Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/74/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlatice Javorovej a členiek senátu JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Terézie Mecelovej v spore žalobcov: 1/ Ing. T. L., nar. XX. P. XXXX, trvalo bytom J. XXX, 2/ O. X., rod. L., nar. X. F. XXXX, trvalo bytom P. XXX, 3/ X. L., nar. X. P. XXXX, trvalo bytom B., ul. D. XXXX/XX, 4/ G. L., nar. XX. Q. XXXX, trvalo bytom O., ul. G. XXX/X, 5/ P. L., nar. XX. Q. XXXX, trvalo bytom Q., ul. X. XX/XX, 6/ T. B., rod. L., nar. X. P. XXXX, trvalo bytom Q., ul. O. XXX/XX, 7/ V. L., nar. XX. T. XXXX, trvalo bytom Q., ul. O. XXX/XX, 8/ F. V., rod. L., nar. XX. Q. XXXX, trvalo bytom O., ul. X. XXXX/XX, 9/ K. Q., rod. L., nar. XX. P. XXXX, trvalo bytom H. XXX, všetci zastúpení advokátom: JUDr. Dalibor Pavelka, Pribinova 46, 920 01 Hlohovec, IČO: 42402344, proti žalovanej: Ing. B. P., rod. A., nar. XX. P. XXXX, trvalo bytom P. XXX, zastúpenej splnomocnenkyňou: HARŠÁNY advokáti, s.r.o., Hlavná 31/15, 917 01 Trnava, IČO: 50481355, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva a o vzájomnej žalobe, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva a určenie vlastníctva, o odvolaniach žalobcov 1/ až 9/ a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo 7. novembra 2018 č. k. -182 v znení opravného uznesenia Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2018 č. k. -188, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach o zvyškovom zamietnutí žaloby, o zastavení konania v časti vzájomnej žaloby, vo vyhovujúcej časti vzájomnej žalobe a v časti trov prvoinštančného konania vo veci podanej žaloby (II., III.,IV. a V. výrok) p o t v r d z u j e. II. V napadnutej časti o náhrade trov prvoinštančného konania o vzájomne žalobe (VII. výrok) rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia m e n í tak, že žalobcovia 1/ až 9/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 50%. III. Žalovaná má voči žalobcom 1/ až 9/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania o žalobe v plnom rozsahu. IV. Žalobcovia 1/ až 9/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 33,33%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie I. určil, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie P., zapísané na Liste vlastníctva č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1.737 m2 a parc. č. 452 - vinice vo výmere 1.960 m2 patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX, ktorá bola v čase svojej smrti ich vlastníčkou v 1/2-ici; II. vo zvyšku súd žalobu zamietol; III. rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania vo veci podanej žaloby; IV. zastavil konanie v časti vzájomnej žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie P., zapísané na Liste vlastníctva č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1.737 m2 a parc. č. 452 - vinice vo výmere 1.960 m2 v podiele 1/2 patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX; V. určil, že vlastníkom nehnuteľností nachádzajúcich sa

v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie P., zapísané na Liste vlastníctva č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1.737 m2 a parc. č. 452 - vinice vo výmere 1.960 m2 v podiele 1/4 je žalovaná; VI. vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol; VII. žalobcom priznal nárok voči žalovanej na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 25%. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. , , , , a v znení neskorších predpisov (ďalej len „"); o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení platnom a účinnom ku dňu spísania notárskej zápisnice; , a ; v znení neskorších predpisov a poukazom na judikát R 1/1975 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky /ďalej aj „NS SR"/ sp. zn. . Vecne dôvodil, že žalobca (pôvodne iba Ing. T. L.) sa žalobou doručenou súdu 13.7.2015 domáhal určenia, že vlastníkom pozemkov v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie (ďalej len „k.ú.") P., zapísané na Liste vlastníctva (ďalej len „LV") č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1737 m2 a parc. č. 452 - vinice vo výmere 1960 m2 (ďalej len „predmetné pozemky") sú právni nástupcovia po nebohej O. L., narodenej XX.X.XXXX, zomrelej XX.XX.XXXX. Žalobu odôvodnil tým, že na LV je zapísané duplicitné vlastníctvo, vlastnícke právo svojej právnej predchodkyne odvodil od dvoch osvedčení o vydržaní vlastníctva k predmetným pozemkom, ktoré podľa tvrdenia svojej právnej predchodkyne nadobudla na základe kúpnych zmlúv z roku 1948 a 1952, ktoré sa nezachovali a prevod vlastníctva nebol zapísaný. Spoluvlastnícky podiel nadobudla od matky a starej matky žalovanej a od P. F.. Dňa 4.4.2016 žalobca odstránil vady žaloby po výzve súdu, uviedol, že kúpnu zmluvu v roku 1952 uzatvorila jeho matka s rodinou X. v spoluvlastníctve K. A., P. F. a P. X.. V závere podania uviedol, že žalovaná v roku 1970 - 1974 žiadala jeho rodičov, aby vystúpili z časti parciel a ona vystúpi z časti parciel jeho rodičov. Jeho rodičia jej vyšli v ústrety, ale žalovaná svoj sľub nesplnila z parciel rodičov nevystúpila (čl. 46 spisu). Žalovaná navrhla žalobu zamietnuť, nakoľko nespĺňa zákonom požadované náležitosti pokiaľ ide o výrok a okruh účastníkov na strane žalobcu. Následne žalobca požiadal o pripustenie vstupu žalobcov do konania a podal návrh na zmenu petitu. Súd (prvej inštancie) uznesením č.l. 99 (č.k. -99) zo dňa 13.2.2017 pripustil vstup žalobcov 2/ - 9/ do konania a následne uznesením č.l. 117 (č.k. -117) dňa 9.5.2017 pripustil zmenu žaloby. Predmetom konania je určenie, že predmetné pozemky patria do dedičstva po neb. O. L., ktorá bola ku dňu smrti ich výlučnou vlastníčkou. Žalovaná doručila súdu dňa 13.3.2018 Vzájomnú žalobu, ktorou sa domáha určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva neb. O. L. v 1-ici, v podiele 36/144-ín (1/4-ina) do vlastníctva žalovanej a v podiele 36/144-ín (1/4-ina) do dedičstva po neb. K. A., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, matke žalovanej. Žalovaná namietla, že v roku 1948 neexistoval objekt vydržania, parc. reg. „C" o výmere 1960 m2 právne neexistovala, bola súčasťou parc. reg. „E" č. 452 o výmere 1,56.46 ha. V roku 1952 neexistovala ani parc. reg. „C" č. 450/14 o výmere 1737 m2, pretože bola vytvorená geometrickým plánom z 21.5.1999 a to odčlenením od parc. reg. „E" č. 452 o výmere 9560 m2. Poprela dobromyseľnosť držby právnej predchodkyne žalobcov s tým, že neuviedli konkrétne okolnosti, z ktorých by sa dalo usúdiť, že jej presvedčenie je založené na objektívnych dôvodoch nadobudnutia držby, napr. existenciu zmluvy. Neuviedli, od ktorých spoluvlastníkov nadobudla podiely. O absencii dobromyseľnosti svedčí aj Zmluva o rozdelení a tiež samotné vyjadrenie žalobcov v doplnku žaloby (čl. 46), z ktorého vyplýva, že si bola právna predchodkyňa žalobcov vedomá, že podielové spoluvlastníctvo k predmetným parcelám nie je vysporiadané, teda že naďalej trvá. Spochybnila podpis na prehlásení, ktoré bolo podkladom notárskych zápisníc o nadobudnutí vlastníctva vydržaním a to aj vzhľadom na jej vek v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy. K zápisniciam nebolo pripojené vyjadrenie obce Jalšové k vydržaniu. Namietla, že žalobcovia nepreukázali reálnosť držby počas vydržacej doby. Na zdôvodnenie vzájomnej žaloby uviedla, že svoj spoluvlastnícky podiel 36/144 nadobudla dedením po svojej starej matke P. X.. Podiel 36/144-in patrí do dedičstva po jej matke K. A., ktorá ho nadobudla dedičstvom po P. X. č. k. D 1392/70, ale z dôvodu, že jej matka zomrela XX.X.XXXX, po spísaní zápisníc o vydržaní, nebol tento podiel predmetom dedičstva. Žalobca 1/ v replike uviedol, že predmetné parcely nemuseli právne existovať, stačilo ak si podieloví spoluvlastníci parc. č. 452 fakticky rozdelili a užívali rozdelené celky, čo u právnej predchodkyne žalobcov zodpovedalo predmetným parcelám. Tieto nerušene niekoľko desaťročí užívali, geometrické plány slúžili už len k deklarovaniu a právnemu vymedzeniu hraníc pozemkov. Zmluva o rozdelení bola uzatvorená z podnetu K. A. s cieľom usporiadať vlastnícke právo k pozemkom, ktoré boli práve podľa dohody dané do jej užívania, pretože na nich chcela stavať rodinný dom. P. L. s manželkou O. neboli znalí práva a

