Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/137/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudcov: JUDr Daša Kontríková a Mgr. Jozef Mačej, v spore žalobkyne: L. O., nar. XX.XX.XXXX, E. XXX/XX, XXX XX Y. F., zastúpená: Peter Šumšala, advokát so sídlom Krasovského 13, 851 01 Bratislava, proti žalovanému: MONTÉE, s. r. o., IČO: 36 239 526, Mlynská 4629/2A, 929 01 Dunajská Streda, zastúpený: JUDr. Gejza Sidó, advokát so sídlom Veľkoblahovská cesta 4B, 929 01 Dunajská Streda, o určenie, či realizáciou stavby dôjde k neprimeranému a neoprávnenému zásahu do súkromia a vlastníckeho práva žalobkyne a iné, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -270 zo dňa 21. novembra 2018, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozsudok po citovaní , , , ,, (ďalej len ), , 19 a 20 ods. 1 a 3 , vecne odôvodnil tým, že súd na základe vykonaného dokazovania má preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Y. F., okres Dunajská Streda, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Dunajská Streda, katastrálny odbor, ako: pozemok parcela registra „C" č. 1701, záhrady o výmere 256 m2, pozemok parcela registra „C" č. 1702/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 216 m2 a stavba so súpisným číslo XXX, dom postavený na parcele č. 1702/1 a žalovaný je stavebníkom stavby - „polyfunkčný objekt" a „polyfunkčný objekt obj. SO 600 spevnené plochy a parkoviská", to všetko na parcelách č. 1689/5, 1698/4, 1698/5, 1690/2, 1690/8, 1690/9, 1697/1, 1697/2, 1697/4, 1698/2, 1697/5, 1690/3, 1690/10, pričom stavba predstavuje štvorpodlažný polyfunkčný objekt s celkovou výškou dosahujúcou vyše 18 metrov. Predmetná budova bola stavaná podľa projektovej dokumentácie sčasti založenej na č. l. 111, pričom už bola ukončená a skolaudovaná rozhodnutím stavebného úradu. Žalobkyňa v konaní namietala rôzne nedostatky správnych konaní o vydanie stavebného povolenia a územného rozhodnutia vyplývajúce z predošlých odsekov odôvodnenia rozsudku, keď tvrdila že jej námietky uplatnené v týchto konaniach buď neboli prejednané a riadne zohľadnené alebo ani nemohli byť v týchto správnych konaniach posúdené. Podľa tvrdenia žalobkyne malo dôjsť k namietanému neprimeranému a neoprávnenému zásahu do jej súkromia a vlastníckeho práva 1. samotným umiestnením stavby, jej výškou a jej realizáciou podľa názoru žalobkyne v rozpore so stavebným povolením - bližšie k

spoločnej hranici pozemkov; 2. umiestnením balkónov a okien nasmerovaných priamo do dvora a záhrady žalobkyne a 3. nadmerným tienením.

2. Žalobkyňa v žalobe, ako aj v celom konaní uvádzala dve roviny problému: 1. ochranu súkromia a obydlia, 2. nedostatky konania o vydanie stavebného povolenia a územného rozhodnutia. Namietané nedostatky stavebného konania, na ktoré žalobkyňa poukazuje, však nie je možné riešiť v občianskoprávnom konaní, na ich riešenie je právomocný a príslušný súd konajúci a rozhodujúci v správnom súdnictve, keďže problematiku stavebného konania a vydávania stavebných povolení rieši stavebný zákon () a k nemu príslušné právne predpisy (viď právny názor odvolacieho súdu vyslovený pri rozhodovaní o návrhu predbežného opatrenia v prípade predmetnej stavby v uznesení sp. zn. zo dňa 24.02.2017). V stavebnom z 8. júla 2002 sú predovšetkým upravené všeobecné technické požiadavky na výstavbu, ktorými sú požiadavky na územnotechnické riešenie výstavby, požiadavky na stavebnotechnické riešenie stavby a požiadavky na účelové riešenie stavby, a to vrátane požiadaviek na odstupové vzdialenosti medzi stavbami, ktoré tvoria regulatív, ktorý zohľadňuje konkrétne podmienky výstavby vyplývajúce z požiadaviek urbanistických, architektonických, životného prostredia, hygienických, veterinárnych, ochrany povrchových a podzemných vôd, ochrany pamiatok, požiarnej bezpečnosti, civilnej ochrany, požiadaviek na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Zachovanie pohody bývania je z veľkej časti podmienené naplnením všetkých uvedených požiadaviek. Pri skúmaní splnenia uvedených požiadaviek však môžu niektoré otázky presahovať rozsah posudzovania týchto požiadaviek, ktoré sú spravidla občianskoprávneho charakteru, napr. otázka narušenia súkromia ( a nasl. ) a vychádzajú z vlastníckych alebo iných práv k pozemku alebo k stavbám. Spravidla sú to otázky v zmysle ust. , ktoré predstavuje zákonné obmedzenia vlastníckeho práva alebo práv, ktoré sa priamo odvíjajú od vlastníctva. Ak vlastník nerešpektuje obmedzenia vlastníckeho práva, ten kto je ohrozený jeho neoprávnenými zásahmi (a to aj zásahmi do práva na ochranu osobnosti) sa môže domáhať súdnej ochrany v sporovom konaní podaním žaloby na príslušný súd. Nakoľko sa v danom prípade jedná o takúto žalobu, súd v tomto konaní mohol na predmetnú vec nazerať iba z prvého uvádzaného dôvodu, a to ochrany súkromia v súlade so zákonnou úpravou o ochrane osobnosti ( a nasl. ). Súd preto v danej veci zameral dokazovanie na preskúmanie dôvodov podanej žaloby z uvedených občianskoprávnych aspektov realizácie a užívania predmetných stavieb, ktoré aspekty môžu byť predmetom skúmania v civilnom súdnom konaní. Súd však pri riešení predmetných otázok zároveň vychádzal aj zo skutočnosti, že žalobkyňa ako účastníčka správneho konania o umiestnení stavby, resp. stavebného konania nevyužila (všetky) zákonom dané prostriedky na ochranu svojich práv v správnych konaniach, keď proti rozhodnutiam správneho orgánu (napr. proti stavebnému povoleniu) nepodala odvolanie ako riadny opravný prostriedok a v prípade vyčerpania riadneho opravného prostriedku, teda neúspechu jej odvolania nenavrhla preskúmať rozhodnutie aj súdom v rámci správneho súdnictva, a to napr. pri územnom rozhodnutí (uvedené vyplýva z vykonaného dokazovania, a ani nebolo medzi stranami sporu sporné, pričom v konaní tým dôvodne argumentoval žalovaný). Nakoľko žalobkyňa na pojednávaní jednoznačne vyhlásila, že predmetná žaloba sa má posúdiť len z hľadísk občianskoprávnej ochrany súkromia, pričom súvislosti a okolnosti, ktorými žalobkyňa odôvodňuje porušovanie jej osobnostného práva sa majú vyhodnotiť práve z týchto hľadísk, a to podporne aj výsledkami už prebehnutých správnych konaní, pričom skutočnosti zo správnych konaní sú iba na dokreslenie skutkového stavu, tunajší súd konajúci v občianskoprávnom konaní sa tu nemusel vysporiadať s otázkou (absencie) danosti jeho právomoci a príslušnosti pri prejednávaní a rozhodovaní otázok nedostatkov uvedených správnych konaní a predmetnú vec preskúmal a rozhodol výlučne z pohľadu možného narušenia súkromia a zasahovania do vlastníckeho práva žalobkyne.

3. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo domáhať sa najmä, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie ( ). V sporoch s ochranou osobnosti v spojení s návrhom na zdržanie sa zásahov, prípadne na odstránenie ich následkov možno podať aj návrh, aby bola určená nepravdivosť a neoprávnenosť zásahov. Okrem žalôb na zdržanie sa zásahov a žalôb na odstránenie následkov zásahu sú možné aj žaloby dožadujúce sa inej formy ochrany. Vyplýva to zo slova „najmä" použitého v prevej vete ustanovenia . V zmysle ust. a nasl. sa tak možno popri žalobách domáhajúcich sa zdržania sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu

osobnosti a popri žalobách na odstránenie následkov zásahov, domáhať tiež napr. určenia, že pôvodca zásahu neoprávnene zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti, pričom v týchto prípadoch nie je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem na takomto určení (R 46/1995). Nejde tu totiž o žalobu určovaciu, akú má na mysli . Uvedené vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp. zn. , v zmysle ktorého žaloba na ochranu osobnosti nie je určovacou žalobou v zmysle generálnej žalobnej klauzuly , pri ktorej je potrebné preukazovať naliehavý právny záujem. Z týchto dôvodov súd neprisvedčil argumentácii žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, keď toto ani nebolo jej procesnou povinnosťou, pričom súd žalobný návrh v prvom určovacom petite aj popri druhom petite žaloby na zdržanie sa neoprávnených zásahov do práva na ochranu osobnosti, resp. na odstránenie následkov zásahov všeobecne posúdil ako vhodný a prípustný procesný nástroj ochrany osobnostných práv.

4. Ustanovenie , podľa ktorého výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi, musí byť vykladané a uplatňované v súlade s ( ). Podľa odôvodnenia nálezu Ústavného súdu SR (sp. zn. viď nižšie) SR v čl. 19 ods. 2 nezaručuje ochranu súkromného a rodinného života pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené. V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické aj právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené. Podmienkou ústavnosti takéhoto obmedzenia práva na súkromie je jeho určenie v súlade so všetkými normami , ktoré sú právne významné pri uplatňovaní práva na súkromie. V okolnostiach prípadu ide predovšetkým o tie ústavné normy, ktoré vymedzujú právomoc orgánov územnej samosprávy, (a to aj pri prenesenom výkone štátnej správy na vymedzenom úseku - v tomto prípade v štvrtej hlave SR (čl. 64 až po čl. 71) v spojení s príslušnými ustanoveniami stavebného zákona). Takouto normou je aj , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ (k uvedeným dôvodom viď rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. ).

5. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia a nasl. je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu (porovnaj Zborník III. Najvyššieho súdu, SEVT, Praha 1980, str. 196, 197, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 10. decembra 2008).

