Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_PO-1S-58-2022.pdf
PDF · 231.46 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-1S/58/2022
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Radovana Turčíka a členov Mgr. Jany Fandákovej, L.L.M a JUDr. Renáty Smajdovej, v právnej veci žalobcu: ELATAN s. r. o., so sídlom Petrovany - Vysielač č. 587, IČO: 45 637 806, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bröstl & Čentík s.r.o., so sídlom Rázusova 1, Košice - mestská časť Juh, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100417219/2018 zo dňa 20. februára 2018 takto
rozhodol:
I. Súd z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100417219/2018 zo dňa 20. februára 2018 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 101960483/2017 zo dňa 13. septembra 2017 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
I.
Administratívne konanie
Daňová kontrola a rozhodnutie správcu dane
1. Z administratívneho konania správcu dane a žalovaného správny súd zistil, že Daňový úrad Prešov vykonal u daňového subjektu ELATAN, s. r. o. (ďalej len „žalobca") daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011. Daňová kontrola začala podľa § 46 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej „Daňový poriadok“) bez písomného oznámenia o daňovej kontrole dňa 7.12.2012. Daňový úrad rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly zo dňa 9.10.2013 prerušil výkon daňovej kontroly dňom 15.10.2013, a to do dňa získania skutočností z medzinárodnej výmeny informácií. Dôvody prerušenia výkonu daňovej kontroly pominuli dňom 11.11.2014, pričom dňa 12.11.2014 oznámil žalobcovi pokračovanie vo výkone daňovej kontroly. Z vykonanej kontroly správca dane vyhotovil protokol č. 9812401/5/5329269/2014/Baj z 5.12.2014 a daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia protokolu a výzvy na vyjadrenie sa k nemu dňa 27.12.2014.
2. Daňový úrad Košice vydal dňa 13.10.2015 v poradí prvé rozhodnutie č. 20979727/2015, ktorým určil žalobcovi rozdiel v sume nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011. Dňa 31.10.2015 žalobca zmenil sídlo z adresy Kysucká 16, 040 11 Košice na adresu 082 53 Petrovany - Vysielač 587. Predmetné v poradí prvé rozhodnutie bolo zrušené odvolacím orgánom a vec vrátená Daňovému úradu Košice, ktorý listom z 02.03.2016 č. 220514/2016 odstúpil spis Daňovému úradu Prešov.
3. Daňový úrad Prešov vo veci naposledy rozhodol rozhodnutím č. 101960483/2017 zo dňa 13.09.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým žalobcovi určil rozdiel v sume nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2011 vo výške 25 279,97 €.
4. Predmetom daňovej kontroly bola okrem iných faktúra č. 110020 zo dňa 18.3.2011 od dodávateľa Export Timber Group, s.r.o. na sumu 149.999,83 €, z toho DPH vo výške 24.999,97 €, predmetom ktorej bolo dodanie dubovej podlahy v množstve 2155,17 m2 ako aj faktúra č. 201122 zo dňa 4.3.2011 od dodávateľa EMAS-SK s.r.o. na sumu 840,- € za prepravu tovaru - dubová podlaha a faktúra č. 201124 zo dňa 16.3.2011 na sumu 840,- €, išlo o prepravu tovaru od žalobcu spoločnosti P.B.O Delta, a. s..
5. Z vykonaného dokazovania mal správca dane za preukázané, že spoločnosť dodávateľa Export Timber Group, s.r.o., Bratislava bola dňa 25.2.2015 vymazaná z Obchodného registra a nasledovné skutočnosti:
6. Z výsluchov A. B., ktorý bol konateľom spoločnosti v rozhodnom období, zo dňa 6.11.2012 a dňa 19.8.2014 nachádzajúcimi sa vo vyšetrovacom spise NAKA Východ Košice ČVS: C./BOK-VY-2011 a ČVS: C./NKA-FP-VY-2013, mal správca dane za preukázané, že spoločnosť Export Timber Group, s.r.o., Bratislava, ktorá mala žalobcovi dodať drevené podlahy, tieto žalobcovi v deklarovanom rozsahu nedodala, vystavila iba fiktívne faktúry. Tovar dubové podlahy bol žalobcovi dodaný iba raz, aj to asi iba tri alebo štyri palety. Spoločnosť žalobcu mala podľa vyjadrení C. slúžiť len za účelom uplatnenia nadmerného odpočtu DPH.
7. Čo sa týka odberateľa predmetných drevených podláh spoločnosti P.B.O. Delta a.s., Praha, táto je nekontaktnou spoločnosťou, od roku 2012 táto spoločnosť nemá štatutárny orgán, do októbra 2011 bola jedinou členkou predstavenstva p. D. E., ktorá ako jediný akcionár odvolala samu seba z funkcie. Z výsledku medzinárodnej výmeny informácií vyplýva, že česká finančná správa nepreverila a nepotvrdila nadobudnutie tovaru spoločnosťou P.B.O.Delta, a.s. Taktiež bolo preukázané, ža spoločnsoť P.B.O.Delta, a.s. nemá žiadného zástupcu, ktorého by bolo možné vypočuť.
8. Preprava dubovej podlahy bola potvrdená splnomocneným zástupcom a zamestnancom spoločnosti EMAS-SK, s.r.o. A. C., dodávateľom C. F. a šoférom C. F. ml. Príslušné vozidlá (ťahače EČV C. XXXXX - vlastník EMAS-SK, s.r.o. a EČV C. - vlastník C. F.) boli zaznamenané v Elektronickom mýtnom systéme v dňoch, kedy mala byť uskutočnená preprava podľa predložených dokladov a cieľom ich cesty bolo miesto dodania - Praha.
9. Správca dane na základe overenia pohybu motorových vozidiel, ktoré mali vykonávať prepravu drevených parkiet, mal za preukázaný pohyb vozidiel, avšak s uvedenou skutočnosťou sa vysporiadal tak, že táto nepreukazuje reálne dodanie tovaru. Mal za to, že sa jednalo o formálnu prepravu len za účelom dosiahnutia splnenia podmienok na odpočítanie dane a následne možnosti oslobodenia dodania tovaru od dane z pridanej hodnoty na území Slovenskej republiky.
10. Na základe predložených dokladov externého prepravcu C. F. správca dane zistil, že faktúry za prepravu tovaru drevených podláh z Maďarska na územie Slovenska s dátumom nakládky 29.7.2011 si objednala spoločnosť OMEGA HUA BT a tovar mala prevziať spoločnosť DREVOEX, s.r.o. Kendice, konateľom ktorej je p. B., ktorá však nemá vedomosť o vykonávaní ekonomickej činnosti spoločnosti. Spoločníkom spoločnosť DREVOEX s.r.o. bola aj spoločnosť VH consulting, s.r.o., Prešov, ktorej konateľom bol p. G. C. do 27.6.2010 a následne sa konateľkou aj tejto spoločnosti stala p. B..
11. Správca dane sa v rámci dokazovania zaoberal aj využitím zdrojov finančných prostriedkov z intrakomunitárneho dodania tovaru - platiny, daňovým subjektom ELATAN s.r.o. od lotyšskej spoločnosti SIA AMG EKSPORTS. Žalobca mal podľa faktúry č. IP9EA0932557 zo dňa 26.11.2010 nadobudnúť tovar (platina- rýdzosť 999,99 v množstve 22475,34 g) v celkovej hodnote 894.518,53 eur od maďarskej spoločnosti OMEGA HUA BT. Správca dane však na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zistil, že sídlo spoločnosti OMEGA HUA BT je fiktívne a táto spoločnosť nikdy nevykázala dodanie tovaru do iného členského štátu, na bankovom účte uvedenej spoločnosti nebol zaznamenaný žiadny pohyb peňazí, spoločnosť nikdy nepredložila daňové priznanie, v systéme VIES (systém prostredníctvom ktorého sa sleduje pohyb tovaru v rámci členských štátov EÚ) nie sú žiadne údaje o dodaní tovaru na
územie SR a to žalobcovi. Žalobca mal spoločnosti OMEGA HUA BT zaplatiť v hotovosti dňa 28.11.2010 sumu 895.518,53 eur, pričom na úhradu mal použiť prostriedky z pôžičky od G. C. vo výške 616.000,- eur a z pôžičky od spoločnosti Export Timber Group, s.r.o. vo výške 275.400,- eur.
12. Žalobca v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za IV. štvrťrok 2010 nevykázal nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, ale deklaroval dodanie tovaru do iného členského štátu vo výške 899.013,60 eura. Žalobca deklaroval dodanie uvedeného tovaru spoločnosti SIA AMG EKSPORT na základe faktúry č. 100/2010 zo dňa 30.11.2010 v hodnote 899.013,60 eur. Predmetná spoločnosť uhradila uvedenú faktúru na účet č. XXXXXXXXXX/XXXX po častiach a to platbou zo dňa 30.12.2010 v sume 275.500,- eur, dňa 3.1.2011 v sume 454.513,60 eur a dňa 9.2.2011 v sume 169.000,-eur. Uvedené platby boli obratom prevedené na účet spoločnosti Export Timber Group, s.r.o.. Na základe uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že úhrada sumy 894.518,53 eur v hotovosti za deklarovaný nákup platiny od maďarskej spoločnosti OMEGA HUA BZ je nereálna a fiktívna, teda aj dodanie tovaru lotyšskej spoločnosti správca dane vyhodnotil ako fiktívne a úhradu sumy 899.013,60 eur od lotyšskej spoločnosti ako neoprávnené.
13. Žalobca uviedol, že rozdiel v množstve 1067,07 m2 medzi nakúpeným množstvo dubových podláh od spoločnosti Export Timber Group, s.r.o. a predaným tovarom bol uskladnený v areáli spoločnosti OPAL- BUILDING na adrese H. XX I. C., avšak táto spoločnosť žiadne zmluvy o uskladnení tovaru žalobcu v účtovníctve nemala. K prevodu finančných prostriedkov vo výške 575.400,- eur na účet spoločnosti Export Timber Group, s.r.o. žalobca uviedol, že išlo o vrátenie pôžičky vo výške 275.400,- eur a o pôžičku spoločnosti Export Timber Group, s.r.o. vo výške 300.000,- eur. z výsluchu svedka p. B. vo vyššie uvedených vyšetrovacích spisov, však vyplýva, že sa jedná o fiktívne pôžičky. Na základe uvedených skutočností správca dane nespochybnil, že určité množstvo dubovej podlahy skutočne existovalo, avšak otázne je koľko jej reálne bolo a akým spôsobom došlo k jej obchodovaniu, preto mal za to, že prvky samotného obchodovania napĺňajú znaky podvodného správania.
14. Na základe vyššie uvedených skutočností správca dane dospel k záveru, že subjekt Export Timber Group s. r. o., Bratislava nedodal kontrolovanému daňovému subjektu tovar- drevené podlahy podľa dodávateľských faktúr FV110001 z 3.1.2011 vo výške 154.399,42 Eur, č.FV110011 z 7.2.2011 vo výške 168.999,94 Eur, č.FV110020 z 18.3.2011 vo výške 149.999,83 Eur a č.FV110028 z 30.4.2011 vo výške 22.596,- Eur, teda v celkovej sume 495.995,19 eur. Na základe vykonaného dokazovania mal správca dane za preukázané, že nešlo o reálne vykonávanú ekonomickú činnosť (výsluch bývalého konateľa spoločnosti Export Timber Group s.r.o.- A. B.).
