenie žalobcu v čase vypracovania tohto posudku ešte trvalo a operáciu s hospitalizáciou absolvoval ešte aj v roku 2014 (v ústavnej starostlivosti bol aj od 12.5.2014 do 21.5.2014). Tieto skutkové tvrdenia sporné neboli a žalovaný vo vzťahu k nim namietal len správnosť hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia ako aj správnosť „postupu pri zvýšení“ sťaženia spoločenského uplatnenia podľa .

9.2. Taktiež nebolo sporné, že žalobca si na základe toho uplatnil u žalovaného ako poisťovateľa zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla dňa 9.10.2014 nárok na bolestné vo výške 15.409,- Eur, a dňa 25.5.2015 si uňho uplatnil aj nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 82.368,- Eur a zároveň navrhol uzavrieť dohodu o vyrovnaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia. Oznámením zo dňa 30.12.2014 mu potom žalovaný plnil za bolestné sumu 15.054 Eur (vychádzajúc z hodnoty bodu 16,10 Eur), a oznámením zo dňa 25.10.2016 mu následne plnil za sťaženie spoločenského uplatnenia sumu 79.863,- Eur (4.654 bodov x 17,16 Eur/bod po zaokrúhlení).

9.3. Podľa nespochybnených skutkových tvrdení žalobcu úraz uňho zanechal také následky, ktoré degradovali kvalitu jeho ďalšieho života v produktívnom veku. Následkom úrazu sa stal čiastočne nesebestačný, odkázaný na pomoc druhých, a je natrvalo vylúčený z doterajšieho a vzhľadom k jeho veku aj budúceho plnohodnotného osobného a spoločenského života. Vážne zranenia, ktoré utrpel, ho budú ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života, je vylúčený z možnosti uplatniť sa v živote, v pracovnom zaradení, v osobných záľubách, v kultúrnom vyžití a v športe, ktorému sa pred úrazom pravidelne venoval. Pred úrazom žil aktívnym životom, jeho veľkou záľubou bola motoristika, venoval sa automechanickým aj lakýrnickým prácam, často chodil bicyklovať, na túry s rodinou, bavilo ho domáce kutilstvo, práce v záhrade, zvládal všetky domáce práce, často chodil pomáhať priateľom a rodine, pomáhal manželke v starostlivosti o dcéru. Po úraze je vo všetkých záľubách a činnostiach značne obmedzený, nemôže dlho stáť ani sedieť, má ľavú ruku takmer nevládnu, nič v nej neudrží, máva časté bolesti, reaguje na zmeny počasia. Pri sebaobslužných a hygienických činnostiach potrebuje dopomoc manželky, nedokáže si nájsť zamestnanie. Úraz s vážnymi následkami pre ďalší život utrpel v produktívnom veku 32 rokov. Následkom úrazu sa stal invalidným s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55%, a na základe lekárskeho posudku ÚPSVAR Bratislava zo dna 28.4.2015 mu bola určená miera funkčnej poruchy 50%.

9.4. Z výsluchu žalobcu pritom nevyplynulo, že by bol v čase pred dopravnou nehodou nejako mimoriadne aktívny v nejakých svojich osobných záľubách, prípadne v žalobe spomínanom kultúrnom vyžití či turistike, na ktorých by sa už v súčasnosti nemohol zúčastňovať, pričom medzi jeho koníčky, tak ako pred nehodou, patrí starostlivosť o morské prasiatka, i varenie, ktoré vykonáva asi tak trikrát do týždňa. Nemôže bicyklovať a zvláda len krátke prechádzky. Z vyjadrenia svedkyne I. I. (manželky žalobcu) navyše vyplynulo, že žalobca nemôže ani tancovať, preto ani veľmi nechodia na svadby. Šport v minulosti sledoval najmä pasívne, v telke, niekedy chodieval na futbalový štadión, no nehral aktívne, ale ho len sledoval ako divák. Bicykloval, niekedy aj jedenkrát za týždeň. Sú obmedzení aj v sexuálnom živote, a to najmä pokiaľ ide o rôzne polohy, ale aj vyvrcholenie.

9.5. Podľa odborného vyjadrenia forensic.sk č. 206/2016 (č.l. 139) bolo celkové ohodnotenie SSU žalobcu stanovené na 4654 bodov, pričom rozdiel oproti lekárskemu posudku predloženému žalobcom spočíva v rozdielnom stanovení (klasifikácii) niektorých položiek poškodenia na zdraví s výsledkom základného bodového hodnotenia SSU podľa tohto odborného vyjadrenia 2920 bodov (oproti 2495 bodom v lekárskom posudku), a najmä v stanovení zvýšenia hodnotenia v bodoch podľa § 10 ods. 4

pri jednotlivých položkách o 80% (oproti zvýšeniu hodnotenia v bodoch o 100% v lekárskom posudku).

9.6. Podľa rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. -155 zo dňa 4.12.2018 (ktorý bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Prešove č.k. -199 zo dňa 9.12.2019) bolo žalobcovi v súvislosti s následkami dopravnej nehody priznané odškodnenie SSU za vážne duševné poruchy vzniknuté pôsobením otrasných zážitkov alebo iných psychologických činiteľov a tiesnivých situácií, a súd mu v tomto konaní priznal zvýšenie odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa o 10%.

9.7. Vo vzťahu k požadovanej náhrade liečebných nákladov v sume 385,78 Eur nebolo sporné, že žalobca si nárok na túto sumu uplatnil u žalovaného listom zo dňa 1.12.2014, a žalobca mu plnil liečebné a cestovné náklady dňa 10.12.2014 spolu vo výške 128,73 Eur (za lieky, kúpele a cestovné MHD). Neuhradené zostali cestovné výdavky na taxíky spolu vo výške 108,05 Eur a výdavky na položky označené v špecifikácii ako Mineral dar spolu vo výške 149,- Eur. Podľa nespochybnených tvrdení žalobcu (ktoré substancoval počas konania) pritom žalobca taxíky využíval na ošetrenie k lekárom a na kontroly, nakoľko cesta MHD z miesta bydliska niekedy nebola možná alebo nevydržal dlho stáť, a čas absolvovania ciest taxi službou subsumujú lekárske správy, ktoré subsumujú aj potrebu cestovania, pričom cestovanie preukazujú účtenky taxislužby ktoré predložil. Peňažné prostriedky poskytnuté žalobcom spoločnosti MINERAL-SLOVAKIA s.r.o. formou daru boli pritom podľa nespochybnených tvrdení žalobcu poskytnuté výlučne na vyžiadanie tejto spoločnosti v súvislosti s absolvovaným liečením.

10.1. Z hľadiska vymedzenia rozhodovanej veci pritom súd osobitne zdôrazňuje, že žiadne iné než vyššie uvedené podstatné skutočnosti v konaní stranami riadne uvedené a ani zákonom stanoveným procesným postupom súdu ( a ) zistené neboli a ani nevyšli najavo ( ).

10.2. V súvislosti s eventuálnymi úvahami o ďalšom zisťovaní skutkového stavu nad rámec stranami dodaných skutkových tvrdení na vyšetrovacom princípe (v rozpore so zásadou prejednacou), pre občasné zlé skúsenosti s právnym povedomím niektorých účastníkov súdnych konaní, súd už len pre úplnosť pripomína, že v konaní je viazaný žalobným návrhom a obranou, vrátane tvrdení rozhodujúcich skutočností, ktoré ich vymedzujú, a dôkazov označených na ich preukázanie, a preto iný skutkový stav resp. okolnosti, než tie ktoré strany konania vymedzili včas ( a 154 ) uplatnenými prostriedkami procesného útoku a obrany, teda také ktoré žiadna zo strán určite a nezrozumiteľne netvrdila, predmetom konania a posudzovania (a teda ani zisťovania a dokazovania) neboli a ani byť nemohli ( a ). To samozrejme platí aj na prípadné ďalšie neprípustne oneskorené dodatočné dopĺňanie ďalších podstatných skutočností, resp. skutkových tvrdení ( v spojení s ), ktoré by v zmysle ust. bolo zmenou žaloby, možnou len so súhlasom súdu a spravidla len vtedy, ak by sa tým doterajšie výsledky konania ( ) podstatne nezmenili (v odvolacom konaní dokonca absolútne neprípustnou, keďže podľa meniť žalobu - ktorou je v zmysle ust. i podstatná zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe - v odvolacom konaní nemožno), a ani iné novoty (doposiaľ neuplatnené prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, okrem niektorých výnimiek), v odvolacom konaní prípustné nie sú ( ).

10.3 Uvedené závery pritom vyplývajú aj z komentovanej odbornej literatúry, podľa ktorej „základnú procesnú povinnosť sporových strán predstavuje povinnosť substancovať všetky podstatné a rozhodujúce skutkové okolnosti, z ktorých vyvodzujú svoju procesnú taktiku (útok alebo obranu). V sociálnej koncepcii civilného procesu sa povinnosť tvrdenia prejavuje ako povinnosť pravdivo a úplne opísať všetky rozhodujúce skutkové okolnosti prípadu. Nedodržanie tejto povinnosti vedie k neuneseniu bremena tvrdenia v civilnom spore. Následkom je tak opätovne strata sporu pre neunesenie konkrétneho procesného bremena. Ak teda súd procesnú stranu „pristihne“ pri porušení povinnosti tvrdenia, je v rámci tzv. materiálneho vedenia sporu oprávnený a povinný k tejto skutočnosti prihliadnuť a vyhodnotiť ju v komplexe s inými procesnými povinnosťami a bremenami pri rozhodovaní sporu. ... Súd teda in concreto prihliadne i na nedodržanie procesnej povinnosti relevantne substancovať rozhodujúce skutkové tvrdenia (t.j. substancovať ich pravdivo a úplne)“ (in: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. . Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 50). „Všeobecné, vágne a paušálne tvrdenia žalobcu neumožňujú súdu ich vecné preskúmanie a nie sú spôsobilé byť predmetom dokazovania. Takéto nesubstancované prejavy žalobcu

