Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

21Cob/52/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Boženy Husárovej a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: ROTAVELE s.r.o., Karpatské námestie č. 10/A, Bratislava - Mestská časť Rača, IČO 36 227 200 (predtým ako VPP Holíč spol.s.r.o.), zastúpený advokátom: JUDr. Václav Sosna, AK Námestie slobody 2, Skalica, proti žalovanému: VEPOS

- SKALICA s.r.o., Rybničná č. 1, Skalica, IČO 34 121 633, zastúpený : AK Machová s.r.o., Sasinkova č. 886/16, Skalica, o zaplatenie 692,86 eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Skalica č.k. -202 zo dňa 19.11.2018 takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému súd priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

2. Rozhodol tak na základe vykonaného dokazovania k návrhu, ktorým žalobca žiadal uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 692,86 eur titulom nároku na náhradu škody. Ku skutkovým okolnostiam uviedol, že on i žalovaný sú prevádzkovateľmi skládky odpadu, žalobca v lokalite R. a žalovaný v lokalite M. I.. Dňa 10.07.2009 uzatvorili medzi sebou Zmluvu o recipročnom poskytnutí možnosti uloženia odpadu (ďalej ako Zmluva ) v znení Dodatku č. 1 zo dňa 12.10.2009. Podľa podmienok dohodnutých Zmluvou žalobca má právo na bezodplatné uloženie odpadu v množstve 5 062,5 ton na skládke žalovaného v k.ú. M. I. od 01.12.2009 do 30.11.2013 a recipročne žalovaný má právo ukladať svoj odpad na skládke žalobcu v k.ú. R. od 15.07.2009 do 15.10.2009. Žalovaný svoj zmluvný záväzok porušil, keď dňa 02.04.2013 odmietol žalobcom privezený odpad uložiť na svojej skládke v k.ú. M. I., žalobca tak bol nútený objednať si uloženie odpadu v Technických službách Senica a.s., skládka v Jablonici, za čo zaplatil sumu 692,86 eur na základe faktúry č. 71301001 zo dňa 03.04.2013. Uvedená suma je škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku porušenia povinnosti zo strany žalovaného, ktorú si v tomto konaní uplatňuje a za vznik ktorej zodpovedá žalovaný, ktorý porušil povinnosť, ku ktorej sa zmluvne zaviazal.

3. Žalovaný žiadal návrh ako nedôvodný zamietnuť. Argumentoval odkazom na znenie Dodatku č. 1, ktorým bol termín ukladania odpadu predĺžený do 30.11.2009 a to v objeme odpadu najviac 3 375 ton. Žalovaný ale počas dohodnutej doby na skládku žalobcu v k.ú. R. doviezol len 2 261,49 ton odpadu. K uvedenému poukázal na dohodu o recipročnom množstve odpadu, podľa ktorej žalobca bol oprávnený uložiť na jeho skládku v k.ú. M. I. 1,5 násobok objemu odpadu, ktorý uloží žalovaný na skládku žalobcu v k.ú. R., ako bolo stanovené Dodatkom č.1 čl. B 1/1.4. Ak žalobca žalobu založil na znení čl. V.5.1

Dodatku č.1, považuje takéto tvrdenie za irelevantné. Uvedená časť v samotnej Zmluve stanovuje, že uloženie odpadu bude bezodplatné a pre žalobcu v množstve 2.250 ton a žalovaného 3 375 ton. Žalobca teda mohol uložiť len recipročné množstvo odpadu na skládku žalovaného, a to v rozsahu 1,5 násobku objemu odpadu žalovaného uloženého u žalobcu. Žalovaný na skládku žalobcu uložil odpad v objeme 2 261,49 ton, preto bol žalobca oprávnený bezodplatne uložiť na skládku žalovaného odpad len v množstve 3 392,23 ton, ktorý aj uložil. Naplnením takto dohodnutého množstva už žalovaný nemusel povoliť ukladanie ďalšieho odpadu na svojej skládke v k.ú. M. I. a svojim konaním neporušil žiaden svoj záväzok a nie je dôvod, aby sa podieľal na úhrade sumy, ktorú musel žalobca zaplatiť tretiemu.

4. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, ktoré nebolo medzi stranami sporu sporným a tým bola skutočnosť, že žalobca uložil na žalovaného celkom 3 392,23 ton odpadu a žalovaný na skládke žalobcu 2 261,49 ton. Sporným nebolo ani uzatvorenie Zmluvy a Dodatku č.1, sporným bola existencia práva na množstvo bezodplatne a recipročne ukladaného odpadu a s tým spojené porušenie tohto práva.

