Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Cob-164-2019.pdf
PDF · 210.02 KB
Case nature
Area
Subarea
13Cob/164/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Štolcovej a členov senátu JUDr. Márie Dubcovej, JUDr. Martiny Nemravovej, v právnej veci žalobcu: ITALINOX Slovakia, s.r.o., so sídlom Ulica svornosti 100, 820 11 Bratislava, IČO: 31 679 994, zastúpeného zástupcom SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Štefánikova 8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186, proti žalovanému: ŠK-STAV, s.r.o., so sídlom Hronská 1357/9, 010 01 Žilina, IČO: 36 405 019, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Branislavom Samcom, advokátom, so sídlom I. XX, XXX XX E., v konaní o zaplatenie 20.009,85 Eur a o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/45/2013-834 zo dňa 9. mája 2019 v napadnutých výrokoch II., III., IV., V., VI., takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 11Cb/45/2013-834 zo dňa 9. mája 2019 v napadnutých výrokoch
- výrok II., ktorým bola vzájomná žaloba o zaplatenie sumy 40.066,94 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia zamietnutá,
- výrok III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.378,25 Eur bez DPH, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia,
- výrok IV., ktorým bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá,
- výrok V., ktorým bol žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 54% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia,
- výrok VI., ktorým bol štátu Slovenskej republike priznaný nárok na náhradu nákladov spojených s vykonaným dokazovaním voči žalovanému v rozsahu 54% a voči žalobcovi v rozsahu 46% s tým, že o výške náhrady nákladov okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, p o t v r d z u j e.
Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania p r á v o .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. konanie vo veci vzájomnej žaloby žalovaného o zaplatenie sumy 24.429,31 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody, zastavil. Výrokom II. vzájomnú žalobu o zaplatenie sumy 40.066,94 Eur s príslušenstvom titulom vydania bezdôvodného obohatenia zamietol. Výrokom III. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 5.378,25 Eur bez DPH, a to v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom IV. žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Výrokom V. rozhodol tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 54% s tým, že o výške náhrady trov konania okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia. Výrokom VI. štátu Slovenskej republike priznal nárok na náhradu nákladov spojených s vykonaným dokazovaním voči žalovanému v rozsahu 54% a voči žalobcovi v rozsahu 46% s tým, že o výške náhrady nákladov okresný súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd poukázal na žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 20.009,85 Eur na tom skutkovom tvrdení, že ako nájomca uzavrel so žalovaným ako prenajímateľom nájomnú zmluvu. Následne zistil, že žalovaný prenajímal žalobcovi priestory v menšej výmere, než bolo deklarované v zmluve a žalobca hradil nájomné za výmeru uvedenú v zmluve, hoci v skutočnosti užíval menšiu časť. V dôsledku uvedeného sa žalovaný bezdôvodne obohatil na úkor žalobcu.
3. Podaním doručeným okresnému súdu dňa 02.01.2017 žalovaný podal vzájomnú žalobu, ktorou žiadal žalobcu zaviazať na zaplatenie sumy 40.066,94 Eur za obdobie od 01.01.2010 do 31.08.2012 a úroky z omeškania vo výške 5,25 % ročne od 01.01.2014 titulom bezdôvodného obohatenia a náhrady škody vo výške 24.429,31 Eur s príslušenstvom, ktorý odôvodnil tým, že vydanie bezdôvodného obohatenia je z dôvodu majetkového prospechu žalobcu z užívania nehnuteľností - skladových a administratívnych priestorov z dôvodu neplatnej nájomnej zmluvy, k čomu žalovaný dospel výpočtom podľa obvyklej ceny. Podaním zo dňa 21.09.2017 žalovaný vzájomnú žalobu v časti náhrady škody zobral späť
4. Podaním zo dňa 14.11.2017 žalovaný navrhol zmenu vzájomnej žaloby tak, že požadoval bezdôvodné obohatenie vo výške 20.836,70 Eur za obdobie od 31.01.2009 do 31.08.2012. Okresný súd dňa 15.01.2018 nepripustil zmenu vzájomnej žaloby z dôvodov uvedených v danom rozhodnutí, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 18.01.2018, v ktorej súvislosti uviedol, že žalovaný podaním zo dňa 14.11.2017 síce uplatnil nižšiu sumu titulom bezdôvodného obohatenia, než v pôvodnej vzájomnej žalobe, avšak v danom prípade nešlo o čiastočné späťvzatie vzájomnej žaloby titulom bezdôvodného obohatenia, ale o zmenu vzájomnej žaloby, nakoľko ako sám uviedol, išlo o nárok, ktorý je iným právom, než si uplatnil v podanej vzájomnej žalobe, a preto požadoval zmenu vzájomnej žaloby - z dôvodu iných skutočností a v inej výške. Z uvedeného okresný súd nerozhodoval v danej časti o späťvzatí, ale o zmene vzájomnej žaloby.
5. Okresný súd poukázal na to, že predmetom konania bolo zaplatenie sumy 20.009,85 Eur žalobcovi a vzájomná žaloba v rozsahu sumy 40.066,94 Eur.
6. Vzhľadom k tomu, že žalovaný zobral vzájomnú žalobu späť v časti uplatnenia náhrady škody vo výške 24.429,31 Eur, okresný súd konanie v tej časti so súhlasom žalobcu zastavil.
7. Okresný súd poukázal na vykonaným dokazovaním zistený stav, ktorý právne posúdil za aplikácie ust. § 663, § 720 Občianskeho zákonníka, § 1 zákona č. 116/1990 Zb., v spojení s ust. § 397 Obchodného zákonníka, § 451, § 456 veta prvá Občianskeho zákonníka, § 262 ods. 8 a 9 Obchodného zákonníka.
8. Okresný súd mal za preukázané, že N. O. - ŠK-STAV ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca uzavreli dňa 31.10.2006 Zmluvu o nájme a podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bolo prenajatie nebytových priestorov v objekte špecifikovanom v bode 1.1. zmluvy, pozostávajúcom: a) - zo skladových priestorov o celkovej výmere 1.000 m2, - z kancelárskych a sociálnych priestorov o výmere 340 m2 a b)
- skladovacia plocha o výmere 860 m2. V článku III zmluvy bolo dohodnuté nájomné za predmet nájmu podľa písm. a) vo výške 65,- Sk bez DPH za 1 m2 a podľa písm. b) vo výške 25,- Sk bez DPH za 1 m2. Dodatkom č. 1 k Zmluve z 31.10.2006 došlo k zmene zmluvných strán tak, že prenajímateľom sa stal žalovaný, ktorý je výlučným vlastníkom nehnuteľností v k.ú. Z., parc. KNC č. 1327/30, 1327/145, 1327/159, ako aj stavby pozostávajúcej zo skladových a kancelárskych priestorov so súp. č. XXXX, postavenej na parc. KNC č. 1327/159, k.ú. Z.. Podľa bodu 1.3. Dodatku, do zmluvného vzťahu na strane pôvodného prenajímateľa vstupuje nový prenajímateľ, a to so všetkými právami a povinnosťami vyplývajúcimi pre prenajímateľa. Okresný súd skonštatoval, že dodatok č. 1 bol podpísaný oprávnenými osobami, teda za žalobcu konateľkou v súlade so spôsobom konania zapísaným v obchodnom registri pre dané obdobie. Dňa 26.06.2007 bol uzatvorený Dodatok č. 2 k nájomnej zmluve, ktorým sa zmenila výška nájomného tak, že za predmet nájmu podľa písm. a) na nájomné 80,- Sk bez DPH za 1 m2 mesačne od 01.07.2007 do 30.06.2009 a vo výške 85,- Sk bez DPH za 1 m2/mesačne od 01.07.2009 do 29.10.2011 a 85,- Sk bez DPH za 1 m2/mesačne od 30.10.2011 do 30.06.2012, pokiaľ bude platnosť zmluvy predĺžená. Za predmet nájmu podľa písm. b) výška 25,- Sk bez DPH za 1 m2/mesačne (č.l. 16). Okresný súd poukázal na to, že žalovaný namietol platnosť zmluvy z dôvodu neurčitosti špecifikácie predmetu nájmu, z dôvodu, že niektoré objekty neboli riadne skolaudované, a preto predmet nájmu bol nespôsobilý, ako aj, že žalovaný nebol v čase uzavretia zmluvy vlastníkom všetkých nehnuteľností.
9. Okresný súd uviedol, že z LV č. XXXX vyplývalo, že výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností je žalovaný. Žalovaný je vlastníkom skladu na parc. KNC č. 1327/30, garáže na parc. KNC č. 1327/29 - po stavebných úpravách administratívna budova, pričom pôvodne parc. č. 1327/14, 1327/29, 1327/30 neskôr zlúčené do parc. KNC č. 1327/30, čo bolo zohľadnené aj v Dodatku č. 1. Žalovaný je vlastníkom aj skladu na parc. KNC č. 1327/159, parc. KNC č. 1327/145. K námietke žalovaného, že zmluvu o nájme uzatvoril K. O., okresný súd poukázal na to, že práve žalovaný uzavrel zmluvu ako prenajímateľ, pričom konateľom žalovaného bol K. Šugár a pôvodným prenajímateľom bol K. O. Teda K. O. prenajal nehnuteľnosti a potom s jeho súhlasom ako fyzickou osobou boli prenajaté nehnuteľnosti „jeho“ spoločnosťou, pričom dodatok bol podpísaný aj pôvodným prenajímateľom, aj žalovaným. K. O. ako fyzická osoba, následne ako konateľ žalovaného sa rozhodol prenajať predmetné nehnuteľnosti žalobcovi, za čo prijímal nájomné. Okresný súd posúdil, že k prenajatiu došlo na základe súhlasu K. O. ako fyzickej osoby a žalovaného prostredníctvom jeho konateľa K. Šugára, teda k prenajatiu došlo so súhlasom vlastníkov.
10. Okresný súd mal zistené, že v čase uzavretia nájomnej zmluvy stavba na parc. KNC č. 1327/30 nebola skolaudovaná, stavba na parc. KNC č. 1327/159 bola skolaudovaná v roku 2007 - kolaudačné rozhodnutie zo dňa 07.03.2007 (č.l. 680 spisu).
11. Vo všeobecnosti okresný súd uviedol, že vlastník stavby, ktorý sa rozhodne ju prenechať do nájmu, je v zmysle § 664 Občianskeho zákonníka povinný prenechať ju nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie. Spôsobilosť na užívanie znamená ako faktickú, tak aj právnu spôsobilosť. V prípade stavby, na ktorú sa vyžadovalo stavebné povolenie, nevydanie kolaudačného rozhodnutia znamená jej právnu nespôsobilosť byť predmetom nájmu. Prenechanie stavby, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, do nájmu, by mohlo mať za následok vznik práva nájomcu na náhradu škody, na zmluvnú pokutu, na odstúpenie od zmluvy alebo na zľavu z nájomného, prípadne riziko verejnoprávnych sankcií pre prenajímateľa. Z ničoho však nevyplýva, že prenechanie neskolaudovanej stavby do užívania má za následok absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy. Teda nájomná zmluva je naďalej platná, avšak nájomcovi vznikajú osobitné práva ako určitá kompenzácia vzniknutej škody, ktorý záver vychádza aj zo súdnej praxe, ako napríklad z rozhodnutia NS SR sp. zn. 4Cdo 319/2008. Pokiaľ aj žalovaný poukazoval na iné rozhodnutia, tak tieto vzhľadom na odlišné okolnosti nebolo možné aplikovať na daný prípad. Okresný súd uviedol, že i keby názor žalovaného, že prenechanie neskolaudovanej stavby má za následok neplatnosť zmluvy, bol správny, nespôsobila by taká vada neplatnosť celej zmluvy, ale iba jej časti. Okresný súd vyhodnotil, že prenechanie neskolaudovanej stavby do užívania nemá za následok absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy.