súd v konaní legitímne opomenie a nevykonáva vo vzťahu k ich pravdivosti žiadne dokazovanie. ... žalovanému musí byť umožnené vyjadriť sa k všetkým tvrdeným skutočnostiam a vykonaným dôkazom. Toto svoje právo nemôže žalovaný efektívne realizovať v prípade neurčitého skutkového tvrdenia, ktoré samo o sebe vylučuje vysvetlenie alebo relevantnú reakciu, pri zachovaní náležitej miery vecnosti a zrozumiteľnosti. Pokiaľ samotná žaloba nevykazuje vady, pre ktoré by ju súd odmietol v zmysle , nie je osobitne procesne sankcionované to, že žalobca nedostatočne substancoval svoje skutkové tvrdenia, resp. že sú jeho skutkové tvrdenia neúplné alebo neurčité. Tieto okolnosti sa však prejavia v ďalšom procesnom postupe súdu (napr. nevykonanie dôkazu, neúplne zistený skutkový stav a pod.) a v jeho konečnom rozhodnutí (zamietnutie žaloby, prípadne zastavenie konania), za čo nesie plnú zodpovednosť procesne neaktívny žalobca. V záujme jeho vlastného procesného úspechu vyžaduje sporové konanie od žalobcu adekvátnu mieru vigilancie a diligencie, teda bdelosti a dôslednosti“ (in: tamtiež, s. 670). „Primárne by všetky relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalobcu mali byť uvedené v žalobe a relevantné a rozhodujúce skutkové tvrdenia žalovaného v jeho vyjadrení k žalobe, resp. v replike a duplike (pozri a komentár k nemu). Súd môže dať stranám možnosť riadne splniť povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť aj dodatočne, tento postup je však na úvahe súdu ... Kruciálny rozdiel medzi sporom a mimosporom spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimospore je zistenie všetkých podstatných skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (na tomto mieste odhliadneme od odlišností sporov s ochranou slabšej strany) je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala (resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.“ Pokiaľ ide o rozsah skutkového základu meritórneho rozhodnutia v sporovom procese táto literatúra ďalej tiež uvádza, že „v klasickom sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov (pozri aj ďalší výklad), ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie „objektívnej“, či „materiálnej“ pravdy, ale zisťovať skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne“ (tamtiež, s. 796).

11. Na základe takto zisteného skutkového stavu súd dospel k záveru, že návrh žalobcu je dôvodný, avšak nie v celom rozsahu.

12.1. Podľa a fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky. Rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.

12.2. Podľa pri škode na zdraví sa jednorazove odškodňujú bolesti poškodeného a sťaženie jeho spoločenského uplatnenia.

12.3. Podľa pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.

12.4. Podľa (povinné zmluvné) poistenie zodpovednosti (za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla) sa vzťahuje na každého, kto zodpovedá za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla uvedeného v poistnej zmluve

12.5. Podľa poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu škody na zdraví a nákladov pri usmrtení.

12.6. Podľa náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

13. V danom prípade si žalobca voči žalovanému uplatňoval nároky súvisiace so škodou na zdraví. To, že uplatnená škoda mu bola spôsobená pri dopravnej nehode prevádzkou motorového vozidla zn. N.

U., Q..Č.. B.-XXXFR, na ktoré bolo v tom čase uzavreté povinné zmluvné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovaného, v konaní sporné nebolo, a pasívna vecná legitimácia žalovaného na náhradu škody podľa je teda daná.

Náhrada za bolesť

14.1. Podľa bolesť je ujma spôsobená poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov.

14.2. Podľa náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov.

14.3. Podľa náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku ( a ). Sadzby bodového hodnotenia za bolesť sú ustanovené v prílohe č. 1 v I. a III. časti.

14.4. Podľa pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku ( a 8).

14.5. Podľa výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

14.6. Podľa Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka.

14.7. Podľa lekársky posudok sa vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený.

15.1. Pokiaľ ide o nárok na bolestné, súd pri ňom vychádzal z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku predloženom žalobcom na 935 bodov, a ktorého správnosť medzi stranami ani sporná nebola. Pri určení konkrétnej výšky náhrady za bolesť následne v zmysle ust. v spojení s ust. vychádzal z hodnoty 16, Eur za jeden bod na rok 2014 (podľa opatrenia MZ SR č. -2014 zo 14. mája 2014, ktorým bolo stanovené, že výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2014 je 16,48 Eur za jeden bod) ako sumy 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za rok 2013, ktorý súd považoval za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa . Podľa lekárskeho posudku o bolestnom z roku 2014 totiž liečenie žalobcu trvalo ešte aj v čase vypracovania tohto posudku, a potvrdzovalo aj to, že nespochybnených tvrdení žalobcu operáciu s hospitalizáciou absolvoval aj v roku 2014 (v ústavnej starostlivosti bol aj od 12.5.2014 do 21.5.2014).

15.2. Pri ustálení roku vzniku nároku totiž súd vychádzal z toho, že podľa bolesť je ujma spôsobená nie len poškodením na zdraví, ale aj jeho liečením a odstraňovaním jeho následkov, ďalej že náhrada za bolesť sa poskytuje na základe lekárskeho posudku ( ), a to jednorazovo s tým, že musí byť primeraná nie len zistenému poškodeniu na zdraví, ale aj priebehu liečenia a odstraňovaniu jeho následkov ( ), a že lekársky posudok sa vydáva (najskôr), len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený ( ), pričom podľa pri určení výšky náhrady sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku (a teda z počtu bodov stanovených sumárne, po ustálení celkového zdravotného stavu poškodeného, keď náhrada má zohľadňovať zároveň ujmu spôsobenú poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov, a nie postupne a diferencovane podľa jednotlivých položiek utrpenej bolesti a času ich ustálenia).

15.3. Na uvedom nič nemení ani poukaz žalovaného na to, že podľa pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti, keďže uvedené ustanovenie určuje iba zásady na hodnotenie bolesti (viď aj nadpis uvedeného ustanovenia v cit. zákone) posudzujúcim lekárom (spätne, po ustálení zdravotného stavu), a nie čas vzniku celkového nároku na náhradu za bolesť. Nárok na náhradu za bolesť totiž v zmysle ust. (ktorý upravuje určovanie jeho výšky) vzniká podľa odseku 1 tohto zákona, podľa ktorého pri určení výšky náhrady sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť ohodnotila v lekárskom posudku (pričom lekársky posudok sa v zmysle ust. vydáva, len čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený, čo nepochybne zahŕňa aj fázu liečenia a odstraňovania následkov poškodenia na zdraví, keďže podľa zároveň platí, že náhrada za bolesť musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví, priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov). Okrem toho, pojem akútna fáza bolesti nemá svoju legálnu definíciu v , a ust. tak treba vykladať podľa obvyklých výkladových pravidiel, pričom slovo „akútny“ má podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka význam: 1. naliehavý, pálčivý, 2. lek. prudký, silný, resp. význam opaku slova chronický (teda dlhotrvajúci, zdĺhavý, často sa opakujúci). Uvedené ustanovenie (o tom, že pri určovaní bodového hodnotenia bolesti sa hodnotí akútna fáza bolesti), tak treba podľa jeho systematického zaradenia (medzi zásadami na hodnotenia bolesti) a jeho jazykového vyjadrenia vykladať (len) tak, že pri určovaní bodového hodnotenia bolesti v lekárskom posudku sa hodnotí naliehavá, pálčivá a prudká fáza bolesti podľa jednotlivých položiek (ktorá v zmysle zahŕňa ujmu spôsobenú poškodením na zdraví, jeho liečením alebo odstraňovaním jeho následkov), a nie chronická fáza bolesti, a neznamená teda, že sa hodnotí iba bolesť bezprostredne po vzniku poškodenia zdravia, a nie aj akútna fáza bolesti počas jeho liečenia a odstraňovania jeho následkov, a už vôbec nie, že by sa pri posudzovaní vzniku nároku a určovaní výšky náhrady za bolesť malo vychádzať iba z času vzniku poškodenia zdravia (bez zohľadnenia jeho liečenia a odstraňovania jeho následkov). Uvedenému záveru pritom zodpovedá aj vyššie uvedené rozhodnutie NS SR, podľa ktorého „Za deň zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať deň ukončenia práceneschopnosti poškodeného, ani deň vyhotovenia posudku o bolestnom, ale okamih (deň) ustálenia zdravotného stavu poškodeného (R 68/2003).

15.4. Bez významu je aj poukaz žalovaného na to, že NS SR v uznesení zo dňa 25.10.2012, sp. zn. (okrem iného) uviedol, že „... pokiaľ v prejednávanej veci žalobca utrpel škodu na zdraví pri dopravnej nehode dňa 1.9.2007, čo je moment vzniku nároku na náhradu škody (čo aj spolu so spôsobom výpočtu tohto nároku konajúce súdy správne ustálili), náhradu za bolesť a náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia mu patrí vo výške ustanovenej posledne citovaným opatrením Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky z 19. apríla 2007 č. 11165/2007-OL, ...“. Uvedené bolo totiž v cit. rozhodnutí uvedené len ako tzv. obiter dictum (keďže v uvedenom rozhodnutí sa NS SR, tak ako to uviedol „viazaný rozsahom dovolania“, zaoberal iba otázkou chyby výpočtu, a nie sporným riešením otázky momentu vzniku nároku - keď aj samotný generálny prokurátor ako dovolateľ „v dôvodoch mimoriadneho dovolania poukázal na to, že súdy síce správne určili moment vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej ublížením na zdravý, ako aj spôsob výpočtu nároku, avšak dostatočnú pozornosť nevenovali výške hodnoty bodu ...“), a teda bez tohto, aby to bolo predmetom dovolania, a tak aj konkrétneho posudzovania a riešenia otázky určenia rozhodného času vzniku nároku na odškodnenie (ktoré v uvedenom prípade sporné nebolo).