nemali potrebu usporiadať vlastnícke právo k pozemkom, ktoré užívali. Poukázal na to, že zmluva bola uzatvorená bezodplatne, ostatní spoluvlastníci mali prisľúbené, že ak to bude potrebné usporiadajú sa formálnym uznaním aj ich vlastnícke práva. Žalovaná v duplike opätovne namietla nepreukázanie reálnej držby predmetných pozemkov právnou predchodkyňou žalobcov. Vzhľadom na to, že po uzatvorení zmluvy o rozdelení pozemkov p.č. 452 a 450/4 zostali zachované spoluvlastnícke podiely, nemohla byť právna predchodkyňa žalobcov dobromyseľná v tom, že jej patria. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav: Žalobcovia sú dedičmi po neb. O. L., po ktorej bolo dedičstvo prejednané v konaní vedenom na Okresnom súde Piešťany pod sp. zn. , z predloženého Osvedčenia o dedičstve súd zistil, že predmetom dedičstva neboli predmetné pozemky. Žalovaná je dcérou a jednou z dedičiek po neb. K. A.. Z LV č. XXX k.ú. P. súd zistil, že je zapísané duplicitné vlastníctvo k predmetným parcelám a to pod por. č. 1 je zapísaná vlastníčka v 1/1 O. L. na základe Osvedčenia N 581/98 a N 242/99 a pod por. č. 23 žalovaná v 36/144 na základe rozhodnutia D 620/96. Na LV je ďalej poznámka o zápise duplicitného vlastníctva, hodnovernosť údajov o vlastníctve bola v katastri vyvrátená. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 620/96 zo dňa 11.11.1997 súd zistil, že dedičkami po neb. P. X., nar. XX.X.XXXX (správne XX.X.XXXX), zomr. X.X.XXXX sú PaedDr. T. D., Ing. V. E. a žalovaná, nakoľko ich matka K. A. odmietla dedičstvo po poručiteľke. Nehnuteľnosti zapísané na LV XX k.ú. P. ako parc. č. 452 - vinica o výmere 1960 m2 a zbytok parc. č. 452 - orná pôda vo výmere 9560 m2 nadobudla žalovaná. Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. zo dňa 13.11.2002 súd zistil, že dedičkami po neb. K. A. sú žalovaná, PaedDr. T. D. a Ing. V. E.. Predmetom dedičstva z pozemkov zapísaných na LV č. XX, bola len parc. č. 452 orná pôda o výmere 7823 m2 zapísaná v PKV 178 v 36/144. Z notárskej zápisnice č. N 581/98 zo dňa 10.11.1998 súd zistil, že O. L. vyhlásila, že má v nepretržitej držbe a dobromyseľne užíva po dobu viac ako 10 rokov pozemok v k.ú. P. zapísaný na LV č. XX ako parc. č. 452 - vinica o výmere 1960 m2. Ako vlastníčka pozemku je zapísaná v podiele 18/144 a zvyšné podiely nadobudla kúpnou zmluvou v roku 1948 od spoluvlastníkov K. A. v 36/144, P. F. v 54/144 a P. X. v 36/144 k celku. Prevod vlastníctva nebol vyznačený, kúpne zmluvy sa nezachovali. Do držby vstúpila ako oprávnená držiteľka v roku 1948 a užíva nehnuteľnosť v dobrej viere ako vlastnú doposiaľ. Vlastníčkou sa stala uplynutím 10 ročnej vydržacej doby dňa 1.1.1959. O. L. predložila prehlásenie P. F. a prehlásenie K. A. aj v mene neb. P. X., že jej predali svoje spoluvlastnícke podiely v roku 1948 a nemajú výhrady voči vydaniu osvedčenia o vydržaní. Z notárskej zápisnice č. N 242/99 z 28.5.1999 súd zistil, že O. L. vyhlásila, že má v nepretržitej držbe a dobromyseľne užíva po dobu viac ako 10 rokov pozemok v k.ú. P. zapísaný na LV č. XX ako parc. č. 450/14 - orná pôda o výmere 1737 m2, ktorá bola vytvorená na základe geometrického plánu č. 17668107/123-99 ako vlastníčka pozemku je zapísaná v podiele 18/144 a zvyšné podiely nadobudla kúpnou zmluvou v roku 1952 od spoluvlastníkov K. A. v 36/144, P. F. v 54/144 a P. X. v 36/144 k celku. Prevod vlastníctva nebol vyznačený, kúpne zmluvy sa nezachovali. Do držby vstúpila ako oprávnená držiteľka v roku 1948 a užíva nehnuteľnosť v dobrej viere ako vlastnú doposiaľ. Vlastníčkou sa stala uplynutím 10 ročnej vydržacej doby dňa 1.1.1953. O. L. predložila prehlásenie P. F. a prehlásenie K. A. aj v mene neb. P. X., že jej predali svoje spoluvlastnícke podiely v roku 1948 a nemajú výhrady voči vydaniu osvedčenia o vydržaní. Prílohou bol aj citovaný geometrický plán zo dňa 21.5.1999. Z oznámenia Správy katastra Hlohovec z 24.5.2005 súd zistil, že žalovanej oznámili na jej dopyt z 18.5.2005, že zapísali osvedčenie o dedičstve a následne dve notárske zápisnice na LV č. (XXX), čím vzniklo duplicitné vlastníctvo. Z PKV č. 178, k.ú. P. (čl. 27 a 128) súd zistil, že parc. č. 452 - roľu o výmere 2 kj 1150 štv. siah vlastnili V. L. v 1/16-ine (zmena zapísaná podľa D 671/65 dňa 31.7.1969), X. L. (správne X.) v 2/36-inách, P. X. v 7/36-inách, P. F. v 3/16-inách a manželka V. (rod. C.) v 3/16-inách, P. L. v 1/16-ine a P. Q. v 1-ine (zmena zapísaná podľa D 1392/70 dňa 21.1.1974). Zmena podľa D 330/64 dňa 3.2.1965 sa nedá špecifikovať, ktorého spoluvlastníckeho podielu sa týka. Na Listoch vlastníctva č. XX k.ú. P. je zapísaná parc. č. 452 o výmere 1960 m2 s tým, že zvyšok parc. č. 452 je v užívaní socialistickej organizácie a zapísaný na PKV 178. Na LV č. XX z 27.3.1975 sú zapísaní ako vlastníci v podieloch P. L. 18/144, K. A. 36/144, P. F. 27/144, T. F. 27/144 a P. X. 36/144. Na LV č. XX z 9.8.1983 sú zapísaní ako vlastníci v podieloch K. A. 36/144, P. F. 27/144, T. F. 27/144, P. X. 36/144 a O. L. v 18/144. Na LV č. XX z 2.9.1990 sú zapísaní ako vlastníci v podieloch K. A. 36/144, P. F. 54/144, P. X. 36/144 a O. L. v 18/144. Obec Jalšové dňa 9.3.2015 potvrdila, že O. L. platila daň z nehnuteľností za parc.č. 452 o výmere 3920 m2 od roku 1994 do 2004 a žalobca 4/ platil daň z nehnuteľností od roku 2005 za predmetné parcely. Obec Jalšové dňa 8.11.2004 potvrdila, že jej nebol doručený oznam o vydržaní predmetných pozemkov a preto nebolo vyhlásenie o vydržaní pozemkov vyvesené. Z notárskej zápisnice č. NZ 385/75 N 385/75 z 22.4.1975 súd zistil, že spoluvlastníci P. L. v 18/144, P. F. v 27/144, T. F. v 27/144, P. X. v 36/144 a K. A. v 36/144 uzatvorili zmluvu o rozdelení nehnuteľností zapísaných na LV č. XX. Na základe zmluvy sa z parcely č. 452 odčlenila parc. č. 450/6 o výmere 800 m2 a z parc. č. 450/4 sa odčlenila parc. č.

450/6 o výmere 800 m2, ktoré nadobudla bezodplatne K. A. a zbytok nehnuteľností zostal vo vlastníctve doterajších vlastníkov v rovnakom pomere v akom ich doposiaľ vlastnili. Novovytvorené parcely boli odčlenené na základe Geometrického plánu č. 762-0266-74 zo dňa 30.10.1974. Žalobcovia dôvodili, že vydržanie je originárnym spôsobom nadobudnutia vlastníckeho práva, čo má za následok, že titulom vydržania dochádza k zániku vlastníckeho práva pôvodných vlastníkov. Ak teda vydržaním došlo k zániku vlastníckeho práva K. A., P. F. a P. X. k predmetným pozemkom, je vylúčené aby si žalovaná osobovala svoje vlastnícke právo titulom dedičstva po P. X.. Duplicitný zápis v katastri nehnuteľností je len formálnou vadou, keďže kataster nehnuteľností nemal inú možnosť ako zapísať dedičstvo po P. X. s tým, že podaná žaloba je prostriedkom k uvedeniu veci na správnu mieru. Osvedčeniami o vydržaní došlo k osvedčeniu všetkých zákonom predpokladaných podmienok vzniku vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov, pričom platnosť osvedčení o vydržaní nebola doposiaľ relevantným spôsobom spochybnená. Osvedčenia o vydržaní boli vydané notárom pri výkone verejnej moci, preto sa prezumuje ich správnosť. Okrem toho, že splnenie podmienok pre vydržanie potvrdili K. A., ktorá je matkou žalovanej, ako i P. F., poukázali aj na skutočnosť, že za účelom vydania osvedčenia vydržaním bolo potrebné doložiť príslušné potvrdenia Obecného úradu obce Jalšové, ktorého starostkou bola v predmetnom čase samotná žalovaná. Ak teda začala dodatočne namietať vznik vlastníckeho práva právnej predchodkyne žalobcov, považujú žalobcovia takéto konanie za účelové. Z uvedených dôvodov je vznik vlastníckeho práva v prospech právnej predchodkyne žalobcov legálny a legitímny. Vzájomná žaloba v časti určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 patrí do dedičstva po neb. K. A. je zjavne nedôvodná, keďže táto sama za života potvrdila splnenie zákonných podmienok pre vydržanie tohto spoluvlastníckeho podielu v prospech právnej predchodkyne žalobcov. Poukázali na to, že nie sú splnené základné procesné podmienky, keďže neb. K. A. má troch dedičov a za účelom uplatňovania takéhoto nároku v súlade s ust. musia vystupovať všetci dedičia, nakoľko ide o nerozlučné spoločenstvo, z týchto dôvodov navrhli žalobu žalovanej zamietnuť. Žalovaná k vzájomnej žalobe dôvodila, že vlastnícke právo v podiele 36/144 svedčí žalovanej, ktorá ho nadobudla titulom Osvedčenia o dedičstve č. D 620/96, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.11.1997 a to parc.č. 452 vinica o výmere 1960 m2 ako aj zbytok parcely reg. „E" č. 452 o výmere 9560 m2 a to dedením po svojej starej matke P. X.. Ďalší titul vo vzťahu k vlastníctvu parcely 450/14 o výmere 1737 m2 je založený na tom, že táto parcela patrí do dedičstva po K. A., matke žalovanej, ktorá tento svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla dedičstvom po P. X. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Trnave č. D 1392/70, ktoré nadobudlo právoplatnosť 21.9.1970. K žalobe uviedla, že žalobcovia odvodzujú svoje vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam od vydržacieho titulu, ktorý bol deklarovaný notárskymi zápisnicami. Namietala, že žalobcovia nesplnili zákonné podmienky pre vydržanie a to najmä oprávnenosť, teda dobromyseľnosť držby právnou predchodkyňou žalobcov a nepreukázali domnelý titul nadobudnutia tohto vlastníctva, keď žiadnym spôsobom nepreukázali existenciu kúpnej zmluvy. Vo svojich vyjadreniach tvrdia, že nadobudli od právnej predchodkyne žalovanej a od rodiny F. spoluvlastnícke podiely k predmetným nehnuteľnostiam v roku 1948 a v roku 1952. V tomto období existovala len pôvodná parcela 452 ako právna parcela, ktorá mala výmeru 1 hektár 56 árov 46 m2, ak by nadobudli k tejto parcele spoluvlastnícke podiely ako tvrdia, tak potom v ďalšom období už nemohli byť spoluvlastnícke podiely žalovanej, resp. jej právnych predchodcov, predmetom ďalších právnych úkonov, najmä dedenia ale tiež rozdeľovacej zmluvy z roku 1975 kedy sa právni predchodcovia žalobcov a žalovanej dohodli na rozdelení nehnuteľností s tým, že pozemok parc.č. 450/5 a č. 450/6 nadobudla do výlučného vlastníctva K. A. - matka žalovanej. Táto skutočnosť jednoznačne potvrdzuje to, že právni predchodcovia žalobcov nemohli byť dobromyseľní, že im uvedené nehnuteľnosti patria. V období údajnej kúpy v roku 1948 a 1952, predmetné parcely zjavne neexistovali a boli vytvorené až v neskoršom období a to parc.č. 452 o výmere 1960 m2 až v roku 1975 a parc.č. 450/14 bola vytvorená až v súvislosti s vydržacím úkonom v roku 1999 a to odčlenením od parcely reg. „E" č. 452 o výmere 9560 m2. Nakoniec žalobcovia sami v podanej žalobe preukázali absenciu dobromyseľnosti, keď uvádzajú že ich právni predchodcovia boli v čase rozdeľovacej zmluvy, t.j. v roku 1975, údajne dohodnutí o vzájomnom vypustení si svojich spoluvlastníckych podielov. Je teda z tohto zrejmé, že právna predchodkyňa žalobcov sa už v tom čase nemohla domnievať, že ich spoluvlastníctvo je vyporiadané tak, ako to tvrdia žalobcovia v žalobe, teda že ho nadobudla vydržaním v čase, ktorý je uvedený v notárskych zápisniciach o vydržaní. Súd prvej inštancie uviedol, že pri posudzovaní naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení treba v prejednávanej veci vychádzať zo skutočnosti, že na LV je zapísané duplicitné vlastníctvo a bez požadovaného určenia je postavenie strán sporu neisté. Rozhodnutie súdu o tejto otázke je podkladom pre uskutočnenie dodatočného dedičského konania po právnom predchodcovi žalobcov a žalovanej, týkajúceho sa predmetných nehnuteľností a následného zápisu zmeny v katastri nehnuteľností.