5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie, oboznámil sa so znením Zmluvy o recipročnom poskytnutí možnosti uloženia odpadu v znení Dodatkom č. 1, zápisom z 02. 04.2013, váženkou č. 00663/2013/0- P, výkazmi pre pôvodcu odpadu za rok 2012 a rok 2013, faktúrami a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť.

6. K Zmluve súd uviedol, že táto nebola uzatvorená dňa 10.7.2009, ako uvádza žalobca, ale dňa 15.7.2009, kedy bola podpísaná žalovaným. Podľa Zmluvy bolo možné na skládku ukladať iba odpad domový, tuhý komunálny, priemyselný, stavebnú suť, alebo iný inertný odpad, ako vyplývalo z v čl. III.3.1. Zmluvy.

7. Objem ukladaného odpadu bol stanovený v čl. IV. 4.1 Zmluvy, ktorý odkazoval na bod III.3.1.Zmluvy, a to najviac v množstve 750 ton mesačne, v mesiacoch júl a október najviac 375 ton a za celú dobu trvania ukladania odpadu mohol žalovaný uložiť odpad najviac v objeme 2 250 ton.

8. Podľa čl. IV. 4.2 Zmluvy sa žalovaný tiež zaviazal v dobe uvedenej v Zmluve zabezpečiť prekrývku uloženého odpadu inertným materiálom v objeme najmenej 200 ton, v mesiacoch júl a október najviac v objeme 100 ton mesačne, čo za celú dobu trvania ukladania predstavuje prekrývku inertným materiálom v objeme najmenej 600 ton. Uloženie tohto materiálu bolo vykonávané za úhrada 6,64 eur bez DPH za 1 tonu.

9. Podľa čl. IV. bodu 4.3. Zmluvy bol žalobca oprávnený ukladať kedykoľvek od 1.11.2009 do 31.10.2009 odpad špecifikovaný v čl. III, 3.1. v objeme 1,5 násobku objemu odpadu uloženého žalovaným od 15.7.2009 do 15.10.2009 na skládku žalobcu.

10. Podľa čl.V.5.1. Zmluvy ukladanie vykonané podľa podmienok Zmluvy je bezodplatné s právom žalovaného na bezodplatné uloženie odpadu v množstve 2.250 ton a právom žalobcu na bezodplatné uloženie odpadu v rozsahu 3375 ton.

11. Dňa 12.10.2009 bol ku Zmluve uzatvorený stranami sporu Dodatok č.1, ktorým zmenili niektoré časti Zmluvy a nahradili ich iným znením. Konkrétne došlo ku zmene čl. I. II č.l. IV 4.1., 4.2. a 4.3, čl. V 5.1. Strany zmenili termíny, ale predmet uloženia uvedený v čl. III.3.1. Zmluvy zostal bezo zmeny. Žalobca mohol podľa zmien vykonaných Dodatkom č. 1 ukladať odpad od 1.12.2009 do 30.11.2013 na skládku v k.ú. M. I. v objeme jeden a pol násobku objemu odpadu uloženého žalovaným na skládke v k.ú. R.. Žalovaný mohol uložiť na skládke v k.ú. R. počas doby ukladania odpadu najviac 3 375 ton odpadu a žalobca 5 062,5 ton odpadu podľa čl. V./5.1. Dodatku. č.1, ktorý sa tiež menila povinnosť žalovaného v dobe od 15.7.2009 do 30.11.2009 zabezpečiť prekrývku uloženého odpadu za celú dobu trvania ukladania na 900 ton inertného materiálu a cena úhrady na 9,96-eur bez DPH za tonu.

12. Súd prvej inštancie vec posudzoval podľa ust. § 373 Obchod. zák. Uviedol, že nárok na náhradu škody je viazaný na existenciu záväzku, preto skúmal, či v čase, kedy mala vzniknúť žalobcovi ním uvádzaná škoda v súvislosti s porušením záväzku zo strany žalovaného, k porušeniu povinnosti žalovaným došlo. Zo znenia Zmluvy v spojení s Dodatkom č. 1 mal súd preukázané, že žalovaný mal právo počas doby od 15.07.2009 do 30.11.2009 uložiť na skládke odpadu prevádzkovanej žalobcom v k.ú. R. 3 375 ton odpadu a to bez množstva 900 ton určeného na prekrývku.