12. Okresný súd poukázal na to, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie nájomnej zmluvy, ako aj predmet nájmu. Nebolo sporné užívanie konkrétnych nehnuteľností žalobcom. Predmet nájmu bol špecifikovaný v nájomnej zmluve v spojení s Dodatkom č. 1 a 2. Daná zmluva sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, keďže neboli splnené podmienky podľa ust. § 1 zákona č. 116/90 Zb.. Podľa okresného súdu daná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti nájomnej zmluvy, pričom medzi stranami bol nesporný predmet nájmu. Žalobcovi, ako aj žalovanému bolo zrejmé, ktoré nehnuteľnosti boli prenechané žalobcovi do nájmu. Za dané užívanie konkrétnych nehnuteľností a konkrétnej výmery žalovaný vystavoval faktúry a žalobca ich riadne uhrádzal. Z uvedeného, pokiaľ žalovaný namietal platnosť zmluvy pre neurčitosť predmetu nájmu, bolo nutné takýto postoj posúdiť ako účelový a špekulatívny, nakoľko predsa vystavoval faktúry za konkrétne užívanie, za konkrétne nehnuteľnosti, za konkrétnu výmeru a nikdy nerozporoval, že by nebolo zrejmé, čo vlastne prenechal do nájmu žalobcovi. Okresný súd uzavrel, že medzi stranami bolo nepochybné, čo je predmetom nájmu, a teda, čo bolo prenechané žalobcovi do užívania. Predmet nájmu medzi stranami bol zrejmý a určitý, čo vyplývalo aj z pripojených náčrtov a plánov.
13. Okresný súd poukázal na to, že následne žalobca zistil, že výmera prenajatých priestorov, objektov nezodpovedá skutočnej výmere, preto si uplatnil nárok na vrátenie alikvotnej časti bezdôvodne uhradeného nájomného, pričom vychádzal zo zamerania spol. VHS-SK-PROJEKT, s.r.o. (č.l. 17 spisu). Pokiaľ žalobca uvedené zameranie nazval ako znalecký posudok, tak okresný súd s tým nesúhlasil, nakoľko tento neobsahuje náležitosti znaleckého posudku a zároveň ani z ničoho nevyplývalo, že by išlo o znalecký posudok. Zároveň uviedol, že spoločnosť VHS-SK-PROJEKT, s.r.o. nie je znaleckou organizáciou, ani subjektom zapísaným do zoznamu znalcov, a preto nebolo možné dané zameranie
považovať za zameranie znalca. Okresný súd uviedol, že mu bol predložený znalecký posudok č. 126/2006, vypracovaný M. Mrázikom na základe objednávky žalovaného, za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty rozostavanej stavby haly INOX na parc. č. 1327/159, skladu na parc. č. 1327/160, prevádzkovej budovy na parc. č. 1327/30, garáže na parc. č. 1372/45, vonkajších úprav a pozemku parc. č. 1325/16, 1327/145, 1327/29, 1327/30, 1327/14 za účelom zriadenia záložného práva pri poskytnutí úveru a tiež predložený znalecký posudok č. 20/2006, za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty zo dňa 27.02.2006, vypracovaný Mariánom Mrázikom a Znalecký posudok č. 89/2009 za účelom stanovenia všeobecnej hodnoty pre účel uzatvorenia záložnej zmluvy. Podľa okresného súdu dané posudky preukázali iba existenciu nehnuteľností, ale úlohou znalca nebolo zistiť skutočnú výmeru, vychádzali iba z údajov vyplývajúcich z listín, a preto dané znalecké posudky nepreukázali hodnoverným spôsobom skutočnú výmeru.
14. Okresný súd poukázal na to, že žalovaný trval na tom, že po začatí súdneho konania dal premerať jednotlivé zastavané plochy a aktuálne výmery sú uvedené v jeho vzájomnej žalobe, pričom pripustil rozdiely vo výmerách, avšak nie v takom rozsahu, ako tvrdil žalobca. Žalobca trval na tom, že skladové priestory vymedzené ako predmet nájmu mali výmeru 921,6 m2 namiesto 1.000 m2, - kancelárske a sociálne priestory mali výmeru 261,9 m2 namiesto 340 m2 a - spevnená plocha mala výmeru 857,6 m2 namiesto 860 m2.
15. Okresný súd konštatoval, že medzi stranami bolo nesporné, že žalobca uhrádzal nájomné na základe vystavených faktúr v zmysle nájomného dohodnutého v zmluve za prenajatú výmeru, čo potvrdil žalovaný.
16. Okresný súd uviedol, že žalovaný si uplatnil vzájomnou žalobou svoj nárok z dôvodu, že nájomnú zmluvu v rámci súdneho konania začal považovať za neplatnú a keďže žalobca užíval dané priestory, požadoval, aby mu za užívanie zaplatil obvyklú trhovú cenu, ktorá je vyššia ako dohodnuté nájomné.
17. Okresný súd poukázal na to, že v súlade s rozhodovacou praxou súdov zodpovedá výška bezdôvodného obohatenia v prípade užívania predmetu nájmu bez platnej nájomnej zmluvy obvyklému nájomnému, ktoré by nájomca bol povinný plniť na základe riadne uzavretej nájomnej zmluvy. Okresný súd však posúdil, že nárok žalovaného nie je opodstatnený, keďže nájomná zmluva bola uzavretá ako právne perfektný úkon obsahujúci dohodu o podstatných náležitostiach v zmysle § 663 a nasl. Občianskeho zákonníka. Žalobca zaplatil žalovanému dohodnuté nájomné, a preto vzájomnej žalobe nebolo možné vyhovieť ani v prípade určenia neplatnosti zmluvy.
18. Okresný súd uviedol, že žalobca si uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže plnil žalovanému za časť plochy, ktorá neexistovala a nemohla byť ani prenajatá. Žalovaný tvrdil, že žalobca užíval aj tzv. prístrešok a spevnené plochy 531m2 na parc. č. 1327/156 a 51m2 na parc. č. 1327/13 na základe ústnej dohody s K. O., čo však žalobca poprel s tým, že so žalovaným neuzavrel žiadnu ústnu zmluvu, ale žalobca predmetnú spevnenú plochu užíval z titulu písomnej nájomnej zmluvy, ktorá spevnená plocha na parc. č. 1327/156 bola súčasťou spevnenej plochy o výmere 860 m2, čo vyplýva aj z výkresu vyhotoveného ako podklad pre zameranie skutočného stavu spol. VHS-SK-PROJEKT, s.r.o. (č.l. 607) Za danú plochu boli vystavené faktúry, ktoré žalobca uhrádzal. Čo sa týka prístrešku na parc. č. 1327/13, jeho výstavbu financoval žalobca, pričom žalovaný mal v danom prístrešku uskladnený materiál a stroje.
19. Žalovaný vzniesol námietku premlčania za obdobie 12/2008, za ktoré si žalobca uplatnil sumu 500,31 Eur, pretože nájomné bolo splatné do 5. dňa nasledujúceho mesiaca. K tejto námietke okresný súd skonštatoval, že žaloba bola podaná dňa 22.01.2013. S poukazom na § 397 Obchodného zákonníka, premlčacia doba uplynula za nájomné za 12/2008 dňa 05.01.2013, keďže nájomné za 12/2008 sa stalo splatným dňa 05.01.2009. Z uvedeného preto námietka premlčania bola opodstatnená, nakoľko nárok za 12/2008 bol uplatnený až po uplynutí premlčacej doby, z ktorého dôvodu tento uplatnený nárok nebolo možné priznať.
20. Okresný súd poukázal na to, že vo veci bol vyhotovený Znalecký posudok č. 212/2018, vypracovaný znalkyňou Ing. Martou Hoštákovou, podľa záverov ktorého výmera skladovej haly s prístavkom je 970,14 m2, výmera kancelárskych a sociálnych priestorov bola 324,08 m2 a spevnenej plochy na parc. č. 1327/156, 1327/13, 1327/145 je 860,64 m2. Okresný súd si osvojil závery znaleckého posudku, ktoré
ničím relevantným a hodnoverným neboli spochybnené. Uviedol, že pokiaľ sa tento posudok odlišuje so zameraním spoločnosti VHS-SK-PROJEKT, s.r.o., tak táto nie je znaleckou organizáciou, a preto dané zameranie bolo okresným súdom vyhodnotené ako nehodnoverné a neobjektívne. Pokiaľ boli predložené okresnému súdu aj iné znalecké posudky, tieto boli vyhotovené na objednávku žalovaného, či jeho právneho predchodcu a boli vyhotovené za účelom určenia všeobecnej hodnoty, a teda výmera nebola osobitne skúmaná a preverovaná, a preto nebolo možné osvojiť si výmery z daných listín. Okresný súd poukázal na to, že žalobca so znaleckým posudkom súhlasil, žalovaný namietal jeho správnosť s poukazom na postup znalca, čo však ničím relevantným nezdôvodnil. Okresný súd zhodnotil, že znalec postupoval v zmysle platných právnych predpisov a zvolil postup na zistenie záverov pre zadanú úlohu. To, že nebol osobne vykonať zameranie, nebol dôvod pre jeho spochybnenie, nakoľko znalec v rámci plnenia zadanej úlohy zvolil zákonný postup a pre určenie výmery vychádzal z relevantných listín a materiálu, ktorý považoval za postačujúci. Námietky žalovaného preto boli okresným súdom vzhľadom na odôvodnenie znaleckého posudku zhodnotené ako irelevantné.
21. Podľa okresného súdu v porovnaní s nájomnou zmluvou a závermi znaleckého posudku č. 212/2018 vyplývalo, že žalobca užíval spevnené plochy vo väčšej výmere (860,64 m2) než bolo dojednané v zmluve (860 m2). Čo sa týka kancelárskych a sociálnych priestorov, tie podľa zmluvy boli vo výmere 340 m2 a podľa znaleckého posudku 324,08 m2, teda žalobca platil nájomné vo vyššej sume než bol povinný. Čo sa týka skladových priestorov, tie v zmluve boli vo výmere 1.000 m2, avšak podľa znaleckého posudku skladovacia hala 842,95 m2 a prístavok skladovacej haly 127,19 m2, spolu 970,14 m2, teda v danom prípade žalobca platil za väčšiu výmeru, než existovala. Okresný súd s poukazom na čl. III bod 3.2 zmluvy, vo väzbe na vykonané dokazovanie mal za preukázané, že v zmluve bola daná vyššia výmera než zodpovedala skutočnosti, teda žalobca platil nájomné aj za časť neexistujúcu, čo sa týka skladových priestorov a kancelárskych a sociálnych priestorov.