Ďalej dôvodil, že vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ku ktorému dochádza v prípade splnenia zákonom určených podmienok priamo zo zákona (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby). Začiatok vydržacej doby bol datovaný rokom 1948, kedy mala právna predchodkyňa žalobcov nadobudnúť jednu nehnuteľnosť na základe kúpnej zmluvy. Tvrdené nastúpenie do držby tak súd posúdil podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950. Podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31. decembra 1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez vkladu vlastníctva do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť teda musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Držiteľ bol v dobrej viere, ak v čase uchopenia držby bol presvedčený bez toho, aby konal nedbanlivo, že nadobudol vlastníctvo, pokiaľ si pred uplynutím vydržacej doby svoj omyl dodatočne neuvedomil. Vlastníctvo nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný, tzv. obmyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, že nehnuteľnosť patrí inému. Platila pritom zásada, že zápisom vlastníckeho práva inej osoby do pozemkovej knihy sa vydržanie prerušilo. Výnimku z tejto zásady pripustila súdna prax vtedy, ak skorší dobromyseľný držiteľ užíval nehnuteľnosť naďalej nerušene bez toho, aby sa dozvedel, že vlastníctvo k nej nadobudol vkladom do pozemkovej knihy niekto iný. Obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení do držby a platila zásada, že ten, kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. Obyčajové právo na Slovensku do 31.12.1950 vyžadovalo dobrú vieru v okamžiku uchopenia držby, nie po celú dobu trvania držby. U vydržania vlastníctva k nehnuteľným veciam, pokiaľ vydržacia doba začala plynúť a neuplynula pred 1.1.1951, platilo v zmysle intertemporálneho ust. , že bežiaca vydržacia doba sa skončila uplynutím pôvodnej vydržacej doby a ak by tá do 1.1.1961 nestihla uplynúť, potom uplynula najneskôr v 10-ročnej dobe počítanej od 1.1.1951. V prípadoch vydržania, pri ktorých vydržacia doba začala plynúť ešte pred 1.1.1951, teda podľa obyčajového práva, a mala uplynúť až po tomto dni, museli byť však už splnené aj ďalšie podmienky vydržania, ktoré boli stanovené z roku 1950. Aj v prípade vydržania vlastníctva z titulu kúpnej zmluvy z roku 1952 by vydržacia lehota bola desaťročná ( ), ak by právna predchodkyňa žalobcov mala vec v oprávnenej držbe a vzhľadom na všetky okolnosti by bola dobromyseľná. Žalobcovia žiadali určiť, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich právnej predchodkyni O. L., ktoré mala nadobudnúť vydržaním. Žalovaná nesporovala vlastnícke právo právnej predchodkyne žalobcov v 1 - ici, a aj sama sa v rámci vzájomnej žaloby domáhala totožného určenia. Pretože nebolo medzi stranami sporné, že do dedičstva po právnej predchodkyni žalobcov patrí nehnuteľnosť v rozsahu 1-ici súd v tejto časti žalobe vyhovel (ods. I. výroku rozsudku). Z dôvodu, že žalovaná sa vzájomnou žalobou domáha totožného určenia, súd konanie v tejto časti vzájomnej žaloby zastavil (ods. IV. výroku rozsudku) podľa , nakoľko začaté konanie bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie. Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr. Žalovaná popierala, že by do vlastníctva právnej predchodkyne žalobcov patrila druhá polovica predmetných nehnuteľností, a to z dôvodu, že nadobudla svoj podiel po neb. P. X. na základe Osvedčenia o dedičstve zo dňa 11.11.1997 v rozsahu 36/144, t.j. 1/4-iny a zároveň sa domáhala určenia, že rovnaký spoluvlastnícky podiel patrí do dedičstva po jej neb. matke K. A., ktorá ho nadobudla dedičstvom po P. X. na základe rozhodnutia Štátneho notárstva v Trnave sp. zn. D 1392/70. Žalovaná sporovala, že právna predchodkyňa žalobcov bola dobromyseľná, popierala existenciu titulu, na základe ktorého by sa mohla domnievať, že je oprávnenou držiteľkou predmetných nehnuteľností, napr. zmluvy a tiež, že predmetné nehnuteľnosti právne neexistovali, nakoľko boli súčasťou jednej veľkej parcely. Žalobcovia naopak tvrdili, že ich právna predchodkyňa nadobudla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe vydržania, z titulu kúpnych zmlúv uzatvorených v roku 1948 a 1952, ktoré sa nezachovali a ich vklad nebol zapísaný. Tento titul - kúpne zmluvy bol uvedený aj v notárskych zápisniciach o vydržaní bez ich bližšej špecifikácie. Uzatvorenie kúpnych zmlúv potvrdzovala K. A., P. F., pričom z PKV č. 178 a Listov vlastníctva č. XX je zrejmé, že v čase uzatvorenia oboch kúpnych zmlúv K. A. nebola vôbec spoluvlastníčkou parc. č. 452, svoj spoluvlastnícky podiel nadobudla až v roku 1974. Uvedenú parcelu mali v čase tvrdeného prevodu vo vlastníctve celkom siedmi spoluvlastníci, jedným z nich bol manžel právnej predchodkyne žalobcov, teda nie je zrejmé z akého titulu by manžel odpredával svoj spoluvlastnícky podiel manželke. Podporne súd poukazuje aj na Zmluvu o rozdelení nehnuteľnosti z 22.4.1975, z ktorej jednoznačne vyplýva, že od dvoch parciel sa odčlenili dve nové parcely a spoluvlastnícke podiely predmetných nehnuteľností zostali nezmenené. Ak by právna predchodkyňa žalobcov bola presvedčená, že je vlastníčkou predmetných nehnuteľností, nebol dôvod na to, aby jej manžel ako spoluvlastník nehnuteľností uzatvoril Zmluvu o rozdelení nehnuteľnosti najmä, ak už v predchádzajúcom období odpredal svoj podiel manželke -

právnej predchodkyni žalobcov. Žalobcovia žiadnymi bližšími skutkovými okolnosťami nešpecifikovali kedy a s kým uzatvorila ich právna predchodkyňa kúpne zmluvy, akým spôsobom bola v kúpnej zmluve špecifikovaná predmetná nehnuteľnosť, ktorá v tom čase bola súčasťou jednej veľkej parcely a že ich mala v reálnej držbe. Nepredložili a ani nenavrhli žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení okrem notárskych zápisníc o vydržaní, ktoré však len deklarujú tvrdenie právnej predchodkyne žalobcov. Nakoľko žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že existoval titul, na základe ktorého by vstúpila ich právna predchodkyňa do oprávnenej držby konkrétnych parciel v súčasnosti špecifikovaných na základe geometrických plánov, neboli splnené podmienky pre vydanie osvedčenia o vlastníctve právnej predchodkyne žalobcov k sporným nehnuteľnostiam a so zreteľom na uvedené je zrejmé, že osvedčenie o vlastníctve sporných nehnuteľností nebol notár oprávnený vydať. Preto súd žalobu vo zvyšku zamietol tak, ako je uvedené v ods. II. výroku rozsudku. Na základe vyššie uvedeného, nakoľko právna predchodkyňa žalobcov nenadobudla spoluvlastnícky podiel v 1 súd zároveň v ods. V. výroku rozsudku vyhovel vzájomnej žalobe v časti určenia, že žalovaná je vlastníčkou predmetných nehnuteľností v 1-ine (36/144), nakoľko bolo v konaní preukázané, že nadobudla spoluvlastnícky podiel na základe dedičského rozhodnutia po neb. P. X.. Súd prvej inštancie uviedol, že ak bolo v konaní o dedičstve právoplatne rozhodnuté o dedičstve, je toto rozhodnutie súdu záväzné ( v spojení s ) a súd je povinný z tohto rozhodnutia vychádzať aj pri prejednávaní a rozhodovaní iných vecí. Poukázal na judikát R 1/1975 a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR") sp. zn. . NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. poukazuje na to, že „určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. K nadobudnutiu dedičstva však nedochádza len na základe smrti poručiteľa. Právna úprava dedičského práva vychádza z princípu ingerencie štátu pri nadobúdaní dedičstva. Okrem iného predpokladá aj to, že dedičstvo po poručiteľovi musí byť súdom prejednané a rozhodnuté, konanie o dedičstve začína aj bez návrhu a v konaní o dedičstve musí byť prejednaný tiež majetok, ktorý nebol známy pri pôvodnom prejednaní a rozhodnutí o dedičstve. Podľa rozhodnutia súdu o potvrdení dedičstva alebo o vyporiadaní dedičov sa dedičstvo nadobúda s účinnosťou ku dňu smrti poručiteľa. V dobe od smrti poručiteľa až do potvrdenia dedičstva alebo vyporiadania dedičov právoplatným rozhodnutím súdu, tu teda nemôže byť istota, s akým výsledkom konanie o dedičstvo skončí, a to najmä, kto bude poručiteľovým dedičom a ako bude vyporiadané dedičstvo medzi viacerých dedičov. Ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle (v súčasnosti ). To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne vecí, o ktoré ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaný za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia (v súčasnosti )." V danom prípade stranu sporu o určenie predmetu dedičstva po neb. K. A. mali byť aj spoludedičky PaedDr. T. D. a Ing. V. E.. Keďže stranami tohto sporu nie sú, musí byť vzájomná žaloba z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie zamietnutá v tejto časti tak, ako je uvedené v ods. VI. výroku rozsudku. Nič však žalovanej nebráni podať novú žalobu o určenie, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke, a to tak, že stranami sporu budú všetci do úvahy prichádzajúci dedičia po poručiteľovi. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. a , , a , , s tým, že o trovách konania v časti žaloby žalobcov rozhodol v zmysle , keďže obe strany boli čiastočne úspešné, nakoľko súd v časti žalobe vyhovel, t.j. určil, že nehnuteľnosti v 1-ci patria do dedičstva neb. O. L. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol, preto žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania vo veci podanej žaloby. Vo veci vzájomnej žaloby sa žalovaná domáhala určenia troch samostatných nárokov a to, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. O. L. v 1-ici, kde súd zastavil konanie z dôvodu litispendencie a teda žalovaná zavinila zastavenie konania, pretože sa domáhala totožného určenia ako vo veci samej žalobcovia. V druhom nároku určenia, že žalovaná je vlastníčkou nehnuteľností v 1-ine bola úspešná žalovaná a v časti určenia,