13. Prvoinštančný súd vec posudzoval i podľa o odpadoch v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy a vyhl. č. 283 /2001 Z.z., ktoré právne predpisy obsahujú deľbu skládok odpadov, deľbu odpadu k čomu uviedol, že delenie stranám sporu ako subjektom podnikajúcich v oblasti nakladania s odpadmi musí byť známe a teda musia poznať rozdiel medzi inertným odpadom a inertným materiálom, ktorá skutočnosť bola pre posúdenie reciprocity v množstvách a pre rozhodnutie o veci podstatnou. Súd ustálil, že oba subjekty pri uzatváraní Zmluvy a Dodatku č.1 vychádzali pri tvorbe čl. III.3.1 Zmluvy práve z ust. a vyhlášky, ktorou sa vykonáva zákon o odpadoch a uvedený článok Dodatkom č.1 nebol zmenený. Komunálny odpad sa tiež má prekrývať vhodným inertným materiálom, aby sa zabezpečila stabilita uloženého odpadu. Inertným materiálom môže byť napr. zemina, sklo keramika, žula alebo kamenivo plniace na skládkach inú funkciu, ako má skládka sama, teda ide o ukladanie iného odpadu, ako toho, ktorý slúži na prekrývku. Na základe tejto právnej úpravy žalobca ako odborne spôsobilý subjekt nemohol dôvodne predpokladať, že by bolo do množstva 3 375 ton odpadu zarátané aj množstvo 900 ton odpadu určeného na prekrývku.

14. Súd prvej inštancie v ďalšom vychádzal zo zistenia, že žalovaný na skládku žalobcu uložil 2 261,40 ton komunálneho odpadu a ostatné množstvo bolo určené na prekrývku, ako je preukázané z faktúr, ktorými bola cena tohto materiálu účtovaná žalobcom žalovanému. Žalovaný tak neuložil v období od 15.07.2009 do 30.11.2009 ako bolo dohodnuté v Dodatku č.1 viac odpadu, než upravovala dohoda strán. Podľa Dodatku č. 1 čl. B2/2.2 platilo, že žalobca má právo od 01.12.2009 do 30.11.2013 uložiť na skládke žalovaného odpad. Podľa Dodatku č. 1 čl. B4, ktorým sa menil čl. V/5.1. Zmluvy sa strany dohodli, že žalobca má právo na uloženie 5 062,5 ton odpadu na skládke žalovaného a žalovaný má právo na uloženie 3 375 ton odpadu na skládke žalobcu. Zároveň ale Zmluvu menil čl. B3/ Dodatku č.1, ktorým sa zmenil čl. IV/4.1.2.3. Zmluvy. Podľa tejto zmeny označenej v Dodatku č.1 ako čl.B3/ bod 4.3. platilo, že žalobca je oprávnený uložiť u žalovaného odpad v objeme 1,5-násobku objemu odpadu uloženého žalovaným na skládke žalobcu. Tým, že znenie čl. 4.3 Dodatku č.1 je v rovnakom znení ako znenie uvedené v Zmluve, len s dlhšou dobou ukladania odpadu je podľa prvoinštančného súdu logické, sa tým zvýšili pôvodné dohodnutú množstva odpadu. Ak by súd akceptoval, že by mal žalobca právo uložiť odpad v množstve 5 062,5 ton bez ohľadu na množstvo, ktoré uložil u neho žalovaný, tak čl. B3/ 4.3. Dodatku č. 1 by nemal žiadny význam a stratila by zmysel dohodnutá vzájomná reciprocita, ktorá bola základom pre vzniknutý zmluvný vzťah strán sporu a inak by ju neuviedli i v Dodatku č. 1.

15. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na závere, že žalovaný na skládku žalobcu uložil iba 2 261,40 ton komunálneho odpadu, čo preukazovalo i zistenie, že žalobca rozlišoval vo faktúrach medzi množstvo komunálneho tuhého odpadu a množstvom inertného materiálu určeného na prekrývku a z ktorého zistenia vyplýva, že žalovaný neprekročil dohodnuté množstvo uloženého odpadu. Podľa Zmluvy v znení Dodatku č.1 žalobca mal právo v rozhodnom čase uložiť na skládke prevádzkovanej žalovaným len jedna a pol násobok odpadu uloženého žalovaným na skládke žalobcu, aby bola rešpektovaná a dodržaná reciprocita, ktorá má byť výhodná pre obe strany.

16. Predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu podľa § 373 Obchod. zák. je protiprávny úkon, vznik škody, príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody, k čomu dôkazné bremeno o existencii všetkých troch predpokladov zodpovednosti je na žalobcovi. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany žalobcu nebolo preukázané, že by žalovaný porušil záväzok, ku ktorému sa Zmluvou v znení Dodatku č.1 zaviazal, ani nepreukázal existenciu príčinnej súvislosti, kedy by vzhľadom na správanie sa žalovaného došlo na strane žalobcu ku vzniku škody, na základe čoho žalobu zamietol.

17. Dôkaz, ktorý žiadal vykonať žalobca, a to vypočutie ako svedka vodiča, ktorý viedol vozidlo dňa 02.04.2013 s odpadom na skládku prevádzkovanú žalovaným, ani vypočutie osôb, ktoré uzatvárali Zmluvu a Dodatok č.1 nepovažoval súd za potrebné, pretože ich výsluchy by neprispeli k záveru, ku ktorému prvoinštančný súd dospel z dôkazov, na ktoré v rozhodnutí poukázal. O trovách konania rozhodol podľa

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie a žiadal odvolací súd, aby rozhodnutie zmenil a žalobe vyhovel, alebo aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvoinštančnému súdu na ďalšie konania a nové rozhodnutie.

19. Odvolacie dôvody odvolateľ formálne popisne vymedzil a založil na tvrdení, že prvoinštančný súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, v konaní nebol naplnený princíp právnej istoty, pretože aj keď preukázal rozhodujúce skutkové tvrdenia o vzniku škody, jej výšku, k čomu doložil potrebné listinné dôkazy, navrhol vypočutie označených svedkov, súd mu nevyhovel a žalobu zamietol. Z predložených listín je ale zrejmé, že predmetom uloženia môže byť len domový, komunálny odpad, priemyselný odpad, stavebná suť alebo iný inertný odpad. Žalobca u žalovaného uložil len 3 392,23 ton odpadu a nie 5 062,5 ton, napriek tomu mu žalovaný už neumožnil ďalší odpad ukladať, preto žalobca legitímne očakával, že súd rozhodne v jeho prospech a zaviaže žalovaného nahradiť mu vzniknutú škodu. Tým, že súd v konaní žalobu zamietol, porušil právo žalobcu na spravodlivý proces a z toho dôvodu považuje žalobca rozhodnutie za nespravodlivé. Súd nevzal do úvahy, že to bol práve žalovaný, ktorý žiadal žalobcu o umožnenie uložiť na skládku v k.ú. R. 3 375 ton odpadu, na základe čoho vznikol nárok žalobcu na uloženie 5 062,5 ton odpadu u žalovaného. Zmluva bola uzatvorená z iniciatívy žalovaného, ktorý svojím konaním nielenže porušil zmluvnú povinnosť, ale konal aj v rozpore s dobrými mravmi.

20. Rozhodnutie prvoinštančného súdu odvolateľ označil tiež veľmi strohé a nepreskúmateľné, pretože je len stručne odôvodnené, v ktorom súd iba rekapituluje skutkové zistenia, ale celkovo odôvodnenie vyznieva nepresvedčivo, je vnútorne rozporné a zmätočné.

21. Odvolateľ namietal, že prvoinštančný súd ani nevykonal ním navrhované dôkazy, nevypočul svedkov C. Y. a O. A., ktorí mohli potvrdiť skutkové tvrdenia žalobcu a z ktorých by súd zistil, že to bol práve žalovaný, ktorý porušil svoju zmluvnú povinnosť, keď odmietol žalobcovi umožniť uloženie odpadu na skládku v k.ú. M. I..

22. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pretože sa nezaoberal otázkou okolností a účelu uzatvorenia Zmluvy o recipročnom poskytnutí možnosti uloženia odpadu v znení Dodatku, ignoroval skutkové tvrdenia žalobcu, hoci všetky boli v konaní riadne preukázané. Oproti tomu sa súd zaoberal nepravdivými, účelovými a ničím nepodloženými tvrdeniami žalovaného, teda nesprávne zistil skutkový stav a namiesto preukazovania škody a jej výšky zisťoval, že žalovaný neuložil u žalobcu toľko ton odpadu koľko mohol, posudzoval, či sa do množstva odpadu zahŕňa aj inertný odpad, pričom podľa odvolateľa je irelevantné, koľko odpadu uložil žalovaný u žalobcu, či uložil alebo neuložil maximálne dohodnuté množstvo. Významným pre vec je zistenie, čo bolo i v konaní preukázané, že žalobca neuložil u žalovaného dohodnuté množstvo odpadu z dôvodu, že mu to žalovaný neumožnil. Ak žalovaný uložil na skládke žalobcu v k.ú. R. odpad v celkovom objeme 3 513,30 ton, žalobca mal podľa Zmluvy nárok na uloženie 5 062,5 ton. Ak uložil len množstvo 3 392,23 ton, mal mu žalovaný umožniť ukladanie ďalšieho odpadu, teda práve žalovaný nedodržal podmienky uzatvorenej Zmluvy a spôsobil značné škody žalobcovi (odvolateľ sa nesprávne v tomto prípade označil za žalovaného). Odvolateľ tiež uviedol, že žalovaný nárok je iba jedným z viacerých nárokov, ktorý si voči žalovanému uplatňuje.

23. Odvolateľ poukazoval na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď súd neuviedol, na základe akého konkrétneho právneho predpisu nepriznal žalobcovi žalovaný nárok. V odôvodnení nikde neuviedol odkaz na § 420 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti a teda vec nesprávne právne posúdil. Prvoinštančný súd síce v rozhodnutí odkazuje na právnu úpravu vedenú v §373 Obchod. zák., ktorú ale vôbec na vec neaplikoval a nevzal do úvahy, že práve zo strany žalovaného došlo k porušeniu zmluvnej povinnosti a ku vzniku škody na strany žalobcu. Žalobcovi v dôsledku zavineného porušenia povinnosti zo strany žalovaného vznikla škoda.

24. Súd prvej inštancie nesprávne vyložil i pojem „inertný odpad“ resp. „inertný materiál“, neaplikoval na vec vyhl. č. , ktorá stanovuje Katalóg odpadov a podľa ktorého v skupine 17 sa uvádzajú stavebné odpady a odpady z demolácie a druhom odpady evidované pod č. 170107, ktorý sa označuje za tzv. inertný odpad. Listiny preukazujúce ukladanie odpadu sú súčasťou spisu a potvrdzujú, že ide o inertný odpad vykazovaný pod č. 170107, pričom pod č. 200301 je zmesový komunálny odpad, z čoho vyplýva, že v prípade inertného materiálu sa jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností jednalo o odpad.

25. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 15.02.2019 (čl. 226) a žiadal rozhodnutie prvoinštančného súdu ako vecne správne potvrdiť. Zdôraznil, že považuje odvolanie za nedôvodné a k argumentácii odvolateľa odkazujúcej na pojem „inertný odpad“ resp. „inertný materiál“ uviedol, že v zmysle vyhl. č. je prevádzkovateľ skládky pri ukladaní na skládku odpadov povinný komunálne odpady a biologicky rozložiteľné odpady pri zhutňovaní prekrývať vhodným inertným materiálom napr. zeminou, čo je zákonná povinnosť a jedna z podmienok pre prevádzkovanie skládky. Inertný odpad je osobitne definovaný v cit. vyhl. Diferenciácia medzi inertným odpadom a inertným materiálom je preto významná, ako vyplýva i z vyhl. č. Ak sa na skládke ukladá inertný odpad, ktorý sa použije napr. na prekrývku, tento nie je považovaný za odpad, pretože na skládke plní funkciu sanačnú. Uvedený potom ani nepodlieha poplatkovej povinnosti a aj podľa bodu 5.2 Zmluvy sa nezapočítava do celkovej kapacity skládky. Uvedené bolo v konaní preukázané aj faktúrou žalobcu č. 950594, ktorá rozlišuje medzi likvidáciou inertného materiálu, ktorý je zaradený pod katalógové č. 170107 a poplatkom podľa pod ktorý je zaradený odpad pod kat. č. 200301 ako zmesový, komunálny odpad. Uvedené preukazuje, že sám žalobca zreteľne rozlišoval medzi ukladaním odpadu a ukladaním inertného materiálu, preto jeho argumentácia uvedená v odvolaní nie je dôvodná.

26. Vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu bolo doručené žalobcovi (č.l. 228), ktorý ho dňa 26.04.2019 prevzal, odvolaciu repliku nepodal.

27. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ) po zistení, že odvolanie proti rozhodnutiu bolo podané včas ( ), oprávnenou osobou ( ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti ( C.s.p), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( a ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávaní ( ) keď dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

28. Podľa miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku súd oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením.

29. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v spojení s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktorými sa musí odvolací súd vo svojom rozhodnutí vysporiadať ( ), odvolací súd nezistil, že by v konaní došlo k vadám, na ktoré by mal prihliadať z úradnej povinnosti ( ), preto vychádzal iba z odvolacích dôvodov, ktoré podradil pod ust. , ,,,

30. Odvolací súd zdôrazňuje, že odvolanie posudzuje len v medziach odvolacích dôvod, pri rešpektovaní neprípustnosti novôt v odvolacom konaní, ak nie sú pre ich pripustenie splnené zákonom vyžadované podmienky ( ) Z uvedené vyplýva, že odvolací súd posudzuje a zaoberá sa len tými závermi uvedenými v prvoinštančnom rozhodnutí, ktoré sú spojené s odvolateľom uvedenými a vymedzenými odvolacími dôvodmi a v medziach, v akých odvolateľ výrok rozhodnutia napáda. Odvolací súd sa zaoberá len tým, čo odvolateľ rozporuje v odvolaní. Čo nie je napadnuté odvolaním sa predmetom odvolacieho prieskumu nestáva a zostáva založené na záveroch, ku ktorým dospel a ktoré vyslovil v rozhodnutí prvoinštančný súd.

31. Odvolací dôvod uvedený v ust. znamená, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací argument ale nie je bezbrehý a jeho naplnenie je dané v prípade, ak bolo strane sporu znemožnené realizovať jej procesné práva v takej intenzite, ktorá založí záver, že celé konanie je nespravodlivé, zo strany konajúceho súdu došlo k výraznému zasiahnutiu a k poškodeniu práv strany sporu vydaním prekvapivého rozhodnutia, ktoré odvolateľ neočakával, pretože bolo rozhodnuté o veci inak ako obvykle.

32. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR a podľa nich sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a , , , ). Tento pojem

nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Pod tento odvolací argument odvolací súd podradil námietku odvolateľa, podľa ktorej mu nebol poskytnutý priestor na predkladanie dôkazov. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku.

33. K tomuto odvolaciemu dôvodu odvolací súd poukazuje na obsahu spisu a z neho vyplývajúci procesný postup, ktorý je v súlade s procesným predpisom, súd prvej inštancie dôsledne rešpektoval a plnil z procesného predpisu mu plynúce povinnosti a odvolací súd nezistil, že by sa súd prvej inštancie svojim pochybením naplnil tento odvolací dôvod. Tvrdenie odvolateľa založené na tom, že očakával po uplatnení svojich obranných prostriedkov opačné rozhodnutie nezakladá existenciu tohto odvolacieho dôvodu, rozhodnutie nie je ani prekvapivé, čomu nasvedčujú i právne názory, ktoré boli vyslovené v tejto veci odvolacím súdom, ktoré naznačovali, akým smerom je potrebné vec posudzovať. V súdnom konaní zväčša platí, že každá strana sporu očakáva svoj úspech v spore, čo ale v prípade neúspechu neznamená, že boli porušené jej práva na spravodlivý proces. Prekvapivé rozhodnutie je spojené s princípom predvídateľnosti a s princípom právnej istoty. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , , a ).

34. Odvolací dôvod uvedený v , podľa ktorého konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci sa vzťahuje na tie odvolacie dôvody, ktoré nemožno podradiť pod ostatné v ust. uvedené dôvody, ale ktoré musia mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Existenciu takejto vady konania odvolací súd nezistil, nebolo zistené žiadne pochybenie vo vykonanom dokazovaní a tak tento odvolací dôvod nie je daný.

35. Pre opodstatnenosť odvolacieho dôvodu uvedeného v sa vyžaduje, aby súd nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Musí ísť o taký návrh na vykonanie dôkazu, ktorý je spôsobilý priniesť podstatné skutkové zistenia, odmietnutím ktorého je strane znemožnené uniesť dôkazné bremeno. K uvedenému odvolací súd opäť poukazuje na vysvetlenie zamietnutia návrhu na vypočutie odvolateľom navrhnutých svedkov, s ktorým sa stotožňuje odvolací súd a nemá za to, že by tieto výpovede mohli zmeniť obsah listinných dôkazov a to Zmluvy a Dodatku č. 1, z ktorých prvoinštančný súd pri rozhodnutí vychádzal.