15.5. Vzhľadom na uvedené závery preto súd priznal žalobcovi zostávajúcu časť náhrady za bolesť vo výške 355,- Eur, ktorú vypočítal ako rozdiel medzi náhradou za bolesť určenou hore uvedeným postupom vo výške 15.409,- Eur po zaokrúhlení (za 935 bodov x 16,48 Eur za jeden bod), a sumou vo výške 15.054,- Eur, ktorú žalovaný ako náhradu za bolesť žalobcovi už plnil.

Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia

16.1. Podľa sťaženie spoločenského uplatnenia je stav v súvislosti s poškodením na zdraví, ktoré má preukázateľne nepriaznivé následky pre životné úkony poškodeného, na uspokojovanie jeho životných a spoločenských potrieb alebo na plnenie jeho spoločenských úloh.

16.2. Podľa náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti.

16.3. Podľa poškodený je oprávnený uplatniť nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia na súde, ak sa podal návrh na uzatvorenie dohody podľa odseku 1 a do troch mesiacov od jeho podania sa neuzatvorila dohoda podľa odseku 1 a neuspokojili sa nároky poškodeného.

16.4. Podľa pri určení výšky náhrady za bolesť a výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku ( a 8).

16.5. Podľa posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti. Pri určovaní bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia sa hodnotí závažnosť poškodenia na zdraví a predpokladaný vývoj následkov.

16.6. Podľa bodové hodnotenie za sťaženie spoločenského uplatnenia môže posudzujúci lekár primerane zvýšiť až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. V prípadoch ustanovených v odseku 3 posudzujúci lekár prihliada aj na stanovisko poškodeného k odporúčanému zákroku.

16.7. Podľa ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení bolestného alebo o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu osoby uvedené v odsekoch 3 a 4 požiadať o vydanie znaleckého posudku podľa osobitného predpisu.

16.8. Podľa výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu podľa odseku 1, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na najbližšie celé euro smerom nahor.

16.9. Podľa Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví výšku náhrady za bolesť a výšku náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia určenú podľa odseku 2 opatrením vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do 31. mája príslušného kalendárneho roka.

17.1. Pokiaľ ide o náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, pri určení jej výšky súd v zmysle vychádzal z celkového počtu 4800 bodov, na ktoré sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku predloženom žalobcom.

17.2. Žalovaný voči nemu v oznámení žalobcovi zo dňa 28.5.2015 (č.l. 69 spisu) síce namietal, že zo strany žalovaného „došlo na základe predložených dokladov k pochybnostiam o správnosti bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia“, a preto požiadal „v súlade s o vydanie znaleckého posudku“, opomenul však, že nevyhnutným predpokladom možnosti takéhoto postupu je podľa vznik dôvodných pochybností o správnosti bodového hodnotenia, pričom žalovaný svoje údajné pochybnosti absolútne žiadnym spôsobom neodôvodnil, nevymedzil a ani nevysvetlil (neuviedol vôbec žiadne dôvody svojich údajných pochybností, žiadne nedostatky, prípadne dôvody možnej nesprávnosti lekárskeho posudku). Uvedené ust. totiž tak podľa doslovného znenia, ako aj jeho zrejmého účelu (ktorým bolo zjavne len umožniť v záujme objektívnosti dotknutým osobám - v prípade vzniku pochybností o správnosti lekárskeho posudku - objektivizovať správne hodnotenie sťaženia spoločenského znaleckým posudkom, avšak súčasným vložením podmienky - vzniku dôvodných pochybností - zároveň zabrániť zbytočnému a ničím neodôvodnenému znaleckému skúmaniu v prípade nedôvodných, resp. neodôvodnených pochybností, a tým aj odďaľovaniu právnej istoty a usporiadania vzájomných vzťahov) nepochybne nemožno vykladať tak, že by dotknutá osoba bola objektívne oprávnená (bez dôvodných pochybností) kedykoľvek, vždy a bez ďalšieho, len s poukazom na svoje údajné, ničím bližšie neodôvodnené (subjektívne) pochybnosti, požiadať o vydanie znaleckého posudku, a ustálenie a usporiadanie vzájomných vzťahov tak bez ďalšieho podmieňovať ním s tým, že prípadnú dôvodnosť svojich pôvodných nekonkrétnych pochybností bude neskôr odvodzovať len dodatočne a spätne, z jednoduchého odkazu na znalecký posudok, a jeho - od lekárskeho posudku hoci len čiastočne odlišné

- hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v ňom. Inými slovami, zákon stanovuje, že pri určení výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia sa vychádza zásadne z celkového počtu bodov, ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku - s ktorým sa dotknuté osoby mali možnosť oboznámiť, vrátane možnosti urobiť si názor aj o správnosti jeho záverov (čo platí osobitne v prípade profesionálneho poisťovateľa, povinného vykonávať potrebné šetrenie poistnej udalosti), a to v podstate vždy, resp. pravidelne (obvykle), teda nie len vtedy, keď s ním všetky dotknuté osoby subjektívne súhlasia, a naopak, že zo znaleckého posudku sa vychádza, o jeho vydanie možno oprávnene požiadať a usporiadanie vzájomných vzťahov ním možno spravodlivo podmieniť iba výnimočne (dotknuté osoby majú možnosť oprávnene požiadať o vydanie znaleckého posudku) len vtedy, ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku.

17.3. Okrem toho, správnosť bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu v lekárskom posudku žalovaný napokon spochybnil iba neprípustným odkazom na predložené listiny ( ), a to dokonca odkazom na iba odborné vyjadrenie forensic.sk (a nie znalecký posudok, ktorý je v zmysle ust. v prípade dôvodných pochybností jedinou prípustnou alternatívou lekárskeho posudku), a návrh na znalecké dokazovanie v tomto konaní napokon ani predložený nebol.

17.4. Navyše (už len pre úplnosť), toto odborné vyjadrenie forensic.sk predložené žalovaným, sa z hľadiska stanovenia celkového bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu líšilo od lekárskeho posudku predloženého žalovaným v podstate len v rozdielnom stanovení zvýšenia základného bodového hodnotenia niektorých položiek sťaženia spoločenského uplatnenia (podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti tohto zákona) posudzujúcim lekárom (podľa ) bez akéhokoľvek odôvodnenia (len) o 80 % (namiesto jeho zvýšenia o 100 % v lekárskom posudku), pričom stanovenie celkového základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku vlastne potvrdzovalo (stanovovalo dokonca celkovo podstatne vyšší počet bodov základného hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia žalobcu vo výške 2920 bodov, oproti 2490 bodom v lekárskom posudku), a rozdiel bol teda len v následnom zvýšení väčšiny zo zistených položiek (o 80 %, namiesto ich zvýšenia o 100 % v lekárskom posudku).

17.5. Súd sa teda nestotožnil s názorom žalovaného, že (samotným) predložením odborného vyjadrenia forensic.sk dostatočne spochybnil správnosť lekárskeho posudku, nakoľko jeho odbornú nesprávnosť bolo podľa zákona možné relevantne spochybniť iba znaleckým posudkom (a nie odborným vyjadrením), pričom jeho nižšiu dôkaznú silu súd vyhodnotil aj podľa toho, že toto odborné vyjadrenie bolo vypracované len na základe lekárskych správ bez osobného vyšetrenia žalobcu a jeho stavu, a tiež preto, že ničím neodôvodnil zvýšenie základného bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia (len) o 80 %, a prečo by malo byť nesprávne stanovenie jeho zvýšenia o 100 % v lekárskom posudku. Súd súhlasí s tým, že v našom právnom poriadku nemá žiadny dôkaz predpísanú dôkaznú silu, no práve preto nie je možné dôkazy vyhodnocovať iba podľa jednoduchého porovnania ich počtu za a proti (či už svedkov, odborných vyjadrení, znaleckých posudkov, a pod.), a každý dôkaz hodnotí súd podľa svojej úvahy. V danom prípade pritom súd celkom jednoznačne priznal väčšiu váhu celkovému stanoveniu počtu bodov, ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku, oproti jeho stanoveniu v odbornom vyjadrení, a to jednak preto, že zákon pri určovaný náhrady vychádza primárne z lekárskeho posudku (a nie odborného vyjadrenia), ďalej preto, že celkové základné bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku (hoci za niektoré iné položky) bolo nižšie než v odbornom vyjadrení forensic.sk (ktoré tak potvrdzuje dôvodnosť celkového základného bodového hodnotenia uplatneného žalobcom), a napokon tiež preto, že zvýšenie základného bodového hodnotenia v ňom podľa o 100 % je aj stručne odôvodnené (hoci existenciu, resp. dostatočnosť odôvodnenia v ňom žalovaný namietal) zákonom prípustnými dôvodmi podľa - zvýšením „vzhľadom k veku a možnosti uplatniť sa v spoločnosti a v živote (strata zamestnania, strata socioekonomického postavenia ako mal pred úrazom, výrazné obmedzenie voľnočasových aktivít s rodinou)“, zatiaľ čo jeho zvýšenie v odbornom vyjadrení forensic.sk (len) o 80%, a z toho eventuálne vyplývajúca nesprávnosť jeho zvýšenia o 100 % (v lekárskom posudku, ktorý malo odborné vyjadrenie forensic.sk údajne preskúmať), nebolo odôvodnené ničím).

17.6. Vzhľadom na to súd považoval za dôvodný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 82.368,- Eur po zaokrúhlení za 4800 bodov po 17,16 Eur za jeden bod (podľa

opatrenia MZSR č. S02622-OL-2015 z 13.5.2015, ktorým bolo stanovené, že výška náhrady za bolesť a výška náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia na rok 2015 je 17,16 Eur za jeden bod), a žalobcovi tak priznal (po čiastočnej úhrade) sumu vo výške 2.505,- Eur vypočítanú ako rozdiel medzi vyššie uvedenou sumou náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a sumou 79.863,- Eur, ktorú mu žalovaný medzičasom dňa 25.10.2016 z tohto titulu už aj uhradil.

Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia

18. Podľa v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity, môže súd náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšiť najviac o 50 %.