že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. K. A. v 1-ine boli úspešní žalobcovia, z čoho vyplýva, že žalobcom vzniklo právo na náhradu trov konania v 2 nárokoch a žalovanej v jednom nároku, teda prevažne úspešným žalobcom súd priznal nárok v rozsahu 1/3-iny. Opravným uznesením Okresného súdu Trnava zo 4. decembra 2018 č. k. -188 súd prvej inštancie opravil rozsudok Okresného súdu v Trnave č. k. -182 zo dňa 7.11.2018 tak, že v VII. odseku výroku rozsudku sa namiesto nesprávne uvedeného rozsahu priznaného nároku na náhradu trov konania 25% správne uvádza „1/3", s tým, že ostatné časti rozsudku zostávajú v platnosti bezo zmeny. Právne vydanie opravného uznesenia odôvodnil ust. , vecne dôvodil, že uvedeným rozsudkom súd rozhodol vo veci, pričom v odseku VII. výroku rozsudku priznal žalobcom nárok voči žalovanej na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 25%, pri písaní rozsudku však zistil, že chybou v písaní vo výroku rozsudku uviedol nesprávnu výšku priznanej náhrady v rozsahu 25%, čo je v rozpore s písomným odôvodnením rozsudku, nakoľko žalobcom vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 1/3-iny tak ako je uvedené v 41. bode odôvodnenia rozsudku, vzhľadom k tomu, že prišlo k zrejmej chybe v písaní, vydal opravné uznesenie, ktorým opravil chybu v rozsudku.

2. Proti tomuto rozsudku iba v jeho časti o zastavení konania v časti vzájomnej žaloby o určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie P., zapísané na Liste vlastníctva č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1.737 m2 a parc. č. 452

- vinice vo výmere 1.960 m2 v podiele 1/2 patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX a v časti o náhrade trov prvoinštančného konania o vzájomnej žalobe (IV. a VII. výrok rozsudku súdu prvej inštancie) podala včas odvolanie žalovaná s návrhom na jeho zrušenie v napadnutej časti a vrátenie veci v takejto časti súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie právne odôvodnila poukazom na odvolacie dôvody podľa a . Dôvodila, že predmetný spor vznikol z dôvodu duplicitného vlastníctva k predmetným pozemkom, pričom žalobcovia sa žalobou domáhali určenia, že predmetné pozemky patria v celosti do dedičstva po ich nebohej právnej predchodkyni. Žalovaná s takýmto určením nesúhlasila a vo svojom vyjadrení k žalobe, ktoré bolo doručené súdu 27.7.2017 žiadala v rámci procesnej obrany, aby súd určil vlastnícke právo inak, o čom predložila relevantné doklady. Súd toto vyjadrenie posúdil ako vzájomný návrh a vyzval žalovanú výzvou z 24.1.2018 na zaplatenie súdneho poplatku za vzájomnú žalobu. Žalovaná súdny poplatok v lehote neuhradila a preto súd konanie o vzájomnej žalobe uznesením pod č.k. -162 z 20.2.2018 zastavil. Žalovaná v záujme ochrany svojho vlastníckeho práva následne podala vzájomnú žalobu, doručenú súdu dňa 13.3.2018. Cieľom tohto konania bolo odstránenie stavu dvojitého vlastníctva evidovaného k predmetným pozemkom v katastri nehnuteľností. Žalovaná petit vzájomnej žaloby formulovala tak, aby rozhodnutím súdu bolo určené vlastníctvo (spoluvlastníctvo) predmetných nehnuteľností ako celku v prospech jednotlivých účastníkov sporu (resp. ich právnych predchodcov), pričom časť petitu týkajúca sa určenia, že predmetné pozemky v podiele 1/2 patria do dedičstva po nebohej O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX, bola zhodná s petitom žaloby žalobcov, ktorý žalovaná v tejto časti uznávala a nepopierala. Z tohto hľadiska teda nemožno posúdiť túto časť petitu vzájomnej žaloby ako domáhanie sa totožného nároku (iudicium duplex), ale ako uznávací prejav vo vzťahu k určeniu, že predmetné nehnuteľnosti patria v podiele 1/2 vzhľadom k celku do dedičstva po nebohej O. L.. V prejednávanej veci teda nešlo o určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplývajúci z osobitného predpisu, ktorý by zakladal prekážku litispendencie tak, ako to má na mysli výklad ust. obsiahnutý v článku III bod 1 strana 552 Veľké komentáre , edícia C.H. Beck z roku 2016, ale predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva. Súd napadnutým výrokom konanie zastavil pre prekážku litispendencie. Podľa začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie. Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr. Je nesporné, že súd žalobu aj vzájomnú žalobu prejednával spoločne v jednom konaní, a teda v dotknutej časti neprebiehalo na súde iné konanie (čo je predpokladom litispendencie). Keďže teda v dotknutej časti konania obe sporné strany zhodne navrhovali meritórne rozhodnutie, ako aj to, že v uvedenej časti konania súd nerozhodoval v samostatnom konaní, nemohlo ísť o prekážku litispendencie, a teda nebol dôvod pre rozhodnutie súdu o zastavení konania. V časti o náhrade trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 1/3-iny podala žalovaná odvolanie z dôvodu podľa , nesprávnosť rozhodnutia bola podľa nej determinovaná napadnutým výrokom IV. rozsudku. Súd pri tomto rozhodnutí uplatnil princíp procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania podľa . Keďže podľa názoru žalovanej k takémuto zastaveniu konania nemalo prísť, je rozhodnutie o trovách pre ňu nespravodlivé, najmä s prihliadnutím na široký okruh žalovaných (správne žalobcov) a z toho vyplývajúcej výšky možnej náhrady trov konania.

3. Proti tomuto rozsudku vo vzťahu k jeho výrokom II., III., V. a VII. (teda v časti o zvyškovom zamietnutí žaloby, v časti o náhrade trov prvoinštančného konania vo veci podanej žaloby, v časti o určení, že vlastníkom predmetných pozemkov v podiele 1 je žalovaná a v časti o náhrade trov prvoinštančného konania o vzájomnej žalobe) podali včas odvolanie žalobcovia 1/ až 9/, s návrhom na jeho zmenu tak, že: II. súd určí, že predmetné pozemky v podiele 36/144 (ktorého vlastníkom je evidovaná neb. O. L. a ktorý pôvodne vlastnila neb. K. A.) a v podiele 36/144 (ktorý je evidovaný na meno duplicitného vlastníka - Ing. B. P.) patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX, ktorá bola v čase svojej smrti ich vlastníčkou; III. súd žalobcom 1/ až 9/ prizná nárok voči žalovanej na náhradu trov konania o žalobe v rozsahu 100%; V. súd vzájomnú žalobu, ktorou sa žalovaná domáhala určenia, že je vlastníkom predmetných pozemkov v podiele 1 zamieta; VII. súd žalobcom 1/ až 9/ prizná nárok voči žalovanej na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100%. Ak by odvolací súd napadnuté rozhodnutie čo do merita veci potvrdil, navrhli žalobcovia, aby zmenil napadnuté rozhodnutie vo výroku VII. tak, že sa žalobcom 1/ až 9/ prizná nárok voči žalovanej na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 75%. Právne svoje odvolanie odôvodnili odvolacími dôvodmi uvedenými v a . Dôvodili, že považujú rozhodnutie súdu prvej inštancie obsiahnuté v druhom výroku v časti (podiel 36/144, ktorého vlastníkom je evidovaná nebohá O. L. a ktorý pôvodne vlastnila nebohá K. A.) za nelogické a rozporné s aplikovateľnými procesnými, ako i hmotnoprávnymi normami a v časti (podiel 36/144 vo vlastníctve žalovanej, ktorého sa týka i napadnutý výrok V.) za výsledok nesprávnej a nedôvodnej interpretácie skutkového stavu veci v prospech žalovanej. Podstatou celého sporu je skutočnosť, že právna predchodkyňa žalobcov 1/ až 9/ je na LV č. XXX pre k.ú. P. evidovaná ako výlučný vlastník parc.č. 452, druh pozemku: vinice vo výmere 1.960 m2 a parc.č. 450/14, druh pozemku: orná pôda vo výmere 1.737 m2 (ďalej spolu ako „nehnuteľnosti") v podiele 1/1, pričom vo vzťahu k nehnuteľnostiam je zároveň vyznačená duplicita vlastníckeho práva v prospech žalovanej na podiel vo veľkosti 36/144. Z tohto titulu sa žalobcovia 1/ a 2/ ako právni nástupcovia (zákonní dedičia) neb. O. L. domáhali určenia, resp. deklarácie toho, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohej O. L. v podiele 1/1, čím by zároveň došlo k odstráneniu duplicitného zápisu v prospech žalovanej. Vo vzťahu k II. výroku - spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 (ktorého vlastníkom je evidovaná neb. O. L. a ktorý pôvodne vlastnila neb. K. A.) žalobcovia 1/ až 9/ upriamili pozornosť odvolacieho súdu na skutočnosť, že súd prvej inštancie je v konaní o určenie vlastníckeho práva, resp. určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva v súlade s viazaný žalobným návrhom, resp. vzájomnou žalobou. Neb. O. L. je v súlade s evidenciou katastra nehnuteľností evidovaná ako vlastník nehnuteľností v podiele 1/1, pričom jej vlastníctvo bolo podľa zápisu na liste vlastníctva spochybnené len čo do podielu evidovaného v prospech žalovanej vo veľkosti 36/144. Uvedené znamená, že hodnovernosť údajov o vlastníckom práve neb. O. L. vo vzťahu k podielu 3/4 (1/2 a 36/144) nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. V konaní bolo na základe súhlasných tvrdení oboch sporových strán nesporné, že neb. O. L. bola ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností v podiele 1/2, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 36/144 sa žalobcovia 1/ až 9/ svojou žalobou domáhali určenia, že jeho vlastníkom bola ku dňu svojej smrti neb. O. L., pričom žalovaná sa vo vzťahu k tomu istému podielu vzájomnou žalobou domáhala určenia, že tento spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 patrí do dedičstva po neb. K. A.. Ohľadne tohto podielu tak boli podané dva protichodné návrhy, jeden v prospech aktuálneho vlastníka - žaloba a druhý v prospech domnelého (tvrdeného vlastníka)