15. Zároveň konštatoval, že v reťazci obchodujúcich spoločností sa nachádzali rizikové subjekty, ktoré so správcom dane nekomunikujú ako P.B.O. Delta a.s., Praha, Export Timber Group s.r.o., Bratislava a OMEGA HUA BT, Sátoraljeujhely, Maďarsko. Na základe uvedeného správca dane dospel k záveru, že uvedené obchodné vzťahy predstavujú karuselové obchodné transakcie s tovarom za účelom získania nadmerných odpočtov platiteľom DPH a zúčastnených subjektov, na základe ktorých si žalobca v zdaňovacom období marec 2011 neoprávnene odpočítal daň vo výške 25.279,97 eur v rozpore s ustanovením § 49 ods. 1 a 2 v spojení s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, keďže spoločnosť Export Timber Group, s.r.o. nedodala žalobcovi tovar deklarovaný vo vyššie uvedených faktúrach. Následne žalobca tento tovar nepoužil na dodávku tovaru ako platiteľ DPH, v dôsledku čoho nemá právo na odpočítanie dane a uplatnenie práva na odpočítanie dane podľa §51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH vo výške 25.279,97 eur.
Odvolanie a napadnuté rozhodnutie
16. Voči prvostupňovému rozhodnutiu správcu dane podal žalobca v zákonnom stanovenej lehote odvolanie, v ktorom namietal, že správca dane oprel svoje závery o podvodnom konaní žalobcu len o výpoveď svedka A. B., pričom žalobca uvedený dôkaz považuje za nezákonný, keďže sa jedná o výpoveď svedka v inom ako daňovom konaní. Uvedeným postupom bolo žalobcovi odňaté právo klásť svedkovi otázky a konfrontovať ho.
17. Taktiež poukázal na fakt, že takýmto dôkazom došlo k porušeniu ustanovenie § 25 zákona č. 563/2009 Z. z.. Zároveň uviedol, že osobu svedka považuje za nevierohodnú, nakoľko pred Daňovým úradom Bratislava I. dňa 4.8.2011 vypovedal úplne inak a potvrdil všetky skutočnosti ohľadom dodania
tovaru. Reálne dodanie tovaru tento svedok potvrdil aj v písomnom vyjadrení dňa 21.9.2011. Taktiež mal za to, že neboli splnené zákonné podmienky na odopriete výpovede predmetného svedka pred správcom dane.
18. Poukázal na skutočnosť, že čestné prehlásenie p. E. nemôže byť považované za právne irelevantné a to aj napriek tomu, že v čase, kedy ho podala už nebola štatutárnym orgánom spoločnosti P.B.O. Delta, a.s..
19. Žalobca namietal, že správca dane neuniesol dôkazné bremeno ohľadom podvodného konania a účasti na karuselovom podvode. Mal za to, že závery správcu sú založené na subjektívnych pocitoch a hypotézach bez reálneho preukázania tvrdení správcu dane o údajnom podvodnom správaní. Žalobca zároveň mal za to, že správca dane neodstránil vady konania, pre ktoré bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené. Namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia, nakoľko v ňom absentuje spôsob vysporiadania sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu.
20. Žalobca namietal taktiež dĺžku trvania daňovej kontroly, ktorá v zmysle § 46 ods. 10 zákona č. 563/2009 Z.z. môže trvať maximálne jeden rok, pričom poukázal na nález Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 24/2010. Prerušenie daňovej kontroly považoval za neopodstatnené z dôvodu, že informáciami správca dane už disponoval počas prvej daňovej kontroly u žalobcu. Taktiež žalobca v odvolaní poukázal na fakt, že v zmysle článku 7 Smernice Rady 2011/16/EÚ z 15.2.2011 o administratívnej spolupráci v oblasti daní a zrušení smernice 77/799/EHS a v zmysle ustanovenia § 6 ods. 5 zákona č. 442/2012 o medzinárodnej pomoci a spolupráci pri správe daní je príslušný orgán povinný poskytnúť požadovanú informáciu čo najrýchlejšie, najneskôr do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti. Ak dožiadaný orgán tieto informácie má, je potrebné ich zaslať do dvoch mesiacov. Keďže Finančná správa ČR týmito informáciami disponovala, bola povinná poskytnúť ich v lehote 2 mesiacov, preto prerušenie daňovej kontroly o viac ako rok považoval žalobca za neakceptovateľné.
21. Žalobca uviedol, že dodanie tovaru preukázal dôkazmi, ktoré ani samotný zákon nevyžaduje, aby nimi disponoval a ani samotný správca dane tieto dôkazy nespochybnil. Namietal, že správcovi dane poskytol plnú súčinnosť, pričom tento založil svoje rozhodnutie len na predpokladoch, že žalobca participoval na fiktívnych karuselových obchodoch, pričom neexistuje žiaden relevantný dôkaz preukazujúci porušenie zákona žalobcom. Čo sa týka konštatovania správcu dane, že v reťazci obchodujúcich spoločností sa nachádzajú rizikové subjekty, ktoré so správcom dane nekomunikujú, tento je názoru žalobcu vo vzťahu k daňovému subjektu irelevantný, keďže sa jedná o skutočnosť, ktorú žalobca nedokáže ovplyvniť.
22. Vo vzťahu k výpovedi A. B. uviedol, že tento dôkaz je v daňovom konaní neprípustný, keďže C. odmietol vypovedať pred správcom dane, pričom jeho výpoveď v trestnom konaní nemôže byť použitá ako dôkaz, keďže žalobca nebol v rámci daňového konania s týmito zápisnicami oboznámený, čím mu bola odňatá možnosť konfrontácie so svedkom ako aj možnosť reagovať na tvrdenia uvedené v jeho výpovedi. V súvislosti s uvedenou skutočnosťou poukázal na rozsudok NSSR sp. zn. 6Sžf/28/2011, 6Sžf/32/2012, 6Sžf/33/2012 a 6Sžf/34/2012. Taktiež namietal tú skutočnosť, že správca dane nepreveril skutočnosti, ktoré uviedol C. vo svojej výpovedi, ani v rozhodnutí správca dane neuviedol, z ktorej časti výpovede vychádza.
23. Záverom uviedol, že zákonným dôkazom môže byť iba výsluch vykonaný podľa ustanovenia § 25 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej len Daňového poriadku), preto výsluch svedka B. v trestnom konaní nemožno použiť na účely daňového konania.
24. Čo sa týka iných správcom dane zistených skutočností, žalobca uviedol, že sa zrejme stal obeťou karuselového podvodu, o ktorom však nemal žiadnu vedomosť. Poukázal na rozhodnutie NSSR sp.zn. 3Sžd/1/2010 v zmysle ktorého dôkazné bremeno, že u iného daňového subjektu došlo k podvodnému konania ako aj dokazovanie 2S/27/2018 skutočností, že daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa zúčastňuje na plnení spojenom s daňovým únikom, je na správcovi dane. Obdobne rozsudok Súdneho dvora v spojených veciach C-354/03 (Optigen Ltd), C-355/03 (Fulcrum Electronics Ltd) a C-484/03 (Bond House Systems Ltd).
25. Žalobca zároveň namietal, že správca dane porušil ustanovenie § 46 ods. 5 Daňového poriadku, nakoľko mu neoznámil, že disponuje pochybnosťami týkajúcimi sa správnosti a úplnosti predložených dokladov, teda takýmto konaním znemožnil žalobcovi ovplyvniť výsledok daňovej kontroly.
26. Žalovaný rozhodnutím č. 100417219/2018 zo dňa 20.2.2018 potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Prešov. V odôvodnení predmetného rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca dňa 31.10.2015 zmenil sídlo spoločnosti na adresu Petrovany, preto bol predmetný spis po zrušení prvého rozhodnutia správcu dane - Daňového úradu Košice zo dňa 13.10.2015 vrátený na miestne príslušný Daňový úrad Prešov.
27. Odvolací orgán v predmetnom rozhodnutí konštatoval, že zo spisového materiálu vyplýva, že k dodaniu tovarov podľa § 8 ods. 1 zákona o DPH od dodávateľa Export Timber Group, s.r.o. nedošlo, išlo len o formálne vystavenie faktúr zo strany dodávateľa. Na základe uvedeného nevznikla žalobcovi daňová povinnosť podľa §19 ods. 1 zákona o DPH, a preto žalobcovi nevzniklo ani právo na odpočítanie dane podľa § 49 zákona o DPH. Keďže žalovaný nemal za preukázané dodanie tovaru, nedošlo ani k poskytnutiu služieb vo forme prepravy tovaru. Na základe uvedeného považoval žalovaný námietky žalobcu spočívajúce v neunesení dôkazného bremena za neopodstatnené.
28. Čo sa týka dôkazu - výsluch svedka B. v trestnom konaní, žalovaný uviedol, že tieto výsluchy boli vykonané podľa Trestného poriadku, a teda v súlade so zákonom, preto ich správca dane mohol v daňovom konaní použiť. Čo sa týka námietky, že žalobcovi bolo odňaté právo konfrontovať svedka, žalovaný uviedol, že nakoľko bol žalobca obžalovaným v predmetnej veci, jeho zástupca sa výsluchu zúčastnil a teda mohol klásť svedkovi otázky.
29. K čestnému vyhláseniu p. E. žalovaný uviedol, že na predmetný dôkaz neprihliadol nie z dôvodu, že táto nebola štatutárnym orgánom ale z dôvodu, že nemohla potvrdiť výšku záväzkov spoločnosti P.B.O.Delta, a.s. ku dňu 26.2.2012, keďže jej funkcia v spoločnosti zanikla ku dňu 5.10.2011.
30. K dĺžke kontroly žalovaný uviedol, že daňová kontrola začala dňa 7.12.2012, rozhodnutím č. 9812401/5/4563902/2013/Baj zo dňa 9.10.2013, bola prerušená od 15.10.2013 do dňa získania skutočností z medzinárodnej výmeny informácií, teda do dňa 11.11.2014, kedy pominuli dôvody prerušenia daňovej kontroly. Správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 27.12.2014, teda v zákonnom stanovenej ročnej lehote.
31. Čo sa týka námietky, že česká finančná správa neposkytla informácie v zákonnom stanovenej lehote 2 mesiacov, žalovaný uviedol, že táto skutočnosť nemôže byť pripísaná na ťarchu žalovaného, a preto uvedenú námietku žalobcu považoval za neopodstatnenú. Taktiež nesúhlasil s tvrdením, že prerušenie je časovo ohraničené maximálnou dĺžkou lehôt stanovených v smernici.
32. Čo sa týka námietky, že správca dane založil svoje rozhodnutie na jedinom dôkaze a to výpovedi svedka B., žalovaný uviedol, že správa dane zhromaždil množstvo dôkazov, ktoré podrobne popísal v rozhodnutí a ktoré sú poprepájané vzájomne logickými súvislosťami.