19.1. Pokiaľ ide o zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (súdom), tak súd vychádzal z toho, že ak je sťaženie spoločenského uplatnenia stav v súvislosti s poškodením na zdraví vymedzený v ust. , tak náhrada za tento následok (sťaženie spoločenského uplatnenia) má vo svojej podstate predstavovať náhradu za preukázateľne nepriaznivé dôsledky poškodenia na zdraví pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných alebo spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. Táto náhrada musí byť pritom podľa primeraná povahe následkov a ich predpokladanému vývoju, a to v rozsahu, v akom sú obmedzené možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a spoločnosti. „Sťažením spoločenského uplatnenia je preto potrebné rozumieť jednak vylúčenie, či obmedzenie účasti poškodeného na plnom osobnom a rodinnom, spoločenskom, politickom kultúrnom a športovom živote, jednak sťaženie, či dokonca priamo znemožnenie výkonu či voľby povolania, voľby životného partnera, prípadne možnosti ďalšieho sebavzdelávania“ (rozsudok NS SR sp. zn. ).

19.2. Už náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia určená výlučne len na základe celkového počtu bodov, ktorým sa sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku, je pritom vo svojej podstate náhradou za preukázateľne nepriaznivé dôsledky pre život a životné úkony poškodeného, pre uspokojovanie jeho životných alebo spoločenských potrieb alebo pre plnenie jeho spoločenských úloh. V zmysle ust. posudzujúci lekár hodnotí sťaženie spoločenského uplatnenia podľa sadzieb ustanovených v prílohe č. 1 v II. a IV. časti tohto zákona, pričom podľa primerané zvýšenie základného bodového hodnotenia (a tým aj náhrady) je umožnené už posudzujúcemu lekárovi, a to až na dvojnásobok vzhľadom na obmedzenie alebo stratu možnosti poškodeného uplatniť sa v živote a v spoločnosti, ktorú mal vo veku, v ktorom utrpel poškodenie na zdraví. Posudzujúci lekár pritom túto možnosť v danom prípade v lekárskom posudku aj využil a základné bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenie (pri siedmych z deviatich položiek) podľa cit. zákona zvýšil až na dvojnásobok (o 100 %) „vzhľadom k veku a možnosti uplatniť sa v spoločnosti a v živote (strata zamestnania, strata socioekonomického postavenia ako mal pred úrazom, výrazné obmedzenie voľnočasových aktivít s rodinou)“.

19.3. Súd súhlasí s názorom žalobcu, že zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom podľa je nezávislé od zvýšenia bodového hodnotenia sťaženia spoločenského posudzujúcim lekárom, avšak zároveň poukazuje na to, že podľa tohto ustanovenia nevyhnutným predpokladom (možného) zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom je existencia (mimoriadnych) dôvodov hodných osobitného zreteľa (osobitných zrejme najmä v tom, že neboli resp. nemohli byť adekvátne zhodnotené v rámci stanovenia bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku), akým je podľa zákona (napr.) uznanie invalidity. Ide teda o prípady, keď v lekárskom posudku inak samostatne bodovo hodnotené položky, resp. obmedzenia, hoci aj so zvýšení bodového hodnotenia jednotlivých položiek, dosiahli až v ich súhrne vzhľadom na celkovú závažnosť poškodenia na zdraví (napr. uznaním invalidity), alebo až s prihliadnutím na iné osobitosti prípadu (mimoriadne nadanie poškodeného, jeho spoločenskú angažovanosť alebo iné okolnosti) ďalší význam hodný osobitného zreteľa pre spravodlivé určenie (zvýšenie) náhrady. Aj pri zohľadnení takýchto dôvodov hodných osobitného zreteľa však musí súd brať zároveň zreteľ aj na ich celkový význam a závažnosť, aby (stanovením miery zvýšenia) mohol diferencovať rozdiely medzi jednotlivými prípadmi.

19.4. „Predmetné ustanovenie patrí k právnym normám s relatívne neurčitou (abstraktnou) hypotézou, to znamená k právnym normám, ktorých hypotéza nie je konkrétne stanovená právnym predpisom, ale závisí od úvahy súdu. Toto ustanovenie prenecháva súdu, aby v každom jednotlivom prípade sám

vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností, a aby sám podľa svojho uváženia posúdil, či ide o „prípad hodný osobitného zreteľa“ a - v prípade kladného záveru

- rozhodol tiež o tom, aké zvýšenie tejto náhrady je v posudzovanom prípade primerané.“

19.5. „Úvaha súdu v zmysle nie je celkom voľná, lebo právny predpis ju usmerňuje tým, že rámcovo stanovuje predpoklady pre vznik nároku na základnú výmeru odškodnenia a tiež hľadiská, ktoré treba mať na zreteli. Pokiaľ zákon stanovuje rozpätie prípustného zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (až o 50 %), je nepochybné, že rozsah zvýšenia tejto náhrady musí byť diferencovaný. Diferenciácia rozsahu zvýšenia tejto náhrady musí vystihovať individuálne okolnosti každého prípadu. V reálnom živote sa vyskytujúce rozdiely v osobnosti človeka, v jeho individuálnych potrebách, životnom zameraní, v miere jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach života, ako aj odlišnosti v miere závažnosti poškodenia zdravia a intenzite obmedzenia poškodeného sa nevyhnutne musia prejaviť aj v diferencovanom prístupe k zvýšeniu tejto náhrady.“

19.6. „Pri rozhodovaní o zvýšení náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súd zohľadňuje jednak tie stránky, ktoré sú spoločné pre život všetkých ľudí (možnosť vykonávať bežné životné úkony, postarať sa o svoju hygienu, stravovanie, obliekať sa, žiť prípadne rodinným životom, realizovať sa v partnerskom vzťahu, mať deti), jednak tie stránky, ktoré sú osobitné u každého jednotlivca zvlášť vzhľadom na jeho spoločenské dovtedajšie pôsobenie (stupeň jeho angažovanosti v najrozmanitejších sférach spoločenského života, za ktoré už doterajšia súdna prax považuje napríklad oblasť kultúry, športu, umenia, politiky, vedy). Jednotiacim hľadiskom pri určovaní adekvátneho zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia je, aby obe tieto stránky boli zohľadnené tak, že ich vzájomná jednota vyjadrí primeranosť priznanej náhrady vo vzťahu k povahe následkov poškodenia zdravia. V prípade niektorého poškodeného je v praxi opodstatnené klásť dôraz na prvú z uvedených stránok, v prípade iného poškodeného (naopak) na druhú spomenutú stránku; rozhodujúcou však zostáva ich jednota.“

19.7. „Vo všeobecnosti treba pripustiť, že v niektorom individuálnom prípade pôjde o tak mimoriadne závažné poškodenie zdravia osoby spoločensky sa dosiaľ nijako osobitne neangažovanej (napríklad v prípade mimoriadne ťažkého poškodenia zdravia v detskom veku), ktoré - aj s prihliadnutím na minimalizovanú predpokladanú budúcu kvalitu jej života - odôvodní priznanie zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia až v hornej hranici stanoveného limitu ( ). Takéto zvýšenie je aj podľa názoru dovolacieho súdu vyhradené prípadom straty životných príležitostí po celý zvyšok života, v ktorých je poškodený takmer vyradený zo života a kedy jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií sú bezmála alebo celkom zmarené. ... Na druhej strane ale nemožno celkom vylúčiť prípad, v ktorom zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia blížiace sa až k hornému limitu (50 %) nebude v prevažnej miere odôvodnené individuálnymi (najmä medicínskymi) zisteniami týkajúcimi sa realizácie poškodeného v oblasti bežného života každého človeka (pri uspokojovaní jeho životných, biologických potrieb), ale skôr bude odôvodňované zisteniami súdu o osobitne vysokej (až mimoriadnej) miere predchádzajúceho uplatnenia sa poškodeného a jeho nasadenia v oblasti spoločenskej, kultúrnej, umeleckej, vedeckej alebo politickej.“

19.8. „Zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle sa teda neobmedzuje len na prípady vysokej úrovne predchádzajúceho uplatnenia poškodeného v spoločnosti (v kultúrnej, umeleckej, športovej a podobnej sfére života), ale je opodstatnené aj v prípadoch ďalších, v ktorých to odôvodňujú individuálne okolnosti zistené vykonaným dokazovaním. V praxi všeobecných súdov ide o okolnosti najrozmanitejšej povahy, ktoré môžu, avšak nemusia odzrkadľovať mieru spoločenského angažovania sa poškodeného pred škodovou udalosťou.“ (body 19.4. - 19.8. podľa rozsudku NS SR zo dňa 21.6.2018, sp. zn. ).

19.9. „Pre správne určenie výšky odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia je nevyhnutné najskôr zistiť, aké mal poškodený predpoklady pre svoje uplatnenie v živote a v spoločnosti pred vznikom škody, a aké predpoklady má po vzniku škodovej udalosti. Z porovnania týchto predpokladov možno potom vyvodiť záver, či a do akej miery boli touto udalosťou zúžené alebo stratené možnosti uplatnenia sa v živote a spoločnosti. Pri posudzovaní otázky, či ide o prípad hodný osobitného zreteľa a určovaní rozsahu odškodnenia musí súd dbať na to, aby jeho rozhodnutie rešpektovalo princíp proporcionality, ktorý vyžaduje existenciu vzťahu primeranosti medzi priznanou výškou náhrady a spôsobenou ujmou.“ (rozsudok NS SR, sp. zn. ).