- vzájomná žaloba. Z uvedeného vyplýva, že ak vlastníctvo k tomuto spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 36/144 svedčí podľa zápisu v katastri nehnuteľností v prospech neb. O. L. a súčasne platí, že súd zamietol vzájomnú žalobu v časti, v ktorej sa žalovaná domáhala určenia, že identický podiel patrí do dedičstva po neb. K. A., postupoval súd zjavne nesprávne a svojvoľne ak bez relevantného odôvodnenia nerozhodol ohľadne tohto podielu 36/144 obdobne ako ohľadne podielu vo vlastníctve neb. O. L. vo veľkosti 1/2 (výrok I.), ale žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia 1/ až 9/ domáhali určenia, že predmetný podiel vo veľkosti 36/144 patril ku dňu smrti neb. O. L. do jej vlastníctva zamietol. Rozhodnutím súdu prvej inštancie totiž došlo k vzniku paradoxnej situácie, kedy podľa evidencie katastra nehnuteľností je neb. O. L. nesporným (v katastri nehnuteľností dosiaľ nespochybneným) vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo veľkosti 3/4 (podiely 1/2 a 36/144), avšak súd určil, že ku dňu jej smrti vlastnila len podiel vo veľkosti 1/2. Žalobcovia 1/ až 9/ majú zároveň za to, že spochybňovanie vlastníckeho práva neb. O. L. ohľadne podielu 36/144 je zjavne nedôvodné, nakoľko sama nebohá K. A. za účelom vyhotovenia notárskych zápisníc o vydržaní výslovne potvrdila, že ohľadne jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo veľkosti 36/144 boli splnené podmienky vzniku vlastníckeho práva v prospech neb. O. L. a s vydržaním tohto podielu nebohou O. L. sama súhlasila. Žalobcovia 1/ až 9/ napádajú rozhodnutie súdu prvej inštancie v otázke predmetného podielu vo veľkosti 36/144 len z opatrnosti,

nakoľko majú pochybnosti o spôsobilosti tohto rozhodnutia vyvolať akékoľvek právne účinky vo vzťahu k aktuálnemu zápisu v katastri nehnuteľností k predmetnému spoluvlastníckemu podielu, keďže i v prípade potvrdenia napadnutého rozhodnutia v tejto časti bude vlastníctvo k nemu i naďalej svedčiť v prospech nebohej O. L. a zápis v katastri tak ostane nezmenený. K zmene zápisu v katastri nehnuteľností môže totiž slúžiť len také rozhodnutie súdu, ktoré explicitne deklaruje vlastnícke právo v prospech toho- ktorého vlastníka, pričom v zmysle zásady res iudicata nemožno prisvedčiť úvahám súdu obsiahnutým v bode 38. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia v tom smere, že žalovanej nebude po skončení tohto konania nič brániť v podaní novej žaloby, ktorou sa bude opätovne domáhať, že predmetný podiel patrí do dedičstva po poručiteľke. Vo vzťahu k výroku II. - spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 (žalovaná) a výroku V., žalobcovia 1/ až 9/ dôvodili, že považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým zamietol žalobu v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144, ktorý je evidovaný v prospech žalovanej ako duplicitného vlastníka, patrí do dedičstva po neb. O. L., ako i výrok V. napadnutého rozhodnutia, ktorým súd určil, že tento spoluvlastnícky podiel patrí do vlastníctva žalovanej, za nesprávne. Túto odvolaciu námietku odôvodňujú tým, že v konaní neboli relevantným spôsobom spochybnené notárske zápisnice o vydržaní ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech nebohej O. L., pričom zároveň platí, že vo veci boli splnené všetky zákonné predpoklady k vydržaniu tohto spoluvlastníckeho podielu. Podmienkami k vydržaniu vlastníckeho práva sú spôsobilý subjekt, spôsobilý objekt, uplynutie vydržacej doby, oprávnenosť a dobromyseľnosť držby. O spôsobilosti subjektu a v súlade s bodom 27. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani o vydržacej dobe nie je vo veci sporu. Žalobcovia 1/ a 9/ majú tiež za to, že nehnuteľnosti boli spôsobilým subjektom vydržania, nakoľko v roku 1948 a 1952, po nadobudnutí vlastníckeho práva na základe zmlúv, ktoré sa nedochovali, právni predchodcovia žalobcov 1/ a 9/ vstúpili do ich držby v rozsahu v akom boli následne predmetom vydržania, v tomto rozsahu ich užívali a dodnes užívajú ako svoje. V tejto súvislosti neobstojí irelevantná námietka žalovanej prezentovaná v priebehu konania, že nehnuteľnosti v roku 1948 a 1952 právne neexistovali. Predmetné pozemky totiž fakticky existovali vždy, pričom za účelom ich vydržania a vykonania predmetného zápisu v katastri nehnuteľností dala právna predchodkyňa parcely zamerať v rozsahu v akom ich nadobudla, čím však bol len deklarovaný stav, tak ako právni predchodcovia žalobcov 1/ až 9/ nehnuteľnosti desiatky rokov nerušene užívali a obhospodarovali ich. Žalobcovia 1/ až 9/ považujú za nedôvodné spochybňovanie právneho titulu k nadobudnutiu nehnuteľností, ktorým sú zmluvy z roku 1948 a 1952, ktorý by osvedčoval dobromyseľnosť a oprávnenosť držby. Existenciu týchto zmlúv totiž potvrdili za účelom vyhotovenia notárskych zápisníc vtedy aktuálni podieloví spoluvlastníci, ktorí boli sčasti i podieloví spoluvlastníci nehnuteľností v roku 1948 a 1952 a z časti právni predchodcovia pôvodných vlastníkov, a to P. F. a K. A. za seba, ako i za svoju matku P. X.. Argumentácia súdu, že K. A. nebola v roku 1948 a 1952 podielovou spoluvlastníčkou nehnuteľností je tak zjavne bez právneho významu, pretože pre vyhotovenie notárskych zápisníc o vydržaní je relevantný stav v čase ich vyhotovenia a ich prílohou tak zákonite museli byť vyhlásenia aktuálnych vlastníkov (ktorí boli z časti pôvodní vlastníci a z časti ich právni nástupcovia) a nie všetkých tých, ktorí boli spoluvlastníkmi nehnuteľností v rokoch 1948 a 1952, obzvlášť ak väčšina z nich už bola v tom čase po smrti. V tejto súvislosti sú nedôvodné i úvahy súdu o tom, prečo by manžel právnej predchodkyne žalobcov 1/ až 9/ odpredával svojej manželke akýkoľvek spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v roku 1948 a 1952, pretože z listín, ktoré sú obsahom spisu vyplýva, že tento svojej manželke nič neodpredával, ale nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnych zmlúv v roku 1948 a 1952 pôvodne manžel právnej predchodkyne žalobcov 1/ až 9/, pričom právna predchodkyňa žalobcov nebohá O. L. je dedičkou po jej zosnulom manželovi, ktorá nadobudla nehnuteľnosti vydržaním (na úkor ostatných podielových spoluvlastníkov) ako jeho právna nástupkyňa. Záverom je v súvislosti s vydržaním potrebné poznamenať, že v čase vyhotovenia notárskych zápisníc o vydržaní boli notárom úradnou listinou osvedčené všetky relevantné skutočnosti k vzniku vlastníckeho práva v prospech právnej predchodkyne žalobcov 1/ a 9/, preto je súčasné spochybňovanie splnenia zákonných podmienok vydržania zjavne nedôvodné. Vo vzťahu k výroku VII. trovy konania vo veci vzájomnej žaloby odvolatelia uviedli, že pre prípad, že by odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil, žalobcovia 1/ až 9/ poukazujú na skutočnosť, že výrok VII. vo veci vzájomnej žaloby je zjavne nesprávny, nakoľko z bodu 40. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaná zavinila zastavenie konania v časti určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 patrí do dedičstva po neb. O. L., žalobcovia 1/ až 9/ boli úspešní v časti určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 (1/4) patrí do dedičstva po nebohej K. A. a žalovaná bola úspešná len v časti určenia vlastníckeho práva k podielu vo veľkosti 36/144 (1/4). Z uvedeného tak

vyplýva, že žalobcovia 1/ až 9/ boli percentuálne úspešní v rozsahu 75%, preto im mal súd priznať právo na náhradu trov konania vo veci vzájomnej žaloby v tomto rozsahu a nie v rozsahu 1/3-ina.