6. Predmetom tohto konania je aj otázka narušenia súkromia žalobkyne pohľadom a tienením, t.j. otázka tzv. susedských vzťahov, ktorých úprava je obsiahnutá v cit. . Susedské vzťahy sú právne vzťahy medzi vlastníkmi, príp. užívateľmi (nájomníkmi) susediacich nehnuteľností. Môžu nimi byť vlastníci nehnuteľností s bezprostrednou spoločnou hranicou, ale aj vzdialenejší vlastníci nehnuteľností s ohľadom na určitú miestnu súvislosť, v rámci ktorých výkon práv jedného vlastníka

môže zasahovať do práv iných vlastníkov. Každý vlastník má podľa právo predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Výkon vlastníckeho práva však nesmie prekročiť zák. stanovené medze. Musí byť vzájomne medzi vlastníkmi susedných nehnuteľností do určitej miery tolerovaný. Tolerancia však nesmie byť zneužívaná v prospech jedného vlastníka na úkor jeho ostatných susedov. Vždy by malo ísť o určitú vzájomnú rovnováhu medzi výkonom vlastníckych práv a to tým spôsobom, že vlastníci susediacich nehnuteľností navzájom voči sebe niečo strpia, zdržia sa nejakého konania alebo niečo vykonajú a to tak, aby predišli vzniku „rozporov". Tzv. „reciprocita" medzi vlastníkmi nesmie presiahnuť určitú hranicu, kedy jeden z vlastníkov by bol v zjavnej nevýhode oproti tomu druhému. Mohlo by tak dochádzať k zneužívaniu vlastníckeho práva na ujmu práv iných vlastníkov, príp. iných osôb. Vlastníci susediacich nehnuteľností majú vzájomne rovnaké postavenie. Je vylúčené dosiahnuť úplné oddelenie, úplnú izoláciu výkonu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti tak, aby jeden výkon vlastníckeho práva nezasahoval do druhého. Vlastník tak môže pri užívaní svojej nehnuteľnosti presiahnuť určitú mieru svojho správania a tým zasiahnuť do pokojného užívania susednej nehnuteľnosti. Vtedy dochádza z jeho strany k tzv. imisiám, t.j. zásahu do vlastníckeho práva iného vlastníka. Tento zásah je neoprávnený iba za predpokladu, že zákon ho výslovne zakazuje alebo sa neopiera o povolenie, ktoré „vyplýva" zo zmluvy, „úradného" rozhodnutia a zo zákona. exemplifikatívne vymedzuje povinnosti, ktorých sa musí vlastník zdržať, aby nedošlo k zásahu do práv iných. Tento výpočet nie je definitívny, ale zahŕňa skoro všetky situácie, ktoré v súčasnosti môžu nastať. Zásahy môžu mať rôzny charakter. Zásahy môžu mať aj svetelný charakter, nadmerné prenikanie zvuku, tepla a podobne. Otázka zásahu je otázka objektívna. Z nemožno vôbec vyvodiť, že na ochranu podľa tohto ustanovenia by bolo treba, aby zásah vyplýval zo spojenia so subjektívnou stránkou, zo zavinenia, nech by išlo o zavinenie akéhokoľvek typu. Pretože sa však ochrana poskytuje proti tomu, kto zásah urobil, musí ísť o zásah vyplývajúci z ľudskej činnosti, aj keby bola v pozadí len sprostredkovane a príp. by mala formu nečinnosti. Neoprávnenosť zásahu je „podľa" uvedeného vyjadrená generálnou klauzulou - vlastník veci sa musí zdržať obťažovania iného nad mieru primeranú pomerom, alebo ak by vážne ohrozoval výkon jeho práv. Tieto pojmy je potrebné vykladať objektívne. Primeranosť zásahu do vlastníckeho práva, podľa musí byť hodnotená so zreteľom na všetky okolnosti prípadu z objektívnych hľadísk. Pokiaľ ide o pojmy miera primeraná pomerom súdy sa nemôžu uspokojiť len so subjektívnym stanoviskom žalobcov a preto je potrebné vykonať zistenia, ktoré môžu byť podkladom pre objektívny výklad uvedených pojmov. Objektívne hľadisko je potrebné vždy skúmať porovnaním k podobným pomerom v danej oblasti. Pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie ochrany podľa treba pojem nad mieru primeranú pomerom vykladať tak, že určuje hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne „žiadúcim" pomerom. Vzhľadom „k tomu" je potrebné zvážiť aká je v danej lokalite s prihliadnutím iných obdobných lokalít (napr. či „sa jedná" o mesto, dedinu alebo pozemky slúžiace poľnohospodárstvu a podobne) primeraná miera konkrétnych imisií. Rozdielnosť treba posudzovať z hľadiska intenzity zásahu. Ochrana sa poskytuje len proti takým zásahom, ktoré vlastníka nad mieru primeranú pomerom obťažujú alebo vážne ohrozujú výkon jeho práv. Neopodstatnené zásahy, t.j. bežné správanie, ktoré je spojené s obvyklým užívaním nehnuteľností, príp. aj hnuteľných vecí sú susedia povinní navzájom strpieť (k uvedenej právnej argumentácii viď rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. z 12.12.2017, ako aj rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. z 19.06.2013)

7. Súd v medziach vyššie uvedeného preskúmal dôvody žaloby spočívajúce v neoprávnenosti a neprimeranosti zásahu do práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva žalobkyne (1. samotným umiestnením stavby, jej výškou a jej realizáciou podľa názoru žalobkyne v rozpore so stavebným povolením - bližšie k spoločnej hranici pozemkov; 2. umiestnením balkónov a okien nasmerovaných priamo do dvora a záhrady žalobkyne a 3. nadmerným tienením), pričom vykonaním dokazovania dospel k záveru, že k neoprávnenému zásahu tu nemôže dôjsť, pretože uvedený zásah je právom dovolený tým, že je dôsledkom úradného konania ustanoveného zákonom, pri ktorom si žalovaný primerane daným pomerom uplatňoval svoje (najmä vlastnícke) práva stavebníka a v rámci správnych konaní splnil všetky právnymi predpismi kladené požiadavky výstavby a právne povinnosti, ktoré mu ukladá zákon. Ako už bolo vyššie uvedené, legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu (v danom prípade správneho orgánu konajúceho v územnom a stavebnom konaní) možno posúdiť len na základe podmienok stanovených zákonom pre ich začatie a priebeh, pričom náprave rozhodnutia, resp. stavu nastoleného správnym rozhodnutím tu slúžia opravné prostriedky, ktoré je možné proti nemu uplatniť priamo v správnom konaní, resp. následne aj pred súdom, avšak v rámci správneho súdnictva. Žalobkyňa však

(všetky) tieto právne prostriedky nevyužila. Nemožno tu opomenúť, že otázku namietanej nezákonnosti (vecnej nesprávnosti) / rozpornosti rozhodnutí vydaných v územnom a stavebnom konaní s Územným plánom mesta Dunajská Streda, konkrétne ohľadom regulatívov výstavby (povolený maximálny počet nadzemných podlaží a v nadväznosti na to celková výška stavby a index zastavanosti pozemkov), nemožno po právoplatnom skončení týchto správnych konaní posudzovať zo strany konajúceho súdu ako otázku predbežnú v predmetnom konaní o žalobe na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva žalobkyne, a týmto odôvodniť prípadné porušenie práva žalobkyne na ochranu jej súkromia alebo vlastníckeho práva zásahmi vykonanými na základe uvedených právoplatných rozhodnutí správnych orgánov.

8. V zmysle sa rozhodnutia orgánov verejnej moci vydané v medziach ich právomocí považujú za verejné listiny, ktorých pravdivosť (pravdivý obsah) sa zo zákona predpokladá, pokiaľ nie je dokázaný opak, pričom súd z obsahu takej verejnej listiny vychádza. Dôsledkom zákonnej prezumpcie správnosti obsahu verejnej listiny je pritom prenos dôkazného bremena na toho, kto popiera správnosť jej vecného obsahu. V danom prípade však žalobkyňa účinne nevyvrátila pravdivosť obsahu namietaných rozhodnutí správnych orgánov preukázaním opaku v základnej otázke predmetného správneho konania, a to že plánovaná stavba so všetkými svojimi parametrami je v súlade s územným plánom mesta a stavba aj s plánovaným účelom užívania vyhovuje požiadavkám územného plánu mesta (posledná strana územného rozhodnutia č. 15618/3691/2015/033-KNA-004 zo dňa 24.07.2015 - č. l. 26), resp. že umiestnenie navrhovanej stavby je v súlade s platným územným plánom Mesta Dunajská Streda (predposledná strana odvolacieho rozhodnutia v územnom konaní č. OU-TT-OVBP2-2015/029105/Ta zo dňa 12.10.2015 - č. l. 89), pričom aj príslušné úrady tento súlad skúmali a posudzovali v kontexte toho (a následne aj dozorujúci prokurátor, ktorý tento záver potvrdil - č. l. 49), že polyfunkčný objekt patrí do lokality A 15 v centre mesta, ktorá je určená ako polyfunkčné územie mestského typu (PM), pre ktoré platí záväzný regulatív A 15 so smernou podlažnosťou 4 a indexom zastavanosti 60 %. Prípadný nesúlad stavby s územným plánom mesta žalobkyňa vyvodzuje zo subjektívneho výkladu jeho jednotlivých častí, o ktorý opiera celú svoju argumentáciu ohľadom nedodržania regulatívov výstavby (povolený maximálny počet nadzemných podlaží a v nadväznosti na to celková výška stavby a index zastavanosti pozemkov), pričom len samotné tvrdenia žalobkyne spočívajúce v subjektívnom opise a výklade obsahu územného plánu mesta a jeho regulatívov, ktorým spochybňuje správnosť vydaných rozhodnutí správnych orgánov nemôže mať za následok, že súd z obsahu týchto rozhodnutí v predmetnom konaní nebude vychádzať, keďže súd len týmito subjektívnymi tvrdeniami nemal preukázaný opak na účely , t.j. že by záver príslušných správnych orgánov o súlade stavby s platným územným plánom Mesta Dunajská Streda nebol pravdivý a správny. Uvedené dôvody neoprávnenosti a neprimeranosti zásahu do práva na ochranu osobnosti a vlastníckeho práva žalobkyne založené na namietanej nezákonnosti (vecnej nesprávnosti) / rozpornosti rozhodnutí vydaných v územnom a stavebnom konaní s územným plánom Mesta Dunajská Streda preto súd posúdil ako neopodstatnené pre účely konania v prejednávanej veci v kontexte s jeho vyššie vymedzeným predmetom.