33. Čo sa týka rozloženia dôkaznej povinnosti v daňovom konaní, žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno primárne zaťažuje daňový subjekt, ktorý si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, preto práve tento subjekt je povinný preukázať, že nárok si uplatňuje za splnenia zákonnom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži len na následnú verifikáciu. Ak daňový subjekt tvrdené skutočností nepreukáže, nemôže byť nárok uznaný ako oprávnený. Žalovaný v predmetnom prípade mal za to, že žalobca nepreukázal reálny obsah predložených faktúr vystavených dodávateľom Export Timber Group, s.r.o. a následne aj faktúr od prepravcu EMAS-SK, s.r.o.. Ani existencia určitého množstva tovaru v sklade spoločnosti OPAL BUILDING, spol. s r.o. nemala vplyv na uvedený záver žalovaného.
34. Žalovaný záverom uviedol, že čo sa týka rozhodnutí Súdneho dvora EÚ uvedeným v odvolaní žalobcu, uvedené nemožno aplikovať v predmetnom prípade, nakoľko v tomto prípade nebolo preukázané reálne dodanie tovaru, čo predmetné rozhodnutia vyžadujú.
II.
Súdne konanie
35. Voči rozhodnutiu žalovaného podal žalobca dňa 27.03.2018 v zákonom stanovenej lehote správnu žalobu, v ktorej navrhoval zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie a v žalobných bodoch namietal nedodržanie zákonnej dĺžky daňovej kontroly, nezákonnú zmenu miestnej príslušnosti správcu dane, neprerušenie daňového konania do právoplatného skončenia trestného konania, neprihliadanie na čestné prehlásenie pani E. a opomenutie vykonania jej výsluchu, nezákonnosť dôkazu - zápisnice o výsluchu A. B. z trestného konania.
36. Žalobca namietal podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane spočívajúce v nedodržaní zákonnej dĺžky daňovej kontroly a uviedol, že táto začala 7.12.2012 a bola ukončená 30.12.2014, teda po viac ako dvoch rokoch. Na základe uvedeného považoval protokol o daňovej kontrole za nezákonne získaný dôkaz, ktorý nemožno použiť v daňovom konaní. Prerušenie daňovej kontroly od 15.10.2013 do 11.11.2014 žalobca považoval za neakceptovateľné, nakoľko informácie, ktoré správca dane požadoval od Finančnej správy ČR boli preverované už v rokoch 2011/2012, kedy bola vykonávaná prvá daňová kontrola, teda postačovala nahliadnuť do uvedeného spisu. Na základe uvedeného žalobca vyhodnotil prerušenie konania za nadbytočné, v dôsledku čoho tento úkon nemohol spôsobiť právne následky uvedené v ustanovení § 46 ods. 10 v spojení s § 61 ods. 5 Daňového poriadku, teda spočívanie lehoty na vykonanie daňovej kontroly, teda protokol z daňovej kontroly je nevyhnutné považovať za nezákonný dôkaz.
37. Žalobca namietal nezákonnú zmenu miestnej príslušnosti správcu dane, k čomu viedol, že prvostupňové rozhodnutie vydal orgán, ktorý nebol zo zákona oprávnený, keďže prvé rozhodnutie vo veci bolo vydané Daňovým úradom Košice a po zrušení tohto rozhodnutia žalovaným vo veci následne konal a rozhodoval Daňový úrad Prešov, pričom žalobcovi neboli oznámené dôvody zmeny miestnej príslušnosti, ani nebol oboznámený o delegovaní miestnej príslušnosti podľa §8 Daňového poriadku. V súvislosti s uvedeným namietal, že daňové konanie je ovládané zásadou perpetuatio fori, teda určenie miestnej príslušnosti trvá od začatia konania do skončenia konania, bez ohľadu na zmenu podmienok miestnej príslušnosti.
38. Žalobca namietal porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane spočívajúce v tom, že správca dane neprerušil daňové konanie do právoplatného skončenia trestného konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 8T/25/2016, v ktorom sú riešené obdobné skutkové otázky ako v daňovom konaní hoci podľa žalobcu tým bol naplnený dôvod na prerušenie z dôvodu riešenia predbežných otázok v tomto trestnom konaní. Podľa žalobcu ak v daňovom konaní dospel správca dane k záveru o podvodnom daňovom konaní žalobcu, ktoré je skutkovo a právne totožné s daňovým trestným činom, nemohol si v otázke o fiktívnosti zdaniteľných obchodov urobiť vlastný úsudok, ale mal daňové konanie prerušiť a vyčkať na rozhodnutie trestné súdu, ktorým bol viazaný.
39. Žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a hodnotenia dôkazov okrem iných pre neprihliadanie na čestné prehlásenie p. E. konateľky P.B.O Delta a.s. so sídlom v Českej republike, odberateľa dubových podláh od žalobcu a nevykonanie dôkazu jej výsluchom.
40. Žalobca namietal, že správne orgány založili svoje rozhodnutie na jedinom dôkaze a to zápisnici o výsluchu A. B. z trestného konania, ktorý však nie je možné použiť ako zákonný dôkaz v daňovom konaní, čím žalobcovi bolo odňaté právo klásť svedkovi otázky. Naviac žalobca namietal, že ho správca dane s týmto dôkazom ani neoboznámil, teda nemal možnosť sa k nemu vyjadriť. (nález Ústavného súdu ČR sp. zn. II.ÚS 232/02 z 29.10.2002, rozsudok NSSR sp. zn. 2Sžf/86/2013 z 15.4.2015). Zároveň však spochybnil aj obsah uvedenej výpovede, nakoľko svedka B. považoval za nedôveryhodnú osobu, nakoľko v inom daňovom konaní potvrdil dodanie tovaru a následne v trestnom konaní to poprel. Zároveň poukázal na fakt, že uvedená výpoveď v predmetnom daňovom konaní bola vyhodnotená v neprospech žalobcu, kým v samotnom trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 8T/25/16 bol žalobca spod obžaloby oslobodený na tom skutkovom základe, že žalobca sa nedopustil fiktívnych zdaniteľných obchodov.
41. Žalobca tiež namietal nesprávne hodnotenie dôkazov zo strany správcu dane v rozpore so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď dôkazy nevyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a nevysporiadal sa s dôkazmi svedčiacimi v prospech žalobcu. Podľa žalobcu skutkový stav, ktorý vzal
správca dane a žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom. Žalobca tiež namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nedostatočné odôvodnenie.
42. Žalobca namietal nesprávne a neodôvodnené závery správcu dane o nereálnosti obchodov, z ktorých si uplatnil odpočet dane a nesprávne vyhodnotenie rozsahu dôkazného bremena žalobcu v tomto smere. V tejto súvislosti žalobca namietal aj opomenutie jeho oboznámenia s pochybnosťami správcu dane v zmysle § 45 ods. 6 daňového poriadku. A vo vzťahu k tejto námietke uviedol nasledovnú argumentáciu.
43. Žalobca v bode 54 – 56 žaloby zhrnul ním predložené doklady a dôkazy preukazujúce jeho nárok na odpočet dane (dodávateľské a odberateľské faktúry, zmluvy, doklady CMR, záznamy o prevádzke motorového vozidla, doklady o platení mýtneho, osvedčenia o evidencii vozidiel, potvrdenie o čerpaní PHM, potvrdenie o prijatí platby od NDS, kópia čestného prehlásenia zástupcu P.B.O.Deltra a. s. o dodaní tovaru, fotodokumentácia tovaru na sklade, reálne existujúci tovar predložený pri miestnom zisťovaní, zápisnice z daňových konaní preukazujúcich oprávnenosť nároku daňového subjektu a ďalšie účtovné dokumenty) a zdôraznil, že aj pri miestnom zisťovaní bola zistená časť dovtedy nepredaného tovaru a tiež, že svedkovia potvrdili prepravu tovaru od žalobcu spoločnosti P.B.O. Delta a. s. a popísali priebeh prepravy od naloženia až po vyloženie prepravovaného tovaru. Žalobca uviedol, že z jeho strany boli predložené správcovi dane pri daňovej kontrole doklady v maximálnom rozsahu na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane a zdôraznil, že ním predložené doklady a dôkazy boli podľa jeho názoru na daňové účely postačujúce na preukázanie skutočného dodania tovaru, pretože ide o štandardné doklady, pri ktorých je rozumné predpokladať, že ich daňový subjekt bude uchovávať (aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2010 z 19.08.2010). / body 58 a 59 žaloby/
44. Ďalej uviedol, že ak správca dane zákonným procesným spôsobom neoznámil daňovému subjektu, že doklady nie sú úplné a nevyužil inštitút tzv. vytýkacieho konania, daňový subjekt mohol oprávnene prijať záver, že správca dane nemal žiadne pochybnosti. Preto žalobca o tom, že dodanie tovaru (uskutočnenie zdaniteľného obchodu) bolo správcom dane spochybnené sa dozvedel prvýkrát až z protokolu o daňovej kontrole, čím bol výsledok daňovej kontroly pre žalobcu prekvapivý. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na znenie ustanovenia § 45 ods. 6 Daňového poriadku, a opätovne zdôraznil, že v zmysle citovaného ustanovenia mu žiadne pochybnosti zo strany správcu dane v priebehu daňovej kontroly neboli oznámené pričom on sám v priebehu celého daňového konania poskytol správcovi dane plnú súčinnosť a vyvinul maximálne úsilie vedúce k preukázaniu rozhodujúcich skutočností. /body 58 a 59 žaloby/
45. Žalobca nakoniec namietal, že ak správca dane mal za to, že došlo ku karuselovému podvodu, v súlade s judikatúrou najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdneho dvora EU prenesené dôkazné bremeno v tomto smere znášal samotný správca vrátane preukázania vedomosti žalobcu o účasti na daňovom podvode, ktoré však správca dane vykonanými dôkazmi neuniesol. Dodal, že ak správca dane a žalovaný uviedli, že nadobudli podozrenie, že preprava tovaru bola iba fiktívna, iba podozrenie pre takýto záver nepostačuje, nakoľko v daňovom konaní musí byť jednoznačne preukázané, že išlo o podvod, a to v súlade so zásadou in dubio mitius. Žalobca namietal nesprávne posúdenie a rozloženie dôkazného bremena a nepreukázanie podvodného konania a uviedol, že správca dane napriek tomu, že žalobca sa zrejme stal obeťou karuselového podvodu, o ktorom nemal žiadnu vedomosť, nezisťoval vedomosť žalobcu o existencii podvodného konania, iba jej existenciu konštatoval bez akýchkoľvek dôkazov. Poznamenal, že práve pri karuselových podvodoch existujú v obchodných vzťahoch aj nezainteresované daňové subjekty, ktoré sa nepodieľajú na daňových podvodoch, preto bolo povinnosťou správcu dane, ak dospel k záveru o existencii karuselového podvodu, skúmať vedomosť žalobcu o takomto vzťahu.
46. Tiež uviedol, že kým v prípade vzniku práva na odpočítanie dane zaťažuje dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku zásadne daňový subjekt, ktorý si uvedené právo uplatnil, v prípade preukazovania účasti na daňovom podvode je dôkazné bremeno len na správcovi dane. Preto je daňový subjekt už v dostatočnom časovom predstihu oprávnený vedieť, na akom skutkovom základe má znášať dôkazné bremeno (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo 17.10.2017).
47. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril podaním zo dňa 11.7.2018, v ktorom uviedol, že žalobca sa domáha zrušenia napadnutých rozhodnutí z tých istých dôvodov, ktoré uviedol v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane č. 101960483/2017 zo dňa 13.9.2017 a s ktorými sa žalovaný vysporiadal v rozhodnutí č. 100417219/2018 zo dňa 20.2.2018. Navyše namieta len nezákonnú zmenu miestnej príslušnosti a oslobodenie G. C. spod obžaloby v trestnom konaní vedenom pre Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 8T/25/2016, a teda mal za to, že žalovaný mal postupovať podľa § 61 ods. 1 písm. a) v spojení s §22 Daňového poriadku a mal daňové konanie prerušiť. K nezákonnej zmene miestnej príslušnosti žalovaný uviedol, že podľa § 68 ods. 1 Daňového poriadku účinného do 31.12.2017, v prípade, ak bolo rozhodnutie správcu dane zrušené a vec bola vrátená po odvolacom konaní na ďalšie konanie, pričom došlo k zmene príslušnosti na iného správcu dane, ďalšie konanie mal vykonať príslušný správca dane. K zmene predmetného ustanovenia došlo až po 1.1.2018, keď zákonom č. 267/2017 bol zmenený Daňový poriadok a do ustanovenia § 68 ods. 1 bola doplnená veta: „Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené." Čo sa týka rozhodnutia v trestnom konaní, toto bolo napadnuté odvolaním prokurátora, a teda uvedený rozsudok nie je právoplatný. Zároveň však žalovaný uviedol, že trestné konanie a daňové konanie sú dve samostatné konania, pričom daňové konanie nie je závislé na výsledkoch trestného konania. V trestnom konaní sa totiž nerieši predbežná otázka daňového konania, ale ide o dva charakterom odlišné druhy konania. Žalovaný mal za to, že ak by v trestnom konaní nebola preukázaná vina konateľa žalobcu, nemalo by to žiaden vplyv na posúdenie skutočnosti rozhodujúcej v daňovom konaní, a to, či žalobca splnil podmienky na priznanie odpočítania dane za zdaňovacie obdobie marec 2011. Čo sa týka dĺžky daňovej kontroly, k uvedenému žalovaný uviedol, že táto bola v súlade so zákonom. Za dôvod pre ktorý došlo k neuznaniu odpočítania dane označil žalovaný skutočnosť, že spoločnosť Export Timber Group, s.r.o. nedodala tovar žalobcovi, v dôsledku čoho jej nevznikla povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, a teda žalobcovi nevzniklo právo si ju odpočítať. Žalovaný uviedol, že so všetkými námietkami žalobcu sa vysporiadal v napadnutom odvolaní, preto správnu žalobu považoval za neopodstatnenú.
48. Žalobca v replike zo dňa 14.8.2018 uviedol, že žalovaný sa vyjadril iba k dvom otázkam a to k miestnej príslušnosti a vzťahu daňového konania s trestným konaním, pričom v ostatnom len poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Žalobca zotrval na svojej námietke týkajúcej sa založenia miestnej príslušnosti a jej trvania do skončenia daňového konania. Uviedol, že k zmene miestnej príslušnosti mohlo dôjsť aj pred účinnosťou novely Daňového poriadku od 1.1.2018 len podľa ustanovenia § 8 Daňového poriadku. Taktiež žalobca nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, že daňové a trestné konania sú nezávislé konania, pričom uvedený názor podľa neho spochybňuje § 22 Daňového poriadku, ktorý upravuje vzájomnú prepojenosť týchto konaní. Poukázal na skutočnosť, že predmetom oboch konaní bolo zistenie, či reálne došlo k uskutočneniu zdaniteľných obchodov, alebo išlo len o predstierané obchody s cieľom vytvoriť podmienky vzniku nároku na uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu DPH žalobcom. Na základe uvedeného ide o posudzovanie tej istej skutkovej situácie len z pohľadu dvoch právnych odvetví, preto skutočnosť, že sa skutok stal predmetom trestného konania predstavuje predbežnú otázku v daňovom konaní a je dôvodom na prerušenie daňového konania.
49. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 2S/27/2018-130 z 23.05.2019 (ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie). Na základe kasačnej sťažnosti žalovaného Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 8Sžfk/83/2020 zo dňa 31.05.2022 zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Kasačný súd vo svojom rozsudku nesúhlasil s dôvodmi zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré namietal žalovaný v kasačnej sťažnosti, teda s vyhodnotením troch námietok žalobcu zo strany krajského súdu ako dôvodných pre zrušenie napadnutého rozhodnutia (1/ námietka miestnej príslušnosti správcu dane, 2/ námietka neprerušenia daňového konania do skončenia trestného konania a 3/ námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu pre nevykonanie dôkazu – výsluchu pani E., konateľky odberateľa žalobcu). Zároveň kasačný súd uzavrel, že úlohou krajského súdu po vrátení veci bude posúdiť dôvodnosť správnej žaloby vo vzťahu k zostávajúcim žalobným bodom (námietkam žalobcu), ktorých posúdenie prirodzene nebolo a nemohlo byť predmetom kasačného konania vymedzeného kasačnou sťažnosťou žalovaného. V tejto súvislosti osobitne upriamil pozornosť na potrebu vysporiadania sa so žalobným bodom (námietkou) prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, vo vzťahu ku ktorému krajský súd opomenul zaujať akékoľvek stanovisko vo svojom rozsudku z 23.05.2019.
III.
Relevantná právna úprava
50. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej „SSP“) správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
51. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
52. Podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
53. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP ak správny súd zrušuje napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného, v závislosti od okolností môže na návrh žalobcu súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo.
54. Podľa § 191 ods. 4 SSP ak správny súd zrušuje rozhodnutie alebo opatrenie, podľa okolností môže aj bez návrhu súčasne vysloviť, že vec sa vracia na ďalšie konanie žalovanému, prípadne orgánu verejnej správy podľa odseku 3. Ak správny súd zruší rozhodnutie alebo opatrenie, lehota na vydanie rozhodnutia alebo opatrenia v ďalšom konaní začne orgánu verejnej správy plynúť až po doručení všetkých administratívnych spisov pripojených k prejednávanej veci.
55. Podľa § 191 ods. 6 SSP právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu.
56. Podľa § 140 SSP vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.
57. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby.
58. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník.
59. Podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
60. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
61. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. (ďalej len „Daňový poriadok), pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
62. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
63. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
64. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
65. Podľa § 22 ods. 1, 2 Daňového poriadku ak sa pri správe daní vyskytne otázka, o ktorej už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný; inak si môže správca dane o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať inému príslušnému orgánu podnet na začatie konania. Správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo o osobnom stave fyzickej osoby.
66. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
67. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
68. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal.
69. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
IV.
Posúdenie veci správnym súdom
70. S účinnosťou ku dňu 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach. V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“).
71. Správny súd v Košiciach preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného podľa § 177 ods. 1 SSP v medziach žalobných bodov (§ 134 ods. 1 a § 183 SSP) a po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) v zákonom stanovenej lehote (§ 181 ods. 1 SSP), bez nariadenia pojednávania, dospel k záveru, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, bolo potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP a vec vrátiť žalovanému podľa § 191 ods. 4 veta prvá SSP na ďalšie konanie.
72. Správny súd po oboznámení sa s ostatnou rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Prešove a kasačného súdu vo veciach žalobcu uvádza, že žalobca sa štyrmi samostatnými žalobami s obdobnou žalobnou argumentáciou domáhal preskúmania štyroch samostatných rozhodnutí Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“ alebo „žalovaný“) s obdobnými skutkovými a právnymi závermi týkajúcich sa oprávnenosti odpočtu dane z pridanej hodnoty z dodávok dubovej podlahy žalobcovi od dodávateľa Export Timber Group, s.r.o. v štyroch kontrolovaných zdaňovacích obdobiach január – apríl 2011.
73. Konkrétne predmetom daňových kontrol vykonaných u žalobcu Daňovým úradom Košice (ďalej aj „správca dane“) boli nasledovné faktúry od označeného dodávateľa: za zdaňovacie obdobie marec 2011 faktúra č. 110020 zo dňa 18.03.2011 na sumu 149 999,83 €, z toho DPH vo výške 24 999,97 €, predmetom ktorej bolo dodanie dubovej podlahy v množstve 2 155,17 m2, za zdaňovacie obdobie február 2011 faktúra č. 110011 zo dňa 08.02.2011 na sumu 168 999,94 €, z toho DPH vo výške 28 166,66 €, predmetom ktorej bolo dodanie dubovej podlahy v množstve 2 428,16 m2, za zdaňovacie obdobie január 2011 faktúra č. 110001 zo dňa 03.01.2011 na sumu 154 399,42 eur, z toho DPH vo výške 25 733,24 eur, predmetom ktorej bolo dodanie dubovej podlahy v množstve 2 218 m2 a za zdaňovacie obdobie apríl 2011 faktúra č. 110028 zo dňa 30.04.2011 na sumu 22 596 eur, z toho DPH vo výške 3 766 eur, predmetom ktorej bolo dodanie dubovej podlahy v množstve 538 m2.
74. Všetky označené faktúry správca dane posudzoval v kontexte s faktúrami od vyššie uvedeného dodávateľa za dodávku tovaru aj v ďalších zdaňovacích obdobiach, a to aj v nadväznosti na uplatnenie oslobodenia od dane za následné dodanie vyššie uvedeného tovaru zo strany žalobcu spoločnosti P.B.O. Delta a. s., Doudlebská 1046/8, Praha v zdaňovacích obdobiach marec 2011, máj 2011 a december 2011.
75. Každé zdaňovacie obdobie január – apríl 2011 bolo predmetom samostatnej daňovej kontroly, konkrétne: kontrola zdaňovacieho obdobia marec 2011 sa začala bez písomného oznámenia dňa 07.12.2012 a ukončená bola dňa 27.12.2014 doručením protokolu č. 9812401/5/5329269/2014/Baj z 05.12.2014, kontrola zdaňovacieho obdobia február 2011 sa začala bez písomného oznámenia dňa 07.12.2012 a ukončená bola dňa 27.12.2014 doručením protokolu č. 9812401/5323617/2014/ Baj z 05.12.2014, kontrola zdaňovacieho obdobia január 2011 sa začala 07.12.2012 a ukončená bola dňa 27.12.2014 doručením protokolu č. 9812401/5/5324090/2014/Baj z 05.12.2014, a kontrola zdaňovacieho obdobia apríl 2011 sa začala dňa 28.06.2013 na základe Oznámenia o daňovej kontrole zo dňa 05.06.2013 a ukončená bola dňa 27.12.2014 doručením protokolu č. 9812401/5/5324090/2014/ Baj z 05.12.2014.