19.10. V danom prípade mal súd za preukázané, že stav a súhrn nepriaznivých následkov v súvislosti s poškodením na zdraví žalobcu vyústil do uznania jeho invalidity. Následkom úrazu, ktorý utrpel vo veku 32 rokov, sa žalobca stal invalidným s poklesom schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o 55%, a na základe lekárskeho posudku ÚPSVAR Bratislava zo dna 28.4.2015 mu bola určená miera funkčnej poruchy 50%. Komplex nepriaznivých zdravotných následkov vzniknutých u žalobcu v súvislosti s poškodením na zdraví ho tak vo svojom súhrne podľa uznanej invalidity nepochybne (na rozdiel od samostatného hodnotenia jednotlivých následkov sťaženia spoločenského uplatnenia, hoci aj vrátane zvýšenia ich bodového hodnotenia za jednotlivé položky, v lekárskom posudku) čiastočne obmedzuje aj v jeho celkovom obvyklom pracovnom, súkromnom i spoločenskom živote (a to už od pomerne mladého veku 32 rokov). Toto jeho súhrnné obmedzenie (čiastočná invalidita), ktoré bez ďalšieho až pri kumulácii jednotlivých zdravotných obmedzení žalobcu vo výsledku spolu znamená jeho obmedzenie v pracovnej a ďalších sférach života (keďže invalidita nastáva len pri určitej kumulácii zdravotných postihnutí - tak ako je napr. rozdiel, či je poškodený čiastočne obmedzený, hoci aj so zohľadnením jeho veku, len na jednom orgáne, alebo či je čiastočne obmedzený na viacerých orgánoch, čo ho napokon môže, až pri určitej kumulácii obmedzení, okrem sťažej funkčnosti jednotlivých orgánov v jeho veku, súhrne obmedzovať, prípadne vylučovať aj z ďalšieho pracovného, súkromného alebo spoločenského života), pritom ale nemá žiadne vyjadrenie v bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku. Preto súd túto skutočnosť, a to uznanie čiastočnej invalidity (ako komplex zdravotných obmedzení s celkovou mierou funkčnej poruchy 50%), hodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia.

19.11. Na druhej strane však treba uviesť, bez akéhokoľvek bagatelizovania poškodenia zdravia žalobcu, že okrem jeho invalidity (s mierou funkčnej poruchy 50%) z jeho tvrdení a ani z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne iné skutočnosti, ktoré by neboli adekvátne zohľadnené v náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia na základe bodového hodnotenia v lekárskom posudku, a ktoré by zároveň mali predstavovať ďalšie (mimoriadne) dôvody hodné osobitného zreteľa pre jeho ďalšie zvýšenie. Z vykonaného dokazovania nevyplynulo, že by bol žalobca v dôsledku poškodenia na zdraví takmer úplne vyradený zo života, že by jeho predpoklady pre plnenie životných funkcií boli bezmála alebo celkom stratené, alebo že by bol pred poškodením zdravia nadpriemerne uplatnený alebo angažovaný v spoločenskej, kultúrnej, politickej alebo inej oblasti, a ani žiadne iné osobitné okolnosti, ktoré by si vyžadovali mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženia spoločenského uplatnenia (a to dokonca až v žalobcom požadovanom maximálnom rozsahu).

19.12. Na základe uvedeného, po zohľadnení čiastočnej invalidity žalobcu (s mierou funkčnej poruchy 50%), bez zistenia ďalších dôvodov hodných osobitného zreteľa týkajúcich sa straty možnosti predchádzajúceho mimoriadneho uplatnenia alebo angažovania žalobcu v živote a spoločnosti, považoval súd za primerané zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia o 10% obdobne tomu, ako to bolo (už medzičasom právoplatne) stanovené aj pri náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia za psychické následky žalobcu v rozsudku tunajšieho súdu č.k. - 155. Súd pritom poukazuje aj na to, že obdobné veci by sa mali posudzovať obdobne, a nevidí žiaden dôvod, aby sa principiálne obdobná vec, založená na rovnakých okolnostiach, mala medzi tými istými stranami posudzovať rozdielne. Okrem toho (aj z hľadiska potreby diferenciácie následkov) súd zároveň poukazuje na to, že vo vyššie uvedenom prípade posudzovanom NS SR pod sp. zn , v ktorom išlo žalobcu, ktorý mal dokonca výrazne ochrnuté všetky štyri končatiny, a používal invalidný vozík, ktorý nedokázal bez pomoci iného ovládať, mu súdy nepriznali maximálne požadované navýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia (o 50%), ale za primerané považovali navýšenie o 25%. Zvýšeniu náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia žalobcu určenej podľa celkového bodového hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku (v sume 82.368,- Eur) o 10 % pritom zodpovedá suma 8.236,80 Eur, ktorú tak súd žalobcovi z tohto titulu aj priznal, a v prevyšujúcej časti žalobu v tejto časti zamietol.

Náhrada liečebných nákladov

20. Podľa pri škode na zdraví sa uhradzujú aj účelné náklady spojené s liečením.

21.1. A napokon, rovnako len za čiastočne dôvodný považoval súd aj nárok na náhradu liečebných nákladov uplatnený spolu v sume 257,05 Eur. Ako dôvodný súd uznal nárok na náhradu cestovných

nákladov za taxislužbu v celkovej sume 108,05 Eur, ktoré boli podľa nespochybnených tvrdení žalobcu (podobne ako jeho náklady na cestovné MHD, ktoré mu žalovaný nahradil pred podaním žaloby) vykázané potvrdeniami o ich úhradách dopravcovi (s uvedením miesta nástupu a výstupu) pri preprave žalobcu na lekárske kontroly a ošetrenia, a ktoré súd vzhľadom na zdravotný stav žalobcu a jeho obmedzenia počas liečenia považoval za účelné. Súd pritom poukazuje na to, že značnú časť tejto sumy by žalovaný musel žalobcovi nahradiť aj keby tento použil na svoju prepravu žalovaným namietané (lacnejšie) cestovanie MHD, a za nedôvodnú považoval súd námietku, že žalobca mal použiť na prepravu sanitku zdravotnej služby. Od pravidelne a dlhodobo liečeného pacienta totiž podľa názoru súdu nemožno zakaždým, pravidelne, spravodlivo a účelne požadovať nepružné a komplikované objednávanie a prepravovanie záchrannou službou, a navyše takáto špecializovaná preprava by bola zrejme aj výrazne drahšia, a pre následnú potrebu úhrady jej nákladov zo strany žalovaného ako poisťovateľa poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti podľa tak napokon celkovo aj menej výhodná.

21.2. Súd však žalobcovi nepriznal náklady za položky uhradené ako dar, nakoľko takéto plnenie nie je možné považovať za účelné náklady spojené s liečením. Úhrady zaplatené ako dar, aj keby ich dôvodom mala byť, tak ako to tvrdí žalobca, „odplata“ za poskytnuté služby, totiž nemožno stotožňovať s úhradou účelných nákladov za zdravotnú starostlivosť, ktorých režim má úplne inú povahu (preskúmateľnosť oprávnených nákladov vrátane prípadného primeraného zisku, ale najmä jasný cenník, predmet úhrady a kontrolu stanovenia cien, evidencie príjmov a plnenia daňových a odvodových povinností zo strany príslušných štátnych orgánov), a oprávnenosť, primeranosť a účelnosť tejto „odplaty“, vrátane jej výšky, tak nemožno adekvátne posúdiť. Ak pritom išlo o neoprávnené resp. nenárokovateľné plnenie, prípadne plnenie v tiesni alebo za zjavne nevýhodných podmienok (alebo vyžadované na základe obchádzania zákona), je na zvážení žalobcu aby si vrátenia takéhoto plnenia uplatnil od toho, komu ho poskytol, nie je však dôvodné, aby si refundáciu takého plnenia uplatňoval od poisťovne (ako náhradu účelných nákladov spojených s liečením).

Úroky z omeškania

22.1. Podľa záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

22.2. Podľa z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať.

22.3. Podľa právo na plnenie vznikne, ak nastane skutočnosť, s ktorou je spojený vznik povinnosti poistiteľa plniť (poistná udalosť).

22.4. Podľa z poistenia zodpovednosti za škody má poistený právo, aby v prípade poistnej udalosti poistiteľ za neho nahradil podľa poistných podmienok škodu, za ktorú poistený zodpovedá.

22.5. Podľa náhradu škody uhrádza poisťovateľ poškodenému. Poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi a je povinný tento nárok preukázať.

22.6. Podľa poisťovateľ je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia; písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať, alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené.

22.7. Podľa poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia.

22.8. Podľa ak poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu.

22.9. Podľa a splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas.

22.10. Podľa dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení.

22.11. Podľa ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

22.12. Podľa nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia , výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

23.1. Vo vzťahu k úrokom z omeškania súd vychádzal z toho, že aj právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným, založený spôsobením škody a povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ako inou skutočnosťou uvedenou v zákone), treba považovať za záväzkový vzťah ( ), na ktorý sa podľa (ak tento zákon neustanovuje inak) vzťahujú ustanovenia , včítane ustanovení o zániku záväzkov a omeškaní (nakoľko ich aplikáciu nevylučuje). Z ustanovení a pritom vyplýva, že právo na úroky z meškania vzniká (okrem prípadov ustanovených v osobitných predpisoch), ak je dlžník v omeškaní s plnením peňažného dlhu, pričom dlžník je v omeškaní, ak nesplní svoj dlh riadne a včas. „Úroky z omeškania možno žalobcovi priznať iba od toho času, keď sa dlžník dostal do omeškania“ (R 27/1977). Rozhodujúce tak bolo ustáliť, od kedy vzniká žalobcovi nárok plnenia, ktoré mu súd priznal, a či resp. kedy uplynul žalovanému čas na ich splnenie.