9. Pokiaľ ide o namietané správanie žalovaného v rozpore so stavebným povolením z dôvodu, že podľa zamerania žalobkyne vzdialenosť stavby od hranice jej pozemku je 4,114 m, pričom táto vzdialenosť je meraná po samotnú stenu stavby od plotu žalobkyne, avšak podľa vyjadrenia žalobkyne je stavba reálne vykonávaná podľa aktuálneho zamerania vo vzdialenosti 2,61 - 2,91 m od hranice pozemku žalobkyne, keď uvedená stena je voči podlahe a balkónom / lodžiám posunutá o cca 1,2 - 1,5 m, súd v danej súvislosti uvádza, že vykonaním dokazovania nebolo zistené, že by došlo pri realizácii stavby k nedovolenému správaniu žalovaného ako stavebníka, čo by bolo v rozpore s vydanými rozhodnutiami správnych orgánov (prípadná realizácia stavby v rozpore so stavebným povolením) a čo by prípadne pri splnení príslušných zákonných predpokladov mohlo zároveň predstavovať aj správanie (obťažovanie) nad mieru primeranú pomerom podľa , a tým zásah do práva žalobkyne na ochranu súkromia a jej vlastníckeho práva. Žalobkyňa svoje tvrdenie o tom, že žalovaný vykonáva stavbu v rozpore so stavebným povolením preukazovala fotografiami pri podaní z 09.11.2017 (č. l. 150), kde je digitálny merač vzdialenosti pritlačený k bariérovému plotu medzi spornými pozemkami z vonkajšej strany, t.j. zo strany stavebníkovho pozemku a odtiaľ je nameraná vzdialenosť až po samotnú stenu stavby polyfunkčného domu 4,114 m. Z týchto fotografií však nijakým spôsobom nevyplýva, že by počiatočný bod merania bol presne na geometrickej hranici týchto pozemkov a taktiež je nutné poznamenať, že zameranie tejto hranice nemusí zodpovedať zameraniu existujúceho plota, čo počas konania namietal aj žalovaný. Žalovaný predložil v konaní kópiu z katastrálnej mapy pre predmetný polyfunkčný objekt, ktorá dokumentácia bola overená v stavebnom konaní a je podkladom pre uskutočnenie stavby podľa

predmetného stavebného povolenia, ako aj zameranie polyfunkčnej budovy vyhotovené spoločnosťou Geoline - DS, s.r.o. (č. l. 13), ktoré zobrazuje skutočné osadenie stavby od hranice pozemku žalobkyne na parcele č. 1697/1 a ktoré bolo vyhotovené dňa 16.11.2016, t.j. v čase kedy už žalovaný reálne začal s výstavbou (uvedené vyplýva okrem iného aj z prvého návrhu žalobkyne na vydanie neodkladného opatrenia zo dňa 30.09.2016 vedeného pod sp. zn. - viď uznesenie č. k. -44 zo dňa 28.10.2016). Podľa týchto podkladov je polyfunkčný objekt umiestnený presne na vzdialenosť 4,30 m od hranice pozemku žalobkyne. Ako to vyplýva z verejnej listiny - odpovede Okresného úradu Trnava na sťažnosť - podnet na vykonanie kontroly zo dňa 22.06.2018 (č. l. 202-205), predmetná stavba už bola právoplatne skolaudovaná kolaudačným rozhodnutím Mesta Dunajská Streda zo dňa 29.05.2018 č. 3219/DS/492/2018/033-KNA/004 s tým, že toto rozhodnutie odvolací orgán - OÚ Trnava OVBP svojim rozhodnutím zo dňa 27.04.2018 č. OU-TT-OVB2-2018/014651/Ve potvrdil. Podľa tejto listiny pritom odvolací orgán preskúmal projektovú dokumentáciu kolaudovanej stavby, overenú v stavebnom konaní a projektovú dokumentáciu skutočného zrealizovania stavby a v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že všetky vykonané zmeny kolaudovanej stavby nemajú vplyv na práva a právom chránené záujmy vlastníkov susedných nehnuteľností, uskutočnené zmeny nezasahovali do nosných konštrukcií, nezmenil sa zásadným spôsobom vzhľad stavby a stavba sa nezväčšila a ani nezvýšila. Vzhľadom na uvedené skutočnosti súd konštatuje, že tvrdenia žalobkyne o realizácii stavby v rozpore so stavebným povolením a k tomu predložené fotografie nie sú samy osebe spôsobilé a postačujúce v daných súvislostiach účinne vyvrátiť zákonnú prezumpciu správnosti obsahu uvedenej verejnej listiny podľa , z ktorej zároveň vyplýva aj postup stavebného úradu v medziach ustanovenia stavebného zákona, ktorý predchádza vydaniu kolaudačného rozhodnutia, ako aj samotný obsah rozhodnutí v kolaudačnom konaní, a teda celkovo skutočnosť, že stavba bola skolaudovaná bez zistenia zmien, ktoré by sa mohli dotýkať práv a oprávnených záujmov žalobkyne ako účastníka stavebného konania (teda napr. žalobkyňou tvrdenej zmeny pri osadení stavby oproti vyššie uvedenej kópii z katastrálnej mapy). Nebolo preto žalobkyňou preukázané, že by k takýmto zmenám napriek záverom správnych orgánov v kolaudačnom konaní malo dôjsť práve posunutím predmetnej obvodovej steny stavby bližšie k hranici pozemku žalobkyne. K tvrdeniu žalobkyne, že stavba je reálne vykonávaná vo vzdialenosti 2,61 - 2,91 m od hranice jej pozemku, považuje súd za potrebné nad rámec uvedeného dodať, že predmetná skutočnosť bola vopred zistiteľná napr. aj z kópie katastrálnej mapy pre predmetný polyfunkčný objekt, ktorá dokumentácia bola overená v stavebnom konaní a je podkladom pre uskutočnenie stavby (č. l. 112). Na mape totiž z fasády predmetnej obvodovej steny stavby vyčnievajú balkóny / lodžie, pričom z tejto mapy nepochybne vyplýva, že vzdialenosť necelých 4,30 m bola meraná od hranice pozemku žalobkyne až po samotnú obvodovú stenu budovy a nie iba po okraj uvedených vyčnievajúcich balkónov a lodžií. Bez ohľadu na konkrétne okolnosti daného prípadu však možno všeobecne konštatovať, že obdobné situácie upravuje vyhlášky Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky č. z 8. júla 2002, podľa ktorého vzájomné odstupy a vzdialenosti treba merať na najkratších spojniciach medzi vonkajšími povrchmi obvodových stien, ďalej od hraníc pozemkov a okrajov pozemnej komunikácie. Vystupujúca časť stavby sa zohľadňuje, ak vystupuje viac ako 1,50 m od steny.

10. Nárok bol ďalej uplatnený z dôvodu obťažovania nad mieru primeraným pomerom tienením. Vo vzťahu k tomuto nároku sa musí „jednať" o neoprávnený zásah (podľa ) tým, že je prekročená miera, ktorú je pri bežnom užívaní možné od zaťaženej osoby požadovať. Žalobkyňa to vo svojej žalobe opísala tak, že už samotnou realizáciou stavby s vyššie uvedenými parametrami dochádza k zasahovaniu do jej práv nad mieru primeranú pomerom. Zo žiadnych tvrdení žalobkyne však nebolo preukázané, že by obťažovanie prekračovalo únosnú mieru alebo iný dôvod obťažovania nad mieru primeranú pomerom. Žalobkyňa tu dostatočne neuniesla dôkazné bremeno, pričom svoju argumentáciu postavila na tom, že k projektovej dokumentácii stavebníka predmetnej stavby nebola v rozpore s príslušnými právnym predpismi vykonaná žiadna svetelná štúdia (svetelno-technický posudok) týkajúca sa dopadu na okolité nehnuteľnosti a stavby. Pokiaľ by totiž taká štúdia bola vykonaná, potvrdilo by sa, že predmetná vyše 18 metrov vysoká stavba zatieni väčšinu okolitých nehnuteľností po prevažnú väčšinu dňa. Žalovaný však v konaní predložil odborný svetelno-technický posudok, ktorý bol vypracovaný Dr. Ing. L. F., PhD. pod č. 2015/02 dňa 30.06.2015, a ktorý je súčasťou spisového materiálu stavebného úradu (v súdnom spise na č. l. 113-131). V závere tohto posudku na str. 15 bolo konštatované, že sa ostatné okolité susedné stavby (vrátane rodinného domu žalobkyne, ktorý je vo vzdialenosti od polyfunkčného objektu 28,78 m - toto vyplýva aj z kópie z katastrálnej mapy na č. l. 104) z hľadiska svetelno-technickej neriešili, nakoľko sú umiestnené z južnej strany navrhovaného objektu a vzhľadom na ich odstupovú vzdialenosť a výšky hrebeňa objektov sú z hľadiska svetlo-technického posúdenia

irelevantné. Vzhľadom na uvedené konštatovanie v odbornom posudku na jednej strane a neunesenie dôkazného bremena žalobkyňou na strane druhej, a to predložením dôkazov, z ktorých by bolo možné vyhodnotiť jej subjektívny pocit ujmy, resp. obťažovanie znížením slnečného svetla nad mieru primeranú pomerom v konkrétnom ročnom období - mesiacoch, v konkrétnych hodinách a na konkrétnom mieste napr. vo dvore alebo v dome - v konkrétnej obytnej miestnosti, je potrebné skonštatovať, že ani predmetný dôvod žaloby nie je opodstatnený a nebol preukázaný. Súd tu dopĺňa, že pri hodnotení pomerov v tejto konkrétnej situácii je vhodné prihliadať aj na známu skutočnosť, že „sa jedná" o časti mesta, ktoré patria do lokality A 29 a A 15 v centre mesta, pre ktoré platia záväzné regulatívy A 29 a A 15 so smernou podlažnosťou 3 a 4 a indexom zastavanosti 45 % a 60 %, t.j. sú husto zastavané viacpodlažnými budovami s malými dvorovými priestormi, kde často nie sú ideálne svetelné podmienky, pričom výsledok posúdenia vzťahu primeranosti medzi namietaným zásahom a sledovanými legitímnymi cieľmi stavebníka by tu závisel predovšetkým od zistenia, či zásah, resp. obmedzenie spočívajú na relevantných a dostatočných dôvodoch podľa vydaného úradného rozhodnutia, avšak len v prípade splnenia dôkaznej povinnosti zo strany žalobkyne.