22. Pokiaľ žalobca trval na tom, že prístrešok neužíval, resp. že jeho výstavbu financoval, tak okresný súd uzavrel, že financovanie nemá vplyv pre posúdenie, či bol predmetom nájmu alebo nebol. Posúdil, že prístrešok je tiež skladovým priestorom, čo vyplývalo z vykonaného dokazovania, ako aj zo záverov znaleckého posudku. Hoci v zmluve nebol výslovne uvedený prístrešok, ale boli všeobecným spôsobom uvedené „skladové priestory“, pod ktoré možno zahrnúť aj daný prístrešok. Žalobca iba tvrdil, avšak nepreukázal, že by predmetný prístrešok neužíval. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca užíval skladové priestory, ktoré zahŕňajú aj daný prístrešok, čo potvrdil dokonca svedok Ján Petrák.
23. Okresný súd skonštatoval, že žalobca bol povinný hradiť nájomné len za skutočne užívanú plochu. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že v zmluve nebola uvedená skutočná výmera prenajatých priestorov, ale bola uvedená pri kancelárskych a sociálnych priestoroch a skladových priestoroch väčšia výmera, než skutočne existovala. Keďže žalobca uhradil nájomné aj za neexistujúcu výmeru, t.j. neexistujúce m2, žalovaný sa tak bezdôvodne obohatil, a preto bol povinný vrátiť žalobcovi uhradené nájomné za neexistujúcu časť. Okresný súd konštatoval, že žalobca nepreukázal väčšiu výmeru, než bola určená znaleckým posudkom, keďže ním predložené listiny tvrdiace väčšiu výmeru nebolo možné považovať za hodnoverné.
24. Keďže žalobca hradil za spevnené plochy nájomné za výmeru 860 m2 a skutočná výmera bola 860,64 m2, jeho nárok v tejto časti na vydanie bezdôvodného obohatenia bol neopodstatnený, a preto okresný súd v danej časti nárok žalobcovi nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.
25. Čo sa týka skladových priestorov, žalobca uhrádzal nájomné za skladové priestory v rozsahu výmery 1.000 m2, hoci podľa znaleckého posudku skutočná výmera bola 970,14 m2 (skladovacia hala + prístavok), za konštatácie okresného súdu, že prístavok je súčasťou skladových priestorov, napriek tomu, že výslovne to v zmluve nebolo uvedené, avšak podľa výkladu zmluvy predmetom nájmu boli skladové priestory ako celok, teda zahŕňajúce aj prístrešok. I svedkom - zamestnancom žalobcu bolo potvrdené užívanie skladových priestorov. Žalovaný preukázal jeho zhotovenie v roku 2007. Okresný súd posúdil, že žalobca bol povinný hradiť nájomné len za 970,14 m2, a pokiaľ hradil za väčšiu výmeru, tak sa žalovaný bezdôvodne obohatil.
26. Kancelárske a sociálne priestory - žalobca uhrádzal nájomné za dané priestory v rozsahu výmery 340 m2, hoci podľa znaleckého posudku skutočná výmera bola 324,08 m2. Súd posúdil, že žalobca
bol povinný hradiť nájomné len za 324,08 m2, a preto pokiaľ hradil za väčšiu výmeru, tak sa žalovaný bezdôvodne obohatil.
27. Pokiaľ si žalobca uplatnil vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške nájomného dohodnutého v zmluve, tak žalovaný danú výšku namietal a poukazoval na obvyklú cenu nájomného. Okresný súd pri určení výšky bezdôvodného obohatenia vychádzal z dohodnutej výšky nájomného, nakoľko nájomné bolo riadne dohodnuté a žalobca zaplatil viac, než bol povinný vzhľadom na nesprávne uvedenú výmeru v zmluve, ktorá nezodpovedala skutočnej výmere.
28. Vzhľadom na vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil ako opodstatnenú, okresný súd priznal žalobcovi vydanie bezdôvodného obohatenia iba za obdobie od 01/2009 do 06/2012, pričom výšku určil ako rozdiel medzi zaplatenou sumou za výmeru uvedenú v zmluve a sumou, ktorú bol povinný žalobca zaplatiť za skutočnú, existujúcu výmeru. V tejto súvislosti poukázal na to, že i žalovaný potvrdil, že skutočná výmera je nižšia, než je uvedené v zmluve.
29. Podľa vyjadrenia strán a pripojených listín, predovšetkým faktúr, mal okresný súd zistené, že žalovaný fakturoval nájomné žalobcovi v dvoch častiach, a to v zmysle faktúr sumu 3.243,- Eur bez DPH za skladovú halu spolu s prístavbou o výmere 1.000 m2 a za časť administratívnej budovy 150 m2 a sumu 1.280,90 Eur bez DPH za zvyšnú časť administratívnej budovy (190 m2) a spevnenú plochu.
30. Okresný súd výpočtom zistil, že žalobca na základe výšky nájomného určenej v zmluve za výmeru užívaných nehnuteľností danej v zmluve zaplatil žalovanému za obdobie 01/2009 - 06/2012 celkovo 157.423,20 Eur bez DPH za výmeru 1.340 m2 pozostávajúcej skladové priestory 1.000 m2 a kancelárske a sociálne priestory 340 m2:
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 80 Sk/2,66 Eur bez DPH x 1340 m2 = 21.386,40 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1340 m2 = 22.672,8 Eur bez DPH
- v roku 2010 - 12 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1340 m2 = 45.345,60 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 12 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1340 m2 = 45.345,60 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1340 m2 = 22.672,80 Eur bez DPH.
31. Zároveň okresný súd vypočítal výšku nájomného, ktoré bol žalobca povinný platiť za skutočnú výmeru za obdobie 01/2009 - 06/2012, a to celkovo 152.044,95 Eur bez DPH za výmeru 1.294,22 m2 pozostávajúcej skladové priestory 970,14 m2 a kancelárske a sociálne priestory 324,08 m2:
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 80 Sk/2,66 Eur bez DPH x 1.294,22 m2 = 20.655,75 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1.294,22 m2 = 21.898,20 Eur bez DPH
- v roku 2010 - 12 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1.294,22 m2 = 43.796,40 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 12 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1.294,22 m2 = 43.796,40 Eur bez DPH
- v roku 2009 - 6 mesiacov x 85 Sk/2,82 Eur bez DPH x 1.294,22 m2 = 21.898,20 Eur bez DPH.
32. Okresný súd nezahrnul do výpočtu nájomné za spevnenú plochu, nakoľko podľa znaleckého posudku je výmera 860,64 m2 a v zmluve bola výmera 860 m2. Keďže žalobca požadoval výmeru 857,60 m2, túto okresný súd nepovažoval za objektívne zistenú a posúdil, že výmera, za ktorú bolo nájomné účtované, je nižšia, než skutočná výmera, a preto posúdil nárok žalobcu v tej časti za neopodstatnený, a teda v tej časti okresný súd žalobe nevyhovel a žalobu zamietol.
33. Keďže okresný súd posúdil a vypočítal, že rozdiel medzi nerozporovanou úhradou nájomného a skutočnou povinnosťou úhrady nájomného je rozdiel 5.378,25 Eur bez DPH, žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi daný rozdiel (157.423,20 Eur - 152.044,95 Eur). Vo zvyšnej časti okresný súd žalobu zamietol, keďže v tej časti bol nárok žalobcu neopodstatnený.
34. Okresný súd hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, v spojitosti s čl. 11 ods. 4 CSP a s čl. 15 CSP a dospel k záveru, že na strane žalovaného došlo k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, pričom okresný súd zohľadnil vznesenú námietku premlčania, ktorú posúdil ako opodstatnenú. Okresný súd uviedol, že vychádzal z výmery určenej znaleckým posudkom č. 212/2018. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že vzájomná žaloba je neopodstatnená, nakoľko jednak relevantným spôsobom bola zistená výmera užívaných priestorov a jednak výška nájomného bola dohodnutá na základe prejavu vôle oboch strán v zmluve, a preto nebol dôvod určovať inú výšku nájomného, ktorú strany akceptovali počas svojho zmluvného vzťahu.
Okresný súd uviedol, že osobitne nedokazoval vykonanie platieb zo strany žalobcu, nakoľko to nebolo rozporované a považoval to za nesporné podľa ust. § 151 ods.1 CSP. Uviedol, že žalovaný pred okresným súdom výslovne potvrdil úhrady nájomného zo strany žalobcu. Okresný súd vo výroku určil sumu bez DPH, nakoľko vychádzal z dohodnutej výšky nájomného zo zmluvy, kde bola stanovená bez DPH.
35. Okresný súd z uvedeného a s poukazom na vykonané dokazovanie, konanie vo veci vzájomnej žaloby žalovaného o zaplatenie sumy 24.429,31 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody zastavil na základe dispozitívneho úkonu žalovaného. Zároveň vzájomnú žalobu žalovaného zamietol ako neopodstatnenú. Žalobe žalobcu vyhovel iba v rozsahu uvedenom vo výrokovej časti rozhodnutia a vo zvyšnej časti žalobu žalobcu zamietol, jednak z dôvodu premlčania a v časti z dôvodu jej neopodstatnenosti.
36. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania okresný súd rozhodol podľa ust. § 255, § 256 ods. 1, čl. 4. Okresný súd konštatoval, že žalovaný bol v časti svojej vzájomnej žaloby neúspešný v celom rozsahu, keďže v časti o zaplatenie 24.429,31 Eur bolo konanie zastavené a zastavenie procesne zavinil žalovaný a vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 40.066,94 Eur bola vzájomná žaloba zamietnutá. V časti konania o vzájomnej žalobe bol v plnom rozsahu úspešný žalobca. Žalobca v konaní jeho žaloby bol úspešný iba čiastočne, a to v rozsahu priznanej sumy, t.j. 5.378,25 Eur, hoci požadoval sumu 20.009,85 Eur. Vzhľadom na zákonné ustanovenia pri ich analogickej aplikácii súd posúdil pomer úspechu a neúspechu tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54%, nakoľko v konaní o žalobe žalobcu mal žalobca úspech 27% a žalovaný úspech 73%, teda čistý úspech žalovaného ako úspešnejšej strany v tej časti je 46% a v konaní o vzájomnej žalobe bol žalobca úspešný v celom rozsahu, t.j. 100%, a teda žalobcovi, ako úspešnejšej strane celého konania vznikol nárok na náhradu trov konania po odpočítaní úspešnosti žalovaného, v rozsahu 54%.
37. Keďže v súvislosti s vykonaným znaleckým dokazovaním vznikli náklady štátu SR, nakoľko uznesením zo dňa 24.01.2019 bolo priznané znalečné, ktoré v časti bolo uhradené z rozpočtových prostriedkov, okresný súd priznal štátu tento nárok voči stranám konania podľa pomeru úspechu a neúspechu v rozsahu 48% voči žalobcovi a v rozsahu 54% voči žalovanému.