36. Odvolací argument založený na ust. znamená, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a teda sa týka nedostatkov v zisťovaní skutkového stavu veci súdom spočívajúcich v tom, že skutkové zistenie, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie sú nesprávne. Musí ísť o také skutkové zistenie, na základe ktorého súd vec posúdil po právnej stránke nesprávne, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, v dôsledku čoho je nesprávny a chybný súdom vyslovený právny názor a skutkové zistenie tak nezodpovedá vykonaným dôkazom, súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli, alebo rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi vykonané opomenul, napriek tomu, že vyšli najavo. Nesprávne skutkové zistenia sú tiež také, ktoré súd založí na chybnom hodnotení dôkazov, čím nastane logický rozpor v ich hodnotení z hľadiska zákonnosti, pravdivosti, prípadne i dôležitosti.

37. Odvolací dôvod uvedený v ust. , podľa ktorého rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci znamená, že pri právnom posúdení, ktoré

je činnosťou súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, vyvodzuje zo skutkového zistenia práva a povinnosti, ktoré majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu, je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce použil správny právny predpis, ale ho nesprávne interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

38. Odvolací súd k tomuto odvolaciemu dôvodu nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by ho obsahovo naplnili. Žalobca nárok uplatňoval titulom náhrady škody, ku ktorému tvrdil, že ju spôsobil žalovaný porušením povinností, k plneniu ktorých sa zaviazal Zmluvou a k nej uzatvorením Dodatkom č.1. Ide o porušenie povinnosti zo zmluvného vzťahu vzniknutého medzi podnikateľmi, uzatvorenom podľa § 269 ods.2 Obchod. zák., ako je uvedené v záhlaví samotnej Zmluvy. Nie je preto dôvodné na zodpovednosť za škodu aplikovať všeobecnú úprava uvedenú v ust. § 420 ods.1 Obč. zák. a nie právnu úpravu uvedené v Obchod. zák., z ktorej vychádzal a na ktorú správne odkázal i prvoinštančný súd.

39. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj celého spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie potrebné pre vyhlásenie rozhodnutia v dostatočnom rozsahu a na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec i správne právne posúdil, s ktorého odôvodnením sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje ( ).

40. Rozhodnutie prvoinštančného súdu považuje odvolací súd za riadne a dôsledne odôvodnené, je zrozumiteľné a dáva odpoveď na všetky pre rozhodnutie o veci podstatné otázky i keď sa s nimi odvolateľ nestotožňuje. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán ( ÚS SR sp. zn. , , .). K námietke žalovaného o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, jeho arbitrárnosti odvolací súd dodáva, že Ústavný súd Slovenskej republiky v zhode s rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva stabilne judikuje, že povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie neznamená automaticky povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý nastolený argument. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka.

41. Odvolací súd na doplnenie správnosti rozhodnutia prvoinštančného súdu považuje za vhodné poukázať na to, že plnenie, ku ktorému sa strany sporu zaviazali bolo na základe ich vôle upravené Zmluvou o recipročnom poskytnutí uloženia odpadu uzatvorenou podľa § 269 ods.2 Obchod. zák., ku ktorej neskôr uzatvorili Dodatok č. 1, ktorých obsah nebol stranami namietaný ani spochybňovaný. Dodatkom č. 1 strany upravili termíny, počas ktorých mohli strany ukladať odpad a tiež k tomu upravili i právo na uloženie odpadu v množstve 3 375 ton pre žalovaného a 5 062,5 ton pre žalobcu. Túto skutočnosť prvoinštančný súd zohľadnil a vysvetlil v odsekoch 34. a 35. odôvodnenia, napriek tomu, že odvolateľ ju v odvolaní vytýka ako nedostatok.