11. Žalobkyňa ďalej namietala porušovanie jej práva na ochranu súkromia a vlastníckeho práva z dôvodu umiestnenia balkónov na stavbe nasmerovaných priamo do dvora a záhrady žalobkyne, v dôsledku čoho budú všetci budúci vlastníci, nájomcovia alebo iní užívatelia stavby / nehnuteľnosti z uvedených balkónov vidieť priamo do domu a záhrady žalobkyne, pričom už samotnou realizáciou stavby sú na to vytvorené podmienky, t.j. existuje hrozba zásahu, ktorá nezávisí len na určitom konkrétnom konaní týchto osôb. Súd tu opakovane poukazuje na to, že podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia a nasl. je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom. V prípade predmetnej stavby ide o časť mesta, ktorá patrí do lokality A 15 v centre mesta, ktorá je určená ako polyfunkčné územie mestského typu (PM), pre ktoré platí záväzný regulatív A 15 so smernou podlažnosťou 4 a indexom zastavanosti 60 %. Prerokovanie návrhu na zmenu územného plánu mesta je verejné; verejnosť podľa stavebného zákona je oprávnená podať pripomienky k návrhu územnoplánovacej dokumentácie do 30 dní od oznámenia. Žalobkyňa v čase, keď sa rozhodovalo o zaradení príslušnej lokality do kategórie „polyfunkčné územie mestského typu", nevyužila túto svoju možnosť a nepodala pripomienky k návrhu. Z tohto hľadiska potom je možné konštatovať, že obyvatelia lokality A 15, ako aj obyvatelia susedných lokalít v centre Mesta Y. F. (vrátane žalobkyne) boli a sú uzrozumení s tým, že obývajú lokalitu určenú (resp. obývajú lokalitu susednú s lokalitou určenou) ako polyfunkčné územie mestského typu so všetkými výhodami i nevýhodami (na uvedené dôvodne poukazoval v konaní aj žalovaný). Pri hodnotení pomerov v tejto konkrétnej situácii, a teda aj vzájomnej rovnováhy medzi výkonom vlastníckych a iných práv v nadväznosti na zaradenie danej lokality do kategórie „polyfunkčné územie mestského typu" s vyššie uvedenými parametrami, je vylúčené dosiahnuť v tejto lokalite úplné oddelenie, úplnú izoláciu výkonu vlastníckeho práva k susedným nehnuteľnostiam, resp. iných práv susedov tak, aby výkon práv jedného vlastníka nezasahoval do výkonu práv druhého. Pri posudzovaní, či sú dané podmienky pre poskytnutie ochrany podľa treba pojem nad mieru primeranú pomerom vykladať tak, že určuje hranicu medzi dovoleným správaním (od optimálneho stavu po stav ešte prípustný) a nedovoleným správaním (nad prípustnú mieru) a to nielen vo vzťahu ku konkrétnym pomerom v danom mieste a čase, ale aj vo vzťahu k objektívne „žiadúcim" pomerom. V tejto súvislosti je potrebné zvážiť aká je v danej lokalite mesta s prihliadnutím na iné jeho lokality primeraná miera konkrétnych imisií, pričom v nadväznosti na to treba rozdielne posudzovať aj prípustnú mieru intenzity zásahu na konkrétnom mieste. V danom prípade žalobkyňa neoprávnenosť zasahovania do jej práv v dôsledku samotnej realizácie predmetnej stavby s jej parametrami a vonkajším vzhľadom tak ako tieto vyplývajú z projektovej dokumentácie (okná a balkóny nasmerované na záhradu a rodinný dom žalobkyne) neosvedčila, nakoľko žalovaný realizoval výstavbu na základe právoplatných rozhodnutí vydaných v stavebnom konaní, a teda tento zásah sa opiera o úradné povolenie, ktoré vyplýva zo zákonom predpokladaného rozhodnutia príslušného orgánu vydaného v správnom konaní v súlade s podmienkami, ktoré všeobecne záväzné právne predpisy pre toto konanie a výstavbu ustanovujú.

12. Súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri dodržaní stavebným z 8. júla 2002 stanovených vzájomných odstupov stavieb a vzdialenosti stavby od spoločných hraníc pozemkov stavebníkovi

nezakazuje v posudzovaných súvislostiach žiadny právny predpis umiestniť okno na stavanej nehnuteľnosti na tej strane, ktorá susedí s inou nehnuteľnosťou. Opačný výklad by znamenal, že okná by mohli byť umiestnené len na fasáde budovy smerom do ulice, resp. smerom na verejné priestranstvo. Samotná skutočnosť, že na tej strane stavby, ktorá susedí s inou nehnuteľnosťou sú stavebníkom zriadené a umiestnené okná, resp. balkóny, lodžie sama osebe ešte nenapĺňa zákonné znaky nadmerného zasahovania do súkromia a práv suseda, resp. jeho obťažovanie pohľadom. Najmä nie v prípadoch, kedy je dôvodom vzniku týchto okien a balkónov samotné uskutočnenie novostavby, kedy sa ešte nedá predpokladať ani prípadný vedľajší úmysel stavebníka jeho neskorším správaním zneužiť vlastnícke právo k stavbe na nahliadanie do susednej nehnuteľnosti.

13. Všeobecne je možné konštatovať, že právne významné z hľadiska primeranosti zásahov môžu byť aj imateriálne imisie (porovnaj slovné spojenie „sa musí zdržať všetkého, čím by .... obťažoval iného"), a to vrátane v tomto prípade namietaného narušenia súkromia a možné obťažovanie pohľadom. Avšak na to, aby bolo možné narúšanie súkromia, obťažovanie pohľadom považovať za imisiu, muselo by ísť o mimoriadnu situáciu, pri ktorej by bolo sústavne a závažným spôsobom narušované súkromie vlastníka alebo užívateľa susednej nehnuteľnosti; spravidla by išlo o prípady, kedy by vlastnícke právo bolo zneužívané na nahliadanie do susednej nehnuteľnosti za účelom narušovania súkromia susedov alebo by došlo ku stavebnej zmene umožňujúcej nahliadanie do doposiaľ uzavretých priestorov, pričom túto zmenu by neodôvodňovali oprávnené záujmy toho, kto zmenu vykonal. Pri posudzovaní veci je potrebné prihliadať na oprávnené záujmy všetkých účastníkov konania. Za imisiu však nemožno považovať samotnú možnosť nahliadať do okien v susednej budove. Tu je tiež potrebné vychádzať zo skutočnosti, že všeobecne nemožno ukladať tým, ktorí majú faktickú možnosť nahliadať do cudzích okien, aby vykonali také opatrenia, ktorými by túto možnosť vylúčili; to by znamenalo, že vlastníci nehnuteľností by boli nútení tieto nehnuteľnosti ohradiť takým spôsobom, aby z nich nebol možný výhľad na cudziu nehnuteľnosť, resp. by boli nútení situovať okná len tak, aby z nich nebolo vidieť susedné nehnuteľnosti. Preto je - v súlade s dlhodobo rešpektovanými zvyklosťami - na tom, kto sa cíti byť obťažovaný pohľadom, aby vykonal opatrenia, ktoré by tomuto obťažovaniu zabránili. Tomu zodpovedá prax používania záclon, závesov, žalúzií, neprehľadných plotov a pod. tými, ktorí nechcú byť takto obťažovaní, nie tými, ktorí by mohli do domu, prípadne iných nehnuteľností nahliadať (viď rozsudky Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. zo dňa 30.10.2012 a zo dňa 12.12.2000). V danom prípade ide o novostavbu, ktorá je od rodinného domu žalobkyne vzdialená 28,78 m a od hranice jej pozemku 4,30 m (aj podľa merania žalobkyne cca 4 m po obvodovú stenu), pričom predmetné okná a balkóny/lodžie vyplývajú z projektovej dokumentácie stavby, ktorej realizáciou si žalovaný uplatňuje a vykonáva svoje vlastnícke právo primerane pomerom danej lokality zaradenej do kategórie „polyfunkčné územie mestského typu" s vyššie uvedenými regulatívmi, ktoré tu platili už aj v čase začatia územného a stavebného konania. Vzhľadom na uvedené len samotnou realizáciou novostavby s vonkajším vzhľadom tak ako to vyplýva z projektovej dokumentácie, nebolo v prípade žalovaného preukázané prípadné zneužitie jeho vlastníckeho práva práve na nahliadanie do susednej nehnuteľnosti, t.j. nehnuteľnosti žalobkyne (či už do jej záhrady alebo domu). Všeobecne je možné konštatovať, že výkonom vlastníckeho práva žalovaného k predmetnej stavbe, resp. iných jeho práv dochádza zároveň k obmedzovaniu vlastníckeho práva a iných práv žalobkyne (toto platí aj opačne), avšak toto obmedzovanie nepresahuje prípustnú mieru imisií podľa objektívne v územnom pláne mesta stanovených „žiadúcich" pomerov v danej lokalite. Uvedené platí všeobecne pri namietanej hrozbe nadmerného zásahu do práva na ochranu súkromia a vlastníckeho práva žalobkyne v uvedených podmienkach (žalobkyňa namietala konanie konkrétnej osoby), a preto tieto závery nemôže ovplyvniť ani žalobkynine subjektívne vnímanie týchto podmienok a ňou v konaní predložená fotodokumentácia - pohľad zo záhrady, z dverí, z predsiene, z kuchyne jej domu a nakoniec zo samotnej postele na balkóny predmetnej stavby, ktorá nemôže negovať uvedené, objektívne zistiteľné podmienky danej lokality a z toho vyplývajúcu prípustnú mieru imisií (zároveň je nutné konštatovať - čo aj žalovaný v konaní namietal, že niektoré fotky boli vyhotovené aparátom za použitia teleobjektívu za účelom nadmerného priblíženia objektov a subjektov na fotkách, z ktorého dôvodu sa pri nich nedajú získať objektívne dojmy o reálnej vzdialenosti častí stavby od priestorov vo vlastníctve žalobkyne; predložený menný zoznam osôb bez uvedenia priamo na zozname, čo tieto podpisy osvedčujú, pritom nie je možné v danej súvislosti hodnotiť ako relevantný dôkaz). Z rovnakých dôvodov súd nevykonal obhliadku na mieste (ako ani iný ďalší dôkaz) a návrh na vykonanie tohto dôkazu (prípadných ďalších dôkazov) zamietol, pretože vplyv subjektívnych vnímaní žalobkyne tu nemôže prevážiť nad objektívne zistiteľnými podmienkami danej lokality a legálnym určením z toho vyplývajúcej prípustnej miery imisií, na základe ktorých bolo možné

v tejto veci spoľahlivo zistiť skutkový stav listinnými dôkazmi a podstatným obsahom spisu, t.j. aj bez miestnej obhliadky, ktorou by sa len zbytočne predĺžilo konanie.

14. V danom prípade preto súd nezistil dôvod na poskytnutie ochrany vlastníckemu právu, resp. iným právam žalobkyne a žalobu v zmenenom znení podľa odseku 5 odôvodnenia zamietol v celom rozsahu, t.j. tak vo výroku o určenie, že pôvodca zásahu neoprávnene a neprimerane zasiahol do práva žalobkyne na ochranu osobnosti a jej vlastníckeho práva, ako aj vo výroku o zdržanie sa neoprávnených a neprimeraných zásahov do uvedených práv žalobkyne, resp. na odstránenie následkov týchto zásahov (odstránenie okien).