38. Proti tomuto rozsudku, a to jeho výrokom II., III., V., VI. v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný prostredníctvom zástupcu z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný namietal absolútnu neplatnosť Nájomnej zmluvy zo dňa 31.10.2016 (ďalej len ,,nájomná zmluva“) z dôvodov a) právnej nespôsobilosti predmetu nájmu, b) nedostatku oprávnenia prenajímateľa prenechať predmet nájmu do nájmu, c) neurčitosť vymedzenia predmetu nájmu, d) k právnym následkom vyhodnotenia neplatnosti nájomnej zmluvy pri posudzovaní nárokov strán sporu.
39. Žalovaný poukázal na to, že vlastník stavby, ktorý sa rozhodne ju prenajať, je v zmysle ust. § 664 Občianskeho zákonníka povinný prenechať ju nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie. Spôsobilosť na užívanie znamená ako faktickú spôsobilosť, tak aj právnu spôsobilosť. V danom prípade bolo nesporné, že predmet nájmu v časti
- skladových priestorov (budovy Skladu a Prístavku, pričom Sklad bol právoplatne skolaudovaný až dňa 20.4.2007, t.j. pol roka po uzavretí nájomnej zmluvy a Prístavok nebol skolaudovaný dodnes),
- kancelárskych priestorov (budova Administratívy, ktorá vznikla prestavbou pôvodného „Skladu PHM“ postaveného na parcele 1327/30, pôvodného „SKLADU NÁTER. HMÔT“ postaveného na parcele č. 1327/14 a pôvodnej garáže postavenej na parcele č. 1327/29, nebola skolaudované dodnes), nebol spôsobilý na užívanie ani dohodnuté, ani obvyklé a nebola preukázaná jeho faktická, ani právna spôsobilosť, keďže sa na jeho užívanie vyžadovalo stavebné povolenie a nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie. V prípade stavby, na ktorú sa vyžadovalo stavebné povolenie, nevydanie kolaudačného rozhodnutia, znamená jej právnu nespôsobilosť byť predmetom nájmu, a preto nájomná zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka v časti neplatná pre rozpor so zákonom. Názor okresného súdu, že prenechanie stavby, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, do nájmu, nemá za následok absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, ale mohlo by mať za následok vznik práva nájomcu na náhradu škody, na zmluvnú pokutu, na odstúpenie od zmluvy alebo na zľavu z nájomného, prípadne riziko verejnoprávnych sankcií pre prenajímateľa (podporený rozhodnutím NS SR sp. zn. 4Cdo 319/2008) v
tomto prípade neobstojí, nakoľko skutkové okolnosti uvádzaného konania pred Najvyšším súdom SR nemožno aplikovať na prejednávanú vec. V tejto súvislosti poukázal i na záver vyjadrený v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 13Cob/210/2015.
40. K ďalšiemu dôvodu neplatnosti, a to nedostatku oprávnenia prenajímateľa prenechať predmet nájmu do nájmu, žalovaný uviedol, že domnelý prenajímateľ Karol Šugár - ŠK-STAV, v čase uzatvárania nájomnej zmluvy nebol vlastníkom predmetu nájmu. Vlastníkom predmetu nájmu bola v čase uzavretia nájomnej zmluvy spoločnosť ŠK-STAV, s.r.o. (žalovaný), avšak tá až dňa 12.6.2007, kedy bol uzavretý dodatok č. l k nájomnej zmluve, mala vstúpiť na miesto pôvodného prenajímateľa Karola Šugára - ŠK- STAV (živnostníka). Karol Šugár - ŠK-STAV ako prenajímateľ nebol vlastníkom predmetu nájmu ani dňa 31.10.2006 a v tomto smere považoval za zavádzajúci údaj obsiahnutý v bode 1.1. nájomnej zmluvy: „Prenajímateľ (Karol Šugár - ŠK STAV - živnostník) je vlastníkom stavby postavenej na pozemku, a to priemyselnej budovy pozostávajúcej zo skladových a kancelárskych priestorov, nakoľko k dátumu uzavretia Nájomnej zmluvy bol výlučným vlastníkom stavieb, ktoré mali tvoriť predmet nájmu, žalovaný. V danom prípade Karol Šugár - ŠK STAV - živnostník, uzavretím nájomnej zmluvy mal nadobudnúť práva a zobrať na seba povinnosti z tejto zmluvy vyplývajúce, hoci nebol vlastníkom predmetu nájmu, ktorým bol iný účastník občianskoprávnych vzťahov - žalovaný. Konštrukcia okresného súdu, že k prenajatiu došlo na základe súhlasu K. Šugára ako fyzickej osoby a žalovaného prostredníctvom jeho konateľa K. Šugára, teda k prenajatiu došlo so súhlasom vlastníkov, nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by žalovaný udelil Karolovi Šugárovi - ŠK STAV súhlas s prenájmom nehnuteľností. Nakoľko bola nájomná zmluva uzavretá v písomnej forme, zjavne i súhlas musel byť udelený písomne, a preto domnienky o udelení konkludentného súhlasu neobstoja. Dodatok č. l nepredstavuje privatívnu nováciu nájomnej zmluvy, ale jej kumulatívnu nováciu. Z nepráva nemôže vzniknúť právo a absolútne neplatný právny úkon nemožno konvalidovať dodatkami. Teda, ak bola pôvodná nájomná zmluva absolútne neplatná, nemohla byť konvalidovaná Dodatkom č. 1 zo dňa 12.6.2007, ale iba novou nájomnou zmluvou. Keďže predmetom nájomnej zmluvy boli neskolaudované objekty a túto zmluvu uzatvoril na strane prenajímateľa nevlastník, považoval nájomnú zmluvu za absolútne neplatnú. Žalovaný ďalej namietal neurčitosť vymedzenia predmetu nájmu s tým, že k problematike určitosti predmetu nájmu zaujal stanovisko NS SR v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo 240/2009, pričom poukázal na ust. § 13 ods. 2 vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 79/1996 Z.z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení účinnom k 31.10.2006. Z obsahu nájomnej zmluvy vyplýva, že stavby, ktoré mali byť súčasťou predmetu nájmu, nie sú špecifikované ani č.l. vlastníctva, ani súpisným číslom ani umiestnením na konkrétnej parcele, ani iným popisným identifikačným údajom, ale len veľmi vágnou formuláciou „prenajímateľ je vlastníkom stavby postavenej na pozemku, čo s poukazom na ust. § 13 ods. 2 citovanej vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra SR, ako aj na právny názor vyslovený v uvedenom rozhodnutí NS SR, spôsobuje jej neurčitosť, a tým aj absolútnu neplatnosť. Podľa žalovaného vyhodnotenie nájomnej zmluvy ako neplatnej má zásadný význam pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rovnako tak pre posúdenie dôvodnosti obdobného nároku žalovaného uplatneného vo vzájomnej žalobe. Okresný súd síce zdôraznil, že zmluvne dohodnutú výšku nájomného by akceptoval, i pre prípad vyhodnotenia zmluvy ako neplatnej, keďže strany si riadne dohodli výšku nájomného, bol to ich prejav vôle a cca 6 rokov si plnili podľa zmluvy, avšak toto konštatovanie je pre spor absolútne nepoužiteľné. Nájomnú zmluvu neuzatváral žalovaný ako vlastník predmetu nájmu, ale iný subjekt, konkrétne Karol Šugár - SK-STAV). Nepovažoval za udržateľné konštatovanie, že by i v prípade posúdenia nájomnej zmluvy ako neplatnej, by okresný súd akceptoval zaužívanú prax zmluvných strán, nakoľko túto prax nezaviedol žalovaný, ale iný právny subjekt. Nie je právne korektné ani konštatovanie, že žalovaný akceptoval zmluvne dohodnutú výšku nájomného, a preto nebol dôvod posudzovať obvyklú výšku nájomného ani pri prípadnom vyhodnotení neplatnosti zmluvy, nakoľko žalovaný výšku nájomného nikdy nedojednával. V prípade vyhodnotenia nájomnej zmluvy ako neplatnej, by ďalej súd pri posudzovaní dôvodnosti nárokov oboch strán sporu musel vychádzať z celkovej výmery plôch, ktoré skutočne užíval žalobca, nie poukazovať na zmluvné dojednanie čl. III. bod 3.2 nájomnej zmluvy.
41. K otázke skutočných výmer plôch užívaných žalobcom, obvyklého nájomného a výške bezdôvodného obohatenia žalobcu, žalovaný uviedol nasledovné. Vychádzajúc z predpokladov absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy si žalobca uplatnil vzájomnou žalobou nárok na zaplatenie sumy titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2010 do 31.8.2012 vo výške 40.066,94
Eur spolu s príslušenstvom, teda v menšom rozsahu, ako mu v skutočnosti patrí. Skutkový základ bezdôvodného obohatenia vychádzal z majetkového prospechu nájomcu, ktorý získal tým, že užíval skladovacie a kancelárske priestory bez platnej nájomnej zmluvy. Výška bezdôvodného obohatenia bola určená ako rozdiel medzi všeobecnou trhovou cenou za užívanie skladovacích a administratívnych priestorov a skutočne účtovanou (aj zaplatenou) cenou za užívanie týchto priestorov za obdobie 32 mesiacov od 1.1.2010 do 31.8.2012. Znaleckým posudkom Ing. Marty Hoštákovej zo dňa 5.9.2018, č. 212/2018 boli ustálené skutočné výmery užívaných (plôch), a to a) skladovacie priestory - 970,14 m2, b) kancelárske priestory - 324,08 m2, c) manipulačné plochy - 860,64 m2. Znalec určil výmeru Skladovacej haly na parc. č. 1327/159, spolu s Prístavkom na parc. č. 1327/159, t.j. výmeru skladovacích plôch na 970,14 m2, v ktorej nie je zahrnutá výmera Prístrešku. Prístrešok je postavený na časti parc. C KN č. 1327/156 užívanej pôvodne ako manipulačná plocha o výmere 41,34 m2, na ktorej bol začiatkom roku 2007 vybudovaný skladový priestor (žalovaný cenu za jeho vybudovanie žalobcovi vyfakturoval fa. č. 10070008 zo dňa 24.4.2007, ktorú žalobca následne uhradil. Táto časť pozemku nachádzajúca sa medzi skladovými halami bola vtedy zastrešená a bol tak vytvorený dodatočný skladovací priestor uzavretý bránou. Túto časť pozemku následne využíval žalobca až do skončenia nájmu, t.j. do 31.8.2012 nie ako manipulačnú plochu, ale ako skladový priestor. I podľa záveru okresného súdu, že prístrešok je tiež skladovým priestorom, potom výmera prístrešku mala byť zahrnutá do výmery skladových plôch. Skutočné výmery užívaných plôch boli teda takéto: a) skladovacie priestory - 1.011,48 m2 b) kancelárske priestory - 324,08 m2 c) manipulačné plochy - 819,30 m2. Znaleckým posudkom bola o.i. stanovená obvyklá cena nájmu v mieste nájmu: a) skladovacie priestory - 4,50 Eur/m2/mesiac b) kancelárske priestory - 5,50 Eur/m2/mesiac c) manipulačné plochy - 2,00 Eur/m2/mesiac. Pri výmerách plôch, ktoré určil znalec, s prihliadnutím na presunutie Prístrešku z kategórie „manipulačné plochy“ do kategórie „skladové priestory“ a zohľadnení výšky obvyklého nájomného mal žalobca platiť za: a) skladovacie priestory - 1.011,48 m2 x 4,50 Eur/m2/mesiac = 4.551,66 Eur b) kancelárske priestory - 324,08 m2 x 5,50 Eur/m2/mesiac = 1.782,44 Eur c) manipulačné plochy - 819,30 m2 x 2,00 Eur/m2/mesiac = 1.638,60 Eur Spolu: 7.972,70 Eur. Obvyklé nájomné za 32 mesiacov (od 1.1.2010 do 31.8.2012) = 255.126,40 Eur, pričom žalobca za uvedené obdobie zaplatil na nájomnom sumu 121.557,- Eur. Výška bezdôvodného obohatenia je 133.569,40 Eur. Z uvedeného navrhol rozsudok okresného súdu v časti napadnutej odvolaním zmeniť a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2010 do 31.8.2012 sumu 40.066,94 Eur spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 46.066,94 Eur od 1.1.2014 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, výrokom III. žalobu žalobcu zamietnuť, výrokom V. žalovanému priznať nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100% a výrokom VI. štátu Slovenskej republike priznať nárok na náhradu nákladov spojených s vykonaným dokazovaním voči žalobcovi v rozsahu 100 % s priznaním náhrady trov odvolacieho konania.
42. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 894 - 895 spisu). Žalobca považoval podané odvolanie za neopodstatnené a napadnutý rozsudok za vecne správny, pokiaľ ide o posúdenie platnosti nájomnej zmluvy a zamietnutie vzájomnej žaloby o zaplatenie 40.066,94 Eur s príslušenstvom. Mal za to, že súd prvej inštancie v tomto smere nekonal arbitrárne; za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, s námietkami žalovaného sa náležite a preskúmateľne vysporiadal, pričom svoj postup riadne a presvedčivo odôvodnil. Právne závery okresného súdu vychádzajú aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR.
43. K jednotlivým námietkam žalovaného žalobca uviedol nasledovné. A) „Neskolaudované“ nehnuteľnosti ako predmet nájmu. Pokiaľ žalovaný svoj právny názor zjednodušene opiera o nesprávne citované uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2010 sp. zn. 4Cdo 319/2008, ako aj o výňatok z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline zo dňa 26.2.2016 sp. zn. 13Cob/210/2015, tak najvyšší súd síce na str. 5 odôvodnenia svojho rozhodnutia konštatuje, že nevydanie kolaudačného rozhodnutia znamená právnu nespôsobilosť nehnuteľnosti byť predmetom nájmu, avšak s podstatným dovetkom: „Prenechanie stavby, na ktorú nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, do nájmu, by mohlo mať za následok vznik práva nájomcu na náhradu škody, na zmluvnú
pokutu, na odstúpenie od zmluvy alebo na zľavu z nájomného, prípadne riziko verejnoprávnych sankcií pre prenajímateľa.“. Z odôvodnenia citovaného uznesenia rozhodne nevyplýva, že prenechanie neskolaudovanej stavby do užívania by malo mať za následok absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, ako sa domnieva žalovaný. Naopak, nájomná zmluva je naďalej platná, pričom nájomcovi vznikajú osobitné práva, ako určitá „kompenzácia“ vzniknutej situácie. Ak by žalobca prijal tvrdenie žalovaného, že prenechanie neskolaudovanej stavby do užívania má za následok neplatnosť nájomnej zmluvy, čo zásadne odmieta, žalovaným namietaná vada sa netýka všetkých prenajímaných nehnuteľností, ale iba prístavby a administratívnej budovy. B) Pôvodný prenajímateľ (N. O.) údajne nebol oprávnený uzavrieť nájomnú zmluvu. Ak žalovaný akcentoval, že vlastníkom prenajatých nehnuteľností bola spoločnosť ŠK-STAV, s.r.o. a nie N. O., ktorý ich pôvodne žalobcovi „neoprávnene“ prenajal dňa 31.10.2006, tak žalovaný opomína vôľu zmluvných strán prejavenú v nájomnej zmluve. Účastníkom nájomnej zmluvy bol aj žalovaný ako vlastník dotknutých nehnuteľností. Podpisom na nájomnej zmluve žalovaný prejavil vôľu vstúpiť do záväzkovo- právneho vzťahu so žalobcom a zabezpečiť mu tak užívanie predmetu nájmu, vrátane jeho vlastných nehnuteľností. Túto vôľu opakovane deklaroval v Dodatku č. 1 zo dňa 12.6.2007 a v Dodatku č. 2 zo dňa 26.6.2007 k nájomnej zmluve, kde už vystupoval ako prenajímateľ. C) ,,Neurčité“ vymedzenie predmetu nájmu. Žalobca poukázal na to, že žalovaný sa zaviazal prenechať žalobcovi do užívania konkrétne nehnuteľnosti, v presne vymedzenom rozsahu ich úžitkovej podlahovej plochy. Ani jedna zo zúčastnených strán (žalovaný, žalobca a N. O.) nemali v čase uzavretia nájomnej zmluvy, ani počas trvania nájomného vzťahu, pochybnosť o tom, ktoré nehnuteľnosti sú predmetom nájmu. Žalovaný tak absolútne nezohľadnil vôľu zmluvných strán prejavenú v nájomnej zmluve a jej dodatkoch, ako aj faktické užívanie nehnuteľností žalobcom až do skončenia nájmu, nepretržite 6 rokov. Tento stav žalovaný plne akceptoval, pravidelne vystavoval žalobcovi faktúry za užívanie predmetu nájmu a riadne inkasoval dohodnuté nájomné. Tvrdenie žalovaného o údajnej neurčitosti predmetu nájmu, hoci ho paradoxne bez väčších ťažkostí sám identifikoval vo vzájomnej žalobe, považoval za absurdné a nespôsobilé privodiť mu úspech vo veci. D) Právne následky (ne)platnosti nájomnej zmluvy vo vzťahu k nárokom žalovaného. Žalobca sa stotožnil s konštatovaním súdu prvej inštancie, že zaplatil žalovanému dohodnuté nájomné, teda vzájomnej žalobe nie je možné vyhovieť ani v prípade určenia neplatnosti zmluvy.“ Uviedol, že z prezentovaných skutočností, ako aj z procesného správania sa žalovaného je zrejmé, že jeho dodatočná obrana spočívajúca v domnelej neplatnosti nájomnej zmluvy je vykonštruovaná a účelová. Žalovaným podaná vzájomná žaloba je nedôvodná, a preto žalobca k spornej otázke skutočne užívanej plochy predmetu nájmu a k výške bezdôvodného obohatenia žalobcu) zotrváva na svojich predchádzajúcich vyjadreniach. Navrhol žalovaným napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
44. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 10.7.2019 bolo vyjadrenie žalobcu k odvolaniu žalovaného doručené žalovanému prostredníctvom zástupcu s možnosťou sa k nemu v lehote 10 dní vyjadriť, ktorú možnosť žalovaný nevyužil.
45. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom zástupcu, a to proti výroku IV., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá a v časti závislého V. a VI. výroku o náhrade trov konania a žiadal v tejto časti napadnutý rozsudok zmeniť. Podľa žalobcu súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Mal za to, že okresný súd v rozpore s nájomnou zmluvou a zisteniami znalca o úžitkovej ploche prenajímaných nehnuteľností vychádzal výlučne z údajov o ich celkovej výmere. Hoci okresný súd správne poukázal na znenie čl. III ods. 3.2 nájomnej zmluvy, týmto zmluvným ustanovením sa neriadil a znalcom zistené veľkosti úžitkových plôch jednotlivých nehnuteľností v rozhodnutí vôbec nereflektoval. Zvýraznil, že prvoinštančný súd sám opakovane akcentoval, že žalobca bol povinný platiť nájomné iba za skutočne užívanú plochu, čo zvýraznil v odsekoch 44., 52. a 58. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Okresný súd v dôsledku nesprávnej interpretácie čl. III ods. 3.2 nájomnej zmluvy a záverov obsiahnutých v znaleckom posudku žalobu v časti zamietol. Vo svojich výpočtoch totiž použil celkovú výmeru skladových, kancelárskych a sociálnych priestorov namiesto znalcom zistenej úžitkovej plochy. Úžitková plocha tvorí 939,44 m2 z celkovej výmery skladových priestorov (970,14 m2) a iba 262,30 m2 z celkovej výmery kancelárskych a sociálnych priestorov (324,08 m2). Okresný súd nepostupoval správne, keď vo svojich výpočtoch neprihliadol na nájomné reálne zaplatené žalobcom za obdobie od 1/2009 do 6/2012 aj za spevnenú plochu. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 28.9.2018 špecifikoval uplatnený nárok v súlade so závermi znaleckého dokazovania tak, že v novom prepočte zohľadnil zistené úžitkové plochy skladových priestorov (939,44 m2), kancelárskych a sociálnych priestorov (262,30 m2) a celkovú
výmeru spevnených plôch (860,64 m2), a to v prospech žalovaného. Skutočné nájomné bez DPH predstavuje nájomné, ktoré mal žalobca zaplatiť, pokiaľ by žalovaný fakturoval nájomné za reálne prenajatú plochu predmetu nájmu [1.201,74 m2 (939,44 m2 + 262,30 m2) x 85,- Sk + 860,64 m2 x 25,- Sk; konverzný kurz 1 € = 30,126 Sk], a preto bol nárok žalobcu neprípustne krátený na sumu 5.378,25 Eur. Žalovaný namietal, že myšlienkový postup okresného súdu nekorešponduje s vykonaným dokazovaním a je založený na nesprávnom skutkovom zistení. Súd prvej inštancie sa v rozpore s ustálenou judikatúrou nevysporiadal s námietkou žalobcu, že pre výpočet nájomného je určujúca úžitková plocha (nie celková výmera zastavanej plochy), ktorá má pre túto vec podstatný význam. Zároveň poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku musí byť nevyhnutne zrozumiteľné a presvedčivé pre strany a pre akéhokoľvek iného adresáta, pričom považoval za dôvodné vysloviť pochybnosť o tom, že rozhodnutie prvoinštančného súdu tieto atribúty napĺňa.
46. Žalobca v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP v nadväznosti na ust. § 378 ods. 1 CSP žiadal, aby mu bolo upovedomenie o mieste a čase prípadného verejného vyhlásenia rozsudku doručené elektronickými prostriedkami na e-mailovú adresu M..