23.2. Pokiaľ ide o vznik nárokov na priznané plnenia, tak treba poukázať už na to, že ani obrana žalovaného nespochybňovala ich vznik, ale len ich rozsah (výšku) a čas plnenia. Vyplýva to aj zo zrejmého znenia žaloby (proti ktorému žalovaný nenamietal), podľa ktorého sa žalobca pri jednotlivých plneniach (okrem nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom) domáhal priamo ich splnenia (spolu s úrokom z omeškania). Išlo tak (okrem uvedenej výnimky) o žalobu na splnenie povinnosti žalovaného podľa (a teda nie „len“ o určenie jej základu a výšky). Pri tomto rozhodovaní má pritom rozsudok súdu iba deklaratórnu povahu, a povinnosti konštitutívne nezakladá. Právo na tieto nároky (okrem spomínanej výnimky zvýšenia náhrady súdom) teda, ak vzniklo, vyplýva priamo zo zákona. Z obdobného záveru pritom vychádzalo aj rozhodnutie NS SR zo dňa 26.5.2011, sp. zn. , podľa ktorého „Právo poškodeného požadovať náhradu škody a tomu zodpovedajúca povinnosť škodcu škodu poškodenému uhradiť, spravidla nevzniká na základe rozhodnutia súdu, ale priamo zo zákona. ... Len v prípade, ak bolo súdom rozhodnuté o primeranom zvýšení odškodnenia za bolesť a za SSU podľa vyhlášky č. , čas splnenia nastáva rozhodnutím súdu.“), a vyplýva to napokon aj z gramatického výkladu ust. , podľa ktorého poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody priamo proti poisťovateľovi, keďže slovo nárok, podľa ustálenej právnej terminológie, znamená súdnu vymáhateľnosť práva (viď napr. aj: JUDr. Jaromír Svoboda a kol. Slovník slovenského práva. Poradca podnikateľa, spol. s r.o., 2000, s. 331), t.j. práva ktoré už vzniklo, a z ust. , podľa ktorého na premlčanie nároku na náhradu škody proti poisťovateľovi platí rovnaká úprava ako na premlčanie nároku proti osobe, ktorá škodu spôsobila. Ak totiž zákon určuje poškodenému oprávnenie na priame uplatnenie nárokov voči poisťovateľovi a zároveň aj možnosť ich premlčania (ak sa neuplatnia na súde včas), malo by byť zrejmé, že nevznikajú rozhodnutím súdu. Nároky žalobcu na poistné plnenie (za škodu), ktoré mu súd

v tomto konaní (okrem zvýšenia) voči žalovanému priznal, teda vznikli priamo zo zákona, a pre úroky z omeškania tak zostalo posúdiť už len vznik ich splatnosti, a to či boli uhradené včas.

23.3. Objektívny vznik splatnosti poistného plnenia je pritom v určený tak, že poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie (pričom nárok podľa preukazuje poškodený), alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady (ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie náhrady), a to (logicky) podľa toho ktorá situácia nastane skôr. Logicky to totiž vyplýva z toho, že ak už raz splatnosť nastala - a to či už uplynutím 15 dní od skončenia potrebného prešetrovania, alebo od doručenia právoplatného rozsudku - a dlh splnený nebol, od nasledujúceho dňa sa poisťovateľ dostáva do omeškania a poškodenému vzniká nárok na úroky z omeškania. Tento nárok (na úroky z omeškania) sa totiž môže zmeniť alebo zaniknúť iba zákonom predvídaným spôsobom (viď ), pričom ani jedna z týchto dvoch možných situácií (teda ani dodatočné neskoršie skončenie prešetrovania, a ani dodatočné neskoršie doručenie právoplatného rozhodnutia súdu) takýmto dôvodom nie sú. Pre správne a spravodlivé posúdenie času splatnosti a vzniku omeškania bolo teda dôležité zistenie toho či, a ak áno tak kedy, niektorá z týchto dvoch situácií (už) nastala. Keďže právoplatný rozsudok o výške náhrady v danom prípade poisťovateľovi doposiaľ doručený nebol, pre záver o (predchádzajúcej) splatnosti poistného plnenia podľa tak bolo rozhodujúce ustálenie toho či a kedy došlo k naplneniu podmienky skončenia prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie (upravenej v ust. tohto zákona).

23.4. Na tomto mieste pritom netreba zabúdať, že povinnosť preukázať (svoj) nárok na náhradu škody zaťažuje poškodeného ( ), z čoho vyplýva, že prešetrovanie (uskutočňované poisťovateľom) teda nepochybne nemá slúžiť na preukazovanie nároku poškodeného, ale zjavne (len) na potrebné prešetrenie (preverenie) ním predložených skutočností a dôkazov. Vyplýva to napokon aj z doslovného znenia ust. , podľa ktorého prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti bol poisťovateľ povinný skončiť do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti spolu s oznámením výšky poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný (a v prípade, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a nárok na náhradu škody preukázaný, a došlo k odmietnutiu alebo zníženiu poistného plnenia, alebo ak nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia, bol poisťovateľ podľa povinný poskytnúť poškodenému v rovnakej lehote aj písomné vysvetlenie dôvodov odmietnutia alebo zníženia poistného plnenia, resp. písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom, v ktorých rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia preukázaný nebol). Vznik splatnosti podľa je teda, ak nevyplýva z predchádzajúceho doručenia právoplatného rozsudku, objektívne závislý od toho, či bol nárok na náhradu škody v období počas prešetrovania poisťovateľa potrebného na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie podľa (teda do troch mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poisťovateľovi) preukázaný, čo bolo povinnosťou poškodeného ( ), a nie od aktivity poisťovateľa pri prešetrovaní a jeho vlastnej (voľnej) úvahy o úspešnosti prešetrovania. Túto podmienku (právnej normy) treba vyhodnocovať objektívne, nemôže byť závislá iba od subjektívneho vnímania a uváženia jednej alebo druhej strany, inak by mohla byť považovaná za naplnenú takmer vždy (zo subjektívneho pohľadu poškodeného), resp. v podstate nikdy (zo subjektívneho pohľadu poisťovateľa), a to možno aj podľa toho čo je ktorej strane na prospech. Vyplýva to vlastne z toho, že splatnosť nároku a omeškanie dlžníka (ak nebola jasne a určite ponechaná na vôľu jednej strany), logicky nemôžu byť závislé výlučne len od ich subjektívnej interpretácie (jednou alebo druhou stranou), a môžu a majú vyplývať len z objektívneho hodnotenia ich podmienok.

23.5. Podmienka preukázanosti nároku, resp. otázky, či bol nárok na náhradu škody počas prešetrovania poisťovateľa preukázaný, sa teda musí vykladať objektívne, pričom návod na výklad rozsahu resp. kvality tejto podmienky treba hľadať v ust. (na ktorý priamo odkazuje poznámka pod čiarou k ust. , o povinnosti poškodeného nárok preukázať). Z ust. pritom vyplýva len to, že ten kto má právo na plnenie, je povinný bez zbytočného odkladu poistiteľovi písomne oznámiť, že nastala poistná udalosť, dať pravdivé vysvetlenie o jej vzniku a rozsahu jej následkov a predložiť potrebné doklady, ktoré si poistiteľ vyžiada. Nemožno pritom stratiť zo zreteľa aj to, že náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia, o ktoré v tomto konaní predovšetkým šlo, sa podľa

a poskytujú na základe lekárskeho posudku, a že pri určení ich výšky sa podľa vychádza z celkového počtu bodov, ktorým sa bolesť alebo sťaženie spoločenského uplatnenia ohodnotilo v lekárskom posudku, pričom podľa (len) ak vzniknú dôvodné pochybnosti o správnom bodovom hodnotení sťaženia spoločenského uplatnenia v lekárskom posudku, môžu oprávnené osoby požiadať o vydanie znaleckého posudku. O znalecký posudok teda možno požiadať a mal by sa vypracovať zjavne (len) za účelom overenia (prešetrenia), resp. preverenia či preskúmania pochybností a správnosti bodového hodnotenia v lekárskom posudku, ktorým sa nárok obvykle preukazuje (pričom prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti bol žalovaný ako poisťovateľ povinný skončiť najneskôr do 3 mesiacov od oznámenia poškodeného o škodovej udalosti).

23.6. V danom prípade pritom nebolo sporné, že žalobca poisťovateľovi škodovú udalosť oznámil a požadovanú náhradu škody si u neho riadne uplatnil, ďalej že lekárskymi správami a potvrdeniami o súvisiacich úhradách dostatočne opísal vznik škodovej i rozsah jej následkov, a že náhradu za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a ďalšie nároky, ktoré mu súd priznal, uplatnil podľa lekárskych posudkov a ďalších dokladov, ktoré poisťovateľovi aj predložil, pričom žalobca od neho žiadne ďalšie doklady nežiadal. Napokon ani samotný žalovaný netvrdil a ani nepreukázal, že by počas povinného prešetrovania v lehote troch mesiacov od oznámenia o škodovej udalosti (prípadne aj neskôr), od žalobcu žiadal (za účelom preukázania nároku) predložiť nejaké ďalšie potrebné doklady alebo podať potrebné vysvetlenia, ktoré mu poskytnuté neboli. Žalovaný sa pritom k uplatnenému a riadne zdokladovanému nároku (počas lehoty na prešetrenie) obmedzil len na stručné oznámenie žalobcovi, že má „pochybnosti o správnosti bodového hodnotenia bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia“ (bez ich akejkoľvek konkretizácie), a že požiadal o vydanie znaleckého posudku, k čomu pritom ale predložil kópiu listu zo dňa 28.5.2015 adresovaného forensic.sk (podľa ktorého nežiadal znaleckú organizáciu kategoricky o znalecký posudok, ale o vypracovanie odborného vyjadrenia/ znaleckého posudku), a kópiu oznámenia forensic.sk (č.l. 187/C), podľa ktorého bol žalobca predvolaný na znalecké vyšetrenie až na 22.9.2015 do Martina, teda na deň až po takmer 4 mesiacoch od uplatnenia nároku (s dovetkom, že žalobca sa osobného vyšetrenia odmietol zúčastniť) - hoci prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie (a to či už ho zabezpečoval osobne, alebo prostredníctvom tretej osoby) mal žalovaný skočiť do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti (s písomným oznámením výšky poistného plnenia, alebo s vysvetlením dôvodov odmietnutia či zníženia poistného plnenia, prípadne s písomným vysvetlením k tým uplatneným nárokom, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia). Následne žalovaný (napokon aj bez osobného vyšetrenia žalobcu), po uplynutí ďalšieho času vyše jedného roka, oznámením zo dňa 25.10.2016 plnil žalobcovi sumu 79.863,- Eur z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia, a to podľa dodatočného odborného vyjadrenia forensic.sk č. 206/2016 (bez akéhokoľvek ďalšieho vysvetlenia či preukazovania zo strany žalobcu).