15. Záverom súd poznamenal, že všetky ostatné návrhy strán sporu na doplnenie dokazovania predostreté najmä na ostatnom pojednávaní, ale aj skôr počas celého konania (vrátane výsluchu žalobcov, ako aj ďalších navrhnutých svedkov), súd už nepripustil, pretože ich vykonanie nepovažoval za potrebné pre zistenie rozhodujúcich skutočností pre rozhodnutie vo veci a mal za to, že by v konečnom dôsledku len spôsobili predlžovanie konania a spôsobili by len oddialenie meritórneho rozhodnutia. Súd má za to, že v danej veci bol skutkový stav veci dostatočne a spoľahlivo zistený vykonanými dôkazmi. Súd vychádzal pri rozhodovaní zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním najmä listinnými dôkazmi založenými v spise, prednesmi strán sporu, pričom prihliadol i na ďalší obsah spisového materiálu. Ďalšie argumenty strán sporu pritom súd nepovažoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej, preto sa nimi osobitne nevysporiadal. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami sporu. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu zachádzajúcu podrobne do nadbytočných detailov, nespôsobilú ovplyvniť meritórne rozhodnutie preto súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

16. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa ustanovenia a , pričom dospel k záveru, že žalovaný má právo na náhradu trov konania proti žalobkyni v rozsahu 100 %, keďže žalovaný bol v tejto sporovej veci úspešný na 100 % a neúspešný na 0 %, t.j. čistý úspech žalovaného predstavuje 100 %. O výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením podľa (výrok II).

17. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa z dôvodu, že a) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, b) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, c) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, d) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

18. Uviedla, že predmetom žaloby podanej zo strany žalobkyne a teda predmetom konania na Okresnom súde Dunajská Streda bolo/je posúdiť, či stavba vzdialená iba 2,98 metra od hranice pozemku žalobkyne, a to konkrétne „Polyfunkčný objekt", ktorej stavebníkom je žalovaný, a ktorá predstavuje štvorpodlažný takmer 19 metrov vysoký polyfunkčný objekt v bezprostrednej blízkosti prízemného rodinného domu so súkromnou záhradou žalobkyne, ktorej okná a balkóny v počte 21 kusov sú nasmerované priamo na rodinný dom a záhradu žalobkyne, je schopná neprimerane a neoprávnene zasiahnuť do súkromia a vlastníckeho práva žalobkyne, teda či je schopná porušiť osobnostné práva žalobkyne.

19. Nakoľko sa jedná o ochranu práva na ochranu osobnosti obsiahnuté v a následne aj v prináleží rozhodovať o nich výlučne do kompetencie súdov Slovenskej republiky. Správne orgány, na základe ktorých žalovaný realizoval predmetnú stavbu, sa ochranou a posudzovaním stavby z pohľadu porušovania osobnostných práv žalobkyne vôbec nezaoberali. Uvedené výslovne konštatovali všetky správne orgány a orgány dozoru v rámci stavebného konania. Stavebný úrad a následne aj prokurátor v rámci územného, stavebného a dozorného konania výslovne iba konštatovali, že „Stavebný zákon ani správny poriadok neobsahujú také ustanovenia, ktoré by definovali pocit súkromia a intimity a že sú to iba subjektívne pocity, a z toho dôvodu ich neposudzovali". Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že aj keď by jednotlivé rozhodnutia vydané v stavebnom konaní boli vydané v súlade s príslušnými právnymi predpismi, samotnú skutočnosť,

či stavba bude alebo nebude neprimerane a neoprávnene zasahovať do súkromia žalobkyne, tieto neposudzovali (zákon im takú možnosť nepriznával). A to je vo veci rozhodujúce a dôvodom, prečo žalobkyňa nemala inú možnosť ako domáhať sa ochrany svojich práv súdnou cestou.

20. Súd prvej inštancie preto nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní, ako aj bez opory v príslušných právnych predpisoch rozhodol/konštatoval, že ochrana osobnosti je vylúčená v prípadoch, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. S uvedeným konštatovaním nie je možné v žiadnom prípade súhlasiť.

21. Ako by sa potom občan, ktorému nielen , ale aj samotná poskytuje ochranu jeho osobnosti, mal domáhať ochrany svojich práv, keď úrady - správne orgány vydajú rozhodnutia (aj keď náhodou zákonné), ktoré však žiadnym spôsobom nezohľadňujú posudzovanie vplyvu na zasahovanie do osobnostných práv občana, pričom aj samotné úrady toto konštatujú. A následne po podaní žaloby všeobecný súd, ktorý je jediný kompetentný rozhodnúť o porušovaní osobnostných práv občana iba alibisticky rozhodne, že občan nemá právo na ochranu jeho osobnostných práv v prípade, ak orgán nevybočil z rámca daného platnými predpismi, pričom tento podľa príslušných právnych predpisov absolútne neriešil a neposudzoval (ani nemohol) vplyv na osobnostné práva občana.

22. Občan by nemal potom žiadnu možnosť na ochranu jeho osobnostných práv, čo je neprípustné a v rozpore nielen s , ale aj samotnou .

23. Okrem toho v článku 2, ods. 2 uvádza, že „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon". Preto ak raz a zákon štátnym orgánom neprikazuje posudzovať vplyv stavby z hľadiska prípadného porušovania osobnostných práv iných občanov, nemôže súd alibisticky konštatovať, že ochrana osobnostných práv občana je vylúčená, lebo správne orgány nevybočili pri svojom rozhodovaní so zákonného rámca. Občan by nemal v takom prípade nikdy možnosť domôcť sa ochrany svojich práv, čo je v právnom štáte neprípustné. Žaloba bola podaná najmä preto, lebo správne orgány odmietli posudzovať a neposudzovali (podľa ich slov im to zákon neumožňuje) vplyv stavby z hľadiska ochrany osobnostných práv žalobkyne. Súd okrem toho neuviedol ani jedno rozhodnutie správnych orgánov, ktoré malo posudzovať vplyv stavby na zasahovanie do osobnostných práv žalobkyne, preto rozhodnutie súdu je v tejto časti nielen nezákonné a nesprávne, ale aj nepreskúmateľné.

24. Okrem toho žalobkyňa považuje za neprípustné konštatovanie súdu, že žalobkyňa v konaní nepreukázala nedovolené správanie žalovaného pri výstavbe, okrem iných aj to, že stavba je vzdialená iba 2,61 m od hranice pozemku, teda v rozpore s vydaným stavebným povolením, a to aj napriek tomu, že žalobkyňa v konaní predložila príslušné fotografie, ktoré uvedenú vzdialenosť potvrdzovali. Naopak súd mal za preukázané, že stavba je vykonávaná v súlade s vydaným stavebným povolením, nakoľko to tvrdil žalovaný. Nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k tomuto záveru, a na základe čoho konštatoval, že fotodokumentácia je nedostatočná avšak slovné tvrdenia žalovaného sú správne a preukázané. Okrem toho všetky pochybnosti, ktoré súd nemal v konaní za preukázané bolo možné jednoducho potvrdiť alebo vyvrátiť obhliadkou na mieste samom, ktorú súd aj napriek opakovaným žiadostiam a návrhom žalobkyne, odmietol. Uvedená obhliadka by súdu jednoznačne odhalila a preukázala, či tvrdenia žalobkyne o neprimeranom zásahu do jej osobnostných práv sú opodstatnené alebo nie. Rovnako tak by obhliadka preukázala porušovanie povinností žalovaným pri realizácii stavby, ktoré sa snažila žalobkyňa preukázať predloženými fotkami, ktoré však súd z neznámych dôvodov odmietol.

25. Súd tiež označil aj ďalšie fotografie dodané žalobkyňou za nespôsobilé preukázať jej tvrdenia o porušovaní jej osobnostných práv. Rovnako tak postupoval aj pri vyhláseniach viacerých osôb, ktoré sa podpísali na listinu, v ktorej uviedli svoje pocity pri návšteve žalobkyne. Samotnú obhliadku na mieste samom však súd odmietol, pričom táto by ozrejmila všetky pochybnosti, ktoré súd mohol mať.

26. Je neprípustné, aby súd všetky dôkazy predložené žalobkyňou považoval za neobjektívne a nepreukazujúce skutočný stav, a naproti tomu všetky dôkazy žalovaného považoval za jediné správne a objektívne, a to z dôvodu, že tieto mali byť predkladané príslušným orgánom v stavebnom konaní. Kde mal súd garanciu toho, že tieto sú reálne vyhotovené korektne, správne a v súlade s realitou, keď

tieto vyhotovoval samotný žalovaný (zápis do katastrálnej mapy a pod.)? Je neprípustné bez ďalšieho overenia takéto niečo konštatovať zo strany súdu. Takéto konštatovanie súdu je nepreskúmateľné.

27. Súd vo svojom odôvodnení ďalej uvádza, že žalobkyni nie je možné priznať ochranu jej osobnostných práv aj z dôvodu, že v čase, keď sa rozhodovalo o zmene územného plánu mesta, táto voči tomuto nepodala žiadne pripomienky. Teda nevyužila svoje práva. Okrem toho, že nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k tomuto záveru, teda ako mal v konaní preukázané, či žalobkyňa podala alebo nepodala v čase rozhodovania o zmene územného plánu nejaké pripomienky, nie je zrejmé ani to, aký vplyv má táto skutočnosť na predmet konania, nakoľko dom žalobkyne stojí na danom mieste už desiatky rokov a až táto konkrétna stavba neprimeraným spôsobom zasahuje do jej osobnostných práv.

28. Aj v tejto časti je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo nie je zrejmé, na základe čoho súd dospel k uvedenému záveru.

29. Rovnako nie je možné akceptovať záver súdu, že žalobkyni nie je možné poskytnúť ochranu, nakoľko táto sa v prípade potreby, teda v prípade narušenia jej súkromia a osobnostných práv, môže brániť tak, že vykoná opatrenia, ktoré by takémuto narušeniu jej súkromia zabránili a to napríklad použitím záclon, závesov, žalúzií, nepriehľadného plotu a pod. Ako už bolo uvedené, nehnuteľnosť žalobkyne existuje už desiatky rokov, táto slúži na bývanie a má poskytovať pocit súkromia, ktorý je predmetnou stavbou úplne narušený. Žalobkyni nie je zrejmé, aké záclony, závesy, žalúzie má žalobkyňa použiť na svojom pozemku? Prípadne ako má postaviť 18 metrový plot, ktorý by zabránil nežiaducim pohľadom na jej pozemok? Je neakceptovateľné a neprípustné, aby súd jednoznačné porušovanie osobnostných práv žalobkyne, ktoré jej spôsobuje stavba žalovaného, staval žalobkyňu do pozície, že táto má robiť opatrenia, aby týmto neprimeraným zásahom zabránila alebo predišla, ale samotné konanie žalovaného, ktorého konanie neprimeraný zásah do osobnostných práv žalobkyne spôsobuje, žiadnym spôsobom nerieši. Slovenský právny poriadok má predsa chrániť občanov pred neprimeraným porušovaním ich práv a nie ich nútiť vytvárať opatrenia, aby tento neprimeraný zásah čo najviac eliminovali.

30. Je potrebné tiež uviesť, že najvyšší súdny orgán Slovenskej republiky jasne a presne zadefinoval pojem súkromie a právo na súkromie, ktorého ochrany sa v tomto konaní domáha žalobkyňa. Podľa ustálenej judikatúry a právnej praxe Ústavného súdu SR je nevyhnutné, aby každá ľudská bytosť mala pre seba miesto, kde by mohla dôstojne žiť, a ktoré by mohla označiť za svoj domov.