4. Žalobcovia 1/ až 9/ sa vyjadrili k odvolaniu žalovanej tak, že sa s odvolacími námietkami žalovanej vo vzťahu k výroku IV. rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré sú obsiahnuté v bode I. odvolania nestotožňujú a tieto považujú za nedôvodné. Súd postupoval v súlade s aplikovateľnými procesnými normami a zásadami procesného práva, preto žalobcovia považujú rozhodnutie súdu, ktorý výrokom IV. zastavil konanie o vzájomnej žalobe, za správne a súladné so zákonom. Nesprávnosť argumentácie žalovanej vychádza z toho, že ak sa žalovaná svojou vzájomnou žalobou domáhala určenia, ktorého sa z chronologického hľadiska ešte pred podaním vzájomnej žaloby domáhali primárnou žalobou v tom istom konaní žalobcovia 1/ až 9/, došlo k podaniu vzájomnej žaloby za stavu, kedy bola ohľadne identickej otázky založená prekážka litispendencie. Na základe uvedeného tak súd prvej inštancie nemal inú možnosť, ako konanie o vzájomnej žalobe v tejto časti zastaviť. Nie je možné stotožniť sa s argumentáciou žalovanej v tom smere, že podaním vzájomnej žaloby v otázke, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 1/2 patrí do dedičstva po právnej predchodkyni žalobcov, došlo len k uznávaciemu prejavu vo vzťahu k tomuto určeniu, nakoľko vzájomná žaloba je osobitný procesný inštitút, ktorého dôsledkom je vždy iniciovanie súdneho konania o určitej otázke. Ak teda mala žalovaná vôľu prezentovať v konaní uznávací prejav k určeniu, ktorého sa žalobou domáhali žalobcovia 1/ až 9/, mohla tak učiniť prostredníctvom vyjadrenia k meritu veci v priebehu konania, nie však podaním vzájomnej žaloby, pretože to nemohlo mať iný dôsledok ako ten, že súd vzájomnú žalobu v tejto časti zastaví. Žalobcovia navrhli, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku IV. potvrdil a priznal žalobcom 1/ až 9/ právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcov vyjadrila tak, že ho považuje za nedôvodné. Súd prvej inštancie dostatočne vo veci zistil skutkový stav a v časti (výrok II., III., V.) vec správne právne posúdil. V odvolaní voči výroku II., ktorým súd prvej inštancie žalobu vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu 36/144, ktorý žalobcovia navrhovali zahrnúť do dedičstva po nebohej O. L., žalobcovia neuviedli žiadnu novú právnu argumentáciu, ktorá by vyvrátila správnosť tejto časti rozhodnutia. Žalovaná mala za to, že žalobcovia nepreukázali splnenie zákonných podmienok vydržania, a to nielen dobromyseľnosť držby, ale aj reálnu existenciu držby. V tejto otázke zotrvala žalovaná na jej doterajšej právnej argumentácii, s ktorou sa stotožnil aj súd. Súd v odôvodnení správne spochybnil samotnú existenciu kúpnych zmlúv z roku 1948 a 1952, ktoré mali predstavovať právne tituly pre dobromyseľné nadobudnutie vlastníctva pozemkov právnymi predchodcami žalobcov, keď na str. 9 rozsudku správne poukázal na skutočnosť, že v čase uzatvorenia týchto zmlúv K. A. nebola spoluvlastníčkou parcely č. 452, z čoho treba vyvodiť, že nemohla byť predávajúcou. Vzhľadom na uvedené navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch II., III. a V. ako vecne správny potvrdil.

6. Odvolací súd vo veci rozhodoval podľa ustanovení , účinného od 1.7.2016, ktorým bol zrušený v znení neskorších zmien a doplnení (ďalej aj „"), keďže podľa ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti a podľa ods. 2 vety prvej rovnakého ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací ( ), po zistení, že odvolania boli podané včas ( ), stranami, v ktorých neprospech bolo rozhodnutie vydané ( ), proti rozsudku súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa ( ), po skonštatovaní, že podané odvolania majú zákonné náležitosti ( a ) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (, a ), preskúmal rozhodnutie v napadnutých častiach v medziach daných rozsahom ( ) a dôvodmi odvolaní ( ), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré ale nezistil ( ), súc pritom viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením ( ) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach o zvyškovom zamietnutí žaloby, o zastavení konania v časti vzájomnej žaloby, vo vyhovujúcej časti vzájomnej žalobe a v časti trov prvoinštančného konania vo veci podanej žaloby (II., III., IV. a V. výrok) je vecne správny a je dôvodné ho potvrdiť a v napadnutej časti o náhrade trov prvoinštančného konania o vzájomne žalobe rozsudok súdu prvej inštancie nie je vecne správny a je dôvodné ho zmeniť.

Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie tvrdených nárokov, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatnených nárokov, výsledky dokazovania jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na ust. odvolací súd odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku vo vzťahu k častiam o zvyškovom zamietnutí žaloby, o zastavení konania v časti vzájomnej žaloby, vo vyhovujúcej časti vzájomnej žaloby a v časti trov prvoinštančného konania vo veci podanej žaloby. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť a preto nemôže dať za pravdu odvolateľom. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu strán, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné: 7. Podľa až 3 : (1) Ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať a rozhodnúť (ďalej len "procesné podmienky"). (2) Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. (3) Ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý možno odstrániť, súd urobí vhodné opatrenia na jeho odstránenie. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní, ale nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa konanie končí. Ak sa nepodarí nedostatok procesnej podmienky odstrániť, súd konanie zastaví. Súd môže počas konania zistiť, že v konaní sa vyskytol nedostatok niektorej z podmienok, za ktorého existencie nemôže konať vo veci. Tento nedostatok môže byť odstrániteľný alebo neodstrániteľný. Ak ide o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, súd urobí pre odstránenie tohto nedostatku vhodné opatrenia. V konaní sa však môžu vyskytnúť aj také nedostatky podmienok konania, ktoré sú neodstrániteľné. Sú nimi napríklad nedostatok právomoci súdu na konanie vo veci, nedostatok procesnej subjektivity podľa , prekážka začatého konania ( ), prekážka právoplatne rozhodnutej veci (pozri ) alebo nedostatok funkčnej príslušnosti. Ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Rovnako súd postupuje aj v prípade, ak sa nepodarí odstrániteľný nedostatok podmienky konania odstrániť, ale len v situácii, ak iné zákonné ustanovenie neupravuje iný následok. Podľa začatie konania bráni tomu, aby o tom istom spore prebiehalo na súde iné konanie. Ak na súde prebieha o tom istom spore iné konanie, súd zastaví konanie, ktoré sa začalo neskôr. Prekážka začatého konania, tzv. prekážka litispendencie, je neodstrániteľným nedostatkom podmienok konania, ktorý má za následok zastavenie konania. Ak teda už na súde (ktoromkoľvek) prebieha konanie tých istých strán, týkajúce sa tej istej právnej veci (totožnosť predmetu konania a skutkových okolností, z ktorých sa nárok vyvodzuje), súd konanie, ktoré začalo na základe neskôr podanej žaloby, zastaví. Totožnosť predmetu konania je totožnosť nároku uplatneného z rovnakého skutkového základu či skutkového deja. O tie isté strany ide aj vtedy, ak v konaní vystupujú nositelia práv z rovnakého právneho vzťahu v opačnom procesnom postavení, a tiež vtedy, ak v neskoršom konaní vystupujú právni nástupcovia strán. Totožnosť predmetu konania je daná vtedy, keď ten istý nárok alebo stav vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutkových tvrdení, na základe ktorých bol uplatnený (t. j. ak je založený na rovnakých skutkových okolnostiach a rovnakom právnom dôvode). Podmienky totožnosti strán a totožnosti predmetu konania musia byť splnené súčasne (uznesenie NS SR z 20.10.2011 sp. zn. ). Podľa uznesenia NS SR z 10.1.2013 sp. zn. : Nedostatkom podmienky súdneho konania podľa (teraz ) je aj prekážka začatého konania (litispendencia; ; teraz ), ktorá bráni tomu, aby na súde prebiehalo iné konanie v tej istej veci. Táto prekážka vzniká (je daná), ak na ktoromkoľvek súde v Slovenskej republike je začaté konanie, ktoré má rovnakých účastníkov, rovnaký predmet konania a rovnaké skutkové okolnosti, od ktorých sa odvodzuje právo. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, táto je daná aj vtedy, ak pôvodný účastník v prvom konaní je vystriedaný právnym nástupcom v druhom konaní (musí byť však ako právny nástupca pôvodného účastníka označený), a tiež vtedy, ak účastníci v druhom konaní vystupujú v opačnom procesnom postavení. Predmet konania je vymedzený petitom návrhu na začatie konania a základ uplatneného nároku je určený skutkovými okolnosťami, ktorými je petit zdôvodnený. Litispendencia je procesnou prekážkou konania, ktorú musí súd z úradnej povinnosti odstrániť, a to bez zreteľa na to, kedy túto prekážku zistí alebo kedy táto prekážka vznikla. V takom prípade vždy konanie zastaví podľa . Spravidla zastaví konanie o návrhu, ktorý bol podaný neskôr. Prekážka litispendencie môže byť odstránená napríklad aj tým, že konanie bude zastavené v dôsledku späťvzatia jedného z dvoch

návrhov. Pre posúdenie, či tu je prekážka začatej veci, je rozhodujúci stav v čase rozhodnutia v neskôr začatom konaní (R 97/2003). Pokiaľ žalovaná v odvolaní namietala, že časť petitu vzájomnej žaloby bola zhodná s petitom žaloby žalobcov, ktorý žalovaná v tejto časti uznávala a nepopierala, preto túto časť petitu jej vzájomnej žaloby nemožno posúdiť ako domáhanie sa totožného nároku (iudicium duplex), ale ako uznávací prejav vo vzťahu k určeniu, že predmetné pozemky patria v podiele 1 vzhľadom k celku do dedičstva po neb. O. L., a teda že nešlo o určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplývajúci z osobitného predpisu, ktorý by zakladal prekážku litispendencie tak, ako to má na mysli výklad ust. obsiahnutý v článku III bod 1 strana 552 Veľké komentáre , edícia C.H. Beck z roku 2016, ale predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva, a tiež namietala, že súd žalobu aj vzájomnú žalobu prejednával spoločne v jednom konaní, ďalej že v dotknutej časti neprebiehalo na súde iné konanie (čo je predpokladom litispendencie), a napokon že v dotknutej časti konania obe sporné strany zhodne navrhovali meritórne rozhodnutie, ako aj to, že v uvedenej časti konania súd nerozhodoval v samostatnom konaní, preto nemohlo ísť o prekážku litispendencie, a teda nebol dôvod pre rozhodnutie súdu o zastavení konania, odvolací súd k tomu uvádza nasledovné: V predmetnej veci pod sp. zn. na súde prvej inštancie najprv prebiehalo konanie o žalobe žalobcov (ktorou sa žalobcovia domáhali určenia, že predmetné pozemky patria do dedičstva po neb. O. L., ktorá bola ku dňu smrti ich výlučnou vlastníčkou), v rámci ktorého podala počas konania žalovaná vzájomnú žalobu (ktorou sa domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva neb. O. L. v 1-ici, v podiele 36/144-ín /1/4-ina/ do vlastníctva žalovanej a v podiele 36/144-ín /1/4-ina/ do dedičstva po neb. K. A., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, matke žalovanej), ktorej obsah súd prvej inštancie posúdil vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku a prišiel k záveru, že v časti „o určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v okrese Hlohovec, obec P., katastrálne územie P., zapísané na Liste vlastníctva č. XXX parcely reg. „C" parc. č. 450/14 - orná pôda vo výmere 1.737 m2 a parc. č. 452