42. Nebolo dôvodné, aby sa súd zaoberal preukazovaním škody a jej výšky, keď dospel k záveru, že žalobca nepreukázal splnenie zákonom vyžadovaných predpokladov pre vznik zodpovednosti žalovaného za škodu a tým je porušenie záväzku, ku ktorému sa žalovaný zmluvne zaviazal. Množstvá odpadu boli uvedené tak v Zmluve ako i v Dodatku č.1 a pri dodržaní dohodnutej reciprocity oba dokumenty vychádzali z práva žalobcu na uloženie odpadu v objeme 1,5 násobku odpadu, ktorý na jeho skládku uloží žalovaný. Množstvo odpadu, ktoré mohol žalobca uložiť u žalovaného tak záviselo od objemu, ktorý u žalobcu uložil žalovaný. Množstvo strany označovali ako objem, ale merali ho jednotkou hmotnosti - tonou. Strany si ukladanie dohodli bezodplatne tak, že podľa Zmluvy a Dodatku č.1 mohol žalovaný na skládku žalobcu uložiť 3 375 ton a žalobca na skládku žalovaného 5 062,5 ton. Žalobca nepopieral, že žalovaný na jeho skládku uložil 2 261,49 ton odpadu. Z tohto množstva je 1,5 násobok 3 392, 23 ton odpadu, ktorý recipročne žalovaný umožnil uložiť žalobcovi. Odvolateľ v súvislosti s množstvom odpadu ale v odvolaní poukazuje na druhovú skladbu odpadu, ktorá však nie je v Zmluve ani v Dodatku č.1 žiadnym spôsobom osobitne vymienená a určená. Odvolateľ k tomu tvrdí, že žalovaný u neho uložil okrem ostatného odpadu i 1 251,81 ton inertného odpadu, teda mu žalobca celkom umožnil uložiť 3 513,30 ton a tak mal žalobca ešte právo na uloženie ďalšieho odpadu.

43. Prvoinštančný súd sa v odôvodnení rozhodnutia zaoberal aj výkladom rozdielu medzi inertným odpadom a inertným materiálom k čomu uviedol, že inertný odpad, ak slúži na prekrývku ako inertný materiál, sa nezapočítava do dohodnutého množstva, o čom sa vedomosť žalobcu predpokladá a z ktorého konštatovania súd pri rozhodnutí vychádzal. Naviac, žalovaný bol podľa Zmluvy povinný prekrývku odpadu zabezpečiť inertným materiálom, uloženie ktorého bude podľa Zmluvy za úhradu určenú vo výške 6,64 eur bez DPH za tonu, ako upravoval čl.IV/4.2 a podľa Dodatku č. 1 za cenu 9,96 eur bez DPH za tonu, ako upravoval čl. B3/4.2) Uvedené určenie povinnosti žalovanému tak v Zmluve ako i v Dodatku č.1 považuje odvolací súd v spojení s obsahom faktúr, ktorými žalobca účtoval žalovanému odplatu za inertný materiál za podstatný argument, ktorý vyvracia tvrdenie odvolávajúceho sa žalobcu a potvrdzuje obranu žalovaného. Faktúrami, ktoré prvoinštančný súd v počte 9 identifikoval ich znakmi a popísal v odseku 13. odôvodnia v rozsudku je fakturovaný inertný materiál, hoci s uvedením katalógové čísla určeného pre inertný odpad /inertný materiál nemá katalógové číslo/. Ak podľa odvolávajúceho sa žalobcu nebol v skutočnosti ukladaný inertný materiál, hoci je tak označený vo faktúrach, ale inertný odpad, čo má preukazovať k nemu uvedené katalógové číslo 17 01 07, žiadnym argumentom nevysvetlil, z akého dôvodu práve predmetnými faktúrami účtoval žalovanému cenu za inertný materiál presne v cenách aké sú uvedené v Zmluve a v Dodatku č. 1 za inertný materiál, ktorým musel žalovaný zabezpečiť na prekrývku, ak tvrdil, že išlo o inertný odpad. Údaj o katalógovom čísle odvolací súd nepovažuje na základe ostatných dôkazov za dostatočné k tomu, aby odvolateľ uniesol svoju dôkaznú povinnosť. Vzhľadom na tento záver, založený na neunesení dôkazného bremena nebolo dôvodné, aby sa súd osobitne zaoberal vyhl. č. , ktorou sa stanovuje Katalóg odpadov.

44. Odvolacie dôvody, na ktoré poukazoval žalobca odvolací súd vyhodnotil ako neopodstatnené, na základe čoho rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa potvrdil.

45. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s tak, že v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v celom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie ( ).

Senátom konajúceho súdu bolo toto rozhodnutie prijaté v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je dovolanie prípustné ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ). Dovolanie je podľa prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ). Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( ). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil ( ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ). Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).