31. V uvedenej oblasti Ústavný súd Slovenskej republiky jednoznačne rozhodol a uviedol, že: a) Súkromie je miestom, v ktorej je človek sám pánom, je to územie absolútnej suverenity, oblasť v ktorej má plnú a nedeliteľnú moc rozhodovať, kým a čím je. b) Súkromím sa chápe predovšetkým sféra života človeka, do ktorej nemožno zasahovať bez jeho súhlasu. c) Právom na súkromie sa zaručuje osobe možnosť rozhodovať samostatne o tých záležitostiach, ktoré sa uznávajú za súkromné. d) Účelom práva na súkromie je vytvoriť pre jednotlivca zvonka nedotknuteľnú sféru („bublinu"), v ktorej môže žiť podľa svojich predstáv. e) Do sféry ochrany súkromia patrí aj ochrana obydlia. Zásah do obydlia znemožňujúci ho užívať je zároveň spôsobilý zasiahnuť aj do súkromného a rodinného života jednotlivca. f) Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt uznaných za súkromné pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami. g) Pod pojmom súkromný život sa rozumie najmä osobný život podľa chuti osoby, z ktorej je potrebné úplne vylúčiť vonkajší svet. h) V súlade s účelom práva na súkromie môžu orgány verejnej moci, fyzické a právnické osoby zasahovať do súkromného a rodinného života iných vtedy, ak ich zasahovanie možno hodnotiť ako oprávnené.

32. Podľa ustálenej právnej praxe a literatúry možno pod právom na osobné súkromie rozumieť právo fyzickej osoby rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či príp. v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným a zároveň sa brániť proti neoprávneným zásahom do tejto sféry zo strany iných osôb s rovnakým právnym postavením. Predmet práva na osobné súkromie tvorí vnútorná intímna sféra života fyzickej osoby vytváraná skutočnosťou jej súkromného života. Účelom tohto práva je poskytnúť ochranu pred tým, aby tieto skutočnosti súkromného života

neboli sprístupňované verejnosti (vonkajšiemu svetu) bez súhlasu dotknutej fyzickej osoby, a tak nebola narušená integrita vnútornej sféry, ktorá je nevyhnutná pre priaznivý rozvoj osobnosti každého každej fyzickej osoby v spoločnosti.

33. Základnou funkciou ochrany práva na osobné súkromie je zabezpečiť nedotknuteľnosť súkromnej sféry fyzickej osoby.

34. Má za to, že v konaní bolo jednoznačne preukázané (a mohlo byť ešte viac keby súd vykonal obhliadku na mieste samom), že žalovaný predmetnou stavbou dáva priestor a umožňuje vlastníkom, nájomcom a iným užívateľom, a to na 4 nadzemných podlažiach, ktoré sú iba niekoľko metrov (2,98) vzdialené od hranice pozemku žalobkyne, neprimerane a neoprávnene zasahovať do jej súkromia, čím dochádza priamo a jednoznačne k porušovaniu osobnostného práva na súkromie, súkromný a rodinný život. Dochádza k úplnej strate súkromia u žalobkyne.

35. Z uvedeného teda jednoznačne vyplýva, že žalobkyňa nemôže plnohodnotne užívať/využívať svoje nehnuteľnosti, teda svoje vlastníctvo, nakoľko toto jej už neposkytuje žiadne pôžitky vo forme súkromia, čím jednoznačne stráca na hodnote nielen pocitovej, ale aj materiálnej a rovnako prichádza ešte aj o slnečné svetlo počas prevažnej väčšiny dňa (vzhľadom na 19 metrovú výšku stavby).

36. Žalobkyňa predložila v konaní fotodokumentáciu, ktorá preukazuje, že užívatelia predmetnej stavby (Polyfunkčnej budovy) vidia/môžu vidieť do všetkých častí/izieb nehnuteľnosti/domu žalobkyne, a to bez väčšej námahy. Na to aby videli do všetkých častí nehnuteľností žalobkyne postačuje pozrieť sa tým smerom a majú úplný prehľad o tom, čo sa deje v nehnuteľnosti žalobkyne. Žalobkyňa predložila súdu fotodokumentáciu - pohľad zo záhrady, z dverí, z predsiene domu, z kuchyne, a nakoniec zo samotnej postele, z ktorej jednoznačne vyplýva, že do všetkých častí jej nehnuteľností vidia osoby nachádzajúce sa v oknách a na balkónoch predmetnej stavby (Polyfunkčnej budovy). Úplnú stratu súkromia žalobkyňa preukázala aj prehláseniami osôb, ktoré sa zúčastnili návštevy u žalobkyne, a ktoré vyjadrili svoje pocity z času tráveného u žalobkyne po výstavbe predmetnej nehnuteľnosti (Polyfunkčnej budovy).

37. Má za to, že žalovaný ako stavebník štvorpodlažnej polyfunkčnej budovy, neprimeraným spôsobom a neoprávnene zasahuje do súkromia žalobkyne, čím dochádza priamo a jednoznačne k porušovaniu jej osobnostného práva na súkromie, súkromný a rodinný život. Čím dochádza k úplnej strate súkromia u žalobkyne. Žalobkyňa z vyššie uvedených dôvodov považuje napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Dunajská Streda ako prvostupňového súdu, za vecne nesprávne. Prvostupňový súd pri svojom rozhodovaní dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie prvostupňového súdu súčasne vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v značnej časti, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní je nepreskúmateľné. Pokiaľ chcel súd rozhodnúť v súlade s objektívnou pravdou a tak ako rozhodol, bol povinný vykonať ďalšie dokazovanie, najmä obhliadku na mieste samom, čo však neurobil a vydal rozhodnutie predčasne.

38. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa navrhuje, aby odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. -270 zo dňa 21.11.2018, zmenil tak, že I. Súd určuje, že realizáciou stavby - Polyfunkčného objektu podľa Rozhodnutia č. 15618/3691/2015/033- KNA-004 zo dňa 24.07.2015, Rozhodnutia č. 6215/3857/2016/033-KNA/004 zo dňa 21.03.2016 a Rozhodnutia č. 6246/3858/2016/033-KNA/003 zo dňa 21.03.2016, vydaných Mestom Dunajská Streda, dôjde k neprimeranému a neoprávnenému zásahu do súkromia a vlastníckeho práva žalobkyne. II. Žalovaný je povinný na stavbe - Polyfunkčný objekt, realizovanej na základe Rozhodnutia č. 6215/3857/2016/033-KNA/004 zo dňa 21.03.2016 vydaného Mestom Dunajská Streda, odstrániť z celej strany časti budovy najbližšej k pozemku vo vlastníctve žalobkyne číslo parcely 1701, zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. Y. F., podľa nižšie uvedených nákresov, s výnimkou prvého nadzemného podlažia, všetky okná, dvere, iné presklené plochy a balkóny. III. Žalobkyňa má právo na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 %. alebo Rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda, sp. zn. -270 zo dňa 21.11.2018, sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu Dunajská Streda na nové konanie.

39. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že žalovaný považuje rozhodnutie prvoinštančného súdu za vecne správne, ten vychádzal z ustanovení hmotného práva, ktoré ustanovenia o ochrane súkromia a obydlia v predmetnom konaní aplikoval správne a riadne, keď vyslovil, že nezistil

dôvod na poskytnutie ochrany vlastníckemu právu, resp. iným právam žalobcu a žalobu / v zmenenom znení / zamietol v celom rozsahu, t.j. tak vo výroku o určenie, že pôvodca zásahu neoprávnene a neprimerane zasiahol do práva žalobcu na ochranu osobnosti a jeho vlastníckeho práva, ako aj vo výroku o zdržanie sa neoprávnených a neprimeraných zásahov do uvedených práv žalobcu, resp. na odstránenie následkov týchto zásahov, t.j. odstránenie okien.

40. Žalovaný má za to, že odvolanie žalobcu neobsahuje také tvrdenia, ktoré by po neprávoplatnom ukončení prvoinštančného súdneho konania mohli oslabiť dôkaznú situáciu prednášanú v prospech žalovaného, ani také novoty, ktoré žalobca bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie, preto sa žalovaný v tomto vyjadrení zameria na ataky žalobcu vo vzťahu k takým pochybeniam súdu prvej inštancie, ktoré podľa žalobcu mali za následok vynesenia vecne nesprávneho rozhodnutia. Žalovaný, nakoľko sa k tvrdeniam žalobcu opätovne predneseným v odvolaní, obšírnym spôsobom vyjadril v rámci prvoinštančného konania, na rozporuplné sentencie žalobcu uvedené v odvolaní, bude replikovať predovšetkým cez odôvodnenie rozhodnutia súdom, ktorým odôvodnením sa žalovaný v plnom rozsahu stotožňuje, úvahu súdu prezentovanú v odôvodnení rozhodnutia akceptuje.

41. Žalobca viní súd prvého stupňa, že ten nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní, ako aj bez opory v príslušných právnych predpisoch rozhodol/konštatoval, že ochrana osobnosti je vylúčená v prípadoch, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. S takýmto tvrdením žalobcu sa nedá súhlasiť, žalobca mylne interpretuje odôvodnenie súdu o tom, prečo súd neposúdil nedostatky konania o vydanie stavebného povolenia a územného rozhodnutia. Súd v odôvodnení rozhodnutia venuje celú kapitolu tomu, prečo namietané nedostatky stavebného konania, na ktoré žalobca poukazuje, nie je možné riešiť v občianskoprávnom konaní, spolu s usmernením žalobcu, že na ich riešenie je právomocný a príslušný súd konajúci a rozhodujúci v správnom súdnictve /bod 9 odôvodnenia rozhodnutia/.

42. Žalobcovi pripomína, že súd napriek podaniu žalovaného o nedôvodnosti žaloby, ktorú zjavne nedôvodnú žalobu žalovaný videl aj pre absenciu naliehavého právneho záujmu žalobcu, vec rozpojednával a meritne rozhodol, teda sa venoval žalobnému petitu žalobcu v časti ochrany jeho osobnostných práv, pričom žaloba nemohla byť podaná len preto, lebo správne orgány odmietli posudzovať a neposudzovali vplyv stavby z hľadiska ochrany osobnostných práv žalobcu.

43. Žalobcovi, v prípade náležitého skúmania odôvodnenia rozhodnutia, musí byť zrejmé, na základe čoho súd dospel k takému záveru, a na základe čoho konštatoval, že žalobcom predložená fotodokumentácia je nedostatočná avšak slovné tvrdenia žalovaného sú správne a preukázané. Na tomto mieste poukazuje na argumentáciu súdu o tom, že z týchto fotografií nijakým spôsobom nevyplýva, že by počiatočný bod merania bol presne na geometrickej hranici týchto pozemkov a taktiež súd poznamenal, že zameranie tejto hranice nemusí zodpovedať zameraniu existujúceho plota, čo počas konania namietal aj žalovaný; ďalej poukazuje na to, že spomínané slovné tvrdenia žalovaného majú oporu v predložených listinných dôkazoch.