76. Vo vzťahu ku každému zdaňovaciemu obdobiu január – apríl 2011 bolo po ukončení daňových kontrol vedené samostatné vyrubovacie konanie a štyri konečné rozhodnutia žalovaného vydané v týchto vyrubovacích konaniach sa stali predmetom samostatného súdneho prieskumu, konkrétne: rozhodnutie žalovaného týkajúce sa zdaňovacieho obdobia marec 2021 bolo predmetom prieskumu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2S/27/2018 a rozsudok krajského súdu z 23.05.2019 (ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného) bol zrušený rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020 zo dňa 31.05.2022, t. č. je vec vedená správnym súdom v senáte 4S pod sp. zn. PO-1S/58/2022, rozhodnutie žalovaného týkajúce sa zdaňovacieho obdobia február 2021 bolo predmetom prieskumu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2S/26/2018 a rozsudok krajského súdu z 23.05.2019 (ktorým bolo zrušené rozhodnutie žalovaného) bol zrušený rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 2Sžfk/17/2020 zo dňa 22.07.2022 s odkazom na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020 zo dňa 31.05.2022, t. č. je vec vedená správnym súdom v senáte 3S pod sp. zn. PO-1S/60/2022, rozhodnutie žalovaného týkajúce sa zdaňovacieho obdobia január 2021 bolo predmetom prieskumu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5S/27/2018 a rozsudok krajského súdu 30.10.2019 (ktorým bola zamietnutá žaloba) bol zrušený rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/12/2020 zo dňa 01.07.2022 s odkazom na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020 zo dňa 31.05.2022, t. č. je vec vedená správnym súdom v senáte 5S pod sp. zn. PO-6S/59/2022 a rozhodnutie žalovaného týkajúce sa zdaňovacieho obdobia apríl 2021 bolo predmetom prieskumu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5S/28/2018 a rozsudok krajského súdu 10.09.2019 (ktorým bola zamietnutá žaloba) bol zrušený rozsudkom kasačného súdu sp. zn. 5Sžfk/12/2020 zo dňa 26.08.2022 s odkazom na odôvodnenie rozsudku kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/12/2020 zo dňa 01.07.2022, t. č. je vec vedená správnym súdom v senáte 6S pod sp. zn. PO-5S/4/2022.
77. Kasačný súd v označených štyroch konaniach posúdením záverov krajského súdu v podstate zaujal meritórne závery k dôvodnosti tých žalobných bodov – námietok žalobcu, ktoré posudzoval krajský súd a ktorých posúdenie žalobca alebo žalovaný v podaných kasačných sťažnostiach namietali. Správny súd pripomína, že vo všetkých štyroch žalobách boli žalobcom vznesené obdobné žalobné body (námietky). Zároveň kasačný súd vo všetkých štyroch konaniach vytkol preskúmavaným rozhodnutiam krajského súdu nevysporiadanie sa – neposúdenie žalobného bodu (námietky) prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku.
78. Preto pokiaľ ide o žalobné námietky, ku ktorým zaujal meritórne stanovisko kasačný súd, tieto vyhodnotil správny súd v intenciách záverov vyslovených kasačným súdom vo všetkých štyroch vyššie označených konaniach (vrátane predmetného konania) ako nedôvodné a v tejto súvislosti v zmysle § 140 SSP odkazuje na podrobné dôvody v rozsudkoch kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020 zo dňa 31.05.2022 a sp. zn. 3Sžfk/12/2020 zo dňa 01.07.2022 a uvádza ich podstatný obsah.
79. A pokiaľ ide o žalobnú námietku rozsahu a prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na žalobcu, teda či bol žalobca riadne oboznámený s konkrétnymi pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 Daňového poriadku, túto správny súd posúdil a dospel k záveru o jej dôvodnosti.
K námietke nezákonnej dĺžky daňovej kontroly
80. Námietku žalobcu spočívajúcu v dĺžke trvania daňovej kontroly vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú, nakoľko z administratívneho spisu mal za preukázané, že daňová kontrola začala dňa 7.12.2012, pričom rozhodnutím č. 9812401/5/4563902/2013/BAJ z 9.10.2013 bola prerušená od 15.10.2014 do dňa získania skutočností z medzinárodnej výmeny informácií rozhodujúcich pre správne určenie dane, pričom k ich získaniu došlo dňa 11.11.2014, v dôsledku čoho správca dane pokračoval v daňovej kontrole a k jej ukončeniu došlo dňa 27.12.2014. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane požiadal na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií príslušné maďarské orgány o informácie týkajúce sa obchodov medzi dodávateľom- spoločnosťou OMEGA HUA BT a odberateľom- žalobcom, týkajúce sa obchodov s platinou a drevenými podlahami v rozhodnom období november 2010 až júl 2011. Následne sa v administratívnom spise nachádza urgencia o doručenie odpovede a odpoveď maďarských orgánov. Čo sa týka žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií s Českou republikou v administratívnom spise sa nachádza odpoveď na žiadosť o výmenu informácií z 14.1.2014, reklamácia odpovede zo dňa 30.1.2014, doplnenie odpovede na žiadosť č.9812401/5/4562594/13/Baj, urgencia č. 2 k zaslanej reklamácií zo dňa 30.1.2014, urgencia na reklamáciu z 17.6.2014. V zmysle predmetnej reklamácie odpovede správca dane žiadal od príslušných orgánov v Českej republike informácie, či spoločnosť Mikustav s.r.o. a Eurodíly s.r.o. nakúpili tovar- dubové podlahy od spoločnosti P.B.O. Delta, a.s. a zároveň žiadal o výpisy z mýtnych transakcií.
81. Správny súd poukazuje na to, že zákonom stanovená lehota jedného roka na vykonanie daňovej kontroly je lehotou zákonnou (maximálnou) a je pre správcu dane vykonávajúceho daňovú kontrolu záväzným limitom determinujúcim zákonnosť uskutočňovanej daňovej kontroly. Uvedenú lehotu nemožno porovnávať so stanovenými lehotami na rozhodnutie. Daňová kontrola ako proces smerujúci k obstaraniu dôkazného prostriedku (protokolu), ktorý nie je procesom meritórneho rozhodovania o daňovej povinnosti daňového subjektu, totiž predstavuje závažný a intenzívny zásah do individuálnej právom chránenej sféry daňového subjektu zo strany orgánu daňovej správy, čo celkom jednoznačne vyplýva z charakteru povinností kontrolovaného daňového subjektu počas daňovej kontroly. Cieľ daňovej kontroly tak nie je možné dosahovať na úkor práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Aj v daňovom konaní sa uplatňuje požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu dane smerujúcich voči daňovým subjektom (§ 2 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov) (III. ÚS 24/2010).
82. Správny súd uvádza, že úvaha správcu dane o tom, či je prerušenie daňovej kontroly opodstatnené nie je neobmedzená. Jednoznačným a pre správcu záväzným motívom pri úvahách o ďalšom procesnom postupe musí byť zásada proporcionality. Správca dane je povinný dôsledne posúdiť a zdôvodniť, či existujú také dôvody, pre ktoré je nutné daňovú kontrolu prerušiť, čo je významné nielen pre rozhodnutie vo veci, v rámci ktorej daňová kontrola prebieha, ale aj pre samotný priebeh, efektivitu a účelnosť daňovej kontroly.
83. Ak žalobca namieta nezákonné prerušenie daňovej kontroly (neefektívne, nadbytočné), ako aj nezákonnú dĺžku daňovej kontroly, bude úlohou súdu, z hľadiska kvality zákonnosti posúdiť, či v posudzovanej veci bol naplnený zákonný dôvod na prerušenie daňovej kontroly. Takýto postup je v súlade s názorom vysloveným Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. III. ÚS 726/2016 z 25.10.2016.
84. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že prerušenie daňovej kontroly musí byť v súlade so zákonom, musí byť účelné a nevyhnutné na preukázanie takých skutočností, ktoré správcovi dane nie sú známe a ktoré majú vplyv na zistenie potrebných skutočností, za účelom ktorých je daňová kontrola vykonávaná. Správny súd považoval teda za potrebné skúmať opodstatnenosť a účelnosť prerušenia daňovej kontroly v prejednávanej veci. Po preskúmaní rozhodnutí správnych orgánov z tohto pohľadu dospel správny súd k záveru, že správca dane sa žiadosťou o medzinárodnú výmenu informácií domáhal od príslušných orgánov v zahraničí informácií týkajúcich sa dodávateľsko-odberateľských vzťahov medzi žalobcom a jeho dodávateľom- spoločnosťou OMEGA HUA BT v Maďarskej republike ako aj informácií ohľadom existencie ďalších obchodných vzťahov medzi odberateľom žalobcu spoločnosťou P.B.O. Delta a.s. a údajnými odberateľmi dubovej podlahy spoločnosťami Mikustav s.r.o. a Eurodíly s.r.o., pričom uvedenými informáciami nedisponoval a zároveň tieto by preukázali skutočnosti týkajúce sa dodania tovaru žalobcovi a jeho ďalšieho obchodovania až k samotnému konečnému užívateľovi. Na základe uvedeného má správny súd za preukázané, že prerušenie daňovej kontroly je nevyhnutné považovať za účelné a teda v súlade so zákonom. Zároveň správny súd dodáva, že vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 30. septembra 2021 vo veci Hydina SK,C-186/20, prekročenie lehoty stanovej v európskych predpisoch na poskytnutie informácií v rámci medzinárodnej výmeny informácií nemá bez ďalšieho vplyv na trvanie prerušenia daňovej kontroly podľa slovenského práva. [viď bod 79. a 80. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/12/2020]
K námietke miestnej príslušnosti správcu dane