23.7 Na základe uvedeného súd dospel k záveru, že nároky na náhradu škody, ktoré súd žalobcovi napokon aj priznal (a to výlučne na základe tých istých dokladov, ktoré žalobca predložil žalovanému či už spolu s oznámením o škodovej udalosti, alebo na základe jeho výzvy krátko potom), boli nepochybne objektívne (dostatočne) preukázané už v lehote 3 mesiacov od oznámenia o škodovej udalosti. Žalovaný, ak aj mal o týchto nárokoch nejaké pochybnosti (pričom ide o podnikateľa, u ktorého je odborná poisťovateľská činnosť predmetom jeho podnikania), tak bol povinný skončiť (ich) prešetrovanie (tak ako mu to ukladá zákon) v stanovenej lehote 3 mesiacov od oznámenia žalobcu o škodovej udalosti (a to bez ohľadu na to či by to urobil sám, alebo prostredníctvom tretej osoby, ktorú na to použil). Ak sa tak nestalo a súd presne tie isté nároky (prípadne aspoň ich časť) žalobcovi priznal, resp. žalovaný ich plnil až počas súdneho konania, tak to znamená, že po uplynutí 15 dní od skončenia prešetrovania, kedy najneskôr mali byť tieto preukázané nároky objektívne splnené, sa dostal do omeškania s ich plnením, a od nasledujúceho dňa je tak povinný zaplatiť žalobcovi aj uplatnené úroky z omeškania.

23.8. Pokiaľ ide o poukaz žalovaného (viď bod 4.5. tohto odôvodnenia) na ust. , a a jeho tvrdenie, že z uvedenej právnej úpravy podľa neho vyplýva, že „ak žalovaný (poisťovateľ) v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa oznámenia škodovej udalosti skončí prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámi poškodenému výšku poistného plnenia, resp. poskytne poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré znížil plnenie, nie je

povinný hradiť úroky z omeškania, keďže sa nedostal do omeškania s plnením jeho povinností“, tak toto jeho tvrdenie je zjavne nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho, resp. neúplného výkladu uvedených ustanovení /okrem toho, že už aj tento jeho výklad, ak by aj bol správny, by bol v danom prípade pre nesplnenie jeho podmienok bez významu - keďže žalovaný v stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa oznámenia škodovej udalosti neoznámil výšku poistného plnenia, a ani znížené poistné plnenie a písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré znížil plnenie, nakoľko poistné plnenie v tejto lehote neposkytol vôbec, a to ani len čiastočne, a znížené plnenie oznámil a písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré znížil plnenie (za ktoré nepochybne nemožno považovať iba jednoduché oznámenie pochybností o správnosti bodového hodnotenia v lekárskom posudku, bez vysvetlenia ich dôvodov) poskytol, poukazom na odborné vyjadrenie, až po uplynutí vyše jedného roka/.

23.9. Ustanovenia , a , podobne ako akékoľvek iné na seba nadväzujúce ustanovenia, treba totiž vykladať komplexne, systematicky a vo vzájomných súvislostiach (a nie izolovane). Ak totiž zákonodarca formuluje v ustanovení , cit. zákona (kumulatívne!) viaceré povinnosti poisťovateľa (ktoré sú predpokladom poskytnutia poistného plnenia, alebo priamo súvisia s dôvodmi neposkytnutia poistného plnenia), na ktoré v systematicky bezprostredne nasledujúcom ďalšom ust. cit. zákona súčasne priamo viaže ďalšie nadväzujúce povinnosti (vznik splatnosti, resp. povinnosti poskytnúť poistné plnenie v určitom čase), a v ust. cit. zákona stanovuje sankciu za ich nedodržanie, tak tieto ust. treba vykladať komplexne a vo vzájomných súvislostiach, nakoľko ak by ust. ods. 7 a 8 cit. zákona nemali spolu súvisieť, nebol by inak dôvod ust. o sankcii v ods. 8, stanovenej údajne výlučne len za nesplnenie nepeňažných povinností uvedených v ods. 6 cit. zákona, oddeľovať od nich doplňujúcim ustanovením určujúcim na ich základe priamo ďalšie (údajne úplne iné) povinnosti o čase poskytnutia poistného plnenia (ods. 7), ktoré by podľa nasledujúceho ustanovenia údajne sankcionovaný byť nemal. Veď ak by malo ísť výlučne len o právnu úpravu „nefinančnej“ povinnosti a sankcie za jej nesplnenie, nebol by vôbec žiadny dôvod včleniť medzi túto úpravu (systematicky) aj úpravu o čase splatnosti poistného plnenia (nadväzujúcu na skončenie prešetrovania, alebo doručenie rozsudku), a stačilo by ju uviesť až za nich.

23.10 Problematickosti a nesprávnosti výkladu ust. uvedeného žalovaným nasvedčuje aj to, že pri samostatnom (izolovanom) výklade a aplikácii tohto ustanovenia (bez zohľadnenia ), tvrdiac že by malo ísť o sankciu len za nesplnenie resp. oneskorené splnenie výlučne „nepeňažnej“ povinnosti, by nebolo zrejmé z čoho, teda z akého základu, a za aké obdobie (dokedy) by sa úroky z omeškania mali platiť, ak by platenie týchto úrokov (za nesplnenie „nepeňažnej“ povinnosti) nemalo priamo súvisieť s nesplnením resp. oneskorených splnením peňažnej povinnosti podľa (naviazanej priamo na ust. ), a to do jej zaplatenia. Nesprávnosť úvah žalobcu v tomto smere vyplýva napokon aj legislatívnej konštrukcie stanovenia tejto sankcie v ust. odkazom na úroky z omeškania podľa osobitného predpisu (podľa poznámky pod čiarou ust. , stanovujúce úrok z omeškania z peňažného dlhu, a nie z neoceniteľnej „nepeňažnej“ povinnosti), nakoľko ak by malo ísť iba o určenie výšky sankcie, a nie aj jej povahy, bolo ju možné určiť priamo (napr. iba odkazom na základnú úrokovú sadzbu Európskej centrálne banky).

23.11. Výklad žalovaného vychádza z rozhodnutia NS SR sp. zn. , podľa ktorého údajne (bod 16.1) „ustanovenie sa týka výlučne nesplnenia povinnosti poisťovateľa, ktorá mu bola uložená v súvislosti so šetrením poistnej udalosti na základe oznámenia poškodeného. Zákonodarca totiž v uvedeného zákona jasne a zreteľne formuluje podmienku, v zmysle ktorej je poisťovateľ povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania podľa osobitného predpisu ... ak si poisťovateľ nesplní povinnosť podľa uvedeného zákona ..., z dikcie tohto ustanovenia (, ) je zrejmé, že zákonodarca povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti“, a že „v posudzovanom prípade si žalovaná splnila povinnosti v zmysle tým, že listom z 2.8.2013 poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od neho nárokoval“, a „správnosť záveru poisťovateľa v samotnom vysvetlení, z akého dôvodu odmietol poskytnúť poistné plnenie je pritom irelevantná, nakoľko v zmysle citovaného uznesenia je poisťovateľ povinný „len“ poskytnúť písomné vysvetlenie a toto doručiť poškodenému, čo v prejednávanom prípade žalovaná ako poisťovateľ v lehote troch mesiacov aj splnila. V uvedenom rozhodnutí súd uzavrel, že „to, že žalovaná neodôvodnila odmietnutie poistného plnenia podľa predstáv žalobcu, nemožno vykladať spôsobom, že by si túto povinnosť nesplnila vôbec a následne prijať záver, že nesplnením tejto povinnosti

sa dostala v zmysle do omeškania.“, a že „do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa “ Takýto výklad zákona je však, podľa názoru konajúceho súdu, príliš formalistický, a neberie do úvahy zjavný a spravodlivý účel a zmysel tejto právnej úpravy. Okrem toho by právo na úroky z omeškania (za omeškanie dlžníka) bolo neprípustne závislé väčšinou v podstate najmä od náhody podľa toho, kedy o nároku (právoplatne) rozhodne súd. Právo pritom nemožno spravodlivo vykladať bez zohľadnenia jeho účelu a zmyslu. „Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli zákony a podzákonné úpravy (vrátane noriem týkajúcich sa výkladu alebo platnosti právneho úkonu) interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti napr. v dôsledku prílišného formalizmu (, , ).“ (nález Ústavného súdu SR zo dňa 28.4.2014, sp. zn. ).

23.12 Zjavným, prirodzeným a nesporným účelom úrokov z omeškania, podobne ako aj akýchkoľvek iných sankcií za nesplnenie povinnosti, je totiž nútiť dlžníkov, aby svoju povinnosť splnili riadne a včas, čo nepochybne zahŕňa nielen časovú, ale aj kvalitatívnu a kvantitatívnu zložku ich povinností. Svoju povinnosť tak majú splniť nesporne nielen včas, ale aj úplne a riadne, a teda nie len formálne (akýmkoľvek spôsobom) podľa subjektívneho uváženia dlžníka, ale objektívne v zmysle zákona. Inak by tieto sankcie nemali žiaden reálny význam. Z pohľadu teologického a spravodlivého výkladu povinností ust. a úrokov z omeškania ako sankcie za ich nesplnenie preto nemôže stačiť, aby poisťovateľ v stanovenej lehote (bez ohľadu na objektívne preukázané skutočnosti) poskytol poškodenému akékoľvek vyjadrenie či odôvodnenie k jeho riadne uplatnenému nároku, a tak si údajne riadne splnil svoju povinnosť, a tým si (dokonca aj v prípade zjavne neopodstatneného odmietnutia plnenia) bez akýchkoľvek následkov oddialil svoju povinnosť poskytnúť peňažné plnenie až do (právoplatného) rozhodnutia súdu. Zjavnému a spravodlivému účelu týchto ustanovení teda zodpovedá výklad taký, že ak bol v stanovenej lehote poisťovateľovi nárok na náhradu škody zo strany poškodeného objektívne dostatočne preukázaný, poisťovateľ bol povinný najneskôr v lehote troch mesiacov skončiť svoje potrebné prešetrovanie tohto nároku a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia zodpovedajúcu rozsahu objektívne preukázanej povinnosti, a súčasne najneskôr do uplynutia 15 dní od toho poskytnúť poškodenému tomu zodpovedajúce poistné plnenie, a ak sa tak nestalo, od nasledujúceho dňa je tak povinný zaplatiť poškodenému z tejto sumy aj zákonom stanovené úroky z omeškania.