44. Žalobca taktiež namieta správanie súdu v časti, keď súd pochybnosti, ktoré nemal v konaní za preukázané, bolo možné jednoducho potvrdiť alebo vyvrátiť obhliadkou na mieste samom, ktorú súd aj napriek opakovaným žiadostiam a návrhom žalobkyne, odmietol. Uvedená obhliadka by podľa žalobcu súdu jednoznačne odhalila a preukázala, či tvrdenia žalobkyne o neprimeranom zásahu do jej osobnostných práv sú opodstatnené alebo nie.

45. Žalovaný má za to, že dôkazný prostriedok obhliadky v danej veci neumožňuje súdu získať taký subjektívny obraz, na základe ktorého by spravodlivo mohol určiť /hoci aj legálnu/ mieru zásahu do osobnostných práv žalobcu, to najmä preto, že samotná žaloba bola vybudovaná výlučne na subjektívnych pocitoch žalobcu, čo vyplýva aj z ostatného vyjadrenia žalobcu. Z rovnakých dôvodov súd teda nevykonal obhliadku na mieste (ako ani iný ďalší dôkaz) a návrh na vykonanie tohto dôkazu (prípadných ďalších dôkazov) zamietol, pretože podľa súdu vplyv subjektívnych vnímaní žalobcu tu nemôže prevážiť nad objektívne zistiteľnými podmienkami danej lokality a legálnym určením z toho vyplývajúcej prípustnej miery imisií, na základe ktorých bolo možné v tejto veci spoľahlivo zistiť skutkový stav listinnými dôkazmi a podstatným obsahom spisu, t.j. aj bez miestnej obhliadky, ktorou by sa len zbytočne predĺžilo konanie /bod 22 odôvodnenia rozhodnutia/.

46. Žalobca v odvolaní opakovane naráža na nepreskúmateľnosť jednotlivých zistení súdu, čím žalovaný hlboko nesúhlasí, keď podľa názoru žalovaného, súd venoval širokú pozornosť každému prednesu žalobcu, následne v rozhodnutí podal dôkladné a detailné vysvetlenie, z akého dôvodu žalobu zamietol. Takéto plnohodnotné odôvodnenie rozhodnutia preto u žalobcu v žiadnom prípade nemôže vzbudiť pocit nedostatočnej argumentácie v záveroch prijatých súdom, pričom vzhľadom na vykonané dokazovanie, prijaté rozhodnutie nie je možné považovať ani za predčasné. Žalovaný naďalej má za to, že súd v predmetnom konaní počas dokazovania nemohol získať alebo nadobudnúť také poznatky, ktoré preukazujú konkrétne a/alebo nelegálne porušenia práv žalobcu.

47. Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby odvolací súd, po vykonaní potrebného dokazovania vydal rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok Okresného súdu Dunajská Streda č. k. -270 zo dňa 21.11.2018 potvrdzuje.

48. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( ), oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti ( a ) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody ( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolania ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ), dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny.

49. Predmetom nároku žalobkyne je, aby súd určil, že realizáciou stavby - Polyfunkčného objektu podľa Rozhodnutia č. 15618/3691/2015/033-KNA-004 zo dňa 24.07.2015, Rozhodnutia č. 6215/3857/2016/033-KNA/004 zo dňa 21.03.2016 a Rozhodnutia č. 6246/3858/2016/033-KNA/003 zo dňa 21.03.2016, vydaných Mestom Dunajská Streda, dôjde k neprimeranému a neoprávnenému zásahu do súkromia a vlastníckeho práva žalobkyne a zaviazal žalovaného na stavbe - Polyfunkčný objekt, realizovanej na základe Rozhodnutia č. 6215/3857/2016/033-KNA/004 zo dňa 21.03.2016 vydaného Mestom Dunajská Streda, odstrániť z celej strany časti budovy najbližšej k pozemku vo vlastníctve žalobkyne číslo parcely 1701, zapísanej na LV č. XXX pre k. ú. Y. F., podľa nákresov uvedených v zmene žaloby z 19.04.2018, s výnimkou prvého nadzemného podlažia, všetky okná, dvere, iné presklené plochy a balkóny.

50. Žalobkyňa sa domáhala ochrany svojich osobnostných práv (zásah do súkromia, obydlia) v zmysle a nasl. .

51. Súd prvej inštancie žalobu zamietol s tým, že žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť svojej žaloby, jednak z dôvodu, že k neoprávnenému zásahu tu nemôže dôjsť, pretože uvedený zásah je právom dovolený tým, že je dôsledkom úradného konania ustanoveného zákonom a v ďalšom i pre nezvládnutie dôkazného bremena.

52. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania na súde prvej inštancie, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok vo všetkých jeho častiach riadne odôvodnil, pričom zároveň sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie. K veci odvolací súd považuje za potrebné dodať iba nasledovné:

53. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území Y. F., okres Dunajská Streda, zapísaných na liste vlastníctva č. XXX Okresného úradu Dunajská Streda, katastrálny odbor, ako: pozemok parcela registra „C" č. 1701, záhrady o výmere 256 m2, pozemok parcela registra „C" č. 1702/1, zastavané plochy a nádvoria o výmere 216 m2 a stavba so súpisným číslo XXX, dom postavený na parcele č. 1702/1. Žalovaný je stavebníkom stavby - „polyfunkčný objekt" a „polyfunkčný objekt obj. SO 600 spevnené plochy a parkoviská", to všetko na parcelách č. 1689/5, 1698/4, 1698/5, 1690/2, 1690/8, 1690/9, 1697/1, 1697/2, 1697/4, ktorých vlastníkom je žalovaný, na parc. č. 1698/2, 1697/5, ktorých vlastníkom je Západoslovenská distribučná

a.s. a na parc. č. 1690/3, 1690/10, ktorých vlastníkom je mesto Dunajská Streda, pričom stavba predstavuje štvorpodlažný polyfunkčný objekt s celkovou výškou dosahujúcou vyše 18 metrov. Mesto Dunajská Streda ako stavebný úrad rozhodnutím č. 15618/3691/2015/033-KNA-004 zo dňa 24.07.2015 rozhodol o umiestnení stavby a rozhodnutím č. 6215/3857/2016/033-KNA/004 zo dňa 21.03.2016 povolil uskutočnenie stavby „polyfunkčný objekt" pre stavebníka MONTÉE, s.r.o. Mesto Dunajská Streda ako špeciálny stavebný úrad rozhodnutím č. 6246/3858/2016-033-KNA/003 zo dňa 21.03.2016 povolil uskutočnenie SO 600 Spevnené plochy a parkoviská stavby „polyfunkčný objekt" pre stavebníka MONTÉE, s.r.o.

54. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu osobnosti, najmä života, zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako i súkromia, svojho mena, prejavov svojej osobnej povahy.

55. Podľa , , fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

56. Odvolateľka uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne a bez opory vo vykonanom dokazovaní, ako aj bez opory v príslušných právnych predpisoch konštatoval, že ochrana osobnosti je vylúčená v prípadoch, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi, namietala tiež, že súd nezohľadnil jej predložené dôkazy a návrhy na dokazovanie a poukázala na to, že nemôže plnohodnotne užívať/využívať svoje nehnuteľnosti, teda svoje vlastníctvo, nakoľko toto jej už neposkytuje žiadne pôžitky vo forme súkromia, čím jednoznačne stráca na hodnote nielen pocitovej, ale aj materiálnej a rovnako prichádza ešte aj o slnečné svetlo počas prevažnej väčšiny dňa.

57. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacími námietkami žalobkyne, keď už súd prvej inštancie dostatočne jasne a presvedčivo zdôvodnil, prečo tomu tak nie. Tu odvolací súd taktiež poukazuje na rozhodnutie NS SR, kde „Pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami pred príslušným orgánom začaté konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania ( a nasl. ), a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nezákonnosť rozhodnutia súd nemôže posudzovať ako otázku predbežnú." (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008, sp. zn. publikované ako R 36/2009 v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov)

58. Žaloba na ochranu osobnosti je jednou z možných žalôb, ktorú možno využiť pre účely právnej ochrany súkromia. zakotvuje ochranu osobnosti v ustanovení , podľa ktorého má každá fyzická osoba právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Pojem zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby zákonník nedefinuje ani nepodáva výpočet konkrétnych foriem zásahov, ktorými môžu byť dotknuté osobnostné práva fyzickej osoby. Je ním však bezpochyby tak aktívne konanie, ako aj pasívne správanie (zdržanie sa konania alebo jeho opomenutie), ktoré má v zákone uvedené znaky. Týmito znakmi je predovšetkým neoprávnenosť a nedovolenosť zásahu, ďalej objektívna spôsobilosť zásahu negatívne dopadnúť na osobnosť fyzickej osoby, príčinná súvislosť medzi zásahom a porušením osobnostných práv. Nedostatok ktoréhokoľvek z týchto predpokladov vylučuje možnosť uloženia sankcií podľa ustanovení . V prípade, ak teda chce byť žalobca v konaní o ochranu osobnosti úspešný, v rámci dokazovania musí preukázať, že došlo k zásahu do práva na ochranu osobnosti, že je tento zásah neoprávnený a že žalovaný je tým, kto zásah spôsobil, pričom je potrebné preukázať všetky tri predpoklady súčasne.

59. Podľa ustálenej súdnej praxe neoprávneným zásahom v zmysle ustanovenia a nasl. je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom. Niektoré zásahy, hoci zdanlivo odporujú objektívnemu právu, nemožno napriek tomu posúdiť ako neoprávnené. Podstatou toho je existencia okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu. O neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, okrem iného, v prípadoch, kedy je zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom. Ide najmä o tzv. zákonné licencie, resp. prípady, keď k zásahu do osobnosti fyzickej osoby dochádza pri výkone iného práva ustanoveného zákonom alebo keď iný subjekt plnil právnu povinnosť, ktorú mu ukladá zákon. Pravda, za výkon

zákonnej (úradnej) licencie nie je možné považovať každé konanie alebo proces, ale iba také konanie alebo proces, ktoré výslovne upravuje zákon. Neoprávnenosť zásahu do práva na ochranu osobnosti je teda vylúčená aj vtedy, ak došlo k zásahu v rámci úradného konania a ak zásah nevybočil z rámca daného platnými predpismi. Legálnosť konania alebo procesu príslušného orgánu nemožno posúdiť na základe výsledku tohto konania alebo procesu, ale iba na základe podmienok stanovených zákonom na ich začatie a priebeh. Pokiaľ teda je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. Nemožno pritom opomenúť, že otázku nezákonnosti rozhodnutia nemožno posudzovať zo strany súdu ako otázku predbežnú. Súd vychádza z toho, že rozhodnutie je nezákonné iba vtedy, ak rozhodnutie bolo príslušným rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné. Nebolo by možné pripustiť žalobu na ochranu osobnosti pre obsah vydaného rozhodnutia (odôvodnenie rozhodnutia) proti orgánu, ktorý je povolaný také rozhodnutie urobiť. Náprave tu totiž slúžia opravné prostriedky proti rozhodnutiu, prípadne návrh na opravu dôvodov rozhodnutia súdu podľa ustanovenia " (porovnaj Zborník III. Najvyššieho súdu, ŠEVT, Praha 1980, str. 196, 197).