47. K doručenému odvolaniu žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný prostredníctvom zástupcu (č.l. 906 - 909 spisu). Odvolanie žalobcu nepovažoval za dôvodné. Uviedol, že prístrešok postavený na časti parc. č. 1327/156 o výmere 41,34 m2 bol pôvodne podľa Nájomnej zmluvy súčasťou manipulačných plôch, na ktorých bol v apríli 2007 vybudovaný skladový priestor. Nie je pravdou, že by v ňom mal žalovaný uskladnený svoj materiál a stroje, tento prístrešok užíval výlučne žalobca. I podľa žalovaného prístrešok nemožno zamieňať s Prístavkom skladovej haly na parc. č. C KN č. 1327/159. Podľa žalovaného výmera mala byť zahrnutá do výmery skladových plôch, t.j. skutočná výmera užívaných skladových plôch bola 1.011,48 m2. Výsledky zamerania skutočného stavu predmetu nájmu spoločnosťou VHS-SK-PROJEKT, s.r.o. z júla 2012, v konfrontácii so Znaleckým posudkom Ing. Marty Hoštákovej, Žilina zo dňa 5.9.2018 č. 212/2018 neobstoja, pretože:
- spoločnosť VHS-SK-PROJEKT, s.r.o. nie je znaleckou organizáciou,
- vypracovanie zamerania objednal žalobca. Pokiaľ žalobca mal tiež za to, že sú dané odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP, tak tieto pochybenia vymedzil inak ako žalovaný. Žalovaný mal za to, že okresný súd nesprávne prejudiciálne posúdil nájomnú zmluvu ako platnú, pričom poukázal na vymedzenie dôvodov neplatnosti uvedených v odvolaní. Mal za to, že vyhodnotenie nájomnej zmluvy ako neplatnej má zásadný význam nielen pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale rovnako tak pre posúdenie dôvodnosti obdobného nároku žalovaného uplatneného vo vzájomnej žalobe. Žalovaný mal za to, že okresný súd pri posudzovaní dôvodnosti nárokov oboch strán sporu mal vychádzať z celkovej výmery plôch, ktoré skutočne užíval žalobca, nie poukazovať na zmluvné dojednanie v čl. III. bod 3.2 Nájomnej zmluvy. Mal za to, že výpočty, ktoré uvádza žalobca vo svojom odvolaní, sú pri posúdení nájomnej zmluvy ako neplatnej nepoužiteľné. Taktiež bol názoru, že s poukazom na obsah odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, a to najmä vo vzťahu k výroku III., ktorým bola zamietnutá vzájomná žaloba, možno hovoriť o arbitrárnosti rozhodnutia, nakoľko v priebehu konania došlo k porušeniu základných práv žalovaného, k porušeniu práva na spravodlivý proces, zahrňujúceho i právo na uvedenie dostatočných dôvodov, na ktorých je rozhodnutie založené. Okresný súd vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia pri zamietnutí žaloby (výrok II.) jasne a zrozumiteľne nevysvetlil dôvody, pre ktoré vzájomnej žalobe nevyhovel a na námietky žalovaného nedal podrobné odpovede v rozsahu potrebnom na ústavne konformné odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
48. Žalovaný zároveň podľa ust. § 219 ods. 3 veta druhá CSP žiadal, aby mu odvolací súd oznámil miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku elektronickými prostriedkami na e-mailovú adresu Z..
49. K doručenému vyjadreniu žalovaného sa písomne vyjadril žalobca (č.l. 921 spisu). Žalobca popieral všetky skutkové a právne tvrdenia žalovaného, týkajúce sa najmä údajnej neplatnosti nájomnej zmluvy, uvádzaného rozsudku skutočne užívanej plochy predmetu nájmu a domnelej výšky bezdôvodného obohatenia na strane žalobcu. Odvolaním napadnutý rozsudok považoval za vecne správny, pokiaľ ide o posúdenie platnosti nájomnej zmluvy a zamietnutie vzájomnej žaloby o zaplatenie 40.066,94 Eur s príslušenstvom. V tomto smere súd prvej inštancie nekonal arbitrárne, za účelom zistenia skutkového stavu vykonal rozsiahle dokazovanie, s námietkami žalovaného sa náležite a preskúmateľne vyporiadal, pričom svoj postup riadne a presvedčivo odôvodnil. Právne závery okresného súdu vychádzajú aj z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR. Žalobca poukázal na to, že z obsahu vyjadrenia vyplýva,
že žalovaný trvá na svojej pôvodnej procesnej obrane a podanej vzájomnej žalobe. Použitá právna argumentácia je v zásade identická s tou v odvolaní žalovaného zo dňa 23.5.2019. Keďže sa žalobca pomerne rozsiahlo vyjadril k odvolaniu žalovaného a žalovaný neuvádza v odvolacom konaní žiadne nové skutočnosti, považoval opätovné duplikovanie právnej argumentácie žalobcu za nadbytočné. Preto vo zvyšku zotrval na podanom odvolaní označených odvolacích dôvodov, ako aj na svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného. Navrhol jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovieť.
50. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach ust. § 379, § 380 ods. 1 CSP na základe podaného odvolania žalobcu a žalovaného bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania ust. § 219 ods. 1, 3 CSP bol rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch II., III., IV.,V., VI. potvrdený ako v týchto výrokoch vecne správne rozhodnutie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0. 51. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu a žalovaného bez nariadenia pojednávania, sa poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 13Cob/164/2019-940 zo dňa 05.03.2020, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením, podľa vyššie uvedeného uznesenia dňa 17.03.2020 a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline, s oznámením miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku zástupcovi žalobcu na e-mail: sedlacko@sedlacko.sk a zástupcovi žalovaného na e-mail: bsamec@ aksamec.sk, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku krajským súdom. 52. Krajský súd primárne uvádza, že v štádiu svojho konania a rozhodovania aplikoval ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť podľa § 474 CSP dňom 1. júla 2016, keď z prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP vyplýva, že ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 53. V ďalšom poukazuje krajský súd na to, že v odvolacom konaní mohol posudzovať rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch, a to v rozsahu zadefinovaných odvolacích dôvodov žalobcu, obsiahnutých v písomne podanom odvolaní zo dňa 27. mája 2019 (č.l. 872-877 spisu) a žalovaného v odvolaní zo dňa 23.5.2019 (č.l. 855-862 spisu). Žalobca a žalovaný v podaných odvolaniach podľa ust. § 379 v spojení s ust. § 380 ods. 1 CSP vymedzili kvalitatívne a kvantitatívne dôvody pre posudzovanie napadnutého rozsudku okresného súdu a len v ich medziach bolo možné krajským súdom hodnotiť závery okresného súdu. 54. Dodáva odvolací súd, že rozsah odvolacích dôvodov žalobcu a žalovaného, obsiahnutých v písomne podaných odvolaniach mohol byť v posudzovaný len v rovine tých tvrdení, ktoré sa týkali posúdenia nároku žalobcu, jeho relevantných tvrdení a dôkazov produkovaných v konaní pred súdom prvej inštancie, vo väzbe na dôvody a rozsah obrany žalovaného v tomto konaní, za viazanosti odvolacieho súdu skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie podľa ust. § 383 CSP, a tým nebolo možné na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, prihliadať. Tento záver krajského súdu vychádza z i obsahu Zápisnice o pojednávaní zo dňa 12.04.2019 (č.l. 829 a nasl. spisu), keď po vykonaní úkonov okresným súdom podľa ust. § 181 CSP a poučení o právach a povinnostiach podľa CSP, po vyjadrení zástupcu žalobcu, zástupcu žalovaného, pred vyhlásením uznesenia, ktorým bolo dokazovanie vyhlásené za skončené, bolo uvedené, že ,,strany konania zhodne uvádzajú, že nenavrhujú žiadne dôkazy v tomto štádiu konania“. 55. Podľa ust. § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
56. Podľa ust. § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
57. K odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného krajský súd poukazuje na vyššie citované ust. § 387 ods. 2 CSP, ktoré je základom rozhodnutia odvolacieho súdu, keďže krajský súd sa stotožňuje so skutkovými, ako aj právnymi závermi obsiahnutými v rozsudku okresného súdu, viažucimi sa k napadnutým výrokom II., III., IV., V. a VI. Práve z titulu aplikácie ust. § 387 ods. 2 CSP nebolo potrebné a ani žiaduce, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zopakoval tie skutkové a
právne závery, s ktorými sa stotožňuje a ktoré vyjadril okresný súd v napadnutom rozhodnutí, preto bolo postačujúce v rámci odvolacieho konania na ne len odkázať. Uvedený postup krajského súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 350/09 zo dňa 08. októbra 2009, z ktorého vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok, v spojení aj s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 180/2005, podľa ktorého pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu sa odvolací súd v zásade môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia okresného súdu, ako aj uznesenie NS SR sp. zn. 8Cdo 190/2016 zo dňa 20.12.2017, z ktorého rovnako vyplýva, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok, preto určujúca je spätosť rozsudku odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozsudkom, čo vytvára ich organickú jednotu. Ak sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje so závermi rozsudku okresného súdu, a odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci. Rozhodnutie odvolacieho súdu v podstate v sebe zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.
58. Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k relevantným odvolacím dôvodom žalobcu a žalovaného krajský súd uvádza nasledovné.
59. Základnými odvolacími dôvodmi žalovaného v podanom odvolaní zo dňa 23.5.2019 boli námietky nesprávneho právneho posúdenia platnosti Zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov zo dňa 31.01.2006 v znení Dodatku č. 1 a 2 (ďalej len ,,nájomná zmluva), spočívajúce v a) právnej nespôsobilosti predmetu nájmu, pretože na časť predmetu nájmu nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie, a preto je podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka v časti neplatná pre rozpor so zákonom, keďže jej predmetom boli neskolaudované objekty, b) na strane prenajímateľa zmluva bola uzatvorená s nevlastníkom, z ktorého dôvodu je absolútne neplatná a c) pre neurčitosť predmetu nájmu. Práve vyhodnotenie nájomnej zmluvy ako absolútne neplatnej malo, podľa žalovaného, zásadný význam pre posúdenie tak dôvodnosti uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ako i pre posúdenie obdobného nároku žalovaného uplatneného vo vzájomnej žalobe.
60. Vzhľadom na žalovaným vymedzené námietky absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy cez ust. § 37, § 39 Občianskeho zákonníka bol správny postup okresného súdu, ktorý v rámci uplatneného nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a vzájomného nároku žalovaného titulom vydania bezdôvodného obohatenia, primárne skúmal, či došlo k platnému uzatvoreniu právneho vzťahu nájomnej zmluvy.
61. Krajský súd považuje za potrebné uviesť, že okresný súd pri posudzovaní tejto spornej otázky vychádzal zo skutkového stavu, zisteného na základe výsledkov vykonaného dokazovania, ktorým bol za aplikácie ust. § 383 CSP i odvolací súd viazaný. Pre vyslovenie záveru o (ne)platnosti nájomnej zmluvy okresný súd posudzoval nielen samotnú nájomnú zmluvu v spojení s dodatkom č. 1 a 2, vo väzbe na ďalšie listinné dôkazy nachádzajúce sa v spisovom materiáli.
62. Podľa ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný.
63. Podľa ust. § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
64. Podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne (v dojednanej dobe) užíval alebo z nej bral aj úžitky.
65. Podľa ust. § 664 Občianskeho zákonníka prenajímateľ je povinný prenechať prenajatú vec nájomcovi v stave spôsobilom na dohodnuté užívanie, alebo ak sa spôsob užívania nedohodol, obvyklé užívanie, a v tomto stave ju na svoje náklady udržiavať.
66. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že dňa 31.10.2006 Karol Šugár - ŠK-Stav ako prenajímateľ a žalobca ako nájomca uzavreli Zmluvu o nájme a podnájme nebytových priestorov, predmetom ktorej bolo prenajatie nehnuteľností špecifikovaných v bode 1.1. zmluvy, a to pozemku - parc. č. 1325/16, 1327/14, 1327/29, 1327/30, 1327/145 o výmere 1988 m2, stavby postavenej na pozemku,
a to priemyselnej budovy pozostávajúcej zo skladových a kancelárskych priestorov. Predmetom nájmu podľa tejto zmluvy boli a) nebytové priestory nachádzajúce sa v objekte špecifikovanom v odseku 1.1. tohto článku, pozostávajúce zo skladových priestorov o celkovej výmere 1.000 m2 a kanc. a sociálnych priestorov o celkovej výmere 340 m2; b) spevnená plocha o výmere 860 m2 ako manipulačná a skladovacia plocha pre potreby nájomcu. Účelom nájmu v zmysle čl. II zmluvy bolo vykonávanie podnikateľskej činnosti nájomcu v súlade s predmetom podnikania, zapísaným v Obchodnom registri. V čl. III bolo dohodnuté nájomné, a to podľa bodu 3.1. v znení dodatkov, určené na základe dohody zmluvných strán a v čl. 3.2. bolo okrem iného dohodnuté, že ...„prenajímateľ na predmete nájmu realizuje stavebné opravy a úpravy, čím nájomca nemôže užívať predmet nájmu v celom rozsahu, a preto sa zmluvné strany dohodli, že nájomca bude hradiť nájomné vždy len v rozsahu skutočne užívanej plochy predmetu nájmu. Zmluvné strany sa dohodli, že po ukončení opravy a úpravy časti predmetu nájmu, ktorý nájomca neužíval, bude protokolárne prenajímateľom odovzdaný nájomcovi. Prenajímateľ je oprávnený účtovať nájomné podľa čl. III ods. 3.1. tejto zmluvy dňom nasledujúcim po protokolárnom prevzatí danej časti predmetu nájmu nájomcom k užívaniu“.
67. V konaní bolo preukázané a žalovaný netvrdil, že vec, ktorá bola predmetom prenájmu, bola žalobcovi odovzdaná v stave nespôsobilom na dohodnuté alebo obvyklé užívanie predmetu nájmu alebo že sa v dôsledku neplnenia povinností žalovaného ako prenajímateľa, uvedených v nájomnej zmluve stala prenajatá vec bez toho, aby prenajímateľ porušil svoju povinnosť, nespôsobilou na dohodnuté a obvyklé užívanie. V nájomnej zmluve si strany sporu dohodli práva a povinnosti v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Vzhľadom k tomu, že predmetom nájomnej zmluvy bola nehnuteľnosť, správne okresný súd vzťah z nájomnej zmluvy posudzoval podľa ustanovení Občianskeho zákonníka z dôvodu, že Obchodný zákonník ako lex specialis nájomnú zmluvu neupravuje.
68. Pri rozhodovaní o žalovaným vznesenej námietke neplatnosti nájomnej zmluvy pre rozpor so zákonom v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že časť predmetu nájmu nebola skolaudovaná, teda nebolo vydané kolaudačné rozhodnutie (skladové priestory - budovy skladu a prístavku), keď sklad bol právoplatne skolaudovaný až dňa 20.04.2007, t.j. po uzavretí nájomnej zmluvy, prístavok nebol skolaudovaný a kancelárske priestory - budova administratívy skolaudovaná nebola, tak krajský súd uvádza nasledovné. Pokiaľ predmet nájmu nespĺňal predpoklady stanovené verejno- právnym predpisom, tak išlo v danom prípade o vzťah medzi verejným právom a súkromným právom s tým, že o vzájomnom prieniku je potrebné rozumne rozhodnúť. Uvádza sa, že základné právo na súdnu ochranu spravidla chráni právo na prístup súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, resp. zákaz procesnej arbitrárnosti a zakazuje úplne vybočiť z hmotno-právneho rámca, čo judikatúra označuje ako rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Na absolútnu neplatnosť súd prihliada ex offo, a teda i v rámci rozhodovania zmluvných sporov. Je potrebné však uviesť, že zmluvné právo vytvára autonómne právo medzi slobodnými jednotlivcami, ktoré je ohraničené textom samotnej zmluvy. Toto právo sa riadi špeciálnym konektorom medzi zmluvným právo a právnym poriadkom v ust. § 39 Občianskeho zákonníka. Zmluvnosť, autonómnosť súkromného práva vyžaduje perspektívu právnych úkonov, na základe ktorej je potrebné uvažovať tým spôsobom, a to primárne, aký je obsah zmluvy a až na základe toho, či je zmluva absolútne neplatná. Z textu ust. § 39 Občianskeho zákonníka nevyplýva, že právny úkon, ktorý je v rozpore so zákonom, je neplatný, ale že právny úkon, ktorý svojim obsahom a účelom odporuje zákonu, je neplatný. Táto formulácia naznačuje nutnosť smerovania zmluvy proti zákonu, aby sa stala neplatnou. Už v Náleze sp. zn. I. ÚS 242/2007 Ústavný súd SR uviedol, že základným princípom výkladu zmluvy je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy pred takýmto výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou a nie zásadou. Zákon, ktorý môže spôsobiť neplatnosť právneho úkonu, môže mať verejno-právnu, ako i súkromno-právnu povahu. Pri súkromno-právnej neplatnosti môže záťaž neplatnosti postihnúť taký úkon, ktorý napríklad smeruje proti kogentnému právu jednej zmluvnej strany. Vzhľadom však k autonómii súkromného práva je potrebné vychádzať z toho, akým spôsobom môže verejno-právna norma ovplyvniť zmluvný záväzok, teda či účelom tejto verejno-právnej normy je ochrana všeobecného záujmu alebo ochrana jednotlivca. V prípade nájmu veci, v danom prípade prenájmu nehnuteľnosti je účelom právnej fixácie nehnuteľnosti kolaudáciou v prvom rade zaručiť stavebno-technické kvality. V type nájomnej zmluvy však nie je v zásade potrebné chrániť takýto účel sankciou neplatnosti. Nie je to hodnota, ktorá robí zmluvu spoločensky škodlivou. Ak sa užíva nehnuteľnosť bez kolaudácie, tak na nápravu týchto pochybení môže slúžiť správne trestanie proti vlastníkovi. Ak aj niekoho táto
norma chráni, tak je to skôr nájomník, než prenajímateľ. V danom prípade nebolo možné z vyššie uvedeného tak uprednostniť zneplatnenie zmluvy, pretože by došlo k otočeniu princípu záväzkového práva, že splnenie záväzku nie je nárokom zo zmluvy, ale podmienkou platnosti. Ak prenajímateľ niečo prenajal, bol povinný umožniť nájomcovi užívať na dohodnutý účel predmetnú vec, teda bol povinný zabezpečiť spôsobilosť tejto veci na užívanie a ak prenajatý priestor z hľadiska verejného práva túto spôsobilosť nemal, nemalo to za následok neplatnosť zmluvy, ale neplnenie záväzku prenajímateľa, v danom prípade žalovaného. Z tohto názoru krajského súdu potom záver okresného súdu vyjadrený v odseku 22. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa ktorého prenechanie neskolaudovanej stavby do užívania nemá za následok absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, bol vecne správny. Tento záver krajského súdu vychádza za primeraného použitia i zo záverov vyjadrených v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 294/2018.
69. K ďalšej námietke žalovaného, spočívajúcej v nedostatku oprávnenia prenajímateľa prenechať predmet nájmu do nájmu, a tým absolútnej neplatnosti tejto nájomnej zmluvy, odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že nájomnou zmluvou je zmluva, ktorou prenecháva prenajímateľ za odplatu vec nájomcovi, aby ju dočasne užíval alebo z nej bral úžitky. Prenajímateľ teda nájomnou zmluvou prevádza na nájomcu právo užívať vec, brať z nej úžitky alebo oboje, pričom tento prevod užívacieho práva predstavuje podstatu nájomného vzťahu. Nájomnou zmluvou teda prenajímateľ ako jedna zo zmluvných strán prevádza právo užívať, brať úžitky na nájomcu ako druhú zmluvnú stranu. Dochádza v danom prípade len k prenechaniu tzv. užívacieho práva tretej osobe a nie vlastníckeho práva. Nájomný vzťah je zo svojej povahy dočasný a okrem pojmového znaku dočasnosti, základné ustanovenie o nájomnej zmluve zakotvuje aj znak odplatnosti. V nájomnom vzťahu vystupujú dve strany, a to prenajímateľ a nájomca. Prenajímateľom je osoba, ktorá prenecháva zmluvou vec tretej osobe, aby ju dočasne užívala alebo z nej brala úžitky. V súlade so zásadou „nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ je zrejmé, že prenajímateľ musí disponovať dostatočným rozsahom práv na takéto nakladanie s vecou. Spravidla je takouto osobou vlastník, no však nie je vylúčené, aby takouto osobou bola aj iná osoba odlišná od vlastníka, ktorá disponuje dostatočným rozsahom oprávnení, či už zo zákona alebo na základe zmluvy disponovať týmto spôsobom s vecou. Nájomcom je osoba, na ktorú sa užívacie právo prevádza. Nájomca sa na základe nájomnej zmluvy stáva oprávneným detentorom takto prevedeného práva. Pre všeobecnú nájomnú zmluvu zákon neustanovil obligatórnu formu a zotrváva na požiadavke bezformálnosti právneho úkonu. To platí aj v prípade, ak sa nájomná zmluva týka nehnuteľností, nakoľko v danom prípade nejde o prevod.