- vinice vo výmere 1.960 m2 v podiele 1/2 patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX" ide o konanie tých istých strán, týkajúce sa tej istej právnej veci (totožnosť predmetu konania a skutkových okolností, z ktorých sa nárok vyvodzuje), preto konanie v príslušnej časti vzájomnej žaloby, ktoré začalo na základe neskôr podanej (vzájomnej) žaloby zastavil. Súd prvej inštancie netvrdil, že išlo o určitý spôsob usporiadania vzťahov medzi stranami vyplývajúci z osobitného predpisu. Určovací návrh spočívajúci v tom, že vec (hnuteľná alebo nehnuteľná) patrí do dedičstva po poručiteľovi, a teda že ju poručiteľ vlastnil v okamihu svojej smrti, môže uplatňovať (je vecne legitimovaný) len ten, koho práv a povinností sa takéto určenie týka. Takouto osobou môže byť len ten, kto je poručiteľovým dedičom, prípadne jeho právnym nástupcom. Prejednanie žaloby aj vzájomnej žaloby v jednom konaní (rozumej pod jednou spisovou značkou) je možné a prípustné. Podaním vzájomnej žaloby žalovaným v konaní o žalobe žalobcu (v konaní začatom a prebiehajúcom) de facto dochádza k spojeniu vecí a súd je povinný obidva uplatnené nároky prejednať v rámci jedného konania. Súd prvej inštancie v predmetnej veci nevylúčil vzájomnú žalobu na samostatné konanie. Vzájomnú žalobu je súd povinný prejednať spolu so žalobou, pokiaľ nerozhodne v zmysle o jej vylúčení na samostatné konanie. O vzájomnej žalobe súd koná rovnako, ako keby bol ňou uplatnený nárok predmetom samostatného konania. To, že v konečnom dôsledku prejednáva v rámci jedného konania dva samostatné spory, sa prejaví v meritórnom rozhodnutí, ktorým musí vyčerpať celý predmet konania, teda žalobu aj vzájomnú žalobu. Pri vzájomnej žalobe musí súd individuálne posúdiť jej obsah aj vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, a to osobitne z hľadiska prekážky litispendencie. Nie je procesne prípustné, aby bola riadne prejednaná vzájomná žaloba, pokiaľ tomu bráni prekážka začatého konania na základe pôvodnej žaloby. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou, že v dotknutej časti neprebiehalo na súde iné konanie (ako predpoklad litispendencie), nakoľko o vzájomnej žalobe súd koná rovnako, ako keby bol ňou uplatnený nárok predmetom samostatného konania a v konečnom dôsledku prejednáva v rámci jedného konania dva samostatné spory. Od momentu, kedy bola súdu doručená vzájomná žaloba, sa pôvodná žalovaná považuje za žalobkyňu a pôvodní žalobcovia za žalovaných v konaní o vzájomnej žalobe. Prebiehajú tak vlastne dve paralelné konania, ktoré majú úplne samostatný osud. Nie je však prípustná vzájomná žaloba, ktorej predmetom je totožný nárok uplatnený žalobcom, len v obrátenom garde, takýto nárok stíha prekážka litispendencie. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie správne posúdil procesnú prekážku konania - litispendenciu, na ktorú musel z úradnej povinnosti prihliadať, konanie o vzájomnej žalobe v časti - o určenie, že predmetné pozemky v podiele 1/2 patria do dedičstva po neb. O. L., nar. XX.X.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom P. XXX, - dôvodne zastavil a jeho rozhodnutie v takejto časti bolo preto vecne správne.

8. Duplicitné vlastníctvo je stav pri ktorom a/ vlastnícke právo k pozemku svedčí súčasne podľa zápisu v katastri nehnuteľností v prospech dvoch alebo viacerých osôb, pričom sa nejedná o žiadnu formu spoluvlastníctva; b/ pri podielovom spoluvlastníctve je súčet evidovaných spoluvlastníckych podielov väčší ako celok (1/1), c/ sú zapísané rozdielne vlastnícke režimy pri parcelách registra „C" a „E", ktoré sa však úplne alebo sčasti prekrývajú. Zistenie duplicity vlastníctva zapísaného v katastri nehnuteľností má automaticky za následok spochybnenie hodnovernosti všetkých zapísaných vlastníckych práv k príslušnej nehnuteľnosti a obmedzenie dispozičného práva takýchto vlastníkov. Podľa / KZ ( o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam /katastrálny zákon/ v znení neskorších predpisov) údaje katastra, ktorých hodnovernosť je vyvrátená, sa nesmú používať. Duplicitu v katastri možno odstrániť a/ dohodou o urovnaní alebo inou inominátnou dohodou, b/ rozhodnutím o oprave chyby v katastrálnom operáte (od 1.10.2018) podľa KZ, ak súhlasia všetky osoby zapísané v katastri ako vlastníci a iné osoby, ktorým svedčí vlastnícke právo k tej istej nehnuteľnosti podľa verejnej listiny alebo podľa inej listiny a nie sú zapísaní v katastri ako vlastníci tejto nehnuteľnosti, a nejde o opravu zle zapísaného údaju podľa KZ, rozhodnutím súdu o určení vlastníctva ( ), d/ rozhodnutím súdu o schválení súdneho zmieru obsahom ktorého je uznanie vlastníctva ( ). V predmetnej veci sa duplicitné vlastníctvo rozhodli cestou súdu najprv riešiť podaním žaloby žalobcovia (žalobou sa domáhali určenia, že predmetné pozemky patria do dedičstva po neb. O. L., ktorá bola ku dňu smrti ich výlučnou vlastníčkou) a v priebehu konania aj žalovaná podaním vzájomnej žaloby (ktorou sa domáhala určenia, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva neb. O. L. v 1-ici, v podiele 36/144-ín /1/4-ina/ do vlastníctva žalovanej a v podiele 36/144-ín /1/4-ina/ do dedičstva po neb. K. A., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, matke žalovanej).

9. Žalobcovia v odvolaní uviedli, že rozhodnutie obsiahnuté v II. výroku rozsudku, týkajúce sa podielu 36/144, ktorého vlastníkom je evidovaná neb. O. L. a ktorý pôvodne vlastnila neb. K. A., považujú za nelogické a rozporné s aplikovateľnými procesnými ako i hmotnoprávnymi normami (ktoré však vôbec nešpecifikovali) a v časti týkajúcej sa podielu 36/144 vo vlastníctve žalovanej, ktorého sa týka i napadnutý V. výrok, za výsledok nesprávnej a nedôvodnej interpretácie skutkového stavu veci v prospech žalovanej. K týmto námietkam odvolací súd uvádza, že by bolo porušením princípu rovnosti strán, pokiaľ by odvolací súd za stranu - de facto z úradnej moci - vyhľadával všeobecne vytknuté (údajné) pochybenia súdu prvej inštancie, preto odvolací súd bližšie stanovisko k takýmto námietkam nezaujal, keďže všeobecné odvolacie dôvody neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť záverov súdu prvej inštancie.

10. Pokiaľ žalobcovia v odvolaní vo vzťahu k II. výroku rozsudku, v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu vo veľkosti 36/144 (ktorého vlastníkom je evidovaná neb. O. L. a ktorý pôvodne vlastnila neb. K. A.) poukazovali na a viazanosť súdu žalobným návrhom, resp. vzájomnou žalobou, odvolací súd k tomu uvádza, že rozhodol o celom nároku uplatnenom žalobou i o celom nároku uplatnenom vzájomnou žalobou, neprisúdil viac ani niečo iné než čo žalobcovia žiadali žalobou a žalovaná vzájomnou žalobou. Žalobe čiastočne vyhovel a vo zvyšku ju zamietol, vo vzťahu k vzájomnej žalobe v časti konanie zastavil, v ďalšej časti vzájomnej žalobe vyhovel a vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol. Ďalej k tejto časti žalobcovia dôvodili, že neb. O. L. je v súlade s evidenciou katastra nehnuteľností evidovaná ako vlastník nehnuteľností v podiele 1/1, pričom jej vlastníctvo bolo podľa zápisu na liste vlastníctva spochybnené len čo do podielu evidovaného v prospech žalovanej vo veľkosti 36/144, čo znamená, že hodnovernosť údajov o vlastníckom práve neb. O. L. vo vzťahu k podielu 3/4 (1/2 a 36/144) nebola žiadnym relevantným spôsobom spochybnená. V konaní bolo na základe súhlasných tvrdení oboch sporových strán nesporné, že neb. O. L. bola ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností v podiele 1/2, preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. Vo vzťahu k spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 36/144 sa žalobcovia 1/ až 9/ svojou žalobou domáhali určenia, že jeho vlastníkom bola ku dňu svojej smrti neb. O. L., pričom žalovaná sa vo vzťahu k tomu istému podielu vzájomnou žalobou domáhala určenia, že tento spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 patrí do dedičstva po neb. K. A.. Ohľadne tohto podielu tak boli podané dva protichodné návrhy, jeden v prospech aktuálneho vlastníka - žaloba a druhý v prospech domnelého (tvrdeného vlastníka) - vzájomná žaloba. Z uvedeného podľa žalobcov vyplýva, že ak vlastníctvo k tomuto spoluvlastníckemu podielu vo veľkosti 36/144 svedčí podľa zápisu v katastri nehnuteľností v prospech neb. O. L. a súčasne platí, že súd zamietol vzájomnú žalobu v časti, v ktorej sa žalovaná domáhala určenia, že identický podiel patrí do dedičstva po neb. K. A.,