60. Odvolací súd poukazuje aj na judikát R 127/2014, práva veta ktorého znie: „Právne závery úradného rozhodnutia nemožno považovať za exces, v dôsledku ktorého by úradné rozhodnutie zasahovalo do osobnosti fyzickej osoby".

61. Na základe vyššie uvedeného bol preto správny záver súdu prvej inštancie, ak konštatoval, že pokiaľ je v súlade so zákonnými podmienkami začaté príslušné konanie, v ktorom bolo vydané zákonom predpokladané rozhodnutie, nie je vydanie takého rozhodnutia (v tomto prípade aj postavenie polyfunkčného domu na základe tohto rozhodnutia) neoprávneným zásahom do osobnostných práv účastníka konania, a to ani v prípade, že po jeho vydaní sa preukáže, že nebolo vydané dôvodne. V danom prípade nebolo preukázané, že rozhodnutie na základe ktorého bola realizovaná vyššie uvedená dotknutá stavba bola realizovaná v rozpore so zákonom, resp. žeby išlo o exces.

62. Odvolateľka namietala aj tú skutočnosť, že súd prvej inštancie neuviedol ani jedno rozhodnutie správnych orgánov, ktoré malo posudzovať vplyv stavby na zasahovanie so jej osobnostných práv. Uvedené je síce pravdou, avšak správne orgány sú povinné skúmať a zohľadňujú aj práva účastníkov z pohľadu , teda aj z pohľadu možných imisií na ktoré poukazuje žalobkyňa, to je obťažovania pohľadom a tienenia. V súvislosti s otázkou, či je možné považovať za ohrozenie aj činnosť vlastníka, ktorá už bola posudzovaná v rámci správneho konania, odvolací súd dáva do pozornosti staršie stanovisko bývalého Najvyššieho súdu SR vo veci , ktoré bolo uverejnené pod R 65/1972, z ktorého vyplynulo, že v prípadoch, ak sa napádaný výkon vlastníckeho práva opiera o povolenie, ktoré bolo vlastníkovi udelené príslušným orgánom (stavebné povolenie), bude namieste, ak od vydania tohto povolenia nedošlo ku zmene pomerov, považovať napádaný výkon vlastníckeho práva za oprávnený. Hoci v tomto smere došlo k posunu judikatúry, a to v tom zmysle, že tento záver možno aplikovať vtedy, ak v rámci správneho konania bola dotknutá osoba účastníkom správneho konania, ktorá mohla v tomto konaní uplatňovať svoje práva, a len vtedy, ak hrozba predpokladaná v ustanovení existovala už v čase rozhodnutia príslušného správneho orgánu, možno z tohto rozhodnutia vychádzať aj v danej veci. Žalobkyňa nevyužila všetky právne prostriedky v súvislosti so stavebným konaním, preskúmavaním rozhodnutia zo strany aj správnych súdov, resp. opak preukázaný nebol. Hoci žalobkyňa poukazuje na to, že tieto orgány nezohľadňujú vplyv stavby z hľadiska osobnostných práv, stavebný úrad pri rozhodovaní o povoľovaní stavieb zohľadňuje potrebu zabezpečenia ochrany zdravia a majetku vlastníkov susediacich nehnuteľností a s ohľadom na bezpečnosť užívateľov okolitých stavieb, teda sleduje zachovanie a neporušenie práva právom chránených záujmov dotknutých účastníkov územného konania. Správne orgány tiež pri svojich rozhodnutiach prihliadajú na pohodu bývania, vychádzajú z konkrétnych okolností a charakteru jednak celej územnej zóny, v ktorej je stavebný pozemok zasadený a jednak z veľkosti stavebného pozemku, na ktorom sa má stavba umiestniť, zohľadňujú práva účastníkov aj s ohľadom na ust. . (viď napr. NS SR zo dňa 27.4.2018) Každý má právo na pokojné užívanie majetku ako zložky vlastníckeho práva. Súčasťou pokojného užívania majetku je také užívanie majetku, ktoré neobťažuje nad mieru primeranú pomerov ( ). Je vo verejnom záujme, aby stavba nezasahovala do práv účastníkov konania. Správny orgán má povinnosť skúmať, či dokumentácia v konaní spĺňa požiadavky verejného záujmu týkajúceho sa ochrany životného prostredia,

ochrany zdravia a života ľudí. Je povinnosťou stavebného úradu, aby splnenie takýchto podmienok zisťoval.

63. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že nebolo v prípade žalovaného preukázané prípadné zneužitie jeho vlastníckeho práva práve na nahliadanie do susednej nehnuteľnosti, t.j. nehnuteľnosti žalobkyne (či už do jej záhrady alebo domu). Všeobecne je možné konštatovať, že výkonom vlastníckeho práva žalovaného k predmetnej stavbe, resp. iných jeho práv dochádza zároveň k obmedzovaniu vlastníckeho práva a iných práv žalobkyne (toto platí aj opačne), avšak toto obmedzovanie nepresahuje prípustnú mieru imisií podľa objektívne v územnom pláne mesta stanovených „žiadúcich" pomerov v danej lokalite.

64. K procesným námietkam žalobkyne v tom, že súd prvej inštancie neprihliadol na dôkazné listiny ňou predložené a neakceptoval jej návrh na vykonanie dokazovania osobnou prehliadkou neobstoja a v tomto sú taktiež závery súdu prvej inštancie správne.

65. Podľa , Dôkazným prostriedkom je najmä výsluch strany, výsluch svedka, listina, odborné vyjadrenie, znalecké dokazovanie a obhliadka. Ak nie je spôsob vykonania dôkazu predpísaný, určí ho súd. Ide o demonštratívny výpočet, pripúšťa sa aj použitie iných druhov dôkazných prostriedkov, ktoré možno počas sporového konania navrhnúť.

66. Podľa , v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

67. Citované ustanovenie zakotvuje dôkaznú povinnosť strán v sporovom konaní t.j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách konania. Strana má jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá strana konania, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strana konania za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech.

68. Dôkazy nestačí len vykonať, ale treba ich tiež náležite vyhodnotiť, čiže posúdiť ich vierohodnosť a relevantnosť záväzného vyriešenia sporu. V tomto významnú úlohu zohráva zásada voľného hodnotenia dôkazov, ktorú treba v občianskom súdnom procese bezvýhradne uplatňovať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov umožňuje voľný myšlienkový proces súdu, ktorého výsledkom je záverečné presvedčenie ohodnotenej veci, pričom „súd vykonané dôkazy hodnotí podľa svojich vlastných záverov opierajúcich sa o skúsenosť a logiku" (Zoulík, F.: Soudy a soudnictví. CH. Beck, Praha 1995, s. 130). V občianskom súdnom konaní je uvedená zásada zakotvená v , podľa ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Voľné hodnotenie dôkazov sa opiera okrem iného tiež o povinnosť súdu vyhodnotiť všetky vykonané dôkazy bez zreteľa na to, či potvrdzujú, alebo vyvracajú tvrdenia účastníkov, a v neposlednom rade tiež o zásady formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Súd je totiž pri hodnotení dôkazov viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi.

69. Súd prvej inštancie túto svoju povinnosť splnil, výsledky vykonaného dokazovania riadne vyhodnotil a na ich základe odôvodnil rozhodnutie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje.

70. Je potrebné zdôrazniť, že súd v rámci voľného hodnotenia dôkazov podľa môže vziať do úvahy ako dôkaz aj fotodokumentáciu žalobkyne, avšak ak účastník tieto dôkazy spochybní, väčšiu dôkaznú silu majú iné dôkazné prostriedky, predovšetkým tie, ktoré pochádzajú od odborne spôsobilých a nezainteresovaných osôb, ako je napr. znalecký posudok a pod.

71. Predovšetkým tá skutočnosť, žeby polyfunkčná budova bola postavená v rozpore s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, preukázané nebolo. Žalobkyňa tvrdila, že polyfunkčná budova bola postavená v rozpore so stavebným povolením, reálna vzdialenosť stavby od pozemku je bližšie, než je uvedené v stavebnom povolení (4,296 m) od hranice pozemku žalobkyne, čím žalovaný ešte viac zasiahol do súkromia žalobkyne. Dôkazy predkladané žalobkyňou (fotodokumentácia) boli zo strany žalovaného spochybnené, sám žalovaný predložil kópiu z katastrálnej mapy pre Polyfunkčný objekt, ktorá dokumentácia bola overená v stavebnom konaní a je podkladom pre uskutočnenie stavby podľa stavebného povolenia, ako zameranie polyfunkčnej budovy, ktoré zobrazuje skutočné osadenie stavby od hranice pozemku žalobkyne, pričom poukázal na to, že oplotenie pozemku žalobkyne zasahuje do pozemku žalovaného. Predložil aj odborné stanovisko Ing. K. P., autorizovaného architekta, odborný svetelno-technický posudok vypracovaný Dr. ing. L. F. PhD pod č. 2015/02 zo dňa 30.6.2015, ktorý tvrdenia žalobkyne ohľadom tienenia vyvrátil. Ani osobná obhliadka nehnuteľnosti, by na rozhodnutí súdu nič nezmenila, keďže tak ako uviedol už súd prvej inštancie išlo by iba o subjektívny pohľad na žalobkyňou tvrdené skutočnosti a vplyv subjektívnych vnímaní žalobkyne tu nemôže prevážiť nad objektívne zistenými skutočnosťami.

72. Napokon odvolací sa nestotožnil ani s odvolacou námietkou žalobkyne o nedostatočne odôvodnenom rozsudku a jeho nepreskúmateľnosti. Súd prvej inštancie rozhodnutie odôvodnil dostatočne, jeho závery sú presvedčivé a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

73. Vychádzajúc z vyššie uvedených záverov, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako i v súvisiacom osobitne nenapadnutom výroku o trovách konania ako vecne správny, s použitím a potvrdil.

74. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 -A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

75. V odvolacom konaní úspešnému žalovanému vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa v spojení s v odvolaní neúspešnej žalobkyni. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

76. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).