23.13 V prospech tohto výkladu konajúceho súdu svedčí napokon aj dôvodová správa k , a to či už k jeho pôvodnému zneniu, alebo aj k jeho novelizácii (ktorým bola do tohto zákona zavedená právna úprava povinnosti poisťovateľa platiť úroky z omeškania). Podľa dôvodovej správy k pôvodnému zneniu by tento zákon mal viazať splatnosť poistného plnenia „podobne ako tomu bolo doteraz na dobu 15 dní po skončení šetrenia potrebného na zistenie výšky povinnosti poistiteľa nahradiť škodu. Rovnaká lehota platí, ak o nároku poškodeného rozhoduje súd, bez ohľadu na to, či poškodený žaloval poistiteľa alebo poisteného.“, a teda bez ohľadu na to či by o nároku rozhodoval súd. A podľa dôvodovej správy k novelizácii nové znenie by malo vychádzať „z čl. 4 odsek 6 smernice č. 2000/26/ES (štvrtá smernica), ktorá jednoznačne stanovuje povinnosť poisťovateľovi do troch mesiacov poskytnúť poškodenému poistné plnenie, ak boli rozsah povinnosti poisťovateľa plniť a nároky na náhradu škody preukázané alebo poškodeného písomne informovať o dôvodoch pre ktoré odmietol alebo znížil poistné plnenie, alebo dôvodov pre ktoré v ustanovenej lehote nebolo možné preukázať rozsah povinnosti poisťovateľa plniť.“ Účel a cieľ tejto právnej úpravy teda možno vyvodiť z čl. 4 ods. 6 smernice č. 2000/26/ES, z ktorého podľa dôvodovej správy úlohou členských štátov bolo zaviesť povinnosť, podporenú „primeranými, účinnými a systematickými finančnými alebo im rovnocennými správnymi sankciami, že do troch mesiacov odo dňa, kedy poškodená osoba uplatní svoju pohľadávku na náhradu škody buď priamo voči poisťovni osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo voči jej likvidačnému zástupcovi a) poisťovňa osoby, ktorá spôsobila nehodu, alebo jej likvidačný zástupca predložia odôvodnený návrh na náhradu škody v prípadoch, kedy zodpovednosť nie je sporná a škody sú vyčíslené, alebo b) poisťovňa, ktorej je adresovaná žiadosť o náhradu škody, alebo jej likvidačný zástupca poskytne odôvodnenú odpoveď na body žiadosti v prípadoch, keď zodpovednosť je buď odmietnutá, nie je presne určená alebo škody nie sú úplne vyčíslené, a zároveň členské štáty mali prijať „ustanovenia, aby zabezpečili, že ak návrh nie je predložený v lehote troch mesiacov, okrem náhrady navrhnutej poisťovňou alebo určenej súdom budú poškodenej osobe

vyplatené aj úroky“. Účelom zákona teda bolo zabezpečiť, aby boli povinnosti plnené odôvodnene, riadne a včas.

23.14 Okrem toho výklad prezentovaný žalovaným napokon nesedí ani prísne gramaticky. Vôbec totiž nedbá na to, že povinnosti poisťovateľa, týkajúce sa jeho prešetrovacej a oznamovacej povinnosti poisťovateľa, sú v ust. pod písm. a) a stanovené kumulatívne, a nie alternatívne (má sa skončiť prešetrovanie a zároveň oznámiť plnenie, ak boli nároky preukázané, a súčasne poskytnúť písomné vysvetlenie dôvodov odmietnutia alebo zníženia poistného plnenia, resp. vysvetlenia k tým nárokom, ktoré preukázané neboli), a striktne v závislosti od naplnenie podmienky (ne)preukázania nároku poškodeným - ktorá je vyjadrená v oboch častiach ust. pod písm. a) aj b) - na ktorú však výklad žalobcu vôbec žiadnym spôsobom nereflektuje a nevšíma si ju (ako by tam ani nebola). Pre rozlišovanie a výklad povinností žalobcu podľa je totiž, podľa toho ako je to v tomto ustanovení zakotvené, rozhodujúce rozlišovanie toho, či bol (počas prešetrovania poisťovateľa) nárok na náhradu škody a rozsah jeho povinnosti (poškodeným) preukázaný, alebo nie. Ak boli (nárok na náhradu škody a rozsah povinnosti poisťovateľa) poškodeným (dostatočne) preukázané, poisťovateľ bol povinný do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti skončiť prešetrovanie a oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia / , a ak pritom odmietol poskytnúť poistné plnenie alebo znížil poistné plnenie, tak bol pritom súčasne povinný poskytnúť poškodenému aj písomné vysvetlenie dôvodov pre ktoré tak urobil /prvá časť /. No a prípade, ak v ustanovenej lehote nebol preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia (zákonodarca v poslednej časti už nehovorí o nepreukázaní nároku na náhradu škody, ale len o nepreukázaní výšky poistného plnenia), tak poisťovateľ bol povinný do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia /druhá časť /.

23.15 Napokon, ak by sme aj akceptovali výklad žalobcu, že by úroky z omeškania podľa mali pokrývať len sankciu za porušenie nepeňažnej povinnosti (hoci rozhodnutie NS SR sp. zn. vo svojom závere hovorí napokon aj o úrokoch z omeškania aj za oneskorené splnenie peňažnej povinnosti po doručení právoplatného rozsudku podľa ), tak tento výklad opomína skutočnosť, že úprava omeškania a úrokov z omeškania v , s poukazom na jej znenie a ust. , nepochybne nie je komplexná, ale len doplnková, a pre eventuálne neupravenú oblasť omeškania s plnením peňažného dlhu tak nepochybne platí všeobecná právna úprava úrokov z omeškania podľa , ak otázka sankcií za porušenie peňažnej povinnosti podľa jeho výkladu v ust upravená (pokrytá) nie je. Úroky z omeškania tak možno nepochybne posudzovať aj podľa , ktorý stanovuje ich úpravu za omeškanie s plnením peňažného dlhu. Podobné a ďalšie problémy, na ktoré vyššie uvedené rozhodnutie NS SR sp. zn. nedáva uspokojivú odpoveď, boli podrobne rozobraté aj v odbornom článku publikovanom v poprednom odbornom justičnom časopise vydávanom MS SR /viď: KOSTROŠ, A.: Má poškodený nárok na náhradu úrokov z omeškania podľa zákona o PZP? (Analýza rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ; Justičná revue, 2019, č. 4/. Vzhľadom na to mal súd za to, že sú dané dôvody na odklon od tohto rozhodnutia a dospel k záveru, že poškodený má voči poisťovateľovi nárok na úroky z omeškania, tak ako to vysvetlené v bode 23.7. tohto odôvodnenia.

24. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov teda súd priznal žalobcovi voči žalovanému celkový nárok na zaplatenie sumy 11.204,85, pozostávajúci zo sumy zostávajúcej preukázanej náhrady za bolesť vo výške 355,- Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne z tejto sumy od 1.1.2015, kedy sa skončilo jej prešetrovanie a žalovaný poskytol jej časť do zaplatenia, ďalej zo sumy zostávajúcej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia preukázanej podľa jeho bodového hodnotenia v lekárskom posudku vo výške 2.505,- Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 82.368,- Eur od 10.9.2015, kedy uplynula lehota troch mesiacov a 15 dní na ukončenie jej prešetrovania a poskytnutie poistného plnenia do čiastočného zaplatenia 24.10.2016 a zo sumy 2.505,- Eur od 25.10.2016 do jej úplnej úhrady, po prirátaní sumy zvýšenia náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 8.236,80 Eur, a napokon aj zo sumy cestovných nákladov za taxislužbu v celkovej výške 108,05 Eur spolu s uplatneným úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z tejto sumy od 12.12.2014, kedy sa skončilo jej prešetrovanie a žalovaný poskytol jej časť liečebných nákladov, do ich zaplatenia.

25. O náhrade trov konania súd rozhodoval v zmysle ust. , podľa ktorého o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

26. V časti konania o nároku na náhradu za bolesť a nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnia bol žalobca úspešný v celom rozsahu, a preto mu súd v tejto časti priznal voči žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100%.

27. V časti konania o nároku na zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia súdom bol však žalobca v prevažujúcej časti neúspešný a úspešnejší bol žalovaný. Výška tohto nároku síce závisela aj od úvahy súdu, táto však nebola celkom voľná (viď bod 19.5. tohto odôvodnenia). Súd pritom vychádzal z toho, že v danom prípade neboli tvrdené a preukázané také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by odôvodňovali maximálne prípustné zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktoré žalobca požadoval, na čo bol žalobca počas konania súdom aj upozornený, no žalobca na tom aj napriek tomu zotrval, čím žalovaného nútil brániť sa proti takémuto vyššiemu nároku, ktorý zo strany žalovaného predmetom konania, a tým aj jeho úkonov a trov ktoré v súvislosti s tým prípadne musel vynaložiť, nepochybne bol. Na základe uvedeného ako aj skutočností, že tento nárok vzniká až jeho právoplatným priznaním, súd dospel k záveru, že spravodlivým tak bude ak stranám náhradu doterajších trov vzniknutých im ohľadom tohto nároku z týchto dôvodov hodných osobitného zreteľa podľa nepriznať, a rovnako súd rozhodol aj ohľadom náhrady trov konania týkajúcich sa liečebných nákladov, kde bol pomer úspechu strán približne rovnaký.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia. Odvolanie sa podáva na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje.

Podľa v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( ) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.