postupoval súd zjavne nesprávne a svojvoľne ak bez relevantného odôvodnenia nerozhodol ohľadne tohto podielu 36/144 obdobne ako ohľadne podielu vo vlastníctve neb. O. L. vo veľkosti 1/2 (výrok I.), ale žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia 1/ až 9/ domáhali určenia, že predmetný podiel vo veľkosti 36/144 patril ku dňu smrti neb. O. L. do jej vlastníctva zamietol. Rozhodnutím súdu prvej inštancie podľa žalobcov došlo k vzniku paradoxnej situácie, kedy podľa evidencie katastra nehnuteľností je neb. O. L. nesporným (v katastri nehnuteľností dosiaľ nespochybneným) vlastníkom spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo veľkosti 3/4 (podiely 1/2 a 36/144), avšak súd určil, že ku dňu jej smrti vlastnila len podiel vo veľkosti 1/2. Žalobcovia 1/ až 9/ boli názoru, že spochybňovanie vlastníckeho práva neb. O. L. ohľadne podielu 36/144 je zjavne nedôvodné, nakoľko sama nebohá K. A. za účelom vyhotovenia notárskych zápisníc o vydržaní výslovne potvrdila, že ohľadne jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo veľkosti 36/144 boli splnené podmienky vzniku vlastníckeho práva v prospech neb. O. L. a s vydržaním tohto podielu nebohou O. L. sama súhlasila. K týmto námietkam odvolací súd uvádza: Podľa obmedzujúcej poznámky v časti B LV č. XXX pre k.ú. P. hodnovernosť údajov o vlastníckom práve k pozemkom p.č. 452, 450/14 v katastri bola vyvrátená (teda nielen spochybnená), duplicitné vlastníctvo na podiel O. L. v 1/1 podľa osvedčení N 581/98 , N 242/99 - VZ 58/99 a podiel ING. B. P. R. A. v 36/144 podľa D 620/96 - VZ 23/99, VZ 15/05. Podľa sa takéto údaje nesmú používať - VZ 15/05. Hodnovernosť údajov katastra treba interpretovať tak, že údaje katastra sú zapisované zákonom ustanoveným postupom len na základe relevantných a hodnoverných podkladov a ten, kto ich používa, koná v dobrej viere (ak mu nie je známe niečo iné). Záväznosť údajov katastra zase znamená povinnosť používať tieto údaje podľa ustanovenia KZ. Osoby, ktoré spochybňujú hodnoverné údaje katastra, sú povinné preukázať opak, t. j. vyvrátiť ich. Rovnako to platí aj pri spochybnení správnosti záväzných údajov katastra. Podľa dôvodovej správy k pôvodnému zneniu katastrálneho zákona, "vyvrátiť hodnovernosť (a tým aj záväznosť) možno právoplatným rozhodnutím kompetentného štátneho orgánu a na základe podnetu, ktorý katastrálny úrad po prešetrení uzná za oprávnený. Takto vyvrátené údaje katastrálny úrad opraví." Je potrebné rozlišovať medzi spochybnením a vyvrátením hodnovernosti údajov katastra. Údaje, ktorých hodnovernosť bola vyvrátená, sa v zmysle ustanovenia KZ nesmú používať. Poznámka o spochybnení hodnovernosti údajov sa vyznačuje iba vtedy, keď je v katastri zapísané duplicitné alebo viacnásobné vlastníctvo nehnuteľnosti ( vyhlášky č. , ktorou sa vykonáva KZ). Odvolací súd sa nestotožňuje ani s námietkami žalobcov o nesprávnom a svojvoľnom postupe súdu prvej inštancie majúcom spočívať v tom, že bez relevantného odôvodnenia nerozhodol ohľadne tohto podielu 36/144 obdobne ako ohľadne podielu vo vlastníctve neb. O. L. vo veľkosti 1/2 (výrok I.), ale žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia 1/ až 9/ domáhali určenia, že predmetný podiel vo veľkosti 36/144 patril ku dňu smrti neb. O. L. do jej vlastníctva zamietol, a to z dôvodu, že súd prvej inštancie najmä v bodoch 29., 30., 31. a 32. odôvodnenia rozsudku riadne a dostatočne odôvodnil rozsudok v takejto časti. S námietkou, že spochybňovanie vlastníckeho práva neb. O. L. ohľadne podielu 36/144 je zjavne nedôvodné, nakoľko sama nebohá K. A. za účelom vyhotovenia notárskych zápisníc o vydržaní výslovne potvrdila, že ohľadne jej spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnostiach vo veľkosti 36/144 boli splnené podmienky vzniku vlastníckeho práva v prospech neb. O. L. a s vydržaním tohto podielu nebohou O. L. sama súhlasila, odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že s touto námietkou sa vysporiadal už súd prvej inštancie najmä v bodoch 30. až 32. rozsudku a odvolací súd sa s jeho závermi v plnom rozsahu stotožňuje.

11. Vo vzťahu k výroku II. - spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144 (žalovaná) a výroku V., žalobcovia namietali, že považujú napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku II., ktorým zamietol žalobu v časti, v ktorej sa domáhali určenia, že spoluvlastnícky podiel vo veľkosti 36/144, ktorý je evidovaný v prospech žalovanej ako duplicitného vlastníka, patrí do dedičstva po neb. O. L., ako i vo výroku V. napadnutého rozhodnutia, ktorým súd určil, že tento spoluvlastnícky podiel patrí do vlastníctva žalovanej, za nesprávne, nakoľko v konaní neboli relevantným spôsobom spochybnené notárske zápisnice o vydržaní ako titulu nadobudnutia vlastníckeho práva v prospech nebohej O. L., pričom zároveň platí, že vo veci boli splnené všetky zákonné predpoklady k vydržaniu tohto spoluvlastníckeho podielu. Vo vzťahu k týmto námietkam odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že sa s nimi vysporiadal súd prvej inštancie najmä v bodoch 27., 29. až 32. odôvodnenia rozsudku a odvolací súd sa s jeho závermi stotožňuje. K námietke žalobcov o nedôvodnom spochybňovaní právneho titulu k nadobudnutiu nehnuteľností, ktorým sú zmluvy z roku 1948 a 1952, existenciu ktorých potvrdili za účelom vyhotovenia notárskych zápisníc vtedy aktuálni podieloví spoluvlastníci P. F. a K. A. (za seba, ako i za svoju matku P. X.) a o právnej nevýznamnosti argumentácie súdu, že K. A. nebola v roku 1948 a 1952 podielovou

spoluvlastníčkou nehnuteľností, odvolací súd uvádza, že táto argumentácia je právne významná, nakoľko podľa čl. III Notárskej zápisnice napísanej 10.11.1998 notárom JUDr. Miroslavom Pavlovičom pod sp. zn. N 581/98 Nz 575/98 K. A. v prehlásení o.i. vyhlásila aj v mene neb. P. X., že svoj spoluvlastnícky podiel na horeuvedenej nehnuteľnosti predali v roku 1948 O. L., čo v prípade K. A. nebolo možné práve z dôvodu, že vtedy ešte nebola spoluvlastníčkou nehnuteľností. K námietkam žalobcov o nedôvodnosti úvah súdu o tom, prečo by manžel právnej predchodkyne žalobcov 1/ až 9/ odpredával svojej manželke akýkoľvek spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnostiach v roku 1948 a 1952, pretože z listín, ktoré sú obsahom spisu vyplýva, že tento svojej manželke nič neodpredával, ale nehnuteľnosti nadobudol na základe kúpnych zmlúv v roku 1948 a 1952 pôvodne manžel právnej predchodkyne žalobcov 1/ až 9/, pričom právna predchodkyňa žalobcov nebohá O. L. je dedičkou po jej zosnulom manželovi, ktorá nadobudla nehnuteľnosti vydržaním (na úkor ostatných podielových spoluvlastníkov) ako jeho právna nástupkyňa, odvolací súd uvádza, že v kontexte ostatne uvedeného nemôžu byť potom pravdivé vyhlásenia právnej predchodkyne žalobcov O. L. v oboch notárskych zápisniciach (Notárskej zápisnici napísanej 10.11.1998 notárom JUDr. Miroslavom Pavlovičom pod sp. zn. N 581/98 Nz 575/98 a Notárskej zápisnici napísanej 28.5.1999 notárom JUDr. Miroslavom Pavlovičom pod sp. zn. N 242/99 Nz 238/99) v čl. I, že tam uvedené podiely na nehnuteľnosti nadobudla od vlastníkov zapísaných v liste vlastníctva č. XX v roku 1948 a 1952 riadnou kúpnou zmluvou ona (keďže podľa námietky žalobcov ich mal nadobudnúť jej manžel).

12. Ako vyplýva z už uvedeného odvolacie námietky žalobcov boli v prevažnej miere uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal v odôvodnení rozsudku. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní žalobcov neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery aké prijal súd prvej inštancie a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie. Odvolací súd nezistil, že by prvoinštančný súd porušil zásady vyplývajúce z ust. v súvislosti s hodnotením dôkazov, jasne a výstižne vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, pričom svoje skutkové zistenia správne subsumoval pod aplikované právne predpisy a dané právne vzťahy správne právne posúdil. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil, odôvodnenie napadnutého rozsudku dalo jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nároku a obranou proti takému uplatneniu. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv, či požiadaviek strany, ktorá je nespokojná s právnymi závermi, tým nemohlo dôjsť k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý súdny proces. Do práva na spravodlivý proces totiž nepatrí právo účastníka konania (strany), aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (), ani právo na to, aby bol účastník konania (strana) pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (). Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené sporovými stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných sporovými stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku sporovej strany, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty sporových strán (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , , a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcov zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

13. Odvolací súd, riadiaci sa vyššie uvedenými úvahami a osvojujúci si aj dôvody súdu prvej inštancie, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach o zvyškovom zamietnutí žaloby, o zastavení konania v časti vzájomnej žaloby, vo vyhovujúcej časti vzájomnej žalobe a v časti trov prvoinštančného konania vo veci podanej žaloby (II., III., IV. a V. výrok) podľa a ako vecne správny potvrdil.

V napadnutej časti o náhrade trov prvoinštančného konania o vzájomne žalobe (VII. výrok) rozsudok súdu prvej inštancie v znení opravného uznesenia podľa zmenil (keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie) tak, že žalobcovia 1/ až 9/ majú voči žalovanej nárok na náhradu trov konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 50%, keďže v konaní o vzájomnej žalobe mali žalobcovia úspech v 3-inách (presnejšie v 1-ici zavinila zastavenie konania žalovaná a v 1 boli žalobcovia úspešní v dôsledku zamietnutia časti vzájomnej žaloby, spolu 3/4) a žalovaná v 1-ine, čistý úspech žalobcov tak predstavoval 2/4 (3/4-1/4) t.j. 50%.

14. Podľa ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa a súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Z dôvodu, že žalovaná bola plne úspešná v odvolacom konaní o žalobe, podľa a , jej vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom 1/ až 9/ v plnom rozsahu. V odvolacom konaní o vzájomnej žalobe mali žalobcovia 1/ až 9/ úspech (predmetom odvolacieho konania už nebol celok predmetných pozemkov, ale len 3/4) 66,66% a žalovaná 33,33%, čistý úspech žalobcov tak predstavoval 33,33%, preto im v zmysle a , a vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 33,33%. Odvolací súd nevidel v predmetnej veci žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočné nepriznanie náhrady trov konania ( ).

15. Tento rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. ( ) Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. ( ) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. ( ) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n/. ( ) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. ( ) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. ( )

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. ( ) Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. ( ) Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . ( ) Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil. ( ) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. ( ) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. ( ) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). ( ) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. ( ) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. ( ) Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. ( ) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. ( ) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. ( ) Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom. ( ) Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. ( ) V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania. ( )