70. Odvolací súd súhlasí s posúdením okresného súdu, že k prenajatiu veci došlo na základe súhlasu K. O. ako fyzickej osoby a žalovaného prostredníctvom jeho konateľa K. Šugára, teda so súhlasom vlastníkov. V danom prípade prenajímateľom bola osoba, ktorá prenechala vec zmluvou na dočasné užívanie žalobcovi s tým, že prenajímateľ disponoval dostatočným rozsahu práv na nakladanie s vecou, a to na základe prejavenej vôle, čiže vyjadreného vzťahu, o čom vypovedá práve tá okolnosť, že v záverečnej časti zmluvy o nájme a podnájme nebytových priestorov na č.l. 12 spisu sa nachádza podpis prenajímateľa K. Šugár ŠK-stav ako pôvodný prenajímateľ, nový prenajímateľ ŠK-stav, s.r.o. a nájomcu. Bolo tak zrejmé, že už v čase podpisu predmetnej zmluvy uvažovali zmluvné strany o tom, že namiesto pôvodného prenajímateľa Karola Šugára ŠK-stav vstúpi do tohto uzavretého vzťahu nový prenajímateľ a z čl. 1.1 nájomnej zmluvy, ako i dodatku č. 1 vyplývalo oprávnenie prenajímateľov s nehnuteľnosťami nakladať. Zvýrazňuje odvolací súd, že primárnou pri posudzovaní právneho úkonu je vôľa ako vnútorný stav konajúcej osoby, na ktorú treba hľadieť nielen z vnútorných, ale i vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne s ohľadom na okolnosti spojené s podpisom zmluvy vo väzbe i na následné konanie jej účastníkov. Pokiaľ okresný súd posúdenie nájomnej zmluvy založil na argumentácii, že oprávnenie prenajímateľa s predmetom nájmu nakladať sa opieral o iný právny dôvod, a to o súhlas vlastníka predmetu nájmu, bol jeho záver správny. Dodáva odvolací súd, že zásadnou pri interpretácii zmluvy je preukázaná vôľa účastníkov zmluvy pri jej vytváraní, teda priorita skutočnej vôle účastníkov zmluvy nad prípadným formálnym prejavom tejto vôle. Teda právny úkon je potrebné vykladať nielen podľa jazykového vyjadrenia, ale primárne podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, pričom text zmluvy je len priblížením sa k významu zmluvy, ktorý si chceli jej účastníci svojím konaním stanoviť. Primárnou pri posudzovaní právneho úkonu je vôľa ako vnútorný stav konajúcej osoby, na ktorú treba hľadieť nielen z vnútorných, ale i vonkajších okolností spojených s podpisom a realizáciou zmluvného vzťahu, hlavne s ohľadom na okolnosti spojené s podpisom zmluvy vo väzbe i na následné konanie jej účastníkov. Práve opačný výklad by pri interpretácii predmetnej zmluvy viedol k formalistickému postupu, keď je krajský súd toho názoru, že bolo potrebné zistiť a určiť skutočnú vôľu účastníkov
predmetnej zmluvy, ktorá sa premietla do písomného vyhotovenia zmluvy o nájme v znení jej dodatkov. V danom prípade nebolo relevantne spochybnené oprávnenie žalovaného nakladať s predmetom nájmu v rozhodnom čase, a preto bolo potrebné vychádzať z právneho názoru, že v konaní neboli zistené žiadne skutočnosti, ktoré by zakladali úvahu o jej absolútnej neplatnosti. Z uvedeného preto ani nebol daný dôvod neplatnosti podľa § 37 ods.1 Občianskeho zákonníka.
71. K námietke neurčitosti vymedzenia predmetu nájmu je potrebné poukázať na to, že vymedzenie predmetu nájomnej zmluvy v jej čl. 1.1 vzhľadom na charakter nájmu nebolo možné zameniť s iným predmetom nájmu, tento je dostatočne a určite vymedzený v prípade nehnuteľných vecí, s uvedením ich charakteru, ktoré vymedzenie predmetu nájmu zmluvné strany nespochybňovali. Taktiež bolo medzi zmluvnými stranami zrejmé a nespochybniteľné, čo je predmetom nájmu počas trvania doby nájmu bez toho, aby bolo medzi zmluvnými stranami potrebné upresňovať predmet nájmu osobitnými prílohami. Z uvedeného preto odvolacia námietka týkajúca sa neurčitosti predmetu nájmu bola zhodnotená ako nedôvodná. Z vyššie uvedených záverov preto nárok žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy nemal skutkový a ani právny základ, pretože žalobca neužíval skladové a kancelárske priestory bez platnej nájomnej zmluvy.
72. Pokiaľ žalovaný poskytol tvrdenia týkajúce sa prístrešku, ktorý bol vyhodnotený okresným súdom ako skladový priestor s tvrdením, že tento prístrešok bol užívaný žalobcom o výmere 41,34 m2, tak je potrebné uviesť, že tak ako okresný súd, tak i krajský súd k momentu svojho rozhodovania za aplikácie ust. § 216 CSP boli viazaní uplatneným nárokom žalovaného, ktorý vymedzil vo vzájomnej žalobe v podaní zo dňa 30.12.2013, v rámci ktorého sám žalovaný výšku bezdôvodného obohatenia za užívanie výrobno-skladových priestorov odvodzoval z výmery 970 m2, pričom tak, ako správne uviedol žalobca v podanom odvolaní, prístrešok na časti parc. č. 1327/156 o výmere 43,34 m2 nebolo možné zamieňať s prístavkom, skladovej haly na parc. č. 1327/159, a preto tieto tvrdenia neboli zhodnotené ako relevantné.
73. K odvolacím dôvodom žalobcu vyjadreným v podanom odvolaní zo dňa 27. mája 2019, krajský súd uvádza nasledovné. Žalobca v rámci podaného odvolania namietal nesprávne skutkové zistenia, a to hodnotenie dôkazov, pričom mal za to, že okresný súd v rozpore s nájomnou zmluvou a zisteniami znalca o úžitkovej ploche prenajímaných nehnuteľností vychádzal výlučne z údajov o ich výmere a nevzal do úvahy znenie čl. 3 ods. 3.2 nájomnej zmluvy, v zmysle ktorého žalobca bol povinný uhrádzať nájomné len v rozsahu skutočne užívanej plochy predmetu nájmu, a teda podľa žalobcu úžitková plocha i v zmysle záverov znaleckého posudku tvorí 939,44 m2 z celkovej výmery skladových priestorov a iba 292,30 m2 z celkovej výmery kancelárskych a sociálnych priestorov (324,08 m2), čo zohľadnil v prepočte uvedenom vo vyjadrení zo dňa 28.09.2018. K tomuto odvolaciemu dôvodu žalobcu krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť celé znenie čl. 3 bod 3.2 nájomnej zmluvy, z ktorého vyplýva aj to, že skutočne bolo dohodnuté, že nájomca bude hradiť nájomné vždy len v rozsahu skutočne užívanej plochy predmetu nájmu, avšak z dôvodu, ktorý bol vyjadrený v tomto ustanovení pred čiarkou, a to, že ,,prenajímateľ na predmete nájmu realizuje stavebné opravy a úpravy, čím nájomca nemôže užívať predmet nájmu v celom rozsahu, a preto sa zmluvné strany dohodli, že nájomca bude hradiť nájomné vždy len v rozsahu skutočne užívanej plochy predmetu nájmu. Zmluvné strany sa dohodli, že po ukončení opravy a úpravy v časti predmetu nájmu, ktorý nájomca neužíval, bude protokolárne prenajímateľom odovzdaný nájomcovi a prenajímateľ je oprávnený účtovať nájomné podľa čl. 3 ods. 3.1 zmluvy dňom nasledujúcim po protokolárnom prevzatí danej časti predmetu nájmu nájomcom k užívaniu. Čo sa týka skutočne užívanej plochy predmetu nájmu, tak táto v zmysle vyššie citovaného dojednania mala väzbu na realizáciu stavebných opráv a úprav. Za stavu, že nebolo tvrdené a ani preukázané, ktoré časti predmetu nájmu nájomca neužíva v dôsledku opráv alebo úprav časti predmetu nájmu a ani, že by došlo protokolárne k odovzdaniu takejto časti, potom určujúcim pre posúdenie výmery, ktorá bola predmetom nájmu, boli závery znaleckého posudku č. 212/2018, v ktorom závere znalkyňa sa nevyjadrila v tom smere, že išlo o užívanú plochu, ale o úžitkovú plochu, je čo odlišný pojem.
74. Z uvedeného preto pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia okresný súd správne vychádzal z výmer stanovených znaleckým posudkom v odpovedi na otázku 3.1, a to pri určení skladovacej haly, kancelárskych a sociálnych priestorov a spevnených plôch, a z výšky nájmu tak, ako bolo dohodnuté v zmluve v znení jej dodatkov č. 1 a 2. Z uvedeného preto odvolací dôvod žalobcu o nesprávnom výpočte nájomného, keď určujúcim podľa jeho názoru bola úžitková plocha, nebol správny a zo strany odvolacieho súdu zhodnotený ako nedôvodný.
75. Krajský súd uvádza v komplexnosti k odvolacím dôvodom žalobcu i žalovaného, že okresným súdom vyvodený skutkový záver z výsledkov dokazovania bol vecne správny, právne posúdenie veci vychádzalo z aplikácie správnych zákonných ustanovení vyjadrených okresným súdom v napadnutom rozsudku. Okresný súd na riadne a úplne zistený skutkový stav veci správne aplikoval aj rozhodné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Ani jeden z procesno-právnych a ani hmotno-právnych odvolacích dôvodov tak žalobcu ako i žalovaného nebol relevantný, a preto krajský súd vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch II., ktorým bola vzájomná žaloba žalobcu o zaplatenie 40.066,94 Eur s príslušenstvom zamietnutá, vo výroku III. o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 5.378,25 Eur bez DPH, vo výroku IV., ktorým žaloba bola vo zvyšnej časti zamietnutá, potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Vzhľadom k tomu, že žalobca a rovnako žalovaný napadli i výrok V. a VI. o trovách konania a trovách štátu, tieto výroky ako výroky závislé boli rovnako potvrdené ako vecne správne podľa ust. § 387 CSP, pričom je potrebné uviesť, že osobitnými odvolacími dôvodmi tieto výroky napadnuté neboli. V podrobnostiach správne prijatých skutkových a právnych záverov krajský súd odkazuje na odôvodnenie rozsudku okresného súdu, s ktorým sa stotožňuje.
76. V súvislosti so zhodnotením predmetnej odvolacej veci poukazuje krajský súd i na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 26/2010, kedy ústavný súd považoval za samozrejmé a určujúce pri hľadaní práva, že v každej veci je potrebné vychádzať z individuálnych okolností každého jednotlivého prípadu, ktoré vychádzajú zo skutkových zistení všeobecných súdov. V danom prípade okresný súd zohľadnil všetky relevantné individuálne okolnosti predmetnej veci, vo väzbe na posúdenie dôvodnosti, resp. nedôvodnosti tak žalobou uplatneného nároku žalobcu ako i vzájomnou žalobou žalovaného. 77. Krajský súd vo vzťahu k svojim zhodnoteniam a záverom uvádza, že pokiaľ rozvinul svoju argumentáciu pri vysporiadaní sa s odvolacími dôvodmi žalobcu a žalovaného, tak tento jeho postup bol v súlade podporne aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/147/2011 zo dňa 25.04.2012 z ktorého vyplýva, že ak sa odvolací súd stotožní so závermi okresného súdu, tak nedochádza k porušeniu zákona, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval správnosť rozhodnutia okresného súdu a navyše rozviedol tiež vlastnú argumentáciu. 78. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, § 255 ods. 2 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Vzhľadom k tomu, že v odvolacom konaní so svojim podaným odvolaním neboli úspešní tak žalobca ako i žalovaný, bolo krajským súdom rozhodnuté tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Podľa ust. § 428 CSP v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Podľa ust. § 429 ods. 1 CSP dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Podľa ust. § 429 ods. 2 CSP povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.
Podľa ust. § 430 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Podľa ust. § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Podľa ust. § 421 CSP dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Podľa ust. § 432 CSP dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Podľa ust. § 433 CSP dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Podľa ust. § 434 CSP dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
Podľa ust. § 435 CSP v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.