85. Podľa § 68 ods.1, druhá veta Daňového poriadku, účinného v čase vydania rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo pôvodné rozhodnutie správcu dane – Daňového úradu Košice zrušené, vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu. V § 7 ods. 1 Daňového poriadku účinného vo vyššie uvedenom období je upravená miestna príslušnosť správcu dane tak, že táto sa riadi, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, u fyzickej osoby miestom jej trvalého pobytu a u právnickej osoby jej sídlom. V uvedenom prípade daňovú kontrolu vykonal Daňový úrad Košice, príslušný podľa sídla žalobcu, ktorý zároveň vydal prvé rozhodnutie vo vyrubovacom konaní zo dňa 13.10.2015 a potom ako toto jeho rozhodnutie bolo žalovaným zrušené a vec mu vrátená na ďalšie konanie predmetný spis postúpil Daňovému úradu Prešov podľa § 74 ods.4 Daňového poriadku z dôvodu, že žalobca k 31.10.2015 zmenil svoje sídlo na nové sídlo v obvode tohto daňového úradu. Správny súd uzatvára, že miestne príslušným orgánom na vydanie rozhodnutia vo vyrubovacom konaní bol Daňový úrad Košice, nakoľko zmena sídla kontrolovaného daňového subjektu počas vyrubovacieho konania nemá vplyv na zmenu miestnej príslušnosti správcu dane, keďže vyrubovacie konanie má vykonať správca dane, ktorý vykonal daňovú kontrolu. Daňový poriadok na žiadnom inom mieste neustanovuje možnosť postúpiť vec v rámci vyrubovacieho konania na iného správcu pri zmene sídla kontrolovaného subjektu. Uvedené postúpenie umožňoval zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v ustanovení § 3 ods. 12, avšak Daňový poriadok neobsahuje obdobné ustanovenie. Na uvedenom nemení nič ani to, že až novelou č. 267/2017 Z. z. bolo do ustanovenia § 68 ods. 1 Daňového poriadku doplnené, že ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, keďže uvedené je nevyhnutné považovať za precizovanie uvedeného pravidla a to práve za účelom predchádzania postupu správcu dane, ktorým by postúpil vyrubovacie konanie inému správcovi dane práve z dôvodu zmeny sídla daňového subjektu. Napriek tomu, že v danom prípade prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo potvrdené napadnutým rozhodnutím žalovaného vydal miestne nepríslušný správca dane, „táto vada sama osebe nezakladá nezákonnosť prvostupňového rozhodnutia, na ktoré napadnuté rozhodnutie žalovaného nadväzuje, nakoľko sa nejedná o nulitné rozhodnutie, nakoľko sa nejedná o militné rozhodnutie. Daňový poriadok v ustanovení § 64 ods. 2 určuje, ktoré rozhodnutie sa považuje za nulitné, pričom skutočnosť, že rozhodnutie vydal orgán (s výnimkou, ak je správcom dane obec) na to miestne nepríslušný nulitu nezakladá. Nulitným (ničotným) rozhodnutím vo vzťahu k
príslušnosti je rozhodnutie, ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný a ak ide o správcu dane, ktorým je obec, tak sa za nulitné rozhodnutie považuje rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný. (…) V danom prípade. vzhľadom na čas, ktorý už uplynul od skončenia daňovej kontroly (...), je skutočne už nehospodárne, aby vyrubovacie konanie vykonal a rozhodnutie vydal správca dane, ktorý uskutočnil daňovú kontrolu, teda daňový úrad Košice. S poukazom na uvedené, skutočnosť, že prvostupňové rozhodnutie vydal miestne nepríslušný správca dane nie je sama o sebe dôvodom jeho nezákonnosti a teda dôvodom na jeho zrušenie.“ [viď body 74. - 76. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020]
K námietke neprerušenia daňového konania do ukončenia trestného konania
86. Pokiaľ žalobca namietal, že vedenie trestného konania na Okresnom súde Košice I voči konateľovi spoločnosti žalobcu za trestný čin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1, 3 Trestného zákona na skutkovom základe, ktoré priamo súvisia so skutkovými otázkami riešeným v predmetnom daňovom konaní zakladalo dôvod na prerušenie daňového konania do skončenia tohto trestného konania z dôvodu riešenia predbežných otázok v tomto trestnom konaní, uvedenú námietku správny súd nevyhodnotil ako dôvodnú. V tejto súvislosti správny súd obdobne ako kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/72/2019 z 25. novembra 2019, ktorého odôvodnenie v citovanej časti je v plnom rozsahu aplikovateľné v danej veci a v ktorom najvyšší súd v bode 19 skonštatoval nasledovné: „Žalobca poukázal na súbežne vedené trestné konanie. Vo vzťahu k tejto námietke sa kasačný súd stotožňuje so závermi krajského súdu, ako aj žalovaného, že ide o samostatné, nezávislé konanie, ktorého vedenie, ako aj výsledok je nezávislý od daňového konania z dôvodu odlišného účelu resp. objektu jednotlivých druhov konania rozdielnej subjektívnej stránky, ktorá má byť v konaniach preukázaná. ako aj iných procesných režimov a s tým spojených rozličných princípov. Nakoľko výsledok daňového konania nie je podmienený výsledkom trestného konania. kasačný súd je presvedčený. že správca dane v tomto prípade postupoval v súlade so zákonom a prebiehajúce trestné konanie nemožno považovať ani za predbežnú otázku v zmysle § 22 daňového poriadku. Týmto ustanovením je upravené, že ak sa vyskytne pri správe daní otázka, ktorá nepatrí do kompetencie správcu dane a už o nej právoplatne rozhodol príslušný orgán. správa dane je týmto viazaný. Ak iný orgán nerozhodol, správca dane si môže o tejto otázke urobiť vlastný úsudok, pričom zákon túto možnosť vylučuje len vo vzťahu k otázkam, či a kým bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo o osobnom stave občana. (…) Cieľom súbežného trestného konania je objasniť podozrenie zo spáchania trestného činu (…), spoľahlivo zistiť páchateľov a uložiť im primeraný trest. Cieľom daňového konania však bolo chrániť finančné záujmy štátu prostredníctvom vyrubenia a výberu dane (…). Už len z takto rozdielneho cieľa jednotlivých konaní vyplýva, že prvostupňový orgán je pri zisťovaní skutkového stavu oprávnený brat' do úvahy odlišné skutočnosti, aké by bral do úvahy orgán príslušný pre trestné konanie. nakoľko je sám schopný vyhodnotiť, ktoré skutkové podklady sú relevantné pre vydanie rozhodnutia. (...)“ S poukazom na uvedené žalobná námietka žalobcu nie je dôvodná, teda nebol daný dôvod na prerušenie daňového konania podľa § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku a správca dane, ani žalovaný nepochybili, keď správca dane daňové konanie neprerušil resp. jeho postup žalovaný odobril. [viď body 77. - 79. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020]
K námietke neprihliadania na čestné prehlásenie pani E. a opomenutie vykonania jej výsluchu
87. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zisteného skutkového stavu veci pre neprihliadanie na čestné prehlásenie p. E. konateľky P.B.O Delta a.s. so sídlom v Českej republike, odberateľa dubových podláh od žalobcu a nevykonanie dôkazu jej výsluchom, správny súd predmetnú námietku nevyhodnotil ako dôvodnú, nakoľko „Správca dane v časti D/prvostupňového rozhodnutia objasnil dôvody, pre ktoré nepovažoval za potrebné vypočuť Evu Svozilovú. Konkrétne uviedol, že na základe MVI Finančná správa Českej republiky nepotvrdila intrakomunitárne nadobudnutie tovaru a už odpoveďou v roku 2012 oznámila správcovi dane, že vzhľadom na nekontaktnosť spoločnosti nevykonala daňovú kontrolu dodajúc, že v odpovedi na žiadosť o MVI v roku 2014 sa uvádza, že spoločnosť' P.B.O. Delta. a. s. Praha nemá žiadneho zástupcu, s ktorým by bolo možné uskutočniť .jednanie. K čestnému prehláseniu napísanému rukou v Knihe pohľadávok- stav k 26.02.2012 (ide podľa spresnenia žalobcu o odsúhlasenie finančného zostatku k 02.03.2012) správca dane uviedol, že D. E. bola oprávnená konať za akciovú spoločnosť do 05.10.2011, pričom spoločnosť nemá od 25.10.2012 štatutárny orgán - predstavenstvo spoločnosti a preto je čestné prehlásenie a odsúhlasenie finančného zostatku k 02.03.2012 právne
irelevantné a nemôže byť dôkazom o dodaní tovaru a oprávnených pohľadávkach kontrolovaného daňového subjektu. Taktiež správca dane k nevykonaniu požadovaného výsluchu uviedol, že preprava tovaru a čestné prehlásenie štatutára spoločnosti D. E. pri odsúhlasení pohľadávok nepotvrdzujú nákup tovaru - drevených podláh a následné dodanie tohto tovaru do ČR. V tejto súvislosti ešte správca dane zastal názor, že práve naopak, preprava vykonaná prepravcom C. F., ktorý deklaruje prepravu drevených podláh medzi nekomunikujúcou spoločnosťou Omega-hua BT/HU a DREVOEX s.r.o.- Kendice/SK potvrdzuje existenciu určitého množstva podláh na území SR, ale nie pôvod deklarovaného nakúpeného tovaru, ktorý mal byť prepravený na územie ČR do spoločnosti P.B.O. Deka a. s. Praha.“ Teda správca dane ozrejmil žalobcovi dôvod, pre ktorý nepovažoval bývalú konateľku spoločnosti P.B.O. Delta a.s. za potrebné vypočuť, pričom s týmto záverom sa správny súd zhodne s kasačným súdom stotožňuje. V súvislosti s výsluchom D. E. správny súd zhodne s kasačným súdom len dodáva, že z rozsudku Okresného súdu Košice I sp. zn. 8T/25/2016 z 15. januára 2018 vyplýva, že D. E. na hlavnom pojednávaní využila svoje právo a odmietla vypovedať vo veci spolu s Vojtechom Svozilom. [viď body 80. a 81. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020]
K námietke nezákonnosti dôkazu – zápisnice o výsluchu svedka z trestného konania
88. K namietanej zákonnosti a použiteľnosti výsluchu svedka A. B., ktorý bol získaný v trestnom konaní a následne použitý v daňovom konaní, správny súd sa stotožňuje s argumentáciou žalovaného, teda taktiež považuje tento dôkaz za prípustný v daňovom konaní. K tomuto správny súd poukazuje na argumentačne použiteľnú judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý je pre obdobnú právnu úpravu v otázke daňového dokazovania priamo použiteľný aj pre podmienky slovenského právneho poriadku. Súd konštatuje, že žalobcom nadnesená právna otázka použiteľnosti výpovedí a iných dokumentov z trestného konania pre účely daňového konania bola už opakovane predmetom judikatúrneho posúdenia Najvyšším správnym súdom ČR. Zásadný právny názor v tejto otázke, a k výkladu korešpondujúceho ustanovenia českého daňového poriadku vyslovil Najvyšší správny súd najmä v rozsudku zo dňa 30.01.2008, číslo jednania 2Afs/24/2007-119 (EURO PRIM, spol. s r.o.), publikované pod č. 1570/2008 Zb. NSS. V tomto rozsudku Najvyšší správny súd Českej republiky uviedol: „Listiny, ktorými je poznateľný celý obsah výpovedí svedkov z iných konaní môžu byť za splnenia určitých podmienok podkladom pre rozhodnutie v daňovom konaní: V prvom rade musia byť vyhotovené nezávisle na príslušnom daňovom konaní (to znamená najmä nesmú byť v inom konaní vyhotovené účelovo preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť žalobcovi byť prítomný výsluchu svedka a klásť mu otázky). Ďalej je potrebné, aby v inom ako daňovom konaní boli vyhotovené v súlade so zákonom (túto predbežnú otázku správca dane má vyriešiť v zmysle ustanovení daňového poriadku) a rovnako je potrebné, aby sa do sféry správcu dane dostali zákonným spôsobom. (Nie je teda možné ako dôkaz použiť napríklad listiny, ktoré boli súčasťou spisu, ku ktorého obsahu správca dane z tých či oných dôvodov nemal podľa zákona prístup). V konečnom dôsledku musia byť uvedené listiny žalobcovi sprístupnené, aby sa mohol zoznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z dotyčných listín upresnili, korigovali či vyvrátili. V prípade, že výpovede svedkov zaznamenané v listinách sú v rozpore s tými dôkazmi prevedenými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom, ak je to možné, príslušného svedka je potrebné predvolať - najvhodnejšou cestou spravidla bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú nejasnosti predostreté. Svedka je potrebné vypočuť vždy, pokiaľ to požaduje žalobca, ibaže ak by sa jednalo o požiadavku vedenú výlučne snahou mariť, či účelovo predlžovať daňové konanie, napríklad požiadavka na výsluch svedka, ktorý sa zdržuje v cudzine, zjavne sa nehodlá do Českej republiky k výsluchu dostaviť, takže jeho predvolanie k výsluchu bude neúčelné a jeho výpoveď nie je možné zabezpečiť, ani iným spôsobom, najmä cestou medzinárodnej spolupráce v daňových veciach)." V tomto smere správny súd poukazuje na skutočnosť, že použité trestné dôkazy v žalobou napádanom rozhodnutí boli použité v súlade so závermi citovaného rozsudku, boli vyhotovené zákonným spôsobom v rámci konania o daňovom trestnom čine, správca dane sa k nim dostal legálnym spôsobom, žalobca mal možnosť sa v rámci daňového konania k jednotlivým takto získaným listinným dôkazom vyjadriť, a to tak v rámci prejednania protokolu o daňovej kontrole, ako aj v rámci vyrubovacieho konania. Uvedené konštatovanie vyplýva zo skutočnosti, že tento dôkaz bol získaný zákonným spôsobom v trestnom konaní vedenom voči konateľovi žalobcu, pričom p.Hric bol v trestnom konaní vypočutý v postavení svedka, teda bol obdobne poučený o svojich právach a povinnostiach ako v daňovom konaní a taktiež bol poučený o trestnoprávnych následkoch podania krivej výpovede. Konateľ žalobcu bol o výsluchu svedka v trestnom konaní upovedomený a mohol sa výsluchu zúčastniť prostredníctvom svojho obhajcu, pričom ako bolo vyššie uvedené predmetný výsluch sa týkal skutku totožného s konaním žalobcu v dôsledku ktorého mu bola dovyrubená daň, teda išlo
o totožný skutok. Čo sa týka preukázania skutkového stavu mal možnosť svedka konfrontovať a klásť mu otázky. Správny súd zastáva názor, že ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku nevylučuje, aby správca dane v rámci zisťovania skutkového stavu prihliadal okrem iných aj na dôkazy získané v trestnom konaní. Uvedený postup správcu dane je prejavom základnej zásady správy daní (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), v zmysle ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Je pravdou, že použiteľnosť dôkazov v konaní je podmienená ich zákonnosťou, avšak nemožno súhlasiť s argumentáciou žalobcu, ktorý nezákonnosť uvedených dôkazov vyvodzoval len z titulu ich získania v inom (trestnom) konaní. Na základe uvedeného správny súd má za to, že nebolo preukázané, že uvedená výpoveď bola získaná nezákonným spôsobom, a teda že ako dôkaz je nepoužiteľná v daňovom konaní. [viď bod 82. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020 v spojení s upravenou citáciou tohto bodu v rozsudku kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/12/2020, ako jeho vlastného záveru]
K námietke rozsahu a prenosu dôkazného bremena a opomenutia oboznámenia žalobcu s pochybnosťami správcu dane v zmysle § 45 ods. 6 Daňového poriadku
89. Správny súd zhodne s kasačným súdom „zdôrazňuje, že vo všeobecnosti je potrebné rozlišovať medzi preukazovaním splnenia hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane či podmienok na oslobodenie od DPH na jednej strane a dokazovaním daňového podvodu alebo účasti daňového subjektu na ňom na strane druhej (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11 . novembra 2021, bod 41, vo Kemwater ProChemie s.r.o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 36). Platí pritom, že právo na odpočet možno odmietnuť priznať vtedy, ak sa nepreukáže splnenie jeho materiálnych podmienok, ale aj vtedy ak sa preukáže (je nesporné) splnenie hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane, a súčasne sa na základe objektívnych skutočnosti preukáže, že zdaniteľná osoba sa priamo podieľa, resp. vedela alebo mala vedieť, že sa dotknutým plnením podieľa na daňovom podvode deklarovaného dodávateľa alebo iného subjektu v reťazci dodaní (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 45 - 49). Jedným zo znakov účasti alebo vedomosti daňového subjektu o účasti na daňovom podvode pritom môže byt' aj vedomé vystavenie faktúry s uvedením fiktívneho dodávateľa (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 53). Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet či oslobodenia od DPH ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s.r.o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový organ, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvorci Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11 . novembra 2021, bod 54, vo reci Crewprint Kft. C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43).“ [viď bod 87. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020]
90. K prenosu dôkazného bremena v daňovom konaní sa vo svojej rozhodovacej činnosti vyjadril aj Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14.11.2018, v ktorom uviedol, že „daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednávacej“.
91. Základnou zásadou daňového konania je zásada zákonnosti, ktorá sa premieta do § 3 ods. 1 Daňového poriadku, avšak vychádza primárne z článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V zmysle tejto zásady sú orgány verejnej správy pri správe daní povinné postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, dbať na fiškálne záujmy štátu, ale aj na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a pri správe daní postupovať v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Spolupráca orgánov verejnej správy v rámci daňovej kontroly s kontrolovanými daňovými subjektmi vyplýva z viacerých ustanovení Daňového poriadku, pričom jedným z nich je aj § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ktorý vo svojej podstate upravuje prenos dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt práve v prípade, ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich oznámených. V prípade, ak k takejto situácii dôjde, správca dane vyzýva daňový subjekt, aby sa k zisteným pochybnostiam vyjadril a aby pravdivosť údajov preukázal.
92. Daňový poriadok teda v § 46 ods. 5 pre správcu dane výslovne stanovuje povinnosť oznámiť kontrolovanému daňovému subjektu jeho pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených a vyzvať ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. Vyššie citované ustanovenie Daňového poriadku zaručuje daňovému subjektu ochranu v tom, že správca dane musí daňový subjekt v priebehu daňovej kontroly informovať o svojich pochybnostiach a zároveň ho vyzvať, aby tieto pochybnosti odstránil alebo vyvrátil.
93. Kasačný súd vo svojom zrušujúcom rozsudku v predmetnej veci [viď bod 83, 84, a 88. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020] osobitne upozornil pôvodne konajúci krajský súd, že nezaujal žiadne stanovisko k prenosu dôkazného bremena, najmä pokiaľ ide o okamih jeho prenosu vo vzťahu k žalobnej námietke porušenia ustanovenia § 45 ods. 6 Daňového poriadku. Tento nedostatok vytkol kasačný súd aj v ostatných troch ním posudzovaných obdobných veciach žalobcu [najmä viď bod 81 rozsudku kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/12/2020, aj bod 33. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 5Sžfk/12/2020], kde tiež formuloval potrebu posúdenia tejto relevantnej žalobnej námietky posúdením obsahu administratívneho spisu so zameraním na to, či a akým spôsobom bol žalobca v priebehu daňovej kontroly oboznámený s pochybnosťami správcu dane v zmysle ustanovenia § 46 ods. 5 daňového poriadku, vrátane obsahu a časových súvislostí takého oboznámenia vo väzbe na vyhotovenie protokolu o daňovej kontrole, a to všetko v intenciách rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 z 24. februára 2022, publikovaného v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu č. 2/2022 pod č. 18/2022 s právnou vetou: „I. Len použitím postupu podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku (výzva k odstráneniu pochybností) môže dôjsť v procese dokazovania k prenosu dôkazného bremena zo správcu dane na kontrolovaný daňový subjekt. II. Výzva podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku môže byť daňovému subjektu alternatívne zaslaná v písomnej forme alebo pochybnosti môžu byť daňovému subjektu oznámené i počas ústneho pojednávania, na ktoré správca dane daňový subjekt predvolá a následne o jeho priebehu a obsahu spíše zápisnicu. III. Povinnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku však správca dane musí splniť do momentu ukončenia daňovej kontroly, a nie až pri prerokovaní protokolu z nej. Ak sa tak nestalo, k prenosu dôkazného bremena nedochádza.“
94. Správny súd sa preto sústredil na posúdenie procesného postupu správcu dane predchádzajúceho vydaniu prvostupňového a napadnutého druhostupňového rozhodnutia v intenciách žalobcom namietaného opomenutia oznámenia pochybností správcu dane vo vzťahu ku skutočnostiam zisteným v priebehu daňovej kontroly, teda oznámenia takých pochybností, teda v priebehu daňovej kontroly pred jej ukončením podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku.
95. Pri posúdení tejto žalobnej námietky správny súd reflektoval judikatúrou vymedzené minimálne požiadavky na kvalitu formy a obsahu oznámenia pochybností správcu dane ako aj dôsledky opomenutia takéhoto oznámenia, či už v dôsledku, že nebolo učinené vôbec alebo v požadovanej forme či kvalite obsahu, eventuálne v primeranom časovom predstihu pred ukončením daňovej kontroly poskytujúcom daňovému subjektu primeraný priestor na splnenie svojej dôkaznej povinnosti. Správny súd tiež reflektoval judikatúrou vymedzené dôsledky opomenutia takéhoto oznámenia v požadovanej forme, kvalite a čase spočívajúce v tom, že bez neho nedochádza k prenosu dôkazného bremena na kontrolovaný daňový subjekt a zakladá procesné pochybenie správcu dane takej závažnosti, že uvedené má nevyhnutný dopad na samotnú zákonnosť rozhodnutia správcu dane, keď mu predchádzal procesne vadný postup. A to napriek tomu, že podľa doterajších záverov kasačného súdu porušenie oznamovacej povinnosti správcom dane bez ďalšieho nezakladá nezákonnosť daňovej kontroly ako celku, ako je tomu napr. v prípade porušenia zákonných lehôt na jej vykonanie. Správny súd vychádzal zo záverov vyslovených najmä v rozhodnutiach Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 Sžfk 10/2020 z 24.02.2022, aj sp. zn. 4Sžfk/31/2020 zo dňa 26.10.2022.
96. Správny súd z obsahu administratívneho spisu zistil, že na čl. 41 administratívneho spisu sa nachádza prípis správcu dane adresovaný žalobcovi a datovaný 20.09.2013 (doručený žalobcovi 23.09.2013), označený ako „Výzva na predloženie dokladov a dôkazov“. Táto výzva bola správcom dane učinená podľa § 45 ods. 2 písm. d) a e) Daňového poriadku [v zmysle ktorého kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: d) predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia] a s poukazom na znenie § 24 ods. 1 písm. a), b) a c) Daňového poriadku [v zmysle ktorého daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť], ako aj na znenie § 24 ods. 2 Daňového poriadku [v zmysle ktorého správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov]. Správca dane vo výzve uviedol, že sa pri daňovej kontrole zaoberá deklarovaným nákupom tovaru (dubových podláh) v kontrolovanom období a jeho následným dodaním do iného členského štátu, a to v označenom reťazci platiteľov. Tiež uviedol, že sa zoberá reálnosťou dodania tovaru spojeného s prepravou, finančným vysporiadaním týchto obchodných vzťahov a ďalšími realizovanými finančnými vzťahmi daňových subjektov označených v uvedenom reťazci. Následne správca dane v časti 1a) zistené skutočnosti - označuje vzťahujúce sa dodávateľské faktúry a zistené úhrady záväzkov z týchto dodávateľských faktúr a v nadväznosti na to žiada o predloženie konkrétnej zmluvy o pôžičke a preukázanie vysporiadania zostatku pohľadávky z pôžičky. Ďalej v časti 1b) - poukazuje na zistený rozdiel medzi množstvom nakúpeného tovaru a množstvom dodaného tovaru a žiada žalobcu o predloženie dokladov o dodaní tovaru ak bol predmetom ďalších dodávok resp. o preukázanie existencie tohto tovaru. V časti 2) zistené skutočnosti - označuje správca dane vzťahujúce sa faktúry vystavené kontrolovaným subjektom pre jeho odberateľa a zistené úhrady jeho pohľadávok a v nadväznosti na to formuloval požiadavky na predloženie dokladov preukazujúcich oslobodenie tovaru pri dodaní do iného členského štátu (ako prepravné doklady, písomné potvrdenie o prevzatí a ď.), žiadal objasniť zistený rozpor v dátumoch kontrolovaných dokladov a tiež žiadal s poukazom na rozdiel celkovej výšky pohľadávok za dodaný tovar a zostatku týchto pohľadávok o predloženie dokladov o prijatých platbách za ním dodaný tovar a ich zúčtovaní a predloženie všetkých pohľadávok s dátumom vzniku v roku 2011. Nakoniec v časti 3) - žiada správca dane preukázať účel prevodu finančných prostriedkov žalobcom v sume 575.400 Eur na účet jeho dodávateľa (dubových podláh) aj s poukazom na zistenie, že zo zahraničného účtu žalobca obdržal finančné prostriedky v sume 899 013,66 Eur a na účet svojho dodávateľa previedol sumu spolu 898 800 eur, pričom len časť v sume 323 400 Eur bola použitá na úhradu deklarovaných záväzkov. V časti 4) - žiada správca dane o predloženie dokumentov a písomností potvrdzujúcich nákup tovaru a služieb a s tým súvisiace uplatnenie práva na odpočítanie dane, ako aj potvrdzujúcich oslobodenie od dane pri dodaní tovaru do cudziny.
97. Ďalej na čl. 62 administratívneho spisu sa nachádza prípis správcu dane adresovaný žalobcovi a datovaný 01.12.2014, označený ako „Oznámenie o výsledku daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za vybrané zdaňovacie obdobie roku 2011 – mesiac január, február, marec a apríl 2011“, ktorým správca dane s poukazom na § 45 ods. 1 písm. f) daňového poriadku (v zmysle ktorého daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim) oboznamuje žalobcu s výsledkom daňovej kontroly a uvádza, že na základe skutočností zistených v priebehu daňovej kontroly neuznáva právo platiteľa odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na uplatnenie práva na odpočítanie podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, a to vo výške podľa zistených dokladov v účtovníctve žalobcu. V ďalšom označuje konkrétne dodávateľské faktúry v počte štyri dodávateľa Export Timber Group s. r. o., predmet dodania dubová podlaha a v počte dve faktúry, dodávateľa EMAS – SK, s. r. o., predmet dodania – preprava tovaru mesiac marec 2011. Na záver prípisu správca dane uvádza, že všetky zistené skutočnosti ovplyvňujúce výsledok daňovej kontroly a rozhodujúce pre určenie dane budú podrobne popísané v protokole o kontrole podľa jednotlivých zdaňovacích období. Podľa doručenky pripojenej k predmetnému prípisu bol tento doručený žalobcovi dňa 23.12.2014.
98. Na čl.65 administratívneho spisu sa nachádza protokol o daňovej kontrole datovaný 05.12.2014 a na čl. 66 spisu výzva žalobcovi na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole datovaná 08.12.2014, v prílohe ktorej bol žalobcovi doručený protokol. Podľa pripojenej doručenky boli výzva spolu s protokolom doručené žalobcovi dňa 30.12.2014.
99. Správny súd uzatvára, že z výzvy správcu dane na čl. 41 spisu a v ňom obsiahnutého podrobného poukazu na skutočnosti, vo vzťahu ku ktorým správca dane formuluje svoje požiadavky na predloženie ďalších dokumentov, písomností a dôkazov, je nesporne možné usudzovať, akým smerom sa uberali úvahy správcu dane pri kontrole resp. ktoré skutočnosti v štádiu formulovania tejto výzvy považoval za potrebné doložiť a preukázať ďalšími listinnými a tým možno aj za pochybné. Avšak uvedené nie je postačujúce na to, aby takáto výzva bola považovaná za oznámenie pochybností správcu dane s dôsledkom prechodu dôkazného bremena na daňový subjekt v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. Nakoľko samotné dopĺňanie dokladov ich vyžiadaním hoci aj od kontrolovaného subjektu zostáva stále v štádiu sumarizovania a preverovania tvrdenia kontrolovaného subjektu v jeho daňovom priznaní za kontrolované obdobie správcom dane. Pričom oznámenie pochybností už zo svojej podstaty má byť istým výsledkom tohto procesu (hoci aj opakujúcim sa) s takým obsahom, z ktorého kontrolovanému subjektu bude zrejmé, že po posúdení všetkých dovtedy ním doložených dokladov a dôkazov a aj dôkazov získaných vlastnou činnosťou správcu dane, aké skutočnosti považuje správca dane za pochybné vo vzťahu k primárnym tvrdeniam daňového subjektu deklarovaným v podanom daňovom priznaní. Vzhľadom k uvedenému predmetná výzva nespĺňa kvalitatívne požiadavky oznámenia pochybností v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. Správny súd ďalej uzatvára, že tak pokiaľ ide o obsah prípisu (oznámenia) správcu dane na čl. 62 spisu ako ani pokiaľ ide o čas jeho datovania a doručenia, ani predmetné oznámenie nespĺňa ani len minimálne kvalitatívne požiadavky oznámenia pochybností v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku. Zároveň správny súd preverením celého obsahu administratívneho spisu v ňom nezistil žiaden iný úkon správcu dane, ktorý by bolo možné považovať za oznámenie jeho pochybností v zmysle označeného ustanovenia.
100. Správca dane sa tak vlastným pričinením dostal do situácie, keď v dôsledku opomenutia svojej oznamovacej povinnosti podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku na daňový subjekt neprešlo dôkazné bremeno, a teda nevznikla mu ani povinnosť vyvrátiť pochybnosti správcu dane. Preto ak správca dane hodlal založiť svoje rozhodnutie na konštatovaniach o nepreukázaní tvrdených skutočností zo strany daňového subjektu, tieto stratili zákonný podklad, v dôsledku nesprávneho vykonania, resp. nevykonania oznamovacej povinnosti o vzniknutých pochybnostiach.
101. Vzhľadom k uvedenému správny súd vyhodnotil ako dôvodnú žalobnú námietku o porušení oznamovacej povinnosti správcu dane podľa § 46 ods. 5 daňového poriadku a preto konštatuje, že porušením tejto oznamovacej povinnosti je postup správcu dane v priebehu daňovej kontroly predchádzajúci vydaniu prvostupňového rozhodnutia správcu dane a napadnutého rozhodnutia žalovaného postihnutý procesnou vadou takej závažnosti, ktorá mohla mať za následok nezákonnosť týchto rozhodnutí. Inak povedané v priebehu daňovej kontroly došlo k podstatnému pochybeniu v procesnom postupe správcu dane, a to nesplnením povinnosti zakotvenej v § 46 ods. 5 daňového poriadku, čím došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
102. Vzhľadom na uvedené závery správny súd len pre úplnosť k námietke žalobcu týkajúcim sa neunesenia dôkazného bremena správcom dane o účasti žalobcu na karuselovom podvode a jeho vedomosti a takejto prípadnej účasti, uvádza, že hoci správca dane v prvostupňovom rozhodnutí hodnotí obchodné vzťahy ako karuselové obchodné transakcie, svoje vlastné závery založil na nesplnení hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu dane z pridanej hodnoty (nedodanie tovaru žalobcovi). Vo vzťahu ku námietke správnosti zistení správcu dane spochybňujúcich existenciu tovaru správny súd odkazuje na závery formulované kasačným súdom v bode 86. rozsudku kasačného súdu sp. zn. 8Sžfk/83/2020. A nakoniec vo vzťahu k námietke žalobcu k danosti jeho dôkazného bremena vo vzťahu k použitiu prijatých plnení na vlastné dodávky tovarov a služieb, správny súd vo všeobecnosti uvádza, že jednou z hmotnoprávnych podmienok pre odpočet dane z pridanej hodnoty je, že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti z čoho prirodzene vyplýva oprávnenosť požiadavky na preukázanie tejto skutočnosti, ktorá v sebe subsumuje preukázanie nielen toho, že sa zdaniteľný obchod zrealizoval, ale že aj jeho výsledky sú určené či použité na dodávky tovarov a služieb.
103. Preto správny súd z dôvodu porušenia povinnosti zakotvenej v § 46 ods. 5 daňového poriadku správcom dane podľa § 191 ods. 1 písm. g) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. (výrok I.)
104. V ďalšom konaní bude úlohou konajúceho správneho orgánu v zmysle § 191 ods. 6 SSP postupovať a rozhodnúť v súlade so záväzným právnym názorom vysloveným správnym súdom. V dôsledku zrušenia nielen napadnutého rozhodnutia, ale i prvostupňového rozhodnutia správcu dane sa súdená vec vráti späť do vyrubovacieho konania vykonávaného správcom dane. Pokiaľ sťažovateľ nebude naďalej trvať na svojom práve na oznámenie pochybností v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku (t.j. počas daňovej kontroly), potom vo vyrubovacom konaní bude úlohou správcu dane pokúsiť sa v súčinnosti so sťažovateľom (s poukazom na zásadu úzkej súčinnosti podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku, avšak s prihliadnutím na účel vyrubovacieho konania, ktoré nemá nahrádzať daňovú kontrolu) napraviť vytýkané pochybenie, pochybnosti sťažovateľovi oznámiť a umožniť mu, aby ich vyvrátil. Pokiaľ však sťažovateľ bude i naďalej trvať na svojom práve na oznámenie pochybností v zmysle § 46 ods. 5 daňového poriadku (t.j. počas daňovej kontroly), správca dane musí mať na pamäti, že sa má za to, že k prenosu dôkazného bremena na daňový subjekt nedošlo a pochybenie správcu dane tak už počas vyrubovacieho konania pravdepodobne nebude možné napraviť. V takom prípade prichádza do úvahy náprava len opätovným vykonaním daňovej kontroly za predpokladu splnenia zákonných podmienok na jej vykonanie (§ 44 ods. 4 písm. c/ daňového poriadku).
105. Nakoľko bol žalobca v konaní pred správnym súdom úspešný, správny súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému (výrok II.).
106. O výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.
107. Rozsudok bol prijatý v senáte pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty 30 dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej žalobe vo veciach správneho trestania. (§ 145 ods. 2 písm c) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 v spojení s § 493e SSP) Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Košiciach. (§ 443 ods. 1 SSP v znení do 30.06.2023 v spojení s § 493e SSP) Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. (§ 443 ods. 5 SSP) Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c/ a d/, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci. (§ 449 ods. 1, 2 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
(§ 445 ods. 1, 2 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. (§ 56 SSP) Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. (§ 440 ods. 1 SSP)
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g/ až i/ Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. (§ 440 ods. 2 SSP)